Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 4/97

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v pléne zloženom z predsedu JUDr.

Milana Čiča a sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej,

JUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika na verejnom

zasadnutí 24. februára 1998 prerokoval návrh prezidenta Slovenskej republiky, zastúpeného

JUDr. Ivanom Trimajom, riaditeľom legislatívneho odboru Kancelárie prezidenta

Slovenskej republiky, proti Národnej rade Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. Milanom

Sečánskym, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl.

125 písm. a/ o vyslovenie nesúladu ustanovenia v spojení

s ustanovením o

rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky s ustanoveniami čl. 6 ods. 2, čl.

12 ods. 1 prvej vety a v spojení

s ustanovením druhej vety a o vyslovenie

nesúladu ustanovenia

Z.z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky s ustanoveniami čl. 1, čl. 2

ods. 2 a / a takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenie

Z.z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky n i e j e v súlade s

ustanoveniami , a / .

2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") bol 16. decembra

1996 doručený návrh prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len "navrhovateľ"),

zastúpeného JUDr. Ivanom Trimajom, riaditeľom legislatívneho odboru Kancelárie

prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len "zástupca navrhovateľa"), na začatie konania o

súlade právnych predpisov podľa / , na

vyslovenie nesúladu § 31 v spojení s § 151 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky s ustanoveniami

, prvej vety a v

spojení s ustanovením druhej vety a na vyslovenie

nesúladu ustanovenia

Z.z.o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky s ustanoveniami čl. 1, čl. 2

ods. 2 a / (ďalej len "").

Plénum ústavného súdu na svojom neverejnom zasadnutí 25. februára 1997

predbežne prerokovalo návrh prezidenta republiky a prijalo ho na ďalšie konanie a

rozhodnutie o veci podľa § 25 ods. 2 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení

II.

Navrhovateľ uviedol, že zákon Národnej rady Slovenskej republiky z 24. októbra

1996 č. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

"") v ustanovil, že "rokovacím jazykom na schôdzach národnej

rady a jej orgánov je štátny jazyk. Ak vystúpi na schôdzi cudzinec, kancelária zabezpečí

tlmočníka." Z toho vyplýva, že zákon nepriznáva právo, ktoré priznával derogovaný § 18

o rokovacom poriadku Slovenskej národnej

rady, podľa ktorého poslanec mal právo hovoriť v jazyku svojej národnosti a jeho reč sa

prekladala do slovenského jazyka.

Okrem toho sa v ustanovuje, že "zákon podpisuje

predseda Národnej rady do siedmich dní po jeho schválení. Po podpísaní ho zašle

predsedovi vlády a prezidentovi republiky na podpis tak, aby každému zostali štyri dni na

ich rozhodnutie." Takouto úpravou rokovací poriadok skrátil 15 dňovú lehotu, ktorá je

určená na rozhodovanie prezidenta republiky, na štyri dni od doručenia príslušného

zákona tomuto ústavnému činiteľovi.

Na základe uvedeného dospel navrhovateľ k záveru, že ustanovenia § 31 a 151

nie sú v súlade s ustanoveniami , prvej vety

a , v spojení s ustanovením druhej vety .

Ustanovenie nie je v súlade s ustanoveniami čl.

1, a / .

Argumenty navrhovateľa sa opierali o tieto úvahy a názory.

1. Právo občanov, patriacich k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám

používať ich jazyk v úradnom styku, zakotvuje ustanovenie .

Citované ustanovenie odkazuje na zákon, ktorý má určiť podmienky uplatňovania tohto

práva.

Po zrušení o úradnom jazyku v Slovenskej

republike o štátnom jazyku Slovenskej republiky, bol

o rokovacom poriadku Slovenskej národnej rady jediným

ustanovením, ktoré upravovalo právo používať jazyk národnostných menšín v úradnom

styku. Prijatím (a ) posudzovaného o rokovacom

poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, zostalo ustanovenie čl. 34 ods. 2 písm. b/

, a v tomto vzťahu aj ustanovenie , v právnom poriadku Slovenskej

republiky nevykonané. Neexistencia úpravy, ktorej vydanie prikazuje, je v rozpore s

cit. ustanoveniami a najmä .

2. Na uvedenom konštatovaní nič nemení jestvovanie práva, uvedeného v čl. 47 ods.

4 , ktoré bolo vykonané ustanoveniami a

ods. 14 . Citované ustanovenia dávajú právo používať materinský jazyk

"účastníkovi" občianskeho súdneho konania, resp. "každému", kto vypovedá pred orgánmi

činnými v trestnom konaní. Obdobné ustanovenia - napríklad na základe čl. 5 bodu 2, čl. 6

bodu 3, čl. 14 Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - majú

aj právne poriadky krajín, v ktorých nežijú relevantné menšiny. Z toho vyplýva, že cit.

ustanovenia a sú adresované

predovšetkým cudzincom. Citované ustanovenia však využívajú aj občania patriaci k

národnostným menšinám. Napriek tomu nejde o úpravy, primárne zamerané na realizáciu

ústavného práva, vyplývajúceho z .

3. Priamo na používanie jazyka menšín v úradnom styku nie sú zamerané ani

predpisy, ktoré upravujú menšinové práva napríklad v oblasti používania mien (§ 2 ods. 1, §

14 , , , ), v oblasti školstva

a vzdelávania (najmä v znení neskorších predpisov), pri označovaní

obcí na dopravných značkách (), resp. širšie koncipovaných

predpisov, akým je zákon o povinných výtlačkoch periodických a neperiodických publikácií

( v znení ), atď.

4. Právo používať menšinové jazyky na rokovaní parlamentu bolo upravené,

počínajúc rokom 1920, takmer vo všetkých rokovacích poriadkoch parlamentov na našom

území. Ustanovovali o tom § 49 ods. 2 zákona č. 325/1920 Zb., § 49 ods. 2 zákona č.

326/1920 Zb., § 48 ods. 2 zákona č. 84/1939 Sl.z.,

SNR, , , zákona

SNR č. , , zákona č.

, , ,

, a

Z uvedeného vyplýva, že právo používať jazyk národnostných menšín na rokovaní

parlamentu, vrátane Národnej rady Slovenskej republiky, sa dlhodobo považovalo za

dôležitú súčasť práv národnostných menšín. Vyjadrovalo rovnoprávne postavenie občanov,

ktorí sú príslušníkmi menšín s inými občanmi. Opustenie princípu rovnosti je v rozpore s

citovaným ustanovením prvej vety .

5. Ustanovenia a nie je možné - na rozdiel

od iných ustanovení - aplikovať priamo, bez vykonávacieho zákona. Bráni tomu

znenie , ktoré neposkytuje právo používať jazyk menšiny v

úradnom styku všeobecne, ale iba "za podmienok ustanovených zákonom". teda

nedáva právo príslušníkovi národnostnej menšiny používať materinský jazyk v úradnom

styku kdekoľvek, ale iba tam, kde to odôvodňuje buď koncentrácia týchto občanov do

početne relevantnej skupiny (v minulosti určenej územím s ich 20 % podielom), alebo

povaha orgánu, v ktorom sú národnostné menšiny zastúpené. Takým orgánom je Národná

rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“).

6. Ustanovenie je zaradené do druhej hlavy , t.j.

medzi základné práva a slobody. V dôsledku toho sa však aj na právo používať jazyk

národnostnej menšiny v úradnom styku vzťahuje postulát výslovne vyjadrený v čl. 12 ods. 1

v druhej vete , podľa ktorého sú uvedené práva nezrušiteľné.

Keďže zrušil , zrušil bez

náhrady právo, ktoré je v zmysle druhej vety nezrušiteľné. Takto sa toto

ustanovenie zákona dostalo do rozporu s cit. ustanovením .

7. Ustanovenie / , ktoré upravuje lehotu na vrátenie zákona,

poskytuje túto lehotu prezidentovi republiky. To vyplýva z výslovného znenia cit.

ustanovenia "prezident môže vrátiť ...zákona ...v lehote 15 dní ...", a tiež zo systematického

zaradenia cit. čl. 102 do prvého oddielu šiestej hlavy, ktorý upravuje postavenie a

právomoci prezidenta republiky. Napokon plynie aj z nepochybnej skutočnosti, že tzv.

právo veta patrí iba hlave štátu (porov. čl. 87 ods. 3 a 4). Aj v prípade upravenom v čl. 87

ods. 4 (ktoré je - mimochodom - ustanovením medzi známymi celkom

ojedinelým), ide o veto prezidenta republiky a nie o veto vlády.

Možno teda jednoznačne konštatovať, že lehota, uvedená v / ,

je lehotou danou prezidentovi. Ústavnú lehotu však nemôže zákon neodôvodnene skracovať

a lehotu, ktorú dáva výlučne prezidentovi, nemôže zákon deliť medzi prezidenta,

predsedu národnej rady a predsedu vlády, a to takým spôsobom, že prezidentovi republiky

ponecháva z ústavnej lehoty prakticky iba štvrtinu. Preto je ustanovenie § 92 ods. 1 zákona

č. v zjavnom rozpore s / .

8. Je pravdou, že ustanovenie / určuje plynutie 15 dňovej

lehoty od schválenia zákona a nie tak, ako je to v ústavných aj iných úpravách obvyklé, od

jeho doručenia. O to viac však bolo potrebné v zákone, ktorý o.i. upravuje legislatívny

postup od prijatia zákona do jeho odoslania na publikáciu, zabezpečiť, aby prezident

republiky mohol svoje ústavné právo reálne použiť. Tak bol formulovaný návrh zákona,

predložený skupinou poslancov z koalície aj z opozície, ale pri prerokúvaní bol zmenený

spôsobom, ktorý poprel uvedený účel tohto ustanovenia.

Pretože nie je prakticky možné doručiť prezidentovi republiky zákon, už podpísaný

predsedom národnej rady, v deň jeho schválenia, a keďže podpis predsedu vlády musí

predchádzať podpisu prezidenta, aby prezident republiky mohol zistiť, že ho vláda nemieni

požiadať o vrátenie zákona, nie je možné reálne požadovať, aby prezident republiky mal

oficiálny text k dispozícii po celú dobu uvedenú v / . Ale z

nepochybnej skutočnosti, že ide o ústavnú lehotu danú prezidentovi a nie iným orgánom

vyplýva, že podstata 15 dňovej lehoty, t.j. minimálne jej prevažná časť, musí byť na riadne

rozhodovanie hlavy štátu zachovaná.

Rovnako je nepochybné, že prezidentovi republiky musí byť zákon predsedom

národnej rady doručený, inak nemožno hovoriť v pravom zmysle slova o "vrátení" zákona

(, 4, / ). Tieto jednoznačné ústavné povinnosti sa však v

praxi vážne porušujú. Už sedemnásťkrát mi bol zákon doručený po uplynutí pätnástich dní

od jeho schválenia, takže sa v rade prípadov musel "vracať" zákon, ktorý nebol ani

doručený.

Prezident republiky nemôže zodpovedne rozhodovať o podpísaní, alebo vrátení

zákona, ktorého schválené znenie nemá k dispozícii na čas, reálne potrebný na

preštudovanie zákona, jeho vnútorných súvislostí i súvislostí s inými zákonmi, na

vytvorenie si názoru o súlade zákona s , na rozhodnutie o podpísaní, alebo vrátení

zákona a na prípadné vyhotovenie rozhodnutia o vrátení zákona, vrátane pripomienok k

nemu ( ). Pritom posudzovaný rokovací poriadok - správne - požaduje,

aby prezident republiky predložil svoje pripomienky v legislatívnom vyjadrení (§ 90 ods. 1

posledná veta posudzovaného zákona). Prezident republiky nemôže rozhodovať iba podľa

návrhu zákona, keď sa (často početné) návrhy na jeho zmenu predkladajú v písomnej forme

iba predsedajúcemu schôdze (§ 29 ods. 1, § 82 ods. 2, § 86 cit. zákona), prípadne sa

odovzdávajú poslancom, ale prezidentovi republiky sa nedoručujú.

9. Ústavný súd už v uznesení z 11. júla 1996 č. uviedol, že "z ústavnej

zásady vzájomnej spolupráce oboch zložiek výkonnej moci Slovenskej republiky vyplýva aj

ich záväzok spolupôsobiť pri výkone určenej ústavnej právomoci jednej z nich aj

bez nutnosti výslovného ústavného zakotvenia tohto spolupôsobenia" (str. 12). Ústavný súd

súčasne vyslovil, že povinnosť spolupôsobenia sa netýka iba vlády a prezidenta republiky,

ale že "podobne možno charakterizovať aj obsah záväzku Národnej rady Slovenskej

republiky s ohľadom na využitie ústavných právomocí prezidenta Slovenskej republiky ..."

(str. 13). Lehota, potrebná na splnenie záväzku spolupôsobiť pri výkone ústavnej právomoci

iného ústavného orgánu, "je podmienená jedine splnením ústavných či iných podmienok

spätých s uplatnením tej ústavnej právomoci jednotlivej zložky štátnej moci Slovenskej

republiky, ktorá predstavuje jej spolupôsobenie pri výkone ústavnej právomoci inej zložky

štátnej moci" (str. 15).

Posudzovaný zákon sa zásadou riadnej spolupráce a vymedzením lehoty na túto

spoluprácu časom, ktorý je potrebný na splnenie vlastnej úlohy (t.j. úlohy predsedu národnej

rady resp. úlohy predsedu vlády), neriadi. Na úkony, ktoré majú v podstate technický

charakter, sa vymedzilo 11 dní, ale na ústavné rozhodovanie, ktoré má zásadný význam, sú

iba 4 dni.

Podľa nového rokovacieho poriadku sa zákony národnej rady budú schvaľovať

spravidla v troch čítaniach. V treťom čítaní môže dôjsť k zmenám len výnimočne, preto

čistopis schváleného zákona môže byť vyhotovený obvykle už v nasledujúci deň, v

zložitých prípadoch o deň neskôr. Predseda národnej rady podpisom potvrdzuje iba súlad

vyhotoveného znenia s prijatým textom; iné oprávnenie nemá. Na uvedené úkony

nepotrebuje 7 dní, t.j. takmer polovicu lehoty, uvedenej v / .

Ak sa vláda rozhodne požiadať prezidenta republiky o vrátenie zákona, štvordňová

lehota, uvedená v § 92 ods. 1, pre ňu neplatí (§ 92 ods. 2 posudzovaného zákona). Vláda má

teda k dispozícii takmer 8 dní. Ak však vláda nepostupuje spôsobom, uvedeným v čl. 87

ods. 4 , má jej predseda iba na podpis zákona rovnakú lehotu, ako prezident republiky

na všetky vyššie uvedené úkony, vrátane vlastného rozhodnutia, vyhotovenia rozhodnutia

o vrátení zákona, vypracovanie zdôvodnených pripomienok a ich vyjadrenia v legislatívnej

forme.

10. V náleze č. ústavný súd uviedol, že "v právnom štáte kompetencie,

práva a povinnosti a zákonom upravené postupy orgánov štátu vytvárajú nevyhnutný

predpoklad pre ústavnú rovnováhu. Jej súčasťou je i systém deľby moci na zákonodarnú,

výkonnú a súdnu moc, ktoré sú v parlamentnej demokracii autonómne a vzájomne

prepojené len väzbami ústavnej kontroly a spolupráce. Z princípu ústavnej rovnováhy

vyplýva, že ani zákonodarca nemôže voľne disponovať jednotlivými zložkami moci v štáte.

Aj zákonodarný orgán je viazaný a jej princípmi, ktorých zmenu

nepripúšťa."

Posudzovaný zákon tieto závery nerešpektuje. Právo vrátiť zákon je významnou

súčasťou systému bŕzd, protiváh a záruk, ktoré prezident republiky, ako reprezentant

výkonnej moci, uplatňuje voči zákonodarnej moci. Ak má byť toto právo reálne, je

nevyhnutné, aby národná rada svojou zákonnou úpravou legislatívneho postupu v štádiu od

schválenia zákona po jeho odoslanie na publikáciu, vytvorila prezidentovi republiky

potrebné podmienky a aby predseda národnej rady svojou praktickou činnosťou riadne a

včas umožnil prezidentovi republiky výkon jeho ústavného práva. Keďže posudzovaný § 92

zákona dáva predsedovi národnej rady na uskutočnenie technických úkonov 7 dní,

predsedovi vlády (ak vláda nemieni požiadať o vrátenie zákona) iba na podpis 4 dni a

prezidentovi republiky na vážne rozhodnutie, ktorému musí predchádzať rad dôležitých

úkonov, ktoré musí byť riadne vyhotovené, zdôvodnené a doplnené o požadované

legislatívne riešenia v náležitej forme, zhruba polovicu toho času, ktorý sa poskytol

predsedovi národnej rady a taký istý čas, ako sa poskytol predsedovi vlády, nerešpektuje

princípy deľby moci a ich rovnováhy, ani povinnosť tieto princípy v zákonodarstve plne

uznávať a realizovať.

Na základe tejto argumentácie prezident republiky navrhol, aby ústavný súd po

predbežnom prerokovaní tento návrh prijal a vydal tento nález:

"1. Ustanovenie v spojení s ustanovením n i e

j e v s ú l a d e s ustanoveniami čl. 6 ods. 2, čl. 12 ods. 1 prvej vety a čl. 34 ods. 2 písm.

b/ , v spojení s ustanovením druhej vety

Slovenskej republiky.

2. Ustanovenie n i e j e v s ú l a d e

s ustanoveniami , a / ".

Na verejnom ústnom pojednávaní zástupca navrhovateľa doplnil dôvody uvedené v

písomnom vyhotovení návrhu. Z týchto argumentov sa najpodstatnejšia časť týkala nálezu

ústavného súdu k zákonu o štátnom jazyku sp.zn. , z ktorého vyplýva, že

„jednotlivé ustanovenia zákona o štátnom jazyku by sa mohli dostať do nesúladu s čl. 34

, ak by sa zákon

a/ obracal priamo na príslušníkov národnostných menšín, alebo etnických skupín, to

nerobí tento zákon, alebo

b/ obracal sa na nich nepriamo, ako na občanov Slovenskej republiky, to tento zákon

robí, pretože poslancom môže byť len občan Slovenskej republiky a každý poslanec ako

občan Slovenskej republiky musí hovoriť v parlamente iba po slovensky,

c/ prikazoval im používať štátny jazyk, to tento zákon výslovne robí, hovorí, že sú

povinní používať štátny jazyk a

d/ prikazoval im používať štátny jazyk aj v tej oblasti, v ktorej im

garantuje používanie jazyka menšiny bez možnosti akejkoľvek výnimky. Tak isto to toto

ustanovenie výslovne robí. Prikazuje im používať štátny jazyk v oblasti úradného styku,

pretože rokovanie parlamentu je úradným konaním, v oblasti kde podľa majú

garantované právo používať svoj jazyk aspoň v rozsahu, ktorý určí zákon. Keďže nijaký

zákon neurčuje tento rozsah, je toto ich právo zrušené, v rozpore s čl. 12 ods. 1 druhá veta,

ktorý považuje základné práva a slobody za nezrušiteľné. Ako všetci vieme, národnostné

práva sú u nás koncipované na princípe individuálnych ústavných práv občanov.

Ďalej ústavný súd v tomto svojom náleze uzavrel o tom, že nastal stav v zákone o

štátnom jazyku, keď sa tým občanom Slovenskej republiky, ktorí patria k národnostným

menšinám alebo etnickým skupinám, prikazuje v úradnom styku používať výlučne štátny

jazyk, bez akejkoľvek výnimky. Týka sa to § 5 ods. 3 zákona, o ktorom rozhodol ústavný

súd, že odporuje ústave. Odňala sa možnosť používať jazyk v úradnom styku a toto

ustanovenie sa dostalo do nesúladu s . Je to rovnaký prípad ako

ten, o ktorý ide teraz. Čiže ústavný súd tu už zaujal stanovisko vecne zhodné s názorom,

ktorý tu zastupujem. Na záver ústavný súd hovorí, že zákonodarca mal súčasne tým, ktorí

patria k národnostným menšinám, zaručiť právo na používanie ich jazyka, keďže garancie

reálneho výkonu základných ľudských práv a slobôd patria k základným znakom právneho

štátu a tento ich je povinný zabezpečovať kontinuálnym, t.j., v čase nepretržitým spôsobom,

zákon znemožnil praktické uplatňovanie základného práva obsiahnutého v čl. 34 ods. 2

písm. b/ . Aj tento citát v plnom rozsahu, keď nebudeme hovoriť o zákone o štátnom

jazyku, ale o § 34 rokovacieho poriadku národnej rady, v plnom rozsahu všetky tieto závery

dopadajú na posudzovaný prípad“.

Aj z tohto dôvodu považoval zástupca navrhovateľa návrh prezidenta republiky za

dôvodný.

III.

Predseda ústavného súdu vyzval listom z 19. decembra 1996 predsedu národnej

rady, aby sa písomne vyjadril k návrhu do 15. februára 1997. Predseda národnej rady

písomné stanovisko do termínu ústneho zasadnutia pléna ústavného súdu nepredložil.

Listom zo dňa 2. februára 1998 oznámil, že v predmetnej veci bude národnú radu

zastupovať poslanec Milan Sečánsky (ďalej len "zástupca národnej rady").

Zástupca národnej rady na ústnom pojednávaní uviedol, že navrhuje nevyhovieť

návrhu prezidenta republiky z týchto podstatných dôvodov.

1/ Ustanovenie uvádza, že rokovacím jazykom na

schôdzach národnej rady a jej orgánov je štátny jazyk. Ak vystúpi na schôdzi cudzinec,

kancelária zabezpečí tlmočníka. Ďalej uvádza, že používanie iných

jazykov než štátneho jazyka v úradnom styku ustanoví zákon. Podľa navrhovateľa je medzi

týmito dvomi ustanoveniami rozpor. Národná rada ako jediný ústavodarný a zákonodarný

zbor v Slovenskej republike schválením § 31 rokovacieho poriadku uzákonila teda štátny

jazyk ako jazyk rokovací len na schôdzach národnej rady a na schôdzach jej orgánov, nikde

inde nie. V národnej rade sa však veľmi často ývajú rôzne jazyky, bežne je tam

maďarčina, nemčina, slovenčina. Toto ustanovenie sa vzťahuje len na rokovanie orgánov

národnej rady. Vôbec tu nejde o bežný úradný styk, toho sa § 31 citovaného zákona

nedotýka. Z tohto hľadiska považuje zástupca národnej rady za irelevantné aj tvrdenie, že

používanie iného ako štátneho jazyka zostalo v tomto prípade neupravené.

Za dôležité považoval zástupca národnej rady uviesť, že ústavný súd nemá

kompetenciu posudzovať súlad, resp. nesúlad jednotlivých zákonov, ale len súlad zákonov s

. Zákonodarca v legislatívnom procese musí dbať na skutočnosť, aby zákony nestáli

proti sebe, ale aby boli vo vzájomnom súlade. Preto aj národná rada pri konečnom

normovaní musela vziať do úvahy aj existujúci

Z.z.

Zástupca národnej rady ďalej poukázal na nález ústavného súdu sp.zn. ,

ktorým sa rozhodlo, že len citovaného zákona nie je v súlade s . Viaceré

argumenty, ktoré ústavný súd v tomto náleze uvádza, svedčia aj v prospech súladu § 31

rokovacieho poriadku s . Konštatovanie navrhovateľa, že po zrušení

o úradnom jazyku o štátnom jazyku bol §

18 o rokovacom poriadku jediným ustanovením, ktoré upravovalo

právo používať jazyk národnostných menšín v úradnom styku, nepovažoval zástupca

národnej rady za správne. Ani v tomto prípade nešlo o bežný úradný styk. Aj zákon SNR č.

upravoval len rokovanie na schôdzach národnej rady a jej orgánov. Nešlo

o bežný úradný styk. Súhlasil s navrhovateľom, že právo používať menšinové jazyky bolo

upravené skoro vo všetkých rokovacích poriadkoch parlamentov, ktoré prv pôsobili na

našom území, pravda, ak berieme do úvahy len parlamenty po roku 1918. Po prvýkrát sa

táto úprava objavila po roku 1920. Podľa názoru zástupcu národnej rady však treba vidieť aj

politické príčiny a pozadie týchto úprav. V literatúre o tom sa dá dočítať. Po prvej svetovej

vojne to bolo skôr gesto víťazov proti porazeným. Za existencie Slovenského štátu sa

uplatnila zásada reciprocity, po druhej svetovej vojne už platili princípy medzinárodných

dohovorov, ale fakticky boli blokované nanútenou autoritou komunistickej strany. Tak sa

stalo, že používanie jazykov menšín v parlamentoch bolo de iure legalizované, ale de facto

sa nepoužívalo.

K tvrdeniu navrhovateľa, že je v rozpore s

s prvou vetou a s v spojení s druhou vetou ,

zástupca národnej rady uviedol citáciu uvedených článkov , pričom osobitne

zdôraznil, že ustanovenie ods 2 písm. b/ zaručuje okrem práva na osvojenie si

štátneho jazyka aj právo používať tento jazyk v úradnom styku.

V súlade s citovaným nálezom ústavného súdu zástupca národnej rady vyjadril

presvedčenie, že používanie štátneho jazyka v orgánoch národnej rady nie je v žiadnom

vzťahu a ani v žiadnej príčinnej súvislosti so základným právom príslušníkov

národnostných menšín a etnických skupín, ktoré je uvedené v .

Z tohto dôvodu nemožno, podľa názoru zástupcu národnej rady, posudzovať ani § 31

ako rozporný s . Jeho obsahom sa neporušujú základné

práva a slobody uvedené v ústave. Prijaté riešenie v § 31 cit. zákona konečne vychádza z

toho, že poslanci zvolení občanmi, ako ich zástupcovia, by mali vykonávať svoj mandát v

duchu ústavného sľubu, ktorý skladali podľa . Na to, aby tento mandát mohli

vykonávať bez prekážky priamej komunikácie na schôdzach národnej rady a jej orgánov, je

nutná znalosť a používanie štátneho jazyka. Národná rada Slovenskej republiky nie je úrad.

Ako najvyšší zastupiteľský orgán, ktorého základnou, nie však jedinou povinnosťou, je moc

zákonodarná, využila aj v tomto prípade svoje kompetencie na úpravu rokovacieho jazyka v

súlade so zákonom o štátnom jazyku.

Záverom zástupca národnej rady zdôraznil, že rozvoj štátnosti si nemožno predstaviť

bez rozvoja oprávnených záujmov štátotvorného národa. Právo na úpravu uvedené v § 31

túto zásadu v plnom rozsahu rešpektuje.

K návrhu navrhovateľa, že ustanovenie je v rozpore s

ustanoveniami a s , zástupca národnej rady uviedol presnú citáciu

jednotlivých ustanovení. Ďalej uviedol, že podľa dikcie / , čo uvádza aj

navrhovateľ, nie je plynutie 15 dňovej lehoty na vrátenie zákona do národnej rady na

opakované prerokovanie prezidentom republiky určené dňom doručenia, ale dňom

schválenia. Národná rada si je vedomá tohto problému, vyplývajúceho z a vychádza

z toho, že určenie lehôt na podpísanie schváleného zákona zrýchli jeho doručovanie tak

predsedovi vlády, ako aj prezidentovi republiky. Lehoty určené v § 92 treba považovať za

medzné. To sa týka najmä 7 dňovej lehoty danej predsedovi národnej rady. V tejto súvislosti

zástupca národnej rady nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že táto 15 dňová lehota, ktorá je

uvedená v ústave, je daná čiste prezidentovi republiky. Táto lehota podľa jeho názoru má

trochu iný charakter. Táto lehota len hovorí, že ak bude zákon vrátený do národnej rady,

musí sa tak urobiť do 15 dní. Za tým treba vidieť niečo viac ako to, že prezident by mal mať

tento zákon k dispozícii 15 dní. Pritom podľa tvrdenia zástupcu národnej rady netreba

zabudnúť, že zákon predovšetkým treba prepísať na čisto. Nesúhlasil preto s tým, ak sa

vychádza z doterajšej praxe, čo tvrdí navrhovateľ, že už po druhom čítaní možno zákon

prepisovať na čisto. Nemožno. Tretie čítanie je na to, aby sa odstránili prípadné technické

chyby, jazykové chyby, alebo iné chyby, ktoré sa vyskytnú v schválenom zákone, alebo ak

bude podaný nový návrh, prostredníctvom 30 poslancov, tak prakticky sa rokuje o tomto

podanom návrhu, až potom sa to dostane do čistopisov. Zákony, ktoré sa prerokovávajú v

národnej rade, majú pomerne často viac ako 100 strán, 200, 300 strán. Z oblasti

zdravotníctva dokonca 500 strán, rokovací poriadok aj viac. Vojenské zákony viac ako 100

strán, kódexy v každom prípade viac ako 100 strán. Toto nie je možné prepísať na čisto za 2

alebo 3 dni. Po prepísaní na čisto dochádza k overeniu čistopisov, či sa zhodujú so zápisom,

teda s tým, čo bolo povedané na národnej rade, ďalej dochádza k autorizácii tohto zákona,

a nakoniec ho podpisuje predseda národnej rady. Potom ho posiela na vládu a Kancelárii

prezidenta Slovenskej republiky.

Zástupca národnej rady nesúhlasil ani s tým tvrdením navrhovateľa, že 4 dni, ktoré

rokovací poriadok dáva k dispozícii predsedovi vlády sú len na podpis. Predseda vlády

podľa má tak isto právo vrátiť zákon prostredníctvom prezidenta

republiky. Teda nie je to len lehota daná mu na podpis. Aj on sa v rámci tejto lehoty

rozhoduje, či prostredníctvom prezidenta vráti zákon na opakované prerokovanie do

národnej rady, podobne ako prezident republiky.

Zástupca národnej rady akceptoval tvrdenie navrhovateľa, pokiaľ ide o spoluprácu

medzi jednotlivými prvkami moci. Aj národná rada vychádza zo zásady vzájomnej

spolupráce medzi zložkami moci. Z toho vyplýva aj záväzok spolupôsobiť pri výkone

ústavných právomocí ktorejkoľvek z nich bez výslovného ústavného zakotvenia tohto

spolupôsobenia. V tejto súvislosti však zdôraznil tú skutočnosť, že podľa zaužívanej praxe

sa odborní pracovníci Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky pravidelne zúčastňujú

rokovaní národnej rady, najmä pri prerokovaní návrhov zákonov. Taktiež uzákonenie troch

čítaní, okrem precizovania legislatívneho procesu, umožňuje pracovníkom Kancelárie

prezidenta Slovenskej republiky oboznámiť sa s textom prerokovaných návrhov zákonov.

Ďalej poukázal na vžitú prax, nie právnu zásadu, že prerokovaný zákon sa posiela do

Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky ešte pred podpisom. Robí sa to len preto, aby

bolo možné vopred sa oboznámiť s týmto zákonom prakticky už vtedy, keď sa očakávajú

minimálne zmeny.

Zástupca národnej rady sa napokon vyjadril aj k tomu, čo povedal zástupca

navrhovateľa na ústnom pojednávaní. K chybám v doručovaní uznal, že národná rada

posiela zákon prezidentovi republiky neskoro. To ale nemá nič spoločné s právnou úpravou.

Prezident republiky je oprávnený vytknúť tieto chyby národnej rady a žiadať nápravu.

Nepôjde zrejme o bežný prípad, ale pôjde o individuálne prípady. Ďalej v žiadnom prípade

národná rada nechce, aby prezident republiky rozhodoval podľa návrhov zákonov. To ani

nemôže, ale tieto návrhy sú doručované do Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky

práve preto, aby sa s tou podstatou zákona vopred pracovníci mohli oboznámiť. Čistopis v

žiadnom prípade nemôže byť vyhotovený po druhom čítaní. Tretie čítanie, podľa

rokovacieho poriadku je obyčajne na druhý deň po skončení druhého čítania a hlasuje sa

o návrhoch zákonov, predtým sa musia pripomienky, ktoré padli na pôde národnej rady,

rozdať poslancom, tie tvoria prílohy k tomuto zákonu a až po tomto odhlasovaní sa môže

vyhotovovať čistopis.

Na záver zástupca národnej rady z dôvodov, ktoré uviedol, opäť navrhol, aby

ústavný súd návrhu prezidenta republiky v celom rozsahu nevyhovel.

IV.

Navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že ustanovenie § 92 ods. 1 zákona č.

nie je v súlade s ustanoveniami , a / .

Zástupca národnej rady navrhol na verejnom ústnom pojednávaní, bez predošlého

písomného stanoviska, aby ústavný súd tejto časti návrhu nevyhovel.

Východiskom pre závery ústavného súdu, ku ktorým dospel pri posudzovaní tejto

časti návrhu, bolo predovšetkým ustanovenie článku 102 písm. n/ , podľa ktorého

prezident republiky môže vrátiť národnej rade ústavné zákony a zákony s pripomienkami v

lehote 15 dní po ich schválení.

Lehota 15 dní začína plynúť nasledujúci deň po schválení zákonov v národnej rade.

Plynutie lehoty a jej dodržanie je súčasťou ústavnosti postupu a platí nielen pre

prezidenta republiky, ale aj pre národnú radu ako i útvary, ktoré len napomáhajú pri

uplatnení práva prezidenta na vrátenie zákonov, vrátane ústavných, na ich opätovné

prerokovanie.

Z právnej úpravy tejto lehoty vyplýva, že akákoľvek jej modifikácia je možná, a teda

aj ústavná len vtedy, ak je uskutočnená samostatným ústavným zákonom, prípadne priamo

zmenou .

Preto ani začiatok plynutia lehoty (čo je tiež modifikáciou lehoty) ustanovený

nie je možné zmeniť iným ako ústavným zákonom. Za modifikáciu treba považovať

aj každé priame alebo nepriame obmedzenie práva prezidenta republiky na vrátenie

ústavných zákonov a zákonov, ktoré má vplyv na skrátenie lehoty, upravenej v ústave.

Podľa ustanovenia "zákon podpisuje predseda

národnej rady do siedmich dní po jeho schválení. Po podpísaní ho zašle predsedovi vlády a

prezidentovi republiky na podpis tak, aby každému zostali štyri dni na ich rozhodnutie".

Ustanovenie modifikuje upravenú

lehotu prezidenta na vrátenie ústavných zákonov a zákonov (ďalej len "zákony") s

pripomienkami tak, že:

a) na podpisovanie zákonov určuje poradie ústavných činiteľov, ktorí podľa čl. 87

ods. 2 zákony národnej rady podpisujú,

b) uprednostňuje predsedu národnej rady pred predsedom vlády aj pred prezidentom

republiky,

c) viaže zaslanie zákona prezidentovi republiky na jeho podpísanie predsedom

národnej rady (...po podpísaní ho zašle...) a nie výlučne na schválenie zákona v národnej

rade,

d) skracuje lehotu na rozhodnutie prezidenta o tom, či zákon podpíše, alebo ho vráti

s pripomienkami národnej rade. V skutočnosti môže byť táto lehota ešte kratšia ako v

upravené štyri dni, pretože predsedovi národnej rady nič nebráni,

aby zákon doručil prezidentovi republiky až po uplynutí lehoty, ktorú má na podpísanie

zákona.

Takto upravená lehota a ďalšie predpoklady na jej využitie prezidentom republiky

pri podpisovaní zákona podstatne obmedzujú výkon ústavného práva prezidenta na vrátenie

zákona s pripomienkami a jeho opätovné prerokovanie národnou radou. Toto podstatné

obmedzenie má vplyv aj na samotné rozhodnutie prezidenta, či zákon vráti národnej rade

alebo ho podpíše.

Spôsob časovej postupnosti podpisovania zákonov konkrétnymi ústavnými činiteľmi

upravený v obmedzuje prezidentovi jeho upravenú účasť

na zákonodarnom procese a možnosť pôsobenia naň.

Napokon tieto závery v uvedenom rozsahu akceptoval a uznal aj zástupca národnej

rady, keď uviedol, že :"...som toho názoru, že tie 4 dni je naozaj krátka lehota, to súhlasím s

navrhovateľom..."

Právny argument zástupcu navrhovateľa o princípe spolupráce medzi štátnymi

orgánmi, o ktorom sa už vyslovil aj ústavný súd v uznesení z 11. júla 1996 pod sp. zn. I. ÚS

7/96, a ktorý akceptoval aj zástupca národnej rady na ústnom pojednávaní, nie je v týchto

súvislostiach, podľa názoru ústavného súdu právne významný. Lehota 15 dní je totiž v

zmysle ustanovenia / určená výlučne len pre prezidenta republiky. Nie

je obmedzená a podmienená povinnou spoluprácou s inými, do úvahy prichádzajúcimi

ústavnými činiteľmi.

Podľa názoru ústavného súdu, ani jeden z ústavných činiteľov podpisujúcich

zákony a uvedených v nemôže pri podpisovaní zákona

postupovať tak, aby inému ústavnému činiteľovi bránil alebo sťažoval výkon jeho

ústavného práva podpísať zákon a v prípade prezidenta aj vrátiť zákon s pripomienkami na

opätovné prerokovanie národnej rade. Zákonná úprava, ktorá umožňuje skracovanie lehoty

na výkon tohto ústavného práva prezidenta republiky, spôsobu a časovej postupnosti

podpisovania zákonov, nie je v súlade s .

Z týchto podstatných dôvodov ústavný súd vyhovel tejto časti návrhu na vyslovenie

nesúladu ustanovenia s ustanovením článku 1, článku 2

ods.2 a článku 102 písm. n/ .

V.

Navrhovateľ žiadal vyslovenie nesúladu ustanovenia § 31 v spojení s ustanovením

s ustanoveniami , prvej vety a

ods. 2 písm. b/ , v spojení s ustanovením druhej vety .

Odporca navrhol tejto časti návrhu nevyhovieť z dôvodov, ktoré predniesol na

ústnom verejnom pojednávaní.

Navrhovateľ poukázal na to, že všetky predchádzajúce právne úpravy rokovacích

poriadkov parlamentu od roku 1920 obsahovali ustanovenia o používaní jazyka príslušníkov

národnostných menšín na jeho rokovaniach vrátane naposledy zrušeného

Zb. o rokovacom poriadku Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov. Táto

skutočnosť, ktorá poukazuje na historické súvislosti, môže mať podporný význam pre

posúdenie veci, ale nie je podľa názoru ústavného súdu právne relevantná.

V prvom rade treba uviesť, že tieto rokovacie poriadky platili v úplne iných

ústavných pomeroch.

Po roku 1920 išlo o obdobie, ktoré bolo špecifické vznikom nových štátnych

útvarov, v rámci ktorých sa ústavne neujasnili a ani nemohli ozrejmiť vzťahy medzi

jednotlivými národmi a národnosťami. To malo priamy dosah aj na otázky používania

štátnych jazykov, jazyka menšín v úradnom styku a podobne.

Ústavné pomery po roku 1948 v danej oblasti zase nadväzovali na princípy

internacionalizmu, ktoré riešili aj otázky, ktoré sú predmetom tohto konania, umelo, v

prospech národnostných menšín, prípadne s akcentom na umelo traktovanú súdržnosť a

homogénnosť.

Základným východiskom úvah ústavného súdu k tejto časti argumentácie

navrhovateľa bola skutočnosť, že každý parlament, nielen parlament (národná rada)

Slovenskej republiky, je orgánom vyjadrujúcim suverenitu ľudu, ktorý mu v tejto súvislosti

zveril aj právomoc, aby všeobecne záväzným právnym predpisom (ústavným zákonom

alebo zákonom) upravoval spoločenské vzťahy tak, aby boli v súlade s princípmi ústavnosti.

Inými slovami, ústavné a iné zákony musia byť v súlade s procesnými a hmotnoprávnymi

ustanoveniami a s ustanoveniami tých medzinárodných zmlúv, ktoré majú v zmysle

ustanovenia prednosť pred zákonom. Žiadna medzinárodná zmluva či dohovor

neustanovujú povinnosť rovnocenného postavenia všetkých jazykov používaných v tom

ktorom štáte. Niet tu ani záväzku, aby v štáte bol určený len jeden (alebo viacero) z jazykov

ako oficiálny (štátny) jazyk. Medzinárodné dohovory však odporúčajú, aby v štátoch, kde

žijú národnostné menšiny, boli prijaté primerané opatrenia umožňujúce používanie jazyka

národnostných menšín a etnických skupín za podmienok ustanovených vnútroštátnou

normou, ktorá sa však neprieči princípu rovnosti a princípu zákazu diskriminácie

príslušníkov tvoriacich označené komunity.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že právo používať jazyk národnostných menšín na

rokovaní parlamentu, vrátane Národnej rady Slovenskej republiky, sa dlhodobo považovalo

za dôležitú súčasť práv národnostných menšín. Vyjadrovalo rovnoprávne postavenie

občanov, ktorí sú príslušníkmi menšín s inými občanmi, v zmysle čl. 12 ods. 1 prvej vety

. Opustenie tohto princípu rovnosti je preto podľa navrhovateľa v rozpore s cit.

ustanovením prvej vety .

Princíp rovnosti a slobody ľudí v dôstojnosti i právach upravený v ustanovení čl. 12

ods. 1 prvej vety upravuje vo svojej podstate prirodzenoprávny zdroj práv a slobôd,

ktoré sa nadobúdajú narodením a nie sú priznané (darované) štátom. V tejto súvislosti

teda len konštatuje neodňateľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a

nezrušiteľnosť týchto práv ( druhá veta ).

Treba pritom rozlišovať medzi všeobecnými ustanoveniami o rovnosti ľudí a

osobitnými ustanoveniami, ktoré ich rovnosť zaručujú v určitých oblastiach alebo

situáciách.

Návrh prezidenta namietal narušenie princípu rovnosti ľudí v používaní

menšinových jazykov v úradnom styku. Ústavný súd poukazuje na to, že ani iné

právne predpisy Slovenskej republiky neupravujú všeobecnú rovnosť jazykov v úradnom

styku. Všeobecný princíp rovnosti vyjadruje rovnosť všetkých ľudí v dôstojnosti a právach

bez ohľadu na akékoľvek národnostné väčšiny, či menšiny alebo etnické skupiny žijúce na

území Slovenskej republiky. Z jazykových práv medzi takéto (ľudské) práva patriace

každému človeku, i príslušníkovi národnostnej menšiny a etnickej skupiny, patrí právo

osvojiť si (naučiť sa) materinský, ale i štátny jazyk (čl. 34 ods. 1 a uvodzovacia veta jeho

druhého odseku ).

Právo príslušníkov národnostných menšín a etnických skupín používať ich jazyk v

úradnom styku je osobitným právom (výrazom pozitívnej diskriminácie zo strany štátu).

Režim takéhoto osobitného postavenia príslušníkov národnostných menšín a etnických

skupín (ďalej len "národnostná menšina") zahŕňa poskytovanie práv, ktoré patria výlučne

členom národnostnej menšiny z dôvodu ich príslušnosti k nej a ktoré vyvažujú

znevýhodnenie vyplývajúce z toho, že nepatria k národnostne väčšinovej populácii štátu.

Úprava týchto práv je vždy spojená s požiadavkou primeranosti a dosiahnutia rovnosti

medzi ľuďmi toho ktorého štátu. V tomto prípade sa osobitné opatrenia v prospech

národnostných menšín nepovažujú za prejav diskriminácie voči ostatnému obyvateľstvu.

Právnu úpravu rozsahu a miery jazykových (ale aj iných) práv príslušníkov

národnostných menšín treba preto upraviť tak, aby nedochádzalo k neodôvodnenému

rozlišovaniu a nepriaznivému zaobchádzaniu s ostatnými obyvateľmi štátu. Rovnosť v

právach v zmysle ustanovenia prvej vety nemožno chápať ako absolútnu

rovnosť, ale iba ako odstránenie neodôvodnených rozdielov medzi ľuďmi, pričom sa ich

rovnosť v právach ako univerzálny princíp zachováva.

Z uvedeného vyplýva, že právo príslušníkov národnostných menšín na používanie

ich jazyka v úradnom styku má inú povahu, ako tie ľudské práva, ktorých prirodzenoprávna

povaha vyplýva z článku 12 ods. 1 . Preto nebolo možné vyhovieť ani návrhu na

vyslovenie nesúladu z dôvodu, ktorý navrhovateľ uvádza v bode 4. svojho návrhu.

K námietke navrhovateľa, že právo príslušníkov národnostnej menšiny používať

materinský jazyk v úradnom styku je dané okrem iného aj povahou orgánu, v ktorom sú

národnostné menšiny zastúpené, pričom takýmto orgánom je aj národná rada, treba uviesť

nasledovné:

Národná rada ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej republiky

( ) má 150 poslancov (). Poslanci sú zástupcovia občanov (

ods. 2 prvá veta ).

Rokovanie v pléne národnej rady a v jej výboroch podľa je

určitým druhom ústavného procesu. Národná rada a jej výbory používajú rokovací

poriadok - - ako procesný predpis.

Táto ústavná situácia pokiaľ ide o procedurálne otázky je rovnaká so situáciou iného

štátneho orgánu, napríklad občianskoprávneho alebo trestného senátu (kolégia)

všeobecného súdu, ktoré postupujú (rokujú, konajú) podľa ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku a v štátnom jazyku. Tieto procesné kódexy sú teda tej istej

právnej povahy ako rokovací poriadok národnej rady.

Národná rada musí podľa ustanovenia prvej vety

rokovať v štátnom jazyku. To platí pre plénum i výbory. Tu sa žiada uviesť a zdôrazniť, že

niet zákonnej úpravy pojmu rokovací jazyk, pretože rokovacím jazykom každého štátneho

orgánu pri jeho procesných postupoch (pri jeho rokovaní) je vždy štátny jazyk. Ide teda o

jazyk, ktorý sa používa vo vnútri štátneho orgánu, pri jeho rokovaní, na rokovaní jeho

orgánov, v komunikácii medzi jeho organizačnými útvarmi, osobami, ktoré v mene štátneho

orgánu konajú alebo v jeho mene vystupujú.

V takomto chápaní používania štátneho jazyka ako rokovacieho jazyka nemôže ísť

ani o úradný styk. Štátny orgán sa nemôže stýkať sám so sebou. Za úradný styk preto

nepovažujeme komunikovanie (styk) medzi jednotlivými poslancami ako personálnym

substrátom národnej rady, ako je to napríklad aj pri komunikovaní (styku) medzi sudcami

zasadajúcimi v tom istom súdnom senáte, kolégiu, pléne a podobne.

Ústavný súd z týchto právne významných dôvodov konštatoval, že ustanovenie § 31

prvej vety , ktorá upravuje v procesnom postupe národnej rady

(pléna a výborov) používať štátny jazyk je v súlade s .

V tejto spojitosti sa ústavný súd venoval aj otázke zachovania rovnosti práv ľudí

upravenej v prvej vete . Rovnosť pri procesnom postupe národnej rady

sa vzťahuje len na iné subjekty, než samotnú národnú radu, jej plénum a výbory zložené z

poslancov. Len iné subjekty, teda občania, či cudzinci by mohli namietať, že sa

vyžadovaním používania štátneho jazyka ako jazyka ich komunikácie s národnou radou

porušuje všeobecne uznávaný a zabezpečovaný princíp rovnosti ľudí v právach podľa čl. 12

ods. 1 prvej vety .

Princíp takto chápanej rovnosti ľudí v právach sa však nemôže v žiadnom prípade

vzťahovať na poslancov národnej rady. Poslanci totiž národnú radu vytvárajú ako

kolektívny orgán a problematika rovnosti medzi nimi pojmovo nemôže vznikať. Potvrdzujú

to aj články 72 a 73 ods. 1 .

Podľa ustanovenia sú všetci poslanci povinní používať

pri rokovaní národnej rady (pléna a výborov) štátny jazyk ako rokovací jazyk, čo je jedným

z prejavov ústavného princípu ich rovného postavenia vo vnútri tohto kolektívneho orgánu.

Tento prejav úzko súvisí s postavením národnej rady ako nositeľky štátnej moci odvodenej

od suverenity občanov Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu je oprávnená ustanoviť štátny

jazyk ako rokovací jazyk pre všetkých jej poslancov.

Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že pri rokovaní národnej rady (pléna

alebo jej výborov) sa môže stať, že účastníkom rokovania (nečlenom pléna ani výboru

národnej rady) sa stane extraneus, t.j. tretia osoba. U tejto osoby už prichádza do úvahy

zabezpečenie práva používať jej materinský jazyk, ktorý však takisto nie je rokovacím

jazykom.

S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatoval, že rokovanie orgánov národnej rady

nemožno považovať za úradný styk v zmysle ustanovení čl. 6 ods. 2 a čl. 34 ods. 2 písm. b/

, pretože takému úradnému styku chýba - pri rokovaní národnej rady a jej orgánov -

druhý subjekt tohto styku - občan. Občan totiž nemôže byť aktívnym činiteľom rokovania

národnej rady bez toho, aby nebol poslancom národnej rady. Ak je občan súčasne

poslancom národnej rady, je teda ústavným činiteľom, odlišným od občana a od jeho

zabezpečených práv podľa a . To napokon

potvrdzuje aj prvá veta , kde sa ustanovuje, že poslanci sú zástupcovia

občanov.

Napokon, tento záver sa prijal aj v obdobnej procesnej situácii, v ktorej sa dožadoval

postavenia fyzickej osoby prezident republiky. Ústavný súd v rozhodnutí sp.zn.

konštatoval, že "... prezidenta (ale ani ďalších ústavných činiteľov Slovenskej

republiky) pri výkone ich ústavných právomocí nemožno považovať za fyzické osoby

oprávnené namietať ich prípadné porušenie práv podnetom na začatie konania pred

ústavným súdom.

Podobne ako pri výkone iných právomocí zverených im , aj v prípade

vyhlásenia referenda podľa , je táto právomoc výlučne spojená s postavením

prezidenta republiky ako ústavného činiteľa (štátneho orgánu). S ohľadom na podstatu

podnetu na začatie konania pred ústavným súdom ( ) nemožno

zamieňať výkon ústavných právomocí ústavných činiteľov (štátnych orgánov), vrátane

prezidenta republiky ako hlavy štátu, s právami viažucimi sa ku ktorejkoľvek fyzickej

alebo právnickej osobe".

Ústavný súd vychádzajúc z uvedených dôvodov dospel k záveru, že právo

príslušníkov národnostných menšín na používanie ich jazyka (materinského) v úradnom

styku má inú povahu než právo používať výlučne štátny jazyk pri rokovaní národnej rady,

jej orgánov (tzv. rokovací jazyk).

Z ustanovenia prvej vety nemožno totiž vo vzťahu ku skúmanej

problematike vyvodiť záver, že upravuje absolútnu rovnosť používania štátneho

jazyka a jazykov národnostných menšín, a to ani v úradnom styku, nieto pri rokovaniach

štátnych orgánov. Ak teda ustanovenie neupravuje používanie

jazyka národnostných menšín pri rokovaní národnej rady (jej orgánov), teda jeho použitie

ako rokovacieho jazyka na rokovaniach národnej rady neumožnuje, neznamená to, podľa

právneho názoru ústavného súdu, porušenie princípu rovnosti poslancov pri rokovaní

národnej rady.

Navrhovateľ ďalej namietal nesúlad ustanovenia § 31 v spojení s ustanovením § 151

s ustanovením v spojení s ustanovením

ods. 1 druhou vetou .

Posúdením znenia ustanovenia v spojení s ustanovením

druhou vetou , vo vzťahu k namietanému nesúladu ustanovenia

citovaného zákona, dospel ústavný súd k záveru, že občania tvoriaci národnostné menšiny

majú podľa okrem iného aj základné právo na osvojenie si štátneho jazyka (

ods. 2 uvodzovacia veta). Namietané ustanovenie v spojení s

Z.z. sa tohto ústavného práva občanov patriacich k národnostným menšinám nedotýkajú.

Z porovnania citovaných ustanovení je zrejmé, že občanom tvoriacim národnostné

menšiny zaručuje právo používať ich jazyk v úradnom styku, a to za podmienok

ustanovených zákonom. Za takýto zákon však nemožno považovať Zákon o rokovacom

poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, pretože ten nesmeruje k uplatneniu práv

upravených v ustanovení , ale predmetom jeho úpravy je

ustanovenie pravidiel rokovania a činnosti národnej rady a jej výborov (§ 1 zákona č.

).

Z uvedených dôvodov ústavný súd návrhu prezidenta republiky na vyslovenie

nesúladu ustanovenia v spojení s ustanovením s

ustanoveniami čl. 6 ods. 2, čl. 12 ods. 1 prvá veta a s čl. 34 ods. 2 písm. b/ v spojení s

ustanovením druhá veta , nevyhovel.

Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky ustanovenie

stráca účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky

neuvedie toto ustanovenie citovaného zákona do súladu s ,

ustanovenie stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia

tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Nález vyhlásený v Košiciach 4. marca 1998.

JUDr. Milan Č i č

Za správnosť vyhotovenia: predseda pléna Ústavného súdu

Helena Synová Slovenskej republiky