Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 380/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. októbra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej

, , v mene ktorej koná ,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 11. júla 2018 v spojení

s uznesením Okresného súdu Svidník sp. zn. z 29. decembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a pre

neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 19. septembra

2018 sa ,

(ďalej aj „sťažovateľka“), domáha vydania nálezu, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie jej v záhlaví označených práv uznesením Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) č. k. –219 z 11. júla 2018 „v spojení“ s uznesením

Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) č. k. -124 z 29. decembra

2017 (ďalej len „namietané uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je stranou sporu vedeného

pred okresným súdom pod sp. zn. na základe žaloby žalobcu

proti nej ako žalovanej, predmetom

ktorého je určenie času a spôsobu užívania lesnej cesty. Počas konania okresný súd vydal

uznesenie 29. decembra 2017 č. k. -124, ktorým vyhovel návrhu žalobcu

na nariadenie neodkladného opatrenia.

3. Proti už uvedenému rozhodnutiu súdu prvej inštancie sťažovateľka podala

odvolanie, o ktorom krajský súd ako odvolací súd rozhodol uznesením z 11. júla 2018 č. k.

-219 tak, že uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

4. Proti odvolaciemu rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľka podala 18. septembra

2018 dovolanie, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté. K podaniu dovolania uviedla, že „z

hľadiska textácie ustanovenia (ďalej len „") nie je

jednoznačné, či ho možno považovať za účinný prostriedok nápravy - predmetné dovolanie

bolo podané predovšetkým z dôvodu nejednoznačnosti právnej úpravy, inak by

sťažovateľovi hrozilo, že ústavný súd by mohol jeho sťažnosť odmietnuť z dôvodu zmeškania

lehoty, za predpokladu, že by neskôr vyhodnotil dovolanie ako neúčinný prostriedok

nápravy.“

5. Podľa názoru sťažovateľky došlo napadnutým rozhodnutím krajského súdu

v spojení s rozhodnutím okresného súdu k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) z dôvodov, že

všeobecné súdy rozhodovali o veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Sťažovateľka tvrdí,

že „v prejednávanom prípade mal o danej veci rozhodovať orgán štátnej správy lesného

hospodárstva, ktorého právomoc vyplýva z ustanovenia

o lesoch“, ktoré uvádza, že „do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu podľa

odseku 3 môže orgán štátnej správy lesného hospodárstva rozhodnúť vo veci využívania

lesnej cesty, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie povinností podľa § 28, odvolanie proti

tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok. Z tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že

ochranu poskytovanú meritórnym rozhodnutím súdu podľa § 25 ods. 3 zákona o lesoch

dopĺňa dočasné rozhodnutie orgánu štátnej správy lesného hospodárstva neodkladného

charakteru, ktoré v danom prípade bolo na návrh žalobcu vydané (ide o rozhodnutie

Okresného úrad číslo OU-SK-PLO-2017/003778-009 zo dňa 07.09.2017)).“.

V tejto súvislosti sťažovateľka nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu, že

„neodkladným opatrením bol uložený širší rozsah povinností v porovnaní s rozhodnutím

orgánu štátnej správy lesného hospodárstva - výrok neodkladného opatrenia ako aj

rozhodnutia Okresného úradu sú obsahovo totožné a poskytujú rovnocennú právnu

ochranu. Výrok neodkladného opatrenia teda neposkytuje širšiu ochranu, iba je inak

formulovaný po gramatickej stránke, t. j. je formulovaný konkrétnejším (nie však obsahovo

iným) spôsobom.“. Sťažovateľka uviedla, že „vychádzajúc z toho, že v judikatúre

Ústavného súdu SR sa za porušenie práva na súdnu ochranu považujú prípady zastavenia

konania pre nedostatok právomoci bez postúpenia veci príslušnému orgánu, resp. bez

preskúmania veci všeobecným súdom v prípade, že na rozhodnutie danej veci nemá

právomoc iný orgán (denegatio iustitiae), by mal tento záver analogicky platiť aj opačne, t.

j. za porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu je potrebné považovať tiež prípady,

keď rozhoduje určitý orgán napriek tomu, že nemá právomoc“.

Sťažovateľka je ďalej toho názoru, že „rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje

odôvodnenie vo vzťahu k zásadným otázkam, ktoré boli rozhodujúce pre rozhodnutie

o nariadení neodkladného opatrenia, najmä neposkytuje dostatočné odpovede na otázky

vzťahujúce sa k jadru poskytnutej súdnej ochrany, resp. nereaguje na vznesené relevantné

argumenty žalovaného. Odvolací súd sa nevysporiadal predovšetkým s argumentáciou

žalovaného (sťažovateľa) týkajúcej sa nesplnenia základných podmienok pre nariadenie

neodkladného opatrenia ako aj neprimeranosťou neodkladného opatrenia... Keďže konajúce

súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí nedali jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na relevantné

otázky, ktoré mali podstatný význam pre rozhodnutie, sťažovateľ je toho názoru, že došlo k

porušeniu jeho základného práva na spravodlivý proces.“.

II.

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a

o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

9. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv a slobôd

v konaní o sťažnosti podľa je splnenie všeobecných a osobitných

náležitostí vyplývajúcich z a , ako aj ďalších procesných

podmienok vyplývajúcich z , ktoré ústavný súd skúma

pri predbežnom prerokovaní návrhu na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa

( ). Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť ( ).

10. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

11. V danom prípade sťažovateľka akceptovala subsidiárne postavenie ústavného

súdu pri ochrane základných práv a slobôd tým, že podala vo svojej právnej veci dovolanie,

o ktorom dosiaľ nebolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

rozhodnuté.

12. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť mu bola

predložená predčasne, keďže existuje iný orgán verejnej moci oprávnený poskytnúť ochranu

právam sťažovateľky. Po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie by totiž došlo

k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali

paralelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavný súd (porov. mutatis

mutandis , , , , ).

Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte neaprobovateľný, pretože by mohol viesť

k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by malo negatívne (a len obťažne

odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí integrálnu súčasť princípov právneho

štátu.

13. Vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,

ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom (, ). Ústavný súd preto stabilne zastáva názor,

že v prípade podania opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti

ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní

(, , , , ,

, ). O prípustnosti dovolania je oprávnený rozhodnúť

výlučne najvyšší súd, najmä ak podľa obsahu sťažnosti ide v danom prípade o otázku

právomoci súdu. Nie preto úlohou ústavného súdu „hodnotiť“, či dovolanie podané

sťažovateľkou je alebo nie je „neúčinný prostriedok nápravy“.

14. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2

odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť.

15. Za daných okolností sa ústavný súd musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2018