Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 173 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (192)IV. ÚS 297/2010
PDF · 297.73 KB
No categories available
IV. ÚS 297/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. K., súdneho exekútora, D., zastúpeného advokátom
JUDr. J. P., D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Považská
Bystrica č. k. 1 Er 2249/1997-15 z 2. decembra 2009 a uznesením Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 4 CoE 43/2010-24 z 19. februára 2010 vo výroku o trovách exekúcie, a
takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. M. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2010
doručená sťažnosť súdneho exekútora Mgr. M. K., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. J. P., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 1 Er 2249/1997-15 z 2. decembra 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 4 CoE 43/2010-24 z 19. februára 2010 vo výroku o trovách
exekúcie.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako súdny exekútor podal v exekučnom konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. Ex 442/97 proti obchodnej spoločnosti M., spol.
s r. o. (ďalej len „povinný“), podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu, že povinný ako
subjekt práv a povinností zanikol výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu,
čím stratil spôsobilosť byť účastníkom konania. Súčasne s podnetom na zastavenie exekúcie
si sťažovateľ uplatnil trovy exekúcie, pričom žiadal, aby povinnosť zaplatiť ich bola uložená
oprávnenému.
Okresný súd uznesením č. k. 1 Er 2249/1997-15 z 2. decembra 2009 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, trovy exekúcie však exekútorovi nepriznal. Svoje
rozhodnutie vyvodil z ustanovení § 196 a § 203 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení platnom do
1. februára 2002.
Proti označenému uzneseniu okresného súdu sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd ako
odvolací súd o odvolaní rozhodol tak, že uznesením č. k. 4 CoE/43/2010-24 z 19. februára
2010 napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Krajský súd v označenom uznesení
vyhodnotil právne závery uvedené v napadnutom uznesení okresného súdu za správne
a v celom rozsahu sa s nimi stotožnil, pričom zároveň poukázal aj na judikatúru ústavného
súdu (IV. ÚS 27/08, II. ÚS 272/08, I. ÚS 438/04, I. ÚS 256/08) nadväzujúcu na rozsudok
„Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktoré poukázal aj súd prvého stupňa a ktorý sa týka
otázky náhrady trov právneho zastúpenia advokáta.“. Sťažovateľ v tejto súvislosti
poukazuje na záverečnú časť odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu, v ktorej
sa uvádza: „Exekútorskú činnosť vykonávajú súdni exekútori za účelom dosiahnutia zisku,
teda v podnikateľskom režime. Možno teda ustáliť, že súdny exekútor vystupuje pri svojej
činnosti v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou postavenia podnikateľa je
sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko.“
Sťažovateľ odôvodňuje porušenie ním označených základných práv podľa ústavy
a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu najmä takto:
«Tak prvostupňový ako aj odvolací súd dospeli k záveru, že oprávnený nemohol pri
vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie (zánik povinného
subjektu) a že súdny exekútor nesie riziko, že nebudú uspokojené jeho nároky pri výkone
exekúcie, keďže z príslušných ustanovení Exekučného poriadku možno vyvodiť, že súdnych
exekútorov treba považovať za príslušníkov slobodného povolania a možno ustáliť, že súdny
exekútor vystupuje pri svojej činnosti v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou
postavenia podnikateľa je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak
na vlastné riziko.
Takýto záver je záverom arbitrárnym a je v rozpore so zákonnou definíciou
postavenia exekútora pri výkone svojej činnosti a tiež so závermi doterajšej súdnej praxe.
Podľa § 2 Exekučného poriadku exekútor je štátom určenou a splnomocnenou
osobou na vykonávame núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len „exekučná
činnosť“) a na ďalšiu činnosť podľa tohto zákona.
Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne
a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len Ústavou Slovenskej republiky,
zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie
a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní.
Z tejto definície postavenia súdneho exekútora podanej priamo Exekučným
poriadkom (znenie totožné ako v čase začatia predmetnej exekúcie r. 1997) vyplýva, že
exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu. Právne postavenie
exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na
realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Na súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť treba v zmysle uvedeného hľadieť
ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanoveným
zákonom. Vykonávanie exekúcie je teda verejnoprávny vzťah sledujúci zabezpečenie funkcií
štátu, v rámci ktorého účastníci nemajú autonómne a rovnoprávne postavenie. Právny
vzťah exekútora a účastníka exekučného konania s týmito znakmi nemožno považovať za
súkromnoprávny vzťah (porovnaj napr. uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 58/2009, uznesenie
NS SR 4 Cdo 41/2009, uznesenie NS SR 4 Cdo 138/2008).
Vychádzajúc z takéhoto postavenia súdneho exekútora potom nemožno dospieť
k záveru, že súdny exekútor je podnikateľským subjektom, ktorý nesie podnikateľské riziko
za to, že vynaložené náklady a ani odmenu nebude mať uhradenú. Súdny exekútor je
povinný uskutočňovať na základe poverenia úkony smerujúce k uspokojeniu pohľadávky
oprávneného (a teda je pod hrozbou zákonnej sankcie povinný v podstate vynakladať
finančné prostriedky na tieto úkony) čím sa podstatným a základným spôsobom odlišuje
jeho pozícia od pozície podnikateľa, ktorý sa sám rozhoduje, či vôbec a ak áno do akých
obchodných aktivít investuje svoj čas a peniaze zvážiac si pomer rizika k možným výnosom.
Preto nemožno od sťažovateľa, ktorý je orgánom verejnej moci pri výkone exekúcie,
nie je a ani nebol účastníkom súkromnoprávnych vzťahov medzi oprávneným a povinným
spravodlivo požadovať, aby znášal trovy bezúspešnej exekúcie. Napadnutým rozhodnutím
však súdy preniesli zodpovednosť za neúspešnosť exekúcie na súdneho exekútora. Takéto
rozhodnutie je v rozpore s právom sťažovateľa garantovaným v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Sťažovateľ tiež poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR v obdobných veciach, napr. na
nález II. ÚS 173/06-28 zo dňa 04. 10. 2007.
Ústavný súd SR v tomto náleze II. ÚS 173/06-28 konštatuje, že exekútor je pri výkone
exekúcie orgánom verejnej moci, nie je účastníkom súkromnoprávnych vzťahov medzi
oprávneným a povinným a preto od neho podľa názoru ústavného súdu nemožno
spravodlivo požadovať, aby znášal trovy bezúspešnej exekúcie. Zmyslom a účelom náhrady
trov konania v konaní pred všeobecným súdom (vrátane pred exekučným súdom) je
poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon
(súdny exekútor), náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním
musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť
zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za
splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napr. takou
výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 150 OSP ( z tejto úvahy vychádzal
aj Ústavný súd SR v svojom rozhodnutí II. ÚS 31/04). Rozhodovanie o náhrade trov
exekúcie je totiž integrálnou súčasťou rozhodnutia exekučného súdu, ktorým sa exekučné
konanie zastavuje, a to napriek tomu, že Exekučný poriadok v znení účinnom v čase prijatia
napadnutého uznesenia výslovne neustanovoval povinnosť súdu rozhodnúť pri zastavení
exekúcie o tom, kto a v akej výške platí jej trovy.
Sťažovateľ je presvedčený, že z takto definovaného právneho postavenia exekútora
je zrejmé, že exekútor pri výkone exekúcie ako orgán verejnej moci nie je podnikateľom
v zmysle Obchodného zákonníka a teda nemožno na neho takto nahliadať tak, ako to
v svojich rozhodnutiach uskutočnil tak prvostupňový, ako aj odvolací súd. Súdy nesprávne
ako argument na podporu svojich záverov poukazovali na nález Ústavného súdu SR
č. k. II. ÚS 12/05, a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele proti
Belgicku zo dňa 23. 11. 1983, nakoľko tieto rozhodnutia riešili otázku náhrady trov
advokáta, ktorého profesné postavenie v slovenskom právnom poriadku je odlišné od
postavenia exekútora, a teda na posudzovaný prípad nedopadajú vzhľadom na rozdiely
v základných východiskových okolnostiach. Exekúciu vykonáva exekútor výlučne na základe
návrhu oprávneného, pričom na rozdiel od advokáta nemá žiadnu možnosť ovplyvňovať
výber káuz. Preto riziko znášať trovy bezúspešnej exekúcie musí oprávnený podobne, ako
tomu bolo pri výkone rozhodnutia vykonávaným súdmi podľa O. s. p.
Tomuto názoru neodporujú ani ustanovenia §§ 196, 197 a 203 Exekučného poriadku
v znení účinnom do 31. 01. 2002.
Podľa § 196 Exekučného poriadku patrí exekútorovi za výkon exekučnej činnosti
odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Žiadna výnimka z tohto
ustanovenia sa v Exekučnom poriadku ani iných všeobecne záväzných predpisoch
nenachádza. Teda exekútorovi patria trovy exekúcie vždy.
Podľa § 197 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza povinný. Všeobecné
pravidlo. Ak povinný, jeho konanie, resp. nekonanie je dôvodom pre začatie exekúcie, je
povinný znášať aj náklady konania. Výnimku z ustanovenia § 197 tvorí ustanovenie § 203
Exekučného poriadku, podľa ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť
oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval
oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod
zastavenia exekúcie. Ustanovenie § 203 EP tvorí všeobecný rámec pre rozhodovanie súdu
o trovách exekúcie pri zastavení exekúcie. Ustanovenie § 57 EP predpokladá niekoľko
veľmi rôznych dôvodov, pre ktoré môže byť exekúcia čiastočne alebo úplne zastavená.
V takom prípade súd rozhoduje o trovách exekúcie súdneho exekútora, oprávneného
a v niektorých prípadoch aj povinného. Pri tomto rozhodovaní posudzuje jednak účelnosť
vynaložených trov, ako aj mieru zavinenia, ktorú nesú účastníci konania na zastavení
exekúcie.
Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení
základného práva. Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie
základného práva sťažovateľa garantovaného Ústavou SR. V takomto prípade je potrebné
použiť taký výklad, ktorý by základné právo neporušoval. Súd by mal preto nárok súdneho
exekútora na majetkové plnenie (právo na odmenu, náhradu výdavkov a náhradu za stratu
času) garantovať tým, že zaviaže oprávneného na úhradu jeho trov. Napadnuté rozhodnutia
však toto ústavné právo nerešpektujú.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti
nálezom takto rozhodol:
„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 CoE/43/2010-24 zo dňa 19. 02.
2010 a uznesením Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 1 Er/2249/1997-15 zo dňa
02. 12. 2009 vo výroku o trovách exekúcie bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa
čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a tiež základné
právo sťažovateľa spočívajúce v práve vlastniť majetok a v práve na ochranu majetku podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a v práve na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 4 CoE/43/2010-24 zo dňa 19. 02. 2010 a tiež uznesenie Okresného súdu Považská
Bystrica č. k. 1 Er/2249/1997-15 zo dňa 02. 12. 2009 vo výroku o trovách exekúcie a vec
vracia Okresnému súdu Považská Bystrica na ďalšie konanie.
3. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
303,30 € a túto poukázať právnemu zástupcovi sťažovateľa.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa
ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu uznesením okresného súdu
č. k. 1 Er 2249/1997-15 z 2. decembra 2009
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
V danom prípade mohol sťažovateľ namietať porušenie svojich základných práv
podľa ústavy a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu uznesením okresného
súdu odvolaním (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa
ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu uznesením krajského súdu
č. k. 4 CoE 43/2010-24 z 19. februára 2010
Sťažovateľ ďalej namieta porušenie ním označených základných práv podľa ústavy
a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu uznesením krajského súdu
č. k. 4 CoE 43/2010-24 z 19. februára 2010.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry sa ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich ústavou
garantovaných práv namietaným uznesením krajského súdu, sústredil na posúdenie jej
opodstatnenosti. V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoje
ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd namietaným uznesením porušil jeho základné práva
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu tým, že nevyhovel jeho odvolacím dôvodom a potvrdil rozhodnutie
okresného súdu o nepriznaní náhrady trov exekučného konania sťažovateľovi ako súdnemu
exekútorovi. Podľa názoru sťažovateľa § 196 Exekučného poriadku zákonný nárok súdneho
exekútora na trovy exekúcie nespochybňuje, a preto bolo namieste mu tieto trovy priznať
voči oprávnenému, keď povinný už ako subjekt práva zanikol, a preto ich nemohol znášať.
Sťažovateľ argumentuje najmä verejnoprávnym charakterom exekúcie
a verejnoprávnym postavením exekútora, v rámci ktorého „nemožno dospieť k záveru, že
súdny exekútor je podnikateľským subjektom, ktorý nesie podnikateľské riziko za to, že
vynaložené náklady a ani odmenu nebude mať uhradenú. Súdny exekútor je povinný
uskutočňovať na základe poverenia úkony smerujúce k uspokojovaniu pohľadávky
oprávneného (a teda je pod hrozbou zákonnej sankcie povinný v podstate vynakladať
finančné prostriedky na tieto úkony) čím sa podstatným a základným spôsobom odlišuje
jeho pozícia od pozície podnikateľa, ktorý sa sám rozhoduje, či vôbec a ak áno do akých
obchodných aktivít investuje svoj čas a peniaze zvážiac si pomer rizika k možným
výnosom.“.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ nesúhlasí s právnymi názormi krajského súdu
vyslovenými v namietanom uznesení, osobitne s interpretáciou a aplikáciou § 196
Exekučného poriadku na jeho vec, a tvrdí, že mu ako súdnemu exekútorovi patrí odmena za
výkon exekučnej činnosti, a ak mu krajský súd náhradu trov exekučného konania nepriznal,
porušil tým nielen zákon, ale aj ním označené základné práva podľa ústavy, ako aj práva
podľa dohovoru a dodatkového protokolu.
Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia na kľúčovú argumentáciu
sťažovateľa vyjadrenú v jeho odvolaní a tiež v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu
reagoval najmä takto:
„Exekučné konanie v danej veci začalo dňom 29. 09. 1997, kedy podal oprávnený
návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi M. J., Exekútorský úrad so sídlom v Ž.
Exekučné konanie sa preto riadi Exekučným poriadkom v znení platnom v čase začatia
konania (Exekučný poriadok v znení platnom do 31. 01. 2002). Podľa § 197 ods. 1
Exekučného poriadku platného v čase začatia exekučného konania, náklady podľa § 196
uhrádza povinný. Výnimku z tejto zásady ustanovoval Exekučný poriadok v § 203, podľa
ktorého, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy
exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku,
a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod na zastavenie exekúcie.
V danej veci došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu zániku povinného ku dňu 29. 01.
2009 výmazom z obchodného registra ex offo, bez právneho nástupcu. Za tejto situácie aj
podľa názoru odvolacieho súdu nie je daný žiadny zákonný dôvod, aby trovy zastaveného
exekučného konania v tomto prípade znášal oprávnený. Ako už bolo konštatované, exekučné
konanie v danej veci začalo dňa 29. 09. 1997 a k zrušeniu povinného, a tým k jeho zániku,
došlo až dňom 29. 01. 2009, teda oprávnený ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať,
že dôjde k zániku povinného a následne k zastaveniu exekúcie. Z tohto dôvodu bolo
rozhodnutie súdu prvého stupňa o nepriznaní trov exekúcie súdnemu exekútorovi správne.
Odvolacie námietky súdneho exekútora neboli preto dôvodné.
Odvolací súd poznamenáva, že v exekučnom konaní môže nastať aj taký stav, keď
nebudú uspokojené nároky exekútora pri výkone exekúcie. Toto riziko, ktoré exekútor nesie
je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením
pri výkone exekúcie. Tento záver o postavení exekútora a jeho nárokoch na odmenu vyplýva
aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (č. IV. ÚS 27/08 z 24. 01. 2008,
uznesenie č. II. ÚS 272/08 z 22. 10. 2008, uznesenie č. I. ÚS 434/04 zo 17. 12. 2008,
uznesenie č. I. ÚS 256/08 zo 07. 08. 2008). Z príslušných ustanovení Exekučného poriadku
možno vyvodiť, že súdnych exekútorov treba považovať za príslušníkov slobodného
povolania, pričom je vecou slobodného rozhodnutia osoby spĺňajúcej predpísané
predpoklady, že sa dá vymenovať za súdneho exekútora. Exekútorskú činnosť vykonávajú
súdni exekútori za účelom dosiahnutia zisku, teda v podnikateľskom režime. Možno preto
ustáliť, že súdny exekútor vystupuje pri svojej činnosti v postavení podnikateľa. Základnou
charakteristikou postavenia podnikateľa je sústavná činnosť vykonávaná za účelom
dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko.“
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že krajský súd v namietanom
uznesení reagoval na kľúčové námietky sťažovateľa, pričom jeho rozhodnutie je ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnené a nemožno ho v žiadnom prípade považovať za
arbitrárne.
Ústavný súd nespochybňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je
aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať len v súlade
s čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. za splnenia zákonných
predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch;
v posudzovanom prípade ide o Exekučný poriadok. Ústavný súd v tejto súvislosti
zdôrazňuje, že výklad a aplikácia príslušných ustanovení zákona, ktoré upravujú
predpoklady na vznik nároku na náhradu trov konania, patria v zásade do výlučnej
právomoci všeobecného súdu, čo nepochybne platí aj o § 203 Exekučného poriadku, ktorý
upravuje podmienky, za akých možno priznať nárok na náhradu trov exekučného konania.
Do výkladu všeobecného súdu môže ústavný súd vstúpiť len celkom výnimočne
v prípadoch, ak všeobecný súd uplatnil interpretáciu, ktorá je z ústavného hľadiska
neakceptovateľná a neudržateľná a zároveň má za následok porušenie niektorého z ústavou
garantovaných práv.
Podľa § 203 Exekučného poriadku (v znení platnom a účinnom do 31. januára 2002)
ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie.
Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol
pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Krajský súd uplatnenú náhradu trov exekúcie sťažovateľovi nepriznal, pričom
vychádzal z relevantného znenia § 203 Exekučného poriadku, z ktorého zjavne vyplýva, že
v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť, a nie povinnosť zaviazať na náhradu trov
exekúcie oprávneného. Predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému je uváženie
súdu o tom, či oprávnený mohol predvídať dôvod na zastavenie exekúcie, pritom prihliada
aj na to, ktoré trovy oprávnený potreboval na účelné vymáhanie nároku.
Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti
právneho záveru krajského súdu, podľa ktorého oprávnený zastavenie konania nezavinil
a jeho dôvod nemohol predvídať. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za
arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z namietaného uznesenia krajského súdu totiž
nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Krajský súd pritom svoje skutkové a právne závery ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnil, a preto ich možno považovať za zlučiteľné
s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa treba zvážiť, či možno v rámci ústavne
konformného výkladu ustanovenia § 203 Exekučného poriadku zaviazať oprávneného na
úhradu trov exekučného konania aj bez splnenia podmienok vyplývajúcich z tohto
ustanovenia, a to s poukazom na skutočnosť, že súdny exekútor má zákonom priznaný
nárok na úhradu trov, ktoré mu v exekučnom konaní vzniknú. Sťažovateľ je presvedčený, že
oprávnený musí niesť riziko možnej povinnosti uhradiť trovy v prípade, ak na úhradu týchto
trov nebude možné zaviazať povinného. Odôvodňuje to predovšetkým s poukazom na
znenie § 196 Exekučného poriadku.
S uplatnenou argumentáciou nemožno súhlasiť. Exekučný poriadok v znení platnom
k 31. januáru 2002 bol založený na princípe, podľa ktorého trovy exekúcie znáša povinný.
Iba vo výnimočných prípadoch uvedených v § 203 bolo možné na úhradu trov zaviazať
oprávneného. Výklad zastávaný v tejto súvislosti sťažovateľom je v priamom rozpore
s citovaným ustanovením Exekučného poriadku, a preto nie je akceptovateľný.
Takú interpretáciu a aplikáciu právneho predpisu, ktorá je v zrejmom rozpore s jeho
znením, nemožno považovať za legitímny výklad (m. m. II. ÚS 272/08). Ústavný súd
konštatuje, že výklad a použitie § 203 Exekučného poriadku krajským súdom nie je
v rozpore s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom texte nesporne obsahuje aj
zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie (m. m. II. ÚS 12/05).
Vyplýva to z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúce sa
o vyhodnotenie postupu oprávneného, ako aj o to, že keby tu bol dôvod na to, aby
oprávnený znášal trovy konania, zo strany všeobecného súdu je potrebné zobrať do úvahy
účelnosť vynakladaných trov. Odôvodnenie nepriznania nevyhnutných trov zastavenej
exekúcie krajským súdom plne využíva rozsah uváženia, nie je nelogické alebo nad rámec
§ 203 Exekučného poriadku, preto uznesením krajského súdu č. k. 4 CoE 43/2010-24
z 19. februára 2010 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vo vzťahu k námietke, že exekútor ako orgán verejnej moci pri výkone exekúcie nie
je a ani nebol účastníkom súkromnoprávnych vzťahov medzi oprávneným a povinným,
a preto nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby znášal trovy bezúspešnej exekúcie,
sťažovateľ poukazuje aj na právne názory ústavného súdu vyslovené v náleze
č. k. II. ÚS 173/06-28 zo 4. októbra 2007. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na
skutočnosť, že právne názory vyslovené v tomto rozhodnutí ústavného súdu boli v ďalšom
období už „prelomené“ právnymi názormi vyslovenými v ďalších rozhodnutiach ústavného
súdu (napr. IV. ÚS 27/08, II. ÚS 272/08, I. ÚS 256/08), na ktoré poukazuje v odôvodnení
namietaného rozhodnutia aj krajský súd. Ústavný súd nespochybňuje postavenie exekútora
ako štátom určenej a splnomocnenej osoby na výkon exekúcie, v rámci ktorého sa mu
priznáva status verejného činiteľa (§ 5 Exekučného poriadku). Naproti tomu exekútor
vykonáva svoju činnosť aj ako slobodné povolanie (výber exekútora je zverený
oprávnenému, odmena exekútora je priamoúmerná jeho procesnej aktivite). V súlade
s uvedeným ústavný súd zastáva názor, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku
môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie,
nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do
značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone
exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti opätovne konštatuje, že na vec sťažovateľa je
primeraným spôsobom aplikovateľný aj právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva
vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti Belgicku (rozsudok
z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej
profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane
vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (m. m. IV. ÚS 27/08), a to bez
ohľadu na to, že Európsky súd pre ľudské práva vyslovil tento právny názor vo vzťahu
k výkonu povolania advokáta.
Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že
v danej veci nie je dôvod, aby odlišne posudzoval aplikovateľnosť čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 1 dodatkového protokolu na vec sťažovateľa. Zároveň uvádza, že aplikovateľnosť
uvedených právnych noriem posudzuje v súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva.
V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať
svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru,
podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 (čo v celom rozsahu platí, aj pokiaľ ide
o právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií
procesnej povahy ustanovených priamo v označenom článku ústavy, ktorých nedodržanie
môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti
súdneho konania [čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05)].
Ústavný súd konštatuje, že ak rozhodnutím krajského súdu v označenom konaní
nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, potom už
neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína aj svoju stabilizovanú judikatúru (napr.
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku
ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich
porušením.
Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2010