Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 449/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného JUDr. Jánom Mikuľakom, advokátska kancelária,

Františkánska 5, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a 2, v spojení s a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. júna 2018 sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. septembra 2018 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Jánom Mikuľakom, advokátska

kancelária, Františkánska 5, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa , a 2, v spojení s a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 12. júna 2018 sp. zn.

(ďalej len „namietaný rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 30. apríla 2015 uznaný

vinným z prečinov útoku na verejného činiteľa podľa ustanovení § 323 ods. 1 písm. a)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“) a výtržníctva podľa ustanovení . Na základe

odvolania sťažovateľa bol rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“), sp. zn. z 28. septembra 2015 prvostupňový rozsudok okresného súdu

v celom rozsahu zrušený a sťažovateľ bol spod obžaloby oslobodený s odôvodnením, že

skutok nie je trestným činom. Druhostupňový rozsudok napadol dovolaním sťažovateľ, ako

aj generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).

O dovolaní sťažovateľa najvyšší súd rozhodol uznesením z 28. júla 2016, tak že ho ako

nedôvodné odmietol podľa ustanovenia Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Sťažovateľ následne

podal proti druhostupňovému rozsudku krajského súdu sťažnosť adresovanú ústavnému

súdu, ktorý ju uznesením č. k. -17 z 10. novembra 2016 odmietol ako

zjavne neopodstatnenú. O dovolaní generálneho prokurátora rozhodol najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 5. decembra 2016, ktorým druhostupňový rozsudok

krajského súdu zrušil a prikázal krajskému súdu vec sťažovateľa znovu prerokovať

a rozhodnúť. Predmetný rozsudok najvyššieho súd sťažovateľ napadol sťažnosťou

adresovanou ústavnému súdu, ktorý o nej rozhodol nálezom č. k. -32

z 31. augusta 2017 (ďalej len „nález ústavného súdu z 31. augusta 2017“), ktorým označené

rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vrátil mu vec sťažovateľa na ďalšie konanie. Najvyšší

súd následne opätovne rozhodol namietaným rozsudkom, ktorým druhostupňový rozsudok

zrušil a prikázal krajskému súdu, aby vec sťažovateľa v potrebnom rozsahu znovu

prerokoval a rozhodol.

3. V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ uvádza: „Ústavný súd SR

nálezom z 31.08.2017, sp. zn. , na základe sťažnosti sťažovateľa vyslovil

porušenie jeho základných práv garantovaných , SR

a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudok Najvyššieho súdu SR zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie s úpravou zákonným spôsobom vyriešiť otázku nestrannosti dovolacieho senátu

konať a rozhodovať v tejto veci, dôsledne rešpektovať ústavnoprávne zásady pri zisťovaní

skutkového stavu veci a jeho vyhodnotení pre správne právne posúdenie veci, najmä pokiaľ

išlo o legalitu a legitímnosť služobného zásahu mestských policajtov voči sťažovateľovi

za situácie, že sa tento nedopustil žiadneho dopravného či iného priestupku.“

4. Sťažovateľ v sťažnosti dôvodí:

«Najvyšší súd SR rozsudkom z 12.06.2018, sp. zn. , opätovne vyhovel

dovolaniu generálneho prokurátora a rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 28.09.2015

zrušil z dôvodu, že bol porušený zákon v prospech sťažovateľa a vec mu prikázal znovu

prerokovať a rozhodnúť; zároveň došlo aj ku zrušeniu aj medzičasom vynesenému

uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 22.05.2017, sp. zn. , ktorým bolo

odvolanie sťažovateľa zamietnuté. K dôvodom kasačného nálezu Ústavného súdu SR

() NS SR „podotkol“, že (str. 15-18)

a) konštatovanie ÚS SR v náleze, v bode 35 a 36, považuje len „za akoby mimochodom

povedané“, keďže sa o nich vyjadril odlišne iný senát ÚS SR (), s čím

sťažovateľ nesúhlasí,

b) konštatovanie ÚS SR nerešpektuje konštantnú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa

uznávania nezávislosti všeobecných súdov, najmä pokiaľ ide o vyslovovanie právnych

názorov, zisťovanie skutkového stavu a hodnotenie dôkazov, ale podľa názoru najvyššieho

súdu prekračuje právomoc ústavného súdu pri posudzovaní ústavnosti konkrétnych

rozhodnutí a postupu súdu,

c) doplnil, že prieskum námietok uvádzaných v bode 36 bol pri dovolaní generálneho

prokurátora vylúčený, lebo tie mohli smerovať iba k právnej a nie skutkovej povahe

v zmysle , takže ho nevykonal,

d) v súlade s názorom ústavného súdu rozhodoval o námietke zaujatosti vznesenej proti

predsedovi senátu , pričom rozhodol napriek tomu, že zotrváva na

svojom názore, že ide o postup contra legem,

e) na ostatok doplnil, že v medziobdobí vynesené rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach

z 22.05.2017, sp. zn. , ktorým bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté,

považoval za zákonné a správne, ale keďže bolo nálezom ústavného súdu zrušené, bol

povinný týmto rozsudkom (z 12.06.2018) Krajskému súdu v Košiciach opakovane prikázať,

aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Sťažovateľ k poznámkam NS SR uvádza nasledovné:

a) dôvody nálezu ústavného súdu uvedené v bodoch 35 a 36 boli dôvodmi nosnými pre tento

nález a nie dôvodmi okrajovými, ako ich vyhodnotil NS SR a následne sa k nim postavil tak,

že ich nerešpektoval,

b) vec prejednávaná ÚS SR pod sp. zn. nie je totožnou vecou, ako to

prezentuje NS SR, ale smeruje voči inému rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, pričom ÚS SR

patrí „kontrola ústavnosti" voči každému rozhodnutiu všeobecného súdu,

c) sťažovateľ nesúhlasí so závermi NS SR týkajúcich sa zmyslu a zámeru dovolacie konania,

ako konania voči nesprávnemu právnemu posúdeniu nielen noriem hmotného, ale aj

procesného práva. Spôsobilý dovolací dôvod podľa ust. § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku zakladá právomoc NS SR posudzovať otázky právne aj skutkové, ak je namietané

porušenie zaručených základných práv sťažovateľa ako obvineného rozhodnutím

alebo postupom všeobecného súdu. Nesprávne zistenie skutkového stavu má totiž vždy, ak

súd aplikuje dôkladne hmotné právo, vplyv na nesprávne právne posúdenie skutku. Ide

o situáciu, keď je zistenie skutkového stavu primá facie natoľko chybné (svojvoľné), že by

k nemu súd nemohol, pri rešpektovaní základných zásad hodnotenia dokazovania, nikdy

dospieť. Podstatou prieskumu teda nebýva prehodnocovanie skutkového stavu, ale kontrola

postupu nižších súdov pri procese jeho zisťovania a vyhodnocovania. Potom je otázka, či

súd pri zisťovaní skutkového stavu rešpektoval procesné zásady, otázkou právnou

(procesnoprávnou) a taká musí byť vždy posudzovaná aj dovolacím súdom. V opačnom

prípade by NS SR nebol ochrancom ústavnosti a základných práv a slobôd, ako primárny

orgán ochrany práva.

Pokiaľ NS SR vychádzal z opačného názoru (ktorým na viac nerešpektoval záväzný

názor vyslovený v zrušujúcom náleze ÚS SR) aplikoval nesprávne normy práva, čo viedlo

k nesprávnym (pre krajský súd zaväzujúcim) záverom dopadajúcim do rozhodnutia o vine

a tým aj treste, v intenzite zakladajúcej porušenie základných práv na spravodlivý proces

zakotveného v a dohovoru, v spojení s .

Popri tom je zrejmé, že došlo aj k porušeniu , teda práva sťažovateľa byť

stíhaný za spáchanie trestného činu len za konanie stanovené v zákone.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už skôr niekoľkokrát uviedol, že ku znakom

právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty,

ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Z uvedeného

s prepojením na vyplýva, že vina páchateľa musí byť zo strany súdov

konštatovaná len ohľadne takého konania, o ktorom mohol páchateľ v dobe kedy sa ho

dopúšťal dôvodne predpokladať, že ide o konanie trestné.

Sťažovateľ ako „osoba znalá práva i právne špeciálne vzdelaná“ (citácia

z napadnutého rozsudku, str. 14, ods. 4), na rozdiel od mestských policajtov, pozná ich

oprávnenie požadovať od fyzickej osoby preukázanie svojej totožnosti. Ak by tieto

oprávnenia poznali aj policajti, k inkriminovanému skutku by nedošlo, keďže:

a) právny základ policajného oprávnenia, vyzvať osobu na preukázanie totožnosti je

upravený v a 10 , o obecnej polícii, ktorého materiálnym

predpokladom je spáchanie priestupku touto osobou alebo iným páchateľom, za účelom

jeho objasnenia,

b) výkonom oprávnenia policajta vyzvať osobu na preukázanie totožnosti sa zasahuje do jej

základných práv a slobôd, najmä nedotknuteľnosti osoby a jej súkromia (čl. 16 ods. 1

a , dohovoru).

O zasahovanie do týchto práv ide vtedy, pokiaľ zásah nie je (i) v súlade so zákonom;

v tomto prípade nebol zásah dôvodný podľa ust. a 19 z. č. , keďže

sťažovateľ nemohol byť pristihnutý pri páchaní priestupku, keďže ho nespáchal, čo

následne bolo preukázané; (ii) nemá legitímny cieľ; nemohol mať, keďže nebol v súlade so

zákonom a tým pádom ani (iii) nemohol byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.

Vyššie uvedené závery jednoznačne podporuje aj judikatúra ústavného súdu (viď

- zbierka nálezov a uznesená č. 26/2001, ako aj judikatúra NS SR, napr.

uznesenie z 29.06.2009, sp .zn. , v ktorom sa za neoprávnené zasahovanie

považovalo vykonávanie bezpečnostnej previerky bez konkrétneho dôvodu.

Ak policajti mestskej polície sami navodili stav svojvôle pri výkone svojich

oprávnení, na ktoré ich hneď na začiatku upozornil sťažovateľ, tento nebol povinný

poslúchnuť výzvu policajta, ktorá nemala oporu v zákone, ako sa to chybne domnievajú

súdy, a zároveň u policajtov došlo k zneužitiu právomoci verejného činiteľa (ktorí zatiaľ

stíhaní z dôvodu nečinnosti prokuratúry neboli) a v dôsledku toho nemohli požívať práva

verejného činiteľa vo vzťahu k tvrdenému odporu voči ich zákroku zo strany sťažovateľa, čo

vyplýva aj z judikatúru, napr. rozhodnutie R 47/1980, na ktoré už sťažovateľ poukázal aj

v konaní pred najvyšším súdom. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva záver, že ak príslušník

ZNB (dnes polície) prekročí svoju právomoc a uskutočňuje zákrok, na ktorý nie je podľa

zákona oprávnený, nepožíva ochranu verejného činiteľa. V prejednávanom prípade je

zrejmé, že neexistoval žiaden dôvod na vykonanie služobného zákroku voči sťažovateľovi,

keďže sa tento nedopustil žiadneho priestupku. Predvedenie predstavuje zásah do jedného

z najdôležitejších práv človeka, ktorým je osobná sloboda (čl. 17) a právo na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 dohovoru. Odhliadnuc od skutočnosti, že predvedenie osoby len

preto, že nemá pri sebe občiansky preukaz, je tiež možné označiť ako nezákonný zásah

policajtov do uvedených základných práv a slobôd, nezohľadňujúci právo legitimovania sa

aj iným „hodnoverným spôsobom", napr. vodičským preukazom, preukazom poistenca,

ktoré mali policajti k dispozícii a nimi mali možnosť dosiahnuť sledovaný cieľ, ktorým malo

byť zistenie totožnosti sťažovateľa. Je zarážajúce, že takýto postup dostatočný nebol, ale

došlo k niekoľkohodinovému protiústavnému zadržaniu sťažovateľa.

Záujem na usvedčení sťažovateľa vyplýva aj zo záverov súdov, kde

a) ako hlavní svedkovia vystupovali policajti, ktorí protiprávne zinscenovali služobný

zákrok voči sťažovateľovi,

b) konštatovanie najvyššieho súdu (str. 18, druhý odsek) že iba rozhodnutie krajského súdu,

ktorým sa zamietne odvolanie obvineného (sťažovateľa), sa bude považovať za zákonné a

správne. Tento názor dovolacieho súdu, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí, urobil

z konajúcich sudcov senátu 2Tdo zaujatých nielen z objektívneho ale aj subjektívneho

hľadiska. Sťažovateľ je toho názoru, že tým, že o zaujatosti JUDr. P. Paludu rozhodoval

senát ktorého je členom, došlo zároveň k porušeniu bodu 35 nálezu ústavného súdu, sp.zn.

ako aj , či dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného má sťažovateľ tú obavu, že konajúce súdy sú len (ako to

bolo uvedené aj v náleze ústavného súdu) „copy centrom“ prokuratúry a aj napriek

záverom ústavného súdu (sp. zn. ) nedošlo k nezávislému a nestrannému

rozhodnutiu.

Ústavný súd sa vo svojej doterajšej judikatúre vyjadruje k záväznosti svojich nálezov

pre všetky orgány a osoby, najmä účastníkov konania. Táto záväznosť sa netýka len výroku

nálezu, ale tiež jeho odôvodnenia v časti obsahujúcej tzv. nosné dôvody rozhodnutia, t. j.

ratio decidendi, o ktoré sa výrok opieral. Nesplnenie týchto požiadaviek predstavuje

porušenie a tiež subjektívneho základného práva sťažovateľa podľa

a dohovoru. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku predmetný nález

ústavného súdu, sp. zn. , nijako nereflektoval, keď vo svojom odôvodnení

konštatoval, že jeho nosné dôvody v bodoch 34 až 36 považoval „za akoby mimochodom

povedané“, v rozpore s iným uznesením ústavného súdu vo veci ako aj

mimo rámec právomoci ústavného súdu (viď čl. II ods. 2 tejto sťažnosti), preto rozhodol

rovnako, ako v rozsudku z 05.12.2016, sp. zn. .

Predmetom prieskumu je síce zrušujúci rozsudok Najvyššieho súdu SR, ktorým je

však krajský súd podľa viazaný, preto v záujme poskytnutia

účinnej ochrany základným právam sťažovateľa ide o prípad hodný osobitného zreteľa,

ktorý pripúšťa preskúmavať aj takéto rozhodnutia. Ak by ústavný súd nezasiahol a následky

porušenia základných práv neodstránil skôr, než konanie skončí, ochrana týchto práv by

nebola účinná.»

5. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje,

aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho

základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 a práva podľa dohovoru namietaným rozsudkom najvyššieho súdu,

namietaný rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vrátil vec sťažovateľa najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie a priznal mu tiež finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj

náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Osobitosťou prerokúvanej veci je skutočnosť, že jej predmetom je zrušujúce

rozhodnutie, čo znamená, že konanie na všeobecných súdoch ďalej pokračuje. V danom

prípade teda ešte nejde o konečné rozhodnutie, ktorého dôsledkom by bolo právoplatné

skončenie veci. Sťažovateľ usiluje o kasáciu kasácie.

10. Ústavný súd už v minulosti v obdobných veciach odmietol sťažnosť proti

kasačnému rozhodnutiu dovolacieho súdu, kde vyslovil názor, že je sťažnosť v danej

situácii podaná predčasne, keďže v takýchto prípadoch má sťažovateľ možnosť v ďalšom

štádiu konania pred všeobecným súdom uplatniť ochranu označených práv aj svoju

argumentáciu týkajúcou sa skutkovej a právnej stránky veci, z čoho vyplýva, že má ešte

k dispozícii iný prostriedok ochrany práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti

(pozri , , , ). Samozrejme

uvedený právny názor neplatí absolútne a ústavný súd už zrušujúce rozhodnutia

preskúmaval (pozri napr. , , ). K tomu je však

potrebné uviesť, že k zrušeniu zrušujúceho rozhodnutia dochádza iba v tom prípade, keď

dôvody pre tento krok sú natoľko závažné, že sa blížia zmätočným záťažiam, a tak

znehodnocujú ďalšie konanie. Predmetná vec sťažovateľa podľa ústavného súdu takouto nie

je.

11. Sťažovateľ v sťažnosti prezentuje názor, že najvyšší súd nerešpektoval závery

predchádzajúceho nálezu ústavného súdu z 31. augusta 2017. Ústavný súd je toho názoru,

že v namietanom rozsudku najvyšší súd na formulované relevantné požiadavky

rešpektovania práva sťažovateľa na nestranný súd a jeho práva na zákonného sudcu

reflektoval, keď o sťažovateľom uplatnenej námietke zaujatosti rozhodol procesne

regulárnym postupom [v súlade s relevantnými ustanoveniami –

ods. 3 a ods. 5 písm. d) ] a súčasne dovolanie generálneho prokurátora

prejednal v novozloženom senáte v intenciách predmetného nálezu ústavného súdu.

Súčasne najvyšší súd v namietanom rozsudku formuloval v súlade so svojím postavením,

ktoré mu ako mimoriadnej opravnej inštancii prislúcha, záväzné pokyny smerujúce

k správnemu právnemu posúdeniu ustáleného skutku. Krajskému súdu teda nič nebráni

opätovne posúdiť vec prizmou vykonaného dokazovania a rozhodnúť o vine alebo nevine

sťažovateľa.

12. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bude mať/má možnosť opätovne

uplatniť/hájiť ochranu svojich práv v konaní pred druhostupňovým súdom, a aj preto jeho

námietky pre porušenie ním označených práv namietaným rozsudkom najvyššieho súdu

možno hodnotiť ako zjavne neopodstatnené. Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25

ods. 2 sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú

a zároveň sťažnosť možno posúdiť aj ako neprípustnú v zmysle § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde.

13. O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite z dôvodu

odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2018