Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 27 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (32)IV. ÚS 406/2010
PDF · 336.7 KB
No categories available
IV. ÚS 406/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., Š., zastúpenej
advokátom Mgr. P. N., L., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob 119/2004-47 z 24. júna 2004 v časti,
v ktorej bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 15 Cb 90/02-25 z 1.
marca 2004 o zamietnutí žaloby o zaplatenie istiny 12 366,15 Sk (410,48 €), a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., o d m i e t a ako podanú
oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2010
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu
v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Cob 119/2004-47 z 24. júna 2004 (ďalej
aj „napadnuté rozhodnutie“ alebo „namietané rozhodnutie“) v časti, v ktorej bol potvrdený
rozsudok Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 Cb 90/02-25
z 1. marca 2004 o zamietnutí žaloby o zaplatenie istiny 12 366,15 Sk (410,48 €).
Z obsahu sťažnosti a príloh, ktoré sú k nej pripojené, vyplýva, že rozsudkom
krajského súdu č. k. 15 Cob 119/2004-47 z 24. júna 2004 bol potvrdený rozsudok okresného
súdu „č. k. 14 Cb 12/04-23 zo dňa 9. 3. 2004, č. k. 14 Cb 191/03-20 zo dňa 19. 2. 2004,
č. k. 15 Cb 179/03-21 zo dňa 1. 3. 2004, č. k. 14 Cb 179/03-22 zo dňa 12. 2. 2004,
č. k. 15 Cb 88/02-26 zo dňa 25. 2. 2004, č. k. 15 Cb 90/02-25 zo dňa 1. 3. 2004,
č. k. 15 Cb 182/03-21 zo dňa 1. 3. 2004 a č. k. 15 Cb 84/02-23 zo dňa 25. 2. 2004
o zamietnutí žalôb a sťažovateľ bol zaviazaný zaplatiť V. náhradu trov odvolacieho konania
vo výške 15.075,- Sk.
V konaniach vedených na Okresnom súde Nové Zámky sťažovateľ sa domáhal voči V.
zaplatenia súm 3917,40 Sk, 2569,99 Sk, 5664,86 Sk, 41.655,64 Sk, 3468,40 Sk, 12.366,15
Sk, 40.826,36 Sk a 2246,40 Sk, spolu 112.715,20 Sk. Sťažovateľ svoj nárok právne
kvalifikoval ako poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. účinného
do 31. 5. 2003. Okresný súd Nové Zámky v citovaných veciach žaloby zamietol a svoje
rozhodnutia odôvodnil tým, že sťažovateľovi nevzniklo právo na poplatok z omeškania
podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z., pretože medzi ním a V. nebola uzavretá zmluva
o poskytovaní zdravotnej starostlivosti podľa § 38 ods. 1 zákona č. 273/1994 Z. z.
Sťažovateľ rozsudky Okresného súdu Nové Zámky napadol odvolaním. Krajský súd v Nitre
po spojení vecí o odvolaniach sťažovateľa o zaplatenie 112.715,20 Sk pod sp. zn.
15 Cob 119/2004 rozhodol tak, že napadnuté rozsudky potvrdil a stotožnil sa s právnym
názorom Okresného súdu Nové Zámky. Krajský súd navyše zaujal právny názor, že nemôže
priznať sťažovateľovi úroky z omeškania, pretože tieto si sťažovateľ neuplatnil v žalobe
a ani v priebehu konania návrhom na jej zmenu podľa § 95 OSP a pre zmenu právnej
kvalifikácie je potrebná zmena žaloby, čo však môže urobiť len sťažovateľ a nie súd.
Krajský súd v Nitre v súlade s § 238 ods. 3 písm. a) OSP proti svojmu rozsudku
pripustil dovolanie a v odôvodnení rozsudku vymedzil dovolaciu otázku z hľadiska
procesného práva, či nárok tak, ako si ho uplatnil sťažovateľ v žalobe (definovaním, že si
uplatňuje poplatok z omeškania mimo petitu) je pre súd záväzný i z hľadiska charakteru
majetkovej sankcie alebo či ide výlučne o otázku právnej kvalifikácie, ktorú je povinný
vykonať výlučne súd.
Rozsudok Krajského súdu v Nitre o zaplatenie 112.715,20 Sk pod č. k.
15 Cob 119/2004-47 zo dňa 24. 6. 2004 sťažovateľ napadol dovolaním. Najvyšší súd
Slovenskej republiky ôsmimi uzneseniami sp. zn. 4 Obdo 38/2004 zo dňa 7. 9. 2005,
3 Obdo 31/2005 zo dňa 28. 6. 2006, 3 Obdo 30/2005-56 zo dňa 28. 6. 2006,
4 Obdo 31/2005 zo dňa 28. 6. 2006, 1 Obdo 32/2005 zo dňa 28. 6. 2006, 2 Obdo 32/2005
zo dňa 27. 9. 2006, 5 Obdo 29/2005 zo dňa 22. 11. 2006 a 6 Obdo 32/2005 zo dňa
13. 12. 2006 o tom istom dovolaní rozhodol osemkrát tak, že dovolanie osemkrát odmietol
s odôvodnením, že v konaniach vedených na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn.
14 Cb 12/04 suma 5664,86 Sk, sp. zn. 15 Cb 179/03 suma 1892,- Sk, sp. zn. 15 Cb 90/02
suma 12.366,15 Sk, sp. zn. 15 Cb 84/02 suma 1836,-Sk, sp. zn. 14 Cb 179/03 suma
3917,40 Sk, sp. zn. 15 Cb 182/03 suma 40.826,36 Sk, sp. zn. 5 Obdo 29/2005 suma
2569,99 Sk a sp. zn. 6 Obdo 32/2005 suma 41.655,64 Sk neprevyšuje desaťnásobok
minimálnej mzdy, preto podľa § 238 ods. 5 OSP dovolanie nieje prípustné.
Všetky citované uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli zrušené
nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 197/07, IV. ÚS 88/07,
Najvyšší súd Slovenskej republiky o veci znova rozhodol a uznesením sp. zn.
3 Obdo 23/2008 zo dňa 6. 8. 2008 dovolanie znova odmietol len v časti o zaplatenie
12.366,15 Sk. Sťažovateľ uvedené uznesenie opäť napadol ústavnou sťažnosťou a Ústavný
súd Slovenskej republiky nálezom č. k. II. ÚS 149/09-28 zo dňa 18. 3. 2010 sťažnosti
nevyhovel a zaujal právny názor, že dovolanie nie je prípustné. Sťažnosť bola doručená
právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 20. 9. 2010.“.
Sťažovateľka poukazuje na to, že ústavný súd otázku prípustnosti dovolania v inej
veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 28/09 posúdil opačne ako vo veci vedenej pod sp. zn.
II. ÚS 149/09, pričom v náleze sp. zn. II. ÚS 149/09 z 18. marca 2010 sa o svojom
predchádzajúcom opačnom rozhodnutí ani nezmieňuje ani nijako nevysvetľuje, prečo sa
odchýlil od svojej doterajšej judikatúry.
Sťažovateľka upriamuje pozornosť na ďalšie spojené veci vedené Najvyšším súdom
Slovenskej republiky [sp. zn. 3 Obdo 31/2009, sp. zn. 3 Obdo 27/2009 (ďalej len „najvyšší
súd“)], v ktorých bol na základe toho istého dovolania rozsudok krajského súdu č. k.
15 Cob 119/2004-47 z 24. júna 2004 v napadnutej časti zrušený a vec bola vrátená
krajskému súdu na ďalšie konanie. V ďalších piatich veciach vedených najvyšším súdom
nebolo po zrušení uznesení dovolacieho súdu nálezmi ústavného súdu o dovolaniach dosiaľ
opätovne rozhodnuté.
Pokiaľ ide o lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavom súde“), sťažovateľka poukazuje na judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 169/09,
III. ÚS 265/2010), ako aj na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) vo veciach Zvolský a Zvolská v. Česká republika, Turek v. Česká
republika, Běleš a ostatní v. Česká republika. V nadväznosti na to sťažovateľka konštatuje,
že „Prípustnosť dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob 119/2004-47
zo dňa 24. 6. 2004 dodnes nebola uspokojivo vyriešená ani Najvyšším súdom Slovenskej
republiky a ani Ústavným súdom Slovenskej republiky. Sťažovateľ využil všetky právne
prostriedky podľa Občianskeho súdneho poriadku, podľa ústavy a podľa zákona č. 38/1993
Z. z., preto lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo veci samej na preskúmanie rozsudku
Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob 119/2004-47 zo dňa 24. 6. 2004 v časti, ktorej bol
potvrdený rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 15 Cb 90/02-25 zo dňa 1. 3. 2004
o zamietnutí žaloby o zaplatenie istiny 410,48 € (12.366,15 Sk), by mala byť počítaná
odo dňa 20. 9. 2010, tj. odo dňa doručenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. k. II. ÚS 149/09-28 zo dňa 18. 3. 2010 právnemu zástupcovi sťažovateľa. Sťažovateľ sa
dozvedel o neprípustnosti dovolania až doručením tohto nálezu, proti ktorému už nemožno
podať opravný prostriedok ani podľa § 6 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
Sťažovateľka pripomína, že aj ústavný súd sa už zaoberal vecami, keď bolo
dovolanie posúdené najvyšším súdom ako neprípustné s tým, že pre tento prípad majúc
na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštatoval,
„že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľovi
lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu.
V danom prípade sťažovateľ navyše podal proti procesnému rozhodnutiu najvyššieho
súdu ústavnú sťažnosť, preto sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu
vo veci samej by mala byť považovaná za zachovanú vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu.
Nemôže byť na ujmu sťažovateľa, že sa riadil nesprávnym poučením odvolacieho
súdu o prípustnosti dovolania a využil možnosť podať dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu a následne aj ústavnú sťažnosť proti procesnému rozhodnutiu najvyššieho
súdu o odmietnutí dovolania s prihliadnutím na to, že ku dňu podania ústavnej sťažnosti
rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu ohľadom prípustnosti dovolania pri spojení vecí
odvolacím súdom nebola zjednotená podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. a ani
rozhodovacia činnosť ústavného súdu nebola zjednotená podľa § 6 zákona č. 38/1993 Z. z.
Keďže senát Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 149/09 dospel vo veci
prípustnosti dovolania k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už
v rozhodnutí iného senátu I. ÚS 28/09, v súlade s § 6 zákona č. 38/1993 Z. z., bolo potrebné
predložiť plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov.“.
V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľka venuje samotnému meritu veci, ktorá bola
predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 15 Cb 90/02, v ktorom si
uplatnila nárok na zaplatenie istiny 410,48 € (12 366,15 Sk) z dôvodu poplatku z omeškania
podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného
poistenia, o zriadení V. a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových
a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 273/1994 Z. z.“). Okresný súd žalobu sťažovateľky rozsudkom č. k. 14 Cb 12/04-23
z 9. marca 2004 zamietol a krajský súd namietaným rozhodnutím označený prvostupňový
rozsudok potvrdil. Sťažovateľka sa v spojitosti s tým odvoláva na nález ústavného súdu
č. k. II. ÚS 249/2004-27 z 23. februára 2005, v ktorom bol spor medzi tými istými
účastníkmi konania v jej inej právnej veci vyriešený v jej prospech tak, že ústavný súd zrušil
rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
V nadväznosti na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004
vyslovuje sťažovateľka názor, že „Základom na rozhodnutie krajského súdu, ktoré by
spĺňalo požiadavku ústavne súladného výkladu a použitia § 37 písm. a) a § 38 ods. 1
a ods. 4 cit. zákona, by bol taký výklad, ktorý by rešpektoval to, že nárok na poplatok
z omeškania sa nemôže obmedziť alebo úplne nepriznať len z dôvodu iného postavenia
žalobcu najmä vtedy, ak taký nárok sa priznáva inému subjektu, ktorý je zákonne
porovnateľný z hľadiska plnenia jeho úloh (zmluvné zdravotnícke zariadenie) so subjektom,
ktorý plní rovnaké úlohy (poskytovanie zdravotnej starostlivosti), ale nemá to isté
administratívne zaradenie ako zmluvné zdravotnícke zariadenie (tzv. neštátne zdravotné
zariadenie).
Nepriznanie práva na poplatok z omeškania v takom prípade je v rozpore
s princípom rovnosti a zákazom diskriminácie, ktorý vyplýva z čl. 12 ods. 2 ústavy, podľa
ktorého základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez
ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie,
národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok,
rod alebo iné postavenie. V posudzovanej veci sa odvolacím súdom vyvodil záver o tom, že
právo na poplatok podľa § 38 ods. 4 cit. zákona nepatrí len preto, že žalobca (sťažovateľ)
má... iné postavenie, t. j. že je tzv. neštátnym zdravotníckym zariadením a ako verejná
lekáreň nebol zaradený do siete zdravotníckych zariadení, hoci poskytuje tie isté služby ako
zdravotnícke zariadenia zaradené do tejto siete.
Podľa názoru ústavného súdu bolo povinnosťou krajského súdu, ak chcel reálne
zabezpečiť uplatnenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako
odvolacieho súdu, vykladať § 38 ods. 1 a 4 v spojení s § 37 písm. a) cit. zákona tak, ako to
vyplýva z ústavných limitov takéhoto výkladu a napríklad aj z nálezu sp. zn. PL. ÚS 38/03
v časti objasňujúcej princíp rovnosti. V tomto smere treba trvať na priamej použiteľnosti
ústavy ako prameňa práva vrátane úpravy základných práv a slobôd, ktorá je jej obsahom.
Táto úprava základných práv a slobôd musí v každom prípade určovať interpretáciu
a aplikáciu zákonov najmä vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom judikované
v konaniach o súlade právnych predpisov.
Z tohto dôvodu bol ústavný súd toho názoru, že ak krajský súd akceptoval výklad
§ 38 ods. 1 a 4 v spojení s § 37 písm. a) zákona tak, ako ho vykonal okresný súd, porušil tým
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy.
Vyslovujem právny názor, že zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky nebude
dôvod k zmene svojho predchádzajúceho právneho názoru na tú istú vec a podobné veci
bude ústavný súd riešiť rovnako v súlade s princípmi právnej istoty a právneho štátu.“.
Sťažovateľka v závere navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie
konanie a vydal tento nález:
„Základné právo obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o..., podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k.
15 Cob 119/2004-47 zo dňa 24. 6. 2004 v časti, ktorej bol potvrdený rozsudok Okresného
súdu Nové Zámky č. k. 15 Cb 90/02-25 zo dňa 1. 3. 2004 o zamietnutí žaloby o zaplatenie
istiny 410,48 € (12.366,15 Sk), porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob 119/2004-47 zo dňa 24. 6. 2004
v časti, ktorej bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 15 Cb 90/02-25
zo dňa 1. 3. 2004 o zamietnutí žaloby o zaplatenie istiny 410,48 € (12.366,15 Sk), sa zrušuje
a vec sa vracia na ďalšie konanie.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných
práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských
právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Táto ústavná a zákonná úprava konštituuje sťažnosť podľa čl. 127 ústavy ako
osobitný ústavný prostriedok ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb alebo
právnických osôb, ktorý nemožno zamieňať alebo ním nahrádzať riadne či mimoriadne
opravné prostriedky v občianskoprávnom konaní.
Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané
náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má
za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde skúmajúc, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že
sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochrany
základných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných
podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.
Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavom súde). Nedodržanie
tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej
oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti musel zaoberať aj otázkou, či sťažnosť bola podaná
včas.
V tejto súvislosti je zároveň potrebné pripomenúť, že ustanovenie o lehote
na podanie sťažnosti je ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd nemôže
zmeškanie tejto lehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. I. ÚS 64/03,
I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06).
Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je
postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje
aj princíp právnej istoty (m. m. III. ÚS 186/02, IV. ÚS 287/09).
Zo sťažnosti a zistení ústavného súdu, najmä zo súvisiaceho spisu okresného súdu
sp. zn. 4 Cb 90/02, ktorý si ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že rozsudkom okresného súdu
č. k. 15Cb 90/02-25 z 1. marca 2004 bola zamietnutá žaloba sťažovateľky, ktorou uplatnila
nárok na zaplatenie sumy 12 366,15 Sk s prísl. z dôvodu poplatku z omeškania
za oneskorenú úhradu faktúry č. 0920011152 podľa zákona č. 273/1994 Z. z. Proti
uvedenému zamietavému rozsudku podala sťažovateľka 8. apríla 2004 odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 15 Cob 119/2004-47 z 24. júna 2004 tak, že ho
potvrdil (spolu s ďalšími siedmimi rozsudkami, ktorými okresný súd rovnako ako v prípade
označeného rozsudku okresného súdu zamietol žaloby sťažovateľky o zaplatenie poplatkov
z omeškania podľa zákona č. 273/1994 Z. z.). Krajský súd zároveň podľa § 238 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pripustil proti svojmu potvrdzujúcemu
rozsudku dovolanie, ktoré sťažovateľka podala 11. augusta 2004.
Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k.
15 Cob 119/2004-47 z 24. júna 2004 uznesením č. k. 3 Obdo 30/2005-56 z 28. júna 2006,
ktorým jej dovolanie odmietol s poukazom na § 238 ods. 5 OSP v znení účinnom
v relevantnom čase, podľa ktorého dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo
napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom
trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci
deň podania návrhu na prvostupňovom súde.
Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho podala sťažovateľka
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (sťažnosť smerovala zároveň i proti ďalším trom
rozhodnutiam dovolacieho súdu) a ústavný súd o nej rozhodol nálezom č. k.
I. ÚS 197/07-25 z 28. februára 2008 tak, že okrem iného vyslovil, že uznesením č. k.
3 Obdo 30/2005-56 z 28. júna 2006 bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy. Ústavný súd zároveň
zrušil sťažnosťou napadnuté dovolacie uznesenie a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie
konanie. Dôvodom zrušenia uznesenia najvyššieho súdu č. k. 3 Obdo 30/2005-56 z 28. júna
2006 bola skutočnosť, že „uvedené uznesenie nemá dostatočné a objektívne odôvodnenie,
ktoré je podstatnou náležitosťou každého súdneho rozhodnutia“, ako súčasť základného
práva na súdnu ochranu.
Ďalším dôvodom, ktorý viedol ústavný súd k zrušeniu uznesenia dovolacieho súdu
č. k. 3 Obdo 30/2005-56 z 28. júna 2006, bolo aj to, „že v danom prípade došlo k porušeniu
princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty.
Najvyšší súd totiž v tomto prípade rozhodol odlišným spôsobom ako prv v prípade skutkovo
i právne obdobných veciach bez toho, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
argumenty, pre ktoré bola v danej veci sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana,
než v jej iných označených konaniach. Argumentácia najvyššieho súdu musí pritom byť
spoľahlivým vodidlom pre obdobné situácie aj v budúcnosti. Okrem porušenia zásady
právnej istoty najvyšší súd zároveň zanedbal svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri
zabezpečovaní jednoty rozhodovania.“.
Po vrátení veci na ďalšie konanie rozhodol najvyšší súd znovu o dovolaní
sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. 15 Cob 119/2004-47 z 24. júna 2004
uznesením č. k. 3 Obdo 23/2008-68 zo 6. augusta 2008, ktorým jej dovolanie opätovne
odmietol. V relevantnej časti uvedeného uznesenia najvyšší súd uviedol:
„Konanie v obchodnej veci o peňažné plnenie v sume 12 366,15 Sk začalo na súde
prvého stupňa dňa 17. 4. 2002. Nariadením vlády Slovenskej republiky č. 411/2001 Z. z.
bola stanovená minimálna mzda vo výške 4 920 Sk. Dovolací súd dospel k záveru, že
dovolanie nie je prípustné, pretože predmet konania neprevyšuje desaťnásobok minimálnej
mzdy v zmysle ustanovenia § 238 ods. 5 O. s. p. Pri vyriešení otázky, či v prípade, že
odvolací súd spojí konanie o viacerých veciach na spoločné prejednanie podľa § 112 ods. 1
O. s. p., má byť z pohľadu § 238 ods. 5 O. s. p. považovaný za predmet odvolacieho
rozhodnutia súčet peňažných plnení predmetov všetkých spojených vecí, alebo má byť
hodnotený samostatne pre každú spojenú vec, vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky
z názoru, že aj po spojení veci treba vychádzať samostatne z predmetu každej spojenej veci.
Spojenie veci podľa § 112 ods. 1 O. s. p. je iba technickým opatrením súdu sledujúcim
hospodárnosť konania, ktoré nemá vplyv na procesné práva účastníkov a nemení ich
postavenie. Nemení sa tiež ani predmet konania v jednotlivých spojených veciach, ani ich
charakter. Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, proti ktorému inak dovolanie nie je
prípustné, preto nemôže byť založená len tým, že prejednávaná vec bude spojená s inými
vecami. Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež konštatuje, že prípustnosť dovolania proti
rozhodnutiu, proti ktorému inak dovolanie nie je prípustné, nemôže byť založená ani tým, že
odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku pripustí dovolanie v zmysle ustanovenia
Proti uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 3 Obdo 23/2008-68 zo 6. augusta 2008 podala
sťažovateľka 9. apríla 2009 sťažnosť ústavnému súdu. O tejto sťažnosti rozhodol ústavný
súd 18. marca 2010 nálezom č. k. II. ÚS 149/09-28 tak, že jej nevyhovel. Uvedený nález bol
doručený právnemu zástupcovi sťažovateľky 20. septembra 2010. Poukazujúc na judikatúru
ESĽP citovanú v časti I tohto uznesenia, ale aj na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej
v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní je lehota na podanie
sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu, vyjadruje sťažovateľka názor, že lehota
na podanie sťažnosti proti namietanému rozhodnutiu „by mala byť počítaná odo dňa
20. 9. 2010, t. j. odo dňa doručenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.
II. ÚS 149/09-28 zo dňa 18. 3. 2010 právnemu zástupcovi sťažovateľky. Sťažovateľ sa
dozvedel o neprípustnosti dovolania až doručením tohto nálezu, proti ktorému už nemožno
podať opravný prostriedok...“.
V danej veci bola sťažnosť doručená ústavnému súdu 4. októbra 2010 (na poštovú
prepravu podaná 1. októbra 2010), teda s odstupom viac ako šesť rokov od nadobudnutia
právoplatnosti namietaného rozhodnutia.
Preto bolo potrebné, aby ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
smerujúcej proti rozsudku krajského súdu č. k. 15 Cob 119/2004-47 z 24. júna 2004 určil,
odkedy začala sťažovateľke plynúť lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu. Ústavný
súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti musí
vychádzať z doslovného znenia zákona o ústavnom súde. Z toho vyplýva, že zásadne
nemôže ľubovoľne posudzovať začiatok plynutia týchto lehôt a posúvať ich v závislosti
od faktických úkonov všeobecných súdov, resp. dokonca od doručenia rozhodnutia
ústavného súdu.
Ústavný súd prisvedčuje tvrdeniu sťažovateľky, že v súlade s jeho aktuálnou
judikatúrou zastáva právny názor, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní
mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv,
avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustné, je lehota na podanie sťažnosti
ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr.
IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To však platí, len pokiaľ je sťažnosť
uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo
dovolanie ako neprípustné odmietnuté.
V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote
nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho,
ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv.
Za splnenia uvedenej podmienky, aj keby došlo k situácii, ako to je aj v prerokúvanej
veci, že ústavný súd pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí
a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, mohol by aj napriek tomu preskúmať súčasne
rozhodnutie súdu odvolacieho (avšak len za predpokladu, že by proti nemu sťažnosť
smerovala) a následne, ak by konštatoval, že rozhodnutím odvolacieho súdu došlo
k porušeniu práv sťažovateľa, mohlo by to súčasne viesť ku kasácii takéhoto rozhodnutia
a vráteniu veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Preto, ak sťažovateľka svojou predchádzajúcou sťažnosťou (podanou v lehote podľa
§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde) doručenou ústavnému súdu 3. októbra 2008 namietala
porušenie svojich práv len uznesením najvyššieho súdu (ako súdu dovolacieho) č. k.
3 Obdo 23/2008-68 zo 6. augusta 2008, nemôže odvíjať počítanie lehoty na podanie
sťažnosti proti rozsudku krajského súdu č. k. 15 Cob 119/2004-47 z 24. júna 2004
(právoplatnému 17. augusta 2004) od doručenia nálezu ústavného súdu č. k.
II. ÚS 149/09-28 z 18. marca 2010, ktorým nebolo jej sťažnosti proti označenému
uzneseniu najvyššieho súdu vyhovené.
Keďže v čase, keď sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich základných práv
na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy sťažnosťou smerujúcou proti namietanému
rozhodnutiu krajského súdu, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred
ústavným súdom, bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
Ústavný súd napokon dodáva, že v danej veci zobral v tejto veci do úvahy
aj judikatúru ESĽP (napr. Kadlec a ostatní proti Českej republike), v zmysle ktorej musia
súdy (vrátane ústavného súdu) pri uplatňovaní procesných pravidiel zabrániť jednak
prehnanému formalizmu, ktorý by bol v rozpore s princípmi spravodlivého súdneho
konania, ale na druhej strane aj prílišnej benevolencii, ktorá by vo svojich dôsledkoch
mohla znamenať až negáciu zákonom ustanovených procesných náležitostí, resp.
predpokladov na, konanie.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. októbra 2010