Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6MCdo/13/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Union poisťovne,

a. s., so sídlom v Bratislave, Bajkalská 29/A, IČO: 31 322 051, proti povinnému ARETON,

s. r. o., naposledy so sídlom v Prievidzi, Sebedražská č. 4, IČO: 36 014 761, o vymoženie

1 183,60 EUR s prísl., vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. ,

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu

Krajského súdu v Trenčíne z 31. októbra 2011 sp. zn. a proti uzneseniu

Okresného súdu Prievidza z 23. júna 2011 č. k. -16 takto

rozhodol:

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 31. októbra 2011 sp. zn.

a uznesenie Okresného súdu Prievidza z 23. júna 2011 č. k. -16 vo výroku,

ktorým súdnemu exekútorovi nebola priznaná náhrada trov exekúcie, z r u š u j e a vec

vracia v rozsahu zrušenia Okresnému súdu Prievidza na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prievidza (ďalej len „exekučný súd“) uznesením z 23. júna 2011 č. k.

-16 vyhlásil za neprípustnú exekúciu, vedenú na vymoženie pohľadávky

oprávnenej, a zastavil ju. Zároveň rozhodol, že súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Karolovi

Mihalovi sa nepriznáva náhrada trov exekúcie. Neprípustnosť exekúcie a jej zastavenie

odôvodnil ustanovením zákona č o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) majúc za to, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Zistil totiž, že povinná bola vymazaná z obchodného registra bez právneho nástupcu, čím

stratila spôsobilosť byť účastníčkou exekučného konania, pričom nedostatok tejto procesnej

podmienky exekučného konania je neodstrániteľný. Výrok o nepriznaní náhrady trov

exekúcie súdnemu exekútorovi odôvodnil tým, že povinnosť zaplatiť náhradu týchto trov

nebolo možné uložiť oprávnenej, pretože nebola daná jej procesná zodpovednosť (zavinenie)

za zastavenie exekúcie v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, keďže v čase podania

návrhu na vykonanie exekúcie nemohla predpokladať, že povinná bude po viac ako piatich

rokoch vymazaná z obchodného registra. Uviedol tiež, že oprávnenej nebolo možné uložiť

povinnosť na náhradu trov exekúcie ani podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože

exekúcia nebola zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku (t. j. z dôvodu, že

majetok povinnej nestačí ani na úhradu trov exekúcie).

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“), konajúci o odvolaní súdneho

exekútora proti výroku o trovách exekúcie, uznesením z 31. októbra 2011 sp. zn.

potvrdil napadnutý výrok uznesenia exekučného súdu. Rozhodol tak podľa

v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) majúc za to, že odvolaním napadnutá časť uznesenia exekučného súdu

o trovách exekúcie je správna. Rovnako ako exekučný súd dospel k záveru, že zánikom

povinnej bez právneho nástupcu zanikla jej spôsobilosť byť účastníčkou konania, preto bolo

potrebné vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zastaviť ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku. Stotožnil sa aj so záverom exekučného súdu, že oprávnenej nebolo

možné uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie podľa § 203 Exekučného poriadku, pretože

nezavinila zastavenie exekúcie.

Proti uzneseniam exekučného súdu a odvolacieho súdu podal generálny prokurátor

Slovenskej republiky (ďalej aj ako „dovolateľ“) mimoriadne dovolanie. Uviedol, že tak robí

na podnet súdneho exekútora, pretože napadnutými rozhodnutiami bol porušený zákon,

pričom ochranu práv a zákonom chránených záujmov tohto účastníka konania nie je možné

dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Navrhol napadnuté uznesenia (uznesenie

exekučného súdu v spojení s uznesením odvolacieho súdu) vo výroku, ktorým súdnemu

exekútorovi nebola priznaná náhrada trov exekúcie, zrušiť a vec vrátiť exekučnému súdu

na ďalšie konanie. Mimoriadny opravný prostriedok odôvodnil dovolacím dôvodom podľa

tvrdiac, že súdy vec nesprávne posúdili po právnej stránke.

Uviedol, že povinná zanikla bez právneho nástupcu a bez likvidácie, preto exekúcia mala byť

s použitím analógie (keďže Exekučný poriadok neupravuje zastavenie exekúcie z dôvodu

zániku povinného subjektu) zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, t. j.

z dôvodu, že majetok povinnej nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Následne malo byť

o trovách exekúcie rozhodnuté podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, to znamená, že

oprávnenej mala byť uložená povinnosť zaplatiť ich náhradu súdnemu exekútorovi.

Oprávnená vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu navrhla tento opravný

prostriedok ako neopodstatnený zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd príslušný rozhodnúť o mimoriadnom

dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky ( ), po zistení, že

mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok

( ), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďže

mimoriadnym dovolaním je napadnuté uznesenie ( v spojení s

ods. 2 ) a dospel k záveru, že mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia súdov

treba zrušiť, pretože nie sú správne.

Podľa mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v , ak a/ v konaní došlo k vadám

uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení

veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými

dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v a tiež tzv.

inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1,

druhá veta v spojení s ). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje

len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Plniac si vyššie uvedené povinnosti dovolací súd sa preto v prvom rade zaoberal

otázkou, či konanie súdov v preskúmavanej právnej veci nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v až g/ (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku

právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku

riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam,

kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka

pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne

obsadeným). Preskúmaním veci nezistil, že by konanie súdov bolo takouto vadou postihnuté.

Takouto vadou konania napokon neodôvodňoval svoj mimoriadny opravný prostriedok ani

dovolateľ.

So zreteľom na ustanovenie druhá veta dovolací súd rovnako

z úradnej moci skúmal, či v konaní nedošlo k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O vadu tejto povahy ide najmä vtedy, keď súd

skutkové závery, z ktorých vyvodil svoje právne závery, založil na výsledkoch dokazovania,

ktoré nebolo vykonané v súlade so zákonnými ustanoveniami upravujúcimi spôsob vykonania

dokazovania určitým dôkazným prostriedkom alebo že jeho skutkové závery sú v rozpore

s tým, čo vyšlo za konania najavo. Dospel k záveru, že v konaní na súdoch oboch nižších

stupňov nedošlo ani k vade uvedenej povahy.

Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutých rozhodnutí

z hľadiska dovolacieho dôvodu, ktorý dovolateľ v mimoriadnom dovolaní výslovne uplatnil

(napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu a exekučného súdu spočívajú v nesprávnom

právnom posúdení veci), vrátane jeho obsahového vymedzenia. Vychádzal pritom z toho, že

nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza

k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu

vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak majetok

povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

Ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť

nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok

povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide

o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša

trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil (§ 203 ods. 1, 2

Exekučného poriadku).

V rámci preskúmavania napadnutých rozhodnutí súdov rozhodujúcich v exekučnom

konaní z aspektu dôvodov mimoriadneho dovolania vznikla spornosť v tom, či v prípade, že

povinná, ktorá je právnickou osobou, zanikla výmazom z obchodného registra z dôvodu jej

predchádzajúceho zrušenia bez likvidácie, mala byť exekúcia zastavená podľa § 57 ods. 1

písm. g/ Exekučného poriadku, t. j. z dôvodu, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno

vykonať (kedy niet zákonného podkladu pre rozhodnutie, aby trovy exekúcie znášala

oprávnená), alebo z dôvodu podľa § 57 ods.1 písm. h/ Exekučného poriadku, t. j. že majetok

povinnej nestačí ani na úhradu trov exekúcie (kedy trovy exekúcie podľa § 203 ods. 2 prvá

veta Exekučného poriadku znáša oprávnená). Generálny prokurátor Slovenskej republiky

v mimoriadnom opravnom prostriedku dôvodil, že súdy mali pri rozhodovaní o trovách

exekúcie aplikovať ustanovenie § 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku, pretože tu nebol

dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, ale podľa

§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku. Podľa dovolacieho súdu generálny prokurátor

namietal nesprávnosť aplikácie práva exekučným súdom i odvolacím súdom na daný prípad

opodstatnene.

Nie je sporné, že ak sa v priebehu exekúcie zistí, že povinný nemá ani taký majetok,

ktorý by postačoval na úhradu trov exekúcie, je takéto zistenie dôvodom zastavenia exekúcie

podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku. Podľa dovolacieho súdu iný

dôvod zastavenia exekúcie tu nie je ani v prípade, keď povinný, ktorý je právnickou osobou,

zanikne výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu z dôvodu jeho

predchádzajúceho zrušenia bez likvidácie. Zánik povinného a strata jeho právnej spôsobilosti

je totiž v takomto prípade prakticky dôsledkom jeho nemajetnosti a práve táto skutočnosť je

v príčinnej súvislosti s jeho zánikom. Ak teda príčinou zániku povinného je nedostatok jeho

majetku, exekučný súd zastaví exekúciu nie preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu

nemožno vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku), ale preto, že majetok

povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku);

v takomto prípade znáša trovy exekúcie oprávnený (§ 203 ods. 2 prvá veta Exekučného

poriadku); porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. novembra 2011

sp. zn. .

Vychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho

súdu i uznesenie exekučného súdu vo výroku o trovách exekúcie zrušil (§ 243b ods.1, 2

v spojení s ) a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie

( v spojení s ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

2 : 1.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. augusta 2012

JUDr. Rudolf Č i r č , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová

Odlišné stanovisko sudcu JUDr. Rudolfa Čirča

Podľa Občianskeho súdneho priadku (ďalej len „“) pripájam toto

odlišné stanovisko k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. augusta 2012

sp. zn. .

Nesúhlasím s väčšinovým rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu, ktorým bolo

zrušené uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 31. októbra 2011 sp. zn.

a uznesenie Okresného súdu Prievidza z 23. júna 2011 č. k. -16 vo výroku,

ktorým súdnemu exekútorovi nebola priznaná náhrada trov exekúcie, a ktorým bola vec

vrátená v rozsahu zrušenia Okresnému súdu Prievidza na ďalšie konanie.

Zrušujúce rozhodnutie je odôvodnené nesprávnym právnym posúdením veci súdmi

v exekučnom konaní v otázke, či v prípade, ak povinná, ktorá je právnickou osobou,

zanikla výmazom z obchodného registra z dôvodu jej prechádzajúce zrušenia bez

likvidácie, mala byť exekúcia zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku, t. j. z dôvodu, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (kedy

niet zákonného podkladu pre rozhodnutie, aby trovy exekúcie znášala oprávnená), alebo

z dôvodu podľa § 57 ods.1 písm. h/ Exekučného poriadku, t. j. že majetok povinnej

nestačí ani na úhradu trov exekúcie (kedy trovy exekúcie podľa § 203 ods. 2 prvá veta

Exekučného poriadku znáša oprávnená). Podľa väčšinového názoru od riešenia tejto

otázky závisí, či pre rozhodnutie o trovách exekúcie sa má aplikovať ustanovenie § 203 ods. 1

Exekučného poriadku, v zmysle ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením

oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie, alebo ustanovenie

§ 203 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku, v zmysle ktorého ak sa exekúcia zastaví

z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.

S právnym záverom, podľa ktorého ak povinný, ktorý je právnickou osobou, zanikne

výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu v dôsledku jeho predchádzajúceho

zrušenia bez likvidácie, má exekučný súd zastaviť exekúciu z dôvodu, že majetok povinného

nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku), a podľa

ktorého v takomto prípade má trovy exekúcie znášať bez ďalšieho v zmysle § 203 ods. 2 veta

prvá Exekučného poriadku oprávnený, sa nestotožňujem.

Zánik povinného – právnickej osoby - bez právneho nástupcu znamená stratu jeho

spôsobilosti byť účastníkom exekučného konania. Vzniká tým prekážka tohto konania, ktorá

je neodstrániteľná. Exekúcia musí byť v takomto prípade zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku, teda preto, že tu je iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať.

Ako príklad zastavenia exekúcie v zmysle tohto ustanovenia uvádza právna teória okrem

iného aj nedostatok niektorej z procesných podmienok, ktorý nemožno odstrániť (porovnaj

Jaroslav Krajčo, Komentár Exekučný poriadok, Eurounion, spol. s r. o., 2009 jún, str. 207).

Neprichádza do úvahy zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku,

t. j. z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Uvedené

ustanovenie umožňuje zastaviť exekúciu z dôvodov procesnej ekonómie, t. j. ak po vykonaní

úkonov súdneho exekútora smerujúcich k zisteniu majetku povinného nie je zistený žiadny

majetok povinného alebo je jeho hodnota nepostačujúca na krytie trov exekúcie, a realizácia

exekúcie by viedla len k zvýšeniu týchto trov, ktoré by nemohli byť z výťažku uspokojené.

Posudzovanie majetku povinného z tohto hľadiska prichádza do úvahy len ak povinný právne

existuje. Pokiaľ však už povinný právne zanikol, nemožno uvažovať o jeho majetnosti či

nemajetnosti (nemožno hovoriť o nedostatku majetku resp. o nepatrnom majetku nikoho).

V prejednávanej veci právna otázka týkajúca sa toho, podľa akého ustanovenia

Exekučného poriadku mala byť exekúcia správne zastavená, však ani nemala byť v konaní

o mimoriadnom dovolaní posudzovaná, pretože proti výroku uznesenia exekučného súdu

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú ako predpokladu pre jej zastavenie podľa § 57 ods. 1

písm. g/ Exekučného poriadku nebolo podané odvolanie a ani mimoriadne dovolanie.

V zmysle v spojení s 167 ods. 2 a trvala preto aj

v dovolacom konaní o mimoriadnom dovolaní viazanosť týmto výrokom.

Pokiaľ ide o otázku, či v prípade zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku z dôvodu, že došlo k zániku povinného, ktorý bol právnickou osobou,

bez právneho nástupcu, možno oprávnenému uložiť povinnosť zaplatiť exekútorovi náhradu

trov exekúcie, zastávam názor, že rozhodujúcim kritériom pre takéto rozhodnutie je v zmysle

§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku existencia zavinenia oprávneného na zastavení exekúcie.

Dôvodom pre uloženie povinnosti oprávnenému zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov

exekúcie nemôže byť samotná skutočnosť, že povinný ako právny subjekt zanikol. Len

v situácii, keď k tejto objektívnej skutkovej okolnosti zastavenia exekúcie pristúpia aj

konkretizované okolnosti subjektívnej povahy (procesné zavinenie oprávneného), môže byť

oprávnenému uložená náhrada trov exekúcie. Jeho procesné zavinenie však nemožno bez

ďalšieho založiť iba na dispozičnom úkone – návrhu na nariadenie exekúcie. O procesné

zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie pôjde vtedy, keď mu bude možné vytýkať, že

nedbal na náležitú opatrnosť a uvážlivosť a návrh na nariadenie exekúcie podal, hoci mal

k dispozícii poznatky, z ktorých sa dal takýto výsledok predvídať.

Rovnako aj v prípade zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného

poriadku, t. j. z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, možno

oprávnenému uložiť povinnosť náhrady trov exekúcie len ak je dané jeho procesné zavinenie

na zastavení exekúcie. Aj keď znenie § 203 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku môže viesť

k záveru, že v takomto prípade musí oprávnený uhradiť trovy exekúcie, hoci zastavenie

exekúcie nezavinil a nemohol ho predvídať, treba namiesto gramatického výkladu

uprednostniť výklad systematický a toto ustanovenie interpretovať v nadväznosti na jeho

odsek 1 tak, že aj v prípade zastavenia exekúcie pre nedostatok majetku povinného je

povinnosť oprávneného hradiť trovy exekúcie závislá od jeho zavinenia na zastavení

exekúcie. Takýto výklad rešpektuje hodnotu spravodlivosti pri rozhodovaní o trovách

exekúcie a je preto ústavne konformný.

Vzhľadom na obsahovú podobnosť § 203 ods. 1 a ods. 2 veta prvá Exekučného

poriadku s § 89 veta prvá a druhá zákona č. 120/2001 Sb. o soudních exekutorech a exekuční

činnosti (exekuční řád) a o změně dalších zákonů platného v Českej republike („Dojde-li

k zastavení exekuce, hradí náklady exekuce a náklady účastníků ten, který zastavení zavinil.

V případě zastavení exekuce pro nemajetnost povinného hradí paušálně určené či účelně

vynaložené výdaje exekutorovi oprávněný.“) možno z hľadiska komparatívneho výkladu

poukázať na rovnaké právne závery, ku ktorým dospela judikatúra Ústavného súdu Českej

republiky (porovnaj napr. , , , –

dostupné na www.concourt.cz ). Podľa záverov tejto judikatúry samotná skutočnosť, že

v konečnom dôsledku môže nastať stav, kedy nebudú uspokojené všetky nároky exekútora,

nie je protiústavný. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery

kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri vykonávaní exekúcie. Hľadiská

rozhodovania o náhrade trov exekučného konania pri jeho zastavení, vrátane rozhodovania

o náhrade trov exekúcie, len zo samotného špecifického postavenia súdneho exekútora

neplynú. Východiskom je určenie a hodnotenie dôvodov, pre ktoré k zastaveniu exekúcie

došlo, pričom medzi hľadiská skúmania nepatrí majetnosť, resp. nemajetnosť povinného.

Výnimkou je situácia, kedy oprávnený nedbal na požiadavke náležitej opatrnosti a uvážlivosti

a návrh na nariadenie exekúcie podal, aj keď mal k dispozícii poznatky, z ktorých sa dal

takýto výsledok predvídať. Pokiaľ mu možno pričítať takúto účasť na zastavení exekúcie, nič

nebráni, aby bola oprávnenému uložená povinnosť nielen na náhradu trov povinného, ale aj

na náhradu trov exekúcie v prospech súdneho exekútora. Rozhodujúcim kritériom je teda

skutočná existencia zavinenia na zastavení exekúcie na strane oprávneného, a nie nutnosť

zaistiť súdnemu exekútorovi odmenu za jeho činnosť.

Pretože v preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne odôvodnili

neuloženie povinnosti oprávnenej nahradiť trovy exekúcie nedostatkom jej procesného

zavinenia na zastavení exekúcie a generálny prokurátor procesné zavinenie oprávnenej ani

netvrdil, malo byť mimoriadne dovolanie ako neopodstatnené zamietnuté.

V Bratislave 15. augusta 2012

JUDr. Rudolf Č i r č , v.r.

s u d c a

Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová