Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 64/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-65

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu dňa

31. januára 2001 prerokoval podnet V. Š., bytom P. č. 66, T. 1, zastúpeného

advokátom JUDr. P. H., Š. 13, B., ktorým namietal porušenie svojich práv podľa čl. 12

ods. 1, 2 a 4, , , a 2 v spojení s

Slovenskej republiky rozsudkami Okresného súdu v Nitre č. k. -77

a Krajského súdu v Nitre č. k. -128, a takto

r o z h o d o l :

Práva V. Š. podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 36 písm. a) a b)

konaním a rozhodnutiami Okresného súdu v Nitre

a Krajského súdu v Nitre b o l i p o r u š e n é .

Vo zvyšnej časti podnetu V. Š. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo dňa

17. júla 2000 doručené podanie V. Š., bytom P. č. 66 (ďalej len „podnecovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. P. H., ktorým sa domáhal vyslovenia porušenia

svojich práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 24, čl. 26 ods. 1, čl. 36, čl. 46 ods. 1 a 2

v spojení s (ďalej len „“) rozsudkami

Okresného súdu v Nitre č. k. -77 a Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co

15/99-128.

Navrhovateľ požaduje, aby ústavný súd vo veci samej vydal nasledované

rozhodnutie: „Rozsudkom Okresného súdu v Nitre č. k. -77 a Krajského

súdu v Nitre č. k. -128 došlo k porušeniu práva podnecovateľa domáhať sa

súdnej a inej právnej ochrany pred nestranným a nezávislým súdom, bol porušený

princíp rovnosti účastníkov konania a téza, že všetci ľudia sú slobodní a rovní

v dôstojnosti a právach, bolo porušené právo na slobodu prejavu a právo na

informácie, právo na ochranu pred svojvoľným prepúšťaním zo zamestnania, ktoré sú

stanovené v , 2 a 4, , , a 2

Slovenskej republiky v spojení s SR, tým, že všeobecný súd

nesprávne zistil skutkový stav a povýšil vnútorný predpis cirkvi (Kódex kanonického

práva) nad všeobecne záväzné predpisy Slovenskej republiky, čím porušil princíp

zvrchovanosti práva a dostali sa tak do rozporu s ustanovením

Slovenskej republiky.“

Ústavný súd v súlade s ustanovením § 25 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) podnet podnecovateľa predbežne prerokoval na neverejnom

zasadnutí senátu dňa 4. októbra 2000 a v časti, v ktorej podnecovateľ namietal

porušenie svojich práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 24, čl. 26 ods. 1, čl. 36, čl. 46

ods. 1 a 2 v spojení s (ďalej len „“)

rozhodnutiami Okresného súdu v Nitre a Krajského súdu v Nitre, ho prijal na ďalšie

konanie.

Podnecovateľ nazval svoje podanie ako „Podnet na začatie konania v zmysle

“ a domáhal sa ním konštatovania porušenia

vymenovaných ústavných práv a zrušenia právoplatného rozhodnutia všeobecného

súdu.

Ústavný súd 3. augusta 2000 vyzval právneho zástupcu navrhovateľa, aby

upresnil, či podanie je potrebné chápať ako ústavnú sťažnosť podľa

alebo ako podnet podľa , a aby typu konania prispôsobil petit

podnetu. Právny zástupca 12. septembra 2000 oznámil ústavnému súdu, že žiada začať

konanie o podnete podľa , a tomu upravil i petit.

Podnecovateľ v pôvodnom podaní označil za odporcu Rímskokatolícke

biskupstvo v Nitre, ktoré bolo odporcom v konaní pred Krajským súdom v Nitre

a Okresným súdom v Nitre. Podaním zo dňa 7. septembra 2000, ktoré bolo ústavnému

súdu doručené 12. septembra 2000, označil za ďalších účastníkov konania Krajský súd

v Nitre a Okresný súd v Nitre. Navrhovateľ však v upravenom petite namietal

porušenie svojich práv rozsudkami Krajského súdu v Nitre a Okresného súdu v Nitre.

Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. vyslovil: „Ústavný súd Slovenskej

republiky zabezpečuje ochranu práv len vtedy, keď iné orgány štátu nesplnia úlohu

štátu vo vzťahu k uplatnenému právu.“ V nadväznosti na tento právny názor ústavného

súdu preto treba za účastníkov konania v danej právnej veci pred ústavným súdom

považovať iba Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre, ktorých rozhodnutiami boli

údajne porušené práva navrhovateľa.

Ústavný súd dňa 12. októbra 2000 vyzval navrhovateľa, jeho právneho

zástupcu, Krajský súd v Nitre a Okresný súd v Nitre, aby sa vyjadrili k podnetu a ku

vhodnosti ústneho pojednávania ( ).

Všetci účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania

ústavného súdu.

Ústavnému súdu bolo 27. novembra 2000 doručené vyjadrenie Krajského súdu

v Nitre, ktorý žiadal, aby ústavný súd rozhodol nasledovne:

„1. Právo V. Š. domáhať sa súdnej a inej právnej ochrany pred nestranným

a nezávislým súdom, princíp rovnosti účastníkov konania a princíp, že všetci ľudia sú

slobodní a rovní v dôstojnosti a právach, jeho právo na slobodu prejavu a informácie,

právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania priznané podľa čl. 12

ods. 1, 2 a 4, , , , , 2 a

Slovenskej republiky porušené nebolo.

2. Podnet V. Š. v časti porušenie práva podľa Slovenskej

republiky odmieta.“

Ústavnému súdu bolo dňa 29. novembra 2000 doručené aj vyjadrenie

Okresného súdu v Nitre.

Ústavný súd vychádzal z nasledovného skutkového stavu:

Navrhovateľ sa na Okresnom súde v Nitre žalobou podanou dňa 11. marca 1997

domáhal vyplatenia a vyplácania mzdy. Rozsudkom č. k. -77 zo dňa

17. augusta 1998 Okresný súd v Nitre jeho žalobu zamietol. Dňa 29. septembra 1998

podal navrhovateľ proti uvedenému rozsudku odvolanie. Krajský súd v Nitre

odvolaniu nevyhovel a rozsudkom č. k. -128 potvrdil rozsudok Okresného

súdu v Nitre.

Všeobecné súdy uznali, (prinajmenej) pokiaľ ide o vznik, obsah a zánik

právneho vzťahu medzi podnecovateľom a Rímskokatolíckym biskupstvom v Nitre,

rozhodnutia cirkevných orgánov prijaté podľa cirkevného práva a neskúmali ich zo

zorného uhla právneho poriadku Slovenskej republiky. Predbežná otázka platnosti

skončenia služobného pomeru podnecovateľa s Rímskokatolíckym biskupstvom

v Nitre sa riešila mimo právneho poriadku Slovenskej republiky.

O tom, že Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre uprednostnili cirkevné

právo pred právnym poriadkom Slovenskej republiky, svedčia aj tieto formulácie

z odôvodnení ich rozhodnutí:

Rozhodnutie Okresného súdu v Nitre č. k. -77: „ ... súd dospel

k záveru, že medzi účastníkmi konania nevznikol pracovný pomer tak, ako ho má na

mysli , a preto tento pomer nemožno ani podľa tohto zákona

posudzovať. ... súd prišiel k záveru, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným vznikol

na základe Kódexu kánonického práva a že žalobcovi z tohto dôvodu by pri splnení

podmienok v ňom uvedených mohol vzniknúť nárok na tzv. renumeráciu, obsahom

ktorej je aj finančné ohodnotenie jeho pastoračnej činnosti.“

Rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č. k. -128: „Platnosť skončenia

služobného pomeru navrhovateľa ako duchovného nemožno pre jeho cirkevný

charakter (služba Bohu a ľuďom) skúmať v občianskoprávnom súdnom konaní, lebo

to môžu posúdiť len príslušné orgány cirkvi, ktoré mu umožnili službu duchovného,

teda ho ustanovili do funkcie duchovného, čím sa stal zamestnancom cirkvi.

... Použitie je subsidiárne v prípadoch, keď úprava nie je v cirkevnom

predpise uskutočnená. Služobný pomer duchovného vzniká dvojstranným prejavom

vôle a v zásade má teda podobnú zmluvnú povahu, ako je tomu v pracovnoprávnych

vzťahoch. Podobne ako v pracovnoprávnom vzťahu, tak aj v služobnom pomere

duchovného k cirkvi je o otázkach vzniku, zmeny a skončenia služobného pomeru

rozhodované cirkevnými orgánmi v podobnom postavení, v akom vo vzťahu

k zamestnancovi rozhoduje zamestnávateľ. Toto rozhodovanie sa však neuskutočňuje

v služobnom pomere duchovného k cirkvi podľa pracovnoprávnych predpisov, ale

podľa cirkevných predpisov schválených na to príslušnými orgánmi.“

II.

Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. vyslovil, že „Ústavou SR

garantované právo na súdnu ochranu vyplývajúce z SR nemožno

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom procese“,

a tejto tézy sa vo svojich rozhodnutiach trvalo pridržiava. Ani v tomto prípade ústavný

súd nehodnotí správnosť výrokov rozhodnutí všeobecných súdov, ale zaoberá sa iba

otázkou, či všeobecné súdy rozhodovali na základe aplikácie noriem tvoriacich súčasť

právneho poriadku Slovenskej republiky alebo noriem, ktorých použitie tento právny

poriadok zvlášť umožňuje.

Súdy v Slovenskej republike existujú na základe a zákonov, čiže na

základe právneho poriadku Slovenskej republiky, a sú teda povinné rozhodovať na

základe aplikácie noriem tohto právneho poriadku alebo noriem, ktorých použitie tento

právny poriadok zvlášť umožňuje.

Je vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho poriadku Slovenskej

republiky a z noriem, ktorých použitie tento právny poriadok zvlášť umožňuje,

v danom prípade aplikuje a ako ju interpretuje. Je súčasťou práva domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

( ), aby súd rozhodoval na základe aplikácie právneho poriadku

Slovenskej republiky alebo noriem, ktorých použitie tento právny poriadok zvlášť

umožňuje.

Článok 24 ods. 3 poskytuje cirkvám a náboženským spoločnostiam

právo vykonávať v ňom vymenované činnosti nezávisle od štátnych orgánov, ale

nezbavuje cirkvi a náboženské spoločnosti povinnosti zachovávať pri všetkých

svojich činnostiach vrátane činností vymenovaných v celý právny

poriadok Slovenskej republiky. Preto aj tieto činnosti cirkví a náboženských

spoločností majú súdy hodnotiť podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.

V zmysle o slobode náboženskej viery

a postavení cirkví a náboženských spoločností (ďalej len „zákon o cirkvách“)

cirkevné právo žiadnej cirkvi nie je súčasťou právneho poriadku

Slovenskej republiky, ale je súborom vnútorných predpisov cirkvi alebo náboženskej

spoločnosti.

Podľa ustanovenia § 5 ods. 2 a § 7 ods. 3 zákona o cirkvách cirkvi

a náboženské spoločnosti ustanovujú, prekladajú i odvolávajú osoby vykonávajúce

duchovenskú činnosť podľa svojich vnútorných predpisov a bez ingerencie štátnych

orgánov. Ak sa však duchovenská činnosť vykonáva v rámci právneho vzťahu, tak sa

takýto pracovnoprávny, obdobný alebo občianskoprávny vzťah riadi príslušnými

predpismi právneho poriadku Slovenskej republiky a vnútorné predpisy cirkví

a náboženských spoločností sa uplatnia iba v jeho rámci.

Preto sa na pracovnoprávnu alebo občianskoprávnu stránku výkonu

duchovenskej činnosti v plnej miere vzťahuje právny poriadok Slovenskej republiky.

Pre toto konanie o podnete a rozhodnutie ústavného súdu nie je dôležité, či medzi

navrhovateľom a rímskokatolíckym biskupstvom vznikol pracovnoprávny vzťah alebo

iný obdobný právny vzťah.

Podnecovateľ vykonával určitú dobu duchovenskú činnosť za úplatu. Spravoval

aj časť cirkevného majetku (napr. faru). Ústavný súd pokladá za preukázané, že medzi

podnecovateľom a Rímskokatolíckym biskupstvom v Nitre existovali právne vzťahy,

ktoré sú právne upravené slovenským a vo vymedzenom rozsahu aj medzinárodným

právom. Podľa ústavného súdu nároky na zaplatenie finančnej čiastky a vyplácanie

mzdy, ktoré navrhovateľ uplatňoval pred všeobecnými súdmi, sa spravujú právnym

poriadkom Slovenskej republiky. Podnecovateľ vykonával duchovenskú činnosť

v rámci právneho vzťahu medzi ním a Rímskokatolíckym biskupstvom v Nitre. Na

tento právny vzťah sa plne vzťahuje právny poriadok Slovenskej republiky. Preto

všeobecné súdy mali posudzovať všetky stránky právneho vzťahu podnecovateľa

a Rímskokatolíckeho biskupstva v Nitre potrebné pre ich rozhodovanie podľa

právneho poriadku Slovenskej republiky. Cirkevné právo malo byť pri ich

rozhodovaní súčasťou skutkovej, a nie právnej stránky veci. Podľa povahy tohto

právneho vzťahu podnecovateľa s rímskokatolíckym biskupstvom sa tento spravuje

príslušnou časťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Všeobecné súdy však akceptovali prednosť kanonického práva, čiže vnútorného

predpisu cirkvi pred právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda pripustili

aplikáciu noriem, ktoré nie sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Podľa sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní iba zákonom,

čo treba chápať tak, že nie sú viazaní nielen podzákonnými normami, ale ani

normami, ktoré nie sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, a tento ani

ich použitie zvlášť neumožňuje, teda nie sú viazaní ani kanonickým právom.

Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. vyslovil: „Ustanovenie čl. 2

ods. 2 SR sa výslovne vzťahuje na štátne orgány. Implikovane sa týka aj

právneho postavenia občanov, ktorým zaručuje, že každý občan má právo na to, aby sa

všetky štátne orgány voči nemu správali len spôsobom, ktorý im dovoľuje SR

a ďalšie zákony.“ Keďže ústavu treba vykladať vo vzájomnej súvislosti všetkých jej

článkov, tak toto pravidlo platí aj pri výklade .

Súčasťou základného práva podľa je aj to, aby súd

rozhodoval o práve toho, kto sa na neho obrátil podľa práva platného v Slovenskej

republike alebo podľa noriem, ktorých použitie právny poriadok Slovenskej republiky

zvlášť umožňuje.

Všeobecné súdy považovali cirkevné právo za súčasť právnej, a nie skutkovej

stránky veci. Rozhodovali na základe aplikácie noriem, ktoré nie sú súčasťou

právneho poriadku Slovenskej republiky, a právny poriadok Slovenskej republiky ich

použitie ani zvlášť neumožňuje, čím porušili právo podnecovateľa podľa čl. 46 ods. 1

.

Ústavný súd vo veci sp. zn. vyslovil: „Uplatňovanie zákona

v súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv.“ Ak však súd rozhoduje na

základe aplikácie normy, ktorá nie je súčasťou právneho poriadku Slovenskej

republiky, a tento jej použitie ani zvlášť nepredpokladá, tak tým porušuje právo podľa

.

Rozhodnutie o existencii, skončení a charaktere právneho vzťahu medzi

podnecovateľom a Rímskokatolíckym biskupstvom v Nitre predstavuje vo vzťahu

k rozhodnutiu o finančných nárokoch podnecovateľa voči Rímskokatolíckemu

biskupstvu v Nitre rozhodnutie o predbežnej otázke. Predbežnou je taká otázka,

o ktorej by bolo možné rozhodnúť v samostatnom konaní, v ktorom by sa samozrejme

aplikoval právny poriadok Slovenskej republiky. V uvedenej súvislosti ústavný súd

konštatuje, že aj keď sa o otázke rozhoduje ako o otázke predbežnej, súdy boli povinné

aplikovať právny poriadok Slovenskej republiky alebo normy, ktorých použitie právny

poriadok Slovenskej republiky zvlášť umožňuje. Pri svojom rozhodovaní súd môže

podľa (ďalej len „OSP“) vychádzať

z rozhodnutia iného orgánu, iba ak ide o orgán verejnej moci aplikujúci pri svojom

rozhodovaní právny poriadok Slovenskej republiky alebo keď právny poriadok

Slovenskej republiky alebo medzinárodná zmluva umožňujú vychádzať z rozhodnutia

iného orgánu alebo použiť inú normu. Cirkevné orgány nie sú orgánmi verejnej moci

a vo svojich rozhodnutiach aplikujú aj iné normy okrem právneho poriadku Slovenskej

republiky.

Cirkevné orgány rozhodujúce o právnych vzťahoch podnecovateľa

s Rímskokatolíckym biskupstvom v Nitre nie sú orgánmi verejnej moci a pri svojom

rozhodovaní aplikovali cirkevné právo (a nie právny poriadok Slovenskej republiky).

Preto ich rozhodnutie nemali Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre akceptovať

ako rozhodovanie o predbežnej otázke iným orgánom podľa .

Akceptáciou rozhodnutí cirkevných orgánov týkajúcich sa právneho vzťahu

podnecovateľa s Rímskokatolíckym biskupstvom v Nitre ako rozhodnutí, z ktorých

Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre vychádzali podľa tieto

súdy porušili práva podnecovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

.

Právo navrhovateľa podľa nebolo porušené, lebo jeho vec

sa týkala základných práv a slobôd a rozhodovali o nej všeobecné súdy a hlavne

cirkevné orgány nie sú orgánmi verejnej správy.

V nadväznosti na otázku Okresného súdu v Nitre o dopade kňazstva

navrhovateľa na jeho právne postavenie ústavný súd uvádza, že podľa čl. 12 ods. 1

sa základných práv nemožno účinne vzdať. Právo na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 je základným právom, a preto sa ho nemožno účinne vzdať. Súdnej

ochrany svojich práv sa môže domáhať i ten, kto sa jej v minulosti akokoľvek vzdal

a pri súdnom rozhodovaní o jeho právach sa majú aplikovať rovnaké normy ako

u iných občanov. Preto je pre rozhodovanie ústavného súdu irelevantné, či sa

podnecovateľ v minulosti vzdal uplatňovania niektorých svojich práv súdnou cestou.

Podľa je zakázaným diskriminačným dôvodom aj iné

postavenie. Skutočnosť, či niekto je alebo nie duchovným ktorejkoľvek cirkvi, je jeho

iným postavením. Preto ho z tohto dôvodu nemožno zvýhodňovať ani znevýhodňovať.

Duchovný cirkvi má rovnako ako ktorákoľvek iná fyzická osoba podľa čl. 46 ods. 1

právo, aby o jeho právnom spore s cirkvou rozhodol všeobecný súd podľa

právneho poriadku Slovenskej republiky alebo podľa noriem, ktorých aplikáciu právny

poriadok Slovenskej republiky predpokladá.

Porušenie práva podnecovateľa podľa súvisí s jeho

postavením kňaza rímskokatolíckej cirkvi, v dôsledku ktorého bol diskriminovaný

voči ostatným občanom pri súdnom uplatňovaní svojich práv. Preto došlo k porušeniu

jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 zakotvujúcich rovnosť

v právach a zákaz diskriminácie.

Všeobecné súdy nespôsobili podnecovateľovi ujmu na právach preto, lebo

uplatňoval svoje základné práva a slobody. Predmetom konania pred ústavným súdom

nebolo konanie cirkevných orgánov. Ústavný súd teda neskúmal, či podnecovateľ ich

konaním utrpel ujmu na právach v dôsledku uplatňovania svojich základných práv

a slobôd. Ústavný súd teda nezistil porušenie práva podnecovateľa podľa čl. 12 ods. 4

.

Medzi konaním Okresného súdu v Nitre a Krajského súdu v Nitre a slobodou

prejavu s právom na informácie nie je príčinná súvislosť. Preto nedošlo k porušeniu

práva podnecovateľa podľa .

Podnecovateľ pred všeobecnými súdmi uplatňoval mzdové nároky zo svojho

údajného pracovnoprávneho vzťahu s Rímskokatolíckym biskupstvom v Nitre. Úprava

mzdových otázok v predstavuje požadovanú

konkretizáciu práv podľa ) a . Porušenie práv podľa

a 2 v konaní, kde sa rozhodovalo o právach podľa ) a ,

znamená aj porušenie práv podľa ) a .

Ústavný súd nezistil porušenie rovnosti účastníkov v konaní pred Okresným

súdom v Nitre a Krajským súdom v Nitre, a preto nezistil ani porušenie práva

podnecovateľov podľa .

Preto ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia.