Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 26 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)III. ÚS 7/2014
PDF · 139.17 KB
No categories available
III. ÚS 7/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s.,
Tomášikova 48, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou JUDr. Roman Kvasnica,
advokát, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Roman Kvasnica, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co/357/2011-179 z 1. októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s., o d m i e t a pre
neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
5. decembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s.,
Tomášikova 48, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co/357/2011-179 z 1. októbra 2013.
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že návrhom doručeným
Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) 18. mája 2010 sa navrhovateľka
domáhala proti sťažovateľke ako odporkyni zaplatenia sumy 214,93 € s príslušenstvom
z titulu neplatnosti výpovede zmluvy o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového
fondu SLSP, a. s.“, ktorou sa sťažovateľka zaviazala vyplácať navrhovateľke (ako jej
bývalej zamestnankyni) po jej odchode do dôchodku doživotnú rentu v sume 214,93 €
mesačne vždy k 15. dňu nasledujúceho mesiaca až do dožitia navrhovateľky.
Okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 108/2010-108 z 21. júna 2011 zaviazal
sťažovateľku zaplatiť navrhovateľke sumu 214,93 € spolu s úrokom z omeškania v sume
9 % ročne od 16. apríla 2010 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. Po podaní odvolania sťažovateľkou krajský súd rozsudkom
č. k. 14 Co/357/2011-179 z 1. októbra 2013 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že krajský súd „potvrdil rozhodnutie súdu
prvého stupňa vydané v konaní postihnutom vadou konania tým, že súd prvého stupňa
nevykonal dokazovanie listinami, nevyhlásil dokazovanie za skončené na pojednávaní,
na ktorom odročil súd pojednávanie už len na vyhlásenie rozsudku, a na pojednávaní, kde
malo dôjsť už len ku vyhláseniu rozsudku súd údajne vyhlásil dokazovanie za skončené,
avšak dôkazy listinami nevykonal, teda Krajský súd v Bratislave potvrdil rozsudok, ktorý
mal zákonným postupom zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
a vykonanie dokazovania“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby po prijatí sťažnosti ústavný súd
vydal takéto rozhodnutie:
„Základné právo sťažovateľa... podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 01. 10. 2013, č. k. 14 Co/357/2011-179, porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 01. 10. 2013, č. k. 14 Co/357/2011-179, a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave,
aby v nej znovu konal a rozhodol...
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy
konania do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, k rukám advokáta JUDr. Romana
Kvasnicu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co/357/2011-179 z 1. októbra 2013.
Hoci sťažovateľka v sťažnosti deklarovala, že vzhľadom na vyčerpanie všetkých
riadnych i mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré bola v tomto konaní oprávnená
uplatniť, je v danej veci daná právomoc ústavného súdu, ústavný súd zistil, že ochrany
svojich práv sa okrem jemu zaslanej sťažnosti domáhala aj podaním dovolania proti
napadnutému rozhodnutiu krajského súdu 4. decembra 2013, čo však vo svojej sťažnosti
zamlčala. O tomto dovolaní dosiaľ nebolo zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) rozhodnuté.
Vzhľadom na skutočnosť, že dovolacie konanie ešte nie je skončené, musela byť
sťažnosť sťažovateľky odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv,
ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako
súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu,
keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba
do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnení podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010,
III. ÚS 199/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až
po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude
mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra
2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53
a 54). A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju vo vzťahu ku krajskému súdu odmietol ako
neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2014