Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 10/99

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 1999 v senáte

zloženom z predsedu JUDr. Jána Drgonca a zo sudcov JUDr. Júliusa Černáka a JUDr. Anny

Danielčákovej vo veci podnetu J. Č., bytom B., a občianskeho združenia O. so sídlom B.,

obaja zastúpení JUDr. J. H., advokátom Advokátskej kancelárie B., na začatie konania o

porušení práva na informácie priznaného čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2

a v spojení s Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Ústrednej volebnej komisie pre voľby do Národnej

rady Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

1. Právo J. Č. a občianskeho združenia O. priznané a 2

Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a rozhodnutím Ústrednej volebnej komisie pre voľby do Národnej rady

Slovenskej republiky p o r u š e n é b o l o .

2. Vo zvyšnej časti podnetu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) dostal 21. decembra

1998 podnet J. Č., bytom B., zastúpeného JUDr. J. H., advokátom Advokátskej kancelárie

B., v ktorom namietol porušenie práva na informácie priznaného čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení

s a 2 (ďalej len „“). Právny zástupca

v mene predkladateľa podnetu doplnil podnet 29. decembra 1998 tak, že uvedeným

podnetom napádajú aj porušenie čl. 10 ods. 1 v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

J. Č. je členom občianskeho združenia registrovaného Ministerstvom vnútra

Slovenskej republiky pod názvom Združenie pre spravodlivé voľby (od 8. februára 1999 má

názov Občianske oko). Za cieľ si určilo prispieť aj k slobodnému, demokratickému a

spravodlivému priebehu volieb do Národnej rady Slovenskej republiky konaných

v septembri 1998. Združenie na dosiahnutie uvedeného cieľa pripravilo projekt Občianske

oko ´98 na prípravu dobrovoľníkov – pozorovateľov priebehu volieb. Dňa 4. septembra

1998 výkonný riaditeľ Združenia požiadal Ústrednú volebnú komisiu o udelenie akreditácie

pre pozorovateľov organizovaných v rámci projektu Občianske oko ´98. Ústredná volebná

komisia žiadosť 11. septembra 1998 prerokovala a uznesením zamietla. Na opakovanú

žiadosť Združenia nereagovala.

Uvedený postup Ústrednej volebnej komisie, ktorý mal za následok nemožnosť

zúčastniť sa zratúvania hlasov v miestnostiach okrskových volebných komisií, označil

predkladateľ podnetu J. Č. za porušenie práva na informácie a ich slobodné vyhľadávanie,

ktoré je zaručené a 2 v spojení s veta prvá a

SR, ako aj čl. 10 ods. 1 v spojení s čl. 14 Dohovoru. K porušeniu označených práv došlo

postupom a rozhodnutím Ústrednej volebnej komisie pre voľby do Národnej rady

Slovenskej republiky.

Ústavný súd SR podnet podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.

v znení neskorších predpisov“) predbežne prerokoval na neverejnom

zasadnutí dňa 19. januára 1999 a podľa § 25 ods. 3 citovaného zákona ho uznesením prijal

na konanie.

Ústavný súd SR dostal 21. decembra 1998 aj podnet právnickej osoby Združenia pre

spravodlivé voľby (od 8. 2. 1999 je názov občianskeho združenia O.), B., zastúpeného

JUDr. J. H., advokátom Advokátskej kancelárie B.

Predkladatelia podnetu uviedli, že dňa 20. júla 1998 bolo Ministerstvom vnútra SR

zaregistrované občianske združenie s názvom Združenie pre spravodlivé voľby. Toto

združenie si vo svojich stanovách za základný cieľ určilo prispieť k tomu, aby parlamentné

voľby v septembri 1998 i komunálne voľby v novembri 1998 boli demokratické, slobodné a

spravodlivé. Za týmto účelom Združenie pripravilo projekt Občianske oko ´98 ako

prostriedok občianskeho monitorovania volieb. Cieľom tohto projektu bolo získať a

vyškoliť na celom Slovensku čo najviac občanov – dobrovoľníkov, ktorí budú bez nároku

na odmenu vo volebných miestnostiach pozorovať priebeh volieb, pričom sa zaviažu

vykonávať túto činnosť bez akéhokoľvek zásahu do volebného procesu, striktne nezávisle a

v súlade s platným právnym poriadkom. Na základe informácií získaných od týchto

pozorovateľov potom Združenie pre spravodlivé voľby plánovalo vydať záverečnú správu,

komplexne hodnotiacu priebeh volebného procesu.

Dňa 24. augusta 1998 Ústredná volebná komisia rozhodla o akreditácii

pozorovateľov Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) pre parlamentné

voľby, t. j. v zmysle o voľbách do Slovenskej národnej rady

v znení neskorších predpisov (ďalej len „ v znení neskorších

predpisov“ alebo „volebný zákon“) udelila týmto pozorovateľom povolenie, aby boli

prítomní v miestnostiach, kde budú okrskové volebné komisie zratúvať odovzdané hlasy.

Dňa 4. septembra 1998 sa výkonný riaditeľ Združenia pre spravodlivé voľby listom

obrátil na Ústrednú volebnú komisiu so žiadosťou o akreditáciu domácich pozorovateľov

organizovaných v rámci projektu Občianske oko ´98.

Dňa 11. septembra 1998 Ústredná volebná komisia na svojom zasadnutí prerokovala

žiadosť Združenia pre spravodlivé voľby a po diskusii ju hlasovaním zamietla.

Dňa 17. septembra 1998 sa výkonný riaditeľ Združenia pre spravodlivé voľby listom

obrátil na Ústrednú volebnú komisiu s opakovanou žiadosťou o akreditáciu domácich

pozorovateľov. Touto žiadosťou sa už Ústredná volebná komisia nezaoberala.

Predkladatelia podnetu namietli, že v dôsledku rozhodnutia Ústrednej volebnej

komisie z 11. septembra 1998 im bolo znemožnené uplatniť právo na informácie zaručené

SR i Dohovorom.

Predkladatelia podnetu navrhli, aby Ústavný súd SR nálezom rozhodol, že postupom

a rozhodnutím Ústrednej volebnej komisie vo voľbách do Národnej rady Slovenskej

republiky zo dňa 11. septembra 1998, ktorým bolo odmietnuté udelenie akreditácie

domácemu pozorovateľovi – Združeniu pre spravodlivé voľby, a tým nebolo dané povolenie

členom tohto združenia byť prítomní v miestnostiach, kde sa zratúvali hlasy, bolo porušené

právo Združenia pre spravodlivé voľby na informácie a ich slobodné vyhľadávanie,

prijímanie a rozširovanie podľa a 2 SR v spojení s prvá

veta a s SR.

Právny zástupca predkladateľa podnetu doplnil podnet 29. decembra 1998 tak, že

namietol aj porušenie čl. 10 ods. 1 v spojení s čl. 14 Dohovoru.

Dňa 3. mája 1999 doručil právny zástupca predkladateľov podnetu Ústavnému súdu

SR doplnok k Stanovám občianskeho združenia „Združenie pre spravodlivé voľby“,

z ktorého vyplýva, že rozhodnutím členskej schôdze z 8. februára 1999 sa názov

občianskeho združenia zmenil na Občianske oko.

V značnej časti podnetov, ako aj v ich doplnení zo dňa 29. decembra 1998

predkladatelia J. Č. a Združenie pre spravodlivé voľby zamerali svoju argumentáciu na

odôvodnenie príčin opodstatňujúcich prijatie ich podnetov na konanie pred Ústavným

súdom SR. Okrem iného uviedli: „Je nesporné, že popri štátnych orgánoch a orgánoch

územnej samosprávy právny poriadok SR predpokladá aj existenciu ďalších orgánov

verejnej správy, t. j. orgánov, ktorým platné právo zveruje právomoc autoritatívne

rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických či právnických osôb v oblasti verejnej

správy, pričom dotknuté osoby nie sú v rovnoprávnom postavení s orgánmi verejnej správy

a obsah rozhodnutia týchto orgánov nezávisí od ich vôle. Aj takéto orgány sú pasívne

legitimované k účastenstvu v takomto konaní.

Podľa : „Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“

V konaní o podnete možno preskúmať aj rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré

nie je rozhodnutím ústredného orgánu štátnej správy, miestneho orgánu štátnej správy ani

orgánu územnej samosprávy; ak

a) toto rozhodnutie sa týka základných práv a slobôd;

b) preskúmanie tohto rozhodnutia je vylúčené z právomoci všeobecného súdu.“

Ústavný súd SR pripísal tejto časti podnetu zásadný význam. V čase podania podnetu

už Ústredná volebná komisia SR fakticky neexistovala. Jej právomoci neboli prevedené na

iný štátny orgán Slovenskej republiky ani na nijaký iný orgán verejnej správy. O

namietnutom porušení základného práva Ústavný súd SR mohol rozhodnúť iba

v nesporovom konaní.

Ústavný súd SR vyslovil právny názor, podľa ktorého: „Nevyužitie jedného

procesného prostriedku nemožno nahrádzať uplatnením iného, zdanlivo použiteľného

prostriedku“ (). Preto Ústavný súd SR preskúmal, či predkladatelia podnetu

nemali iný právny prostriedok vhodný na uplatnenie namietnutého porušenia práva skôr,

počas existencie Ústrednej volebnej komisie SR.

Právomoc Ústavného súdu SR konať o ústavných sťažnostiach je vymedzená

taxatívne. „Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach proti právoplatným rozhodnutiam

ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov územnej

samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody občanov, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd“ ( SR). Ústredná volebná komisia SR je

orgánom verejnej správy (). Jej rozhodnutie nemôže byť predmetom konania

podľa SR.

Preskúmanie rozhodnutia Ústrednej volebnej komisie vydaného podľa § 32 zákona č.

v znení neskorších predpisov je podľa Občianskeho súdneho

poriadku vylúčené z právomoci všeobecných súdov. Porušenie práva zaručeného čl. 26

SR v okolnostiach prípadu predkladatelia podnetu mohli namietnuť len v konaní o

podnete podľa SR.

V nesporovom konaní orgán súdnej moci potvrdzuje právo oprávnenej osoby.

Ústavný súd SR v konaní o predloženom podnete prihliadol aj na deklaratórnosť

rozhodnutí, ktoré môže prijať v konaní o podnete a podnet prijal na konanie.

v znení neskorších predpisov v ustanovil: „Ak

tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred

Ústavným súdom primerane ustanovenia alebo Trestného

poriadku.“

Podľa : „V záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkove spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.“

V konaní o podnete J. Č. vedenom pod sp. zn. a o podnete Združenia pre

spravodlivé voľby vedenom pod sp. zn. išlo o veci, ktoré skutkove spolu

súvisia, pretože sa týkajú rozhodnutia Ústrednej volebnej komisie o neudelení akreditácie

pre domácich pozorovateľov organizovaných v rámci projektu Občianske oko ´98. Ústavný

súd SR uznesením z 19. januára 1999 podnet J. Č. a podnet Združenia pre spravodlivé

voľby spojil na spoločné konanie.

Za účastníka konania, ktorý porušil práva priznané SR a Dohovorom

označili predkladatelia oboch podnetov Ústrednú volebnú komisiu. Ústredná volebná

komisia ako orgán verejnej moci po splnení úloh spojených s voľbami do Národnej rady

Slovenskej republiky zanikla. Ústavný súd SR preto listom z 27. januára 1999 požiadal

ministra vnútra Slovenskej republiky Ing. Ladislava Pittnera, CSc., aby sa vyjadril

k priznaniu postavenia vedľajšieho účastníka v uvedenom konaní. Minister vnútra

Slovenskej republiky listom č. p. KM – 404/99 dňa 10. februára 1999 Ústavnému súdu SR

oznámil, že v konaní o podanom podnete nemôže byť účastníkom konania, a preto sa

k nemu ani nevyjadril.

Právny zástupca predkladateľov podnetu JUDr. J. H. na výzvu Ústavného súdu SR z

3. júna 1999 listom doručeným 9. júna 1999 oznámil, že v konaní o podnete netrvá na

ústnom pojednávaní. Ústavný súd SR uskutočnil spoločné konanie o podnetoch na

neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 1999 a o veci rozhodol.

II.

NÁMIETKA PORUŠENIA ČL. 26 ODS. 1 A 2

Združenie pre spravodlivé voľby namietlo porušenie svojich práv zaručených čl. 26

ods. 1 a 2 v spojení s a 2 SR a v spojení s Dohovoru

rozhodnutím Ústrednej volebnej komisie ako právnická osoba a J. Č. namietol porušenie

týchto práv ako fyzická osoba, ktorá sa mala ako pozorovateľ podieľať na realizácii

projektu Občianske oko ´98.

Dňa 11. septembra 1998 rozhodla Ústredná volebná komisia o odmietnutí žiadosti

Združenia pre spravodlivé voľby o udelenie povolenia podľa § 32 volebného zákona pre

domácich pozorovateľov organizovaných v rámci projektu Občianske oko ´98. Toto svoje

rozhodnutie Ústredná volebná komisia nijako neodôvodnila a predkladateľovi žiadosti ho

doručila až dodatočne.

Predkladatelia podnetu namietli, že uvedeným postupom Ústrednej volebnej komisie

došlo k zásahu do práva domácich pozorovateľov na informácie zaručeného čl. 26 ods. 1 a 2

SR. Tento zásah podľa názoru predkladateľov podnetu pritom nemožno hodnotiť

ako v demokratickej spoločnosti nevyhnutný na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť

štátu, verejného poriadku či ochranu verejného zdravia a mravnosti. Práve naopak, keďže

parlamentné voľby sú základným mechanizmom transferu štátnej moci od občanov (ako jej

nositeľov) na štátne orgány (ako jej vykonávateľov), občania majú nesporný záujem

monitorovať, či tieto voľby prebiehajú v súlade s právnym poriadkom. Občianske

monitorovanie volieb prispieva k demokratickému, spravodlivému a transparentnému

priebehu volebného procesu, ako i k dôveryhodnosti volebných výsledkov smerom

k občanom SR i smerom k zahraničiu. Podľa tvrdenia predkladateľov podnetu ako

podporný argument možno v tejto súvislosti využiť poukaz na medzinárodnoprávne

dokumenty politickej povahy. Podľa bodu 8 Kodaňského dokumentu KBSE zo dňa 19. 6.

1990 (na ktorý sa odvolala samotná Ústredná volebná komisia vo svojom uznesení o

akreditácii pozorovateľov OBSE): „Účastnícke štáty sa zhodujú na tom, že účasť

pozorovateľov, ako zahraničných, tak i národných, môže napomáhať volebnému procesu

v štátoch, v ktorých sa uskutočňujú voľby. Pozývajú preto pozorovateľov z iných

účastníckych štátov KBSE a príslušné súkromné inštitúcie a organizácie, ktoré budú mať

záujem pozorovať priebeh národných volieb v rozsahu povolenom zákonom.“

Predkladatelia podnetu ďalej uviedli, že Ústredná volebná komisia sa navyše pri

posudzovaní žiadosti Združenia pre spravodlivé voľby vôbec nezaoberala podmienkami

stanovenými v SR a rozhodla o jej odmietnutí bez riadneho zistenia

okolností prípadu opodstatňujúcich takýto postup, ako i bez identifikácie účelu, kvôli

ktorému obmedzila právo zaručené v a 2 SR. Treba len dodať, že takýto

účel ani neexistuje – povolenie účasti domácich pozorovateľov na voľbách totiž nemôže

ohroziť práva a slobody iných, bezpečnosť štátu, verejné zdravie a mravnosť ani verejný

poriadok. Ústredná volebná komisia totiž obdržala len dve žiadosti o akreditáciu domácich

pozorovateľov, čiže povolenie účasti členov predmetných organizácií pri zratúvaní hlasov

by nemohlo spôsobiť ani technické problémy a s tým súvisiace eventuálne ohrozenie

verejného poriadku.

K prípadnému protiargumentu, že príslušné zákony zabezpečujú riadne informovanie

o výsledkoch volieb, podnecovateľ uviedol, že predmetom podania nie je výhrada voči

spôsobu informovania občanov o výsledkoch volieb, ale námietka voči postupu

kompetentného orgánu, ktorý zamedzil prístup k informáciám a občianskej kontrole

priebehu volieb a hlavne procesu zratúvania hlasov. História pozná príklady manipulácie

voľbami práve v súvislosti s touto činnosťou, a to aj v krajinách, kde je kontrola

zabezpečená nomináciou členov volebných komisií súťažiacimi politickými stranami. Preto

v skutočne demokratickej krajine by občianska kontrola nemala byť znemožnená práve pri

tomto chúlostivom procese.

V dôsledku uvedených skutočností predkladatelia podnetu namietli, že Ústredná

volebná komisia porušila vo vzťahu k domácim pozorovateľom organizovaným v rámci

projektu Občianske oko ´98 právo na informácie, ktoré im priznáva a 2

SR.

Podľa SR: „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.“

Podľa prvá veta SR: „Každý má právo ... slobodne vyhľadávať,

prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.“

Ústavný súd SR pri uplatňovaní SR opakovane vyslovil názor, že ustanovenia

SR sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem

(; ; ). V okolnostiach prípadu ide predovšetkým o

ustanovenia a 5 SR: „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť

informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti

nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu

verejného zdravia a mravnosti“ (čl. 26 ods. 4). „Štátne orgány a orgány územnej

samosprávy majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti

v štátnom jazyku. Podmienky a spôsoby vykonania ustanoví zákon“ (čl. 26 ods. 5).

Predpokladom demokratického uplatňovania moci v modernej spoločnosti je

informovanosť jednotlivých občanov o veciach verejného záujmu. Informovanosť

jednotlivcov sa zabezpečuje dvoma spôsobmi. Osoby majú právo na sprostredkované

informácie, ktoré im poskytujú masmédiá. Zároveň majú právo na informácie od orgánov

verejnej moci. Článkom 26 ods. 5 SR sa neobmedzuje prístup osôb k informáciám

v tom zmysle, že občania nemajú právo na informácie od iných orgánov ako od štátnych

orgánov a od orgánov územnej samosprávy. Článkom 26 ods. 1 SR sa zaručuje

právo na informácie bez obmedzenia podľa subjektov verejnej moci. Všetky orgány majú

povinnosť správať sa tak, aby nemarili právo občanov zaručené a 2 SR.

Článkom 26 ods. 5 SR sa zaručuje vyššia kvalita práva na informácie, pretože

štátnym orgánom a orgánom územnej samosprávy v rozsahu zákona ukladá

povinnosť vlastnou činnosťou rozširovať a poskytovať informácie o svojej činnosti

v štátnom jazyku. Túto povinnosť nemajú iné orgány verejnej moci.

prostredníctvom práva na informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú

predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy musia predložiť

oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány ani iné orgány

verejnej moci nemusia predložiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim, ak

oprávnené osoby uplatnia svoje právo na informácie. Tretiu skupinu informácií tvoria

informácie, ktoré nemožno zverejniť, pretože ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26

ods. 4 SR.

neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda

neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať,

prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemožno

vyhľadávať, prijímať a rozširovať. Predmetom práva na informácie môžu byť všetky

informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu SR.

Súčasťou práva zaručeného a 2 SR je nepochybne aj právo

fyzickej osoby vyhľadávať, prijímať a v nadväznosti na to ďalej rozširovať informácie o

priebehu parlamentných volieb prostredníctvom prítomnosti v miestnosti, kde okrsková

volebná komisia zráta odovzdané hlasy.

Skutočným primárnym cieľom predkladateľov podnetu v súvislosti s účasťou jeho

pozorovateľov pri zratúvaní hlasov vo volebných miestnostiach bolo zabezpečiť samotnou

fyzickou prítomnosťou nezávislých školených občanov zákonný priebeh volieb, ale najmä

férové zratúvanie hlasov. Je nepochybné, že v prítomnosti takýchto osôb by sa stali

prípadné manipulácie pri zratúvaní hlasov omnoho menej pravdepodobnými. Zároveň by

fyzická prítomnosť pozorovateľov bola znamenala aj reálnu hrozbu pre členov volebných

komisií, že prípadné zistené manipulácie budú zverejnené. I keď primárnym cieľom

predkladateľov podnetu v skutočnosti nebolo vyhľadávanie a prijímanie informácií o

procese zratúvania hlasov, v druhom pláne je tento cieľ nepochybne daný. V tejto súvislosti

nemožno stratiť zo zreteľa niektoré písomné dôkazy predložené predkladateľmi podnetu,

z ktorých je zrejmý úmysel vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie o voľbách.

Vyplýva to z cieľov predkladateľov podnetu zakotvených v čl. II priložených stanov a

celkom jednoznačne zo žiadosti predkladateľov podnetu zo dňa 4. septembra 1998

adresovanej predsedníčke Ústrednej volebnej komisie.

Predkladatelia podnetu namietli porušenie svojho práva na informácie Ústrednou

volebnou komisiou SR. Nakladanie s informáciami, ktoré namietli, je predmetom výslovnej

úpravy v znení neskorších predpisov.

Podľa § 32 volebného zákona: „V miestnosti, kde okrsková volebná komisia zráta

hlasy, majú právo byť prítomní členovia volebných komisií a komisií vyššieho stupňa a

pracovníci ich odborných (sumarizačných) útvarov, ako aj osoby, ktorým na to dala

povolenie Ústredná volebná komisia.“

Subjektívne právo byť prítomný v miestnosti, kde okrsková volebná komisia zráta

hlasy, majú priamo zo zákona členovia volebných komisií a komisií vyššieho stupňa, ako aj

pracovníci ich odborných (sumarizačných) útvarov. Ďalšie osoby môžu takéto subjektívne

právo získať len povolením Ústrednej volebnej komisie. Rozhodnutie o odmietnutí tohto

povolenia je zásahom do práva na informácie zaručeného a 2 SR, a ako

také musí spĺňať podmienky stanovené v SR.

V namietnutých okolnostiach prípadu sa v miestnosti, kde okrsková volebná komisia

zráta hlasy, mali stretnúť dve skupiny fyzických osôb. Prvú predstavovali členovia

volebných komisií a pracovníci ich odborných útvarov. Účelom ich prítomnosti v miestnosti

určenej na zrátanie hlasov nebolo uplatnenie práva na informácie, ale plnenie povinností

ustanovených volebným zákonom. Druhú skupinu osôb prítomných v miestnosti určenej na

zrátanie hlasov mali tvoriť predkladatelia podnetu uplatňujúci právo na informácie podľa čl.

26 SR.

Právo na informácie sa nezaručuje ako absolútne právo nadradené nad ostatné

ústavné práva a slobody. Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a v

rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému

obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (). Ochrana

uplatnenia volebného práva občanov a ochrana verejného poriadku v miestnostiach

určených na zrátanie hlasov by mohli byť dôvodmi verejného záujmu, kvôli ktorým by sa

obmedzilo uplatnenie práva na informácie prostredníctvom prítomnosti v miestnosti, kde

volebná komisia zráta hlasy.

Slovenská republika SR zaručila právo vyhľadávať, prijímať

a rozširovať idey a informácie. Súčasťou takto ustanoveného ústavného režimu je povinnosť

orgánu rozhodujúceho o uplatnení práva na informácie preskúmať, či existujú príčiny pre

obmedzenie práva na informácie.

Ústredná volebná komisia nemôže uplatňovať svoju právomoc vyplývajúcu z § 32

volebného zákona podľa voľnej úvahy, ale len v intenciách SR.

Ústredná volebná komisia teda môže uplatniť svoju zákonom priznanú právomoc a

rozhodnúť o odmietnutí povolenia podľa § 32 volebného zákona len vtedy, ak je takýto

postup v demokratickej spoločnosti nevyhnutný na dosiahnutie aspoň jedného z legitímnych

cieľov taxatívne vymenovaných v SR. Zároveň – v zmysle právneho

názoru Ústavného súdu SR – zásah do práva podľa a 2 SR nemožno

vykonať preventívne, bez riadneho zistenia okolností prípadu opodstatňujúcich jeho

uplatnenie, ani bez identifikácie účelu, kvôli ktorému sa obmedzí právo zaručené čl. 26 ods.

1 a 2 v konkrétnom prípade ().

Ústredná volebná komisia nepreskúmala, či v okolnostiach prípadu existujú príčiny,

kvôli ktorým verejný záujem opodstatňuje obmedziť uplatnenie práva spôsobom, ktorým ho

zamýšľali uplatiť predkladatelia podnetu. Týmto postupom Ústredná volebná komisia

zanedbala svoju povinnosť, ktorej splnenie predstavuje záruku ochrany práva na informácie

podľa SR. Právo zaručené predkladateľom podnetu a 2

SR porušené bolo.

III.

NÁMIETKA PORUŠENIA ČL. 26 ODS. 1 A 2

V SPOJENÍ S ČL. 12 ODS. 1 PRVÁ VETA A S ČL.12 ODS. 2

Predkladatelia podnetu namietli porušenie práva zaručeného SR

v spojení s prvá veta a SR.

Podľa prvá veta SR: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti

i v právach.“

Podľa SR: „Základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z

týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“

Túto námietku predkladatelia podnetu odôvodnili tak, že citované ustanovenia

SR zakotvujú zásadu rovnosti v právach ( prvá veta) a zákaz

diskriminácie v oblasti základných práv a slobôd (čl. 12 ods. 2). Z týchto ustanovení podľa

názoru predkladateľov podnetu nevyplýva požiadavka absolútnej rovnosti všetkých ľudí vo

všetkých právach. Ich naplnenie však vyžaduje, aby rozlišovanie pri poskytovaní prístupu k

jednotlivým právam nebolo prejavom ľubovôle, ale aby bolo rozumne a objektívne

ospravedlniteľné.

Dňa 4. septembra 1998 rozhodla Ústredná volebná komisia o udelení povolenia

podľa § 32 volebného zákona pozorovateľom OBSE. Dňa 11. septembra 1998 odmietla

Ústredná volebná komisia udeliť povolenie podľa § 32 volebného zákona domácim

pozorovateľom organizovaným v rámci projektu Občianske oko ´98. Kým pozorovateľom

OBSE bolo rozhodnutím Ústrednej volebnej komisie umožnené uplatniť právo na

informácie, domácim pozorovateľom sa rozhodnutím Ústrednej volebnej komisie toto právo

uplatniť znemožnilo.

V dôsledku uvedeného postupu Ústrednej volebnej komisie podľa názoru

predkladateľov podnetu došlo teda k vytvoreniu nerovnosti v prístupe k právu na

informácie, a to medzi pozorovateľmi OBSE na jednej strane a domácimi pozorovateľmi na

strane druhej. Zároveň tým Ústredná volebná komisia zvýhodnila vo vzťahu k právu na

informácie pozorovateľov OBSE, resp. znevýhodnila domácich pozorovateľov.

Predkladatelia podnetu nepredložili ani nenavrhli dôkazy o tom, že príčinou, kvôli

ktorej Ústredná volebná komisia odmietla žiadosť domácich pozorovateľov o akreditáciu,

boli pohlavie, rasa, farba pleti alebo akýkoľvek ďalší dôvod, podľa ktorého sa zaručuje, že

pre príslušnosť k určitej skupine sa neporuší rovnosť ľudských bytostí v právach a

povinnostiach. Predkladatelia podnetu síce predstavovali skupinu, ale išlo o skupinu

vytvorenú podľa kritérií bez príčinnej súvislosti s účelom úpravy SR.

Preto správaním Ústrednej volebnej komisie nemohlo dôjsť k namietnutému porušeniu čl.

12 ods. 2 SR.

Ústavný súd SR nepokladal za nevyhnutné preskúmať námietku porušenia prvej vety

čl. 12 ods. 1. Predkladatelia podnetu ani v tejto časti podnetu nepredložili ani nenavrhli

potrebné dôkazy v prospech svojej námietky. Vzhľadom na zistené porušenie čl. 26 ods. 1 a

2 SR Ústavný súd SR nepokladal za potrebné ďalej preskúmavať námietku

porušenia prvej vety SR.

IV.

NÁMIETKA PORUŠENIA ČL. 10 ODS. 1 V SPOJENÍ S ČL. 14

DOHOVORU O OCHRANE ĽUDSKÝCH PRÁV A ZÁKLADNÝCH SLOBÔD

Predkladatelia podnetu spojili námietku porušenia SR aj s námietkou

porušenia čl. 10 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru.

Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru: „Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo

zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby

vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.“

Podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru: „Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj

zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo

sankciám, ktoré stanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v

záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania

nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných

osôb, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti

súdnej moci.“

umožňuje výraznejšie oddeliť slobodu prejavu od práva na informácie. Pri

uplatňovaní Dohovoru oba prvky viac splývajú. Pre uplatnenie práva na informácie má

bezprostredný význam judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach ochrany

slobody prejavu.

Európsky súd pre ľudské práva potvrdil, že právo na informácie zahŕňa i právo na

informácie o veciach verejného záujmu (napr. The Sunday Times Case, 1979, A 30, s. 40, §

65), a to i o veciach týkajúcich sa parlamentných volieb (napr. Case of Bowman v. The

United Kingdom, 1998,141/1996/762/959). Judikatúra orgánov Rady Európy sa však zatiaľ

nevyjadrila k otázke, či je súčasťou medzinárodného štandardu uplatnenia č1.10 Dohovoru

aj právo byť prítomný pri zrátaní hlasov odovzdaných v parlamentných voľbách.

Podľa čl. 60 Dohovoru: „Nič v tomto Dohovore sa nebude vykladať tak, akoby

obmedzovalo alebo rušilo ľudské práva a základné slobody, ktoré môžu uznať zákony

každej Vysokej zmluvnej strany alebo každý iný dohovor, ktorého je stranou“.

Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva: „Dohovor, ako sa uvádza najmä v jeho čl.

60, nikdy neukladá orgánom zmluvných krajín povinnosť obmedziť práva a slobody, ktoré

sa zaručujú podľa Dohovoru. V konkrétnom prípade čl. 10 ods. 2 ich nenúti, aby uložili

obmedzenia alebo sankcie v oblasti slobody prejavu“ (Handyside Case, 1976, A 24, s. 26).

Národné orgány majú možnosť slobodne sa vyjadriť k uplatneniu Dohovoru na

svojom území. Orgány Rady Európy môžu toto vyjadrenie prijať alebo poprieť, ak dostanú

sťažnosť namietajúcu porušenie Dohovoru pri jeho uplatnení na území členského štátu.

Slovenská republika potvrdila svoju viazanosť Dohovorom, ktorý ratifikovala a uverejnila

predpísaným spôsobom. Ak špecifikácia práva alebo slobody zaručených Dohovorom na

konkrétnu situáciu vyplýva z medzinárodného štandardu uplatnenia Dohovoru, je ním

Slovenská republika viazaná. Ak medzinárodný štandard neexistuje, úlohou orgánov

Slovenskej republiky je spresniť podmienky, za ktorých sa v Slovenskej republike zaručuje

ochrana práv a slobôd priznaných podľa Dohovoru ().

Pre konanie o námietke porušenia práv zaručených Dohovorom v prospech

predkladateľov podnetu Ústavný súd SR musel vziať do úvahy rozdiel v definícii práva na

informácie podľa SR a podľa Dohovoru. Kým v zakotvuje

právo slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie, Dohovor podľa čl. 10 ods. 1

chráni právo prijímať a rozširovať informácie. Rozdiel je v tom, že ústavná ochrana sa

vzťahuje aj na vyhľadávanie informácií, a nie len na ich prijímanie a rozširovanie, ako je to

podľa Dohovoru. Preto zásadný význam má otázka, či je rozdiel medzi oboma definíciami,

alebo či ide o to, že pojem prijímania informácií zakotvený v čl. 10 ods. 1 Dohovoru

obsahuje v sebe aj implicitné právo informácie vyhľadávať.

Európska komisia pre ľudské práva vo veci Nederlandse Omroepprogramma

Stichting c/a Holandsko (č. 13920/88) postupovala spôsobom, z ktorého možno usudzovať,

že podľa názoru Európskej komisie sa pod právom prijímať informácie rozumie aj právo

vyhľadávať informácie. Holandské všeobecné súdy v danej veci rozhodli, že Kráľovské

holandské futbalové združenie má právo oponovať rozhlasovému a televíznemu vysielaniu

prenosov z futbalových stretnutí ním organizovaných. Rovnako má právo podmieniť

povolenie na prenosy zaplatením určitej finančnej čiastky. Holandská nadácia pre vysielanie

programov, ktorá bola sťažovateľom v tejto veci pred Európskou komisiou, bola toho

názoru, že holandské súdy porušili právo na informácie vyplývajúce z čl. 10 ods. 1

Dohovoru, keď priznali futbalovému združeniu právo prenosy nedovoliť, prípadne viazať

ich na finančné protiplnenie. Európska komisia síce rozhodla, že sťažnosť je nepodložená,

ale z dôvodu, že futbalové stretnutia, ktoré sú predmetom sporu, sa usporadúvajú

súkromnou organizáciou, vstup je upravený podmienkami stanovenými súkromným

právom, a preto holandská vláda nebola povinná podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru zaistiť

prostredníctvom svojich súdov právo na slobodné vysielanie rozhlasových a televíznych

prenosov z týchto futbalových stretnutí. Komisia teda nespochybnila sťažnosť preto, že

ochrana poskytovaná čl. 10 ods. 1 Dohovoru by sa nevzťahovala na vyhľadávanie

informácií. Možno usúdiť, že Komisia prijala domnienku, že právo na prijímanie informácií

zahŕňa v sebe aj právo na ich vyhľadávanie.

Podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru je právo na informácie obmedziteľné z viacerých

dôvodov ako podľa SR.

Ak Dohovor umožňuje obmedziť základné právo alebo slobodu z viacerých

právnych dôvodov ako , Ústavný súd SR v konaní o námietke porušenia

Dohovoru prihliada na rozdiely v režime ochrany základného práva alebo slobody.

V okolnostiach prípadu za právne významnú možno pokladať predovšetkým možnosť

obmedzenia práva na informácie v záujme zabránenia úniku dôverných informácií.

Informácie o dodržaní SR a zákona pri zrátaní hlasov a preskúmaní platnosti

hlasovacích lístkov sotva môžu mať povahu dôverných informácií. Predkladatelia podnetu

sa ani nedostali do sporu s Ústrednou volebnou komisiou o to, či príčinou vylučujúcou ich

prítomnosť pri zrátaní hlasov je ochrana dôverných informácií. Ústredná volebná komisia sa

vôbec nezaoberala otázkou, či žiadosť predkladateľov podnetu musí odmietnuť kvôli

ochrane záujmov chránených čl. 10 ods. 2 Dohovoru. Tým, že Ústredná volebná komisia

nepreskúmala splnenie podmienok určených čl. 10 ods. 2 Dohovoru, porušila právo na

informácie podľa čl. 10 ods. 1, keď odmietla žiadosť predkladateľov podnetu. Toto

rozhodnutie totiž nebolo nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie

akéhokoľvek z legitímnych cieľov vymenovaných v čl. 10 ods. 2 Dohovoru.

Ako poslednú predkladatelia podnetu uplatnili námietku porušenia čl. 14 Dohovoru,

a to v spojení s čl. 10 tohto dokumentu.

Podľa čl. 14 Dohovoru: „Užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa

musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.“

Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno ustanovenie čl. 14 Dohovoru

namietať samostatne, ale len v spojení s takým ustanovením Dohovoru alebo jeho

dodatkových protokolov, ktoré priznáva osobitné právo či slobodu (ďalej len

„hmotnoprávne ustanovenie“). Pokiaľ Súd zistí porušenie samotného hmotnoprávneho

ustanovenia, nemusí už skúmať aj porušenie tohto ustanovenia v spojení s čl. 14, s

výnimkou situácií, keď je očividná nerovnosť v zaobchádzaní podstatným aspektom

prípadu. Pokiaľ však Súd nezistí porušenie samotného hmotnoprávneho ustanovenia, t. j.

pokiaľ namietané opatrenie spĺňa podmienky pre zásah do príslušného práva alebo slobody,

musí ešte prípad preskúmať aj vo vzťahu k čl. 14. Ak namietané opatrenie samo o sebe

spĺňa požiadavky hmotnoprávneho ustanovenia, avšak je diskriminačnej povahy

nezlučiteľnej s čl. 14, dochádza v jeho dôsledku k porušeniu hmotnoprávneho ustanovenia v

spojení s čl.14 (Marckx Case, 1979, A 31, s.15-16, § 32; Airey Case, 1979, A 32, s.16, §

30).

Ústavný súd SR v konaní o predloženom podnete zistil porušenie práva zaručeného

čl. 10 ods. 1 Dohovoru. V dôsledku toho, podľa zaužívaného postupu Európskeho súdu pre

ľudské práva, nevznikol dôvod pre preskúmanie podnetu z hľadiska opodstatnenosti

namietnutého porušenia čl. 14 Dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 1999