Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 195/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s., Ž., zastúpenej advokátom

Mgr. J. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. januára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2010

faxom a 4. mája 2010 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), podľa (ďalej len „“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd 1“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „namietané konanie“) a jeho uznesením z 20. januára

2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že Okresným súdom Nové Mesto

nad Váhom (ďalej len „okresný súd 1“) je pod sp. zn. vedené konanie,

v ktorom si sťažovateľka uplatňuje voči žalovanej obchodnej spoločnosti (ďalej len

„žalovaná“) zaplatenie pohľadávky z titulu neuhradenej časti ceny diela s príslušenstvom.

Obrana žalovanej proti návrhu je v uvedenom konaní založená na argumentácii, že

uplatňovaná pohľadávka zanikla v celom rozsahu v dôsledku započítania s jej pohľadávkou

predstavujúcou zmluvnú pokutu za omeškanie s odovzdaním diela. Zároveň medzi

sťažovateľkou a žalovanou prebiehalo na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd 2“)

konanie, v ktorom si žalovaná tentoraz v pozícii žalobkyne, uplatňovala voči sťažovateľke

pohľadávku predstavujúcu časť zmluvnej pokuty, ktorá mala prevyšovať sťažovateľkou

uplatňovanú pohľadávku v konaní pred okresným súdom 1. Žalovaná uplatnila v oboch

prípadoch rovnaké skutkové tvrdenia a jej procesné tvrdenia sú v oboch prípadoch založené

na rovnakom argumentačnom základe.

Pokiaľ ide o konanie vedené okresným súdom 2, to bolo skončené zamietajúcim

rozhodnutím potom, ako okresný súd 2 dospel k záveru „o neplatnosti dojednania

o zmluvnej pokute“. Prvostupňové rozhodnutie bolo na základe odvolania žalovanej

Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd 2“) potvrdené a v čase podania sťažnosti

ústavnému súdu bolo už v spojení s potvrdzujúcim odvolacím rozhodnutím právoplatné.

Podľa sťažovateľky došlo k porušeniu jej označených práv preto, že krajský súd 1

v namietanom konaní nerešpektoval ustanovenia a

(ďalej aj „OSP“) a v konečnom dôsledku ani spomínané rozhodnutie okresného súdu 2

v spojení s rozhodnutím krajského súdu 2.

Sťažovateľka sa ďalej odvoláva na a a 4 a

ods. 2 a 3 a vyslovuje názor, že krajský súd 1 (ako súd odvolací) v namietanom konaní

pochybil, keď uznesením sp. zn. z 20. januára 2010 zrušil v odvolaní

napadnutej časti rozsudok okresného súdu 1 sp. zn. z 25. marca 2009, a tým

„neprípustným spôsobom revidoval právoplatne rozhodnutie Krajského súdu v Žiline

, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie Okresného súdu v Žiline, a to

vzhľadom k tomu, že pre Okresný súd v Novom Meste nad Váhom záväzným názorom

posúdil základ nároku žalovaného opačne, ako to vyplývalo z predchádzajúcich

právoplatných rozhodnutí, tieto rozhodnutia nerešpektoval, a to i napriek tom, že boli pre

súd záväzné.

V súvislosti so znením ustanovenia považujeme za potrebné uviesť,

že výrok rozsudku je v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe súdov potrebné posudzovať

vždy v spojitosti s jeho odôvodnením.

Aplikácia , ktorú vykonal súd, je v uznesení bez akéhokoľvek

podrobnejšieho zdôvodnenia. Aj napriek uvedenému je zrejmé, že súd aplikoval nesprávne

druhú vetu , pričom toto ustanovenie neposudzoval v spojitosti s

ods. 2 a 3 .

Poukazujeme na to, že právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie zahŕňa kladné

alebo záporné posúdenie existencie alebo neexistencie práva, ktoré je titulom

uplatňovaného plnenia, a teda negatívne posúdenie existencie práva v žalobe na plnenie

nemôže byť revidované v inom konaní pri opätovnom posúdení existencie práva v rámci

posudzovania predbežnej otázky tak, ako sa to stalo v konaní pred súdom. Sme toho názoru,

že vzhľadom k dôvodom rozhodnutí Okresného súdu v Žiline a Krajského súdu v Žiline sa

ich rozhodnutie vzťahuje aj na posúdenie existencie nároku žalovaného v časti, v ktorej mal

byť tento započítavaný na nami uplatňovanú pohľadávku, aj keď žalovaný uplatňoval len

časť zmluvnej pokuty nad jej rozsah. Otázka platnosti zmluvnej pokuty bola medzi

účastníkmi právoplatne a s konečnou platnosťou vyriešená. Tomu nasvedčuje aj súdna

prax, ktorá dospela k záveru, že právoplatné rozhodnutie o žalobe na plnenie zakladá

prekážku veci rozhodnutej pre žalobu na určenie, či tu právo je alebo nie, založenej na tých

istých skutkových tvrdeniach.

Možnosť dosiahnuť konečné a záväzné rozhodnutie, ktoré je s výnimkou zákonom

stanoveného postupu a prípadov nezmeniteľné, patrí k základným znakom práva na súdnu

ochranu a právneho štátu ako takého. Podľa nášho názoru je nanajvýš nežiaduce,

aby existovali rozhodnutia súdov, týkajúce sa tých istých účastníkov, vychádzajúce z tých

istých skutkových tvrdení, ktoré sú vo vzájomnom rozpore, t. j. ktoré sú protichodné.

Postup súdu je možné považovať aj za porušenie ústavného princípu spočívajúceho

v povinnosti zachovávať právnu istotu, predvídateľnosť rozhodnutí a neohrozovať dôveru

v akty verejnej moci a ich vzájomnú jednotnosť.“.

Z týchto dôvodov považuje sťažovateľka postup krajského súdu 1 za nezákonný

a ako taký kolidujúci s obsahom základného práva zaručeného v .

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že proti namietanému uzneseniu podala

dovolanie, a to „s cieľom splniť podmienku pre podanie sťažnosti stanovenú v § 53 ods. 3

zákona [ o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pozn.]“. Na podané dovolanie (v kópii

pripojené k sťažnosti) sťažovateľka poukazuje aj s tým, že sú v ňom bližšie ozrejmené

ďalšie dôvody, z ktorých vyplýva nezákonnosť postupu krajského súdu 1, a preto sa

na obsah tohto dovolania odvoláva.

V súvislosti s podaným dovolaním napokon sťažovateľka s poukazom na § 31a

a a vzhľadom na to, že rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní môže dôjsť

k náprave sledovanej aj podaním sťažnosti ústavnému súdu, „avšak so zreteľom

na skutočnosti, že nami vymedzené dovolacie dôvody sa mohli dotýkať len skutočností

vymedzených a teda nie priamo aj podľa nášho názoru najzávažnejšieho

porušenia našich základných práv“, navrhla, aby ústavný súd konanie o jej sťažnosti

až do právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu o podanom dovolaní prerušil.

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhla, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti V., a. s., na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1

postupom vo veci sp. zn. a uznesením Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -246 bolo porušené.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. -246 sa zrušuje a vec

sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti V., a. s., priznáva náhradu trov konania v sume uvedenej v písomnom

vyhotovení rozhodnutia, ktoré jej je Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť k rukám

Mgr. J. P... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že

dovolanie proti uzneseniu krajského súdu 1 sp. zn. z 20. januára 2010

podala sťažovateľka 1. apríla 2010 na okresnom súde 1. Nadväzne na to bola sťažovateľka

vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie a žalovaná na vyjadrenie k nemu. Vec

dosiaľ nebola predložená dovolaciemu súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie postupu krajského súdu 1

vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho uznesenia z 20. januára 2010 z hľadiska

rešpektovania základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1

, v dôsledku namietaného porušenia ktorého sa domáha, ako v konaní pred ústavným

súdom, tak zároveň aj podaním dovolania najvyššiemu súdu, zrušenia namietaného

uznesenia a vrátenia veci na ďalšie konanie krajskému súdu 1.

V danom prípade sťažovateľka akceptovala subsidiárne postavenie ústavného súdu

pri ochrane základných práv a slobôd tým, že podala vo svojej právnej veci dovolanie ešte

predtým, ako doručila ústavnému súdu sťažnosť podľa . V okolnostiach

daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 vedome vytvorila stav „dvojkoľajnosti konania“, keď by o tej istej veci mali

súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný

súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne

aprobovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu

v danej veci predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, za predčasné. Ústavný súd môže prijať

sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány

verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd

napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom (, ).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky

súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich

uplatnením úspešný, môže predložiť – s použitím sťažnosti podľa –

namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba

dodať, že sťažovateľ nemá podľa a a stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej

ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými

súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142

ods. 1 a a 7 ).

Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. , ,

, ), že v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54, ako aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04).

Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala zároveň

aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd

dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,

odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Predčasnosť a neprípustnosť sťažnosti však v okolnostiach danej veci vyplýva

najmä z toho, že k prípadnej náprave tvrdeného zásahu do základných práv alebo slobôd

sťažovateľky by bolo v rámci konania o sťažnosti podľa z preskúmania

ústavným súdom vynechané rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej

zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd v konaní, ktoré dosiaľ prebieha,

poskytuje. Na tom nič nemení ani skutočnosť, či v ďalšom priebehu konania bude musieť

byť rešpektovaný buď právny názor vyslovený v namietanom uznesení krajského súdu,

alebo, v prípade, ak bude sťažovateľka úspešná v dovolacom konaní, právny názor súdu

dovolacieho.

Úlohou ústavného súdu nie je totiž náprava prípadných pochybení všeobecných

súdov v neskočených (prebiehajúcich) konaniach, ale ústavný súd je zásadne povolaný

posudzovať až z komplexných hľadísk po právoplatnom skončení veci, či konanie ako celok

a jeho výsledok sú ústavne udržateľné.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver

o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa je také porušenie,

ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím

konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m. ,

, ). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci

konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že

musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo.

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej

bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá

časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou

na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako

aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania

a nemohla by už byť uplatnená neskôr. O takýto prípad však podľa názoru ústavného súdu

vo veci tejto sťažnosti nejde.

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či

napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci od pokračujúceho

konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , ,

, ).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ) obdobne ako

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,

rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva

overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50

, resp. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietaný postup a na jeho základe

vydané uznesenie krajského súdu 1 by mohli zakladať porušenie označeného práva

sťažovateľky len v prípade, ak by boli spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým

dôsledkom pre ňu, ktorý bol týmto postupom (resp. rozhodnutím) spôsobený, pričom by sa

tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho

možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach (pozri

napr. ). Každý iný postup by neprípustne rozširoval kompetencie ústavného

súdu a vo svojom dôsledku by ho staval do pozície ďalšej súdnej (opravnej) inštancie

mimoriadnej tým, že by mohla ingerovať do konania, ktoré stále pred všeobecnými súdmi

prebieha.

Posúdenie námietok sťažovateľky formulovaných v jej sťažnosti bude úlohou

všeobecných súdov v ďalších štádiách konania v jej právnej veci vrátane konania

o opravných prostriedkoch, ktoré bude mať k dispozícii.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci (predovšetkým o jej návrhu na prerušenie konania) stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2010