Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 389/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Lenkou Senčákovou, advokátkou, Európska trieda 9, Košice, proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k. -1402 z 29. januára 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 3. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa a v spojení s (ďalej len „“), práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd napadnutým kasačným uznesením krajského súdu v jeho civilnej veci. Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

2. Na Okresnom súde Trnava (ďalej len „okresný súd“) je vedené konanie pod sp. zn. o vyporiadanie BSM medzi sťažovateľom ako žalovaným a jeho bývalou manželkou ako žalobkyňou. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 25. októbra 2024, proti ktorému podali obidve strany odvolanie.

3. Krajský súd na podklade viacerých odvolacích námietok napadnutým uznesením rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Z hľadiska podanej ústavnej sťažnosti je podstatná tá časť napadnutého uznesenia, ktorá sa týka posúdenia podnikania a podniku ako súčasti BSM. Z ústavnej sťažnosti aj napadnutého uznesenia v tomto kontexte vyplýva, že sťažovateľ disponoval živnostenským oprávnením a podnikateľskú činnosť vykonával od roku 1992, pričom jeho hlavnou činnosťou je doteraz montáž zabezpečovacích systémov, kamerových systémov, domových vrátnikov, počítačových sietí a fólií na okná. V roku 2004 (počas trvania manželstva) rozšíril podnikanie o predajňu produktov zdravej výživy. V roku 2006 žalobkyňa získala živnostenské oprávnenie a zároveň so sťažovateľom uzavrela zmluvu o poskytovaní obchodných služieb. V tomto čase žalobkyňa získala aj nenávratný finančný príspevok, ktorý použila na činnosť predajne. Počas trvania manželstva žalobkyňa predajňu viedla. V roku 2016 žalobkyňa zrušila svoje živnostenské oprávnenie a reálnu činnosť v predajni fakticky ukončila. Rozhodnutie o rozvode manželstva nadobudlo právoplatnosť 2. októbra 2018.

5. Okresný súd v rámci vyporiadania podnik do masy BSM nezahrnul s odôvodnením, že žalobkyňa ku dňu zániku nedisponovala živnostenským oprávnením, v dôsledku čoho nešlo o podnik patriaci obom stranám ako podnikateľom, ale len sťažovateľovi.

6. Krajský súd v napadnutom uznesení naproti tomu uviedol, že obidvaja manželia boli podnikateľmi a vykonávali spoločnú podnikateľskú činnosť na základe zmluvy o poskytovaní obchodných služieb z 31. januára 2006, ktorá bola uzavretá na dobu neurčitú. Žalobkyňa podľa čl. II zmluvy riešila celú agendu obchodu a starala sa o jeho chod. Spôsob a forma jej účasti na podnikaní predstavovali spoločné podnikanie manželov živnostníkov, a to z formálneho i materiálneho hľadiska. Okolnosťou vylučujúcou, aby vec bola vylúčená z bezpodielového spoluvlastníctva manželov, je skutočnosť, že podnik skutočne slúži výlučne len jednému z manželov, čo nebol daný prípad.

7. Krajský súd na základe uvedeného dospel k tomu, že záver okresného súdu o tom, že nešlo o podnik patriaci do BSM, je nesprávny. V rámci pokynu pre okresný súd však uviedol, že bude potrebné skúmať a vyhodnotiť dokazovanie z hľadiska existencie a trvania podniku v čase zániku BSM, vychádzajúc zo zmluvy o poskytovaní obchodných služieb – či došlo k jej rozviazaniu, kedy a akým spôsobom, príp. z akých príčin a ako sa ďalej transformovala spoločne nadobudnutá hodnota podniku. Uplatnenie peňažného nároku žalobkyne na plnenie v súvislosti s hodnotou spoločného podniku súd prvej inštancie posúdi a vyhodnotí na základe výsledkov dokazovania s prihliadnutím na zásady vyporiadavania BSM v kontexte konkrétnych okolností.

8. Vo vzťahu k možnému uplatneniu disparity podielov krajský súd v zhode s okresným súdom uviedol, že v sťažovateľovom prípade neboli identifikované také výnimočné okolnosti, ktoré by umožňovali priznať mu väčší podiel pri vyporiadaní BSM.

9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že právne závery krajského súdu o existencii spoločného podniku a o tom, že nie sú dané podmienky pre disparitu podielov, sú arbitrárne. Podľa jeho názoru krajský súd neprihliadol na vykonané dôkazy, ktoré preukazovali jeho tvrdenia.

II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

10. V konaniach o ústavných sťažnostiach ústavný súd zásadne preskúmava právoplatné rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej skončilo (, ). Základné práva na súdnu ochranu sú v zásade „výsledkové“, čo znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok. Skutočnosť, či napadnuté konanie vykazuje znaky spravodlivého procesu, závisí od celého konania a konečného rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , , ). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ), obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

11. Ústavný súd tiež opakovane konštatoval (napr. , , , , ), že v zásade nepreskúmava zrušovacie rozhodnutia súdov, pretože konanie vo veci samej pokračuje naďalej, avšak z výnimočných dôvodov spočívajúcich buď v závažných pochybeniach súdov blížiacich sa k zmätočnosti, alebo z dôvodov, že kasačné rozhodnutie vytvorilo vo veci pevný hmotnoprávny základ rozhodovania pre súdy nižších stupňov, môže podrobiť aj kasačné rozhodnutie všeobecného súdu ústavnoprávnemu prieskumu a pristúpiť aj k jeho zrušeniu. Za určitých okolností možno dospieť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, no muselo by ísť o kasačné rozhodnutie vyvolávajúce nenapraviteľný stav.

12. Krajský súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil z viacerých dôvodov. V prvoinštančnom rozhodnutí identifikoval viacero oblastí, ktoré nepovažoval za dostatočne odôvodnené (absencia vyhodnotenia solventnosti, absencia odpovedí vo vzťahu k účelnému využitiu nehnuteľností).

13. V otázke posúdenia existencie spoločného podniku bývalých manželov a jeho následnom zahrnutí do masy BSM síce krajský súd uvažoval inak ako okresný súd, ale jeho inštrukcia smeruje k vykonaniu ďalšieho dokazovania (najmä vo vzťahu k posúdeniu zmluvy o poskytovaní obchodných služieb), v rámci ktorého sťažovateľ aj naďalej bude môcť presadzovať vlastné argumenty podporujúce jeho presvedčenie o neexistencii spoločného podnikania.

14. Prieskum kasačných rozhodnutí či už odvolacej, alebo dovolacej inštancie všeobecného súdnictva je celkom prirodzene limitovaný už uvedeným záverom o tom, že takýto prieskum je ústavne významný len vtedy, ak kasačné rozhodnutie formuluje záver, ktorý je spôsobilý zásadným spôsobom ovplyvniť ďalší priebeh konania alebo jeho výsledok a v ďalšom priebehu konania už bude nereparovateľný. Tak tomu však v prípade namietaného rozhodnutia krajského súdu nie je.

15. Ďalší priebeh sporu nie je zaťažený takou ústavne relevantnou vadou, ktorá by nebola v ďalšom konaní napraviteľná, keďže krajský súd nevyslovil také závery, ktoré predurčujú výsledok konania. Aj keby krajský súd určité závery vyslovil, stále by ich mohol modifikovať vo svojom ďalšom rozhodnutí v tejto veci, čo platí o to viac, že dospel k záveru o nedostatočnosti skutkových zistení okresného súdu (otvorená ostala otázka stavu podniku v čase zániku BSM). Okrem toho i prípadné

ďalšie rozhodnutie krajského súdu bude možné pre nesprávnosť právneho posúdenia alebo nedostatočnosť odôvodnenia napadnúť dovolaním.

16. Na základe uvedeného ústavný súd podľa v spojení s o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odmietol ústavnú sťažnosť ako neprípustnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2026

Robert Šorl

predseda senátu