Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 92/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2009

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. P. Č., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž

59/2008 z 19. novembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára

2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. P. Č., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sž

59/2008 z 19. novembra 2008 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej

len „rada“) vyzvala listom z 8. januára 2007 sťažovateľku o zaslanie súvislého záznamu

vysielania programovej služby Central TV z 5. a 6. januára 2007 do 5 dní od prevzatia tejto

žiadosti. List rady z 8. januára 2007 bol sťažovateľke doručený 16. januára 2007.

Sťažovateľka predložila rade požadovaný záznam vysielania programovej služby Central

TV 24. januára 2007.

Dňa 2. apríla 2007 bolo sťažovateľke doručené oznámenie rady o začatí správneho

konania vo veci možného porušenia ustanovenia

o vysielaní a retransmisii a o zmene o telekomunikáciách v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“) v súvislosti s tým, že

neposkytla rade súvislý záznam vysielania programovej služby Central TV zo 6. januára

2007, lebo na zaslaných DVD nosičoch nebolo možné načítať, resp. sa nenachádza časť

vysielania zo 6. januára 2007 od 11.32 h do 12.45 h. Rada súčasne vyzvala sťažovateľku,

aby v lehote 15 dní od doručenia oznámenia zaslala svoje stanovisko k oznámeniu, prípadne

navrhla dôkazy.

Sťažovateľka zaslala rade 13. apríla 2007 vyjadrenie k správnemu konaniu a zároveň

zaslala časť záznamu vysielania programovej služby Central TV zo 6. januára 2007.

Rozhodnutím rady č. z 11. septembra 2007 (ďalej len „rozhodnutie rady 1“)

bola sťažovateľke uložená pokuta v sume 5 000 Sk za porušenie povinnosti ustanovenej

v § 16 písm. e) zákona o vysielaní a retransmisii, pretože neposkytla rade na vyžiadanie

súvislý záznam vysielania zo 6. januára 2007. Keďže v zázname vysielania zo 6. januára

2007, ktorý sťažovateľka predložila rade 24. januára 2007, chýbala viac ako hodina

vysielania, rada označila tento záznam ako nesúvislý.

Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu rady 1 odvolanie. Najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. zo 17. januára 2008 (ďalej len „prvý rozsudok“) rozhodnutie rady 1

zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie a sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal.

Podľa rozhodnutia najvyššieho súdu preskúmavané rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho

právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci.

Podľa odôvodnenia uvedeného rozsudku najvyššieho súdu:

„Z textu citovaného zákona - § 16 písm. e) za bodkočiarkou vyplýva, že vysielateľ je

povinný na vyžiadanie rady poskytnúť záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči.

Podľa názoru senátu Najvyššieho súdu SR navrhovateľka poskytla záznam vysielania na

zvyčajnom technickom nosiči. Z uvedeného potom vyplýva, že navrhovateľka povinnosť,

ktorá je upravená v ustanovení § 16 písm. e) neporušila a preto ju nebolo možné za

porušenie povinnosti upravenej v sankcionovať.

Spornou otázkou zostalo, či v danej veci navrhovateľka porušila inú zákonnú

povinnosť, keďže v tomto prípade požiadala odporkyňa navrhovateľku dňa 08. 01. 2007

o zaslanie súvislého záznamu vysielania programovej služby Central TV zo dňa

05. a 06. januára 2007 a to v lehote 5 dní od doručenia žiadosti. Z obsahu pripojených

spisov a preskúmavaného rozhodnutia nie je možné zistiť skutočný stav veci. Pokiaľ

odporkyňa požadovala od navrhovateľky záznam vysielania, bolo povinnosťou

navrhovateľky poskytnúť odporkyni v stanovenej lehote súvislý záznam vysielania. Na

preukázanie tvrdení odporkyne, že záznam z vysielacieho dňa 06. 01. 2007, ktorý bol

predložený navrhovateľkou dňa 24. 01. 2007, nebol súvislý, neexistujú v administratívnom

spise dostačujúce zistenia skutkového stavu (chýba napr. predmetný nosič DVD).

V nie je stanovená lehota, v ktorej by vznikla povinnosť

vysielateľovi predložiť požadovaný záznam vysielania. Ide o procesnú lehotu, ktorú

stanovuje odporkyňa, avšak svoje oprávnenie, svoju kompetenciu požadovať záznamy

vysielania môže odporkyňa zákonne uplatniť len v lehote, ktorá vyplýva vysielateľom z § 16

písm. e) citovaného zákona, teda v lehote 30 dní, v ktorej sú povinní vysielatelia uchovávať

súvislé záznamy vysielania. Skutočnosť, že v tomto prípade navrhovateľka súvislý záznam

vysielania zo dňa 06. 01. 2007 predložila odporkyni aj dňa 16. 04. 2007, po uplynutí

procesnej lehoty (zároveň aj po uplynutí zákonnej lehoty na uchovávanie súvislých

záznamov vysielania - § 16 písm. e) citovaného zákona) neznamená, že navrhovateľka za

svoje správanie bude sankcionovaná, pretože v tomto prípade nebol dostatočne zistený

skutkový stav veci a zistený stav veci neumožňuje vyvodiť jednoznačný záver, či v tomto

prípade navrhovateľka porušila povinnosť jej vyplývajúcu zo

Na základe uvedených skutočností dospel senát najvyššieho súdu k záveru, že

v danom prípade preskúmavané rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia

veci, pretože bola uložená sankcia navrhovateľke za povinnosť upravenú v § 16 písm. e)

citovaného zákona, avšak k porušeniu povinnosti upravenej v § 16 písm. e) zo strany

navrhovateľky v tomto prípade neprišlo. Naviac odporkyňa nedostatočne zistila skutkový

stav veci, najmä neosvedčila dôkazy, ktorými by preukázala vlastné tvrdenia...

Podľa j ods. 6 sú správne orgány viazané právnym názorom súdu.“

Rozhodnutím rady č. z 20. mája 2008 (ďalej len „rozhodnutie rady 2“)

bola sťažovateľke opäť uložená pokuta 5 000 Sk za porušenie povinnosti ustanovenej v § 16

písm. e) zákona o vysielaní a retransmisii, pretože neposkytla rade na vyžiadanie súvislý

záznam vysielania zo 6. januára 2007. Proti rozhodnutiu rady 2 podala sťažovateľka 4. júla

2008 odvolanie.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozhodnutie rady 2 potvrdil a sťažovateľke

náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd okrem

iného uviedol:

„... Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že uvedenou vecou sa zaoberal

Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 17. 01. 2008. V predmetnej veci rozhodol

tak, že zrušil rozhodnutie odporkyne č. zo dňa 11. 09. 2007, pretože nebol

dostatočne zistený skutkový stav, najmä nebol predložený kompletný administratívny spis,

v predmetnom administratívnom spise chýbal nosič DVD, ktorý mal predložiť navrhovateľ

na výzvu odporkyne.

Skutkové zistenia v danej veci zostali nezmenené, v tomto prípade požiadala

odporkyňa navrhovateľku dňa 08. 01. 2007 o zaslanie súvislého záznamu vysielania

programovej služby Central TV zo dňa 05. a 06. 01. 2007 a to v lehote 5 dní od doručenia

žiadosti. Prípis bol doručený navrhovateľovi dňa 16. 01. 2007. Záznam vysielania v tomto

prípade predložil navrhovateľ odporkyni dňa 24. 01. 2007. Skutočnosť, že uvedený záznam

nebol predložený ako záznam súvislý, vyplýva zo samotného Oznámenia a začatí správneho

konania vo veci možného porušenia ust. zo dňa 27. 03.

2007, ktoré bolo doručené navrhovateľovi dňa 02. 04. 2007. Dňa 13. 04. 2007 zaslal

navrhovateľ časť chýbajúceho záznamu vysielania zo dňa 06. 01. 2007 odporkyni, teda

doplnil aj časť záznamu, ktorú Rada vyšpecifikovala ako chýbajúcu.

V tomto súdnom konaní predložila odporkyňa súdu spolu s administratívnym spisom

aj záznamy z vysielania navrhovateľa zo dňa 06. 01. 2007 na nosiči DVD...

Z obsahu administratívneho spisu ako aj zo súdneho spisu vyplynulo, že odporkyňa

požiadala navrhovateľa prípisom zo dňa 08. 01. 2007 o zaslanie súvislého záznamu

vysielania programovej služby Central TV zo dňa 05. a 06. januára 2007 do 5 dní od

doručenia žiadosti. V tomto prípade je nesporné, že navrhovateľ predložil odporkyni

záznam dňa 24. 01. 2007, avšak záznam zo dňa 06. 01. 2007 nebol súvislý, keďže chýbal

záznam v čase od 11.32 hod. do 12.45 hod. Navrhovateľ v tomto prípade porušil povinnosť,

ktorú mu uložila v súlade s § 5 ods. 1 písm. m) rada, keď nepredložil rade súvislý záznam.

Urobil tak až dodatočne, po doručení oznámenia o začatí správneho konania a to dňa

13. 04. 2007. Keďže v prípise o vyžiadaní záznamov požadovala odporkyňa zaslanie

súvislého záznamu, pričom navrhovateľka súvislý záznam v lehote 5 dní rade nepredložila,

čo vyplýva aj z predložených DVD nosičov, Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel

k záveru, že sankcia - pokuta, ktorá bola v tomto prípade uložená v súlade s § 67 ods. 2

písm. b) citovaného zákona, na dolnej hranici zákonného rozpätia, bola uložená zákonne.“

Sťažovateľka vychádzajúc z požiadaviek vyplývajúcich z čl. 152 ods. 4 a čl. 1 ods. 1

, ako aj príslušnej judikatúry ústavného súdu a tiež judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru poukazuje na rozpornosť záverov najvyššieho súdu, na

ktorých je založený jeho prvý rozsudok a napadnutý rozsudok. Kým v prvom rozsudku

najvyšší súd skonštatoval, že sťažovateľka poskytla rade záznam vysielania na základe

vyžiadania rady na zvyčajnom technickom nosiči, a teda neporušila povinnosť upravenú

v ustanovení § 16 písm. e) zákona o vysielaní a retransmisii, v dôsledku čoho ju nebolo

možné za porušenie tejto povinnosti sankcionovať, v napadnutom rozsudku najvyšší súd pri

nezmenených skutkových zisteniach skonštatoval, že záznam predložený sťažovateľkou

z vysielania programovej služby Central TV zo 6. januára 2007 nebol súvislý, keďže chýbal

záznam v čase od 11.32 h do 12.45 h, a sťažovateľka chýbajúcu časť záznamu predložila až

dodatočne po doručení oznámenia o začatí správneho konania, a to 13. apríla 2007, a teda

porušila povinnosť upravenú v ustanovení § 16 písm. e) zákona o vysielaní a retransmisii,

a preto bolo namieste sťažovateľku za porušenie tejto povinnosti sankcionovať.

Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že najvyšší súd v prvom rozsudku uviedol, že

„Skutočnosť, že v tomto prípade navrhovateľka súvislý záznam vysielania zo dňa 06. 01.

2007 predložila odporkyni aj dňa 16. 04. 2007, po uplynutí procesnej lehoty (zároveň aj po

uplynutí zákonnej lehoty na uchovávanie súvislých záznamov vysielania - § 16 písm. e)

citovaného zákona) neznamená, že navrhovateľka za svoje správanie bude sankcionovaná,

pretože v tomto prípade nebol dostatočne zistený skutkový stav veci a zistený stav veci

neumožňuje vyvodiť jednoznačný záver, či v tomto prípade navrhovateľka porušila

povinnosť jej vyplývajúcu zo “.

Sťažovateľka je toho názoru, že na uloženie pokuty nebol daný dôvod aj preto, lebo

požadovaný záznam vysielania rade poskytla a rada aj najvyšší súd mali za preukázané, že

sťažovateľka doručila chýbajúcu časť predmetného záznamu vysielania 16. apríla 2007.

Možnosť uloženia pokuty ustanovená v § 67 ods. 2 písm. b) zákona o vysielaní

a retransmisii sa podľa sťažovateľky viaže na absolútne nesplnenie povinnosti poskytnúť

požadovaný záznam.

Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľky „v napadnutom rozhodnutí otázku uloženia

sankcie sťažovateľovi za povinnosť upravenú v § 16 písm. e) zákona o vysielaní

a retransmisii, hoci k porušeniu povinnosti upravenej v § 16 písm. e) zákona o vysielaní

a retransmisii zo strany sťažovateľa v tomto prípade neprišlo, vyriešil vo svojom druhom

rozhodnutí odlišným spôsobom, avšak bez toho, aby sa argumentačne v odôvodnení tohto

rozhodnutia vyrovnal so svojimi inými - odlišnými právnymi závermi vyslovenými vo svojom

prvom rozhodnutí v prejednávanej veci“.

Sťažovateľka argumentuje tiež nálezom ústavného súdu sp. zn. , podľa

ktorého „ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne

vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so

skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1

ods. 1 a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu

podľa “.

Sťažovateľka zastáva názor, že „najvyšší súd pri rozhodovaní o opravných

prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov podľa piatej časti, tretej hlavy

je viazaný svojim výkladom aplikovanej právnej normy vysloveným v skoršom rozhodnutí

v tej istej veci aj pri opätovnom rozhodovaní vo veci a preto odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia nemožno považovať za dostatočné po skutkovej i právnej stránke, z dôvodu

ktorého napádané rozhodnutie trpí vadou arbitrárnosti a nesúladu s “.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti S., s. r. o., so sídlom B., podľa

Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd boli rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3

Sž 59/08 zo dňa 19. novembra 2009 porušené.

2. Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa

19. novembra 2009 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu

konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť náhradu trov konania

spoločnosti S., s. r. o., so sídlom B., v celkovej sume 292,38 € (slovom:

dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov) na účet jeho právneho zástupcu

Advokátskej kancelárie ... B., vedený v... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

návrhu (sťažnosti) hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Zo sťažnosti vyplýva, že jej podstatu tvorí námietka sťažovateľky, v zmysle ktorej je

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu arbitrárny, pretože najvyšší súd v ňom otázku

porušenia povinnosti podľa § 16 písm. e) zákona o vysielaní a retransmisii vyhodnotil inak,

ako vo svojom prvom rozsudku, bez toho, aby sa argumentačne v odôvodnení tohto

rozsudku „vyrovnal so svojimi inými - odlišnými právnymi závermi vyslovenými vo svojom

prvom rozhodnutí v prejednávanej veci“.

Ďalej sťažovateľka tvrdí, že „najvyšší súd pri rozhodovaní o opravných

prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov podľa piatej časti, tretej hlavy

je viazaný svojim výkladom aplikovanej právnej normy vysloveným v skoršom rozhodnutí

v tej istej veci aj pri opätovnom rozhodovaní vo veci a preto odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia nemožno považovať za dostatočné po skutkovej i právnej stránke, z dôvodu

ktorého napádané rozhodnutie, trpí vadou arbitrárnosti a nesúladu s “.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

( mutatis mutandis , , , ).

Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také

rozhodnutia všeobecných súdov, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného

práva alebo slobody, a prípadne tiež také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody

došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ).

Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry bolo úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky posúdiť, či boli skutkové a právne závery,

o ktoré sa opieral napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie

rady č. z 20. mája 2008, z ústavného hľadiska akceptovateľné a či v dôsledku

toho možno uvažovať o tom, že ním bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1

, resp. právo podľa dohovoru.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okrem iného

uviedol:

„Z obsahu administratívneho spisu ako aj zo súdneho spisu vyplynulo, že odporkyňa

požiadala navrhovateľa prípisom zo dňa 08. 01. 2007 o zaslanie súvislého záznamu

vysielania programovej služby Central TV zo dňa 05. a 06. januára 2007 do 5 dní od

doručenia žiadosti. V tomto prípade je nesporné, že navrhovateľ predložil odporkyni

záznam dňa 24. 01. 2007, avšak záznam zo dňa 06. 01. 2007 nebol súvislý, keďže chýbal

záznam v čase od 11.32 hod. do 12.45 hod. Navrhovateľ v tomto prípade porušil povinnosť,

ktorú mu uložila v súlade s § 5 ods. 1 písm. m) rada, keď nepredložil rade súvislý záznam.

Urobil tak až dodatočne, po doručení oznámenia o začatí správneho konania a to dňa

13. 04. 2007. Keďže v prípise o vyžiadaní záznamov požadovala odporkyňa zaslanie

súvislého záznamu, pričom navrhovateľka súvislý záznam v lehote 5 dní rade nepredložila,

čo vyplýva aj z predložených DVD nosičov, Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel

k záveru, že sankcia - pokuta, ktorá bola v tomto prípade uložená v súlade s § 67 ods. 2

písm. b) citovaného zákona, na dolnej hranici zákonného rozpätia, bola uložená zákonne.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd skonštatoval, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny, pričom právne závery, o ktoré sa

opiera, sú podľa jeho názoru aj z vecného hľadiska akceptovateľné. Výhrady nemožno

podľa názoru ústavného súdu formulovať ani ku skutkovým záverom, o ktoré sa opierajú

právne závery najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku.

V posudzovanom prípade považoval ústavný súd aj z hľadiska námietky

sťažovateľky, že medzi závermi najvyššieho súdu, na ktorých je založený jeho prvý

rozsudok, a závermi, na ktorých je založený napadnutý rozsudok, sú rozpory, za

rozhodujúce to, že výklad § 16 písm. e) zákona o vysielaní a retransmisii uskutočnený

radou, ako aj najvyšším súdom v napadnutom rozsudku, podľa ktorého je vysielateľ

povinný na požiadanie rady predložiť súvislý záznam vysielania [a to bez ohľadu na to, že

slovné spojenie „súvislé záznamy“ nie je explicitne uvedené v predmetnej povinnosti za

bodkočiarkou, ale iba pri povinnosti na uchovávanie súvislých záznamov vysielania počas

30 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite (povinnosť pred bodkočiarkou)], je

vecne správny a z ústavného hľadiska bez akýchkoľvek pochybností akceptovateľný. Ak

totiž zákon ukladá vysielateľovi povinnosť uchovávať v zákonom ustanovenej lehote

súvislý záznam vysielania, môže rada reálne skontrolovať splnenie, resp. nesplnenie tejto

povinnosti vysielateľom len tak, že si od vysielateľa vyžiada súvislý záznam vysielania,

a tento je vysielateľ povinný jej poskytnúť na zvyčajnom technickom nosiči. Ústavný súd sa

preto nestotožňuje s tvrdením sťažovateľky, že „na uloženie pokuty nebol daný dôvod,

nakoľko rade bol požadovaný záznam vysielania poskytnutý. Možnosť uloženia pokuty

ustanovená v § 67 ods. 2 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii sa viaže na absolútne

nesplnenie povinnosti poskytnúť požadovaný záznam.“. Za stavu, keď je povinnosťou

vysielateľa predložiť rade súvislý záznam vysielania, je aj možnosť uloženia pokuty podľa

§ 67 ods. 2 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii viazaná na nesplnenie povinnosti

predložiť rade súvislý záznam vysielania (a to bez ohľadu na to, či bol tento súvislý záznam

rade sťažovateľkou poskytnutý dodatočne).

Napriek uvedenému považoval ústavný súd za potrebné osobitne sa vyjadriť ku

kľúčovej námietke sťažovateľky spočívajúcej na tvrdení, že medzi závermi, na ktorých je

založený prvý rozsudok a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, sú zásadné rozpory.

Ústavný súd rešpektuje svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej neoddeliteľnou

súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa je aj princíp právnej istoty.

Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že

príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich

budú správne vykladať a aplikovať (napr. , tiež ). Obsahom

princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku

sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. ).

Vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry ústavný súd považoval za potrebné

aj vo vzťahu k prerokúvanej veci zdôrazniť, že rešpektovanie princípu právnej istoty musí

byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej,

ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá

dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci.

Ústavný súd sa stotožňuje s tvrdením sťažovateľky, že závery, ku ktorým najvyšší

súd dospel v prvom rozsudku, sú odlišné od záverov, ku ktorým dospel ten istý súd

(v takmer identickom zložení senátu) v napadnutom rozsudku, pričom hodnotiac právne

názory vyjadrené v oboch označených rozsudkoch najvyššieho súdu dospel ústavný súd

k tomu názoru, že najvyšší súd v prvom rozsudku nesprávne a v rozpore s obsahom

odôvodnenia napadnutého rozsudku opakovane uviedol, že k porušeniu povinnosti podľa

§ 16 písm. e) zákona o vysielaní a retransmisii sťažovateľkou nedošlo.

Za týchto okolností predstavoval napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nesporne

zásah do právnej istoty sťažovateľky založenej (odôvodnene) na prvom rozsudku

najvyššieho súdu. Ústavný súd považoval preto za potrebné vysloviť, že pri rozhodovaní vo

veci sťažovateľky (hodnotiac oba označené rozsudky) došlo zo strany najvyššieho súdu

k pochybeniu, keďže najvyšší súd by mal vždy rozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné

postavenie v sústave všeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať

jednotný výklad a používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

[ o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej

len „“)], a to bez ohľadu na to, že v danom prípade neuplatňoval

svoju právomoc podľa , ale svoju právomoc vyplývajúcu mu

z postavenia súdu rozhodujúceho o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych

orgánov podľa piatej časti tretej hlavy (obdobne pozri

).

Napriek uvedenému sumarizujúc svoje predchádzajúce závery ústavný súd

skonštatoval, že v danom prípade by vyslovenie právneho záveru, že napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa , resp. dohovoru, predstavovalo absolutizáciu princípu

právnej istoty a vo svojej podstate by smerovalo k nemeniteľnosti súdnych rozhodnutí

založených na vecne neúplnom, a teda nesprávnom právnom posúdení veci, a tiež

k spochybneniu požiadavky ústavnosti a zákonnosti súdneho rozhodovania a vylúčeniu

možnosti nápravy chybných rozhodnutí zákonom ustanoveným spôsobom.

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky dospel

k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľky podľa ani jej práva podľa

dohovoru, a preto podľa odmietol sťažnosť

sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa s ostatnými

návrhmi sťažovateľky.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že z vecného

hľadiska je predmetom sporu, ktorý sa podaním sťažnosti podľa dostal

do sféry rozhodovacej právomoci ústavného súdu, zaplatenie pokuty v sume 5 000 Sk, t. j.

predmetom sporu je peňažné plnenie v sume, pri ktorej vylučuje

prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia

mimoriadneho opravného prostriedku (§ 238 ods. 5). Podľa názoru ústavného súdu už aj

táto skutočnosť sama osebe zakladá dôvod na rozhodnutie a odmietnutie sťažnosti pri jej

predbežnom prerokovaní z hľadiska postavenia ústavného súdu v štruktúre orgánov ochrany

práva (porovnaj ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2009