Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 31/97

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte po prerokovaní návrhu skupiny poslancov

Národnej rady Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 1997 podal tento

v ý k l a d

a :

1. Zákonodarná moc v Slovenskej republike je upravená dvojakým spôsobom. Táto

moc patrí nielen Národnej rade Slovenskej republiky, ale aj priamo občanom.

Slovenskej republiky neobsahuje zákaz, aby predmetom referenda podľa čl. 93 ods. 2

bola otázka o zmene alebo jej časti.

2. Príloha rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky č. o

vyhlásení referenda k otázke uvedenej v I časti písm. b) 4. bode rozhodnutia odporuje § 2

ods. 3 o spôsobe vykonania referenda v znení neskorších predpisov,

ktorým sa podľa upravuje ústavný režim spôsobu vykonania referenda.

O d ô v o d n e n i e :

Skupina 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky 7. mája 1997 podala na

Ústavný súd Slovenskej republiky návrh podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) a podľa čl. 128 ods. 1

na podanie výkladu a Slovenskej

republiky. Navrhovateľ požiadal, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil: „Článok

72 a neumožňujú, aby prezident Slovenskej

republiky vyhlásil referendum o zmene .“

I.

OBSAH NÁVRHU SKUPINY POSLANCOV

NÁRODNEJ RADY SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Navrhovateľ v návrhu uviedol:

«I.

1. Prezident republiky rozhodnutím z 13. marca 1997 č. o vyhlásení

referenda vyhlásil referendum, v ktorom majú občania rozhodovať

a) na návrh Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) o troch

otázkach uvedených v jej uznesení zo 14. februára 1997 č. 564 a

b) na návrh občanov, ktorí podali petíciu predloženú prezidentovi republiky 4. marca

1997 o takto formulovanej otázke:

„4. Súhlasíte, aby prezidenta Slovenskej republiky volili občania Slovenskej

republiky podľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo?“

Ako to vyplýva zo znenia úvodnej vety „návrhu ústavného zákona o priamej voľbe

prezidenta Slovenskej republiky“ (občania Slovenskej republiky) v referende rozhodli o

prijatí tohoto ústavného zákona“), odpoveďou na uvedenú štvrtú otázku majú občania

„rozhodnúť o prijatí ústavného zákona“, ktorým sa zrušuje ústavná právomoc národnej rady

voliť prezidenta republiky a zavádza sa jeho voľba občanmi, oprávnenými voliť poslancov

do národnej rady.

2. Poslanci národnej rady podpísaní na zozname pripojenom k tomuto podaniu

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) konštatujú, že

a) v (ďalej len „“) niet nijakého ustanovenia,

ktoré by ju umožňovalo meniť ústavnými zákonmi, o „prijatí ktorých rozhodli“ občania v

referende,

b) pri aplikácii ustanovenia nemožno za inú dôležitú otázku

verejného záujmu, o ktorej sa dá rozhodovať referendom aj „prijatie“ ústavného zákona,

ktorým sa mení niektoré ustanovenie ,

c) prezident republiky nemá ústavnú možnosť vyhlásiť referendum, v ktorom by

občania „rozhodovali o prijatí ústavného zákona“ zrušujúceho ustanovenia čl. 101 ods. 2 a

3 o spôsobe voľby prezidenta republiky.

3. Skutočnosti uvedené v bodoch 1 a 2 svedčia o tom, že možnosť vyhlásiť

referendum, v ktorom občania majú rozhodnúť o prijatí ústavného zákona meniaceho

ústavu, sa stala spornou vecou len tým spôsobom, že ústavný súd podá výklad čl. 72 a čl. 93

ods. 2 , ktoré prezident republiky pri rozhodovaní pri vyhlásení referenda - podľa

názoru navrhovateľa - nesprávne interpretoval.

Vyhlásením, vykonaním a eventuálne „platným výsledkom referenda“ sa

Slovenskej republiky mení a dopĺňa spôsobom, ktorý je v rozpore s aj preto, že na

zmenu a doplnenie je výlučne príslušná Národná rada Slovenskej republiky.

Eventuálnym platným výsledkom referenda sa zasahuje do stanovenej výlučnej

pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá rozhoduje stanoveným

kvórom poslancov, ako zástupcov občanov (čl. 73 ods. 2)

II.

Konštatovanie uvedené v bodoch I/2 sa zakladá na týchto zisteniach a úsudkoch:

1. Podľa článku 72 národná rada je jediným ústavodarným a zákonodarným

orgánom Slovenskej republiky. Z tohoto dôvodu na ústavnom zákone, ktorý podľa

rozhodnutia prezidenta republiky č. o vyhlásení referenda má vzísť z

„rozhodnutia občanov o jeho prijatí“, sa môže uzniesť výlučne národná rada. V dôsledku

toho je citované rozhodnutie prezidenta republiky protiústavným zásahom do ústavne

vymedzenej právomoci národnej rady.

2. Podľa ustanovenia „referendom sa môže rozhodnúť aj o iných

dôležitých otázkach verejného záujmu“ t. j. nielen o „potvrdení ústavného zákona o vstupe

do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohoto zväzku“ ako je to uvedené v

.

Z umiestnenia týchto ustanovení za sebou v jednom článku je zrejmé, že ich

možno korektne interpretovať výlučne vo vzájomnej obsahovej spätosti a to pri interpretácii

významu slovného spojenia (dezignátu názvu) „iná dôležitá otázka verejného záujmu“. Ak

takouto „otázkou“, o ktorej sa podľa obligatórne rozhoduje referendom,

je „potvrdenie ústavného zákona“ tak sa v nadväznosti na to korektne nedá za „inú dôležitú

otázku“ považovať „prijatie ústavného zákona“. Tým menej vtedy, keď zo znenia čl. 101

ods. 2 je jednoznačne zrejmé, že ustanovenie o spôsobe voľby prezidenta republiky

neobsahuje riešenie nejakej „otázky“, ale že konštituuje jednu zo základných ústavných

právomocí národnej rady.

3. K úsudku, že občania v referende nemajú možnosť „rozhodnúť o prijatí ústavného

zákona“ vedie aj obsah ustanovenia , podľa ktorého návrhy prijaté v

referende národná rada „ vyhlási ako zákon“. Zo všetkých súvislostí vyznieva ako

nepochybný úsudok, že „návrh prijatý v referende“ nie je zákonom, ale že sa „vyhlasuje ako

zákon“.

III.

S poukazom na všetky uvedené skutočnosti podpísaní poslanci národnej rady

navrhujú, aby ústavný súd podal tento výklad ustanovení :

„Článok 72 a neumožňujú, aby

prezident Slovenskej republiky vyhlásil referendum o zmene Slovenskej

republiky.“»

II.

VYJADRENIE PREZIDENTA SLOVENSKEJ

REPUBLIKY K NÁVRHU

Listom predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 9. mája 1997 Ústavný súd

Slovenskej republiky požiadal prezidenta Slovenskej republiky o vyjadrenie k návrhu.

Prezident Slovenskej republiky sa k návrhu vyjadril v liste, ktorý bol ústavnému súdu

doručený 19. mája 1997. Zároveň s vyjadrením ústavný súd dostal od prezidenta Slovenskej

republiky aj Dodatok k vyjadreniu.

Vo vyjadrení k návrhu prezident Slovenskej republiky uviedol:

«I

Na požiadanie predsedu Ústavného súdu z 9. mája 1997 predkladám k návrhu

poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na podanie výkladu čl. 72 a čl. 93 ods. 2

toto

v y j a d r e n i e :

1. Navrhujem uznesením podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov

(v platnom znení) v rámci predbežného prerokovania návrhu tento o d m i e t n u ť

vzhľadom na nesplnenie podmienok uvedených v a v a nasl. zák.

č. , i pre prekážku začatého konania v tej istej veci podľa cit. zák., a

to pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, ako zjavne neopodstatnený a

neprípustný.

2. Ak by sa Ústavný súd návrhom meritórne zaoberal, neodmietol ani nezamietol ho,

vyjadrujem sa aj k meritu veci tak, že navrhujem podať tento

v ý k l a d :

„ v rozoznáva obligatórne referendum (odsek 1) a

fakultatívne referendum (odsek 2 cit. ustanovenia). V čl. 93 ods. 3 ustanovuje okruh vecí,

ktoré nemôžu byť predmetom referenda; tento výpočet je taxatívny.

Podľa čl. 93 ods. 2 referendom sa môže rozhodnúť o dôležitých otázkach verejného

záujmu. Spôsob voľby prezidenta republiky nositeľmi originálnej štátnej moci, t. j.

občanmi, ako aj normatívna záruka, že prezident republiky bude zvolený a že aj v ďalších

funkčných obdobiach bude pôsobiť hlava štátu, sú dôležitými otázkami verejného záujmu.

Ustanovenie nevylučuje z predmetov referenda

zákony ani ústavné zákony a ani také ústavné zákony, ktorými sa mení .

Článok 72 upravuje iba zákonodarnú kompetenciu orgánov Slovenskej

republiky, preto nevylučuje uskutočnenie zákonodarstva iným spôsobom, pokiaľ tomu

nebráni ustanovenie . Piata hlava dáva

právomoc prijímať ústavné a iné zákony jednak Národnej rade Slovenskej republiky, jednak

občanom (voličom) Slovenskej republiky v celoštátnom referende.

Základným východiskom riešenia problematiky, vrátane výkladu čl. 93 ods. 2, je

ustanovenie . Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú

prostredníctvom svojich volených zástupcov (poslancov) alebo priamo. Spôsobom

priameho výkonu štátnej moci občanmi, ktorý upravuje , je referendum. Referendum

dáva právo občanom, aby hlasovaním zobrali na seba zodpovednosť, ktorú Národná rada

nechce, nemôže, nevie alebo nedokáže uniesť.“

Vzhľadom na to, že nemôžem vedieť, či Ústavný súd odmietne návrh pre prekážku

litispendencie, ani to, v akom zložení bude rozhodovať senát, ktorý by prípadne neodmietol

návrh pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí alebo ako zjavne neopodstatnený,

som nútený opakovať veľkú časť môjho vyjadrenia vo veci z 2. mája 1997. Na

to, že skupina poslancov opakuje podstatnú časť návrhu vlády, však môžem odpovedať iba

rovnakými, prípadne prehĺbenými argumentami.

Moje stanovisko takto

o d ô v o d ň u j e m :

II

Predpoklady na podanie výkladu, ktoré ustanovuje a zákon, nie sú splnené z

radu dôvodov.

1. Podľa výklad ústavných zákonov podáva Ústavný súd iba ak

je vec sporná; podmienky, za ktorých možno vec považovať za spornú, upravujú § 45 až 48

Podľa § 46 ods. 2 cit. zák. účastníkom (odporcom) v konaní je „iný štátny orgán, o

ktorom navrhovateľ tvrdí, že ústavný zákon nesprávne vykladá“. Prvou podmienkou na

podanie výkladu podľa je teda existencia sporu medzi dvoma štátnymi

orgánmi. V posudzovanom prípade však o tom, že sa bude konať referendum o 4. otázke,

nerozhodol prezident republiky ani iný štátny orgán, ale 495 241 občanov Slovenskej

republiky, zastúpených petičným výborom. Podľa o

petičnom práve petičný výbor nie je právnickou osobou; samozrejme nie je štátnym

orgánom.

Spor o výklad teda nevznikol medzi dvoma štátnymi orgánmi, ale medzi

skupinou poslancov Národnej rady SR a takmer pol miliónom občanov. Podmienky, ktoré

vyžaduje , teda nie sú splnené.

2. To, že prezident republiky nie je účastníkom sporu, si zrejme uvedomil aj

navrhovateľ, keď v rozpore s ustanovením , ktoré

požaduje údaj o tom proti komu návrh smeruje, s ustanoveniami § 21 ods. 1 i § 46 ods. 2 cit.

zák., návrh požadovaný údaj neuvádza.

Údaj o účastníkovi, proti ktorému návrh smeruje, možno - prípadne - nepriamo

odvodiť z citovania môjho rozhodnutia z 13. marca 1997 č. , ale aj tu je návrh

nesprávny. Prezident republiky je viazaný 4. otázkou, tak ako ju formuloval petičný výbor a

ako s ňou súhlasil viac ako relevantný počet občanov; znenie otázky nemôže meniť.

3. Ustanovenie požaduje, aby iný štátny orgán

ústavný zákon nesprávne „vykladal“. Z toho vyplýva, že druhý účastník konania musí mať

interpretačné možnosti, t. j. musí mať aspoň takú voľnosť v rozhodovaní, aby mohol

rozhodnúť aj inak, než ako rozhodol. v interpretačné

možnosti prezidentovi republiky nedáva. Prezident má rozhodovaciu voľnosť v tom, či a v

akom rozsahu využije 30 dňovú lehotu, v určení dňa alebo dní konania referenda v rámci 90

dňovej lehoty ustanovenej v , ale nie vo formulovaní otázky. Rovnako

nemá rozhodovaciu voľnosť v tom, či vyhlási referendum alebo nie, pretože ak sú splnené

ustanovené podmienky, v danom prípade petícia aspoň 350 000 občanov a ak tomu nebráni

ustanovenie , prezident republiky je povinný referendum vyhlásiť.

Existenciu požadovaného počtu platných podpisov som preskúmal a navrhovateľ proti

výsledku tohto preskúmania námietku pred Ústavným súdom ani nevzniesol.

4. (v znení zákona

č. , a nálezu Ústavného súdu, uverejneného pod č.

) v a vo výslovných odkazoch k tomuto ustanoveniu ukladá prezidentovi

republiky preskúmať iba to, či petícia zodpovedá a zákona č.

o petičnom práve. Preskúmavať iné otázky a zákon prezidentovi

republiky neukladajú a vzhľadom na povinnosť upravenú v , ani neumožňujú.

Keďže v skúmanom prípade nejde o referendum podľa , treba sa

zaoberať iba tým, či 4. otázka je dôležitou otázkou verejného záujmu, kto je oprávnený

existenciu verejného záujmu posudzovať a či nejde o takú otázku, ktorá nesmie byť

predmetom referenda v zmysle . S celkovou problematikou ,

3 sa budem zaoberať v III. a IV. časti tohto vyjadrenia. Na tomto mieste uvediem

iba, že taký spôsob voľby prezidenta, ktorý - na rozdiel od súčasného stavu - dáva právo

voľby nositeľom originálnej moci, teda občanom a zaručuje, že hlava štátu bude zvolená, je

bezpochyby dôležitou otázkou verejného záujmu. Verejnosť prirodzene zaujíma, či právo

voliť svojho prezidenta budú mať samotní občania alebo ho bude voliť iný orgán, či

Slovenská republika bude mať (vzhľadom na pomer síl v parlamente) svojho prezidenta,

alebo či istý čas, ktorý nemusí byť krátky, nebude mať kto podpisovať zákony, rozpúšťať

Národnú radu, ak nastane predpokladaný stav, vymenúvať a odvolávať členov

vlády, vyšších štátnych funkcionárov a ďalšie osoby. Verejnosť prirodzene zaujíma a

považuje za dôležité, že uvedenú situáciu nemusia odstrániť ani nasledujúce parlamentné

voľby, že po voľbách nebude mať vláda komu podať demisiu, že nikto nebude oprávnený

vymenovať novú vládu atď.

5. Referendum nemožno vyhlásiť ak jeho predmetom sú veci, uvedené v čl. 93 ods. 3

. V posudzovanom prípade však nejde o základné práva a slobody, dane, odvody ani

o štátny rozpočet. Iný zákaz neobsahuje.

6. Ustanovenie o petičnom práve (na ktoré odkazuje

§ 1c zákona o spôsobe vykonania referenda) zakazuje petíciou „vyzývať k porušovaniu

a zákonov“. Žiadosť novelizovať Ústavu bezpochyby nemožno považovať za výzvu

na porušovanie práve tak, ako bežné novelizácie zákonov nemožno považovať za

porušovanie zákonov.

Okrem toho § 1 ods. 4 cit. zákona zakazuje petície, zamerané proti občianskym

právam, ktoré majú za cieľ diskrimináciu skupín obyvateľstva, petície roznecujúce

nenávisť, neznášanlivosť a hrubú neslušnosť. Nie je potrebné dokazovať, že o takú petíciu

neišlo.

7. Z uvedeného vyplýva, že podmienky, ktoré som mal preskúmať a mohol

preskúmať boli splnené, preto som bol povinný referendum vyhlásiť. S problematikou,

ktorá prípadne vyplýva z , 98 ods. 2 a 101 ods. 2 som pri vyhlasovaní

referenda nebol oprávnený sa zaoberať. K týmto otázkam však zaujmem stanovisko v III.

časti môjho vyjadrenia.

8. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 2. mája 1996 č. (na

str. 14) uviedol, že „ dáva oprávnenie i povinnosť prezidentovi republiky

vyhlasovať referendum za predpokladu, že o to požiada petíciou aspoň 350 000 občanov

(voličov) alebo ak sa na tom uznesenie Národná rada Slovenskej republiky a pokiaľ obsah

referenda rešpektuje ustanovenie “. Tieto

požiadavky, tak ako ich vyložil Ústavný súd, som v celom rozsahu splnil.

Z toho vyplýva, že a zákon mi pri vyhlasovaní referenda nedávajú takú

interpretačnú voľnosť, aby som pri svojom rozhodnutí vyjadroval vlastný názor. Rovnako z

uvedeného vyplýva, že som si iba presne splnil povinnosti, ktoré mi vyplývajú z a

zákona. Nemôžem byť teda procesnou stranou v spore, ktorý nie je sporom o výklad

medzi skupinou poslancov Národnej rady a prezidentom, ale medzi skupinou poslancov a

495 241 občanmi. Preto žiadam, aby Ústavný súd návrh o d m i e t o l .

9. Okrem uvedených dôvodov je ďalším dôvodom na odmietnutie návrhu aj samotná

požiadavka skupiny poslancov Národnej rady SR, uvedená v petite jej podania. Skupina

poslancov navrhuje, aby Ústavný súd vyložil a tak, že tieto

„neumožňujú, aby prezident Slovenskej republiky vyhlásil referendum o zmene

Slovenskej republiky“. Okruh problematiky, o ktorej nemožno rozhodovať v referende však

predovšetkým neustanovuje ale . Ale o výklad

skupina poslancov nežiada.

Okrem toho, ak návrh žiada vysloviť, že referendom nemožno meniť Ústavu, žiada

vysloviť to, čo v čl. 93 ods. 2, 3 nie je. Skupina poslancov teda nežiada o „výklad“ čl. 93

ods. 2 , ale o doplnenie . Ústavný súd má však, za podmienok čl.

128 ods. 1 , príslušné ustanovenia vykladať, ale nie novelizovať. Návrh teda

nespĺňa zákonom predpísané náležitosti a je zjavne neopodstatnený. Aj preto ho navrhujem

podľa (v platnom znení) o d m i e t n u ť .

10. Z uvedených argumentov jednoznačne vyplýva, že návrh skupiny poslancov

požaduje výklad tých istých ustanovení , ako návrh vlády z 22. apríla 1997,

protokolovaný pod č. . Pokiaľ ide o výklad je prekážka

začatého konania nepochybná. Ale aj o výklad vláda žiadala jednak pokusom

o jeho rozbor, jednak jeho citáciou na str. 2 v bode c) a v uznesení vlády z 22. apríla 1997 č.

278 v bode A.3. Preto je návrh skupiny poslancov neprípustný z dôvodov uvedených v § 24

ods. 2 a ako taký ho navrhujem podľa cit. zákona o d m i e

t n u ť , pravdaže iba vtedy, ak by návrh nebol odmietnutý z dôvodov uvedených v bodoch

1 až 10 tejto časti môjho vyjadrenia.

III

Ak by sa Ústavný súd zaoberal problematikou meritórne zdôrazňujem, že prijímanie

zákonov i ústavných zákonov, vrátane takých ústavných zákonov, ktorými sa novelizuje

, formou referenda, vyhovuje ustanoveniam o referende, základným

ustanoveniam i duchu . Moje stanovisko opieram o rad

argumentov, predovšetkým sa však budem zaoberať obsahom návrhu.

1. Je pravdou, že podľa Národná rada Slovenskej republiky je jediným

ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky, ale z tohto ustanovenia nie

je možné urobiť záver, že iný spôsob prijímania a zákonov je vylúčený. Gramatický,

logický a systematický výklad i jej základné ustanovenie o zdroji všetkej moci, vedú

k celkom opačným záverom.

Predovšetkým z gramatického hľadiska nemožno opomenúť, že podľa čl. 72 je

Národná rada jediným ústavodarným a zákonodarným o r g á n o m . Referendum nie je

„orgánom“, ale spôsobom priameho výkonu štátnej moci občanmi. Cit. ustanovenie

nehovorí, že Ústavu a zákony nemožno prijímať iným spôsobom a nehovorí ani to, že

Ústavu a zákony môže prijímať iba Národná rada. Z vyplýva iba to, že iné v

Ústave uvedené orgány, ak majú normotvornú právomoc (napr. vláda), nemajú právomoc na

úrovni zákonodarstva, ale právomoc odvodenú alebo inak obmedzenú.

Okrem toho v čase prijímania SR jej reagoval na vtedajší, ešte

jestvujúci stav federálneho zákonodarstva a zákonodarného orgánu federácie (porov. aj čl.

152 ods. 4, ).

Osobitne významné je systematické zaradenie oddielu o referende do piatej hlavy

SR, ktorý upravuje zákonodarnú moc. Z toho jasne vyplýva, že považuje

rozhodovanie v referende, ak má všeobecnú povahu a upravuje práva a povinnosti, za jeden

z dvoch spôsobov výkonu zákonodarnej moci.

Tak vykladá uvedenú problematiku právna teória, judikatúra Ústavného súdu, a až do

účelového spochybnenia priamej voľby prezidenta aj reprezentanti politického hnutia, ktoré

teraz požaduje novšie stanovisko Ústavného súdu. Poukazujem aspoň na stanovisko

predsedu vlády, v ktorom 14. marca 1994 vyslovil, že referendum môže klásť otázky, ktoré

nie sú celkom zodpovedajúce Ústave. Podpredsedníčka vlády K. Tóthová na 32. schôdzi

Národnej rady SR 25. mája až 9. júna 1994 uviedla: „...Referendom sa môže meniť aj

... Piata hlava, ktorá sa volá „Zákonodarná moc“ upravuje dva subjekty... Ďalšia

zákonodarná moc je referendum. A tam zákonodarným subjektom je ľud (stenografická

správa str. 599). „...Referendum je zákonodarná moc. To je zákonodarná moc ľudu -

najdemokratickejšia“ (tamtiež, str. 600). Jej neskoršie pokusy o vysvetlenie, že pripúšťa

doplnenie formou referenda ale nie jej zmenu, jednak postráda odbornosť, lebo

medzi tým je rozdiel iba formálny, jednak sama na cit. schôdzi výslovne navrhla

novelizáciu zákona v tomto znení: „Petičný návrh na zmenu sa nepovažuje za rozpor

s “ (tamtiež, str. 812).

Pritom má svoju dôležitosť aj skutočnosť, že vo vládnom návrhu SR bolo

referendum systematicky zaradené do samostatnej šiestej hlavy, ale Národná rada zmenila

systematiku a referendum zaradila ako druhý oddiel, t. j. druhý spôsob zákonodarnej moci.

Pri výklade zákona sa skúma vôľa zákonodarcu a nie vôľa navrhovateľa zákona.

Osobitný význam má výklad logického zmyslu a významu článku 93 ods. 3 .

Ak by z čl. 72 naozaj vyplývalo, že v referende nie je možné prijímať ústavné a iné zákony,

je ustanovenie čl. 93 ods. 3 zbytočné. Základné práva a slobody, dane, odvody a štátny

rozpočet sa upravujú ústavnými a inými zákonmi (porov. napr. čl. 51, čl. 59 ods. 2, čl. 58

ods. 1, 2 ). Ak by zákonodarstvo ako celok bolo z referenda vylúčené, nebolo by

potrebné ustanovením ešte vylučovať z predmetu referenda určité

otázky zákonodarstva. Naopak, ak čl. 93 ods. 3 vylučuje z predmetu referenda niektoré

ústavné a iné zákony, znamená to, že ostatné ústavné zákony a zákony môžu byť

predmetom referenda.

Prípadné posledné zvyšky pochybností odstraňuje princíp, upravený v čl. 2 ods. 1

.

2. Nie je možné súhlasiť ani s tvrdením návrhu, že moje rozhodnutie zasahuje do

ústavne vymedzenej právomoci Národnej rady. Predovšetkým sama výslovne

obmedzuje Národnú radu, keď jej nedovoľuje počas troch rokov zmeniť alebo zrušiť

výsledky referenda ani ústavným zákonom ( ). V ostatných prípadoch však

zákonodarná a ústavodarná činnosť Národnej rady nie je obmedzená. Nikto netvrdí, že

Ústavu možno meniť iba referendom. Národná rada môže, okrem prípadu upraveného v čl.

99 , prijímať a meniť Ústavu a zákony podľa svojho uváženia.

Právna sila výsledkov referenda je v období troch rokov od jeho vykonania fakticky

väčšia, než akú má ústavný zákon prijatý Národnou radou. Ústavný zákon Národnej rady

možno meniť kedykoľvek po jeho prijatí, ale rozhodnutie, vrátane ústavného zákona

prijatého v referende, možno zmeniť alebo zrušiť ústavným zákonom Národnej rady (čl. 99

ods. 1) alebo ústavným zákonom prijatým v referende ( ) až po troch

rokoch. Ak by predmetom referenda nemohli byť ústavné otázky, nebolo by potrebné

použiť dikciu, podľa ktorej sa - po troch rokoch - výsledok referenda môže zmeniť alebo

zrušiť „ústavným zákonom“, ale stačilo by požadovať uznesenie Národnej rady prijaté

kvalifikovanou väčšinou troch pätín všetkých poslancov.

3. Návrh skupiny poslancov, s odvolaním sa na spojitosť čl. 93 ods. 1 a čl. 93 ods. 2

, popiera možnosť v jednom prípade potvrdzovať už prijatý ústavný zákon a v

druhom prípade ho schvaľovať. Takáto argumentácia je však nesprávna. Jednotiacim

kritériom, ktoré spája prvý a druhý odsek čl. 93 je práve schvaľovanie ústavného zákona a

to buď spolurozhodovaním alebo samostatným rozhodovaním. V prvom prípade ide o

vzdanie sa suverenity alebo jej časti, čo sú vôbec najdôležitejšie otázky existencie štátu,

preto je proces rozhodovania dvojstupňový. O ostatných ústavných otázkach môže

rozhodnúť buď Národná rada alebo občania v referende.

4. Posudzovaný návrh nepovažuje zmenu , spočívajúcu v zmene spôsobu

voľby prezidenta republiky, za „inú dôležitú otázku verejného záujmu“ v zmysle čl. 93 ods.

2 . S tým však nemožno súhlasiť z viacerých dôvodov.

To, že ide o dôležitú otázku verejného záujmu dokazuje skutočnosť, že viac ako

jedna šestina oprávnených voličov v krátkom čase podpísala petíciu za priamu voľbu

prezidenta, že podľa prieskumov verejnej mienky, vykonaných agentúrou MVK 80,2 %,

podľa agentúry FOCUS 88, 8 % občanov by sa zúčastnilo referenda o priamej voľbe

prezidenta. Ďalej podľa prieskumu, vykonaného agentúrou MVK 56,4 %, podľa agentúry

FOCUS 67,1 % a podľa Výskumného ústavu Štatistického úradu SR 62 % dospelej

populácie je za to, aby prezidenta republiky volili priamo občania. Podľa najnovšieho

prieskumu, vykonaného VÚ Štatistického úradu SR v apríli 1997, s priamou voľbou

prezidenta súhlasí 76 % respondentov. Keďže vo zvyšujúcich percentách sú zahrnutí aj

občania dosiaľ nerozhodnutí a tí, ktorí by sa referenda nezúčastnili (ale pretože tvoria

menšinu ich názor nie je v zmysle rozhodujúci), z doterajších

prieskumov vyplýva, že mienka verejnosti zreteľne považuje skúmanú problematiku za

dôležitú otázku verejného záujmu. Výsledky prieskumov boli uverejnené napr. v denníku

SME 9. 4. 1997.

Značný záujem verejnosti o veci, patriace do oblasti verejného práva, plne dokazuje

existenciu dôležitého verejného záujmu v zmysle .

Dôležité otázky verejného záujmu sú spravidla upravované zákonmi. To vyplýva z

požiadavky, aby v dôležitých otázkach verejného záujmu platilo pravidlo správania sa, ktoré

je jednotné pre všetky fyzické osoby, právnické osoby i štát a aby dodržiavanie tohto

pravidla bolo vynutiteľné štátnou mocou, vrátane prípadného sankcionovania. Uvedené

požiadavky však v právnom štáte spĺňa iba zákon.

Ak by sa v referende mohlo rozhodovať len o takých otázkach, ktoré si nežiadajú

normatívnu úpravu, bolo by možné referendum organizovať iba k nepodstatným,

druhoradým otázkam. To by však bolo ponížením úrovne rozhodovania v referende, ktoré

nijako nezodpovedá zámeru, vyjadrenému v základnom ustanovení , t. j. v ods.

1.

5. Návrh skupiny poslancov, s poukazom na znenie uvádza, že

cit. ustanovenie o spôsobe voľby prezidenta neobsahuje riešenie „otázky“. Tento názor

považujem za zjavne nesprávny. Aj ustanovenie rieši „otázku“, a to

otázku spôsobu voľby. Samozrejme nie je potrebné, aby v čl. 101 ods. 2 bolo uvedené slovo

„otázka“ a aby len ustanovenia, ktoré také slovo obsahujú, mohli byť predmetom „otázky“,

o ktorej sa rozhoduje formou referenda.

6. Rovnako nesprávny je poukaz na . Z ustanovenia

nijako nevyplývajú prekážky prijatia ústavného zákona občanmi v referende. Výsledky

referenda sa vyhlásia „rovnako ako zákon“, t. j. v publikačnom prostriedku, určenom na

vyhlasovanie zákonov. Podľa o Zbierke zákonov SR sa

SR, ústavné zákony a ostatné zákony vyhlasujú rovnakým spôsobom v Zbierke zákonov.

Rozdiely medzi nimi nie sú v spôsobe vyhlásenia ale (okrem obsahových rozdielov) v

označení zákona ako ústavného zákona a vo formulácii úvodnej vety. Pre ústavné zákony

teda neplatí nijaký osobitný spôsob vyhlasovania.

Predmetom referenda, okrem zákonov a ústavných zákonov, môžu byť aj iné právom

neupravené dôležité otázky. Keďže však výsledky referenda o normatívnych i prípadných

nenormatívnych otázkach sa vyhlasujú rovnakým spôsobom v rovnakom publikačnom

prostriedku, stručne hovorí, že sa vyhlasujú „rovnako ako zákon“.

IV

Záverom zhrniem úvahy, ktorými som sa spravoval, keď som si osvojil názor, že

občania majú právo prijímať v referende aj ústavné a iné zákony. Mnohé argumenty som už

uviedol aj s ich rozborom, tie iba zhrniem a ostatné doplním.

1. Východiskom základného významu je ustanovenie , podľa

ktorého štátna moc, teda aj zákonodarná moc, pochádza od občanov, ktorí majú právo

vykonávať ju aj priamo, t. j. prostredníctvom referenda. Cit. ustanovenie teda rozlišuje

výkon štátnej moci prostredníctvom volených zástupcov alebo priamy výkon štátnej moci.

Jedinými štátnymi funkcionármi, ktorí sú volení občanmi, sú poslanci Národnej rady. Z

toho bezo zvyšku vyplýva, že štátnu moc môžu občania vykonávať prostredníctvom

poslancov parlamentu alebo priamo. Základnou a najdôležitejšou náplňou činnosti

parlamentu je prijímanie zákonov. Ak teda občania môžu svoju štátnu moc vykonávať aj

inak ako prostredníctvom poslancov, môžu namiesto nich vykonávať aj zákonodarnú

činnosť. Keďže sama označuje cit. ustanovenie za základné, znamená to, že v jeho

duchu treba vykladať všetky ustanovenia ostatných hláv .

2. Jediným, aj to iba čiastočným spochybnením možnosti prijímať v referende

ústavné zákony, je ustanovenie . No toto ustanovenie hovorí o „orgáne“,

referendum však nie je orgánom, ale spôsobom priameho výkonu štátnej moci. Okrem toho

taxatívny výpočet prípadov, upravovaných ústavnými a inými zákonmi, ktoré z predmetu

referenda vylučuje jednoznačne dokazuje, že ostatné ústavné a iné

zákony môžu byť predmetom referenda. Ak by aj potom zostali zvyšky pochybností (ktoré

ja nemám), treba ich riešiť podľa východiskového princípu, upraveného v čl. 2 ods. 1

.

3. Čl. 93 rozlišuje referendum obligatórne, uvedené v odseku 1 a fakultatívne,

upravené v odseku 2. Výnimky z odseku 2 sú taxatívne vyrátané v odseku 3 cit.

ustanovenia.

4. Ustanovenie hovorí, že Národná rada môže výsledok

referenda zmeniť alebo zrušiť „svojím“ ústavným zákonom. Z toho vyplýva, že existujú

ústavné zákony prijímané Národnou radou a ústavné zákony prijímané inak, t. j. formou

referenda.

5. Z dikcie , ktoré používa výraz „rozhodnúť“ a , kde

je uvedený výraz „rozhodnutie“, vyplýva decízny (rozhodovací) charakter referenda. Ak

výsledkom referenda je rozhodnutie a ak toto rozhodnutie je záväzné (, 99 )

znamená to, že kladný výsledok referenda už nie je podrobený procesu ďalšieho

schvaľovania. To platí aj na rozhodovanie o otázke, ktorá má normatívny charakter. Preto

priamym výsledkom referenda o otázke, ktorá má normatívnu povahu, je zákon alebo

ústavný zákon.

6. Až do vzniku predmetného sporu všetky mne známe odborné publikácie buď

poukazovali na určitý rozpor medzi a , ale klonilo sa k logickej

možnosti, že predmetom referenda môžu byť aj návrhy zákonov (L. Orosz: „Ústava

Slovenskej republiky a základ tvorby práva“, Justičná revue č. 3/1993, str. 3), alebo

považovali túto možnosť za nespornú.

Slovník cudzích slov (A. Hollý, Ľ. Zúbek, Tatran Bratislava 1953 str. 851) uvádza:

„Referendum (lat. doslovne: to, čo má byť zistené, zodpovedané) - hlasovanie ľudu o

zásadnej otázke ústavodarstva, zákonodarstva alebo vôbec štátneho života“.

Poznamenávam, že členom redakčnej rady bol a heslá právneho charakteru lektoroval Š.

Luby.

Právnický slovník (II. diel, Z. Madar a kol., Orbis - Praha 1978, str. 214) považuje

referendum za „rozhodovanie občanov v priamom hlasovaní o ústavnopolitickej alebo

zákonodarnej otázke. Občania, ktorí majú volebné právo, sa v referende vyslovujú za alebo

proti navrhovanému ústavnopolitickému alebo zákonodarnému aktu... Predmetom referenda

sú spravidla ústavné alebo bežné zákony.“

J. Prusák v práci „Kapitoly z teórie štátu a práva II“ (Vydavateľské odd. PF UK

1993) medzi normatívnymi aktami uvádza výsledky referenda so silou zákona (str. 114).

Podľa neho „rovnaký stupeň právnej sily... (ako ) majú výsledky... referenda o inej

dôležitej otázke verejného záujmu“ (str. 103). „Primárne právne normy prijímajú... orgány

so zákonodarnou a ústavodarnou právomocou, vrátane ľudového hlasovania o návrhoch

zákonov“ (str. 217).

Obdobné závery vyslovil J. Prusák v diele „Teória práva“ (Vydavateľské odd. PF UK

Bratislava 1995), keď uvádza: „V Slovenskej republike majú právo rozhodovať o návrhoch

na prijatie normatívnych právnych aktov: a) Národná rada Slovenskej republiky, b) občania

(voliči) Slovenskej republiky v celoštátnom referende“ (str. 184). Ústavu a ústavné zákony

u nás prijíma parlament... Rovnaký stupeň právnej sily majú výsledky... referenda o inej

dôležitej ústavnej otázke verejného záujmu“ (str. 189 - 190). Aj v tabuľke (na str. 194) sú

výsledky referenda so silou ústavného zákona zaradené medzi normatívne akty.

Zhodné výsledky úvah publikoval D. Lipšic v článku „Referendum o zmene a

priama voľba prezidenta“, Justičná revue č. 2/1997, str. 31 a nasl.

Opačný názor nachádzam iba u P. Brňáka v krátkej reakcii na D. Lipšica „Niekoľko

otáznikov k téme referendum a “, Justičná revue č. 2/1997, str.

39 - 40. Na jeho názory som obsahovo odpovedal v III. časti tohto stanoviska.

7. Pri vyhlasovaní referenda som sa plne spravoval aj doterajšími stanoviskami

Ústavného súdu Slovenskej republiky, z ktorých citujem:

V rozhodnutí č. sa uvádza, že „referendum je v Ústave najvyššou

predvídanou formou, v ktorej sa vôľa obyvateľstva stane všeobecne právne záväznou“ (str.

21).

V náleze Ústavného súdu č. z 2. mája 1996 Ústavný súd urobil tieto

závery:

„Referendum je upravené v druhom oddiele piatej hlavy . Ústavný súd

Slovenskej republiky to považuje za logicky i vecne správne, pretože ide vlastne

o vykonávanie zákonodarnej moci priamo občanmi... Ústavodarný orgán upravil

zákonodarnú moc v Slovenskej republike dvojakým spôsobom. Táto moc patrí nielen

Národnej rade Slovenskej republiky, ale aj priamo občanom“ (str. 13).

„Základným východiskom riešenia tejto problematiky je . Štátna

moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených

zástupcov (poslancov) alebo priamo... I keď občania delegujú svoje práva parlamentu,

predsa im zostáva - ako nositeľovi primárnej originálnej moci - právo rozhodovať o

niektorých zásadných otázkach týkajúcich sa verejného záujmu priamo v referende... (To)

im poskytuje možnosť realizovať primárnu neodvodenú moc aj v takých prípadoch, keď by

parlament nepostupoval v zhode s predstavami občanov... Referendum je určitou „poistkou

občana voči parlamentu... aby občania v referende hlasovaním zobrali na seba

zodpovednosť, ktorú parlament nechce, nemôže, nevie alebo nedokáže uniesť“ (str. 14 - 15).

Cit. závery pléna Ústavného súdu považujem za záväzné nielen pre mňa, ale

vzhľadom na princíp uvedený v , aj pre senát Ústavného súdu.

8. Na základe dôkladného rozboru SR, stanovísk právnej teórie i doterajšej

judikatúry Ústavného súdu, považujem záver o prípustnosti referenda, ktorým sa prijíma

ústavný alebo iný zákon, vrátane zmeny uskutočnenej týmto spôsobom, za plne

opodstatnený a jednoznačne správny.

V

Vzhľadom na uvedené žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky

1. o d m i e t o l návrh na podanie výkladu a SR, prípadne aby

2. neprijal výklad uvedený v návrhu na začatie konania, aby návrh skupiny poslancov

Národnej rady SR zamietol a aby prijal v ý k l a d a

Slovenskej republiky, ktorý uvádzam v I. časti tohto vyjadrenia.»

III.

SPÔSOBILOSŤ STRÁN BYŤ ÚČASTNÍKOM

INICIOVANÉHO SPORU

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prerokoval návrh

navrhovateľov na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania dňa 21. mája

1997 podľa o

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení (ďalej len

„ v znení “).

Prezident Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) navrhol, aby ústavný súd

návrh odmietol z viac dôvodov. Prvý z nich sa zakladá na tvrdení, že návrh skupiny

poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina poslancov“) požaduje

výklad tých istých ustanovení (ďalej len „“) ako návrh

vlády Slovenskej republiky z 22. apríla 1997 protokolovaný pod č. . Preto podľa

názoru odporcu návrh skupiny poslancov nie je prípustný z dôvodov uvedených v § 24 ods.

2 v znení Podľa tohto ustanovenia: „Návrh

nie je prípustný ani v prípade, ak Ústavný súd v tej istej veci koná; ak ho podal oprávnený

navrhovateľ, má právo zúčastniť sa na konaní o skôr podanom návrhu ako vedľajší účastník

konania.“ Ústavný súd uznesením odmietol na neverejnom zasadnutí senátu

13. mája 1997 návrh vlády Slovenskej republiky protokolovaný pod č. .

Námietka prezidenta o neprípustnosti návrhu skupiny poslancov nemá oporu v § 24 ods. 2

Z. z v znení Preto ju ústavný súd neprijal.

Podľa právneho názoru ústavného súdu: „Doterajšiu prax uplatňovania čl. 128 ods. 1

v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky možno

zovšeobecniť tak, že ústavný súd o návrhu koná až vtedy, keď sa preukáže splnenie

podmienok ustanovených na začatie takého konania. Prvou podmienkou pre

podanie takéhoto návrhu je vznik sporu medzi navrhovateľom a štátnym orgánom. Spor

medzi navrhovateľom a subjektom rozdielnym od štátneho orgánu nemá povahu sporu

podľa ani vtedy, ak jeho objektom je

zaručené právo alebo povinnosť účastníka sporu. Druhou podmienkou je vznik sporu o

právo alebo povinnosť, ktorú priznáva stranám sporu. Spor podľa

nemôže vzniknúť vtedy, ak jedna zo strán sporu nemá priznané právo alebo

povinnosť“ (, s. 22).

Prezident Slovenskej republiky namietol, že navrhovateľ o ňom nesprávne tvrdil, že

formuloval štvrtú otázku. V posudzovanom prípade však o tom, že sa bude konať

referendum o 4. otázke, nerozhodol prezident, ani iný štátny orgán, ale 495 241 občanov

Slovenskej republiky zastúpených petičným výborom. Preto prezident nemôže byť

procesnou stranou v spore, ktorý nie je sporom o výklad medzi skupinou poslancov a

prezidentom, ale medzi skupinou poslancov a 495 241 občanmi.

Ústavný súd toto tvrdenie odporcu neprijal. Postavenie účastníka konania pred

ústavným súdom nevzniká tým, že štátny orgán sa označí za účastníka. Štátny orgán sa

stane účastníkom konania v závislosti od svojho právneho postavenia ustanoveného

právnym poriadkom.

Ustanovenia druhého oddielu piatej hlavy sa týkajú

referenda, ktoré sa vykonáva

o spôsobe vykonania referenda v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č.

o spôsobe vykonania referenda v znení zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. (ďalej len „ v znení neskorších

predpisov“). Niektoré ustanovenia stratili platnosť na základe

rozhodnutia ústavného súdu ().

Podľa ) ods. 1 :

„Prezident republiky preskúma, či petícia svojím obsahom zodpovedá ústave a osobitnému

zákonu a či má predpísané náležitosti.“

Podľa ) ods. 2 : „Ak podmienky uvedené v odseku 1

neboli splnené, prezident republiky vyhlásenie referenda odmietne. O svojom rozhodnutí

informuje zástupcu petičného výboru.“

Právne postavenie vyhlasovateľa referenda je a zákonom upravené tak, že sa

môže stať účastníkom sporu o výklad .

Podľa v znení :

„Oprávnenými na podanie návrhu sú osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e).“ Podľa §

18 ods. 1 písm. a) tohto zákona: „Ústavný súd začne konanie, ak návrh podá najmenej

pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.“ Ustanovenie § 46 ods. 1 zákona č.

v znení v systematike tohto predpisu je zaradené do

tretieho oddielu druhej hlavy, ktorý má názov Výklad ústavných zákonov. Ustanovenie § 46

ods. 1 v znení možno kvalifikovať ako

právnu normu spresňujúcu v tom zmysle, že vylučuje

pochybnosť o tom, či skupina poslancov vôbec môže podať taký návrh, v ktorom požiada

ústavný súd o výklad , ak je vec sporná.

Návrh skupiny poslancov musí spĺňať ďalšie podmienky a musí mať zákonom

predpísané náležitosti, ak sa s ním majú spojiť právne účinky konania o výklad ústavných

zákonov.

Podmienkou konania podľa je ústavne relevantný spor (II. ÚS

30/97, s. 24). Predmetom sporu v konkrétnom prípade je možnosť zmeny

referendom.

Článok 72 možno interpretovať tak, že Národná rada Slovenskej republiky je

štátnym orgánom, ktorý má priznané postavenie umožňujúce jej stať sa účastníkom

ústavne relevantného sporu, ktorého predmetom je otázka, či ústavu možno zmeniť len

rozhodnutím Národnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 84 ods. 3, alebo aj iným

spôsobom.

Prezident Slovenskej republiky navrhol aj to, aby ústavný súd návrh odmietol ako

zjavne neopodstatnený z dôvodu, že navrhovateľ v skutočnosti nežiada o výklad čl. 93 ods.

2 , ale o doplnenie , čím od ústavného súdu nevyžaduje výklad

, ale jej novelizáciu.

Ústavný súd v konaní o výklade nemôže konať, ak výsledkom konania sú

právne účinky, ktoré sa dajú dosiahnuť len uplatnením ústavodarnej právomoci Národnej

rady Slovenskej republiky. Návrh skupiny poslancov však takú povahu nemal.

vytvára dostatočný právny základ, z ktorého prostredníctvom výkladu noriem výslovne

ustanovených v ústave možno odvodiť odpoveď na otázku, ktorá je predmetom žiadosti

navrhovateľa. Preto ústavný súd neprijal požiadavku odporcu, aby návrh odmietol ako

zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatoval, že návrh mal všetky náležitosti predpísané § 20 zákona č.

v znení a prijal ho uznesením podľa

zákona na konanie.

IV.

VÝKLAD ÚSTAVNÉHO SÚDU SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Ústavný súd v konaní o výklade na základe konkrétneho prípadu rozhoduje o

pravidlách uplatenia v opakujúcich sa podmienkach pre neurčitý počet prípadov,

ktoré v budúcnosti môžu, ale nemusia vzniknúť. Čas je podmienený jedine platnosťou

súčasnej . Až po zmene môže vzniknúť situácia, ktorej ústavný základ bude

taký, aby odôvodnil alebo vynútil podanie nového výkladu ústavnej normy.

Aj keď skupina poslancov požiadala o výklad a , nie je

možné podať seriózny výklad bez toho, aby sa nebral zreteľ na nadväzujúce články 84 ods.

3, ), až 99 . Výklad článkov musí sa vykonať striktne

právne bez politicky motivovaného sporu.

Skôr, ako pristúpi ústavný súd k samotnému výkladu ústavných článkov, je užitočné

poukázať aj na ústavný vývin v tejto oblasti; ako sa v minulosti, podľa platných ústav,

upravovala zmena a v tejto spojitosti ústavný súd sa zaoberal aj s bezprostredne

súvisiacim inštitútom referenda pri uplatňovaní priamej demokracie. Ústavný súd v

konaní o výklade relevantných ustanovení porovnával právne úpravy referenda

podľa ústav cudzích štátov, ktoré si vybral zo skupiny štátov považovaných za krajiny s

vyspelou demokraciou, ako aj štáty, ktoré podobne ako Slovenská republika

transformujú svoje spoločenské a ústavné zriadenie.

Predchádzajúce platné na území Slovenska výslovne upravovali zmenu

.

Podľa čl. I ods. 2 zákona č. 121/1920 Zb., ktorým sa uvádza ústavná listina

Československej republiky: „Ústavná listina a jej súčasti môžu byť zmenené alebo

doplňované len zákonmi označenými za ústavné (§ 33).“

Na základe ústavného Československej

republiky: „Ústava sa môže meniť a dopĺňať len zákonmi, ktoré sú označené ako ústavné a

prijaté podľa príslušných ustanovení (§ 54 ods. 2).“

Zmenu upravoval ústavného

Československej socialistickej republiky, v ktorom sa uvádza: „Ústava sa môže meniť iba

ústavným zákonom.“

Podľa ústavného o československej federácii:

„Ústava Československej socialistickej republiky môže byť zmenená iba ústavným

zákonom Federálneho zhromaždenia.“

V platnej nie je výslovné ustanovenie o tom, kedy a ako

možno meniť ústavu. Absentujúcu normu nemožno automaticky stotožniť s

ods. 3 , ktorým sa upravujú podmienky prijatia ústavného zákona.

Ústavnoprávna história druhej relevantnej otázky - referenda je stručnejšia, než

dejiny úprav spôsobu zmeny .

Podľa § 46 ods. 4 zákona č. 121/1920 Zb.: „Hlasovanie ľudu nie je prípustné

o vládnych návrhoch zákonov, ktorými sa má zmeniť alebo doplniť ústavná listina a jej

súčasti.“

Od prijatia ústavného Československej republiky až

do konca 80. rokov referendum nebolo predmetom právnej úpravy. Na začiatku 90. rokov sa

referendum u o referende a nadväzujúcim

o spôsobe vykonania referenda.

Článok 1 ods. 1 ústavného v referende umožňoval občanom

predložiť na rozhodnutie zásadné otázky formy štátoprávneho usporiadania Českej a

Slovenskej Federatívnej Republiky. O návrhu na vystúpenie Českej republiky alebo

Slovenskej republiky z československej federácie sa mohlo rozhodnúť len referendom (čl. 1

ods. 2 cit. zákona). Výsledok referenda vyhláseného podľa čl. 1 ods. 1 mal záväznosť

ústavného zákona (čl. 6 ods. 1).

Podľa otázka predložená na rozhodnutie

v referende musí byť formulovaná tak, aby bolo možné na ňu jednoznačne odpovedať „áno“

alebo „nie“. Podľa v referende možno rozhodovať o

viacerých otázkach.

Právna úprava referenda podľa ústavného formálne nebola

zrušená. Vzhľadom na predmet jej úpravy možno túto právnu úpravu pokladať za obsolétnu

bez nevyhnutnosti preskúmať jej súlad s podľa až 3.

Z porovnávacej analýzy ústavný súd vyvodil záver dôležitý pre systematizáciu

referenda, ako aj pre vymedzenie ústavnoprávne relevantných pojmov.

Referendum je ústavnoprávny inštitút, ktorého účelom je zabezpečiť občanom štátu,

aby bezprostredne spolupôsobili pri tvorbe štátnej vôle. Občania v referende uplatňujú toto

svoje oprávnenie hlasovaním, ktoré má právne účinky. Hlasovanie občanov bez právnych

účinkov je ľudovou iniciatívou, plebiscitom.

Podľa spôsobu iniciovania referendum môže byť obligatórne alebo fakultatívne.

Termín „obligatórny“ sa môže spájať s rozdielnym právnym obsahom. Obligatórnosť

referenda môže vyjadrovať povinnosť štátneho orgánu vyhlásiť občanmi iniciované

referendum spĺňajúce všetky právne podmienky pre prípravu referenda. Obligatórnosť

referenda však môže vyjadrovať aj podstatnejší znak - povinnosť štátu dať občanom na

rozhodnutie niektoré otázky. Pretože tento znak je dôležitejší, než povinnosť štátneho

orgánu vyhlásiť občanmi iniciované referendum, obligatórne referendum možno definovať

ako referendum, ktorým si parlament musí nechať od občanov schváliť svoje zásadné

rozhodnutie, ktoré má charakter ustanovený . Závisí od jednotlivých štátov, aký

okruh rozhodnutí určia na schválenie občanmi. Zmena je obvyklým predmetom

referenda v krajinách, kde sa podľa umožňuje uplatniť priamu demokraciu

prostredníctvom obligatórneho referenda.

Fakultatívne referendum je referendum, ktoré sa môže zvolať na základe úvahy

štátneho orgánu, alebo vtedy, keď ustanovený počet voličov sa rozhodne požiadať

o vyhlásenie referenda.

Stupeň prepracovanosti zahraničných modelov je veľmi rozdielny. Akokoľvek

prepracované zahraničné modely však nemôžu byť nápomocné pre správnu odpoveď na

otázku o možnosti meniť referendom . Prínos porovnávacej

analýzy spočíva len vo vytvorení predpokladov pre kvalifikáciu foriem referenda podľa čl.

93 ods. 1 a 2 .

Navrhovateľ požiadal ústavný súd o výklad a 93 ods. 2 . Navrhovateľ

nepožiadal o výklad všetkých ustanovení piatej hlavy , ktoré sú relevantné pre

odpoveď na otázku, či ústavu možno zmeniť referendom. Ustanovenia Slovenskej

republiky sa však vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných

noriem. Pri výklade a sú právne relevantné aj ďalšie ustanovenia

prvého oddielu piatej hlavy ( a 86 písm. a)), celý druhý oddiel piatej

hlavy (čl. 93 až 100), ako aj ustanovenia prvého oddielu prvej hlavy (čl. 2, 7) a tretieho

oddielu druhej hlavy (čl. 30).

Podľa čl. 2 ods. 1: „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú

prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“

Výkon štátnej moci priamo občanmi je samostatnou formou uplatnenia moci v štáte

občanmi, ktorí sú originálnymi nositeľmi moci. Občania Slovenskej republiky svoje práva

delegujú Národnej rade Slovenskej republiky, ktorá vykonáva delegovanú normotvorbu.

Tento princíp sa premietol do ďalších ustanovení .

Podľa : „Občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných

vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.“ Termín „zúčastňovať sa na správe

verejných vecí priamo...“ nemožno uplatňovať reštriktívne v zmysle práva občanov

zúčastňovať sa len na uplatňovaní výkonnej moci v štáte či už účasťou na výkone štátnej

správy alebo územnej samosprávy. V nadväznosti na sa občanom

zaručuje právo zúčastňovať sa priamo na uplatňovaní každej zložky verejnej moci.

V súlade s a sa piata hlava člení na dva rovnocenné

oddiely ustanovujúce zákonodarnú moc v Slovenskej republike.

V prvom oddiele sa upravujú podmienky zmeny normotvornou

činnosťou štátnych orgánov. Článkom 72 sa právomoc zmeniť ústavu priznáva Národnej

rade Slovenskej republiky. Zároveň sa ním zaručuje, že nijaký iný štátny orgán nemôže

zmeniť ústavu. Článok 84 ods. 3 je procesnou normou ústavného práva. Upravuje

procedúru, ktorá sa v Národnej rade Slovenskej republiky musí dodržať, aby zmena

bola v súlade s . Článkom 86 písm. a) sa v podstate len potvrdzuje právomoc podľa

čl. 72 za účelom prehľadného systematického usporiadania všetkých činností, ktoré

ústavodarca zveril parlamentu. V ústave sa nikde nenachádza ustanovenie, ktorým by sa

občania jednoznačne vzdali možnosti, ak si to bude vyžadovať potreba, zmeniť ústavu.

Otázka ale znie, či tak môžu urobiť priamo referendom alebo prostredníctvom svojich

zástupcov, poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Navrhovateľ uviedol, že čl. 72 a

neumožňuje prezidentovi vyhlásiť referendum o zmene na

základe petície občanov. Podľa názoru ústavného súdu v demokratickom parlamentnom

systéme občania sami uznávajú, že ich originálna moc je obmedzená , ktorú prijal

ústavodarný orgán a ktorému občania delegovali svoju moc. Zastupiteľský orgán, jeho

poslanci v mene občanov prijímajú právne normy, ktorými sa nielen občania, ale aj

zastupiteľský orgán riadi. Pokiaľ ide o uplatnenie originálnej moci občanmi v zákonodarnej

oblasti, táto sa prejavuje v referende nimi iniciovanom a prezidentom vyhlásenom.

Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí vyslovil: „Národná rada

v zákonodarnom procese realizuje delegovanú právomoc. Naproti tomu občania svoju

originálnu právomoc môžu realizovať podľa tak, že o vyhlásenie referenda požiada

na základe petície aspoň 350 000 občanov. Z uvedeného vyplýva, že ústavodarný orgán

upravil zákonodarnú moc v Slovenskej republike dvojakým spôsobom. Táto moc patrí

nielen Národnej rade Slovenskej republiky, ale aj priamo občanom. ... i keď občania

delegujú svoje práva parlamentu, predsa im zostáva - ako nositeľovi primárnej originálnej

moci - právo rozhodovať o niektorých zásadných otázkach týkajúcich sa verejného záujmu

priamo v referende, nezávisle na parlamente. Právo občanov podať petíciu za vyhlásenie

referenda im poskytuje možnosť realizovať primárnu, neodvodenú moc aj v takých

prípadoch, keď by parlament nepostupoval v zhode s predstavami občanov. To jest, ak by

o niektorých dôležitých otázkach nechcel alebo nedokázal rozhodnúť.“

Druhý oddiel piatej hlavy má pomenovanie

Referendum. Ústavodarca týmto pomenovaním výslovne prejavil zámer spojiť s hlasovaním

občanov právne účinky. Predmetom hlasovania občanov nemusí byť nevyhnutne zmena

ústavného zákona alebo zákona. V referende sa môže rozhodovať aj o iných otázkach

spoločenského diania ( ). Povinnosťou kompetentného štátneho orgánu je

zabezpečiť, aby návrh prijatý v referende vyvolal potrebný právny účinok. V referende

nemožno priamo na základe výsledku hlasovania zmeniť ústavu. Prijatie návrhu v

referende má ústavnú relevanciu v tom zmysle, že ním občania zúčastnení na

hlasovaní udelia parlamentu príkaz, aby v súlade s návrhom prijatým v referende

zmenil časť , ktorá bola predmetom vyhláseného referenda. však

neobsahuje ustanovenie umožňujúce občanom, aby hlasovali priamo o formulácii

navrhnutej zmeny .

v rozlišuje dve formy referenda, obligatórne

referendum ( ), v ktorom sa potvrdzuje ústavný zákon o vstupe do

štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku a fakultatívne referendum

( ), v ktorom sa môže rozhodnúť aj o iných dôležitých otázkach

verejného záujmu, pokiaľ nejde o otázky, ktoré nemôžu byť predmetom referenda (čl. 93

ods. 3).

Determinujúcim znakom obligatórneho referenda je povinnosť štátneho orgánu

predložiť na rozhodnutie (občan nie je iniciátor referenda) presne definované otázky na

vstup do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku.

Obligatórnym referendom, ako vidieť, sa potvrdzuje ústavný zákon, ktorého predmet

je taxatívne určený. Potvrdzovanie ústavného zákona v ustanovených prípadoch

nemožno identifikovať s povinnosťou občanov vysloviť súhlas s prijatým ústavným

zákonom. Pri potvrdzovaní ústavného zákona občania uvažujú medzi kladnou a zápornou

odpoveďou, a tým rozhodujú, či z ich vôle vzniknú právne účinky predchádzajúceho

hlasovania Národnej rady Slovenskej republiky o ústavnom zákone. teda výslovne

vytvára právny základ pre rozhodovanie občanov o prijatí ústavného zákona.

Fakultatívne referendum sa môže konať na základe o iných

dôležitých otázkach verejného záujmu. Tu treba opätovne pripomenúť, že otázky dôležitého

verejného záujmu sa riešia aj v , a to formou zákazu. Napriek svojej

kvalite predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny

rozpočet. Občania v referende podľa môžu priamo uplatniť svoju

vôľu, ktorá smeruje k zmene alebo k doplneniu . Výnimku tvorí

, kde sa nemôže referendum o tej istej veci opakovať do uplynutia troch rokov od

jeho vykonania.

Otázka, ktorá vôbec nie je predmetom verejného záujmu alebo nemá povahu

dôležitej otázky verejného záujmu, nemôže byť predmetom referenda. Garantom splnenia

tejto podmienky je prezident, ktorý preskúma, či petícia občanov svojím obsahom

zodpovedá ústave a osobitnému zákonu a či má predpísané náležitosti (§ 1c ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.

o spôsobe vykonania referenda).

Fakultatívne referendum sa musí konať, ak v súlade s podmienkami uvedenými v čl.

95 uznesie sa Národná rada Slovenskej republiky alebo ak o to petíciou požiada

aspoň 350 000 občanov a nezužuje okruh dôležitých otázok verejného záujmu

ods. 3.

Národná rada Slovenskej republiky má povinnosť iniciovať referendum, ak sa splnia

podmienky . Môže iniciovať aj akékoľvek iné referendum o inej

dôležitej otázke verejného záujmu s výnimkou, ktorá je uvedená v .

Prvé tri otázky referenda iniciované Národnou radou Slovenskej republiky

a vyhlásené rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky č. sú legitímne,

lebo sú dôležité a týkajú sa verejného záujmu, pričom ich nevylučuje .

Národná rada Slovenskej republiky pri prijímaní uznesenia o vyhlásení referenda nie je

obmedzená inými ustanoveniami . výslovne nevylučuje možnosť prijatia

uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o vyhlásení takého referenda, v ktorom

občania odpovedia na otázku, či sú za alebo sú proti zmene niektorého článku .

Rovnako aj občania petíciou majú možnosť požiadať prezidenta o vyhlásenie

referenda podľa . V oboch prípadoch, ak sú splnené podmienky, ktoré

preskúmava prezident, referendum vyhlási.

Ústavný súd vo svojom náleze vyslovil názor, že „v teoretickej polohe

je referendum určitou poistkou občana voči parlamentu, aby si v zásadných otázkach

„nechal poradiť“ od občanov alebo aby občania v referende hlasovaním zobrali na seba

zodpovednosť, ktorú parlament nechce, nemôže, nevie alebo nedokáže uniesť“. Tým

vlastne sa dokazuje, že občan môže za istých okolností vystupovať aj ako nositeľ

zákonodarnej moci. nezakazuje zmenu ustanovení vo

fakultatívnom referende. Výkladom nemožno odvodiť opak na základe tvrdenia

navrhovateľa, ktorý vzniesol požiadavku, aby sa táto možnosť poprela.

Navrhovateľ požiadal ústavný súd, aby na základe výkladu o možnosti zmeniť ústavu

referendom preskúmal rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky č. o

vyhlásení referenda.

Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124).

Dodržovanie zákonov, ktoré je predmetom ochrany zákonnosti nepatrí do právomoci

ústavného súdu. V konaní o návrhu na výklad a vznikol osobitný

vzťah, keď sa bolo treba zaoberať otázkou, či uplatnením zákona nedôjde k zmene

spôsobom, ktorý odporuje ústave. S prihliadnutím na túto osobitosť ojedinelej

situácie ústavný súd vzal do úvahy aj ustanovenie v

znení neskorších predpisov. Podľa tohto ustanovenia: „V prípade, že predmet referenda je

obsiahlejší a otázka predložená na referendum potrebuje bližšie vystvetlenie, uvedie sa toto

v prílohe otázky; príloha je súčasťou oznámenia podľa odseku 2.“

Referendová otázka, súhlasíte, aby prezidenta Slovenskej republiky volili občania

Slovenskej republiky podľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo, je otázka, na

ktorú možno odpovedať „áno“ alebo „nie“. Referendová otázka je správna len potiaľ,

pokiaľ je postavená za priamu voľbu prezidenta občanmi, bez prílohy zákona.

výslovne neustanovuje, ani zákonodarcu nesplnomocňuje, aby ako príloha

k referendovej otázke bol pripojený návrh ústavného zákona. Prílohu môže tvoriť

vysvetlenie v tých prípadoch, kde ide o zložitejšiu otázku. Preto ústavný súd, pokiaľ ide o

tento problém, zaujal jednoznačné stanovisko vo výrokovej časti svojho rozhodnutia.

Pokiaľ ide už o vyhlásené referendum, prezidenta to zaväzuje a zaväzuje to aj

iné štátne orgány, že musí prebehnúť. neumožňuje, aby bolo ešte pred vyhlásením

výsledkov referenda zrušené. Výsledok referenda tvorí inú oblasť problémov, ku ktorej

ústavný súd v tomto konaní nemal povinnosť zaujať stanovisko. Zmenu (ústavných

článkov), teda aj zmenu pri voľbe prezidenta nevylučuje, musí sa stať

spôsobom, ktorý predpokladá. Nie je vylúčený ani proces, na začiatku ktorého je

referendum s príslušnou otázkou, na ktorú majú občania odpovedať „áno“ alebo

„nie“, pravda bez konkrétneho návrhu ústavného zákona vo forme prílohy, ktorý by

sa mal schváliť priamo občanmi v referende.

Zhrnutím doterajších úvah a názorov ústavného súdu zmena spôsobom,

ktorý navrhla skupina poslancov, je možné len už skôr označeným procesom. Občania

by mali odpovedať len na otázku „áno“ alebo „nie“ a následne by Národná rada

Slovenskej republiky mala za povinnosť prijať príslušný ústavný zákon na zmenu

. Keďže zmena sa spájala nielen s ústavnými článkami, ale aj s

ustanovením zákona o spôsobe vykonania referenda v bode 2 výkladu ústavného súdu

nešlo o interpretáciu citovaného paragrafu, ale o konštatovanie, že zmena by sa

udiala spôsobom, ktorý odporuje zákonu a ktorý ustanovuje spôsob výkonu referenda

( až 99 ). Uznesenie ústavného súdu o výklade v spojení s

nemá a nemôže mať žiaden priamy vplyv na ďalšiu prípravu a priebeh

referenda vyhláseného rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky č. 76/1997.

Súd na tomto základe rozhodol potom tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 1997