Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 70 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (95)II. ÚS 12/05
PDF · 141.29 KB
No categories available
II. ÚS 12/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2005
predbežne prerokoval sťažnosť súdneho exekútora Mgr. T. B., Exekútorský úrad B. B.,
zastúpeného advokátom JUDr. J. L., B. B., ktorou namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 36 písm. a) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1 Er 807/1997, EX 530/96 z 30. júla
2004, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Mgr. T. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra
2004 doručená sťažnosť súdneho exekútora Mgr. T. B., Exekútorský úrad B. B. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. L., B. B., ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 36 písm. a) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 1 Er 807/1997, EX 530/96 z 30. júla 2004.
Sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý na základe poverenia okresného súdu
vykonával exekúciu na návrh oprávneného Stredoslovenskej energetiky, a. s., Žilina,
právneho nástupcu Stredoslovenských energetických závodov, š. p., Žilina (ďalej len
„oprávnený“) proti povinnému INSIGNIO, spol. s r. o., Banská Bystrica (ďalej len
„povinný“) o vymoženie 153 032,-- Sk s príslušenstvom. Exekúcia bola vedená na
exekútorskom úrade sťažovateľa pod sp. zn. EX 530/96.
K porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Er 807/1997,
EX 530/96 z 30. júla 2004 došlo podľa sťažovateľa tým, že okresný súd v súvislosti
s rozhodnutím o zastavení exekúcie na návrh oprávneného z dôvodu vyhlásenia konkurzu
na majetok povinného nepriznal sťažovateľovi náhradu trov exekúcie a nepripustil možnosť
odvolania proti rozhodnutiu o trovách exekúcie.
Podľa sťažovateľa napadnutými časťami uznesenia okresného súdu došlo
k porušeniu aj čl. 12 ods. 2 a čl. 36 písm. a) ústavy. V tejto súvislosti sťažovateľ
argumentuje tým, že v zmysle § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, je účastníkom exekučného konania okrem
oprávneného a povinného aj poverený exekútor, ktorý podľa § 196 citovaného zákona má
vždy nárok na náhradu trov, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času za výkon
exekučnej činnosti. Rozdiel podľa neho spočíva len v subjekte (oprávnený a povinný), ktorý
ich má uhradiť. V okolnostiach prípadu zastavením exekúcie, ktorú sťažovateľ žiadnym
procesným úkonom nezapríčinil, nemôže znášať vzniknuté trovy na vlastnú ťarchu, vlastné
náklady, pretože vykonal exekúciu (prácu, službu pre oprávneného) a v súvislosti s tým
vynaložil vlastné prostriedky na zisťovanie majetkových pomerov povinného.
Ako uvádza sťažovateľ z § 200 a § 203 Exekučného poriadku a z § 14 a § 15
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách
a náhradách súdnych exekútorov nevyplýva pre súdy oprávnenie nepriznať exekútorovi
odmenu určenú podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu, ako ani oprávnenie
nepriznať exekútorovi náhradu hotových výdavkov vyčíslenú podľa § 22 citovanej
vyhlášky. Podľa sťažovateľa niet zákonného dôvodu, pre ktorý by mal znášať trovy
exekúcie vykonávanej na návrh oprávneného proti povinnému na vlastnú ťarchu pri jej
zastavení, keďže sa exekúcia vykonáva ako súčasť súdnej ochrany garantovanej čl. 46
ods. 1 ústavy. Povinnosť znášať vzniknuté trovy by mal iba v prípade, ak k zastaveniu
exekúcie dôjde z dôvodov pochybenia exekútora, resp. v prípade, že súdny exekútor
vykonáva exekučné konanie v rozpore s ústavou, Exekučným poriadkom a ostatnými
právnymi predpismi.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu v časti
výroku o trovách exekúcie, ktorou bolo porušené sťažovateľovo základné právo
garantované čl. 12 ods. 2, čl. 36 písm. a) a čl. 46 ods. 1 ústavy, a vec vrátil na ďalšie
konanie, prikázal okresnému súdu vo veci konať a priznal mu právo na náhradu trov
exekúcie vo výške 9 681,20 Sk na ťarchu oprávneného v exekučnom konaní sp. zn.
EX 530/96.
II.
1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z predloženého rovnopisu napadnutého uznesenia okresného súdu bolo zistené, že
podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku okresný súd uznesením
sp. zn. 1 Er 807/1997, EX 530/96 z 30. júla 2004 exekúciu zastavil, pretože tak navrhol ten,
kto navrhol jej vykonanie, a súčasne nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania.
V poučení vyšší súdny úradník uviedol, že proti uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože okresný súd nechránil a negarantoval toto základné právo
sťažovateľa podľa zákonného predpisu pri uplatňovaní jeho práva na priznanie náhrady trov
exekúcie v rámci núteného výkonu rozhodnutia - exekúcie (nezákonné rozhodnutie
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci s vylúčením práva riadneho opravného
prostriedku).
2. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať
len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. za splnenia zákonných
predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch;
v posudzovanom prípade to je Exekučný poriadok [§ 254 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“)].
Výklad zákonného ustanovenia, ktoré upravuje predpoklady na vznik nároku na
náhradu trov konania, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Platí to aj pre
priznanie nároku na náhradu trov podľa § 203 Exekučného poriadku.
Podľa § 203 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením
oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Okresný súd
uplatnenú náhradu trov exekúcie sťažovateľovi nepriznal a voči rozhodnutiu nepripustil
opravný prostriedok. Vychádzal pritom z § 203 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé,
že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť, a nie povinnosť zaviazať na náhradu trov
exekúcie oprávneného, nie však povinného. Predpokladom uloženia tejto povinnosti
oprávnenému je uváženie súdu o miere jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie.
Okresný súd ako exekučný súd vylúčil akékoľvek zavinenie vychádzajúc z toho, že
oprávnený nemohol predvídať nemajetnosť povinného ani pri náležitej opatrnosti.
Ústavný súd konštatuje, že výklad a použitie § 203 Exekučného poriadku okresným
súdom nie je v rozpore s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom texte
nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie.
Vyplýva to z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúce sa
o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj to, že aj keby tu
bolo zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. Odôvodnenie nepriznania nevyhnutných trov
zastavenej exekúcie plne využíva rozsah uváženia, nie je nelogické alebo nad rámec § 203
ods. 1 Exekučného poriadku.
V tejto spojitosti nie je ústavne významná ani argumentácia sťažovateľa o povinnosti
znášania trov exekúcie oprávneným v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu, že majetok
povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, pretože okresný súd nepriznal náhradu trov
podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a zmienka o nemajetnosti povinného, ako to
vyplýva z odôvodnenia, mala význam len z hľadiska zavinenia oprávneného na zastavení
exekúcie v súvislosti s konkurzom, ktorý bol vyhlásený na majetok povinného.
3. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj
prístup k súdnej ochrane poskytovanej odvolacím (opravným súdom) za predpokladov
ustanovených v čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy. Z toho vyplýva, že prístup k opravnému
súdu je súčasťou základného práva len vtedy, ak tento prístup umožňujú procesné poriadky
upravujúce postupy súdu a iných orgánov vykonávajúcich súdnu moc, v tomto prípade
vyššieho súdneho úradníka. V prípade, že procesné poriadky výslovne neumožňujú podanie
odvolania, nemožno založiť jeho prípustnosť poučením v súdnom rozhodnutí a súčasne sa
nedá uvažovať ani o porušení základného práva na súdnu ochranu poskytovanú riadnym
opravným súdom.
Podľa § 254 OSP na výkon rozhodnutia a na exekučné konanie podľa Exekučného
poriadku sa použijú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 202
ods. 2 OSP proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku nie je
prípustné odvolanie, ak nie je výslovne v tomto zákone ustanovené, že odvolanie je
prípustné. V ustanovení § 203 ods. 1 Exekučného poriadku nie je upravená prípustnosť
riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o trovách zastavenej exekúcie. Preto proti
takému uzneseniu nie je odvolanie prípustné.
Podľa § 374 ods. 3 prvej vety OSP proti rozhodnutiu vydanému v občianskom
súdnom konaní súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom možno podať odvolanie za
rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu. Z toho vyplýva, že okresný súd
nemohol, hoci bol obsadený pri rozhodovaní o trovách zastavenej exekúcie vyšším súdnym
úradníkom, pripustiť odvolanie, pretože to nepripúšťa ani citované ustanovenie
Poučenie v napadnutom uznesení zodpovedá zákonu a aj základnému právu na súdnu
ochranu. Preto okresný súd zjavne nemohol porušiť základné právo na súdnu ochranu
(prístup k riadnemu opravnému konaniu). Ústavný súd zdôrazňuje, že poučenie zodpovedá
aj príkazu v čl. 2 ods. 2 ústavy.
4. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 36
písm. a) ústavy, ústavný súd konštatuje, že závery prijaté o neopodstatnenosti sťažnosti
v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu sa v celom rozsahu
vzťahujú aj na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu k čl. 12 ods. 2 a čl. 36
písm. a) ústavy, ktorý už nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať. Ak totiž okresný súd
zjavne neporušil základné právo na súdnu ochranu (časť II bod 2 a 3 odôvodnenia), potom
sa nemohol dopustiť ani porušenia označených článkov ústavy.
Na základe uvedených záverov ústavný súd odmietol sťažnosť ako neopodstatnenú
už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. januára 2005