Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 12/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-4

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2005

predbežne prerokoval sťažnosť súdneho exekútora Mgr. T. B., Exekútorský úrad B. B.,

zastúpeného advokátom JUDr. J. L., B. B., ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa , ) a

uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. , EX 530/96 z 30. júla

2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. T. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra

2004 doručená sťažnosť súdneho exekútora Mgr. T. B., Exekútorský úrad B. B. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. L., B. B., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , ) a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. , EX 530/96 z 30. júla 2004.

Sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý na základe poverenia okresného súdu

vykonával exekúciu na návrh oprávneného Stredoslovenskej energetiky, a. s., Žilina,

právneho nástupcu Stredoslovenských energetických závodov, š. p., Žilina (ďalej len

„oprávnený“) proti povinnému INSIGNIO, spol. s r. o., Banská Bystrica (ďalej len

„povinný“) o vymoženie 153 032,-- Sk s príslušenstvom. Exekúcia bola vedená na

exekútorskom úrade sťažovateľa pod sp. zn. EX 530/96.

K porušeniu uznesením okresného súdu sp. zn. ,

EX 530/96 z 30. júla 2004 došlo podľa sťažovateľa tým, že okresný súd v súvislosti

s rozhodnutím o zastavení exekúcie na návrh oprávneného z dôvodu vyhlásenia konkurzu

na majetok povinného nepriznal sťažovateľovi náhradu trov exekúcie a nepripustil možnosť

odvolania proti rozhodnutiu o trovách exekúcie.

Podľa sťažovateľa napadnutými časťami uznesenia okresného súdu došlo

k porušeniu aj a ) . V tejto súvislosti sťažovateľ

argumentuje tým, že v zmysle § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, je účastníkom exekučného konania okrem

oprávneného a povinného aj poverený exekútor, ktorý podľa § 196 citovaného zákona má

vždy nárok na náhradu trov, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času za výkon

exekučnej činnosti. Rozdiel podľa neho spočíva len v subjekte (oprávnený a povinný), ktorý

ich má uhradiť. V okolnostiach prípadu zastavením exekúcie, ktorú sťažovateľ žiadnym

procesným úkonom nezapríčinil, nemôže znášať vzniknuté trovy na vlastnú ťarchu, vlastné

náklady, pretože vykonal exekúciu (prácu, službu pre oprávneného) a v súvislosti s tým

vynaložil vlastné prostriedky na zisťovanie majetkových pomerov povinného.

Ako uvádza sťažovateľ z § 200 a § 203 Exekučného poriadku a z § 14 a § 15

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách súdnych exekútorov nevyplýva pre súdy oprávnenie nepriznať exekútorovi

odmenu určenú podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu, ako ani oprávnenie

nepriznať exekútorovi náhradu hotových výdavkov vyčíslenú podľa § 22 citovanej

vyhlášky. Podľa sťažovateľa niet zákonného dôvodu, pre ktorý by mal znášať trovy

exekúcie vykonávanej na návrh oprávneného proti povinnému na vlastnú ťarchu pri jej

zastavení, keďže sa exekúcia vykonáva ako súčasť súdnej ochrany garantovanej čl. 46

ods. 1 . Povinnosť znášať vzniknuté trovy by mal iba v prípade, ak k zastaveniu

exekúcie dôjde z dôvodov pochybenia exekútora, resp. v prípade, že súdny exekútor

vykonáva exekučné konanie v rozpore s , Exekučným poriadkom a ostatnými

právnymi predpismi.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu v časti

výroku o trovách exekúcie, ktorou bolo porušené sťažovateľovo základné právo

garantované , ) a , a vec vrátil na ďalšie

konanie, prikázal okresnému súdu vo veci konať a priznal mu právo na náhradu trov

exekúcie vo výške 9 681,20 Sk na ťarchu oprávneného v exekučnom konaní sp. zn.

EX 530/96.

II.

1. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z predloženého rovnopisu napadnutého uznesenia okresného súdu bolo zistené, že

podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku okresný súd uznesením

sp. zn. , EX 530/96 z 30. júla 2004 exekúciu zastavil, pretože tak navrhol ten,

kto navrhol jej vykonanie, a súčasne nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

V poučení vyšší súdny úradník uviedol, že proti uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa

, pretože okresný súd nechránil a negarantoval toto základné právo

sťažovateľa podľa zákonného predpisu pri uplatňovaní jeho práva na priznanie náhrady trov

exekúcie v rámci núteného výkonu rozhodnutia - exekúcie (nezákonné rozhodnutie

z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci s vylúčením práva riadneho opravného

prostriedku).

2. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať

len v súlade s v spojení s , t. j. za splnenia zákonných

predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch;

v posudzovanom prípade to je Exekučný poriadok [

(ďalej aj „OSP“)].

Výklad zákonného ustanovenia, ktoré upravuje predpoklady na vznik nároku na

náhradu trov konania, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Platí to aj pre

priznanie nároku na náhradu trov podľa § 203 Exekučného poriadku.

Podľa § 203 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením

oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Okresný súd

uplatnenú náhradu trov exekúcie sťažovateľovi nepriznal a voči rozhodnutiu nepripustil

opravný prostriedok. Vychádzal pritom z § 203 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé,

že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť, a nie povinnosť zaviazať na náhradu trov

exekúcie oprávneného, nie však povinného. Predpokladom uloženia tejto povinnosti

oprávnenému je uváženie súdu o miere jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie.

Okresný súd ako exekučný súd vylúčil akékoľvek zavinenie vychádzajúc z toho, že

oprávnený nemohol predvídať nemajetnosť povinného ani pri náležitej opatrnosti.

Ústavný súd konštatuje, že výklad a použitie § 203 Exekučného poriadku okresným

súdom nie je v rozpore s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom texte

nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie.

Vyplýva to z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúce sa

o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj to, že aj keby tu

bolo zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. Odôvodnenie nepriznania nevyhnutných trov

zastavenej exekúcie plne využíva rozsah uváženia, nie je nelogické alebo nad rámec § 203

ods. 1 Exekučného poriadku.

V tejto spojitosti nie je ústavne významná ani argumentácia sťažovateľa o povinnosti

znášania trov exekúcie oprávneným v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu, že majetok

povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, pretože okresný súd nepriznal náhradu trov

podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a zmienka o nemajetnosti povinného, ako to

vyplýva z odôvodnenia, mala význam len z hľadiska zavinenia oprávneného na zastavení

exekúcie v súvislosti s konkurzom, ktorý bol vyhlásený na majetok povinného.

3. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa je aj

prístup k súdnej ochrane poskytovanej odvolacím (opravným súdom) za predpokladov

ustanovených v a . Z toho vyplýva, že prístup k opravnému

súdu je súčasťou základného práva len vtedy, ak tento prístup umožňujú procesné poriadky

upravujúce postupy súdu a iných orgánov vykonávajúcich súdnu moc, v tomto prípade

vyššieho súdneho úradníka. V prípade, že procesné poriadky výslovne neumožňujú podanie

odvolania, nemožno založiť jeho prípustnosť poučením v súdnom rozhodnutí a súčasne sa

nedá uvažovať ani o porušení základného práva na súdnu ochranu poskytovanú riadnym

opravným súdom.

Podľa na výkon rozhodnutia a na exekučné konanie podľa Exekučného

poriadku sa použijú príslušné ustanovenia . Podľa

ods. 2 proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku nie je

prípustné odvolanie, ak nie je výslovne v tomto zákone ustanovené, že odvolanie je

prípustné. V ustanovení § 203 ods. 1 Exekučného poriadku nie je upravená prípustnosť

riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o trovách zastavenej exekúcie. Preto proti

takému uzneseniu nie je odvolanie prípustné.

Podľa prvej vety proti rozhodnutiu vydanému v občianskom

súdnom konaní súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom možno podať odvolanie za

rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu. Z toho vyplýva, že okresný súd

nemohol, hoci bol obsadený pri rozhodovaní o trovách zastavenej exekúcie vyšším súdnym

úradníkom, pripustiť odvolanie, pretože to nepripúšťa ani citované ustanovenie

.

Poučenie v napadnutom uznesení zodpovedá zákonu a aj základnému právu na súdnu

ochranu. Preto okresný súd zjavne nemohol porušiť základné právo na súdnu ochranu

(prístup k riadnemu opravnému konaniu). Ústavný súd zdôrazňuje, že poučenie zodpovedá

aj príkazu v .

4. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie a

písm. a) , ústavný súd konštatuje, že závery prijaté o neopodstatnenosti sťažnosti

v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu sa v celom rozsahu

vzťahujú aj na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu k čl. 12 ods. 2 a čl. 36

písm. a) , ktorý už nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať. Ak totiž okresný súd

zjavne neporušil základné právo na súdnu ochranu (časť II bod 2 a 3 odôvodnenia), potom

sa nemohol dopustiť ani porušenia označených článkov .

Na základe uvedených záverov ústavný súd odmietol sťažnosť ako neopodstatnenú

už po jej predbežnom prerokovaní ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2005