Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 7/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna konaného

4. marca 2002 predbežne prerokoval návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

Bratislava, zastúpeného JUDr. E. B., predsedom disciplinárneho senátu, na začatie konania

o súlade v spojení s ustanovením o sudcoch a

prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov s Slovenskej

republiky a takto

r o z h o d o l :

Návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako disciplinárneho súdu na začatie

konania o súlade právnych predpisov o d m i e t a ako podaný zjavne neoprávnenou

osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 24. januára 2002

doručený návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na

začatie konania o súlade v spojení s ustanovením Z.

z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o sudcoch a prísediacich“) s (ústavný zákon

č. v znení neskorších predpisov - ďalej len „ústava“).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu preskúmal ústavné a zákonné

postavenie najvyššieho súdu ako disciplinárneho súdu, jeho oprávnenie na prerušenie

disciplinárneho konania a podanie návrhu na začatie konania o súlade správnych predpisov.

II.

Ústavné a zákonné postavenie disciplinárneho súdu

Ústavné vymedzenie

Disciplinárny súd, pokiaľ uvažujeme o disciplinárnom postihu sudcov všeobecných

súdov, nemá priamu oporu v ústave. Čl. 147 ods. 1 hovorí o rozhodnutí

disciplinárneho senátu. Aj a ods. 4 písm. e) ustanovuje len to, že voliť a

odvolávať členov disciplinárnych senátov a voliť a odvolávať predsedov disciplinárnych

senátov je oprávnená Súdna rada Slovenskej republiky (do účinnosti tohto článku

volila týchto členov Rada sudcov Slovenskej republiky na návrh príslušných sudcovských

rád).

Z toho vyplýva, že vytvorenie a pôsobnosť disciplinárneho súdu ponechala na

zákonné vymedzenie, ktoré nadväzuje na to, že podľa pôsobia voči sudcom

disciplinárne senáty a ich členovia, u ktorých je základným predpokladom to, že sú sudcami

Slovenskej republiky.

Pôsobnosť disciplinárneho súdu nie je zahrnutá do výkonu súdnej moci, tak ako to je

ustanovené v .

Zákonné vymedzenie

Podľa § 119 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich disciplinárnu zodpovednosť

zisťuje a disciplinárne opatrenia ukladá disciplinárny súd. Tu sa v právnom poriadku

Slovenskej republiky po prvýkrát objavuje termín disciplinárny súd pri stíhaní sudcov

všeobecného súdnictva. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia najvyšší súd je na účely

disciplinárneho konania disciplinárnym súdom. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia sudcov

disciplinárneho súdu volí na obdobie troch rokov Rada sudcov Slovenskej republiky

z kandidátov navrhnutých príslušnými sudcovskými radami tak, aby v ňom mali primerané

zastúpenie sudcovia všetkých druhov a stupňov všeobecných súdov.

Základným predpokladom na to, aby disciplinárny súd fungoval a pôsobil, je to, že

dôjde k voľbe sudcov disciplinárneho súdu zo sudcov všeobecných súdov.

Podľa o súdoch a sudcoch v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“) súdnictvo v Slovenskej republike

vykonávajú nezávislé a nestranné súdy. Súdy Slovenskej republiky sú: najvyšší súd, krajské

súdy a okresné súdy, Vyšší vojenský súd a vojenské obvodové súdy; v čase brannej

pohotovosti štátu aj vyššie poľné a nižšie poľné súdy.

Spoločným znakom súdu v zmysle citovaného ustanovenia zákona o súdoch

a sudcoch je aj to, že musí byť zriadený zákonom [§ 1 zákona Slovenskej národnej rady

č. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,

vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení

neskorších predpisov]. Zriadenie všeobecného súdu zákonom znamená vytvorenie súdu

v určitom územnom obvode, určenie jeho sídla a pomenovanie podľa stupňov súdnej

sústavy, prípadne aj obvodu, do ktorého patria súdy nižšieho stupňa. Príkladom takéhoto

, ktorým sa

ustanovujú nové sídla a obvody súdov, a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Disciplinárny súd je síce zriadený zákonom (zákon o sudcoch a prísediacich), ale

vytvára sa zo sudcov všeobecného súdnictva na základe volieb a kompetencií Súdnej rady

Slovenskej republiky, resp. podľa platného právneho stavu na základe voľby Radou sudcov

Slovenskej republiky a jeho právomoc neplynie z , ale iba zo zákona o sudcoch

a prísediacich. Kreovanie disciplinárneho súdu je zverené do pôsobnosti orgánov

samosprávneho riadenia súdnictva, ktorý podľa platného ústavného stavu má už aj ústavné

postavenie.

Z koncepcie disciplinárneho súdu, zo spôsobu jeho vytvorenia a z jeho kompetencie

vyplýva, že disciplinárny súd je síce súdom, ale nie je súdom, ktorý je uvedený v čl. 130

ods. 1 a v

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov, ktoré ustanovujú o súde v súvislosti s jeho

rozhodovacou činnosťou.

Rozhodovacou činnosťou súdu sa podľa názoru ústavného súdu rozumie iba výkon

ústavných právomocí všeobecného súdnictva v zmysle , podľa ktorého

súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj

zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo

iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Iba táto rozhodovacia činnosť

je vykonávaním oprávnení a plnením povinností všeobecného súdnictva, ktoré súvisia

s podielom všeobecných súdov na výkone štátnej moci ústavne rozdelenej na zákonodarnú,

výkonnú a súdnu moc.

Pôsobenie disciplinárneho súdu je zamerané výlučne na disciplinárne veci, a preto je

potrebné zaradiť ho do iného systému, resp. subsystému, než je rozhodovacia činnosť podľa

. Spôsob vytvárania disciplinárneho súdu a pôsobenie dovnútra systému

všeobecného súdnictva s účelom, ktorý sleduje ukladanie sankcií sudcom sudcami, sú

znaky, ktoré umožňujú záver, že disciplinárny súd je orgánom samosprávneho riadenia

súdnictva. Nie je totiž dosť dobre predstaviteľné, aby v systéme nezávislej súdnej moci

sudcu disciplinárne stíhal a trestal iný orgán verejnej moci (iný štátny orgán) než orgán

súdneho typu, za ktorý treba považovať aj disciplinárny súd.

Disciplinárny súd má právomoc výlučne iba na prejednanie a rozhodnutie o návrhu

na disciplinárne konanie, alebo ak mu je vec postúpená orgánom činným v trestnom konaní.

Jeho právomoc vyplýva z § 119 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich a táto právomoc

nemá ústavné základy. Toto oprávnenie disciplinárneho súdu nepatrí do kompetencií

všeobecných súdov ustanovených v . Zaradenie tejto kompetencie

disciplinárneho súdu ku právomociam všeobecného súdu nevyplýva ani z iných článkov

. Treba poznamenať, že oprávnenie disciplinárneho súdu rozhodovať v prípadoch

priestupkov o náhrade škody nemá v týchto súvislostiach žiaden ústavný význam.

Právomoc disciplinárneho súdu nie je z tohto dôvodu vykonávaním oprávnení

a plnením povinností, ktoré súvisia s podielom všeobecných súdov na výkone štátnej moci

rozdelenej aj ústavne na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc.

III.

Konanie pred disciplinárnym súdom upravuje tretia časť zákona o sudcoch a

prísediacich.

Podľa § 150 ods. 2 (Spoločné ustanovenia) zákona o sudcoch a prísediacich na

disciplinárne konanie sa primerane vzťahujú ustanovenia osobitného predpisu (Trestný

poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné.

Z tohto spoločného ustanovenia vyplýva, že disciplinárny súd môže podľa Trestného

poriadku postupovať len vtedy, ak zákon o sudcoch a prísediacich nemá inú úpravu. Takúto

inú úpravu, pokiaľ ide o prerušenie disciplinárneho konania, má zákon o sudcoch

a prísediacich formulovanú v osobitnom ustanovení.

Podľa § 125 (Prerušenie disciplinárneho konania) zákona o sudcoch a prísediacich ak

sa disciplinárny senát domnieva, že skutočnosti, ktoré sa sudcovi kladú za vinu, majú znaky

trestného činu, disciplinárne konanie preruší a vec postúpi príslušnému orgánu činnému

v trestnom konaní. Disciplinárny senát preruší disciplinárne konanie aj vtedy, ak sa dozvie,

že pre skutok, pre ktorý sa disciplinárne konanie začalo, sa proti sudcovi vedie trestné

konanie. Prerušenie disciplinárneho konania trvá do právoplatnosti rozhodnutia v trestnom

konaní. Ak nie sú splnené podmienky na pokračovanie v disciplinárnom konaní alebo na

konanie v osobitných prípadoch, disciplinárny senát disciplinárne konanie zastaví.

Z tohto ustanovenia vyplývajú taxatívny výpočet procesných situácií, v ktorých

disciplinárny súd môže prerušiť konanie pred ním, a aj dôsledky tohto prerušenia. Toto

ustanovenie však nepripúšťa to, čo je uvedené v (nadpis

Prerušenie trestného stíhania) alebo v ,

ktorý upravuje prerušenie konania.

Dôsledkom prerušenia konania pred disciplinárnym konaním však nie je vznik

oprávnenia na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov pred

ústavným súdom, tak ako to je upravené v a v Trestnom

poriadku. Vznik takéhoto oprávnenia sa viaže len na výslovný normatívny dôsledok

prerušenia konania vyplývajúci zo zákona. Inak by také oprávnenie mohol využívať každý

orgán verejnej moci, prípadne záujmovej samosprávy, ak by rozhodoval o otázkach,

v ktorých musí vyložiť a aplikovať všeobecne záväzný právny predpis.

IV.

Z uvedených záverov vyplýva, že

a) disciplinárny súd nie je súdom, ktorý je zaradený medzi všeobecné súdy,

nevykonáva súdnu moc podľa a nebol zriadený tak ako každý

všeobecný súd zákonom,

b) disciplinárny súd vykonáva len disciplinárnu právomoc a jeho existencia je

opodstatnená osobitnou povahou disciplinárneho konania, v ktorom sa stíha disciplinárne

previnenie sudcu ako ústavného činiteľa,

c) disciplinárny súd ako orgán samosprávneho riadenia všeobecných súdov nie je

súdom, ktorý je oprávnený v zmysle a podať návrh na

začatie konania o súlade právnych predpisov a

d) disciplinárny súd nemôže prerušiť konanie a súčasne podať návrh na začatie

konania pred ústavným súdom, pretože takýto procesný úkon mu neumožňuje § 125 zákona

o sudcoch a prísediacich.

Tieto právne závery viedli ústavný súd k rozhodnutiu obsiahnutému vo výroku tohto

uznesenia.

K tomuto uzneseniu sa pripája odlišné stanovisko sudcov Juraja Babjaka a Daniela

Švábyho.

Odlišné stanovisko sudcov Juraja Babjaka a Daniela Švábyho k rozhodnutiu pléna

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.

K odlišnému stanovisku k rozhodnutiu pléna (§ 32 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov - ďalej len

„“) vo veci nás viedli tieto dôvody:

Platný právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje priamo súdom, aby

v rámci svojej rozhodovacej činnosti rozhodovali o súlade zákona alebo iného všeobecne

záväzného právneho predpisu s (ďalej len „“). Takúto

právomoc má výlučne Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) (PL. ÚS

14/96, ) ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ).

Podľa nášho názoru ústavný súd musí pri ochrane ústavnosti zabezpečiť účinnosť

práv zaručených spôsobom, ktorý sa nebude meniť v závislosti od toho, ako sa

kvalifikuje určité právo, záväzok či správanie, ale spôsobom, pri ktorom sa na každého, kto

je podriadený jeho jurisdikcii, bude v rozsahu vymedzenej právomoci ústavného

súdu aplikovať rovnaký štandard ochrany. Z rozhodnutia, ktoré v tejto veci ústavný súd

prijal, vyplývajú aj také dôsledky, že porovnateľné kategórie subjektov práva nedosiahnu

rovnaký štandard ústavnej ochrany, čo považujeme z ústavného hľadiska za neudržateľné.

Rozhodnutie sa týka mimoriadne citlivého vzťahu medzi súdnou mocou na jednej strane

a zákonodarnou a výkonnou mocou na druhej strane. Nezávislosť súdnej moci je jedným

z fundamentálnych komponentov akéhokoľvek demokratického poriadku založeného na

panstve práva. Súdna moc je inštitucionálne a mocensky najobnaženejšou

a najzraniteľnejšou z tradičných zložiek štátnej moci. Reálnosť garancií nezávislosti súdnej

moci je preto potrebné úzkostlivo strážiť, a to jednak pred bezprostrednými zásahmi, jednak

pred zásahmi nepriamymi. Posledným garantom tejto nezávislosti v systéme ústavnej

ochrany je práve ústavný súd, o čom svedčí napr. aj , podľa ktorého

ústavný súd dáva súhlas na trestné stíhanie alebo vzatie do väzby sudcu a ústavný súd

vykonáva disciplinárne konanie voči predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ktorý je zároveň aj predsedom Súdnej rady Slovenskej republiky.

Práve v záujme posilnenia nezávislosti súdnej moci bola pri poslednej novele

(s účinnosťou od 1. júla 2001) konštituovaná medzi najvyššie ústavné orgány Súdna rada

Slovenskej republiky, jednou z dôležitých ústavných právomocí ktorej je aj právomoc

zostavovať disciplinárne senáty. Cieľom a významom tejto právomoci je, aby

v disciplinárnych veciach sudcov rozhodoval orgán konštituovaný na základe a aby

sa aj jeho intervenciou reálne zabezpečili sudcom minimálne garancie, ktoré sú nevyhnutné

pre naplnenie ústavnej požiadavky, že súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch

oddelene od iných štátnych orgánov. To však podľa nášho názoru vôbec neznamená, že

Súdna rada Slovenskej republiky je záujmovým (korporatívnym) orgánom sudcov, ktorý

odvodzuje svoju legitimitu z práva sudcov slobodne sa združovať podľa čl. 29 ods. 1

. Obdobne ako v iných právnych systémoch, ktoré upravujú takýto súdny orgán,

Súdna rada Slovenskej republiky zostáva súčasťou sústavy štátnych orgánov. Nakoniec už

podľa platnej zákonnej úpravy ( o súdoch a sudcoch

v znení neskorších predpisov - ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“), ktorá musí byť

vykladaná a uplatňovaná v súlade s ( ), je s obdobnou funkciou

(do prijatia zákona predpokladaného v a ods. 6 ) ustanovená Rada sudcov

Slovenskej republiky ako orgán zúčastňujúci sa na štátnej správe súdov v rozsahu

a spôsobom vymedzeným osobitným predpisom, ktorým je

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o sudcoch a prísediacich“) účinný od 1. januára 2001. Za takúto jej účasť na štátnej správe

súdov treba považovať aj výkon tých právomoci, ktoré má podľa § 119 ods. 3 zákona

o sudcoch a prísediacich pri voľbe disciplinárneho súdu. Tento spôsob ustanovenia

disciplinárneho súdu, ktorý je porovnateľný aj s jeho ustanovovaním v iných európskych

štátoch, nemožno vykladať proti zmyslu a účelu, pre ktorý je Súdna rada Slovenskej

republiky, resp. Rada sudcov Slovenskej republiky a zákonom konštituovaná,

najmä nemožno s jej intervenciou ustanovený disciplinárny súd považovať za súd, ktorý

nebol zriadený zákonom alebo ktorý nevykonáva oprávnenia a neplní povinnosti, ktoré

súvisia s podielom všeobecných súdov na výkone štátnej moci.

Zákon o sudcoch a prísediacich jasne v tejto súvislosti ustanovuje, že disciplinárnym

súdom je Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), čím vymedzuje aj

jeho sídlo. Zákon o sudcoch a prísediacich tak nadväzuje na § 16 písm. e) zákona o súdoch

a sudcoch, podľa ktorého najvyšší súd (ako najvyšší súdny orgán Slovenskej republiky)

„rozhoduje v ďalších prípadoch ustanovených zákonom“. Zákon o sudcoch a prísediacich

taktiež ustanovuje spôsob kreovania disciplinárneho súdu, jeho zloženie, právomoc,

príslušnosť, spôsob prideľovania vecí, ako aj spôsob vzájomného zastupovania jeho sudcov.

Obsahuje aj podrobnú úpravu o konaní pred ním ako konaní dvojstupňovom, keď v druhom

stupni rozhoduje sedemčlenný odvolací disciplinárny senát zložený len zo sudcov

najvyššieho súdu. Podľa nášho názoru všetky ústavné požiadavky na to, aby tento súd mal

povahu súdu ustanoveného zákonom a aby bol nezávislý od výkonnej moci a od strán

procesu vrátane sudcu, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie, sú splnené. Pre tohto

sudcu sú tým zároveň vytvorené zákonné podmienky na to, aby mohol uplatňovať právo „na

nezávislom a nestrannom súde“ zaručené v . Podľa nášho názoru v požiadavke

na dodržiavanie garancií ustanovených v tomto a nasledujúcich článkoch siedmeho oddielu

druhej hlavy v disciplinárnom konaní voči sudcovi nie je vyjadrený len osobný

záujem dotknutého sudcu na ochrane jeho práv, ale aj široký verejný záujem na riadnom

výkone súdnictva v súlade s princípmi právneho štátu. Uplatňovanie disciplinárnej

zodpovednosti voči sudcovi disciplinárnym senátom je vždy aj vecou verejnou a podlieha

preto pod verejnú kontrolu rovnako ako pod ňu podlieha každý výkon štátnej moci, ktorý je

v právomoci súdov.

Vzhľadom na vyššie uvedené , ktorý ustanovuje, že podrobnejšiu

úpravu sústavy súdov, ktorú tvoria najvyšší súd a ostatné súdy, vrátane ich pôsobnosti,

organizácie a konania pred nimi ustanoví zákon, možno a treba podľa nášho názoru

vztiahnuť aj na zákonom ustanovenú pôsobnosť najvyššieho súdu ako disciplinárneho súdu,

a to bez ohľadu na to, že disciplinárne konanie vo veci disciplinárneho previnenia sudcu

možno v istých aspektoch odlíšiť od konania a rozhodovania súdov v občianskoprávnych a

trestnoprávnych veciach v zmysle . tvorí jeden celok, v ktorom

jednotlivé ustanovenia nemožno vykladať a uplatňovať izolovane od ostatných ustanovení

. Ak ponecháva podrobnejšiu úpravu pôsobnosti súdov na

vykonávací zákon, treba pri vymedzení ich pôsobnosti brať do úvahy aj príslušnú zákonnú

úpravu. Na základe § 3, ktorý úlohu súdov nevymedzuje taxatívne, a § 16 písm. e) zákona

o súdoch a sudcoch v spojení s § 119 zákona o sudcoch a prísediacich je podľa nás

výkonom súdnictva aj konanie a rozhodovanie v disciplinárnych veciach sudcov. Príslušné

zákony totiž bežne zverujú do právomoci všeobecných súdov aj preskúmavanie rozhodnutí

príslušných orgánov o disciplinárnych (kárnych) previneniach subjektov, ktoré sa, či už v

štátnych funkciách alebo v slobodných povolaniach, podieľajú na výkone verejnej moci

alebo veciach verejného záujmu. Veci disciplinárnej povahy nie sú teda vylúčené

z právomoci všeobecného súdu. K tomu dodávame, že disciplinárny súd najvyššieho súdu

koná a rozhoduje aj o disciplinárnej zodpovednosti sudcu za konanie, ktoré má znaky

priestupku podľa osobitného predpisu, alebo za konanie, ktoré môže byť postihnuté

sankciami podľa osobitných predpisov (§ 115 zákona o sudcoch a prísediacich), a že tieto

prípady disciplinárnej zodpovednosti sudcu sa svojou povahou neodlišujú od prípadov

zodpovednosti ktorejkoľvek inej fyzickej osoby za rovnaké konanie. Všetky tieto prípady

patria podľa na prejednanie v poslednej inštancii výslovne do

právomoci všeobecného súdu. Ústavný súd sa už napr. o priestupkoch - v nadväznosti na

odsúdenie Slovenskej republiky Európskym súdom pre ľudské práva za odňatie práva na

súd v súvislosti s uplatňovaním zákona o priestupkoch (napr. vec Kadubec v. Slovenská

republika, rozsudok z 2. septembra 1998) – vyjadril tak, že „i priestupok má trestnú povahu,

a preto možno naň aplikovať čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“

(). Okrem toho ak bol sudca uznaný za vinného priestupkom, disciplinárny

senát uloží sudcovi povinnosť nahradiť škodu, ak poškodený nárok na náhradu škody včas

uplatnil a škoda a jej výška sa spoľahlivo zistili (§ 129 ods. 3 zákona o sudcoch a

prísediacich); takéto rozhodnutie možno vykonať podľa osobitného predpisu (§ 133 ods. 5

zákona o sudcoch a prísediacich) obdobne ako ktorékoľvek iné vykonateľné rozhodnutie

všeobecného súdu. Inak disciplinárny senát obdobne ako súd v trestnom konaní odkáže

poškodeného s jeho nárokom na občianskoprávne konanie a v tomto prípade je súd viazaný

rozhodnutím disciplinárneho senátu v rozsahu ustanovenom v § 135 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku. Rozhodnutia o priestupkoch a o trestných činoch majú teda podobné

účinky i v otázke uplatňovania nárokov v občianskoprávnom konaní ().

Typickým konaním a rozhodovaním disciplinárneho súdu občianskoprávnej povahy je aj

konanie a rozhodovanie o námietkach sudcu proti hodnoteniu v súvislosti so skončením

výkonu funkcie sudcu podľa § 137 zákona o sudcoch a prísediacich.

Všetky tieto príklady podľa nášho názoru jasne svedčia o tom, že medzi

rozhodovaním najvyššieho súdu ako disciplinárneho súdu a rozhodovaním najvyššieho

súdu ako všeobecného súdu nie je taký rozdiel, na základe ktorého by bolo možné dospieť

k záveru, že najvyšší súd ako disciplinárny súd sa nepodieľa na výkone štátnej moci

rozdelenej podľa na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc. Zároveň je potrebné

zdôrazniť, že sudca, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie - rovnako ako účastník

akéhokoľvek iného sporu rozhodovaného všeobecným súdom - nie je aktívne legitimovaný

na podanie návrhu na konanie ústavného súdu o súlade právneho predpisu, ktorý sa v tomto

disciplinárnom konaní aplikuje, s . Aktívnou legitimáciou na podanie takéhoto

návrhu disponuje v zmysle výlučne súd, ktorý o veci

rozhoduje. Účelom tejto úpravy je umožniť príslušnému súdu, aby práve na základe

skúsenosti s aplikáciou všeobecne záväzného právneho predpisu v konkrétnom

rozhodovacom kontexte namietol a zdôvodnil údajný nesúlad takéhoto predpisu s ,

a tým predišiel dvom ústavne neželateľným situáciám. Po prvé situácii, v ktorej súd o veci

rozhodne podľa právneho predpisu, o súlade ktorého s má dôvodné pochybnosti. Po

druhé naopak situácii, v ktorej všeobecný súd na seba atrahuje právomoc rozhodnúť

o súlade dotknutého právneho predpisu s napriek tomu, že takáto právomoc je

v Slovenskej republike zverená výlučne ústavnému súdu. Podľa nášho názoru nie je medzi

povahou a účinkami rozhodovania všeobecného súdu v akejkoľvek občianskoprávnej alebo

trestnoprávnej veci a rozhodovania disciplinárneho súdu o disciplinárnej zodpovednosti

sudcu taký rozdiel, ktorý by odôvodnil záver, že sudca, proti ktorému sa vedie disciplinárne

konanie, by nevyhnutne jednej z týchto situácií mal byť vystavený, a tak byť pozbavený

záruk, ktoré v záujme ústavne konformného výkladu a uplatňovania právnych predpisov

zakotvuje inštitút tzv. predbežnej otázky.

Považujeme totiž za nepochybné, že obsahovo identickým právam musí byť

poskytnutá rovnaká ústavná ochrana a osobe obvinenej z obsahovo identického

protiprávneho činu musia byť poskytnuté rovnaké ústavné záruky. Inak totiž môže dôjsť k

neodôvodnenej nerovnosti medzi porovnateľnými skupinami subjektov v rozpore s čl. 12

ods. 1 (pozri napr. ). V tejto súvislosti nie je podľa nás významné, že

používa termín „disciplinárny senát“ (a ods. 4 písm. e), a

), kdežto zákon o sudcoch a prísediacich hovorí o „disciplinárnom súde“, ktorý

„rozhoduje v disciplinárnych senátoch“ (§ 119). V konečnom dôsledku tento zákon

rešpektuje ustanovenie, podľa ktorého súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že

vo veci rozhoduje jediný sudca ( ). Za rozhodujúce považujeme, že

priamo spája s rozhodnutím disciplinárneho senátu významné právne účinky pre

sudcu – jeho odvolanie z funkcie alebo preloženie na iný súd. Nemalo by zmysel ustanoviť

tieto právne účinky priamo v ústave, ak by sudca na obranu proti nim nemal zároveň

požívať rovnaký štandard ústavnej ochrany, aký je poskytovaný v iných obdobných

prípadoch.

V danej veci najvyšší súd – disciplinárny senát – rozhodol o prerušení

disciplinárneho konania s tým, že podá návrh na začatie konania pred ústavným súdom,

pretože dospel k záveru, že § 151 ods. 10 v spojení s § 118 zákona o sudcoch a prísediacich

retroaktívne zhoršuje právne postavenie sudcu, ktorý mal spáchať kárne previnenie za

účinnosti predchádzajúceho zákona o kárnej zodpovednosti sudcov, a je preto v rozpore s čl.

1 ods. 1 (s princípmi právneho štátu). Na základe tohto rozhodnutia o prerušení

konania, ktoré odôvodnil § 150 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich s použitím § 224

ods. 5 , disciplinárny senát najvyššieho súdu podal predmetný návrh na

začatie konania o súlade právnych predpisov podľa a nasl. .

Najvyšší súd tak konal v súlade s a v spojení s písm.

d) ako „súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou“, t. j. v

tomto prípade ako disciplinárny súd (senát) v súvislosti s rozhodovaním o disciplinárnej

zodpovednosti sudcu.

Podľa nášho názoru návrh spĺňal všetky predpísané náležitosti takéhoto návrhu na

začatie konania vrátane náležitosti, aby ho podal „súd v súvislosti so svojou rozhodovacou

činnosťou“ po prerušení konania, tak ako to ustanovuje a zákon, a mal byť preto

prijatý na ďalšie konanie.

Podľa názoru väčšiny pléna ústavného súdu disciplinárny súd nemôže prerušiť

konanie a súčasne podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom, pretože takýto

procesný úkon mu neumožňuje § 125 zákona o sudcoch a prísediacich, ktorý obsahuje

taxatívny výpočet procesných situácií, v ktorých disciplinárny súd môže konanie pred ním

prerušiť, a aj dôsledky tohto prerušenia. Je síce pravdou, že zákon o sudcoch a prísediacich

obsahuje ustanovenie o prerušení konania (§ 125), toto ustanovenie sa však týka len

prípadov prekážok konania, keď má prebiehať alebo už prebieha trestné konanie pre

skutočnosti (skutok), ktoré sú predmetom začatého disciplinárneho konania. Z povahy veci

vyplýva, že v tomto ustanovení ide o špecifický dôvod pre prerušenia disciplinárneho

konania, ktorý je daný výlučne vzťahom závislosti tohto konania na trestnom konaní

v ustanovených prípadoch, nie však o vyčerpávajúcu úpravu dôvodov pre prerušenie

disciplinárneho konania. Podľa nášho názoru toto ustanovenie preto nevylučuje, aby

disciplinárny senát podľa § 150 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich primerane použil

v disciplinárnom konaní aj tie dôvody pre prerušenie konania, ktoré zákon o sudcoch síce

neustanovuje, ale ktoré ustanovuje ako osobitný predpis, na ktorý sa toto

ustanovenie výslovne odvoláva. Nemalo by zmysel v zákone o sudcoch a prísediacich

upravovať konanie pred disciplinárnym súdom podľa zásad trestného konania ani priznávať

sudcovi, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie, tie isté procesné práva, ktoré má

obvinený v konaní pred súdom podľa , aby sa zároveň v disciplinárnom

konaní úplne vylúčila možnosť aplikácie tých ustanovení , ktoré

upravujú všeobecné okolnosti a dôvody pre prerušenie trestného konania, ako je napr.

okolnosť založená na „chorobe“ obvineného (§ 224 ods. 1 v spojení s § 173 ods. 1 písm. b)

a c) ) alebo dôvod „nesúladu aplikovaného právneho predpisu s “

uvedený v . Disciplinárny súd (senát) preto mohol

disciplinárne konanie prerušiť podľa § 150 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich

s použitím a mohol tak nakoniec urobiť aj s ohľadom na čl.

144 .