Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 12/97

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana

Čiča a sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Ľubomíra Dobríka, JUDr. Jána Drgonca,

JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej, JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora

Šafárika na verejnom zasadnutí 22. septembra 1998 prerokoval návrh generálneho

prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 písm. a) a c)

o vyslovenie nesúladu ustanovenia zákona

č. o priestupkoch s Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s čl. 11, čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 46 ods. 2

v spojení s , 2 a a takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenie o priestupkoch v znení

neskorších predpisov v časti „vyššia ako 2 000 Sk“, v časti „na čas dlhší ako

6 mesiacov“ a v časti „, ktorej hodnota presahuje 2 000 Sk“ nie je v súlade s čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd publikovanom pod

č. v spojení s .

2. Ustanovenie o priestupkoch v znení

neskorších predpisov v časti „vyššia ako 2 000 Sk“, v časti „na čas dlhší ako

6 mesiacov“ a v časti „,ktorej hodnota presahuje 2 000 Sk“ nie je v súlade s čl. 46

ods. 2 v spojení s , a

.

3. Vo zvyšnej časti návrhu nevyhovuje.

O d ô v o d n e n i e

I.

Návrhom zo dňa 25. septembra 1997, doručeným Ústavnému súdu Slovenskej

republiky dňa 3. októbra 1997, sa generálny prokurátor Slovenskej republiky

domáhal vyslovenia nesúladu ustanovenia o

priestupkoch v znení neskorších predpisov s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s a

čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 46 ods. 2, v spojení s čl. 19 ods. 1, 2 a s čl. 152

ods. 4 .

Generálny prokurátor vychádzal z toho, že delikty sa v našom právnom

poriadku rozdeľujú na trestné činy, priestupky a iné správne delikty, pričom pojem

priestupku je definovaný v ustanovení § 2 ods. 1 napadnutého zákona. V návrhu

ďalej uvádza: „Slovenská republika ako právny štát je povinná zabezpečiť všetkým

občanom v prípadoch obdobných konaní rovnaké práva a vyžadovať od nich plnenie

rovnakých povinností. Tieto zásady sa taktiež premietajú do činnosti príslušných

štátnych orgánov, ktoré sú kompetentné v konkrétnych prípadoch konať“. Tieto

zásady, ako uvádza navrhovateľ, sú vyjadrené v a v .

„Teda v prípadoch posudzovaných procesne podľa jednej právnej normy, by mali

mať účastníci konania rovnaké procesné postavenie. V prípade konaní, v ktorých

rozhodujú orgány verejnej správy, jednou zo základných ústavných zásad, ktorými

disponuje účastník konania, je možnosť obrátiť sa na súd, ak sa účastník cíti byť

ukrátený rozhodnutím orgánov verejnej správy, za účelom preskúmania zákonnosti

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Je nesporné, že rozhodnutie o priestupku, ktorým bol obvinený uznaný za

vinného z priestupku, sa dotýka jeho dobrej povesti, ale častokrát i osobnej cti alebo

ochrany mena. Takýmto rozhodnutím sa môže zasiahnuť i do súkromného, ako aj

rodinného života. Pritom podľa , 2 má každý právo na zachovanie

ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, ako aj na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Z preskúmavacej kompetencie súdov sú teda vyňaté rozhodnutia

o priestupkoch, u ktorých bola uložená pokuta nižšia ako 2 000,- Sk alebo zákaz

činnosti na čas kratší ako šesť mesiacov, alebo prepadnutie alebo zhabanie veci,

ktorej hodnota nepresiahla 2 000,- Sk. I keď sa v danom prípade jedná o rozhodnutie

orgánu verejnej správy (rozpor s článkom 46 ods. 2, veta prvá ), ktorým bolo

zasiahnuté do základných práv a slobôd (rozpor s článkom 46 ods. 2, veta druhá v

spojení s článkom 19 ods. 1 a 2 ), pričom v obdobných prípadoch,

vychádzajúc iba z výšky sankcie, resp. hodnoty prepadnutej alebo zhabanej veci,

súdy sú kompetentné na rozhodovanie (rozpor s článkom 12 ods. 1 a článkom 13 ods.

3 ), je ustanovením zákona o priestupkoch vylúčená preskúmavacia

pôsobnosť súdov.

Navyše je ustanovenie § 83 ods. 1 zákona o priestupkoch v rozpore i s článkom

6 ods. 1 Európskeho dohovoru v spojení s článkom 11 . Podľa článku 6 ods. 1

Európskeho dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vychádzajúc z uvedeného článku Európskeho dohovoru je pre založenie

pôsobnosti orgánov Rady Európy (ďalej len štrasburské orgány), ktoré sú oprávnené

podľa tohto dohovoru konať, rozhodujúce, či sa v preskúmavacom konaní

rozhodovalo o občianskych právach alebo záväzkoch občana alebo či tento bol

akokoľvek trestne obvinený. Ďalšou rozhodujúcou skutočnosťou je vyriešenie otázky,

či vec bola prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, t. j. či

bol zaručený spravodlivý proces, ktorého jedným zo základných predpokladov je

právo na súd a na prístup na súd, prípadne aby vec preskúmali nezávislé a nestranné

tribunály zriadené zákonom s tzv. úplnou jurisdikciou (právomoc preskúmavať vec

po stránke skutkovej i právnej). Rozhodovanie o priestupku sa v každom prípade

dotýka občianskych (základných) práv obvineného ( a 2 ). Z

hľadiska charakteru niektorých priestupkov je možné tieto zaradiť do kategórie

protiprávnych trestných konaní, ktoré však najmä vzhľadom na následok nespĺňajú

kritériá ako trestné činy, a preto boli zákonom zverené do rozhodovacej právomoci

administratívnych orgánov, napr. § 23 ods. 1 písm. g), § 30 ods. 1 písm. f), g) zákona

o priestupkoch. V týchto prípadoch by preto do úvahy prichádzalo i preskúmanie

dôvodnosti trestného obvinenia.

O priestupkoch rozhodujú príslušné správne orgány zriadené zákonom, tieto

však nespĺňajú požiadavku nezávislého a nestranného tribunálu. Konanie pred

správnymi orgánmi sa riadi okrem iného zásadou dvojstupňového konania, účastníci

konania majú právo žiadať príslušný správny orgán vyššieho stupňa o preskúmanie

zákonnosti konania a rozhodnutia prvostupňového orgánu. Ďalšou zásadou, ktorou sa

riadi správne konanie, je zásada jednotnosti konania, z ktorej vyplýva, že konanie na

prvom i druhom stupni tvorí jeden celok spojený identitou účastníkov a predmetu

konania.

Postavenie účastníkov konania a správneho orgánu nie je ovládané zásadou

rovnosti, z čoho následne rezultuje mocenské, vrchnostenské postavenie správneho

orgánu, t. j. v konaní pred správnymi orgánmi sa neuplatňuje zásada rovnosti zbraní,

preto konanie pred nimi nemôže spĺňať ani náležitosti vyžadované článkom 6 ods. 1

Európskeho dohovoru. Správne orgány nemožno preto považovať vzhľadom na ich

„vrchnostenské“ postavenie v správnom konaní za „nestranné a nezávislé“.

Ústavným výrazom nutnosti zabezpečenia práv účastníkov v konaní pred

správnymi orgánmi (orgánmi verejnej správy) je ustanovenie článku 46 ods. 2 ,

ktorým je umožnené každému domáhať sa preskúmania konania a rozhodnutia

orgánov verejnej správy nezávislými a nestrannými orgánmi, t. j. súdmi.

Nakoľko podľa článku 11 majú medzinárodné

zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, prednosť pred jej

zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd, je ustanovenie § 83

ods. 1 zákona o priestupkoch v rozpore i s čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru.

Občanovi je totiž v niektorých prípadoch znemožnené požiadať nestranný a nezávislý

súd zriadený zákonom o preskúmanie rozhodnutia o priestupku.“

Napokon navrhovateľ uviedol, že ustanovenie § 83 ods. 1 zákona

o priestupkoch je v rozpore aj s článkom 152 ods. 4 , podľa ktorého výklad

a uplatňovanie ústavných zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov musí byť v súlade s .

Plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí

13. novembra 1997 predbežne prerokovalo návrh generálneho prokurátora a keďže

tento spĺňal všetky náležitosti, ktoré predpisuje § 20 a § 37 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

Z. z., prijal ho podľa ustanovenia § 25 ods. 3 citovaného zákona na ďalšie konanie.

Ústavný súd požiadal o vyjadrenie k návrhu generálneho prokurátora Národnú

radu Slovenskej republiky dvakrát, naposledy 5. marca 1998, avšak bezvýsledne.

Listom z 11. marca 1998 sp. zn. 1690/1997 predseda Národnej rady Slovenskej

republiky požiadal predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky o určenie

neskoršieho termínu pojednávania vo veci s poukazom na skutočnosť, že

v súčasnosti je v legislatívnom procese novelizácia zákona o priestupkoch, ktorý je

predmetom návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 39 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení,

k návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky vyžiadal stanovisko

predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Predseda najvyššieho súdu v

stanovisku uviedol: „Rozhodnutie o vine a treste, aj keď ide o následok za menej

závažné protispoločenské konanie, sa vždy dotýka dôstojnosti a cti človeka. Stav

dôstojnosti a cti, resp. čestnosti ako ponímanie osoby samou sebou a inými, je

výsledkom postoja a konania dotknutej osoby k všeobecne uznávaným mravným

hodnotám, právom chráneným záujmom, k právam a povinnostiam. Keďže

rozhodnutie o vine záväzným spôsobom konštatuje protiprávnosť dotknutej osoby

proti týmto činiteľom ovplyvňujúcich mienku, dotýka sa toto práv deklarovaných v

a súčasne aj ako výsledok stíhania aj

ods. 2 , a to bez ohľadu na výšku a druh uloženého

trestu. Takto vlastne ide o taký druh rozhodnutí, ktoré podľa

Slovenskej republiky nesmú byť vylúčené z preskúmavacej právomoci súdu. Týmto

spôsobom môže Slovenská republika ako právny štát zabezpečiť garanciu ochrany

práv osôb v tom smere, že zásah rozhodnutím orgánu verejnej správy o priestupku

bude legitímny (z dôvodu a spôsobom upraveným zákonom), nevyhnutný na ochranu

demokratickej spoločnosti a že táto záležitosť bude spravodlivo prejednaná. Tento

postup by súčasne predstavoval aj rešpektovanie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd“. S ohľadom na horeuvedené stanovisko

predseda najvyššieho súdu doporučil, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel

návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

II.

Návrh generálneho prokurátora na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 83 ods.

1

s , , , ,

v spojení s , 2 a Slovenskej

republiky

Podľa ustanovenia

Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov rozhodnutie o priestupku, ktorým

bola uložená pokuta vyššia ako 2 000 Sk alebo zákaz činnosti na čas dlhší ako šesť

mesiacov, alebo prepadnutie alebo zhabanie veci, ktorej hodnota presahuje 2 000 Sk,

je preskúmateľné súdom.

bol novelizovaný viacerými zákonmi, avšak

ustanovenie § 83 citovaného zákona novelizované nebolo. Zo znenia tohto

ustanovenia vyplýva, že z preskúmavacej kompetencie súdov boli takto vyňaté

rozhodnutia o priestupkoch, v ktorých bola uložená pokuta nižšia ako 2 000 Sk

alebo zákaz činnosti na čas kratší ako šesť mesiacov, alebo prepadnutie alebo

zhabanie veci, ktorej hodnota nepresiahla 2 000 Sk.

Ústavný súd pri posudzovaní návrhu generálneho prokurátora v prvom rade

skúmal súlad ustanovenia zákona o priestupkoch s .

Na základe tohto článku, „kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“

Podľa názoru ústavného súdu je nepochybné, že napadnuté ustanovenie § 83

ods. 1 nespĺňa podmienky prvej vety čl. 46 ods. 2 („kto tvrdí, že bol na svojich

právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby

preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak“), pretože

neumožňuje súdu preskúmať niektoré rozhodnutia o priestupkoch uložených orgánmi

verejnej správy.

Vylúčená je skupina subjektov, ktorým orgán verejnej správy rozhodnutím

v priestupkovom konaní uložil pokutu nižšiu ako 2 000 Sk alebo zákaz činnosti na čas

kratší ako 6 mesiacov, alebo prepadnutie veci alebo zhabanie veci, ktorej hodnota

nepresahuje 2 000 Sk. Na druhej strane tie isté subjekty požívajú inú právnu ochranu

len preto, že im v dôsledku prísnejšieho posudzovania orgánom štátnej správy bola

uložená pokuta vyššia ako 2 000 Sk, alebo zabavenie alebo zhabanie veci, ktorej

hodnota prevyšuje 2 000 Sk, alebo vyslovený zákaz činnosti dlhší ako šesť mesiacov,

hoci spáchali ten istý priestupok. Majú totiž právo proti takémuto rozhodnutiu podať

opravný prostriedok na nezávislý súdny orgán. Podľa názoru ústavného súdu je

vyššie uvedenou skutočnosťou preukázané, že ustanovenie § 83 ods. 1 zákona

o priestupkoch nie je v súlade s ustanovením .

Navrhovateľ ďalej vo svojom návrhu uvádzal, že ustanovenie § 83 ods. 1

zákona o priestupkoch nie je v súlade s a 2 . Podľa citovaného

článku: „Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej

povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.“

Ústavný súd nie je toho názoru, že sa občanovi uložením pokuty nižšej ako

2 000 Sk alebo prepadnutím veci, ktorej hodnota nepresahuje 2 000 Sk, atď., zníži

jeho ľudská dôstojnosť, alebo že utrpí na dobrej povesti a cti tým, že nemá zákonnú

možnosť požiadať o preskúmanie rozhodnutia orgánu štátnej správy nezávislým

súdom. Rovnako sa nestotožňuje s tvrdením, že ide o zásah, ktorý by narúšal jeho

právo na ochranu mena. Ústavný súd zastáva názor, že nejde ani o zásah do

súkromného a rodinného života.

Pokiaľ ide o ústavné právo na ochranu mena podľa , toto je

obsiahnuté v ustanovení . Citované ustanovenie zahrňuje

okrem práva fyzickej osoby na ochranu svojej osobnosti, najmä občianskej cti

a ľudskej dôstojnosti, aj ochranu mena a prejavov osobnej povahy. Z uvedeného

vidieť, že obsah práva na ochranu mena podľa ustanovenia § 11 Občianskeho

zákonníka sa v podstate nelíši od ústavného práva na ochranu mena podľa čl. 19 ods.

1 . Obsahom práva na ochranu mena podľa ustanovenia Občianskeho

zákonníka je výlučné právo fyzickej osoby používať k svojmu označeniu meno,

disponovať s ním a brániť tomu, aby niekto iný jeho meno k svojmu označeniu

neoprávnene používal, bez ohľadu na to, na aký účel by ho použil. Toto výlučné

a dispozičné právo môže občan realizovať aj tým spôsobom, že dá súhlas k použitiu

svojho mena. Kto by však bez výslovného súhlasu meno fyzickej osoby neoprávnene

používal, porušoval by tým nielen základné právo občana podľa ustanovenia čl. 19

ods. 1 , ale konal by aj v rozpore s ustanovením .

V danom prípade fyzická osoba tým, že sa dopustí priestupku a za priestupok bude

postihnutá podľa zákona o priestupkoch, nestráca právo na svoje meno, a teda právo

disponovať svojím menom.

Podľa názoru ústavného súdu preto neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že

ustanovenie § 83 ods. 1 zákona o priestupkoch je v nesúlade s čl. 19 ods. 1 a 2

, keďže jeho znenie zabezpečuje iný obsah práv, než ktorým argumentoval

navrhovateľ.

Navrhovateľ vo svojom návrhu namietal aj nesúlad ustanovenia § 83 ods. 1

zákona o priestupkoch s . Vychádza pritom zo skutočnosti, že

ustanovenie § 83 ods. 1 zákona o priestupkoch ustanovuje pre subjekty, ktoré možno

zahrnúť pod „osobný rozsah zákona“, dva rôzne režimy. Jedna skupina subjektov má

právo požiadať o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu o priestupku súdom (ak

ide o pokutu presahujúcu 2 000 Sk, zákaz činnosti nad šesť mesiacov, alebo ak

správny orgán vyslovil prepadnute veci alebo zhabanie veci, ktorej hodnota presahuje

2 000 Sk), kým druhá skupina subjektov (ktorým sa ukladá pokuta, zákaz činnosti,

prepadnutie veci, prípadne zhabanie veci pod tieto hranice) takúto ochranu na

preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu súdom nemá. Citované ustanovenie

deklaruje, že „ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i právach. Základné

práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“

Podľa názoru ústavného súdu je návrh navrhovateľa v tejto časti opodstatnený,

pretože nerovnosť medzi skupinami subjektov uvedených v posudzovanom

ustanovení zákona o priestupkoch je zreteľná a ničím neodôvodnená. Ustanovenie §

83 ods. 1 napadnutého zákona v časti, ktorá je uvedená vo výroku tohto nálezu, bod

2, nie je v súlade s .

V ďalšej časti návrhu navrhovateľ poukazoval na nesúlad ustanovenia § 83

ods. 1 zákona o priestupkoch s ustanovením . Podľa tohto článku

„zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť pre všetky prípady,

ktoré spĺňajú ustanovené podmienky“.

Podľa právneho názoru ústavného súdu je ustanovenie § 83 ods. 1 citovaného

zákona zjavne v nesúlade s v tej časti, v ktorej neposkytuje

rovnakú právnu ochranu tým fyzickým osobám, ktorým orgán štátnej správy

v priestupkovom konaní uložil pokutu, vyslovil zákaz činnosti, prepadnutie alebo

zhabanie veci pod hranicu, aká je uvedená v napadnutom ustanovení zákona, ako tým

fyzickým osobám, ktorým bola uložená pokuta, prepadnutie alebo zhabanie veci,

prípadne zákaz činnosti, ktorú umožňuje citované ustanovenie, teda nad hranicu

2 000 Sk, resp. pri zákaze činnosti nad hranicu 6 mesiacov.

Navrhovateľ žiadal vysloviť aj nesúlad ustanovenia § 83 ods. 1 citovaného

zákona s . Podľa tohto článku musí byť výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade

s . Ústavný súd už vyslovil, že napadnuté ustanovenie zákona nie je v súlade

s ustanovením a , preto zastáva názor, že ak zákonné

ustanovenie nie je v súlade s (niektorými článkami ), nemožno ho

vykladať a uplatňovať v súlade s . V dôsledku tohto protirečenia medzi

ustanovením zákona o priestupkoch a nie je nesúlad.

Ústavný súd sa zaoberal aj návrhom navrhovateľa o nesúlade ustanovenia § 83

ods. 1 zákona o priestupkoch s . Podľa tohto článku je Slovenská

republika zvrchovaný, demokratický a právny štát; neviaže sa na nijakú ideológiu

ani náboženstvo. Z odôvodnenia návrhu vyplýva, že navrhovateľ mal na mysli

„právny štát“. Ústavný súd v iných konaniach o súlade právnych predpisov alebo ich

častí s (s ústavnými článkami) už vyslovil právny názor, že prijatím zákona

porušujúceho konkrétne ustanovenia zákonodarný orgán nepostupoval v

súlade s (napr. , , , atď.). Princíp

právneho štátu proklamovaný v je základným ústavoprávnym princípom

Slovenskej republiky. Ak zákonodarný orgán nepostupuje v súlade s a jej

ustanoveniami, porušuje tým aj princíp, ktorý vyplýva z . Zákonodarný

orgán, rovnako ako ostatné orgány verejnej moci v Slovenskej republike (čl. 2 ods. 2

), je viazaný ústavnými kritériami.

Posudzovaný zákon spôsobuje pri uplatňovaní základných ústavných práv

a slobôd právnu neistotu, ktorá spočíva vo vytváraní neodôvodnených rozdielov

medzi fyzickými osobami. Časť týchto osôb nemá zapezpečené právo na spravodlivý

proces prejednaním priestupku nezávislým súdnym orgánom, preto podľa názoru

ústavného súdu ustanovenie § 83 ods. 1 napadnutého zákona nie je v súlade s čl. 1

.

Navrhovateľ v ďalšej časti návrhu žiadal, aby ústavný súd vyslovil nesúlad

ustanovenia zákona o priestupkoch s . Podľa citovaného

článku majú medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, prednosť

pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd. Na

odôvodnenie tejto časti návrhu okrem iného navrhovateľ uviedol, že ustanovenie § 83

ods. 1 zákona o priestupkoch nezabezpečuje taký rozsah základných práv a slobôd

ako Dohovor.

Podľa právneho názoru ústavného súdu treba ustanovenie chápať

predovšetkým ako všeobecný príkaz ústavnej normy všetkým (určeným) štátnym

orgánom Slovenskej republiky, ktoré sa vo svojej rozhodovacej alebo inej činnosti

stretávajú s nutnosťou rešpektovať (garantovať) ochranu tých ľudských práv

a základných slobôd, ktoré tvoria predmet tak medzinárodnoprávnej, ako aj

vnútroštátnej (zákonnej) úpravy. Ide o právny názor, ktorý už ústavný súd vyslovil

v inom svojom rozhodnutí () a je aplikovateľný aj pre toto rozhodnutie.

Článok 11 predpokladá súbežnú existenciu tak medzinárodnoprávnej, ako aj

vnútroštátnej právnej úpravy ľudského práva alebo základnej slobody. Pre proces ich

praktického uplatňovania stanovuje „podmienečnú prioritu“ medzinárodnej zmluvy

o ľudských právach a základných slobodách. K porušeniu môže dôjsť

len konaním, resp. postupom takého orgánu štátu, ktorý vo svojej rozhodovacej či inej

činnosti uplatňuje (aplikuje) vnútroštátnu právnu úpravu ľudského práva a slobody.

K porušeniu citovaného článku však nemôže dôjsť konaním orgánu, ktorý takúto

vnútroštátnu právnu úpravu sám vytvára, teda zákonodarným orgánom. Článok 11

počíta s existenciou Národnej rady Slovenskej republiky ako zákonodarným

orgánom, ktorý má oprávnenie prijímať zákony v určitom rozsahu upravujúce ľudské

práva a základné slobody. Touto skutočnosťou sa však vyčerpáva vzťah k čl. 11

. Národná rada Slovenskej republiky nie je takým orgánom, ktorý by prakticky

uplatňoval (aplikoval) zákon alebo medzinárodné zmluvy o ľudských právach

a základných slobodách, preto neprichádza do úvahy ani možnosť porušenia čl. 11

v dôsledku jeho zákonodarnej činnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že ustanovenie § 83 ods. 1

zákona o priestupkoch sa nemohlo dostať do nesúladu s tak, ako to tvrdí

vo svojom návrhu navrhovateľ.

III.

Návrh generálneho prokurátora na vyslovenie nesúladu ustanovenia

§ 83 ods. 1 zákona o priestupkoch s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 11

Navrhovateľ vo svojom návrhu žiada okrem vyslovenia nesúladu ustanovenia

zákona o priestupkoch s niektorými článkami vysloviť nesúlad aj

s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„Dohovor“) v spojení s . Pokiaľ ide o , ústavný súd už

vyššie vyslovil svoj právny názor. V ďalšom texte tohto odôvodnenia sa preto

ústavný súd zaoberá len názorom vzťahujúcim sa k čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Ustanovenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru v znení protokolov č. 3, 5 a 8 uverejneného

oznámením bývalého ministerstva zahraničných vecí č. znie: „Každý

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek

trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme

mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného

života účastníkov alebo, v rozsahu požadovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ

by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spravodlivosti“. Z citácie článku je evidentné, že problematiky, ktorú navrhovateľ

predložil na riešenie ústavnému súdu, sa dotýka iba prvá veta čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Ústavný súd pri formovaní svojho právneho názoru sledoval predovšetkým, či

je

rozhodnutie o priestupku, ktoré vydáva orgán štátnej správy, rozhodnutím

o občianskych právach a záväzkoch s trestnoprávnym aspektom a či je orgán štátnej

správy, ktorý rozhoduje o priestupkoch nezávislým tribunálom alebo takým orgánom,

za aký sa považuje nezávislý súd.

Pri riešení veci zohľadnil ústavný súd aj rozhodnutie Európskeho súdu pre

ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „Európsky súd“), ktorý sa súbežne zaoberal

touto problematikou v spojitosti so sťažnosťami občanov Slovenskej republiky

(Kadubec, Lauko), ktorým orgán štátnej správy uložil za priestupok pokutu nižšiu ako

2 000 Sk. Európsky súd sa zaoberal otázkou uloženia pokuty, kým úlohou ústavného

súdu v danom prípade bolo posúdiť súlad celého ustanovenia § 83 ods. 1 zákona

o priestupkoch, teda aj pokiaľ ide o zákaz činnosti, prepadnutie a zhabanie veci

v rozsahu, v akom ho napadol navrhovateľ.

Európsky súd vo veci Kadubec vyslovil právny názor, že menší priestupok, za

ktorý bol Kadubec odsúdený, sa síce nepovažuje za trestný čin podľa domáceho

práva, ale ide o „trestný čin“ všeobecného charakteru, pretože došlo k porušeniu

právneho predpisu a uložená pokuta má trestný charakter. Európsky súd ďalej

uviedol, že základom určenia, či sa priestupok bude kvalifikovať ako „trestný“ v

zmysle Dohovoru, je zistiť, či text definujúci priestupok patrí alebo nepatrí v zmysle

legislatívnej techniky žalovaného štátu do trestného práva. Potom je namieste

skúmať, majúc na zreteli predmet a účel čl. 6 Dohovoru, či obvyklý význam termínov

v právnom poriadku zmluvných strán má povahu porušenia zákona, ako aj povahu

a stupeň závažnosti sankcie, ktorá hrozí obvinenému. Rozhodnutie Európskeho súdu

zaväzuje Slovenskú republiku, a preto je povinnosťou ústavného súdu sa vo svojom

rozhodnutí na toto rozhodnutie odvolávať.

Ústavný súd, bez ohľadu na spomínané rozhodnutie, je toho názoru, že článok

6 ods. 1 Dohovoru možno aplikovať aj na priestupky, vzhľadom na ich relatívnu

podobnosť s trestným činom. Zákon o priestupkoch, ako aj obsahujú

niekoľko rovnakých procesných inštitútov, ako je napr. prezumpcia neviny alebo

právo nevypovedať. Pri rozhodovaní o priestupku sa rovnako ako u trestného činu

skúma zavinenie, stupeň ktorého ovplyvňuje uloženie určitého druhu sankcií.

Rozhodnutia o priestupkoch i o trestných činoch majú podobné účinky i v otázke

uplatňovania nárokov v občianskoprávnom konaní. Súdy sú týmito rozhodnutiami,

pokiaľ ide o základ žaloby, viazané. Istú podobnosť medzi trestnými činmi a

priestupkami treba vidieť pri vymedzení pojmu priestupok (ktorý upravuje § 2 zákona

o priestupkoch) a pojmu trestný čin (podľa ustanovenia ). V

oboch prípadoch ide o zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje spoločenské

vzťahy, resp. je pre spoločnosť nebezpečným činom. Významná je i skutočnosť, že

dáva možnosť udeliť milosť nielen u trestných činov,

ale aj u priestupkov. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd je toho

názoru, že i priestupok má trestnú povahu, a preto možno naň aplikovať čl. 6

Dohovoru.

Podľa názoru Európskeho súdu, vzhľadom na povahu priestupku a výšku

trestu, patrí priestupok z hľadiska Dohovoru vo všeobecnosti do trestnej oblasti.

Všeobecný charakter napadnutého právneho predpisu je vyjadrený v § 1 zákona

o priestupkoch, ktorý poukazuje na fakt, že všetci občania musia rešpektovať právne

predpisy a práva ostatných občanov. Európsky súd už konštatoval, že všeobecný

charakter právneho predpisu porušeného žiadateľom spolu s odstrašovacím a

trestným účelom uloženej pokuty postačia na to, aby priestupok v zmysle čl. 6

Dohovoru bol trestným podľa povahy. (Prípad Ozturk str. 20 § 53)

Ústavný súd skúmal, či možno orgán prejednávajúci priestupok, ktorým je

obvodný úrad alebo iný orgán štátnej správy, považovať za nezávislý a nestranný súd

zriadený zákonom. Európsky súd vyslovil k tejto otázke takýto právny názor: „Právo

na spravodlivý proces a prejednanie veci na nezávislom súde je dôležitým

komponentom a zastáva významnú úlohu v demokratickej spoločnosti. Na určenie

toho, či orgán môže byť považovaný za „nezávislý“ najmä od exekutívy je nevyhnuté

rešpektovať spôsob menovania jeho členov a dĺžku funkčného obdobia, existenciu

záruk voči vonkajším vplyvom, vzhľadom na existujúce predpisy upravujúce ich

odvolanie alebo záruky ich neodvolateľnosti, na zákon zakazujúci dávať im

inštrukcie zo strany exekutívy.“ (Rozsudok vo veci Campbell a Fell z roku 1984 A-

80 § 78-91 - nezávislý tribunál)

Ústavný súd s poukazom na právny názor Európskeho súdu konštatuje, že

orgány štátnej správy Slovenskej republiky prejednávajúce priestupky nie sú

nezávislými a nestrannými tribunálmi alebo nestranným súdom zriadeným zákonom,

pretože nespĺňajú ani jedno z kritérií ustanovených judikatúrou Európskeho súdu.

Obvodné a krajské úrady sú orgánmi štátnej správy. Menovanie vedúcich týchto

orgánov (obvodný úrad, okresný úrad, krajský úrad) je kontrolované exekutívou

a pracovníci prejednávajúci priestupky sú s príslušným štátnym orgánom v

pracovnom pomere. Sú teda odvolateľní z funkcie a sú povinní riadiť sa príkazmi

nadriadených. V konaní o priestupkoch nejde o konanie medzi stranami s

rovnakými právami ako pred nezávislým súdom, keďže správny orgán zlučuje v sebe

osobu žalobcu i sudcu. Z rovnakých dôvodov nemožno správny orgán v právnom

poriadku Slovenskej republiky považovať za iný orgán súdneho typu, ktorý by bol

integrovaný do štruktúry všeobecných súdov. Podľa názoru ústavného súdu

vzhľadom na spôsob menovania úradníkov, ktorí prejednávajú priestupky, a k

vonkajším vplyvom a ich problematickej nezávislosti nemožno tieto orgány

považovať za „nezávislé“ od výkonnej moci z pohľadu čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj

Európsky súd konštatoval, že poverenie dané administratívnym orgánom na stíhanie

a trestanie za priestupky nie je nezlučiteľné s Dohovorom. Súčasne uviedol, že

zainteresovaná osoba, ktorej práva sú garantované Dohovorom, musí mať možnosť

napadnúť akékoľvek rozhodnutie na súde v zmysle čl. 6 ods. 1. (Vec Le Compte

z roku 1983 A-58 § 29) Z tohto rozsudku Európskeho súdu vyplýva, že podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru postačí, ak rozhodnutie správneho orgánu, ktoré samo osebe

nezodpovedá požiadavkám tohto ustanovenia, podlieha následnej kontrole súdneho

orgánu s plnou jurisdikciou. Plnou jurisdikciou sa rozumie oprávnenie skúmať danú

vec po stránke skutkovej, ako aj po stránke právnej. Z uvedeného judikátu ústavný

súd vyvodzuje, že možnosťou súdneho preskúmania rozhodnutia správneho orgánu o

priestupku je naplnená požiadavka čl. 6 ods. 1 Dohovoru o prejednaní veci

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Novelizáciou do bola zaradená nová, piata

časť pod názvom „správne súdnictvo“. Problematika súvisí s rozšírením právomoci

súdov tak, aby bola v súlade s čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

Ustanoveniami a nasl. sa v zásade dosiahlo aj

splnenie požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pokiaľ ide o netrestnú oblasť. Preto je

podľa názoru ústavného súdu potrebné upraviť a dať do súladu i ustanovenie § 83

ods. 1 zákona o priestupkoch s čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Správne súdy preskúmavajú na

základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy. Rovnaký postup by sa mal vytvoriť aj pri rozhodovaní o priestupkoch podľa

ustanovenia § 83 ods. 1 zákona o priestupkoch v tých prípadoch, kde správny orgán

v priestupkovom konaní uložil pokutu nižšiu ako 2 000 Sk, prepadnutie a zhabanie

veci, kde hodnota je nižšia ako 2 000 Sk a vyslovený zákaz činnosti nepresahujúci 6

mesiacov, tak ako sa to dovoľuje ustanovením § 83 ods. 1 citovaného zákona.

Ústavný súd na tomto právnom a skutkovom základe rozhodol tak, ako je to

uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a vyslovil, že § 83 ods. 1 napadnutého

zákona nie je v označenej časti v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

príslušné ustanovenie o priestupkoch stráca

účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie citované ustanovenie

zákona do súladu s , stráca po šiestich mesiacoch od

vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Nález vyhlásený v Košiciach 15. októbra 1998