Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 187/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2003

predbežne prerokoval sťažnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici, Skuteckého 7/9,

zastúpeného predsedom JUDr. Ľudovítom Bradáčom, vo veci porušenia základného práva

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde podľa v spojení s porušením práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. marca

2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici o d m i e t a ako podanú zjavne

neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 27. mája 2003

doručené podanie Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), Skuteckého

7/9, zastúpeného predsedom JUDr. Ľudovítom Bradáčom (ďalej len „sťažovateľ“),

označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa

Slovenskej republiky“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ ňou namietal porušenie

svojho základného práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) v spojení s Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo

17. marca 2003.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

„Porušovateľ základného práva – Najvyšší súd SR ako disciplinárny súd podľa § 119

ods. 2 v platnom znení o sudcoch a prísediacich zamietol odvolanie

predsedu Krajského súdu v Banskej Bystrici – sťažovateľa proti rozhodnutiu

prvostupňového disciplinárneho súdu č. zo dňa 2. 12. 2002, ktorým bolo

disciplinárne konanie proti sudcovi Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. J. D. podľa

zastavené z dôvodu, že zanikla zodpovednosť za

disciplinárne previnenie.

Odvolací disciplinárny senát sa s touto procesno-právnou kvalifikáciou

prvostupňového disciplinárneho súdu stotožnil, pretože sudca JUDr. J. D. sa závažného

disciplinárneho previnenia mal dopustiť najneskôr dňa 22. februára 2000, teda za účinnosti

o kárnej zodpovednosti sudcov v znení neskorších predpisov, ale návrh

zo strany predsedu Krajského súdu v Banskej Bystrici bol voči nemu podaný až 12. júna

2001, teda po uplynutí lehoty jedného roka, hoci sa tak stalo už za účinnosti Zák. č.

385/2000 o sudcoch a prísediacich.

Porušovateľ v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že pokiaľ ide o disciplinárne

previnenia sudcov spáchané dňom 1. januára 2001 a po tomto dni jednoznačne na ich

posúdenie tak z hľadiska hmotno-právneho, ako aj z hľadiska procesného v celom rozsahu

dopadá režim nového zákona. Iná je však situácia pri posudzovaní disciplinárnych

previnení, ktoré boli spáchané do účinnosti nového zákona. Ďalej má za to, že ustanovenie

, v platnom znení by sa inak malo aplikovať i na dané

disciplinárne konanie proti JUDr. J. D., avšak podľa porušovateľovho názoru aplikácia

prechodných a záverečných ustanovení zákona, konkrétne ustanovenia § 151 ods. 10 na

disciplinárne previnenia spáchané pred dňom účinnosti zákona nie je možná vzhľadom na

princíp neprípustnosti retroaktivity. Použitie tejto zdanlivo procesnej úpravy má však

hmotno-právne dôsledky na trestnosť činu, čo umožňuje podľa porušovateľa vyvodiť záver,

že v skutočnosti by išlo o spätnú účinnosť hmotného práva. Poukázal pri tom na čl. 1 ods. 1

, ktorý stanovuje, že Slovenská republika je zvrchovaný

demokratický a právny štát a čl. 50 ods. 6, v ktorom sa retroaktivita jednoznačne zakazuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky – porušovateľ, tak sám vyhodnotil a vyslovil, že

ustanovenie spojený s ustanovením o sudcoch

a prísediacich je v rozpore s a preto jeho aplikácia

v danom prípade neprichádza do úvahy. Poukázal pritom na prípad, kedy Ústavný súd

Slovenskej republiky svojím rozhodnutím zo dňa 4. marca 2002 sp. zn. -12

odmietol návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – disciplinárneho súdu na začatie

konania o súlade v spojení s ustanovením s

ods. 1 SR.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel a v náleze vyslovil:

„Ústavné právo sťažovateľa na právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 SR

v spojitosti s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo

porušené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. 3. 2003 č. , a preto sa mu

podľa vec vracia na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

Sťažovateľ si svoje právo na primerané finančné zadosťučinenie náhrady

nemajetkovej ujmy neuplatňuje.

Sťažovateľ si svoje právo na náhradu trov konania taktiež neuplatňuje.“

II.

Ústavný súd je podľa od 1. januára 2002 oprávnený konať

o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala

a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd

nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí, pričom

zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona. Návrhy vo

veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú

zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd v rámci predbežného

prerokovania odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd konštatoval, že predseda krajského súdu ako nositeľ kárnej právomoci

postupom ustanoveným príslušnými zákonmi ( o kárnej

zodpovednosti sudcov v znení neskorších predpisov a o súdoch

a sudcoch v znení neskorších predpisov) podal 12. júna 2001 návrh na Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako na kárny súd na začatie kárneho konania proti sudcovi krajského

súdu. Najvyšší súd zastavil toto konanie uznesením sp. zn. z 2. decembra 2002.

O odvolaní predsedu krajského súdu proti tomuto uzneseniu z 29. januára 2003

najvyšší súd ako súd odvolací rozhodol rozhodnutím sp. zn. zo 17. marca 2003

(doručeným krajskému súdu 26. mája 2003) tak, že toto odvolanie zamietol.

Predseda krajského súdu ako orgán verejnej moci a nositeľ kárnej právomoci

namietal, že najvyšší súd porušil jeho základné právo podľa a podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa neho „súčasťou základného práva podľa uvedených článkov je

aj to, aby súd rozhodoval o práve toho, kto sa na neho obrátil podľa platného práva

v Slovenskej republike, alebo podľa noriem, ktorých použitie právny poriadok Slovenskej

republiky zvlášť umožňuje.

Súdy v Slovenskej republike pôsobia na základe SR a zákonov, čiže na

základe právneho poriadku Slovenskej republiky a sú teda povinné rozhodovať na základe

aplikácie noriem tohto právneho poriadku, alebo noriem, ktorých použitie tento poriadok

zvlášť umožňuje. Preto je súčasťou práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde ( SR), aby súd

rozhodoval na základe aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky alebo noriem,

ktorých použitie tento právny poriadok zvlášť umožňuje (rozhodnutie )“.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd ako súd disciplinárny „v danom prípade

nerozhodoval na základe právneho poriadku Slovenskej republiky“, pričom „neakceptoval

tento právny poriadok prinajmenšom v dvoch rovinách:

1. nesprávnou aplikáciou, zákazu retroaktivity v zmysle SR,

2. nerešpektovaním zásady prezumpcie ústavnosti zákona“.

Sťažnosť podľa je individuálnym právnym prostriedkom na ochranu

ústavne zaručených základných práv alebo slobôd fyzických alebo právnických osôb.

Definičným znakom pojmu sťažnosť je zásah orgánu verejnej moci do týchto základných

práv alebo slobôd. Zmyslom a účelom sťažnosti je ochraňovať fyzické osoby a právnické

osoby pred zásahmi do ich základných práv alebo slobôd predovšetkým zo strany orgánov

štátu (rozhodnutiami, opatreniami alebo inými zásahmi).

Predpokladom aktívnej procesnej legitimácie na podanie sťažnosti podľa čl. 127

je to, že fyzická a právnická osoba má spôsobilosť byť nositeľom základných práv

a slobôd. Pokiaľ štát vystupuje v právnych vzťahoch ako subjekt verejného práva a súčasne

ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť súčasne

nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (). Iný prístup k tejto otázke by

znamenal popretie zmyslu základných práv a slobôd aj zmyslu samotného konania

o sťažnosti.

Krajský súd, zastúpený predsedom, nemožno preto pri výkone jeho zákonnej

právomoci v rámci kárneho konania považovať za osobu, ktorá je oprávnená namietať

porušenie svojich základných práv sťažnosťou domáhajúcou sa začatia konania pred

ústavným súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako podanú zjavne

neoprávnenou osobou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2003