Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 27 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (36)PL. ÚS 12/97
PDF · 227.59 KB
No categories available
PL. ÚS 12/97
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana
Čiča a sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Ľubomíra Dobríka, JUDr. Jána Drgonca,
JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej, JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora
Šafárika na verejnom zasadnutí 22. septembra 1998 prerokoval návrh generálneho
prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 písm. a) a c)
Ústavy Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu ustanovenia § 83 ods. 1 zákona
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s čl. 11, čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 46 ods. 2
v spojení s čl. 19 ods. 1, 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a takto
r o z h o d o l :
1. Ustanovenie § 83 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov v časti „vyššia ako 2 000 Sk“, v časti „na čas dlhší ako
6 mesiacov“ a v časti „, ktorej hodnota presahuje 2 000 Sk“ nie je v súlade s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd publikovanom pod
č. 209/1992 Zb. v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Ustanovenie § 83 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov v časti „vyššia ako 2 000 Sk“, v časti „na čas dlhší ako
6 mesiacov“ a v časti „,ktorej hodnota presahuje 2 000 Sk“ nie je v súlade s čl. 46
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 3
3. Vo zvyšnej časti návrhu nevyhovuje.
O d ô v o d n e n i e
I.
Návrhom zo dňa 25. septembra 1997, doručeným Ústavnému súdu Slovenskej
republiky dňa 3. októbra 1997, sa generálny prokurátor Slovenskej republiky
domáhal vyslovenia nesúladu ustanovenia § 83 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 11 Ústavy Slovenskej republiky a
čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 46 ods. 2, v spojení s čl. 19 ods. 1, 2 a s čl. 152
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
Generálny prokurátor vychádzal z toho, že delikty sa v našom právnom
poriadku rozdeľujú na trestné činy, priestupky a iné správne delikty, pričom pojem
priestupku je definovaný v ustanovení § 2 ods. 1 napadnutého zákona. V návrhu
ďalej uvádza: „Slovenská republika ako právny štát je povinná zabezpečiť všetkým
občanom v prípadoch obdobných konaní rovnaké práva a vyžadovať od nich plnenie
rovnakých povinností. Tieto zásady sa taktiež premietajú do činnosti príslušných
štátnych orgánov, ktoré sú kompetentné v konkrétnych prípadoch konať“. Tieto
zásady, ako uvádza navrhovateľ, sú vyjadrené v čl. 12 ods. 1 a v čl. 13 ods. 3 ústavy.
„Teda v prípadoch posudzovaných procesne podľa jednej právnej normy, by mali
mať účastníci konania rovnaké procesné postavenie. V prípade konaní, v ktorých
rozhodujú orgány verejnej správy, jednou zo základných ústavných zásad, ktorými
disponuje účastník konania, je možnosť obrátiť sa na súd, ak sa účastník cíti byť
ukrátený rozhodnutím orgánov verejnej správy, za účelom preskúmania zákonnosti
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Je nesporné, že rozhodnutie o priestupku, ktorým bol obvinený uznaný za
vinného z priestupku, sa dotýka jeho dobrej povesti, ale častokrát i osobnej cti alebo
ochrany mena. Takýmto rozhodnutím sa môže zasiahnuť i do súkromného, ako aj
rodinného života. Pritom podľa čl. 19 ods. 1, 2 ústavy má každý právo na zachovanie
ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, ako aj na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Z preskúmavacej kompetencie súdov sú teda vyňaté rozhodnutia
o priestupkoch, u ktorých bola uložená pokuta nižšia ako 2 000,- Sk alebo zákaz
činnosti na čas kratší ako šesť mesiacov, alebo prepadnutie alebo zhabanie veci,
ktorej hodnota nepresiahla 2 000,- Sk. I keď sa v danom prípade jedná o rozhodnutie
orgánu verejnej správy (rozpor s článkom 46 ods. 2, veta prvá ústavy), ktorým bolo
zasiahnuté do základných práv a slobôd (rozpor s článkom 46 ods. 2, veta druhá v
spojení s článkom 19 ods. 1 a 2 ústavy), pričom v obdobných prípadoch,
vychádzajúc iba z výšky sankcie, resp. hodnoty prepadnutej alebo zhabanej veci,
súdy sú kompetentné na rozhodovanie (rozpor s článkom 12 ods. 1 a článkom 13 ods.
3 ústavy), je ustanovením § 83 ods. 1 zákona o priestupkoch vylúčená preskúmavacia
pôsobnosť súdov.
Navyše je ustanovenie § 83 ods. 1 zákona o priestupkoch v rozpore i s článkom
6 ods. 1 Európskeho dohovoru v spojení s článkom 11 ústavy. Podľa článku 6 ods. 1
Európskeho dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Vychádzajúc z uvedeného článku Európskeho dohovoru je pre založenie
pôsobnosti orgánov Rady Európy (ďalej len štrasburské orgány), ktoré sú oprávnené
podľa tohto dohovoru konať, rozhodujúce, či sa v preskúmavacom konaní
rozhodovalo o občianskych právach alebo záväzkoch občana alebo či tento bol
akokoľvek trestne obvinený. Ďalšou rozhodujúcou skutočnosťou je vyriešenie otázky,
či vec bola prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, t. j. či
bol zaručený spravodlivý proces, ktorého jedným zo základných predpokladov je
právo na súd a na prístup na súd, prípadne aby vec preskúmali nezávislé a nestranné
tribunály zriadené zákonom s tzv. úplnou jurisdikciou (právomoc preskúmavať vec
po stránke skutkovej i právnej). Rozhodovanie o priestupku sa v každom prípade
dotýka občianskych (základných) práv obvineného (čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy). Z
hľadiska charakteru niektorých priestupkov je možné tieto zaradiť do kategórie
protiprávnych trestných konaní, ktoré však najmä vzhľadom na následok nespĺňajú
kritériá ako trestné činy, a preto boli zákonom zverené do rozhodovacej právomoci
administratívnych orgánov, napr. § 23 ods. 1 písm. g), § 30 ods. 1 písm. f), g) zákona
o priestupkoch. V týchto prípadoch by preto do úvahy prichádzalo i preskúmanie
dôvodnosti trestného obvinenia.
O priestupkoch rozhodujú príslušné správne orgány zriadené zákonom, tieto
však nespĺňajú požiadavku nezávislého a nestranného tribunálu. Konanie pred
správnymi orgánmi sa riadi okrem iného zásadou dvojstupňového konania, účastníci
konania majú právo žiadať príslušný správny orgán vyššieho stupňa o preskúmanie
zákonnosti konania a rozhodnutia prvostupňového orgánu. Ďalšou zásadou, ktorou sa
riadi správne konanie, je zásada jednotnosti konania, z ktorej vyplýva, že konanie na
prvom i druhom stupni tvorí jeden celok spojený identitou účastníkov a predmetu
konania.
Postavenie účastníkov konania a správneho orgánu nie je ovládané zásadou
rovnosti, z čoho následne rezultuje mocenské, vrchnostenské postavenie správneho
orgánu, t. j. v konaní pred správnymi orgánmi sa neuplatňuje zásada rovnosti zbraní,
preto konanie pred nimi nemôže spĺňať ani náležitosti vyžadované článkom 6 ods. 1
Európskeho dohovoru. Správne orgány nemožno preto považovať vzhľadom na ich
„vrchnostenské“ postavenie v správnom konaní za „nestranné a nezávislé“.
Ústavným výrazom nutnosti zabezpečenia práv účastníkov v konaní pred
správnymi orgánmi (orgánmi verejnej správy) je ustanovenie článku 46 ods. 2 ústavy,
ktorým je umožnené každému domáhať sa preskúmania konania a rozhodnutia
orgánov verejnej správy nezávislými a nestrannými orgánmi, t. j. súdmi.
Nakoľko podľa článku 11 Ústavy Slovenskej republiky majú medzinárodné
zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, prednosť pred jej
zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd, je ustanovenie § 83
ods. 1 zákona o priestupkoch v rozpore i s čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru.
Občanovi je totiž v niektorých prípadoch znemožnené požiadať nestranný a nezávislý
súd zriadený zákonom o preskúmanie rozhodnutia o priestupku.“
Napokon navrhovateľ uviedol, že ustanovenie § 83 ods. 1 zákona
o priestupkoch je v rozpore aj s článkom 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad
a uplatňovanie ústavných zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov musí byť v súlade s ústavou.
Plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí
13. novembra 1997 predbežne prerokovalo návrh generálneho prokurátora a keďže
tento spĺňal všetky náležitosti, ktoré predpisuje § 20 a § 37 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995
Z. z., prijal ho podľa ustanovenia § 25 ods. 3 citovaného zákona na ďalšie konanie.
Ústavný súd požiadal o vyjadrenie k návrhu generálneho prokurátora Národnú
radu Slovenskej republiky dvakrát, naposledy 5. marca 1998, avšak bezvýsledne.
Listom z 11. marca 1998 sp. zn. 1690/1997 predseda Národnej rady Slovenskej
republiky požiadal predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky o určenie
neskoršieho termínu pojednávania vo veci s poukazom na skutočnosť, že
v súčasnosti je v legislatívnom procese novelizácia zákona o priestupkoch, ktorý je
predmetom návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky.
Predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 39 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení,
k návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky vyžiadal stanovisko
predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Predseda najvyššieho súdu v
stanovisku uviedol: „Rozhodnutie o vine a treste, aj keď ide o následok za menej
závažné protispoločenské konanie, sa vždy dotýka dôstojnosti a cti človeka. Stav
dôstojnosti a cti, resp. čestnosti ako ponímanie osoby samou sebou a inými, je
výsledkom postoja a konania dotknutej osoby k všeobecne uznávaným mravným
hodnotám, právom chráneným záujmom, k právam a povinnostiam. Keďže
rozhodnutie o vine záväzným spôsobom konštatuje protiprávnosť dotknutej osoby
proti týmto činiteľom ovplyvňujúcich mienku, dotýka sa toto práv deklarovaných v
čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a súčasne aj ako výsledok stíhania aj čl. 17
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to bez ohľadu na výšku a druh uloženého
trestu. Takto vlastne ide o taký druh rozhodnutí, ktoré podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky nesmú byť vylúčené z preskúmavacej právomoci súdu. Týmto
spôsobom môže Slovenská republika ako právny štát zabezpečiť garanciu ochrany
práv osôb v tom smere, že zásah rozhodnutím orgánu verejnej správy o priestupku
bude legitímny (z dôvodu a spôsobom upraveným zákonom), nevyhnutný na ochranu
demokratickej spoločnosti a že táto záležitosť bude spravodlivo prejednaná. Tento
postup by súčasne predstavoval aj rešpektovanie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd“. S ohľadom na horeuvedené stanovisko
predseda najvyššieho súdu doporučil, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel
návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky.
II.
Návrh generálneho prokurátora na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 83 ods.
1
zákona č. 372/1990 Zb. s čl. 11, čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 46 ods. 2
v spojení s čl. 19 ods. 1, 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky
Podľa ustanovenia § 83 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov rozhodnutie o priestupku, ktorým
bola uložená pokuta vyššia ako 2 000 Sk alebo zákaz činnosti na čas dlhší ako šesť
mesiacov, alebo prepadnutie alebo zhabanie veci, ktorej hodnota presahuje 2 000 Sk,
je preskúmateľné súdom.
Zákon č. 372/1990 Zb. bol novelizovaný viacerými zákonmi, avšak
ustanovenie § 83 citovaného zákona novelizované nebolo. Zo znenia tohto
ustanovenia vyplýva, že z preskúmavacej kompetencie súdov boli takto vyňaté
rozhodnutia o priestupkoch, v ktorých bola uložená pokuta nižšia ako 2 000 Sk
alebo zákaz činnosti na čas kratší ako šesť mesiacov, alebo prepadnutie alebo
zhabanie veci, ktorej hodnota nepresiahla 2 000 Sk.
Ústavný súd pri posudzovaní návrhu generálneho prokurátora v prvom rade
skúmal súlad ustanovenia § 83 ods. 1 zákona o priestupkoch s čl. 46 ods. 2 ústavy.
Na základe tohto článku, „kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“
Podľa názoru ústavného súdu je nepochybné, že napadnuté ustanovenie § 83
ods. 1 nespĺňa podmienky prvej vety čl. 46 ods. 2 („kto tvrdí, že bol na svojich
právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby
preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak“), pretože
neumožňuje súdu preskúmať niektoré rozhodnutia o priestupkoch uložených orgánmi
verejnej správy.
Vylúčená je skupina subjektov, ktorým orgán verejnej správy rozhodnutím
v priestupkovom konaní uložil pokutu nižšiu ako 2 000 Sk alebo zákaz činnosti na čas
kratší ako 6 mesiacov, alebo prepadnutie veci alebo zhabanie veci, ktorej hodnota
nepresahuje 2 000 Sk. Na druhej strane tie isté subjekty požívajú inú právnu ochranu
len preto, že im v dôsledku prísnejšieho posudzovania orgánom štátnej správy bola
uložená pokuta vyššia ako 2 000 Sk, alebo zabavenie alebo zhabanie veci, ktorej
hodnota prevyšuje 2 000 Sk, alebo vyslovený zákaz činnosti dlhší ako šesť mesiacov,
hoci spáchali ten istý priestupok. Majú totiž právo proti takémuto rozhodnutiu podať
opravný prostriedok na nezávislý súdny orgán. Podľa názoru ústavného súdu je
vyššie uvedenou skutočnosťou preukázané, že ustanovenie § 83 ods. 1 zákona
o priestupkoch nie je v súlade s ustanovením čl. 46 ods. 2 ústavy.
Navrhovateľ ďalej vo svojom návrhu uvádzal, že ustanovenie § 83 ods. 1
zákona o priestupkoch nie je v súlade s čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy. Podľa citovaného
článku: „Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.“
Ústavný súd nie je toho názoru, že sa občanovi uložením pokuty nižšej ako
2 000 Sk alebo prepadnutím veci, ktorej hodnota nepresahuje 2 000 Sk, atď., zníži
jeho ľudská dôstojnosť, alebo že utrpí na dobrej povesti a cti tým, že nemá zákonnú
možnosť požiadať o preskúmanie rozhodnutia orgánu štátnej správy nezávislým
súdom. Rovnako sa nestotožňuje s tvrdením, že ide o zásah, ktorý by narúšal jeho
právo na ochranu mena. Ústavný súd zastáva názor, že nejde ani o zásah do
súkromného a rodinného života.
Pokiaľ ide o ústavné právo na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, toto je
obsiahnuté v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka. Citované ustanovenie zahrňuje
okrem práva fyzickej osoby na ochranu svojej osobnosti, najmä občianskej cti
a ľudskej dôstojnosti, aj ochranu mena a prejavov osobnej povahy. Z uvedeného
vidieť, že obsah práva na ochranu mena podľa ustanovenia § 11 Občianskeho
zákonníka sa v podstate nelíši od ústavného práva na ochranu mena podľa čl. 19 ods.
1 ústavy. Obsahom práva na ochranu mena podľa ustanovenia § 11 Občianskeho
zákonníka je výlučné právo fyzickej osoby používať k svojmu označeniu meno,
disponovať s ním a brániť tomu, aby niekto iný jeho meno k svojmu označeniu
neoprávnene používal, bez ohľadu na to, na aký účel by ho použil. Toto výlučné
a dispozičné právo môže občan realizovať aj tým spôsobom, že dá súhlas k použitiu
svojho mena. Kto by však bez výslovného súhlasu meno fyzickej osoby neoprávnene
používal, porušoval by tým nielen základné právo občana podľa ustanovenia čl. 19
ods. 1 ústavy, ale konal by aj v rozpore s ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka.
V danom prípade fyzická osoba tým, že sa dopustí priestupku a za priestupok bude
postihnutá podľa zákona o priestupkoch, nestráca právo na svoje meno, a teda právo
disponovať svojím menom.
Podľa názoru ústavného súdu preto neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že
ustanovenie § 83 ods. 1 zákona o priestupkoch je v nesúlade s čl. 19 ods. 1 a 2
ústavy, keďže jeho znenie zabezpečuje iný obsah práv, než ktorým argumentoval
navrhovateľ.
Navrhovateľ vo svojom návrhu namietal aj nesúlad ustanovenia § 83 ods. 1
zákona o priestupkoch s čl. 12 ods. 1 ústavy. Vychádza pritom zo skutočnosti, že
ustanovenie § 83 ods. 1 zákona o priestupkoch ustanovuje pre subjekty, ktoré možno
zahrnúť pod „osobný rozsah zákona“, dva rôzne režimy. Jedna skupina subjektov má
právo požiadať o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu o priestupku súdom (ak
ide o pokutu presahujúcu 2 000 Sk, zákaz činnosti nad šesť mesiacov, alebo ak
správny orgán vyslovil prepadnute veci alebo zhabanie veci, ktorej hodnota presahuje
2 000 Sk), kým druhá skupina subjektov (ktorým sa ukladá pokuta, zákaz činnosti,
prepadnutie veci, prípadne zhabanie veci pod tieto hranice) takúto ochranu na
preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu súdom nemá. Citované ustanovenie
ústavy deklaruje, že „ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i právach. Základné
práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“
Podľa názoru ústavného súdu je návrh navrhovateľa v tejto časti opodstatnený,
pretože nerovnosť medzi skupinami subjektov uvedených v posudzovanom
ustanovení zákona o priestupkoch je zreteľná a ničím neodôvodnená. Ustanovenie §
83 ods. 1 napadnutého zákona v časti, ktorá je uvedená vo výroku tohto nálezu, bod
2, nie je v súlade s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
V ďalšej časti návrhu navrhovateľ poukazoval na nesúlad ustanovenia § 83
ods. 1 zákona o priestupkoch s ustanovením čl. 13 ods. 3 ústavy. Podľa tohto článku
„zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť pre všetky prípady,
ktoré spĺňajú ustanovené podmienky“.
Podľa právneho názoru ústavného súdu je ustanovenie § 83 ods. 1 citovaného
zákona zjavne v nesúlade s čl. 13 ods. 3 ústavy v tej časti, v ktorej neposkytuje
rovnakú právnu ochranu tým fyzickým osobám, ktorým orgán štátnej správy
v priestupkovom konaní uložil pokutu, vyslovil zákaz činnosti, prepadnutie alebo
zhabanie veci pod hranicu, aká je uvedená v napadnutom ustanovení zákona, ako tým
fyzickým osobám, ktorým bola uložená pokuta, prepadnutie alebo zhabanie veci,
prípadne zákaz činnosti, ktorú umožňuje citované ustanovenie, teda nad hranicu
2 000 Sk, resp. pri zákaze činnosti nad hranicu 6 mesiacov.
Navrhovateľ žiadal vysloviť aj nesúlad ustanovenia § 83 ods. 1 citovaného
zákona s čl. 152 ods. 4 ústavy. Podľa tohto článku musí byť výklad a uplatňovanie
ústavných zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade
s ústavou. Ústavný súd už vyslovil, že napadnuté ustanovenie zákona nie je v súlade
s ustanovením čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 3 ústavy, preto zastáva názor, že ak zákonné
ustanovenie nie je v súlade s ústavou (niektorými článkami ústavy), nemožno ho
vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou. V dôsledku tohto protirečenia medzi
ustanovením § 83 ods. 1 zákona o priestupkoch a čl. 152 ods. 4 ústavy nie je nesúlad.
Ústavný súd sa zaoberal aj návrhom navrhovateľa o nesúlade ustanovenia § 83
ods. 1 zákona o priestupkoch s čl. 1 ústavy. Podľa tohto článku je Slovenská
republika zvrchovaný, demokratický a právny štát; neviaže sa na nijakú ideológiu
ani náboženstvo. Z odôvodnenia návrhu vyplýva, že navrhovateľ mal na mysli
„právny štát“. Ústavný súd v iných konaniach o súlade právnych predpisov alebo ich
častí s ústavou (s ústavnými článkami) už vyslovil právny názor, že prijatím zákona
porušujúceho konkrétne ustanovenia ústavy zákonodarný orgán nepostupoval v
súlade s ústavou (napr. PL. ÚS 43/95, PL. ÚS 11/96, PL. ÚS 4/97, atď.). Princíp
právneho štátu proklamovaný v čl. 1 ústavy je základným ústavoprávnym princípom
Slovenskej republiky. Ak zákonodarný orgán nepostupuje v súlade s ústavou a jej
ustanoveniami, porušuje tým aj princíp, ktorý vyplýva z čl. 1 ústavy. Zákonodarný
orgán, rovnako ako ostatné orgány verejnej moci v Slovenskej republike (čl. 2 ods. 2
ústavy), je viazaný ústavnými kritériami.
Posudzovaný zákon spôsobuje pri uplatňovaní základných ústavných práv
a slobôd právnu neistotu, ktorá spočíva vo vytváraní neodôvodnených rozdielov
medzi fyzickými osobami. Časť týchto osôb nemá zapezpečené právo na spravodlivý
proces prejednaním priestupku nezávislým súdnym orgánom, preto podľa názoru
ústavného súdu ustanovenie § 83 ods. 1 napadnutého zákona nie je v súlade s čl. 1
Navrhovateľ v ďalšej časti návrhu žiadal, aby ústavný súd vyslovil nesúlad
ustanovenia § 83 ods. 1 zákona o priestupkoch s čl. 11 ústavy. Podľa citovaného
článku ústavy majú medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, prednosť
pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd. Na
odôvodnenie tejto časti návrhu okrem iného navrhovateľ uviedol, že ustanovenie § 83
ods. 1 zákona o priestupkoch nezabezpečuje taký rozsah základných práv a slobôd
ako Dohovor.
Podľa právneho názoru ústavného súdu treba ustanovenie čl. 11 ústavy chápať
predovšetkým ako všeobecný príkaz ústavnej normy všetkým (určeným) štátnym
orgánom Slovenskej republiky, ktoré sa vo svojej rozhodovacej alebo inej činnosti
stretávajú s nutnosťou rešpektovať (garantovať) ochranu tých ľudských práv
a základných slobôd, ktoré tvoria predmet tak medzinárodnoprávnej, ako aj
vnútroštátnej (zákonnej) úpravy. Ide o právny názor, ktorý už ústavný súd vyslovil
v inom svojom rozhodnutí (PL. ÚS 8/96) a je aplikovateľný aj pre toto rozhodnutie.
Článok 11 ústavy predpokladá súbežnú existenciu tak medzinárodnoprávnej, ako aj
vnútroštátnej právnej úpravy ľudského práva alebo základnej slobody. Pre proces ich
praktického uplatňovania stanovuje „podmienečnú prioritu“ medzinárodnej zmluvy
o ľudských právach a základných slobodách. K porušeniu čl. 11 ústavy môže dôjsť
len konaním, resp. postupom takého orgánu štátu, ktorý vo svojej rozhodovacej či inej
činnosti uplatňuje (aplikuje) vnútroštátnu právnu úpravu ľudského práva a slobody.
K porušeniu citovaného článku však nemôže dôjsť konaním orgánu, ktorý takúto
vnútroštátnu právnu úpravu sám vytvára, teda zákonodarným orgánom. Článok 11
ústavy počíta s existenciou Národnej rady Slovenskej republiky ako zákonodarným
orgánom, ktorý má oprávnenie prijímať zákony v určitom rozsahu upravujúce ľudské
práva a základné slobody. Touto skutočnosťou sa však vyčerpáva vzťah k čl. 11
ústavy. Národná rada Slovenskej republiky nie je takým orgánom, ktorý by prakticky
uplatňoval (aplikoval) zákon alebo medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, preto neprichádza do úvahy ani možnosť porušenia čl. 11
ústavy v dôsledku jeho zákonodarnej činnosti.
Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že ustanovenie § 83 ods. 1
zákona o priestupkoch sa nemohlo dostať do nesúladu s čl. 11 ústavy tak, ako to tvrdí
vo svojom návrhu navrhovateľ.
III.
Návrh generálneho prokurátora na vyslovenie nesúladu ustanovenia
§ 83 ods. 1 zákona o priestupkoch s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 11
Navrhovateľ vo svojom návrhu žiada okrem vyslovenia nesúladu ustanovenia
§ 83 ods. 1 zákona o priestupkoch s niektorými článkami ústavy vysloviť nesúlad aj
s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“) v spojení s čl. 11 ústavy. Pokiaľ ide o čl. 11 ústavy, ústavný súd už
vyššie vyslovil svoj právny názor. V ďalšom texte tohto odôvodnenia sa preto
ústavný súd zaoberá len názorom vzťahujúcim sa k čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Ustanovenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru v znení protokolov č. 3, 5 a 8 uverejneného
oznámením bývalého ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb. znie: „Každý
má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek
trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme
mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného
života účastníkov alebo, v rozsahu požadovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ
by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spravodlivosti“. Z citácie článku je evidentné, že problematiky, ktorú navrhovateľ
predložil na riešenie ústavnému súdu, sa dotýka iba prvá veta čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Ústavný súd pri formovaní svojho právneho názoru sledoval predovšetkým, či
je
rozhodnutie o priestupku, ktoré vydáva orgán štátnej správy, rozhodnutím
o občianskych právach a záväzkoch s trestnoprávnym aspektom a či je orgán štátnej
správy, ktorý rozhoduje o priestupkoch nezávislým tribunálom alebo takým orgánom,
za aký sa považuje nezávislý súd.
Pri riešení veci zohľadnil ústavný súd aj rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „Európsky súd“), ktorý sa súbežne zaoberal
touto problematikou v spojitosti so sťažnosťami občanov Slovenskej republiky
(Kadubec, Lauko), ktorým orgán štátnej správy uložil za priestupok pokutu nižšiu ako
2 000 Sk. Európsky súd sa zaoberal otázkou uloženia pokuty, kým úlohou ústavného
súdu v danom prípade bolo posúdiť súlad celého ustanovenia § 83 ods. 1 zákona
o priestupkoch, teda aj pokiaľ ide o zákaz činnosti, prepadnutie a zhabanie veci
v rozsahu, v akom ho napadol navrhovateľ.
Európsky súd vo veci Kadubec vyslovil právny názor, že menší priestupok, za
ktorý bol Kadubec odsúdený, sa síce nepovažuje za trestný čin podľa domáceho
práva, ale ide o „trestný čin“ všeobecného charakteru, pretože došlo k porušeniu
právneho predpisu a uložená pokuta má trestný charakter. Európsky súd ďalej
uviedol, že základom určenia, či sa priestupok bude kvalifikovať ako „trestný“ v
zmysle Dohovoru, je zistiť, či text definujúci priestupok patrí alebo nepatrí v zmysle
legislatívnej techniky žalovaného štátu do trestného práva. Potom je namieste
skúmať, majúc na zreteli predmet a účel čl. 6 Dohovoru, či obvyklý význam termínov
v právnom poriadku zmluvných strán má povahu porušenia zákona, ako aj povahu
a stupeň závažnosti sankcie, ktorá hrozí obvinenému. Rozhodnutie Európskeho súdu
zaväzuje Slovenskú republiku, a preto je povinnosťou ústavného súdu sa vo svojom
rozhodnutí na toto rozhodnutie odvolávať.
Ústavný súd, bez ohľadu na spomínané rozhodnutie, je toho názoru, že článok
6 ods. 1 Dohovoru možno aplikovať aj na priestupky, vzhľadom na ich relatívnu
podobnosť s trestným činom. Zákon o priestupkoch, ako aj Trestný zákon obsahujú
niekoľko rovnakých procesných inštitútov, ako je napr. prezumpcia neviny alebo
právo nevypovedať. Pri rozhodovaní o priestupku sa rovnako ako u trestného činu
skúma zavinenie, stupeň ktorého ovplyvňuje uloženie určitého druhu sankcií.
Rozhodnutia o priestupkoch i o trestných činoch majú podobné účinky i v otázke
uplatňovania nárokov v občianskoprávnom konaní. Súdy sú týmito rozhodnutiami,
pokiaľ ide o základ žaloby, viazané. Istú podobnosť medzi trestnými činmi a
priestupkami treba vidieť pri vymedzení pojmu priestupok (ktorý upravuje § 2 zákona
o priestupkoch) a pojmu trestný čin (podľa ustanovenia § 3 Trestného zákona). V
oboch prípadoch ide o zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje spoločenské
vzťahy, resp. je pre spoločnosť nebezpečným činom. Významná je i skutočnosť, že
Ústava Slovenskej republiky dáva možnosť udeliť milosť nielen u trestných činov,
ale aj u priestupkov. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd je toho
názoru, že i priestupok má trestnú povahu, a preto možno naň aplikovať čl. 6
Dohovoru.
Podľa názoru Európskeho súdu, vzhľadom na povahu priestupku a výšku
trestu, patrí priestupok z hľadiska Dohovoru vo všeobecnosti do trestnej oblasti.
Všeobecný charakter napadnutého právneho predpisu je vyjadrený v § 1 zákona
o priestupkoch, ktorý poukazuje na fakt, že všetci občania musia rešpektovať právne
predpisy a práva ostatných občanov. Európsky súd už konštatoval, že všeobecný
charakter právneho predpisu porušeného žiadateľom spolu s odstrašovacím a
trestným účelom uloženej pokuty postačia na to, aby priestupok v zmysle čl. 6
Dohovoru bol trestným podľa povahy. (Prípad Ozturk str. 20 § 53)
Ústavný súd skúmal, či možno orgán prejednávajúci priestupok, ktorým je
obvodný úrad alebo iný orgán štátnej správy, považovať za nezávislý a nestranný súd
zriadený zákonom. Európsky súd vyslovil k tejto otázke takýto právny názor: „Právo
na spravodlivý proces a prejednanie veci na nezávislom súde je dôležitým
komponentom a zastáva významnú úlohu v demokratickej spoločnosti. Na určenie
toho, či orgán môže byť považovaný za „nezávislý“ najmä od exekutívy je nevyhnuté
rešpektovať spôsob menovania jeho členov a dĺžku funkčného obdobia, existenciu
záruk voči vonkajším vplyvom, vzhľadom na existujúce predpisy upravujúce ich
odvolanie alebo záruky ich neodvolateľnosti, na zákon zakazujúci dávať im
inštrukcie zo strany exekutívy.“ (Rozsudok vo veci Campbell a Fell z roku 1984 A-
80 § 78-91 - nezávislý tribunál)
Ústavný súd s poukazom na právny názor Európskeho súdu konštatuje, že
orgány štátnej správy Slovenskej republiky prejednávajúce priestupky nie sú
nezávislými a nestrannými tribunálmi alebo nestranným súdom zriadeným zákonom,
pretože nespĺňajú ani jedno z kritérií ustanovených judikatúrou Európskeho súdu.
Obvodné a krajské úrady sú orgánmi štátnej správy. Menovanie vedúcich týchto
orgánov (obvodný úrad, okresný úrad, krajský úrad) je kontrolované exekutívou
a pracovníci prejednávajúci priestupky sú s príslušným štátnym orgánom v
pracovnom pomere. Sú teda odvolateľní z funkcie a sú povinní riadiť sa príkazmi
nadriadených. V konaní o priestupkoch nejde o konanie medzi stranami s
rovnakými právami ako pred nezávislým súdom, keďže správny orgán zlučuje v sebe
osobu žalobcu i sudcu. Z rovnakých dôvodov nemožno správny orgán v právnom
poriadku Slovenskej republiky považovať za iný orgán súdneho typu, ktorý by bol
integrovaný do štruktúry všeobecných súdov. Podľa názoru ústavného súdu
vzhľadom na spôsob menovania úradníkov, ktorí prejednávajú priestupky, a k
vonkajším vplyvom a ich problematickej nezávislosti nemožno tieto orgány
považovať za „nezávislé“ od výkonnej moci z pohľadu čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj
Európsky súd konštatoval, že poverenie dané administratívnym orgánom na stíhanie
a trestanie za priestupky nie je nezlučiteľné s Dohovorom. Súčasne uviedol, že
zainteresovaná osoba, ktorej práva sú garantované Dohovorom, musí mať možnosť
napadnúť akékoľvek rozhodnutie na súde v zmysle čl. 6 ods. 1. (Vec Le Compte
z roku 1983 A-58 § 29) Z tohto rozsudku Európskeho súdu vyplýva, že podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru postačí, ak rozhodnutie správneho orgánu, ktoré samo osebe
nezodpovedá požiadavkám tohto ustanovenia, podlieha následnej kontrole súdneho
orgánu s plnou jurisdikciou. Plnou jurisdikciou sa rozumie oprávnenie skúmať danú
vec po stránke skutkovej, ako aj po stránke právnej. Z uvedeného judikátu ústavný
súd vyvodzuje, že možnosťou súdneho preskúmania rozhodnutia správneho orgánu o
priestupku je naplnená požiadavka čl. 6 ods. 1 Dohovoru o prejednaní veci
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Novelizáciou do Občianskeho súdneho poriadku bola zaradená nová, piata
časť pod názvom „správne súdnictvo“. Problematika súvisí s rozšírením právomoci
súdov tak, aby bola v súlade s čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.
Ustanoveniami § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku sa v zásade dosiahlo aj
splnenie požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pokiaľ ide o netrestnú oblasť. Preto je
podľa názoru ústavného súdu potrebné upraviť a dať do súladu i ustanovenie § 83
ods. 1 zákona o priestupkoch s čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Správne súdy preskúmavajú na
základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy. Rovnaký postup by sa mal vytvoriť aj pri rozhodovaní o priestupkoch podľa
ustanovenia § 83 ods. 1 zákona o priestupkoch v tých prípadoch, kde správny orgán
v priestupkovom konaní uložil pokutu nižšiu ako 2 000 Sk, prepadnutie a zhabanie
veci, kde hodnota je nižšia ako 2 000 Sk a vyslovený zákaz činnosti nepresahujúci 6
mesiacov, tak ako sa to dovoľuje ustanovením § 83 ods. 1 citovaného zákona.
Ústavný súd na tomto právnom a skutkovom základe rozhodol tak, ako je to
uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a vyslovil, že § 83 ods. 1 napadnutého
zákona nie je v označenej časti v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
príslušné ustanovenie § 83 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch stráca
účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie citované ustanovenie
zákona do súladu s Ústavou Slovenskej republiky, stráca po šiestich mesiacoch od
vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
Nález vyhlásený v Košiciach 15. októbra 1998