Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 8/96

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana

Čiča a zo sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Anny Danielčákovej, JUDr.

Ľubomíra Dobríka, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej,

JUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika na

verejnom zasadnutí 26. augusta 1997 prerokoval návrh skupiny 33 poslancov

Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom JUDr. Štefanom

Detvaiom, proti Národnej rade Slovenskej republiky, zastúpenej poslancom JUDr.

Jánom Cuperom, vo veci súladu preambuly zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o štátnom jazyku Slovenskej republiky s , ,

a 2 , citovaného zákona s

ods. 1 a 2, , ako aj s a s

písm. a) a c) Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej

diskriminácie, druhá veta citovaného zákona s Slovenskej

republiky, citovaného zákona s ,

ods. 1 citovaného zákona s čl. 33, čl. 34 ods. 2 písm. b), čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 36 písm.

b) a s , ako aj s , a 6

Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 5

písm. c) a i) Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej

diskriminácie, a a citovaného zákona s a 69

Slovenskej republiky, § 3 ods. 4, 5 a 6 citovaného zákona s čl. 34 ods. 2 písm. b) a s

, a citovaného zákona s ,

a s , , , , ,

6 a 7 citovaného zákona s , a 4 a s Slovenskej

republiky, ako aj s čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach,

, a citovaného zákona s , a s

Slovenskej republiky, citovaného zákona s a

Slovenskej republiky a 26. augusta 1997 takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v spojení s ustanovením

citovaného zákona, v rozsahu, v akom sa vzťahuje na občanov Slovenskej republiky

patriacich k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám, n i e j e v súlade

s .

2. Vo zvyšnej časti návrhu nevyhovuje.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 27. mája

1996 doručený návrh skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

(ďalej len „navrhovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. Štefanom Detvaiom, na

vyslovenie nesúladu niektorých ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o štátnom jazyku Slovenskej republiky (ďalej len „zákon

o štátnom jazyku“) s označenými článkami , ako aj

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z roku 1966,

Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku

1966, ako aj Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej

diskriminácie z roku 1965.

Na výzvu ústavného súdu bol návrh navrhovateľa 4. júla 1996 spresnený

a nakoľko spĺňal všetky zákonom predpísané náležitosti návrhu na začatie konania

o súlade zákona s v zmysle )

(ďalej len „ústava“), ústavný súd ho po predbežnom prerokovaní 17. júla 1996 prijal

na ďalšie konanie.

Národná rada Slovenskej republiky zaslala svoje písomné stanovisko k návrhu

navrhovateľa 27. januára 1997 (č. j. 1106/1996) a Ministerstvo kultúry Slovenskej

republiky, na ktoré sa ústavný súd tiež obrátil so žiadosťou o poskytnutie pomoci pri

obstaraní podkladov na rozhodnutie ústavného súdu, svoje písomné stanovisko

zaslalo 9. septembra 1996 (MK-2333/1996-1).

Obe strany konania o súlad niektorých ustanovení zákona o štátnom jazyku

s a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

vyhlásili, že trvajú na ústnom pojednávaní vo veci, ktoré sa uskutočnilo 26. augusta

1997. Národnú radu Slovenskej republiky na ústnom pojednávaní zastupoval jej

poslanec JUDr. Ján Cuper a skupinu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

advokát JUDr. Štefan Detvai. Zástupcovia oboch strán na ústnom pojednávaní

úvodom vyhlásili, že zotrvávajú na svojich stanoviskách obsiahnutých v písomných

materiáloch a v priebehu ústneho pojednávania tieto stanoviská viackrát potvrdili

a spresnili, avšak bez toho, že by ich boli zásadným spôsobom menili, prípadne

doplnili. Tam, kde to ústavný súd považoval za vhodné a účelné, na ústne stanoviská

strán výslovne poukázal v druhej časti tohoto odôvodnenia (II.). V prvej časti

odôvodnenia (A.) svojho nálezu ústavný súd uvádza podstatné časti návrhu skupiny

poslancov, ako aj písomného stanoviska Národnej rady Slovenskej republiky

a Ministerstva kultúry Slovenskej republiky k tým ustanoveniam zákona o štátnom

jazyku, nesúlad ktorých s , ako aj s medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách navrhovateľ namietal. V druhej časti svojho

odôvodnenia (B.) ústavný súd uvádza podstatné argumenty navrhovateľa

zdôvodňujúce nesúlad jednotlivých ustanovení zákona o štátnom jazyku s ,

ako aj s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách,

spolu s právnym rozborom a dôvodmi, ktoré viedli ústavný súd k rozhodnutiu o ich

súlade, resp. nesúlade s označenými ustanoveniami a medzinárodných zmlúv

o ľudských právach a základných slobodách.

A.

1. Obsah návrhu na začatie konania o súlade niektorých ustanovení zákona

o štátnom jazyku s a s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

Podľa názoru navrhovateľa sa preambula zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o štátnom jazyku Slovenskej republiky ocitla v nesúlade

s , , a 2 , ďalej

citovaného zákona s a 2, , ako aj s čl.

1 ods. 1 a s čl. 2 ods. 1 písm. a) a c) Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých

foriem rasovej diskriminácie, § 1 ods. 3 druhá veta citovaného zákona s čl. 123

, citovaného zákona s

Slovenskej republiky, § 3 ods. 1 citovaného zákona s čl. 33, čl. 34 ods. 2 písm. b), čl.

35 ods. 1 a 3, ) a s , ako aj s ods.

2, čl. 4 a 6 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach

a s čl. 5 písm. c) a i) Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej

diskriminácie, a a citovaného zákona s a 69

Slovenskej republiky, § 3 ods. 4, 5 a 6 citovaného zákona s čl. 34 ods. 2 písm. b)

a s , a citovaného zákona s

ods. 2, a s , ,

3, 4, 5, 6 a 7 citovaného zákona s , a 4 a s

Slovenskej republiky, ako aj s čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach, § 8 ods. 3, 5 a 6 citovaného zákona s čl. 11, čl. 26 ods. 2

a s , citovaného zákona s

a .

K zdôvodneniu namietaného nesúladu jednotlivých ustanovení zákona

o štátnom jazyku navrhovateľ uviedol: „Preambula o štátnom

jazyku Slovenskej republiky uvádza: Národná rada Slovenskej republiky vychádzajúc

zo skutočnosti, že slovenský jazyk je najdôležitejším znakom osobitnosti slovenského

národa, najvzácnejšou hodnotou jeho kultúrneho dedičstva a výrazom suverenity

Slovenskej republiky aj všeobecným dorozumievacím prostriedkom jej občanov,

ktorý zabezpečuje ich slobodu a rovnosť v dôstojnosti a právach na území Slovenskej

republiky uzniesla sa na tomto zákone.

Suverenita (zvrchovanosť) štátu je právnym pojmom na označenie nezávislosti

štátnej moci od inej moci. Čl. 1. a 2. jednoznačne vyjadrujú a zakotvujú, v

čom spočíva suverenita Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu potom text

preambule je v nesúlade - v rozpore s ústavnou koncepciou pôvodu a nezávislosti

moci Slovenskej republiky a hoci preambula zákona má len deklaratórny a nie

normatívny charakter, vnáša chaos do právnej terminológie nášho právneho poriadku

a nemá vecný základ.

Aj ďalšia časť vety preambule vyvoláva jednoznačný dojem a zároveň vytvára

priestor protiústavnosti v časti, v ktorej uvádza, citujeme: ...aj všeobecným

dorozumievacím prostriedkom jej občanov, ktorý zabezpečuje ich slobodu a rovnosť

v dôstojnosti a právach na území Slovenskej republiky...

Takto formulovaná preambula vyvoláva dojem, že len občania hovoriaci

slovenským jazykom majú zabezpečené ústavné práva uvedené v čl. 12 ods. 1

.“

K § 1 ods. 2 zákona navrhovateľ uviedol, že: „Sme presvedčení o tom, že

v zmysle citovaných ustanovení , ide o zakotvenie práva všetkých ľudských

bytostí na to, aby sa narodili a žili slobodní s rovnakými právami, slobodami,

dôstojnosťou a to bez akejkoľvek diskriminácie. Ak je pravdivé konštatovanie

v úvodnom ustanovení zákona, že „slovenský jazyk je najdôležitejším znakom

osobitosti slovenského národa, najvzácnejšou hodnotou jeho kultúrneho dedičstva...“

- o čom nie je možné pochybovať - potom sme ale presvedčení, že to isté musí

nevyhnutne platiť aj o všetkých ostatných jazykoch, občanov Slovenskej republiky,

ktorých materinský jazyk je iný ako slovenský. Z uvedeného dôvodu máme zato, že

ak sa prizná jednému z mnohých jazykov také postavenie, že má prednosť pred

ostatnými jazykmi, vytvára sa stav, keď ostatné jazyky sa nevyhnutne dostanú do

postavenia druhoradých, menejcenných jazykov, pričom občania, ktorí hovoria iným

jazykom ako slovenským, sa dostanú do postavenia druhoradých, menejcenných,

diskriminovaných občanov. Jedni sú teda zvýhodňovaní, druhí zase znevýhodňovaní.

Podľa čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach:

Všetci sú pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú ochranu zákona bez

akejkoľvek diskriminácie. Zákon zakazuje akúkoľvek diskrimináciu a zaručuje

všetkým osobám rovnakú a účinnú ochranu proti diskriminácii z akýchkoľvek

dôvodov, napríklad podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického

alebo iného presvedčenia, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku a rodu.

Podľa tohto paktu: V štátoch, kde existujú etnické, náboženské alebo jazykové

menšiny, nebude sa ich príslušníkom upierať právo, aby spolu s ostatnými

príslušníkmi menšiny užívali svoju vlastnú kultúru, vyznávali a prejavovali svoje

vlastné náboženstvo alebo používali svoj vlastný jazyk.

Uvedený medzinárodný pakt býv. Československá socialistická republika

predpísaným spôsobom ratifikovala a bol vyhlásený v Zbierke zákonov vo vyhláške

Ministra zahraničných vecí č. Podľa oznámenia Ministerstva

zahraničných vecí Slovenskej republiky č. Slovenská republika do tohto

paktu sukcedovala od 1. januára 1993.

Rovnakému záveru, ako na základe čl. 26 a 27 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach, možno dospieť aj na základe Vyhlášky

Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 95/74 Zb., Oznámenia Federálneho

ministerstva zahraničných vecí č. 209/92 Zb., Oznámenia Ministerstva zahraničných

vecí Slovenskej republiky č. 79/94 Z. z. Navyše poukazujeme na to, že práve zákon

by mal zakázať akúkoľvek diskrimináciu a zaručiť všetkým osobám rovnakú a

účinnú ochranu proti diskriminácii z akýchkoľvek dôvodov.“

V spresnení svojho návrhu, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 4. júla 1996,

navrhovateľ k uviedol, že: „Dôvody nesúladu §-u 1 ods. 2

Z. z. s a medzinárodnými dohodami doplňujeme v tom smere, že uvedené

ustanovenie je v rozpore resp. napĺňa znaky „rasovej diskriminácie“ zakotvené

v Medzinárodnom dohovore o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie

uverejnenom vo Vyhláške Ministra zahraničných vecí č. z 15. augusta

1974. Podľa oznámenia Ministerstva zahraničných vecí SR č. sa

uskutočnila s platnosťou od 1. januára 1993 ratifikácia sukcesie Slovenskej republiky

k tomuto dohovoru.

Podľa čl. 1. odstavec 1 sa za rasovú diskrimináciu považuje rozlišovanie,

obmedzovanie alebo zvýhodňovanie založené na rase, farbe pleti, rodovom alebo

národnostnom alebo etnickom pôvode, ktorého cieľom alebo následkom je

znemožňovanie alebo obmedzenie uznania, používania, alebo uskutočňovania

ľudských práv a základných slobôd na základe rovnosti v politickej, hospodárskej,

sociálnej kultúrnej alebo ktorejkoľvek inej oblasti verejného života.

Jazyk toho ktorého národa alebo tej ktorej národnej alebo etnickej skupiny je

znakom jej identity. otvorene uprednostňuje a tým aj

zvýhodňuje príslušníkov Slovenského národa pred inými, keď uvádza, že štátny

jazyk (podľa §-u 1 ods. 1 - slovenský jazyk) má prednosť pred ostatnými jazykmi.

Podľa čl. 2 ods. 1 vyššie uvedeného dohovoru zmluvné štáty odsudzujú rasovú

diskrimináciu a zaväzujú sa, že budú vykonávať bez meškania a všetkými vhodnými

spôsobmi politiku smerujúcu k odstráneniu rasovej diskriminácie vo všetkých jej

formách a k rozvoju porozumenia medzi všetkými rasami. Na tento cieľ:

a) každý zmluvný štát sa zaväzuje, že nebude vykonávať rasovú diskrimináciu proti

osobám, skupinám osôb alebo inštitúciám a že zabezpečí, aby všetky verejné orgány

a inštitúcie - celoštátne aj miestne konali v súlade s týmto záväzkom,

b) ...........

c) každý zmluvný štát podnikne účinné opatrenie na preskúmanie celoštátnej i

miestnej vládnej politiky a na novelizáciu alebo zrušenie všetkých zákonov a

predpisov, ktoré majú za následok vznik alebo zachovanie rasovej diskriminácie

všade, kde existuje.

Zákon o štátnom jazyku Slovenskej republiky svojím ustanovením §-u 1 ods. 2

je v hrubom rozpore s citovanými ustanoveniami Medzinárodného dohovoru

o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, nakoľko rozlišuje a zvýhodňuje

ľudí na národnostnom princípe tým, že uprednostňuje jazyk jedného národa pred

jazykmi ostatných národnostných alebo etnických skupín, ktoré sa vyskytujú na

území Slovenskej republiky.“

K § 1 ods. 3 zákona o štátnom jazyku navrhovateľ uviedol, že: „Z uvedených

ustanovení vyplýva, že splnomocnenie pre vládu na vydávanie všeobecne

záväzných právnych predpisov zakotvuje v , a splnomocnenie pre

ostatné orgány štátnej správy umožňuje v . Je zrejmé, že cirkvi

a náboženské spoločnosti nie sú orgánmi štátnej správy. Akýkoľvek odkaz či

splnomocnenie na vydávanie ich vlastných normatívnych aktov v zákone

neumožňuje. Aj Národná rada Slovenskej republiky vo svojej zákonodarnej činnosti

je viazaná , to znamená, že môže konať iba na základe , v

jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. , ani žiadny zákon

neobsahuje také ustanovenie, ktoré by umožňovalo Národnej rade prijať zákon

obsahujúci splnomocňovacie ustanovenie, ktoré by oprávňovalo neštátne subjekty

vydávať všeobecne záväzné normatívne akty.“

K § 2 ods. 2 zákona o štátnom jazyku navrhovateľ uviedol, že: „§ 2 ods. 2

citovaného zákona neobsahuje splnomocnenie pre ministerstvo vydať všeobecne

záväzný právny predpis.

Vyhlásenie kodifikovanej podoby štátneho jazyka podľa napadnutého zákona

by mohlo byť len internou rezortnou normou, ktorá nemá všeobecnú záväznosť.

V spojení s § 11 ods. 4 však ustanovenie § 2 ods. 2 má zaväzovať i osoby mimo

rezortu Ministerstva kultúry tak, ako by toto vyhlásenie Ministerstva kultúry malo

charakter všeobecne záväznej právnej normy. Nasvedčujú tomu aj ustanovenia § 9

a § 10, ktoré odchýlky od vyhlásenej podoby štátneho jazyka charakterizujú ako

protiprávny stav.

Ustanovenie § 2 ods. 2 je síce akýmsi splnomocnením, avšak len na vyhlásenie

kodifikovanej podoby jazyka, ale nie na vydanie všeobecne záväznej právnej normy.

Na základe § 10 zákona pri použití § 11 ods. 4 však možno uložiť aj osobám

mimo rezortu Ministerstva kultúry pokuty, ak sa odchýlia od kodifikovanej podoby

štátneho jazyka vyhlásenej podľa vyššie uvedeného ustanovenia, hoci zákon

nenapĺňa ústavnú podmienku na to, aby táto podoba bola všeobecne záväzná. Rozpor

zákona s sa vo svojich dôsledkoch dotýka aj koncepcie

celého zákona.“

K § 3 ods. 1 zákona o štátnom jazyku navrhovateľ uviedol, že: „Medzi

uvedenými ustanoveniami zákona a je rozhodne nesúlad. Tým, že prvá veta §

3 ods. 1 zákona ukladá povinnosť, teda prikazuje verejnoprávnym orgánom pri

výkone svojich pôsobností používať výlučne štátny jazyk (v zmysle štátne

orgány môžu inak konať iba v súlade so zákonom) znemožňuje, odníma občanom

patriacim k národnostným menšinám a etnickým skupinám možnosť používania

svojho materinského jazyka v úradnom styku.

Tento nesúlad mohol byť preklenutý a v Ústave zakotvené práva

národnostných menšín a etnických skupín na používaní ich jazyka v úradnom styku

by mohli byť zaručené, pokiaľ by sa ustanovením § 12 zákona nezrušil zákon č.

o úradnom jazyku v Slovenskej republike.

Vzhľadom na toto zrušovacie ustanovenie je však uvedený nesúlad medzi

predmetnými právnymi predpismi jednoznačný.

V tejto súvislosti nie je možné súhlasiť ani s ustanovením § 1 ods. 4

napadnutého zákona, t. j. že zákon neupravuje používanie jazykov národnostných

menšín a etnických skupín a že používanie týchto jazykov upravujú osobitné zákony.

Osobitné zákony uvedené ako príklady zďaleka nepokrývajú celú oblasť používania

materinského jazyka národnostných menšín a etnických skupín. Zrušovacie

ustanovenie zákona o štátnom jazyku SR negatívne upravuje a zasahuje do ich práv

tak, že práva už skôr priznané odníma. Žiadna iná právna norma, ktorá by všeobecne

upravovala a garantovala používanie jazykov národnostných menšín a etnických

skupín v plnom rozsahu neexistuje.

Je zrejmý nesúlad i medzi druhou vetou § 3 ods. 1 zákona a medzi článkom 33,

, ods. 3 a ) . Uvedený nesúlad odôvodňujeme

nasledovne:

Druhá veta § 3 ods. 1 zákona ako podmienku prijatia do pracovného pomeru

alebo do obdobného pracovného vzťahu a na vykonávanie dohodnutej práce v

určenej pracovnej činnosti vo verejnoprávnom orgáne predpokladá preukázanie

primeranej znalosti štátneho jazyka slovom i písmom.

na druhej strane v predpokladá slobodnú voľbu povolania

a právo na prácu neviaže na znalosť štátneho alebo iného jazyka

alebo na inú všeobecnú podmienku.

§ 3 ods. 1 zákona možno považovať za diskriminačný a rozporný s čl. 36

písm. b) a s článkom 33 , pretože v prípade aplikácie druhej vety

ods. 1 zákona, príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej

skupine bude na ujmu osoby nakoľko zákon vyžaduje od všetkých zamestnancov

verejnoprávnych orgánov preukázanie primeranej znalosti štátneho jazyka slovom

i písmom. Pritom dôvodová správa k zákonu, za primeranú znalosť považuje

ovládanie slovenského jazyka aspoň na úrovni stredoškolských vedomostí,

doložených príslušným vysvedčením. Dikcia zákona takto diskriminuje

zamestnancov aj uchádzačov o zamestnanie, ktorí takýmto vysvedčením nedisponujú

a to aj v prípade, ak sa uchádzajú o nekvalifikované, alebo menej kvalifikované práce

vo verejnoprávnych orgánoch. Nejde pritom iba o diskrimináciu občanov patriacich

k národnostným menšinám a etnickým skupinám, ale v zmysle výkladu dôvodovej

správy aj o občanov patriacich k slovenskej národnosti, pretože im zákon predpisuje

kvalifikáciu aj na nekvalifikované zamestnania (napríklad k výkonu práce

upratovačky).

Podľa čl. 2 ods. 2 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych

a kultúrnych právach, strany paktu sa zaväzujú, že zaručia, že práva formulované

v tomto pakte sa budú uskutočňovať bez akéhokoľvek rozlišovania podľa rasy, farby,

pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného

alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu, alebo iného postavenia.

Podľa čl. 6 tohoto Medzinárodného paktu: štáty, zmluvné strany paktu,

uznávajú právo na prácu, ktoré zahŕňa právo každého na príležitosť zarábať si na

svoje živobytie svojou prácou, ktorú si slobodne vyberie alebo príjme a urobí

príslušné kroky na ochranu tohto práva.

Podľa čl. 4 uvedeného paktu: štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú, že štát pri

používaní tých práv, ktoré poskytol v súlade s týmto paktom, ich môže podrobiť len

takým obmedzeniam, aké ustanovuje zákon, a len potiaľ, pokiaľ je to zlúčiteľné

s povahou týchto práv a výhradne za účelom podpory všeobecného blaha

v demokratickej spoločnosti.

Sme presvedčení o tom, že v danom prípade zákon nielenže neumožňuje

slobodu voľby povolania za rovnakých podmienok každému, ale ide o také

obmedzenie - síce upravené zákonom - ktoré v žiadnom prípade nezlučiteľné

s povahou tohto práva. Navyše uvedená právna úprava určite nie je úpravou, ktorá by

podporovala všeobecné blaho v demokratickej spoločnosti.“

V spresnení svojho návrhu, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 4. júla 1996,

navrhovateľ k § 3 ods. 1 uviedol, že: „Čo sa týka nášho návrhu ohľadne §-u 3 ods. 1

doplňujeme náš návrh, čo sa týka dôvodov aj v tom smere, že

uvedené ustanovenie je v rozpore aj s Medzinárodným dohovorom o odstránení

všetkých foriem rasovej diskriminácie a to konkrétne s ustanoveniami čl. 5 písm. c)

a i), ktoré hovorí, že v súlade so základnými povinnosťami vyhlásenými v čl. 2

Dohovoru sa zmluvné štáty zaväzujú okrem iného, že zaručia právo každého na vstup

za rovnakých podmienok do verejných služieb a právo na prácu, na slobodnú voľbu

zamestnania.“

K § 3 ods. 2 zákona o štátnom jazyku navrhovateľ uviedol, že: „Faktom je, že

zákonom možno uložiť obciam obmedzenia, vychádzajúc však zo skutočnosti, že

obecné zastupiteľstvá a starostovia obcí sú volené orgány, pričom v

nepredpokladá pre voliteľnosť týchto orgánov znalosť štátneho jazyka, obmedzenia,

ktoré ukladá zákon sú proti vôli voličov a sú protiústavné. Poukazujeme i nato, že

zákon predpokladá u orgánov samosprávy primeranú znalosť štátneho jazyka slovom

a písmom a prikazuje používanie štátneho jazyka v jeho kodifikovanej podobe.

Všeobecné volebné právo pritom pri voľbe starostu, ako i poslancov obecných

zastupiteľstiev vyžaduje iba podmienku splnenia veku a spôsobilosti na právne

úkony.“

K § 3 ods. 4, 5 a 6 zákona o štátnom jazyku navrhovateľ uviedol, že: „Pokiaľ

ide o dôvody nesúladu ustanovenia , a

s článkom 34 ods. 2 písm. b) a s , poukazujeme na dôvody uvedené pod

bodom V. a VI. nášho návrhu, ktoré sú venované úprave používania štátneho jazyka

v úradnom styku.

Ďalej dodávame, že ak zákon prikazuje vydávanie informácií určených pre

verejnosť výlučne v štátnom jazyku, ako aj používanie štátneho jazyka vo všetkých

informačných systémoch, obmedzuje tým právo príslušníkov národnostných menšín

a etnických skupín na prijímanie informácií v ich materinskom jazyku.“

K § 4 ods. 3 a 4 zákona o štátnom jazyku navrhovateľ uviedol, že: „Podľa § 4

ods. 3 a 4 napadnutého zákona sa zužujú základné práva národnostných menšín

a etnických skupín v školstve, a to aj podzákonnými normami.

Táto skutočnosť má za následok diskrimináciu národnostných menšín

a etnických skupín na jazykovom podklade. Právna úprava predmetných vzťahov

osobitnými predpismi, právnymi normami nižšej právnej sily degraduje práva

národnostných menšín a etnických skupín a vytvára značnú právnu neistotu, totiž

tieto práva závisia v zmysle napadnutej úpravy od ministerstiev, kde podľa výsledku

volieb dominujú názory osôb blízkych k víťazným politickým subjektom a nie od

parlamentu, kde je kontrola objektívnejšie zabezpečená. Zákon zakazuje vydávanie a

používanie inojazyčných učebníc, čím obmedzujú právo žiakov a študentov

základných a stredných škôl na vzdelanie a na prijímanie informácií v ich

materinskom jazyku.“

K § 5 ods. 2 až 7 zákona o štátnom jazyku navrhovateľ uviedol, že: „Vo

všetkých uvedených prípadoch ide o realizáciu základného politického práva, a to

slobodu prejavu a práva na informácie, ktoré sa zaručujú. Vyššie citované

ustanovenia zákona však tým, že predpokladajú výhradné používanie štátneho

jazyka, tieto práva obmedzujú. Občanom patriacich k národnostným menšinám a

etnickým skupinám sa týmito ustanoveniami základné práva dvojnásobne zužujú.

Prvú zúženie sa vzťahuje na štátny jazyk a druhé obmedzenie je dané tým, že občania

môžu všeobecne používať iba štátny jazyk v kodifikovanej podobe.

Vysielanie regionálnych alebo lokálnych televíznych staníc, rozhlasových

staníc a rozhlasových zariadení zásadne v štátnom jazyku obmedzuje právo

príslušníkov národnostných menšín rozvíjať vlastnú kultúru, rozširovať a prijímať

informácie v ich materinskom jazyku. Protiprávne je aj to, že zákon zaväzuje fyzické

i právnické osoby používať štátny jazyk v jeho kodifikovanej podobe. Pravidlá

pravopisu, výslovnosti, ako aj slovná zásoba jazyka sú totiž neprávnym systémom

správania sa ľudí a v tejto oblasti pôsobí normatívny pluralizmus. Nikoho nemôžu

nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, t. j. kým kodifikovaná podoba štátneho

jazyka sa nestane všeobecne záväzným právnym predpisom, a to uverejneným v

zákonom stanovenej forme.

Čo sa týka prvej vety , ods. 5 („periodické publikácie,

neperiodické publikácie sa vydávajú v štátnom jazyku) v spojení s § 11, ods. 4

(štátnym jazykom sa na účely § 2 ods. ... a § 8 ods. 1 až 5 rozumie slovenský jazyk

v jeho kodifikovanej podobe...) sme toho názoru, že uvedené ustanovenia sú v

rozpore s o slobode prejavu.

Problém v danom prípade nespočíva v inojazyčnej literatúre, tento pokrýva

druhá veta K obmedzeniu slobody prejavu

v periodických a neperiodických publikáciách dochádza pri použití slovenského

jazyka alebo v podobe, ktorá je odchylná od tej, ktorú na základe § 2 ods. 2 zákona

vyhlási Ministerstvo kultúry. Čl. 26 ods. 4 síce umožňuje zákonom obmedziť

slobodu prejavu, ale iba v prípade, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti

nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku,

ochranu verejného zdravia a mravnosti. Rozširovanie dôvodov pre obmedzenie

slobody prejavu nad rámec stanovený je neprípustné. zákona je

preto neprimeraným a neprípustným zásahom do práva občana vyjadrovať svoje

názory v publikáciách aj v inej ako kodifikovanej podobe.

Vzhľadom na to, že slobodu prejavu garantuje okrem aj

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, namietame aj nesúlad

citovaných ustanovení s .“

K § 8 ods. 3, 5 a 6 zákona o štátnom jazyku navrhovateľ uviedol, že: „Pokiaľ

ide o dôvody tohoto tvrdenia poukazujeme na dôvody uvádzané v súvislosti

s ustanoveniami , , , , a , ktorá hovorí

o medzinárodných zmluvách upravujúcich záväzkové vzťahy o nápisoch, reklamách

a oznamoch určených na informovanie verejnosti a tieto ešte nasledovne doplňujeme:

§ 8 ods. 3 napadnutého zákona v spojení s ustanovením § 11 ods. 4, ktorý

vyžaduje kodifikovanú podobu štátneho jazyka je v rozpore s .

aj v tomto prípade stanovuje, v ktorých prípadoch môže zákon

obmedziť právo združovať sa a právo zakladať politické strany a hnutia. V čl. 29 ods.

3 ustanovuje, že výkon práv slobodne sa združovať alebo zakladať politické

strany a hnutia možno obmedziť len v prípade, ak by to bolo nevyhnutné pre

bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo

na ochranu práva a slobôd iných. Požiadavka dodržiavať kodifikovanú podobu

štátneho jazyka v stanovách združení, spolkov, politických strán, politických hnutí je

nad rámec týchto ústavných dôvodov.“

K § 12 zákona o štátnom jazyku navrhovateľ uviedol, že: „Vzhľadom na to, že

ustanovenie čl. 12 zákona č. 270/95 Z. z. právo používať jazyk národnostných menšín

a etnických skupín v úradnom styku zrušuje, príslušníci národnostnej menšiny

a etnických skupín na realizáciu práv zakotvených v nemajú

v našom právnom poriadku žiadny všeobecný zákon. umožňuje používať ich

jazyk iba za podmienok ustanovených zákonom. V danom prípade predmetným

zrušovacím ustanovením sa vlastne rušia už existujúce práva v našom právnom

poriadku, t. j. právo používať materinský jazyk národnostným menšinám a etnickým

skupinám v úradnom styku. Odňatím už predtým priznaných základných ľudských

práv bez toho, že by boli nahradené právami aspoň v pôvodnom rozsahu, vzniká

protiústavný stav.“

2. Písomné stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky k návrhu skupiny

poslancov

Písomné vyjadrenie Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré si ústavný súd

vyžiadal 18. júla 1996 čiastočne reagovalo na argumenty navrhovateľa, týkajúce sa

neústavnosti jednotlivých ustanovení zákona o štátnom jazyku a čiastočne objasňuje

zámer zákonodarcu sledovaný pri prijímaní jednotlivých ustanovení zákona o

štátnom jazyku.

Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky nereagovalo na argumenty

navrhovateľa týkajúce sa preambuly zákona o štátnom jazyku a pokiaľ ide o § 1

zákona, nehovorí nič tiež o používaní liturgických jazykov. Ohľadom § 1 ods. 2

zákona Národná rada Slovenskej republiky uviedla, že: „Z konštituovania štátneho

jazyka Slovenskej republiky, ako jediného jazyka slúžiaceho na všeobecné

dorozumievanie na území Slovenskej republiky sa predpokladá, že štátny jazyk sa aj

takto chápe. Tvrdosť tohto chápania je zmiernená samotným textom zákona, kde sa

konštatuje, že štátny jazyk sa uprednostňuje, ale používanie jazykov národnostných

menšín a etnických skupín nie je vylúčené a ich používanie je čiastočne upravené

v osobitných predpisoch (napr. o Trestnom konaní súdnom,

o sústave základných a stredných škôl, zákon NR SR č.

o označovaní obcí v jazyku národnostných menšín, zákon NR SR č.

o mene a priezvisku)“.

K ustanoveniu § 2 Národná rada Slovenskej republiky uviedla, že: „Úlohou

štátu je vytvoriť podmienky na osvojenie si štátneho jazyka prostredníctvom

základného a stredného školstva, za pomoci vedeckých a výskumných pracovísk.

Zjednotené pravidlá štátneho jazyka, ktoré sa opierajú o vedeckú a výskumnú

prácu jednotlivých slovakistických pracovísk, sa predkladajú na kodifikovanie.

Kodifikáciu nie je možné chápať ako normotvorný akt z pohľadu práva. Explicitne sa

zakazuje zasahovať akýmkoľvek spôsobom do kodifikovanej podoby štátneho

jazyka. Štátny jazyk Slovenskej republiky, vychádzajúc z preambuly zákona o

štátnom jazyku Slovenskej republiky, je najvzácnejšou hodnotou jeho kultúrneho

dedičstva a výrazom suverenity Slovenskej republiky. Jedine štát v zastúpení

Ministerstva kultúry SR a prostredníctvom vedeckých a výskumných ústavov môže

predpokladané zásahy vykonať. Kodifikáciu i každú novú závažnú úpravu normy

štátneho jazyka však vyhlasuje Ministerstvo kultúry SR.“

K ustanoveniu § 3 Národná rada Slovenskej republiky uviedla, že: „Štátne

orgány a štátne organizácie sa riadia zásadou „čo nie je prikázané, je zakázané“. Táto

základná premisa fungovania štátneho aparátu je dôsledne premietnutá v tomto

ustanovení. Používanie štátneho jazyka v úradnom styku iných verejnoprávnych

orgánov vrátane orgánov samosprávy sa explicitne odvodzuje z potreby používania

jazyka ako všeobecného dorozumievacieho prostriedku občanov.

Obce a mestá na základe zákona o obecnom zriadení (

v znení neskorších predpisov) samostatne rozhodujú a uskutočňujú všetky úkony

súvisiace so správou obce a jej majetku, ak osobitný zákon takéto úkony nezveruje

štátu alebo inej právnickej alebo fyzickej osobe. Tento vzťah platí z uvedeného

zákona aj obrátene. „Na obec možno zákonom preniesť niektoré úlohy štátnej správy,

ak je ich plnenie týmto spôsobom racionálnejšie a efektívnejšie“.

Z uvedeného možno vyvodiť záver, že aj orgány obce sú povinné pri výkone

svojich pôsobností používať štátny jazyk na celom území Slovenskej republiky.“

„Odsek 3 § 3 zákona o štátnom jazyku Slovenskej republiky explicitne

stanovuje, že v štátnom jazyku sa vydávajú všetky všeobecne záväzné právne

predpisy vrátane predpisov orgánov územnej samosprávy, rozhodnutia a iné verejné

listiny. Je v záujme štátu, ale aj občana, aby vo veciach výkonu štátnej správy a

samosprávy bol na celom území Slovenskej republiky používaný jeden všeobecný

dorozumievací prostriedok, a to štátny jazyk Slovenskej republiky.

Úradná agenda cez matriky, zápisnice, uznesenia, štatistiky, evidencie,

bilancie, úradné záznamy, informácie všeobecne určené pre verejnosť, z pohľadu

informácií vydávaných orgánmi verejnej správy, agenda cirkví a náboženských

spoločností určená pre verejnosť sa vedie v štátnom jazyku. Toto ustanovenie

neodporuje predpisom o vedení matrík, ako aj ďalším predpisom o vedení inej

úradnej agendy. V o slobode náboženskej viery a postavení

cirkví a náboženských spoločností sa v § 6 ods. 2 uvádza „výkon činností uvedených

v ods. 1 cit. zákona nesmie byť v rozpore s SR, pričom cirkvi a

náboženské spoločnosti môžu na plnenie svojho poslania najmä vydávať vnútorné

predpisy, pokiaľ nie sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi“.

Teda aj cirkvi a náboženské spoločnosti vydávajú svoju agendu určenú pre verejnosť

v štátnom jazyku.“

§ 3 ods. 3 písm. e) zákona

„Povinnosť viesť kroniky obcí v štátnom jazyku Slovenskej republiky vyplýva

zo v znení neskorších predpisov, kde sa v

uvádza „obec vedie obecnú kroniku v slovenskom jazyku, prípadne aj v jazyku

príslušnej národnosti“. Zo znenia citovaného ustanovenia je evidentné, že obecné

kroniky ako zdroje závažných informácií hodnotiacich minulosť a zaznamenávajúcich

prítomnosť musia byť prístupné a zrozumiteľné všetkým subjektom práva. Možnosť

písania kroník v inom ako štátnom jazyku je odvodzovaná od spojky „prípadne“,

v každom prípade však inojazyčnému zneniu kroniky musí predchádzať text v

štátnom jazyku Slovenskej republiky.“

§ 3 ods. 4

„Verejnoprávne orgány a nimi zriadené organizácie ako orgány, o ktorých sa

hovorí v § 3 ods. 1 zákona o štátnom jazyku Slovenskej republiky, používajú z titulu

svojho postavenia v hierarchii štátnych, samosprávnych a iných spoločenských

samospráv pri výkone svojich práv a povinností vo všetkých informačných

systémoch, ktoré sa na území Slovenskej republiky používajú, i vo vzájomnom styku

pri vybavovaní agendy štátu a agendy samospráv štátny jazyk Slovenskej republiky.

Toto tvrdenie sa opiera okrem iného o o organizácii miestnej

a štátnej správy, o o obecnom zriadení v znení neskorších

predpisov, ako aj o ustanovenie a , kde

sa uvádza: „Fyzické a právnické osoby, štátne orgány a orgány miestnej samosprávy

dbajú na to, aby nedochádzalo k ohrozovaniu a porušovaniu práv z

občianskoprávnych vzťahov a aby sa prípadné rozpory medzi účastníkmi odstránili

predovšetkým ich dohodou“. Z dikcie znenia uvedeného ustanovenia je zrejmé, že

verejnoprávne orgány pri odstraňovaní rozporov medzi účastníkmi ex lege používajú

štátny jazyk Slovenskej republiky ako jazyk komunikačný a úradný.“

§ 3 ods. 5

„Aby sa občan mohol na celom území Slovenskej republiky dovolať svojich

práv cez písomné podanie určené verejnoprávnym orgánom, musí svoje písomné

podanie urobiť v štátnom jazyku Slovenskej republiky. Tvrdenie uvedené

v predchádzajúcej vete sa opiera okrem iného aj o vládnu vyhlášku č. 150/1958 Ú. v.,

kde sa okrem iného uvádza „správne, včasné a dôsledné vybavovanie sťažností,

oznámení a podnetov pracujúcich prispieva k ochrane ich práv a záujmov, je

dôležitým prostriedkom v boji proti byrokratizmu a upevňuje spojenie štátneho a

hospodárskeho aparátu s ľudom“. Ďalej sa uvádza, že „všetky orgány štátneho a

hospodárskeho aparátu sú povinné prijímať a zriaďovať správne a včasné vybavenie

sťažností a oznámení“. Podpora § 3 ods. 5 zákona o štátnom jazyku Slovenskej

republiky je zrejmé aj zo v znení neskorších predpisov, kde sa

v § 3 ods. 2 písm. d) uvádza „občan má právo obracať sa so svojimi podnetmi a

sťažnosťami na orgány obce“, v písm. f) cit. § 3 ods. 2 sa uvádza, že občan má právo

„požadovať súčinnosť pri ochrane svojej osoby a rodiny a svojho majetku

nachádzajúceho sa v obci“. Skutočnosť, že občan Slovenskej republiky má nami

uvádzané práva, ale aj iné práva nami neuvádzané, stavia ho do pozície povinného.

Občan, aby sa mohol účinne domáhať svojich práv, je povinný postupovať v súlade s

právnym poriadkom Slovenskej republiky.“

K ustanoveniu § 4 Národná rada Slovenskej republiky uviedla, že: „V jeho

úplnom znení sa podrobne rozvádza z pohľadu zákona o štátnom jazyku článok 42

SR. „Každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je povinná. Jej dĺžku

po vekovú hranicu ustanoví zákon“. Zákon o štátnom jazyku si osvojil základné

právo na vzdelanie, pričom sám osebe do podrobnosti neupravuje učebný proces, ale

odkazuje na zákony a nariadenia spojené s učebným procesom.

Prioritu z hľadiska výchovnovzdelávacieho procesu má zásada zakotvená

v SR, ako aj zásada zakotvená v SR. „Ľudia sú

slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné,

nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.

Celý zákon o štátnom jazyku je postavený na základe majority na základe

občianskoprávnej, ktorá s prihliadnutím na zásadu morálnosti, je chápaná ako právo

štátotvorného národa na úpravu podmienok používania štátneho jazyka.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že všeobecne záväzné právne predpisy

v školskom systéme zostali zákonom o štátnom jazyku nedotknuté.“

K ustanoveniu § 5 Národná rada Slovenskej republiky uviedla, že pokiaľ ide

o jeho § 5 ods. 2: „žiada sa uviesť, že s ohľadom na vývojovú psychológiu dieťaťa,

ako aj na potrebu detí do 12 rokov, je osvojovanie si výučby v škole nevyhnutné

v štátnom jazyku. Tu zákon jednoznačne požaduje pri uvádzaní diel pre uvedenú

skupinu detí dabovať programy do štátneho jazyka. Uvedené ustanovenie je potrebné

chápať v širšom kontexte okrem iného aj s prihliadnutím na SR, keď

jedine znalosť štátneho jazyka Slovenskej republiky umožní každému byť slobodným

a rovným v dôstojnosti i v právach.“

K ustanoveniu § 5 ods. 3 Národná rada Slovenskej republiky uviedla:

„prevádzkovatelia rozhlasového a televízneho vysielania ako právnické osoby, na

ktoré sa vzťahuje všeobecné ustanovenie ,

hlásatelia, moderátori a redaktori ako pracovníci, na ktorých sa vzťahujú ustanovenia

až 74 s poukazom na , sú povinní

používať vo vysielaní štátny jazyk. Ide o pracovníkov, ktorí sprostredkovane cez

televíznu obrazovku, cez mikrofón, ale aj prostredníctvom písma v podstatnej miere

ovplyvňujú verejnú mienku na území Slovenskej republiky i v zahraničí a všetci sú

povinní nielen z titulu lojálnosti, ale predovšetkým z plnenia svojich pracovných

povinností používať štátny jazyk. Skutočnosť, že oni sami nie sú podľa tohto zákona

sankcionovateľní, ešte neznamená, že sankcia formou upozornenia, z ktorej môže

rezultovať z pohľadu pracovného práva eventuálne ukončenie pracovného pomeru, sa

ich nebude dotýkať.“

K ustanoveniu § 5 ods. 4 Národná rada Slovenskej republiky uviedla, že:

„Zákon aj pri vysielaní regionálnych alebo lokálnych televíznych staníc,

rozhlasových staníc a rozhlasových zariadení zotrváva na požiadavke používania

štátneho jazyka. Ide o vysielanie, ktoré plošne zasahuje do regiónov a lokalít, ktoré

sú schopné ovplyvniť verejnú mienku a navodiť situačnú filozofiu divákov a

poslucháčov na území. Ani tu však zákon explicitne nezakazuje používanie iných

jazykov. Tieto sa smú používať pred odvysielaním a po odvysielaní danej relácie v

štátnom jazyku. V tomto prípade zákon prihliadol na SR, kde sa

okrem iného hovorí: „Občanom tvoriacim v Slovenskej republike národnostné

menšiny alebo etnické skupiny sa zaručuje všestranný rozvoj, najmä právo spoločne s

inými príslušníkmi menšiny alebo skupiny rozvíjať vlastnú kultúru, právo rozširovať

a prijímať informácie v ich materinskom jazyku...“ Z pohľadu tejto skutočnosti zákon

prostredníctvom § 5 ods. 4 zaručuje národnostným menšinám a etnickým skupinám

právo prijímať informácie v ich materinskom jazyku. Toto ustanovenie zákona nie je

v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky.“

K ustanoveniu § 5 ods. 5 Národná rada Slovenskej republiky uviedla, že:

„periodické publikácie a neperiodické publikácie ako jedny zo základných

informačných prostriedkov sa na území Slovenskej republiky vydávajú v štátnom

jazyku. Týmto ustanovením sa napĺňa znenie čl. 6, čl. 24, čl. 26, čl. 34, ale aj čl. 42

SR. Vydávanie inojazyčnej tlače je upravené

o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch v znení

neskorších predpisov, predovšetkým však o povinných

výtlačkoch periodických publikácií a neperiodických publikácií.“

K ustanoveniu § 5 ods. 6 a 7 sa Národná rada Slovenskej republiky vo svojom

stanovisku nevyjadrila.

K ustanoveniu § 8 Národná rada Slovenskej republiky uviedla, že pokiaľ ide

o jeho odsek 3: „Finančná a technická dokumentácia, ako aj ďalšie dokumenty v § 8

ods. 3 uvádzané, sa vyhotovujú v štátnom jazyku. Pre jednotnú evidenciu týchto

dokumentov sa vyžaduje ich znenie na celom území Slovenskej republiky v štátnom

jazyku.

Stanovy združení, spolkov, politických strán, politických hnutí slúžia ako

predpoklad na ich registráciu. Registráciu vykonávajú orgány štátnej správy, či už ide

o Ministerstvo vnútra SR, okresné úrady alebo obvodné úrady všeobecnej štátnej

správy. Jednotnosť používania štátneho jazyka je preto nevyhnutná a pochopiteľná.

To isté platí pri obchodných spoločnostiach, ktoré sa registrujú na

registračných súdoch. Keďže všetky orgány vykonávajúce registráciu sú orgánmi

štátu, je povinnosťou tých, ktorí sa o registráciu uchádzajú, predložiť požadované a

potrebné dokumenty v štátnom jazyku.“

§ 8 ods. 5

„Verejnoprávne orgány tak, ako sú ponímané v § 3 ods. 1, si v súlade s § 262

ods. 1 a môžu zvoliť právo, podľa ktorého sa

budú ich záväzkové vzťahy riadiť. Táto voľba pred verejnoprávnymi orgánmi

o zmluvách ex lege sa však nemôže dotýkať voľby jazyka zmlúv upravujúcich

záväzkové vzťahy. U zmluvných partnerov pôsobiacich na území Slovenskej

republiky musí sa zmluva vyhotoviť predovšetkým v štátnom jazyku. Nevylučuje sa

však aj použitie dohodnutého jazyka textu zmluvy. Toto právo sa opiera

predovšetkým o ustanovenie a , kde sa uvádza:

„...výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,

nepožíva právnu ochranu“. „Prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby,

ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť

známy“. Keďže ide o zmluvy, ktoré sú uzatvárané s verejnoprávnymi orgánmi alebo

pred verejnoprávnymi orgánmi, musia byť zrozumiteľné všetkým zúčastneným

stranám a požiadavka stanovená v § 8 ods. 5 zákona o štátnom jazyku Slovenskej

republiky je preto pochopiteľná a nie je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej

republiky.“

§ 8 ods. 6

„Nápisy, reklamy a oznamy určené na informovanie verejnosti, umiestnené na

verejných priestranstvách, všeobecne, vo vozňoch a priestoroch verejnej hromadnej

dopravy sú určené všetkým občanom Slovenskej republiky. Môžu byť určené aj iným

občanom, ktorí tranzitne Slovenskú republiku prechádzajú alebo sa na jej území

dlhodobejšie zdržujú. Základná požiadavka zrozumiteľnosti týchto informácií je však

kladená so záujmom na zrozumiteľnosť pre občana Slovenskej republiky. Z tohto

dôvodu je potrebné, aby zákon reagoval na absurdné informačné texty reklamy

a oznamov, ktoré sa v poslednom období u nás objavili. Pod informačným

a oznamovacím textom sa okrem iného rozumejú aj označenia železničných staníc,

autobusových staníc, letísk, riečnych prístavov, športovísk, ulíc a námestí. Rozumejú

sa tiež informácie o jednotlivých obchodoch, sídlach obchodných organizácií

a prevádzok. Tvrdosť tohto ustanovenia je zmäkčená tým, že uvedené nápisy,

reklamy a oznamy môžu byť preložené do iných jazykov, ale inojazyčné texty

nasledujú až po rovnako veľkom texte v štátnom jazyku.“

Napokon k § 12 zákona o štátnom jazyku Národná rada Slovenskej republiky

uviedla, že: „Ústava SR v článku 6 ods. 1 konštatuje: „Na území Slovenskej

republiky je štátnym jazykom slovenský jazyk.“ Prijatím zákona o štátnom jazyku

Slovenskej republiky sa naplnilo toto konštatovanie.

SR na rozdiel od konštatovania uvedeného v formuluje

ods. 2 ako článok, ktorý predpokladá úpravu používania iných jazykov, ako štátneho

jazyka v úradnom styku. Zo skutočnosti, že doteraz v právnom poriadku SR nedošlo

k vytvoreniu predpokladanej právnej normy, nemožno usudzovať, že bol prijatím

zákona o štátnom jazyku Slovenskej republiky porušený právny poriadok vrátane

SR.“

Záverom Národná rada Slovenskej republiky uviedla, že: „Z uvedeného

pohľadu a vnímania právneho poriadku SR možno vyjadriť názor, že zákon o štátnom

jazyku je v plnom súlade s SR a jej právnym poriadkom.“

3. Vyjadrenie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky k návrhu skupiny

poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

Vzhľadom na to, že zákon o štátnom jazyku v procese svojho praktického

uplatňovania predpokladá aj účasť Ministerstva kultúry Slovenskej republiky,

ústavný súd sa 18. júla 1996 obrátil na toto ministerstvo so žiadosťou o poskytnutie

pomoci pri obstaraní podkladov na rozhodnutie ústavného súdu prostredníctvom

„stanoviska k návrhu skupiny poslancov v častiach upravujúcich činnosť Ministerstva

kultúry Slovenskej republiky“.

Vo svojom vyjadrení z 9. septembra 1996 minister kultúry o. i. uviedol, že

„Chceme Vás tiež informovať, že Ministerstvo kultúry SR pripravilo návrh vyhlášky

o kodifikovanej podobe štátneho jazyka Slovenskej republiky vo vzťahu k § 2 ods. 2,

ktorý je v súčasnosti v legislatívnom pokračovaní. Navrhovateľ vo svojom podaní

však uznáva, že ustanovenie § 2 ods. 2 je „síce akýmsi splnomocnením, avšak len na

vyhlásenie kodifikovanej podoby jazyka, ale nie na vydanie všeobecne záväznej

právnej normy“. Teda vyhlásenie by malo byť len internou normou, ktorá nemá

všeobecnú záväznosť. Podľa právnych expertov však kodifikovanú podobu

Ministerstvo kultúry SR môže vyhlásiť, lebo spomenuté ustanovenie takúto možnosť

nevylučuje. Vyhlásenie je forma využívaná v správe a pôsobnosti kultúry. Text

vyhlášky Vám takisto predkladáme v prílohe“. Na ústnom pojednávaní pléna

ústavného súdu sa zástupca Ministerstva kultúry Slovenskej republiky nezúčastnil.

B.

Navrhovateľ namietal nesúlad celkom 26 ustanovení zákona o štátnom jazyku

s a označenými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a

základných slobodách. Podstatné argumenty navrhovateľa zdôvodňujúce nesúlad

jednotlivých ustanovení zákona o štátnom jazyku s a medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách spolu s ich právnym rozborom

a dôvodmi, ktoré ústavný súd viedli k rozhodnutiu o ich súlade, prípadne nesúlade, s

označenými ustanoveniami a medzinárodných zmlúv o ľudských právach a

základných slobodách, sú uvedené pod časťami I. až XI. tejto časti odôvodnenia.

Nakoľko navrhovateľ ohľadom viacerých ustanovení zákona o štátnom jazyku

namietal tiež ich nesúlad aj s a nakoľko argumentácia ústavného súdu

ohľadom nesúladu označených ustanovení zákona o štátnom jazyku s je

rovnaká, ústavný súd ju zhrnul a uviedol v záverečnej časti XII. tohoto odôvodnenia.

I.

Navrhovateľ namietal nesúlad označených ustanovení preambuly zákona

o štátnom jazyku s , a a 2 . Ako prvé ustanovenie

preambuly, ktoré sa podľa názoru navrhovateľa ocitlo v rozpore s uvedenými

článkami , je to, podľa ktorého: „slovenský jazyk je... výrazom suverenity

Slovenskej republiky“. Podľa názoru navrhovateľa je suverenita (zvrchovanosť) štátu

právnym pojmom na: „označenie nezávislosti štátnej moci od inej moci. Článok 1 a 2

jednoznačne vyjadrujú a zakotvujú, v čom spočíva suverenita Slovenskej

republiky“, takže v dôsledku toho je „potom text preambuly v nesúlade - v rozpore s

ústavnou koncepciou pôvodu a nezávislosti moci Slovenskej republiky a hoci

preambula zákona má len deklaratórny a nie normatívny charakter, vnáša chaos do

právnej terminológie nášho právneho poriadku a nemá vecný základ“.

Navrhovateľ namietal tiež nesúlad ďalšieho ustanovenia preambuly zákona

o štátnom jazyku, podľa ktorého je slovenský jazyk aj všeobecným dorozumievacím

prostriedkom jej občanov, „ktorý zabezpečuje ich slobodu a rovnosť v dôstojnosti

a právach na území Slovenskej republiky“. Podľa názoru navrhovateľa takto

formulovaná preambula: „vytvára dojem, že len občania hovoriaci slovenským

jazykom majú zabezpečené ústavné práva uvedené v článku 12 ods. 1 “.

Prvá otázka, na ktorú musel ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov

zodpovedať, bola, či je oprávnený posudzovať aj nesúlad preambuly zákona (ako

jeho „nenormatívnej“ časti), o ktorej samotný navrhovateľ vyhlásil, že má „len

deklaratórny a nie normatívny charakter“, s . Pri

odpovedi na túto otázku ústavný súd vychádzal predovšetkým z čl. 125 písm. a)

, ktorý ho oprávňuje rozhodovať o súlade „zákonov s a ústavnými

zákonmi“. Žiadne ďalšie ustanovenie ani a ani zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

Z. z. však nešpecifikuje (nespresňuje), či je pod zákonmi potrebné rozumieť len ich

„normatívnu“ alebo aj „nenormatívnu“ časť, prípadne či za súčasť zákonov treba

považovať aj ich záverečné a prechodné ustanovenia a pod. Ústavný súd pri

stanovení „rozsahu“ zákona, ustanovenia ktorého môžu byť predmetom konania

podľa ) , preto vychádzal z vôle zákonodarcu prejavenej pri

prijímaní zákona o štátnom jazyku. Opierajúc sa o toto stanovisko ústavný súd

kvalifikoval preambulu zákona o štátnom jazyku ako jeho uvádzaciu (uvodzovaciu)

vetu, ktorá má síce význam pre objasnenie predmetu a účelu zákona a napomáha tiež

jeho výkladu, avšak predchádza jeho samotnému zneniu. Uvedenému plne

zodpovedá aj posledná veta preambuly, t. j. „Národná rada Slovenskej republiky...

uzniesla sa na tomto zákone“. Pod znením zákona o štátnom jazyku je podľa

právneho názoru ústavného súdu preto potrebné rozumieť jeho paragrafované znenie

(§ 1 až 13), nasledujúce po uvodzovacej vete jeho preambuly. Keďže samotný

zákonodarca pri prijímaní zákona o štátnom jazyku určil, ktoré jeho ustanovenia

môžu byť predmetom konania podľa )

a keďže preambulu zákona do takto stanoveného rozsahu zákona o štátnom jazyku

nezahrnul, ústavný súd nebol oprávnený zaoberať sa jej nesúladom s čl. 1, čl. 2 ods.

1, a 2 tak, ako to požadoval navrhovateľ.

II.

Skupina 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky namietala nesúlad

o štátnom

jazyku Slovenskej republiky s čl. 26 a 27 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach (vyhláška FMZV č. ), ďalej a

ods. 1 písm. a) a c) Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej

diskriminácie (vyhláška FMZV č. ), ako aj s a a 2

.

Ustanovenie § 1 ods. 1 zákona o štátnom jazyku určuje, že na území

Slovenskej republiky je štátnym jazykom slovenský jazyk a ods. 2 toho istého

paragrafu ustanovuje, že: „Štátny jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi

používanými na území Slovenskej republiky.“

Podľa názoru navrhovateľa sa týmto ustanovením „vytvára stav, keď sa

ostatné jazyky nevyhnutne dostanú do postavenia druhoradých jazykov, pričom

občania, ktorí hovoria iným jazykom ako slovenským, sa dostanú do postavenia

druhoradých, menejcenných a diskriminovaných občanov“. Uvedené ustanovenie

podľa názoru navrhovateľa napĺňa tiež znaky „rasovej diskriminácie“, nakoľko:

„rozlišuje a zvýhodňuje ľudí na národnostnom princípe tým, že uprednostňuje jazyk

jedného národa pred jazykmi ostatných národnostných alebo etnických skupín, ktoré

sa vyskytujú na území Slovenskej republiky“.

Uvedené ustanovenie zákona o štátnom jazyku predovšetkým predpokladá

súbežné používanie viacerých jazykov na území Slovenskej republiky a upravuje len

ich vzájomný vzťah tak, že jeden z nich (jazyk slovenský) určuje ako štátny, ktorý

v dôsledku toho nadobúda „prednosť“ pred ostatnými jazykmi používanými na území

Slovenskej republiky. Jeho prednostné používanie je dôsledkom tak ústavnej (čl. 6

ods. 1 ), ako aj zákonnej ( zákona o štátnom jazyku) kvalifikácie

štátneho jazyka Slovenskej republiky. Toto ustanovenie zákona o štátnom jazyku je

však podľa právneho názoru ústavného súdu potrebné vykladať vo väzbe na tú časť

jeho preambuly, podľa ktorej je slovenský jazyk: „aj všeobecným dorozumievacím

prostriedkom jej občanov“. Aby sa dosiahol tento účel zákona a slovenský jazyk

mohol slúžiť ako všeobecný dorozumievací prostriedok jej občanov, bolo potrebné,

aby v tých prípadoch zákonnej úpravy, kde by tento účel (a prostredníctvom iného

ako slovenského jazyka) nebolo možné dosiahnuť, mal zákonom stanovenú prednosť

pred „ostatnými jazykmi používanými na území Slovenskej republiky“.

Uvedené ustanovenie zákona o štátnom jazyku navrhovateľ posúdil ako

diskriminačné a dokonca napĺňajúce znaky „rasovej diskriminácie“ v zmysle čl. 1

ods. 1 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie,

ako aj ďalších nimi označených ustanovení Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach a tiež .

Pokiaľ ide o medzinárodné dohovory označené navrhovateľom, je

skutočnosťou, že tak Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach z roku

1966, ako aj Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej

diskriminácie z roku 1965 zakazujú diskrimináciu, resp. rasovú diskrimináciu, avšak

nie v polohe „in abstracto“, ale predovšetkým vo vzťahu k uplatňovaniu tých

ľudských práv a základných slobôd, ktoré tvoria predmet ich zmluvnej úpravy (čl. 26

v spojení s čl. 2 ods. 1 a čl. 27 Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach, resp. čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 5 Medzinárodného dohovoru o odstránení

všetkých foriem rasovej diskriminácie). K nesúladu § 1 ods. 2 zákona o štátnom

jazyku s označenými ustanoveniami (článkami) týchto medzinárodných dohovorov

by mohlo dôjsť za predpokladu, ak by tieto:

1. upravovali aj práva a slobody príslušníkov národnostných menšín alebo

etnických skupín, vrátane ich jazykových práv (právo na používanie menšinového

jazyka),

2. zmluvným stranám nielenže ukladali záväzok zabezpečiť používanie jazyka

menšín žijúcich na ich územiach, ale súčasne uskutočniť aj jeho „zrovnoprávnenie“

a následné uznanie jeho rovnocenného používania v porovnaní s väčšinovým

(oficiálnym, úradným, resp. štátnym) jazykom.

Podľa názoru navrhovateľa preto zákazu diskriminácie pri používaní

menšinových jazykov v zmysle označených medzinárodných dohovorov zodpovedá

taká vnútroštátna právna úprava ich zmluvných strán, ktorá ustanovuje rovnocenné

(a rovnoprávne) používanie menšinových jazykov v porovnaní s väčšinovými, t. j.

oficiálnymi (štátnymi), resp. úradnými jazykmi.

Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach z roku 1966 a ani

Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie z roku

1965 však žiadny takýto záväzok svojim zmluvným stranám neukladajú, keďže ich

(a predovšetkým) nezaväzujú, aby vnútroštátne vôbec „právne kvalifikovali“ jazyk

svojich menšín, resp. stanovili jeho vzťah (právne postavenie) k väčšinovému

(oficiálnemu, úradnému, štátnemu) jazyku. Medzinárodný pakt o odstránení všetkých

foriem rasovej diskriminácie pri definovaní tých práv, na využívanie ktorých sa zákaz

rasovej diskriminácie vzťahuje (čl. 5 písm. a) až f)), o jazykových právach menšín

nehovorí vôbec a Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach v čl. 27

priznáva príslušníkom etnických, náboženských alebo jazykových menšín právo, aby:

„spolu s ostatnými príslušníkmi menšiny používali svoj jazyk“. Základom takéhoto

prístupu k jazykovým právam menšín je preto garancia reálneho používania

menšinových jazykov, avšak bez ohľadu na to, či je ich jazyk súčasne určitým

spôsobom (a či vôbec) „právne kvalifikovaný“, resp. či je právne upravený jeho

vzťah k väčšinovému jazyku. K diskriminácii pri uplatňovaní práva podľa čl. 27

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, by preto mohlo dôjsť

len vtedy, ak by z dôvodov uvedených v jeho čl. 26, resp. v čl. 2 ods. 1, bolo určitým

menšinám toto právo (a v porovnaní s inými jazykovými menšinami) upierané.

Ustanovenie § 1 ods. 2 zákona o štátnom jazyku však neupiera, a to ani

z jazykových a ani z iných „rasových“ dôvodov, príslušníkom menšín ich právo na

používanie svojho jazyka, pretože upravuje len vzťah slovenského jazyka (ako

štátneho jazyka) k „ostatným jazykom používaným na území Slovenskej republiky“.

Pretože uvedené ustanovenia tak Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach, ako aj Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej

diskriminácie neobsahujú záväzok, podľa ktorého by ich zmluvné strany mali

umožniť „rovnocenné“ používanie jazyka svojich menšín vo vzťahu k väčšinovému

jazyku, nemožno vôbec hovoriť ani o nesúlade § 1 ods. 2 zákona o štátnom jazyku s

označenými ustanoveniami týchto medzinárodných dohovorov.

Uvedený spôsob argumentácie bolo možné v rozhodujúcej miere použiť aj na

namietaný nesúlad zákona o štátnom jazyku s

Slovenskej republiky. K nesúladu s týmto článkom by mohlo dôjsť výlučne

v spojitosti s porušením konkrétnych základných práv alebo slobôd tak, ako sú

upravené v druhej hlave , t. j. v danom prípade s . Článok 34

však príslušníkom národnostných menšín alebo etnických skupín nepriznáva

základné právo, ktorému by zodpovedala povinnosť štátu (zákonodarcu)

„zrovnoprávniť“ právne postavenie jazyka menšiny alebo etnickej skupiny s právnym

postavením „väčšinového“ jazyka, v dôsledku čoho by došlo k rovnocennému

používaniu ako väčšinového (oficiálneho), tak i menšinových jazykov. Akceptáciou

argumentácie navrhovateľa by právne a aj fakticky došlo k vytvoreniu systému

viacerých a rovnocenných „štátnych“ jazykov na území Slovenskej republiky a

termín menšinový jazyk by v dôsledku toho stratil svoj reálny význam. Článok 34

síce garantuje príslušníkom národnostných menšín a etnických skupín právo

na používanie ich jazyka (čl. 34 ods. 2 písm. b)), avšak k porušeniu čl. 12 ods. 2

v spojení s čl. 34 by mohlo dôjsť len vtedy, ak by § 1 ods. 2 zákona o štátnom jazyku

niektorým menšinám odnímal (zakazoval) používanie ich jazyka, a to pre niektorý

z „diskriminačných“ dôvodov uvedených v . Ustanovenie ods.

2 zákona o štátnom jazyku však o zákaze používania menšinových jazykov zo strany

niektorých menšín nehovorí nič. Z uvedeného dôvodu nebolo preto už ani potrebné

skúmať jeho možný nesúlad s , keďže tento sa vo svojej prvej vete

zaoberá prirodzene právnou povahou základných práv a slobôd a v druhej vete

charakteristikou základných práv a slobôd, ktoré však nie sú predmetom úpravy § 1

ods. 2 zákona o štátnom jazyku.

III.

Navrhovateľ, skupina 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ďalej

namietal nesúlad zákona o štátnom jazyku (druhá veta) s

Slovenskej republiky.

Ustanovenie § 1 ods. 3 zákona o štátnom jazyku uvádza, že: „Zákon

neupravuje používanie liturgických jazykov. Používanie týchto jazykov upravujú

predpisy cirkví a náboženských spoločností.“. Druhá veta tohoto ustanovenia sa

podľa názoru navrhovateľa dostala do nesúladu s Slovenskej

republiky, podľa ktorého: „Ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe

zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú

na to splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú

spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“.

Podľa názoru navrhovateľa: „Je zrejmé, že cirkvi a náboženské spoločnosti nie

sú orgánmi štátnej správy. Akékoľvek splnomocnenie, či odkaz na vydávanie ich

vlastných normatívnych aktov v zákone neumožňuje. ani žiadny zákon

neobsahuje také ustanovenie, ktoré by umožňovalo Národnej rade Slovenskej

republiky prijať zákon obsahujúci splnomocňovacie ustanovenie, ktoré by

oprávňovalo neštátne subjekty vydávať všeobecne záväzné normatívne akty.“. Z

uvedeného dôvodu sa preto § 1 ods. 3 zákona o štátnom jazyku vo svojej druhej vete

dostal do nesúladu s .

Nesúlad uvedeného ustanovenia zákona o štátnom jazyku s

podľa názoru navrhovateľa nastal preto, že citované ustanovenie určuje, že

všeobecne záväzné právne predpisy môžu na základe zákona a v jeho medziach

vydávať výlučne štátne orgány (štátne subjekty). Keďže cirkvi a náboženské

spoločnosti treba považovať za „neštátne subjekty“ a keďže oprávnenie na vydávanie

všeobecne záväzných právnych predpisov prísluší len orgánom štátu, dostalo sa

uvedené ustanovenie zákona o štátnom jazyku do nesúladu s

Slovenskej republiky.

Článok 123 priznáva ministerstvám a iným

orgánom štátnej správy právo „sekundárnej normotvorby“ v prípadoch, ak sú na to

splnomocnené zákonom. Rozsah tejto normotvorby je však obsahovo obmedzený,

nakoľko je limitovaný „medzami zákona“ a uskutočňuje sa v podobe všeobecne

záväzného právneho predpisu ministerstva alebo iného orgánu štátnej správy, ktorý

sa vyhlasuje „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ (t. j. zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky). Základným

predpokladom pre vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu ministerstva

alebo iného orgánu štátnej správy podľa preto je, aby upravoval

matériu, ktorá už je predmetom „primárnej“, t. j. zákonnej úpravy, pričom pri jeho

vydaní nemožno prekročiť „medze zákona“. Z uvedeného vyplýva, že predmetom

úpravy všeobecne záväzného právneho predpisu ministerstva alebo iného orgánu

štátnej správy nemôže byť matéria, ktorá vôbec netvorí predmet zákonnej úpravy.

Článok 123 tiež určuje, že k uskutočňovaniu takejto „sekundárnej“

normotvorby sú oprávnené len štátne orgány patriace do zložky výkonnej moci, t. j.

ministerstvá alebo iné orgány štátnej správy.

Ústavný súd Slovenskej republiky preto preskúmal, či došlo k splneniu

uvedených podmienok nesúladu zákona o štátnom jazyku s

a zistil, že tomu tak nie je. Navrhovateľ vo svojom návrhu totiž opomenul

(neuviedol) ustanovenie prvej vety § 1 ods. 3 zákona o štátnom jazyku, podľa

ktorého: „Zákon neupravuje používanie liturgických jazykov.“. Uvedené ustanovenie

zákona o štátnom jazyku jednoznačne a „negatívne“ vymedzuje tú matériu, ktorá

netvorí predmet jeho právnej úpravy, t. j. používanie liturgických jazykov. Pre

úplnosť je potrebné uviesť, že aj toto ustanovenie zákona o štátnom jazyku

potvrdzuje, že používanie liturgického jazyka tvorí vnútornú vec každej cirkvi alebo

náboženskej spoločnosti a nie je (netvorí vôbec) predmet právnej úpravy „štátnych“

či „svetských“ zákonov. Autonómiu cirkví a náboženských spoločností pri spravovaní

svojich vnútorných vecí potvrdzuje tiež a

o slobode náboženskej viery a postavení

cirkví a náboženských spoločností.

Keďže jeden zo základných predpokladov, na ktorých spočíva

Slovenskej republiky, je ten, že ministerstvo alebo iný orgán štátnej správy môže

vydať všeobecne záväzný právny predpis len na základe zákona a v jeho medziach a

keďže používanie liturgických jazykov netvorí vôbec predmet úpravy zákona o

štátnom jazyku (ustanovenie prvej vety § 1 ods. 3 túto matériu z predmetu zákonnej

úpravy „expressis verbis“ vylučuje), v takejto situácii neprichádza vôbec do úvahy

ani otázka príslušného alebo nepríslušného subjektu v zmysle

Slovenskej republiky. Táto sa stáva aktuálnou len vtedy, ak ide o matériu, ktorá je

predmetom príslušnej zákonnej úpravy, ale nie aj vtedy, ak ide o matériu, ktorá je zo

zákonnej úpravy výslovne vylúčená. V posledne uvedenom prípade nemožno preto

hovoriť ani o jej vzťahu k , čo prirodzene

vylučuje aj akúkoľvek možnosť jeho nesúladu s ním v otázke subjektov oprávnených

k vydaniu všeobecne záväzných právnych predpisov, tzv. „sekundárnej

normotvorby“.

IV.

1. V ďalšej časti svojho návrhu navrhovateľ namietal nesúlad § 2 ods. 2

zákona o štátnom jazyku s . Ustanovenie ods.

2 citovaného zákona uvádza, že: „Kodifikovanú podobu štátneho jazyka vyhlasuje

Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo kultúry“) na návrh

odborných slovakistických jazykovedných pracovísk“.

Navrhovateľ uviedol, že aj toto ustanovenie zákona o štátnom jazyku sa ocitlo

v rozpore s , pretože: „neobsahuje splnomocnenie pre ministerstvo

vydať všeobecne záväzný právny predpis“, hoci na inom mieste uznávajú, že: „je síce

akýmsi splnomocnením, avšak len na vyhlásenie kodifikovanej podoby jazyka, ale

nie na vydanie všeobecne záväznej právnej normy“. Podľa názoru navrhovateľa, hoci

zákon „nenapĺňa ústavnú podmienku na to, aby podoba kodifikovaného jazyka bola

všeobecne záväzná..., na základe § 10 zákona pri použití § 11 ods. 4 však možno

uložiť aj osobám mimo rezortu Ministerstva kultúry pokuty...“.

Navrhovateľ v tejto časti svojho návrhu namietol, že ustanovenie § 2 ods. 2

zákona o štátnom jazyku nesplnomocnilo ministerstvo kultúry na vydanie všeobecne

záväzného právneho predpisu, ktorým by sa mala upraviť kodifikovaná podoba

štátneho jazyka, a tým sa dostalo do rozporu s ,

ktorý ovšem takéto splnomocnenie voči: „ministerstvám a iným orgánom štátnej

správy“ expressis verbis predpokladá.

Článok 123 ustanovuje pre ministerstvo alebo iný orgán štátnej správy

viaceré podmienky späté s vydaním všeobecne záväzného právneho predpisu, a to:

1. zákonodarca musí ministerstvo alebo iný orgán štátnej správy na vydanie

všeobecného záväzného právneho predpisu výslovne splnomocniť,

2. zákonodarca musí presnejšie určiť, čo je potrebné chápať pod termínom

„v medziach zákona“, a teda stanoviť, aké otázky tvoriace predmet zákonnej úpravy

a akým spôsobom budú upravené vo všeobecne záväznom právnom predpise

ministerstva alebo iného orgánu štátnej správy (napríklad podrobnosti na

zabezpečenie určitých ustanovení zákona, spôsob tvorby a použitia zákonného fondu

a pod.).

Splnomocňovacie ustanovenia zákonov „transformujú“ uvedené požiadavky

zvyčajne vo formuláciách („Ministerstvo... ustanoví všeobecne

záväzným právnym predpisom... podrobnosti... spôsob“ a pod.).

Požiadavka výslovného splnomocnenia zákonodarcu na vydanie všeobecne

záväzného právneho predpisu je zdôvodnená tým, že ministerstvo ani iný orgán

štátnej správy nedisponuje „pôvodnou“ („originálnou“), ale len odvodenou

(„sekundárnou“) normotvorbou, pričom jej rozsah („v medziach zákona“) určuje vždy

pôvodný normotvorca, t. j. Národná rada Slovenskej republiky, berúc pritom v

každom prípade do úvahy účel, špecifiku a potreby konkrétnej zákonnej úpravy.

Všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Existenciu takéhoto zákona (od 1. januára

1993 je ním o Zbierke

zákonov Slovenskej republiky) predpokladá (ohľadom

vyhlasovania zákonov), (ohľadom vyhlasovania nariadení vlády) a čl.

123 (ohľadom vyhlasovania všeobecne záväzných právnych predpisov

ministerstiev a iných orgánov štátnej správy). Výraz „vyhlásenie“ však zákonodarca

spája výlučne s určitým a konkrétnym druhom všeobecne záväzného právneho

predpisu (zákon, nariadenie vlády, vyhláška ministerstva), ale nikdy nie s predmetom

jeho právnej úpravy.

Vychádzajúc z uvedeného Ústavný súd Slovenskej republiky predovšetkým

preskúmal, či § 2 ods. 2 zákona o štátnom jazyku je vôbec v príčinnej súvislosti s čl.

123 , t. j. s matériou tvoriacou obsah citovaného článku

, a došiel k záveru, že tomu tak nie je. Ustanovenie uvádza, že

kodifikovanú podobu štátneho jazyka vyhlasuje Ministerstvo kultúry Slovenskej

republiky na návrh odborných slovakistických jazykovedných pracovísk.

Kodifikovanú podobu štátneho jazyka je podľa zákona o štátnom jazyku pritom

potrebné chápať ako výraz starostlivosti štátu o jeho ochranu (§ 2 ods. 1 písm. b)

zákona o štátnom jazyku). Aj samotný § 2 zákona o štátnom jazyku je označený ako:

„Štátny jazyk a jeho ochrana“. Ustanovenie § 2 ods. 2 zákona o štátnom jazyku

súčasne určuje, že kodifikovanú podobu štátneho jazyka vyhlasuje Ministerstvo

kultúry Slovenskej republiky na návrh odborných slovakistických jazykovedných

pracovísk.

Ustanovenie § 2 ods. 2 zákona o štátnom jazyku ani žiadne jeho ďalšie

ustanovenie však neodráža taký úmysel zákonodarcu (a preto ani jeho výslovné

splnomocnenie) na to, aby Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky upravilo

(„ustanovilo“) kodifikovanú podobu štátneho jazyka vo forme všeobecne záväzného

právneho predpisu. S cieľom potvrdenia takéhoto úmyslu zákonodarcu pri

„kodifikácii“ štátneho jazyka sa Ústavný súd Slovenskej republiky 18. júla 1996

obrátil na predsedu Národnej rady Slovenskej republiky so žiadosťou o zaslanie

stanoviska orgánu, ktorý všeobecne záväzný právny predpis vydal, k návrhu skupiny

poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Vo svojom stanovisku z 27. januára

1997 (č. j. 1106/1996) Národná rada Slovenskej republiky k § 2 ods. 2 zákona o

štátnom jazyku uviedla, že: „Zjednotené pravidlá štátneho jazyka, ktoré sa opierajú o

vedeckú a výskumnú prácu jednotlivých slovakistických pracovísk sa predkladajú na

kodifikovanie. Kodifikáciu nie je možné chápať ako normotvorný akt z pohľadu

práva. Kodifikáciu i každú novú závažnú úpravu normy štátneho jazyka však

vyhlasuje Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky“. S týmto písomným

stanoviskom Národnej rady Slovenskej republiky sa na ústnom pojednávaní pléna

ústavného súdu 26. augusta 1997 stotožnil aj jej zástupca poslanec JUDr. Ján Cuper.

Z vyžiadaného písomného stanoviska Národnej rady Slovenskej republiky, ako aj z

ústneho vyjadrenia jej zástupcu, jednoznačne vyplynulo, že úmyslom zákonodarcu

nebolo poveriť Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky kodifikáciou štátneho

jazyka prostredníctvom a na základe „normotvorného aktu“, t. j. všeobecne

záväzného právneho predpisu ministerstva podľa . Kodifikáciu štátneho

jazyka Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky podľa § 2 ods. 2 zákona o

štátnom jazyku je preto možné chápať ako prejav starostlivosti štátu o štátny jazyk,

ale nie aj ako zmocnenie zákonodarcu na vydanie všeobecne záväzného právneho

predpisu ministerstva, obsahom ktorého má byť kodifikovaná podoba štátneho

jazyka.

Uvedené písomné stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky, ako aj ústne

vyjadrenie jej zástupcu, zobral ústavný súd do úvahy pri posudzovaní súladu § 2 ods.

2 zákona o štátnom jazyku s . Keďže podľa vlastného vyjadrenia

zákonodarcu tento v § 2 ods. 2 zákona o štátnom jazyku nesplnomocnil ministerstvo

kultúry na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu na „kodifikáciu“

štátneho jazyka a keďže upravuje podmienky vydania všeobecne

záväzného právneho predpisu ministerstva alebo ústredného orgánu štátnej správy,

nemohol sa zákona o štátnom jazyku dostať do nesúladu s

Slovenskej republiky.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky však v tejto súvislosti (a v dôsledku

uvedeného) považoval za potrebné vyporiadať sa s ďalším argumentom

navrhovateľa, podľa ktorého hoci zákon o štátnom jazyku nepriznáva ministerstvu

kultúry splnomocnenie vydať všeobecne záväzný právny predpis a splnomocňuje ho

len na vyhlásenie kodifikovanej podoby štátneho jazyka: „Na základe § 10 zákona pri

použití § 11 ods. 4 možno uložiť aj osobám mimo rezortu Ministerstva kultúry

pokuty, ak sa odchýlia od kodifikovanej podoby štátneho jazyka vyhlásenej podľa

vyššie uvedeného ustanovenia, hoci zákon nenapĺňa ústavnú podmienku na to, aby

táto podoba bola všeobecne záväzná“. Je skutočnosťou, že § 11 ods. 4 zákona určuje,

pre potreby ktorých jeho ustanovení sa slovenský jazyk rozumie v jeho kodifikovanej

podobe stanovenej Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky v súlade s § 2 ods. 2

zákona o štátnom jazyku. Nerešpektovanie kodifikovanej podoby štátneho jazyka

právnickými osobami, resp. fyzickými osobami oprávnenými podnikať, môže

ministerstvo kultúry podľa § 10 zákona o štátnom jazyku postihovať pokutami v

prípadoch ustanovených zákonom (§ 4 ods. 4, § 5 ods. 2 a 5, § 8 ods. 1, 3, 5 a 6).

Ústavný súd Slovenskej republiky preto považoval za potrebné preskúmať možný

dopad (účinok) toho, že zákonodarca nesplnomocnil Ministerstvo kultúry Slovenskej

republiky, aby na základe § 2 ods. 2 zákona o štátnom jazyku slovenský jazyk

kodifikovalo v podobe všeobecne záväzného právneho predpisu ministerstva na

fungovanie a rozsah pôsobenia sankčného mechanizmu upraveného § 10 zákona o

štátnom jazyku. Ústavný súd vychádzal v tejto otázke zo stanoviska, že akékoľvek

pokuty (finančné postihy) nemožno právnickým osobám a ani fyzickým osobám

oprávneným podnikať, ukladať dovtedy, pokiaľ tie pravidlá, porušenie ktorých je

sankcionovateľné vo forme pokút ministerstva kultúry, nenadobudnú povahu (formu)

všeobecne záväzného právneho predpisu.

V.

Navrhovateľ, skupina 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

namietal tiež nesúlad § 3 ods. 1 zákona o štátnom jazyku s čl. 33, čl. 34 ods. 2

písm. b), a 3, ) a , ako aj

s čl. 2 ods. 2, čl. 4 a 6 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych

a kultúrnych právach z roku 1966 (vyhláška Federálneho ministerstva zahraničných

vecí č. ), ako aj ) a Medzinárodného dohovoru o

odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie z roku 1965. Ustanovenie § 3 ods. 1

zákona o štátnom jazyku uvádza, že: „Štátne orgány a štátne organizácie, orgány

územnej samosprávy a orgány verejnoprávnych ustanovizní (ďalej len

„verejnoprávny orgán“) pri výkone svojich pôsobností povinne používajú štátny jazyk

na celom území Slovenskej republiky. Preukázanie primeranej znalosti štátneho

jazyka slovom i písmom je podmienkou prijatia do pracovného pomeru alebo do

obdobného pracovného vzťahu a predpokladom na vykonávanie dohodnutej práce

v určenej pracovnej činnosti vo verejnoprávnom orgáne“. Z odôvodnenia tejto časti

návrhu vyplynulo, že navrhovateľ namietal osobitne nesúlad jeho prvej vety a

osobitne nesúlad jeho druhej vety s a označenými medzinárodnými

dohovormi. Prvá veta tohoto ustanovenia sa podľa názoru navrhovateľa ocitla v

nesúlade s , keďže: „ukladá

povinnosť, teda prikazuje verejnoprávnym orgánom pri výkone svojich povinností

používať výlučne štátny jazyk (v zmysle štátne orgány môžu konať iba v

súlade so zákonom), čím znemožňuje, odníma občanom patriacim k národnostným

menšinám a etnickým skupinám možnosť používania svojho materinského jazyka v

úradnom styku. Podľa názoru navrhovateľa by „tento nesúlad mohol byť preklenutý

a v Ústave zakotvené práva národnostných menšín a etnických skupín na používanie

ich jazyka v úradnom styku by mohli byť zaručené, pokiaľ by sa ustanovením § 12

o úradnom jazyku v Slovenskej republike“.

Pokiaľ ide o druhú vetu ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o štátnom jazyku, táto

sa podľa názoru navrhovateľa ocitla v nesúlade s ostatnými označenými

ustanoveniami a aj medzinárodných dohovorov.

1. Pokiaľ ide o prvú vetu § 3 ods. 1 zákona o štátnom jazyku, navrhovateľ ako

porušenie kvalifikoval zákonom

uloženú povinnosť verejnoprávnych orgánov (tak ako sú definované v § 3 ods. 1) pri

výkone svojich pôsobností povinne používať štátny jazyk na celom území Slovenskej

republiky. Podľa názoru navrhovateľa základnému právu používať svoj jazyk

v úradnom styku, ktoré občanom Slovenskej republiky patriacim k národnostným

menšinám alebo etnickým skupinám priznáva

Slovenskej republiky, zodpovedá povinnosť „verejnoprávnych orgánov“ používať v

úradnom styku s nimi jazyk príslušnej národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny.

Keďže § 3 ods. 1 zákona o štátnom jazyku určuje pre výkon ich pôsobnosti povinné

používanie štátneho jazyka, ocitol sa podľa názoru navrhovateľa v nesúlade s čl. 34

ods. 2 písm. b) .

V uvedenej súvislosti je predovšetkým potrebné zdôrazniť, že podľa právneho

názoru ústavného súdu v kontexte a pre účely celého zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o štátnom jazyku Slovenskej republiky

neexistuje žiaden právny a ani faktický dôvod, aby verejnoprávne orgány

vymenované v jeho § 3 ods. 1 (ale aj v jeho ďalších ustanoveniach) používali vo

svojej činnosti (pri výkone svojich pôsobností) iný ako štátny jazyk. Jediným

dôvodom, aby pre výkon pôsobností verejnoprávnych orgánov zákon o štátnom

jazyku prikazoval aj používanie iných jazykov, by bola „faktická“ úprava používania

jazykov národnostných menšín alebo etnických skupín. „Faktická“ úprava z toho

dôvodu, že samotný zákon o štátnom jazyku ustanovením § 1 ods. 4 vylučuje z

predmetu svojej úpravy expressis verbis „používanie jazykov národnostných menšín

a etnických skupín. Používanie týchto jazykov upravujú osobitné zákony“. Jednotlivé

ustanovenia zákona o štátnom jazyku (vrátane § 3 ods. 1) by sa mohli dostať do

nesúladu s jedine vtedy, ak aj napriek

výslovnému zneniu § 1 ods. 4 by sa zákon o štátnom jazyku:

a) obracal priamo na príslušníkov národnostných menšín alebo etnických

skupín, alebo

b) obracal sa na nich nepriamo ako na občanov Slovenskej republiky,

c) prikazoval im používať štátny jazyk,

d) prikazoval im používať štátny jazyk aj v tej oblasti, v ktorej im čl. 34

umožňuje (garantuje) používanie jazyka národnostnej

menšiny alebo etnickej skupiny bez možnosti akejkoľvek výnimky z takéhoto príkazu

v prospech jazyka národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny.

Z uvedeného vyplynulo, že úprava používania iného ako slovenského jazyka

by sa do zákona o štátnom jazyku mohla dostať len „nepriamo“, t. j. výlučne

prostredníctvom (a v dôsledku) úpravy „jazykových“ práv občanov Slovenskej

republiky patriacich k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám.

Eventuálna zákonná povinnosť verejnoprávneho orgánu použiť pri výkone svojej

pôsobnosti aj iný ako slovenský jazyk, by preto mohla vzniknúť výlučne v dôsledku

zákonnej úpravy základného práva podľa Slovenskej

republiky. V rozsahu, v ktorom však zákon o štátnom jazyku neupravuje jazykové

práva príslušníkov národnostných menšín alebo etnických skupín (vrátane práva na

používanie svojho jazyka v úradnom styku), samotný zákonný príkaz obsiahnutý v §

3 ods. 1, nemožno považovať za nesúladný s Slovenskej

republiky. Zákon o štátnom jazyku preto v § 3 ods. 1 a v naznačenom smere vôbec

neupravuje (ani „de iure“ a ani „de facto“) právo na používanie jazyka národnostnej

menšiny alebo etnickej skupiny v úradnom styku. Keďže ho však vôbec neupravuje,

nie je namieste ani tvrdenie navrhovateľa, že jeho uplatneniu zodpovedá povinnosť

verejnoprávneho orgánu takýto jazyk pri výkone svojich pôsobností aj používať.

Pre úplnosť je však potrebné dodať, že význam § 3 zákona o štátnom jazyku

(používanie štátneho jazyka v úradnom styku) spočíva v tom, že definuje jednotlivé

prvky (súčasti) „úradného styku“, pre ktoré určuje povinné používanie štátneho

jazyka.

2. Pokiaľ ide o druhú vetu § 3 ods. 1 zákona o štátnom jazyku, ktorá

predpokladá preukázanie primeranej znalosti štátneho jazyka slovom a písmom ako

podmienku prijatia do pracovného pomeru alebo do obdobného pracovného vzťahu

vo verejnoprávnom orgáne, navrhovateľ namietal jej nesúlad s čl. 2 ods. 2, čl. 4 a 6

Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku

1966, ako aj s čl. 5 písm. c) a i) Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých

foriem rasovej diskriminácie z roku 1965, pretože: „V danom prípade zákon...

neumožňuje slobodu voľby povolania za rovnakých podmienok každému...“ a je aj

v rozpore so záväzkom na „zaručenie práva každého na vstup za rovnakých

podmienok do verejných služieb a právo na prácu a slobodnú voľbu zamestnania“.

Pokiaľ ide o Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych

právach z roku 1966, navrhovateľ kvalifikoval ustanovenie druhej vety § 3 ods. 1

zákona o štátnom jazyku ako diskriminačné, a tým narušujúce čl. 2 ods. 2 Paktu

v spojitosti s právom na prácu, resp. príležitosťou zarábať si na živobytie svojou

prácou. K diskriminácii pri uplatňovaní práv garantovaných čl. 6 Medzinárodného

paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach podľa názoru navrhovateľa

došlo z toho dôvodu, že tým uchádzačom o vstup do pracovného pomeru, či

obdobného pracovného vzťahu vo verejnoprávnom orgáne, ktorí patria k

národnostným menšinám alebo etnickým skupinám, zákon ako podmienku ich prijatia

prikazuje preukázanie primeranej znalosti štátneho jazyka slovom a písmom.

Uvedenú požiadavku zákona o štátnom jazyku považoval navrhovateľ (a vo

vzťahu k Medzinárodnému dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej

diskriminácie) tiež ako rasovú diskrimináciu pri uplatnení práva na „vstup do

verejných služieb za rovnakých podmienok“ (čl. 5 písm. c) Medzinárodného

dohovoru), ako aj „práva na prácu a slobodnú voľbu zamestnania“ (čl. 5 písm. i)

Medzinárodného dohovoru). Spoločným základom „nediskriminačného“ prístupu

k tým ľudským právam a základným slobodám, ktoré sú garantované citovanými

medzinárodnými dohovormi, je ich „uskutočňovanie za rovnakých podmienok...“ (čl.

5 písm. c) Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej

diskriminácie), resp. „bez akéhokoľvek rozlišovania“ (čl. 2 ods. 2 Medzinárodného

paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach). Z uvedeného vyplýva, že

každý, kto je oprávnený uplatňovať tieto ľudské práva a základné slobody, musí mať

garantované ich využívanie za rovnakých podmienok ako ostatní, a to bez ohľadu na

svoju rasu, farbu pleti, pohlavie, národnostný, alebo etnický pôvod, majetok, rod,

resp. iné postavenie (čl. 5 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem

rasovej diskriminácie, resp. čl. 2 ods. 2 Medzinárodného paktu o hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach). Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o štátnom jazyku v

druhej vete upravuje jednu z podmienok pre vstup do pracovného pomeru alebo iného

obdobného pracovného vzťahu vo verejnoprávnom orgáne a takúto zákonnú

podmienku („per se“) prirodzene nie je ešte možné považovať ani za diskrimináciu a

ani za rasovú diskrimináciu v zmysle citovaných medzinárodných dohovorov.

Ohľadom uplatňovania práv uvedených tak v Medzinárodnom pakte o

hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (právo na prácu), ako aj v

Medzinárodnom dohovore o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (právo

na vstup do verejných služieb, právo na prácu, právo na slobodnú voľbu

zamestnania), by však aj takúto podmienku bolo možné hodnotiť ako diskriminačnú

(porušujúcu zákaz diskriminácie) vtedy, ak by zákon o štátnom jazyku stanovoval

rozdielny (diferencovaný) spôsob jej uplatňovania voči rôznym skupinám uchádzačov

o vstup do pracovného pomeru alebo iného obdobného pracovného vzťahu do

verejnoprávneho orgánu.

Druhá veta § 3 ods. 1 zákona o štátnom jazyku určujúca ako podmienku

prijatia do pracovného pomeru alebo iného obdobného pracovného vzťahu vo

verejnoprávnom orgáne „primeranú znalosť štátneho jazyka slovom a písmom“ však

neustanovuje rozdielny spôsob jej uplatňovania voči rôznym uchádzačom (rôznym

skupinám uchádzačov) na základe niektorého z tých „diskriminačných“ kritérií, zákaz

používania ktorých je obsiahnutý tak v čl. 2 ods. 2 Medzinárodného paktu

o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ako aj v čl. 5 Medzinárodného

dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie. V súlade so zákonom

o štátnom jazyku sa táto podmienka naopak uplatňuje jednotným spôsobom voči

všetkým uchádzačom o zamestnanie vo verejnoprávnych orgánoch bez ohľadu na ich

príslušnosť k národnostnej menšine alebo etnickej skupine. V súvislosti s posledne

menovanou skupinou uchádzačov (možných uchádzačov) o zamestnanie vo

verejnoprávnom orgáne je súčasne potrebné uviesť, že táto podmienka nie je voči nim

diskriminačná ani v tom smere, že by požadovala to, čo si ako príslušníci

národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny nemohli (nemali možnosť) osvojiť, t. j.

primeranú znalosť štátneho jazyka slovom a písmom. Občania Slovenskej republiky

patriaci k národnostnej menšine alebo etnickej skupine majú právo na osvojenie si

štátneho jazyka garantované . Z uvedených

dôvodov preto podmienku uvedenú v druhej vete § 3 ods. 1 zákona o štátnom jazyku

nemožno hodnotiť ako diskriminačnú, a preto ani nesúladnú s označenými článkami

Medzinárodného paktu o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, resp.

Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

Navrhovateľ ďalej namietal nesúlad druhej vety § 3 ods. 1 zákona o štátnom

jazyku aj s viacerými článkami , a to konkrétne s ,

a 3 a ). Pokiaľ ide o namietaný nesúlad s ,

navrhovateľ uviedol, že ustanovenie: „§ 3 ods. 1 možno považovať za rozporné

s , pretože v prípade aplikácie druhej vety zákona príslušnosť

ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine bude na ujmu osoby,

nakoľko zákon vyžaduje od všetkých zamestnancov verejnoprávnych orgánov

preukázanie primeranej znalosti štátneho jazyka“. Ako už bolo spomenuté, druhá veta

§ 3 ods. 1 zákona o štátnom jazyku však neustanovuje pre uchádzačov o zamestnanie

vo verejnoprávnych orgánoch takú podmienku, ktorá by pre všetkých z nich nebola

splniteľná.

Ustanovenie totiž len potvrdzuje, že

v prípade, ak sa občan Slovenskej republiky rozhodne pre príslušnosť ku

ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo skupine, nesmie mu to byť na ujmu, a to ani

pri využívaní tých základných práv alebo slobôd, ktoré sú upravené v druhej hlave

. V súvislosti s navrhovateľ ďalej uviedol, že

podmienka znalosti štátneho jazyka predstavuje pre občanov Slovenskej republiky

patriacich k národnostnej menšine alebo etnickej skupine aj zásah do „ochrany proti

svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní“. V tejto

súvislosti je potrebné spomenúť, že ustanovenie druhej vety § 3 ods. 1 zákona o

štátnom jazyku nemá žiadnu súvislosť s ochranou proti svojvoľnému prepúšťaniu zo

zamestnania, t. j. prepúšťaniu bez zákonných dôvodov, resp. diskrimináciou v

zamestnaní, keďže podmienka znalosti štátneho jazyka sa uplatňuje jednotne voči

všetkým uchádzačom o pracovný pomer, či iný obdobný pracovný vzťah vo

verejnoprávnom orgáne.

Navrhovateľ tiež uviedol, že druhá veta § 3 ods. 1 zákona o štátnom jazyku sa

ocitla v nesúlade aj s čl. 35 ods. 1 (právo na slobodnú voľbu povolania) a čl. 35 ods.

3 (právo na prácu), keďže uvedené ustanovenia neviažu výkon týchto práv „na

znalosť štátneho alebo iného jazyka alebo na inú všeobecnú podmienku“. V tejto

súvislosti je potrebné zdôrazniť, že samotná neupravuje podmienky výkonu

konkrétnych pracovných povolaní a činností, keďže tak pri uplatnení práva na

slobodnú voľbu povolania, ako aj práva na prácu (čl. 35 ods. 1 a 3) odkazuje na

zákonnú úpravu. Zákony môžu stanoviť aj podmienky pre výkon určitých povolaní

alebo činností ( ) a zákonná úprava konkrétnej podmienky pre

prijatie do konkrétneho povolania alebo pracovnej činnosti nemôže byť sama osebe

považovaná za nesúladnú s a 3 , pokiaľ nenarušuje právo na

slobodnú voľbu povolania, prípravu naň, resp. právo na prácu. Vyžadovanie

primeranej znalosti štátneho jazyka slovom a písmom ako podmienka prijatia do

pracovného pomeru, či iného obdobného pracovného vzťahu vo verejnoprávnom

orgáne, však neporušuje právo na slobodnú voľbu povolania a ani právo na prácu,

pokiaľ ide o občanov Slovenskej republiky patriacich k národnostným menšinám,

alebo etnickým skupinám. K možnému porušeniu uvedených článkov

Slovenskej republiky by mohlo prísť len vtedy, ak by túto podmienku občania

Slovenskej republiky, patriaci k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám,

neboli reálne schopní splniť, keďže im nebola poskytnutá možnosť (príležitosť)

osvojiť si znalosť štátneho jazyka požadovanú druhou vetou § 3 ods. 1 zákona o

štátnom jazyku. Tým by uvedená podmienka voči nim súčasne nadobudla aj

diskriminačný charakter v dôsledku ich príslušnosti k národnostnej menšine alebo

etnickej skupine. O takúto situáciu a takúto podmienku však v prípade druhej vety

odseku 1 § 3 zákona o štátnom jazyku nejde.

VI.

Navrhovateľ ďalej namietal nesúlad § 3 ods. 2, § 3 ods. 3 písm. b) a písm. e)

zákona o štátnom jazyku s , a .

Ustanovenie § 3 ods. 2 zákona o štátnom jazyku o. i. určuje, že zamestnanci

a funkcionári verejnoprávnych orgánov používajú v úradnom styku štátny jazyk.

Navrhovateľ pri zdôvodnení tejto časti svojho návrhu argumentoval tým, že medzi

funkcionárov verejnoprávnych orgánov možno zaradiť aj poslancov obecných

zastupiteľstiev a starostov obcí ako volené orgány samosprávy obcí, pričom však

„Ústava v čl. 69 nepredpokladá pre voliteľnosť týchto orgánov znalosť štátneho

jazyka, obmedzenia ktoré ukladá zákon, sú proti vôli voličov a sú protiústavné“,

keďže „Všeobecné volebné právo pritom pri voľbe starostu, ako i poslancov

obecných zastupiteľstiev vyžaduje iba podmienku splnenia veku a spôsobilosti na

právne úkony“.

Základný argument namietaného nesúladu § 3 ods. 2 zákona o štátnom jazyku

s , 69 a preto podľa navrhovateľa spočíval

v tom, že voleným orgánom obecnej samosprávy neukladá znalosť štátneho

jazyka a keďže § 3 ods. 2 zákona o štátnom jazyku takúto ich znalosť naopak

predpokladá, ocitol sa v nesúlade s označenými článkami . Pokiaľ ide o túto

časť návrhu, ústavný súd predovšetkým považuje za potrebné zdôrazniť, že ani čl. 67

a ani neupravujú podmienky, ktoré musia spĺňať

kandidáti na funkcie do volených orgánov samosprávy obcí, t. j. kandidáti na

poslancov do obecných zastupiteľstiev a kandidáti na starostov obcí (primátorov).

Článok 67 hovorí o územnej samospráve obcí a vymenúva orgány obce,

zloženie obecného zastupiteľstva, ako aj náležitosti volieb do orgánov obecnej

samosprávy. ohľadom výkonu aktívneho aj pasívneho volebného práva

občanov vo všeobecnosti odkazuje na zákon (čl. 30) a pokiaľ ide o náležitosti volieb

do orgánov samosprávy obcí, charakterizuje ich tiež v čl. 69 ods. 2 a 3.

Tam, kde to ovšem zákonodarca považoval za vhodné a účelné, upravil priamo

v ústave aj podmienky, ktoré majú spĺňať jednotliví kandidáti na posty volených,

prípadne menovaných ústavných činiteľov Slovenskej republiky, napríklad

prezidenta Slovenskej republiky (čl. 103 ods. 1), sudcu Ústavného súdu Slovenskej

republiky (čl. 134 ods. 3), predsedu Najvyššieho kontrolného úradu (čl. 61 ods. 2),

resp. poslancov Národnej rady Slovenskej republiky ( Slovenskej

republiky). Keďže ani neupravujú

podmienky, ktoré musia spĺňať kandidáti do volených orgánov samosprávy obcí,

nemohol sa zákona o štátnom jazyku s uvedenými článkami dostať

do obsahového nesúladu tak, ako to tvrdil navrhovateľ vo svojom návrhu. Vzhľadom

na uvedené by v tomto prípade mohlo dôjsť len k nesúladu medzi právnymi

predpismi rovnakej právnej sily, t. j. medzi zákonmi, avšak ústavný súd nie je na

posudzovanie súladu všeobecne záväzných právnych predpisov rovnakej právnej sily

oprávnený.

Navrhovateľ v ďalšej časti svojho návrhu namietal tiež nesúlad § 3 ods. 3

písm. b) zákona o štátnom jazyku (podľa ktorého sa v štátnom jazyku uskutočňujú

rokovania verejnoprávnych orgánov) a písm. e) toho istého ustanovenia (podľa

ktorého sa v štátnom jazyku vedú aj kroniky obcí, pričom prípadné inojazyčné znenie

kroniky je prekladom zo štátneho jazyka) tiež s , 69 a Slovenskej

republiky. Uvedené ustanovenia zákona o štátnom jazyku predovšetkým nemajú

žiadnu súvislosť s , keďže tento sa predovšetkým zaoberá orgánmi

obecnej samosprávy a voľbou poslancov a starostu obce. Pokiaľ ide o nesúlad

uvedených ustanovení zákona s , tento podľa navrhovateľa spočíval

v tom, že orgánom samosprávy obcí prikazuje „používanie štátneho jazyka v jeho

kodifikovanej podobe“, a to tak v rokovaní orgánov samosprávy obcí (§ 3 ods. 3

písm. b)), ako aj pri vedení kroník obcí (§ 3 ods. 3 písm. e)), čím sa ocitol v nesúlade

s tými vecami „územnej samosprávy“, o ktorých rozhoduje každá obec samostatne.

Podľa takejto argumentácie navrhovateľa by sa však citované ustanovenia

zákona o štátnom jazyku mohli dostať do nesúladu s Slovenskej

republiky len vtedy, ak by:

a) samotná v , prípadne v ďalšom

ustanovení, priamo definovala okruh tých vecí, ktoré spadajú pod rozsah územnej

samosprávy obcí a o ktorých preto rozhoduje každá obec samostatne (ústavná

definícia okruhu otázok spadajúcich pod rozsah územnej samosprávy obce);

b) súčasťou takéhoto ústavného okruhu otázok spadajúcich pod rozsah

územnej samosprávy obce by bolo aj určenie jazyka, v ktorom sa majú viesť

rokovania orgánov samosprávy obcí, ako aj jazyk, v ktorom sa má viesť kronika obcí.

Za splnenia týchto ústavných podmienok by sa taký zákon o štátnom jazyku,

v ktorom zákonodarca záväzne určil rokovací jazyk orgánov samosprávy obce, ako aj

jazyk, v ktorom sa bude viesť kronika obce, ocitol v nesúlade s Slovenskej

republiky. Podobne však ako v prípade § 3 ods. 2 zákona o štátnom jazyku samotná

ani v a ani v žiadnom ďalšom ustanovení

nespresňuje (nedefinuje), čo treba rozumieť pod „vecami územnej samosprávy“, ale

s riešením tejto otázky odkazuje na zákon (

o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov). Keďže Slovenskej

republiky nedefinuje okruh otázok spadajúcich pod rozsah územnej samosprávy obce

(„ratione materiae“ územnej samosprávy obce upravuje zákon), nebolo ani možné,

aby sa zákon o štátnom jazyku v ustanoveniach § 3 ods. 3 písm. b) a e) dostal do

nesúladu s tak, ako to tvrdil navrhovateľ vo

svojom návrhu. Z uvedených dôvodov nebol už žiadny právny dôvod posudzovať

namietaný nesúlad a a aj s Slovenskej

republiky.

VII.

Navrhovateľ ďalej namietal nesúlad ustanovení § 3 ods. 4, 5 a 6 zákona

o štátnom jazyku s , aj .

1. Ustanovenie § 3 ods. 4 zákona o štátnom jazyku ukladá verejnoprávnym

orgánom a nimi zriadeným organizáciám povinné používanie štátneho jazyka vo

všetkých informačných systémoch i vo vzájomnom styku. Navrhovateľ v tejto časti

svojho návrhu neuviedol osobitné dôvody, o ktoré opierali nesúlad citovaných

ustanovení zákona o štátnom jazyku s označenými článkami , ale (a pokiaľ ide

o odseky 4, 5 a 6 § 3 zákona o štátnom jazyku) spoločne odkázali na: „dôvody

uvedené pod bodom V. a VI. nášho návrhu, ktoré sú venované úprave používania

štátneho jazyka v úradnom styku“. K § 3 ods. 4 zákona o štátnom jazyku navrhovateľ

ešte uviedol, že ak: „zákon prikazuje vydávanie informácií určených pre verejnosť

výlučne v štátnom jazyku, ako aj používanie štátneho jazyka vo všetkých

informačných systémoch, obmedzuje tým právo príslušníkov národnostných menšín

a etnických skupín na prijímanie informácií v ich materinskom jazyku“.

Navrhovateľ uviedol, že zákonom uložená povinnosť používania štátneho

jazyka vo všetkých informačných systémoch, ako aj vo vzájomnom styku

verejnoprávnych orgánov a nimi zriadených organizácií nie je v súlade s čl. 34 ods. 2

písm. b) , podľa ktorého sa občanom patriacim

k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám zaručuje právo používať ich

jazyk v úradnom styku.

Podľa právneho názoru ústavného súdu povinné používanie štátneho jazyka

verejnoprávnymi orgánmi a nimi zriadenými organizáciami vo všetkých

informačných systémoch i vo vzájomnom styku nie je však v žiadnom vzťahu a ani v

žiadnej príčinnej súvislosti so základným právom podľa

Slovenskej republiky. Z tohoto dôvodu sa ustanovenie § 3 ods. 4 zákona o štátnom

jazyku, prirodzene ani nemohlo dostať do nesúladu s označeným článkom .

2. Pokiaľ ide o , tento uvádza, že písomné

podania občanov určené verejnoprávnym orgánom sa podávajú v štátnom jazyku.

Navrhovateľ uviedol, že aj toto ustanovenie zákona o štátnom jazyku sa ocitlo

v nesúlade s , ako aj s . Na

rozdiel od doteraz posudzovaných ustanovení zákona o štátnom jazyku bolo však

toto prvé, ktorým sa zákonodarca obracia priamo na občanov Slovenskej republiky,

ukladajúc im povinnosť podávať všetky písomné podania určené verejnoprávnym

orgánom výlučne v štátnom jazyku. Zo systematického, ako aj gramatického výkladu

§ 3 zákona o štátnom jazyku (používanie štátneho jazyka v úradnom styku)

vyplynulo, že zákonodarca medzi jednotlivé zložky (súčasti) úradného styku zaradil

aj styk občanov Slovenskej republiky s verejnoprávnymi orgánmi (tak ako sú

definované v odseku 1 § 3) spôsobom, upraveným v odseku 5 § 3 zákona o štátnom

jazyku. Berúc do úvahy a 2 , sa však toto

ustanovenie zákona o štátnom jazyku prirodzene vzťahuje aj na tých občanov

Slovenskej republiky, ktorí patria k národnostným menšinám alebo etnickým

skupinám a ktorým ustanovenie písmena b) odseku 2 citovaného článku

garantuje právo na používanie svojho jazyka v úradnom styku.

Uvedené ustanovenie zákona však zákonodarca prijal súčasne so zrušovacím

ustanovením § 12, ktorým sa (a s účinnosťou od 1. 1. 1996) zrušil zákon Slovenskej

národnej rady č. o úradnom jazyku v Slovenskej republike.

Ústavný súd Slovenskej republiky preto preskúmal, či ustanovenie § 3 ods. 5

zákona o štátnom jazyku v spojení s je v súlade s

Slovenskej republiky. Podľa právneho názoru ústavného súdu vzájomnou spojitosťou

(a súčasnou právnou úpravou § 3 ods. 5 v kombinácii s § 12 zákona o štátnom jazyku)

nastal stav, keď sa aj tým občanom Slovenskej republiky, ktorí patria k

národnostným menšinám alebo etnickým skupinám, prikazuje v úradnom styku s

verejnoprávnymi orgánmi (a spôsobom upraveným v odseku 5 § 3 zákona o štátnom

jazyku) používať výlučne štátny jazyk, bez akejkoľvek výnimky z tohoto zákonného

príkazu v prospech jazyka národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny. Zrušovacím

ustanovením § 12 zákona o štátnom jazyku v spojitosti s odsekom 5 § 3 citovaného

zákona sa preto tým občanom Slovenskej republiky, ktorí patria k národnostným

menšinám alebo etnickým skupinám, odňala možnosť používať svoj jazyk v úradnom

styku s verejnoprávnymi orgánmi spôsobom a v rozsahu upravenom v odseku 5 § 3

zákona o štátnom jazyku. Z uvedeného dôvodu sa ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o

štátnom jazyku v spojitosti s § 12 tiež dostalo do nesúladu s čl. 34 ods. 2 písm. b)

.

3. Navrhovateľ tiež namietal nesúlad § 3 ods. 6 zákona o štátnom jazyku

s . Uvedené ustanovenie zákona

o štátnom jazyku uvádza, že každý občan Slovenskej republiky má právo na

bezplatnú úpravu svojho mena a priezviska do slovenskej pravopisnej podoby. Hoci

aj toto ustanovenie zákona o štátnom jazyku sa obracia priamo na občanov

Slovenskej republiky (vrátane tých z nich, ktorí patria k národnostným menšinám

alebo etnickým skupinám), priznáva im právo na bezplatnú úpravu svojho mena a

priezviska do slovenskej pravopisnej podoby. V tomto smere nemá žiadnu súvislosť s

upravujúcom právo na používanie jazyka národnostnej

menšiny alebo etnickej skupiny v úradnom styku.

Navrhovateľ tiež uviedol, že ustanovenia § 3 ods. 4, 5 a 6 zákona o štátnom

jazyku sa ocitli v nesúlade aj s , pričom ani v tejto

časti neuviedol osobitné dôvody nesúladu, ale len odkázal na „dôvody uvedené pod

bodom V. a VI. nášho návrhu“. Spoločná argumentácia ústavného súdu ohľadom

namietaného nesúladu viacerých ustanovení zákona o štátnom jazyku s

je uvedená v časti XII. tohoto odôvodnenia.

VIII.

Navrhovateľ, skupina 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ďalej

namietal nesúlad § 4 ods. 3 a 4 zákona o štátnom jazyku s čl. 13 ods. 2, čl. 26 ods. 2,

ako aj s . Ustanovenie

zákona o štátnom jazyku určuje, že celá pedagogická dokumentácia na základných,

stredných a vysokých školách sa vedie v štátnom jazyku a ustanovenie § 4 ods. 4

zákona o štátnom jazyku určuje, že učebnice a učebné texty, ktoré sa v Slovenskej

republike používajú vo výchovnovzdelávacom procese, sa vydávajú v štátnom

jazyku, okrem učebníc a učebných textov určených na výučbu v jazyku

národnostných menšín, etnických skupín a iných cudzích jazykov. Ustanovenie § 4

ods. 4 zákona o štátnom jazyku pritom odkazuje na osobitné predpisy upravujúce

vydávanie a používanie učebníc a učebných textov na výučbu v jazyku

národnostných menšín a etnických skupín. Podľa názoru navrhovateľa však

ustanovenia § 4 ods. 3 a 4 napadnutého zákona o štátnom jazyku: „zužujú základné

práva národnostných menšín a etnických skupín v školstve, a to aj podzákonnými

normami. Táto skutočnosť má za následok diskrimináciu národnostných menšín a

etnických skupín na jazykovom podklade. Právna úprava predmetných vzťahov

osobitnými predpismi, právnymi normami nižšej právnej sily degraduje práva

národnostných menšín a etnických skupín a vytvára značnú právnu neistotu...“. V

tejto časti svojho návrhu navrhovateľ dôvodil, že k právnej úprave základných práv a

slobôd občanov Slovenskej republiky patriacich k národnostným menšinám alebo

etnickým skupinám podľa , resp. Slovenskej

republiky dochádza aj prostredníctvom „podzákonných noriem“, resp. „právnych

noriem nižšej právnej sily“, v dôsledku čoho sa „zužujú“ základné práva

národnostných menšín a etnických skupín a dochádza k ich „degradácii“. V dôsledku

uvedeného dochádza aj k nesúladu s .

Napriek uvedenému však navrhovateľ v tejto časti svojho návrhu neoznačil žiadne

„podzákonné“ normy a ani iné predpisy „nižšej právnej sily“, ktoré sú podľa jeho

názoru v nesúlade s označenými článkami .

Aj v samotnom označení svojho návrhu na ústavný súd navrhovateľ výslovne

uviedol, že ide o návrh na začatie konania o súlade niektorých ustanovení zákona

o štátnom jazyku Slovenskej republiky s . V tejto časti

návrhu preto navrhovateľ fakticky namietal nesúlad neoznačených „podzákonných“

noriem s označenými článkami . Podzákonné normy

navrhovateľ nespresnil ani počas ústneho konania pléna ústavného súdu v tejto veci.

V dôsledku uvedeného preto ústavný súd (a v konaní o súlade právnych predpisov

podľa ) ) o takto namietanom nesúlade

ani nemohol konať a rozhodnúť.

V druhej časti svojho návrhu však navrhovateľ namietal nesúlad zákonných

ustanovení, t. j. § 4 ods. 3 a 4 zákona o štátnom jazyku s označenými článkami

, keďže: „Zákon zakazuje vydávanie a používanie inojazyčných učebníc, čím

obmedzuje právo žiakov a študentov základných a stredných škôl na vzdelanie a na

prijímanie informácií v ich materinskom jazyku“.

Navrhovateľ v tejto časti svojho návrhu argumentoval tým, že ustanovenie § 4

ods. 3 a 4 zákona o štátnom jazyku zakazujú vydávanie a používanie inojazyčných

učebníc, v dôsledku čoho dochádza k obmedzeniu základných práv žiakov a

študentov základných a stredných škôl na vzdelanie a na prijímanie informácií vo

svojom materinskom jazyku. Základom argumentácie navrhovateľa v tejto časti jeho

návrhu bolo tvrdenie, že zákon o štátnom jazyku zakazuje vydávanie a používanie

inojazyčných učebníc, čím o. i. dochádza k porušeniu čl. 34 ods. 2 písm. a) a čl. 26

ods. 2 . Zákon o štátnom jazyku v uvádza, že

učebnice a učebné texty používané vo výchovnovzdelávacom procese v Slovenskej

republike sa vydávajú v štátnom jazyku, pričom tie z nich, ktoré sú určené na výučbu

v jazyku národnostných menšín, etnických skupín alebo v iných cudzích jazykoch

nemusia byť vydávané v štátnom jazyku. Ich vydávanie a používanie upravujú

osobitné predpisy. Poznámka č. 9 k tomuto ustanoveniu zákona odkazuje na zákon č.

o sústave základných a stredných škôl (školský zákon) v znení

neskorších predpisov, ako aj na o používaní

učebníc a učebných textov. Z uvedeného vyplýva, že § 4 ods. 4 zákona o štátnom

jazyku (a ani žiadne jeho ďalšie ustanovenie) neupravuje ani podmienky vydávania a

ani používania učebníc a učebných textov, a to bez ohľadu na to, či sú vydávané v

slovenskom jazyku alebo či slúžia na výuku v jazyku národnostných menšín alebo

etnických skupín. Vydávanie a používanie slovenských a cudzojazyčných učebníc a

učebných textov upravujú iné právne predpisy odlišné od samotného zákona o

štátnom jazyku. Zákon o štátnom jazyku tieto právne predpisy ani neruší a ani

nemení.

Keďže zákon o štátnom jazyku sa ani v § 4 ods. 3 a 4 ani v žiadnom ďalšom

ustanovení vôbec nezaoberá vydávaním a používaním učebných textov a učebníc

používaných vo výchovnovzdelávacom procese v Slovenskej republike, nemôže

prirodzene ani zakazovať ich vydávanie či používanie. Z uvedeného dôvodu nemôže

preto žiadnym spôsobom ani obmedzovať práva žiakov a študentov stredných škôl

podľa , resp. tak, ako

to tvrdil navrhovateľ vo svojom návrhu.

IX.

1. Navrhovateľ, skupina 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

namietal tiež nesúlad § 5 ods. 2, 3, 4, 5, 6 a 7 zákona o štátnom jazyku s čl. 24 ods. 1,

a 4, ako aj s v spojitosti s

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Pokiaľ ide

o argumentáciu neústavnosti spoločnú pre všetky označené odseky § 5 zákona

o štátnom jazyku, navrhovateľ uviedol, že: „Vo všetkých uvedených prípadoch ide

o realizáciu základného politického práva, a to slobody prejavu a práva na

informácie, ktoré sa zaručujú. Vyššie citované ustanovenia zákona však tým,

že predpokladajú výhradné používanie štátneho jazyka, tieto práva obmedzujú.

Občanom patriacim k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám sa týmito

ustanoveniami základné práva dvojnásobne zužujú. Prvé zúženie sa vzťahuje na

štátny jazyk a druhé obmedzenie je dané tým, že občania môžu všeobecne používať

iba štátny jazyk v kodifikovanej podobe“.

Základom argumentácie neústavnosti označených ustanovení zákona

o štátnom jazyku bolo podľa názoru navrhovateľa to, že tak základné právo upravené

v , ako aj základné právo podľa Slovenskej

republiky (v spojitosti s čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach) garantujú občanom patriacim k národnostným menšinám alebo etnickým

skupinám nielen možnosť ich reálneho uplatnenia (právo verejne prejavovať svoje

zmýšľanie podľa čl. 24 ods. 1, resp. právo na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 2

v spojitosti s Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach), ale v tých prípadoch, keď k uplatneniu týchto práv príslušníkmi

národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny dochádza prostredníctvom inštitúcií,

prostriedkov a spôsobov, uvedených v odsekoch 2 až 7 § 5 zákona o štátnom jazyku

[t. j. prostredníctvom audiovizuálnych diel (ods. 2), regionálnych alebo lokálnych

televíznych staníc, rozhlasových staníc a rozhlasových zariadení (ods. 4),

periodických a neperiodických publikácií (ods. 5), príležitostných tlačí (ods. 6),

kultúrnych a výchovnovzdelávacích podujatí (ods. 7)], aj garanciu „jazykového

aspektu“ uplatňovania týchto práv. Podľa názoru navrhovateľa označené články (čl.

24 ods. 1 a ) a Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach garantujú tým občanom Slovenskej republiky,

ktorí patria k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám nielen reálne

uplatnenie (výkon) ich základných práv verejne prejavovať svoje zmýšľanie a práva

na slobodu prejavu, ale v prípadoch, keď si tieto práva uplatňujú prostredníctvom

tých inštitúcií, prostriedkov a spôsobov, ktoré sú upravené v odsekoch 2 až 7 § 5

zákona o štátnom jazyku, tiež nevyhnutný „jazykový“ aspekt ich výkonu dovoľujúci

použitie jazyka národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny. Takýto spôsob výkladu

, , ako aj Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach viedol navrhovateľa k názoru, že povinné používanie štátneho

jazyka v prípadoch upravených v odsekoch 2 až 7 § 5 zákona o štátnom jazyku nie je

v súlade s , a 4 , ako aj Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach.

Ústavný súd Slovenskej republiky pred posúdením súladu označených

ustanovení zákona o štátnom jazyku s citovanými článkami Slovenskej

republiky, ako aj Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach najprv

preskúmal opodstatnenosť takejto argumentácie navrhovateľa v tom smere, či

navrhovateľom označené základné práva a slobody obsahujú aj „jazykový“ aspekt

svojho uplatnenia v jazyku národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny, alebo či je

takýto „jazykový“ aspekt ich uplatnenia „koncentrovaný“ v osobitnom článku

Slovenskej republiky. Úvodom je možné uviesť, že sa

v druhej hlave označenej ako „Základné práva a slobody“ obracia na príslušníkov

národnostných menšín alebo etnických skupín prostredníctvom viacerých formulácií,

a to: „Ľudia...“ ( ), ďalej „Každý“ (, , ods.

1 a i.), „Občan“ (čl. 30 ods. 1), resp. „Občan patriaci k národnostnej menšine alebo

etnickej skupine“ (čl. 34 ods. 1 a 2). Je preto bez akýchkoľvek pochybností, že aj tým

občanom Slovenskej republiky, ktorí patria k národnostným menšinám alebo

etnickým skupinám, zaručuje všetky základné práva a slobody

nediskriminačným spôsobom, t. j. bez ohľadu na ich... „príslušnosť k národnosti

alebo etnickej skupine“ ( ). Z uvedeného

vyplýva, že aj občanom Slovenskej republiky patriacim k národnostným menšinám

alebo etnickým skupinám sa garantuje právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie

podľa , ďalej právo na slobodu prejavu v zmysle ,

resp. čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. V tejto

súvislosti treba uviesť, že pokiaľ ide o praktické uplatňovanie týchto práv,

navrhovateľ nenamietal, že ustanovenia odsekov 2 až 7 § 5 zákona o štátnom jazyku

sú s nimi v nesúlade z toho dôvodu, že občanom patriacim k národnostným menšinám

alebo etnickým skupinám sa tieto základné práva reálne obmedzujú

nepredpokladaným spôsobom, resp. nad rámec ústavných obmedzení uplatňovania

týchto práv (, resp. ).

K namietanému nesúladu s označenými článkami , ako aj

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach podľa názoru

navrhovateľa došlo preto, že tieto základné práva „obsahujú“ aj jazykový aspekt,

v dôsledku čoho sa zaručuje nielen ich reálne uplatňovanie, ale v prípade osôb

patriacich k národnostným menšinám a etnickým skupinám aj ich uplatňovanie

v jazyku príslušnej národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny. Týmto právam

podľa názoru navrhovateľa preto zodpovedá povinnosť tých inštitúcií a iných

subjektov, prostredníctvom ktorých si občania Slovenskej republiky patriaci k

národnostným menšinám alebo etnickým skupinám uplatňujú svoje základné práva

podľa , , ako aj Medzinárodného paktu o

občianskych a politických právach umožniť ich uplatnenie v jazyku národnostnej

menšiny alebo etnickej skupiny. Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti

preskúmal miesto, úlohu a funkcie a dospel

k záveru, že ho treba považovať za „lex specialis“ vo vzťahu k ostatným základným

právam a slobodám tvoriacim predmet úpravy druhej hlavy Slovenskej

republiky. Jeho postavenie „lex specialis“ vyplýva zo skutočnosti, že bez toho, aby

akokoľvek zužoval alebo obmedzoval ostatné základné práva alebo slobody

upravené v druhej hlave , tak vo vzťahu k občanom,

patriacim k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám (lex specialis ratione

personae) prostredníctvom tzv. pozitívnej diskriminácie im potvrdzuje a spresňuje

spôsob uplatňovania základných práv a slobôd. Jedno z práv tvoriacich ústavný režim

tzv. pozitívnej diskriminácie, ktoré upravuje v odsekoch 1 a 2, sa týka aj

jazyka, v ktorom môžu občania patriaci k národnostnej menšine alebo etnickej

skupine „rozširovať a prijímať informácie“. Článok 34 ods. 1 potvrdzuje, že

rozširovať a prijímať informácie môžu títo občania „spoločne s inými príslušníkmi

menšiny alebo skupiny“ vo svojom materinskom jazyku. Ako už bolo uvedené, čl. 34

v žiadnom prípade nezužuje rozsah uplatnenia základných práv a slobôd pre občanov

patriacich k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám. Vo vzťahu

k uplatňovaniu tých základných práv a slobôd, ktoré predpokladajú rozširovanie

a prijímanie informácií, však čl. 34 v odseku 1 potvrdzuje, že pokiaľ tieto informácie

rozširujú a prijímajú občania patriaci k národnostnej menšine alebo etnickej skupine,

majú právo na ich rozširovanie a prijímanie v materinskom jazyku. „Jazykový“

aspekt uplatňovania tých základných práv a slobôd, ktoré predpokladajú rozširovanie

a prijímanie informácií, je preto pre občanov patriacich k národnostným menšinám

alebo etnickým skupinám obsiahnutý v ako

súčasť právneho režimu ich pozitívnej diskriminácie. Uvedené konštatovanie sa

vzťahuje predovšetkým na základné právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie podľa

, ďalej na právo na slobodu prejavu podľa

, resp. právo na pokojné zhromažďovanie

(čl. 28 ods. 1). Verejne prejavované náboženské či iné zmýšľanie, ako aj slobodu

zhromažďovania možno totiž považovať za osobitné formy (spôsoby) slobody

prejavu. Pre úplnosť je potrebné dodať, že „jazykový aspekt“ uplatňovania

základných práv a slobôd príslušníkmi národnostných menšín alebo etnických skupín

netvorí len predmet úpravy odseku 1, ale aj odseku 2 Slovenskej

republiky. Zatiaľ čo napríklad každému garantuje právo na

vzdelanie, pokiaľ ide o „jazykový aspekt“ výkonu tohoto práva príslušníkmi

národnostných menšín alebo etnických skupín, im

zaručuje právo na vzdelanie vo svojom jazyku. Z uvedeného je zrejmé, že v súlade s

jazykový aspekt uplatňovania jednotlivých

základných práv a slobôd v jazyku národnostných menšín alebo etnických skupín

netvorí súčasť jednotlivých základných práv alebo slobôd (ako to tvrdil

navrhovateľ), ale je upravený v samostatnom článku .

Pre úplnosť je potrebné spomenúť, že v polohe lex specialis je aj čl. 27

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach vo vzťahu k jeho čl. 19

(sloboda prejavu), čl. 21 (právo na pokojné zhromažďovanie), prípadne čl. 18 (právo

na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva), takže to, čo bolo uvedené ohľadom

„jazykového aspektu“ uplatňovania základných práv a slobôd podľa

Slovenskej republiky, možno použiť aj na uplatňovanie základných práv a slobôd

upravených Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach

príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín. Tak Slovenskej

republiky, ako aj Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach však

potvrdzujú, že tam, kde to buď vnútroštátny alebo medzinárodný „zákonodarca“

považoval za potrebné, upravil podmienky používania jazykov národnostných menšín

pri výkone tých práv a slobôd, ktoré tvoria predmet ústavnej, resp.

medzinárodnoprávnej úpravy expressis verbis (a vo forme osobitného článku).

Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti uvádza, že aj Dohovor

o ľudských právach a základných slobodách z roku 1950 v čl. 9 upravuje právo na

slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania a v čl. 10 právo na slobodu

prejavu. Keďže Dohovor poskytuje právo na používanie určitých jazykov výslovne

len v čl. 5 ods. 2 a čl. 6 ods. 3 písm. a) a e), samotné právo na slobodu myslenia,

svedomia a náboženského vyznania, ako aj právo na slobodu prejavu „automaticky“

neobsahuje aj jazykový aspekt svojho uplatňovania v jazyku národnostnej menšiny

alebo etnickej skupiny. Túto skutočnosť potvrdila ohľadom citovaných článkov 9

a 10 Dohovoru aj Komisia pre ľudské práva v prípade sťažnosti č. 2333/64

(Rozhodnutie Komisie z 15. júla 1965), ako aj sťažnosti č. 11100/84 (Rozhodnutie

Komisie z 12. decembra 1985).

Medzinárodný „zákonodarca“ tento trend tiež potvrdil doteraz v poslednom

medzinárodnom dohovore upravujúcom práva národnostných menšín, ktorým je

Rámcový dohovor Rady Európy o ochrane národnostných menšín z 1. februára 1995

(doteraz nevstúpil do platnosti). Zatiaľ čo vo „všeobecnom“ článku 7 tohto Dohovoru

sa zmluvné strany zaväzujú zabezpečiť: „rešpektovanie práva každej osoby patriacej

k národnostnej menšine na slobodu pokojného zhromažďovania, slobodu

združovania, slobodu prejavu a slobodu myslenia, svedomia a náboženstva“, v

ďalšom (a osobitnom) článku 9 Dohovoru sa zaväzujú uznávať, že: „právo na slobodu

prejavu každej osoby patriacej k národnostnej menšine zahŕňa slobodu prejavovať

názory a prijímať a oznamovať informácie a myšlienky v jazyku menšiny bez

zasahovania štátnych úradov a bez ohľadu na hranice“.

Zo spojitosti čl. 7 a čl. 9 Rámcového dohovoru o ochrane práv národnostných

menšín vyplýva, že medzinárodný zákonodarca ani v tomto prípade nepovažoval za

súčasť základných práv na slobodu prejavu, slobodu združovania a zhromažďovania

aj jazykový aspekt ich uplatňovania v jazyku príslušnej národnostnej menšiny alebo

etnickej skupiny. Svedčí o tom skutočnosť, že tento jazykový aspekt sa stal

predmetom osobitného článku Rámcového dohovoru odlišného od toho, ktorý

potvrdzuje samotné právo na slobodu prejavu aj osobám patriacim k národnostným

menšinám.

Ak však „jazykový aspekt“ uplatňovania základných práv podľa čl. 24 ods. 1,

, resp. Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach v jazyku národnostnej menšiny alebo etnickej

skupiny netvorí ich súčasť, nebolo ani dôvodné namietať nesúlad odsekov 2 až 7 § 5

zákona o štátnom jazyku s , a 4 Slovenskej

republiky, ako aj čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

Keďže navrhovateľ aj v ďalších častiach svojho návrhu namietal nesúlad

jednotlivých odsekov ustanovenia § 5 zákona o štátnom jazyku s označenými

článkami a paktu výlučne z jazykových dôvodov, nepovažoval Ústavný súd

Slovenskej republiky za potrebné sa s nimi osobitne vysporiadavať pri jednotlivých

odsekoch, pretože sumárna argumentácia uvedená vyššie sa v plnom rozsahu

vzťahuje aj na konkrétne argumenty uvedené navrhovateľom k jednotlivým odsekom

§ 5 zákona o štátnom jazyku.

2. Úprava základných práv podľa , Slovenskej

republiky, ako aj čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

z roku 1966 neobsahuje aj jazykový aspekt ich uplatňovania v jazyku príslušnej

národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny. Ako tiež vyplýva z čl. 27

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, aj z

Slovenskej republiky, tak medzinárodný, ako aj vnútroštátny „zákonodarca“ upravuje

práva a slobody príslušníkov národnostných menšín alebo etnických skupín osobitne

(osobitným ustanovením), pričom pravidelnou súčasťou takejto osobitnej úpravy je aj

výkon príslušných základných práv alebo slobôd v jazyku národnostnej menšiny

alebo etnickej skupiny. Existencia takejto osobitnej právnej úpravy (buď

medzinárodnoprávnej alebo vnútroštátnej) je „a contrario“ dôkazom toho, že

súčasťou právnej úpravy príslušných práv a slobôd nie je aj právo na ich uplatňovanie

v jazyku národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny. Ak by tomu totižto tak bolo,

takáto osobitná právna úprava používania menšinových jazykov by bola

nadbytočnou.

V tejto súvislosti treba však zdôrazniť, že ani Medzinárodný pakt

o občianskych a politických právach a ani neobsahujú

osobitné ustanovenia, ktoré by upravovali podmienky a spôsob používania

väčšinového (oficiálneho, úradného, resp. štátneho) jazyka pri uplatňovaní

konkrétnych práv a slobôd. Absencia takejto „jazykovej“ úpravy je súčasne

doprevádzaná záväzkom štátov garantovať reálny výkon (uplatňovanie) základných

práv alebo slobôd buď podľa Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach alebo . Keďže tak zmluvné strany

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj Slovenská

republika vo svojej ústave sa zaviazali garantovať na nediskriminačnom základe aj

základné práva podľa čl. 24 ods. 1, čl. 26 ods. 2, resp. čl. 19 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach a keďže medzinárodný dohovor ani slovenská

neobsahujú osobitné ustanovenia týkajúce sa ich uplatňovania (výkonu) v

jazyku odlišnom od menšinového jazyka, resp. jazyka etnickej skupiny, je v dôsledku

toho možné konštatovať, že súčasťou týchto práv je aj ich uplatňovanie

prostredníctvom väčšinového jazyka. Túto skutočnosť jednoznačne potvrdzuje

absencia osobitnej jazykovej úpravy (buď medzinárodnoprávnej alebo ústavnej),

garantujúcej právo na využívanie konkrétnych práv alebo slobôd vo väčšinovom

jazyku odlišnom od jazyka národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny. Súčasťou

základných práv podľa a , ako

aj čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach je preto aj právo

verejne prejavovať svoje zmýšľanie, resp. právo na slobodu prejavu vo väčšinovom

(úradnom, štátnom) jazyku odlišnom od jazyka národnostnej menšiny alebo etnickej

skupiny, ktorý je súčasne materinským jazykom väčšiny obyvateľstva, alebo sa

„udomácnil“ v určitom štáte v dôsledku jeho historického vývoja alebo iných

okolností.

Uvedená analýza a , ako

aj čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z hľadiska ich

uplatňovania vo väčšinovom jazyku (odlišnom od jazyka národnostnej menšiny alebo

etnickej skupiny) bola nutná preto, že navrhovateľ namietal tiež nesúlad § 5 ods. 2 až

7 zákona o štátnom jazyku s citovanými článkami a medzinárodného

dohovoru tiež z toho dôvodu, že: „Zákon zaväzuje fyzické i právnické osoby

používať štátny jazyk v kodifikovanej podobe“. V ďalšej časti zdôvodnenia

navrhovateľ tento argument spresnil hlavne vo vzťahu k § 5 ods. 5 prvá veta, keď

uviedol, že: „K obmedzeniu slobody prejavu v periodických a neperiodických

publikáciách dochádza pri použití slovenského jazyka alebo v podobe, ktorá je

odchylná od tej, ktorú na základe § 2 ods. 2 zákona vyhlási Ministerstvo kultúry.

Článok 26 ods. 4 síce umožňuje zákonom obmedziť slobodu prejavu,... ale...

rozširovanie dôvodov pre obmedzenie slobody prejavu nad rámec stanovený

je neprípustné. § 5 ods. 5 zákona je preto neprimeraným a neprípustným zásahom do

práva občana vyjadrovať svoje názory v publikáciách aj v inej ako kodifikovanej

podobe“.

Podľa názoru navrhovateľa tie ustanovenia § 5 ods. 2 až 7 zákona o štátnom

jazyku, ktoré prikazujú, aby fyzické alebo právnické osoby používali štátny jazyk

výlučne v jeho kodifikovanej podobe, sa ocitli v nesúlade s čl. 24 ods. 1, čl. 26 ods. 2

a 4 , ako aj Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach. K namietanému nesúladu došlo podľa jeho názoru preto, že

povinnosť používať výlučne kodifikovanú podobu štátneho jazyka je potrebné chápať

ako neprípustné obmedzenie slobody prejavu (resp. slobody verejne prejavovať svoje

zmýšľanie) „nad rámec stanovený “, v dôsledku čoho tiež došlo

k „neprimeraným a neprípustným zásahom do práva občana vyjadrovať svoje názory

v publikáciách aj v inej ako kodifikovanej podobe“. Ako už bolo uvedené, súčasťou

základného práva verejne prejavovať svoje zmýšľanie podľa ,

resp. práva na slobodu prejavu podľa a Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach, je aj ich výkon vo väčšinovom jazyku

odlišnom od jazyka(-ov) národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny. Takýto

jazykový aspekt využívania uvedených základných práv alebo slobôd však

prirodzene nemožno chápať ako obmedzenie ich uplatňovania v zmysle čl. 24 ods. 4

a , resp. Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že takýto

„jazykový aspekt“ uplatňovania tých práv a slobôd, ktoré tvoria predmet úpravy

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, sa v praxi jeho

zmluvných strán reálne uplatňoval bez ohľadu na to, či prijali alebo neprijali

vnútroštátne zákony o väčšinovom (úradnom, oficiálnom, štátnom či inom) jazyku.

Uvedené konštatovanie sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na základné práva upravené v

druhej hlave , a to pokiaľ ide o „slovenský“ jazykový

aspekt ich uplatňovania ešte pre prijatím a nadobudnutím účinnosti zákona o štátnom

jazyku (t. j. pred 1. januárom 1996). Jazykový aspekt uplatňovania základných práv a

slobôd (či už upravený alebo neupravený vnútroštátnym zákonom) sa však vzťahuje

(týka sa) len spôsobu ich výkonu. Konkrétne sa pritom vzťahuje na tie z nich, ktoré

predpokladajú (umožňujú) používanie slovného prejavu, a to buď písomného alebo

ústneho a pod takýmto slovným prejavom (či už v zmysle čl. 24 ods. 2 a čl. 26 ods. 2

, resp. Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach) sa rozumie ten, uskutočnený vo väčšinovom jazyku. Prijatím vnútroštátnych

jazykových zákonov sa takýto všeobecne akceptovaný jazykový aspekt uplatňovania

práv upravených Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach len

potvrdzuje, prípadne (ako sa to stalo v prípade zákona o štátnom jazyku v Slovenskej

republike) sa tento jazykový aspekt uplatňovania základných práv tiež potvrdzuje,

avšak slovenský jazyk bol súčasne „rozdelený“ (kvalifikovaný) do dvoch podôb, a to

do tzv. kodifikovanej podoby (rozsah jej uplatnenia ustanovuje § 11 ods. 4 zákona) a

„nekodifikovanej“ podoby (rozsah jej uplatnenia je určený tými ustanoveniami

zákona o štátnom jazyku, ktoré neuvádza § 11 ods. 4 zákona).

V spojitosti s tými ustanoveniami zákona o štátnom jazyku, ktoré príslušným

subjektom (fyzickým alebo právnickým osobám) ukladajú pre výkon jednotlivých

základných práv alebo slobôd používanie slovenského jazyka výlučne v jeho

kodifikovanej podobe, však vyvstala otázka, či takáto zákonná požiadavka nie je

v nesúlade s a , ako aj Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že podobne ako v prípadoch akýchkoľvek

iných zákonných úprav týkajúcich sa uplatňovania tých práv alebo slobôd, ktoré

tvoria predmet buď príslušnej medzinárodnoprávnej úpravy (Medzinárodný pakt

o občianskych a politických právach), alebo aj vnútroštátnej úpravy (Ústava

Slovenskej republiky), ani zákon o používaní väčšinového jazyka nesmie brániť

reálnemu výkonu jednotlivých základných práv alebo slobôd a súčasne tiež nesmie

porušovať zákaz diskriminácie pri využívaní základných práv alebo slobôd (čl. 24

ods. 1 a v spojení s jej ), resp.

čl. 19 ods. 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení

s jeho čl. 2 ods. 2. Z uvedeného vyplýva, že žiadny vnútroštátny zákon o väčšinovom

(a súčasne štátnom či inom) jazyku nesmie oprávneným subjektom brániť vo

využívaní ich základných práv tým, že ako „jazykový rozmer“ ich uplatňovania určí

taký jazyk, ktorý tieto subjekty neovládajú. K porušeniu takýchto základných práv a

slobôd v spojení so zákazom diskriminácie by potom došlo vtedy, ak by jazykový

zákon určil pre využívanie jednotlivých základných práv a slobôd taký jazyk, ktorý

síce jedna skupina oprávnených subjektov ovláda (a preto je schopná výkonu

základných práv a slobôd), ale druhá skupina takýto jazyk neovláda. V takomto

prípade by došlo k diskriminácii na základe jazyka. Uvedené nie je prirodzene na

ujmu takej právnej úprave, ktorá sa ako lex specialis obracia výlučne na tú skupinu

oprávnených subjektov, ktorá reálne ovláda jazyk odlišný od väčšinového jazyka

(právna úprava týkajúca sa príslušníkov národnostných menšín alebo etnických

skupín napríklad).

Z uvedeného pohľadu prikročil Ústavný súd Slovenskej republiky k posúdeniu

zákona o štátnom jazyku v Slovenskej republike v tých jeho ustanoveniach, ktoré

určujú ako „jazykový aspekt“ používanie kodifikovanej podoby štátneho jazyka. Ak

by totiž zákonom stanovená kodifikovaná podoba štátneho jazyka vylučovala

používanie (výkon) jednotlivých základných práv a slobôd tým, že si ju oprávnené

subjekty nemali možnosť osvojiť výučbou alebo iným vhodným spôsobom, bolo by ju

možné považovať za nesúladnú s označenými a a 4 ,

ako aj čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Pre úplnosť

je však potrebné uviesť, že § 4 zákona o štátnom jazyku označený ako: „Používanie

štátneho jazyka v školstve“ zaručuje výučbu štátneho jazyka v školstve v jeho

kodifikovanej podobe.

Navrhovateľ uviedol, že ustanovenia odsekov 2 až 7 § 5 zákona o štátnom

jazyku sa ocitli v nesúlade s označenými článkami

a Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, pretože zaväzujú

fyzické alebo právnické osoby používať štátny jazyk výlučne v jeho kodifikovanej

podobe. Ústavný súd preskúmal toto tvrdenie navrhovateľa a prišiel k záveru, že § 11

ods. 4 zákona o štátnom jazyku prikazuje používanie štátneho jazyka v jeho

kodifikovanej podobe len vo vzťahu k odsekom 5 a 8 § 5, pričom nesúlad odseku 8

navrhovateľ vôbec nenamietal. K analýze preto zostal len § 5 ods. 5 zákona, ktorý

uvádza, že: „Periodické publikácie a neperiodické publikácie sa vydávajú v štátnom

jazyku. Vydávanie inojazyčnej tlače upravuje osobitný predpis“. Z odôvodnenia tejto

časti návrhu tiež vyplynulo, že problém „nespočíva v inojazyčnej literatúre“, t. j. vo

vzťahu k druhej vete § 5 ods. 5 zákona o štátnom jazyku. Podľa názoru navrhovateľa

problém spočíval v tom, že prvá veta § 5 ods. 5 zákona o štátnom jazyku je:

„neprimeraným a neprípustným zásahom do práva občana vyjadrovať svoje názory

v publikáciách v inej ako kodifikovanej podobe“. K uvedenému tvrdeniu

navrhovateľa je predovšetkým potrebné uviesť, že ustanovením § 5 ods. 5 prvá veta

sa zákon o štátnom jazyku neobracia priamo na občanov. Tam, kde to totiž

zákonodarca považoval za vhodné a účelné, aby sa zákon o štátnom jazyku

vzťahoval (prípadne zaväzoval) priamo občanov Slovenskej republiky, v príslušných

ustanoveniach to aj expressis verbis vyjadril. Príkladmo možno uviesť jeho § 3 ods. 5

a 6. Keď sa zákon o štátnom jazyku neobracia priamo na občanov Slovenskej

republiky, nemôže im ani ukladať používanie kodifikovanej podoby štátneho jazyka

tak, ako to tvrdil navrhovateľ. Ustanovenie § 5 ods. 5 zákona tým, že určuje, že

periodické a neperiodické publikácie sa vydávajú v štátnom jazyku v jeho

kodifikovanej podobe sa obracia na vydavateľov periodických alebo neperiodických

publikácií, ktorými môžu byť (v súlade so „sankčným“ § 10 ods. 1 písm. b) a c)

zákona o štátnom jazyku) buď právnické osoby alebo fyzické osoby oprávnené

podnikať. Ako v tejto súvislosti uvádza § 1 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o povinných výtlačkoch periodických publikácií a

neperiodických publikácií v znení neskorších predpisov: „Vydavateľom podľa tohto

zákona je právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá uhradila náklady alebo ktorá sa

zúčastnila v právnom vzťahu so zahraničným subjektom na uhradení nákladov

výroby periodickej alebo neperiodickej publikácie.“ Podobne aj § 2 ods. 7 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o povinných výtlačkoch

periodických publikácií, neperiodických publikácií a rozmnožením audiovizuálnych

diel (nadobudol účinnosť 1. septembra 1997 a zrušil ) uvádza,

že: „Vydavateľ periodickej publikácie, vydavateľ neperiodickej publikácie a výrobca

slovenského audiovizuálneho diela je právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá

spĺňa podmienky podľa osobitných predpisov a uhradila náklady na ich vydanie

alebo výrobu“. Pre nich však vydávanie periodických alebo neperiodických

publikácií predstavuje predovšetkým realizáciu práva slobodne podnikať (v zmysle

).

Z uvedených dôvodov sa ustanovenie § 5 ods. 5 zákona o štátnom jazyku ani

nemohlo ocitnúť v nesúlade s označenými článkami ,

ako aj Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach tak, ako to

uviedol navrhovateľ vo svojom návrhu.

X.

Navrhovateľ ďalej namietal nesúlad § 8 ods. 3, 5 a 6 zákona o štátnom jazyku

s , , ako aj s . V tejto časti

navrhovateľ neuviedol osobitné dôvody, pre ktoré považoval označené ustanovenia

zákona o štátnom jazyku za nesúladné s , ale iba

poukázal: „na dôvody uvádzané v súvislosti s ustanoveniami § 5 ods. 2, 3, 4, 5, 6 a 7

, ktorá hovorí o medzinárodných zmluvách upravujúcich

záväzkové vzťahy o nápisoch, reklamách a oznamoch určených na informovanie

verejnosti“. Takúto argumentáciu navrhovateľ doplnil tak, že: „§ 8 ods. 3

napadnutého zákona v spojení s ustanovením § 11 ods. 4, ktorý vyžaduje

kodifikovanú podobu štátneho jazyka, je v rozpore s článkom 29 . aj v

tomto prípade stanovuje, v ktorých prípadoch môže zákon obmedziť právo

združovať sa a právo zakladať politické strany a hnutia. V

ustanovuje, že výkon práv slobodne sa združovať alebo zakladať politické strany

alebo hnutia možno obmedziť len v prípade, ak by to bolo nevyhnutné pre

bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo

na ochranu práva a slobôd iných. Požiadavka dodržiavať kodifikovanú podobu

štátneho jazyka v stanovách združení, spolkov, politických strán a politických hnutí

je nad rámec týchto ústavných dôvodov“.

Pokiaľ ide o „jazykový aspekt“ uplatňovania základných práv a slobôd

v jazyku národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny, bolo už uvedené, že tento je

pravidelne predmetom osobitnej (či už medzinárodnoprávnej alebo ústavnej) úpravy

práv príslušníkov národnostných menšín alebo etnických skupín. Uvedené

konštatovanie sa plne vzťahuje aj na . Pokiaľ ide o

„prebratú“ argumentáciu navrhovateľa v časti namietajúcej porušenie základných

práv príslušníkov menšín alebo etnických skupín z dôvodu nesúladu odsekov 2 až 7 §

5 zákona o štátnom jazyku s označenými článkami ,

možno ju preto v plnom rozsahu akceptovať aj ohľadom namietaného nesúladu § 8

ods. 3, 5 a 6 zákona o štátnom jazyku s a Slovenskej

republiky. Ohľadom kodifikovanej podoby štátneho jazyka, ktorú § 8 ods. 3 zákona

o štátnom jazyku predpisuje pre: „stanovy združení, spolkov, politických strán

a obchodných spoločností“, navrhovateľ namietal jeho nesúlad s čl. 26 ods. 2 a čl. 29

ods. 3 , pretože takáto jazyková požiadavka „je nad rámec ústavných

dôvodov“.

Úvodom tejto časti zdôvodnenia ústavný súd považoval za potrebné

predovšetkým zdôrazniť, že zakladanie obchodných spoločností (o stanovách ktorých

sa zmieňuje § 8 ods. 3 zákona o štátnom jazyku) nemožno považovať za výkon

združovacieho „politického“ práva v zmysle tak, ako to tvrdil

navrhovateľ, ale základného „hospodárskeho“ práva podnikať a uskutočňovať

podnikateľskú činnosť podľa .

Pokiaľ ide o stanovy združení, spolkov, politických strán a politických hnutí,

ktoré sa podľa § 8 ods. 3 zákona o štátnom jazyku vyhotovujú v kodifikovanej

podobe slovenského jazyka, táto zákonná požiadavka sa podľa názoru navrhovateľa

ocitla v nesúlade s , pretože sa ňou

„obmedzuje“ výkon práva slobodne sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo

iných združeniach (čl. 29 ods. 1), resp. práva zakladať politické strany a hnutia a

združovať sa v nich () z dôvodov, ktoré odsek 3 taxatívne

neuvádza. Zákonný príkaz vyhotovovať stanovy združení, spolkov alebo politických

strán a hnutí len v kodifikovanej podobe štátneho jazyka navrhovateľ hodnotil ako

nepredpokladané obmedzenie základných práv upravených v a

2 . Zákonnú úpravu práva na združovanie predstavuje

o združovaní občanov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o združovaní“) a zákonnú úpravu základného práva zakladať politické strany

a politické hnutia a združovať sa v nich predstavuje

o združovaní v politických stranách alebo v politických hnutiach v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o politických stranách a hnutiach“). Spoločným znakom

základných práv podľa a 2 je jednak to, že

na ich výkon nie je potrebné povolenie štátnych orgánov (§ 1 ods. 2 zákona

o združovaní, resp. § 1 ods. 2 zákona o politických stranách a hnutiach) a že tak

združenia, ako aj politické strany a hnutia vznikajú registráciou na Ministerstve

vnútra Slovenskej republiky (§ 6 zákona o združovaní, resp. § 6 ods. 1 zákona o

politických stranách a hnutiach).

Odmietnutie registrácie združenia a politickej strany alebo hnutia

Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky predstavuje obmedzenie výkonu

základných práv podľa odsekov 1 a 2 .

Odmietnutie registrácie je podľa však možné: „len v prípadoch

ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre

bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo

na ochranu práv a slobôd iných“. Argument navrhovateľa, že prikázanie jazykovej

podoby stanov združení, spolkov, politických strán alebo hnutí výlučne

v kodifikovanej podobe štátneho jazyka obmedzuje základné práva podľa odsekov 1

a 2 by bolo možné akceptovať len vtedy, ak by vyhotovenie stanov v

takejto jazykovej podobe buď samotný zákon o štátnom jazyku alebo spomenuté

„združovacie“ zákony určovali ako ďalšiu (a nepredvídanú) podmienku pre

registráciu združenia, resp. politickej strany alebo hnutia, pričom jej nesplnenie by

bolo dôvodom na odmietnutie registrácie. V takomto prípade zákonnej úpravy by

vyhotovenie stanov združenia, spolku alebo politickej strany či hnutia v

kodifikovanej podobe štátneho jazyka bolo skutočne potrebné považovať za

podmienku ich registrácie, bez ktorej výkon práv uvedených v odsekoch 1 a 2 čl. 29

nie je vôbec reálne možné uplatniť.

Dôvody, pre ktoré Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky odmietne

registráciu združenia, spolku alebo politickej strany či hnutia, sú taxatívne upravené

v § 8 ods. 1 písm. a) až d) zákona o združovaní, resp. v § 8 ods. 1 zákona o

politických stranách a hnutiach. V oboch prípadoch právnej úpravy možno síce

registráciu odmietnuť aj z dôvodu stanov združenia alebo politickej strany či hnutia,

ale výlučne len pre ich obsahový nesúlad so zákonnými požiadavkami (nie teda z

dôvodu ich vyhotovenia v určitej podobe slovenského jazyka). Ustanovenie § 8 ods.

1 písm. b) zákona o združovaní uvádza, že: „Ministerstvo registráciu odmietne, ak z

predložených stanov združenia vyplýva, že stanovy nie sú v súlade s § 3 ods. 1 a 2“

a § 8 ods. 1 zákona o politických stranách a hnutiach uvádza, že: „Ministerstvo

registráciu odmietne, ak stanovy strany a hnutia sú v rozpore s § 1 až 5. Inak vykoná

registráciu“. Uvedené ustanovenia o združovaní občanov,

resp. o združovaní v politických stranách alebo hnutiach však

zákon o štátnom jazyku svojím § 8 ods. 3 ani žiadnym ďalším ustanovením nedoplnil

o nový zákonný dôvod odmietnutia registrácie združenia, spolku, resp. politickej

strany alebo hnutia, t. j. pre nesplnenie požiadavky jazykového znenia ich stanov

v kodifikovanej podobe štátneho jazyka. V dôsledku uvedeného § 8 ods. 3 zákona o

štátnom jazyku nemožno považovať za ďalšiu zákonnú podmienku, nesplnením ktorej

dochádza k obmedzeniu základných práv podľa odsekov 1 a 2 .

Z uvedeného dôvodu nebolo preto ani dôvodné namietať jeho nesúlad s ods. 3 čl. 29

. Tým odpadla aj nutnosť zaoberať sa namietaným nesúladom s čl.

26 ods. 2 . Hoci nesplnenie požiadavky upravenej v

ods. 3 možno v kontexte zákona o štátnom jazyku (§ 9) hodnotiť ako „protiprávny

stav“, v dôsledku ktorého môže prísť aj k uloženiu pokút ministerstvom kultúry (§

10), takýto protiprávny stav nemá žiadnu súvislosť ani účinok na reálne uplatňovanie

základných práv podľa a 2 a ani na splnenie zákonných

podmienok registrácie združení, spolkov, resp. politických strán alebo hnutí. Ústavný

súd však pre úplnosť upozorňuje na „modifikovanú“ podobu uplatňovania sankčného

mechanizmu podľa § 10 zákona o štátnom jazyku ministerstvom kultúry, v ktorej sa

ocitol v dôsledku posúdenia nesúladu § 2 ods. 2 zákona o štátnom jazyku s čl. 123

. (IV.)

Pokiaľ ide o nesúlad § 8 ods. 5 a 6 zákona o štátnom jazyku s citovanými

článkami , navrhovateľ takisto neuviedol osobitné dôvody ich neústavnosti

(nesúladu s a ) a okrem argumentácie uvedenej vo

svojom návrhu k § 5 ods. 2 až 7 zákona o štátnom jazyku odkázal len na

medzinárodné zmluvy upravujúce: „záväzkové vzťahy o nápisoch, reklamách

a oznamoch určených na informovanie verejnosti“. V časti zdôvodňujúcej nesúlad

odsekov 2 až 7 zákona o štátnom jazyku s označenými článkami

navrhovateľ namietal ich nesúlad s Medzinárodným paktom o občianskych

a politických právach, avšak jeho čl. 19 ani žiadne jeho ďalšie ustanovenie (článok)

sa nezmieňujú a ani neupravujú problematiku záväzkových vzťahov vo vzťahu k

nápisom, reklamám a oznamom určeným na informovanie verejnosti.

Ústavný súd Slovenskej republiky napriek tomu posúdil, či sa ustanovenie § 8

ods. 5 zákona o štátnom jazyku určujúce, že v konaní pred verejnoprávnymi orgánmi

o zmluvách upravujúcich záväzkové vzťahy, uznáva len ich znenie v štátnom jazyku

(a v jeho kodifikovanej podobe), ocitlo sa v nesúlade s čl. 26 ods. 2, ako aj s čl. 29

ods. 3 , t. j. právom na slobodu prejavu, resp. právom na

združovanie. Uvedené ustanovenie zákona je potrebné posudzovať v spätosti

s ustanovením jeho „sankčného“ § 10 (Pokuty), podľa ktorého majú takúto povinnosť

len právnické osoby, resp. fyzické osoby oprávnené podnikať [§ 10 ods. 1 písm. a),

resp. c)]. Ak zákon o štátnom jazyku v ustanovení § 8 ods. 5 ukladá právnickým

osobám alebo fyzickým osobám oprávneným podnikať, aby zmluvy, ktorými

upravujú svoje záväzkové vzťahy, vyhotovovali len v kodifikovanej podobe štátneho

jazyka, považuje navrhovateľ toto ustanovenie za nesúladné s čl. 26 ods. 2, resp. čl.

29 ods. 3 . Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto

súvislosti uvádza, že podľa jeho právneho názoru tak záväzkové právne vzťahy

(upravené prvým oddielom prvej hlavy ôsmej časti - až

852), ako aj obchodné záväzkové vzťahy (upravené treťou častou prvej hlavy

- až 755), nemožno považovať za výkon ich

„politických práv“, t. j. slobody prejavu právnických osôb alebo fyzických osôb

oprávnených podnikať podľa čl. 26 ods. 2, resp. práva na združovanie podľa čl. 29

ods. 3 tak, ako to tvrdil navrhovateľ. V závislosti od

povahy zmluvy upravujúcej majetkové vzťahy možno však jej uzavretie právnickými

osobami alebo fyzickými osobami oprávnenými podnikať napríklad považovať za

výkon ich „hospodárskeho“ práva podnikať podľa .

Navrhovateľ napokon namietal nesúlad § 8 ods. 6 zákona o štátnom jazyku

s a , a to s ohľadom na zákonom požadovanú

kodifikovanú podobu štátneho jazyka na všetkých „nápisoch, reklamách a oznamoch

určených na informovanie verejnosti...“.

Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti uvádza, že hoci § 10 ods. 1

písm. a) zákona o štátnom jazyku umožňuje ministerstvu kultúry, aby právnickým

osobám uložilo pokutu až do 250 000,-- Sk: „za porušenie povinností podľa... § 8...

ods. 6“, ustanovenie § 11 ods. 4 zákona o štátnom jazyku neurčuje, že nápisy,

reklamy a oznamy určené na informovanie verejnosti sa musia uvádzať v štátnom

jazyku v jeho kodifikovanej podobe. Pokiaľ ide o samotný § 8, spomenuté

ustanovenie § 11 ods. 4 zákona o štátnom jazyku určuje, že slovenský jazyk v jeho

kodifikovanej podobe sa rozumie iba na účely ods. 1 až 5 tohoto ustanovenia zákona

o štátnom jazyku, ale nie aj na účely jeho odseku 6 tak, ako tvrdil navrhovateľ. Z

uvedeného vyplýva, že právnické osoby, fyzické osoby oprávnené podnikať, ako aj

ostatné fyzické osoby môžu v súlade s § 8 ods. 6 zákona o štátnom jazyku

vyhotovovať nápisy, reklamy a oznamy určené na informovanie verejnosti buď v

štátnom jazyku v jeho kodifikovanej podobe alebo v nekodifikovanej podobe,

prípadne v preklade do iných jazykov. Z uvedených dôvodov preto nebolo ani

dôvodné namietať nesúlad ustanovenia § 8 ods. 6 zákona o štátnom jazyku s

označenými článkami .

XI.

Navrhovateľ ďalej namietal nesúlad „zrušovacieho“ § 12 zákona o štátnom

jazyku s a . Uvedené

ustanovenie zákona o štátnom jazyku, ktoré dňom nadobudnutia jeho účinnosti (t. j.

1. januára 1996) zrušilo o úradnom

styku v Slovenskej republike podľa názoru navrhovateľa vytvorilo taký stav,

v ktorom: „príslušníci národnostnej menšiny a etnických skupín na realizáciu práv

zakotvených v nemajú v našom právnom poriadku žiadny

všeobecný zákon. umožňuje používať ich jazyk iba za podmienok

ustanovených zákonom. V danom prípade predmetným zrušovacím ustanovením sa

vlastne rušia už existujúce práva v našom právnom poriadku, t. j. právo používať

materinský jazyk národnostným menšinám a etnickým skupinám v úradnom styku.

Odňatím už predtým priznaných základných práv bez toho, že by boli nahradené

právami aspoň v pôvodnom rozsahu vzniká protiústavný stav“.

Ústavný súd pri posudzovaní tejto časti návrhu predovšetkým zohľadnil tú

skutočnosť, že zákonodarca prostredníctvom § 3 zákona o štátnom jazyku

(Používanie štátneho jazyka v úradnom styku) definoval jednotlivé zložky (súčasti)

úradného styku, medzi ktoré zahrnul aj úradný styk občanov Slovenskej republiky s

verejnoprávnymi orgánmi spôsobom a v rozsahu upravenom v odseku 5 § 3

citovaného zákona.

V rozsahu, v ktorom zákonodarca určil ako súčasť úradného styku aj úradný

styk občanov Slovenskej republiky s verejnoprávnymi orgánmi, mal súčasne tým

z nich, ktorí patria k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám podľa čl. 34

ods. 2 písm. b) v tomto úradnom styku zaručiť právo na používanie ich jazyka,

keďže garancie reálneho výkonu základných ľudských práv a slobôd patria

k základným znakom právneho štátu a tento ich je povinný zabezpečovať

„kontinuálnym“, t. j. v čase nepretržitým spôsobom. Nakoľko zákonodarca doteraz

neprijal osobitný zákon o používaní jazyka menšín alebo etnických skupín v úradnom

styku, zrušovacie ustanovenie § 12 zákona o štátnom jazyku vyvolalo v právnom

poriadku Slovenskej republiky stav, keď občania Slovenskej republiky patriaci

k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám nemajú možnosť používať svoj

jazyk v úradnom styku, do ktorého vstupujú s verejnoprávnymi orgánmi spôsobom

a v rozsahu upravenom odsekom 5 § 3 zákona o štátnom jazyku. K nemožnosti jeho

reálneho uplatňovania pritom dochádza v dôsledku zrušenia tej právnej normy, ktorá

mala občanom Slovenskej republiky patriacim k národnostným menšinám alebo

etnickým skupinám poskytnúť (garantovať) výnimku zo zákonného príkazu

výlučného používania štátneho jazyka v prospech jazyka národnostnej menšiny alebo

etnickej skupiny, t. j. o úradnom jazyku v Slovenskej

republike. V spojení s týmto ustanovením zákona o štátnom jazyku sa preto jeho § 3

ods. 5 dostal do nesúladu s , ako o

tom ústavný súd rozhodol.

Právna podstata veci spočíva teda v tom, že zákon o štátnom jazyku

ustanovením svojho § 12 znemožnil praktické uplatňovanie základného práva

obsiahnutého v . Treba dodať, že ústavný súd osobitne

neskúmal právny stav vyvolaný neexistenciou zákona o používaní jazyka menšín

alebo etnických skupín. Dôsledkami takéhoto právneho stavu sa zaoberal výlučne v

súvislosti s § 3 ods. 5 zákona o štátnom jazyku.

Pokiaľ ide o namietaný nesúlad s , zákona o štátnom

jazyku sa existencie samotného základného práva podľa

„nedotýka“, pretože oprávneným subjektom znemožňuje iba jeho výkon. Zákon

o štátnom jazyku sa svojím § 12 preto ani nedostal do príčinnej súvislosti s čl. 12

ods. 1 , pretože niektorým v ňom uvedených spôsobov (t. j. odňatím,

scudzením, premlčaním a pod.) neruší základné právo upravené v čl. 34 ods. 2 písm.

b) .

XII.

Navrhovateľ napokon požiadal, aby ústavný súd vyslovil nesúlad § 1 ods. 2,

§ 3 ods. 1, § 3 ods. 4, 5, 6, § 5 ods. 2 až 7, § 8 ods. 3, 5, 6 zákona o štátnom jazyku

s v spojení s jej . K zdôvodneniu

týchto častí svojho návrhu navrhovateľ o. i. uviedol, že: „Národná rada Slovenskej

republiky ako nositeľka zákonodarnej moci má právo, ale aj povinnosť vyplývajúcu z

uznášať sa na Ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa

dodržiavajú. Pri svojej činnosti je povinná postupovať tak, aby sama neporušovala

ústavu a vyhnúť sa v rámci legislatívnej činnosti krokom, ktoré vytvárajú

protiústavný stav v legislatíve, právnom systéme, a tým aj v celej spoločnosti.

Vedomá zákonodarná činnosť, ktorá má za následok vznik zákona, ktorý nie je v

súlade s , je v rozpore s . Preto sme

toho názoru, že ak Národná rada Slovenskej republiky schválila zákon, ktorého

ustanovenia nie sú v súlade s Medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a

základných slobodách, ktoré majú prednosť pred zákonmi, konala v rozpore s

“.

Podľa právneho názoru ústavného súdu je ustanovenie potrebné

predovšetkým chápať ako všeobecný príkaz ústavnej normy určený všetkým štátnym

orgánom Slovenskej republiky, ktoré sa vo svojej rozhodovacej alebo inej činnosti

stretávajú s nutnosťou rešpektovať, ako aj konkrétne uplatňovať (garantovať)

ochranu tých ľudských práv a základných slobôd, ktoré tvoria predmet tak

medzinárodnoprávnej, ako aj vnútroštátnej (zákonnej) úpravy. Aplikácia

vnútroštátnej (zákonnej) úpravy ľudského práva alebo základnej slobody príslušným

orgánom štátu aj vtedy, ak sú splnené podmienky uplatnenia , preto

znamená porušenie príkazu ústavnej normy v ňom obsiahnutej. Z uvedeného

vyplýva, že čl. 11 predpokladá súbežnú existenciu tak medzinárodnoprávnej, ako aj

vnútroštátnej právnej úpravy ľudského práva alebo základnej slobody a pre proces

ich praktického uplatňovania stanovuje „podmienečnú prioritu“ medzinárodnej

zmluvy o ľudských právach a základných slobodách. K porušeniu môže

dôjsť len konaním (postupom) takého orgánu štátu, ktorý vo svojej rozhodovacej či

inej činnosti uplatňuje (aplikuje) príslušnú vnútroštátnu právnu úpravu ľudského

práva alebo slobody, ale nie aj tým orgánom, ktorý takúto vnútroštátnu právnu

úpravu samotnú vytvára (zákonodarný orgán). Ústavný súd preto podotýka, že čl. 11

„ráta“ s existenciou Národnej rady Slovenskej republiky, tak výlučne ako

orgánu zákonodarného oprávneného prijímať zákony v určitom rozsahu upravujúce

ľudské práva a základné slobody. Tým sa však jeho vzťah k vyčerpáva,

pretože nakoľko Národná rada Slovenskej republiky súčasne nie je aj orgánom, ktorý

aj prakticky uplatňuje (aplikuje) buď zákony alebo medzinárodné zmluvy o ľudských

právach a základných slobodách. Nakoľko Národná rada Slovenskej republiky nie je

takým orgánom štátu, ktorý sa v rámci svojich vymedzených právomocí

zaoberá aj uplatňovaním vnútroštátnej alebo medzinárodnoprávnej úpravy ľudských

práv alebo základných slobôd (v procese ktorého by mohla „pochybiť“ pri výbere

adekvátnej právnej základne), preto neprichádza vôbec do úvahy ani možnosť

porušenia výlučne v dôsledku jej zákonodarnej činnosti.

Z uvedeného dôvodu, podľa právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej

republiky, sa ustanovenia § 1 ods. 2, § 3 ods. 1, § 3 ods. 4, 5, 6, § 5 ods. 2 až 7 a § 8

ods. 3, 5 a 6 zákona o štátnom jazyku ani nemohli dostať do nesúladu s

tak, ako to tvrdil navrhovateľ.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný

prostriedok.

Nález vyhlásený v Košiciach 9. septembra 1997

Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Milan Č i č

predseda pléna Ústavného súdu

Slovenskej republiky