Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 297/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. K., súdneho exekútora, D., zastúpeného advokátom

JUDr. J. P., D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 a práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Považská

Bystrica č. k. -15 z 2. decembra 2009 a uznesením Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -24 z 19. februára 2010 vo výroku o trovách exekúcie, a

takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. M. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2010

doručená sťažnosť súdneho exekútora Mgr. M. K., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. J. P., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa (ďalej len „“), základného

práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -15 z 2. decembra 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -24 z 19. februára 2010 vo výroku o trovách

exekúcie.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako súdny exekútor podal v exekučnom konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. Ex 442/97 proti obchodnej spoločnosti M., spol.

s r. o. (ďalej len „povinný“), podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu, že povinný ako

subjekt práv a povinností zanikol výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu,

čím stratil spôsobilosť byť účastníkom konania. Súčasne s podnetom na zastavenie exekúcie

si sťažovateľ uplatnil trovy exekúcie, pričom žiadal, aby povinnosť zaplatiť ich bola uložená

oprávnenému.

Okresný súd uznesením č. k. -15 z 2. decembra 2009 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, trovy exekúcie však exekútorovi nepriznal. Svoje

rozhodnutie vyvodil z ustanovení a o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení platnom do

1. februára 2002.

Proti označenému uzneseniu okresného súdu sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd ako

odvolací súd o odvolaní rozhodol tak, že uznesením č. k. -24 z 19. februára

2010 napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Krajský súd v označenom uznesení

vyhodnotil právne závery uvedené v napadnutom uznesení okresného súdu za správne

a v celom rozsahu sa s nimi stotožnil, pričom zároveň poukázal aj na judikatúru ústavného

súdu (, , , ) nadväzujúcu na rozsudok

„Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktoré poukázal aj súd prvého stupňa a ktorý sa týka

otázky náhrady trov právneho zastúpenia advokáta.“. Sťažovateľ v tejto súvislosti

poukazuje na záverečnú časť odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu, v ktorej

sa uvádza: „Exekútorskú činnosť vykonávajú súdni exekútori za účelom dosiahnutia zisku,

teda v podnikateľskom režime. Možno teda ustáliť, že súdny exekútor vystupuje pri svojej

činnosti v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou postavenia podnikateľa je

sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko.“

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie ním označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu najmä takto:

«Tak prvostupňový ako aj odvolací súd dospeli k záveru, že oprávnený nemohol pri

vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie (zánik povinného

subjektu) a že súdny exekútor nesie riziko, že nebudú uspokojené jeho nároky pri výkone

exekúcie, keďže z príslušných ustanovení Exekučného poriadku možno vyvodiť, že súdnych

exekútorov treba považovať za príslušníkov slobodného povolania a možno ustáliť, že súdny

exekútor vystupuje pri svojej činnosti v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou

postavenia podnikateľa je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak

na vlastné riziko.

Takýto záver je záverom arbitrárnym a je v rozpore so zákonnou definíciou

postavenia exekútora pri výkone svojej činnosti a tiež so závermi doterajšej súdnej praxe.

Podľa § 2 Exekučného poriadku exekútor je štátom určenou a splnomocnenou

osobou na vykonávame núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len „exekučná

činnosť“) a na ďalšiu činnosť podľa tohto zákona.

Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne

a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len ,

zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie

a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní.

Z tejto definície postavenia súdneho exekútora podanej priamo Exekučným

poriadkom (znenie totožné ako v čase začatia predmetnej exekúcie r. 1997) vyplýva, že

exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu. Právne postavenie

exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na

realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa SR.

Na súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť treba v zmysle uvedeného hľadieť

ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanoveným

zákonom. Vykonávanie exekúcie je teda verejnoprávny vzťah sledujúci zabezpečenie funkcií

štátu, v rámci ktorého účastníci nemajú autonómne a rovnoprávne postavenie. Právny

vzťah exekútora a účastníka exekučného konania s týmito znakmi nemožno považovať za

súkromnoprávny vzťah (porovnaj napr. uznesenie NS SR sp. zn. , uznesenie

NS SR , uznesenie NS SR ).

Vychádzajúc z takéhoto postavenia súdneho exekútora potom nemožno dospieť

k záveru, že súdny exekútor je podnikateľským subjektom, ktorý nesie podnikateľské riziko

za to, že vynaložené náklady a ani odmenu nebude mať uhradenú. Súdny exekútor je

povinný uskutočňovať na základe poverenia úkony smerujúce k uspokojeniu pohľadávky

oprávneného (a teda je pod hrozbou zákonnej sankcie povinný v podstate vynakladať

finančné prostriedky na tieto úkony) čím sa podstatným a základným spôsobom odlišuje

jeho pozícia od pozície podnikateľa, ktorý sa sám rozhoduje, či vôbec a ak áno do akých

obchodných aktivít investuje svoj čas a peniaze zvážiac si pomer rizika k možným výnosom.

Preto nemožno od sťažovateľa, ktorý je orgánom verejnej moci pri výkone exekúcie,

nie je a ani nebol účastníkom súkromnoprávnych vzťahov medzi oprávneným a povinným

spravodlivo požadovať, aby znášal trovy bezúspešnej exekúcie. Napadnutým rozhodnutím

však súdy preniesli zodpovednosť za neúspešnosť exekúcie na súdneho exekútora. Takéto

rozhodnutie je v rozpore s právom sťažovateľa garantovaným v SR.

Sťažovateľ tiež poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR v obdobných veciach, napr. na

nález -28 zo dňa 04. 10. 2007.

Ústavný súd SR v tomto náleze -28 konštatuje, že exekútor je pri výkone

exekúcie orgánom verejnej moci, nie je účastníkom súkromnoprávnych vzťahov medzi

oprávneným a povinným a preto od neho podľa názoru ústavného súdu nemožno

spravodlivo požadovať, aby znášal trovy bezúspešnej exekúcie. Zmyslom a účelom náhrady

trov konania v konaní pred všeobecným súdom (vrátane pred exekučným súdom) je

poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon

(súdny exekútor), náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním

musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť

zákon ( a ). Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za

splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napr. takou

výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa ( z tejto úvahy vychádzal

aj Ústavný súd SR v svojom rozhodnutí ). Rozhodovanie o náhrade trov

exekúcie je totiž integrálnou súčasťou rozhodnutia exekučného súdu, ktorým sa exekučné

konanie zastavuje, a to napriek tomu, že Exekučný poriadok v znení účinnom v čase prijatia

napadnutého uznesenia výslovne neustanovoval povinnosť súdu rozhodnúť pri zastavení

exekúcie o tom, kto a v akej výške platí jej trovy.

Sťažovateľ je presvedčený, že z takto definovaného právneho postavenia exekútora

je zrejmé, že exekútor pri výkone exekúcie ako orgán verejnej moci nie je podnikateľom

v zmysle a teda nemožno na neho takto nahliadať tak, ako to

v svojich rozhodnutiach uskutočnil tak prvostupňový, ako aj odvolací súd. Súdy nesprávne

ako argument na podporu svojich záverov poukazovali na nález Ústavného súdu SR

č. k. , a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele proti

Belgicku zo dňa 23. 11. 1983, nakoľko tieto rozhodnutia riešili otázku náhrady trov

advokáta, ktorého profesné postavenie v slovenskom právnom poriadku je odlišné od

postavenia exekútora, a teda na posudzovaný prípad nedopadajú vzhľadom na rozdiely

v základných východiskových okolnostiach. Exekúciu vykonáva exekútor výlučne na základe

návrhu oprávneného, pričom na rozdiel od advokáta nemá žiadnu možnosť ovplyvňovať

výber káuz. Preto riziko znášať trovy bezúspešnej exekúcie musí oprávnený podobne, ako

tomu bolo pri výkone rozhodnutia vykonávaným súdmi podľa

Tomuto názoru neodporujú ani ustanovenia §§ 196, 197 a 203 Exekučného poriadku

v znení účinnom do 31. 01. 2002.

Podľa § 196 Exekučného poriadku patrí exekútorovi za výkon exekučnej činnosti

odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Žiadna výnimka z tohto

ustanovenia sa v Exekučnom poriadku ani iných všeobecne záväzných predpisoch

nenachádza. Teda exekútorovi patria trovy exekúcie vždy.

Podľa § 197 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza povinný. Všeobecné

pravidlo. Ak povinný, jeho konanie, resp. nekonanie je dôvodom pre začatie exekúcie, je

povinný znášať aj náklady konania. Výnimku z ustanovenia § 197 tvorí ustanovenie § 203

Exekučného poriadku, podľa ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť

oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval

oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod

zastavenia exekúcie. Ustanovenie § 203 EP tvorí všeobecný rámec pre rozhodovanie súdu

o trovách exekúcie pri zastavení exekúcie. Ustanovenie § 57 EP predpokladá niekoľko

veľmi rôznych dôvodov, pre ktoré môže byť exekúcia čiastočne alebo úplne zastavená.

V takom prípade súd rozhoduje o trovách exekúcie súdneho exekútora, oprávneného

a v niektorých prípadoch aj povinného. Pri tomto rozhodovaní posudzuje jednak účelnosť

vynaložených trov, ako aj mieru zavinenia, ktorú nesú účastníci konania na zastavení

exekúcie.

Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení

základného práva. Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie

základného práva sťažovateľa garantovaného SR. V takomto prípade je potrebné

použiť taký výklad, ktorý by základné právo neporušoval. Súd by mal preto nárok súdneho

exekútora na majetkové plnenie (právo na odmenu, náhradu výdavkov a náhradu za stratu

času) garantovať tým, že zaviaže oprávneného na úhradu jeho trov. Napadnuté rozhodnutia

však toto ústavné právo nerešpektujú.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -24 zo dňa 19. 02.

2010 a uznesením Okresného súdu Považská Bystrica č. k. -15 zo dňa

02. 12. 2009 vo výroku o trovách exekúcie bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa

SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a tiež základné

právo sťažovateľa spočívajúce v práve vlastniť majetok a v práve na ochranu majetku podľa

SR a v práve na pokojné užívanie majetku podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -24 zo dňa 19. 02. 2010 a tiež uznesenie Okresného súdu Považská

Bystrica č. k. -15 zo dňa 02. 12. 2009 vo výroku o trovách exekúcie a vec

vracia Okresnému súdu Považská Bystrica na ďalšie konanie.

3. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

303,30 € a túto poukázať právnemu zástupcovi sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu uznesením okresného súdu

č. k. -15 z 2. decembra 2009

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

V danom prípade mohol sťažovateľ namietať porušenie svojich základných práv

podľa a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu uznesením okresného

súdu odvolaním (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu uznesením krajského súdu

č. k. -24 z 19. februára 2010

Sťažovateľ ďalej namieta porušenie ním označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu uznesením krajského súdu

č. k. -24 z 19. februára 2010.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry sa ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich

garantovaných práv namietaným uznesením krajského súdu, sústredil na posúdenie jej

opodstatnenosti. V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoje

ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd namietaným uznesením porušil jeho základné práva

podľa a a práva podľa dohovoru a

dodatkového protokolu tým, že nevyhovel jeho odvolacím dôvodom a potvrdil rozhodnutie

okresného súdu o nepriznaní náhrady trov exekučného konania sťažovateľovi ako súdnemu

exekútorovi. Podľa názoru sťažovateľa § 196 Exekučného poriadku zákonný nárok súdneho

exekútora na trovy exekúcie nespochybňuje, a preto bolo namieste mu tieto trovy priznať

voči oprávnenému, keď povinný už ako subjekt práva zanikol, a preto ich nemohol znášať.

Sťažovateľ argumentuje najmä verejnoprávnym charakterom exekúcie

a verejnoprávnym postavením exekútora, v rámci ktorého „nemožno dospieť k záveru, že

súdny exekútor je podnikateľským subjektom, ktorý nesie podnikateľské riziko za to, že

vynaložené náklady a ani odmenu nebude mať uhradenú. Súdny exekútor je povinný

uskutočňovať na základe poverenia úkony smerujúce k uspokojovaniu pohľadávky

oprávneného (a teda je pod hrozbou zákonnej sankcie povinný v podstate vynakladať

finančné prostriedky na tieto úkony) čím sa podstatným a základným spôsobom odlišuje

jeho pozícia od pozície podnikateľa, ktorý sa sám rozhoduje, či vôbec a ak áno do akých

obchodných aktivít investuje svoj čas a peniaze zvážiac si pomer rizika k možným

výnosom.“.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ nesúhlasí s právnymi názormi krajského súdu

vyslovenými v namietanom uznesení, osobitne s interpretáciou a aplikáciou § 196

Exekučného poriadku na jeho vec, a tvrdí, že mu ako súdnemu exekútorovi patrí odmena za

výkon exekučnej činnosti, a ak mu krajský súd náhradu trov exekučného konania nepriznal,

porušil tým nielen zákon, ale aj ním označené základné práva podľa , ako aj práva

podľa dohovoru a dodatkového protokolu.

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia na kľúčovú argumentáciu

sťažovateľa vyjadrenú v jeho odvolaní a tiež v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu

reagoval najmä takto:

„Exekučné konanie v danej veci začalo dňom 29. 09. 1997, kedy podal oprávnený

návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi M. J., Exekútorský úrad so sídlom v Ž.

Exekučné konanie sa preto riadi Exekučným poriadkom v znení platnom v čase začatia

konania (Exekučný poriadok v znení platnom do 31. 01. 2002). Podľa § 197 ods. 1

Exekučného poriadku platného v čase začatia exekučného konania, náklady podľa § 196

uhrádza povinný. Výnimku z tejto zásady ustanovoval Exekučný poriadok v § 203, podľa

ktorého, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy

exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku,

a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod na zastavenie exekúcie.

V danej veci došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu zániku povinného ku dňu 29. 01.

2009 výmazom z obchodného registra ex offo, bez právneho nástupcu. Za tejto situácie aj

podľa názoru odvolacieho súdu nie je daný žiadny zákonný dôvod, aby trovy zastaveného

exekučného konania v tomto prípade znášal oprávnený. Ako už bolo konštatované, exekučné

konanie v danej veci začalo dňa 29. 09. 1997 a k zrušeniu povinného, a tým k jeho zániku,

došlo až dňom 29. 01. 2009, teda oprávnený ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať,

že dôjde k zániku povinného a následne k zastaveniu exekúcie. Z tohto dôvodu bolo

rozhodnutie súdu prvého stupňa o nepriznaní trov exekúcie súdnemu exekútorovi správne.

Odvolacie námietky súdneho exekútora neboli preto dôvodné.

Odvolací súd poznamenáva, že v exekučnom konaní môže nastať aj taký stav, keď

nebudú uspokojené nároky exekútora pri výkone exekúcie. Toto riziko, ktoré exekútor nesie

je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením

pri výkone exekúcie. Tento záver o postavení exekútora a jeho nárokoch na odmenu vyplýva

aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (č. z 24. 01. 2008,

uznesenie č. z 22. 10. 2008, uznesenie č. zo 17. 12. 2008,

uznesenie č. zo 07. 08. 2008). Z príslušných ustanovení Exekučného poriadku

možno vyvodiť, že súdnych exekútorov treba považovať za príslušníkov slobodného

povolania, pričom je vecou slobodného rozhodnutia osoby spĺňajúcej predpísané

predpoklady, že sa dá vymenovať za súdneho exekútora. Exekútorskú činnosť vykonávajú

súdni exekútori za účelom dosiahnutia zisku, teda v podnikateľskom režime. Možno preto

ustáliť, že súdny exekútor vystupuje pri svojej činnosti v postavení podnikateľa. Základnou

charakteristikou postavenia podnikateľa je sústavná činnosť vykonávaná za účelom

dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že krajský súd v namietanom

uznesení reagoval na kľúčové námietky sťažovateľa, pričom jeho rozhodnutie je ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnené a nemožno ho v žiadnom prípade považovať za

arbitrárne.

Ústavný súd nespochybňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je

aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať len v súlade

s v spojení s , t. j. za splnenia zákonných

predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch;

v posudzovanom prípade ide o Exekučný poriadok. Ústavný súd v tejto súvislosti

zdôrazňuje, že výklad a aplikácia príslušných ustanovení zákona, ktoré upravujú

predpoklady na vznik nároku na náhradu trov konania, patria v zásade do výlučnej

právomoci všeobecného súdu, čo nepochybne platí aj o § 203 Exekučného poriadku, ktorý

upravuje podmienky, za akých možno priznať nárok na náhradu trov exekučného konania.

Do výkladu všeobecného súdu môže ústavný súd vstúpiť len celkom výnimočne

v prípadoch, ak všeobecný súd uplatnil interpretáciu, ktorá je z ústavného hľadiska

neakceptovateľná a neudržateľná a zároveň má za následok porušenie niektorého z

garantovaných práv.

Podľa § 203 Exekučného poriadku (v znení platnom a účinnom do 31. januára 2002)

ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie.

Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol

pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Krajský súd uplatnenú náhradu trov exekúcie sťažovateľovi nepriznal, pričom

vychádzal z relevantného znenia § 203 Exekučného poriadku, z ktorého zjavne vyplýva, že

v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť, a nie povinnosť zaviazať na náhradu trov

exekúcie oprávneného. Predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému je uváženie

súdu o tom, či oprávnený mohol predvídať dôvod na zastavenie exekúcie, pritom prihliada

aj na to, ktoré trovy oprávnený potreboval na účelné vymáhanie nároku.

Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti

právneho záveru krajského súdu, podľa ktorého oprávnený zastavenie konania nezavinil

a jeho dôvod nemohol predvídať. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za

arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z namietaného uznesenia krajského súdu totiž

nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu. Krajský súd pritom svoje skutkové a právne závery ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil, a preto ich možno považovať za zlučiteľné

s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa treba zvážiť, či možno v rámci ústavne

konformného výkladu ustanovenia § 203 Exekučného poriadku zaviazať oprávneného na

úhradu trov exekučného konania aj bez splnenia podmienok vyplývajúcich z tohto

ustanovenia, a to s poukazom na skutočnosť, že súdny exekútor má zákonom priznaný

nárok na úhradu trov, ktoré mu v exekučnom konaní vzniknú. Sťažovateľ je presvedčený, že

oprávnený musí niesť riziko možnej povinnosti uhradiť trovy v prípade, ak na úhradu týchto

trov nebude možné zaviazať povinného. Odôvodňuje to predovšetkým s poukazom na

znenie § 196 Exekučného poriadku.

S uplatnenou argumentáciou nemožno súhlasiť. Exekučný poriadok v znení platnom

k 31. januáru 2002 bol založený na princípe, podľa ktorého trovy exekúcie znáša povinný.

Iba vo výnimočných prípadoch uvedených v § 203 bolo možné na úhradu trov zaviazať

oprávneného. Výklad zastávaný v tejto súvislosti sťažovateľom je v priamom rozpore

s citovaným ustanovením Exekučného poriadku, a preto nie je akceptovateľný.

Takú interpretáciu a aplikáciu právneho predpisu, ktorá je v zrejmom rozpore s jeho

znením, nemožno považovať za legitímny výklad (m. m. ). Ústavný súd

konštatuje, že výklad a použitie § 203 Exekučného poriadku krajským súdom nie je

v rozpore s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom texte nesporne obsahuje aj

zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie (m. m. ).

Vyplýva to z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúce sa

o vyhodnotenie postupu oprávneného, ako aj o to, že keby tu bol dôvod na to, aby

oprávnený znášal trovy konania, zo strany všeobecného súdu je potrebné zobrať do úvahy

účelnosť vynakladaných trov. Odôvodnenie nepriznania nevyhnutných trov zastavenej

exekúcie krajským súdom plne využíva rozsah uváženia, nie je nelogické alebo nad rámec

§ 203 Exekučného poriadku, preto uznesením krajského súdu č. k. -24

z 19. februára 2010 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k námietke, že exekútor ako orgán verejnej moci pri výkone exekúcie nie

je a ani nebol účastníkom súkromnoprávnych vzťahov medzi oprávneným a povinným,

a preto nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby znášal trovy bezúspešnej exekúcie,

sťažovateľ poukazuje aj na právne názory ústavného súdu vyslovené v náleze

č. k. -28 zo 4. októbra 2007. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na

skutočnosť, že právne názory vyslovené v tomto rozhodnutí ústavného súdu boli v ďalšom

období už „prelomené“ právnymi názormi vyslovenými v ďalších rozhodnutiach ústavného

súdu (napr. , , ), na ktoré poukazuje v odôvodnení

namietaného rozhodnutia aj krajský súd. Ústavný súd nespochybňuje postavenie exekútora

ako štátom určenej a splnomocnenej osoby na výkon exekúcie, v rámci ktorého sa mu

priznáva status verejného činiteľa (§ 5 Exekučného poriadku). Naproti tomu exekútor

vykonáva svoju činnosť aj ako slobodné povolanie (výber exekútora je zverený

oprávnenému, odmena exekútora je priamoúmerná jeho procesnej aktivite). V súlade

s uvedeným ústavný súd zastáva názor, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku

môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie,

nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do

značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone

exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti opätovne konštatuje, že na vec sťažovateľa je

primeraným spôsobom aplikovateľný aj právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva

vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti Belgicku (rozsudok

z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej

profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane

vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (m. m. ), a to bez

ohľadu na to, že Európsky súd pre ľudské práva vyslovil tento právny názor vo vzťahu

k výkonu povolania advokáta.

Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že

v danej veci nie je dôvod, aby odlišne posudzoval aplikovateľnosť

a čl. 1 dodatkového protokolu na vec sťažovateľa. Zároveň uvádza, že aplikovateľnosť

uvedených právnych noriem posudzuje v súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva.

V súvislosti s namietaným porušením a práva pokojne užívať

svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru,

podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 (čo v celom rozsahu platí, aj pokiaľ ide

o právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií

procesnej povahy ustanovených priamo v označenom článku , ktorých nedodržanie

môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti

súdneho konania [čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , )].

Ústavný súd konštatuje, že ak rozhodnutím krajského súdu v označenom konaní

nemohlo dôjsť k porušeniu a dohovoru, potom už

neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa dodatkového protokolu.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína aj svoju stabilizovanú judikatúru (napr.

, ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku

ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z a právo podľa

dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti odmietol podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2010