Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6CoEk-12-2025.pdf
PDF · 96.01 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoEk/12/2025
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej a členov senátu Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Renáty Krajčiovej, v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa Bratislava, pobočka Martin, so sídlom Nám. SNP 4, 036 01 Martin, IČO: 30 807 484, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom C. D. XXX, XXX XX C. D., ktorý zomrel XX.XX.XXXX, o vymoženie sumy 2.578,37 eur (77.676,00 Sk) s príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Martin č. k. 17Er/226/2005–21 zo dňa 8. februára 2016, takto
r o z h o d o l :
Mení uznesenie Okresného súdu Martin č. k. 17Er/226/2005–21 zo dňa 8. februára 2016 v druhej vete výroku tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznáva.
Vo zvyšnej časti (t. j. v prvej vete výroku) zostáva uznesenie Okresného súdu Martin č. k. 17Er/226/2005– 21 zo dňa 8. februára 2016 nedotknuté.
Účastníkom nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie i odvolacieho konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Martin (ďalej aj „okresný súd“, súd prvej inštancie“ alebo exekučný súd“) napadnutým uznesením zastavil exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Rišianom pod sp. zn. EX 15/2005 (veta prvá výroku). O trovách exekúcie rozhodol tak, že oprávnenému uložil povinnosť nahradiť ich súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Rišianovi vo výške 513,88 eur (veta druhá výroku).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že exekučné konanie začalo na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie doručeného súdnemu exekútorovi dňa 18.01.2005 na podklade exekučných titulov – platobných výmerov oprávneného č. 212/98/OP/MZ zo dňa 24.09.1998, č. 700-2343/2002 zo dňa 09.10.2002, č. 700-2344/2002 zo dňa 09.10.2002, č. 700-2345/2002 zo dňa 09.10.2002. Na základe žiadosti súdneho exekútora JUDr. Jozefa Rišiana o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie okresný súd na podklade uvedených exekučných titulov poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie poverením zo dňa 08.02.2005. Dňa 11.11.2010 doručil exekútor exekučnému súdu podnet na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) zákona č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), pretože povinný dňa XX.XX.XXXX zomrel a nezanechal žiaden majetok.
3. Z uznesenia o dedičstve Okresného súdu Martin sp. zn. 22D/3/2008, Dnot 237/2008 zo dňa 14.08.2010 vyplýva, že povinný A. B., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom C. D. XXX, dňa XX.XX.XXXX, zomrel a predĺžené dedičstvo po tomto poručiteľovi pripadlo jedinému dedičovi - synovi poručiteľa. Nadväzne okresný súd dospel k záveru, že nastali skutočnosti predpokladané ust. 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v dôsledku čoho exekúciu zastavil.
4. Zároveň exekučný súd s poukazom na ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku priznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 513,88 eur na náhradu ktorých na náhradu trov exekúcie zaviazal oprávneného. Z označeného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.
5. Proti vo vete druhej výroku tohto uznesenia o trovách exekúcie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý sa domáhal, aby odvolací súd zrušil uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti a o trovách exekúcie rozhodol tak, že žiadneho z účastníkov konania nezaviaže na náhradu trov exekúcie.
6. Oprávnený prezentoval názor, že v danom prípade mala byť exekúcia zastavená podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, t. j. z dôvodu, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, keďže povinný v priebehu exekúcie zomrel a v dôsledku zastavenia dedičského konania po ňom pre majetok nepatrnej hodnoty povinnosť z exekučného titulu neprešla na jeho dedičov.
7. Okrem toho judikatúra je jednotná v tom, že exekútor nesie riziko, že v niektorých prípadoch nemusia byť jeho nároky vzniknuté pri výkone exekúcie uspokojené, čo je vyvážené inými výhodami, ktoré súvisia s výkonom profesie (pozri napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 432/08, sp. zn. II.ÚS 27/08, sp. zn. IV.ÚS 297/2010 a tiež rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Van der Mussele proti Belgicku (rozsudok z 23.11.1983. séria A, č. 70).
8. Navyše v zmysle ust. § 197 ods. 1 Exekučného poriadku trovy exekúcie znáša povinný. Oprávneného môže súd zaviazať na úhradu trov len za predpokladu, že zastavenie exekúcie zavinil on sám (§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku). Pri zisťovaní miery zavinenia oprávneného na zastavení exekúcie je preto potrebné posudzovať, či zastavenie exekúcie zavinil z procesného hľadiska. V posudzovanom prípade však oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie, keďže v priebehu exekúcie došlo k strate spôsobilosti povinného byť účastníkom konania a súčasnému zisteniu nedostatku jeho majetku. Okresný súd preto nerozhodol správne, ak oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie, pretože neboli splnené podmienky podľa § 203 Exekučného poriadku.
9. V závere svojho opravného prostriedku proti výroku oprávnený poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 zo dňa 18.03.1999, na základe ktorého mal za to, že umožnením podať odvolanie účastníkovi konania proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku je dovolený tento postup, keďže súčasťou takého rozhodnutia je ex lege aj výrok o trovách exekúcie.
10. Iné podania účastníkov exekučného konania v štádiu odvolacieho konania neboli produkované.
11. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu danom v ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario uznesenie okresného súdu podľa ust. § 388 CSP zmenil tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal (výrok I.), vo zvyšnej časti (t. j. vo vete prvej výroku) zostáva napadnuté uznesenie nedotknuté (výrok II.).
12. Zároveň krajský súd poukazuje na zodpovednosť oprávneného - odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Vo všeobecnosti odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle ust. § 380 CSP je v odvolacom konaní viazaný odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa procesných podmienok, na ktoré je povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z toho vyplýva, že na iné pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť v zmysle ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by také pochybenia zistil.
13. V posudzovanom prípade oprávnený namietal, že exekučné konanie malo byť zastavené podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, t. j. z dôvodu, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať (smrť povinného znamená stratu jeho spôsobilosti byť účastníkom exekučného konania). Oprávnený tiež namietal, že nezavinil, že povinný počas exekúcie zomrel ako nemajetný, teda neboli splnené podmienky pre postup podľa § 203 Exekučného poriadku.
14. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
15. Podľa § 243h ods. 1 prvá veta Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
16. Odvolacie námietky oprávneného vyhodnotil krajský súd ako dôvodné z nasledovných dôvodov:
17. Predovšetkým odvolací súd poukazuje na kvantitatívny rozsah jeho prieskumnej činnosti vymedzený v ust. § 379 CSP. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v akých ho odvolateľ napáda. Odvolateľ musí v podanom odvolaní uviesť, ktoré výroky rozhodnutia konkrétne napáda, t. j. proti ktorým konkrétnym výrokom odvolanie smeruje. Uvedené je relevantné aj z dôvodu, že len vo vzťahu k výrokom, ktoré sú napadnuté odvolaním, nastane suspenzívny účinok.
18. Právna otázka týkajúca sa toho, podľa akého ustanovenia Exekučného poriadku mala byť táto exekúcia správne zastavená, nemôže byť preto v aktuálnom odvolacom konaní posudzovaná. Proti výroku uznesenia exekučného súdu o zastavení exekúcie podľa § 57 písm. h) Exekučného poriadku nebolo totiž podané odvolanie. Inak povedané, ak oprávnený v predmetnej časti (proti vete prvej výroku napadnutého uznesenia o zastavení exekúcie) odvolanie nepodal, nemôže odvolací súd len na základe odvolania oprávneného proti vete druhej výroku napadnutého uznesenia o trovách exekúcie preskúmavať i správnosť vety prvej výroku napadnutého rozhodnutia, pretože tento už nadobudol právoplatnosť, ktorá spôsobuje jeho záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť v zmysle § 226 CSP s použitím § 234 ods. 2 CSP a § 9a ods. 1 Exekučného poriadku. Zároveň platí, že odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).
19. Svoj odklon od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR (uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo 11/2011, sp. zn. 3MCdo 10/2011 a sp. zn. 6MCdo 13/2012) odvolací súd odôvodňuje tým, že sa stotožnil s odlišným stanoviskom sudcu JUDr. Rudolfa Čirča uvedeným v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo 11/2011 zo dňa 29.02.2012, ktorý v ňom argumentoval, že v označenej veci právna otázka týkajúca sa toho, podľa akého ustanovenia Exekučného poriadku mala byť exekúcia zastavená, ani nemala byť v konaní o mimoriadnom dovolaní posudzovaná, pretože proti výroku uznesenia exekučného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú ako predpokladu na jej zastavenie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku nebolo podané odvolanie ani dovolanie. V zmysle § 159 ods. 2 v spojení s § 162 ods. 2 a § 251 ods. 4 O.s.p. trvala preto aj v dovolacom konaní viazanosť týmto výrokom.
20. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že v posudzovanom prípade povinný v priebehu exekúcie (dňa 16.06.2008) zomrel. Z obsahu uznesenia o dedičstve Okresného súdu Martin sp. zn. 22D/3/2008, Dnot 237/2008 zo dňa 14.08.2010 je pritom zrejmé, že predĺžené dedičstvo pripadlo jedinému dedičovi - synovi poručiteľa. Okresný súd dospel k záveru, že nastali skutočnosti predpokladané ust. 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, v dôsledku čoho exekúciu zastavil.
21. Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty. Náklady podľa § 196 uhrádza povinný (§ 197 ods. 1 Exekučného poriadku).
22. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. 23. Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený (§ 203 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku).
24. Ustanovenia § 196 a § 197 ods. 1 Exekučného poriadku určujú zásadu, že odmenu exekútora, náhradu jeho hotových výdavkov a náhradu za stratu času uhrádza povinný. Len výnimočne, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie (§ 203 Exekučného poriadku). Ustanovenie § 203 Exekučného poriadku teda umožňuje súdu pri zastavení konania prelomiť vyššie citovanú zásadu a povinnosť nahradiť trovy exekúcie uložiť oprávnenému. Súd však oprávnenému môže uložiť nahradenie nevyhnutých trov exekúcie za splnenia podmienok podľa § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku.
25. Odvolací súd je toho názoru, že aj v prípade zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, t. j. z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, možno oprávnenému uložiť povinnosť náhrady trov exekúcie len, ak je dané jeho procesné zavinenie na zastavení exekúcie. O procesné zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie pôjde vtedy, keď mu bude možné vytýkať, že nedbal na náležitú opatrnosť a uvážlivosť a návrh na nariadenie exekúcie podal, hoci mal k dispozícii poznatky, z ktorých sa dal takýto výsledok predvídať. Aj keď znenie § 203 ods. 2 vety prvej Exekučného poriadku môže viesť k záveru, že v takomto prípade musí oprávnený uhradiť trovy exekúcie, hoci zastavenie exekúcie nezavinil a nemohol ho predvídať, treba namiesto gramatického výkladu uprednostniť výklad systematický a toto ustanovenie interpretovať v nadväznosti na jeho odsek 1. tak, že aj v prípade zastavenia exekúcie pre nedostatok majetku povinného je povinnosť oprávneného hradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi závislá od jeho zavinenia na zastavení exekúcie.
26. Takýto výklad rešpektuje hodnotu spravodlivosti pri rozhodovaní o trovách exekúcie, a preto je ústavne konformný. Odvolací súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu ČR vychádzajúc z identickej právnej úpravy (napr. II.ÚS 1812/09, II.ÚS 594/10, PL. ÚS 16/08, dostupné na www.concourt.cz). Podľa záverov tejto judikatúry samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, kedy nebudú uspokojené všetky nároky exekútora, nie je protiústavný. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri vykonávaní exekúcie. Riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. Z hľadiska rozhodovania o náhrade trov exekučného konania pri jeho zastavení, vrátane rozhodovania o náhrade trov exekúcie, východiskom je určenie a hodnotenie dôvodov, pre ktoré k zastaveniu exekúcie došlo, pričom medzi hľadiská skúmania nepatrí nemajetnosť, resp. nemajetnosť povinného. Výnimkou je situácia, kedy oprávnený nedbal na požiadavku náležitej opatrnosti a uvážlivosti a návrh na nariadenie exekúcie podal, aj keď mal k dispozícii poznatky, z ktorých sa dal takýto výsledok predvídať. Pokiaľ mu možno pričítať takúto účasť na zastavení exekúcie, nič nebráni, aby bola oprávnenému uložená povinnosť nielen na náhradu trov povinného, ale aj na náhradu trov exekúcie v prospech súdneho exekútora. Rozhodujúcim kritériom je teda skutočná existencia zavinenia na zastavení exekúcie na strane oprávneného a nie nutnosť zabezpečiť súdnemu exekútorovi odmenu za jeho činnosť. K rovnakému záveru napokon dospel i Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. III.ÚS 432/2008 zo dňa 16.12.2008.
27. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v dôsledku absencie procesného zavinenia oprávneného na zastavení exekúcie (oprávnený nemohol žiadnym spôsobom predvídať ani ovplyvniť, že povinný v priebehu exekúcie zomrel ako nemajetný), pri súčasnom viazaní odvolacieho súdu rozsahom odvolania. Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vete druhej výroku zmenil podľa § 388 CSP tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
28. Zároveň odvolací súd uvádza, že odkaz odvolateľa na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 15/98 zo dňa 18.03.1999 v jeho opravnom prostriedku je nenáležitý, pretože v označenom rozhodnutí
ústavný súd riešil otázku nesúladu ustanovení zákona č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov do súladu s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
29. Vo zvyšnej časti (nenapadnutej odvolaním), t. j. vo vete prvej výroku zostalo uznesenie okresného súdu nedotknuté týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.
30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Odvolateľ - oprávnený bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu vzniklo právo na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, ako aj trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Z obsahu spisového materiálu však nevyplýva, že by si oprávnený v konaní na súde prvej inštancie aj v aktuálnom odvolacom konaní uplatnil voči súdnemu exekútorovi trovy konania (majúce sa nahradiť). Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé, až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP), má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu a naopak taký zmysel postráda, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej procesnej strany (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že nebola zistená existencia týchto trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016. Z tohto dôvodu odvolací súd súhrnným výrokom nepriznal nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov konania.
31. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).