Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 426 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (431)I. ÚS 480/2013
PDF · 171.28 KB
No categories available
I. ÚS 480/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Z. Z., S., zastúpenej advokátom JUDr. V. J., B., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Pezinok sp. zn. 1 Er 1723/2012 z 29. júna
2012 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 22 CoE 313/2012 z 12. septembra 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. Z. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013
doručená sťažnosť Z. Z., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. V. J.,
B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Er 1723/2012 z 29. júna 2012
(ďalej len „uznesenie okresného súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 22 CoE 313/2012 z
12. septembra 2012 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim
postupom.
V sťažnosti sťažovateľka uviedla, že „poskytla peňažnú pôžičku v sume 4.000,- EUR
ako veriteľ svojmu dlžníkovi: R. G... Dlh vznikol dňa 7. 10. 2011 titulom poskytnutej
peňažnej pôžičky dlžníkovi. Povinný (dlžník) dňa 13. 10. 2011 uskutočnil jednostranný
právny úkon – uznanie dlhu (podpísaním notárskej zápisnice N 243/2011). Povinný (dlžník)
svoj dlh uznal dňa 13. 10. 2011 (pričom k poskytnutiu pôžičky došlo dňa 7. 10. 2011), a
teda je úplne zrejmé, že v čase uznania dlhu dlžníkom už dlh existoval. Splatnosť dlhu
(povinnosť dlžníka vrátiť pôžičku spolu s dohodnutým úrokom) nastala dňa 30. 4. 2012.
Keďže povinný (dlžník) poskytnutú pôžičku s príslušenstvom veriteľovi v deň splatnosti
nevrátil, povinný (dlžník) porušil svoju povinnosť a dostal sa s vrátením dlhu – pôžičky do
omeškania. Keďže povinný (dlžník) svoju povinnosť nesplnil riadne a včas, obrátila sa
sťažovateľka ako veriteľ na súdneho exekútora s návrhom na začatie exekúcie.
Exekučným titulom bola notárska zápisnica N 243/2011 zo dňa 13. 10. 2011, ktorá
spĺňala všetky formálne ako aj materiálne znaky na to, aby bola vykonateľným exekučným
titulom v zmysle platných právnych predpisov.
Sťažovateľka podala návrh na začatie exekučného konania u súdneho exekútora
JUDr. L. J.
Napriek uvedenému, Okresný súd v Pezinku svojim uznesením zo dňa 29. 6. 2012,
sp. zn. 1Er 1723/2012, zamietol vydať poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie s odôvodnením, že exekučný titul, t. j. notárska zápisnica podľa jeho názoru nie je
vykonateľným exekučným titulom.
Proti uvedenému rozhodnutiu Okresného súdu v Pezinku podala sťažovateľka
odvolanie.
Na základe podaného odvolania vo veci rozhodoval Krajský súd v Bratislave, ktorý
z nepochopiteľných dôvodov uznesenie Okresného súdu v Pezinku potvrdil.“.
Sťažovateľka považuje napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu
za „vecne zlé, nesprávne a nezákonné a ich výsledkom je porušenie základných práv
sťažovateľky na súdnu ochranu, práva vlastniť majetok ako aj práva na spravodlivý súdny
proces. Obidve rozhodnutia zároveň svojim obsahom popierajú základné princípy právneho
štátu. Rozhodnutia Okresného súdu Pezinok a Krajského súdu v Bratislave sú arbitrárne
a neobsahujú žiadne logické odôvodnenie, ktoré by malo racionálny podklad v platných
právnych predpisoch Slovenskej republiky.“.
Podľa názoru sťažovateľky boli všeobecné súdy konajúce v jej právnej veci povinné
vydať poverenie na vykonanie exekúcie pre sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora,
pretože v exekučnom konaní predložený exekučný titul (notárska zápisnica) spĺňala všetky
zákonom požadované náležitosti. Záver všeobecných súdov o materiálnej nevykonateľnosti
notárskej zápisnice je podľa názoru sťažovateľky mylný. Nezákonný postup okresného
súdu, ako aj krajského súdu tak spôsobil, že majetok sťažovateľky, ktorý mala pri nútenom
výkone rozhodnutia získať do svojej dispozičnej sféry, jej bol de facto odňatý.
Sťažovateľka v sťažnosti tiež argumentovala, že postupom konajúcich súdov už „nie
je de facto možné žiaden záväzok zabezpečiť záložným právom. Každá záložná zmluva by
totižto v zmysle tejto jedinečnej teórie musela byť absolútne neplatnou... V samotnej
prapodstate je tým popretý všetok zmysel a podstata zabezpečenia záložným právom ako
takým.“.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že využila svoje právo na podanie
mimoriadneho opravného prostriedku a 22. mája 2013 podala dovolanie na Najvyššom súde
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Vzhľadom na skutočnosť, že nie je zrejmé,
či dovolanie bude najvyšším súdom posúdené ako prípustné a ako bude v jej veci
rozhodnuté „z dôvodu opatrnosti a právnej istoty“, podala sťažnosť aj ústavnému súdu.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd uznesením prijal
sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo vlastniť majetok priznané čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky ako aj právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd boli postupom a uznesením Okresného súdu v Pezinku
vydaného dňa 29. 6. 2012 vo veci vedenej pod sp. zn. 1Er 1723/2012 porušené.
2. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo vlastniť majetok priznané čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky ako aj právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd boli postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave
vydaného dňa 12. 9. 2012 vo veci vedenej pod sp. zn. 22 CoE/313/2012 porušené.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu v Pezinku
zo dňa 29. 6. 2012 vo veci vedenej pod sp. zn. 1Er 1723/2012 a uznesenie Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 12. 9. 2012 vo veci vedenej pod sp. zn. 22 CoE/313/2012. Ústavný súd
Slovenskej republiky vracia vec Okresnému súdu v Pezinku na ďalšie konanie.
4. Podľa § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. zákona o organizácii Ústavného súdu
SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd SR prikazuje
spoločne a nerozdielne Okresnému súdu Pezinok a Krajskému súdu v Bratislave, aby
sťažovateľke zaplatili primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy
vyjadrenej v peniazoch vo výške 1.700,- EUR.
5. Sťažovateľka má právo na náhradu trov konania. Okresný súd Pezinok a Krajský
súd v Bratislave sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľke trovy konania
vo výške 317,72 EUR na účet právneho zástupcu č. ú.: 2913863432/1100 vedený v Tatra
banka a. s.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu
a jemu predchádzajúcim postupom
Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom a uznesením okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť
sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora JUDr. L. J. o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, predmetom ktorej malo byť vymoženie sumy 4 000 € s príslušenstvom od
povinného (dlžníka sťažovateľky) na základe exekučného titulu, ktorým je notárska
zápisnica č. N 243/2011, Nz 38519/2011, NCRIs 39526/2011 z 13. októbra 2011.
Proti uzneseniu okresného súdu mala sťažovateľka možnosť podať odvolanie a túto
svoju možnosť aj využila. Z toho vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny
prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd,
čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci ústavného súdu na prerokovanie a rozhodnutie veci.
2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
a jemu predchádzajúcim postupom
Sťažovateľka v sťažnosti označila za porušovateľa ňou označených práv aj krajský
súd ako súd odvolací, ktorý uznesením sp. zn. 22 CoE 313/2012 z 12. septembra 2012
potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne správne, čím sa stotožnil s posúdením
predloženej notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ktorý nie je materiálne vykonateľný.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,
ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany
svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu
zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 22. mája 2013 podala
na najvyššom súde dovolanie.
Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam
sťažovateľa najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom
už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010,
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti
podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie
konanie ešte skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu odmietnuť
pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka
namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne
s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp
subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné
prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010),
že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.
Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude
mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade
procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie
sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému uzneseniu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju v tejto časti ako neprípustnú podľa § 53
ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. augusta 2013