Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 3/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-86

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2017 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej (sudkyňa

spravodajkyňa), Petra Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka,

Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej a Ladislava Orosza prerokoval návrh skupiny 36

poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených advokátom

JUDr. Ing. Miroslavom Kadúcom, na začatie konania podľa

Slovenskej republiky o súlade ustanovenia o územnom

plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov s čl. 1

ods. 1, , a 4, a 3, ,

čl. 11 a čl. 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a o súlade

ustanovení , a o územnom plánovaní a stavebnom

poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov s Slovenskej

republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a takto

rozhodol:

1. Návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie

nesúladu ustanovenia o územnom plánovaní

a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov s čl. 13 ods. 3 a 4,

a 3 , a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a ustanovenia , a

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov

s a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd n e v y h o v u j e .

2. Vo zvyšnej časti návrh z a m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 22. júla 2015

doručený návrh skupiny 36 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„skupina poslancov“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1

písm. a) (ďalej len „“) a v spojení

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) o súlade zákona

č. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) s čl. 1 ods. 1, čl. 12, čl. 13 ods. 3 a 4,

a 3, a a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a o súlade § 88 ods. 6, 7 a 8 stavebného zákona

s a Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len ,,dodatkový protokol“).

2. Skupina poslancov namieta protiústavnosť a medzinárodnoprávnu nekonformnosť

právnej úpravy, ktorá umožňuje odstránenie reklamných stavieb postavených bez

stavebného povolenia alebo splnenia ohlasovacej povinnosti, alebo v rozpore s nimi,

na základe súhlasu stavebného úradu, ak ohlásenie odstránenia stavby podá vlastník

pozemku alebo stavby alebo osoba, ktorá má k pozemku alebo stavbe iné práva [§ 139

ods. 1 písm. a) až c) stavebného zákona], a títo nedali právo inej osobe uskutočniť reklamnú

stavbu na svojom pozemku alebo svojej stavbe, ako aj v prípade, ak ohlásenie podá

záujmové združenie vlastníkov reklamných stavieb zapísané v osobitnom registri vedenom

Ministerstvom výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“) – v registri záujmových združení vlastníkov reklamných stavieb, do ktorého

ministerstvo na základe žiadosti zapíše len žiadateľa, ktorý preukáže, že je združením

právnických osôb registrovaných podľa najmenej jeden

rok a že jeho členovia vlastnia presne vymedzený, pomerne vysoký počet reklamných

stavieb (9 300 reklamných stavieb, z ktorých má byť najmenej 1 300 ks s informačnou

22 2

plochou viac ako 20 m, 6 500 ks s informačnou plochou od 3 mdo 20 ma 2 500 ks

2

s informačnou plochou menšou ako 3 m). Podľa napadnutej právnej úpravy stavebný úrad

vydá osobe, ktorá podala ohlásenie odstránenia stavby, súhlas s odstránením reklamnej

stavby, ak vlastník reklamnej stavby nie je známy, do 30 dní odo dňa podania ohlásenia,

a v prípade, ak vlastník reklamnej stavby je známy, do 30 dní odo dňa márneho uplynutia

15-dňovej lehoty, počas ktorej mal vlastník reklamnej stavby možnosť na výzvu stavebného

úradu preukázať, že na uskutočnenie reklamnej stavby na pozemku alebo na stavbe, kde je

umiestnená, mal oprávnenie a že reklamná stavba je zhotovená v súlade s podmienkami

podľa stavebného zákona. Osoba, ktorá podala ohlásenie odstránenia reklamnej stavby, je

po doručení súhlasu stavebného úradu s odstránením reklamnej stavby oprávnená reklamnú

stavbu na náklady vlastníka reklamnej stavby odstrániť.

I.1 Odôvodnenie návrhu skupiny poslancov

3. Skupina poslancov v návrhu na začatie konania k namietanému nesúladu

ustanovenia § 129a ods. 2 stavebného zákona, ktorý upravuje podmienky zápisu do registra

záujmových združení vlastníkov reklamných stavieb, s čl. 1 ods. 1, čl. 12, čl. 13 ods. 3 a 4,

a 3, a a dohovoru uvádza:

«Jednou z najpodstatnejších zmien, ktoré prináša novela, je vytvorenie registra

záujmových združení vlastníkov reklamných stavieb. Zápisom do registra získava záujmové

združenie významné oprávnenia, najmä možnosť ohlásiť neoprávnenú reklamnú stavbu a so

súhlasom stavebného úradu ju odstrániť. Záujmové združenie ako subjekt, ktorý nie je

orgánom verejnej moci, môže svojou činnosťou (odstránením reklamnej stavby) v podstate

nahrádzať verejnú moc. Už samotná táto konštrukcia je neobvyklá, nakoľko „legálne

násilie“ by v právnom štáte malo prináležať výlučne orgánom verejnej moci, ktoré priamo

alebo nepriamo legitimuje suverénny ľud.

Na jednej strane zákonodarca zaviedol register, zápis do ktorého dáva

registrovanému subjektu oprávnenie nahlasovať a v prípade súhlasu stavebného úradu

dokonca odstraňovať neoprávnené reklamné stavby. Tento postup odôvodnil snahou zaviesť

„koreguláciu prostredia vonkajšej reklamy“, ako sa uvádza v dôvodovej správe k návrhu

zákona. Proklamovaným cieľom bolo apelovať na zodpovednosť vlastníkov reklamných

stavieb.

Na strane druhej však zákonodarca nastavil podmienky zápisu do registra tak prísne,

že okruh subjektov oprávnených žiadať o zápis sa prakticky výrazne zužuje. Platí to až do

takej miery, že je nepravdepodobné až vylúčené, že podmienky registrácie v súčasnosti splní

viac než jeden subjekt. Vzhľadom na tento fakt je možné konštatovať, že namiesto vytvorenia

konkurenčného prostredia sa razí cesta smerujúca ku konkurenčnej výhode. V osobitnej

časti dôvodovej správy sa nenachádza žiadne podrobnejšie zdôvodnenie takéhoto postupu.

V dôvodovej správe sa len stroho konštatuje, že „zavedenie registra vytvára formálne

podmienky pre koreguláciu v oblasti vonkajšej reklamy.“ Z podoby právnej úpravy je však

možné vyvodiť záver, že podmienky pre koreguláciu sú skutočne iba formálne, ale nie

materiálne. Dôvody sú nasledovné:

(i) Umožnenie zápisu do registra výlučne združeniu právnických osôb a teda

automatické vylúčenie všetkých vlastníkov reklamných stavieb, ktorí sú fyzickými osobami,

ako aj vylúčenie právnických osôb, ktoré nie sú členmi združenia právnických osôb podľa

, je výraznou personálnou reštrikciou, ktorá vyplýva z

ods. 2 písm. a) Stavebného zákona a contrario. Účelnosť (nevyhnutnosť) tejto veľmi

podstatnej personálnej reštrikcie zákonodarca nijako nezdôvodnil ani nepreukázal.

(ii) Nastavenie časových lehôt podporuje argument o protiústavnosti ustanovenia,

keďže podmienku lehoty je nemožné splniť. Združenie totiž pri žiadosti o zápis do registra

musí byť registrované najmenej jeden rok. Napadnutá právna úprava bola schválená

(a teda známa) 23. septembra 2014 s účinnosťou k 2. januáru 2015. K tomuto dňu bolo

nemožné mať splnenú časovú podmienku pre záujmové združenie právnických osôb, ktoré

by prípadne bolo založené práve s cieľom podieľať sa na koregulácii vonkajšej reklamy.

Rovnako nemožné je mať túto podmienku splnenú k 31. júlu 2015, keď sa končia prechodné

obdobia stanovené zákonom a je možné začať s ohlasovaním a odstraňovaním

neoprávnených reklamných stavieb. Tým, že potenciálny záujemca o registráciu nemôže

spĺňať podmienku trvania združenia najmenej jeden rok ani k 31. júlu 2015, je tak

neodôvodnene vylúčený z prístupu ku „koregulácii“ vonkajšej reklamy. Táto časová

reštrikcia kreuje automatickú nerovnosť medzi subjektmi pôsobiacimi na trhu. Účelnosť

(nevyhnutnosť) tejto veľmi podstatnej časovej reštrikcie zákonodarca taktiež nijako

nezdôvodnil ani nepreukázal.

(iii) V neposlednom rade napadnuté ustanovenie obsahuje majetkovú reštrikciu,

ktorá sa javí ako najnebezpečnejšia z pohľadu ochranu trhovej ekonomiky a konkurenčného

prostredia. Celkový počet stavieb (9300 kusov) a aj počty ich jednotlivých druhov, ktoré

musia členovia združenia vlastniť, ak chcú žiadať o zápis do registra, sú stanovené tak

vysoko, že je jasné, že zápis do registra budú môcť dosiahnuť jedine dominantné subjekty

(prípadne jeden dominantný subjekt), čo im priznáva výraznú konkurenčnú výhodu

v porovnaní s ostatnými podnikateľskými subjektmi. Ani pri tejto zásadnej majetkovej

reštrikcii zákonodarca nijako nezdôvodnil ani nepreukázal jej účelnosť (nevyhnutnosť).»

4. Vzhľadom na uvedené je skupina poslancov toho názoru, že ustanovením § 129a

ods. 2 stavebného zákona dochádza k neprípustnému zásahu do základného práva združovať

sa, pretože uvedené ustanovenie nerešpektuje požiadavku proporcionality.

5. Podľa skupiny poslancov «Podmienky na splnenie testu proporcionality neboli

podľa navrhovateľov v prípade napadnutých ustanovení naplnené. Zákonodarca nesmie pri

stanovovaní právnej úpravy postupovať svojvoľne a môže voliť iba prostriedky, ktoré

sledujú legitímny cieľ. Pri spôsobe nastavenia podmienok registrácie v § 129a ods. 2

Stavebného zákona však nie je možné badať žiadne pohnútky na strane zákonodarcu, ktoré

by boli empiricky podložené a odôvodňovali by prijatú právnu úpravu spôsobom, ktorý by

jej umožnil obstáť v teste proporcionality. Pochybnosti vyvoláva najmä zámer podmieňovať

registráciu vlastníctvom mimoriadne vysokého počtu reklamných stavieb (9300 ks).

Z hľadiska podmienky vhodnosti je otázne, prečo by malo byť vhodnejšie riešiť

problém nelegálnych reklamných stavieb nie prostredníctvom štátnych orgánov, ale tým, že

súkromná osoba, ktorá nie je štátnym orgánom ani verejnoprávnou korporáciou, získa

oprávnenie sama odstrániť stavbu a zrealizovať tak zásah do práv. Bude môcť odstrániť

cudziu reklamnú stavbu za cenu vstupu na cudzí pozemok, pričom navyše môže ísť

o technicky a odborne náročný postup, kde je nevyhnutné dbať na ochranu života a zdravia,

majetku i životného prostredia (so všetkými s tým spojenými implikáciami).».

6. Skupina poslancov v návrhu na začatie konania ďalej uvádza:

«Vylúčenie fyzických osôb a právnických osôb, ktoré nie sú členmi združenia

právnických osôb podľa , navyše napĺňa znaky deformácie

trhového prostredia. Namiesto „koregulácie“ sa vytvára priestor na posilňovanie trhového

postavenia dominantného hráča na trhu, čo môže neskôr vyústiť do zneužívania

dominantného postavenia na trhu, resp. znemožniť fungovanie prirodzených trhových

princípov. Týmto obmedzením hospodárskej súťaže podľa názoru navrhovateľov prichádza

k porušeniu Čl. 55 ods. 2 , podľa ktorého „Slovenská republika chráni a podporuje

hospodársku súťaž...

Zákonodarca prijatím napadnutej legislatívy výrazne obmedzil fungovanie trhu,

radikálne obmedzil hospodársku súťaž medzi subjektmi pôsobiacimi na trhu s reklamnými

stavbami a vytvoril podmienky pre vznik oligopolných, resp. monopolných subjektov, čo

v konečnom dôsledku výrazne obmedzí, resp. znemožní fungovanie trhových princípov.

Ústavný súd pritom svojou vyššie uvedenou judikatúrou jednoznačne zadefinoval povinnosti

zákonodarcu ochraňovať hospodársku súťaž a utvárať podmienky na jej zdravé fungovanie.

Nesplnenie tejto povinnosti je možné vnímať ako porušenie Čl. 55 ods. 2 .

Podmienky, ktoré zakotvil zákonodarca v § 129a ods. 2 Stavebného zákona, vytvorili

bez náležitých dôvodov výraznú nerovnosť účastníkov hospodárskej súťaže a podstatnej

časti z nich zákonodarca fakticky znemožnil právo združovať sa na ochranu svojich

záujmov, ktoré im garantuje.

Na základe faktu, že pri vyššie uvedenej trojakej reštrikcii absentuje zdôvodnenie jej

prijatia, je možné vidieť u tejto zákonnej úpravy rozpor so zásadou rovnosti a všeobecným

zákazom diskriminácie obsiahnutom v Čl. 12 .»

7. Skupina poslancov vidí v napadnutej právnej úprave zásah do slobody združovania

z dôvodu, že automaticky vylučuje možnosť fyzických osôb a právnických osôb

neregistrovaných v združení podľa byť členmi záujmového

združenia vlastníkov reklamných stavieb.

8. Podľa skupiny poslancov „... napadnutá právna úprava § 129a Stavebného

zákona je v príkrom rozpore so zásadami nediskriminácie, ktoré zadefinoval sám Ústavný

súd prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti. Automatickým vylúčením fyzických osôb

z možnosti stať sa členom záujmového združenia vlastníkov reklamných stavieb alebo takéto

združenie vytvoriť zákonodarca podľa názoru navrhovateľov porušil právo nebyť

diskriminovaný na základe Čl. 12 ...“.

9. Napokon skupina poslancov v návrhu na začatie konania uvádza: „V neposlednom

rade sú napadnuté ustanovenia v rozpore s Čl. 13 ods. 3 a 4 , podľa ktorého musia

byť obmedzenia základných práv a slobôd rovnaké pre všetky prípady, ktoré spĺňajú

ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich

podstatu a zmysel a takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ, čo zároveň

zodpovedá Čl. 18 Dohovoru.“

10. K namietanému nesúladu ustanovení § 88 ods. 6, 7 a 8 stavebného zákona, ktoré

upravujú možnosť odstránenia reklamnej stavby na základe súhlasu stavebného úradu

vydaného na základe ohlásenia odstránenia reklamnej stavby vlastníkom pozemku alebo

stavby alebo osobou, ktorá má k pozemku alebo k stavbe iné práva, alebo záujmovým

združením vlastníkov reklamných stavieb registrovanom v registri podľa § 129a ods. 1

stavebného zákona, s v spojení s dodatkového protokolu skupina

poslancov v návrhu na začatie konania uvádza:

«Z nových ustanovení § 88 ods. 6, 7 a 8 Stavebného zákona vyplývajú dva postupy

v rámci ktorých je možné odstrániť reklamné stavby postavené bez stavebného povolenia,

resp. bez ohlásenia. V oboch prípadoch ohlásiť odstránenie reklamnej stavby môže okrem

vlastníka pozemku (stavby) alebo osoby, ktorá ma k pozemku (stavbe) iné práva podľa §

139 ods. 1 písm. a) až c) Stavebného zákon, tiež záujmové združenie vlastníkov reklamných

stavieb.

Dôvodová správa k návrhu zákona v osobitnej časti hovorí, že ide o „operatívny

spôsob odstránenia nelegálnej reklamnej stavby.“ Z právnej úpravy § 88 ods. 7 Stavebného

zákona aj zo všeobecnej časti dôvodovej správy vyplýva, že ide o skrátené konania,

konkrétne:

a) Ak vlastník reklamnej stavby nie je známy, osobe, ktorá podala ohlásenie

odstránenia vydá stavebný úrad súhlas s odstránením stavby do 30 dní od podania

ohlásenia.

b) Ak vlastník reklamnej stavby je známy, stavebný úrad ho vyzve, aby v lehote 15 dní

preukázal legálnosť stavby, v opačnom prípade udelí do 30 dní súhlas s odstránením stavby

osobe, ktorá podala ohlásenie.

Bez ohľadu na to, či by sa konanie o odstránení reklamnej stavby viedlo proti

vlastníkovi, ktorý je známy, alebo proti vlastníkovi, ktorý nie je známy, je bezpodmienečne

nutné poukázať na nasledovné skutočnosti:

- zákonodarca v § 88 ods. 8 Stavebného zákona výslovne ustanovuje, že osoba, ktorá

ohlásila stavebnému úradu odstránenie nelegálnej reklamnej stavby, je oprávnená po

doručení stavebného úradu odstrániť reklamnú stavbu na náklady jej vlastníka; týmto

zákonodarca zaviedol špeciálnu úpravu vo vzťahu k § 88 ods. 3 Stavebného zákona;

- úplne sa tu však opomína úprava podstatných náležitostí takéhoto procesu (ktorú

§88 ods. 3 Stavebného zákona obsahuje), teda najmä dátum predpokladaného začatia

a skončenia prác, to, či ohlasovateľ stavbu odstráni svojpomocne alebo prostredníctvom

zhotoviteľa, ako sa naloží s odpadom a s uvoľneným pozemkom a aké opatrenia sú potrebné

na zabezpečenie susedných pozemkov a stavieb.»

11. Skupina poslancov v návrhu na začatie konania ďalej uvádza:

«Vzhľadom na uvedené možno poukázať na celý rad zákonodarcom nedoriešených

aspektov, ktoré sú natoľko závažné, že môžu spôsobiť nedovolený zásah do ústavných práv,

najmä do práva vlastniť majetok:

i. Aby osoba, ktorá ohlásila odstránenie reklamnej stavby, a nie je zároveň

vlastníkom pozemku, na ktorom stavba stojí, získala súhlas stavebného úradu na

odstránenie, zákon vôbec pre tento prípad nevyžaduje súhlas vlastníka pozemku. Zároveň

ustanovenie § 88 ods. 7 Stavebného zákona neukladá stavebnému úradu pred vydaním

súhlasu s odstránením stavby ani len povinnosť informovať vlastníka pozemku, že na jeho

pozemku má byť odstránená nelegálna stavba.

ii. Odstránenie si zákonite vyžaduje minimálne vstup na pozemok, pričom bude

v mnohých prípadoch nutné vstúpiť na pozemok s technikou, strojmi či ďalšími pomôckami

nevyhnutnými na odstránenie stavby. V prípade väčších stavieb môže byť odstraňovanie

náročné technicky aj odborne, môžu pri ňom vzniknúť škody na majetku i zdraví osôb,

obzvlášť pri neodbornej manipulácii, a to všetko bez ďalšej právnej regulácie. Na jednej

strane tu bude osoba s oprávnením odstrániť reklamnú stavbu, na druhej strane tu bude

vlastník pozemku, na ktorom reklamná stavba stojí, ktorého majetku sa to bezprostredne

týka, no ktorý vôbec nemusí mať o celom procese odstraňovania vedomosť ani mu zákon

neposkytuje žiadne záruky vo vzťahu k jeho majetku.

iii. Ďalší problematický bod celej úpravy je, že sa nerieši otázka vlastníckeho práva

k reklamnej stavbe resp. jej zvyškom; zo zákona totiž nie je dané, že by odstránením

reklamnej stavby dochádzalo k vyvlastneniu (pre vyvlastnenie, napokon, sama

predpisuje striktné podmienky vrátane primeranej náhrady); zákon vôbec nerieši, ako

v prípade odstránenia reklamnej stavby má osoba, ktorá ju odstránila, naložiť s jej

zvyškami, ktoré z povahy veci zostávajú vo vlastníctve pôvodného vlastníka a môžu medzi

nimi byť veci nezanedbateľnej hodnoty (kovy, elektroinštalačný materiál a pod.).

iv. Ak nastane to, čo zákon vo svojom aktuálnom znení pripúšťa, t. j. procesu

odstránenia nelegálnej reklamnej stavby sa zhostí iná osoba než vlastník pozemku (napr.

záujmové združenie vlastníkov reklamných stavieb), nikde v napadnutých ustanoveniach nie

je riešená otázka zodpovednosti za prípadné škody na zdraví a majetku osôb, no najmä nie

je zaručené, že celý proces odstránenia stavby prebehne bez neprimeraného zásahu do

vlastníckeho práva vlastníka pozemku či bez ohrozenia životného prostredia.

v. Zákon vo svojom aktuálnom znení prelamuje princíp, že nútený výkon rozhodnutia

resp. realizácia „legálneho násilia“ má v podmienkach právneho štátu patriť orgánom

verejnej moci, nie súkromným osobám; je pravdou, že v civilnom sporovom konaní môže

dochádzať k situáciám, že výkon súdneho rozhodnutia realizuje súdny exekútor, ktorý nie je

štátnym orgánom (max. kvázi štátny orgán); takémuto výkonu však predchádza pomerne

dlhý proces, v ktorom hrajú kľúčovú úlohu súdne orgány, v ktorom existujú možnosti

preskúmania súdneho rozhodnutia opravnými prostriedkami a kde nie je možné dosiahnuť

exekučný titul v priebehu 30 dní, ako to vyplýva z nových ustanovení § 88 ods. 7 Stavebného

zákona.»

12. Skupina poslancov v návrhu na začatie konania napokon uvádza:

«Proklamovaným cieľom novej právnej úpravy je chrániť vlastnícke právo vlastníkov

pozemkov a stavieb, na ktorých sa umiestňujú nelegálne reklamné stavby, a zároveň chrániť

tých vlastníkov reklamných stavieb, ktorí postupujú v súlade so zákonom. Tieto ciele samy

osebe sú nepochybne legitímne. Avšak ustanovenia § 88 ods. 6, 7 a 8 Stavebného zákona

a mechanizmy, ktoré do praxe prinášajú, obsahujú celý rad nedoriešených situácií, nie sú

vo všetkých ohľadoch dostatočne jasné, vytvárajú viacero veľmi neobvyklých postupov

a možno pochybovať najmä o ich súlade s požiadavkami princípu proporcionality...,

osobitne s požiadavkou účelnosti a nevyhnutnosti.

Najmä veľmi krátke lehoty, v rámci ktorých je možné dosiahnuť súhlas s odstránením

stavby, výrazne redukujú vlastníkovi reklamnej stavby možnosti ochrany svojich práv.

Taktiež možno spochybniť, či bolo nevyhnutné oprávniť subjekt odlišný od orgánov verejnej

moci i od vlastníka nehnuteľnosti, na ktorej stojí reklamná stavba, aby sám vykonal jej

odstránenie.

Pri nevyriešených technických a odborných otázkach odstraňovania stavby je v hre

nielen majetok vlastníka reklamnej stavby, ale aj majetok vlastníka pozemku. Je tu možné

ohrozenie života a zdravia osôb a v širšom rámci aj životného prostredia...

Pokiaľ ide o možný zásah do ústavného práva vlastniť majetok ( ),

mechanizmy zavedené ustanoveniami § 88 ods. 6, 7 a 8 Stavebného zákona sa javia ako

rizikové najmä voči vlastníkovi pozemku alebo stavby, na ktorom je reklamná stavba

umiestnená.»

13. Skupina poslancov v návrhu na začatie konania navrhla, aby ústavný súd až do

rozhodnutia o návrhu vo veci samej pozastavil účinnosť napadnutých ustanovení

stavebného zákona z dôvodu, že ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva

a slobody.

II.

Priebeh konania

14. Ústavný súd predbežne prerokoval návrh skupiny poslancov na neverejnom

zasadnutí pléna 6. apríla 2016 a uznesením č. k. -25 ho prijal v celom

rozsahu na ďalšie konanie. Zároveň rozhodol, že návrhu na pozastavenie účinnosti § 88

ods. 6, 7 a 8 a § 129a ods. 2 stavebného zákona nevyhovuje.

15. Po prijatí návrhu skupiny poslancov na ďalšie konanie ústavný súd v súlade

s ustanoveniami a a vyzval Národnú radu

Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a vládu Slovenskej republiky (ďalej len

„vláda“), zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo spravodlivosti“), na vyjadrenie k návrhu skupiny poslancov a podľa § 30

ods. 2 účastníkov konania vyzval, aby oznámili, či súhlasia

s upustením od ústneho pojednávania. Všetci účastníci konania ústavnému súdu oznámili,

že s upustením od ústneho pojednávania súhlasia.

16. Právny zástupca skupiny poslancov, advokát JUDr. Ing. Miroslav Kadúc, listom

z 19. júla 2016 ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Svojím listom zo 4. októbra 2016 advokát JUDr. Ing. Miroslav Kadúc ústavnému súdu

okrem zopakovania, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, rovnako vzhľadom

na pochybnosti týkajúce sa jeho právneho zastupovania skupiny poslancov v prerokúvanej

veci oznámil, že splnomocnenie na zastupovanie skupiny poslancov v konaní pred

ústavným súdom vo veci vedenej pod sp. zn. prijal.

17. Na výzvu ústavného súdu predložili k návrhu skupiny poslancov písomné

stanoviská:

- za vládu ministerstvo spravodlivosti podaním č. 43992/2016/13 z 2. augusta 2016

doručeným ústavnému súdu 9. septembra 2016,

- národná rada podaním č. z 24. novembra 2016 doručeným

ústavnému súdu 1. decembra 2016.

III.

Stanoviská vlády a národnej rady k návrhu skupiny poslancov

III.1 Stanovisko vlády

18. Vláda vo vyjadrení č. 43992/2016/13 z 2. augusta 2016 k návrhu skupiny

poslancov uvádza:

«Vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky, sa s podaným návrhom nestotožňuje a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej

republiky vo svojom náleze vyslovil, že vyššie uvedené ustanovenia zákona sú v súlade

s ustanoveniami , Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a ustanoveniami Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

IV.

Skupina poslancov v návrhu tvrdí nesúlad § 129a ods. 2 stavebného zákona s čl. 1

ods. 1, , a 4, a 3 a SR, pričom uvedené

odôvodňuje najmä nasledovnými argumentami:

a) podľa názoru skupiny poslancov zápisom do registra získava záujmové združenie

významné oprávnenia, spočívajúce najmä v možnosti ohlásenia neoprávnenej reklamnej

stavby a so súhlasom stavebného úradu jej odstránenie, čím by záujmové združenie, ktoré

nie je orgánom verejnej moci mohlo svojou činnosťou nahrádzať verejnú moc, pričom

uvedené je z pohľadu skupiny poslancov považované za tzv. „legálne násilie“ a to by podľa

ich názoru malo prináležať výlučne orgánom verejnej moci

b) ďalším problematickým aspektom z pohľadu skupiny poslancov sú podmienky,

ktoré zákonodarca stanovil pre zápis do spomínaného registra, nakoľko tieto sú podľa ich

názoru nastavené tak prísne, že sa výrazne zužuje okruh subjektov, ktoré sú oprávnené

požiadať o zápis do príslušného registra, čím sa podľa skupiny poslancov namiesto

konkurenčného prostredia razí cesta smerujúca ku konkurenčnej výhode

c) v nadväznosti na uvedené vyššie v písm. a) a b) ďalej skupina poslancov poukazuje

na personálnu reštrikciu vo vzťahu k zápisu do registra, ktorú zákonodarca podľa ich

názoru nezdôvodnil

d) za problematické skupina poslancov považuje taktiež nastavenie časových lehôt,

(v zmysle ktorých združenie pri žiadosti o zápis do registra musí byť registrované najmenej

jeden rok) nakoľko tieto nebolo, podľa skupiny poslancov možné splniť k účinnosti

predmetnej právnej úpravy, ani ku koncu prechodných ustanovení, čo by mohlo mať

za následok automatickú nerovnosť medzi subjektmi pôsobiacimi na trhu, pričom opätovne

skupina poslancov poukazuje na deficit odôvodnenia zo strany zákonodarcu

e) skupina poslancov ďalej namieta, že dotknutá právna úprava má za následok

taktiež majetkovú reštrikciu, ktorá sa prejavuje v oblasti hospodárskej súťaže a to tým, že sa

podľa názoru skupiny poslancov, určitým subjektom priznáva konkurenčná výhoda

v porovnaní s ostatnými podnikateľskými subjektmi, nakoľko členovia združenia,

žiadajúceho o zápis do registra musia vlastniť vysoký počet stavieb špecifikovaného druhu,

čo podľa názoru skupiny poslancov budú môcť dosiahnuť jedine dominantné subjekty,

pričom súčasne skupina poslancov opätovne poukazuje aj v tomto prípade na deficit

odôvodnenia zo strany zákonodarcu

f) ďalej skupina poslancov namieta porušenie ústavnoprávnej zásady proporcionality

V.

Ad a)

S ohľadom na spomenuté v čl. IV. písm. a) tohto stanoviska máme za to, že v prípade

ak zákon za splnenia určitých podmienok, ktorým je zápis do registra priznáva záujmovým

združeniam vlastníkov reklamných stavieb oprávnenia, spočívajúce najmä v možnosti

ohlásenia neoprávnenej reklamnej stavby a so súhlasom stavebného úradu jej odstránenie,

ide o ústavne konformnú právnu úpravu. Vzhľadom na súčasný faktický stav, ktorým je

dlhodobo neudržateľná situácia v oblasti regulácie vonkajšej reklamy a s tým spojený

„vizuálny smog“ bolo potrebné, aby sa prostredníctvom právnej úpravy stanovila určitá

regulácia, ktorej výsledkom má byť, v zmysle všeobecnej časti dôvodovej správy,

precíznejšia kontrola najmä vo vzťahu k neprimeranému rozšíreniu nepovolených stavieb

reklamných zariadení, ako aj reklamných zariadení, ktoré nie sú jednoznačne pevne spojené

so zemou, čím de facto obchádzajú podmienky a povinnosti stavebného zákona.

V návrhu je oprávnenie k podaniu podnetu, resp. oznámenia a prípadné odstránenie

nepovolenej reklamnej stavby so súhlasom stavebného úradu označené ako „legálne

násilie“, ktoré by podľa názoru skupiny poslancov malo prináležať výlučne orgánom

verejnej moci. V súvislosti s uvedeným je potrebné ozrejmiť, že označenie „legálne násilie“

nie je v tomto smere vhodné, nakoľko realizácia oprávnení tak ako ju právna úprava

predpokladá (ohlásenie, so súhlasom stavebného úradu aj odstránenie) nemá byť chápaná

ako niečo negatívne, práve naopak účelom zavedenia takýchto oprávnení je ochrana

verejného záujmu vo vzťahu k odstráneniu negatívnych dopadov dovtedajšej právnej

úpravy, ktoré sú spomenuté aj vo všeobecnej časti dôvodovej správy, pričom in concreto sa

jedná najmä o nejednotné postupy a nekonanie stavebných úradov, nemožnosť odstránenia

čiernych stavieb, obštrukcie pri výkone práv ako vlastníkov pozemkov, na ktorých tieto

stavby stoja v rámci jednotlivých konaní, zhoršujúce sa podnikateľské prostredie pre

podnikateľov, ktorí postupujú v súlade so zákonom, získavanie neprimeranej konkurenčnej

výhody pre osoby, ktoré konajú contra legem alebo ktoré zákon obchádzajú napr.

umiestňovaním veľkých reklamných zariadení na betónové kvádre, nedostatočná

a dlhotrvajúca vymožiteľnosť práv dotknutých osôb. Uvedené vplýva na demotiváciu

slušného podnikateľského prostredia, spôsobuje rozmach správania sa, ktoré nie je v súlade

so zákonom alebo ho obchádza, neregulovane zaťažuje životné prostredie a tým znižuje

kvalitu života v spoločnosti.

V súvislosti s vyššie uvedeným preto treba chápať predmetné oprávnenia ako formu

koregulácie vonkajšej reklamy, v rámci ktorej orgánom verejnej moci pomáha združenie

zástupcov vlastníkov reklamných stavieb, ktoré spĺňa zákonom stanovené podmienky.

Prostredníctvom participácie dotknutého záujmového združenia tak zákonodarca sleduje

cieľ, ktorým je zefektívnenie výkonu verejnej moci na tomto úseku. Taktiež treba poukázať

na skutočnosť, že k odstráneniu nepovolenej reklamnej stavby nemôže pristúpiť dotknuté

záujmové združenie svojvoľne, nakoľko toto v zmysle právnej úpravy podlieha súhlasu

stavebného úradu, čím je zabezpečená skutočnosť, že k závažným zásahom do vlastníckeho

práva vlastníka nepovolenej reklamnej stavby môže dôjsť len na základe rozhodnutia,

ktorým je súhlas stavebného úradu, ako orgánu, ktorý je nositeľom a teda orgánom verejnej

moci. Naviac treba zdôrazniť, že súčasná konštrukcia právnej úpravy zabezpečuje

záujmovému združeniu len postavenie akéhosi vykonávateľa, čo znamená, že sa z neho

nestáva nositeľ verejnej moci a teda jeho činnosť nemožno napádať z toho titulu, že verejná

moc má byť v rukách organov verejnej moci. Situáciu možno v krajnom prípade prirovnať

k postaveniu exekútorov, nakoľko títo sú taktiež v zásade súkromnými osobami,

vykonávajúcimi slobodné povolanie, ale v zmysle zákona sú štátom splnomocnenou osobou

na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov.

VI.

Ad b) a c)

Skupina poslancov považuje v zmysle návrhu za sporné taktiež podmienky, ktoré

zákonodarca stanovil pre zápis do registra, nakoľko majú za to, že tieto sú nastavené tak

prísne, že pôsobia reštriktívne vo vzťahu k okruhu subjektov, oprávnených požiadať o zápis

do príslušného registra, čo podľa názoru skupiny poslancov smeruje k vytvoreniu

konkurenčnej výhody. Nastavenie podmienok je z nášho pohľadu adekvátne, vzhľadom

na skutočnosť, že v prípade príliš jednoduchého naplnenia podmienok by mohlo dochádzať

k zneužitiu právnej úpravy napr. k podávaniu šikanóznych ohlásení, práve za účelom

získania konkurenčnej výhody. Z vecného hľadiska máme za to, že je potrebné aby sa do

registra mohli zapísať len také záujmová združenia, ktoré preukázateľne vykonávajú

činnosť v dotknutej oblasti a nejde len o účelovo založené záujmové združenia. Ďalej treba

zdôrazniť, že v zmysle uvedeného zákonodarca dotknutou právnou úpravou nesleduje cieľ,

ktorým by bolo poskytnutie konkurenčnej výhody, práve naopak snaží sa vytvoriť kontrolný

mechanizmus, ktorý by zabezpečil zdravé konkurenčné prostredie oklieštené o nepovolené

reklamné stavby contra lege, ktoré ho deformujú, nakoľko v prípade, že by nebola

zabezpečená dôslednejšia regulácia, práve tieto je možné chápať ako neoprávnenú

konkurenčnú výhodu.

Ďalej skupina poslancov v návrhu uvádza, že vo vzťahu k zápisu do registra v zmysle

dotknutej právnej úpravy, dochádza k personálnej reštrikcii, pričom túto zákonodarca

dostatočne nezdôvodnil. Vo vzťahu k personálnej reštrikcii sa pridržiavame vyššie

uvedeného, pričom vo vzťahu k tvrdenému nedostatku odôvodnenia zo strany zákonodarcu

by sme chceli len poukázať na skutočnosť, že to samo o sebe nezakladá dôvod, pre ktorý by

mala byť automaticky napádaná ústavnosť predmetnej právnej úpravy. Napadnutie

ústavnosti je z nášho pohľadu absolútne najkrajnejším prostriedkom a skupina poslancov

mala podľa nášho názoru najprv využiť iné prostriedky nápravy vo vzťahu k odôvodneniu,

akými je napríklad žiadosť o výklad vo vzťahu k odôvodneniu právnej úpravy.

VII.

Ad d)

Časová lehota, v zmysle ktorej záujmové združenie pri žiadosti o zápis do registra

musí byt' registrované najmenej jeden rok je z pohľadu skupiny poslancov potvrdením

protiústavnosti nakoľko túto nebolo možné splniť k účinnosti predmetnej právnej úpravy,

ani ku koncu prechodných ustanovení, čo by podľa názoru skupiny poslancov mohlo mať

za následok automatickú nerovnosť medzi subjektmi pôsobiacimi na trhu, pričom opätovne

skupina poslancov poukazuje na deficit odôvodnenia zo strany zákonodarcu. V tejto

súvislosti si opätovne dovolíme poukázať na opodstatnenosť nastavenia takejto časovej

lehoty z dôvodov, ktoré sme už uvádzali vo vzťahu k tvrdenej personálnej reštrikcii

a nastavenia ostatných podmienok pre zápis. V kontexte uvedeného teda treba opätovne

zdôrazniť, že taktiež ide o jednu z podmienok pre zápis záujmového združenia a v snahe

vyhnúť sa účelovým záujmovým združeniam máme za to, že časová podmienka je v tomto

prípade nanajvýš vhodná.

S tvrdením skupiny poslancov, že zavedením časovej podmienky je spôsobená

automatická nerovnosť medzi subjektmi pôsobiacimi na trhu sa nestotožňujeme, nakoľko

máme za to, že pokiaľ sa splnenie časovej podmienky bude viazať na všetky záujmové

združenia, ktoré žiadajú o zápis do registra nie je možné aby vznikla nerovnosť. Pokiaľ by

bolo stanovenie časovej podmienky považované za aspekt spôsobujúci nerovnosť medzi

subjektmi, tak v tom prípade by sa akékoľvek podmienky stanovené aj prostredníctvom

iných právnych predpisov museli považovať za zvýhodňujúce, resp. priťažujúce, čo by

znamenalo, že právne vzťahy by museli byť koncipované výlučne bezpodmienečne, čo by

bolo nanajvýš nevhodné vzhľadom na skutočnosť, že tak by nebolo možné dosiahnuť ich

dôslednú reguláciu.

VIII.

Ad e)

Skupina poslancov namieta, že dotknutá právna úprava má za následok majetkovú

reštrikciu, pričom táto sa prejavuje v oblasti hospodárskej súťaže a to tým, že sa podľa

názoru skupiny poslancov, určitým subjektom priznáva konkurenčná výhoda v porovnaní

s ostatnými subjektmi, nakoľko členovia združenia, žiadajúceho o zápis do registra musia

vlastniť vysoký počet stavieb špecifikovaného druhu, čo podľa názoru skupiny poslancov

budú môcť dosiahnuť jedine dominantné subjekty, pričom súčasne skupina poslancov

opätovne poukazuje aj v tomto prípade na deficit odôvodnenia zo strany zákonodarcu.

Vo vzťahu k uvedenému sa pridržiavame záverov, ktoré sme uviedli v čl. VI tohto

stanoviska.

IX.

Ad f)

V návrhu je zo strany skupiny poslancov namietané, najmä v súvislosti s právom

združovať sa a ochranou hospodárskej súťaže, taktiež porušenie ústavnoprávnej zásady

proporcionality. Vo vzťahu k dodržiavaniu zásady proporcionality je treba uskutočniť tzv.

test proporcionality, ktorý zahŕňa súbor krokov resp. subtestov, ktoré pomáhajú orgánu

aplikácie práva zistiť, či zásah do práva alebo slobody bol alebo nebol v súlade s .

Osobitne pri osobných a politických právach sa uplatňuje prísnejší test proporcionality,

ktorý pozostáva z testu legality, testu vhodnosti a racionálneho prepojenia a testu

nevyhnutnosti.

V rámci testu legality sa v tomto prípade skúma, či bola právna úprava prijatá

v súlade s SR, pričom dotknutá právna úprava túto podmienku spĺňa.

Ďalším aspektom skúmaným v rámci testu legality môže byť aj otázka legitimity orgánu,

ktorý predmetnú právnu úpravu prijal, čo taktiež v prípade dotknutej právnej úpravy

nevyvoláva žiadne pochybnosti, nakoľko túto prijala Národná rada Slovenskej republiky,

ktorá disponuje priamou legitimitou v zmysle výsledku volieb.

Test vhodnosti a racionálneho prepojenia spočíva v tom, že zákonné obmedzenie

práva alebo slobody musí sledovať právom aprobovaný cieľ, pričom tento býva spravidla

rámcovo formulovaný v ústave SR. V prípade dotknutej právnej úpravy čiastočne možno

hovoriť o určitom zásahu do práva združovať sa, ak by sme uvedené vnímali v rámci

skutkových okolnosti s poukazom na stanovenie špecifických podmienok pre zápis do

registra. Avšak toto obmedzenie treba chápať ako nevyhnutný prostriedok pre dosiahnutie

právom aprobovaného cieľu, ktorý je definovaný aj v čl. 29 ods. 3 v súvislosti

s obmedzeniami vo vzťahu k právu združovať sa in concreto ako ochrana práv a slobôd

iných. Konkretizáciu ochranu práv a slobôd iných uvádzame v čl. V tohto stanoviska v časti

ozrejmujúcej dôvodnosť prijatia dotknutej právnej úpravy na účel zabezpečenia ochrany

verejného záujmu vo vzťahu k odstráneniu negatívnych dopadov dovtedajšej právnej

úpravy.

Racionálne prepojenie má byť chápané najmä v tom zmysle, že zvolené prostriedky

sú schopné naplniť sledovaný účel, pričom v danom konkrétnom prípade máme za to, že

stanovenie podmienok je najvhodnejším prostriedkom pre dosiahnutie účelu, ktorým je

eliminácia vzniku účelových združení, ktoré by sa snažili o zneužitie oprávnení, ktoré

právna úprava dotknutým záujmovým združeniam priznáva. Otázkou primeraného vzťahu

medzi sledovaným cieľom a použitými prostriedkami sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej

republiky (ďalej len ako „ústavný súd SR“) v náleze zo dňa 26.01.2011, sp. zn. ,

kedy konštatuje: „Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu musí zásah do

garantovaných práv vychádzať z princípu proporcionality, ktorý je vlastný právnemu štátu,

zvlášť jeho materiálnemu chápaniu. Podstatu a obsah princípu proporcionality ústavný súd

vymedzil už v náleze sp. zn. z 24. apríla 2001, v ktorom uviedol: „Tento princíp

predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom

a použitými prostriedkami Kritérium alebo princíp vhodnosti, znamená, že stav, ktorý štát

vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa

nachádzajú vo vzájomnej súvislosti: cieľ musí byť v súlade s prostriedkom.“

Test nevyhnutnosti je možné chápať aj ako posudzovanie primeranosti právnej

úpravy, nakoľko v rámci predmetného testu sa preskúmava miera zásahu a to v tom zmysle,

že zvolené prostriedky smerujúce k obmedzeniu práva alebo slobody majú byť v takej forme

aby právo alebo slobodu obmedzovali len v nevyhnutnej miere. Máme za to, že stanovenie

podmienok pre zápis do registra je adekvátnym prostriedkom, akým možno dosiahnuť

stanovený cieľ právnej úpravy a možno ho chápať ako stanovenie určitých minimálnych

štandardov vyžadovaných pre zápis do registra. Otázkou primeranosti sa zaoberal aj

ústavný súd SR v náleze zo dňa 27.02.1997. sp zn. , kedy konštatuje: ,,Všetky

základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením

jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu

iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým

kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody.“

V súvislosti s ústavnou ochranou hospodárskej súťaže, pre ktorú taktiež v návrhu

skupina poslancov napáda dotknutú právnu úpravu je pre úplnosť možné uviesť, že v zmysle

nálezu ústavného súdu SR zo dňa 24.06.1998. sp. zn. . „Ochranu hospodárskej

súťaže teda nemožno nadraďovať nad všetky ostatné verejné záujmy, ani nad práva

a slobody priznané súkromným osobám.“. Taktiež v zmysle citovaného nálezu Ústavného

súdu Slovenskej republiky, Ústavný súd Slovenskej republiky ďalej konštatuje: „Nerovnaké

právne postavenie účastníkov hospodárskej súťaže by bolo v súlade s ,

ak by ho zákonodarca ustanovil vo verejnom záujme. síce výslovne nezdôrazňuje

požiadavku verejného záujmu v ustanovení čl. 55 ods. 2, avšak patrí k všeobecným

princípom implikovaným v princípoch tvorby práva v právnom štáte. Preto má právny

význam aj vo vzťahu k princípom ochrany a podpory hospodárskej súťaže.“.

V súvislosti s vyššie spomenutým tak možno konštatovať, že pokiaľ právna úprava

javiaca sa ako obmedzujúca vo vzťahu k určitým právam a slobodám sleduje legitímny cieľ,

akým je okrem iného verejný záujem, je primeraná a nevyhnutná považuje sa za ústavne

konformnú právnu úpravu. Na základe uvedeného a argumentácie uvedenej

v predchádzajúcich článkoch tohto stanoviska máme za to, že ustanovenie § 129a ods. 2

stavebného zákona je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 12, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 29 ods. 1 a 3 a čl.

55 ods. 2 SR.

Pre úplnosť si dovolíme, v súvislosti s napadnutím ústavnosti poukázať na všeobecný

princíp vlastný ustálenej judikatúre ústavného súdu SR, ktorým je tzv. princíp minimalizácie

zásahov do právomoci iných ústavných orgánov, ktorého podstata a dôležitosť sa prejavuje

najmä vo vzťahu k posudzovaniu ústavnosti zákonov. Uvedené zdôrazňuje aj ústavný súd SR

vo svojom Odlišnom stanovisku zo dňa 20. mája 2009, sp. zn. : „Zvlášť

dôležité je uplatňovanie princípu minimalizácie zásahov do právomoci iných orgánov

verejnej moci v konaní o súlade zákonov s , s ústavnými zákonmi a medzinárodnými

zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené

spôsobom ustanoveným zákonom podľa , t. j. vtedy, keď

ústavný sud pôsobí ako „negatívny normotvorca“ a právnymi účinkami svojich rozhodnutí

priamo zasahuje do platných a účinných zákonov ako výsledkov zákonodarnej činnosti

občanmi priamo voleného ústavného orgánu - národnej rady, prostredníctvom ktorej

občania vykonávajú svoju moc (princíp suverenity ľudu vyjadrený v )

Ústavný súd by preto mal minimalizovať svoje priame zásahy do platného poriadku,

t. j. minimalizovať svoje pôsobenie ako „negatívneho normotvorcu.“.

X.

Skupina poslancov v návrhu ďalej tvrdí nesúlad § 88 ods. 6, 7 a 8 stavebného zákona

s SR a s Dodatkového protokolu k dohovoru, pričom uvedené odôvodňuje

najmä nasledovnými argumentami:

a) zákonodarca v § 88 ods. 8 stavebného zákona zavádza špeciálnu úpravu vo vzťahu

k § 88 ods. 3 stavebného zákona, avšak v predmetnom ustanovení nie je obsiahnutá úprava

náležitostí procesu

b) z pohľadu skupiny poslancov je v rámci predmetného ustanovenia nedoriešené

množstvo aspektov tak ako uvádzajú v bode 40, napr. vo vzťahu k nepotrebnosti súhlasu

vlastníka pozemku, na ktorom stojí nepovolená reklamná stavba, ďalej vo vzťahu

k eventuálnej náhrade škody vzniknutej pri odstraňovaní nepovolenej reklamnej stavby

a pod.

c) aj v súvislosti s napadnutím ústavnosti § 88 ods. 6, 7 a 8 skupina poslancov

opätovne uvádza tvrdenie, že uvedená činnosť môže byť považovaná za tzv. „legálne

násilie“ a to by podľa ich názoru malo prináležať výlučne orgánom verejnej moci

d) skupina poslancov považuje konštrukciu lehôt za nevhodnú, nakoľko podľa ich

názoru táto výrazne redukuje vlastníkovi reklamnej stavby možnosti ochrany jeho práv

pričom ďalej sa v návrhu uvádza z pohľadu vlastníka reklamnej stavby tak v zmysle

uvedeného môže vzniknúť zásah do práva na spravodlivý proces v zmysle SR

a čl. 6 dohovoru

XI.

Ad a) a b)

Máme za to, že namietané nedostatky vo vzťahu k detailnosti právnej úpravy

nezakladajú dôvod, pre ktorý by mala byť napadnutá ústavnosť dotknutej právnej úpravy.

V prípade aplikačných problémov máme za to, že pokiaľ, ako aj skupina poslancov uvádza

v návrhu, ustanovenie § 88 ods. 8 predstavuje špeciálnu úpravu tak pre určité otázky

neupravené prostredníctvom predmetného ustanovenia možne subsidiárne využiť

ustanovenia všeobecnej úpravy. Uvedený postup treba zvoliť napr. aj v prípade

eventuálneho vzniku nároku na náhradu škody vzniknutej pri odstraňovaní nepovolenej

reklamnej stavby, kedy by subjekt s ohľadom na skutkové okolnosti mohol využiť právne

predpisy upravujúce náhradu škody.

XII.

Ad c) a d)

Vo vzťahu k problematike tzv. „legálneho násilia“, ktoré by podľa názoru skupiny

poslancov malo prináležať výlučne orgánom verejnej moci sa pridržiavame našej

argumentácie uvedenej v čl. V. tohto stanoviska.

K dĺžke lehôt treba v prvom rade pripomenúť, že ide o skrátené konania, z čoho

logicky vyplýva, že aby sa takýto typ konaní neminul svojmu účinku je potrebné skrátiť

dĺžku jednotlivých lehôt. Taktiež považujeme za potrebné poukázať na potrebu zvoliť pre

danú situáciu práve tento typ konania a to skrátené konania. Dôvodom pre zvolenie typu

skráteného konania je v zmysle osobitnej časti dôvodovej správy: „Navrhované ustanovenie

umožnia zjednodušeným spôsobom odstrániť čierne reklamné stavby známych a neznámych

vlastníkov, k umiestneniu ktorých vlastník pozemku alebo osoba, ktorá má iné práva

k pozemku alebo stavbe podľa § 139 ods. 1 písm. a) až c) nedal právo inej osobe.“

Na základe uvedeného máme za to, že ak by sa aj javilo, že takéto skrátenie lehôt môže

predstavovať zásah do práv a slobôd treba prihliadať na skutočnosť, že takýto zásah by bol

dôvodným a primeraným vzhľadom na dosiahnutie predmetného legitímneho cieľa.

XIII.

Ustanovenia stavebného zákona napadnuté návrhom poslancov majú riešiť dlhodobo

neudržateľnú situáciu v regulácii vonkajšej reklamy a zjednodušiť podmienky

odstraňovania nepovolených reklamných stavieb Zavádzajú novú formu koregulácie

vonkajšej reklamy, v rámci ktorej sa na odstraňovaní a likvidácii nelegálnych stavieb môže

podieľať aj združenie zástupcov vlastníkov reklamných stavieb, ktoré splní podmienky

registrácie uvedené v § 129a stavebného zákona. Registrácia je dobrovoľná. Záujmové

združenie zástupcov vlastníkov reklamných stavieb registrované v registri vedenom

Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky má, okrem

iného, právo ohlásiť odstránenie reklamnej stavby a po získaní súhlasu stavebného úradu

právo ju odstrániť podľa § 88 ods. 7 stavebného zákona.

Záujmové združenie podieľajúce sa na odstraňovaní nepovolených stavieb napomáha

k rovnováhe v podnikaní v oblasti reklamy, nakoľko všetky subjekty, ktoré by chceli

profitovať na nepovolených reklamných stavbách, ak nechcú, aby boli ich reklamné stavby

odstránené, budú rovnako ako ostatné subjekty, uskutočňovať stavby na základe povolenia

stavebným úradom. Ak nie sú vlastníci nepovolených reklamných stavieb známi,

odstránenie týchto stavieb sa uskutočňuje na náklady združenia. Z uvedených dôvodov

nemôže mať registrované združenie konkurenčnú výhodu oproti ostatným podnikateľským

subjektom. Z. z bude mať dopad len na tie subjekty, ktoré vykonávajú

svoju činnosť v rozpore so zákonom ustanovenými podmienkami.

Nová právna úprava odstraňovania reklamných stavieb zavádza postupy, ktoré ešte

nie sú úplne precizované. Najmä z pohľadu doterajšej právnej úpravy, kde bolo

odstraňovanie nepovolených stavieb konaním, na ktoré sa vzťahovali ustanovenia

správneho poriadku, keďže správny orgán rozhodoval o právach, právom chránených

záujmoch alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovil

inak. Takto formulovaná právna úprava reklamných stavieb v súčasnom znení nepodlieha

procesom podľa správneho poriadku. Podľa dôvodovej správy cieľom novej právnej úpravy

je jednoduchším procesom chrániť vlastnícke právo vlastníkov pozemkov a stavieb,

na ktorých sa umiestňujú nelegálne reklamné stavby a zároveň chrániť tých vlastníkov

reklamných stavieb, ktorí postupujú v súlade so zákonom.

Návrh poslancov namieta niektoré nedoriešené aspekty, ktoré by mohli spôsobiť

nedovolený zásah do ústavných práv. Tieto prípady však nie je možné generalizovať.

Vzhľadom na všeobecnú úpravu v stavebnom zákone, bude mať stavebný úrad právo

a povinnosť vysporiadať sa s každým konkrétnym prípadom tak, aby ním určené podmienky

odstránenia stavby ako napríklad vstup na pozemok, ochrana majetku, nakladanie

s odpadom a ostatné práva vlastníka pozemku aj stavby, boli čo najmenej dotknuté a aby

konanie prebehlo v súlade s ich garantovanými právami. Chceme tiež poukázať

na skutočnosť, že konanie o odstránení stavby je inštitút, ktorý je v stavebnom zákone už

dlhodobo upravený.

bol Národnou radou Slovenskej republiky schválený ako

návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Podľa

Zb. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky predseda Národnej rady

Slovenskej republiky zaslal poslanecký návrh zákona vláde Slovenskej republiky na zaujatie

stanoviska. Vláda Slovenskej republiky nevyužila zákonom danú možnosť zaujať stanovisko

k poslaneckému návrhu zákona v zákonnej lehote 30 dní.»

III.2. Stanovisko národnej rady

19. Národná rada vo vyjadrení č. z 24. novembra 2016 vo vzťahu

k namietanému nesúladu ustanovenia § 129a ods. 2 stavebného zákona s označenými

ustanoveniami a dohovoru uvádza:

«1. K nesúladu s

„Ústavné požiadavky demokratického a právneho štátu vytvárajú predpoklady

a medze výkonu verejnej (štátnej) moci. ... verejná (štátna) moc môže byť vykonávaná

výlučne na základe demokratickej legitimácie.“ ().

Navrhovateľom namietaná právna úprava, ktorá výkon rozhodnutia správneho

orgánu deleguje na subjekt súkromného práva, konkrétne v tomto prípade, keď záujmové

združenie participuje na odstránení „nelegálnej“ reklamnej stavby, nie je v slovenskom

právnom poriadku novým inštitútom. o správnom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) v § 1 ods. 2 deklaruje, že správnym

orgánom je... fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie

o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb

v oblasti verejnej správy.“.

Premietnutím citovaného ustanovenia môže byť práve uvedený progresívny prvok

riadenia štátu a správy vecí verejných, tzv. koregulačný princíp, prostredníctvom ktorého

dochádza k zapojeniu subjektov súkromného práva do regulácie oblasti správneho práva,

ktorá sa ich týka. Vytvorenie koregulačných mechanizmov umožňuje právne relevantné

prepojenie medzi samoreguláciou a reguláciou prostredníctvom orgánov verejnej správy,

tak aby tieto zasiahli, ak samoregulačné mechanizmy zlyhali. Medzi subjekty participujúce

na koregulácii je možné zaradiť napríklad subjekty korporatívneho charakteru pôsobiace

spravidla na profesijnom základe, verejnoprávne inštitúcie, či „súkromné“ právnické osoby

(napr. na úseku sociálnej starostlivosti).

Koregulačný princíp je uplatnený napr. aj v

o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov, podľa ktorého pokutu rada určí aj

s prihliadnutím na sankciu, ktorú už prípadne uložil „samoregulačný orgán pre oblasť

upravenú týmto zákonom“.

V prípade navrhovateľom namietaného ustanovenia stavebného zákona sa

koregulačný princíp uplatňuje výhradne vo výkone rozhodnutia stavebného úradu

prostredníctvom záujmového združenia, pričom je nutné zdôrazniť, že vydaniu takéhoto

rozhodnutia predchádza „štandardné“ konanie stavebného úradu, ktorého legitímnymi

účastníkmi sú tak vlastník dotknutého pozemku (stavby), na ktorom sa „nelegálna“

reklamná stavba nachádza, ako aj samotný vlastník „nelegálnej“ reklamnej stavby, pokiaľ

je známy a stavebný úrad je povinný zistiť skutočný stav veci a na základe tohto posúdenia

rozhodnúť.

2. K nesúladu s a a 4

„Všetky ustanovenia (ďalej len „ “) o rovnosti

treba vnímať, interpretovať a uplatňovať v organickej väzbe, čo zvlášť platí o tých

ustanoveniach , ktoré sú formulované vo všeobecnej podobe ( prvá veta,

a ), keďže predstavujú základné východisko uplatnenia

princípu rovnosti v konkrétnom prípade, resp. v konkrétnej situácii...“ ().

„Základným cieľom a 2 je ochrana osôb (právnických

a fyzických) proti diskriminácii zo strany orgánov verejnej moci“ ().

Podľa ústavného súdu „Ustanovenie čl. 12. ods. 2 má všeobecný, deklaratívny

charakter a nie charakter základného ľudského práva a slobody. Jeho použitia je možné sa

dovolávať len v spojitosti s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd uvedených

v ústave“ ().

„... t. j. z hľadiska skúmania porušenia princípu rovnosti pri obmedzovaní niektorého

základného práva alebo slobody je nemysliteľná interpretácia a aplikácia ustanovení čl. 12

ods. 1 prvej vety a bez spojenia s . (ods. 3 .“ ().

Vzhľadom na uvedené je možné citované ustanovenia interpretovať len

v súvislosti s navrhovateľom uvádzaným porušením a .

3. K nesúladu s a s dohovoru

Stavebný zákon v § 129a ods. 2 vymedzuje kritéria a podmienky, po splnení ktorých

môže byť združenie právnických osôb zapísané do registra záujmových združení, čo mu

dáva možnosť ohlásiť stavebnému úradu odstránenie „nelegálnej“ reklamnej stavby a po

súhlase stavebného úradu aj možnosť takúto reklamnú stavbu odstrániť.

K jednotlivým podmienkam, ktoré stavebný zákon vyžaduje na registráciu

záujmového združenia, uvádzame nasledovné:

a) Právny inštitút združenia právnických osôb podľa § 20f a nasl. Občianskeho

zákonníka, ktorým je aj záujmové združenie, predstavuje jeden zo štandardných spôsobov

zabezpečovania záujmov v oblasti podnikania obchodných spoločností.

b) Podmienka minimálnej jednoročnej existencie združenia právnických osôb

reprezentuje na jednej strane minimálnu lehotu, z pohľadu zabezpečenia požiadavky tak,

aby sa nejednalo výlučne len o účelovo založené zduženie, ale o subjekt, ktorý má seriózny,

konkrétny záujem na riešení vzťahov v predmetnej oblasti podnikania. Na strane druhej

obdobie jedného roka nie je neprimerane dlhé a dotknuté subjekty sa môžu aj po

nadobudnutí účinnosti predmetnej novely stavebného obdobia rozhodnúť, či

prostredníctvom inštitútu združenia právnických osôb majú záujem sa podieľať

na odstraňovaní nelegálnych stavieb.

c) Podmienka minimálneho počtu 9 300 kusov reklamných stavieb nie je spôsobilá

zaviesť diskrimináciu v konkurenčnom prostredí. Participácia združenia právnických osôb

na odstraňovaní nelegálnych stavieb, ktorou združenie vynakladá vlastné finančné

a materiálne prostriedky, mu neumožňuje získať akúkoľvek konkurenčnú výhodu. Negatívny

dopad bude mať napadnutá právna úprava systému odstraňovania reklamných stavieb

výhradne a len na tie subjekty, ktoré vykonávajú svoju činnosť (umiestňovanie reklamných

stavieb) v rozpore so zákonom ustanovenými podmienkami.

Je potrebné si uvedomiť, že účastníkmi konania, teda osobami oprávnenými podať

podnet na odstránenie stavby v zmysle § 97 ods. 1 stavebného zákona sú „právnické osoby

o fyzické osoby,... ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť

rozhodnutím priamo dotknuté“. Podľa § 14 ods. 2 správneho poriadku „Účastníkom

konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.“, pričom podľa § 3 ods. 4

správneho poriadku „správne orgány sú povinné svedomité a zodpovedne sa zaoberať

každou vecou, ktorá je predmetom konania...“. Z uvedených citácií vyplýva, že podnet na

odstránenie „nelegálnej“ reklamnej stavby môže podať ktokoľvek, fyzická osoba, či

právnická osoba, ktorá preukáže svoj oprávnený záujem na takomto rozhodnutí.

Pokiaľ sa jedná o samotný výkon rozhodnutia, teda akt odstránenia „nelegálnej“

reklamnej stavby, ktorým môže stavebný úrad poveriť záujmové združenie, ten predstavuje

uplatnenie tzv. koregulačného princípu v praxi v zmysle § 1 ods. 2 správneho poriadku.

Na tomto mieste je potrebné poukázať aj na § 94 ods. 2 a 3 stavebného zákona, podľa

ktorého môže stavebný úrad poveriť vykonaním neodkladných zabezpečovacích prác

v prípade „nebezpečných“ stavieb právnickú alebo fyzickú osobu, „ktorá má oprávnenie

na stavebné práce“, čo rovnako predstavuje delegovanie výkonu rozhodnutia na subjekt

súkromného práva.

4. K nesúladu s a s dohovoru

Stavebný zákon explicitne priznal postavenie účastníka konania v prípade

rozhodovania o odstránení „nelegálnej“ reklamnej stavby novému subjektu súkromného

práva - záujmovému združeniu ako forme združenia právnických osôb. Uvedenou právnou

úpravou sa však rozsah subjektov oprávnených podať podnet na odstránenie „nelegálnej“

reklamnej stavby fakticky nezmenil, nakoľko podľa § 97 ods. 1 stavebného zákona

účastníkmi konania o odstránení stavby sú právnické osoby a fyzické osoby,... ktorých

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté.“.

Pokiaľ sa jedná o výkon rozhodnutia stavebného úradu o odstránení „nelegálnej“

reklamnej stavby, je nevyhnutné vyzdvihnúť právny status tejto stavby, potvrdený

rozhodnutím správneho orgánu a teda s ním spojený verejný záujem na eliminácií

následkov protiprávneho konania - postavenie „nelegálnej“ reklamnej stavby.

Na základe uvedeného sa javí, že explicitným priznaním postavenia účastníka

konania záujmovému združeniu v konaní o odstránení reklamnej stavby podľa stavebného

zákona nemohlo dôjsť k deformácii trhového prostredia, nakoľko nie je možné, aby právna

úprava riešiaca existenciu a ďalšie zotrvanie výlučne „nelegálnych“ reklamných stavieb

bola spôsobilá priznať záujmovému združeniu akúkoľvek konkurenčnú výhodu, resp.

pôsobiť v trhovom prostredí diskriminačne.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa javí posúdenie rozporu namietaných ustanovení

zákona s a a 4 ako neopodstatnené.»

20. K namietanému nesúladu ustanovení § 88 ods. 6, 7 a 8 stavebného zákona

s označenými ustanoveniami a dodatkového protokolu národná rada uvádza:

«1. K nesúladu s a s dodatkového protokolu

Čl. 20 ods. 5 pripúšťa zásahy do vlastníckeho práva, ktoré možno dovoliť iba

vtedy, „ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom... a ide o opatrenie

nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre... ochranu verejného poriadku,... alebo práv

a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.“.

Čl. 20 ods. 1 deklaruje, že „Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym

poriadkom ochranu nepožíva.“.

„Čl. 20 ods. 1 sa vlastníkovi priznáva len ochrana majetku, ktorý nadobudol

v súlade s platným právnym poriadkom.“ (), „vlastnícke postavenie získané

protiprávne (v rozpore so zákonom) je z takejto ústavnoprávnej ochrany vyňaté.“

().

„Povinnosť, ktorá sa ukladá ako dôsledok protiprávneho správania vlastníka

a vlastníkovi sa ňou ukladá nútené obmedzenie jeho práv vyplývajúcich z práva vlastniť

majetok, nemá povahu obmedzenia vlastníckeho práva podľa .“

().

V súvislosti s aplikáciou ústavný súd uvádza, že „Formálna

podmienka znamená, že obmedzenie príjme národná rada v právnom predpise so silou

zákona.“ ().

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na nasledovné právne skutočnosti:

- právny inštitút odstránenia stavby zakotvuje náš právny poriadok, či už v podobe

„Ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci

na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba

odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil.“, ako aj v prípade nariadenia stavebného

úradu stavbu odstrániť podľa § 88 ods. 1 stavebného zákona;

- inštitút odstránenia „nelegálnej“ reklamnej stavby zakotvený v § 88 stavebného

zákona je integrálnou súčasťou osobitnej právnej úpravy podmienok uskutočňovania

reklamných stavieb;

- status „nelegálnosti“ reklamnej stavby vyjadruje skutočnosť, že sa jedná výhradne

o reklamnú stavbu postavenú bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním, alebo bez

písomného oznámenia stavebného úradu pri stavbách, ktoré treba ohlásiť, alebo v rozpore

s ním, pričom zároveň vlastník reklamnej stavby nie je známy resp. v stanovenej lehote

nepreukáže oprávnenie na jej uskutočnenie;

- ohlásenie odstránenia „nelegálnej“ reklamnej stavby podľa stavebného zákona má

právo rovnako ako podľa podať vlastník pozemku resp. stavby,

na ktorej je „nelegálna“ reklamná stavba umiestnená;

- nakoľko účastníkmi konania o odstránení „nelegálnej“ reklamnej stavby sú vlastník

dotknutého pozemku (stavby), na ktorom sa „nelegálna“ reklamná stavba nachádza, ako aj

samotný vlastník „nelegálnej“ reklamnej stavby, pokiaľ je známy, je tak obom týmto

subjektom priznané právo domôcť sa ochrany svojho vlastníckeho práva v konaní pred

správnym orgánom;

- v rozhodnutí o odstránení stavby podľa § 25 vyhlášky Ministerstva životného

prostredia Slovenskej republiky č. , ktorou sa vykonávajú niektoré

ustanovenia stavebného zákona, stavebný úrad okrem iného uvedie aj podmienky

odstránenia stavby podľa § 90 stavebného zákona ako aj ďalšie podmienky vyplývajúce

z osobitných predpisov. Jedná sa najmä o podmienky, ktorými stavebný úrad zabezpečí

dodržanie všeobecných technických požiadaviek na výstavbu, dodržanie požiadaviek

dotknutých orgánov, ale aj ochranu práv a právom chránených záujmov účastníkov

konania. Z uvedeného je zrejmé, že takto vymedzené náležitosti rozhodnutia stavebného

úradu zabezpečia výkon rozhodnutia o odstránení stavby, tak aby bola rešpektovaná právna

istota účastníkov konania a ochrana ich oprávnených záujmov.

Takto konštruovaná právna úprava postupu odstraňovania „nelegálnych“

reklamných stavieb nadviazala na existujúcu právnu úpravu odstraňovania stavieb

s využitím štandardných právnych inštitútov. Uvedená skutočnosť dáva tak reálny

predpoklad, že aj konanie o odstránení „nelegálnej“ reklamnej stavby bude napĺňať všetky

zákonné atribúty vrátane ochrany zaručeného práva vlastniť a užívať majetok.»

IV.

Znenie napadnutej právnej úpravy a dotknutých ustanovení , dohovoru

a dodatkového protokolu

21. Podľa § 88 ods. 6 stavebného zákona na odstránenie reklamnej stavby sa

povolenie stavebného úradu nevyžaduje.

22. Podľa § 88 ods. 7 stavebného zákona povolenie stavebného úradu sa nevyžaduje

na odstránenie reklamnej stavby, ktorá je postavená bez stavebného povolenia alebo

v rozpore s ním, alebo bez písomného oznámenia stavebného úradu podľa § 57 ods. 2 pri

stavbách, ktoré treba ohlásiť, alebo v rozpore s ním, ak ohlásenie odstránenia stavby podal

vlastník pozemku alebo stavby alebo osoba, ktorá má iné práva k pozemku alebo stavbe

[§ 139 ods. 1 písm. a) až c)], a títo nedali právo inej osobe uskutočniť reklamnú stavbu

na svojom pozemku alebo svojej stavbe alebo záujmové združenie vlastníkov reklamných

stavieb registrované podľa tohto zákona. Stavebný úrad

a) ak vlastník reklamnej stavby nie je známy, vydá osobe, ktorá podala ohlásenie

odstránenia stavby súhlas s odstránením reklamnej stavby do 30 dní odo dňa podania

ohlásenia,

b) ak vlastník reklamnej stavby je známy, stavebný úrad ho vyzve, aby do 15 dní odo

dňa doručenia výzvy preukázal, že mal oprávnenie na uskutočnenie reklamnej stavby na

pozemku alebo na stavbe, kde je umiestnená, a že je zhotovená v súlade s podmienkami

podľa tohto zákona. Ak vlastník reklamnej stavby v určenej lehote nepreukáže, že mal

oprávnenie na uskutočnenie reklamnej stavby alebo že stavba je zhotovená v súlade

s podmienkami podľa tohto zákona, stavebný úrad do 30 dní odo dňa márneho uplynutia

lehoty vydá osobe, ktorá podala ohlásenie odstránenia stavby, súhlas s odstránením

reklamnej stavby.

23. Podľa § 88 ods. 8 stavebného zákona vlastník pozemku alebo stavby, záujmové

združenie vlastníkov reklamných stavieb registrované podľa tohto zákona alebo osoba,

ktorá má iné práva k pozemku alebo stavbe [§ 139 ods. 1 písm. a) až c)], je oprávnená

po doručení súhlasu stavebného úradu s odstránením reklamnej stavby odstrániť reklamnú

stavbu na náklady vlastníka reklamnej stavby.

24. Podľa § 129a ods. 2 stavebného zákona do registra podľa odseku 1 sa na základe

žiadosti zapíše každý žiadateľ, ktorý preukáže, že

a) je združením právnických osôb registrovaným podľa § 20i ods. 2 Občianskeho

zákonníka najmenej jeden rok a

b) jeho členovia vlastnia najmenej 9 300 reklamných stavieb, z ktorých je najmenej

1 300 ks reklamných stavieb, na ktorých najväčšia informačná plocha je väčšia ako

2

20 m,

2

2 6 500 ks reklamných stavieb, na ktorých najväčšia informačná plocha je od 3 m 2 do 20 m,

3 2 500 ks reklamných stavieb, na ktorých najväčšia informačná plocha je menšia 2 ako 3 m.

25. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

26. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

27. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

28. Podľa zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

29. Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí

dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

30. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

31. Podľa zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku

uvedeného v tejto , nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja

národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo

určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba

vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

32. Podľa vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu

práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon

vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky

a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

33. Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

34. Podľa iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba

vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov

a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu

verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

35. Podľa právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý má

právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.

36. Podľa výkon práv podľa odsekov 1 a 2 možno obmedziť len

v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre

bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na

ochranu práv a slobôd iných.

37. Podľa Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku

súťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.

38. Podľa čl. 11 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu pokojného

zhromažďovania a na slobodu združovať sa s inými, včítane práva zakladať na obranu

svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich.

39. Podľa čl. 11 ods. 2 dohovoru na výkon týchto práv sa nemôžu uvaliť žiadne

obmedzenia okrem tých, ktoré ustanovuje zákon a sú nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom

a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Tento

článok nebráni uvaleniu zákonných obmedzení na výkon týchto práv príslušníkmi

ozbrojených síl, polície a štátnej správy.

40. Podľa čl. 18 dohovoru obmedzenia, ktoré tento dohovor pripúšťa pre uvedené

práva a slobody, nesmú sa využívať na iný účel než na ten, na ktorý boli určené.

41. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

42. Podľa čl. 1 ods. 2 dodatkového protokolu predchádzajúce ustanovenie nebráni

právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku

v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo

pokút.

V.

Východiská a právne závery rozhodnutia

43. Napadnuté ustanovenie § 129a ods. 2 stavebného zákona upravujúce podmienky

zápisu do registra záujmových združení vlastníkov reklamných stavieb je podľa skupiny

poslancov v nesúlade s princípom právneho štátu podľa , so zásadou

rovnosti a ňou spojeným zákazom diskriminácie podľa , s právom slobodne sa

združovať podľa a 3 a dohovoru v spojení s princípom ochrany

a podpory hospodárskej súťaže podľa a s podmienkami ústavne

prípustného obmedzenia základných práv a slobôd podľa a 4 a

dohovoru. Skupina poslancov je toho názoru, že uvedené ustanovenie stavebného zákona

nie je v súlade s označenými článkami a medzinárodných zmlúv z dôvodu, že

podmienky zápisu do registra záujmových združení vlastníkov reklamných stavieb,

s ktorým sa spája vznik oprávnenia ohlásiť neoprávnenú reklamnú stavbu a so súhlasom

stavebného úradu ju odstrániť, sú nastavené prísne formálne, svojvoľne a nezakladajú sa

na žiadnych empiricky podložených, rozumných a objektívnych materiálnych dôvodoch.

44. Napadnuté ustanovenia § 88 ods. 6, 7 a 8 stavebného zákona upravujúce možnosť

odstránenia reklamnej stavby na základe súhlasu stavebného úradu vydaného na základe

ohlásenia odstránenia stavby vlastníkom pozemku alebo stavby, alebo osobou, ktorá má

k pozemku alebo k stavbe iné práva, alebo záujmovým združením vlastníkov reklamných

stavieb registrovanom v registri podľa § 129a stavebného zákona sú podľa skupiny

poslancov v nesúlade s právom vlastniť majetok podľa a dodatkového

protokolu. Nesúlad uvedených ustanovení stavebného zákona s označeným článkom

a dodatkového protokolu skupina poslancov namieta z dôvodu, že uvedené ustanovenia

stavebného zákona opomínajú úpravu podstatných náležitostí procesu odstránenia

neoprávnených reklamných stavieb a garancií vo vzťahu k vlastníkovi pozemku alebo

stavby, kde je reklamná stavba umiestnená, že do jeho vlastníckeho práva nebude

neprípustne zasiahnuté, ako aj úpravu garancií ochrany vlastníckeho práva k reklamnej

stavbe, resp. k jej zvyškom po jej odstránení.

45. Ústavný súd štandardne vykladá ústavu s prihliadnutím na medzinárodné právo.

Vychádza pritom jednak z , podľa ktorého Slovenská republika uznáva

a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je

viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, a v okolnostiach tejto veci aj z čl. 154c

ods. 1 , podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho

poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv.

46. Ústavný súd v súlade s princípom pacta sunt servanda konštantne judikuje, že

základné práva a slobody podľa je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu

medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (,

, , , ). Ústavný súd tak vždy,

pokiaľ to svojím znením nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných

práv a slobôd uznaných aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru k nim sa

vzťahujúcu (, , ).

V.1 K namietanému nesúladu stavebného zákona s a 3

v spojení s a 4 a s dohovoru v spojení s dohovoru

47. Skupina poslancov v návrhu na začatie konania namieta, že ustanovenia § 129a

ods. 2 stavebného zákona nie sú v súlade s a 3 v spojení s

a 4 , ako aj s dohovoru v spojení s dohovoru. Podľa skupiny poslancov

ustanovenia § 129a ods. 2 stavebného zákona predstavujú neprípustné obmedzenie

základného práva slobodne sa združovať v spolkoch, spoločnostiach a iných združeniach.

Obmedzenie základného práva slobodne sa združovať v spolkoch, spoločnostiach a iných

združeniach pritom musí mať svoj základ v , ako aj a 4 ,

resp. čl. 11 ods. 2 a čl. 18 dohovoru.

48. Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti skôr okrajovo a iba

negatívne definoval rozsah pôsobnosti tak, že zakladanie obchodných

spoločností nemožno považovať za výkon združovacieho „politického“ práva v zmysle

, ale základného „hospodárskeho“ práva podnikať a uskutočňovať

podnikateľskú činnosť podľa (). V náleze sp. zn.

zas zdôraznil, že právo na slobodu združovania sa nevzťahuje na zakladanie

verejnoprávnych inštitúcií a združení ako napríklad korporácií verejného práva. Tomu

zodpovedá názor vyjadrený vo veci sp. zn. , podľa ktorého čl. 29 ods. 1

zaväzuje štátnu, resp. verejnú moc, aby nezasahovala do slobody združovania, ktorá

patrí súkromným osobám ().

49. Ústavný súd vo svojej judikatúre ďalej poukázal, že nedopadá na

také formy združovania, ktoré sú bytostne späté s realizáciou základných práv a slobôd

chránených inými ústavnými článkami [sloboda náboženského vyznania a viery (čl. 24

ods. 2 ), základné právo podnikať ( ), právo združovať sa

na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov ( )]. Judikatúra

ústavného súdu okrem toho zjavne zdôrazňuje „politickú“ podstatu základného práva

garantovaného a celkom samozrejme vylučuje previazanosť realizácie tohto

základného práva s výkonom verejnej moci (). Základné právo slobodne sa

združovať zahŕňa dobrovoľné zjednotenie sa za určitým účelom (). Je vecou

zákonodarcu ustanoviť, za akých podmienok možno zakladať právnické osoby

().

50. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) čl. 11

dohovoru upravuje právo zakladať združenia ako organizácie súkromného práva, ktoré

vznikli na základe súkromnoprávnych predpisov a majú plnú autonómiu pri vydávaní

rozhodnutí a pri správe svojich vnútorných vecí (rozsudok ESĽP z 30. 6. 1993 vo veci

Sigurdur A. Sigurjónsson v. Island, sťažnosť č. 16130/90). V rozsudku vo veci

Religionsgemeinschaft der Zeugen Jehovas v. Rakúsko ESĽP (v bode 62) zdôraznil, že

jedným z najdôležitejších aspektov slobody združovania podľa čl. 11 dohovoru je možnosť

založiť právnu bytosť (angl. legal entity) na účely kolektívneho konania na poli spoločných

záujmov. Podľa ústavného súdu () takto vymedzený cieľ musí byť v prvom

rade vlastný každej zákonnej regulácii, ktorá konkretizuje slobodu združovania

v individualizovanej právnej forme.

51. Združovacie právo vyžaduje dobrovoľné zoskupenie s určitým spoločným

cieľom. Tieto dve hľadiská, t. j. „dobrovoľnosť“ a „spoločný cieľ (záujem)“ sa musia

v plnom rozsahu akcentovať pri praktickej realizácii slobody združovania. Združovacie

právo poskytuje osobám individuálne právo spájať sa do spolkov, spoločností alebo iných

združení a súčasne poskytuje aj týmto subjektom právo na vznik a pokračovanie v činnosti

(existencii). Združovacie právo má svoju pozitívnu i negatívnu stránku, t. j. umožňuje

slobodne sa spájať, ale aj slobodu nevstupovať do určitého združenia.

52. Podľa ústavného súdu () conditio sine qua non aplikovateľnosti

ústavných noriem garantujúcich slobodu združovania je existencia členskej základne.

Podstatným je v tomto kontexte prvok sebaurčenia (samosprávy) členov združenia, ktorí sa

podieľajú na tvorbe vôle združenia buď priamo, alebo prostredníctvom z nich kreovaných

orgánov. Sebaurčenie znamená právo regulovať (upraviť) si vlastné záležitosti bez vplyvu

pochádzajúceho zvonku (obdobne aj rozsudok Spolkového ústavného súdu z 19. 1. 2001

vo veci sp. zn. ). Súčasťou základného práva zaručeného je aj

právo členov spolku, spoločnosti alebo iného združenia na autonómnu úpravu jeho

vnútorných pomerov, bez neprimeranej ingerencie štátu (). Právo na

slobodu združovania sa zakladá na princípe oddelenosti od štátu, na princípe členskej

samosprávy, do ktorej štát nesmie nijak zasahovať, lebo mu to zakazuje ústavný princíp

odluky súkromnoprávnych korporácií spolkového práva od štátu, a tiež na princípe práva

člena na súdnu ochranu proti rozhodnutiu orgánu spoločnosti, ktoré je v rozpore

so zákonom alebo stanovami, prípadne s iným vnútorným predpisom (;

obdobne nález Ústavného súdu Českej republiky z 12. decembra 2006 vo veci sp. zn.

1

, N 223/43 SbNU 497).Právo slobodne sa združovať zaručené

1

Nemožno opomenúť, že od 1. júla 2016 zrušením o združovaní občanov v znení

neskorších predpisov o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím , a a o zmene a doplnení niektorých zákonov došlo k zrušeniu spomínanej súdnej ochrany člena združenia. Ak však bude občianske združenie účastníkom vo verejnoprávnej oblasti, je zrejmé, že môže dochádzať k situáciám, kedy bude občianske združenie alebo jeho konkrétny orgán rozhodovať o právach a povinnostiach svojich členov v oblasti verejnej správy napr. v prípade disciplinárneho trestania; v tom prípade sa člen združenia môže obrátiť so správnou žalobou na správny súd. Inak vzťahy, resp. spory občianskeho združenia a jeho členov v oblasti súkromnoprávnej bude riešiť civilný súd.

poskytuje ochranu proti neprimeraným obmedzeniam vo vzťahu k zakladaniu, existencii

alebo pôsobeniu spolkov, spoločností alebo iných združení.

53. Z návrhu na začatie konania vyplýva, že dôvodom, na základe ktorého skupina

poslancov považuje ustanovenie § 129a ods. 2 stavebného zákona za nesúladné s právom

slobodne sa združovať podľa a 3 a a dohovoru, je

skutočnosť, že napadnuté ustanovenia stavebného zákona spájajú so zápisom združenia

vlastníkov reklamných stavieb do registra záujmových združení vlastníkov reklamných

stavieb, ako to skupina poslancov v návrhu na začatie konania uvádza, „významné

oprávnenia, najmä možnosť ohlásiť neoprávnenú reklamnú stavbu a so súhlasom

stavebného úradu ju odstrániť“, pričom „zákonodarca nastavil podmienky zápisu do

registra tak prísne, že okruh subjektov oprávnených žiadať o zápis sa prakticky výrazne

zužuje“. Skupina poslancov v návrhu na začatie konania uvádza, že zákonodarca prijatím

napadnutej právnej úpravy porušil ústavný zákaz neprimeraného nezasahovania do slobody

združovania tým spôsobom, že „... automaticky vylúčil možnosť fyzickým a právnickým

osobám neregistrovaným v združení podľa byť členmi záujmového združenia

vlastníkov reklamných stavieb“. Skupina poslancov v návrhu na začatie konania uvádza, že

zákonodarca podstatnej časti jednotlivcov „... fakticky znemožnil právo združovať sa na

ochranu svojich záujmov, ktoré im garantuje“.

54. Podľa ústavného súdu napadnutá právna úprava nezasahuje do práva slobodne sa

združovať podľa a 3 a a dohovoru, a teda nijako

neobmedzuje fyzické či právnické osoby pri zakladaní, existencii alebo pôsobení spolkov,

spoločností alebo iných združení združujúcich vlastníkov reklamných stavieb, prípadne

združujúcich iným spôsobom vymedzený okruh fyzických alebo právnických osôb a ich

právo na autonómnu úpravu vnútorných pomerov združenia bez neprimeranej ingerencie

štátu. Skutočnosť, že právna úprava spája so zápisom do registra záujmových združení

vlastníkov reklamných stavieb oprávnenie so súhlasom stavebného úradu odstrániť

nelegálnu reklamnú stavbu, neznamená, že napadnutá právna úprava obmedzuje fyzické

osoby alebo právnické osoby pri zakladaní, existencii alebo pôsobení záujmových združení

vlastníkov reklamných stavieb. Napadnuté ustanovenia § 129a ods. 2 stavebného zákona

žiadnym spôsobom neobmedzujú možnosť fyzických osôb alebo právnických osôb

nespĺňajúcich podmienky pre zápis do registra záujmových združení vlastníkov reklamných

stavieb spravovanom ministerstvom združovať sa v spolkoch, spoločnostiach alebo iných

združeniach vlastníkov reklamných stavieb alebo byť ich členom, či právo členov spolku,

spoločnosti alebo iného združenia vlastníkov reklamných stavieb na autonómnu úpravu

jeho/jej vnútorných pomerov.

55. Ústavný súd preto dospel k záveru, že ustanovenie § 129a ods. 2 stavebného

zákona je v súlade s a 3 v spojení s a 4 a s

dohovoru v spojení s čl. 18 dohovoru, a preto návrhu skupiny poslancov v časti

namietajúcej nesúlad napadnutej právnej úpravy s uvedenými ustanoveniami

a dohovoru nevyhovel.

V.2 K namietanému nesúladu , a stavebného zákona s

a s čl. 1 dodatkového protokolu

56. V návrhu skupina poslancov napáda nesúlad § 88 ods. 6, 7 a 8 stavebného zákona

(okrem s dodatkového protokolu) s avšak bez toho, aby výslovne uviedla,

s ktorým(-i) konkrétnym(-i) jeho odsekom(-mi).

57. Z obsahu návrhu skupiny poslancov vyplýva, že skupina poslancov napáda

nesúlad , a stavebného zákona s a dodatkového protokolu

jednak z dôvodu, že napadnutá úprava neobsahuje záruky pre vlastníka pozemku alebo

stavby, kde je reklamná stavba umiestnená, garantujúce mu napr. informovanosť o tom, že

reklamná stavba umiestnená na jeho pozemku alebo stavbe má byť odstránená,

a garantujúce mu pokojné užívanie jeho majetku, ďalej z dôvodu, že neupravuje, aké

opatrenia sú potrebné na zabezpečenie susedných pozemkov a stavieb pri odstraňovaní

reklamnej stavby, ako aj z dôvodu, že napadnutá úprava nerieši, ako v prípade odstránenia

reklamnej stavby má osoba, ktorá reklamnú stavbu odstránila, naložiť s jej zvyškami, medzi

ktorými môžu byť veci nezanedbateľnej hodnoty (kovy, elektroinštalačný materiál a pod.).

Skupina poslancov tiež namieta, že napadnutá právna úprava nerieši otázku zodpovednosti

za prípadne škody na zdraví a majetku osôb a nezaručuje, že celý proces odstránenia

reklamnej stavby prebehne bez neprimeraného zásahu do vlastníckeho práva vlastníka

pozemku či bez ohrozenia životného prostredia. Skupina poslancov namieta zásah do

základného práva vlastniť majetok z dôvodu, že napadnutá právna úprava výrazne redukuje

vlastníkovi reklamnej stavby možnosti ochrany jeho práv najmä z dôvodu, že stanovuje

veľmi krátke lehoty, v rámci ktorých je možné dosiahnuť súhlas s odstránením reklamnej

stavby.

58. Uvedené dôvody namietaného nesúladu napadnutých ustanovení stavebného

zákona sa týkajú ústavnej úpravy ochrany práva vlastniť zakotvenej v čl. 20 ods. 1 a 4

, podľa ktorej každý má právo vlastniť majetok, pričom vlastnícke právo všetkých

vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu ( ) a ktorá upravuje

podmienky prípustného obmedzenia vlastníckeho práva ( ). Skupina

poslancov v návrhu neuvádza dôvody, pre ktoré by napadnuté ustanovenia stavebného

zákona mali byť v rozpore s , 3 a 5 .

59. Ústavný súd sa stotožňuje so stanoviskom vlády, zastúpenej ministerstvom

spravodlivosti, podľa ktorého ak napadnuté ustanovenia stavebného zákona predstavujú

špeciálnu úpravu, tak na riešenie otázok výslovne neupravených prostredníctvom

napadnutých ustanovení stavebného zákona možno subsidiárne použiť ustanovenia

všeobecnej úpravy. Tak možno postupovať napr. v prípade vzniku škôd na majetku pri

odstraňovaní nelegálnych reklamných stavieb a ich následnej prípadnej náhrady, keď

poškodený subjekt môže uplatniť právne predpisy upravujúce náhradu škody. Na otázky

výslovne neupravené napadnutými ustanoveniami stavebného zákona je potrebné aplikovať

predovšetkým všeobecnú úpravu stavebného zákona. Je povinnosťou stavebného úradu,

ktorý vydáva súhlas s odstránením reklamnej stavby, vysporiadať sa s každým osobitným

prípadom tak, aby ním určené podmienky odstránenia reklamnej stavby ako napríklad vstup

na pozemok, ochrana majetku, nakladanie s odpadom a ostatné práva vlastníka pozemku

alebo stavby, kde je reklamná stavba umiestnená, ako aj vlastnícke práva vlastníka

reklamnej stavby, ktorá sa má odstrániť, či práva vlastníka susedného pozemku alebo

susednej stavby boli rešpektované a aby celé skrátené konanie o odstránení reklamnej

stavby prebehlo spôsobom, ktorý bude garantovať práva a oprávnené záujmy všetkých

dotknutých osôb.

60. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu s výhradou dodržania základných

princípov ústavnosti, zaručených práv a slobôd a záväzkov vyplývajúcich

zo všeobecných pravidiel medzinárodného práva a z medzinárodných zmlúv, ktorými je

Slovenská republika viazaná ( ), národná rada môže pri uplatnení svojej

zákonodarnej právomoci prijať ľubovoľný zákon (, ,

). poskytuje národnej rade pri výkone jej právomocí pomerne široký

priestor pre reguláciu spoločenských vzťahov. S výnimkou uvedených výhrad je

na národnej rade, aký spôsob regulácie spoločenských vzťahov zvolí v záujme dosiahnutia

sledovaných cieľov. Je na národnej rade, či sa určitú otázku rozhodne upraviť osobitným

spôsobom, alebo jej reguláciu ponechá všeobecnej úprave. A je ústavnou povinnosťou

orgánov aplikácie práva v kontexte posudzovanej veci stavebných úradov zabezpečiť taký

výklad a aplikáciu relevantnej právnej úpravy, ktoré zabezpečia rešpektovanie základných

ústavných princípov a garantovaných základných práv a slobôd, ako aj

medzinárodnoprávnych záväzkov Slovenskej republiky.

61. Podľa judikatúry ESĽP v záujme zabezpečenia účinnej ochrany práva pokojne

užívať majetok majú štáty nielen negatívnu povinnosť zdržať sa neoprávneného zásahu do

tohto základného práva, ale rovnako tak sú aj subjektom pozitívnej povinnosti (rozsudok

ESĽP z 21. 2. 1986 vo veci James a. o. v. Spojené Kráľovstvo, sťažnosť č. 8793/79, bod 37

a nasl.; rozsudok ESĽP z 25. 4. 1996 vo veci Gustafsson (No. 1) v. Švédsko, sťažnosť

č. 15573/89, bod 60), ktorej povaha a rozsah závisia od okolností konkrétneho prípadu

(rozsudok ESĽP z 3. 4. 2012 vo veci Kotov v. Rusko, sťažnosť č. 54522/00, bod 111).

Otázka, či má štát povinnosť prijať pozitívne opatrenia na ochranu práva pokojne užívať

majetok v konkrétnom prípade, je determinovaná nastolením spravodlivej rovnováhy medzi

požiadavkou ochrany verejného záujmu a požiadavkou ochrany individuálnych základných

práv (rozsudok ESĽP z 22. 6. 2004 vo veci Broniowski v. Poľsko, sťažnosť č. 31443/96,

bod 144; rozsudok ESĽP z 3. 4. 2012 vo veci Kotov v. Rusko, sťažnosť č. 54522/00,

bod 110). Štáty majú povinnosť prijať pozitívne opatrenia na ochranu práva pokojne užívať

majetok obzvlášť v prípade existencie priamej spojitosti medzi opatrením, ktoré môže

jednotlivec legitímne očakávať od verejnej autority, a účinnom pokojnom užívaní jeho

majetku (rozsudok ESĽP z 30. 11. 2004 vo veci Öneryildiz v. Turecko, sťažnosť

č. 48939/99, bod 134; rozsudok ESĽP z 22. 11. 2007 vo veci Ukraine-Tyumen v. Ukrajina,

sťažnosť č. 22603/02, body 58 a 61). Rovnako aj v horizontálnych vzťahoch medzi

súkromnými osobami alebo entitami možno zvažovať verejný záujem, ktorý môže ukladať

štátu určité pozitívne povinnosti (rozsudok ESĽP z 22. 6. 2004 vo veci Broniowski

v. Poľsko, sťažnosť č. 31443/96, bod 143; rozsudok ESĽP z 29. 1. 2013 vo veci Zolotas

(No. 2) v. Grécko, sťažnosť č. 66610/09, body 39, 53-54).

62. Podľa judikatúry ESĽP štát požíva širokú mieru uváženia pri prijímaní

pozitívnych opatrení zameraných na ochranu práva pokojne užívať majetok. Jednotlivcovi

má byť poskytnutá dostatočná možnosť účinne namietať opatrenie uložené mu štátom

obmedzujúce jeho právo pokojne užívať majetok. Právo na právnu ochranu odvodzované od

práva vlastniť dopĺňa korešpondujúcu ochranu podľa čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 1

dodatkového protokolu. V sporoch medzi súkromnými osobami má štát povinnosť

zabezpečiť súdny proces, ktorý ponúka nevyhnutné procesné garancie a ktorý umožňuje

vnútroštátnym súdom rozhodovať účinne a spravodlivo akékoľvek spory medzi

súkromnými osobami (rozsudok ESĽP z 3. 4. 2012 vo veci Kotov v. Rusko, sťažnosť

č. 54522/00, body 114 a 117), spory týkajúce sa ochrany vlastníctva nevynímajúc, sledujúc

tým splnenie ich povinnosti rešpektovať princíp právneho štátu (angl. rule of law)

a požiadavku zamedzenia arbitrárnosti (ľubovôle). Podľa ústavného súdu napadnutá právna

úprava nevybočuje z rámca uvedených požiadaviek základného práva pokojne užívať

majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu vyplývajúcich z judikatúry ESĽP.

63. Ani argument skupiny poslancov týkajúci sa skutočnosti, že zápisom záujmového

združenia vlastníkov reklamných stavieb do príslušného registra vedeného ministerstvom

„záujmové združenie ako subjekt, ktorý nie je orgánom verejnej moci, môže svojou

činnosťou (odstránením reklamnej stavby) v podstate nahrádzať verejnú moc“, pričom

„legálne násilie by v právnom štáte malo prináležať výlučne orgánom verejnej moci...“,

nemožno prijať. V právnom štáte je prípustné, ak zákon v určitých prípadoch zverí výkon

ochrany práv alebo právom chránených záujmov aj iným subjektom, ako je orgán verejnej

moci.

64. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie § 88 ods. 6, 7

a 8 stavebného zákona je v súlade s a dodatkového protokolu, a preto

návrhu skupiny poslancov v časti namietajúcej nesúlad napadnutej právnej úpravy

s uvedeným článkom a dodatkového protokolu nevyhovel.

65. Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako

to je uvedené vo výroku 1 tohto nálezu.

VI. K namietanému nesúladu § 129a ods. 2 stavebného zákona s čl. 1 ods. 1

prvou vetou, prvou vetou a ods. 2 a

66. Sudkyňa spravodajkyňa predložila aj návrh na vyslovenie, že ustanovenie § 129a

ods. 2 stavebného zákona nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 1 prvou vetou

a ods. 2 a .

67. Podľa ústavný súd rozhoduje v pléne vo veciach uvedených

v čl. 136 ods. 1 a 2. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých

sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

68. Podľa sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.

69. V zmysle v spojení s ustanovením zákona o ústavnom

súde je ústavný súd spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní

prítomných aspoň sedem sudcov.

70. Podľa plénum ústavného súdu sa uznáša

nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa

zamietne.

71. V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu boli prítomní

deviati sudcovia. Za návrh malo hlasovať minimálne 7 sudcov, inak je potrebné považovať

návrh za zamietnutý. Na tomto rokovaní pléna sudkyňa spravodajkyňa oboznámila

prítomných s obsahom návrhu a s okolnosťami podstatnými pre rozhodnutie pléna

ústavného súdu.

72. Pri hlasovaní o návrhu sudkyne spravodajkyne v časti navrhovaného nesúladu

ustanovenia § 129a ods. 2 stavebného zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 1 prvou

vetou a ods. 2 a nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov

všetkých sudcov.

73. Vzhľadom na uvedené bol návrh vo zvyšnej časti podľa čl. 131 ods. 1 druhej

a tretej vety a zamietnutý z procesných dôvodov

(bod 2 nálezu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2017