Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 406/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., Š., zastúpenej

advokátom Mgr. P. N., L., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa v spojení s

rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -47 z 24. júna 2004 v časti,

v ktorej bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. -25 z 1.

marca 2004 o zamietnutí žaloby o zaplatenie istiny 12 366,15 Sk (410,48 €), a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., o d m i e t a ako podanú

oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2010

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s (ďalej len „“) rozsudkom Krajského súdu

v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -47 z 24. júna 2004 (ďalej

aj „napadnuté rozhodnutie“ alebo „namietané rozhodnutie“) v časti, v ktorej bol potvrdený

rozsudok Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) č. k. -25

z 1. marca 2004 o zamietnutí žaloby o zaplatenie istiny 12 366,15 Sk (410,48 €).

Z obsahu sťažnosti a príloh, ktoré sú k nej pripojené, vyplýva, že rozsudkom

krajského súdu č. k. -47 z 24. júna 2004 bol potvrdený rozsudok okresného

súdu „č. k. -23 zo dňa 9. 3. 2004, č. k. -20 zo dňa 19. 2. 2004,

č. k. -21 zo dňa 1. 3. 2004, č. k. -22 zo dňa 12. 2. 2004,

č. k. -26 zo dňa 25. 2. 2004, č. k. -25 zo dňa 1. 3. 2004,

č. k. -21 zo dňa 1. 3. 2004 a č. k. -23 zo dňa 25. 2. 2004

o zamietnutí žalôb a sťažovateľ bol zaviazaný zaplatiť V. náhradu trov odvolacieho konania

vo výške 15.075,- Sk.

V konaniach vedených na Okresnom súde Nové Zámky sťažovateľ sa domáhal voči V.

zaplatenia súm 3917,40 Sk, 2569,99 Sk, 5664,86 Sk, 41.655,64 Sk, 3468,40 Sk, 12.366,15

Sk, 40.826,36 Sk a 2246,40 Sk, spolu 112.715,20 Sk. Sťažovateľ svoj nárok právne

kvalifikoval ako poplatok z omeškania podľa účinného

do 31. 5. 2003. Okresný súd Nové Zámky v citovaných veciach žaloby zamietol a svoje

rozhodnutia odôvodnil tým, že sťažovateľovi nevzniklo právo na poplatok z omeškania

podľa , pretože medzi ním a V. nebola uzavretá zmluva

o poskytovaní zdravotnej starostlivosti podľa

Sťažovateľ rozsudky Okresného súdu Nové Zámky napadol odvolaním. Krajský súd v Nitre

po spojení vecí o odvolaniach sťažovateľa o zaplatenie 112.715,20 Sk pod sp. zn.

rozhodol tak, že napadnuté rozsudky potvrdil a stotožnil sa s právnym

názorom Okresného súdu Nové Zámky. Krajský súd navyše zaujal právny názor, že nemôže

priznať sťažovateľovi úroky z omeškania, pretože tieto si sťažovateľ neuplatnil v žalobe

a ani v priebehu konania návrhom na jej zmenu podľa a pre zmenu právnej

kvalifikácie je potrebná zmena žaloby, čo však môže urobiť len sťažovateľ a nie súd.

Krajský súd v Nitre v súlade s proti svojmu rozsudku

pripustil dovolanie a v odôvodnení rozsudku vymedzil dovolaciu otázku z hľadiska

procesného práva, či nárok tak, ako si ho uplatnil sťažovateľ v žalobe (definovaním, že si

uplatňuje poplatok z omeškania mimo petitu) je pre súd záväzný i z hľadiska charakteru

majetkovej sankcie alebo či ide výlučne o otázku právnej kvalifikácie, ktorú je povinný

vykonať výlučne súd.

Rozsudok Krajského súdu v Nitre o zaplatenie 112.715,20 Sk pod č. k.

-47 zo dňa 24. 6. 2004 sťažovateľ napadol dovolaním. Najvyšší súd

Slovenskej republiky ôsmimi uzneseniami sp. zn. zo dňa 7. 9. 2005,

zo dňa 28. 6. 2006, -56 zo dňa 28. 6. 2006,

zo dňa 28. 6. 2006, zo dňa 28. 6. 2006,

zo dňa 27. 9. 2006, zo dňa 22. 11. 2006 a zo dňa

13. 12. 2006 o tom istom dovolaní rozhodol osemkrát tak, že dovolanie osemkrát odmietol

s odôvodnením, že v konaniach vedených na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn.

suma 5664,86 Sk, sp. zn. suma 1892,- Sk, sp. zn.

suma 12.366,15 Sk, sp. zn. suma 1836,-Sk, sp. zn. suma

3917,40 Sk, sp. zn. suma 40.826,36 Sk, sp. zn. suma

2569,99 Sk a sp. zn. suma 41.655,64 Sk neprevyšuje desaťnásobok

minimálnej mzdy, preto podľa dovolanie nieje prípustné.

Všetky citované uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli zrušené

nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ,

, .

Najvyšší súd Slovenskej republiky o veci znova rozhodol a uznesením sp. zn.

zo dňa 6. 8. 2008 dovolanie znova odmietol len v časti o zaplatenie

12.366,15 Sk. Sťažovateľ uvedené uznesenie opäť napadol ústavnou sťažnosťou a Ústavný

súd Slovenskej republiky nálezom č. k. -28 zo dňa 18. 3. 2010 sťažnosti

nevyhovel a zaujal právny názor, že dovolanie nie je prípustné. Sťažnosť bola doručená

právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 20. 9. 2010.“.

Sťažovateľka poukazuje na to, že ústavný súd otázku prípustnosti dovolania v inej

veci vedenej pod sp. zn. posúdil opačne ako vo veci vedenej pod sp. zn.

, pričom v náleze sp. zn. z 18. marca 2010 sa o svojom

predchádzajúcom opačnom rozhodnutí ani nezmieňuje ani nijako nevysvetľuje, prečo sa

odchýlil od svojej doterajšej judikatúry.

Sťažovateľka upriamuje pozornosť na ďalšie spojené veci vedené Najvyšším súdom

Slovenskej republiky [sp. zn. , sp. zn. (ďalej len „najvyšší

súd“)], v ktorých bol na základe toho istého dovolania rozsudok krajského súdu č. k.

-47 z 24. júna 2004 v napadnutej časti zrušený a vec bola vrátená

krajskému súdu na ďalšie konanie. V ďalších piatich veciach vedených najvyšším súdom

nebolo po zrušení uznesení dovolacieho súdu nálezmi ústavného súdu o dovolaniach dosiaľ

opätovne rozhodnuté.

Pokiaľ ide o lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súde“), sťažovateľka poukazuje na judikatúru ústavného súdu (,

), ako aj na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) vo veciach Zvolský a Zvolská v. Česká republika, Turek v. Česká

republika, Běleš a ostatní v. Česká republika. V nadväznosti na to sťažovateľka konštatuje,

že „Prípustnosť dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. -47

zo dňa 24. 6. 2004 dodnes nebola uspokojivo vyriešená ani Najvyšším súdom Slovenskej

republiky a ani Ústavným súdom Slovenskej republiky. Sťažovateľ využil všetky právne

prostriedky podľa , podľa a podľa

Z. z., preto lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo veci samej na preskúmanie rozsudku

Krajského súdu v Nitre č. k. -47 zo dňa 24. 6. 2004 v časti, ktorej bol

potvrdený rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. -25 zo dňa 1. 3. 2004

o zamietnutí žaloby o zaplatenie istiny 410,48 € (12.366,15 Sk), by mala byť počítaná

odo dňa 20. 9. 2010, tj. odo dňa doručenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. k. -28 zo dňa 18. 3. 2010 právnemu zástupcovi sťažovateľa. Sťažovateľ sa

dozvedel o neprípustnosti dovolania až doručením tohto nálezu, proti ktorému už nemožno

podať opravný prostriedok ani podľa “.

Sťažovateľka pripomína, že aj ústavný súd sa už zaoberal vecami, keď bolo

dovolanie posúdené najvyšším súdom ako neprípustné s tým, že pre tento prípad majúc

na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu podľa konštatoval,

„že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľovi

lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu.

V danom prípade sťažovateľ navyše podal proti procesnému rozhodnutiu najvyššieho

súdu ústavnú sťažnosť, preto sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu

vo veci samej by mala byť považovaná za zachovanú vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Nemôže byť na ujmu sťažovateľa, že sa riadil nesprávnym poučením odvolacieho

súdu o prípustnosti dovolania a využil možnosť podať dovolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu a následne aj ústavnú sťažnosť proti procesnému rozhodnutiu najvyššieho

súdu o odmietnutí dovolania s prihliadnutím na to, že ku dňu podania ústavnej sťažnosti

rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu ohľadom prípustnosti dovolania pri spojení vecí

odvolacím súdom nebola zjednotená podľa a ani

rozhodovacia činnosť ústavného súdu nebola zjednotená podľa

Keďže senát Ústavného súdu Slovenskej republiky dospel vo veci

prípustnosti dovolania k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už

v rozhodnutí iného senátu , v súlade s , bolo potrebné

predložiť plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov.“.

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľka venuje samotnému meritu veci, ktorá bola

predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom si

uplatnila nárok na zaplatenie istiny 410,48 € (12 366,15 Sk) z dôvodu poplatku z omeškania

podľa o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného

poistenia, o zriadení V. a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových

a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “). Okresný súd žalobu sťažovateľky rozsudkom č. k. -23

z 9. marca 2004 zamietol a krajský súd namietaným rozhodnutím označený prvostupňový

rozsudok potvrdil. Sťažovateľka sa v spojitosti s tým odvoláva na nález ústavného súdu

č. k. -27 z 23. februára 2005, v ktorom bol spor medzi tými istými

účastníkmi konania v jej inej právnej veci vyriešený v jej prospech tak, že ústavný súd zrušil

rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

V nadväznosti na nález ústavného súdu sp. zn. zo 17. mája 2004

vyslovuje sťažovateľka názor, že „Základom na rozhodnutie krajského súdu, ktoré by

spĺňalo požiadavku ústavne súladného výkladu a použitia § 37 písm. a) a § 38 ods. 1

a ods. 4 cit. zákona, by bol taký výklad, ktorý by rešpektoval to, že nárok na poplatok

z omeškania sa nemôže obmedziť alebo úplne nepriznať len z dôvodu iného postavenia

žalobcu najmä vtedy, ak taký nárok sa priznáva inému subjektu, ktorý je zákonne

porovnateľný z hľadiska plnenia jeho úloh (zmluvné zdravotnícke zariadenie) so subjektom,

ktorý plní rovnaké úlohy (poskytovanie zdravotnej starostlivosti), ale nemá to isté

administratívne zaradenie ako zmluvné zdravotnícke zariadenie (tzv. neštátne zdravotné

zariadenie).

Nepriznanie práva na poplatok z omeškania v takom prípade je v rozpore

s princípom rovnosti a zákazom diskriminácie, ktorý vyplýva z , podľa

ktorého základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez

ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie,

národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok,

rod alebo iné postavenie. V posudzovanej veci sa odvolacím súdom vyvodil záver o tom, že

právo na poplatok podľa § 38 ods. 4 cit. zákona nepatrí len preto, že žalobca (sťažovateľ)

má... iné postavenie, t. j. že je tzv. neštátnym zdravotníckym zariadením a ako verejná

lekáreň nebol zaradený do siete zdravotníckych zariadení, hoci poskytuje tie isté služby ako

zdravotnícke zariadenia zaradené do tejto siete.

Podľa názoru ústavného súdu bolo povinnosťou krajského súdu, ak chcel reálne

zabezpečiť uplatnenie základného práva na súdnu ochranu podľa ako

odvolacieho súdu, vykladať § 38 ods. 1 a 4 v spojení s § 37 písm. a) cit. zákona tak, ako to

vyplýva z ústavných limitov takéhoto výkladu a napríklad aj z nálezu sp. zn.

v časti objasňujúcej princíp rovnosti. V tomto smere treba trvať na priamej použiteľnosti

ako prameňa práva vrátane úpravy základných práv a slobôd, ktorá je jej obsahom.

Táto úprava základných práv a slobôd musí v každom prípade určovať interpretáciu

a aplikáciu zákonov najmä vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom judikované

v konaniach o súlade právnych predpisov.

Z tohto dôvodu bol ústavný súd toho názoru, že ak krajský súd akceptoval výklad

§ 38 ods. 1 a 4 v spojení s § 37 písm. a) zákona tak, ako ho vykonal okresný súd, porušil tým

základné právo na súdnu ochranu podľa v spojení s .

Vyslovujem právny názor, že zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky nebude

dôvod k zmene svojho predchádzajúceho právneho názoru na tú istú vec a podobné veci

bude ústavný súd riešiť rovnako v súlade s princípmi právnej istoty a právneho štátu.“.

Sťažovateľka v závere navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie

konanie a vydal tento nález:

„Základné právo obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o..., podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k.

-47 zo dňa 24. 6. 2004 v časti, ktorej bol potvrdený rozsudok Okresného

súdu Nové Zámky č. k. -25 zo dňa 1. 3. 2004 o zamietnutí žaloby o zaplatenie

istiny 410,48 € (12.366,15 Sk), porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. -47 zo dňa 24. 6. 2004

v časti, ktorej bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. -25

zo dňa 1. 3. 2004 o zamietnutí žaloby o zaplatenie istiny 410,48 € (12.366,15 Sk), sa zrušuje

a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných

práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských

právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Táto ústavná a zákonná úprava konštituuje sťažnosť podľa ako

osobitný ústavný prostriedok ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb alebo

právnických osôb, ktorý nemožno zamieňať alebo ním nahrádzať riadne či mimoriadne

opravné prostriedky v občianskoprávnom konaní.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané

náležitosti sú upravené v , pričom nesplnenie niektorej z nich má

za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

zákona o súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť podľa

skúmajúc, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 . Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že

sťažnosť podľa nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochrany

základných práv a slobôd (, , ). Jednou zo zákonných

podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol

o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť ( zákona o súde). Nedodržanie

tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej

oneskorene ( ). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti musel zaoberať aj otázkou, či sťažnosť bola podaná

včas.

V tejto súvislosti je zároveň potrebné pripomenúť, že ustanovenie o lehote

na podanie sťažnosti je ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd nemôže

zmeškanie tejto lehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. ,

, , ).

Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3

by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je

postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje

aj princíp právnej istoty (m. m. , ).

Zo sťažnosti a zistení ústavného súdu, najmä zo súvisiaceho spisu okresného súdu

sp. zn. , ktorý si ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že rozsudkom okresného súdu

č. k. -25 z 1. marca 2004 bola zamietnutá žaloba sťažovateľky, ktorou uplatnila

nárok na zaplatenie sumy 12 366,15 Sk s prísl. z dôvodu poplatku z omeškania

za oneskorenú úhradu faktúry č. 0920011152 podľa Proti

uvedenému zamietavému rozsudku podala sťažovateľka 8. apríla 2004 odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -47 z 24. júna 2004 tak, že ho

potvrdil (spolu s ďalšími siedmimi rozsudkami, ktorými okresný súd rovnako ako v prípade

označeného rozsudku okresného súdu zamietol žaloby sťažovateľky o zaplatenie poplatkov

z omeškania podľa ). Krajský súd zároveň podľa

(ďalej len „OSP“) pripustil proti svojmu potvrdzujúcemu

rozsudku dovolanie, ktoré sťažovateľka podala 11. augusta 2004.

Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k.

-47 z 24. júna 2004 uznesením č. k. -56 z 28. júna 2006,

ktorým jej dovolanie odmietol s poukazom na v znení účinnom

v relevantnom čase, podľa ktorého dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom

trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci

deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho podala sťažovateľka

sťažnosť podľa (sťažnosť smerovala zároveň i proti ďalším trom

rozhodnutiam dovolacieho súdu) a ústavný súd o nej rozhodol nálezom č. k.

-25 z 28. februára 2008 tak, že okrem iného vyslovil, že uznesením č. k.

-56 z 28. júna 2006 bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa v spojení s . Ústavný súd zároveň

zrušil sťažnosťou napadnuté dovolacie uznesenie a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie. Dôvodom zrušenia uznesenia najvyššieho súdu č. k. -56 z 28. júna

2006 bola skutočnosť, že „uvedené uznesenie nemá dostatočné a objektívne odôvodnenie,

ktoré je podstatnou náležitosťou každého súdneho rozhodnutia“, ako súčasť základného

práva na súdnu ochranu.

Ďalším dôvodom, ktorý viedol ústavný súd k zrušeniu uznesenia dovolacieho súdu

č. k. -56 z 28. júna 2006, bolo aj to, „že v danom prípade došlo k porušeniu

princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty.

Najvyšší súd totiž v tomto prípade rozhodol odlišným spôsobom ako prv v prípade skutkovo

i právne obdobných veciach bez toho, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

argumenty, pre ktoré bola v danej veci sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana,

než v jej iných označených konaniach. Argumentácia najvyššieho súdu musí pritom byť

spoľahlivým vodidlom pre obdobné situácie aj v budúcnosti. Okrem porušenia zásady

právnej istoty najvyšší súd zároveň zanedbal svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri

zabezpečovaní jednoty rozhodovania.“.

Po vrátení veci na ďalšie konanie rozhodol najvyšší súd znovu o dovolaní

sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. -47 z 24. júna 2004

uznesením č. k. -68 zo 6. augusta 2008, ktorým jej dovolanie opätovne

odmietol. V relevantnej časti uvedeného uznesenia najvyšší súd uviedol:

„Konanie v obchodnej veci o peňažné plnenie v sume 12 366,15 Sk začalo na súde

prvého stupňa dňa 17. 4. 2002. Nariadením vlády Slovenskej republiky č.

bola stanovená minimálna mzda vo výške 4 920 Sk. Dovolací súd dospel k záveru, že

dovolanie nie je prípustné, pretože predmet konania neprevyšuje desaťnásobok minimálnej

mzdy v zmysle ustanovenia Pri vyriešení otázky, či v prípade, že

odvolací súd spojí konanie o viacerých veciach na spoločné prejednanie podľa § 112 ods. 1

, má byť z pohľadu považovaný za predmet odvolacieho

rozhodnutia súčet peňažných plnení predmetov všetkých spojených vecí, alebo má byť

hodnotený samostatne pre každú spojenú vec, vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky

z názoru, že aj po spojení veci treba vychádzať samostatne z predmetu každej spojenej veci.

Spojenie veci podľa je iba technickým opatrením súdu sledujúcim

hospodárnosť konania, ktoré nemá vplyv na procesné práva účastníkov a nemení ich

postavenie. Nemení sa tiež ani predmet konania v jednotlivých spojených veciach, ani ich

charakter. Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, proti ktorému inak dovolanie nie je

prípustné, preto nemôže byť založená len tým, že prejednávaná vec bude spojená s inými

vecami. Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež konštatuje, že prípustnosť dovolania proti

rozhodnutiu, proti ktorému inak dovolanie nie je prípustné, nemôže byť založená ani tým, že

odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku pripustí dovolanie v zmysle ustanovenia

“

Proti uzneseniu najvyššieho súdu č. k. -68 zo 6. augusta 2008 podala

sťažovateľka 9. apríla 2009 sťažnosť ústavnému súdu. O tejto sťažnosti rozhodol ústavný

súd 18. marca 2010 nálezom č. k. -28 tak, že jej nevyhovel. Uvedený nález bol

doručený právnemu zástupcovi sťažovateľky 20. septembra 2010. Poukazujúc na judikatúru

ESĽP citovanú v časti I tohto uznesenia, ale aj na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej

v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní je lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu, vyjadruje sťažovateľka názor, že lehota

na podanie sťažnosti proti namietanému rozhodnutiu „by mala byť počítaná odo dňa

20. 9. 2010, t. j. odo dňa doručenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.

-28 zo dňa 18. 3. 2010 právnemu zástupcovi sťažovateľky. Sťažovateľ sa

dozvedel o neprípustnosti dovolania až doručením tohto nálezu, proti ktorému už nemožno

podať opravný prostriedok...“.

V danej veci bola sťažnosť doručená ústavnému súdu 4. októbra 2010 (na poštovú

prepravu podaná 1. októbra 2010), teda s odstupom viac ako šesť rokov od nadobudnutia

právoplatnosti namietaného rozhodnutia.

Preto bolo potrebné, aby ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

smerujúcej proti rozsudku krajského súdu č. k. -47 z 24. júna 2004 určil,

odkedy začala sťažovateľke plynúť lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu. Ústavný

súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti musí

vychádzať z doslovného znenia . Z toho vyplýva, že zásadne

nemôže ľubovoľne posudzovať začiatok plynutia týchto lehôt a posúvať ich v závislosti

od faktických úkonov všeobecných súdov, resp. dokonca od doručenia rozhodnutia

ústavného súdu.

Ústavný súd prisvedčuje tvrdeniu sťažovateľky, že v súlade s jeho aktuálnou

judikatúrou zastáva právny názor, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní

mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv,

avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustné, je lehota na podanie sťažnosti

ustanovená v v zásade zachovaná aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr.

, , ). To však platí, len pokiaľ je sťažnosť

uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo

dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote

nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho,

ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv.

Za splnenia uvedenej podmienky, aj keby došlo k situácii, ako to je aj v prerokúvanej

veci, že ústavný súd pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí

a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, mohol by aj napriek tomu preskúmať súčasne

rozhodnutie súdu odvolacieho (avšak len za predpokladu, že by proti nemu sťažnosť

smerovala) a následne, ak by konštatoval, že rozhodnutím odvolacieho súdu došlo

k porušeniu práv sťažovateľa, mohlo by to súčasne viesť ku kasácii takéhoto rozhodnutia

a vráteniu veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Preto, ak sťažovateľka svojou predchádzajúcou sťažnosťou (podanou v lehote podľa

) doručenou ústavnému súdu 3. októbra 2008 namietala

porušenie svojich práv len uznesením najvyššieho súdu (ako súdu dovolacieho) č. k.

-68 zo 6. augusta 2008, nemôže odvíjať počítanie lehoty na podanie

sťažnosti proti rozsudku krajského súdu č. k. -47 z 24. júna 2004

(právoplatnému 17. augusta 2004) od doručenia nálezu ústavného súdu č. k.

-28 z 18. marca 2010, ktorým nebolo jej sťažnosti proti označenému

uzneseniu najvyššieho súdu vyhovené.

Keďže v čase, keď sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich základných práv

na ústavnom súde podľa sťažnosťou smerujúcou proti namietanému

rozhodnutiu krajského súdu, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred

ústavným súdom, bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Ústavný súd napokon dodáva, že v danej veci zobral v tejto veci do úvahy

aj judikatúru ESĽP (napr. Kadlec a ostatní proti Českej republike), v zmysle ktorej musia

súdy (vrátane ústavného súdu) pri uplatňovaní procesných pravidiel zabrániť jednak

prehnanému formalizmu, ktorý by bol v rozpore s princípmi spravodlivého súdneho

konania, ale na druhej strane aj prílišnej benevolencii, ktorá by vo svojich dôsledkoch

mohla znamenať až negáciu zákonom ustanovených procesných náležitostí, resp.

predpokladov na, konanie.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2010