Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 286/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2018

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Merck Sharp & Dohme Corp, 126 East Lincoln

Avenue, Rahway, New Jersey, Spojené štáty americké, zastúpenej advokátkou

JUDr. Andreou Považanovou, Elišky Peškové 735/15, Praha 5, Česká republika, pre

namietané porušenie základných práv podľa a ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva podľa čl. 50 Dohody o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva

uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -332 z 30. januára 2018

a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -617 z 19. apríla 2018

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Merck Sharp & Dohme Corp o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2018

doručená sťažnosť spoločnosti Merck Sharp & Dohme Corp, 126 East Lincoln Avenue,

Rahway, New Jersey, Spojené štáty americké (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a práva podľa čl. 50

Dohody o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva (ďalej len „dohoda TRIPS“)

uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-332 z 30. januára 2018 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)

a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-617 z 19. apríla 2018 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že bola majiteľkou dodatkového

ochranného osvedčenia č. 16 (ďalej len „DOO 16“), ktoré chránilo všetky lieky obsahujúce

účinnú zložku „ezetimib“ a ktorého maximálna doba platnosti uplynula 17. apríla 2018.

Sťažovateľka požiadala 3. januára 2018 okresný súd o poskytnutie súdnej ochrany svojim

právam vyplývajúcim z DOO 16 prostredníctvom návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia, keďže podľa jej názoru spoločnosť dobrovoľne

podnikala kroky porušujúce práva z DOO 16, resp. vyvolávajúce hrozbu ich porušenia.

Sťažovateľka sa tiež domáhala ochrany pred nekalou súťažou. Okresný súd 30. januára

2018 návrh sťažovateľky uznesením zamietol. Sťažovateľka podala proti uzneseniu

okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd 19. apríla 2018 tak, že uznesenie

okresného súdu potvrdil.

3. Argumentácia uznesení okresného súdu a krajského súdu spočíva najmä v tom, že

podľa ich právneho názoru platnosť DOO 16 skončila. Súdy zároveň konštatovali, že aj

keby DOO 16 bolo platné, tak právam z DOO 16 nemôže byť poskytnutá súdna ochrana,

pretože platnosť DOO 16 čoskoro vyprší a žiadne neodkladné opatrenie na ochranu práv

z DOO 16 nemôže byť nariadené, kým nebude generický výrobok uvedený na slovenský

trh. Podľa názoru sťažovateľky argumentácia súdov k zamietnutiu návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia a postup súdov je vo flagrantnom rozpore so základnými právami

sťažovateľky garantovanými a povinnosťami slovenských súdov, ktoré im ukladajú

medzinárodné dohody účinné v právnom systéme Slovenskej republiky.

4. V sťažnosti sťažovateľka taktiež zrekapitulovala doterajší priebeh napadnutých

konaní a zároveň dala ústavnému súdu do pozornosti, že 16. júla 2018 podala dovolanie,

o ktorom zatiaľ nebolo rozhodnuté. Sťažovateľka podala ústavnú sťažnosť z obozretnosti,

keďže o dovolaní môže byť rozhodnuté, že nie je prípustné.

5. Sťažovateľka argumentovala, že 17. apríla 2018 bola držiteľkou práva duševného

vlastníctva (majetkového práva), ktorému mala byť poskytnutá účinná súdna ochrana,

pričom táto ochrana mala byť poskytovaná až do úplne posledného dňa platnosti daného

práva duševného vlastníctva. V situácii, ako je táto, je nariadenie neodkladného opatrenia

prakticky jediným účinnom spôsobom ochrany, keďže právne prostriedky ochrany, ktoré sú

k dispozícii sťažovateľke po uplynutí platnosti práva, sú úplne neadekvátne (sťažovateľka

sa už nemôže domáhať, aby sa porušovateľ zdržal porušovania, a dovolateľovi vzniknutá

škoda je zo svojej povahy nenapraviteľná a nevyčísliteľná). Podľa názoru sťažovateľky

ústavný súd by preto mal rozhodnúť, že v tomto spore mali okresný súd a krajský súd

porušiť ustanovenú povinnosť nariadiť neodkladné opatrenie na ochranu práv

sťažovateľky z DOO 16. Nenariadenie neodkladného opatrenia predstavuje porušenie

sťažovateľkiných základných práv, predovšetkým práva na ochranu majetku a práva na

spravodlivý proces.

6. Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že predmetná právna otázka bola

opakovane nesprávne (a rozdielne) riešená súdmi prvého stupňa a odvolacími súdmi. Podľa

jej názoru by právny názor ústavného súdu mohol ostatným súdom (a podnikateľom

v pozíciách žalobcu a žalovaného) poskytnúť návod na jej riešenie, čím by sa všetci vyhli

ďalším nejasnostiam v budúcnosti.

7. Sťažovateľka je toho názoru, že okresný súd a krajský súd pochybili, keď

nesprávne vyriešili právnu otázku s ústavnoprávnym rozmerom, ktorá bola rozhodujúcou

pre správne vydelenie sporu, a v spore odmietli nariadiť neodkladné opatrenie. Ich

pochybenie má takú intenzitu, že porušuje základné ústavné práva sťažovateľky. Zásadnou

právnou otázkou s ústavným rozmerom v konaní je, či v situácii, ako je táto, je namieste

chrániť právo k dodatkovému ochrannému osvedčeniu neodkladným opatrením, aj keď

čoskoro skončí maximálna doba ochrany daného dodatkového ochranného osvedčenia, pred

porušujúcim konaním ‒podaním žiadosti o stanovenie ceny a kategorizácie generického

prípravku, na základe schválenia ktorej dôjde k situácii, že počas platnosti práva

k dodatkovému ochrannému osvedčeniu bude generický žiadateľ musieť kvôli zákonom

ustanovenej povinnosti uviesť na slovenský trh prípravok, ktorý spadá do rozsahu ochrany

práva k dodatkovému ochrannému osvedčeniu. Pri riešení tejto právnej otázky je nutné

zohľadniť jej ústavnoprávne aspekty, čo súdy neučinili, a preto svojím riešením tejto otázky

porušili ústavné práva sťažovateľky.

8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v sťažnosti žiadala, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Merck Sharp & Dohme Corp. na ochranu majetku

a spravodlivé prejednanie veci upravené v a SR, v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v článku 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a práva vyplývajúceho z článku

50 dohody TRIPS boli porušené rozhodnutím Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k.

-332 zo dňa 30. 1. 2018 a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -617 zo dňa 19. 4. 2018.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -617 zo dňa

19. 4. 2018 sa ruší a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

In eventum

Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -617 zo dňa

19. 4. 2018 a rozhodnutie Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. -332

zo dňa 30. 1. 2018 sa ruší a vec sa vracia Okresnému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie

konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva za porušenie práva alebo slobody primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 100,- EUR.“

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

12. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

13. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, , ).

14. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka súbežne s ústavnou

sťažnosťou podala 16. júla 2018 dovolanie, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté. Napokon,

sťažovateľka v ústavnej sťažnosti sama uviedla, že túto podáva „z obozretnosti“, keďže

dovolanie môže byť odmietnuté ako neprípustné.

15. Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľky má najprv a predovšetkým Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (k podobným záverom už ústavný súd

dospel vo veciach napr. m. m. , , ,

).

16. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila

súbežne v dovolaní, ako aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Vzhľadom na to, že

dovolacie konanie nie je ešte skončené, bolo dôvodné sťažnosť odmietnuť pre jej

predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta,

bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne s ním aj

podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce

vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu

o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia , podľa

ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné

právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne

poskytuje.

17. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ),

že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

18. Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľku prípadné odmietnutie dovolania najvyšším súdom. Pre tento

prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručeného , konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému uzneseniu

krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

19. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení

s odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2018