Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 26 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)III. ÚS 449/2018
PDF · 201.01 KB
No categories available
III. ÚS 449/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného JUDr. Jánom Mikuľakom, advokátska kancelária,
Františkánska 5, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46
ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. júna 2018 sp. zn.
2 Tdo 56/2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. septembra 2018 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Jánom Mikuľakom, advokátska
kancelária, Františkánska 5, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 12. júna 2018 sp. zn. 2 Tdo 56/2017
(ďalej len „namietaný rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 123/2014 z 30. apríla 2015 uznaný
vinným z prečinov útoku na verejného činiteľa podľa ustanovení § 323 ods. 1 písm. a)
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“) a výtržníctva podľa ustanovení § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Na základe
odvolania sťažovateľa bol rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“), sp. zn. 8 To/72/2015 z 28. septembra 2015 prvostupňový rozsudok okresného súdu
v celom rozsahu zrušený a sťažovateľ bol spod obžaloby oslobodený s odôvodnením, že
skutok nie je trestným činom. Druhostupňový rozsudok napadol dovolaním sťažovateľ, ako
aj generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).
O dovolaní sťažovateľa najvyšší súd rozhodol uznesením z 28. júla 2016, tak že ho ako
nedôvodné odmietol podľa ustanovenia § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Sťažovateľ následne
podal proti druhostupňovému rozsudku krajského súdu sťažnosť adresovanú ústavnému
súdu, ktorý ju uznesením č. k. II. ÚS 836/2016-17 z 10. novembra 2016 odmietol ako
zjavne neopodstatnenú. O dovolaní generálneho prokurátora rozhodol najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 2 Tdo 29/2016 z 5. decembra 2016, ktorým druhostupňový rozsudok
krajského súdu zrušil a prikázal krajskému súdu vec sťažovateľa znovu prerokovať
a rozhodnúť. Predmetný rozsudok najvyššieho súd sťažovateľ napadol sťažnosťou
adresovanou ústavnému súdu, ktorý o nej rozhodol nálezom č. k. I. ÚS 249/2017-32
z 31. augusta 2017 (ďalej len „nález ústavného súdu z 31. augusta 2017“), ktorým označené
rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vrátil mu vec sťažovateľa na ďalšie konanie. Najvyšší
súd následne opätovne rozhodol namietaným rozsudkom, ktorým druhostupňový rozsudok
zrušil a prikázal krajskému súdu, aby vec sťažovateľa v potrebnom rozsahu znovu
prerokoval a rozhodol.
3. V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ uvádza: „Ústavný súd SR
nálezom z 31.08.2017, sp. zn. I. ÚS 249/2017, na základe sťažnosti sťažovateľa vyslovil
porušenie jeho základných práv garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR
a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudok Najvyššieho súdu SR zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie s úpravou zákonným spôsobom vyriešiť otázku nestrannosti dovolacieho senátu
konať a rozhodovať v tejto veci, dôsledne rešpektovať ústavnoprávne zásady pri zisťovaní
skutkového stavu veci a jeho vyhodnotení pre správne právne posúdenie veci, najmä pokiaľ
išlo o legalitu a legitímnosť služobného zásahu mestských policajtov voči sťažovateľovi
za situácie, že sa tento nedopustil žiadneho dopravného či iného priestupku.“
4. Sťažovateľ v sťažnosti dôvodí:
«Najvyšší súd SR rozsudkom z 12.06.2018, sp. zn. 2Tdo 56/2017, opätovne vyhovel
dovolaniu generálneho prokurátora a rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 28.09.2015
zrušil z dôvodu, že bol porušený zákon v prospech sťažovateľa a vec mu prikázal znovu
prerokovať a rozhodnúť; zároveň došlo aj ku zrušeniu aj medzičasom vynesenému
uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 22.05.2017, sp. zn. 8To/152/2016, ktorým bolo
odvolanie sťažovateľa zamietnuté. K dôvodom kasačného nálezu Ústavného súdu SR
(I. ÚS 249/2017) NS SR „podotkol“, že (str. 15-18)
a) konštatovanie ÚS SR v náleze, v bode 35 a 36, považuje len „za akoby mimochodom
povedané“, keďže sa o nich vyjadril odlišne iný senát ÚS SR (II. ÚS 836/2016), s čím
sťažovateľ nesúhlasí,
b) konštatovanie ÚS SR nerešpektuje konštantnú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa
uznávania nezávislosti všeobecných súdov, najmä pokiaľ ide o vyslovovanie právnych
názorov, zisťovanie skutkového stavu a hodnotenie dôkazov, ale podľa názoru najvyššieho
súdu prekračuje právomoc ústavného súdu pri posudzovaní ústavnosti konkrétnych
rozhodnutí a postupu súdu,
c) doplnil, že prieskum námietok uvádzaných v bode 36 bol pri dovolaní generálneho
prokurátora vylúčený, lebo tie mohli smerovať iba k právnej a nie skutkovej povahe
v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, takže ho nevykonal,
d) v súlade s názorom ústavného súdu rozhodoval o námietke zaujatosti vznesenej proti
predsedovi senátu , pričom rozhodol napriek tomu, že zotrváva na
svojom názore, že ide o postup contra legem,
e) na ostatok doplnil, že v medziobdobí vynesené rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach
z 22.05.2017, sp. zn. 8To/152/2016, ktorým bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté,
považoval za zákonné a správne, ale keďže bolo nálezom ústavného súdu zrušené, bol
povinný týmto rozsudkom (z 12.06.2018) Krajskému súdu v Košiciach opakovane prikázať,
aby vo veci znovu konal a rozhodol.
Sťažovateľ k poznámkam NS SR uvádza nasledovné:
a) dôvody nálezu ústavného súdu uvedené v bodoch 35 a 36 boli dôvodmi nosnými pre tento
nález a nie dôvodmi okrajovými, ako ich vyhodnotil NS SR a následne sa k nim postavil tak,
že ich nerešpektoval,
b) vec prejednávaná ÚS SR pod sp. zn. II. ÚS 836/2016 nie je totožnou vecou, ako to
prezentuje NS SR, ale smeruje voči inému rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, pričom ÚS SR
patrí „kontrola ústavnosti" voči každému rozhodnutiu všeobecného súdu,
c) sťažovateľ nesúhlasí so závermi NS SR týkajúcich sa zmyslu a zámeru dovolacie konania,
ako konania voči nesprávnemu právnemu posúdeniu nielen noriem hmotného, ale aj
procesného práva. Spôsobilý dovolací dôvod podľa ust. § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku zakladá právomoc NS SR posudzovať otázky právne aj skutkové, ak je namietané
porušenie ústavou zaručených základných práv sťažovateľa ako obvineného rozhodnutím
alebo postupom všeobecného súdu. Nesprávne zistenie skutkového stavu má totiž vždy, ak
súd aplikuje dôkladne hmotné právo, vplyv na nesprávne právne posúdenie skutku. Ide
o situáciu, keď je zistenie skutkového stavu primá facie natoľko chybné (svojvoľné), že by
k nemu súd nemohol, pri rešpektovaní základných zásad hodnotenia dokazovania, nikdy
dospieť. Podstatou prieskumu teda nebýva prehodnocovanie skutkového stavu, ale kontrola
postupu nižších súdov pri procese jeho zisťovania a vyhodnocovania. Potom je otázka, či
súd pri zisťovaní skutkového stavu rešpektoval procesné zásady, otázkou právnou
(procesnoprávnou) a taká musí byť vždy posudzovaná aj dovolacím súdom. V opačnom
prípade by NS SR nebol ochrancom ústavnosti a základných práv a slobôd, ako primárny
orgán ochrany práva.
Pokiaľ NS SR vychádzal z opačného názoru (ktorým na viac nerešpektoval záväzný
názor vyslovený v zrušujúcom náleze ÚS SR) aplikoval nesprávne normy práva, čo viedlo
k nesprávnym (pre krajský súd zaväzujúcim) záverom dopadajúcim do rozhodnutia o vine
a tým aj treste, v intenzite zakladajúcej porušenie základných práv na spravodlivý proces
zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy.
Popri tom je zrejmé, že došlo aj k porušeniu čl. 49 ústavy, teda práva sťažovateľa byť
stíhaný za spáchanie trestného činu len za konanie stanovené v zákone.
Ústavný súd vo svojej judikatúre už skôr niekoľkokrát uviedol, že ku znakom
právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty,
ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Z uvedeného
s prepojením na čl. 49 ústavy vyplýva, že vina páchateľa musí byť zo strany súdov
konštatovaná len ohľadne takého konania, o ktorom mohol páchateľ v dobe kedy sa ho
dopúšťal dôvodne predpokladať, že ide o konanie trestné.
Sťažovateľ ako „osoba znalá práva i právne špeciálne vzdelaná“ (citácia
z napadnutého rozsudku, str. 14, ods. 4), na rozdiel od mestských policajtov, pozná ich
oprávnenie požadovať od fyzickej osoby preukázanie svojej totožnosti. Ak by tieto
oprávnenia poznali aj policajti, k inkriminovanému skutku by nedošlo, keďže:
a) právny základ policajného oprávnenia, vyzvať osobu na preukázanie totožnosti je
upravený v § 9 a 10 zákona č. 564/1991 Zb., o obecnej polícii, ktorého materiálnym
predpokladom je spáchanie priestupku touto osobou alebo iným páchateľom, za účelom
jeho objasnenia,
b) výkonom oprávnenia policajta vyzvať osobu na preukázanie totožnosti sa zasahuje do jej
základných práv a slobôd, najmä nedotknuteľnosti osoby a jej súkromia (čl. 16 ods. 1
a čl. 19 ods. 2 ústavy, čl. 8 dohovoru).
O zasahovanie do týchto práv ide vtedy, pokiaľ zásah nie je (i) v súlade so zákonom;
v tomto prípade nebol zásah dôvodný podľa ust. § 9 a 19 z. č. 564/1991 Zb., keďže
sťažovateľ nemohol byť pristihnutý pri páchaní priestupku, keďže ho nespáchal, čo
následne bolo preukázané; (ii) nemá legitímny cieľ; nemohol mať, keďže nebol v súlade so
zákonom a tým pádom ani (iii) nemohol byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.
Vyššie uvedené závery jednoznačne podporuje aj judikatúra ústavného súdu (viď
I. ÚS 13/2000 - zbierka nálezov a uznesená č. 26/2001, ako aj judikatúra NS SR, napr.
uznesenie z 29.06.2009, sp .zn. 3 Toš 7/2008, v ktorom sa za neoprávnené zasahovanie
považovalo vykonávanie bezpečnostnej previerky bez konkrétneho dôvodu.
Ak policajti mestskej polície sami navodili stav svojvôle pri výkone svojich
oprávnení, na ktoré ich hneď na začiatku upozornil sťažovateľ, tento nebol povinný
poslúchnuť výzvu policajta, ktorá nemala oporu v zákone, ako sa to chybne domnievajú
súdy, a zároveň u policajtov došlo k zneužitiu právomoci verejného činiteľa (ktorí zatiaľ
stíhaní z dôvodu nečinnosti prokuratúry neboli) a v dôsledku toho nemohli požívať práva
verejného činiteľa vo vzťahu k tvrdenému odporu voči ich zákroku zo strany sťažovateľa, čo
vyplýva aj z judikatúru, napr. rozhodnutie R 47/1980, na ktoré už sťažovateľ poukázal aj
v konaní pred najvyšším súdom. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva záver, že ak príslušník
ZNB (dnes polície) prekročí svoju právomoc a uskutočňuje zákrok, na ktorý nie je podľa
zákona oprávnený, nepožíva ochranu verejného činiteľa. V prejednávanom prípade je
zrejmé, že neexistoval žiaden dôvod na vykonanie služobného zákroku voči sťažovateľovi,
keďže sa tento nedopustil žiadneho priestupku. Predvedenie predstavuje zásah do jedného
z najdôležitejších práv človeka, ktorým je osobná sloboda (čl. 17) a právo na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 dohovoru. Odhliadnuc od skutočnosti, že predvedenie osoby len
preto, že nemá pri sebe občiansky preukaz, je tiež možné označiť ako nezákonný zásah
policajtov do uvedených základných práv a slobôd, nezohľadňujúci právo legitimovania sa
aj iným „hodnoverným spôsobom", napr. vodičským preukazom, preukazom poistenca,
ktoré mali policajti k dispozícii a nimi mali možnosť dosiahnuť sledovaný cieľ, ktorým malo
byť zistenie totožnosti sťažovateľa. Je zarážajúce, že takýto postup dostatočný nebol, ale
došlo k niekoľkohodinovému protiústavnému zadržaniu sťažovateľa.
Záujem na usvedčení sťažovateľa vyplýva aj zo záverov súdov, kde
a) ako hlavní svedkovia vystupovali policajti, ktorí protiprávne zinscenovali služobný
zákrok voči sťažovateľovi,
b) konštatovanie najvyššieho súdu (str. 18, druhý odsek) že iba rozhodnutie krajského súdu,
ktorým sa zamietne odvolanie obvineného (sťažovateľa), sa bude považovať za zákonné a
správne. Tento názor dovolacieho súdu, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí, urobil
z konajúcich sudcov senátu 2Tdo zaujatých nielen z objektívneho ale aj subjektívneho
hľadiska. Sťažovateľ je toho názoru, že tým, že o zaujatosti JUDr. P. Paludu rozhodoval
senát ktorého je členom, došlo zároveň k porušeniu bodu 35 nálezu ústavného súdu, sp.zn.
I. ÚS 249/2017 ako aj čl. 48 ods. 1 ústavy, či čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vychádzajúc z uvedeného má sťažovateľ tú obavu, že konajúce súdy sú len (ako to
bolo uvedené aj v náleze ústavného súdu) „copy centrom“ prokuratúry a aj napriek
záverom ústavného súdu (sp. zn. I. ÚS 249/2017) nedošlo k nezávislému a nestrannému
rozhodnutiu.
Ústavný súd sa vo svojej doterajšej judikatúre vyjadruje k záväznosti svojich nálezov
pre všetky orgány a osoby, najmä účastníkov konania. Táto záväznosť sa netýka len výroku
nálezu, ale tiež jeho odôvodnenia v časti obsahujúcej tzv. nosné dôvody rozhodnutia, t. j.
ratio decidendi, o ktoré sa výrok opieral. Nesplnenie týchto požiadaviek predstavuje
porušenie ústavy a tiež subjektívneho základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku predmetný nález
ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 249/2017, nijako nereflektoval, keď vo svojom odôvodnení
konštatoval, že jeho nosné dôvody v bodoch 34 až 36 považoval „za akoby mimochodom
povedané“, v rozpore s iným uznesením ústavného súdu vo veci II. ÚS 836/2016 ako aj
mimo rámec právomoci ústavného súdu (viď čl. II ods. 2 tejto sťažnosti), preto rozhodol
rovnako, ako v rozsudku z 05.12.2016, sp. zn. 2Tdo 29/2016.
Predmetom prieskumu je síce zrušujúci rozsudok Najvyššieho súdu SR, ktorým je
však krajský súd podľa § 391 ods. 1 Trestného poriadku viazaný, preto v záujme poskytnutia
účinnej ochrany základným právam sťažovateľa ide o prípad hodný osobitného zreteľa,
ktorý pripúšťa preskúmavať aj takéto rozhodnutia. Ak by ústavný súd nezasiahol a následky
porušenia základných práv neodstránil skôr, než konanie skončí, ochrana týchto práv by
nebola účinná.»
5. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje,
aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom najvyššieho súdu,
namietaný rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vrátil vec sťažovateľa najvyššiemu súdu
na ďalšie konanie a priznal mu tiež finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj
náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Osobitosťou prerokúvanej veci je skutočnosť, že jej predmetom je zrušujúce
rozhodnutie, čo znamená, že konanie na všeobecných súdoch ďalej pokračuje. V danom
prípade teda ešte nejde o konečné rozhodnutie, ktorého dôsledkom by bolo právoplatné
skončenie veci. Sťažovateľ usiluje o kasáciu kasácie.
10. Ústavný súd už v minulosti v obdobných veciach odmietol sťažnosť proti
kasačnému rozhodnutiu dovolacieho súdu, kde vyslovil názor, že je sťažnosť v danej
situácii podaná predčasne, keďže v takýchto prípadoch má sťažovateľ možnosť v ďalšom
štádiu konania pred všeobecným súdom uplatniť ochranu označených práv aj svoju
argumentáciu týkajúcou sa skutkovej a právnej stránky veci, z čoho vyplýva, že má ešte
k dispozícii iný prostriedok ochrany práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti
(pozri III. ÚS 38/2013, I. ÚS 167/2012, I. ÚS 214/2014, III. ÚS 251/2018). Samozrejme
uvedený právny názor neplatí absolútne a ústavný súd už zrušujúce rozhodnutia
preskúmaval (pozri napr. II. ÚS 439/2015, II. ÚS 398/08, II. ÚS 152/2016). K tomu je však
potrebné uviesť, že k zrušeniu zrušujúceho rozhodnutia dochádza iba v tom prípade, keď
dôvody pre tento krok sú natoľko závažné, že sa blížia zmätočným záťažiam, a tak
znehodnocujú ďalšie konanie. Predmetná vec sťažovateľa podľa ústavného súdu takouto nie
je.
11. Sťažovateľ v sťažnosti prezentuje názor, že najvyšší súd nerešpektoval závery
predchádzajúceho nálezu ústavného súdu z 31. augusta 2017. Ústavný súd je toho názoru,
že v namietanom rozsudku najvyšší súd na formulované relevantné požiadavky
rešpektovania práva sťažovateľa na nestranný súd a jeho práva na zákonného sudcu
reflektoval, keď o sťažovateľom uplatnenej námietke zaujatosti rozhodol procesne
regulárnym postupom [v súlade s relevantnými ustanoveniami Trestného poriadku – § 32
ods. 3 a ods. 5 písm. d) Trestného poriadku] a súčasne dovolanie generálneho prokurátora
prejednal v novozloženom senáte v intenciách predmetného nálezu ústavného súdu.
Súčasne najvyšší súd v namietanom rozsudku formuloval v súlade so svojím postavením,
ktoré mu ako mimoriadnej opravnej inštancii prislúcha, záväzné pokyny smerujúce
k správnemu právnemu posúdeniu ustáleného skutku. Krajskému súdu teda nič nebráni
opätovne posúdiť vec prizmou vykonaného dokazovania a rozhodnúť o vine alebo nevine
sťažovateľa.
12. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bude mať/má možnosť opätovne
uplatniť/hájiť ochranu svojich práv v konaní pred druhostupňovým súdom, a aj preto jeho
námietky pre porušenie ním označených práv namietaným rozsudkom najvyššieho súdu
možno hodnotiť ako zjavne neopodstatnené. Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú
a zároveň sťažnosť možno posúdiť aj ako neprípustnú v zmysle § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde.
13. O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite z dôvodu
odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. novembra 2018