Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 79/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2003

predbežne prerokoval sťažnosť obchodných spoločností 1. IVAX Pharmaceuticals, s. r. o.,

Opava - Komárov, Česká republika, a 2. Kofola, a. s., Krnov, Česká republika, zastúpených

advokátom JUDr. E. Z., Advokátska, patentová a známková kancelária, B. B., vo veci

porušenia práva ich právneho predchodcu podľa , a 3 a

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 29. októbra 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodných spoločností IVAX Pharmaceuticals, s. r. o., a Kofola, a. s.,

o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2003

doručená sťažnosť obchodných spoločností 1. IVAX Pharmaceuticals, s. r. o., Opava -

Komárov, Česká republika, a 2. Kofola, a. s., Krnov, Česká republika (ďalej len

„sťažovateľky“), zastúpených advokátom JUDr. E. Z., Advokátska, patentová a známková

kancelária, B. B., ktorou namietali porušenie práva právneho predchodcu sťažovateliek na

rovné zaobchádzanie podľa a 3 (ďalej len

„ústava“), práva na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti a práva vyjadriť sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa , práva na zákonného sudcu

podľa , práva, ktoré zodpovedá ústavnej povinnosti štátneho orgánu

konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,

v zmysle a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) procesným

postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 29. októbra 2002 (ďalej len „napadnutý rozsudok“). Sťažovateľky

žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného uviedli, že „Dňa 19. 11. 1999 podala skupina

navrhovateľov návrh na výmaz slovnej ochrannej známky Kofola č. 157039 z registra

ochranných známok vedeného ÚPV SR z dôvodu nepoužívania ochrannej známky podľa

o ochranných známkach. Po niekoľko rokov trvajúcom

konaní ÚPV SR svojím rozhodnutím č. k. POZ O-38317/OZ 157039/II/75-2002 zo dňa 31.

5. 2002 konečným rozhodnutím návrh na výmaz ochrannej známky č. 157039 vo vzťahu

k položke tovarov a služieb „strojené vody minerálne s vylúčením nápojov vyrobených

s použitím kakaa alebo čokolády“, zamietol.

Proti tomuto právoplatnému rozhodnutiu vydanému v správnom konaní podal žalobu

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v zmysle § 244 a nasledujúcich

jeden z pôvodných navrhovateľov výmazu, a to Coffea s. r. o., Trnava dňa 29. 7. 2002.

V konaní, ktorého účastníkmi boli žalobca Coffea s. r. o., Trnava a žalovaný ÚPV SR so

sídlom v Banskej Bystrici, Najvyšší súd SR rozsudkom zrušil právoplatné rozhodnutie

žalovaného, ako aj rozhodnutie žalovaného vydané v prvom stupni, ktorými bol návrh na

výmaz ochrannej známky Kofola zamietnutý a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

V odôvodnení rozsudku Najvyšší súd SR vyslovil záväzný právny názor predstavujúci

záväzné skutkové hodnotenie (treba zdôrazniť, že názor opačný než ku ktorému dospel ÚPV

SR v oboch inštanciách), a na tom základe Najvyšší súd SR vyslovil ďalší záväzný právny

názor, a to, že s ohľadom na skutkový stav zistený Najvyšším súdom SR mal ÚPV SR v prvej

inštancii vyhovieť návrhu na výmaz ochrannej známky. Správny orgán pochybil aj

v druhostupňovom konaní, pokiaľ rozkladu žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu

nevyhovel.

(...)

Sme presvedčení, že procesným postupom Najvyššieho súdu SR, ako aj rozhodnutím

samotným boli porušené ústavné práva navrhovateľov i ústavné povinnosti Najvyššieho

súdu SR (...)“.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky považujú právnu úpravu správneho súdnictva

podľa piatej časti (ďalej aj „OSP“) za „v rozpore s “,

lebo „trpí systémovou chybou, keď v zásade nepočíta so sporovým konaním pred správnym

orgánom, pričom vychádza z mylnej zásady, že v správnom konaní ide zásadne o vzťah štát

verzus občan“, že to „platí, napriek podstatným zmenám, tak pre úpravu platnú do 31. 12.

2002, ako aj pre úpravu platnú od 1. 1. 2003“, že „kogentná úprava účastníctva v plnom

rozsahu vylučuje zo súdneho konania o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia

účastníka (účastníkov) sporového správneho konania, ktorý bol v tomto konaní protistranou

žalobcu domáhajúceho sa preskúmania správneho rozhodnutia“, pričom „niet žiadneho

primeraného dôvodu na vylúčenie ktoréhokoľvek z účastníkov skúmaného správneho

konania“, a že ak najvyšší súd „konal a rozhodoval bez účasti protistrany ako pôvodného

účastníka správneho konania“, porušil jeho ústavné právo na rovné zaobchádzanie v zmysle

a 3 .

Ďalej zo sťažnosti vyplýva, že „Novelou

Z. z. bol zákonom upravený výber sudcu rozhodujúceho v konkrétnej veci náhodným

výberom prostredníctvom tzv. elektronickej podateľne s cieľom zamedziť možnosť

ovplyvňovania pridelenia veci“, že „sudca alebo senát, ktorý odo dňa 1. 6. 2002 nebol

určený náhodným výberom prostredníctvom elektronickej podateľne, (...) nespĺňa kritérium

zákonného sudcu v zmysle zákona a najmä v zmysle SR“ a že týmto

spôsobom „bol určený i senát Najvyššieho súdu SR rozhodujúci vo veci spisová značka

“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že najvyšší súd „vykonal dokazovanie“, z ktorého

vyvodil „opačné skutkové hodnotenie než správny orgán a toto hodnotenie označil za

záväzný právny názor v rámci odôvodnenia rozsudku“, pričom však nebolo možné

„opomenúť osobnú účasť a právo vyjadriť sa druhého účastníka správneho konania bez

toho, aby nedošlo k porušeniu jeho ústavného práva v zmysle “.

Zo sťažnosti napokon vyplýva, že sťažovateľka v druhom rade (Kofola, a. s.) „je

súčasným majiteľom ochranných známok Kofola vrátane ochrannej známky č. 157039, ako

to vyplýva z výpisu z registra ochranných známok, ktorý je zároveň účastníkom správneho

konania pred Úradom priemyselného vlastníctva (ďalej len „ÚPV SR“) po vrátení veci na

ďalšie konanie (...)“, že „v doterajšom správnom konaní majiteľ ochrannej známky

(protistrana) nemal možnosť a ani dôvod primerane odôvodňovať nepoužívanie ochrannej

známky“, že „ÚPV SR rešpektujúc právny názor Najvyššieho súdu SR rozhodol o výmaze

ochrannej známky Kofola rozhodnutím zo dňa 16. 1. 2003 spisová značka

-2003“ a že najvyšší súd porušil povinnosť vyplývajúcu z , keď

„v rozpore s výslovnou zákonnou úpravou určil ďalší

postup a právne záväzným spôsobom prejudikoval rozhodnutie správneho orgánu v ďalšom

konaní bez toho, aby bolo zistené splnenie zákonných predpokladov takéhoto postupu“.

Sťažovateľky, ktoré k sťažnosti pripojili príslušné rozhodnutia a iné listinné dôkazy

vzťahujúce sa na tvrdené skutočnosti, zároveň žiadali, aby ústavný súd rozhodnutím

o dočasnom opatrení odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetnou sťažnosťou sťažovateľky namietali porušenie práva účastníka správneho

konania a súdneho konania na rovné zaobchádzanie, na zákonného sudcu, na verejné

prerokovanie veci v jeho prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom – inými slovami, sťažovateľky namietali jednotlivé aspekty práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy , konkrétne v

ods. 2 a 3 a , resp. označené aspekty „práva na spravodlivé súdne konanie“

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Okrem

porušenia týchto procesných práv namietali aj porušenie , podľa ktorého

štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon.

K porušeniu týchto práv malo dôjsť v súdnom konaní podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku obsahujúcej úpravu o správnom súdnictve, ktorá podľa názoru

sťažovateliek je v rozpore s , pretože nespĺňa uvedené požiadavky spravodlivého

procesu.

Okrem toho k ich porušeniu – k porušeniu označených aspektov práva na spravodlivé

súdne konanie - malo dôjsť namietaným postupom a napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu, ktorým podľa (v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2002)

bolo zrušené správne rozhodnutie (rozhodnutie Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej

republiky z 31. mája 2002 č. POZ O-38317/OZ 157039/II/75-2002 v plnom rozsahu a jeho

rozhodnutie z 29. júna 2001 č. POZ O-38317/OZ -2001 v označenej časti) a vec

bola tomuto správnemu orgánu vrátená na ďalšie konanie, pretože správny orgán je

v ďalšom konaní podľa viazaný právnym názorom súdu.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že tento správny orgán už aj 16. januára 2003

vydal rozhodnutie č. O-38317/OZ -2003, ktorým v zmysle právneho názoru

najvyššieho súdu rozhodol okrem iného tak, že „ochranná známka č. 157039 sa vymazáva

z registra ochranných známok“. Z tohto rozhodnutia ďalej vyplýva, že „V zmysle

ustanovenia o ochranných známkach v znení zákona

č. možno proti tomuto rozhodnutiu podať rozklad v lehote 30 dní odo dňa

jeho doručenia na úrade. Včas podaný rozklad má odkladný účinok“.

Je nepochybné, že majiteľ uvedenej ochrannej známky - sťažovateľka v druhom rade

(Kofola, a. s.) je účastníkom tohto správneho konania a že z tohto dôvodu je oprávnený

podať proti uvedenému rozhodnutiu Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky

zo 16. januára 2003 rozklad. Ústavný súd taktiež nemá žiadnu pochybnosť o tom, že proti

rozhodnutiu správneho orgánu o rozklade môže tento účastník – ak s rozhodnutím

o rozklade nebude spokojný – podať príslušnú žalobu a na jej základe vyvolať konanie

v správnom súdnictve.

Podľa názoru ústavného súdu v takomto konaní, ktoré v dôsledku novej právnej

úpravy správneho súdnictva s účinnosťou od 1. januára 2003 je už v zásade dvojstupňové,

jeho účastník bude môcť uplatniť všetky námietky, ktoré teraz v konaní pred ústavným

súdom uplatnili sťažovateľky, resp. priamo sa domáhať svojich práv na spravodlivé súdne

konanie a dosiahnuť zmenu právneho názoru najvyššieho súdu. K tomu ústavný súd

poznamenáva, že podľa (v platnom a účinnom znení) najvyšší súd koná

a rozhoduje o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam krajských súdov a proti

rozhodnutiam orgánov verejnej správy v senáte zloženom z predsedu a dvoch sudcov.

O opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam najvyššieho súdu koná a rozhoduje iný senát

tohto súdu zložený z predsedu a štyroch sudcov.

Ústavný súd už v súvislosti s pôvodnou právnou úpravou správneho súdnictva

uviedol, že „je pravda, že správny orgán je pri novom prejednaní viazaný právnym názorom

súdu (...), avšak táto viazanosť sama osebe navrhovateľom nebráni, aby v ďalšom konaní

proti vyslovenému právnemu názoru krajského súdu neuplatnili tak pred správnym

orgánom, ako aj následne pred krajským súdom v rámci nového súdneho preskúmania

zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu nové skutočnosti vrátane tých námietok, ktoré

teraz uplatnili v predmetnej sťažnosti pred ústavným súdom. Krajský súd totiž musí pri

výklade a aplikácii dotknutých zákonov rešpektovať požiadavku vyplývajúcu z čl. 152

ods. 4 (...). Táto povinnosť krajského súdu je dostatočným dôvodom na to, aby

ústavný súd nepovažoval namietané rozhodnutie krajského súdu za rozhodnutie, ktorým

prípadne došlo k takému porušeniu základných práv a slobôd, proti ktorému navrhovatelia

už nemajú dostupný účinný opravný prostriedok alebo ktoré treba považovať za

nenapraviteľné v rámci konania pred všeobecným súdom“ (). Ústavný súd

nezistil v obsahu sťažnosti žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby sa v danej veci

odchýlil od tohto právneho názoru, a to a fortiori za platnej právnej úpravy právomoci súdu

v správnom súdnictve vrátane prípustných opravných prostriedkov. K tomu treba dodať, že

obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva aj ústavný súd overuje, či konanie

posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru ().

Z citovaného totiž vyplýva, že ústavný súd rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv

alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa

sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej

právomoci na jej prerokovanie (napr. ). Predmetná sťažnosť bola podaná

predčasne, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127

vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených

námietkach porušenia označených základných práv.

Vzhľadom na uvedené neprichádzalo do úvahy požadované odloženie vykonateľnosti

napadnutého rozsudku. Ostatné návrhy na rozhodnutie (návrh na zrušenie napadnutého

rozsudku) uvedené v sťažnosti sú návrhmi vo veciach, na ktorých prerokovanie má ústavný

súd právomoc len v rozsahu vymedzenom v cit. a iba vtedy, ak

sťažnosti vyhovie ( ). Sťažovateľky predmetnou sťažnosťou žiadnu

z týchto podmienok nesplnili.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa rozhodol

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2003