Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 3/2016
PDF · 665.99 KB
No categories available
PL. ÚS 3/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2017 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej (sudkyňa
spravodajkyňa), Petra Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka,
Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej a Ladislava Orosza prerokoval návrh skupiny 36
poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených advokátom
JUDr. Ing. Miroslavom Kadúcom, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy
Slovenskej republiky o súlade ustanovenia § 129a ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom
plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov s čl. 1
ods. 1, čl. 12, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 29 ods. 1 a 3, čl. 55 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 11 a čl. 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a o súlade
ustanovení § 88 ods. 6, 7 a 8 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom
poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov s čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a takto
rozhodol:
1. Návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie
nesúladu ustanovenia § 129a ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní
a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov s čl. 13 ods. 3 a 4,
čl. 29 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 a čl. 18 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a ustanovenia § 88 ods. 6, 7 a 8 zákona č. 50/1976 Zb.
o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov
s čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd n e v y h o v u j e .
2. Vo zvyšnej časti návrh z a m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 22. júla 2015
doručený návrh skupiny 36 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„skupina poslancov“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1
písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 18 ods. 1 písm. a) v spojení
s § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade § 129a ods. 2 zákona
č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) s čl. 1 ods. 1, čl. 12, čl. 13 ods. 3 a 4,
čl. 29 ods. 1 a 3, čl. 55 ods. 2 ústavy a čl. 11 a čl. 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a o súlade § 88 ods. 6, 7 a 8 stavebného zákona
s čl. 20 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len ,,dodatkový protokol“).
2. Skupina poslancov namieta protiústavnosť a medzinárodnoprávnu nekonformnosť
právnej úpravy, ktorá umožňuje odstránenie reklamných stavieb postavených bez
stavebného povolenia alebo splnenia ohlasovacej povinnosti, alebo v rozpore s nimi,
na základe súhlasu stavebného úradu, ak ohlásenie odstránenia stavby podá vlastník
pozemku alebo stavby alebo osoba, ktorá má k pozemku alebo stavbe iné práva [§ 139
ods. 1 písm. a) až c) stavebného zákona], a títo nedali právo inej osobe uskutočniť reklamnú
stavbu na svojom pozemku alebo svojej stavbe, ako aj v prípade, ak ohlásenie podá
záujmové združenie vlastníkov reklamných stavieb zapísané v osobitnom registri vedenom
Ministerstvom výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“) – v registri záujmových združení vlastníkov reklamných stavieb, do ktorého
ministerstvo na základe žiadosti zapíše len žiadateľa, ktorý preukáže, že je združením
právnických osôb registrovaných podľa § 20i ods. 2 Občianskeho zákonníka najmenej jeden
rok a že jeho členovia vlastnia presne vymedzený, pomerne vysoký počet reklamných
stavieb (9 300 reklamných stavieb, z ktorých má byť najmenej 1 300 ks s informačnou
22 2
plochou viac ako 20 m, 6 500 ks s informačnou plochou od 3 mdo 20 ma 2 500 ks
2
s informačnou plochou menšou ako 3 m). Podľa napadnutej právnej úpravy stavebný úrad
vydá osobe, ktorá podala ohlásenie odstránenia stavby, súhlas s odstránením reklamnej
stavby, ak vlastník reklamnej stavby nie je známy, do 30 dní odo dňa podania ohlásenia,
a v prípade, ak vlastník reklamnej stavby je známy, do 30 dní odo dňa márneho uplynutia
15-dňovej lehoty, počas ktorej mal vlastník reklamnej stavby možnosť na výzvu stavebného
úradu preukázať, že na uskutočnenie reklamnej stavby na pozemku alebo na stavbe, kde je
umiestnená, mal oprávnenie a že reklamná stavba je zhotovená v súlade s podmienkami
podľa stavebného zákona. Osoba, ktorá podala ohlásenie odstránenia reklamnej stavby, je
po doručení súhlasu stavebného úradu s odstránením reklamnej stavby oprávnená reklamnú
stavbu na náklady vlastníka reklamnej stavby odstrániť.
I.1 Odôvodnenie návrhu skupiny poslancov
3. Skupina poslancov v návrhu na začatie konania k namietanému nesúladu
ustanovenia § 129a ods. 2 stavebného zákona, ktorý upravuje podmienky zápisu do registra
záujmových združení vlastníkov reklamných stavieb, s čl. 1 ods. 1, čl. 12, čl. 13 ods. 3 a 4,
čl. 29 ods. 1 a 3, čl. 55 ods. 2 ústavy a čl. 11 a čl. 18 dohovoru uvádza:
«Jednou z najpodstatnejších zmien, ktoré prináša novela, je vytvorenie registra
záujmových združení vlastníkov reklamných stavieb. Zápisom do registra získava záujmové
združenie významné oprávnenia, najmä možnosť ohlásiť neoprávnenú reklamnú stavbu a so
súhlasom stavebného úradu ju odstrániť. Záujmové združenie ako subjekt, ktorý nie je
orgánom verejnej moci, môže svojou činnosťou (odstránením reklamnej stavby) v podstate
nahrádzať verejnú moc. Už samotná táto konštrukcia je neobvyklá, nakoľko „legálne
násilie“ by v právnom štáte malo prináležať výlučne orgánom verejnej moci, ktoré priamo
alebo nepriamo legitimuje suverénny ľud.
Na jednej strane zákonodarca zaviedol register, zápis do ktorého dáva
registrovanému subjektu oprávnenie nahlasovať a v prípade súhlasu stavebného úradu
dokonca odstraňovať neoprávnené reklamné stavby. Tento postup odôvodnil snahou zaviesť
„koreguláciu prostredia vonkajšej reklamy“, ako sa uvádza v dôvodovej správe k návrhu
zákona. Proklamovaným cieľom bolo apelovať na zodpovednosť vlastníkov reklamných
stavieb.
Na strane druhej však zákonodarca nastavil podmienky zápisu do registra tak prísne,
že okruh subjektov oprávnených žiadať o zápis sa prakticky výrazne zužuje. Platí to až do
takej miery, že je nepravdepodobné až vylúčené, že podmienky registrácie v súčasnosti splní
viac než jeden subjekt. Vzhľadom na tento fakt je možné konštatovať, že namiesto vytvorenia
konkurenčného prostredia sa razí cesta smerujúca ku konkurenčnej výhode. V osobitnej
časti dôvodovej správy sa nenachádza žiadne podrobnejšie zdôvodnenie takéhoto postupu.
V dôvodovej správe sa len stroho konštatuje, že „zavedenie registra vytvára formálne
podmienky pre koreguláciu v oblasti vonkajšej reklamy.“ Z podoby právnej úpravy je však
možné vyvodiť záver, že podmienky pre koreguláciu sú skutočne iba formálne, ale nie
materiálne. Dôvody sú nasledovné:
(i) Umožnenie zápisu do registra výlučne združeniu právnických osôb a teda
automatické vylúčenie všetkých vlastníkov reklamných stavieb, ktorí sú fyzickými osobami,
ako aj vylúčenie právnických osôb, ktoré nie sú členmi združenia právnických osôb podľa
§ 20f občianskeho zákonníka, je výraznou personálnou reštrikciou, ktorá vyplýva z § 129a
ods. 2 písm. a) Stavebného zákona a contrario. Účelnosť (nevyhnutnosť) tejto veľmi
podstatnej personálnej reštrikcie zákonodarca nijako nezdôvodnil ani nepreukázal.
(ii) Nastavenie časových lehôt podporuje argument o protiústavnosti ustanovenia,
keďže podmienku lehoty je nemožné splniť. Združenie totiž pri žiadosti o zápis do registra
musí byť registrované najmenej jeden rok. Napadnutá právna úprava bola schválená
(a teda známa) 23. septembra 2014 s účinnosťou k 2. januáru 2015. K tomuto dňu bolo
nemožné mať splnenú časovú podmienku pre záujmové združenie právnických osôb, ktoré
by prípadne bolo založené práve s cieľom podieľať sa na koregulácii vonkajšej reklamy.
Rovnako nemožné je mať túto podmienku splnenú k 31. júlu 2015, keď sa končia prechodné
obdobia stanovené zákonom a je možné začať s ohlasovaním a odstraňovaním
neoprávnených reklamných stavieb. Tým, že potenciálny záujemca o registráciu nemôže
spĺňať podmienku trvania združenia najmenej jeden rok ani k 31. júlu 2015, je tak
neodôvodnene vylúčený z prístupu ku „koregulácii“ vonkajšej reklamy. Táto časová
reštrikcia kreuje automatickú nerovnosť medzi subjektmi pôsobiacimi na trhu. Účelnosť
(nevyhnutnosť) tejto veľmi podstatnej časovej reštrikcie zákonodarca taktiež nijako
nezdôvodnil ani nepreukázal.
(iii) V neposlednom rade napadnuté ustanovenie obsahuje majetkovú reštrikciu,
ktorá sa javí ako najnebezpečnejšia z pohľadu ochranu trhovej ekonomiky a konkurenčného
prostredia. Celkový počet stavieb (9300 kusov) a aj počty ich jednotlivých druhov, ktoré
musia členovia združenia vlastniť, ak chcú žiadať o zápis do registra, sú stanovené tak
vysoko, že je jasné, že zápis do registra budú môcť dosiahnuť jedine dominantné subjekty
(prípadne jeden dominantný subjekt), čo im priznáva výraznú konkurenčnú výhodu
v porovnaní s ostatnými podnikateľskými subjektmi. Ani pri tejto zásadnej majetkovej
reštrikcii zákonodarca nijako nezdôvodnil ani nepreukázal jej účelnosť (nevyhnutnosť).»
4. Vzhľadom na uvedené je skupina poslancov toho názoru, že ustanovením § 129a
ods. 2 stavebného zákona dochádza k neprípustnému zásahu do základného práva združovať
sa, pretože uvedené ustanovenie nerešpektuje požiadavku proporcionality.
5. Podľa skupiny poslancov «Podmienky na splnenie testu proporcionality neboli
podľa navrhovateľov v prípade napadnutých ustanovení naplnené. Zákonodarca nesmie pri
stanovovaní právnej úpravy postupovať svojvoľne a môže voliť iba prostriedky, ktoré
sledujú legitímny cieľ. Pri spôsobe nastavenia podmienok registrácie v § 129a ods. 2
Stavebného zákona však nie je možné badať žiadne pohnútky na strane zákonodarcu, ktoré
by boli empiricky podložené a odôvodňovali by prijatú právnu úpravu spôsobom, ktorý by
jej umožnil obstáť v teste proporcionality. Pochybnosti vyvoláva najmä zámer podmieňovať
registráciu vlastníctvom mimoriadne vysokého počtu reklamných stavieb (9300 ks).
Z hľadiska podmienky vhodnosti je otázne, prečo by malo byť vhodnejšie riešiť
problém nelegálnych reklamných stavieb nie prostredníctvom štátnych orgánov, ale tým, že
súkromná osoba, ktorá nie je štátnym orgánom ani verejnoprávnou korporáciou, získa
oprávnenie sama odstrániť stavbu a zrealizovať tak zásah do práv. Bude môcť odstrániť
cudziu reklamnú stavbu za cenu vstupu na cudzí pozemok, pričom navyše môže ísť
o technicky a odborne náročný postup, kde je nevyhnutné dbať na ochranu života a zdravia,
majetku i životného prostredia (so všetkými s tým spojenými implikáciami).».
6. Skupina poslancov v návrhu na začatie konania ďalej uvádza:
«Vylúčenie fyzických osôb a právnických osôb, ktoré nie sú členmi združenia
právnických osôb podľa § 20f občianskeho zákonníka, navyše napĺňa znaky deformácie
trhového prostredia. Namiesto „koregulácie“ sa vytvára priestor na posilňovanie trhového
postavenia dominantného hráča na trhu, čo môže neskôr vyústiť do zneužívania
dominantného postavenia na trhu, resp. znemožniť fungovanie prirodzených trhových
princípov. Týmto obmedzením hospodárskej súťaže podľa názoru navrhovateľov prichádza
k porušeniu Čl. 55 ods. 2 Ústavy, podľa ktorého „Slovenská republika chráni a podporuje
hospodársku súťaž...
Zákonodarca prijatím napadnutej legislatívy výrazne obmedzil fungovanie trhu,
radikálne obmedzil hospodársku súťaž medzi subjektmi pôsobiacimi na trhu s reklamnými
stavbami a vytvoril podmienky pre vznik oligopolných, resp. monopolných subjektov, čo
v konečnom dôsledku výrazne obmedzí, resp. znemožní fungovanie trhových princípov.
Ústavný súd pritom svojou vyššie uvedenou judikatúrou jednoznačne zadefinoval povinnosti
zákonodarcu ochraňovať hospodársku súťaž a utvárať podmienky na jej zdravé fungovanie.
Nesplnenie tejto povinnosti je možné vnímať ako porušenie Čl. 55 ods. 2 Ústavy.
Podmienky, ktoré zakotvil zákonodarca v § 129a ods. 2 Stavebného zákona, vytvorili
bez náležitých dôvodov výraznú nerovnosť účastníkov hospodárskej súťaže a podstatnej
časti z nich zákonodarca fakticky znemožnil právo združovať sa na ochranu svojich
záujmov, ktoré im Ústava garantuje.
Na základe faktu, že pri vyššie uvedenej trojakej reštrikcii absentuje zdôvodnenie jej
prijatia, je možné vidieť u tejto zákonnej úpravy rozpor so zásadou rovnosti a všeobecným
zákazom diskriminácie obsiahnutom v Čl. 12 Ústavy.»
7. Skupina poslancov vidí v napadnutej právnej úprave zásah do slobody združovania
z dôvodu, že automaticky vylučuje možnosť fyzických osôb a právnických osôb
neregistrovaných v združení podľa § 20f Občianskeho zákonníka byť členmi záujmového
združenia vlastníkov reklamných stavieb.
8. Podľa skupiny poslancov „... napadnutá právna úprava § 129a Stavebného
zákona je v príkrom rozpore so zásadami nediskriminácie, ktoré zadefinoval sám Ústavný
súd prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti. Automatickým vylúčením fyzických osôb
z možnosti stať sa členom záujmového združenia vlastníkov reklamných stavieb alebo takéto
združenie vytvoriť zákonodarca podľa názoru navrhovateľov porušil právo nebyť
diskriminovaný na základe Čl. 12 Ústavy...“.
9. Napokon skupina poslancov v návrhu na začatie konania uvádza: „V neposlednom
rade sú napadnuté ustanovenia v rozpore s Čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy, podľa ktorého musia
byť obmedzenia základných práv a slobôd rovnaké pre všetky prípady, ktoré spĺňajú
ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich
podstatu a zmysel a takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ, čo zároveň
zodpovedá Čl. 18 Dohovoru.“
10. K namietanému nesúladu ustanovení § 88 ods. 6, 7 a 8 stavebného zákona, ktoré
upravujú možnosť odstránenia reklamnej stavby na základe súhlasu stavebného úradu
vydaného na základe ohlásenia odstránenia reklamnej stavby vlastníkom pozemku alebo
stavby alebo osobou, ktorá má k pozemku alebo k stavbe iné práva, alebo záujmovým
združením vlastníkov reklamných stavieb registrovanom v registri podľa § 129a ods. 1
stavebného zákona, s čl. 20 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu skupina
poslancov v návrhu na začatie konania uvádza:
«Z nových ustanovení § 88 ods. 6, 7 a 8 Stavebného zákona vyplývajú dva postupy
v rámci ktorých je možné odstrániť reklamné stavby postavené bez stavebného povolenia,
resp. bez ohlásenia. V oboch prípadoch ohlásiť odstránenie reklamnej stavby môže okrem
vlastníka pozemku (stavby) alebo osoby, ktorá ma k pozemku (stavbe) iné práva podľa §
139 ods. 1 písm. a) až c) Stavebného zákon, tiež záujmové združenie vlastníkov reklamných
stavieb.
Dôvodová správa k návrhu zákona v osobitnej časti hovorí, že ide o „operatívny
spôsob odstránenia nelegálnej reklamnej stavby.“ Z právnej úpravy § 88 ods. 7 Stavebného
zákona aj zo všeobecnej časti dôvodovej správy vyplýva, že ide o skrátené konania,
konkrétne:
a) Ak vlastník reklamnej stavby nie je známy, osobe, ktorá podala ohlásenie
odstránenia vydá stavebný úrad súhlas s odstránením stavby do 30 dní od podania
ohlásenia.
b) Ak vlastník reklamnej stavby je známy, stavebný úrad ho vyzve, aby v lehote 15 dní
preukázal legálnosť stavby, v opačnom prípade udelí do 30 dní súhlas s odstránením stavby
osobe, ktorá podala ohlásenie.
Bez ohľadu na to, či by sa konanie o odstránení reklamnej stavby viedlo proti
vlastníkovi, ktorý je známy, alebo proti vlastníkovi, ktorý nie je známy, je bezpodmienečne
nutné poukázať na nasledovné skutočnosti:
- zákonodarca v § 88 ods. 8 Stavebného zákona výslovne ustanovuje, že osoba, ktorá
ohlásila stavebnému úradu odstránenie nelegálnej reklamnej stavby, je oprávnená po
doručení stavebného úradu odstrániť reklamnú stavbu na náklady jej vlastníka; týmto
zákonodarca zaviedol špeciálnu úpravu vo vzťahu k § 88 ods. 3 Stavebného zákona;
- úplne sa tu však opomína úprava podstatných náležitostí takéhoto procesu (ktorú
§88 ods. 3 Stavebného zákona obsahuje), teda najmä dátum predpokladaného začatia
a skončenia prác, to, či ohlasovateľ stavbu odstráni svojpomocne alebo prostredníctvom
zhotoviteľa, ako sa naloží s odpadom a s uvoľneným pozemkom a aké opatrenia sú potrebné
na zabezpečenie susedných pozemkov a stavieb.»
11. Skupina poslancov v návrhu na začatie konania ďalej uvádza:
«Vzhľadom na uvedené možno poukázať na celý rad zákonodarcom nedoriešených
aspektov, ktoré sú natoľko závažné, že môžu spôsobiť nedovolený zásah do ústavných práv,
najmä do práva vlastniť majetok:
i. Aby osoba, ktorá ohlásila odstránenie reklamnej stavby, a nie je zároveň
vlastníkom pozemku, na ktorom stavba stojí, získala súhlas stavebného úradu na
odstránenie, zákon vôbec pre tento prípad nevyžaduje súhlas vlastníka pozemku. Zároveň
ustanovenie § 88 ods. 7 Stavebného zákona neukladá stavebnému úradu pred vydaním
súhlasu s odstránením stavby ani len povinnosť informovať vlastníka pozemku, že na jeho
pozemku má byť odstránená nelegálna stavba.
ii. Odstránenie si zákonite vyžaduje minimálne vstup na pozemok, pričom bude
v mnohých prípadoch nutné vstúpiť na pozemok s technikou, strojmi či ďalšími pomôckami
nevyhnutnými na odstránenie stavby. V prípade väčších stavieb môže byť odstraňovanie
náročné technicky aj odborne, môžu pri ňom vzniknúť škody na majetku i zdraví osôb,
obzvlášť pri neodbornej manipulácii, a to všetko bez ďalšej právnej regulácie. Na jednej
strane tu bude osoba s oprávnením odstrániť reklamnú stavbu, na druhej strane tu bude
vlastník pozemku, na ktorom reklamná stavba stojí, ktorého majetku sa to bezprostredne
týka, no ktorý vôbec nemusí mať o celom procese odstraňovania vedomosť ani mu zákon
neposkytuje žiadne záruky vo vzťahu k jeho majetku.
iii. Ďalší problematický bod celej úpravy je, že sa nerieši otázka vlastníckeho práva
k reklamnej stavbe resp. jej zvyškom; zo zákona totiž nie je dané, že by odstránením
reklamnej stavby dochádzalo k vyvlastneniu (pre vyvlastnenie, napokon, sama Ústava
predpisuje striktné podmienky vrátane primeranej náhrady); zákon vôbec nerieši, ako
v prípade odstránenia reklamnej stavby má osoba, ktorá ju odstránila, naložiť s jej
zvyškami, ktoré z povahy veci zostávajú vo vlastníctve pôvodného vlastníka a môžu medzi
nimi byť veci nezanedbateľnej hodnoty (kovy, elektroinštalačný materiál a pod.).
iv. Ak nastane to, čo zákon vo svojom aktuálnom znení pripúšťa, t. j. procesu
odstránenia nelegálnej reklamnej stavby sa zhostí iná osoba než vlastník pozemku (napr.
záujmové združenie vlastníkov reklamných stavieb), nikde v napadnutých ustanoveniach nie
je riešená otázka zodpovednosti za prípadné škody na zdraví a majetku osôb, no najmä nie
je zaručené, že celý proces odstránenia stavby prebehne bez neprimeraného zásahu do
vlastníckeho práva vlastníka pozemku či bez ohrozenia životného prostredia.
v. Zákon vo svojom aktuálnom znení prelamuje princíp, že nútený výkon rozhodnutia
resp. realizácia „legálneho násilia“ má v podmienkach právneho štátu patriť orgánom
verejnej moci, nie súkromným osobám; je pravdou, že v civilnom sporovom konaní môže
dochádzať k situáciám, že výkon súdneho rozhodnutia realizuje súdny exekútor, ktorý nie je
štátnym orgánom (max. kvázi štátny orgán); takémuto výkonu však predchádza pomerne
dlhý proces, v ktorom hrajú kľúčovú úlohu súdne orgány, v ktorom existujú možnosti
preskúmania súdneho rozhodnutia opravnými prostriedkami a kde nie je možné dosiahnuť
exekučný titul v priebehu 30 dní, ako to vyplýva z nových ustanovení § 88 ods. 7 Stavebného
zákona.»
12. Skupina poslancov v návrhu na začatie konania napokon uvádza:
«Proklamovaným cieľom novej právnej úpravy je chrániť vlastnícke právo vlastníkov
pozemkov a stavieb, na ktorých sa umiestňujú nelegálne reklamné stavby, a zároveň chrániť
tých vlastníkov reklamných stavieb, ktorí postupujú v súlade so zákonom. Tieto ciele samy
osebe sú nepochybne legitímne. Avšak ustanovenia § 88 ods. 6, 7 a 8 Stavebného zákona
a mechanizmy, ktoré do praxe prinášajú, obsahujú celý rad nedoriešených situácií, nie sú
vo všetkých ohľadoch dostatočne jasné, vytvárajú viacero veľmi neobvyklých postupov
a možno pochybovať najmä o ich súlade s požiadavkami princípu proporcionality...,
osobitne s požiadavkou účelnosti a nevyhnutnosti.
Najmä veľmi krátke lehoty, v rámci ktorých je možné dosiahnuť súhlas s odstránením
stavby, výrazne redukujú vlastníkovi reklamnej stavby možnosti ochrany svojich práv.
Taktiež možno spochybniť, či bolo nevyhnutné oprávniť subjekt odlišný od orgánov verejnej
moci i od vlastníka nehnuteľnosti, na ktorej stojí reklamná stavba, aby sám vykonal jej
odstránenie.
Pri nevyriešených technických a odborných otázkach odstraňovania stavby je v hre
nielen majetok vlastníka reklamnej stavby, ale aj majetok vlastníka pozemku. Je tu možné
ohrozenie života a zdravia osôb a v širšom rámci aj životného prostredia...
Pokiaľ ide o možný zásah do ústavného práva vlastniť majetok (článok 20 Ústavy),
mechanizmy zavedené ustanoveniami § 88 ods. 6, 7 a 8 Stavebného zákona sa javia ako
rizikové najmä voči vlastníkovi pozemku alebo stavby, na ktorom je reklamná stavba
umiestnená.»
13. Skupina poslancov v návrhu na začatie konania navrhla, aby ústavný súd až do
rozhodnutia o návrhu vo veci samej pozastavil účinnosť napadnutých ustanovení
stavebného zákona z dôvodu, že ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva
a slobody.
II.
Priebeh konania
14. Ústavný súd predbežne prerokoval návrh skupiny poslancov na neverejnom
zasadnutí pléna 6. apríla 2016 a uznesením č. k. PL. ÚS 3/2016-25 ho prijal v celom
rozsahu na ďalšie konanie. Zároveň rozhodol, že návrhu na pozastavenie účinnosti § 88
ods. 6, 7 a 8 a § 129a ods. 2 stavebného zákona nevyhovuje.
15. Po prijatí návrhu skupiny poslancov na ďalšie konanie ústavný súd v súlade
s ustanoveniami § 29 ods. 3 a § 39 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde vyzval Národnú radu
Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a vládu Slovenskej republiky (ďalej len
„vláda“), zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo spravodlivosti“), na vyjadrenie k návrhu skupiny poslancov a podľa § 30
ods. 2 zákona o ústavnom súde účastníkov konania vyzval, aby oznámili, či súhlasia
s upustením od ústneho pojednávania. Všetci účastníci konania ústavnému súdu oznámili,
že s upustením od ústneho pojednávania súhlasia.
16. Právny zástupca skupiny poslancov, advokát JUDr. Ing. Miroslav Kadúc, listom
z 19. júla 2016 ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.
Svojím listom zo 4. októbra 2016 advokát JUDr. Ing. Miroslav Kadúc ústavnému súdu
okrem zopakovania, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, rovnako vzhľadom
na pochybnosti týkajúce sa jeho právneho zastupovania skupiny poslancov v prerokúvanej
veci oznámil, že splnomocnenie na zastupovanie skupiny poslancov v konaní pred
ústavným súdom vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 3/2016 prijal.
17. Na výzvu ústavného súdu predložili k návrhu skupiny poslancov písomné
stanoviská:
- za vládu ministerstvo spravodlivosti podaním č. 43992/2016/13 z 2. augusta 2016
doručeným ústavnému súdu 9. septembra 2016,
- národná rada podaním č. PREDS-299/2016 z 24. novembra 2016 doručeným
ústavnému súdu 1. decembra 2016.
III.
Stanoviská vlády a národnej rady k návrhu skupiny poslancov
III.1 Stanovisko vlády
18. Vláda vo vyjadrení č. 43992/2016/13 z 2. augusta 2016 k návrhu skupiny
poslancov uvádza:
«Vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, sa s podaným návrhom nestotožňuje a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojom náleze vyslovil, že vyššie uvedené ustanovenia zákona sú v súlade
s ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky, Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a ustanoveniami Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
IV.
Skupina poslancov v návrhu tvrdí nesúlad § 129a ods. 2 stavebného zákona s čl. 1
ods. 1, čl.12, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 29 ods. 1 a 3 a čl. 55 ods. 2 ústavy SR, pričom uvedené
odôvodňuje najmä nasledovnými argumentami:
a) podľa názoru skupiny poslancov zápisom do registra získava záujmové združenie
významné oprávnenia, spočívajúce najmä v možnosti ohlásenia neoprávnenej reklamnej
stavby a so súhlasom stavebného úradu jej odstránenie, čím by záujmové združenie, ktoré
nie je orgánom verejnej moci mohlo svojou činnosťou nahrádzať verejnú moc, pričom
uvedené je z pohľadu skupiny poslancov považované za tzv. „legálne násilie“ a to by podľa
ich názoru malo prináležať výlučne orgánom verejnej moci
b) ďalším problematickým aspektom z pohľadu skupiny poslancov sú podmienky,
ktoré zákonodarca stanovil pre zápis do spomínaného registra, nakoľko tieto sú podľa ich
názoru nastavené tak prísne, že sa výrazne zužuje okruh subjektov, ktoré sú oprávnené
požiadať o zápis do príslušného registra, čím sa podľa skupiny poslancov namiesto
konkurenčného prostredia razí cesta smerujúca ku konkurenčnej výhode
c) v nadväznosti na uvedené vyššie v písm. a) a b) ďalej skupina poslancov poukazuje
na personálnu reštrikciu vo vzťahu k zápisu do registra, ktorú zákonodarca podľa ich
názoru nezdôvodnil
d) za problematické skupina poslancov považuje taktiež nastavenie časových lehôt,
(v zmysle ktorých združenie pri žiadosti o zápis do registra musí byť registrované najmenej
jeden rok) nakoľko tieto nebolo, podľa skupiny poslancov možné splniť k účinnosti
predmetnej právnej úpravy, ani ku koncu prechodných ustanovení, čo by mohlo mať
za následok automatickú nerovnosť medzi subjektmi pôsobiacimi na trhu, pričom opätovne
skupina poslancov poukazuje na deficit odôvodnenia zo strany zákonodarcu
e) skupina poslancov ďalej namieta, že dotknutá právna úprava má za následok
taktiež majetkovú reštrikciu, ktorá sa prejavuje v oblasti hospodárskej súťaže a to tým, že sa
podľa názoru skupiny poslancov, určitým subjektom priznáva konkurenčná výhoda
v porovnaní s ostatnými podnikateľskými subjektmi, nakoľko členovia združenia,
žiadajúceho o zápis do registra musia vlastniť vysoký počet stavieb špecifikovaného druhu,
čo podľa názoru skupiny poslancov budú môcť dosiahnuť jedine dominantné subjekty,
pričom súčasne skupina poslancov opätovne poukazuje aj v tomto prípade na deficit
odôvodnenia zo strany zákonodarcu
f) ďalej skupina poslancov namieta porušenie ústavnoprávnej zásady proporcionality
V.
Ad a)
S ohľadom na spomenuté v čl. IV. písm. a) tohto stanoviska máme za to, že v prípade
ak zákon za splnenia určitých podmienok, ktorým je zápis do registra priznáva záujmovým
združeniam vlastníkov reklamných stavieb oprávnenia, spočívajúce najmä v možnosti
ohlásenia neoprávnenej reklamnej stavby a so súhlasom stavebného úradu jej odstránenie,
ide o ústavne konformnú právnu úpravu. Vzhľadom na súčasný faktický stav, ktorým je
dlhodobo neudržateľná situácia v oblasti regulácie vonkajšej reklamy a s tým spojený
„vizuálny smog“ bolo potrebné, aby sa prostredníctvom právnej úpravy stanovila určitá
regulácia, ktorej výsledkom má byť, v zmysle všeobecnej časti dôvodovej správy,
precíznejšia kontrola najmä vo vzťahu k neprimeranému rozšíreniu nepovolených stavieb
reklamných zariadení, ako aj reklamných zariadení, ktoré nie sú jednoznačne pevne spojené
so zemou, čím de facto obchádzajú podmienky a povinnosti stavebného zákona.
V návrhu je oprávnenie k podaniu podnetu, resp. oznámenia a prípadné odstránenie
nepovolenej reklamnej stavby so súhlasom stavebného úradu označené ako „legálne
násilie“, ktoré by podľa názoru skupiny poslancov malo prináležať výlučne orgánom
verejnej moci. V súvislosti s uvedeným je potrebné ozrejmiť, že označenie „legálne násilie“
nie je v tomto smere vhodné, nakoľko realizácia oprávnení tak ako ju právna úprava
predpokladá (ohlásenie, so súhlasom stavebného úradu aj odstránenie) nemá byť chápaná
ako niečo negatívne, práve naopak účelom zavedenia takýchto oprávnení je ochrana
verejného záujmu vo vzťahu k odstráneniu negatívnych dopadov dovtedajšej právnej
úpravy, ktoré sú spomenuté aj vo všeobecnej časti dôvodovej správy, pričom in concreto sa
jedná najmä o nejednotné postupy a nekonanie stavebných úradov, nemožnosť odstránenia
čiernych stavieb, obštrukcie pri výkone práv ako vlastníkov pozemkov, na ktorých tieto
stavby stoja v rámci jednotlivých konaní, zhoršujúce sa podnikateľské prostredie pre
podnikateľov, ktorí postupujú v súlade so zákonom, získavanie neprimeranej konkurenčnej
výhody pre osoby, ktoré konajú contra legem alebo ktoré zákon obchádzajú napr.
umiestňovaním veľkých reklamných zariadení na betónové kvádre, nedostatočná
a dlhotrvajúca vymožiteľnosť práv dotknutých osôb. Uvedené vplýva na demotiváciu
slušného podnikateľského prostredia, spôsobuje rozmach správania sa, ktoré nie je v súlade
so zákonom alebo ho obchádza, neregulovane zaťažuje životné prostredie a tým znižuje
kvalitu života v spoločnosti.
V súvislosti s vyššie uvedeným preto treba chápať predmetné oprávnenia ako formu
koregulácie vonkajšej reklamy, v rámci ktorej orgánom verejnej moci pomáha združenie
zástupcov vlastníkov reklamných stavieb, ktoré spĺňa zákonom stanovené podmienky.
Prostredníctvom participácie dotknutého záujmového združenia tak zákonodarca sleduje
cieľ, ktorým je zefektívnenie výkonu verejnej moci na tomto úseku. Taktiež treba poukázať
na skutočnosť, že k odstráneniu nepovolenej reklamnej stavby nemôže pristúpiť dotknuté
záujmové združenie svojvoľne, nakoľko toto v zmysle právnej úpravy podlieha súhlasu
stavebného úradu, čím je zabezpečená skutočnosť, že k závažným zásahom do vlastníckeho
práva vlastníka nepovolenej reklamnej stavby môže dôjsť len na základe rozhodnutia,
ktorým je súhlas stavebného úradu, ako orgánu, ktorý je nositeľom a teda orgánom verejnej
moci. Naviac treba zdôrazniť, že súčasná konštrukcia právnej úpravy zabezpečuje
záujmovému združeniu len postavenie akéhosi vykonávateľa, čo znamená, že sa z neho
nestáva nositeľ verejnej moci a teda jeho činnosť nemožno napádať z toho titulu, že verejná
moc má byť v rukách organov verejnej moci. Situáciu možno v krajnom prípade prirovnať
k postaveniu exekútorov, nakoľko títo sú taktiež v zásade súkromnými osobami,
vykonávajúcimi slobodné povolanie, ale v zmysle zákona sú štátom splnomocnenou osobou
na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov.
VI.
Ad b) a c)
Skupina poslancov považuje v zmysle návrhu za sporné taktiež podmienky, ktoré
zákonodarca stanovil pre zápis do registra, nakoľko majú za to, že tieto sú nastavené tak
prísne, že pôsobia reštriktívne vo vzťahu k okruhu subjektov, oprávnených požiadať o zápis
do príslušného registra, čo podľa názoru skupiny poslancov smeruje k vytvoreniu
konkurenčnej výhody. Nastavenie podmienok je z nášho pohľadu adekvátne, vzhľadom
na skutočnosť, že v prípade príliš jednoduchého naplnenia podmienok by mohlo dochádzať
k zneužitiu právnej úpravy napr. k podávaniu šikanóznych ohlásení, práve za účelom
získania konkurenčnej výhody. Z vecného hľadiska máme za to, že je potrebné aby sa do
registra mohli zapísať len také záujmová združenia, ktoré preukázateľne vykonávajú
činnosť v dotknutej oblasti a nejde len o účelovo založené záujmové združenia. Ďalej treba
zdôrazniť, že v zmysle uvedeného zákonodarca dotknutou právnou úpravou nesleduje cieľ,
ktorým by bolo poskytnutie konkurenčnej výhody, práve naopak snaží sa vytvoriť kontrolný
mechanizmus, ktorý by zabezpečil zdravé konkurenčné prostredie oklieštené o nepovolené
reklamné stavby contra lege, ktoré ho deformujú, nakoľko v prípade, že by nebola
zabezpečená dôslednejšia regulácia, práve tieto je možné chápať ako neoprávnenú
konkurenčnú výhodu.
Ďalej skupina poslancov v návrhu uvádza, že vo vzťahu k zápisu do registra v zmysle
dotknutej právnej úpravy, dochádza k personálnej reštrikcii, pričom túto zákonodarca
dostatočne nezdôvodnil. Vo vzťahu k personálnej reštrikcii sa pridržiavame vyššie
uvedeného, pričom vo vzťahu k tvrdenému nedostatku odôvodnenia zo strany zákonodarcu
by sme chceli len poukázať na skutočnosť, že to samo o sebe nezakladá dôvod, pre ktorý by
mala byť automaticky napádaná ústavnosť predmetnej právnej úpravy. Napadnutie
ústavnosti je z nášho pohľadu absolútne najkrajnejším prostriedkom a skupina poslancov
mala podľa nášho názoru najprv využiť iné prostriedky nápravy vo vzťahu k odôvodneniu,
akými je napríklad žiadosť o výklad vo vzťahu k odôvodneniu právnej úpravy.
VII.
Ad d)
Časová lehota, v zmysle ktorej záujmové združenie pri žiadosti o zápis do registra
musí byt' registrované najmenej jeden rok je z pohľadu skupiny poslancov potvrdením
protiústavnosti nakoľko túto nebolo možné splniť k účinnosti predmetnej právnej úpravy,
ani ku koncu prechodných ustanovení, čo by podľa názoru skupiny poslancov mohlo mať
za následok automatickú nerovnosť medzi subjektmi pôsobiacimi na trhu, pričom opätovne
skupina poslancov poukazuje na deficit odôvodnenia zo strany zákonodarcu. V tejto
súvislosti si opätovne dovolíme poukázať na opodstatnenosť nastavenia takejto časovej
lehoty z dôvodov, ktoré sme už uvádzali vo vzťahu k tvrdenej personálnej reštrikcii
a nastavenia ostatných podmienok pre zápis. V kontexte uvedeného teda treba opätovne
zdôrazniť, že taktiež ide o jednu z podmienok pre zápis záujmového združenia a v snahe
vyhnúť sa účelovým záujmovým združeniam máme za to, že časová podmienka je v tomto
prípade nanajvýš vhodná.
S tvrdením skupiny poslancov, že zavedením časovej podmienky je spôsobená
automatická nerovnosť medzi subjektmi pôsobiacimi na trhu sa nestotožňujeme, nakoľko
máme za to, že pokiaľ sa splnenie časovej podmienky bude viazať na všetky záujmové
združenia, ktoré žiadajú o zápis do registra nie je možné aby vznikla nerovnosť. Pokiaľ by
bolo stanovenie časovej podmienky považované za aspekt spôsobujúci nerovnosť medzi
subjektmi, tak v tom prípade by sa akékoľvek podmienky stanovené aj prostredníctvom
iných právnych predpisov museli považovať za zvýhodňujúce, resp. priťažujúce, čo by
znamenalo, že právne vzťahy by museli byť koncipované výlučne bezpodmienečne, čo by
bolo nanajvýš nevhodné vzhľadom na skutočnosť, že tak by nebolo možné dosiahnuť ich
dôslednú reguláciu.
VIII.
Ad e)
Skupina poslancov namieta, že dotknutá právna úprava má za následok majetkovú
reštrikciu, pričom táto sa prejavuje v oblasti hospodárskej súťaže a to tým, že sa podľa
názoru skupiny poslancov, určitým subjektom priznáva konkurenčná výhoda v porovnaní
s ostatnými subjektmi, nakoľko členovia združenia, žiadajúceho o zápis do registra musia
vlastniť vysoký počet stavieb špecifikovaného druhu, čo podľa názoru skupiny poslancov
budú môcť dosiahnuť jedine dominantné subjekty, pričom súčasne skupina poslancov
opätovne poukazuje aj v tomto prípade na deficit odôvodnenia zo strany zákonodarcu.
Vo vzťahu k uvedenému sa pridržiavame záverov, ktoré sme uviedli v čl. VI tohto
stanoviska.
IX.
Ad f)
V návrhu je zo strany skupiny poslancov namietané, najmä v súvislosti s právom
združovať sa a ochranou hospodárskej súťaže, taktiež porušenie ústavnoprávnej zásady
proporcionality. Vo vzťahu k dodržiavaniu zásady proporcionality je treba uskutočniť tzv.
test proporcionality, ktorý zahŕňa súbor krokov resp. subtestov, ktoré pomáhajú orgánu
aplikácie práva zistiť, či zásah do práva alebo slobody bol alebo nebol v súlade s ústavou.
Osobitne pri osobných a politických právach sa uplatňuje prísnejší test proporcionality,
ktorý pozostáva z testu legality, testu vhodnosti a racionálneho prepojenia a testu
nevyhnutnosti.
V rámci testu legality sa v tomto prípade skúma, či bola právna úprava prijatá
v súlade s čl. 13 ods. 2 ústavy SR, pričom dotknutá právna úprava túto podmienku spĺňa.
Ďalším aspektom skúmaným v rámci testu legality môže byť aj otázka legitimity orgánu,
ktorý predmetnú právnu úpravu prijal, čo taktiež v prípade dotknutej právnej úpravy
nevyvoláva žiadne pochybnosti, nakoľko túto prijala Národná rada Slovenskej republiky,
ktorá disponuje priamou legitimitou v zmysle výsledku volieb.
Test vhodnosti a racionálneho prepojenia spočíva v tom, že zákonné obmedzenie
práva alebo slobody musí sledovať právom aprobovaný cieľ, pričom tento býva spravidla
rámcovo formulovaný v ústave SR. V prípade dotknutej právnej úpravy čiastočne možno
hovoriť o určitom zásahu do práva združovať sa, ak by sme uvedené vnímali v rámci
skutkových okolnosti s poukazom na stanovenie špecifických podmienok pre zápis do
registra. Avšak toto obmedzenie treba chápať ako nevyhnutný prostriedok pre dosiahnutie
právom aprobovaného cieľu, ktorý je definovaný aj v čl. 29 ods. 3 v súvislosti
s obmedzeniami vo vzťahu k právu združovať sa in concreto ako ochrana práv a slobôd
iných. Konkretizáciu ochranu práv a slobôd iných uvádzame v čl. V tohto stanoviska v časti
ozrejmujúcej dôvodnosť prijatia dotknutej právnej úpravy na účel zabezpečenia ochrany
verejného záujmu vo vzťahu k odstráneniu negatívnych dopadov dovtedajšej právnej
úpravy.
Racionálne prepojenie má byť chápané najmä v tom zmysle, že zvolené prostriedky
sú schopné naplniť sledovaný účel, pričom v danom konkrétnom prípade máme za to, že
stanovenie podmienok je najvhodnejším prostriedkom pre dosiahnutie účelu, ktorým je
eliminácia vzniku účelových združení, ktoré by sa snažili o zneužitie oprávnení, ktoré
právna úprava dotknutým záujmovým združeniam priznáva. Otázkou primeraného vzťahu
medzi sledovaným cieľom a použitými prostriedkami sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej
republiky (ďalej len ako „ústavný súd SR“) v náleze zo dňa 26.01.2011, sp. zn. PL.ÚS 3/09,
kedy konštatuje: „Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu musí zásah do ústavou
garantovaných práv vychádzať z princípu proporcionality, ktorý je vlastný právnemu štátu,
zvlášť jeho materiálnemu chápaniu. Podstatu a obsah princípu proporcionality ústavný súd
vymedzil už v náleze sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001, v ktorom uviedol: „Tento princíp
predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom
a použitými prostriedkami Kritérium alebo princíp vhodnosti, znamená, že stav, ktorý štát
vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa
nachádzajú vo vzájomnej súvislosti: cieľ musí byť v súlade s prostriedkom.“
Test nevyhnutnosti je možné chápať aj ako posudzovanie primeranosti právnej
úpravy, nakoľko v rámci predmetného testu sa preskúmava miera zásahu a to v tom zmysle,
že zvolené prostriedky smerujúce k obmedzeniu práva alebo slobody majú byť v takej forme
aby právo alebo slobodu obmedzovali len v nevyhnutnej miere. Máme za to, že stanovenie
podmienok pre zápis do registra je adekvátnym prostriedkom, akým možno dosiahnuť
stanovený cieľ právnej úpravy a možno ho chápať ako stanovenie určitých minimálnych
štandardov vyžadovaných pre zápis do registra. Otázkou primeranosti sa zaoberal aj
ústavný súd SR v náleze zo dňa 27.02.1997. sp zn. PL. ÚS 7/96, kedy konštatuje: ,,Všetky
základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením
jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu
iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým
kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody.“
V súvislosti s ústavnou ochranou hospodárskej súťaže, pre ktorú taktiež v návrhu
skupina poslancov napáda dotknutú právnu úpravu je pre úplnosť možné uviesť, že v zmysle
nálezu ústavného súdu SR zo dňa 24.06.1998. sp. zn. PL. ÚS 13/97. „Ochranu hospodárskej
súťaže teda nemožno nadraďovať nad všetky ostatné verejné záujmy, ani nad práva
a slobody priznané súkromným osobám.“. Taktiež v zmysle citovaného nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky, Ústavný súd Slovenskej republiky ďalej konštatuje: „Nerovnaké
právne postavenie účastníkov hospodárskej súťaže by bolo v súlade s čl. 55 ods. 2 ústavy,
ak by ho zákonodarca ustanovil vo verejnom záujme. Ústava síce výslovne nezdôrazňuje
požiadavku verejného záujmu v ustanovení čl. 55 ods. 2, avšak patrí k všeobecným
princípom implikovaným v princípoch tvorby práva v právnom štáte. Preto má právny
význam aj vo vzťahu k princípom ochrany a podpory hospodárskej súťaže.“.
V súvislosti s vyššie spomenutým tak možno konštatovať, že pokiaľ právna úprava
javiaca sa ako obmedzujúca vo vzťahu k určitým právam a slobodám sleduje legitímny cieľ,
akým je okrem iného verejný záujem, je primeraná a nevyhnutná považuje sa za ústavne
konformnú právnu úpravu. Na základe uvedeného a argumentácie uvedenej
v predchádzajúcich článkoch tohto stanoviska máme za to, že ustanovenie § 129a ods. 2
stavebného zákona je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 12, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 29 ods. 1 a 3 a čl.
55 ods. 2 ústavy SR.
Pre úplnosť si dovolíme, v súvislosti s napadnutím ústavnosti poukázať na všeobecný
princíp vlastný ustálenej judikatúre ústavného súdu SR, ktorým je tzv. princíp minimalizácie
zásahov do právomoci iných ústavných orgánov, ktorého podstata a dôležitosť sa prejavuje
najmä vo vzťahu k posudzovaniu ústavnosti zákonov. Uvedené zdôrazňuje aj ústavný súd SR
vo svojom Odlišnom stanovisku zo dňa 20. mája 2009, sp. zn. PL. ÚS 17/08: „Zvlášť
dôležité je uplatňovanie princípu minimalizácie zásahov do právomoci iných orgánov
verejnej moci v konaní o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a medzinárodnými
zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy, t. j. vtedy, keď
ústavný sud pôsobí ako „negatívny normotvorca“ a právnymi účinkami svojich rozhodnutí
priamo zasahuje do platných a účinných zákonov ako výsledkov zákonodarnej činnosti
občanmi priamo voleného ústavného orgánu - národnej rady, prostredníctvom ktorej
občania vykonávajú svoju moc (princíp suverenity ľudu vyjadrený v čl. 2 ods. 1 ústavy )
Ústavný súd by preto mal minimalizovať svoje priame zásahy do platného poriadku,
t. j. minimalizovať svoje pôsobenie ako „negatívneho normotvorcu.“.
X.
Skupina poslancov v návrhu ďalej tvrdí nesúlad § 88 ods. 6, 7 a 8 stavebného zákona
s čl. 20 ústavy SR a s čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru, pričom uvedené odôvodňuje
najmä nasledovnými argumentami:
a) zákonodarca v § 88 ods. 8 stavebného zákona zavádza špeciálnu úpravu vo vzťahu
k § 88 ods. 3 stavebného zákona, avšak v predmetnom ustanovení nie je obsiahnutá úprava
náležitostí procesu
b) z pohľadu skupiny poslancov je v rámci predmetného ustanovenia nedoriešené
množstvo aspektov tak ako uvádzajú v bode 40, napr. vo vzťahu k nepotrebnosti súhlasu
vlastníka pozemku, na ktorom stojí nepovolená reklamná stavba, ďalej vo vzťahu
k eventuálnej náhrade škody vzniknutej pri odstraňovaní nepovolenej reklamnej stavby
a pod.
c) aj v súvislosti s napadnutím ústavnosti § 88 ods. 6, 7 a 8 skupina poslancov
opätovne uvádza tvrdenie, že uvedená činnosť môže byť považovaná za tzv. „legálne
násilie“ a to by podľa ich názoru malo prináležať výlučne orgánom verejnej moci
d) skupina poslancov považuje konštrukciu lehôt za nevhodnú, nakoľko podľa ich
názoru táto výrazne redukuje vlastníkovi reklamnej stavby možnosti ochrany jeho práv
pričom ďalej sa v návrhu uvádza z pohľadu vlastníka reklamnej stavby tak v zmysle
uvedeného môže vzniknúť zásah do práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ústavy SR
a čl. 6 dohovoru
XI.
Ad a) a b)
Máme za to, že namietané nedostatky vo vzťahu k detailnosti právnej úpravy
nezakladajú dôvod, pre ktorý by mala byť napadnutá ústavnosť dotknutej právnej úpravy.
V prípade aplikačných problémov máme za to, že pokiaľ, ako aj skupina poslancov uvádza
v návrhu, ustanovenie § 88 ods. 8 predstavuje špeciálnu úpravu tak pre určité otázky
neupravené prostredníctvom predmetného ustanovenia možne subsidiárne využiť
ustanovenia všeobecnej úpravy. Uvedený postup treba zvoliť napr. aj v prípade
eventuálneho vzniku nároku na náhradu škody vzniknutej pri odstraňovaní nepovolenej
reklamnej stavby, kedy by subjekt s ohľadom na skutkové okolnosti mohol využiť právne
predpisy upravujúce náhradu škody.
XII.
Ad c) a d)
Vo vzťahu k problematike tzv. „legálneho násilia“, ktoré by podľa názoru skupiny
poslancov malo prináležať výlučne orgánom verejnej moci sa pridržiavame našej
argumentácie uvedenej v čl. V. tohto stanoviska.
K dĺžke lehôt treba v prvom rade pripomenúť, že ide o skrátené konania, z čoho
logicky vyplýva, že aby sa takýto typ konaní neminul svojmu účinku je potrebné skrátiť
dĺžku jednotlivých lehôt. Taktiež považujeme za potrebné poukázať na potrebu zvoliť pre
danú situáciu práve tento typ konania a to skrátené konania. Dôvodom pre zvolenie typu
skráteného konania je v zmysle osobitnej časti dôvodovej správy: „Navrhované ustanovenie
umožnia zjednodušeným spôsobom odstrániť čierne reklamné stavby známych a neznámych
vlastníkov, k umiestneniu ktorých vlastník pozemku alebo osoba, ktorá má iné práva
k pozemku alebo stavbe podľa § 139 ods. 1 písm. a) až c) nedal právo inej osobe.“
Na základe uvedeného máme za to, že ak by sa aj javilo, že takéto skrátenie lehôt môže
predstavovať zásah do práv a slobôd treba prihliadať na skutočnosť, že takýto zásah by bol
dôvodným a primeraným vzhľadom na dosiahnutie predmetného legitímneho cieľa.
XIII.
Ustanovenia stavebného zákona napadnuté návrhom poslancov majú riešiť dlhodobo
neudržateľnú situáciu v regulácii vonkajšej reklamy a zjednodušiť podmienky
odstraňovania nepovolených reklamných stavieb Zavádzajú novú formu koregulácie
vonkajšej reklamy, v rámci ktorej sa na odstraňovaní a likvidácii nelegálnych stavieb môže
podieľať aj združenie zástupcov vlastníkov reklamných stavieb, ktoré splní podmienky
registrácie uvedené v § 129a stavebného zákona. Registrácia je dobrovoľná. Záujmové
združenie zástupcov vlastníkov reklamných stavieb registrované v registri vedenom
Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky má, okrem
iného, právo ohlásiť odstránenie reklamnej stavby a po získaní súhlasu stavebného úradu
právo ju odstrániť podľa § 88 ods. 7 stavebného zákona.
Záujmové združenie podieľajúce sa na odstraňovaní nepovolených stavieb napomáha
k rovnováhe v podnikaní v oblasti reklamy, nakoľko všetky subjekty, ktoré by chceli
profitovať na nepovolených reklamných stavbách, ak nechcú, aby boli ich reklamné stavby
odstránené, budú rovnako ako ostatné subjekty, uskutočňovať stavby na základe povolenia
stavebným úradom. Ak nie sú vlastníci nepovolených reklamných stavieb známi,
odstránenie týchto stavieb sa uskutočňuje na náklady združenia. Z uvedených dôvodov
nemôže mať registrované združenie konkurenčnú výhodu oproti ostatným podnikateľským
subjektom. Zákon č. 293/2014 Z. z bude mať dopad len na tie subjekty, ktoré vykonávajú
svoju činnosť v rozpore so zákonom ustanovenými podmienkami.
Nová právna úprava odstraňovania reklamných stavieb zavádza postupy, ktoré ešte
nie sú úplne precizované. Najmä z pohľadu doterajšej právnej úpravy, kde bolo
odstraňovanie nepovolených stavieb konaním, na ktoré sa vzťahovali ustanovenia
správneho poriadku, keďže správny orgán rozhodoval o právach, právom chránených
záujmoch alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovil
inak. Takto formulovaná právna úprava reklamných stavieb v súčasnom znení nepodlieha
procesom podľa správneho poriadku. Podľa dôvodovej správy cieľom novej právnej úpravy
je jednoduchším procesom chrániť vlastnícke právo vlastníkov pozemkov a stavieb,
na ktorých sa umiestňujú nelegálne reklamné stavby a zároveň chrániť tých vlastníkov
reklamných stavieb, ktorí postupujú v súlade so zákonom.
Návrh poslancov namieta niektoré nedoriešené aspekty, ktoré by mohli spôsobiť
nedovolený zásah do ústavných práv. Tieto prípady však nie je možné generalizovať.
Vzhľadom na všeobecnú úpravu v stavebnom zákone, bude mať stavebný úrad právo
a povinnosť vysporiadať sa s každým konkrétnym prípadom tak, aby ním určené podmienky
odstránenia stavby ako napríklad vstup na pozemok, ochrana majetku, nakladanie
s odpadom a ostatné práva vlastníka pozemku aj stavby, boli čo najmenej dotknuté a aby
konanie prebehlo v súlade s ich garantovanými právami. Chceme tiež poukázať
na skutočnosť, že konanie o odstránení stavby je inštitút, ktorý je v stavebnom zákone už
dlhodobo upravený.
Zákon č. 293/2014 Z. z. bol Národnou radou Slovenskej republiky schválený ako
návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Podľa § 70 ods. 2 zákona č. 350/1996
Zb. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky predseda Národnej rady
Slovenskej republiky zaslal poslanecký návrh zákona vláde Slovenskej republiky na zaujatie
stanoviska. Vláda Slovenskej republiky nevyužila zákonom danú možnosť zaujať stanovisko
k poslaneckému návrhu zákona v zákonnej lehote 30 dní.»
III.2. Stanovisko národnej rady
19. Národná rada vo vyjadrení č. PREDS-299/2016 z 24. novembra 2016 vo vzťahu
k namietanému nesúladu ustanovenia § 129a ods. 2 stavebného zákona s označenými
ustanoveniami ústavy a dohovoru uvádza:
«1. K nesúladu s čl. 1 ods. 1 Ústavy
„Ústavné požiadavky demokratického a právneho štátu vytvárajú predpoklady
a medze výkonu verejnej (štátnej) moci. ... verejná (štátna) moc môže byť vykonávaná
výlučne na základe demokratickej legitimácie.“ (I. ÚS 238/04).
Navrhovateľom namietaná právna úprava, ktorá výkon rozhodnutia správneho
orgánu deleguje na subjekt súkromného práva, konkrétne v tomto prípade, keď záujmové
združenie participuje na odstránení „nelegálnej“ reklamnej stavby, nie je v slovenskom
právnom poriadku novým inštitútom. Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) v § 1 ods. 2 deklaruje, že správnym
orgánom je... fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie
o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb
v oblasti verejnej správy.“.
Premietnutím citovaného ustanovenia môže byť práve uvedený progresívny prvok
riadenia štátu a správy vecí verejných, tzv. koregulačný princíp, prostredníctvom ktorého
dochádza k zapojeniu subjektov súkromného práva do regulácie oblasti správneho práva,
ktorá sa ich týka. Vytvorenie koregulačných mechanizmov umožňuje právne relevantné
prepojenie medzi samoreguláciou a reguláciou prostredníctvom orgánov verejnej správy,
tak aby tieto zasiahli, ak samoregulačné mechanizmy zlyhali. Medzi subjekty participujúce
na koregulácii je možné zaradiť napríklad subjekty korporatívneho charakteru pôsobiace
spravidla na profesijnom základe, verejnoprávne inštitúcie, či „súkromné“ právnické osoby
(napr. na úseku sociálnej starostlivosti).
Koregulačný princíp je uplatnený napr. aj v § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.
o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov, podľa ktorého pokutu rada určí aj
s prihliadnutím na sankciu, ktorú už prípadne uložil „samoregulačný orgán pre oblasť
upravenú týmto zákonom“.
V prípade navrhovateľom namietaného ustanovenia stavebného zákona sa
koregulačný princíp uplatňuje výhradne vo výkone rozhodnutia stavebného úradu
prostredníctvom záujmového združenia, pričom je nutné zdôrazniť, že vydaniu takéhoto
rozhodnutia predchádza „štandardné“ konanie stavebného úradu, ktorého legitímnymi
účastníkmi sú tak vlastník dotknutého pozemku (stavby), na ktorom sa „nelegálna“
reklamná stavba nachádza, ako aj samotný vlastník „nelegálnej“ reklamnej stavby, pokiaľ
je známy a stavebný úrad je povinný zistiť skutočný stav veci a na základe tohto posúdenia
rozhodnúť.
2. K nesúladu s čl. 12 a čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy
„Všetky ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ ústava“) o rovnosti
treba vnímať, interpretovať a uplatňovať v organickej väzbe, čo zvlášť platí o tých
ustanoveniach ústavy, ktoré sú formulované vo všeobecnej podobe (čl. 12 ods. 1 prvá veta,
čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy), keďže predstavujú základné východisko uplatnenia
princípu rovnosti v konkrétnom prípade, resp. v konkrétnej situácii...“ (PL. ÚS 16/08).
„Základným cieľom čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy je ochrana osôb (právnických
a fyzických) proti diskriminácii zo strany orgánov verejnej moci“ (PL ÚS 8/04).
Podľa ústavného súdu „Ustanovenie čl. 12. ods. 2 má všeobecný, deklaratívny
charakter a nie charakter základného ľudského práva a slobody. Jeho použitia je možné sa
dovolávať len v spojitosti s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd uvedených
v ústave“ (I. ÚS 17/1999).
„... t. j. z hľadiska skúmania porušenia princípu rovnosti pri obmedzovaní niektorého
základného práva alebo slobody je nemysliteľná interpretácia a aplikácia ustanovení čl. 12
ods. 1 prvej vety a čl. 12 ods. 2 ústavy bez spojenia s čl. 13. (ods. 3 ústavy.“ (PL. ÚS 16/08).
Vzhľadom na uvedené je možné citované ustanovenia Ústavy interpretovať len
v súvislosti s navrhovateľom uvádzaným porušením čl. 29 ods. 1 a čl. 55 ods. 2 Ústavy.
3. K nesúladu s čl. 29 ods. 1 Ústavy a s čl. 11 dohovoru
Stavebný zákon v § 129a ods. 2 vymedzuje kritéria a podmienky, po splnení ktorých
môže byť združenie právnických osôb zapísané do registra záujmových združení, čo mu
dáva možnosť ohlásiť stavebnému úradu odstránenie „nelegálnej“ reklamnej stavby a po
súhlase stavebného úradu aj možnosť takúto reklamnú stavbu odstrániť.
K jednotlivým podmienkam, ktoré stavebný zákon vyžaduje na registráciu
záujmového združenia, uvádzame nasledovné:
a) Právny inštitút združenia právnických osôb podľa § 20f a nasl. Občianskeho
zákonníka, ktorým je aj záujmové združenie, predstavuje jeden zo štandardných spôsobov
zabezpečovania záujmov v oblasti podnikania obchodných spoločností.
b) Podmienka minimálnej jednoročnej existencie združenia právnických osôb
reprezentuje na jednej strane minimálnu lehotu, z pohľadu zabezpečenia požiadavky tak,
aby sa nejednalo výlučne len o účelovo založené zduženie, ale o subjekt, ktorý má seriózny,
konkrétny záujem na riešení vzťahov v predmetnej oblasti podnikania. Na strane druhej
obdobie jedného roka nie je neprimerane dlhé a dotknuté subjekty sa môžu aj po
nadobudnutí účinnosti predmetnej novely stavebného obdobia rozhodnúť, či
prostredníctvom inštitútu združenia právnických osôb majú záujem sa podieľať
na odstraňovaní nelegálnych stavieb.
c) Podmienka minimálneho počtu 9 300 kusov reklamných stavieb nie je spôsobilá
zaviesť diskrimináciu v konkurenčnom prostredí. Participácia združenia právnických osôb
na odstraňovaní nelegálnych stavieb, ktorou združenie vynakladá vlastné finančné
a materiálne prostriedky, mu neumožňuje získať akúkoľvek konkurenčnú výhodu. Negatívny
dopad bude mať napadnutá právna úprava systému odstraňovania reklamných stavieb
výhradne a len na tie subjekty, ktoré vykonávajú svoju činnosť (umiestňovanie reklamných
stavieb) v rozpore so zákonom ustanovenými podmienkami.
Je potrebné si uvedomiť, že účastníkmi konania, teda osobami oprávnenými podať
podnet na odstránenie stavby v zmysle § 97 ods. 1 stavebného zákona sú „právnické osoby
o fyzické osoby,... ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť
rozhodnutím priamo dotknuté“. Podľa § 14 ods. 2 správneho poriadku „Účastníkom
konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.“, pričom podľa § 3 ods. 4
správneho poriadku „správne orgány sú povinné svedomité a zodpovedne sa zaoberať
každou vecou, ktorá je predmetom konania...“. Z uvedených citácií vyplýva, že podnet na
odstránenie „nelegálnej“ reklamnej stavby môže podať ktokoľvek, fyzická osoba, či
právnická osoba, ktorá preukáže svoj oprávnený záujem na takomto rozhodnutí.
Pokiaľ sa jedná o samotný výkon rozhodnutia, teda akt odstránenia „nelegálnej“
reklamnej stavby, ktorým môže stavebný úrad poveriť záujmové združenie, ten predstavuje
uplatnenie tzv. koregulačného princípu v praxi v zmysle § 1 ods. 2 správneho poriadku.
Na tomto mieste je potrebné poukázať aj na § 94 ods. 2 a 3 stavebného zákona, podľa
ktorého môže stavebný úrad poveriť vykonaním neodkladných zabezpečovacích prác
v prípade „nebezpečných“ stavieb právnickú alebo fyzickú osobu, „ktorá má oprávnenie
na stavebné práce“, čo rovnako predstavuje delegovanie výkonu rozhodnutia na subjekt
súkromného práva.
4. K nesúladu s čl. 55 ods. 2 Ústavy a s čl. 18 dohovoru
Stavebný zákon explicitne priznal postavenie účastníka konania v prípade
rozhodovania o odstránení „nelegálnej“ reklamnej stavby novému subjektu súkromného
práva - záujmovému združeniu ako forme združenia právnických osôb. Uvedenou právnou
úpravou sa však rozsah subjektov oprávnených podať podnet na odstránenie „nelegálnej“
reklamnej stavby fakticky nezmenil, nakoľko podľa § 97 ods. 1 stavebného zákona
účastníkmi konania o odstránení stavby sú právnické osoby a fyzické osoby,... ktorých
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté.“.
Pokiaľ sa jedná o výkon rozhodnutia stavebného úradu o odstránení „nelegálnej“
reklamnej stavby, je nevyhnutné vyzdvihnúť právny status tejto stavby, potvrdený
rozhodnutím správneho orgánu a teda s ním spojený verejný záujem na eliminácií
následkov protiprávneho konania - postavenie „nelegálnej“ reklamnej stavby.
Na základe uvedeného sa javí, že explicitným priznaním postavenia účastníka
konania záujmovému združeniu v konaní o odstránení reklamnej stavby podľa stavebného
zákona nemohlo dôjsť k deformácii trhového prostredia, nakoľko nie je možné, aby právna
úprava riešiaca existenciu a ďalšie zotrvanie výlučne „nelegálnych“ reklamných stavieb
bola spôsobilá priznať záujmovému združeniu akúkoľvek konkurenčnú výhodu, resp.
pôsobiť v trhovom prostredí diskriminačne.
Vzhľadom na vyššie uvedené sa javí posúdenie rozporu namietaných ustanovení
zákona s čl. 12 a čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy ako neopodstatnené.»
20. K namietanému nesúladu ustanovení § 88 ods. 6, 7 a 8 stavebného zákona
s označenými ustanoveniami ústavy a dodatkového protokolu národná rada uvádza:
«1. K nesúladu s čl. 20 Ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu
Čl. 20 ods. 5 Ústavy pripúšťa zásahy do vlastníckeho práva, ktoré možno dovoliť iba
vtedy, „ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom... a ide o opatrenie
nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre... ochranu verejného poriadku,... alebo práv
a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.“.
Čl. 20 ods. 1 Ústavy deklaruje, že „Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym
poriadkom ochranu nepožíva.“.
„Čl. 20 ods. 1 ústavy sa vlastníkovi priznáva len ochrana majetku, ktorý nadobudol
v súlade s platným právnym poriadkom.“ (PL. ÚS 33/95), „vlastnícke postavenie získané
protiprávne (v rozpore so zákonom) je z takejto ústavnoprávnej ochrany vyňaté.“
(PL. ÚS 29/05).
„Povinnosť, ktorá sa ukladá ako dôsledok protiprávneho správania vlastníka
a vlastníkovi sa ňou ukladá nútené obmedzenie jeho práv vyplývajúcich z práva vlastniť
majetok, nemá povahu obmedzenia vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy.“
(II. ÚS 8/97).
V súvislosti s aplikáciou čl. 20 ods. 5 Ústavy ústavný súd uvádza, že „Formálna
podmienka znamená, že obmedzenie príjme národná rada v právnom predpise so silou
zákona.“ (PL. ÚS 15/1998).
V tejto súvislosti je potrebné poukázať na nasledovné právne skutočnosti:
- právny inštitút odstránenia stavby zakotvuje náš právny poriadok, či už v podobe
§ 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka „Ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci
na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba
odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil.“, ako aj v prípade nariadenia stavebného
úradu stavbu odstrániť podľa § 88 ods. 1 stavebného zákona;
- inštitút odstránenia „nelegálnej“ reklamnej stavby zakotvený v § 88 stavebného
zákona je integrálnou súčasťou osobitnej právnej úpravy podmienok uskutočňovania
reklamných stavieb;
- status „nelegálnosti“ reklamnej stavby vyjadruje skutočnosť, že sa jedná výhradne
o reklamnú stavbu postavenú bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním, alebo bez
písomného oznámenia stavebného úradu pri stavbách, ktoré treba ohlásiť, alebo v rozpore
s ním, pričom zároveň vlastník reklamnej stavby nie je známy resp. v stanovenej lehote
nepreukáže oprávnenie na jej uskutočnenie;
- ohlásenie odstránenia „nelegálnej“ reklamnej stavby podľa stavebného zákona má
právo rovnako ako podľa Občianskeho zákonníka podať vlastník pozemku resp. stavby,
na ktorej je „nelegálna“ reklamná stavba umiestnená;
- nakoľko účastníkmi konania o odstránení „nelegálnej“ reklamnej stavby sú vlastník
dotknutého pozemku (stavby), na ktorom sa „nelegálna“ reklamná stavba nachádza, ako aj
samotný vlastník „nelegálnej“ reklamnej stavby, pokiaľ je známy, je tak obom týmto
subjektom priznané právo domôcť sa ochrany svojho vlastníckeho práva v konaní pred
správnym orgánom;
- v rozhodnutí o odstránení stavby podľa § 25 vyhlášky Ministerstva životného
prostredia Slovenskej republiky č. 453/2000 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré
ustanovenia stavebného zákona, stavebný úrad okrem iného uvedie aj podmienky
odstránenia stavby podľa § 90 stavebného zákona ako aj ďalšie podmienky vyplývajúce
z osobitných predpisov. Jedná sa najmä o podmienky, ktorými stavebný úrad zabezpečí
dodržanie všeobecných technických požiadaviek na výstavbu, dodržanie požiadaviek
dotknutých orgánov, ale aj ochranu práv a právom chránených záujmov účastníkov
konania. Z uvedeného je zrejmé, že takto vymedzené náležitosti rozhodnutia stavebného
úradu zabezpečia výkon rozhodnutia o odstránení stavby, tak aby bola rešpektovaná právna
istota účastníkov konania a ochrana ich oprávnených záujmov.
Takto konštruovaná právna úprava postupu odstraňovania „nelegálnych“
reklamných stavieb nadviazala na existujúcu právnu úpravu odstraňovania stavieb
s využitím štandardných právnych inštitútov. Uvedená skutočnosť dáva tak reálny
predpoklad, že aj konanie o odstránení „nelegálnej“ reklamnej stavby bude napĺňať všetky
zákonné atribúty vrátane ochrany Ústavou zaručeného práva vlastniť a užívať majetok.»
IV.
Znenie napadnutej právnej úpravy a dotknutých ustanovení ústavy, dohovoru
a dodatkového protokolu
21. Podľa § 88 ods. 6 stavebného zákona na odstránenie reklamnej stavby sa
povolenie stavebného úradu nevyžaduje.
22. Podľa § 88 ods. 7 stavebného zákona povolenie stavebného úradu sa nevyžaduje
na odstránenie reklamnej stavby, ktorá je postavená bez stavebného povolenia alebo
v rozpore s ním, alebo bez písomného oznámenia stavebného úradu podľa § 57 ods. 2 pri
stavbách, ktoré treba ohlásiť, alebo v rozpore s ním, ak ohlásenie odstránenia stavby podal
vlastník pozemku alebo stavby alebo osoba, ktorá má iné práva k pozemku alebo stavbe
[§ 139 ods. 1 písm. a) až c)], a títo nedali právo inej osobe uskutočniť reklamnú stavbu
na svojom pozemku alebo svojej stavbe alebo záujmové združenie vlastníkov reklamných
stavieb registrované podľa tohto zákona. Stavebný úrad
a) ak vlastník reklamnej stavby nie je známy, vydá osobe, ktorá podala ohlásenie
odstránenia stavby súhlas s odstránením reklamnej stavby do 30 dní odo dňa podania
ohlásenia,
b) ak vlastník reklamnej stavby je známy, stavebný úrad ho vyzve, aby do 15 dní odo
dňa doručenia výzvy preukázal, že mal oprávnenie na uskutočnenie reklamnej stavby na
pozemku alebo na stavbe, kde je umiestnená, a že je zhotovená v súlade s podmienkami
podľa tohto zákona. Ak vlastník reklamnej stavby v určenej lehote nepreukáže, že mal
oprávnenie na uskutočnenie reklamnej stavby alebo že stavba je zhotovená v súlade
s podmienkami podľa tohto zákona, stavebný úrad do 30 dní odo dňa márneho uplynutia
lehoty vydá osobe, ktorá podala ohlásenie odstránenia stavby, súhlas s odstránením
reklamnej stavby.
23. Podľa § 88 ods. 8 stavebného zákona vlastník pozemku alebo stavby, záujmové
združenie vlastníkov reklamných stavieb registrované podľa tohto zákona alebo osoba,
ktorá má iné práva k pozemku alebo stavbe [§ 139 ods. 1 písm. a) až c)], je oprávnená
po doručení súhlasu stavebného úradu s odstránením reklamnej stavby odstrániť reklamnú
stavbu na náklady vlastníka reklamnej stavby.
24. Podľa § 129a ods. 2 stavebného zákona do registra podľa odseku 1 sa na základe
žiadosti zapíše každý žiadateľ, ktorý preukáže, že
a) je združením právnických osôb registrovaným podľa § 20i ods. 2 Občianskeho
zákonníka najmenej jeden rok a
b) jeho členovia vlastnia najmenej 9 300 reklamných stavieb, z ktorých je najmenej
1 300 ks reklamných stavieb, na ktorých najväčšia informačná plocha je väčšia ako
2
20 m,
2
2 6 500 ks reklamných stavieb, na ktorých najväčšia informačná plocha je od 3 m 2 do 20 m,
3 2 500 ks reklamných stavieb, na ktorých najväčšia informačná plocha je menšia 2 ako 3 m.
25. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
26. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
27. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
28. Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia
platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
29. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí
dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
30. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
31. Podľa čl. 20 ods. 2 ústavy zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku
uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja
národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo
určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba
vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.
32. Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu
práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon
vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky
a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.
33. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
34. Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba
vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov
a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu
verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.
35. Podľa čl. 29 ods. 1 ústavy právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý má
právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.
36. Podľa čl. 29 ods. 3 ústavy výkon práv podľa odsekov 1 a 2 možno obmedziť len
v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre
bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na
ochranu práv a slobôd iných.
37. Podľa čl. 55 ods. 2 ústavy Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku
súťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.
38. Podľa čl. 11 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu pokojného
zhromažďovania a na slobodu združovať sa s inými, včítane práva zakladať na obranu
svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich.
39. Podľa čl. 11 ods. 2 dohovoru na výkon týchto práv sa nemôžu uvaliť žiadne
obmedzenia okrem tých, ktoré ustanovuje zákon a sú nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom
a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Tento
článok nebráni uvaleniu zákonných obmedzení na výkon týchto práv príslušníkmi
ozbrojených síl, polície a štátnej správy.
40. Podľa čl. 18 dohovoru obmedzenia, ktoré tento dohovor pripúšťa pre uvedené
práva a slobody, nesmú sa využívať na iný účel než na ten, na ktorý boli určené.
41. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
42. Podľa čl. 1 ods. 2 dodatkového protokolu predchádzajúce ustanovenie nebráni
právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku
v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo
pokút.
V.
Východiská a právne závery rozhodnutia
43. Napadnuté ustanovenie § 129a ods. 2 stavebného zákona upravujúce podmienky
zápisu do registra záujmových združení vlastníkov reklamných stavieb je podľa skupiny
poslancov v nesúlade s princípom právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, so zásadou
rovnosti a ňou spojeným zákazom diskriminácie podľa čl. 12 ústavy, s právom slobodne sa
združovať podľa čl. 29 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 11 dohovoru v spojení s princípom ochrany
a podpory hospodárskej súťaže podľa čl. 55 ods. 2 ústavy a s podmienkami ústavne
prípustného obmedzenia základných práv a slobôd podľa čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy a čl. 18
dohovoru. Skupina poslancov je toho názoru, že uvedené ustanovenie stavebného zákona
nie je v súlade s označenými článkami ústavy a medzinárodných zmlúv z dôvodu, že
podmienky zápisu do registra záujmových združení vlastníkov reklamných stavieb,
s ktorým sa spája vznik oprávnenia ohlásiť neoprávnenú reklamnú stavbu a so súhlasom
stavebného úradu ju odstrániť, sú nastavené prísne formálne, svojvoľne a nezakladajú sa
na žiadnych empiricky podložených, rozumných a objektívnych materiálnych dôvodoch.
44. Napadnuté ustanovenia § 88 ods. 6, 7 a 8 stavebného zákona upravujúce možnosť
odstránenia reklamnej stavby na základe súhlasu stavebného úradu vydaného na základe
ohlásenia odstránenia stavby vlastníkom pozemku alebo stavby, alebo osobou, ktorá má
k pozemku alebo k stavbe iné práva, alebo záujmovým združením vlastníkov reklamných
stavieb registrovanom v registri podľa § 129a stavebného zákona sú podľa skupiny
poslancov v nesúlade s právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu. Nesúlad uvedených ustanovení stavebného zákona s označeným článkom ústavy
a dodatkového protokolu skupina poslancov namieta z dôvodu, že uvedené ustanovenia
stavebného zákona opomínajú úpravu podstatných náležitostí procesu odstránenia
neoprávnených reklamných stavieb a garancií vo vzťahu k vlastníkovi pozemku alebo
stavby, kde je reklamná stavba umiestnená, že do jeho vlastníckeho práva nebude
neprípustne zasiahnuté, ako aj úpravu garancií ochrany vlastníckeho práva k reklamnej
stavbe, resp. k jej zvyškom po jej odstránení.
45. Ústavný súd štandardne vykladá ústavu s prihliadnutím na medzinárodné právo.
Vychádza pritom jednak z čl. 1 ods. 2 ústavy, podľa ktorého Slovenská republika uznáva
a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je
viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, a v okolnostiach tejto veci aj z čl. 154c
ods. 1 ústavy, podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho
poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv.
46. Ústavný súd v súlade s princípom pacta sunt servanda konštantne judikuje, že
základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu
medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93,
PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, PL. ÚS 10/2014, PL. ÚS 24/2014). Ústavný súd tak vždy,
pokiaľ to ústava svojím znením nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných
práv a slobôd uznaných ústavou aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru k nim sa
vzťahujúcu (II. ÚS 55/98, PL. ÚS 10/2010, PL. ÚS 24/2014).
V.1 K namietanému nesúladu § 129a ods. 2 stavebného zákona s čl. 29 ods. 1 a 3 ústavy
v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy a s čl. 11 dohovoru v spojení s čl. 18 dohovoru
47. Skupina poslancov v návrhu na začatie konania namieta, že ustanovenia § 129a
ods. 2 stavebného zákona nie sú v súlade s čl. 29 ods. 1 a 3 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 3
a 4 ústavy, ako aj s čl. 11 dohovoru v spojení s čl. 18 dohovoru. Podľa skupiny poslancov
ustanovenia § 129a ods. 2 stavebného zákona predstavujú neprípustné obmedzenie
základného práva slobodne sa združovať v spolkoch, spoločnostiach a iných združeniach.
Obmedzenie základného práva slobodne sa združovať v spolkoch, spoločnostiach a iných
združeniach pritom musí mať svoj základ v čl. 29 ods. 3, ako aj čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy,
resp. čl. 11 ods. 2 a čl. 18 dohovoru.
48. Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti skôr okrajovo a iba
negatívne definoval rozsah pôsobnosti čl. 29 ústavy tak, že zakladanie obchodných
spoločností nemožno považovať za výkon združovacieho „politického“ práva v zmysle
čl. 29 ods. 1 ústavy, ale základného „hospodárskeho“ práva podnikať a uskutočňovať
podnikateľskú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 8/96). V náleze sp. zn.
PL. ÚS 10/08 zas zdôraznil, že právo na slobodu združovania sa nevzťahuje na zakladanie
verejnoprávnych inštitúcií a združení ako napríklad korporácií verejného práva. Tomu
zodpovedá názor vyjadrený vo veci sp. zn. III. ÚS 205/07, podľa ktorého čl. 29 ods. 1
ústavy zaväzuje štátnu, resp. verejnú moc, aby nezasahovala do slobody združovania, ktorá
patrí súkromným osobám (PL. ÚS 11/2010).
49. Ústavný súd vo svojej judikatúre ďalej poukázal, že čl. 29 ústavy nedopadá na
také formy združovania, ktoré sú bytostne späté s realizáciou základných práv a slobôd
chránených inými ústavnými článkami [sloboda náboženského vyznania a viery (čl. 24
ods. 2 ústavy), základné právo podnikať (čl. 35 ods. 1 ústavy), právo združovať sa
na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov (čl. 37 ústavy)]. Judikatúra
ústavného súdu okrem toho zjavne zdôrazňuje „politickú“ podstatu základného práva
garantovaného čl. 29 ústavy a celkom samozrejme vylučuje previazanosť realizácie tohto
základného práva s výkonom verejnej moci (PL. ÚS 11/2010). Základné právo slobodne sa
združovať zahŕňa dobrovoľné zjednotenie sa za určitým účelom (PL. ÚS 10/08). Je vecou
zákonodarcu ustanoviť, za akých podmienok možno zakladať právnické osoby
(PL. ÚS 10/08).
50. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) čl. 11
dohovoru upravuje právo zakladať združenia ako organizácie súkromného práva, ktoré
vznikli na základe súkromnoprávnych predpisov a majú plnú autonómiu pri vydávaní
rozhodnutí a pri správe svojich vnútorných vecí (rozsudok ESĽP z 30. 6. 1993 vo veci
Sigurdur A. Sigurjónsson v. Island, sťažnosť č. 16130/90). V rozsudku vo veci
Religionsgemeinschaft der Zeugen Jehovas v. Rakúsko ESĽP (v bode 62) zdôraznil, že
jedným z najdôležitejších aspektov slobody združovania podľa čl. 11 dohovoru je možnosť
založiť právnu bytosť (angl. legal entity) na účely kolektívneho konania na poli spoločných
záujmov. Podľa ústavného súdu (PL. ÚS 11/2010) takto vymedzený cieľ musí byť v prvom
rade vlastný každej zákonnej regulácii, ktorá konkretizuje slobodu združovania
v individualizovanej právnej forme.
51. Združovacie právo vyžaduje dobrovoľné zoskupenie s určitým spoločným
cieľom. Tieto dve hľadiská, t. j. „dobrovoľnosť“ a „spoločný cieľ (záujem)“ sa musia
v plnom rozsahu akcentovať pri praktickej realizácii slobody združovania. Združovacie
právo poskytuje osobám individuálne právo spájať sa do spolkov, spoločností alebo iných
združení a súčasne poskytuje aj týmto subjektom právo na vznik a pokračovanie v činnosti
(existencii). Združovacie právo má svoju pozitívnu i negatívnu stránku, t. j. umožňuje
slobodne sa spájať, ale aj slobodu nevstupovať do určitého združenia.
52. Podľa ústavného súdu (PL. ÚS 11/2010) conditio sine qua non aplikovateľnosti
ústavných noriem garantujúcich slobodu združovania je existencia členskej základne.
Podstatným je v tomto kontexte prvok sebaurčenia (samosprávy) členov združenia, ktorí sa
podieľajú na tvorbe vôle združenia buď priamo, alebo prostredníctvom z nich kreovaných
orgánov. Sebaurčenie znamená právo regulovať (upraviť) si vlastné záležitosti bez vplyvu
pochádzajúceho zvonku (obdobne aj rozsudok Spolkového ústavného súdu z 19. 1. 2001
vo veci sp. zn. 1 BvR 1759/91). Súčasťou základného práva zaručeného čl. 29 ústavy je aj
právo členov spolku, spoločnosti alebo iného združenia na autonómnu úpravu jeho
vnútorných pomerov, bez neprimeranej ingerencie štátu (PL. ÚS 11/2010). Právo na
slobodu združovania sa zakladá na princípe oddelenosti od štátu, na princípe členskej
samosprávy, do ktorej štát nesmie nijak zasahovať, lebo mu to zakazuje ústavný princíp
odluky súkromnoprávnych korporácií spolkového práva od štátu, a tiež na princípe práva
člena na súdnu ochranu proti rozhodnutiu orgánu spoločnosti, ktoré je v rozpore
so zákonom alebo stanovami, prípadne s iným vnútorným predpisom (PL. ÚS 11/2010;
obdobne nález Ústavného súdu Českej republiky z 12. decembra 2006 vo veci sp. zn.
1
I. ÚS 90/06, N 223/43 SbNU 497).Právo slobodne sa združovať zaručené čl. 29 ústavy
1
Nemožno opomenúť, že od 1. júla 2016 zrušením § 15 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení
neskorších predpisov zákonom č. 125/2016 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov došlo k zrušeniu spomínanej súdnej ochrany člena združenia. Ak však bude občianske združenie účastníkom vo verejnoprávnej oblasti, je zrejmé, že môže dochádzať k situáciám, kedy bude občianske združenie alebo jeho konkrétny orgán rozhodovať o právach a povinnostiach svojich členov v oblasti verejnej správy napr. v prípade disciplinárneho trestania; v tom prípade sa člen združenia môže obrátiť so správnou žalobou na správny súd. Inak vzťahy, resp. spory občianskeho združenia a jeho členov v oblasti súkromnoprávnej bude riešiť civilný súd.
poskytuje ochranu proti neprimeraným obmedzeniam vo vzťahu k zakladaniu, existencii
alebo pôsobeniu spolkov, spoločností alebo iných združení.
53. Z návrhu na začatie konania vyplýva, že dôvodom, na základe ktorého skupina
poslancov považuje ustanovenie § 129a ods. 2 stavebného zákona za nesúladné s právom
slobodne sa združovať podľa čl. 29 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 11 a čl. 18 dohovoru, je
skutočnosť, že napadnuté ustanovenia stavebného zákona spájajú so zápisom združenia
vlastníkov reklamných stavieb do registra záujmových združení vlastníkov reklamných
stavieb, ako to skupina poslancov v návrhu na začatie konania uvádza, „významné
oprávnenia, najmä možnosť ohlásiť neoprávnenú reklamnú stavbu a so súhlasom
stavebného úradu ju odstrániť“, pričom „zákonodarca nastavil podmienky zápisu do
registra tak prísne, že okruh subjektov oprávnených žiadať o zápis sa prakticky výrazne
zužuje“. Skupina poslancov v návrhu na začatie konania uvádza, že zákonodarca prijatím
napadnutej právnej úpravy porušil ústavný zákaz neprimeraného nezasahovania do slobody
združovania tým spôsobom, že „... automaticky vylúčil možnosť fyzickým a právnickým
osobám neregistrovaným v združení podľa § 20f OZ byť členmi záujmového združenia
vlastníkov reklamných stavieb“. Skupina poslancov v návrhu na začatie konania uvádza, že
zákonodarca podstatnej časti jednotlivcov „... fakticky znemožnil právo združovať sa na
ochranu svojich záujmov, ktoré im Ústava garantuje“.
54. Podľa ústavného súdu napadnutá právna úprava nezasahuje do práva slobodne sa
združovať podľa čl. 29 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 11 a čl. 18 dohovoru, a teda nijako
neobmedzuje fyzické či právnické osoby pri zakladaní, existencii alebo pôsobení spolkov,
spoločností alebo iných združení združujúcich vlastníkov reklamných stavieb, prípadne
združujúcich iným spôsobom vymedzený okruh fyzických alebo právnických osôb a ich
právo na autonómnu úpravu vnútorných pomerov združenia bez neprimeranej ingerencie
štátu. Skutočnosť, že právna úprava spája so zápisom do registra záujmových združení
vlastníkov reklamných stavieb oprávnenie so súhlasom stavebného úradu odstrániť
nelegálnu reklamnú stavbu, neznamená, že napadnutá právna úprava obmedzuje fyzické
osoby alebo právnické osoby pri zakladaní, existencii alebo pôsobení záujmových združení
vlastníkov reklamných stavieb. Napadnuté ustanovenia § 129a ods. 2 stavebného zákona
žiadnym spôsobom neobmedzujú možnosť fyzických osôb alebo právnických osôb
nespĺňajúcich podmienky pre zápis do registra záujmových združení vlastníkov reklamných
stavieb spravovanom ministerstvom združovať sa v spolkoch, spoločnostiach alebo iných
združeniach vlastníkov reklamných stavieb alebo byť ich členom, či právo členov spolku,
spoločnosti alebo iného združenia vlastníkov reklamných stavieb na autonómnu úpravu
jeho/jej vnútorných pomerov.
55. Ústavný súd preto dospel k záveru, že ustanovenie § 129a ods. 2 stavebného
zákona je v súlade s čl. 29 ods. 1 a 3 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy a s čl. 11
dohovoru v spojení s čl. 18 dohovoru, a preto návrhu skupiny poslancov v časti
namietajúcej nesúlad napadnutej právnej úpravy s uvedenými ustanoveniami ústavy
a dohovoru nevyhovel.
V.2 K namietanému nesúladu § 88 ods. 6, 7 a 8 stavebného zákona s čl. 20 ústavy
a s čl. 1 dodatkového protokolu
56. V návrhu skupina poslancov napáda nesúlad § 88 ods. 6, 7 a 8 stavebného zákona
(okrem s čl. 1 dodatkového protokolu) s čl. 20 ústavy avšak bez toho, aby výslovne uviedla,
s ktorým(-i) konkrétnym(-i) jeho odsekom(-mi).
57. Z obsahu návrhu skupiny poslancov vyplýva, že skupina poslancov napáda
nesúlad § 88 ods. 6, 7 a 8 stavebného zákona s čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu
jednak z dôvodu, že napadnutá úprava neobsahuje záruky pre vlastníka pozemku alebo
stavby, kde je reklamná stavba umiestnená, garantujúce mu napr. informovanosť o tom, že
reklamná stavba umiestnená na jeho pozemku alebo stavbe má byť odstránená,
a garantujúce mu pokojné užívanie jeho majetku, ďalej z dôvodu, že neupravuje, aké
opatrenia sú potrebné na zabezpečenie susedných pozemkov a stavieb pri odstraňovaní
reklamnej stavby, ako aj z dôvodu, že napadnutá úprava nerieši, ako v prípade odstránenia
reklamnej stavby má osoba, ktorá reklamnú stavbu odstránila, naložiť s jej zvyškami, medzi
ktorými môžu byť veci nezanedbateľnej hodnoty (kovy, elektroinštalačný materiál a pod.).
Skupina poslancov tiež namieta, že napadnutá právna úprava nerieši otázku zodpovednosti
za prípadne škody na zdraví a majetku osôb a nezaručuje, že celý proces odstránenia
reklamnej stavby prebehne bez neprimeraného zásahu do vlastníckeho práva vlastníka
pozemku či bez ohrozenia životného prostredia. Skupina poslancov namieta zásah do
základného práva vlastniť majetok z dôvodu, že napadnutá právna úprava výrazne redukuje
vlastníkovi reklamnej stavby možnosti ochrany jeho práv najmä z dôvodu, že stanovuje
veľmi krátke lehoty, v rámci ktorých je možné dosiahnuť súhlas s odstránením reklamnej
stavby.
58. Uvedené dôvody namietaného nesúladu napadnutých ustanovení stavebného
zákona sa týkajú ústavnej úpravy ochrany práva vlastniť zakotvenej v čl. 20 ods. 1 a 4
ústavy, podľa ktorej každý má právo vlastniť majetok, pričom vlastnícke právo všetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu (čl. 20 ods. 1 ústavy) a ktorá upravuje
podmienky prípustného obmedzenia vlastníckeho práva (čl. 20 ods. 4 ústavy). Skupina
poslancov v návrhu neuvádza dôvody, pre ktoré by napadnuté ustanovenia stavebného
zákona mali byť v rozpore s čl. 20 ods. 2, 3 a 5 ústavy.
59. Ústavný súd sa stotožňuje so stanoviskom vlády, zastúpenej ministerstvom
spravodlivosti, podľa ktorého ak napadnuté ustanovenia stavebného zákona predstavujú
špeciálnu úpravu, tak na riešenie otázok výslovne neupravených prostredníctvom
napadnutých ustanovení stavebného zákona možno subsidiárne použiť ustanovenia
všeobecnej úpravy. Tak možno postupovať napr. v prípade vzniku škôd na majetku pri
odstraňovaní nelegálnych reklamných stavieb a ich následnej prípadnej náhrady, keď
poškodený subjekt môže uplatniť právne predpisy upravujúce náhradu škody. Na otázky
výslovne neupravené napadnutými ustanoveniami stavebného zákona je potrebné aplikovať
predovšetkým všeobecnú úpravu stavebného zákona. Je povinnosťou stavebného úradu,
ktorý vydáva súhlas s odstránením reklamnej stavby, vysporiadať sa s každým osobitným
prípadom tak, aby ním určené podmienky odstránenia reklamnej stavby ako napríklad vstup
na pozemok, ochrana majetku, nakladanie s odpadom a ostatné práva vlastníka pozemku
alebo stavby, kde je reklamná stavba umiestnená, ako aj vlastnícke práva vlastníka
reklamnej stavby, ktorá sa má odstrániť, či práva vlastníka susedného pozemku alebo
susednej stavby boli rešpektované a aby celé skrátené konanie o odstránení reklamnej
stavby prebehlo spôsobom, ktorý bude garantovať práva a oprávnené záujmy všetkých
dotknutých osôb.
60. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu s výhradou dodržania základných
princípov ústavnosti, ústavou zaručených práv a slobôd a záväzkov vyplývajúcich
zo všeobecných pravidiel medzinárodného práva a z medzinárodných zmlúv, ktorými je
Slovenská republika viazaná (čl. 1 ods. 2 ústavy), národná rada môže pri uplatnení svojej
zákonodarnej právomoci prijať ľubovoľný zákon (PL. ÚS 32/95, PL. ÚS 6/01,
PL. ÚS 127/07). Ústava poskytuje národnej rade pri výkone jej právomocí pomerne široký
priestor pre reguláciu spoločenských vzťahov. S výnimkou uvedených výhrad je
na národnej rade, aký spôsob regulácie spoločenských vzťahov zvolí v záujme dosiahnutia
sledovaných cieľov. Je na národnej rade, či sa určitú otázku rozhodne upraviť osobitným
spôsobom, alebo jej reguláciu ponechá všeobecnej úprave. A je ústavnou povinnosťou
orgánov aplikácie práva v kontexte posudzovanej veci stavebných úradov zabezpečiť taký
výklad a aplikáciu relevantnej právnej úpravy, ktoré zabezpečia rešpektovanie základných
ústavných princípov a ústavou garantovaných základných práv a slobôd, ako aj
medzinárodnoprávnych záväzkov Slovenskej republiky.
61. Podľa judikatúry ESĽP v záujme zabezpečenia účinnej ochrany práva pokojne
užívať majetok majú štáty nielen negatívnu povinnosť zdržať sa neoprávneného zásahu do
tohto základného práva, ale rovnako tak sú aj subjektom pozitívnej povinnosti (rozsudok
ESĽP z 21. 2. 1986 vo veci James a. o. v. Spojené Kráľovstvo, sťažnosť č. 8793/79, bod 37
a nasl.; rozsudok ESĽP z 25. 4. 1996 vo veci Gustafsson (No. 1) v. Švédsko, sťažnosť
č. 15573/89, bod 60), ktorej povaha a rozsah závisia od okolností konkrétneho prípadu
(rozsudok ESĽP z 3. 4. 2012 vo veci Kotov v. Rusko, sťažnosť č. 54522/00, bod 111).
Otázka, či má štát povinnosť prijať pozitívne opatrenia na ochranu práva pokojne užívať
majetok v konkrétnom prípade, je determinovaná nastolením spravodlivej rovnováhy medzi
požiadavkou ochrany verejného záujmu a požiadavkou ochrany individuálnych základných
práv (rozsudok ESĽP z 22. 6. 2004 vo veci Broniowski v. Poľsko, sťažnosť č. 31443/96,
bod 144; rozsudok ESĽP z 3. 4. 2012 vo veci Kotov v. Rusko, sťažnosť č. 54522/00,
bod 110). Štáty majú povinnosť prijať pozitívne opatrenia na ochranu práva pokojne užívať
majetok obzvlášť v prípade existencie priamej spojitosti medzi opatrením, ktoré môže
jednotlivec legitímne očakávať od verejnej autority, a účinnom pokojnom užívaní jeho
majetku (rozsudok ESĽP z 30. 11. 2004 vo veci Öneryildiz v. Turecko, sťažnosť
č. 48939/99, bod 134; rozsudok ESĽP z 22. 11. 2007 vo veci Ukraine-Tyumen v. Ukrajina,
sťažnosť č. 22603/02, body 58 a 61). Rovnako aj v horizontálnych vzťahoch medzi
súkromnými osobami alebo entitami možno zvažovať verejný záujem, ktorý môže ukladať
štátu určité pozitívne povinnosti (rozsudok ESĽP z 22. 6. 2004 vo veci Broniowski
v. Poľsko, sťažnosť č. 31443/96, bod 143; rozsudok ESĽP z 29. 1. 2013 vo veci Zolotas
(No. 2) v. Grécko, sťažnosť č. 66610/09, body 39, 53-54).
62. Podľa judikatúry ESĽP štát požíva širokú mieru uváženia pri prijímaní
pozitívnych opatrení zameraných na ochranu práva pokojne užívať majetok. Jednotlivcovi
má byť poskytnutá dostatočná možnosť účinne namietať opatrenie uložené mu štátom
obmedzujúce jeho právo pokojne užívať majetok. Právo na právnu ochranu odvodzované od
práva vlastniť dopĺňa korešpondujúcu ochranu podľa čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 1
dodatkového protokolu. V sporoch medzi súkromnými osobami má štát povinnosť
zabezpečiť súdny proces, ktorý ponúka nevyhnutné procesné garancie a ktorý umožňuje
vnútroštátnym súdom rozhodovať účinne a spravodlivo akékoľvek spory medzi
súkromnými osobami (rozsudok ESĽP z 3. 4. 2012 vo veci Kotov v. Rusko, sťažnosť
č. 54522/00, body 114 a 117), spory týkajúce sa ochrany vlastníctva nevynímajúc, sledujúc
tým splnenie ich povinnosti rešpektovať princíp právneho štátu (angl. rule of law)
a požiadavku zamedzenia arbitrárnosti (ľubovôle). Podľa ústavného súdu napadnutá právna
úprava nevybočuje z rámca uvedených požiadaviek základného práva pokojne užívať
majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu vyplývajúcich z judikatúry ESĽP.
63. Ani argument skupiny poslancov týkajúci sa skutočnosti, že zápisom záujmového
združenia vlastníkov reklamných stavieb do príslušného registra vedeného ministerstvom
„záujmové združenie ako subjekt, ktorý nie je orgánom verejnej moci, môže svojou
činnosťou (odstránením reklamnej stavby) v podstate nahrádzať verejnú moc“, pričom
„legálne násilie by v právnom štáte malo prináležať výlučne orgánom verejnej moci...“,
nemožno prijať. V právnom štáte je prípustné, ak zákon v určitých prípadoch zverí výkon
ochrany práv alebo právom chránených záujmov aj iným subjektom, ako je orgán verejnej
moci.
64. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie § 88 ods. 6, 7
a 8 stavebného zákona je v súlade s čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, a preto
návrhu skupiny poslancov v časti namietajúcej nesúlad napadnutej právnej úpravy
s uvedeným článkom ústavy a dodatkového protokolu nevyhovel.
65. Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako
to je uvedené vo výroku 1 tohto nálezu.
VI. K namietanému nesúladu § 129a ods. 2 stavebného zákona s čl. 1 ods. 1
prvou vetou, čl. 12 ods. 1 prvou vetou a ods. 2 a čl. 55 ods. 2 ústavy
66. Sudkyňa spravodajkyňa predložila aj návrh na vyslovenie, že ustanovenie § 129a
ods. 2 stavebného zákona nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 1 prvou vetou
a ods. 2 a čl. 55 ods. 2 ústavy.
67. Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje v pléne vo veciach uvedených
v čl. 136 ods. 1 a 2. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých
sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.
68. Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.
69. V zmysle čl. 140 ústavy v spojení s ustanovením § 4 ods. 2 zákona o ústavnom
súde je ústavný súd spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní
prítomných aspoň sedem sudcov.
70. Podľa § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa uznáša
nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa
zamietne.
71. V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu boli prítomní
deviati sudcovia. Za návrh malo hlasovať minimálne 7 sudcov, inak je potrebné považovať
návrh za zamietnutý. Na tomto rokovaní pléna sudkyňa spravodajkyňa oboznámila
prítomných s obsahom návrhu a s okolnosťami podstatnými pre rozhodnutie pléna
ústavného súdu.
72. Pri hlasovaní o návrhu sudkyne spravodajkyne v časti navrhovaného nesúladu
ustanovenia § 129a ods. 2 stavebného zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 1 prvou
vetou a ods. 2 a čl. 55 ods. 2 ústavy nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov
všetkých sudcov.
73. Vzhľadom na uvedené bol návrh vo zvyšnej časti podľa čl. 131 ods. 1 druhej
a tretej vety ústavy a § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde zamietnutý z procesných dôvodov
(bod 2 nálezu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júna 2017