Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 22 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)PL. ÚS 7/02
PDF · 249.78 KB
No categories available
PL. ÚS 7/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna konaného
4. marca 2002 predbežne prerokoval návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
Bratislava, zastúpeného JUDr. E. B., predsedom disciplinárneho senátu, na začatie konania
o súlade § 151 ods. 10 v spojení s ustanovením § 118 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a
prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a takto
r o z h o d o l :
Návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako disciplinárneho súdu na začatie
konania o súlade právnych predpisov o d m i e t a ako podaný zjavne neoprávnenou
osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 24. januára 2002
doručený návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na
začatie konania o súlade § 151 ods. 10 v spojení s ustanovením § 118 zákona č. 385/2000 Z.
z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o sudcoch a prísediacich“) s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon
č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov - ďalej len „ústava“).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu preskúmal ústavné a zákonné
postavenie najvyššieho súdu ako disciplinárneho súdu, jeho oprávnenie na prerušenie
disciplinárneho konania a podanie návrhu na začatie konania o súlade správnych predpisov.
II.
Ústavné a zákonné postavenie disciplinárneho súdu
Ústavné vymedzenie
Disciplinárny súd, pokiaľ uvažujeme o disciplinárnom postihu sudcov všeobecných
súdov, nemá priamu oporu v ústave. Čl. 147 ods. 1 ústavy hovorí o rozhodnutí
disciplinárneho senátu. Aj čl. 141a ods. 4 písm. e) ústavy ustanovuje len to, že voliť a
odvolávať členov disciplinárnych senátov a voliť a odvolávať predsedov disciplinárnych
senátov je oprávnená Súdna rada Slovenskej republiky (do účinnosti tohto článku ústavy
volila týchto členov Rada sudcov Slovenskej republiky na návrh príslušných sudcovských
rád).
Z toho vyplýva, že vytvorenie a pôsobnosť disciplinárneho súdu ponechala ústava na
zákonné vymedzenie, ktoré nadväzuje na to, že podľa ústavy pôsobia voči sudcom
disciplinárne senáty a ich členovia, u ktorých je základným predpokladom to, že sú sudcami
Slovenskej republiky.
Pôsobnosť disciplinárneho súdu nie je zahrnutá do výkonu súdnej moci, tak ako to je
ustanovené v čl. 142 ods. 1 ústavy.
Zákonné vymedzenie
Podľa § 119 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich disciplinárnu zodpovednosť
zisťuje a disciplinárne opatrenia ukladá disciplinárny súd. Tu sa v právnom poriadku
Slovenskej republiky po prvýkrát objavuje termín disciplinárny súd pri stíhaní sudcov
všeobecného súdnictva. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia najvyšší súd je na účely
disciplinárneho konania disciplinárnym súdom. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia sudcov
disciplinárneho súdu volí na obdobie troch rokov Rada sudcov Slovenskej republiky
z kandidátov navrhnutých príslušnými sudcovskými radami tak, aby v ňom mali primerané
zastúpenie sudcovia všetkých druhov a stupňov všeobecných súdov.
Základným predpokladom na to, aby disciplinárny súd fungoval a pôsobil, je to, že
dôjde k voľbe sudcov disciplinárneho súdu zo sudcov všeobecných súdov.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“) súdnictvo v Slovenskej republike
vykonávajú nezávislé a nestranné súdy. Súdy Slovenskej republiky sú: najvyšší súd, krajské
súdy a okresné súdy, Vyšší vojenský súd a vojenské obvodové súdy; v čase brannej
pohotovosti štátu aj vyššie poľné a nižšie poľné súdy.
Spoločným znakom súdu v zmysle citovaného ustanovenia zákona o súdoch
a sudcoch je aj to, že musí byť zriadený zákonom [§ 1 zákona Slovenskej národnej rady
č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,
vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení
neskorších predpisov]. Zriadenie všeobecného súdu zákonom znamená vytvorenie súdu
v určitom územnom obvode, určenie jeho sídla a pomenovanie podľa stupňov súdnej
sústavy, prípadne aj obvodu, do ktorého patria súdy nižšieho stupňa. Príkladom takéhoto
zákona je aj zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 328/1996 Z. z., ktorým sa
ustanovujú nové sídla a obvody súdov, a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Disciplinárny súd je síce zriadený zákonom (zákon o sudcoch a prísediacich), ale
vytvára sa zo sudcov všeobecného súdnictva na základe volieb a kompetencií Súdnej rady
Slovenskej republiky, resp. podľa platného právneho stavu na základe voľby Radou sudcov
Slovenskej republiky a jeho právomoc neplynie z ústavy, ale iba zo zákona o sudcoch
a prísediacich. Kreovanie disciplinárneho súdu je zverené do pôsobnosti orgánov
samosprávneho riadenia súdnictva, ktorý podľa platného ústavného stavu má už aj ústavné
postavenie.
Z koncepcie disciplinárneho súdu, zo spôsobu jeho vytvorenia a z jeho kompetencie
vyplýva, že disciplinárny súd je síce súdom, ale nie je súdom, ktorý je uvedený v čl. 130
ods. 1 ústavy a v § 18 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov, ktoré ustanovujú o súde v súvislosti s jeho
rozhodovacou činnosťou.
Rozhodovacou činnosťou súdu sa podľa názoru ústavného súdu rozumie iba výkon
ústavných právomocí všeobecného súdnictva v zmysle čl. 142 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo
iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Iba táto rozhodovacia činnosť
je vykonávaním oprávnení a plnením povinností všeobecného súdnictva, ktoré súvisia
s podielom všeobecných súdov na výkone štátnej moci ústavne rozdelenej na zákonodarnú,
výkonnú a súdnu moc.
Pôsobenie disciplinárneho súdu je zamerané výlučne na disciplinárne veci, a preto je
potrebné zaradiť ho do iného systému, resp. subsystému, než je rozhodovacia činnosť podľa
čl. 142 ods. 1 ústavy. Spôsob vytvárania disciplinárneho súdu a pôsobenie dovnútra systému
všeobecného súdnictva s účelom, ktorý sleduje ukladanie sankcií sudcom sudcami, sú
znaky, ktoré umožňujú záver, že disciplinárny súd je orgánom samosprávneho riadenia
súdnictva. Nie je totiž dosť dobre predstaviteľné, aby v systéme nezávislej súdnej moci
sudcu disciplinárne stíhal a trestal iný orgán verejnej moci (iný štátny orgán) než orgán
súdneho typu, za ktorý treba považovať aj disciplinárny súd.
Disciplinárny súd má právomoc výlučne iba na prejednanie a rozhodnutie o návrhu
na disciplinárne konanie, alebo ak mu je vec postúpená orgánom činným v trestnom konaní.
Jeho právomoc vyplýva z § 119 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich a táto právomoc
nemá ústavné základy. Toto oprávnenie disciplinárneho súdu nepatrí do kompetencií
všeobecných súdov ustanovených v čl. 142 ods. 1 ústavy. Zaradenie tejto kompetencie
disciplinárneho súdu ku právomociam všeobecného súdu nevyplýva ani z iných článkov
ústavy. Treba poznamenať, že oprávnenie disciplinárneho súdu rozhodovať v prípadoch
priestupkov o náhrade škody nemá v týchto súvislostiach žiaden ústavný význam.
Právomoc disciplinárneho súdu nie je z tohto dôvodu vykonávaním oprávnení
a plnením povinností, ktoré súvisia s podielom všeobecných súdov na výkone štátnej moci
rozdelenej aj ústavne na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc.
III.
Konanie pred disciplinárnym súdom upravuje tretia časť zákona o sudcoch a
prísediacich.
Podľa § 150 ods. 2 (Spoločné ustanovenia) zákona o sudcoch a prísediacich na
disciplinárne konanie sa primerane vzťahujú ustanovenia osobitného predpisu (Trestný
poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné.
Z tohto spoločného ustanovenia vyplýva, že disciplinárny súd môže podľa Trestného
poriadku postupovať len vtedy, ak zákon o sudcoch a prísediacich nemá inú úpravu. Takúto
inú úpravu, pokiaľ ide o prerušenie disciplinárneho konania, má zákon o sudcoch
a prísediacich formulovanú v osobitnom ustanovení.
Podľa § 125 (Prerušenie disciplinárneho konania) zákona o sudcoch a prísediacich ak
sa disciplinárny senát domnieva, že skutočnosti, ktoré sa sudcovi kladú za vinu, majú znaky
trestného činu, disciplinárne konanie preruší a vec postúpi príslušnému orgánu činnému
v trestnom konaní. Disciplinárny senát preruší disciplinárne konanie aj vtedy, ak sa dozvie,
že pre skutok, pre ktorý sa disciplinárne konanie začalo, sa proti sudcovi vedie trestné
konanie. Prerušenie disciplinárneho konania trvá do právoplatnosti rozhodnutia v trestnom
konaní. Ak nie sú splnené podmienky na pokračovanie v disciplinárnom konaní alebo na
konanie v osobitných prípadoch, disciplinárny senát disciplinárne konanie zastaví.
Z tohto ustanovenia vyplývajú taxatívny výpočet procesných situácií, v ktorých
disciplinárny súd môže prerušiť konanie pred ním, a aj dôsledky tohto prerušenia. Toto
ustanovenie však nepripúšťa to, čo je uvedené v § 224 ods. 5 Trestného poriadku (nadpis
Prerušenie trestného stíhania) alebo v § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku,
ktorý upravuje prerušenie konania.
Dôsledkom prerušenia konania pred disciplinárnym konaním však nie je vznik
oprávnenia na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov pred
ústavným súdom, tak ako to je upravené v Občianskom súdnom poriadku a v Trestnom
poriadku. Vznik takéhoto oprávnenia sa viaže len na výslovný normatívny dôsledok
prerušenia konania vyplývajúci zo zákona. Inak by také oprávnenie mohol využívať každý
orgán verejnej moci, prípadne záujmovej samosprávy, ak by rozhodoval o otázkach,
v ktorých musí vyložiť a aplikovať všeobecne záväzný právny predpis.
IV.
Z uvedených záverov vyplýva, že
a) disciplinárny súd nie je súdom, ktorý je zaradený medzi všeobecné súdy,
nevykonáva súdnu moc podľa čl. 142 ods. 1 ústavy a nebol zriadený tak ako každý
všeobecný súd zákonom,
b) disciplinárny súd vykonáva len disciplinárnu právomoc a jeho existencia je
opodstatnená osobitnou povahou disciplinárneho konania, v ktorom sa stíha disciplinárne
previnenie sudcu ako ústavného činiteľa,
c) disciplinárny súd ako orgán samosprávneho riadenia všeobecných súdov nie je
súdom, ktorý je oprávnený v zmysle čl. 130 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy podať návrh na
začatie konania o súlade právnych predpisov a
d) disciplinárny súd nemôže prerušiť konanie a súčasne podať návrh na začatie
konania pred ústavným súdom, pretože takýto procesný úkon mu neumožňuje § 125 zákona
o sudcoch a prísediacich.
Tieto právne závery viedli ústavný súd k rozhodnutiu obsiahnutému vo výroku tohto
uznesenia.
K tomuto uzneseniu sa pripája odlišné stanovisko sudcov Juraja Babjaka a Daniela
Švábyho.
Odlišné stanovisko sudcov Juraja Babjaka a Daniela Švábyho k rozhodnutiu pléna
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. PL. ÚS 7/02
K odlišnému stanovisku k rozhodnutiu pléna (§ 32 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov - ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) vo veci PL. ÚS 7/02 nás viedli tieto dôvody:
Platný právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje priamo súdom, aby
v rámci svojej rozhodovacej činnosti rozhodovali o súlade zákona alebo iného všeobecne
záväzného právneho predpisu s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Takúto
právomoc má výlučne Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) (PL. ÚS
14/96, PL. ÚS 14/98) ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Podľa nášho názoru ústavný súd musí pri ochrane ústavnosti zabezpečiť účinnosť
práv zaručených ústavou spôsobom, ktorý sa nebude meniť v závislosti od toho, ako sa
kvalifikuje určité právo, záväzok či správanie, ale spôsobom, pri ktorom sa na každého, kto
je podriadený jeho jurisdikcii, bude v rozsahu ústavou vymedzenej právomoci ústavného
súdu aplikovať rovnaký štandard ochrany. Z rozhodnutia, ktoré v tejto veci ústavný súd
prijal, vyplývajú aj také dôsledky, že porovnateľné kategórie subjektov práva nedosiahnu
rovnaký štandard ústavnej ochrany, čo považujeme z ústavného hľadiska za neudržateľné.
Rozhodnutie sa týka mimoriadne citlivého vzťahu medzi súdnou mocou na jednej strane
a zákonodarnou a výkonnou mocou na druhej strane. Nezávislosť súdnej moci je jedným
z fundamentálnych komponentov akéhokoľvek demokratického poriadku založeného na
panstve práva. Súdna moc je inštitucionálne a mocensky najobnaženejšou
a najzraniteľnejšou z tradičných zložiek štátnej moci. Reálnosť garancií nezávislosti súdnej
moci je preto potrebné úzkostlivo strážiť, a to jednak pred bezprostrednými zásahmi, jednak
pred zásahmi nepriamymi. Posledným garantom tejto nezávislosti v systéme ústavnej
ochrany je práve ústavný súd, o čom svedčí napr. aj čl. 136 ods. 3 ústavy, podľa ktorého
ústavný súd dáva súhlas na trestné stíhanie alebo vzatie do väzby sudcu a ústavný súd
vykonáva disciplinárne konanie voči predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ktorý je zároveň aj predsedom Súdnej rady Slovenskej republiky.
Práve v záujme posilnenia nezávislosti súdnej moci bola pri poslednej novele ústavy
(s účinnosťou od 1. júla 2001) konštituovaná medzi najvyššie ústavné orgány Súdna rada
Slovenskej republiky, jednou z dôležitých ústavných právomocí ktorej je aj právomoc
zostavovať disciplinárne senáty. Cieľom a významom tejto právomoci je, aby
v disciplinárnych veciach sudcov rozhodoval orgán konštituovaný na základe ústavy a aby
sa aj jeho intervenciou reálne zabezpečili sudcom minimálne garancie, ktoré sú nevyhnutné
pre naplnenie ústavnej požiadavky, že súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch
oddelene od iných štátnych orgánov. To však podľa nášho názoru vôbec neznamená, že
Súdna rada Slovenskej republiky je záujmovým (korporatívnym) orgánom sudcov, ktorý
odvodzuje svoju legitimitu z práva sudcov slobodne sa združovať podľa čl. 29 ods. 1
ústavy. Obdobne ako v iných právnych systémoch, ktoré upravujú takýto súdny orgán,
Súdna rada Slovenskej republiky zostáva súčasťou sústavy štátnych orgánov. Nakoniec už
podľa platnej zákonnej úpravy (§ 58a ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch
v znení neskorších predpisov - ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“), ktorá musí byť
vykladaná a uplatňovaná v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy), je s obdobnou funkciou
(do prijatia zákona predpokladaného v čl. 141a ods. 6 ústavy) ustanovená Rada sudcov
Slovenskej republiky ako orgán zúčastňujúci sa na štátnej správe súdov v rozsahu
a spôsobom vymedzeným osobitným predpisom, ktorým je zákon č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o sudcoch a prísediacich“) účinný od 1. januára 2001. Za takúto jej účasť na štátnej správe
súdov treba považovať aj výkon tých právomoci, ktoré má podľa § 119 ods. 3 zákona
o sudcoch a prísediacich pri voľbe disciplinárneho súdu. Tento spôsob ustanovenia
disciplinárneho súdu, ktorý je porovnateľný aj s jeho ustanovovaním v iných európskych
štátoch, nemožno vykladať proti zmyslu a účelu, pre ktorý je Súdna rada Slovenskej
republiky, resp. Rada sudcov Slovenskej republiky ústavou a zákonom konštituovaná,
najmä nemožno s jej intervenciou ustanovený disciplinárny súd považovať za súd, ktorý
nebol zriadený zákonom alebo ktorý nevykonáva oprávnenia a neplní povinnosti, ktoré
súvisia s podielom všeobecných súdov na výkone štátnej moci.
Zákon o sudcoch a prísediacich jasne v tejto súvislosti ustanovuje, že disciplinárnym
súdom je Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), čím vymedzuje aj
jeho sídlo. Zákon o sudcoch a prísediacich tak nadväzuje na § 16 písm. e) zákona o súdoch
a sudcoch, podľa ktorého najvyšší súd (ako najvyšší súdny orgán Slovenskej republiky)
„rozhoduje v ďalších prípadoch ustanovených zákonom“. Zákon o sudcoch a prísediacich
taktiež ustanovuje spôsob kreovania disciplinárneho súdu, jeho zloženie, právomoc,
príslušnosť, spôsob prideľovania vecí, ako aj spôsob vzájomného zastupovania jeho sudcov.
Obsahuje aj podrobnú úpravu o konaní pred ním ako konaní dvojstupňovom, keď v druhom
stupni rozhoduje sedemčlenný odvolací disciplinárny senát zložený len zo sudcov
najvyššieho súdu. Podľa nášho názoru všetky ústavné požiadavky na to, aby tento súd mal
povahu súdu ustanoveného zákonom a aby bol nezávislý od výkonnej moci a od strán
procesu vrátane sudcu, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie, sú splnené. Pre tohto
sudcu sú tým zároveň vytvorené zákonné podmienky na to, aby mohol uplatňovať právo „na
nezávislom a nestrannom súde“ zaručené v čl. 46 ústavy. Podľa nášho názoru v požiadavke
na dodržiavanie garancií ustanovených v tomto a nasledujúcich článkoch siedmeho oddielu
druhej hlavy ústavy v disciplinárnom konaní voči sudcovi nie je vyjadrený len osobný
záujem dotknutého sudcu na ochrane jeho práv, ale aj široký verejný záujem na riadnom
výkone súdnictva v súlade s princípmi právneho štátu. Uplatňovanie disciplinárnej
zodpovednosti voči sudcovi disciplinárnym senátom je vždy aj vecou verejnou a podlieha
preto pod verejnú kontrolu rovnako ako pod ňu podlieha každý výkon štátnej moci, ktorý je
v právomoci súdov.
Vzhľadom na vyššie uvedené čl. 143 ústavy, ktorý ustanovuje, že podrobnejšiu
úpravu sústavy súdov, ktorú tvoria najvyšší súd a ostatné súdy, vrátane ich pôsobnosti,
organizácie a konania pred nimi ustanoví zákon, možno a treba podľa nášho názoru
vztiahnuť aj na zákonom ustanovenú pôsobnosť najvyššieho súdu ako disciplinárneho súdu,
a to bez ohľadu na to, že disciplinárne konanie vo veci disciplinárneho previnenia sudcu
možno v istých aspektoch odlíšiť od konania a rozhodovania súdov v občianskoprávnych a
trestnoprávnych veciach v zmysle čl. 142 ods. 1 ústavy. Ústava tvorí jeden celok, v ktorom
jednotlivé ustanovenia nemožno vykladať a uplatňovať izolovane od ostatných ustanovení
ústavy. Ak čl. 143 ods. 2 ústavy ponecháva podrobnejšiu úpravu pôsobnosti súdov na
vykonávací zákon, treba pri vymedzení ich pôsobnosti brať do úvahy aj príslušnú zákonnú
úpravu. Na základe § 3, ktorý úlohu súdov nevymedzuje taxatívne, a § 16 písm. e) zákona
o súdoch a sudcoch v spojení s § 119 zákona o sudcoch a prísediacich je podľa nás
výkonom súdnictva aj konanie a rozhodovanie v disciplinárnych veciach sudcov. Príslušné
zákony totiž bežne zverujú do právomoci všeobecných súdov aj preskúmavanie rozhodnutí
príslušných orgánov o disciplinárnych (kárnych) previneniach subjektov, ktoré sa, či už v
štátnych funkciách alebo v slobodných povolaniach, podieľajú na výkone verejnej moci
alebo veciach verejného záujmu. Veci disciplinárnej povahy nie sú teda vylúčené
z právomoci všeobecného súdu. K tomu dodávame, že disciplinárny súd najvyššieho súdu
koná a rozhoduje aj o disciplinárnej zodpovednosti sudcu za konanie, ktoré má znaky
priestupku podľa osobitného predpisu, alebo za konanie, ktoré môže byť postihnuté
sankciami podľa osobitných predpisov (§ 115 zákona o sudcoch a prísediacich), a že tieto
prípady disciplinárnej zodpovednosti sudcu sa svojou povahou neodlišujú od prípadov
zodpovednosti ktorejkoľvek inej fyzickej osoby za rovnaké konanie. Všetky tieto prípady
patria podľa čl. 142 ods. 1 ústavy na prejednanie v poslednej inštancii výslovne do
právomoci všeobecného súdu. Ústavný súd sa už napr. o priestupkoch - v nadväznosti na
odsúdenie Slovenskej republiky Európskym súdom pre ľudské práva za odňatie práva na
súd v súvislosti s uplatňovaním zákona o priestupkoch (napr. vec Kadubec v. Slovenská
republika, rozsudok z 2. septembra 1998) – vyjadril tak, že „i priestupok má trestnú povahu,
a preto možno naň aplikovať čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“
(PL. ÚS 12/97). Okrem toho ak bol sudca uznaný za vinného priestupkom, disciplinárny
senát uloží sudcovi povinnosť nahradiť škodu, ak poškodený nárok na náhradu škody včas
uplatnil a škoda a jej výška sa spoľahlivo zistili (§ 129 ods. 3 zákona o sudcoch a
prísediacich); takéto rozhodnutie možno vykonať podľa osobitného predpisu (§ 133 ods. 5
zákona o sudcoch a prísediacich) obdobne ako ktorékoľvek iné vykonateľné rozhodnutie
všeobecného súdu. Inak disciplinárny senát obdobne ako súd v trestnom konaní odkáže
poškodeného s jeho nárokom na občianskoprávne konanie a v tomto prípade je súd viazaný
rozhodnutím disciplinárneho senátu v rozsahu ustanovenom v § 135 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku. Rozhodnutia o priestupkoch a o trestných činoch majú teda podobné
účinky i v otázke uplatňovania nárokov v občianskoprávnom konaní (PL. ÚS 12/97).
Typickým konaním a rozhodovaním disciplinárneho súdu občianskoprávnej povahy je aj
konanie a rozhodovanie o námietkach sudcu proti hodnoteniu v súvislosti so skončením
výkonu funkcie sudcu podľa § 137 zákona o sudcoch a prísediacich.
Všetky tieto príklady podľa nášho názoru jasne svedčia o tom, že medzi
rozhodovaním najvyššieho súdu ako disciplinárneho súdu a rozhodovaním najvyššieho
súdu ako všeobecného súdu nie je taký rozdiel, na základe ktorého by bolo možné dospieť
k záveru, že najvyšší súd ako disciplinárny súd sa nepodieľa na výkone štátnej moci
rozdelenej podľa ústavy na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc. Zároveň je potrebné
zdôrazniť, že sudca, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie - rovnako ako účastník
akéhokoľvek iného sporu rozhodovaného všeobecným súdom - nie je aktívne legitimovaný
na podanie návrhu na konanie ústavného súdu o súlade právneho predpisu, ktorý sa v tomto
disciplinárnom konaní aplikuje, s ústavou. Aktívnou legitimáciou na podanie takéhoto
návrhu disponuje v zmysle čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy výlučne súd, ktorý o veci
rozhoduje. Účelom tejto úpravy je umožniť príslušnému súdu, aby práve na základe
skúsenosti s aplikáciou všeobecne záväzného právneho predpisu v konkrétnom
rozhodovacom kontexte namietol a zdôvodnil údajný nesúlad takéhoto predpisu s ústavou,
a tým predišiel dvom ústavne neželateľným situáciám. Po prvé situácii, v ktorej súd o veci
rozhodne podľa právneho predpisu, o súlade ktorého s ústavou má dôvodné pochybnosti. Po
druhé naopak situácii, v ktorej všeobecný súd na seba atrahuje právomoc rozhodnúť
o súlade dotknutého právneho predpisu s ústavou napriek tomu, že takáto právomoc je
v Slovenskej republike zverená výlučne ústavnému súdu. Podľa nášho názoru nie je medzi
povahou a účinkami rozhodovania všeobecného súdu v akejkoľvek občianskoprávnej alebo
trestnoprávnej veci a rozhodovania disciplinárneho súdu o disciplinárnej zodpovednosti
sudcu taký rozdiel, ktorý by odôvodnil záver, že sudca, proti ktorému sa vedie disciplinárne
konanie, by nevyhnutne jednej z týchto situácií mal byť vystavený, a tak byť pozbavený
záruk, ktoré v záujme ústavne konformného výkladu a uplatňovania právnych predpisov
zakotvuje inštitút tzv. predbežnej otázky.
Považujeme totiž za nepochybné, že obsahovo identickým právam musí byť
poskytnutá rovnaká ústavná ochrana a osobe obvinenej z obsahovo identického
protiprávneho činu musia byť poskytnuté rovnaké ústavné záruky. Inak totiž môže dôjsť k
neodôvodnenej nerovnosti medzi porovnateľnými skupinami subjektov v rozpore s čl. 12
ods. 1 ústavy (pozri napr. PL. ÚS 12/97). V tejto súvislosti nie je podľa nás významné, že
ústava používa termín „disciplinárny senát“ (čl. 141a ods. 4 písm. e), čl. 147 a čl. 148
ústavy), kdežto zákon o sudcoch a prísediacich hovorí o „disciplinárnom súde“, ktorý
„rozhoduje v disciplinárnych senátoch“ (§ 119). V konečnom dôsledku tento zákon
rešpektuje ustanovenie, podľa ktorého súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že
vo veci rozhoduje jediný sudca (čl. 142 ods. 2 ústavy). Za rozhodujúce považujeme, že
priamo ústava spája s rozhodnutím disciplinárneho senátu významné právne účinky pre
sudcu – jeho odvolanie z funkcie alebo preloženie na iný súd. Nemalo by zmysel ustanoviť
tieto právne účinky priamo v ústave, ak by sudca na obranu proti nim nemal zároveň
požívať rovnaký štandard ústavnej ochrany, aký je poskytovaný v iných obdobných
prípadoch.
V danej veci najvyšší súd – disciplinárny senát – rozhodol o prerušení
disciplinárneho konania s tým, že podá návrh na začatie konania pred ústavným súdom,
pretože dospel k záveru, že § 151 ods. 10 v spojení s § 118 zákona o sudcoch a prísediacich
retroaktívne zhoršuje právne postavenie sudcu, ktorý mal spáchať kárne previnenie za
účinnosti predchádzajúceho zákona o kárnej zodpovednosti sudcov, a je preto v rozpore s čl.
1 ods. 1 ústavy (s princípmi právneho štátu). Na základe tohto rozhodnutia o prerušení
konania, ktoré odôvodnil § 150 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich s použitím § 224
ods. 5 Trestného poriadku, disciplinárny senát najvyššieho súdu podal predmetný návrh na
začatie konania o súlade právnych predpisov podľa § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde.
Najvyšší súd tak konal v súlade s čl. 130 ods. 1 a čl. 125 ústavy v spojení s § 18 ods. 1 písm.
d) zákona o ústavnom súde ako „súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou“, t. j. v
tomto prípade ako disciplinárny súd (senát) v súvislosti s rozhodovaním o disciplinárnej
zodpovednosti sudcu.
Podľa nášho názoru návrh spĺňal všetky predpísané náležitosti takéhoto návrhu na
začatie konania vrátane náležitosti, aby ho podal „súd v súvislosti so svojou rozhodovacou
činnosťou“ po prerušení konania, tak ako to ustanovuje ústava a zákon, a mal byť preto
prijatý na ďalšie konanie.
Podľa názoru väčšiny pléna ústavného súdu disciplinárny súd nemôže prerušiť
konanie a súčasne podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom, pretože takýto
procesný úkon mu neumožňuje § 125 zákona o sudcoch a prísediacich, ktorý obsahuje
taxatívny výpočet procesných situácií, v ktorých disciplinárny súd môže konanie pred ním
prerušiť, a aj dôsledky tohto prerušenia. Je síce pravdou, že zákon o sudcoch a prísediacich
obsahuje ustanovenie o prerušení konania (§ 125), toto ustanovenie sa však týka len
prípadov prekážok konania, keď má prebiehať alebo už prebieha trestné konanie pre
skutočnosti (skutok), ktoré sú predmetom začatého disciplinárneho konania. Z povahy veci
vyplýva, že v tomto ustanovení ide o špecifický dôvod pre prerušenia disciplinárneho
konania, ktorý je daný výlučne vzťahom závislosti tohto konania na trestnom konaní
v ustanovených prípadoch, nie však o vyčerpávajúcu úpravu dôvodov pre prerušenie
disciplinárneho konania. Podľa nášho názoru toto ustanovenie preto nevylučuje, aby
disciplinárny senát podľa § 150 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich primerane použil
v disciplinárnom konaní aj tie dôvody pre prerušenie konania, ktoré zákon o sudcoch síce
neustanovuje, ale ktoré ustanovuje Trestný poriadok ako osobitný predpis, na ktorý sa toto
ustanovenie výslovne odvoláva. Nemalo by zmysel v zákone o sudcoch a prísediacich
upravovať konanie pred disciplinárnym súdom podľa zásad trestného konania ani priznávať
sudcovi, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie, tie isté procesné práva, ktoré má
obvinený v konaní pred súdom podľa Trestného poriadku, aby sa zároveň v disciplinárnom
konaní úplne vylúčila možnosť aplikácie tých ustanovení Trestného poriadku, ktoré
upravujú všeobecné okolnosti a dôvody pre prerušenie trestného konania, ako je napr.
okolnosť založená na „chorobe“ obvineného (§ 224 ods. 1 v spojení s § 173 ods. 1 písm. b)
a c) Trestného poriadku) alebo dôvod „nesúladu aplikovaného právneho predpisu s ústavou“
uvedený v § 224 ods. 5 Trestného poriadku. Disciplinárny súd (senát) preto mohol
disciplinárne konanie prerušiť podľa § 150 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich
s použitím § 224 ods. 5 Trestného poriadku a mohol tak nakoniec urobiť aj s ohľadom na čl.
144 ústavy.