Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 286/2018
PDF · 162.74 KB
No categories available
I. ÚS 286/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2018
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Merck Sharp & Dohme Corp, 126 East Lincoln
Avenue, Rahway, New Jersey, Spojené štáty americké, zastúpenej advokátkou
JUDr. Andreou Považanovou, Elišky Peškové 735/15, Praha 5, Česká republika, pre
namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky,
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva podľa čl. 50 Dohody o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva
uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 16 CbPv 2/2018-332 z 30. januára 2018
a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43 CoPv 1/2018-617 z 19. apríla 2018
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Merck Sharp & Dohme Corp o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2018
doručená sťažnosť spoločnosti Merck Sharp & Dohme Corp, 126 East Lincoln Avenue,
Rahway, New Jersey, Spojené štáty americké (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané
porušenie základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a práva podľa čl. 50
Dohody o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva (ďalej len „dohoda TRIPS“)
uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k.
16 CbPv 2/2018-332 z 30. januára 2018 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)
a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.
43 CoPv 1/2018-617 z 19. apríla 2018 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že bola majiteľkou dodatkového
ochranného osvedčenia č. 16 (ďalej len „DOO 16“), ktoré chránilo všetky lieky obsahujúce
účinnú zložku „ezetimib“ a ktorého maximálna doba platnosti uplynula 17. apríla 2018.
Sťažovateľka požiadala 3. januára 2018 okresný súd o poskytnutie súdnej ochrany svojim
právam vyplývajúcim z DOO 16 prostredníctvom návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia, keďže podľa jej názoru spoločnosť dobrovoľne
podnikala kroky porušujúce práva z DOO 16, resp. vyvolávajúce hrozbu ich porušenia.
Sťažovateľka sa tiež domáhala ochrany pred nekalou súťažou. Okresný súd 30. januára
2018 návrh sťažovateľky uznesením zamietol. Sťažovateľka podala proti uzneseniu
okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd 19. apríla 2018 tak, že uznesenie
okresného súdu potvrdil.
3. Argumentácia uznesení okresného súdu a krajského súdu spočíva najmä v tom, že
podľa ich právneho názoru platnosť DOO 16 skončila. Súdy zároveň konštatovali, že aj
keby DOO 16 bolo platné, tak právam z DOO 16 nemôže byť poskytnutá súdna ochrana,
pretože platnosť DOO 16 čoskoro vyprší a žiadne neodkladné opatrenie na ochranu práv
z DOO 16 nemôže byť nariadené, kým nebude generický výrobok uvedený na slovenský
trh. Podľa názoru sťažovateľky argumentácia súdov k zamietnutiu návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia a postup súdov je vo flagrantnom rozpore so základnými právami
sťažovateľky garantovanými ústavou a povinnosťami slovenských súdov, ktoré im ukladajú
medzinárodné dohody účinné v právnom systéme Slovenskej republiky.
4. V sťažnosti sťažovateľka taktiež zrekapitulovala doterajší priebeh napadnutých
konaní a zároveň dala ústavnému súdu do pozornosti, že 16. júla 2018 podala dovolanie,
o ktorom zatiaľ nebolo rozhodnuté. Sťažovateľka podala ústavnú sťažnosť z obozretnosti,
keďže o dovolaní môže byť rozhodnuté, že nie je prípustné.
5. Sťažovateľka argumentovala, že 17. apríla 2018 bola držiteľkou práva duševného
vlastníctva (majetkového práva), ktorému mala byť poskytnutá účinná súdna ochrana,
pričom táto ochrana mala byť poskytovaná až do úplne posledného dňa platnosti daného
práva duševného vlastníctva. V situácii, ako je táto, je nariadenie neodkladného opatrenia
prakticky jediným účinnom spôsobom ochrany, keďže právne prostriedky ochrany, ktoré sú
k dispozícii sťažovateľke po uplynutí platnosti práva, sú úplne neadekvátne (sťažovateľka
sa už nemôže domáhať, aby sa porušovateľ zdržal porušovania, a dovolateľovi vzniknutá
škoda je zo svojej povahy nenapraviteľná a nevyčísliteľná). Podľa názoru sťažovateľky
ústavný súd by preto mal rozhodnúť, že v tomto spore mali okresný súd a krajský súd
porušiť ústavou ustanovenú povinnosť nariadiť neodkladné opatrenie na ochranu práv
sťažovateľky z DOO 16. Nenariadenie neodkladného opatrenia predstavuje porušenie
sťažovateľkiných základných práv, predovšetkým práva na ochranu majetku a práva na
spravodlivý proces.
6. Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že predmetná právna otázka bola
opakovane nesprávne (a rozdielne) riešená súdmi prvého stupňa a odvolacími súdmi. Podľa
jej názoru by právny názor ústavného súdu mohol ostatným súdom (a podnikateľom
v pozíciách žalobcu a žalovaného) poskytnúť návod na jej riešenie, čím by sa všetci vyhli
ďalším nejasnostiam v budúcnosti.
7. Sťažovateľka je toho názoru, že okresný súd a krajský súd pochybili, keď
nesprávne vyriešili právnu otázku s ústavnoprávnym rozmerom, ktorá bola rozhodujúcou
pre správne vydelenie sporu, a v spore odmietli nariadiť neodkladné opatrenie. Ich
pochybenie má takú intenzitu, že porušuje základné ústavné práva sťažovateľky. Zásadnou
právnou otázkou s ústavným rozmerom v konaní je, či v situácii, ako je táto, je namieste
chrániť právo k dodatkovému ochrannému osvedčeniu neodkladným opatrením, aj keď
čoskoro skončí maximálna doba ochrany daného dodatkového ochranného osvedčenia, pred
porušujúcim konaním ‒podaním žiadosti o stanovenie ceny a kategorizácie generického
prípravku, na základe schválenia ktorej dôjde k situácii, že počas platnosti práva
k dodatkovému ochrannému osvedčeniu bude generický žiadateľ musieť kvôli zákonom
ustanovenej povinnosti uviesť na slovenský trh prípravok, ktorý spadá do rozsahu ochrany
práva k dodatkovému ochrannému osvedčeniu. Pri riešení tejto právnej otázky je nutné
zohľadniť jej ústavnoprávne aspekty, čo súdy neučinili, a preto svojím riešením tejto otázky
porušili ústavné práva sťažovateľky.
8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v sťažnosti žiadala, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa Merck Sharp & Dohme Corp. na ochranu majetku
a spravodlivé prejednanie veci upravené v čl. 20 a čl. 46 Ústavy SR, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v článku 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a práva vyplývajúceho z článku
50 dohody TRIPS boli porušené rozhodnutím Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k.
16CbPv/2/2018-332 zo dňa 30. 1. 2018 a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 43 CoPv/1/2018-617 zo dňa 19. 4. 2018.
2. Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43 CoPv/1/2018-617 zo dňa
19. 4. 2018 sa ruší a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
In eventum
Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43 CoPv/1/2018-617 zo dňa
19. 4. 2018 a rozhodnutie Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 CbPv/2/2018-332
zo dňa 30. 1. 2018 sa ruší a vec sa vracia Okresnému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie
konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva za porušenie práva alebo slobody primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 100,- EUR.“
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
12. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
13. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
14. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka súbežne s ústavnou
sťažnosťou podala 16. júla 2018 dovolanie, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté. Napokon,
sťažovateľka v ústavnej sťažnosti sama uviedla, že túto podáva „z obozretnosti“, keďže
dovolanie môže byť odmietnuté ako neprípustné.
15. Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že právomoc poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľky má najprv a predovšetkým Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (k podobným záverom už ústavný súd
dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011,
16. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila
súbežne v dovolaní, ako aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Vzhľadom na to, že
dovolacie konanie nie je ešte skončené, bolo dôvodné sťažnosť odmietnuť pre jej
predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta,
bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne s ním aj
podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce
vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu
o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa
ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné
právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne
poskytuje.
17. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010),
že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.
18. Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľku prípadné odmietnutie dovolania najvyšším súdom. Pre tento
prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému uzneseniu
krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
19. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení
s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. augusta 2018