Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 380/2018
PDF · 368.76 KB
No categories available
III. ÚS 380/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. októbra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej
, , v mene ktorej koná ,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 Co 80/2018 z 11. júla 2018 v spojení
s uznesením Okresného súdu Svidník sp. zn. 8 C 26/2017 z 29. decembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a pre
neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 19. septembra
2018 sa ,
(ďalej aj „sťažovateľka“), domáha vydania nálezu, ktorým by ústavný súd
vyslovil porušenie jej v záhlaví označených práv uznesením Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 20 Co 80/2018–219 z 11. júla 2018 „v spojení“ s uznesením
Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 26/2018-124 z 29. decembra
2017 (ďalej len „namietané uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je stranou sporu vedeného
pred okresným súdom pod sp. zn. 8 C 26/2017 na základe žaloby žalobcu
proti nej ako žalovanej, predmetom
ktorého je určenie času a spôsobu užívania lesnej cesty. Počas konania okresný súd vydal
uznesenie 29. decembra 2017 č. k. 8 C 26/2017-124, ktorým vyhovel návrhu žalobcu
na nariadenie neodkladného opatrenia.
3. Proti už uvedenému rozhodnutiu súdu prvej inštancie sťažovateľka podala
odvolanie, o ktorom krajský súd ako odvolací súd rozhodol uznesením z 11. júla 2018 č. k.
20 Co 80/2018-219 tak, že uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
4. Proti odvolaciemu rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľka podala 18. septembra
2018 dovolanie, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté. K podaniu dovolania uviedla, že „z
hľadiska textácie ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP") nie je
jednoznačné, či ho možno považovať za účinný prostriedok nápravy - predmetné dovolanie
bolo podané predovšetkým z dôvodu nejednoznačnosti právnej úpravy, inak by
sťažovateľovi hrozilo, že ústavný súd by mohol jeho sťažnosť odmietnuť z dôvodu zmeškania
lehoty, za predpokladu, že by neskôr vyhodnotil dovolanie ako neúčinný prostriedok
nápravy.“
5. Podľa názoru sťažovateľky došlo napadnutým rozhodnutím krajského súdu
v spojení s rozhodnutím okresného súdu k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) z dôvodov, že
všeobecné súdy rozhodovali o veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Sťažovateľka tvrdí,
že „v prejednávanom prípade mal o danej veci rozhodovať orgán štátnej správy lesného
hospodárstva, ktorého právomoc vyplýva z ustanovenia § 25 ods. 4 zákona č. 326/2005 Z. z.
o lesoch“, ktoré uvádza, že „do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu podľa
odseku 3 môže orgán štátnej správy lesného hospodárstva rozhodnúť vo veci využívania
lesnej cesty, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie povinností podľa § 28, odvolanie proti
tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok. Z tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že
ochranu poskytovanú meritórnym rozhodnutím súdu podľa § 25 ods. 3 zákona o lesoch
dopĺňa dočasné rozhodnutie orgánu štátnej správy lesného hospodárstva neodkladného
charakteru, ktoré v danom prípade bolo na návrh žalobcu vydané (ide o rozhodnutie
Okresného úrad číslo OU-SK-PLO-2017/003778-009 zo dňa 07.09.2017)).“.
V tejto súvislosti sťažovateľka nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu, že
„neodkladným opatrením bol uložený širší rozsah povinností v porovnaní s rozhodnutím
orgánu štátnej správy lesného hospodárstva - výrok neodkladného opatrenia ako aj
rozhodnutia Okresného úradu sú obsahovo totožné a poskytujú rovnocennú právnu
ochranu. Výrok neodkladného opatrenia teda neposkytuje širšiu ochranu, iba je inak
formulovaný po gramatickej stránke, t. j. je formulovaný konkrétnejším (nie však obsahovo
iným) spôsobom.“. Sťažovateľka uviedla, že „vychádzajúc z toho, že v judikatúre
Ústavného súdu SR sa za porušenie práva na súdnu ochranu považujú prípady zastavenia
konania pre nedostatok právomoci bez postúpenia veci príslušnému orgánu, resp. bez
preskúmania veci všeobecným súdom v prípade, že na rozhodnutie danej veci nemá
právomoc iný orgán (denegatio iustitiae), by mal tento záver analogicky platiť aj opačne, t.
j. za porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu je potrebné považovať tiež prípady,
keď rozhoduje určitý orgán napriek tomu, že nemá právomoc“.
Sťažovateľka je ďalej toho názoru, že „rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje
odôvodnenie vo vzťahu k zásadným otázkam, ktoré boli rozhodujúce pre rozhodnutie
o nariadení neodkladného opatrenia, najmä neposkytuje dostatočné odpovede na otázky
vzťahujúce sa k jadru poskytnutej súdnej ochrany, resp. nereaguje na vznesené relevantné
argumenty žalovaného. Odvolací súd sa nevysporiadal predovšetkým s argumentáciou
žalovaného (sťažovateľa) týkajúcej sa nesplnenia základných podmienok pre nariadenie
neodkladného opatrenia ako aj neprimeranosťou neodkladného opatrenia... Keďže konajúce
súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí nedali jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na relevantné
otázky, ktoré mali podstatný význam pre rozhodnutie, sťažovateľ je toho názoru, že došlo k
porušeniu jeho základného práva na spravodlivý proces.“.
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a
o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
9. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv a slobôd
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je splnenie všeobecných a osobitných
náležitostí vyplývajúcich z § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, ako aj ďalších procesných
podmienok vyplývajúcich z § 53 zákona o ústavnom súde, ktoré ústavný súd skúma
pri predbežnom prerokovaní návrhu na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa
(§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
10. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
11. V danom prípade sťažovateľka akceptovala subsidiárne postavenie ústavného
súdu pri ochrane základných práv a slobôd tým, že podala vo svojej právnej veci dovolanie,
o ktorom dosiaľ nebolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
rozhodnuté.
12. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť mu bola
predložená predčasne, keďže existuje iný orgán verejnej moci oprávnený poskytnúť ochranu
právam sťažovateľky. Po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie by totiž došlo
k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali
paralelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavný súd (porov. mutatis
mutandis II. ÚS 1/08, II. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014, IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 420/2011).
Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte neaprobovateľný, pretože by mohol viesť
k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by malo negatívne (a len obťažne
odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí integrálnu súčasť princípov právneho
štátu.
13. Vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,
ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 180/2010). Ústavný súd preto stabilne zastáva názor,
že v prípade podania opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti
ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní
(I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09, III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010,
III. ÚS 7/2014, III. ÚS 124/2017). O prípustnosti dovolania je oprávnený rozhodnúť
výlučne najvyšší súd, najmä ak podľa obsahu sťažnosti ide v danom prípade o otázku
právomoci súdu. Nie preto úlohou ústavného súdu „hodnotiť“, či dovolanie podané
sťažovateľkou je alebo nie je „neúčinný prostriedok nápravy“.
14. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť.
15. Za daných okolností sa ústavný súd musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude
mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. októbra 2018