Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (26)II. ÚS 152/2016
PDF · 222.56 KB
No categories available
II. ÚS 152/2016
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Predstavenstva
Obvodnej poľovníckej komory Martin, Svätoplukova 16, Martin, zastúpeného advokátkou
JUDr. Gabrielou Kľačanovou, Andreja Kmeťa 28, Martin, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na procesnú rovnosť podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 21 S 14/2014-46 z 11. júna 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Predstavenstva Obvodnej poľovníckej komory Martin o d m i e t a ako
podanú zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. septembra 2014 doručená sťažnosť Predstavenstva Obvodnej poľovníckej komory
Martin, Svätoplukova 16, Martin (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „predstavenstvo obvodnej
poľovníckej komory“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na procesnú rovnosť podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 21 S 14/2014-46 z 11. júna 2014
najmä tým, že krajský súd zrušil jeho rozhodnutie, a aj keď sťažovateľ nemal spôsobilosť
byť odporcom v správnom súdnictve, bola mu uložená povinnosť uhradiť trovy konania.
2. Podstatou argumentácie sťažovateľa je právny názor, že vzhľadom na to, že nemá
právnu subjektivitu – nie je právnickou osobou na rozdiel od obvodnej poľovníckej komory,
nemohol tak byť žalovaným v správnom súdnictve, jeho rozhodnutie nemalo byť zrušené,
ale konanie proti nemu malo byť zastavené. Došlo tak podľa sťažovateľa k porušeniu jeho
práva na súdnu ochranu. Sťažovateľ vytýka rozhodnutiu procesné nedostatky, a to
nedostatočné odôvodnenie a nedodržanie kontradiktórnosti. Podstatou sťažnosti je však
v prvom rade, a limine, zistenie, či nie je sťažovateľ orgánom verejnej moci, a teda či je
vôbec oprávnenou osobou na podanie ústavnej sťažnosti.
3. Žalobca, poľovník (ďalej len „žalobca“; porov. tiež
II. ÚS 51/2016, II. ÚS 137/2016), podal 27. januára 2014 proti predstavenstvu obvodnej
poľovníckej komory správnu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného, ktorým sa rozhodlo o jeho neprijatí za člena obvodnej poľovníckej
komory. Presnejšie preskúmania rozhodnutia žalovaného č. P 02/2014 zo 17. januára 2014,
ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a bolo potvrdené rozhodnutie predsedu
Obvodnej poľovníckej komory Martin č. 02/2013 zo 17. decembra 2013, ktorým sa
rozhodlo o neprijatí žalobcu za člena obvodnej poľovníckej komory. Krajský súd zrušil
rozhodnutie sťažovateľa z procesných dôvodov pre neúplnosť spisu podľa § 250j ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vec vrátil žalovanému (sťažovateľovi)
na ďalšie konanie. (Znamená to, že sťažovateľ žiada kasáciu kasácie, čo nie je z tohto
pohľadu vylúčené.)
4. Sťažovateľ k jeho pochybnostiam o právnej subjektivite uviedol, že krajský súd
konal s ním, s odporcom Predstavenstvom Obvodnej poľovníckej komory Martin. Krajský
súd vychádzal zo žalobného návrhu navrhovateľa, a to aj napriek tomu, že v žalobe
označený účastník v procesnom postavení „odporca“ nemá právnu subjektivitu a nie je
spôsobilý byť účastníkom súdneho konania. Žalovaný subjekt bol zo strany žalobcu
označený neúplne, nepresne a nejednoznačne, bez uvedenia akéhokoľvek identifikátora.
Žalobca ako odporcu označil v záhlaví žalobného návrhu subjekt „Predstavenstvo Obvodnej
poľovníckej komory Martin“, v petite žalobného návrhu ako odporcu označil
„Predsedníctvo Obvodnej poľovníckej komory“, t. j. subjekt bez právnej subjektivity, a teda
i bez subjektivity procesnej. Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je
neodstrániteľnou vadou konania a podľa presvedčenia sťažovateľa mal viesť správny súd
bez ďalšieho k zastaveniu konania.
5. Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania odporcu má za následok, že
v momente začatia konania nebol platne založený procesnoprávny vzťah. Odporca ako
subjekt práva neexistuje, nikdy mu nebolo pridelené IČO, nemá nijaký hmotný či nehmotný
majetok. Samotný správny súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje na tú
skutočnosť, že právnu subjektivitu podľa stanov má výlučne Obvodná poľovnícka komora
Martin, pričom predstavenstvo je len jej výkonným orgánom. Z tohto dôvodu nie je možné
žalobcom označený subjekt považovať za účastníka konania. Bolo však povinnosťou
žalobcu správne označiť údaje potrebné na identifikáciu právnickej osoby v postavení
odporcu, pričom táto jeho povinnosť vyplýva z § 79 ods. 1 OSP. Žalobca si túto svoju
povinnosť nesplnil, a to i napriek tomu, že bol právne zastúpený. Sťažovateľ namietal tú
okolnosť, že nie je pasívne legitimovaným subjektom v predmetnom súdnom konaní
vo svojom písomnom vyjadrení k žalobnému návrhu i na pojednávaní 11. júna 2014, avšak
krajský súd sa s touto námietkou vôbec nevysporiadal, čím podstatným spôsobom pochybil.
6. Už samotný petit, ako ho žalobca naformuloval, je podľa sťažovateľa zmätočný.
Žalobca na jednej strane tvrdil, že Predstavenstvo Obvodnej poľovníckej komory Martin nie
je orgánom, ktorý je príslušný rozhodnúť o odvolaní proti prvostupňovému správnemu
rozhodnutiu predsedu Obvodnej poľovníckej komory Martin, napriek tomu však žiadal, aby
krajský súd vydané správne rozhodnutia prvého i druhého stupňa zrušil a vec vrátil
opätovne Predstavenstvu Obvodnej poľovníckej komory Martin na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
7. Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivý proces nedostatočným
odôvodnením uznesenia krajského súdu, nevysporiadaním sa s otázkou právnej subjektivity.
Podľa sťažovateľa mala byť tiež porušená rovnosť zbraní (skôr kontradiktórnosti, pozn.),
pretože nemal možnosť vyjadriť sa k dvom vyjadreniam žalobcu (čl. 47 ods. 3 ústavy).
Taktiež dostal opis žalobného návrhu bez príloh, čo je podľa jeho názoru v napätí s § 42
ods. 3 druhej a tretej vety OSP.
8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd sťažnosť prijal na
ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.: 21S/14/2014 porušil základné
právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky,
článku 36 ods. (1) Listiny základných práv a slobôd, ľudské právo na spravodlivý proces
podľa článku 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné
právo na rovnosť účastníkov konania podľa článku 47 ods. (3) Ústavy Slovenskej republiky.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa
11.06.2014, sp. zn.: 21 S/14/2014-46, zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na
ďalšie konanie.
3. Predstavenstvu Obvodnej poľovníckej komore Martin ako výkonnému orgánu
Obvodnej poľovníckej komory Martin so sídlom Svätoplukova 16, 036 01 Martin(...),
priznáva právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo 284,08 EUR (slovom:
dvestoosemdesiatštyri euro a osem centov) za dva úkony právnej služby á 134,00 EUR +
dvakrát režijný paušál á 8,04 EUR (úkony právnej služby: 1/ príprava a prevzatie
zastúpenia dňa 29.07.2014; 2/ vypracovanie ústavnej sťažnosti zo dňa 12.09.2014), ktorú je
Krajský súd v Žiline povinný uhradiť na účet JUDr. Gabriely Kľačanovej, advokátky
so sídlom Andreja Kmeťa 28, 036 01 Martin(...), do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania návrhy podané niekým zjavne neoprávneným.
10. Ústavný súd ako ochranca slobody si v prvom rade všimol (porov. bod 2), že
sťažovateľ je žalovaným v správnom súdnictve. Žalovaným v správnom súdnictve môže
byť len teleso verejnej správy, ktoré vrchnostensky – vertikálne vykonáva moc, a tak
nemôže byť v tejto právnej situácii nositeľom ľudských práv, ktorých ochrana je podstatou
ústavnej sťažnosti – ústavného súdu (čl. 124 a čl. 127 ústavy). Ustanovenie § 244 ods. 2
OSP znie: „V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej
samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje
rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej
správy.“ V predmetnej veci ide o predstavenstvo komory právnickej osoby, ktorej zákon
zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti
verejnej správy, ide o orgán verejnej správy, sťažovateľ to nespochybnil a je to tak
objektívne. Dané konštatovanie si vyžaduje vysvetlenie, pretože tu môže dochádzať
k neprehľadnému zmiešavaniu rôznych „podstát“ právnickej osoby. V situácii, keď zákon
konkrétnej, ním zriadenej právnickej osobe priznáva právomoc moc, a táto ju vykonáva,
nie je prioritná tá právnická osoba, ale tá moc. Právnická osoba je len formou či obalom
prepožičaným z tradície súkromného práva. Pri moci hovoríme o subjekte,
a vykonávateľovi, nie o právnej subjektivite (porov. Hendrych, D. Správní právo, obecná
část. 7. vydání, Praha: C. H. Beck, 2009, s. 102; Sládeček, V. Obecné správní právo. Praha:
ASPI, 2004, s. 196). Ústavný súd je vykonávateľom moci subjektu, ktorým je štát.
Predstavenstvo obvodnej poľovníckej komory je vykonávateľom moci subjektu, ktorým je
komora. Z tohto dôvodu nemusí byť v správnom súdnictve a rovnako pri ústavnej sťažnosti
odporcom právnická osoba. V uznesení sp. zn. II. ÚS 80/09 k tomu ústavný súd uviedol:
„Sťažovateľ argumentoval v prospech svojej spôsobilosti podať ústavnú sťažnosť jednak
tým, že nevykonával svoju vrchnostenskú moc, a taktiež tým, že má postavenie právnickej
osoby. Právna úprava v Slovenskej republike je neobvyklá tým, že štátnym orgánom
zo zákona priznáva postavenie právnických osôb. Táto skutočnosť je pozostatkom
socialistickej koncepcie organizácií v systéme nerozlišujúcom verejné a súkromné právo.
Samotné postavenie právnickej osoby neoprávňuje orgán verejnej moci na podanie ústavnej
sťažnosti. Orgán verejnej moci je vykonávateľom moci, je nositeľom kompetencií a len
zo zotrvačnosti a z dôvodov hospodárskych má postavenie právnickej osoby. Ak je správny
orgán žalovaný správnou žalobou, má pasívnu procesnoprávnu subjektivitu zo zákona,
Občianskeho súdneho poriadku, a nie z titulu postavenia ako právnickej osoby.“
11. Obvodná poľovnícka komora je lokálnou zložkou Slovenskej poľovníckej
komory, ktorá bola zriadená podľa § 41 ods. 1 zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o poľovníctve“) ako nútený zväzok k výkonu práva poľovníctva [(1) Zriaďuje sa Slovenská
poľovnícka komora. (2) Komora je právnická osoba.]. Časť činnosti, ktorá sa predtým
vykonávala spolkovo v občianskom združení (aj keď v istom zmysle monopolnom; porov.
§ 3 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve a § 81 ods. 1 zákona o poľovníctve) sa teraz
z normatívneho rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky zákonom môže realizovať
povinne len cez poľovnícku komoru a len jej iný výsek ďalej cez súkromné poľovnícke
organizácie (k vývoju právnej úpravy porov. Sluk, M. Poľovníctvo, právo verejné. In:
Magister Officiorum. 6/2012, s. 50 a nasl.; tiež uznesenie Krajského súdu v Žiline
24 S 61/2011). Predstavenstvo obvodnej poľovníckej komory je jej orgánom. Skutočnosť,
že komora má vrchnostenský, ale aj privátny rozmer, mohlo zmiasť aj sťažovateľa.
Sťažnosti komôr, v ktorých nevystupujú ako orgány verejnej správy, sú riadne prerokúvané
(porov. III. ÚS 168/2011).
12. Prebiehajúce konanie na ústavnom súde o súlade právnych predpisov vedené pod
sp. zn. PL. ÚS 19/2014 odráža názory, že súčasná koncepcia správy poľovníctva nie je
právne nesporná.
13. „Vrchnostenskosť“ poľovníckej komory, a teda aj predstavenstva jej miestnej
zložky, vyplýva z jej zriadenia zákonom, zo stanovenia kompetencií, moci, na úseku správy
poľovníctva, z núteného členstva či z disciplinárnej právomoci. Uvedené naznačuje aj
komentár, ktorý uvádza, že Slovenská poľovnícka komora je právnická osoba, ktorej
zákonodarca zveril právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických
a právnických osôb v oblasti poľovníctva (In: Ľupták, M., Sarvaš, M. Zákon o poľovníctve,
komentár k vybraným ustanoveniam. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015, s. 179). Dôležitým
znakom je aj konanie podľa správneho poriadku. V iných právnych vzťahoch môže
sťažovateľka vystupovať ne-vrchnostensky, a tam by mohla byť nositeľkou základných
práv. Možno na tomto mieste spomenúť aj dnes už klasické federálne rozhodnutie
I. ÚS 191/92 (R 3/92), podľa ktorého je verejnou mocou taká moc, ktorá autoritatívne
rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo, alebo sprostredkovane.
Subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je
v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od
vôle subjektu. Dané uznesenie sp. zn. I. ÚS 191/92, aj keď sa týkalo „odporcu“ a jeho
napadnutého zásahu v konaní o ústavnej sťažnosti, ukazuje, že ústavné súdy musia od
počiatku svojej činnosti riešiť či sú sťažovatelia ne-vrchnostenskí a či sú „odporcovia“
orgánmi verejnej moci (porov. z nedávnej doby PLz. ÚS 5/2015).
14. Sťažovateľ vystupoval vo vzťahu k žalobcovi a tak aj v konaní pred správnym
súdom v pozícii orgánu verejnej moci, kde nie je nositeľom základných práv, preto je
zjavne neoprávnenou osobou na podanie ústavnej sťažnosti, a preto ústavný súd musí jeho
sťažnosť odmietnuť. Ide o právne jasnú vec a taký je aj konštantný postoj ústavného súdu
(porov. II. ÚS 51/2016 – predstavenstvo sťažovateľky, kde je citované aj uznesenie
II. ÚS 80/09; II. ÚS 137/2016).
15. Z hľadiska teórie zamestnávajú nútené zväzky bádateľov už viac než storočie.
Nestor československej právnej filozofie habilitoval prácou Příspěvky k theorii nucených
svazků. K verejnej povahe týchto telies uvádza: „Zde budiš připomenout, že existence
nuceného svazku vzniká nikoliv vůli jednotlivců spolčených, nýbrž vůlí státu samého. Tím
znakem liší se především nucené svazky od ostaních svazků, jejichž vznik a trvání jest
primárně odvislým od vůli jednotlivců, k němuž teprve jako sekundární přistupuje dopuštení
se strany státní. Dále pokladá stát úkol nuceného svazku za svůj vlastní úkol, jelikož by
jinak jednotlivce do svazku nenutil.“ In: WEYR, František. Příspěvky k theorii nucených
svazků. Praha: Sborník věd právních a státních, 1908. 273 s. Knihovna Sborníku věd
právních a státních. Řada státovědecká. č. 11, s. 79
16. Ústavný súd už mal možnosť rozhodovať o návrhu orgánu verejnej, ktorý neuspel
v správnom súdnictve. Protimonopolný úrad namietal, že mu bolo odmietnuté odvolanie
v správnom súdnictve. V uznesení sp. zn. II. ÚS 80/09 (Zbierka nálezov a uznesení
ústavného súdu č. 91/2009) k tomu ústavný súd uviedol: „Zmyslom ústavnej sťažnosti je
v zásade ochrana súkromnej sféry fyzických a právnických osôb pred verejnou mocou
a s tým previazané presadzovanie ochrany a rešpektu k ľudským slobodám u všetkých
orgánov verejnej moci. Verejná moc je teda povinná rešpektovať a chrániť ľudské práva,
pričom obsah tejto povinnosti je podmienený charakterom jednotlivých základných práv.
Nositeľ základného práva je takto determinovaný oblasťou ochrany, ktorú má dané
základné právo zaručovať. Existujú základné práva, ktoré prislúchajú každej ľudskej
bytosti, práva, ktoré prislúchajú len štátnym občanom, alebo práva, ktorých nositeľom môže
byť len cudzinec. Právnickým osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné
s povahou právnickej osoby. Štát v zásade nie je nositeľom základných práv. Štát nemá
slobodný priestor a slobodnú vôľu. Naopak, štátne orgány majú právomoci a kompetencie.
Opačné vnímanie je absurdné a zároveň popierajúce samotnú podstatu právneho štátu.
Uvedené potvrdzuje aj judikatúra ústavného súdu a zahraničných ústavných súdov
s kompetenciou prerokúvať ústavnú sťažnosť. Prvým náznakom tejto judikatúry bolo
uznesenie sp. zn. I. ÚS 29/97 ešte z čias podnetu. Nasledovali ďalšie uznesenia napr. sp. zn.
II. ÚS 187/03, II. ÚS 19/04, I. ÚS 69/04 (časť II, odsek 5), IV. ÚS 149/04, III. ÚS 115/06,
I. ÚS 239/07 a III. ÚS 329/07. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomenul taktiež čl. 34
dohovoru, ktorý explicitne zakazuje vládnym orgánom vysokých zmluvných strán podávať
sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva. Rovnaký prístup možno pozorovať v Českej
republike (porovnaj stanovisko sp. zn. PL. ÚS-st 9/99, uznesenie sp. zn. III. ÚS 516/03,
z ostatnej doby uznesenie sp. zn. I. ÚS 3103/08, http://nalus.usoud.cz ), v Slovinsku (sklep
Up-98/06 z 21. decembra 2006, www.us-rs.si) a v Chorvátsku (U-III-4845/2004,
www.codices.coe.int).
Podľa názoru ústavného súdu konanie pred správnym súdom súvisí s postavením
sťažovateľa ako nositeľa moci, aj keď pred súdom túto moc vrchnostensky nevykonáva,
a preto aj procesné práva sú prepojené s jeho mocenským postavením, a ich porušenie
nemôže byť teda namietané cez ústavnú sťažnosť. Súdna ochrana zvlášť v správnom
súdnictve súvisí taktiež s ochranou slobodnej sféry súkromných osôb, a to špecificky pred
výkonnou mocou. Sťažovateľ sa snaží cez opravný prostriedok, ktorý mu odoprel
druhostupňový správny súd (najvyšší súd), zvrátiť pre neho nepriaznivé rozhodnutie, čím by
mohol poškodiť súkromnú osobu - žalobcu v správnom súdnictve. Už správny súd je
ochranou pred štátom, a tak nemôže byť ústavný súd ochranou správneho orgánu pred
správnym súdom. Z uvedeného vyplýva, že aj v predmetnej veci považuje ústavný súd
sťažovateľa za zjavne neoprávnenú osobu.
Napokon treba uviesť, že ústavná sťažnosť nie je bežným opravným prostriedkom,
ktorý je k dispozícii všetkým účastníkom predchádzajúcich konaní na zvrátenie pre nich
nepriaznivého priebehu alebo výsledku konania. Ako už bolo uvedené, účelom ústavnej
sťažnosti je rozhodovanie o skutočnosti, či napadnuté orgány verejnej moci rešpektovali
alebo chránili základné práva a slobody fyzických alebo právnických osôb. Len na základe
sťažnosti osoby, ktorá je nositeľom základných práv, a po zistení, že orgán verejnej moci
porušil základné práva, možno kasáciou zvrátiť priebeh alebo výsledok napadnutého
konania.“
17. Možno to spresniť s odzbrojujúcou úprimnosťou tým spôsobom, že aj keby boli
porušené na úrovni objektívneho, neutrálne povedané „platónskeho“ práva, procesné
(podústavné) práva sťažovateľa, sťažovateľ to musí akceptovať, pretože vystupoval ako
vrchnostenský orgán, a tak nie je chránený základnými právami a ústavnou sťažnosťou.
18. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2016