Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 322 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (327)IV. ÚS 195/2010
PDF · 253.32 KB
No categories available
IV. ÚS 195/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s., Ž., zastúpenej advokátom
Mgr. J. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Cob 117/2009 a jeho uznesením z 20. januára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2010
faxom a 4. mája 2010 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd 1“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Cob 117/2009 (ďalej aj „namietané konanie“) a jeho uznesením z 20. januára
2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že Okresným súdom Nové Mesto
nad Váhom (ďalej len „okresný súd 1“) je pod sp. zn. 8 Cb 171/2008 vedené konanie,
v ktorom si sťažovateľka uplatňuje voči žalovanej obchodnej spoločnosti (ďalej len
„žalovaná“) zaplatenie pohľadávky z titulu neuhradenej časti ceny diela s príslušenstvom.
Obrana žalovanej proti návrhu je v uvedenom konaní založená na argumentácii, že
uplatňovaná pohľadávka zanikla v celom rozsahu v dôsledku započítania s jej pohľadávkou
predstavujúcou zmluvnú pokutu za omeškanie s odovzdaním diela. Zároveň medzi
sťažovateľkou a žalovanou prebiehalo na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd 2“)
konanie, v ktorom si žalovaná tentoraz v pozícii žalobkyne, uplatňovala voči sťažovateľke
pohľadávku predstavujúcu časť zmluvnej pokuty, ktorá mala prevyšovať sťažovateľkou
uplatňovanú pohľadávku v konaní pred okresným súdom 1. Žalovaná uplatnila v oboch
prípadoch rovnaké skutkové tvrdenia a jej procesné tvrdenia sú v oboch prípadoch založené
na rovnakom argumentačnom základe.
Pokiaľ ide o konanie vedené okresným súdom 2, to bolo skončené zamietajúcim
rozhodnutím potom, ako okresný súd 2 dospel k záveru „o neplatnosti dojednania
o zmluvnej pokute“. Prvostupňové rozhodnutie bolo na základe odvolania žalovanej
Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd 2“) potvrdené a v čase podania sťažnosti
ústavnému súdu bolo už v spojení s potvrdzujúcim odvolacím rozhodnutím právoplatné.
Podľa sťažovateľky došlo k porušeniu jej označených práv preto, že krajský súd 1
v namietanom konaní nerešpektoval ustanovenia ústavy a Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) a v konečnom dôsledku ani spomínané rozhodnutie okresného súdu 2
v spojení s rozhodnutím krajského súdu 2.
Sťažovateľka sa ďalej odvoláva na čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a § 159
ods. 2 a 3 OSP a vyslovuje názor, že krajský súd 1 (ako súd odvolací) v namietanom konaní
pochybil, keď uznesením sp. zn. 8 Cob 117/2009 z 20. januára 2010 zrušil v odvolaní
napadnutej časti rozsudok okresného súdu 1 sp. zn. 8 Cb/171/2008 z 25. marca 2009, a tým
„neprípustným spôsobom revidoval právoplatne rozhodnutie Krajského súdu v Žiline
13 Cob 345/2008, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie Okresného súdu v Žiline, a to
vzhľadom k tomu, že pre Okresný súd v Novom Meste nad Váhom záväzným názorom
posúdil základ nároku žalovaného opačne, ako to vyplývalo z predchádzajúcich
právoplatných rozhodnutí, tieto rozhodnutia nerešpektoval, a to i napriek tom, že boli pre
súd záväzné.
V súvislosti so znením ustanovenia § 159 ods. 2 OSP považujeme za potrebné uviesť,
že výrok rozsudku je v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe súdov potrebné posudzovať
vždy v spojitosti s jeho odôvodnením.
Aplikácia § 135 ods. 2 OSP, ktorú vykonal súd, je v uznesení bez akéhokoľvek
podrobnejšieho zdôvodnenia. Aj napriek uvedenému je zrejmé, že súd aplikoval nesprávne
druhú vetu § 135 ods. 2 OSP, pričom toto ustanovenie neposudzoval v spojitosti s § 159
ods. 2 a 3 OSP.
Poukazujeme na to, že právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie zahŕňa kladné
alebo záporné posúdenie existencie alebo neexistencie práva, ktoré je titulom
uplatňovaného plnenia, a teda negatívne posúdenie existencie práva v žalobe na plnenie
nemôže byť revidované v inom konaní pri opätovnom posúdení existencie práva v rámci
posudzovania predbežnej otázky tak, ako sa to stalo v konaní pred súdom. Sme toho názoru,
že vzhľadom k dôvodom rozhodnutí Okresného súdu v Žiline a Krajského súdu v Žiline sa
ich rozhodnutie vzťahuje aj na posúdenie existencie nároku žalovaného v časti, v ktorej mal
byť tento započítavaný na nami uplatňovanú pohľadávku, aj keď žalovaný uplatňoval len
časť zmluvnej pokuty nad jej rozsah. Otázka platnosti zmluvnej pokuty bola medzi
účastníkmi právoplatne a s konečnou platnosťou vyriešená. Tomu nasvedčuje aj súdna
prax, ktorá dospela k záveru, že právoplatné rozhodnutie o žalobe na plnenie zakladá
prekážku veci rozhodnutej pre žalobu na určenie, či tu právo je alebo nie, založenej na tých
istých skutkových tvrdeniach.
Možnosť dosiahnuť konečné a záväzné rozhodnutie, ktoré je s výnimkou zákonom
stanoveného postupu a prípadov nezmeniteľné, patrí k základným znakom práva na súdnu
ochranu a právneho štátu ako takého. Podľa nášho názoru je nanajvýš nežiaduce,
aby existovali rozhodnutia súdov, týkajúce sa tých istých účastníkov, vychádzajúce z tých
istých skutkových tvrdení, ktoré sú vo vzájomnom rozpore, t. j. ktoré sú protichodné.
Postup súdu je možné považovať aj za porušenie ústavného princípu spočívajúceho
v povinnosti zachovávať právnu istotu, predvídateľnosť rozhodnutí a neohrozovať dôveru
v akty verejnej moci a ich vzájomnú jednotnosť.“.
Z týchto dôvodov považuje sťažovateľka postup krajského súdu 1 za nezákonný
a ako taký kolidujúci s obsahom základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že proti namietanému uzneseniu podala
dovolanie, a to „s cieľom splniť podmienku pre podanie sťažnosti stanovenú v § 53 ods. 3
zákona [zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pozn.]“. Na podané dovolanie (v kópii
pripojené k sťažnosti) sťažovateľka poukazuje aj s tým, že sú v ňom bližšie ozrejmené
ďalšie dôvody, z ktorých vyplýva nezákonnosť postupu krajského súdu 1, a preto sa
na obsah tohto dovolania odvoláva.
V súvislosti s podaným dovolaním napokon sťažovateľka s poukazom na § 31a
zákona o ústavnom súde a § 109 ods. 2 písm. c) OSP a vzhľadom na to, že rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní môže dôjsť
k náprave sledovanej aj podaním sťažnosti ústavnému súdu, „avšak so zreteľom
na skutočnosti, že nami vymedzené dovolacie dôvody sa mohli dotýkať len skutočností
vymedzených § 237 OSP a teda nie priamo aj podľa nášho názoru najzávažnejšieho
porušenia našich základných práv“, navrhla, aby ústavný súd konanie o jej sťažnosti
až do právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu o podanom dovolaní prerušil.
Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhla, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti V., a. s., na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1
Ústavy postupom vo veci sp. zn. 8 Cob 117/2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 8 Cob 117/2009-246 bolo porušené.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8 Cob 117/2009-246 sa zrušuje a vec
sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti V., a. s., priznáva náhradu trov konania v sume uvedenej v písomnom
vyhotovení rozhodnutia, ktoré jej je Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť k rukám
Mgr. J. P... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že
dovolanie proti uzneseniu krajského súdu 1 sp. zn. 8 Cob 117/2009 z 20. januára 2010
podala sťažovateľka 1. apríla 2010 na okresnom súde 1. Nadväzne na to bola sťažovateľka
vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie a žalovaná na vyjadrenie k nemu. Vec
dosiaľ nebola predložená dovolaciemu súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie postupu krajského súdu 1
vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Cob 117/2009 a jeho uznesenia z 20. januára 2010 z hľadiska
rešpektovania základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1
ústavy, v dôsledku namietaného porušenia ktorého sa domáha, ako v konaní pred ústavným
súdom, tak zároveň aj podaním dovolania najvyššiemu súdu, zrušenia namietaného
uznesenia a vrátenia veci na ďalšie konanie krajskému súdu 1.
V danom prípade sťažovateľka akceptovala subsidiárne postavenie ústavného súdu
pri ochrane základných práv a slobôd tým, že podala vo svojej právnej veci dovolanie ešte
predtým, ako doručila ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V okolnostiach
daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav „dvojkoľajnosti konania“, keď by o tej istej veci mali
súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný
súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne
aprobovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu
v danej veci predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom
prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, za predčasné. Ústavný súd môže prijať
sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány
verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd
napraviť.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 180/2010).
Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky
súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich
uplatnením úspešný, môže predložiť – s použitím sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy –
namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba
dodať, že sťažovateľ nemá podľa ústavy a zákona o ústavnom súde a stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej
ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými
súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo
je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142
Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 145/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného
prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto
sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, III. ÚS 167/2010, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti
po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54, ako aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04).
Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala zároveň
aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd
dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,
odmietnuť pre jej oneskorenosť.
Predčasnosť a neprípustnosť sťažnosti však v okolnostiach danej veci vyplýva
najmä z toho, že k prípadnej náprave tvrdeného zásahu do základných práv alebo slobôd
sťažovateľky by bolo v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy z preskúmania
ústavným súdom vynechané rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej
zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd v konaní, ktoré dosiaľ prebieha,
poskytuje. Na tom nič nemení ani skutočnosť, či v ďalšom priebehu konania bude musieť
byť rešpektovaný buď právny názor vyslovený v namietanom uznesení krajského súdu,
alebo, v prípade, ak bude sťažovateľka úspešná v dovolacom konaní, právny názor súdu
dovolacieho.
Úlohou ústavného súdu nie je totiž náprava prípadných pochybení všeobecných
súdov v neskočených (prebiehajúcich) konaniach, ale ústavný súd je zásadne povolaný
posudzovať až z komplexných hľadísk po právoplatnom skončení veci, či konanie ako celok
a jeho výsledok sú ústavne udržateľné.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver
o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie,
ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím
konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými
prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03,
III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci
konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že
musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo.
Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej
bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá
časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou
na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie
spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako
aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania
a nemohla by už byť uplatnená neskôr. O takýto prípad však podľa názoru ústavného súdu
vo veci tejto sťažnosti nejde.
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že
základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či
napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci od pokračujúceho
konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05,
II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,
rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva
overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietaný postup a na jeho základe
vydané uznesenie krajského súdu 1 by mohli zakladať porušenie označeného práva
sťažovateľky len v prípade, ak by boli spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým
dôsledkom pre ňu, ktorý bol týmto postupom (resp. rozhodnutím) spôsobený, pričom by sa
tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho
možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach (pozri
napr. IV. ÚS 322/09). Každý iný postup by neprípustne rozširoval kompetencie ústavného
súdu a vo svojom dôsledku by ho staval do pozície ďalšej súdnej (opravnej) inštancie
mimoriadnej tým, že by mohla ingerovať do konania, ktoré stále pred všeobecnými súdmi
prebieha.
Posúdenie námietok sťažovateľky formulovaných v jej sťažnosti bude úlohou
všeobecných súdov v ďalších štádiách konania v jej právnej veci vrátane konania
o opravných prostriedkoch, ktoré bude mať k dispozícii.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci (predovšetkým o jej návrhu na prerušenie konania) stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2010