Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 462/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Z., B., zastúpenej A., s. r. o., B., v mene ktorej koná

konateľka a advokátka JUDr. Z. B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2011

doručená sťažnosť Z. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich

základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 31. januára 2011 v

konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 24. septembra 2010 bolo zastavené konanie

o preskúmanie rozhodnutia krajského pozemkového úradu sp. zn. z 27. júla

2009, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľky „na vyporiadanie vlastníctva v z.“.

Krajský súd po podaní žalobného návrhu v októbri 2009 vyzval sťažovateľku „na

doplnenie žaloby o správne označenie žalobcu“, a keďže tá v stanovenej lehote nereagovala

na jeho výzvu, krajský súd konanie zastavil.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom oznámila,

že „Na strane žalobcu vystupuje Z..., ktorej súčasťou je aj z.“.

Najvyšší súd o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol tak, že ho odmietol ako

podané neoprávnenou osobou, pretože „tento subjekt nebol účastníkom konania pred

krajským súdom ani účastníkom konania pred správnymi orgánmi na oboch stupňoch“.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukazuje na to, že postupom najvyššieho súdu jej ako

účastníčke konania bola odňatá možnosť konať pred súdom, a v tejto súvislosti spomína

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. a sp. zn. . Tvrdí, že došlo

aj k porušeniu „princípu dvojinštančnosti konania“, pretože krajský súd ako súd

prvostupňový sa nevyjadroval k otázke aktívnej vecnej legitimácie, z čoho vyplýva, že táto

otázka bola predmetom posúdenia len odvolacieho súdu.

Takisto uvádza, že „Nakoľko podľa ust. o užívaní

pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim, sú

účastníkmi konania: a) užívatelia, b) záhradkárska organizácia, c) vlastníci, d) Slovenský

pozemkový fond, podal sťažovateľ ako účastník konania, žalobu vo veci preskúmania

zákonnosti rozhodnutia a postupu Krajského pozemkového úradu v B., ktoré konanie sa na

Krajskom súde v Bratislave viedlo pod sp. zn. “. Sťažovateľka sa domnieva, že

mala byť účastníčkou tohto konania, pretože ešte v odvolacom konaní bola preukázaná jej

aktívna legitimácia.

V dôsledku uvedeného sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom rozhodol,

že uznesením najvyššieho súdu z 31. januára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

došlo k porušeniu jej základných práv podľa a 2 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem toho žiadala napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

zrušiť a vrátiť vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Domáhala sa súčasne aj priznania

úhrady trov konania.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „“)

predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,

ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu

zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v

občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v

prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, , ).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že uznesením najvyššieho súdu

z 31. januára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu jej

základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zo sťažnosti zistil, že v danom prípade sťažovateľka z tvrdeného

dôvodu, že jej bola v predmetnom konaní ako účastníčke konania odňatá možnosť konať

pred súdom podľa (ďalej len „OSP“), podala

proti namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu dovolanie 16. marca 2011, v dôsledku

čoho spisový materiál krajského súdu sp. zn. bol následne 25. marca 2011

predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní v predmetnej veci. Preto právomoc

poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky má najprv a predovšetkým najvyšší

súd ako súd dovolací (k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m.

, , , ).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila aj v sťažnosti

podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie

konanie ešte skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože

o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd

ako súd dovolací. Podanie dovolania a tiež sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,

keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase

do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1

, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ),

že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na

súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného a 2 a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že v prípade

procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu najvyššieho súdu z 31. januára 2011 v konaní vedenom pod

sp. zn. (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol v tejto časti ako neprípustnú pre

predčasnosť podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011