Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)II. ÚS 187/03
PDF · 152.97 KB
No categories available
II. ÚS 187/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2003
predbežne prerokoval sťažnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici, Skuteckého 7/9,
zastúpeného predsedom JUDr. Ľudovítom Bradáčom, vo veci porušenia základného práva
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Dso 3/03 zo 17. marca
2003 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici o d m i e t a ako podanú zjavne
neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 27. mája 2003
doručené podanie Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), Skuteckého
7/9, zastúpeného predsedom JUDr. Ľudovítom Bradáčom (ďalej len „sťažovateľ“),
označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa čl. 127 Ústavy
Slovenskej republiky“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ ňou namietal porušenie
svojho základného práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Dso 3/03 zo
17. marca 2003.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
„Porušovateľ základného práva – Najvyšší súd SR ako disciplinárny súd podľa § 119
ods. 2 Zák. č. 385/2000 Z. z. v platnom znení o sudcoch a prísediacich zamietol odvolanie
predsedu Krajského súdu v Banskej Bystrici – sťažovateľa proti rozhodnutiu
prvostupňového disciplinárneho súdu č. 1 Ds 2/02 zo dňa 2. 12. 2002, ktorým bolo
disciplinárne konanie proti sudcovi Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. J. D. podľa
§ 124 písm. e) Zák. č. 385/2000 Z. z. zastavené z dôvodu, že zanikla zodpovednosť za
disciplinárne previnenie.
Odvolací disciplinárny senát sa s touto procesno-právnou kvalifikáciou
prvostupňového disciplinárneho súdu stotožnil, pretože sudca JUDr. J. D. sa závažného
disciplinárneho previnenia mal dopustiť najneskôr dňa 22. februára 2000, teda za účinnosti
Zák. č. 412/1991 Zb. o kárnej zodpovednosti sudcov v znení neskorších predpisov, ale návrh
zo strany predsedu Krajského súdu v Banskej Bystrici bol voči nemu podaný až 12. júna
2001, teda po uplynutí lehoty jedného roka, hoci sa tak stalo už za účinnosti Zák. č.
385/2000 o sudcoch a prísediacich.
Porušovateľ v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že pokiaľ ide o disciplinárne
previnenia sudcov spáchané dňom 1. januára 2001 a po tomto dni jednoznačne na ich
posúdenie tak z hľadiska hmotno-právneho, ako aj z hľadiska procesného v celom rozsahu
dopadá režim nového zákona. Iná je však situácia pri posudzovaní disciplinárnych
previnení, ktoré boli spáchané do účinnosti nového zákona. Ďalej má za to, že ustanovenie
§ 151 ods. 10, Zák. č. 385/2000 Z. z. v platnom znení by sa inak malo aplikovať i na dané
disciplinárne konanie proti JUDr. J. D., avšak podľa porušovateľovho názoru aplikácia
prechodných a záverečných ustanovení zákona, konkrétne ustanovenia § 151 ods. 10 na
disciplinárne previnenia spáchané pred dňom účinnosti zákona nie je možná vzhľadom na
princíp neprípustnosti retroaktivity. Použitie tejto zdanlivo procesnej úpravy má však
hmotno-právne dôsledky na trestnosť činu, čo umožňuje podľa porušovateľa vyvodiť záver,
že v skutočnosti by išlo o spätnú účinnosť hmotného práva. Poukázal pri tom na čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ktorý stanovuje, že Slovenská republika je zvrchovaný
demokratický a právny štát a čl. 50 ods. 6, v ktorom sa retroaktivita jednoznačne zakazuje.
Najvyšší súd Slovenskej republiky – porušovateľ, tak sám vyhodnotil a vyslovil, že
ustanovenie § 151 ods. 10 spojený s ustanovením § 118 Zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich je v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a preto jeho aplikácia
v danom prípade neprichádza do úvahy. Poukázal pritom na prípad, kedy Ústavný súd
Slovenskej republiky svojím rozhodnutím zo dňa 4. marca 2002 sp. zn. PL. ÚS 7/02-12
odmietol návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – disciplinárneho súdu na začatie
konania o súlade § 151 ods. 10 v spojení s ustanovením § 118 Zák. č. 385/2000 Z. z. s čl. 1
ods. 1 Ústavy SR.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel a v náleze vyslovil:
„Ústavné právo sťažovateľa na právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR
v spojitosti s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo
porušené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. 3. 2003 č. 2 Dso 3/03, a preto sa mu
podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o Ústavnom súde vec vracia na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
Sťažovateľ si svoje právo na primerané finančné zadosťučinenie náhrady
nemajetkovej ujmy neuplatňuje.
Sťažovateľ si svoje právo na náhradu trov konania taktiež neuplatňuje.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať
o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala
a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd
nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí, pričom
zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona. Návrhy vo
veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú
zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd v rámci predbežného
prerokovania odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd konštatoval, že predseda krajského súdu ako nositeľ kárnej právomoci
postupom ustanoveným príslušnými zákonmi (zákonom č. 412/1991 Zb. o kárnej
zodpovednosti sudcov v znení neskorších predpisov a zákonom č. 335/1991 Zb. o súdoch
a sudcoch v znení neskorších predpisov) podal 12. júna 2001 návrh na Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako na kárny súd na začatie kárneho konania proti sudcovi krajského
súdu. Najvyšší súd zastavil toto konanie uznesením sp. zn. 1 Ds 2/02 z 2. decembra 2002.
O odvolaní predsedu krajského súdu proti tomuto uzneseniu z 29. januára 2003
najvyšší súd ako súd odvolací rozhodol rozhodnutím sp. zn. 2 Dso 3/03 zo 17. marca 2003
(doručeným krajskému súdu 26. mája 2003) tak, že toto odvolanie zamietol.
Predseda krajského súdu ako orgán verejnej moci a nositeľ kárnej právomoci
namietal, že najvyšší súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa neho „súčasťou základného práva podľa uvedených článkov je
aj to, aby súd rozhodoval o práve toho, kto sa na neho obrátil podľa platného práva
v Slovenskej republike, alebo podľa noriem, ktorých použitie právny poriadok Slovenskej
republiky zvlášť umožňuje.
Súdy v Slovenskej republike pôsobia na základe Ústavy SR a zákonov, čiže na
základe právneho poriadku Slovenskej republiky a sú teda povinné rozhodovať na základe
aplikácie noriem tohto právneho poriadku, alebo noriem, ktorých použitie tento poriadok
zvlášť umožňuje. Preto je súčasťou práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), aby súd
rozhodoval na základe aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky alebo noriem,
ktorých použitie tento právny poriadok zvlášť umožňuje (rozhodnutie III. ÚS 64/00)“.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd ako súd disciplinárny „v danom prípade
nerozhodoval na základe právneho poriadku Slovenskej republiky“, pričom „neakceptoval
tento právny poriadok prinajmenšom v dvoch rovinách:
1. nesprávnou aplikáciou, zákazu retroaktivity v zmysle čl. 50 ods. 6 Ústavy SR,
2. nerešpektovaním zásady prezumpcie ústavnosti zákona“.
Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy je individuálnym právnym prostriedkom na ochranu
ústavne zaručených základných práv alebo slobôd fyzických alebo právnických osôb.
Definičným znakom pojmu sťažnosť je zásah orgánu verejnej moci do týchto základných
práv alebo slobôd. Zmyslom a účelom sťažnosti je ochraňovať fyzické osoby a právnické
osoby pred zásahmi do ich základných práv alebo slobôd predovšetkým zo strany orgánov
štátu (rozhodnutiami, opatreniami alebo inými zásahmi).
Predpokladom aktívnej procesnej legitimácie na podanie sťažnosti podľa čl. 127
ústavy je to, že fyzická a právnická osoba má spôsobilosť byť nositeľom základných práv
a slobôd. Pokiaľ štát vystupuje v právnych vzťahoch ako subjekt verejného práva a súčasne
ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť súčasne
nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (I. ÚS 29/97). Iný prístup k tejto otázke by
znamenal popretie zmyslu základných práv a slobôd aj zmyslu samotného konania
o sťažnosti.
Krajský súd, zastúpený predsedom, nemožno preto pri výkone jeho zákonnej
právomoci v rámci kárneho konania považovať za osobu, ktorá je oprávnená namietať
porušenie svojich základných práv sťažnosťou domáhajúcou sa začatia konania pred
ústavným súdom.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako podanú zjavne
neoprávnenou osobou.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. októbra 2003