Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Sak-4-2026.pdf
PDF · 139.35 KB
Case nature
Area
Subarea
6Sak/4/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: V. Q. N. B., narodený X. B. XXXX, štátna príslušnosť: K. T., adresa posledného trvalého pobytu v krajine pôvodu: P. T., schránka XXX, štvrť A., mesto F., provincia R., K. T., toho času: Pobytový tábor Rohovce, Slovenská republika, právne zastúpený: Liga za ľudské práva, so sídlom Michalská 9, Bratislava, IČO: 31 807 968, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo ČAS: MU-PO-64-41/2024-Ž zo dňa 22. septembra 2025, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave, č. k. 14SaZ/6/2025-101, zo dňa 10. februára 2026, takto
r o z h o d o l :
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti z a m i e t a. II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a. III. Účastníkom sa nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.
o d ô v o d n e n i e :
I. Rozhodnutie správneho súdu a priebeh administratívneho konania 1. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom zo dňa 10. februára 2026, č. k. 14SaZ/6/2025-101 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), postupom podľa § 219 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného číslo ČAS: MU-PO-64-41/2024-Ž zo dňa 22. septembra 2025 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“). 2. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím podľa § 13 ods. 1 písm. a), § 13c ods. 1 písm. a), § 13 ods. 1 písm. b), § 13c ods. 1 písm. b), § 20 ods. 4 a § 20 ods. 5 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“ alebo „zákon č. 480/2002 Z. z.“) (i) neudelil azyl žalobcovi, (ii) neposkytol žalobcovi doplnkovú ochranu, (iii) neudelil žalobcovi azyl na účel zlúčenia rodiny a (iv) neposkytol žalobcovi doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny. 3. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uviedol, že na základe posúdenia žiadosti žalobcu a všetkých relevantných informácií dospel k záveru, že neboli splnené podmienky na udelenie azylu ustanovené v § 8 zákona č. 480/2002 Z. z., keďže nebolo objektívne preukázané, že by bol alebo v prípade návratu do krajiny pôvodu by mohol žalobca byť prenasledovaný z rasových, národnostných, alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd. Žalovaný taktiež dospel k názoru, že v prípade nedobrovoľného návratu žalobcu do krajiny pôvodu by nečelil žiadnej forme vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona č. 480/2002 Z. z., a preto nebol podľa žalovaného
dôvod ani na poskytnutie doplnkovej ochrany žalobcovi. Žalovaný preto rozhodol tak, ako je uvedené v bode 2 vyššie. 4. Žalobou zo dňa 11. novembra 2025 (doručenou správnemu súdu dňa 12. novembra 2025) sa žalobca domáhal zrušenia preskúmavaného rozhodnutia v časti neudelenia azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. a v časti neposkytnutia doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z. z. O správnej žalobe rozhodol správny súd napadnutým rozsudkom tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie. 5. Správny súd napadnutý rozsudok, po tom, ako zhrnul priebeh administratívneho a súdneho konania, citoval vybrané ustanovenia aplikovaných právnych noriem a vysvetlil špecifiká postupov a posudzovaní v rámci azylového konania, odôvodnil tým, že (i) uviedol, že sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej mal žalovaný v napadnutom rozhodnutí túto vec nesprávne právne posúdiť, keď nepovažoval výpoveď žalobcu za dôveryhodnú, a nepovažoval ho ani za osobu, ktorej by v prípade návratu do Kamerunu hrozilo prenasledovanie; (ii) dôvodil, že žalovaný presvedčivo argumentoval tvrdiac, že k vzniku disproporcií nemohlo dôjsť v dôsledku nedostatkov pri tlmočení, alebo pre nepochopenie otázok, tak ako to naznačuje žalobca; (iii) konštatoval, že prvý scenár, ktorý popísal žalobca pri vstupnom pohovore, zodpovedal konzistentnej výpovedi, a to naprieč rôznymi otázkami, a zároveň mu bol dotazník na záver pohovoru pretlmočený súdnym tlmočníkom, pričom žiaden z uvedených aspektov nepripomienkoval, čo potvrdil aj svojím podpisom; (iv) uviedol, že rovnako tomu bolo aj v prípade druhého scenára, ktorý žalobca popísal pri doplňujúcom pohovore a zároveň bol uvedený pri zaslaní dôkazov do konania jeho právnou zástupkyňou z 12. júna 2025. Aj v prípade doplňujúceho pohovoru bol žalobca konzistentný naprieč viacerými otázkami, a tiež žiaden z týchto aspektov nepripomienkoval po pretlmočení zápisnice z doplňujúceho pohovoru súdnou tlmočníčkou; (v) správny súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej mal žalovaný nesprávne právne posúdiť samotné naplnenie dôvodov pre udelenie azylu na základe azylového príbehu žalobcu a celkovej situácie v jeho krajine pôvodu. Dôvodil, že na základe dostupných informácií, na ktoré zhodne poukazuje žalobca aj žalovaný, v napadnutom rozhodnutí žalovaný správne vyhodnotil, že v Kamerune dochádza k politicky motivovanému násiliu zo strany štátnych orgánov namierenému voči exponovaným osobám, ako sú predstavitelia politickej opozície, novinári, politickí aktivisti, či demonštranti. K tomu má dochádzať aj vo forme svojvoľného zatýkania, zadržiavania, používania neprimeraného násilia, či mučenia, avšak ani v jednom prípade nemá ísť o profil žalobcu. 6. Správny súd taktiež ako správne vyhodnotil závery žalovaného, že (i) žalobca opustil Kamerun legálne, letecky, na svoj vlastný, pravý a v súčasnosti stále platný cestovný doklad, a to bez akýchkoľvek problémov zo strany úradov; (ii) dôvodom na návrat žalobcu do Kamerunu nemohol byť, ako žalobca uvádza, predaj jeho majetku, pretože nemal takmer žiadne peniaze a jeho návrat do Kamerunu vo februári 2025 bol správne vyhodnotený ako dobrovoľný; (iii) bezproblémové cestovanie oficiálnymi cestami z krajiny a návrat žalobcu do nej naznačuje, že hoci osoby, ktoré ho fyzicky napadli a prezentovali sa ako príslušníci polície, nimi buď v skutočnosti neboli, alebo samotné odfotenie jeho dokladu neviedlo k tomu, aby sa dostal do relevantnej štátnej databázy hľadaných osôb, prípadne, že štátne orgány nemajú schopnosti takéto osoby identifikovať ani pokiaľ prechádzajú cez oficiálne hraničné priechody; (iv) po samotnom napadnutí sa žalobca vrátil na svoju adresu predošlého bydliska a zostal tam minimálne niekoľko dní, čo naznačuje, že nepovažoval hrozbu toho, že by ho tam niekto hľadal za dostatočne reálnu a bezprostrednú; (v) okolnosti samotného prepustenia žalobcu po jeho fyzickom napadnutí, ku ktorému došlo bez akýchkoľvek podmienok, naznačujú, že cieľom týchto páchateľov nebolo žalobcu ani zabiť, ani uniesť a zadržiavať z akéhokoľvek dôvodu, takže sa nemožno opodstatnene domnievať, že by bolo toto ich cieľom v budúcnosti. 7. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel správny súd k záveru, že v prípade žalobcu sa nejedná o exponovanú osobu, ktorá by bola úradmi Kamerunu hľadaná a svojimi aktivitami pre režim zjavne nepredstavuje žiadnu hrozbu. Zdôraznil, že práve skutočnosť, že sa v prípade žalobcu nejedná o politicky exponovanú osobu, ktorá legálne vycestovala a dobrovoľne a opakovane sa do krajiny pôvodu vrátila, bola pritom pre rozhodnutie žalovaného rozhodujúca. Správny súd preto uzavrel, že žalobcom uvádzané námietky voči zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia neboli spôsobilé spochybniť jeho vecnú správnosť a správny súd ani žiadne iné pochybenia preskúmavaného rozhodnutia neidentifikoval. 8. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa ustanovenia § 167 ods. 1 SSP.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej 9. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť, ktorou sa domáhal, aby najvyšší správny súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie v časti o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany ruší a vec vracia žalovanému na ďalšie
konanie. Žalobca ďalej s odkazom na ustanovenie § 447 ods. 1 SSP žiadal, aby kasačný súd uznesením priznal kasačnej sťažnosti odkladný účinok. 10. Dôvod kasačnej sťažnosti vymedzil žalobca v jej úvode odkazom na (i) ustanovenie § 440 ods. 1 písm. g) SSP, konštatujúc, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a na (ii) ustanovenie § 440 ods. 1 písm. h) SSP, konštatujúc, že správny súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. 11. Žalobca kasačnú sťažnosť odôvodnil tým, že (i) poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1Sža/4/2012 z 28. februára 2012, ktorého relevantnú časť citoval; (ii) zdôraznil, že existencia rozporov vo výpovediach žiadateľa o azyl sama osebe neznamená jeho nedôveryhodnosť; je nutné posúdiť, či ide o rozpor zásadný, a v prípade, že rozpory existujú len v popise nepodstatných skutočností, nemôže mať táto skutočnosť vplyv na dôveryhodnosť žiadateľa; (iii) akcentoval skutočnosť, že zo zápisnice je zrejmé, že nebolo v úprimnom záujme žalovaného zistiť a porozumieť dôvodom, pre ktoré rozpor vo výpovediach žalobcu vznikol; (iv) uviedol, že z obsahovej stránky sú oba podpisy incidentu zo strany žalobcu azylovo relevantné, a nie je možné tvrdiť, že by prvá alebo druhá verzia zvyšovala šance žalobcu na splnenie podmienok udelenia azylu; (v) ďalej dôvodil, že k zmene výpovede žalobcu nedošlo po vydaní negatívneho rozhodnutia alebo v čase, kedy by sa žalobca mohol domnievať, že jeho konanie o udelenie azylu smeruje k vydaniu negatívneho rozhodnutia; (vi) namietal, že správny súd sa v napadnutom rozsudku so žalobným bodom týkajúcim sa nedôveryhodnosti žalobcu v zásade nijak nevysporiadal; s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ uviedol, že úlohou správneho súdu bolo vykonať samotné posúdenie dôveryhodnosti žalobcovej výpovede; (vii) ďalej uviedol, že počas správneho konania a ani konania na správnom súde neboli zaobstarané žiadne dôkazy, na základe ktorých by bolo jednoznačne možné vyvrátiť alebo aspoň spochybniť, že žalobca bol v mieste svojho bydliska hľadaný dvoma neznámymi osobami, a to len pár dní po tom, ako bol zanesený do hangáru, fyzicky napadnutý a mučený; (viii) poukázal na skutočnosť, že žalobca už v podaní zo 4. augusta 2025 uviedol, že v Kamerune dochádza k vážnemu obmedzovaniu slobody prejavu zo strany štátnych orgánov; objavili sa správy, že jednotlivci, ktorí verejne alebo súkromne kritizovali vládu, čelili represiám; (ix) v tejto súvislosti uviedol, že z osobnej skúsenosti žalobcu, ako aj z objektívnych informácií o krajine pôvodu vyplýva, že k politicky motivovanému násiliu a prenasledovaniu dochádza nielen pri politicky exponovaných osobách, ale aj v prípade bežných občanov, ktorí sa vyjadrovali kriticky voči súčasnému kamerunskému režimu; (x) odmietol zjednodušujúcu argumentáciu žalovaného, ako aj správneho súdu, ktorí považovali legálne vycestovanie žalobcu z krajiny a jeho krátky návrat do krajiny za nevyvrátiteľný dôkaz toho, že mu v krajine pôvodu nehrozí prenasledovanie; (xi) zdôraznil, že rozhodujúce je posúdenie existencie rizika prenasledovania v čase rozhodovania o azylovej žiadosti; (xii) ďalej poukázal na vybrané ustanovenia Príručky o postupoch a kritériách na určenie postavenia utečenca podľa Dohovoru z roku 1951 a Protokolu o právnom postavení utečencov z roku 1967 vydanej UNHCR, ktorých relevantnú časť citoval; (xiii) v súvislosti s prospektívnym rozhodovaním uviedol, že je možné, že by žalobca v budúcnosti pokračoval vo vyjadrovaní svojich opozičných politických názorov na sociálnych sieťach; žalovanému vytkol, že sa v preskúmavanom rozhodnutí nezaoberal tým, čo hrozí žalobcovi v prípade, že by sa vrátil do krajiny pôvodu a pokračoval by v zverejňovaní príspevkov na internete, v ktorých kritizuje súčasný kamerunský režim; (xiv) za nesprávne právne posúdenie označil aj rozhodnutie o otázke splnenia podmienok na poskytnutie doplnkovej ochrany dôvodiac, že mu nie je zrejmé, na základe akých skutočností žalovaný nadobudol presvedčenie, že kamerunské štátne orgány nemôžu zistiť, že na území Slovenska žiadal žalobca o udelenie medzinárodnej ochrany; (xv) ďalej poukázal na skutočnosť, že jeho kamerunský cestovný doklad je síce platný, avšak sa nachádza v Nórsku; existuje preto reálne riziko, že v prípade, že mu nebude udelená medzinárodná ochrana, bude vyhostený z územia Slovenskej republiky naspäť do Kamerunu, za ktorého účelom bude potrebné zabezpečiť pre neho náhradný cestovný doklad; (xvi) návrh na priznanie odkladného účinku žalobca odôvodnil tým, že by mohlo dôjsť k začatiu konania o jeho administratívnom vyhostení alebo zaistení, pričom účelom kasačnej sťažnosti je zmena napadnutého rozsudku správneho súdu; (xvii) v tejto súvislosti uviedol, že právnymi následkami napadnutého rozsudku hrozí žalobcovi opodstatnená obava, že bude nútene, proti jeho vôli, vrátený do svojej krajiny pôvodu, a to bez toho, aby došlo ku zákonnému preskúmaniu relevantných dôvodov. 12. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním z 11. mája 2026. Po tom, ako zhrnul priebeh administratívneho konania a podstatu kasačných námietok žalobcu uviedol, že (i) všetky námietky žalobcu boli riadne vyhodnotené už v administratívnom konaní, ale aj v konaní pred správnym súdom, ktorý sa s nimi dostatočne a presvedčivo vysporiadal; (ii) zdôraznil, že identifikované rozpory vo výpovediach žalobcu nemožno považovať za marginálne alebo prirodzené nepresnosti, ale za zásadné nezrovnalosti týkajúce sa kľúčových skutkových okolností, ktoré majú podstatný význam pre posúdenie
existencie prenasledovania; (iii) uviedol, že žalobcovi bol poskytnutý dostatočný priestor na uplatnenie jeho tvrdení počas vstupného aj doplňujúceho pohovoru, pričom jeho výpovede boli riadne tlmočené a žalobca ich bez výhrad potvrdil; (iv) ďalej uviedol, že v konaní nebolo preukázané žiadne prepojenie medzi žalobcom tvrdeným fyzickým napadnutím a konaním štátnych orgánov alebo subjektov, ktorým by štát nevedel alebo nechcel zabrániť; (v) v tejto súvislosti konštatoval, že sám žalobca uviedol, že útočníci boli neidentifikované osoby v civilnom oblečení, bez akéhokoľvek označenia či znakov, ktoré by nasvedčovali ich príslušnosti k orgánom verejnej moci alebo k organizovanej skupine konajúcej s ich vedomím alebo toleranciou; (vi) ďalej dôvodil, že žalobca nepreukázal konkrétne a individuálne zamerané konanie smerujúce voči jeho osobe zo strany štátnych orgánov alebo iných subjektov, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako prenasledovanie v zmysle zákona o azyle; (vii) konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie vychádza z individuálneho posúdenia všetkých relevantných okolností prípadu, pričom v konaní žalovaný zohľadnil tvrdenia žalobcu a dostupné informácie o krajine pôvodu; (viii) žiadal, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol. 13. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo žalobcovi doručené dňa 14. mája 2026 na vedomie. III. Právne posúdenie veci kasačným súdom III.A Procesný postup kasačného súdu
14. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) konajúci ako kasačný?súd (§?438?ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej?odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ (žalobca) včas [§ 443 ods. 2 písm. a) SSP] s?prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 15. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 1 SSP bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na?úradnej?tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. júna 2026 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP). 16. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 17. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým tento zamietol správnu žalobu žalobcu. Závery odôvodňujúce takýto postup správneho súdu sú vyjadrené v časti I vyššie.
III.B Aplikovateľné právne predpisy
18. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv<https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/20230527> alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/20230527>, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 19. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle vážnym bezprávím je 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. 20. Podľa § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
21. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky podľa § 8 alebo nespĺňa podmienky podľa § 10. 22. Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 23. Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. 24. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak rozhodne o a) neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl, alebo b) odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. c). 25. Podľa § 19a ods. 1 písm. a), b) a c) zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku. 26. Podľa § 19a ods. 2 zákona o azyle skutočnosť, že žiadateľ už bol prenasledovaný alebo utrpel vážne bezprávie alebo bol vystavený priamym hrozbám prenasledovania alebo vážneho bezprávia, je dôležitým znakom opodstatnenosti obavy žiadateľa z prenasledovania alebo hrozby vážneho bezprávia, ak nie sú závažné dôvody domnievať sa, že prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa už nebude opakovať. 27. Podľa § 19a ods. 6 zákona o azyle pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom. 28. Podľa § 206 ods. 5 SSP, správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci.
III.C Vymedzenie predmetu právneho posúdenia
29. Predmetom kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného číslo ČAS: MU-PO-64-41/2024-Ž zo dňa 22. septembra 2025. 30. Najvyšší správny súd sa v prvom rade zaoberal posúdením dôvodu kasačnej sťažnosti, ktorý žalobca vymedzil odkazom na ustanovenie § 440 ods. 1 písm. g) SSP (správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci). 31. Kasačný súd v tejto súvislosti na úvod uvádza, že udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Primárnym dôvodom neudelenia azylu žalobcovi bolo nesplnenie relevantných podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle z dôvodu, že u sťažovateľa nebol potvrdený ani jeden z predpokladov prenasledovania a z ničoho nemožno samotnú obavu z prenasledovania podľa správneho súdu vydedukovať. Opodstatnený strach pred prenasledovaním predstavuje kľúčový prvok definície utečenca v zmysle Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951, nakoľko strach ako subjektívny prvok bol doplnený o kvalifikáciu „opodstatnený“. Nevyhnutné je preto posúdenie ako okolností prejednávanej veci, tvrdení a dôveryhodnosti žiadateľa, najmä v prípadoch, ktoré nie sú dostatočne fakticky objasnené. Uvedené zahŕňa posúdenie osobného stavu a rodinného zázemia žiadateľa, príslušnosť k rase, národnosti, náboženstvu, spoločenskej alebo politickej skupine, jeho pohľad na situáciu a vlastnú osobnú skúsenosť. Pri posudzovaní objektívnej stránky je nutné vychádzať aj z výpovede žiadateľa, ktorá má byť posúdená v širšom kontexte relevantnej situácie. V zmysle Príručky o postupoch a kritériách pri posudzovaní statusu utečenca (Handbook on Procedures and Criteria for Determining Refugee Status) je žiadateľov strach opodstatnený, ak vie dôveryhodne preukázať, že jeho ďalší pobyt v krajine pôvodu sa stal
pre neho neznesiteľný z dôvodov vymedzených v definícii utečenca alebo z tých istých dôvodov by bol pre neho neznesiteľný, ak by sa do krajiny pôvodu vrátil. Tieto úvahy nemusia byť vyslovene podložené osobnou skúsenosťou žiadateľa, ale relevantné je aj to, čo sa stalo jeho rodine, priateľom alebo príslušníkom tej istej rasy alebo sociálnej skupiny. 32. Skoršia judikatúra najvyššieho súdu (pozri napr. rozsudok sp. zn. 10Sžak/16/2017 z 25. októbra 2017) akcentuje význam dejovej línie popisovania skutočností relevantných pre rozhodnutie v azylovom konaní. Z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu naviac vyplýva, že azyl je výnimočný inštitút konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom. Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom, ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené. 33. Po preskúmaní veci najvyšší správny súd dospel k záveru, že žalovaný postupujúc pritom v súlade s § 19a ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. pri zisťovaní skutkového stavu veci postupoval dôsledne a starostlivo, obstaral dostatok informácií o krajine pôvodu žalobcu, tvrdenia žalobcu s týmito informáciami porovnal a mohol tak vo veci učiniť autoritatívny záver. Z administratívneho spisu je zrejmé, že v predmetnej veci sa žalovaný zaoberal skutočnosťami uvedenými žalobcom, ako dôvodmi pre udelenie azylu. Keďže je žalovaný v prípade konania o azyle viazaný dôvodmi, ktoré uvedie žiadateľ o azyl počas konania, na základe obsahu administratívneho spisu má najvyšší správny súd za dostatočne preukázané, že žalovaný sa zaoberal dôvodmi na udelenie azylu, ktoré uviedol žalobca a žalovaný dostatočne (v rozsahu dôvodov žiadosti o azyl) zistil skutkový stav tak, aby bolo možné spoľahlivo rozhodnúť v merite veci, teda nedošlo k porušeniu zásady materiálnej pravdy. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia (pozri napríklad rozsudok najvyššieho súdu z 23. januára 2007, sp. zn. 1SžoKS 124/2005, rozsudok z 1. júla 2009, sp. zn. 8Sža/34/2009, prípadne rozsudok z 31. mája 2017, sp. zn. 10Sžak/5/2017, ktorý si uvedené závery rovnako osvojil). 34. Konanie o azyl je osobité najmä tým, že žiadateľ je spravidla v dôkaznej núdzi, nie je schopný podoprieť svoje vyhlásenia dokladmi alebo inými dôkazmi, preto posúdenie dôveryhodnosti príbehu, ktorý predostiera pred žalovaným správnym orgánom, závisí predovšetkým od posúdenia dôveryhodnosti jeho osoby, ktorú si žalovaný o žalobcovi vytvára v priebehu celého administratívneho konania. Dôveryhodnosť osoby žiadateľa žalovaný posudzuje vzhľadom na nedostatok listinných dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, respektíve ktorými by preukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti na celkové správanie žalobcu v priebehu administratívneho konania. Na preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojím konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svoje osoby. Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho procesu a úvah žalovaného o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, respektíve vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná. 35. Vychádzajúc z vyššie uvedeného sa najvyšší správny súd zameral (obdobne ako správny orgán, resp. aj správny súd) na opis azylovo relevantných skutočností zo strany žalobcu v priebehu administratívneho konania. Za osobitne relevantnú skutočnosť pritom kasačný súd považoval opodstatnenosť obavy žalobcu z prenasledovania, ktorú žalobca verbalizoval opisom vlastnej skúsenosti, keď mal byť po útoku, ku ktorému malo dôjsť 3. januára 2025, hľadaný zo strany tretích osôb (o ktorých sa domnieva, že má ísť o príslušníkov silových zložiek) na jeho domácej adrese dňa 8. januára 2025. Žalobca opísal vlastnými slovami uvedené okolnosti konzistentne tak, ako je uvedené nižšie v jednotlivých štádiách administratívneho konania.
36. Podľa zápisnice o podaní vysvetlenia podľa § 17 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, číslo PPZ-HCP- PO9-28-009/2025-AZ zo dňa 15. apríla 2025 (ďalej len „zápisnica“) žalobca uviedol, že: „V Dubaji som pracoval a žil do februára 2025 a počas tohto obdobia som niekoľko krát vycestoval za rodinou do Kamerunu. Pri poslednej návšteve mojej rodiny v Kamerune dňa 03.01.2025 ma zadržali policajti kvôli mojim politickým názorom ma vypočúvali, zbili, mučili a vážne zranili a z tohto dôvodu som sa rozhodol, že Kamerun opustím.“. 37. Podľa dotazníku žiadateľa o udelenie azylu číslo ČAS: MU-PO-64-9/2025-Ž zo dňa 30. apríla 2025 (ďalej len „zápisnica zo vstupného pohovoru“) žalobca počas vstupného pohovoru okrem iného uviedol, že : „Po prepustení z nemocnice som sa doma liečil zo zranení a 08.01.2025 niekto zazvonil na dvere nášho bytu, otvoril im môj brat, moje dvojča a povedali, že ma hľadajú. Bratovi bolo podozrivé to, že použili moje celé meno, ktoré nepoužívam, nachádza sa iba v mojich dokladoch. Brat im povedal, že nie som doma, ale povedal to zvýšeným hlasom, aby som to počul. Bol som vo svojej izbe, odkiaľ som cez okno ušiel. Šiel som prespať k najstaršej sestre, ale tá mi povedala, že u nej nemôžem dlho ostať, lebo nechcela mať problémy. 12.01.2025 som preto kontaktoval kamaráta v Abú Dhabí, o ktorom som vedel, že má výborné konexie a vie mnoho vecí vybaviť.“ Na otázku „Koľko bolo ľudí, ktorí k vám prišli domov?“ žalobca odpovedal slovami: „Bol som vo svojej izbe, nevidel som ich, ale rozlíšil som najmenej 2 hlasy. Brat mi, ale potom telefonicky povedal, že boli v civile, nepredstavili sa, nepovedali odkiaľ sú, iba ma hľadali.“. 38. Podľa zápisnice z doplňujúceho pohovoru so žiadateľom o udelenie azylu číslo ČAS: MU- PO-64-31/2025-Ž zo dňa 7. júla 2025 (ďalej len „zápisnica z doplňujúceho pohovoru I“) žalobca počas doplňujúceho pohovoru okrem iného uviedol, že: „Takto som bol do 08. Bol som ukrytý. Nevychádzal som z domu. 08.01.2025 okolo 20-21 hodiny, klopali nejakí ľudia na bránu. Brat sa išiel pozrieť kto to je.“. 39. Podľa zápisnice z doplňujúceho pohovoru so žiadateľom o udelenie azylu číslo ČAS: MU- PO-64-34/2025-Ž zo dňa 9. júla 2025 (ďalej len „zápisnica z doplňujúceho pohovoru II“) žalobca počas doplňujúceho pohovoru okrem iného uviedol, že: „A potom toho 08.01. ma znova prišli hľadať ku mne domov. Našťastie môj brat mi neotvoril bránu.“. Na otázku (konštatovanie) „V informáciách predložených vašou právnou zástupkyňou 12.06.2025 je uvedené, že keď Vás následne hľadali neznáme osoby doma, zazvonili na vstupnej bráne, a k tejto bráne ste išli vy spolu s vaším bratom.“. žalobca uviedol „Presne tak.“. Žalobca na otázku „Prečo ste šli obaja?“ odpovedal slovami „Mal som už zlú predtuchu a preto som sa chcel uistiť, kto to je. Bolo to už dosť neskoro v noci.“. Následne na otázku „Ale keď ste mali skúsenosť spred 5 dní, prečo k tej bráne nešiel len Váš brat?“ žalobca odpovedal slovami „Ako som povedal. Mal som zlú predtuchu a to ma viedlo, aby som tam šiel s bratom. A povedal som mu, nech sa opýta, kto je za dverami. On sa pýtal a povedali, že sú policajti a hľadajú toho a toho. A on mi povedal, že to je polícia a hľadá ťa. Tak som mu povedal, aby neotváral. Preto som potom išiel za dom a preskočil som plot a ušiel som.“. Žalobca potom na otázku „Prečo ste pri pohovore 30.04.2025 uviedli, že ste boli vo svojej izbe, odkiaľ ste následne cez okno ušli, pričom v informáciách predložených Vašou právnou zástupkyňou je uvedené a teraz ste to zopakovali, že ste k bráne išli Vy spolu s Vaším bratom a následne ste preskočili plot a utiekli?“ odpovedal slovami „Nie. Toto som nikdy nepovedal, že by som bol v izbe a ušiel cez okno.“. 40. Z opisu uvedeného v bodoch 36 až 39 vyššie vyplýva, že (i) žalobca v zápisnici (viď bod 36 vyššie) jeho hľadanie tretími osobami dňa 8. januára 2025 nespomínal; (ii) ďalej/následne žalobca v zápisnici zo vstupného pohovoru uviedol, že ho dňa 8. januára 2025 hľadali zrejme dve osoby (ich počet dedukoval podľa hlasov), pri tejto návšteve mali dané osoby zvoniť, mal im otvoriť brat žalobcu, a na to, že žalobcu hľadajú mal brat žalobcu upozorniť žalobcu tak, že zvýšeným hlasom týmto osobám odpovedal, že tento nie je doma. Následne mal žalobca (zdržiavajúci sa vo vlastnej izbe) utiecť z domu cez okno; (iii) potom žalobca v zápisnici z doplňujúceho pohovoru I uviedol, že ho dňa 8. januára 2025 vo večerných hodinách (v čase medzi 20:00 a 21:00 hľadali doma „nejakí ľudia“, ktorí klopali na bránu a jeho brat sa išiel pozrieť, kto to je; (iv) nakoniec žalobca v zápisnici z doplňujúceho pohovoru II uviedol, že ho v daný deň (8. januára 2025) hľadali tretie osoby a keď prišli ku nemu domov, išiel ku bráne spolu so svojím bratom, lebo „sa chcel uistiť, kto to je“, žalobca mal bratovi povedať „nech sa opýta, kto je za dverami“, pričom tento mal žalobcovi odpovedať, že je to polícia, ktorá žalobcu hľadá, na čo mal žalobca bratovi povedať „aby neotváral“, následne mal žalobca preskočiť plot a ujsť. Zo sumarizácie uvedenej v tomto bode vyššie je zrejmé, že žalobca opisoval skutočnosti a priebeh udalostí, ku ktorým došlo dňa 8. januára 2025 dvoma rôznymi spôsobmi, ktoré sa od seba v podstatnom odlišovali. Za zmienku stojí taktiež to, že žalobca tieto okolnosti opisoval spontánne a konzistentne, spomínajúc pritom nemalé detaily (napr. informácia o zvýšenom hlase žalobcovho brata - viď zápisnica zo vstupného pohovoru alebo špecifikácia miesta, kde sa žalobca v čase návštevy tretích osôb nachádzal) a zároveň, že žalobca uvedené skutočnosti (ku ktorým došlo 8. januára 2025) opisoval v bezprostredne blízkom čase (mesiac apríl-júl 2025, teda ani nie
6 mesiacov po tom, ako ku ním došlo). Rovnako tak za relevantnú kasačný súd považoval skutočnosť, že udalosti, ku ktorým došlo dňa 8. januára 2025 mali akcentovať strach žalobcu z prenasledovania, ktorá skutočnosť má z azylového pohľadu zásadný význam. 41. Vo svetle uvedených záverov potom najvyšší správny súd dospel k rovnakému záveru ako správny orgán a správny súd a teda k záveru o nedôveryhodnosti a vnútornej rozpornosti tvrdení žalobcu. Kasačný súd vyššie opísané disproporcie v opise zásadných skutočností zo strany žalobcu nemohol hodnotiť ako marginálne, naopak ide o dve odlišné dejové línie. Najvyšší správny súd preto námietku žalobcu [kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP] vyhodnotil ako nedôvodnú, keď právne posúdenie veci zo strany správneho súdu považoval za korektné. 42. Podľa názoru najvyššieho správneho súdu žalovaný správne posúdil aj to, že u žalobcu nie je dôvod na poskytnutie doplnkovej ochrany. „Zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.“ (pozri rozsudok najvyššieho súdu z 12. októbra 2010, sp. zn. 1Sža/77/2010). V predmetnej veci neboli podľa najvyššieho správneho súdu zistené závažné a potvrdené dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované v ustanovení § 2 písm. f) zákona č. 480/2002 Z. z., podľa ktorého sa vážnym bezprávím rozumie i) uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, ii) mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo iii) vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. V tomto smere sa možno stotožniť so zisteniami, ku ktorým dospel žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí, ako aj správny súd v napadnutom rozsudku. Rovnako tak za podstatnú možno považovať spochybnenú dôveryhodnosť žalobcu, ktorej kasačný súd venoval priestor v bodoch 36 až 41 vyššie. 43. Najvyšší správny súd sa následne zaoberal aj námietkou žalobcu - kasačným dôvodom spočívajúcim v tvrdenom odklone správneho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Najvyšší správny súd v tejto súvislosti uvádza, že dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP (vymedzený porušením zákona zo strany správneho súdu tým, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu) zakladajúci jej prípustnosť, primárne slúži na zabezpečenie jednotnej interpretácie zákonov, a teda k dosiahnutiu jednoty uplatnenia právnej úpravy v rovnakých prípadoch (pozri napr. Baricová, J., Fečík, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2018, 1618 s.). V uvedenom je vyjadrená ochrana princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov demokratického právneho štátu implicitne obsiahnutého v č. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Jadrom tohto princípu je odôvodnené očakávanie subjektov práva, že „ ... príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať“ (pozri napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09, III. ÚS 190/2016). Právna istota pri interpretácii a následnej aplikácii práva spočíva v tom, že „ ... na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď.“ (pozri napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Takýto prístup vedie k zabezpečeniu istoty účastníka konania, že v jeho prípade bude rozhodnuté obdobne ako v podobnom prípade v minulosti. Účastník konania tak môže predvídať rozhodnutie vo svojej veci aj s ohľadom na predchádzajúce rozhodnutia v podobných prípadoch. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že pre posudzovanie prípustnosti kasačnej sťažnosti z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP je nutné skúmať „podobnosť vecí“, konkrétne podobnosť prejednávanej veci a veci skôr rozhodnutej (ustálene judikovanej kasačným súdom). Aby mohla byť podobnosť skúmaná, musí byť táto v prvom rade artikulovaná, vymedzená resp. opísaná. Vymedzenie „podobnosti vecí“ je, vychádzajúc z ustanovenia § 445 ods. 1 písm. c) SSP, povinnosťou sťažovateľa. Jeho prípadné zlyhanie v tejto oblasti (teda absencia alebo nedostatočné vymedzenie „podobnosti vecí“) spôsobuje deficit kasačnej sťažnosti v zmysle nenaplnenia podstatných náležitostí kasačnej sťažnosti podľa § 445 ods. 1 písm. c) SSP [neuvedenie sťažnostného bodu podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP] a je nutné na kasačnú sťažnosť (v zodpovedajúcej časti) trpiacu vyššie opísaným defektom nahliadať ako na neprípustnú podľa § 439 ods. 3 písm. a) SSP. 44. V súvislosti s vymedzením „podobnosti vecí“ možno poukázať na výrok H. L. A. Harta, že „ ... aj keď býva formulácia „Posudzuj podobné prípady podobne a odlišné prípady odlišne“ ústredným prvkom predstavy spravodlivosti, je sama osebe táto formulácia nedostatočná a dokiaľ ju nedoplníme, nemôže poskytovať žiaden určitý návod konania. Je tomu tak preto, že jednotlivci v akejkoľvek skupine
sú si v niektorých ohľadoch navzájom podobní a v iných zase odlišní a pokiaľ nestanovíme, aké podobnosti a aké rozdiely sú relevantné, zostane veta „Posudzuj podobné prípady podobne“ iba prázdnou formou“. (Hart, H.L.A. Pojem práva. Praha : PROSTOR, 2010, 161 s.). Z naznačenej podstaty veci teda vyplýva potreba zaoberať sa kritériami podobnosti. Za normatívne stanovený obsahový návod v procese identifikácie „podobnosti vecí“ je nutné vnímať ustanovenie § 440 ods. 2 prvá veta SSP, v zmysle ktorého dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podobnosť vecí, pre potreby aplikácie ustanovenia § 440 ods. 1 písm. h) SSP, teda treba posudzovať optikou „právneho posúdenia veci“. Pre potreby obsahového vymedzenia pojmu „právne posúdenie“ možno poukázať na jeho vcelku komplexnú formuláciu, ktorú najvyšší súd artikuloval nasledovne „ ... riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/27/2019 zo 14. marca 2019). 45. Vzhľadom na značne simplexný spôsob vyjadrenia kasačného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP žalobcom najvyšší správny súd pre potreby posúdenia prejednávanej veci len stroho konštatuje (bez nutnosti dôslednejšieho rozvitia úvah vyššie), že vymedziť „podobnosť vecí“ bez aspoň bazálnej artikulácie skutkovej otázky (quaestio facti), ale najmä právnej otázky (quaestio iuris), ktoré otázky boli riešené jednak vo veci prejednávanej a jednak vo veci „referenčnej“ (judikovanej - predstavujúcej ustálenú rozhodovaciu prax) jednoducho nemožno. Inými slovami právne posúdenie veci musí byť špecifikované v oboch prípadoch dostatočne konkrétne na to, aby mohli byť tieto prípady porovnané. Za dostatočne konkrétny popis kolidujúcich právnych posúdení však nemožno považovať iba označenie, citáciu, prípadne poukázanie na okrajovo súvisiace rozhodnutia súdnych autorít. Takýto postup zo strany žalobcu je totiž priamo rozporný s požiadavkou vyjadrenou v ustanovení § 440 ods. 2 prvá veta SSP. 46. Vychádzajúc z vyššie uvedeného najvyšší správny súd po preskúmaní spisového materiálu správneho súdu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, dospel k záveru, že kasačné námietky žalobcu neboli dôvodné a nespochybnili vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 47. Návrhu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti kasačný súd s odkazom na vyššie uvedenú jednoznačnosť a správnosť preskúmavaného rozhodnutia, ako aj napadnutého rozsudku správneho súdu nevyhovel. Zároveň kasačný súd uvádza, že žalobca v kasačnej sťažnosti okrem vskutku všeobecných tvrdení (aplikovateľných na široký okruh žiadateľov), neuviedol žiadne relevantné dôvody, ktoré by opodstatňovali aplikáciu ustanovenia § 447 ods. 1 SSP. Nakoniec, podľa § 447 ods. 2 SSP, priznaním odkladného účinku na základe rozhodnutia kasačného súdu, sa do právoplatného rozhodnutia kasačného súdu o kasačnej sťažnosti pozastavujú účinky napadnutého rozhodnutia správneho súdu a takéto rozhodnutie nemôže byť podkladom na vydanie naň nadväzujúcich rozhodnutí alebo opatrení iných orgánov verejnej moci. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ale najmä vzhľadom na vydanie meritórneho rozhodnutia, najvyšší správny súd nepriznal kasačnej sťažnosti žalobcov odkladný účinok. 48. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 168 SSP. 49. Tento rozsudok prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.