Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 280/2018
PDF · 155.94 KB
No categories available
III. ÚS 280/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátskou kanceláriou Advokáti Heinrich s. r. o., Skautská 12, Nitra, v mene ktorej koná
konateľ a advokát JUDr. Roman Heinrich, pre namietané porušenie čl. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 25 Co 336/2017-138
z 28. marca 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 27. júna 2018
sa , (ďalej len „sťažovateľka), domáhala
vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej v záhlaví označených práv
uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 25 Co 336/2017-138 z 28.
marca 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a ktorým by napadnuté uznesenie zrušil a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že na okresnom súde sa viedlo
konanie o žalobe sťažovateľky, ktorou sa proti žalovanej
(ďalej len „žalovaná“) domáhala určenia vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti. Dôvodom podania žaloby bola kúpna zmluva z 15. júna 2015, ktorou
sťažovateľka predala žalovanej nehnuteľnosť, avšak táto kúpna zmluva trpela dôvodmi
absolútnej neplatnosti. Sťažovateľka ďalej ústavnému súdu ozrejmuje, že v priebehu
konania „... Okresná prokuratúra Nitra podala protest proti správnemu rozhodnutiu,
ktorým došlo k povoleniu vkladu vlastníckeho práva na žalovaného z predmetnej Kúpnej
zmluvy. Okresný úrad Nitra, katastrálny odbor vydal dňa 2.11.2015 rozhodnutie, ktorým
vyhovel protestu Okresnej prokuratúry Nitra a rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho
práva v prospech žalovaného zrušil. Na základe odvolania žalovaného, vydal Okresný úrad
Nitra, odbor opravných prostriedkov, referát katastra nehnuteľností, dňa 12.1.2016
rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého
stupňa. Vzhľadom na tieto rozhodnutia, došlo k zrušeniu vkladu vlastníckeho práva na
žalovaného, čím špecifikované nehnuteľnosti boli v katastri nehnuteľností spätne zapísané
na žalobcu. Správne konanie o prevod vlastníckeho práva na žalovaného však pokračovalo
ďalej. Účastníci správneho konania boli vyzvaní na doloženie listín, ktoré preukazujú
splnenie zákonných podmienok podľa zákona č.175/1999 Z.z. a zákona č.140/2014 Z.z..
Vzhľadom k tomu, že účastníci takéto doklady nedoložili, Okresný úrad Nitra, katastrálny
odbor, vydal dňa 18.3.2016 rozhodnutie, ktorým konanie o návrhu na vklad vlastníckeho
práva v prospech žalovaného zastavil. Vzhľadom na tieto okolnosti sa žalobkyňa stala
opätovne vlastníckou špecifikovaných nehnuteľností.“. V dôsledku týchto skutočností
odpadol právny dôvod podanej žaloby na určenie vlastníckeho práva, a preto sťažovateľka
podaním z 30. marca 2017 vzala svoj žalobný návrh v celom rozsahu späť.
3. Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 19 C 511/2015-115
z 13. apríla 2017 rozhodol o zastavení konania, ako aj o tom, že žiadna zo strán nemá právo
na náhradu trov konania. Proti tomuto rozhodnutiu žalovaná podala odvolanie, ku ktorému
sa sťažovateľka na základe výzvy okresného súdu doručenej jej 28. augusta 2017 vyjadrila
podaním zo 7. septembra 2017. Vyjadrenie sťažovateľky však nebolo odvolaciemu súdu
predložené pri rozhodovaní o odvolaní žalovanej. Krajský súd následne napadnutým
uznesením zmenil rozhodnutie okresného súdu tak, že žalovanej priznal náhradu trov
konania voči sťažovateľke vo výške 100 %, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením. Zároveň rozhodol, že žalovaná má nárok i na náhradu trov
odvolacieho konania.
4. V napadnutom rozhodnutí krajského súdu sťažovateľka vidí porušenie svojich
práv. Zastáva názor, že žiadna zo strán nezavinila zastavenie konania, a preto je rozhodnutie
krajského súdu nesprávne a nespravodlivé. V rámci svojej sťažnostnej argumentácie
sťažovateľka poukázala na správanie žalovanej, ktorej pred podaním žaloby zaslala
odstúpenie od zmluvy a následne výzvu na vykonanie spätného zápisu vlastníckeho práva
v katastri nehnuteľností. Žalovaná však nereagovala, a preto bola sťažovateľka nútená
podať určovaciu žalobu. Zároveň poukázala na to, že na krajskom súde prebieha množstvo
súdnych sporov týkajúcich sa žalovanej a pôvodných vlastníkov nehnuteľností. Skutková
a právna povaha týchto konaní je obdobná, keď „... pri uzavretých kúpnych zmluvách boli
podané protesty prokurátora, pričom ešte pred rozhodnutím o proteste prokurátora pôvodní
vlastníci podali žaloby na určenie vlastníckeho práva. Vzhľadom na vyhoveniu všetkým
protestom prokurátora, pôvodní vlastníci získali opätovne vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam a brali žaloby späť. V týchto konaniach Okresný súd Nitra rozhodoval
jednotne tak, že účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania. V rámci odvolacích
konaní na Krajskom súde Nitra, senáty 5Co a 9Co rozhodovali zhodne so súdom prvého
stupňa a žiadnemu účastníkovi nepriznávali trovy konania (napr. 5Co/391/2017,
9Co/38/2018). Senát 25Co rozhodoval opačne a náhradu trov konania priznal žalovanému
(ako v napádanom uznesení).“. Na základe uvádzaného konštatuje, že „Vzhľadom na
odlišnú rozhodovaciu prax jedného senátu Krajského súdu Nitra, ktorý vo svojom
rozhodnutí bližším spôsobom nezdôvodňuje odklon od rozhodovacej praxe ostatných
senátov, dochádza týmto podľa názoru sťažovateľky taktiež k porušeniu práva na
spravodlivý proces a znemožnenie žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva, a zároveň dochádza k porušeniu princípu právnej istoty a spravodlivosti podľa čl. 1
Ústavy SR, keďže pri rovnakých skutkových a právnych kauzách možno oprávnene
očakávať, že rozhodnutia súdov budú rovnaké.“.
5. Sťažovateľka okrem toho namieta, že jej vyjadrenie zo 7. septembra 2017
k odvolaniu žalovanej nemal krajský súd pri svojom rozhodovaní k dispozícii, a teda ani
neposudzoval skutkové a právne zdôvodnenia, ktoré vo vyjadrení uviedla. Krajský súd
prevzal iba zdôvodnenie opravného prostriedku podaného žalovanou, v dôsledku čoho došlo
k popretiu rovnakej miery možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany sťažovateľky. V tejto súvislosti tvrdí, že „Procesné práva účastníka konania
nemôžu byť len formálne, ale aj reálne poskytované, umožnené a vykonané. Nemôže byť
žalobkyni „len“ daná možnosť vyjadriť sa k odvolaniu žalovaného, ale odobraná mu
možnosť účinne reagovať na takéto odvolanie, uviesť svoju procesnú obranu a procesný
útok ako aj svoj právny názor na vec. Týmto došlo k popretiu rovnakej miery možností
uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany žalobkyne (tak
ako ich mal žalovaný), čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nesprávnym
procesným postupom súdu bolo znemožnené žalobkyni, aby uskutočnila jej patriace
procesné práva, a to v takej dôležitej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.“.
6. Na tomto základe sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením krajského súdu boli
porušené jej v záhlaví označené základné práva zaručené ústavou a dohovorom. Zároveň
navrhuje, aby ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie, a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.
II.
7. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv a slobôd
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je splnenie všeobecných a osobitných
náležitostí vyplývajúcich z § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“), ako aj ďalších procesných podmienok vyplývajúcich z § 53 zákona o ústavnom
súde, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní návrhu na neverejnom
zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Návrhy vo
veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
9. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti popri svojej argumentácii uviedla, že podáva
proti rozhodnutiu krajského súdu v zákonnej lehote dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP.
Súčasne však podáva i ústavnú sťažnosť, pretože dovolanie proti rozhodnutiu o nároku na
náhradu trov konania nie je v zmysle § 421 ods. 2 CSP prípustné. Ústavný súd následne
v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti v rámci jej predbežného
prerokovania na okresnom súde overil a zistil, že sťažovateľka podala 28. júna 2018 proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu mimoriadny opravný prostriedok, o ktorom
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dosiaľ nerozhodol.
10. Vzhľadom na skutočnosť, že dovolacie konanie ešte nie je skončené, musela byť
sťažnosť sťažovateľky odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane v záhlaví
označených práv, ktorých porušenie namieta, bude rozhodovať najvyšší súd ako súd
dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu totiž navodzuje situáciu,
keď princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy síce vylučuje právomoc
ústavného súdu, ale iba do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii
zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ústavný súd preto zaujal
názor (podobne napr. III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 7/2014,
III. ÚS 124/2017 a iné), že v prípade podania opravného prostriedku (dovolania) a súbežne
podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní.
11. Za daných okolností sa ústavný súd musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude
mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na
súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
To však platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.
12. V takomto prípade je však nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej
lehote nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho,
ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv (IV. ÚS 406/2010).
13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
14. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júla 2018