Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1063 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1206)II. ÚS 80/99
PDF · 223.25 KB
No categories available
II. ÚS 80/99
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte 18. augusta 1999 predbežne
prerokoval podnet , , zastúpeného
advokátom JUDr. Svetozárom Chabadom, Bratislava, Palackého 20, na začatie
konania pre porušenie základného práva a slobody zaručených čl. 17 ods. 2 prvá veta
Ústavy Slovenskej republiky zo strany Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,
sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru, odboru
vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, Bratislava a Krajskej prokuratúry
v Bratislave v konaní pod sp. zn. ČVS: VKE-1/30-98 a takto
rozhodol:
Podnet na začatie konania o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Navrhovateľ (ďalej len „navrhovateľ“) podaním z 22. júna
1999 doručeným na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“)
25. júna 1999, ktoré označil ako „Podnet na začatie konania pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy SR pre porušenie práv fyzickej
osoby“ sa domáhal vydania uznesenia ústavného súdu tohto znenia: „Postupom
vyšetrovateľov Ministerstva vnútra SR, Sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-
expertíznych činností PZ, odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti
Bratislava a krajského prokurátora v Bratislave v trestnej veci ČVS: VKE-1/30-98
bolo porušené ústavné právo podnecovateľa upravené v článku 17 ods. 2 prvá veta
Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť
osobnej slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“
V odôvodnení svojho podania navrhovateľ uviedol:
„Dňa 3. marca 1998 vydal predseda vlády SR v zastúpení prezidenta SR
rozhodnutie o amnestii, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov SR pod č. 55/1998
Z. z. V čl. VI. nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné
stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení
do cudziny.
Dňa 7. júla 1998 vydal predseda vlády Slovenskej republiky rozhodnutie
o amnestii, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov SR pod č. 214/1998 Z. z.
V článku II. nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie
pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným
zavlečením , , do cudziny, ku ktorému malo dôjsť
31. augusta 1995.
Rozhodnutím predsedu vlády SR o amnestii č. 55/98 Z. z. a 214/98 Z. z.
v súlade s § 11 ods. 1 písm. a) Tr. por. nastala neprípustnosť trestného stíhania
a v zmysle § 65 Tr. zákona došlo k zániku trestnosti týchto činov.
Dňa 8. decembra 1998 vydal predseda vlády SR v zastúpení prezidenta SR
rozhodnutie, ktoré označil Rozhodnutím o amnestii. Toto rozhodnutie bolo uverejnené
v Zbierke zákonov SR pod č. 375/1998 Z. z. V tomto rozhodnutí rozhodol, že:
„Článok V. a článok VI. rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998, uverejneného pod
č. 55/1998 Z. z., a článok I. a článok II. rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998,
uverejneného pod č. 214/1998 Z. z., sa vypúšťajú.“
Dňa 9. 4. 1999 podľa § 160 Tr. por. bolo vydané uznesenie o vznesení
obvinenia pre trestný čin zavlečenia do cudziny podľa § 233 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák.
Vydaním uznesenia o amnestii zo dňa 8. 12. 1998 sa podľa orgánov činných
v trestnom konaní údajne odstránila zákonná prekážka, aby mohli začať trestne stíhať
osoby podozrivé z trestného činu zavlečenia . do cudziny. Takéto
stanovisko orgánov činných v trestnom konaní nemá oporu v zákone, t. j. v Trestnom
zákone, ako ani v Trestnom poriadku a ich konanie je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR s prihliadnutím na uznesenie Ústavného súdu SR č. 49/1998 Z. z.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a) Tr. por. trestné stíhanie nemožno začať, a ak bolo už
začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak to nariadi prezident
republiky, použijúc svoje právo udeľovať milosť alebo amnestiu.
Trest. por. však nepozná ustanovenie, ako možno začať trestné stíhanie
v prípade, ak dôjde k zrušeniu amnestie. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku neprípustnosť trestného stíhania nepozná možnosť obnovenia trestného
stíhania vydaním nového rozhodnutia o amnestii, tak ako sa to stalo rozhodnutím
o amnestii zo dňa 8. 12. 1998, publikovaného v Zbierke zákonov pod č. 375/1998 Z. z.
Vzhľadom na uvedené rozhodnutím predsedu vlády SR v zastúpení prezidenta
SR o amnestii č. 55/98 Z. z. a 214/98 Z. z. došlo k zániku trestnosti činov, ktoré mali
byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením ,
, do cudziny.
Orgány činné v trestnom konaní napriek tomu, že zákon ich neoprávňoval
k tomu, aby začali voči mne trestné stíhanie, konali v rozpore s rozsahom a spôsobom,
ktorý ustanovuje zákon - Trestný poriadok, keď ma začali trestne stíhať a hrubo tým
narušili princíp právnej istoty, pretože takéto začatie trestného stíhania voči mojej
osobe Trestný poriadok a Trestný zákon nepripúšťa.
„Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ Legálny výklad tohto ustanovenia v časti „Štátne
orgány môžu konať … v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ podal Ústavný
súd SR, a to uznesením Ústavného súdu SR zo dňa 5. 2. 1998, ktoré bolo publikované
v Zbierke zákonov č. 49/98 Z. z.
Podľa tohto uznesenia Ústavného súdu SR čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky v časti „Štátne orgány môžu konať … v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon“ zodpovedá konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez výnimky a súčasne
zákonom ustanoveným spôsobom. Tento výklad platí aj vtedy, keď sa orgán štátu
domnieva, že iný štátny orgán konal spôsobom, ktorý nebol v súlade s Ústavou
Slovenskej republiky. Údajné protiústavné konanie jedného orgánu štátu nie je pre iný
štátny orgán dôvodom, aby konal inak ako v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným
spôsobom.
Len taký postup orgánov štátu, ktorý zohľadňuje ústavné princípy citovaného
ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v rozsahu a spôsobom uvedeným
v bode 1, je naplnením princípu právnej istoty ako nedeliteľnej súčasti právneho štátu
v zmysle čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Keďže Trestný poriadok ako zákon o trestnom konaní súdnom, podľa ktorého
orgány činné v trestnom konaní sú povinné postupovať, nepozná ustanovenie, ako
začať trestné stíhanie, kde bola prekážka neprípustnosti trestného stíhania podľa § 11
Tr. por., zahájili voči mne trestné stíhanie v rozpore so zákonom, v rozpore s Ústavou
SR - čl. 2 ods. 2, s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v rozpore s legálnym výkladom
Ústavy Slovenskej republiky, ktorý podal Ústavný súd SR svojím uznesením
z 5. februára 1998, ktoré bolo publikované v Zbierke zákonov č. 49/98 Z. z.
Konaním orgánov činných v trestnom konaní došlo k porušeniu Ústavou SR mi
garantovaných práv, a to čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého nikoho nemožno
stíhať alebo pozbaviť osobnej slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Orgány činné v trestnom konaní toto ustanovenie hrubo porušili,
keďže začali voči mne trestné stíhanie z dôvodov a spôsobom, ktorý Trestný poriadok
neustanovuje a ani nepozná. Súčasne došlo aj k porušeniu zákona č. 141/1961 Zb.
v znení noviel o trestnom konaní súdnom - Trestný poriadok a zákona č. 140/1961 Zb.
v znení noviel - Trestný zákon.
Môj podnet sa týka porušenia môjho ústavou zakotveného práva v čl. 17 ods. 2
Ústavy SR, § 2 ods. 1 a § 11 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, § 65 Trestného
zákona vyšetrovateľmi Ministerstva vnútra SR, Sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-
expertíznych činností PZ, odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti,
Bratislava.
Ďalej sa môj podnet týka protiústavného a protizákonného postupu krajského
prokurátora, ktorý podľa § 174 ods. 1 Tr. por. nevykonával dozor nad zachovávaním
zákonnosti v prípravnom konaní tak, aby nedochádzalo k porušeniu zákona a ústavne
zakotveného práva obvineného stanoveného v čl. 17 ods. 2 Ústavy SR.“
Navrhovateľ listom zo 16. júla 1999 svoj podnet doplnil o námietku zaujatosti,
ktorú vzniesol proti „senátu Ústavného súdu SR, ktorému predsedá JUDr. Drgonec“.
Námietku zaujatosti predložil v mene navrhovateľa jeho obhajca JUDr. Ľubomír
Hlbočan. List zo 16. júla 1999 namiesto príčin vznesenia námietky obsahoval
obhajcovo vysvetlenie: „Podrobné dôvody vznesenej námietky zaujatosti senátu JUDr.
Jána Drgonca Vám zašlem v lehote 15 dní, po tom, čo ich podrobne prejednám
s mojím klientom.“
V lehote ustanovenej obhajcom navrhovateľ svoju námietku zaujatosti senátu
Ústavného súdu SR doplnil o podrobnú argumentáciu podpísanú ďalším obhajcom
JUDr. Svetozárom Chabadom. Námietku zaujatosti proti členom II. senátu v tomto
podaní rozšíril tak, aby sa na členov senátu vzťahovala „aj na rozhodovanie v pléne
Ústavného súdu SR, pokiaľ by sa predmetná vec v pléne rozhodovala“.
Právnym základom pre námietku zaujatosti senátu Ústavného súdu SR sa stala
navrhovateľova požiadavka „primerane analogicky rozhodnúť podľa príslušných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a Trestného poriadku, ktorý analogicky
platí aj v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“ Príčinou uplatnenia
námietky zaujatosti II. senátu Ústavného súdu SR v časti boli predstavy navrhovateľa
o tom, ako by mal Ústavný súd SR postupovať v konaní o podnete. Odklon ústavného
súdu od týchto predstáv navrhovateľ hodnotil ako prejav zaujatosti senátu. V ďalšej
časti svoju námietku zaujatosti, ktorú uplatnil 16. júla 1999, odôvodnil informáciami,
ktoré masmédiá uverejnili v dňoch nasledujúcich po uplatnení námietky zaujatosti.
Navrhovateľ výslovne uviedol, že sa s nimi oboznámil v momente mediálneho
uverejnenia, teda až po tom, ako vzniesol svoju námietku na ústavnom súde.
V konaní o podnete, ústavnej sťažnosti, ako aj v ďalších typoch konania,
ktorých účelom nie je abstraktná ochrana ústavnosti, sa od ústavného súdu vyžaduje,
aby v súlade s princípmi právneho štátu zaručenými v čl. 1 Ústavy SR v záujme
zachovania právnej istoty aplikoval ústavnú normu v rovnakých podmienkach vždy
rovnakým spôsobom.
V okolnostiach prípadu navrhovateľ uplatnil námietku zaujatosti sudcov II.
senátu Ústavného súdu SR. Námietka zaujatosti je procesnoprávnym prostriedkom
garantujúcim právo na spravodlivý proces. Ústavný súd SR vyslovil právny názor:
„V právnom štáte nemožno odmietnuť ochranu základného práva alebo slobody kvôli
procesným nedostatkom, ktoré nespôsobila osoba namietajúca porušenie svojho
základného práva“ (II. ÚS 10/99). Tento právny názor vysvetľuje vzťah medzi
oprávnenou osobou a štátom. Nedostatky, ktoré vzniknú vo vzťahu medzi zástupcom
oprávnenej osoby a samou oprávnenou osobou, nemožno pripísať štátu. Ak štát
v zákone priznal oprávnenej osobe procesné právo slúžiace na ochranu základného
práva alebo slobody a oprávnená osoba sama alebo prostredníctvom svojho zástupcu
zákonom priznané právo nesprávne uplatní, nejde o procesný nedostatok vylučujúci
odmietnutie ochrany základného práva alebo slobody Ústavným súdom SR. Dôsledky
nesprávneho uplatnenia základného práva alebo slobody v takom prípade zaťažujú
oprávnenú osobu, a nie štát.
Judikatúra Ústavného súdu SR sa od roku 1993 zakladá na téze, podľa ktorej
ústavné právo na súdnu ochranu uvedené v článku 46 Ústavy SR neznačí právo na
úspech v konaní pred súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95). Rovnaká zásada
s rovnakou intenzitou platí pre všetky ďalšie práva priznané siedmym oddielom druhej
hlavy Ústavy SR. Odmietnutie návrhu, ak sa udeje v súlade so zákonom, ani neúspech
v konaní o prijatom návrhu nie je bez ďalšieho dôkazom o zaujatosti voči účastníkovi
konania.
Ústavný súd SR v predchádzajúcich konaniach vyslovil viac právnych názorov
na kritériá, ktoré treba vziať do úvahy pri hodnotení námietky zaujatosti v konaní pred
Ústavným súdom SR. Základom postoja ústavného súdu k námietke zaujatosti je
názor, podľa ktorého: „Námietka zaujatosti sudcu v konaní pred ústavným súdom
môže mať závažnejšie právne účinky ako námietka zaujatosti sudcu v konaní pred
orgánom všeobecného súdnictva. Námietku zaujatosti sudcu môže účastník konania
uplatniť voči viacerým sudcom. V konaní pred všeobecným súdom uplatnenie
námietky zaujatosti viacerých sudcov môže mať za následok zmenu príslušnosti
všeobecného súdu. V konaní o ochrane ústavnosti taký postup nie je možný.
Uplatnenie námietky zaujatosti voči viacerým sudcom môže zapríčiniť, že podmienky
§ 4 zákona č. 38/1993 Z. z. sa stanú nesplniteľné a spor nebude vôbec možné
rozhodnúť. Preto v konaní pred ústavným súdom treba zvlášť dôsledne preskúmať, či
námietku zaujatosti sudcu/ov/ účastník konania uplatnil opodstatnene.“ (II. ÚS 60/98)
Navrhovateľ vzniesol námietku zaujatosti senátu Ústavného súdu SR na
základe požiadavky o analogické uplatnenie Občianskeho súdneho poriadku a
Trestného poriadku. Analogické uplatnenie citovaných právnych predpisov nie je
ponechané na úvahu Ústavného súdu SR ani nie je prenechané na vznesenie
požiadavky účastníkom konania. Analogické uplatnenie Občianskeho súdneho
poriadku a Trestného poriadku v konaní pred Ústavným súdom SR je možné len
vtedy, keď to zákon výslovne dovoľuje. Podľa § 31a ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.
v znení neskorších predpisov: „Na konanie a rozhodovanie o prijatom podnete sa
primerane použijú ustanovenia tretej časti druhej hlavy štvrtého oddielu tohto zákona.“
V okolnostiach prípadu sa navrhovateľ pokúsil uplatniť právo, ktoré je výslovne
priznané zákonom. Zákonodarca presne ustanovil čas na uplatnenie tohto práva
(„najneskôr na začiatku ústneho pojednávania“) aj podmienku jeho uplatnenia
(„Odmietnutie sa musí odôvodniť“). Ústavný súd SR v predchádzajúcej činnosti
vyslovil právny názor: „V konaní pred ústavným súdom sa každý môže domáhať len
toho práva, ktoré je výslovne uvedené v ústave alebo v zákone, alebo ho možno od
takého právo odvodiť“ (PL. ÚS 17/94). Neexistuje ústavný ani iný právny dôvod pre
uplatnenie § 28 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. pomocou extenzívneho výkladu práva.
Účelom práva namietnuť zaujatosť sudcu je ochrana spravodlivého procesu.
Uplatnenie námietky zaujatosti za iným účelom predstavuje zneužitie práva, ktoré
nemôže vyvolať právne účinky. Ak účastník konania namietne zaujatosť celého
senátu, pričom ide o jeden z dvoch senátov, ktoré vôbec môžu o jeho veci rozhodnúť,
so štatistickou pravdepodobnosťou 50 : 50 rovnako môže brániť svoje právo na
spravodlivý proces, ako môže sledovať svoj zámer, aby o jeho veci namiesto
nestranného senátu rozhodol senát zaujatý v jeho prospech.
Oprávnená osoba musí uplatniť svoje právo zákonom ustanoveným spôsobom,
aby súd mohol o uplatnenej námietke rozhodnúť. Podľa § 28 zákona č. 38/1993 Z. z.
možno uplatniť námietku zaujatosti sudcu, ale nie všetkých sudcov naraz. Ústava SR
v čl. 131 taxatívne ustanovuje, o čom rozhoduje súd v pléne. Ústava SR neumožňuje
plénu Ústavného súdu SR, aby rozhodol o zaujatosti sudcov senátu Ústavného súdu
SR. Ústava SR ani zákon nepriznáva jednému senátu právo rozhodovať o zaujatosti
iného senátu.
V právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje právny základ pre
konanie o námietke zaujatosti tak, ako ju vykonštruoval navrhovateľ. Zákon
nepriznáva možnosť vznesenia námietky zaujatosti voči celému senátu Ústavného
súdu SR. Navrhovateľ neuplatnil právo, ktoré sa priznáva zákonom. Pretože
navrhovateľ neuplatnil právo priznané § 28 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z., Ústavný
súd SR na postup uplatnený navrhovateľom nemohol prihliadnuť.
II.
Ústavný súd podnet navrhovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995
Z. z. (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z.) predbežne prejednal na neverejnom zasadnutí.
Podnet preskúmal tak po formálnej, ako aj obsahovej stránke a zistil, že formálne
spĺňa podmienky ustanovené v § 20 citovaného zákona.
Navrhovateľ v podnete uviedol, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
sekcia vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností PZ, odbor vyšetrovania
obzvlášť závažnej trestnej činnosti (ďalej len „vyšetrovateľ ministerstva vnútra“)
a Krajská prokuratúra v Bratislave tým, že bolo proti nemu začaté trestné stíhanie
porušili čl. 17 ods. 2 prvá veta Ústavy SR. Podľa tohto článku nikoho nemožno stíhať
alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Orgány činné v trestnom konaní napriek vyhlásenej amnestii z 3. marca 1998 a zo
7. júla 1998 predsedom vlády Slovenskej republiky, ktorou došlo k zániku trestnosti
skutkov súvisiacich s oznámeným (oznámením) zavlečením . do
cudziny, v trestnom stíhaní jeho osoby pokračujú. Konajú tak v rozpore s Trestným
poriadkom (§ 11 ods. 1 písm. a)) a v rozpore s Ústavou SR (§ 17 ods. 2 prvá veta).
Navrhovateľ sa pritom odvolal na uznesenie Ústavného súdu SR z 5. februára
1998 sp. zn. I. ÚS 3/98. Týmto rozhodnutím Ústavný súd SR podal výklad čl. 2
Ústavy SR. Z rozhodnutia okrem iného cituje: „Údajné porušenie ústavy jedným
orgánom štátu, nie je pre iný orgán štátu dôvodom nekonať v rozsahu zákona
a zákonom ustanoveným spôsobom“.
Z obsahu príloh, ktoré navrhovateľ pripojil k podnetu, Ústavný súd SR zistil
nasledovný skutkový stav:
Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru Ministerstva vnútra SR z 9. apríla
1999 sp. zn. ČVS: VKE-1/30-98 bolo podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku vznesené
obvinenie proti navrhovateľovi za trestný čin zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a), b) Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa
§ 9 ods. 2 Trestného zákona, v súbehu s trestným činom zavlečenia do cudziny podľa
§ 233 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2
Trestného zákona, za trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 a ods. 2 písm. a), b)
Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona a trestný čin
vydierania podľa § 235 ods. 1 a ods. 2 písm. a), b) Trestného zákona
v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona. V odôvodnení vyšetrovateľ
Ministerstva vnútra SR uviedol, že zistené skutočnosti dostatočne odôvodňujú záver,
že obvinený bol členom organizovanej skupiny, ktorej činnosť
spočívala v rozpracovaní, v sledovaní a násilnom zavlečení .
do cudziny.
Prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave uznesením z 21. apríla 1999 sp.
zn. 2 Kv 4/99-298 zamietol sťažnosť navrhovateľa podanú proti uzneseniu
vyšetrovateľa ministerstva vnútra z 9. apríla 1999 sp. zn. VKE-1/30-98 o vznesení
obvinenia za trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1
písm. a), b) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona
a iné, pretože nie je dôvodné.
III.
Keďže navrhovateľ označil rozhodnutie predsedu vlády SR z 8. decembra 1998
za protiústavné a aj neplatné a na druhej strane rozhodnutia predsedu vlády SR
z 3. marca 1998 a zo 7. júla 1998 za nedotknuté, čo by malo mať za následok
zastavenie trestného stíhania proti jeho osobe podľa § 11 Trestného poriadku, Ústavný
súd SR sa musel s týmito námietkami vysporiadať. Za tým cieľom musel dať odpoveď
na nasledovné otázky:
Po prvé: Je rozhodnutie Ústavného súdu SR z 28. júna 1999 sp. zn. I. ÚS 30/99
o výklade čl. 102 písm. i) Ústavy SR takým rozhodnutím, ktorým Ústavný súd SR
vyhlásil rozhodnutie predsedu vlády SR z 8. decembra za neplatné a neúčinné? Keď
by ho vyhlásil za neplatné a neúčinné, o čo toto rozhodnutie opiera?
Po druhé: Záväzný výklad čl. 102 písm. i) Ústavy SR daný Ústavným súdom
SR uznesením z 28. júna 1999 sp. zn. I. ÚS 30/99 zrušuje rozhodnutie predsedu vlády
SR z 8. decembra 1998?
Po tretie: Môže orgán činný v trestnom konaní (vyšetrovateľ, prokurátor)
rozhodnutie predsedu vlády zastupujúceho prezidenta Slovenskej republiky
z 8. decembra 1998, ktoré bolo vyhlásené v Zbierke zákonov SR, nerešpektovať
a zastaviť proti navrhovateľovi trestné stíhanie?
Po štvrté: Majú vôbec všetky citované rozhodnutia predsedu vlády SR právny
účinok na stíhanie navrhovateľa?
Ad 1: Ústavný súd SR zastáva názor, ktorý už vyslovil aj vo svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach, že výklad Ústavného súdu SR podľa čl. 128 ods. 1
Ústavy SR nemá za následok vyhlásenie rozhodnutia predsedu vlády SR o vyhlásení
amnestie, prípadne jej zrušenie, opravy a podobne za neplatné a neúčinné. Ide
o výklad, nie o rozhodnutie, ktoré by zrušovalo platný právny akt. Výkladom, ako to
vysvitá zo samého slova „výklad“, Ústavný súd SR vykladá sporné ustanovenie
ústavného zákona jednoznačným spôsobom, aby už k sporu, ktorý viedol k začatiu
konania Ústavného súdu SR, v budúcnosti nedochádzalo. Do budúcnosti na základe
tohto výkladu prezident republiky nebude môcť raz vyhlásenú amnestiu opravovať,
meniť, alebo dokonca ju zrušovať. Rozhodnutie predsedu vlády SR z 8. decembra
1998 č. 375/1998 Z. z. zostáva však v platnosti.
Ad 2: Procesnoprávnym vyjadrením rozdielnosti právomocí Ústavného súdu
SR sú rozdielne typy konania pred Ústavným súdom SR. Tie sa navzájom odlišujú
predmetom konania, subjektom oprávneným podať kvalifikovaný návrh na začatie
konania, právnym účinkom rozhodnutia a viacerými ďalšími okolnosťami. Jednotlivé
typy konania pred Ústavným súdom SR nie sú vzájomne zameniteľné. Subjekt
oprávnený podať návrh na začatie jedného typu konania nemá právo podať návrh na
začatie iného typu konania. Výrok, ktorý môže Ústavný súd SR vysloviť v jednom
type konania, nemôže vysloviť v inom type konania.
Konanie o výklade ústavy podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy SR patrí medzi
abstraktné typy konania pred Ústavným súdom SR. Výslovne to uviedol Ústavný súd
SR vo svojom právnom názore: „Ústavný súd SR uplatnením svojej právomoci podľa
čl. 128 ods. 1 Ústavy SR vykonáva činnosť, ktorá je formou abstraktnej ochrany
ústavnosti“ (II. ÚS 69/99, str. 11). Ďalšie abstraktné konania pred Ústavným súdom
SR predstavuje konanie o súlade všeobecne záväzných právnych predpisov podľa
čl. 125 Ústavy SR a konanie o neplatnosti zákonom a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov vydaných v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike podľa
čl. 152 ods. 2, 3 Ústavy SR. K podstatným znakom odlišujúcim abstraktné typy
konania pred Ústavným súdom SR od ostatných typov konaní patria právne účinky
rozhodnutia Ústavného súdu SR. Rozhodnutia prijaté v abstraktnom konaní o ochrane
ústavnosti majú všeobecný právny účinok. Ten sa dosahuje uverejnením v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky. Dokiaľ rozhodnutie Ústavného súdu SR o abstraktnej
ochrane ústavnosti nie je uverejnené v Zbierke zákonov SR, nemožno mu pripísať
záväznosť voči všetkým štátnym orgánom, orgánom územnej samosprávy ani voči
akýmkoľvek iným subjektom.
Výklad ústavného článku 102 písm. i) Ústavy SR daný rozhodnutím Ústavného
súdu SR zaväzuje príslušné orgány len od okamihu jeho zverejnenia v Zbierke
zákonov SR a účinok má do budúcnosti. Výklad bol uverejnený v čiastke 79,
č. 182/1999 Z. z. s účinnosťou od 24. júla 1999.
Ad 3: Na základe výkladu Ústavného súdu SR nie je možné zastaviť trestné
stíhanie. Odvolávať sa na výklad Ústavného súdu SR z 5. februára 1998 sp. zn. I. ÚS
3/98, ktorým bol vykonaný výklad článku 2 ods. 2 Ústavy SR, najmä na tú časť, že
údajné protiústavné konanie jedného orgánu štátu nie je pre iný štátny orgán dôvodom,
aby konal inak, ako v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným spôsobom, a tým
dokazovať, že orgány činné v trestnom konaní konali nielen v rozpore s trestným
poriadkom, ale aj s Ústavou SR, v tomto prípade nemá právne opodstatnenie. V čase
začatia trestného stíhania navrhovateľa platilo i v súčasnosti platí rozhodnutie
predsedu vlády SR z 8. decembra 1998. Výkladom Ústavného súdu SR sa žiadne
rozhodnutie predsedu vlády SR nezrušuje. To už Ústavný súd SR konštatoval.
Ústavný súd SR vyslovuje tiež názor, že ani v jednom rozhodnutí predsedu
vlády SR sa neobjavili skutky, ktoré by podliehali amnestii, za ktoré je navrhovateľ
stíhaný. Teda aj z týchto dôvodov rozhodnutie predsedu vlády SR z 3. marca 1998, zo
7. júla 1998, ale ani z 8. decembra 1998 nemá právny účinok na trestné stíhanie
navrhovateľa. Tvrdenie za tejto situácie, že trestné stíhanie malo byť podľa § 11 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku zastavené, preto nemá opodstatnenie. Interpretáciou čl. VI
rozhodnutia predsedu vlády SR z 3. marca 1998 a čl. II rozhodnutia predsedu vlády
SR zo 7. júla 1998 nemožno dospieť k záveru, že sa tieto rozhodnutia týkali trestného
činu zavlečenia do cudziny, rovnako aj ďalších trestných
činov, pre ktoré je navrhovateľ stíhaný.
Ad 4: Podľa čl. VI rozhodnutia predsedu vlády SR z 3. marca 1998 sa nariadilo,
aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy
spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení do
cudziny. Podľa názoru Ústavného súdu SR takáto formulácia nevylučuje trestné
stíhanie za skutok týkajúci sa zavlečenia do cudziny.
Amnestia by sa mohla vzťahovať iba na také trestné činy, pri ktorých súčasťou
skutkovej podstaty je oznámenie, prípadne neoznámenie trestného činu. Podľa tohto
článku by sa amnestia mohla vzťahovať napr. na trestné činy krivého obvinenia (§ 174
Trestného zákona), krivej výpovede (§ 175 Trestného zákona), neoznámenia trestného
činu (§ 168 Trestného zákona), prípadne iné obdobné trestné činy.
Formuláciu amnestie „v súvislosti s oznámením“ nie je možné vykladať tak
neobmedzene, že sa vzťahuje aj na skutky, ktoré predchádzali oznámeniu, akými je
trestný čin zavlečenia do cudziny (§ 233 Trestného zákona), ublíženie na zdraví (§ 221
Trestného zákona), obmedzenie osobnej slobody (§ 231 Trestného zákona), lúpež
(§ 234 Trestného zákona), zneužívanie právomoci verejného činiteľa (§ 158 Trestného
zákona), pre ktoré sa vedie proti navrhovateľovi trestné stíhanie. Tieto trestné činy sa
v žiadnej z uvedených amnestií necitujú. Amnestia hovorí o „oznámení“, nie
o samotnom spáchaní trestných činov.
V druhom rozhodnutí predsedu vlády SR zo 7. júla 1998 bola použitá
formulácia „v súvislosti s oznámeným zavlečením “ a
doplňuje sa o dáta jeho narodenia a tiež dátum 31. august 1995, keď malo dôjsť
k zavlečeniu. Aj pre toto rozhodnutie platí tá istá argumentácia Ústavného súdu SR
ako u predchádzajúceho rozhodnutia predsedu vlády SR. Ani v tomto prípade nie sú
identifikované trestné činy, ktoré sú predmetom stíhania.
Ústavný súd SR vedený týmito právnymi úvahami vyslovuje záver, že na tento
prípad nemožno aplikovať ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku,
rovnako ani ustanovenie čl. 2 ods. 2 a článku 17 ods. 2 prvá veta Ústavy SR. Podľa
§ 11 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku trestné stíhanie (nie konanie, ako to nesprávne
uviedol navrhovateľ) nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať
a musí byť zastavené, ak to nariadi prezident republiky, použijúc svoje právo udeľovať
amnestiu alebo milosť. V čase začatia trestného stíhania existovalo už rozhodnutie
predsedu vlády SR z 8. decembra 1998, a teda orgán činný v trestnom konaní mal
vedomosť, čoho sa predchádzajúce amnestie týkali a čo rozhodnutím predseda vlády
SR z 8. decembra 1998 z predchádzajúcich amnestií vypustil. Podľa toho mohli
v konaní postupovať. A aj keď by nejestvovalo rozhodnutie predsedu vlády SR
z 8. decembra 1998, vzhľadom na nejasnosť predchádzajúcich rozhodnutí predsedu
vlády SR nestála orgánom činným v trestnom konaní prekážka ustanovenia § 11 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku.
Na základe uvedených skutočností Ústavný súd SR prijal nasledovné právne
závery:
1. Vyhlásením rozhodnutia predsedu vlády SR o amnestii č. 375/1998 Z. z.
z 8. decembra 1998 podľa názoru Ústavného súdu SR nedošlo k porušeniu
základných práv a slobôd navrhovateľa zaručených čl. 17 ods. 2 prvá veta Ústavy SR.
K pozbaveniu osobnej slobody navrhovateľa došlo z dôvodov a spôsobom, ktorý je
upravený v Trestnom poriadku.
2. Trestné stíhanie bolo začaté pre spáchanie trestných činov, na ktoré sa
amnestia z 3. marca 1998 a zo 7. júla 1998 nevzťahovala, a preto vyhlásené
rozhodnutie predsedu vlády SR z 8. decembra 1998 pre stíhanie navrhovateľa nemá
žiadny právny účinok.
3. Na rozhodnutie predsedu vlády SR z 8. decembra 1998 nemá vplyv
rozhodnutie Ústavného súdu SR z 28. júna 1999 o výklade čl. 102 písm. i) Ústavy SR,
pretože výklad platí len do budúcnosti a nedotýka sa už vyhlásenej amnestie, resp.
rozhodnutia predsedu vlády. Rozhodnutie predsedu vlády SR č. 375/1998 Z. z.
z 8. decembra 1998 uznesením Ústavného súdu SR z 28. júna 1999 zrušené nebolo.
Na tomto skutkovom a právnom základe Ústavný súd SR vyslovuje právny
názor, že podnet navrhovateľa je zjavne neopodstatnený, a preto ho podľa ustanovenia
§ 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995
Z. z. odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 1999
JUDr. Ján D r g o n e c
predseda senátu