Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 480/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Z. Z., S., zastúpenej advokátom JUDr. V. J., B., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv zaručených a

Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Pezinok sp. zn. z 29. júna

2012 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 12. septembra 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. Z. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013

doručená sťažnosť Z. Z., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. V. J.,

B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.

1 (ďalej len „“), ako aj práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 29. júna 2012

(ďalej len „uznesenie okresného súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z

12. septembra 2012 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim

postupom.

V sťažnosti sťažovateľka uviedla, že „poskytla peňažnú pôžičku v sume 4.000,- EUR

ako veriteľ svojmu dlžníkovi: R. G... Dlh vznikol dňa 7. 10. 2011 titulom poskytnutej

peňažnej pôžičky dlžníkovi. Povinný (dlžník) dňa 13. 10. 2011 uskutočnil jednostranný

právny úkon – uznanie dlhu (podpísaním notárskej zápisnice N 243/2011). Povinný (dlžník)

svoj dlh uznal dňa 13. 10. 2011 (pričom k poskytnutiu pôžičky došlo dňa 7. 10. 2011), a

teda je úplne zrejmé, že v čase uznania dlhu dlžníkom už dlh existoval. Splatnosť dlhu

(povinnosť dlžníka vrátiť pôžičku spolu s dohodnutým úrokom) nastala dňa 30. 4. 2012.

Keďže povinný (dlžník) poskytnutú pôžičku s príslušenstvom veriteľovi v deň splatnosti

nevrátil, povinný (dlžník) porušil svoju povinnosť a dostal sa s vrátením dlhu – pôžičky do

omeškania. Keďže povinný (dlžník) svoju povinnosť nesplnil riadne a včas, obrátila sa

sťažovateľka ako veriteľ na súdneho exekútora s návrhom na začatie exekúcie.

Exekučným titulom bola notárska zápisnica N 243/2011 zo dňa 13. 10. 2011, ktorá

spĺňala všetky formálne ako aj materiálne znaky na to, aby bola vykonateľným exekučným

titulom v zmysle platných právnych predpisov.

Sťažovateľka podala návrh na začatie exekučného konania u súdneho exekútora

JUDr. L. J.

Napriek uvedenému, Okresný súd v Pezinku svojim uznesením zo dňa 29. 6. 2012,

sp. zn. , zamietol vydať poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie

exekúcie s odôvodnením, že exekučný titul, t. j. notárska zápisnica podľa jeho názoru nie je

vykonateľným exekučným titulom.

Proti uvedenému rozhodnutiu Okresného súdu v Pezinku podala sťažovateľka

odvolanie.

Na základe podaného odvolania vo veci rozhodoval Krajský súd v Bratislave, ktorý

z nepochopiteľných dôvodov uznesenie Okresného súdu v Pezinku potvrdil.“.

Sťažovateľka považuje napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu

za „vecne zlé, nesprávne a nezákonné a ich výsledkom je porušenie základných práv

sťažovateľky na súdnu ochranu, práva vlastniť majetok ako aj práva na spravodlivý súdny

proces. Obidve rozhodnutia zároveň svojim obsahom popierajú základné princípy právneho

štátu. Rozhodnutia Okresného súdu Pezinok a Krajského súdu v Bratislave sú arbitrárne

a neobsahujú žiadne logické odôvodnenie, ktoré by malo racionálny podklad v platných

právnych predpisoch Slovenskej republiky.“.

Podľa názoru sťažovateľky boli všeobecné súdy konajúce v jej právnej veci povinné

vydať poverenie na vykonanie exekúcie pre sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora,

pretože v exekučnom konaní predložený exekučný titul (notárska zápisnica) spĺňala všetky

zákonom požadované náležitosti. Záver všeobecných súdov o materiálnej nevykonateľnosti

notárskej zápisnice je podľa názoru sťažovateľky mylný. Nezákonný postup okresného

súdu, ako aj krajského súdu tak spôsobil, že majetok sťažovateľky, ktorý mala pri nútenom

výkone rozhodnutia získať do svojej dispozičnej sféry, jej bol de facto odňatý.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež argumentovala, že postupom konajúcich súdov už „nie

je de facto možné žiaden záväzok zabezpečiť záložným právom. Každá záložná zmluva by

totižto v zmysle tejto jedinečnej teórie musela byť absolútne neplatnou... V samotnej

prapodstate je tým popretý všetok zmysel a podstata zabezpečenia záložným právom ako

takým.“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že využila svoje právo na podanie

mimoriadneho opravného prostriedku a 22. mája 2013 podala dovolanie na Najvyššom súde

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Vzhľadom na skutočnosť, že nie je zrejmé,

či dovolanie bude najvyšším súdom posúdené ako prípustné a ako bude v jej veci

rozhodnuté „z dôvodu opatrnosti a právnej istoty“, podala sťažnosť aj ústavnému súdu.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd uznesením prijal

sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu priznané

Slovenskej republiky, právo vlastniť majetok priznané Slovenskej

republiky ako aj právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd boli postupom a uznesením Okresného súdu v Pezinku

vydaného dňa 29. 6. 2012 vo veci vedenej pod sp. zn. porušené.

2. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu priznané

Slovenskej republiky, právo vlastniť majetok priznané Slovenskej

republiky ako aj právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd boli postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave

vydaného dňa 12. 9. 2012 vo veci vedenej pod sp. zn. porušené.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu v Pezinku

zo dňa 29. 6. 2012 vo veci vedenej pod sp. zn. a uznesenie Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 12. 9. 2012 vo veci vedenej pod sp. zn. . Ústavný súd

Slovenskej republiky vracia vec Okresnému súdu v Pezinku na ďalšie konanie.

4. Podľa zákona o organizácii Ústavného súdu

SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd SR prikazuje

spoločne a nerozdielne Okresnému súdu Pezinok a Krajskému súdu v Bratislave, aby

sťažovateľke zaplatili primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy

vyjadrenej v peniazoch vo výške 1.700,- EUR.

5. Sťažovateľka má právo na náhradu trov konania. Okresný súd Pezinok a Krajský

súd v Bratislave sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľke trovy konania

vo výške 317,72 EUR na účet právneho zástupcu č. ú.: 2913863432/1100 vedený v Tatra

banka a. s.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

a jemu predchádzajúcim postupom

Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie

svojich základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru postupom a uznesením okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť

sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora JUDr. L. J. o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, predmetom ktorej malo byť vymoženie sumy 4 000 € s príslušenstvom od

povinného (dlžníka sťažovateľky) na základe exekučného titulu, ktorým je notárska

zápisnica č. N 243/2011, Nz 38519/2011, NCRIs 39526/2011 z 13. októbra 2011.

Proti uzneseniu okresného súdu mala sťažovateľka možnosť podať odvolanie a túto

svoju možnosť aj využila. Z toho vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny

prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd,

čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci ústavného súdu na prerokovanie a rozhodnutie veci.

2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

a jemu predchádzajúcim postupom

Sťažovateľka v sťažnosti označila za porušovateľa ňou označených práv aj krajský

súd ako súd odvolací, ktorý uznesením sp. zn. z 12. septembra 2012

potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne správne, čím sa stotožnil s posúdením

predloženej notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ktorý nie je materiálne vykonateľný.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,

ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu

zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, , ).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 22. mája 2013 podala

na najvyššom súde dovolanie.

Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľa najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom

už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. , ,

).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti

podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie

konanie ešte skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu odmietnuť

pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka

namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne

s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp

subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ),

že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade

procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému uzneseniu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju v tejto časti ako neprípustnú podľa § 53

ods. 1 v spojení s odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013