Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)II. ÚS 60/98
PDF · 98.02 KB
No categories available
II. ÚS 60/98
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
4. novembra 1998 predbežne prerokoval podnet , bytom
, na začatie konania pre porušenie čl. 13 ods. 1, čl. 17 ods. 1, čl. 47
ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a takto
rozhodol:
Podnet o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) dostal
24. septembra 1998 podnet , bytom , na
začatie konania pred ústavným súdom pre porušenie Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v konaní o pozbavení spôsobilosti na právne úkony pred
všeobecnými súdmi.
Vzhľadom na to, že podnet nespĺňal náležitosti predpísané
zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v
znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z.(ďalej len „zákon
č. 38/1993 Z. z. v platnom znení“), vyzval ústavný súd predkladateľa podnetu listom
z 15. októbra 1998, aby ho doplnil.
svoj podnet doplnil listami z 28. a 30. októbra 1998, ku
ktorým pripojil viaceré doklady. Žiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že
Okresný súd v Prešove mu ustanovením opatrovníčky na súdne konanie vo veci 20
Nc 665/95 nezabezpečil ústavné právo na právnu pomoc v konaní, čím došlo k
porušeniu čl. 47 ods. 2 ústavy. Za porušený označil tiež čl. 13 ods. 1 ústavy tým, že
mu rozhodnutiami Okresného súdu v Prešove, Krajského súdu v Prešove a
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave boli ukladané povinnosti bez
toho, aby bolo zachované jeho základné právo na právnu pomoc v konaní, v dôsledku
čoho konali označené všeobecné súdy aj v rozpore s čl. 144 ods. 1 ústavy.
namietol aj porušenie čl. 17 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť
rozhodnutím Okresného súdu v Prešove o ustanovení súdneho znalca na podanie
znaleckého posudku.
I.
Namietané porušenie čl. 13 ods. 1
a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy: „Povinnosti možno ukladať len na základe zákona,
v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.“. Uvedené ustanovenie je
zaradené do Druhej hlavy ústavy - Základné práva a slobody, ale v rámci prvého
oddielu patrí medzi všeobecné ustanovenia a námietku jeho porušenia je možné
uplatniť, ako to ústavný súd ustálil už vo viacerých predchádzajúcich rozhodnutiach,
iba v súvislosti s konkrétnym základným právom. namietol
porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy všeobecnými súdmi, ktoré mu prijatými rozhodnutiami
ukladali rôzne povinnosti, čím došlo aj k porušeniu čl. 144 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy: „Sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí a sú
viazaní len zákonom.“.
Z dokladov, ktoré predložil ústavnému súdu vyplýva,
že v konaní o pozbavení spôsobilosti na právne úkony okresný súd nariadil
uznesením 20 Nc 665/95-77 podanie kontrolného znaleckého posudku znalcom
. Súd uvedenú povinnosť uložil v súlade s § 187 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia súd o zdravotnom stave
vyšetrovaného vyslúchne vždy znalca, pričom, ak je to nevyhnutné, môže nariadiť,
aby bol vyšetrovaný v zdravotníckom zariadení.
V uvedenom prípade uložil súd povinnosti v súlade so zákonom, v dôsledku
čoho nedošlo k porušeniu čl. 13 ods. 1 ani čl. 144 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd preto podnet v uvedenej časti odmietol.
II.
Namietané porušenie čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
Ústavou štát priznáva občanovi práva, ktoré sa zaväzuje sám rešpektovať
a chrániť či už voči štátnym orgánom, alebo voči komukoľvek inému. Osobná
sloboda predstavuje jedno zo základných ľudských práv. Osobná sloboda sa podľa čl.
17 ods. 1 ústavy zaručuje každej ľudskej bytosti podliehajúcej jurisdikcii Slovenskej
republiky. Dostupnosť osobnej slobody pre každého sa zaručuje početnými právnymi
predpismi, ktoré ustanovujú opatrenia na ochranu osobnej slobody pred štátnymi
orgánmi aj súkromnými osobami. Právny poriadok Slovenskej republiky vymedzuje
aj právomoc jednotlivých štátnych orgánov pri ochrane osobnej slobody jednotlivca.
V súlade s medzinárodnými dohovormi o ľudských právach, ktoré majú povahu
prameňa práva v Slovenskej republike (čl. 11 ústavy), sa podľa článku 17 ústavy
nezaručuje absolútna nedotknuteľnosť osobnej slobody každého. Ústava každému
zaručuje, že jeho osobná sloboda sa nesmie obmedziť inak, ako z dôvodov a
spôsobom uvedeným v článku 17 ústavy.
Predkladateľ podnetu uplatnil námietku porušenia čl. 17 ods. 1 ústavy
v súvislosti s uznesením Okresného súdu v Prešove č. 20 Nc 665/95-77 z 22. apríla
1996, ktorým bol určený znalec z odboru psychiatrie na podanie kontrolného
znaleckého posudku o duševnom stave .
Ústavný súd vo svojej prechádzajúcej rozhodovacej činnosti vyslovil právny
názor, ktorý je významný aj pre konanie o predloženom podnete. Ústavný súd v
tomto názore uviedol: „Osobná sloboda podľa čl. 17 ústavy nezahŕňa všetky tie
práva, ktoré človeku zabezpečujú, aby sa cítil a konal ako slobodná ľudská bytosť.
Na tento účel ústava upravuje súbor takých práv a slobôd, akými sú napríklad
sloboda prejavu, právo na súkromie, sloboda myslenia, svedomia, náboženského
vyznania a viery a iné. Osobná sloboda podľa čl. 17 zabezpečuje len voľnosť človeka
od vonkajších prekážok a obmedzení jeho pohybu.
Povinnosť dostaviť sa pred štátny orgán, bez ohľadu na to, či ide o orgán
zákonodarnej, výkonnej alebo súdnej moci, vyčkať v priestore na to určenom, dokiaľ
tento orgán nevyzve občana, aby urobil výpoveď, ako aj samé poskytnutie svedeckej
výpovede obmedzuje správanie človeka s intenzitou a v trvaní, ktoré pri dodržaní
obvyklého postupu na strane štátneho orgánu ukladajúceho povinnosť svedčiť
netrvajú tak dlho, aby ich bolo možné hodnotiť ako zásah do osobnej slobody, ktorý
nie je v súlade s podstatou a zmyslom práva na osobnú slobodu.“. (PL. ÚS 29/95)
Ustanovenie sa k lekárovi, ktorého súd určil na podanie znaleckého posudku,
podobne ako podanie svedeckej výpovede obmedzuje správanie človeka s intenzitou
a v trvaní, ktoré obvykle nemožno hodnotiť ako porušenie ústavou zaručenej osobnej
slobody. Predkladateľ podnetu neuviedol ani nenavrhol dôkazy o tom, že v dôsledku
súdneho rozhodnutia o vypracovaní kontrolného znaleckého posudku sa musel
podrobiť dlhodobej hospitalizácii za účelom pozorovania duševného stavu alebo
akémukoľvek inému opatreniu dlhodobo obmedzujúcemu jeho osobnú slobodu.
Predkladateľ podnetu tiež nepredložil ani nenavrhol dôkazy o tom, že súdom
ustanovený znalec pri podávaní kontrolného znaleckého posudku postupoval
spôsobom, ktorý bol iný ako obvyklý, čím na ujmu osobnej slobody
obmedzil jeho voľnosť a pohyb. Ústavný súd preto podnet aj v tejto časti
odmietol.
III.
Namietané porušenie čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy: „Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred
súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,
a to za podmienok ustanovených zákonom.“.
Právna pomoc v konaní pred súdmi alebo orgánmi verejnej moci zodpovedá
povinnosti štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy vytvoriť podmienky pre
dostupnosť právnej pomoci, ale len v rozsahu konania pred príslušným orgánom.
V konaní pred okresným súdom o pozbavení (obmedzení) spôsobilosti na právne
úkony sa podľa § 187 Občianskeho súdneho poriadku ustanovuje opatrovník, ktorého
úlohu nemožno identifikovať s poskytovaním právnej pomoci. Preto v tomto rozsahu
konania nedošlo pred Okresným súdom v Prešove k porušeniu čl. 47 ods. 2 ústavy.
Okresný súd nemá žiadnym právnym predpisom uloženú ani povinnosť
zabezpečiť dostupnosť práva na právnu pomoc v konaní pred ústavným súdom.
Zákonom ustanovenou podmienkou pre konanie o prijatom podnete osoby
namietajúcej porušenie svojho práva je podľa § 22 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení
zákona č. 293/1995 Z. z. zastúpenie predkladateľa podnetu advokátom alebo
komerčným právnikom.
Podľa § 22 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení: „Navrhovateľ a po prijatí
podnetu aj ten, kto ho podal, musí byť v konaní pred ústavným súdom zastúpený
advokátom alebo komerčným právnikom.“.
Ústavný súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí (II. ÚS 28/96) uviedol,
že nesplnenie zákonnej povinnosti účastníka konania byť zastúpený v konaní pred
ústavným súdom advokátom alebo komerčným právnikom by pre nepriaznivé
zárobkové a majetkové pomery, ktoré mu nedovoľujú zvoliť si právneho zástupcu
a hradiť náklady spojené so zastupovaním pred ústavným súdom, malo za následok
zastavenie konania pred ústavným súdom. Predstavovalo by stratu možnosti
predkladateľa podnetu uchádzať sa o ochranu práva priznaného ústavou
a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách vtedy, keď
sa ocitne v životnej situácii zbavujúcej ho možnosti znášať náklady svojho zastúpenia
v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd rozhodol, že po predložení dôkazov
o takejto životnej situácii účastník konania namietajúci porušenie svojho práva môže
byť zastúpený podľa § 22 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení zákona č. 293/1995 Z. z.
advokátom, ktorého ustanoví ústavný súd podľa § 19 ods. 3 zákona č. 132/1990 Zb.
o advokácii.
Konanie pred ústavným súdom sa začína až prijatím podnetu na ďalšie
konanie a iba po jeho prijatí ústavný súd rozhoduje, či sú splnené podmienky pre
ustanovenie právneho zástupcu. Ústavný súd neustanovuje právneho zástupcu pre
konanie o veci, v ktorej nie sú splnené zákonom určené podmienky na začatie
konania pred ústavným súdom. Ústavný súd preto podnet aj v tejto časti odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 1998
JUDr. Ľubomír D o b r í k
predseda senátu