Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)7da/366030.333e29.pdf
PDF · 149.98 KB
No categories available
1Sža/77/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/77/2010
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Igora
Belka a členov senátu JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD.,
v právnej veci navrhovateľa: A., nar. X. v L., naposledy bytom v zahraničí: L., t. č. PT O.,
proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Bratislava,
Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. ČAS: MU- 820-
11/PO-Ţ/2009 zo dňa 26.1.2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach č. k. 5Saz 15/2010-45 zo dňa 19. mája 2010 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu Košiciach
č. k. 5Saz 15/2010-45 zo dňa 19. mája 2010 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie č. ČAS:
MU-820-11/PO-Ţ/2009 zo dňa 26.1.2010, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13c ods. 1
a § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl a podľa § 13c
ods. 1 a § 20 ods. 4 mu neposkytol doplnkovú ochranu. Navrhovateľovi náhradu trov konania
nepriznal.
Krajský súd sa stotoţnil so záverom odporcu, ţe v prípade navrhovateľa nie sú splnené
podmienky pre udelenie azylu a ani podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany.
Krajský súd dospel k záveru, ţe odporca v napadnutom rozhodnutí správne a dostatočným
spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav veci. Stotoţnil sa s názorom odporcu,
ţe navrhovateľ v konaní nepreukázal opodstatnenosť ani existenciu obáv
a ani prenasledovanie z dôvodu prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine.
Krajský súd uviedol, ţe odporca správne konštatoval, ţe navrhovateľ v priebehu
azylového konania neuviedol ţiadne podstatné skutočnosti a nepredloţil ţiadne hodnoverné
dokumenty, ktoré by potvrdzovali opodstatnenosť jeho ţiadosti týkajúcej sa udelenia azylu.
Ako i sám navrhovateľ potvrdil, v Pakistane nevyvíjal ţiadnu činnosť, pre ktorú by mu
hrozila akákoľvek perzekúcia, do styku s políciou, armádou, či inými zloţkami štátu nikdy
neprišiel a rovnako nikdy ţiadnemu prenasledovaniu zo strany týchto orgánov nečelil.
Krajský súd sa stotoţnil s názorom odporcu ohľadne neexistencie pôvodcu
prenasledovania ako aj samotného prenasledovania v prípade navrhovateľom udávaných
dôvodov ţiadosti o azyl. Navrhovateľ totiţ skutočnosť, ţe by bol v krajine pôvodu
prenasledovaný, v konaní ţiadnym spôsobom nepreukázal a samotná prítomnosť obáv o svoj
ţivot (z dôvodu údajnej moţnosti prípadného prenasledovania príslušníkmi Talibanu,
s ktorými dokonca v ţivote do osobného kontaktu ani neprišiel), je s ohľadom na zistenia
odporcu, uvedené v rozhodnutí, pre rozhodnutie irelevantnou. Podľa krajského súdu odporca
navyše správne konštatoval, ţe údajné usmrtenie navrhovateľovho brata na rodinnom
pozemku príslušníkmi Talibanu nebolo ničím preukázané a zo strany navrhovateľa a jeho
rodiny sa jednalo len o akési domnienky vzhľadom na skutočnosť, ţe na území Pakistanu
príslušníci Talibanu skutočne operujú.
Krajský súd vyhodnotil odvolacie námietky navrhovateľa ohľadne nedostatočného
a nesprávneho zistenia veci, potrebného pre posúdenie navrhovateľovej ţiadosti a taktieţ
námietky nepreskúmateľnosti rozhodnutia odporcu pre nezrozumiteľnosť za nedôvodné,
ničím nepodloţené a nereálne.
Krajský súd sa stotoţnil aj so závermi a zisteniami odporcu o tom, ţe v prípade
navrhovateľa neboli splnené ani podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany.
Krajský súd uviedol, ţe vzhľadom na námietky navrhovateľa uplatnené v opravnom
prostriedku za účelom posúdenia súčasnej bezpečnostnej situácie v mieste bydliska
navrhovateľa, doplnil na pojednávaní dokazovanie správami z dokumentačného strediska
o bezpečnostnej a politickej situácii v meste Lespur v okrese Gujrat v provincii Pandţáb
v Pakistane.
Správy podľa zdroja Pakistanský inštitút pre mierové štúdie, Pakistan, Správa
o bezpečnosti (január 2010), na č. l. 20-30 spisu krajského súdu, neuvádzajú ţiadne
samovraţedné útoky za úvodné mesiace roku 2010 v Pandţábe, pričom potvrdzujú relatívnu
stabilitu v Pandţábe a taktieţ v Kašmíre.
Vychádzajúc zo zisteného stavu, krajský súd sa stotoţnil s názorom odporcu ohľadom
neposkytnutia doplnkovej ochrany navrhovateľovi a v podrobnostiach na odôvodnenie
rozhodnutia odporcu odkázal.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom vyjadril presvedčenie,
ţe spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Uviedol, ţe dôvodom jeho ţiadosti
o azyl, resp. doplnkovej ochrany bola obava o jeho ţivot a bezpečnosť v Pakistane. Talibanci
v Pakistane pod hrozbou násilia „presviedčajú“ mladých ľudí na spoluprácu, aby sa aktívne
zapájali do bojov proti Američanom. On takúto spoluprácu odmietol. Spolu so svojim
bratrancom sa niekoľko mesiacov skrýval na rôznych miestach Pakistanu, avšak potom ako
objavili bratrancovo bezvládne telo, z obavy o svoj ţivot z Pakistanu odišiel. Uviedol,
ţe nepochybuje o tom, ţe za smrťou bratranca stojí Taliban.
Navrhovateľ uviedol, ţe v prípade návratu do Pakistanu by bol vystavený neľudskému
zaobchádzaniu, nakoľko je viac ako pravdepodobné, ţe situácia v Pakistane je veľmi zlá
a nepokojná, na mnohých miestach dochádza k častým samovraţedným útokom, pričom
ich obeťami sa neraz stane práve civilné obyvateľstvo. Podľa navrhovateľa túto situáciu
potvrdzujú aj správy o Pakistane z rôznych zdrojov, pričom odporca ako aj krajský súd
vychádzali zo správ, ktoré neodráţajú objektívnu situáciu v Pakistane.
Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, ţe rozhodnutie
odporcu v časti neudelenia azylu navrhol potvrdiť a rozhodnutie v časti neposkytnutia
doplnkovej ochrany navrhol zrušiť v celom rozsahu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,
ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP, s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 12. októbra 2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone
o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok
taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade ţiadateľa o azyl musia
byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd
a vzhľadom na tieto obavy sa nemôţe alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania
azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta
Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
ţiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných
alebo náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôţe alebo nechce
vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 10 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl,
ak tento zákon neustanovuje inak,
a) manţelovi azylanta, ak manţelstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne
súhlasí.
Ţiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdrţiavať
na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej
republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1/ zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl ţiadateľovi, ak nespĺňa
podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu
ţiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo
o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tieţ, či cudzincovi
poskytne doplnkovú ochranu.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu
navrhovateľovi na území SR a o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne
v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho
konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd
vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto
vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia
odporcu, a to v časti, ktorou odporca rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany.
Z administratívneho spisu je zjavné, ţe odporca vykonal v konaní náleţité
dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ
o krajine pôvodu (Správa o krajine – Prax v oblasti dodrţiavania ľudských práv, vydaná
Úradom pre demokraciu, ľudské práva a prácu 25.2.2009, Informačná správa o krajine
pôvodu- Pakistan, vydaná Pohraničným úradom VB 16.4.2009 a informácie z portálu
www.businessInfo.cz aktualizované 20.4.2009), z ktorých stručne popísal spoločensko-
politickú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na posúdenie ţiadosti navrhovateľa
v súvislosti s dôvodmi, pre ktoré ţiadal o udelenie azylu a na moţné riziká návratu
navrhovateľa do krajiny pôvodu.
Z obsahu administratívneho spisu (z dotazníka ţiadateľa o azyl zo dňa 5.1.2010)
vyplynulo, ţe navrhovateľ uviedol, ţe o azyl poţiadal preto, ţe v Pakistane pôsobí Taliban.
Jeho rodina býva pri Kašmíre a v ich meste je uţ veľmi málo mladých ľudí. Taliban
presviedča mladých chlapcov, aby bojovali proti Američanom. Ak by zostal doma a našli
by ho, tak by sa musel stať teroristom. Prívrţenci Talibanu k nim chodili asi 2 roky. On a jeho
brat sa pred nimi skrývali, potom našli staršieho brata mŕtveho na pozemku, keď pracoval
a preto si myslí, ţe to boli Talibanci. Rodičia sa rozhodli, ţe musí odísť z krajiny, aby nezabili
aj jeho. Rozhodol sa tak jeho otec, ktorý chcel po bratovej smrti predať pozemky, aby mali
nejaké peniaze, ale keďţe sa predali neskôr, tak aj cestu z Pakistanu mu vybavil aţ neskôr,
v októbri 2009.
Na otázku odporcu, či sa jemu konkrétne niečo v Pakistane stalo, navrhovateľ
odpovedal, ţe jemu sa nič nestalo, do kontaktu s prívrţencami Talibanu sa nedostal, ale stále
sa bál, ţe niekto príde a zabije ho a ţe skončí ako jeho brat.
Na otázku, či sa pokúsil riešiť situáciu, tak, ţe by sa presťahoval do inej časti
Pakistanu, odpovedal, ţe v celom Pakistane sú rovnaké problémy, všade sú teroristické útoky.
Na otázku, či prišiel do styku s políciou, armádou alebo inými zloţkami štátu
on osobne, resp., či bol nimi prenasledovaný, odpovedal, ţe do styku s nimi neprišiel a nebol
nikdy prenasledovaný.
Na otázku, či sa obrátil na niektorú z mimovládnych organizácií pôsobiacich
v Pakistane, odpovedal, ţe sa nepokúsil poţiadať ich o pomoc.
Na otázku, čoho sa obáva v prípade návratu do krajiny pôvodu, odpovedal, ţe sa obáva
o svoj ţivot pred prívrţencami Talibanu.
Odporca pri posudzovaní ţiadosti navrhovateľa o azyl vychádzal zo skutočností
uvedených navrhovateľom v priebehu správneho konania a dospel k záveru, ţe v jeho prípade
absentuje rasový, národnostný, náboţenský alebo politický kontext a taktieţ samotný aspekt
prenasledovania, definovaný v zákona o azyle. Absenciou dôvodov uvedených v § 8 alebo 10
zákona o azyle, podľa odporcu nesplnil zákonné podmienky na udelenie azylu.
Podľa odporcu v prípade navrhovateľa absentuje samotný pojem prenasledovania
a nemoţno charakterizovať ani pôvodcu prenasledovania. Tomu nasvedčuje skutočnosť,
ţe on osobne do kontaktu s príslušníkmi Talibanu neprišiel a nebol nimi bezprostredne
ohrozovaný. Ak aj došlo k úmrtiu jeho brata na rodinnom pozemku, ničím nebolo preukázané,
ţe vrahmi boli príslušníci Talibanu, i keď vo všeobecnosti to vylúčiť nemoţno.
V tejto súvislosti odporca poukázal na to, ţe na území Pakistanu skutočne operujú
ozbrojené zloţky Talibanu, avšak ich pozície sú sústredené na severozápade krajiny
a nie na severovýchode, kde ţil navrhovateľ. Podľa dostupných zdrojov, na severozápade
Pakistanu koncom roka 2008 vypuklo povstanie, ktoré sa rozšírilo do ozbrojeného konfliktu.
Túto oblasť ovládli militanti a aj v súčasnej dobe sa vedú rozsiahle boje pakistanských
vládnych jednotiek s ozbrojenými skupinami Talibanu. Vo februári 2009 sa povstalecké
hnutie Taliban a pakistanská vláda dohodli na „trvalom prímerí“ v tejto nepokojnej oblasti.
Pakistanská vláda súhlasila so zavedením islamského práva šária v oblasti Malakand, pokiaľ
povstalci zastavia svoje akcie. Táto dohoda však len posmelila Taliban na rozšírenie vplyvu
v priľahlých okrskoch a zároveň na získanie nových regrútov, pričom ešte zaberal nové
územia. Prímerie teda trvalo iba do apríla 2009, kedy pakistanská armáda spustila mohutnú
ofenzívu proti Talibanu po tom, čo bojovníci hnutia napriek mierovej dohode prenikli
do okrskov, vzdialených od hlavného mesta Islamabad necelých 100 km. V dôsledku tohto
konfliktu opustilo túto oblasť takmer 2 milióny ľudí. Napriek tomu, ţe v súčasnosti nemoţno
situáciu v tomto regióne charakterizovať ako stabilnú, pakistanskej armáde sa podarilo
obmedziť vplyv Talibanu a získala kontrolu nad oblasťou okolo Mingory, hlavného strediska
v údolí Swat.
Podľa odporcu zo správ o krajine pôvodu navrhovateľa vyplýva, ţe najnebezpečnejším
regiónom Pakistanu je severozápad krajiny, avšak navrhovateľa pochádza zo severovýchodu
krajiny, kde pozície Talibanu nie sú natoľko silné, aby sa vymkli kontrole štátnych orgánov,
aj keď individuálne útoky militantov voči civilným obyvateľom regiónu nemoţno vylúčiť,
nakoľko krajinou dlhodobo otriasa séria samovraţedných atentátov. Tie však nie sú
namierené voči individuálnym osobám, ale čelia im všetci obyvatelia krajiny.
Vzhľadom na zhoršenú bezpečnostnú situáciu v Pakistane, odporca uviedol,
ţe posudzoval mieru ochoty a schopnosti štátnych orgánov poskytnúť obyvateľom krajiny
ochranu pred váţnym bezprávím, pričom v prípade navrhovateľa nebolo preukázané,
ţe by mu štátne orgány takúto ochranu odopreli a tolerovali ohrozenie jeho bezpečnosti.
Štátne bezpečnostné zloţky Pakistanu sú podľa odporcu dostatočne sformované
natoľko, aby boli ochotné a schopné bojovať s extrémizmom a terorizmom v záujme zaistenia
bezpečnosti kaţdého obyvateľa krajiny, vrátane navrhovateľa. Miera individuálnej
bezpečnosti kaţdého obyvateľa krajiny je však rozdielna, v závislosti na tom, v ktorom
regióne krajiny sa daná osoba nachádza.
Odporca v rozhodnutí uviedol, ţe azyl nie je univerzálnym nástrojom na poskytnutie
ochrany pred bezprávím, ale ide o špecifický právny inštitút, ktorý je moţné priznať len tej
osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky, čo v prípade navrhovateľa nebolo
preukázané, a teda jeho dôvody moţno z hľadiska udelenia azylu povaţovať za irelevantné.
Podľa odporcu, navrhovateľ nesplnil ani zákonom stanovené podmienky
na poskytnutie doplnkovej ochrany. Uviedol, ţe napriek tomu, ţe napriek tomu, ţe krajinu
pred parlamentnými voľbami zachvátila vlna nepokojov, v súčasnej dobe je situácia
stabilizovaná a ţiadne konflikty nedosahujú také rozmery, ktoré by bolo moţné
charakterizovať ako výrazný vnútroštátny konflikt a ktoré by pre navrhovateľa predstavovali
individuálnu hrozbu podľa definície váţnej ujmy. O vylúčení váţnej ujmy v prípade
nedobrovoľného návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu nasvedčuje aj jeho výpoveď, podľa
ktorej v Pakistane nemal nikdy ţiadne problémy so štátnymi orgánmi a taktieţ sa nikdy
nedopustil ţiadneho trestného činu, za ktorý by mu mohol byť uloţený trest smrti.
Odporca sa v rozhodnutí odvoláva na správy o krajine pôvodu, z ktorých vychádzal
s uvedením zdroja a dátumu ich zverejnenia.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní odporca
aj súd prvého stupňa vychádzali, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu
dospel k záveru, ţe odporca riadne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny záver o tom,
ţe dôvody navrhovateľa, pre ktoré ţiadal udeliť azyl na území Slovenskej republiky
nemoţno povaţovať za relevantné pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky
a navrhovateľovi azyl neudelil, nepochybil, a krajský súdu dôvodne povaţoval rozhodnutie
odporcu z týchto dôvodov za zákonné.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, ţe povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré ţiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo ţiadneho ustanovenia zákona nemoţno
vyvodiť, ţe by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie azylu ţiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné
skutkové zistenia.
Navrhovateľ v odvolaní proti napadnutému rozsudku navrhol rozsudok zmeniť tak,
ţe rozhodnutie odporcu v časti neudelenia azylu navrhol potvrdiť a rozhodnutie v časti
neposkytnutia doplnkovej ochrany navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Odvolací súd bol viazaný rozsahom odvolacích námietok uplatnených navrhovateľom
a vzhľadom k tomu, ţe navrhovateľ sa s rozhodnutím o neudelení azylu uspokojil,
čo napokon vyjadril aj v konečnom návrhu na potvrdenie rozhodnutia odporcu v časti
o neudelení azylu, súd sa zameral sa len na posúdenie odvolacích námietok týkajúcich sa
rozhodnutia odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany.
Podstatou odvolacích námietok navrhovateľa bol nesúhlas navrhovateľa
s vyhodnotením bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu, keď navrhovateľ odporcovi ako aj
krajskému súdu vyčítal, ţe vychádzali zo správ, ktoré neodráţajú objektívnu situáciu
v Pakistane.
Predmetné odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku ani rozhodnutia odporcu o neposkytnutí doplnkovej
ochrany.
Odvolací súd sa stotoţnil s názorom krajského súdu, ţe rozhodnutie odporcu v časti
o neposkytnutí doplnkovej ochrany, bolo vydané v súlade so zákonom.
Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, ţe navrhovateľ nikdy neprezentoval, ţe by mu
bol uloţený trest smrti alebo ţe by mu hrozilo jeho vykonanie.
K hrozbe mučenia, neľudského alebo poniţujúceho zaobchádzania alebo trestu
odvolací súd udáva, ţe navrhovateľ v priebehu konania pred odporcom nikdy neuviedol,
ţe by bol objektom takéhoto zaobchádzania. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na správy
o krajine pôvodu, ktoré sú obsahom spisu odporcu, podľa ktorých pakistanskí navrátilci-
včítane neúspešných ţiadateľov o azyl, nie sú objektom zlého zaobchádzania pri ich návrate
do krajiny pôvodu, ich návraty sú realizované aj za pomoci medzinárodných organizácií.
K váţnemu a individuálnemu ohrozeniu ţivota alebo nedotknuteľnosti navrhovateľa
z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného
konfliktu odvolací súd udáva, ţe zo správ zaloţených v spise vyplýva, ţe najmä v severnej
časti krajiny vláda vedie ozbrojený boj s ozbrojencami Talibanu a ţe teroristické organizácie
(Taliban, Al Kaida) organizujú teroristické - samovraţedné atentáty, cieľom ktorých je aj
civilné obyvateľstvo. Ako však vyplýva zo všetkých správ, ozbrojené konflikty s Talibanom
sa uskutočňovali v podstate výlučne v severných provinciách Pakistanu, osobitne v oblastiach
Swat a Buner. V prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu, ktorý síce pochádza
z Kašmíru, môţe sa však bezpečne vrátiť minimálne do provincií Pandţáb, Sindh, Baločistan,
Islamabád, Azád Kašmír, kde bojové akcie neprebiehajú. Pokiaľ ide o teroristické - bombové
útoky, ako to vyplýva zo správ o Pakistane, tieto sa uskutočňujú prevaţne v hlavnom meste,
resp. v niektorých väčších mestách (Rawalpindi, hlavné mestá provincií Pandţáb, NWFP),
teda nie na celom území Pakistanu. Je teda zjavné, ţe ak by sa navrhovateľ do Pakistanu vrátil
a usídlil sa mimo uvedených území, či väčších miest, nebola by ohrozená jeho osobná
integrita z dôvodu svojvoľného násilia nad mieru, ktorá je pre moţnosť jeho návratu úmerná
a prijateľná.
Odvolací súd povaţuje za dôleţité zdôrazniť, ţe zmyslom a účelom doplnkovej
ochrany je poskytnúť subsidiárnu ochranu a moţnosť legálneho pobytu na území SR tým
ţiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo
(z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak neţiaduce
poţadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaţe
k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate ţiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne
k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase neţ v prípade aplikácie inštitútu azylu,
sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce
tvrdenia samotného ţiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.
V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závaţné a potvrdené
dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu váţneho bezprávia, tak ako je definované
v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu,
s ktorým sa stotoţnil aj krajský súd po doplnení dokazovania (správami z miesta bydliska
navrhovateľa) uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.
Krajský súd rovnako aj odporca vychádzali zo správ, ktoré zhodne potvrdzujú
ţe na území Pakistanu skutočne operujú ozbrojené zloţky Talibanu, avšak ich pozície sú
sústredené na severozápade krajiny a nie na severovýchode, kde navrhovateľ pred odchodom
z krajiny ţil.
Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, ţe odporca okrem posudzovania
bezpečnostných rizík návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu posudzoval aj mieru ochoty
a schopnosti štátnych orgánov poskytnúť obyvateľom krajiny ochranu pred váţnym
bezprávím, pričom odvolací súd sa stotoţnil so záverom odporcu, ţe v prípade navrhovateľa
nebolo preukázané, ţe by mu štátne orgány takúto ochranu odopreli a tolerovali ohrozenie
jeho bezpečnosti.
Na správnosti skutkových zistení odporcu o bezpečnostnej situácii v mieste
posledného bydliska navrhovateľa, nemení nič ani tvrdenie navrhovateľa o všeobecne zlej
situácii v krajine pôvodu, pretoţe všeobecné správy o jednotlivých výbuchoch a pokusoch
o atentáty (na ktoré sa navrhovateľa odvoláva), neboli spôsobilé spochybniť správnosť zistení,
ţe navrhovateľ pochádza z relatívne najbezpečnejšej časti Pakistanu a ţe pozície ozbrojených
zloţiek Talibanu sú sústredené na severozápade krajiny a nie na severovýchode,
kde navrhovateľ pred odchodom z krajiny ţil.
Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku, ktorý rozhodnutie odporcu potvrdil. Pozornosti odvolacieho súdu tieţ
neuniklo, ţe navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku uvádza, ţe jeho strach z prívrţencov
Talibanu má prameniť z toho, ţe z toho, ţe jeho bratranec, s ktorým sa ukrýval mal byť zabitý
prívrţencami Talibanu. V dotazníku ţiadateľa o azyl navrhovateľ uvádza, ţe malo ísť o jeho
najstaršieho brata.
Uvedená nepresnosť však nemala vplyv na vyhodnotenie odvolacích námietok
navrhovateľa, ktoré odvolací súd vyhodnotil za nespôsobilé spochybniť správnosť
rozhodnutia krajského súdu.
Rozhodnutie odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi bolo
potrebné povaţovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu, potvrdil
rozhodnutie odporcu v celom rozsahu ako vecne správny podľa § 219 OSP.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, ţe navrhovateľovi, ktorý
nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 12. októbra 2010
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová