Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 16/08

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 7. mája 2008

predbežne prerokoval návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zastúpeného

predsedom senátu JUDr. I. R., na začatie konania o súlade

Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov v časti „Za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto...

bol pracovne zaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej

Štátnej bezpečnosti podľa prílohy č. 1 alebo bývalej spravodajskej správy Generálneho

štábu Československej ľudovej armády do 31. decembra 1989 s výnimkou osoby, ktorá

vykonávala v týchto štruktúrach len obslužné alebo len zabezpečovacie činnosti“ s čl. 12

ods. 1 prvou vetou v spojení s a takto

rozhodol:

Návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o d m i e t a ako neprípustný.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 18. marca 2008

doručený návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo

„navrhovateľ“), zastúpeného predsedom senátu JUDr. I. R., na začatie konania o súlade §

14 ods. 1 o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných

skutočností“) v časti „Za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto... bol

pracovne zaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej

bezpečnosti podľa prílohy č. 1 alebo bývalej spravodajskej správy Generálneho štábu

Československej ľudovej armády do 31. decembra 1989 s výnimkou osoby, ktorá

vykonávala v týchto štruktúrach len obslužné alebo len zabezpečovacie činnosti“ s čl. 12

ods. 1 prvou vetou v spojení s (ďalej len

„ústava“).

Najvyšší súd podal uvedený návrh v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou

[

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)].

Z návrhu vyplýva, že navrhovateľ podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v konaní vedenom pod sp. zn. prejednáva

právnu vec žalobcu Mgr. I. Š., B. (ďalej len „žalobca“), právne zastúpeného advokátom

JUDr. J. M., B., proti žalovanému Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na

preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. p. VPR NBÚ-2067-1/2006 z 19. októbra 2006, ktorým žalovaný

zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu (ďalej len

„NBÚ“) č. p. PB-12488-15/2004-Ž-28161 z 22. februára 2005. Označeným rozhodnutím

NBÚ rozhodol, že žalobcu podľa § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností

nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, pretože ide o osobu, ktorá bola

pracovne zaradená a aktívne vykonávala činnosť v štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti.

Príslušný senát najvyššieho súdu uznesením č. k. -62 z 24. októbra 2007

konanie podľa prerušil s tým, že postúpi ústavnému súdu návrh

na zaujatie stanoviska.

Podľa návrhu „Najvyšší súd zistil, že žalobca Mgr. I. Š. v žalobe namietal, že

napadnutými rozhodnutiami, ktorých zákonnosť súd preskúmava, boli porušené jeho ľudské

práva zaručené , a to , č1. 12 ods. 1 a ods. 2, a . Tvrdil,

že ust. o ochrane utajovaných skutočností hrubým,

nedemokratickým spôsobom profesionálne diskriminuje bývalých pracovníkov inštitúcií

uvedených v prílohe č. 1 tohto zákona, hoci už nepracujú na úseku ozbrojených síl,

Slovenskej informačnej služby, alebo orgánov policajného zboru. Tento zákon retroaktívne

po 18 rokoch po zmene spoločenského systému začal diskriminovať určitú kategóriu ľudí

bez rozdielu a skúmania, či ten koho sa to týka porušil vtedajšie zákony alebo nie. Tento

zákon postihuje ľudí formou kolektívnej viny. Žalobca uviedol, že úrad ho diskriminuje

takmer po 20 rokoch v ďalšom profesionálnom raste pre príslušnosť k ŠTB pred rokom

1989, z ktorej odišiel ešte pred rokom 1989 na vlastnú žiadosť, pričom úrad objektívne

nezhodnotil následné obdobie jeho činnosti po roku 1989, kedy počas práce v Slovenskej

informačnej službe nasadzoval život, ktoré skutočnosti neboli predmetom skúmania jeho

bezpečnostnej spoľahlivosti.

Žalobca v čl. V. žaloby uviedol, že ako môže byť zaručená rovnosť práv občanov

Slovenskej republiky v otázkach tzv. bezpečnostných previerok v zmysle

SR, keď dňa 2. 4. 1990 nariadil vtedajší minister vnútra ČSFR R. S. vyňať z evidencie

Štatisticko-evidenčného odboru (SEO) a Vnútornej a organizačnej správy FMV (VOS)

evidenčné karty a ďalšie materiály prezidenta republiky, poslancov Federálneho

zhromaždenia, poslancov ČNR a SNR a predákov politických strán. Materiály uvedených

osôb nechal uložiť do plechových obalov a zapečatiť. Taktiež dal príkazy, aby mu boli

okamžite signalizované prípady, pokiaľ by sa niekto snažil tieto osoby lustrovať.

Súčasne predložil fotokópiu pokynu Federálního ministra vnitra k zajištění ochrany

údajov v evidencích statisticko evidenčního odboru vnitřní a organizační správy federálního

ministerstva vnitra zo dňa 2. 4. 1990 (čl. 36 spisu).

Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 22. 10. 2007 (čl. 55) namietal, že súčasný

sa v praxi neuplatňuje na princípe rovnosti. Inak by sa nestalo, že

vo vysokej politike pôsobia bez previerok osoby, ktoré boli príslušníci tzv. ŠTB alebo jej

agentmi a poukazoval na prílohu, v ktorej tieto osoby vymenoval (čl. 57 spisu).“.

Z návrhu ďalej vyplýva, že najvyšší súd v rámci preskúmania zákonnosti

napadnutých rozhodnutí vykonal analýzu zákonného pojmu bezpečnostná spoľahlivosť

osoby použitého v § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností a zistil, že zákon

rozčlenil bezpečnostne nespoľahlivé osoby do 3 kategórií:

1. ten, kto uviedol nepravdivé údaje v osobnom dotazníku, v bezpečnostnom dotazníku

alebo pri bezpečnostnom pohovore;

2. ten, kto bol pracovne zaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach

bývalej Štátnej bezpečnosti podľa prílohy č. 1 alebo bývalej spravodajskej správy

Generálneho štábu Československej ľudovej armády do 31. decembra 1989 s výnimkou

osoby, ktorá vykonávala v týchto štruktúrach len obslužné alebo len zabezpečovacie

činnosti, alebo vedome spolupracoval s týmito štruktúrami;

3. alebo ten, u koho bolo zistené bezpečnostné riziko.

Podľa názoru najvyššieho súdu „kategórie bezpečnostne nespoľahlivých osôb nie sú

v zákone vymedzené rovnomerne, individuálnymi znakmi, ale kategória pod hore uvedeným

bodom 2, do ktorej patrí aj žalobca, je vymedzená výlučne druhovými - normatívnymi

znakmi, tzn. bezpečnostná nespoľahlivosť je dikciou zákona založená na formálnej

príslušnosti navrhovaných osôb k už zaniknutej organizácii, bez možnosti zohľadnenia

individuálnych prvkov bezpečnostného rizika ( ), ktoré

môžeme hodnotiť ako kauzálne a materiálne k individuálnej bezpečnostnej spoľahlivosti. Za

bezpečnostnú nespoľahlivú osobu sa v zmysle dotknutej časti ust. § 14 ods. 1 ustanovenia

zákona o ochrane utajovaných skutočností považuje výlučne príslušnosť k uvedeným

zaniknutým organizáciám. Preto i napadnuté rozhodnutia Národného bezpečnostného

úradu i Výboru národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí

Národného bezpečnostného úradu v danom prípade sú založené iba na zistení, že

navrhovaná osoba bola príslušníkom ustanovenej štruktúry bývalej Štátnej bezpečnosti

uvedenej v prílohe č. 1.

Pojem bezpečnostnej nespoľahlivosti v zákone, založený výlučne na druhovej

príslušnosti k už zaniknutej (neaktívnej) organizácii je v zjavnom rozpore s účelom zákona

o ochrane utajovaných skutočností, pretože bezpečnostná nespoľahlivosť a bezpečnostné

riziko majú z hľadiska účelu zákona materiálny charakter a musia byť vždy

individualizované u každej navrhovanej osoby konkrétnymi skutočnosťami. Dikcia zákona

u tejto kategórie osôb individualizáciu neumožňuje. Ak bola navrhovaná osoba

príslušníkom ustanovenej štruktúry bývalej Štátnej bezpečnosti, už sa u nej nezisťuje

existencia niektorého z materiálne vymedzených bezpečnostných rizík uvedených v ust. § 14

ods. 2

Najvyšší súd poukazuje ďalej na to, že ustanovenie o bezpečnostnej nespoľahlivosti

príslušníkov ustanovených štruktúr bývalej Štátnej bezpečnosti nie je zákonom časovo

obmedzené, ktorá skutočnosť sa javí ako rozpor zo zásadou proporcionality. Žalobca

v čl. VII žaloby poukazoval na to, že je diskriminovaný takmer po 20 rokoch pre jeho

činnosť v rokoch 1982 - 1987. Pri bezpečnostnom pohovore uviedol dôvody, pre ktoré

v roku 1987 na vlastnú žiadosť zo služieb ZNB odišiel. Tieto však neboli považované za

relevantné, vzhľadom na dikciu ust.

Najvyšší súd za konfliktnú s SR považuje aplikačnú prax podľa dikcie

zákona, ktorá bezpečnostnú nespoľahlivosť zakladá na formálnom zistení, že navrhovaná

osoba bola evidovaná ako príslušník ustanovenej štruktúry bývalej ŠTB, pričom navyše táto

evidencia má vzhľadom na vyňatie časti príslušníkov ŠTB z nej, selektívny charakter.“.

Na tomto základe najvyšší súd navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho návrhu vydal

tento nález:

«Ustanovenie o ochrane utajovaných skutočností

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v časti tohto ustanovenia, kde sa uvádza, že „... za

bezpečnostne spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto bol pracovne zaradený a aktívne

vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti podľa prílohy č.

1 alebo bývalej spravodajskej správy Generálneho štábu Československej ľudovej armády

do 31. decembra 1989 s výnimkou osoby, ktorá vykonávala v týchto štruktúrach len

obslužné alebo len zabezpečovacie činnosti“ nie je v súlade s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 3,

prvá veta .»

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak

ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že podľa má

právomoc rozhodnúť o návrhu podanom najvyšším súdom, ktorý je aktívne legitimovaný na

podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov [§ 18 ods. 1 písm. d)

v spojení s ], sa pri predbežnom prerokovaní sústredil

na posúdenie otázky, či je návrh najvyššieho súdu prípustný.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd z evidencie svojej doterajšej rozhodovacej činnosti zistil, že predmetom

konania vedeného pod sp. zn. bol návrh generálneho prokurátora Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na začatie konania o súlade viacerých

ustanovení zákona o ochrane utajovaných skutočností s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2,

, prvou vetou, a 3, a s

a s čl. 6 ods. 1 prvou vetou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“). Medzi ustanoveniami uvedeného zákona, ktorých nesúlad s označenými

ustanoveniami a dohovoru v tomto konaní ústavný súd posudzoval, bol aj

zákona o ochrane utajovaných skutočností v časti „... kto bol pracovne zaradený a aktívne

vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti podľa prílohy

č. 1 alebo bývalej spravodajskej správy Generálneho štábu Československej ľudovej armády

do 31. decembra 1989 s výnimkou osoby, ktorá vykonávala v týchto štruktúrach len

obslužné alebo len zabezpečovacie činnosti, alebo vedome spolupracoval s týmito

štruktúrami.“.

Ústavný súd v označenom konaní nálezom č. k. -67 z 19. októbra 2005

(ďalej len „dotknutý nález“) takto rozhodol:

„1. Ustanovenie až 7 o ochrane utajovaných

skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou

vetou, a s .

2. Návrh na začatie konania v časti namietajúcej nesúlad ustanovenia § 12 ods. 2

o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení

niektorých zákonov s prvou vetou, a s

Slovenskej republiky zamieta.

3. Návrhu na začatie konania vo zvyšnej časti nevyhovuje.“

Z výrokovej časti dotknutého nálezu sa na § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných

skutočností vzťahuje bod 3 výroku, z ktorého vyplýva, že ústavný súd v konaní sp. zn.

rozhodol, že napadnutá časť § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných

skutočností je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4

prvou vetou, a 3, a s a s prvou

vetou dohovoru, čomu zodpovedá aj príslušná časť odôvodnenia dotknutého nálezu.

Najvyšší súd si bol vedomý uvedenej skutočnosti, čo výslovne pripomína aj

v úvodnej časti svojho návrhu, v ktorej uvádza:

«Najvyšší súd SR podáva návrh s vedomím, že Ústavný súd SR nálezom

č. k. -67 zo dňa 19. 10. 2005 rozhodol o návrhu generálneho prokurátora na

začatie konania o súlade ust. o ochrane utajovaných

skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v časti počínajúcej slovami „... kto bol

pracovne zaradený...“ a končiacej slovami „... s týmito štruktúrami“ s čl. 1 ods. 1, prvou

vetou, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4 prvou vetou, čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 35 ods. 1

a s a s , prvou vetou Dohovoru

o ochrane ľudských práv základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 tak, že v tejto

časti návrhu generálneho prokurátora nevyhovel.

Podaným návrhom Najvyšší súd SR žiada o preskúmanie súladu dotknutého

ustanovenia zákona s , prvá veta , podľa ktorého

ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach a s Slovenskej

republiky, podľa ktorého zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť

rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Najvyšší súd pri podávaní tohto návrhu zohľadnil skutočnosti tvrdené žalobcom

Mgr. I. Š. v žalobe, že dotknuté ustanovenie zákona o ochrane utajovaných skutočností i

jeho aplikácia narušuje princíp rovného zaobchádzania, princíp rovnosti v právach.»

Na základe uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či vzhľadom na predmet

konania sp. zn. a obsah dotknutého nálezu možno v zmysle § 24 písm. a)

považovať návrh najvyššieho súdu za vec, o ktorej ústavný súd už

rozhodol.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že:

1. Časti § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností napadnuté v návrhu

generálneho prokurátora, o ktorom sa rozhodlo v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a v návrhu najvyššieho súdu, nie sú celkom identické.

2. Návrh generálneho prokurátora smeroval k preskúmaniu napadnutej časti § 14

ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2,

, prvou vetou, a 3, a s

a s čl. 6 ods. 1 prvou vetou dohovoru, zatiaľ čo návrh najvyššieho súdu smeruje

k preskúmaniu napadnutej časti § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností

s prvou vetou v spojení s .

1. Označeným návrhom generálneho prokurátora bola napadnutá nasledovná časť

§ 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností:

„... kto bol pracovne zaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených

štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti podľa prílohy č. 1 alebo bývalej spravodajskej

správy Generálneho štábu Československej ľudovej armády do 31. decembra 1989

s výnimkou osoby, ktorá vykonávala v týchto štruktúrach len obslužné alebo len

zabezpečovacie činnosti, alebo vedome spolupracoval s týmito štruktúrami.“

V tomto konaní je návrhom navrhovateľa napadnutá časť § 14 ods. 1 zákona

o ochrane utajovaných skutočností:

„Za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto... bol pracovne zaradený

a aktívne vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti podľa

prílohy č. 1 alebo bývalej spravodajskej správy Generálneho štábu Československej ľudovej

armády do 31. decembra 1989 s výnimkou osoby, ktorá vykonávala v týchto štruktúrach len

obslužné alebo len zabezpečovacie činnosti.“

Obsah § 14 ods. 1 zákona o utajovaných skutočnostiach tvorí právna norma, ktorej

účelom je ustanoviť, koho nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu. Táto

právna norma sa skladá z predvetia „Za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten,

kto...“ a zostávajúcej časti textu, ktorý je formulovaný v alternatívach, t. j. tak, že

ustanovuje viacero podmienok, po naplnení ktorých platí citované predvetie. Konkrétne

potom z rozoberanej právnej normy vyplýva, že za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa

nepovažuje

a) ten, kto uviedol nepravdivé údaje v osobnom dotazníku, v bezpečnostnom

dotazníku alebo pri bezpečnostnom pohovore,

b) ten, kto bol pracovne zaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených

štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti podľa prílohy č. 1 alebo bývalej spravodajskej

správy Generálneho štábu Československej ľudovej armády do 31. decembra 1989

s výnimkou osoby, ktorá vykonávala v týchto štruktúrach len obslužné alebo len

zabezpečovacie činnosti,

c) ten, kto vedome spolupracoval s týmito štruktúrami, alebo

d) ten, u koho bolo zistené bezpečnostné riziko.

Z porovnania citovaných častí § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností

napadnutých návrhom najvyššieho súdu a návrhom generálneho prokurátora vyplýva, že

návrhom generálneho prokurátora, o ktorom ústavný súd rozhodol v konaní vedenom

ústavným súdom pod sp. zn. formálne síce nebolo napadnuté predvetie

označeného ustanovenia „Za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto...“, ale

vzhľadom na jeho organické spojenie so zostávajúcou časťou textu možno formulovať

záver, že ústavný súd v konaní sp. zn. nemohol posudzovať nesúlad napadnutej

časti zákona o utajovaných skutočnostiach s označenými ustanoveniami

izolovane, ale len v organickom spojení s citovaným predvetím. Tento záver odôvodnenie

nálezu č. k. -67 z 19. októbra 2005 v plnom rozsahu potvrdzuje. Zároveň

z obsahu návrhu generálneho prokurátora a dotknutého nálezu vyplýva, že v konaní sp. zn.

posudzoval ústavný súd § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností

v širšom rozsahu, pretože sa zaoberal aj tou časťou zostávajúceho textu, ktorá je označená

vyššie ako bod c) [„ten, kto vedome spolupracoval s týmito štruktúrami“].

2. Z návrhu generálneho prokurátora vyplýva, že sa ním (formálne) nedožadoval

vyslovenia rozporu namietanej časti § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností

s prvej vety a .

Podľa prvej vety ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti

i v právach.

Podľa zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu predstavuje právny celok,

ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne

a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločensky upravený vzťah upravuje jedinou normou

(). Každé ustanovenie treba interpretovať a uplatňovať

v nadväznosti na iné normy , pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť

(), a preto ústavný súd opakovane vyslovil názor, že ustanovenia sa

vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem (,

, , , , , m. m.

atď.).

Prostredníctvom prvej vety ústavodarca vo všeobecnej rovine

vyjadril ústavný princíp rovnosti, ktorý nepochybne tvorí aj integrálnu súčasť generálneho

princípu demokratického a právneho štátu vyjadreného v prvej vete .

Obdobný účel plní aj , podľa ktorého základné práva a slobody sa

zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti,

jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho

nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Ústavný

princíp rovnosti je vyjadrený aj v , ktorého účelom je garantovať rovnosť

pri obmedzovaní všetkých základných práv a slobôd. Okrem tohto tvoria súčasť aj

špeciálne ustanovenia o rovnosti, napr. rovnosť vlastníckeho práva všetkých vlastníkov

( druhá veta ), rovnosť volebného práva ( ), rovnosť

prístupu občanov k voleným a iným verejným funkciám ( ) atď.

Všetky ustanovenia o rovnosti treba vnímať, interpretovať a uplatňovať

v organickej väzbe, čo zvlášť platí o tých ustanoveniach , ktoré sú formulované vo

všeobecnej podobe ( prvá veta, a ), keďže

predstavujú základné východisko uplatnenia princípu rovnosti v konkrétnom prípade, resp.

v konkrétnej situácii.

Ustanovenie prvej vety predstavuje vyjadrenie ústavného

princípu rovnosti v najvšeobecnejšej podobe. Vo vzťahu k tomuto ustanoveniu

ústavný súd už v konaní sp. zn. uviedol: „Prvou vetou SR

priznáva rovnaké práva všetkým ľudským bytostiam.“. Inými slovami, označené

ustanovenie vo všeobecnej podobe garantuje rovnosť v jej prirodzenoprávnom

poňatí, t. j. ľudia sa rodia rovní a sú rovní v zmysle svojej fyzickej existencie. Takto

všeobecne ponímaná rovnosť si ale vyžaduje konkretizáciu pre jednotlivé skupiny subjektov

práva, konkrétne právne prípady a právne situácie. V zásade môžeme hovoriť o troch

úrovniach konkretizácie:

a) všeobecnej konkretizácii z hľadiska rovnosti všetkých subjektov práva pred

zákonom bez ohľadu na ich postavenie (charakteristiku) [čl. 12 ods. 1 prvá veta v spojení

s ],

b) všeobecnej konkretizácii z hľadiska rovnosti subjektov práva pri obmedzovaní

(všetkých) základných práv a slobôd [čl. 12 ods. 1 prvá veta a čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 12

ods. 2 ],

c) špeciálnej konkretizácii z hľadiska rovnosti dotknutých skupín subjektov práva

v špeciálnych prípadoch a situáciách vo vzťahu ku konkrétnym základným právam alebo

slobodám [čl. 12 ods. 1 prvá veta, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 v spojení s špeciálnymi

ustanoveniami o rovnosti].

V danom prípade postačuje na posúdenie návrhu navrhovateľa z hľadiska jeho

prípustnosti [ ] poukázať v naznačených súvislostiach

na vzťahy medzi prvou vetou, a .

Na spoločný základ a účel prvej vety a poukázal

ústavný súd už napr. v konaní sp. zn. , keď vyslovil, že zásady uvedené v čl. 12

ods. 1 a 2 v súhrne vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv

človeka a majú univerzálny charakter. Sú to ústavné direktívy adresované predovšetkým

orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky

nemôžu byť zásadne priamo aplikované v individuálnych záležitostiach (m. m. tiež napr.

atď.).

Ustanovenie je všeobecným pravidlom o rovnosti, ktoré

predstavuje všeobecnú konkretizáciu prvej vety , pretože

prostredníctvom neho sa prirodzenoprávne poňatie rovnosti posúva do roviny právnej. Toto

ustanovenie slúži na generálnu ochranu pred diskrimináciou a vo svojej podstate

vyjadruje rovnosť všetkých ľudí pred zákonom, pričom v tomto zmysle je adresované

všetkým orgánom verejnej moci, ktoré musia vo vzťahu ku všetkým jednotlivcom

(subjektom práva), k ich právam a slobodám z hľadiska ich uskutočňovania a uplatňovania

pristupovať rovnako, bez ohľadu na okolnosti predpokladané samotnou (pohlavie,

rasu, farbu pleti...) [porovnaj Čič, M. a kol.: Komentár k .

Matica Slovenská 1997, s. 73 - 74; tiež Palúš, I. - Somorová, Ľ.: Štátne právo Slovenskej

republiky. Košice UPJŠ 2002, s. 107 - 108]. Z uvedeného tiež vyplýva, že v konkrétnom

prípade nemožno interpretovať a uplatniť prvú vetu izolovane,

t. j. minimálne bez spojenia s , ktoré je jeho všeobecným pozitívno-

právnym vyjadrením formulujúcim vo vzťahu ku všetkým orgánom verejnej moci

konkrétny právne relevantný zákaz (zákaz diskriminácie - druhá veta ).

Obdobné závery možno vyvodiť aj zo vzťahu (spojenia) medzi čl. 12 ods. 1 prvou

vetou a na jednej strane a , ktoré vo všeobecnej

rovine vyjadruje požiadavku (princíp) rovnosti ako jednu z kľúčových materiálnych

podmienok obmedzenia všetkých základných práv a slobôd. Inými slovami, pri skúmaní

otázky, či v konkrétnom prípade (situácii) súvisiacim s uplatňovaním základných práv alebo

slobôd došlo, alebo nedošlo k porušeniu ústavného princípu rovnosti pred zákonom, treba

najprv preskúmať to, či pri obmedzovaní niektorého základného práva alebo slobody bol,

alebo nebol rešpektovaný príkaz vyjadrený v , podľa ktorého zákonné

obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré

spĺňajú ustanovené podmienky, t. j. z hľadiska skúmania porušenia princípu rovnosti pri

obmedzovaní niektorého základného práva alebo slobody je nemysliteľná interpretácia

a aplikácia ustanovení prvej vety a bez spojenia s

ods. 3 .

Opierajúc sa o uvedené závery ústavný súd zdôraznil, že v konaní o návrhu

generálneho prokurátora vedenom pod sp. zn. posudzoval súlad § 14 ods. 1

zákona o ochrane utajovaných skutočností s , pričom toto posudzovanie

implicitne nepochybne zahŕňalo z hľadiska organickej väzby medzi a 2

aj posúdenie jeho súladu s prvou vetou a v konkrétnych okolnostiach

prípadu aj posúdenie jeho súladu s z hľadiska jeho rešpektovania vo

vzťahu k namietanému porušeniu základného práva dotknutých fyzických osôb podľa čl. 35

ods. 1 . Tento záver potvrdzuje aj príslušná časť odôvodnenia dotknutého nálezu,

v ktorej sa okrem iného uvádza:

«Rovnosť je v texte vyjadrená (či už priamo alebo nepriamo) napr. v

ods. 1 a 2 a v čl. 13 ods. 2 (z nasledujúcej citácie vyplýva, že správne malo byť „čl. 13

ods. 3“, pozn.), podľa ktorého: „Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.“

Premietnuté na označené a uvedené osoby to znamená, že zákonné obmedzenia

základného práva podľa , ktoré sú obsiahnuté v a v

ods. 2 písm. c) bode 12 zákona, musia platiť pre tieto osoby rovnako. To znamená bez

ohľadu na to, či ich bezpečnostná spoľahlivosť už bola úspešne posúdená pred 1. májom

2004 (účinnosť zákona) alebo bude posudzovaná až po ňom. Všetky totiž spĺňajú svojou

charakteristikou ustanovené podmienky a spomenutá rôznosť v čase nie je v týchto

súvislostiach z hľadiska princípu rovnosti relevantná.

Rôznosť v čase je relevantná z hľadiska princípu právnej istoty a zákazu retroaktivity

(ako jeho súčasti), pričom z tejto rôznosti vyplývajú dve rozdielne skupiny osôb. Prvá

nadobudla právo za účinnosti predošlej právnej úpravy a očakáva, že v budúcnosti toto

bude rešpektované, zatiaľ čo druhá bude posudzovaná podľa súčasnej právnej úpravy.

Tento rozdiel medzi skupinami osôb znamená, že zákaz retroaktivity sa vzťahuje len na prvú

skupinu.

Ústavné princípy rovnosti a právnej istoty (teraz reprezentovaný zákazom nepravej

retroaktivity) sú v tomto prípade v takom napätí, že nemôžu spolu koexistovať, a preto treba

vyriešiť, ktorému z nich dať prednosť.

V prospech rovnosti hovorí nielen to, že na rozdiel od právnej istoty je explicitne

vyjadrená v texte , ale najmä to, že bez jej preferencie by nebolo možné dôsledne

realizovať účel zákona...»

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol nálezom č. k. -67 z 19. októbra 2005, a preto

ho ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu neprípustnosti [ ].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2008