Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/77/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Igora

Belka a členov senátu JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD.,

v právnej veci navrhovateľa: A., nar. X. v L., naposledy bytom v zahraničí: L., t. č. PT O.,

proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Bratislava,

Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. ČAS: MU- 820-

11/PO-Ţ/2009 zo dňa 26.1.2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach č. k. -45 zo dňa 19. mája 2010 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu Košiciach

č. k. -45 zo dňa 19. mája 2010 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie č. ČAS:

MU-820-11/PO-Ţ/2009 zo dňa 26.1.2010, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13c ods. 1

a o azyle a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl a podľa § 13c

ods. 1 a § 20 ods. 4 mu neposkytol doplnkovú ochranu. Navrhovateľovi náhradu trov konania

nepriznal.

Krajský súd sa stotoţnil so záverom odporcu, ţe v prípade navrhovateľa nie sú splnené

podmienky pre udelenie azylu a ani podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany.

Krajský súd dospel k záveru, ţe odporca v napadnutom rozhodnutí správne a dostatočným

spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav veci. Stotoţnil sa s názorom odporcu,

ţe navrhovateľ v konaní nepreukázal opodstatnenosť ani existenciu obáv

a ani prenasledovanie z dôvodu prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine.

Krajský súd uviedol, ţe odporca správne konštatoval, ţe navrhovateľ v priebehu

azylového konania neuviedol ţiadne podstatné skutočnosti a nepredloţil ţiadne hodnoverné

dokumenty, ktoré by potvrdzovali opodstatnenosť jeho ţiadosti týkajúcej sa udelenia azylu.

Ako i sám navrhovateľ potvrdil, v Pakistane nevyvíjal ţiadnu činnosť, pre ktorú by mu

hrozila akákoľvek perzekúcia, do styku s políciou, armádou, či inými zloţkami štátu nikdy

neprišiel a rovnako nikdy ţiadnemu prenasledovaniu zo strany týchto orgánov nečelil.

Krajský súd sa stotoţnil s názorom odporcu ohľadne neexistencie pôvodcu

prenasledovania ako aj samotného prenasledovania v prípade navrhovateľom udávaných

dôvodov ţiadosti o azyl. Navrhovateľ totiţ skutočnosť, ţe by bol v krajine pôvodu

prenasledovaný, v konaní ţiadnym spôsobom nepreukázal a samotná prítomnosť obáv o svoj

ţivot (z dôvodu údajnej moţnosti prípadného prenasledovania príslušníkmi Talibanu,

s ktorými dokonca v ţivote do osobného kontaktu ani neprišiel), je s ohľadom na zistenia

odporcu, uvedené v rozhodnutí, pre rozhodnutie irelevantnou. Podľa krajského súdu odporca

navyše správne konštatoval, ţe údajné usmrtenie navrhovateľovho brata na rodinnom

pozemku príslušníkmi Talibanu nebolo ničím preukázané a zo strany navrhovateľa a jeho

rodiny sa jednalo len o akési domnienky vzhľadom na skutočnosť, ţe na území Pakistanu

príslušníci Talibanu skutočne operujú.

Krajský súd vyhodnotil odvolacie námietky navrhovateľa ohľadne nedostatočného

a nesprávneho zistenia veci, potrebného pre posúdenie navrhovateľovej ţiadosti a taktieţ

námietky nepreskúmateľnosti rozhodnutia odporcu pre nezrozumiteľnosť za nedôvodné,

ničím nepodloţené a nereálne.

Krajský súd sa stotoţnil aj so závermi a zisteniami odporcu o tom, ţe v prípade

navrhovateľa neboli splnené ani podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany.

Krajský súd uviedol, ţe vzhľadom na námietky navrhovateľa uplatnené v opravnom

prostriedku za účelom posúdenia súčasnej bezpečnostnej situácie v mieste bydliska

navrhovateľa, doplnil na pojednávaní dokazovanie správami z dokumentačného strediska

o bezpečnostnej a politickej situácii v meste Lespur v okrese Gujrat v provincii Pandţáb

v Pakistane.

Správy podľa zdroja Pakistanský inštitút pre mierové štúdie, Pakistan, Správa

o bezpečnosti (január 2010), na č. l. 20-30 spisu krajského súdu, neuvádzajú ţiadne

samovraţedné útoky za úvodné mesiace roku 2010 v Pandţábe, pričom potvrdzujú relatívnu

stabilitu v Pandţábe a taktieţ v Kašmíre.

Vychádzajúc zo zisteného stavu, krajský súd sa stotoţnil s názorom odporcu ohľadom

neposkytnutia doplnkovej ochrany navrhovateľovi a v podrobnostiach na odôvodnenie

rozhodnutia odporcu odkázal.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom vyjadril presvedčenie,

ţe spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Uviedol, ţe dôvodom jeho ţiadosti

o azyl, resp. doplnkovej ochrany bola obava o jeho ţivot a bezpečnosť v Pakistane. Talibanci

v Pakistane pod hrozbou násilia „presviedčajú“ mladých ľudí na spoluprácu, aby sa aktívne

zapájali do bojov proti Američanom. On takúto spoluprácu odmietol. Spolu so svojim

bratrancom sa niekoľko mesiacov skrýval na rôznych miestach Pakistanu, avšak potom ako

objavili bratrancovo bezvládne telo, z obavy o svoj ţivot z Pakistanu odišiel. Uviedol,

ţe nepochybuje o tom, ţe za smrťou bratranca stojí Taliban.

Navrhovateľ uviedol, ţe v prípade návratu do Pakistanu by bol vystavený neľudskému

zaobchádzaniu, nakoľko je viac ako pravdepodobné, ţe situácia v Pakistane je veľmi zlá

a nepokojná, na mnohých miestach dochádza k častým samovraţedným útokom, pričom

ich obeťami sa neraz stane práve civilné obyvateľstvo. Podľa navrhovateľa túto situáciu

potvrdzujú aj správy o Pakistane z rôznych zdrojov, pričom odporca ako aj krajský súd

vychádzali zo správ, ktoré neodráţajú objektívnu situáciu v Pakistane.

Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, ţe rozhodnutie

odporcu v časti neudelenia azylu navrhol potvrdiť a rozhodnutie v časti neposkytnutia

doplnkovej ochrany navrhol zrušiť v celom rozsahu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,

ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia , s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 12. októbra 2010 ( a ).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone

o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok

taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade ţiadateľa o azyl musia

byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd

a vzhľadom na tieto obavy sa nemôţe alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania

azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta

).

Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,

ţiadateľovi, ktorý

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných

alebo náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo

príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôţe alebo nechce

vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa § 10 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl,

ak tento zákon neustanovuje inak,

a) manţelovi azylanta, ak manţelstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny

pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne

súhlasí.

Ţiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdrţiavať

na území Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny

s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej

republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).

Podľa § 13 ods. 1/ zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl ţiadateľovi, ak nespĺňa

podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.

Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu

ţiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo

o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tieţ, či cudzincovi

poskytne doplnkovú ochranu.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu

navrhovateľovi na území SR a o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne

v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho

konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd

vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto

vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia

odporcu, a to v časti, ktorou odporca rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany.

Z administratívneho spisu je zjavné, ţe odporca vykonal v konaní náleţité

dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ

o krajine pôvodu (Správa o krajine – Prax v oblasti dodrţiavania ľudských práv, vydaná

Úradom pre demokraciu, ľudské práva a prácu 25.2.2009, Informačná správa o krajine

pôvodu- Pakistan, vydaná Pohraničným úradom VB 16.4.2009 a informácie z portálu

www.businessInfo.cz aktualizované 20.4.2009), z ktorých stručne popísal spoločensko-

politickú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na posúdenie ţiadosti navrhovateľa

v súvislosti s dôvodmi, pre ktoré ţiadal o udelenie azylu a na moţné riziká návratu

navrhovateľa do krajiny pôvodu.

Z obsahu administratívneho spisu (z dotazníka ţiadateľa o azyl zo dňa 5.1.2010)

vyplynulo, ţe navrhovateľ uviedol, ţe o azyl poţiadal preto, ţe v Pakistane pôsobí Taliban.

Jeho rodina býva pri Kašmíre a v ich meste je uţ veľmi málo mladých ľudí. Taliban

presviedča mladých chlapcov, aby bojovali proti Američanom. Ak by zostal doma a našli

by ho, tak by sa musel stať teroristom. Prívrţenci Talibanu k nim chodili asi 2 roky. On a jeho

brat sa pred nimi skrývali, potom našli staršieho brata mŕtveho na pozemku, keď pracoval

a preto si myslí, ţe to boli Talibanci. Rodičia sa rozhodli, ţe musí odísť z krajiny, aby nezabili

aj jeho. Rozhodol sa tak jeho otec, ktorý chcel po bratovej smrti predať pozemky, aby mali

nejaké peniaze, ale keďţe sa predali neskôr, tak aj cestu z Pakistanu mu vybavil aţ neskôr,

v októbri 2009.

Na otázku odporcu, či sa jemu konkrétne niečo v Pakistane stalo, navrhovateľ

odpovedal, ţe jemu sa nič nestalo, do kontaktu s prívrţencami Talibanu sa nedostal, ale stále

sa bál, ţe niekto príde a zabije ho a ţe skončí ako jeho brat.

Na otázku, či sa pokúsil riešiť situáciu, tak, ţe by sa presťahoval do inej časti

Pakistanu, odpovedal, ţe v celom Pakistane sú rovnaké problémy, všade sú teroristické útoky.

Na otázku, či prišiel do styku s políciou, armádou alebo inými zloţkami štátu

on osobne, resp., či bol nimi prenasledovaný, odpovedal, ţe do styku s nimi neprišiel a nebol

nikdy prenasledovaný.

Na otázku, či sa obrátil na niektorú z mimovládnych organizácií pôsobiacich

v Pakistane, odpovedal, ţe sa nepokúsil poţiadať ich o pomoc.

Na otázku, čoho sa obáva v prípade návratu do krajiny pôvodu, odpovedal, ţe sa obáva

o svoj ţivot pred prívrţencami Talibanu.

Odporca pri posudzovaní ţiadosti navrhovateľa o azyl vychádzal zo skutočností

uvedených navrhovateľom v priebehu správneho konania a dospel k záveru, ţe v jeho prípade

absentuje rasový, národnostný, náboţenský alebo politický kontext a taktieţ samotný aspekt

prenasledovania, definovaný v zákona o azyle. Absenciou dôvodov uvedených v § 8 alebo 10

zákona o azyle, podľa odporcu nesplnil zákonné podmienky na udelenie azylu.

Podľa odporcu v prípade navrhovateľa absentuje samotný pojem prenasledovania

a nemoţno charakterizovať ani pôvodcu prenasledovania. Tomu nasvedčuje skutočnosť,

ţe on osobne do kontaktu s príslušníkmi Talibanu neprišiel a nebol nimi bezprostredne

ohrozovaný. Ak aj došlo k úmrtiu jeho brata na rodinnom pozemku, ničím nebolo preukázané,

ţe vrahmi boli príslušníci Talibanu, i keď vo všeobecnosti to vylúčiť nemoţno.

V tejto súvislosti odporca poukázal na to, ţe na území Pakistanu skutočne operujú

ozbrojené zloţky Talibanu, avšak ich pozície sú sústredené na severozápade krajiny

a nie na severovýchode, kde ţil navrhovateľ. Podľa dostupných zdrojov, na severozápade

Pakistanu koncom roka 2008 vypuklo povstanie, ktoré sa rozšírilo do ozbrojeného konfliktu.

Túto oblasť ovládli militanti a aj v súčasnej dobe sa vedú rozsiahle boje pakistanských

vládnych jednotiek s ozbrojenými skupinami Talibanu. Vo februári 2009 sa povstalecké

hnutie Taliban a pakistanská vláda dohodli na „trvalom prímerí“ v tejto nepokojnej oblasti.

Pakistanská vláda súhlasila so zavedením islamského práva šária v oblasti Malakand, pokiaľ

povstalci zastavia svoje akcie. Táto dohoda však len posmelila Taliban na rozšírenie vplyvu

v priľahlých okrskoch a zároveň na získanie nových regrútov, pričom ešte zaberal nové

územia. Prímerie teda trvalo iba do apríla 2009, kedy pakistanská armáda spustila mohutnú

ofenzívu proti Talibanu po tom, čo bojovníci hnutia napriek mierovej dohode prenikli

do okrskov, vzdialených od hlavného mesta Islamabad necelých 100 km. V dôsledku tohto

konfliktu opustilo túto oblasť takmer 2 milióny ľudí. Napriek tomu, ţe v súčasnosti nemoţno

situáciu v tomto regióne charakterizovať ako stabilnú, pakistanskej armáde sa podarilo

obmedziť vplyv Talibanu a získala kontrolu nad oblasťou okolo Mingory, hlavného strediska

v údolí Swat.

Podľa odporcu zo správ o krajine pôvodu navrhovateľa vyplýva, ţe najnebezpečnejším

regiónom Pakistanu je severozápad krajiny, avšak navrhovateľa pochádza zo severovýchodu

krajiny, kde pozície Talibanu nie sú natoľko silné, aby sa vymkli kontrole štátnych orgánov,

aj keď individuálne útoky militantov voči civilným obyvateľom regiónu nemoţno vylúčiť,

nakoľko krajinou dlhodobo otriasa séria samovraţedných atentátov. Tie však nie sú

namierené voči individuálnym osobám, ale čelia im všetci obyvatelia krajiny.

Vzhľadom na zhoršenú bezpečnostnú situáciu v Pakistane, odporca uviedol,

ţe posudzoval mieru ochoty a schopnosti štátnych orgánov poskytnúť obyvateľom krajiny

ochranu pred váţnym bezprávím, pričom v prípade navrhovateľa nebolo preukázané,

ţe by mu štátne orgány takúto ochranu odopreli a tolerovali ohrozenie jeho bezpečnosti.

Štátne bezpečnostné zloţky Pakistanu sú podľa odporcu dostatočne sformované

natoľko, aby boli ochotné a schopné bojovať s extrémizmom a terorizmom v záujme zaistenia

bezpečnosti kaţdého obyvateľa krajiny, vrátane navrhovateľa. Miera individuálnej

bezpečnosti kaţdého obyvateľa krajiny je však rozdielna, v závislosti na tom, v ktorom

regióne krajiny sa daná osoba nachádza.

Odporca v rozhodnutí uviedol, ţe azyl nie je univerzálnym nástrojom na poskytnutie

ochrany pred bezprávím, ale ide o špecifický právny inštitút, ktorý je moţné priznať len tej

osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky, čo v prípade navrhovateľa nebolo

preukázané, a teda jeho dôvody moţno z hľadiska udelenia azylu povaţovať za irelevantné.

Podľa odporcu, navrhovateľ nesplnil ani zákonom stanovené podmienky

na poskytnutie doplnkovej ochrany. Uviedol, ţe napriek tomu, ţe napriek tomu, ţe krajinu

pred parlamentnými voľbami zachvátila vlna nepokojov, v súčasnej dobe je situácia

stabilizovaná a ţiadne konflikty nedosahujú také rozmery, ktoré by bolo moţné

charakterizovať ako výrazný vnútroštátny konflikt a ktoré by pre navrhovateľa predstavovali

individuálnu hrozbu podľa definície váţnej ujmy. O vylúčení váţnej ujmy v prípade

nedobrovoľného návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu nasvedčuje aj jeho výpoveď, podľa

ktorej v Pakistane nemal nikdy ţiadne problémy so štátnymi orgánmi a taktieţ sa nikdy

nedopustil ţiadneho trestného činu, za ktorý by mu mohol byť uloţený trest smrti.

Odporca sa v rozhodnutí odvoláva na správy o krajine pôvodu, z ktorých vychádzal

s uvedením zdroja a dátumu ich zverejnenia.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní odporca

aj súd prvého stupňa vychádzali, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu

dospel k záveru, ţe odporca riadne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny záver o tom,

ţe dôvody navrhovateľa, pre ktoré ţiadal udeliť azyl na území Slovenskej republiky

nemoţno povaţovať za relevantné pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky

a navrhovateľovi azyl neudelil, nepochybil, a krajský súdu dôvodne povaţoval rozhodnutie

odporcu z týchto dôvodov za zákonné.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, ţe povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

(Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré ţiadateľ

v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo ţiadneho ustanovenia zákona nemoţno

vyvodiť, ţe by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody

pre udelenie azylu ţiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné

skutkové zistenia.

Navrhovateľ v odvolaní proti napadnutému rozsudku navrhol rozsudok zmeniť tak,

ţe rozhodnutie odporcu v časti neudelenia azylu navrhol potvrdiť a rozhodnutie v časti

neposkytnutia doplnkovej ochrany navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odvolací súd bol viazaný rozsahom odvolacích námietok uplatnených navrhovateľom

a vzhľadom k tomu, ţe navrhovateľ sa s rozhodnutím o neudelení azylu uspokojil,

čo napokon vyjadril aj v konečnom návrhu na potvrdenie rozhodnutia odporcu v časti

o neudelení azylu, súd sa zameral sa len na posúdenie odvolacích námietok týkajúcich sa

rozhodnutia odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany.

Podstatou odvolacích námietok navrhovateľa bol nesúhlas navrhovateľa

s vyhodnotením bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu, keď navrhovateľ odporcovi ako aj

krajskému súdu vyčítal, ţe vychádzali zo správ, ktoré neodráţajú objektívnu situáciu

v Pakistane.

Predmetné odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú

správnosť napadnutého rozsudku ani rozhodnutia odporcu o neposkytnutí doplnkovej

ochrany.

Odvolací súd sa stotoţnil s názorom krajského súdu, ţe rozhodnutie odporcu v časti

o neposkytnutí doplnkovej ochrany, bolo vydané v súlade so zákonom.

Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, ţe navrhovateľ nikdy neprezentoval, ţe by mu

bol uloţený trest smrti alebo ţe by mu hrozilo jeho vykonanie.

K hrozbe mučenia, neľudského alebo poniţujúceho zaobchádzania alebo trestu

odvolací súd udáva, ţe navrhovateľ v priebehu konania pred odporcom nikdy neuviedol,

ţe by bol objektom takéhoto zaobchádzania. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na správy

o krajine pôvodu, ktoré sú obsahom spisu odporcu, podľa ktorých pakistanskí navrátilci-

včítane neúspešných ţiadateľov o azyl, nie sú objektom zlého zaobchádzania pri ich návrate

do krajiny pôvodu, ich návraty sú realizované aj za pomoci medzinárodných organizácií.

K váţnemu a individuálnemu ohrozeniu ţivota alebo nedotknuteľnosti navrhovateľa

z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného

konfliktu odvolací súd udáva, ţe zo správ zaloţených v spise vyplýva, ţe najmä v severnej

časti krajiny vláda vedie ozbrojený boj s ozbrojencami Talibanu a ţe teroristické organizácie

(Taliban, Al Kaida) organizujú teroristické - samovraţedné atentáty, cieľom ktorých je aj

civilné obyvateľstvo. Ako však vyplýva zo všetkých správ, ozbrojené konflikty s Talibanom

sa uskutočňovali v podstate výlučne v severných provinciách Pakistanu, osobitne v oblastiach

Swat a Buner. V prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu, ktorý síce pochádza

z Kašmíru, môţe sa však bezpečne vrátiť minimálne do provincií Pandţáb, Sindh, Baločistan,

Islamabád, Azád Kašmír, kde bojové akcie neprebiehajú. Pokiaľ ide o teroristické - bombové

útoky, ako to vyplýva zo správ o Pakistane, tieto sa uskutočňujú prevaţne v hlavnom meste,

resp. v niektorých väčších mestách (Rawalpindi, hlavné mestá provincií Pandţáb, NWFP),

teda nie na celom území Pakistanu. Je teda zjavné, ţe ak by sa navrhovateľ do Pakistanu vrátil

a usídlil sa mimo uvedených území, či väčších miest, nebola by ohrozená jeho osobná

integrita z dôvodu svojvoľného násilia nad mieru, ktorá je pre moţnosť jeho návratu úmerná

a prijateľná.

Odvolací súd povaţuje za dôleţité zdôrazniť, ţe zmyslom a účelom doplnkovej

ochrany je poskytnúť subsidiárnu ochranu a moţnosť legálneho pobytu na území SR tým

ţiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo

(z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak neţiaduce

poţadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaţe

k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate ţiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne

k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase neţ v prípade aplikácie inštitútu azylu,

sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce

tvrdenia samotného ţiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.

V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závaţné a potvrdené

dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu váţneho bezprávia, tak ako je definované

v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu,

s ktorým sa stotoţnil aj krajský súd po doplnení dokazovania (správami z miesta bydliska

navrhovateľa) uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.

Krajský súd rovnako aj odporca vychádzali zo správ, ktoré zhodne potvrdzujú

ţe na území Pakistanu skutočne operujú ozbrojené zloţky Talibanu, avšak ich pozície sú

sústredené na severozápade krajiny a nie na severovýchode, kde navrhovateľ pred odchodom

z krajiny ţil.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, ţe odporca okrem posudzovania

bezpečnostných rizík návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu posudzoval aj mieru ochoty

a schopnosti štátnych orgánov poskytnúť obyvateľom krajiny ochranu pred váţnym

bezprávím, pričom odvolací súd sa stotoţnil so záverom odporcu, ţe v prípade navrhovateľa

nebolo preukázané, ţe by mu štátne orgány takúto ochranu odopreli a tolerovali ohrozenie

jeho bezpečnosti.

Na správnosti skutkových zistení odporcu o bezpečnostnej situácii v mieste

posledného bydliska navrhovateľa, nemení nič ani tvrdenie navrhovateľa o všeobecne zlej

situácii v krajine pôvodu, pretoţe všeobecné správy o jednotlivých výbuchoch a pokusoch

o atentáty (na ktoré sa navrhovateľa odvoláva), neboli spôsobilé spochybniť správnosť zistení,

ţe navrhovateľ pochádza z relatívne najbezpečnejšej časti Pakistanu a ţe pozície ozbrojených

zloţiek Talibanu sú sústredené na severozápade krajiny a nie na severovýchode,

kde navrhovateľ pred odchodom z krajiny ţil.

Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku, ktorý rozhodnutie odporcu potvrdil. Pozornosti odvolacieho súdu tieţ

neuniklo, ţe navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku uvádza, ţe jeho strach z prívrţencov

Talibanu má prameniť z toho, ţe z toho, ţe jeho bratranec, s ktorým sa ukrýval mal byť zabitý

prívrţencami Talibanu. V dotazníku ţiadateľa o azyl navrhovateľ uvádza, ţe malo ísť o jeho

najstaršieho brata.

Uvedená nepresnosť však nemala vplyv na vyhodnotenie odvolacích námietok

navrhovateľa, ktoré odvolací súd vyhodnotil za nespôsobilé spochybniť správnosť

rozhodnutia krajského súdu.

Rozhodnutie odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi bolo

potrebné povaţovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu, potvrdil

rozhodnutie odporcu v celom rozsahu ako vecne správny podľa .

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a , tak, ţe navrhovateľovi, ktorý

nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 12. októbra 2010

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová