Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 80/99

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte 18. augusta 1999 predbežne

prerokoval podnet , , zastúpeného

advokátom JUDr. Svetozárom Chabadom, Bratislava, Palackého 20, na začatie

konania pre porušenie základného práva a slobody zaručených čl. 17 ods. 2 prvá veta

zo strany Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,

sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru, odboru

vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, Bratislava a Krajskej prokuratúry

v Bratislave v konaní pod sp. zn. ČVS: VKE-1/30-98 a takto

rozhodol:

Podnet na začatie konania o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Navrhovateľ (ďalej len „navrhovateľ“) podaním z 22. júna

1999 doručeným na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“)

25. júna 1999, ktoré označil ako „Podnet na začatie konania pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky podľa SR pre porušenie práv fyzickej

osoby“ sa domáhal vydania uznesenia ústavného súdu tohto znenia: „Postupom

vyšetrovateľov Ministerstva vnútra SR, Sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-

expertíznych činností PZ, odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti

Bratislava a krajského prokurátora v Bratislave v trestnej veci ČVS: VKE-1/30-98

bolo porušené ústavné právo podnecovateľa upravené v článku 17 ods. 2 prvá veta

, podľa ktorého nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť

osobnej slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“

V odôvodnení svojho podania navrhovateľ uviedol:

„Dňa 3. marca 1998 vydal predseda vlády SR v zastúpení prezidenta SR

rozhodnutie o amnestii, ktoré bolo uverejnené v Zbierke

Z. z. V čl. VI. nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné

stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení

do cudziny.

Dňa 7. júla 1998 vydal predseda vlády Slovenskej republiky rozhodnutie

o amnestii, ktoré bolo uverejnené v Zbierke

V článku II. nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie

pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným

zavlečením , , do cudziny, ku ktorému malo dôjsť

31. augusta 1995.

Rozhodnutím predsedu vlády SR o amnestii č. 55/98 Z. z. a 214/98 Z. z.

v súlade s nastala neprípustnosť trestného stíhania

a v zmysle § 65 Tr. zákona došlo k zániku trestnosti týchto činov.

Dňa 8. decembra 1998 vydal predseda vlády SR v zastúpení prezidenta SR

rozhodnutie, ktoré označil Rozhodnutím o amnestii. Toto rozhodnutie bolo uverejnené

v Zbierke V tomto rozhodnutí rozhodol, že:

„Článok V. a článok VI. rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998, uverejneného pod

č. , a článok I. a článok II. rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998,

uverejneného pod č. , sa vypúšťajú.“

Dňa 9. 4. 1999 podľa bolo vydané uznesenie o vznesení

obvinenia pre trestný čin zavlečenia do cudziny podľa § 233 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák.

Vydaním uznesenia o amnestii zo dňa 8. 12. 1998 sa podľa orgánov činných

v trestnom konaní údajne odstránila zákonná prekážka, aby mohli začať trestne stíhať

osoby podozrivé z trestného činu zavlečenia . do cudziny. Takéto

stanovisko orgánov činných v trestnom konaní nemá oporu v zákone, t. j. v Trestnom

zákone, ako ani v a ich konanie je v rozpore s

SR s prihliadnutím na uznesenie Ústavného súdu SR č.

Podľa trestné stíhanie nemožno začať, a ak bolo už

začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak to nariadi prezident

republiky, použijúc svoje právo udeľovať milosť alebo amnestiu.

Trest. por. však nepozná ustanovenie, ako možno začať trestné stíhanie

v prípade, ak dôjde k zrušeniu amnestie. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku neprípustnosť trestného stíhania nepozná možnosť obnovenia trestného

stíhania vydaním nového rozhodnutia o amnestii, tak ako sa to stalo rozhodnutím

o amnestii zo dňa 8. 12. 1998, publikovaného v Zbierke

Vzhľadom na uvedené rozhodnutím predsedu vlády SR v zastúpení prezidenta

SR o amnestii č. 55/98 Z. z. a 214/98 Z. z. došlo k zániku trestnosti činov, ktoré mali

byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením ,

, do cudziny.

Orgány činné v trestnom konaní napriek tomu, že zákon ich neoprávňoval

k tomu, aby začali voči mne trestné stíhanie, konali v rozpore s rozsahom a spôsobom,

ktorý ustanovuje zákon - , keď ma začali trestne stíhať a hrubo tým

narušili princíp právnej istoty, pretože takéto začatie trestného stíhania voči mojej

osobe a nepripúšťa.

„Štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a

spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ Legálny výklad tohto ustanovenia v časti „Štátne

orgány môžu konať … v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ podal Ústavný

súd SR, a to uznesením Ústavného súdu SR zo dňa 5. 2. 1998, ktoré bolo publikované

v Zbierke zákonov č. 49/98 Z. z.

Podľa tohto uznesenia Ústavného súdu SR Slovenskej

republiky v časti „Štátne orgány môžu konať … v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon“ zodpovedá konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez výnimky a súčasne

zákonom ustanoveným spôsobom. Tento výklad platí aj vtedy, keď sa orgán štátu

domnieva, že iný štátny orgán konal spôsobom, ktorý nebol v súlade s

Slovenskej republiky. Údajné protiústavné konanie jedného orgánu štátu nie je pre iný

štátny orgán dôvodom, aby konal inak ako v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným

spôsobom.

Len taký postup orgánov štátu, ktorý zohľadňuje ústavné princípy citovaného

ustanovenia v rozsahu a spôsobom uvedeným

v bode 1, je naplnením princípu právnej istoty ako nedeliteľnej súčasti právneho štátu

v zmysle .

Keďže ako zákon o trestnom konaní súdnom, podľa ktorého

orgány činné v trestnom konaní sú povinné postupovať, nepozná ustanovenie, ako

začať trestné stíhanie, kde bola prekážka neprípustnosti trestného stíhania podľa § 11

, zahájili voči mne trestné stíhanie v rozpore so zákonom, v rozpore s

SR - , s a v rozpore s legálnym výkladom

, ktorý podal Ústavný súd SR svojím uznesením

z 5. februára 1998, ktoré bolo publikované v Zbierke zákonov č. 49/98 Z. z.

Konaním orgánov činných v trestnom konaní došlo k porušeniu SR mi

garantovaných práv, a to SR, podľa ktorého nikoho nemožno

stíhať alebo pozbaviť osobnej slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Orgány činné v trestnom konaní toto ustanovenie hrubo porušili,

keďže začali voči mne trestné stíhanie z dôvodov a spôsobom, ktorý

neustanovuje a ani nepozná. Súčasne došlo aj k porušeniu

v znení noviel o trestnom konaní súdnom - a

v znení noviel - .

Môj podnet sa týka porušenia môjho zakotveného práva v

SR, a , Trestného

zákona vyšetrovateľmi Ministerstva vnútra SR, Sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-

expertíznych činností PZ, odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti,

Bratislava.

Ďalej sa môj podnet týka protiústavného a protizákonného postupu krajského

prokurátora, ktorý podľa nevykonával dozor nad zachovávaním

zákonnosti v prípravnom konaní tak, aby nedochádzalo k porušeniu zákona a ústavne

zakotveného práva obvineného stanoveného v SR.“

Navrhovateľ listom zo 16. júla 1999 svoj podnet doplnil o námietku zaujatosti,

ktorú vzniesol proti „senátu Ústavného súdu SR, ktorému predsedá JUDr. Drgonec“.

Námietku zaujatosti predložil v mene navrhovateľa jeho obhajca JUDr. Ľubomír

Hlbočan. List zo 16. júla 1999 namiesto príčin vznesenia námietky obsahoval

obhajcovo vysvetlenie: „Podrobné dôvody vznesenej námietky zaujatosti senátu JUDr.

Jána Drgonca Vám zašlem v lehote 15 dní, po tom, čo ich podrobne prejednám

s mojím klientom.“

V lehote ustanovenej obhajcom navrhovateľ svoju námietku zaujatosti senátu

Ústavného súdu SR doplnil o podrobnú argumentáciu podpísanú ďalším obhajcom

JUDr. Svetozárom Chabadom. Námietku zaujatosti proti členom II. senátu v tomto

podaní rozšíril tak, aby sa na členov senátu vzťahovala „aj na rozhodovanie v pléne

Ústavného súdu SR, pokiaľ by sa predmetná vec v pléne rozhodovala“.

Právnym základom pre námietku zaujatosti senátu Ústavného súdu SR sa stala

navrhovateľova požiadavka „primerane analogicky rozhodnúť podľa príslušných

ustanovení a , ktorý analogicky

platí aj v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“ Príčinou uplatnenia

námietky zaujatosti II. senátu Ústavného súdu SR v časti boli predstavy navrhovateľa

o tom, ako by mal Ústavný súd SR postupovať v konaní o podnete. Odklon ústavného

súdu od týchto predstáv navrhovateľ hodnotil ako prejav zaujatosti senátu. V ďalšej

časti svoju námietku zaujatosti, ktorú uplatnil 16. júla 1999, odôvodnil informáciami,

ktoré masmédiá uverejnili v dňoch nasledujúcich po uplatnení námietky zaujatosti.

Navrhovateľ výslovne uviedol, že sa s nimi oboznámil v momente mediálneho

uverejnenia, teda až po tom, ako vzniesol svoju námietku na ústavnom súde.

V konaní o podnete, ústavnej sťažnosti, ako aj v ďalších typoch konania,

ktorých účelom nie je abstraktná ochrana ústavnosti, sa od ústavného súdu vyžaduje,

aby v súlade s princípmi právneho štátu zaručenými v SR v záujme

zachovania právnej istoty aplikoval ústavnú normu v rovnakých podmienkach vždy

rovnakým spôsobom.

V okolnostiach prípadu navrhovateľ uplatnil námietku zaujatosti sudcov II.

senátu Ústavného súdu SR. Námietka zaujatosti je procesnoprávnym prostriedkom

garantujúcim právo na spravodlivý proces. Ústavný súd SR vyslovil právny názor:

„V právnom štáte nemožno odmietnuť ochranu základného práva alebo slobody kvôli

procesným nedostatkom, ktoré nespôsobila osoba namietajúca porušenie svojho

základného práva“ (). Tento právny názor vysvetľuje vzťah medzi

oprávnenou osobou a štátom. Nedostatky, ktoré vzniknú vo vzťahu medzi zástupcom

oprávnenej osoby a samou oprávnenou osobou, nemožno pripísať štátu. Ak štát

v zákone priznal oprávnenej osobe procesné právo slúžiace na ochranu základného

práva alebo slobody a oprávnená osoba sama alebo prostredníctvom svojho zástupcu

zákonom priznané právo nesprávne uplatní, nejde o procesný nedostatok vylučujúci

odmietnutie ochrany základného práva alebo slobody Ústavným súdom SR. Dôsledky

nesprávneho uplatnenia základného práva alebo slobody v takom prípade zaťažujú

oprávnenú osobu, a nie štát.

Judikatúra Ústavného súdu SR sa od roku 1993 zakladá na téze, podľa ktorej

ústavné právo na súdnu ochranu uvedené v článku 46 SR neznačí právo na

úspech v konaní pred súdom (napr. , ). Rovnaká zásada

s rovnakou intenzitou platí pre všetky ďalšie práva priznané siedmym oddielom druhej

hlavy SR. Odmietnutie návrhu, ak sa udeje v súlade so zákonom, ani neúspech

v konaní o prijatom návrhu nie je bez ďalšieho dôkazom o zaujatosti voči účastníkovi

konania.

Ústavný súd SR v predchádzajúcich konaniach vyslovil viac právnych názorov

na kritériá, ktoré treba vziať do úvahy pri hodnotení námietky zaujatosti v konaní pred

Ústavným súdom SR. Základom postoja ústavného súdu k námietke zaujatosti je

názor, podľa ktorého: „Námietka zaujatosti sudcu v konaní pred ústavným súdom

môže mať závažnejšie právne účinky ako námietka zaujatosti sudcu v konaní pred

orgánom všeobecného súdnictva. Námietku zaujatosti sudcu môže účastník konania

uplatniť voči viacerým sudcom. V konaní pred všeobecným súdom uplatnenie

námietky zaujatosti viacerých sudcov môže mať za následok zmenu príslušnosti

všeobecného súdu. V konaní o ochrane ústavnosti taký postup nie je možný.

Uplatnenie námietky zaujatosti voči viacerým sudcom môže zapríčiniť, že podmienky

sa stanú nesplniteľné a spor nebude vôbec možné

rozhodnúť. Preto v konaní pred ústavným súdom treba zvlášť dôsledne preskúmať, či

námietku zaujatosti sudcu/ov/ účastník konania uplatnil opodstatnene.“ ()

Navrhovateľ vzniesol námietku zaujatosti senátu Ústavného súdu SR na

základe požiadavky o analogické uplatnenie a

. Analogické uplatnenie citovaných právnych predpisov nie je

ponechané na úvahu Ústavného súdu SR ani nie je prenechané na vznesenie

požiadavky účastníkom konania. Analogické uplatnenie Občianskeho súdneho

poriadku a v konaní pred Ústavným súdom SR je možné len

vtedy, keď to zákon výslovne dovoľuje. Podľa

v znení neskorších predpisov: „Na konanie a rozhodovanie o prijatom podnete sa

primerane použijú ustanovenia tretej časti druhej hlavy štvrtého oddielu tohto zákona.“

V okolnostiach prípadu sa navrhovateľ pokúsil uplatniť právo, ktoré je výslovne

priznané zákonom. Zákonodarca presne ustanovil čas na uplatnenie tohto práva

(„najneskôr na začiatku ústneho pojednávania“) aj podmienku jeho uplatnenia

(„Odmietnutie sa musí odôvodniť“). Ústavný súd SR v predchádzajúcej činnosti

vyslovil právny názor: „V konaní pred ústavným súdom sa každý môže domáhať len

toho práva, ktoré je výslovne uvedené v ústave alebo v zákone, alebo ho možno od

takého právo odvodiť“ (). Neexistuje ústavný ani iný právny dôvod pre

uplatnenie pomocou extenzívneho výkladu práva.

Účelom práva namietnuť zaujatosť sudcu je ochrana spravodlivého procesu.

Uplatnenie námietky zaujatosti za iným účelom predstavuje zneužitie práva, ktoré

nemôže vyvolať právne účinky. Ak účastník konania namietne zaujatosť celého

senátu, pričom ide o jeden z dvoch senátov, ktoré vôbec môžu o jeho veci rozhodnúť,

so štatistickou pravdepodobnosťou 50 : 50 rovnako môže brániť svoje právo na

spravodlivý proces, ako môže sledovať svoj zámer, aby o jeho veci namiesto

nestranného senátu rozhodol senát zaujatý v jeho prospech.

Oprávnená osoba musí uplatniť svoje právo zákonom ustanoveným spôsobom,

aby súd mohol o uplatnenej námietke rozhodnúť. Podľa

možno uplatniť námietku zaujatosti sudcu, ale nie všetkých sudcov naraz. SR

v taxatívne ustanovuje, o čom rozhoduje súd v pléne. SR neumožňuje

plénu Ústavného súdu SR, aby rozhodol o zaujatosti sudcov senátu Ústavného súdu

SR. SR ani zákon nepriznáva jednému senátu právo rozhodovať o zaujatosti

iného senátu.

V právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje právny základ pre

konanie o námietke zaujatosti tak, ako ju vykonštruoval navrhovateľ. Zákon

nepriznáva možnosť vznesenia námietky zaujatosti voči celému senátu Ústavného

súdu SR. Navrhovateľ neuplatnil právo, ktoré sa priznáva zákonom. Pretože

navrhovateľ neuplatnil právo priznané , Ústavný

súd SR na postup uplatnený navrhovateľom nemohol prihliadnuť.

II.

Ústavný súd podnet navrhovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

Z. z. (ďalej len „) predbežne prejednal na neverejnom zasadnutí.

Podnet preskúmal tak po formálnej, ako aj obsahovej stránke a zistil, že formálne

spĺňa podmienky ustanovené v § 20 citovaného zákona.

Navrhovateľ v podnete uviedol, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,

sekcia vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností PZ, odbor vyšetrovania

obzvlášť závažnej trestnej činnosti (ďalej len „vyšetrovateľ ministerstva vnútra“)

a Krajská prokuratúra v Bratislave tým, že bolo proti nemu začaté trestné stíhanie

porušili prvá veta SR. Podľa tohto článku nikoho nemožno stíhať

alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Orgány činné v trestnom konaní napriek vyhlásenej amnestii z 3. marca 1998 a zo

7. júla 1998 predsedom vlády Slovenskej republiky, ktorou došlo k zániku trestnosti

skutkov súvisiacich s oznámeným (oznámením) zavlečením . do

cudziny, v trestnom stíhaní jeho osoby pokračujú. Konajú tak v rozpore s Trestným

poriadkom () a v rozpore s SR ( prvá veta).

Navrhovateľ sa pritom odvolal na uznesenie Ústavného súdu SR z 5. februára

1998 sp. zn. . Týmto rozhodnutím Ústavný súd SR podal výklad čl. 2

SR. Z rozhodnutia okrem iného cituje: „Údajné porušenie jedným

orgánom štátu, nie je pre iný orgán štátu dôvodom nekonať v rozsahu zákona

a zákonom ustanoveným spôsobom“.

Z obsahu príloh, ktoré navrhovateľ pripojil k podnetu, Ústavný súd SR zistil

nasledovný skutkový stav:

Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru Ministerstva vnútra SR z 9. apríla

1999 sp. zn. ČVS: VKE-1/30-98 bolo podľa vznesené

obvinenie proti navrhovateľovi za trestný čin zneužívania právomoci verejného

činiteľa podľa , v spolupáchateľstve podľa

, v súbehu s trestným činom zavlečenia do cudziny podľa

a v spolupáchateľstve podľa

, za trestný čin lúpeže podľa a ,

v spolupáchateľstve podľa a trestný čin

vydierania podľa a ,

v spolupáchateľstve podľa . V odôvodnení vyšetrovateľ

Ministerstva vnútra SR uviedol, že zistené skutočnosti dostatočne odôvodňujú záver,

že obvinený bol členom organizovanej skupiny, ktorej činnosť

spočívala v rozpracovaní, v sledovaní a násilnom zavlečení .

do cudziny.

Prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave uznesením z 21. apríla 1999 sp.

zn. -298 zamietol sťažnosť navrhovateľa podanú proti uzneseniu

vyšetrovateľa ministerstva vnútra z 9. apríla 1999 sp. zn. -98 o vznesení

obvinenia za trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1

písm. a), b) spolupáchateľstvom podľa

a iné, pretože nie je dôvodné.

III.

Keďže navrhovateľ označil rozhodnutie predsedu vlády SR z 8. decembra 1998

za protiústavné a aj neplatné a na druhej strane rozhodnutia predsedu vlády SR

z 3. marca 1998 a zo 7. júla 1998 za nedotknuté, čo by malo mať za následok

zastavenie trestného stíhania proti jeho osobe podľa , Ústavný

súd SR sa musel s týmito námietkami vysporiadať. Za tým cieľom musel dať odpoveď

na nasledovné otázky:

Po prvé: Je rozhodnutie Ústavného súdu SR z 28. júna 1999 sp. zn.

o výklade ) SR takým rozhodnutím, ktorým Ústavný súd SR

vyhlásil rozhodnutie predsedu vlády SR z 8. decembra za neplatné a neúčinné? Keď

by ho vyhlásil za neplatné a neúčinné, o čo toto rozhodnutie opiera?

Po druhé: Záväzný výklad ) SR daný Ústavným súdom

SR uznesením z 28. júna 1999 sp. zn. zrušuje rozhodnutie predsedu vlády

SR z 8. decembra 1998?

Po tretie: Môže orgán činný v trestnom konaní (vyšetrovateľ, prokurátor)

rozhodnutie predsedu vlády zastupujúceho prezidenta Slovenskej republiky

z 8. decembra 1998, ktoré bolo vyhlásené v Zbierke zákonov SR, nerešpektovať

a zastaviť proti navrhovateľovi trestné stíhanie?

Po štvrté: Majú vôbec všetky citované rozhodnutia predsedu vlády SR právny

účinok na stíhanie navrhovateľa?

Ad 1: Ústavný súd SR zastáva názor, ktorý už vyslovil aj vo svojich

predchádzajúcich rozhodnutiach, že výklad Ústavného súdu SR podľa čl. 128 ods. 1

SR nemá za následok vyhlásenie rozhodnutia predsedu vlády SR o vyhlásení

amnestie, prípadne jej zrušenie, opravy a podobne za neplatné a neúčinné. Ide

o výklad, nie o rozhodnutie, ktoré by zrušovalo platný právny akt. Výkladom, ako to

vysvitá zo samého slova „výklad“, Ústavný súd SR vykladá sporné ustanovenie

ústavného zákona jednoznačným spôsobom, aby už k sporu, ktorý viedol k začatiu

konania Ústavného súdu SR, v budúcnosti nedochádzalo. Do budúcnosti na základe

tohto výkladu prezident republiky nebude môcť raz vyhlásenú amnestiu opravovať,

meniť, alebo dokonca ju zrušovať. Rozhodnutie predsedu vlády SR z 8. decembra

1998 č. zostáva však v platnosti.

Ad 2: Procesnoprávnym vyjadrením rozdielnosti právomocí Ústavného súdu

SR sú rozdielne typy konania pred Ústavným súdom SR. Tie sa navzájom odlišujú

predmetom konania, subjektom oprávneným podať kvalifikovaný návrh na začatie

konania, právnym účinkom rozhodnutia a viacerými ďalšími okolnosťami. Jednotlivé

typy konania pred Ústavným súdom SR nie sú vzájomne zameniteľné. Subjekt

oprávnený podať návrh na začatie jedného typu konania nemá právo podať návrh na

začatie iného typu konania. Výrok, ktorý môže Ústavný súd SR vysloviť v jednom

type konania, nemôže vysloviť v inom type konania.

Konanie o výklade podľa SR patrí medzi

abstraktné typy konania pred Ústavným súdom SR. Výslovne to uviedol Ústavný súd

SR vo svojom právnom názore: „Ústavný súd SR uplatnením svojej právomoci podľa

SR vykonáva činnosť, ktorá je formou abstraktnej ochrany

ústavnosti“ (, str. 11). Ďalšie abstraktné konania pred Ústavným súdom

SR predstavuje konanie o súlade všeobecne záväzných právnych predpisov podľa

SR a konanie o neplatnosti zákonom a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov vydaných v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike podľa

, 3 SR. K podstatným znakom odlišujúcim abstraktné typy

konania pred Ústavným súdom SR od ostatných typov konaní patria právne účinky

rozhodnutia Ústavného súdu SR. Rozhodnutia prijaté v abstraktnom konaní o ochrane

ústavnosti majú všeobecný právny účinok. Ten sa dosahuje uverejnením v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky. Dokiaľ rozhodnutie Ústavného súdu SR o abstraktnej

ochrane ústavnosti nie je uverejnené v Zbierke zákonov SR, nemožno mu pripísať

záväznosť voči všetkým štátnym orgánom, orgánom územnej samosprávy ani voči

akýmkoľvek iným subjektom.

Výklad ústavného článku 102 písm. i) SR daný rozhodnutím Ústavného

súdu SR zaväzuje príslušné orgány len od okamihu jeho zverejnenia v Zbierke

zákonov SR a účinok má do budúcnosti. Výklad bol uverejnený v čiastke 79,

č. s účinnosťou od 24. júla 1999.

Ad 3: Na základe výkladu Ústavného súdu SR nie je možné zastaviť trestné

stíhanie. Odvolávať sa na výklad Ústavného súdu SR z 5. februára 1998 sp. zn. I. ÚS

3/98, ktorým bol vykonaný výklad článku 2 ods. 2 SR, najmä na tú časť, že

údajné protiústavné konanie jedného orgánu štátu nie je pre iný štátny orgán dôvodom,

aby konal inak, ako v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným spôsobom, a tým

dokazovať, že orgány činné v trestnom konaní konali nielen v rozpore s trestným

poriadkom, ale aj s SR, v tomto prípade nemá právne opodstatnenie. V čase

začatia trestného stíhania navrhovateľa platilo i v súčasnosti platí rozhodnutie

predsedu vlády SR z 8. decembra 1998. Výkladom Ústavného súdu SR sa žiadne

rozhodnutie predsedu vlády SR nezrušuje. To už Ústavný súd SR konštatoval.

Ústavný súd SR vyslovuje tiež názor, že ani v jednom rozhodnutí predsedu

vlády SR sa neobjavili skutky, ktoré by podliehali amnestii, za ktoré je navrhovateľ

stíhaný. Teda aj z týchto dôvodov rozhodnutie predsedu vlády SR z 3. marca 1998, zo

7. júla 1998, ale ani z 8. decembra 1998 nemá právny účinok na trestné stíhanie

navrhovateľa. Tvrdenie za tejto situácie, že trestné stíhanie malo byť podľa § 11 ods. 1

písm. a) zastavené, preto nemá opodstatnenie. Interpretáciou čl. VI

rozhodnutia predsedu vlády SR z 3. marca 1998 a čl. II rozhodnutia predsedu vlády

SR zo 7. júla 1998 nemožno dospieť k záveru, že sa tieto rozhodnutia týkali trestného

činu zavlečenia do cudziny, rovnako aj ďalších trestných

činov, pre ktoré je navrhovateľ stíhaný.

Ad 4: Podľa čl. VI rozhodnutia predsedu vlády SR z 3. marca 1998 sa nariadilo,

aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy

spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení do

cudziny. Podľa názoru Ústavného súdu SR takáto formulácia nevylučuje trestné

stíhanie za skutok týkajúci sa zavlečenia do cudziny.

Amnestia by sa mohla vzťahovať iba na také trestné činy, pri ktorých súčasťou

skutkovej podstaty je oznámenie, prípadne neoznámenie trestného činu. Podľa tohto

článku by sa amnestia mohla vzťahovať napr. na trestné činy krivého obvinenia (§ 174

), krivej výpovede ( ), neoznámenia trestného

činu ( ), prípadne iné obdobné trestné činy.

Formuláciu amnestie „v súvislosti s oznámením“ nie je možné vykladať tak

neobmedzene, že sa vzťahuje aj na skutky, ktoré predchádzali oznámeniu, akými je

trestný čin zavlečenia do cudziny ( ), ublíženie na zdraví (

), obmedzenie osobnej slobody ( ), lúpež

( ), zneužívanie právomoci verejného činiteľa ( Trestného

zákona), pre ktoré sa vedie proti navrhovateľovi trestné stíhanie. Tieto trestné činy sa

v žiadnej z uvedených amnestií necitujú. Amnestia hovorí o „oznámení“, nie

o samotnom spáchaní trestných činov.

V druhom rozhodnutí predsedu vlády SR zo 7. júla 1998 bola použitá

formulácia „v súvislosti s oznámeným zavlečením “ a

doplňuje sa o dáta jeho narodenia a tiež dátum 31. august 1995, keď malo dôjsť

k zavlečeniu. Aj pre toto rozhodnutie platí tá istá argumentácia Ústavného súdu SR

ako u predchádzajúceho rozhodnutia predsedu vlády SR. Ani v tomto prípade nie sú

identifikované trestné činy, ktoré sú predmetom stíhania.

Ústavný súd SR vedený týmito právnymi úvahami vyslovuje záver, že na tento

prípad nemožno aplikovať ustanovenie ,

rovnako ani ustanovenie a článku 17 ods. 2 prvá veta SR. Podľa

trestné stíhanie (nie konanie, ako to nesprávne

uviedol navrhovateľ) nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať

a musí byť zastavené, ak to nariadi prezident republiky, použijúc svoje právo udeľovať

amnestiu alebo milosť. V čase začatia trestného stíhania existovalo už rozhodnutie

predsedu vlády SR z 8. decembra 1998, a teda orgán činný v trestnom konaní mal

vedomosť, čoho sa predchádzajúce amnestie týkali a čo rozhodnutím predseda vlády

SR z 8. decembra 1998 z predchádzajúcich amnestií vypustil. Podľa toho mohli

v konaní postupovať. A aj keď by nejestvovalo rozhodnutie predsedu vlády SR

z 8. decembra 1998, vzhľadom na nejasnosť predchádzajúcich rozhodnutí predsedu

vlády SR nestála orgánom činným v trestnom konaní prekážka ustanovenia § 11 ods. 1

písm. a) .

Na základe uvedených skutočností Ústavný súd SR prijal nasledovné právne

závery:

1. Vyhlásením rozhodnutia predsedu vlády SR o amnestii č.

z 8. decembra 1998 podľa názoru Ústavného súdu SR nedošlo k porušeniu

základných práv a slobôd navrhovateľa zaručených prvá veta SR.

K pozbaveniu osobnej slobody navrhovateľa došlo z dôvodov a spôsobom, ktorý je

upravený v .

2. Trestné stíhanie bolo začaté pre spáchanie trestných činov, na ktoré sa

amnestia z 3. marca 1998 a zo 7. júla 1998 nevzťahovala, a preto vyhlásené

rozhodnutie predsedu vlády SR z 8. decembra 1998 pre stíhanie navrhovateľa nemá

žiadny právny účinok.

3. Na rozhodnutie predsedu vlády SR z 8. decembra 1998 nemá vplyv

rozhodnutie Ústavného súdu SR z 28. júna 1999 o výklade ) SR,

pretože výklad platí len do budúcnosti a nedotýka sa už vyhlásenej amnestie, resp.

rozhodnutia predsedu vlády. Rozhodnutie predsedu vlády SR č.

z 8. decembra 1998 uznesením Ústavného súdu SR z 28. júna 1999 zrušené nebolo.

Na tomto skutkovom a právnom základe Ústavný súd SR vyslovuje právny

názor, že podnet navrhovateľa je zjavne neopodstatnený, a preto ho podľa ustanovenia

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

Z. z. odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 1999

JUDr. Ján D r g o n e c

predseda senátu