Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 199/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Mesta Ž., Ž., zastúpeného advokátkou Mgr. M. K., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 13

C/292/2007 z 12. marca 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo 17. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mesta Ž. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 15. marca 2010

doručená sťažnosť Mesta Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 12. marca 2009 a rozsudkom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. septembra 2009 .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal na okresnom súde „určenia

neplatnosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy z 19. januára 2004“.

Následne sťažovateľ 29. júla 2008 navrhol, aby okresný súd pripustil zmenu

žalobného petitu o „určenie vlastníckeho práva“ k nehnuteľnostiam. Okresný súd pripustil

zmenu žaloby 13. októbra 2008 a rozsudkom z 12. marca 2009 zamietol jeho návrh na

určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd

rozhodnutie okresného súdu potvrdil, avšak rozhodol o odvolaní bez nariadenia

pojednávania, čím malo dôjsť k porušeniu ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ale aj

k porušeniu „základného práva sťažovateľa na verejné prerokovanie veci a v jeho

prítomnosti“ podľa dohovoru a . Súčasne nezákonný postup

krajského súdu zakladal aj „dôvod dovolania podľa “.

Sťažovateľ preto 11. februára 2010 podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie na

Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), pričom uviedol, že dosiaľ

nemá vedomosť o tom, či o jeho dovolaní už bolo najvyšším súdom rozhodnuté.

Ďalšími skutočnosťami, ktoré mali mať podľa sťažovateľa za následok porušenie

jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, boli tie, že krajský súd „arbitrárne rozhodol o návrhu

sťažovateľa tým, že svoje skutkové zistenia a právne závery riadne neodôvodnil“, a to, že sa

odvolací súd „žiadnym spôsobom nereagoval k obsahu žiadosti sťažovateľa o nariadenie

pojednávania zo dňa 4. júna 2009 (ku konkrétnym okolnostiam dôležitého verejného

záujmu)...“, ďalej sa nevysporiadal s návrhom sťažovateľa „na pripustenie dovolania a

jeho argumentmi“, nevykonal ním navrhované dôkazy a tiež vec „nesprávne právne

posúdil“.

Okrem týchto skutočností sťažovateľ tvrdí, že došlo k porušeniu jeho základného

práva na „nezávislé a nestranné konanie a rozhodovanie súdu v dôsledku rozhodovania a

konania vylúčeným sudcami“. V sťažnosti pritom poukazuje na bližšie dôvody, v čom vidí

zaujatosť konajúcich zákonných sudcov okresného súdu a krajského súdu. Na záver však k

tomu uvádza, že „nemal skoršiu vedomosť, ako po doručení napadaného rozsudku

odvolacieho súdu, o dôvodoch zaujatosti sudkyni na prvom stupni..., ako ani o dôvodoch

zaujatosti sudcov na Krajskom súde..., preto námietku uplatnil až v dovolaní a v tejto

ústavnej sťažnosti“.

Sťažovateľ v závere v prvom alternatívnom petite navrhuje, aby ústavný súd

rozhodol takto:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -800 zo dňa 17. septembra 2009

a rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. -708 zo dňa 12. marca 2009

porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. -800 zo dňa 17. septembra

2009 a rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. -708 zo dňa 12. marca 2009 sa

zrušuje a vec sa Okresnému súdu Žilina vracia na ďalšia konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo

výške 33.000,- eur (slovom tridsaťtritisíc eur) na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od

doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo

základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na

konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v

občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, , ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti namietanému rozhodnutiu okresného

súdu sp. zn. z 12. marca 2009 podal riadny opravný prostriedok - odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto vychádzajúc z uvedeného princípu

subsidiarity konštatoval, že nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa

namieta porušenie práv sťažovateľa predmetným rozsudkom okresného súdu. Z tohto

dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa pre

nedostatok svojej právomoci.

Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 17. septembra 2009 a jeho nezákonný postup z viacerých dôvodov,

ústavný súd odmietol pre jej neprípustnosť podľa .

Ústavný súd zistil, že v danom prípade sťažovateľ podal 11. februára 2010 dovolanie

proti namietanému rozhodnutiu krajského súdu z tvrdeného dôvodu [podľa § 237 písm. f)

, ale i ], preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľa má najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným

záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. , ,

).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil aj v sťažnosti

podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase

rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť

odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie

namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený

princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ), že

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní.

Sťažovateľ tiež v sťažnosti sám uvádza, že využil možnosť podania tohto

mimoriadneho opravného prostriedku, iba „z dôvodu opatrnosti, aby nedošlo k uplynutiu

lehoty na jej podanie pre neprípustnosť podaného dovolania sťažovateľom“.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na

súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému

súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2010