Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 152/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Predstavenstva

Obvodnej poľovníckej komory Martin, Svätoplukova 16, Martin, zastúpeného advokátkou

JUDr. Gabrielou Kľačanovou, Andreja Kmeťa 28, Martin, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na procesnú rovnosť podľa Slovenskej

republiky uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -46 z 11. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Predstavenstva Obvodnej poľovníckej komory Martin o d m i e t a ako

podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. septembra 2014 doručená sťažnosť Predstavenstva Obvodnej poľovníckej komory

Martin, Svätoplukova 16, Martin (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „predstavenstvo obvodnej

poľovníckej komory“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

a práva na procesnú rovnosť podľa uznesením

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -46 z 11. júna 2014

najmä tým, že krajský súd zrušil jeho rozhodnutie, a aj keď sťažovateľ nemal spôsobilosť

byť odporcom v správnom súdnictve, bola mu uložená povinnosť uhradiť trovy konania.

2. Podstatou argumentácie sťažovateľa je právny názor, že vzhľadom na to, že nemá

právnu subjektivitu – nie je právnickou osobou na rozdiel od obvodnej poľovníckej komory,

nemohol tak byť žalovaným v správnom súdnictve, jeho rozhodnutie nemalo byť zrušené,

ale konanie proti nemu malo byť zastavené. Došlo tak podľa sťažovateľa k porušeniu jeho

práva na súdnu ochranu. Sťažovateľ vytýka rozhodnutiu procesné nedostatky, a to

nedostatočné odôvodnenie a nedodržanie kontradiktórnosti. Podstatou sťažnosti je však

v prvom rade, a limine, zistenie, či nie je sťažovateľ orgánom verejnej moci, a teda či je

vôbec oprávnenou osobou na podanie ústavnej sťažnosti.

3. Žalobca, poľovník (ďalej len „žalobca“; porov. tiež

, ), podal 27. januára 2014 proti predstavenstvu obvodnej

poľovníckej komory správnu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti

rozhodnutia žalovaného, ktorým sa rozhodlo o jeho neprijatí za člena obvodnej poľovníckej

komory. Presnejšie preskúmania rozhodnutia žalovaného č. zo 17. januára 2014,

ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a bolo potvrdené rozhodnutie predsedu

Obvodnej poľovníckej komory Martin č. 02/2013 zo 17. decembra 2013, ktorým sa

rozhodlo o neprijatí žalobcu za člena obvodnej poľovníckej komory. Krajský súd zrušil

rozhodnutie sťažovateľa z procesných dôvodov pre neúplnosť spisu podľa § 250j ods. 3

(ďalej len „OSP“) a vec vrátil žalovanému (sťažovateľovi)

na ďalšie konanie. (Znamená to, že sťažovateľ žiada kasáciu kasácie, čo nie je z tohto

pohľadu vylúčené.)

4. Sťažovateľ k jeho pochybnostiam o právnej subjektivite uviedol, že krajský súd

konal s ním, s odporcom  Predstavenstvom Obvodnej poľovníckej komory Martin. Krajský

súd vychádzal zo žalobného návrhu navrhovateľa, a to aj napriek tomu, že v žalobe

označený účastník v procesnom postavení „odporca“ nemá právnu subjektivitu a nie je

spôsobilý byť účastníkom súdneho konania. Žalovaný subjekt bol zo strany žalobcu

označený neúplne, nepresne a nejednoznačne, bez uvedenia akéhokoľvek identifikátora.

Žalobca ako odporcu označil v záhlaví žalobného návrhu subjekt „Predstavenstvo Obvodnej

poľovníckej komory Martin“, v petite žalobného návrhu ako odporcu označil

„Predsedníctvo Obvodnej poľovníckej komory“, t. j. subjekt bez právnej subjektivity, a teda

i bez subjektivity procesnej. Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je

neodstrániteľnou vadou konania a podľa presvedčenia sťažovateľa mal viesť správny súd

bez ďalšieho k zastaveniu konania.

5. Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania odporcu má za následok, že

v momente začatia konania nebol platne založený procesnoprávny vzťah. Odporca ako

subjekt práva neexistuje, nikdy mu nebolo pridelené IČO, nemá nijaký hmotný či nehmotný

majetok. Samotný správny súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje na tú

skutočnosť, že právnu subjektivitu podľa stanov má výlučne Obvodná poľovnícka komora

Martin, pričom predstavenstvo je len jej výkonným orgánom. Z tohto dôvodu nie je možné

žalobcom označený subjekt považovať za účastníka konania. Bolo však povinnosťou

žalobcu správne označiť údaje potrebné na identifikáciu právnickej osoby v postavení

odporcu, pričom táto jeho povinnosť vyplýva z . Žalobca si túto svoju

povinnosť nesplnil, a to i napriek tomu, že bol právne zastúpený. Sťažovateľ namietal tú

okolnosť, že nie je pasívne legitimovaným subjektom v predmetnom súdnom konaní

vo svojom písomnom vyjadrení k žalobnému návrhu i na pojednávaní 11. júna 2014, avšak

krajský súd sa s touto námietkou vôbec nevysporiadal, čím podstatným spôsobom pochybil.

6. Už samotný petit, ako ho žalobca naformuloval, je podľa sťažovateľa zmätočný.

Žalobca na jednej strane tvrdil, že Predstavenstvo Obvodnej poľovníckej komory Martin nie

je orgánom, ktorý je príslušný rozhodnúť o odvolaní proti prvostupňovému správnemu

rozhodnutiu predsedu Obvodnej poľovníckej komory Martin, napriek tomu však žiadal, aby

krajský súd vydané správne rozhodnutia prvého i druhého stupňa zrušil a vec vrátil

opätovne Predstavenstvu Obvodnej poľovníckej komory Martin na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

7. Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivý proces nedostatočným

odôvodnením uznesenia krajského súdu, nevysporiadaním sa s otázkou právnej subjektivity.

Podľa sťažovateľa mala byť tiež porušená rovnosť zbraní (skôr kontradiktórnosti, pozn.),

pretože nemal možnosť vyjadriť sa k dvom vyjadreniam žalobcu ( ).

Taktiež dostal opis žalobného návrhu bez príloh, čo je podľa jeho názoru v napätí s § 42

ods. 3 druhej a tretej vety .

8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd sťažnosť prijal na

ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.: porušil základné

právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. (1) ,

článku 36 ods. (1) Listiny základných práv a slobôd, ľudské právo na spravodlivý proces

podľa článku 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné

právo na rovnosť účastníkov konania podľa článku 47 ods. (3) .

2. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa

11.06.2014, sp. zn.: -46, zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na

ďalšie konanie.

3. Predstavenstvu Obvodnej poľovníckej komore Martin ako výkonnému orgánu

Obvodnej poľovníckej komory Martin so sídlom Svätoplukova 16, 036 01 Martin(...),

priznáva právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo 284,08 EUR (slovom:

dvestoosemdesiatštyri euro a osem centov) za dva úkony právnej služby á 134,00 EUR +

dvakrát režijný paušál á 8,04 EUR (úkony právnej služby: 1/ príprava a prevzatie

zastúpenia dňa 29.07.2014; 2/ vypracovanie ústavnej sťažnosti zo dňa 12.09.2014), ktorú je

Krajský súd v Žiline povinný uhradiť na účet JUDr. Gabriely Kľačanovej, advokátky

so sídlom Andreja Kmeťa 28, 036 01 Martin(...), do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) každý návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania návrhy podané niekým zjavne neoprávneným.

10. Ústavný súd ako ochranca slobody si v prvom rade všimol (porov. bod 2), že

sťažovateľ je žalovaným v správnom súdnictve. Žalovaným v správnom súdnictve môže

byť len teleso verejnej správy, ktoré vrchnostensky – vertikálne vykonáva moc, a tak

nemôže byť v tejto právnej situácii nositeľom ľudských práv, ktorých ochrana je podstatou

ústavnej sťažnosti – ústavného súdu ( a ). Ustanovenie

znie: „V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov

orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej

samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje

rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej

správy.“ V predmetnej veci ide o predstavenstvo komory  právnickej osoby, ktorej zákon

zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti

verejnej správy, ide o orgán verejnej správy, sťažovateľ to nespochybnil a je to tak

objektívne. Dané konštatovanie si vyžaduje vysvetlenie, pretože tu môže dochádzať

k neprehľadnému zmiešavaniu rôznych „podstát“ právnickej osoby. V situácii, keď zákon

konkrétnej, ním zriadenej právnickej osobe priznáva právomoc  moc, a táto ju vykonáva,

nie je prioritná tá právnická osoba, ale tá moc. Právnická osoba je len formou či obalom

prepožičaným z tradície súkromného práva. Pri moci hovoríme o subjekte,

a vykonávateľovi, nie o právnej subjektivite (porov. Hendrych, D. Správní právo, obecná

část. 7. vydání, Praha: C. H. Beck, 2009, s. 102; Sládeček, V. Obecné správní právo. Praha:

ASPI, 2004, s. 196). Ústavný súd je vykonávateľom moci subjektu, ktorým je štát.

Predstavenstvo obvodnej poľovníckej komory je vykonávateľom moci subjektu, ktorým je

komora. Z tohto dôvodu nemusí byť v správnom súdnictve a rovnako pri ústavnej sťažnosti

odporcom právnická osoba. V uznesení sp. zn. k tomu ústavný súd uviedol:

„Sťažovateľ argumentoval v prospech svojej spôsobilosti podať ústavnú sťažnosť jednak

tým, že nevykonával svoju vrchnostenskú moc, a taktiež tým, že má postavenie právnickej

osoby. Právna úprava v Slovenskej republike je neobvyklá tým, že štátnym orgánom

zo zákona priznáva postavenie právnických osôb. Táto skutočnosť je pozostatkom

socialistickej koncepcie organizácií v systéme nerozlišujúcom verejné a súkromné právo.

Samotné postavenie právnickej osoby neoprávňuje orgán verejnej moci na podanie ústavnej

sťažnosti. Orgán verejnej moci je vykonávateľom moci, je nositeľom kompetencií a len

zo zotrvačnosti a z dôvodov hospodárskych má postavenie právnickej osoby. Ak je správny

orgán žalovaný správnou žalobou, má pasívnu procesnoprávnu subjektivitu zo zákona,

, a nie z titulu postavenia ako právnickej osoby.“

11. Obvodná poľovnícka komora je lokálnou zložkou Slovenskej poľovníckej

komory, ktorá bola zriadená podľa o poľovníctve

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o poľovníctve“) ako nútený zväzok k výkonu práva poľovníctva [(1) Zriaďuje sa Slovenská

poľovnícka komora. (2) Komora je právnická osoba.]. Časť činnosti, ktorá sa predtým

vykonávala spolkovo v občianskom združení (aj keď v istom zmysle monopolnom; porov.

o poľovníctve a zákona o poľovníctve) sa teraz

z normatívneho rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky zákonom môže realizovať

povinne len cez poľovnícku komoru a len jej iný výsek ďalej cez súkromné poľovnícke

organizácie (k vývoju právnej úpravy porov. Sluk, M. Poľovníctvo, právo verejné. In:

Magister Officiorum. 6/2012, s. 50 a nasl.; tiež uznesenie Krajského súdu v Žiline

). Predstavenstvo obvodnej poľovníckej komory je jej orgánom. Skutočnosť,

že komora má vrchnostenský, ale aj privátny rozmer, mohlo zmiasť aj sťažovateľa.

Sťažnosti komôr, v ktorých nevystupujú ako orgány verejnej správy, sú riadne prerokúvané

(porov. ).

12. Prebiehajúce konanie na ústavnom súde o súlade právnych predpisov vedené pod

sp. zn. odráža názory, že súčasná koncepcia správy poľovníctva nie je

právne nesporná.

13. „Vrchnostenskosť“ poľovníckej komory, a teda aj predstavenstva jej miestnej

zložky, vyplýva z jej zriadenia zákonom, zo stanovenia kompetencií, moci, na úseku správy

poľovníctva, z núteného členstva či z disciplinárnej právomoci. Uvedené naznačuje aj

komentár, ktorý uvádza, že Slovenská poľovnícka komora je právnická osoba, ktorej

zákonodarca zveril právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických

a právnických osôb v oblasti poľovníctva (In: Ľupták, M., Sarvaš, M. Zákon o poľovníctve,

komentár k vybraným ustanoveniam. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015, s. 179). Dôležitým

znakom je aj konanie podľa správneho poriadku. V iných právnych vzťahoch môže

sťažovateľka vystupovať ne-vrchnostensky, a tam by mohla byť nositeľkou základných

práv. Možno na tomto mieste spomenúť aj dnes už klasické federálne rozhodnutie

(R 3/92), podľa ktorého je verejnou mocou taká moc, ktorá autoritatívne

rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo, alebo sprostredkovane.

Subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je

v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od

vôle subjektu. Dané uznesenie sp. zn. , aj keď sa týkalo „odporcu“ a jeho

napadnutého zásahu v konaní o ústavnej sťažnosti, ukazuje, že ústavné súdy musia od

počiatku svojej činnosti riešiť či sú sťažovatelia ne-vrchnostenskí a či sú „odporcovia“

orgánmi verejnej moci (porov. z nedávnej doby PLz. ).

14. Sťažovateľ vystupoval vo vzťahu k žalobcovi a tak aj v konaní pred správnym

súdom v pozícii orgánu verejnej moci, kde nie je nositeľom základných práv, preto je

zjavne neoprávnenou osobou na podanie ústavnej sťažnosti, a preto ústavný súd musí jeho

sťažnosť odmietnuť. Ide o právne jasnú vec a taký je aj konštantný postoj ústavného súdu

(porov. – predstavenstvo sťažovateľky, kde je citované aj uznesenie

; ).

15. Z hľadiska teórie zamestnávajú nútené zväzky bádateľov už viac než storočie.

Nestor československej právnej filozofie habilitoval prácou Příspěvky k theorii nucených

svazků. K verejnej povahe týchto telies uvádza: „Zde budiš připomenout, že existence

nuceného svazku vzniká nikoliv vůli jednotlivců spolčených, nýbrž vůlí státu samého. Tím

znakem liší se především nucené svazky od ostaních svazků, jejichž vznik a trvání jest

primárně odvislým od vůli jednotlivců, k němuž teprve jako sekundární přistupuje dopuštení

se strany státní. Dále pokladá stát úkol nuceného svazku za svůj vlastní úkol, jelikož by

jinak jednotlivce do svazku nenutil.“ In: WEYR, František. Příspěvky k theorii nucených

svazků. Praha: Sborník věd právních a státních, 1908. 273 s. Knihovna Sborníku věd

právních a státních. Řada státovědecká. č. 11, s. 79

16. Ústavný súd už mal možnosť rozhodovať o návrhu orgánu verejnej, ktorý neuspel

v správnom súdnictve. Protimonopolný úrad namietal, že mu bolo odmietnuté odvolanie

v správnom súdnictve. V uznesení sp. zn. (Zbierka nálezov a uznesení

ústavného súdu č. 91/2009) k tomu ústavný súd uviedol: „Zmyslom ústavnej sťažnosti je

v zásade ochrana súkromnej sféry fyzických a právnických osôb pred verejnou mocou

a s tým previazané presadzovanie ochrany a rešpektu k ľudským slobodám u všetkých

orgánov verejnej moci. Verejná moc je teda povinná rešpektovať a chrániť ľudské práva,

pričom obsah tejto povinnosti je podmienený charakterom jednotlivých základných práv.

Nositeľ základného práva je takto determinovaný oblasťou ochrany, ktorú má dané

základné právo zaručovať. Existujú základné práva, ktoré prislúchajú každej ľudskej

bytosti, práva, ktoré prislúchajú len štátnym občanom, alebo práva, ktorých nositeľom môže

byť len cudzinec. Právnickým osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné

s povahou právnickej osoby. Štát v zásade nie je nositeľom základných práv. Štát nemá

slobodný priestor a slobodnú vôľu. Naopak, štátne orgány majú právomoci a kompetencie.

Opačné vnímanie je absurdné a zároveň popierajúce samotnú podstatu právneho štátu.

Uvedené potvrdzuje aj judikatúra ústavného súdu a zahraničných ústavných súdov

s kompetenciou prerokúvať ústavnú sťažnosť. Prvým náznakom tejto judikatúry bolo

uznesenie sp. zn. ešte z čias podnetu. Nasledovali ďalšie uznesenia napr. sp. zn.

, , (časť II, odsek 5), , ,

a . Ústavný súd v tejto súvislosti pripomenul taktiež čl. 34

dohovoru, ktorý explicitne zakazuje vládnym orgánom vysokých zmluvných strán podávať

sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva. Rovnaký prístup možno pozorovať v Českej

republike (porovnaj stanovisko sp. zn. , uznesenie sp. zn. ,

z ostatnej doby uznesenie sp. zn. , http://nalus.usoud.cz ), v Slovinsku (sklep

Up-98/06 z 21. decembra 2006, www.us-rs.si) a v Chorvátsku (U-III-4845/2004,

www.codices.coe.int).

Podľa názoru ústavného súdu konanie pred správnym súdom súvisí s postavením

sťažovateľa ako nositeľa moci, aj keď pred súdom túto moc vrchnostensky nevykonáva,

a preto aj procesné práva sú prepojené s jeho mocenským postavením, a ich porušenie

nemôže byť teda namietané cez ústavnú sťažnosť. Súdna ochrana zvlášť v správnom

súdnictve súvisí taktiež s ochranou slobodnej sféry súkromných osôb, a to špecificky pred

výkonnou mocou. Sťažovateľ sa snaží cez opravný prostriedok, ktorý mu odoprel

druhostupňový správny súd (najvyšší súd), zvrátiť pre neho nepriaznivé rozhodnutie, čím by

mohol poškodiť súkromnú osobu - žalobcu v správnom súdnictve. Už správny súd je

ochranou pred štátom, a tak nemôže byť ústavný súd ochranou správneho orgánu pred

správnym súdom. Z uvedeného vyplýva, že aj v predmetnej veci považuje ústavný súd

sťažovateľa za zjavne neoprávnenú osobu.

Napokon treba uviesť, že ústavná sťažnosť nie je bežným opravným prostriedkom,

ktorý je k dispozícii všetkým účastníkom predchádzajúcich konaní na zvrátenie pre nich

nepriaznivého priebehu alebo výsledku konania. Ako už bolo uvedené, účelom ústavnej

sťažnosti je rozhodovanie o skutočnosti, či napadnuté orgány verejnej moci rešpektovali

alebo chránili základné práva a slobody fyzických alebo právnických osôb. Len na základe

sťažnosti osoby, ktorá je nositeľom základných práv, a po zistení, že orgán verejnej moci

porušil základné práva, možno kasáciou zvrátiť priebeh alebo výsledok napadnutého

konania.“

17. Možno to spresniť s odzbrojujúcou úprimnosťou tým spôsobom, že aj keby boli

porušené na úrovni objektívneho, neutrálne povedané „platónskeho“ práva, procesné

(podústavné) práva sťažovateľa, sťažovateľ to musí akceptovať, pretože vystupoval ako

vrchnostenský orgán, a tak nie je chránený základnými právami a ústavnou sťažnosťou.

18. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25

ods. 2 tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2016