Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 12/01

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-297

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 4. decembra 2007 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka,

Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu

skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. D. L.,

poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, na začatie konania podľa čl. 125 písm. a) a

b) o súlade , , , , a zákona Slovenskej

národnej rady č. o umelom prerušení tehotenstva v znení

Zb. s a 4 , o súlade , a a

vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č.

v znení , ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady

č. o umelom prerušení tehotenstva, s a 4 Slovenskej

republiky a o súlade vyhlášky Ministerstva zdravotníctva č. v znení

, ktorou sa vykonáva

o umelom prerušení tehotenstva, s v spojení s Slovenskej

republiky a s a o umelom

prerušení tehotenstva v znení , za účasti Národnej rady Slovenskej

republiky, zastúpenej JUDr. M. A., Z., a Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky,

zastúpeného MUDr. I. V., ministrom zdravotníctva Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

1. Ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej

socialistickej republiky č. v znení , ktorou sa vykonáva

o umelom prerušení tehotenstva v znení

, n i e j e v s ú l a d e s v spojení s

.

2. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol doručený

návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“

alebo „navrhovatelia“) na začatie konania podľa a

Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“)

- o súlade , , , , a o umelom prerušení

tehotenstva v znení (ďalej len „zákon o umelom prerušení

tehotenstva“ alebo „zákon“) s a ,

- o súlade § 4, § 5 ods. 2 a 3 a § 9 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej

socialistickej republiky č. v znení vyhlášky č. , ktorou sa

vykonáva zákon o umelom prerušení tehotenstva (ďalej len „vyhláška“), s čl. 15

ods. 1 a 4 , a

- o súlade vyhlášky s v spojení s a s a

zákona o umelom prerušení tehotenstva.

2. Napadnuté ustanovenia zákona o umelom prerušení tehotenstva znejú:

„Podmienky pre umelé prerušenie tehotenstva

§ 4

Žene sa umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo

nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody.

§ 6

(1) Žene, ktorá nedovŕšila šestnásť rokov, možno umelo prerušiť tehotenstvo podľa

§ 4 so súhlasom zákonného zástupcu, prípadne toho, komu bola zverená do výchovy.

(2) Ak bolo podľa § 4 umelo prerušené tehotenstvo žene vo veku od šestnásť do

osemnásť rokov, vyrozumie sa o tom zdravotnícke zariadenie jej zákonného zástupcu.

Postup pri prejednávaní umelého prerušenia tehotenstva

§ 7

Žena písomne požiada o umelé prerušenie tehotenstva ženského lekára

zdravotníckeho zariadenia príslušného podľa miesta jej trvalého pobytu alebo miesta

pracoviska alebo školy. Lekár je povinný poučiť ženu o možných zdravotných dôsledkoch

umelého prerušenia tehotenstva aj o spôsoboch používania antikoncepčných metód

a prostriedkov. Ak žena na umelom prerušení tehotenstva trvá, a ak zistí lekár, že sú splnené

podmienky pre jeho výkon, určí zdravotnícke zariadenie, kde sa výkon urobí.

§ 8

(1) Ak lekár nezistí podmienky pre umelé prerušenie tehotenstva (§ 4 a 5), môže žena

do troch dní písomne požiadať o preskúmanie jeho záveru riaditeľa zdravotníckeho

zariadenia, ktorý túto žiadosť preskúma najneskoršie do dvoch dní od jej doručenia. Na

preskúmanie žiadosti si riaditeľ zdravotníckeho zariadenia prizve dvoch ďalších lekárov

z odboru gynekológie a pôrodníctva, prípadne aj lekára z iného odboru. Ak zistí, že

podmienky pre umelé prerušenie tehotenstva sú splnené, oznámi žene, že v ktorom

zdravotníckom zariadení sa umelé prerušenie tehotenstva vykoná.

(2) Ak riaditeľ zdravotníckeho zariadenia nezistí podmienky pre umelé prerušenie

tehotenstva, oznámi žene písomne výsledok preskúmania, ktorý je konečný.

§ 10

Umelé prerušenie tehotenstva cudzinkám

Umelé prerušenie tehotenstva podľa § 4 sa nevykoná cudzinkám, ktoré sa

v Slovenskej socialistickej republike zdržiavajú len prechodne.

§ 11

(1) Za umelé prerušenie tehotenstva vykonaného podľa § 4 uhradí žena v prípadoch

ustanovených všeobecne záväzným právnym predpisom zdravotníckemu zariadeniu

príplatok.

(2) Úhradu za umelé prerušenie tehotenstva cudzinkám upravuje osobitný predpis.

§ 12

Splnomocnenie

Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej (...) republiky vydá všeobecne záväzný právny

predpis, ktorým podrobnejšie upraví podmienky pre umelé prerušenie tehotenstva, postup

pri prejednávaní umelého prerušenia tehotenstva a výšku príplatku a podmienky jeho

platenia. Tento predpis tiež upraví okruh cudziniek, ktorým možno umelé prerušenie

tehotenstva vykonať za úhradu.“

3. Napadnuté ustanovenia vyhlášky znejú nasledovne:

„Umelé prerušenie tehotenstva zo zdravotných dôvodov

§ 2

Z genetických dôvodov možno umelo prerušiť tehotenstvo do dvadsaťštyri týždňov

jeho trvania.

Postup pri umelom prerušení tehotenstva

§ 4

(1) Žena písomne požiada o umelé prerušenie tehotenstva ženského lekára

zdravotníckeho zariadenia príslušného podľa jej miesta pobytu, miesta pracoviska alebo

školy. Žiadosť musí obsahovať prejav vôle ženy, že chce, aby jej bolo umelo prerušené

tehotenstvo. Žiadosť sa podáva na tlačive, ktoré jej poskytne zdravotnícke zariadenie.

(2) Ženský lekár príslušného zdravotníckeho zariadenia ženu vyšetrí, určí trvanie

tehotenstva, zistí, či umelému prerušeniu tehotenstva nebráni zdravotná prekážka

(kontraindikácia) a urobí záver. Trvanie tehotenstva sa ráta v dokončených týždňoch

počínajúc prvým dňom poslednej menštruácie.

(3) Žena písomne potvrdí zdravotníckemu zariadeniu na predpísanom tlačive, že ju

lekár oboznámil so svojím záverom a že ju poučil o možných zdravotných dôsledkoch

umelého prerušenia tehotenstva, ako aj o spôsobe použitia antikoncepčných metód

a prostriedkov. Povinnosť poučenia má aj okresný, prípadne krajský odborník pre odbor

gynekológie a pôrodníctva, ktorý písomnú žiadosť ženy preskúmal.

(4) Žena môže až do výkonu umelého prerušenia tehotenstva vziať svoju žiadosť

späť. Túto skutočnosť uvedie lekár v zdravotníckej dokumentácii.

(5) Ak pre umelé prerušenie tehotenstva je potrebný súhlas zákonného zástupcu

alebo toho, komu bola tehotná žena zverená do výchovy, uvedie svoj súhlas v zdravotníckej

dokumentácii alebo zašle overený súhlas, ktorý sa k nej pripojí.

Miesto výkonu umelého prerušenia tehotenstva, hlásenie o povinnosti

zdravotníckych pracovníkov

§ 5

(2) Zdravotnícke zariadenie ústavnej starostlivosti tehotenstvo umelo preruší bez

meškania. O čase umelého prerušenia tehotenstva lekár upovedomí ženu.

(3) O umelom prerušení tehotenstva vykonanom na žiadosť ženy vo veku od 16 do

18 rokov bez meškania vyrozumie zdravotnícke zariadenie jej zákonného zástupcu alebo

toho, komu bola zverená do výchovy, ústne alebo písomne do vlastných rúk. Vyrozumenie

sa zaznačí do zdravotníckej dokumentácie.

§ 9

Umelé prerušenie tehotenstva cudzinkám

(1) Umelé prerušenie tehotenstva na žiadosť ženy sa nevykoná cudzinkám, ktoré sa

v Slovenskej socialistickej republike zdržiavajú len prechodne. Za prechodný pobyt sa

nepovažuje pobyt cudziniek, ktoré pracujú na orgánoch a v organizáciách so sídlom

v Slovenskej socialistickej republike, alebo členiek rodín pracovníkov týchto orgánov

a organizácií, pobyt študujúcich a iných cudziniek, ktoré majú povolenie na pobyt

v Slovenskej socialistickej republike podľa osobitných predpisov, prípadne podľa

medzištátnych dohôd. Zdravotnícke zariadenie má povinnosť požadovať predloženie

príslušného dokladu.

(2) Cudzinky, ktoré majú nárok na bezplatnú liečebno-preventívnu starostlivosť,

uhradia zdravotníckemu zariadeniu príplatok podľa § 8. Ostatné cudzinky platia úhradu

podľa osobitného predpisu.“

Priebeh konania

1. Ústavný súd návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna 30. mája

2001 a uznesením č. k. -21 ho prijal na ďalšie konanie s výnimkou

ustanovenia § 8 vyhlášky, ktoré bolo zákonom Národnej rady Slovenskej republiky

č. o Liečebnom poriadku v znení neskorších predpisov zrušené a prestalo byť

súčasťou platného právneho poriadku Slovenskej republiky.

2. V súlade s § 29 ods. 6 a § 39 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) predložili na výzvu ústavného súdu k návrhu navrhovateľa písomné stanovisko:

- 3. septembra 2001 Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“),

v prílohe jej stanoviska bolo aj stanovisko Ministerstva zdravotníctva Slovenskej

republiky (ďalej aj „ministerstvo zdravotníctva“) č. M/2613/2001;

- 6. augusta 2001 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“);

- 27. júla 2001 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej aj „generálna

prokuratúra“).

3. Predseda národnej rady oznámil ústavnému súdu, že podľa § 30 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa rozhodol trvať na ústnom pojednávaní v predmetnej veci. Právny

zástupca navrhovateľa tiež oznámil ústavnému súdu, že trvá na ústnom pojednávaní v danej

veci.

Návrhy a stanoviská účastníkov konania, najvyššieho súdu a generálnej

prokuratúry

1. Navrhovateľ na podporu svojho návrhu na vyslovenie nesúladu napadnutých

ustanovení zákona o umelom prerušení tehotenstva s a napadnutých ustanovení

vyhlášky s a zákonom o umelom prerušení tehotenstva uviedol dôvody, podstatu

ktorých možno zhrnúť nasledovne:

Právo na život je prvotným právom každého jednotlivca, je základným právom

a podmienkou existencie všetkých ostatných práv. Pozbavenie života má za následok zánik

ľudskej bytosti ako subjektu práv a povinností. Ľudský život je hodnotou, ktorá musí byť

v demokratickej spoločnosti chránená v každej svojej vývojovej fáze. Právo na život pritom

pôsobí erga omnes, teda voči ktorejkoľvek osobe, ktorá by právo na život ohrozovala.

Právne poriadky veľkej väčšiny demokratických štátov zabezpečujú ochranu

ľudského života aj pred narodením, a to tak vo sfére občianskoprávnej, ako aj

trestnoprávnej. Túto ochranu priznáva nenarodenému životu aj slovenský právny poriadok.

V občianskoprávnej oblasti ide o právnu úpravu postavenia nascitura za predpokladu, že sa

narodí živý ( ). Obdobné postavenie priznáva nasciturovi

aj pracovné právo ( ). V trestnoprávnej oblasti ide skôr o nepriamu

ochranu prejavujúcu sa v použití prísnejšej trestnoprávnej kvalifikácie v prípade, ak

ublíženie na zdraví ženy vyvolá potrat alebo usmrtí plod [§ 89 ods. 6 písm. g) Trestného

zákona].

Ochrana nenarodeného života sa nepochybne odvíja od , ktorého

znenie bolo doslovne prevzaté z čl. 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný

, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný

zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky - ďalej aj

„listina“). Na základe správy o 11. spoločnej schôdzi Snemovne ľudu a Snemovne národov

z 8. - 11. januára 1991, ktorá môže nepochybne napomôcť identifikácii zmyslu a cieľa

predmetnej normy, je možné dospieť k záveru, že z viacerých okolností prijatia predmetnej

úpravy (napríklad zo skutočnosti, že poslanci, ktorí navrhovali výslovne zakotviť ochranu

života od počatia, sa svojich pozmeňujúcich návrhov vzdali po predložení návrhu, ktorý bol

nakoniec aj schválený) vyplýva, že predmetná úprava bola prijatá s cieľom chrániť život od

počatia. Keďže v dobe medzi schválením listiny a schválením neprišlo k zmene

žiadnych skutkových okolností ani právnych doktrín, je účel druhej vety

potrebné interpretovať rovnako ako ratio legis čl. 6 ods. 1 druhej vety listiny.

Viaceré európske ústavné súdy, napríklad Spolkový ústavný súd v Nemecku,

Ústavný tribunál Poľskej republiky alebo Španielsky ústavný súd, poskytli ľudskému životu

ochranu už od okamihu počatia alebo od okamihu nidácie oplodneného vajíčka v maternici

napriek absencii podobných ustanovení, akým je druhá veta . A fortiori

je teda nevyhnutné prísť k záveru, že aj zakotvuje ochranu

nenarodeného života od počatia.

Ustanovenie § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva však umožňuje vykonanie

interrupcie v prvých 12 týždňoch tehotenstva bez preukázania konkrétneho dôvodu, len na

základe žiadosti ženy, čo znamená, že nenarodený ľudský život do 12. týždňa svojho vývoja

nepožíva žiadnu ochranu. Zákonná úprava interrupcií teda priznáva nenarodenému životu

ochranu až po 12 týždňoch jeho vývoja, pričom však nenarodený život v prvých

12 týždňoch nie je o nič menej hodný ústavnej ochrany, ako nenarodený život po

12 týždňoch svojho vývoja. Zákonodarca nemá žiaden legitímny cieľ pre podobné

rozlišovanie, čo potvrdil aj Spolkový ústavný súd v Nemecku vo svojom rozhodnutí z roku

1975, v zmysle ktorého „nie je možné robiť žiadne rozdiely medzi jednotlivými fázami

rozvíjajúceho sa života pred narodením, alebo medzi prenatálnym a postnatálnym životom“

[BVerfGE, 39, 1 (1975)].

Pokiaľ ide o možnosť zákonodarcu stanoviť na základe výnimky

z neprípustnosti pozbavenia života, musí aj takéto obmedzenie práva na život dbať na

podstatu a zmysel tohto základného práva ( ). Inými slovami,

zákonodarca môže pripustiť obmedzenie práva na život iba v prípade, ak (1) cieľom

takéhoto obmedzenia je ochrana ústavných práv iných osôb a (2) ochrana ústavných práv

iných osôb má v konkrétnom kontexte prednosť pred právom na ochranu života. Druhé

kritérium tak vnáša do podmienok obmedzenia práva na život prvok proporcionality.

Pri právnej úprave interrupcií prichádza k stretu dvoch ústavných práv - práva na

život podľa a práva ženy slobodne sa rozhodnúť o pokračovaní svojho

tehotenstva, ako nemateriálnej hodnoty súkromnej povahy chránenej .

Právo na súkromie však nemá absolútnu povahu a jeho limitom sú hranice stretu s iným

právom. Ústavný súd k v rozhodnutí sp. zn. uviedol, že

„týmto ustanovením sa nezaručuje absolútna ochrana súkromného a rodinného života, ale

priznáva sa len ochrana pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života. teda umožňuje také zásahy do súkromného a rodinného života, ktoré sú

oprávnené“. Nedovolené prerušenie tehotenstva je pritom v Slovenskej republike trestným

činom po niekoľko stáročí. Súčasný zákon o umelom prerušení tehotenstva stanovuje len

určité podmienky, za ktorých je interrupcia dovolená. V prípade nedodržania týchto

podmienok sa vykonanie interrupcie kvalifikuje ako trestný čin nedovoleného prerušenia

tehotenstva podľa a . Z uvedeného vyplýva, že

neobsahuje žiadne „ústavné právo na interrupciu“. Právo na umelé prerušenie

tehotenstva nie je chránené ani v rámci práva na súkromný život podľa čl. 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) ani v judikatúre

Európskej komisie pre ľudské práva [(ďalej len „Komisia“), Brüggemann and Scheuten

v. Federal Republic of Germany, European Human Rights Reports 3, 244 (1997)].

Ustanovenie nepochybne umožňuje zákonodarcovi - v prípade

stretu dvoch ústavných práv - určiť výnimočné prípady, za ktorých nemusí byť vykonanie

interrupcie zakázané, pričom ale musí zohľadniť význam dotknutých ústavných práv, a to

tak samostatne, ako aj v ich vzájomnej súvislosti. Zákonná úprava interrupcií by preto mala

vyjadrovať náležitý rešpekt k právu na život a umožniť jeho obmedzenie iba v tých

výnimočných prípadoch, v ktorých záujem na ochrane ústavného práva ženy na súkromný

život nestanovuje zákonodarcovi povinnosť interrupcie zakázať (napr. v prípade, ak je

tehotenstvo dôsledkom trestného činu, alebo ide o ťažko poškodený plod). Ustanovenie § 4

zákona o umelom prerušení tehotenstva však umožňuje žene požiadať o vykonanie

interrupcie v prvých 12 týždňoch tehotenstva bez toho, aby musela preukázať ohrozenie

iného ústavného práva. Podstata stretu ústavnej ochrany nenarodeného života a možných

chránených záujmov tehotnej ženy sa pritom nemení pred alebo po 12. týždni

tehotenstva. Takáto zákonná úprava je preto v rozpore s a 4 .

Ďalšie napadnuté ustanovenia zákona o umelom prerušení tehotenstva bližšie

upravujú postup vykonania interrupcie na žiadosť ženy (§ 6 - postup pri maloletých ženách;

§ 7 - príslušnosť podania žiadosti, poučovacia povinnosť lekára; § 8 - preskúmanie

lekárskeho záveru; § 10 - postup pri cudzinkách; § 11 - príplatok alebo úhrada za

interrupciu). Bližšie podrobnosti jednotlivých zákonných inštitútov interrupcie vykonávanej

na žiadosť ženy (§ 4 zákona) následne upravuje § 4, § 5 ods. 2 a 3, § 8 a § 9 vyhlášky.

V prípade vyslovenia nesúladu zákona o umelom prerušení tehotenstva s bude

preto potrebné vysloviť aj nesúlad citovaných právnych noriem s , keďže svoj

základ majú v § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva.

Ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky umožňuje umelo prerušiť tehotenstvo z genetických

dôvodov do 24 týždňov jeho trvania. Zákon o umelom prerušení tehotenstva však v § 4

dovoľuje ukončiť iba tehotenstvo, ktoré nepresahuje 12 týždňov. Zákonné splnomocnenie

v § 12 zákona presne vymedzuje obsah, ktorý má upravovať podzákonný právny predpis

určený na jeho vykonanie. Zákonné splnomocnenie však neumožňuje vyhláškou predĺžiť

zákonnú lehotu 12 týždňov, ktorá je podmienkou na to, aby bola interrupcia vykonaná

v súlade so zákonom. Tým, že ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky prekračuje medze § 4

zákona o umelom prerušení tehotenstva, nespĺňa právne kritérium, ktoré sa vzťahuje na

podzákonné právne predpisy v zmysle . Vyhláška sa tak dostáva do rozporu aj

s , podľa ktorého môžu štátne orgány konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Z uvedených dôvodov navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal nález, v ktorom by

vyslovil, že ustanovenia § 4, § 6, § 7, § 8, § 10 a § 11 zákona o umelom prerušení

tehotenstva a ustanovenia § 4, § 5 ods. 2 a 3 a § 9 vyhlášky nie sú v súlade s čl. 15 ods. 1 a 4

a ustanovenie vyhlášky nie je v súlade s v spojení s

a s a zákona o umelom prerušení tehotenstva.

2. Národná rada zaujala k danej veci nasledovné stanovisko:

Zatiaľ čo prvá veta dáva jasnú odpoveď na otázku, kto je

chránený, i čo je predmetom ochrany, druhá veta tohto odseku označuje iba predmet

ochrany a aj to iba nepriamo, v podobe deklarácie v budúcnosti želaného stavu. Dikciu

„ľudský život je hodný ochrany“ nemožno považovať za prikazovaciu ani zakazovaciu

normu. V tomto predpise nemožno určiť ani hranice, v ktorých by bolo dovolené určité

konanie. Citovaná formulácia neumožňuje jednoznačne odpovedať ani na otázku, či do

narodenia je ľudský plod súčasťou života matky, alebo má samostatnú, či obmedzenú

subjektivitu. Nepochybne je však vo formulácii „je hodný ochrany“ inkorporovaná etická

norma. Možno teda konštatovať, že druhá veta je interpretačným

pravidlom k niektorým ďalším článkom a základným pravidlom regulácie vzťahov

postavenia tehotnej ženy, a teda aj ľudského plodu. Výklad druhej vety

nemožno precizovať jednoznačne ani na základe medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská

republika ratifikovala. Jediným rozhodnutím, ktoré naznačuje, že dohovor vychádza z toho,

že ľudský život sa začína až narodením, je rozhodnutie Komisie vydané pod č. 8416/78.

Podľa tohto rozhodnutia priznanie absolútneho práva na život ľudskému plodu by bolo

v rozpore s už citovaným dohovorom. V rámci judikatúry Komisie možno poukázať aj na

riešenie otázky, či čl. 2 dohovoru bol koncipovaný tak, že uznáva absolútne „právo plodu na

život“. Komisia ale takýto výklad vylúčila s odôvodnením, že „život plodu je vnútorne

spojený a nemôže byť izolovaný od života tehotnej ženy“. Ak by bol čl. 2 dohovoru

pokrýval plod a ak by ochrana plodu podľa tohto článku bola absolútna pri absencii

akýchkoľvek výslovných obmedzení, umelé prerušenie tehotenstva by muselo byť

považované za zakázané, a to aj tam, kde by ďalšie tehotenstvo mohlo zaznamenať vážne

nebezpečenstvo života tehotnej ženy. To by znamenalo, že „nenarodený život“ plodu by bol

považovaný za väčšiu hodnotu ako život tehotnej ženy. Takýto výklad by bol v rozpore

s cieľom a účelom dohovoru. Komisia pripomenula, že už v čase podpisu dohovoru

(4. november 1950) všetky zmluvné štáty s jednou výnimkou povolili umelé prerušenie

tehotenstva, ak je to nevyhnutné na záchranu života matky, a že národné zákonodarstvá

medzičasom preukázali tendenciu ďalšej liberalizácie, pokiaľ ide o prerušenie tehotenstva.

Obmedzenie práva na umelé prerušenie tehotenstva zo strany štátu však nenarušuje právo na

súkromný život tehotných žien - konštatuje sa v inom rozhodnutí Komisie. Z toho vyplýva,

že ani medzinárodné dohody, ktorými je Slovenská republika viazaná, neriešia právne

postavenie či status ľudského plodu (Čič, M. a kol. Komentár k Ústave Slovenskej

republiky. Martin: Matica slovenská, 1997. 87 s.).

Podľa preambuly k Deklarácii práv dieťaťa (New York 20. november 1959) dieťa

z dôvodu svojej fyzickej i duševnej nezrelosti potrebuje osobitné záruky a starostlivosť

vrátane primeranej právnej ochrany pred aj po narodení. Toto ustanovenie sa však

nepremieta, pokiaľ ide o štádium nascitura, do jednotlivých zásad Deklarácie práv dieťaťa.

Aj Dohovor o právach dieťaťa (oznámenie FMZV č. ) považuje na svoje účely

každú ľudskú bytosť mladšiu ako 18 rokov, pokiaľ podľa právneho poriadku, ktorý sa na

dieťa vzťahuje, nie je plnoletosť dosiahnutá skôr. To isté možno vyvodiť aj

z Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (čl. 6 ods. 1 a čl. 24 ods. 1).

Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (vyhláška Ministerstva

zahraničných vecí č. ) uvádza v bode 1 písm. e), že ženám treba zaručiť

rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte a čase narodenia ich detí a mať

prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré im umožnia uplatňovať tieto práva.

Podľa tabuľky o interrupčných politikách vydanej populačným oddelením odboru

ekonomických a sociálnych vecí Organizácie spojených národov v marci 1999 vyvolaná

interrupcia je legálne povolená vo všetkých 193 krajinách. Z toho je vykonanie interrupcie

povolené v 98 % krajinách na záchranu života ženy; v 63 % na zachovanie telesného

zdravia ženy; v 62 % na zachovanie duševného zdravia ženy a v 43 % ak je tehotnosť

výsledkom znásilnenia alebo incestu.

Podľa dôvodovej správy k zákonu o umelom prerušení tehotenstva sa slobodné

rozhodovanie o ukončení nežiaduceho tehotenstva na žiadosť ženy odôvodňuje jej

slobodným rozhodovaním; tomuto právu môžu brániť len kontraindikácie a prekročenie 12-

týždňového tehotenstva. Ďalej sa v dôvodovej správe uvádza štatistika, podľa ktorej počty

prerušenia tehotenstva sú nižšie v prípadoch, ak zákonodarstvo pristupuje k umelému

prerušeniu tehotenstva liberálnejšie.

v druhej vete dáva širší, presne nevymedzený priestor na právnu

úpravu ochrany nascitura. V danom prípade skôr ako o protiústavnosti možno uvažovať

o správnosti alebo nesprávnosti, resp. o etických hodnotách terajšej úpravy, pričom otázku

liberálnejšieho alebo rigoróznejšieho prístupu k riešeniu otázok umelého prerušenia

tehotenstva možno riešiť v rámci novelizácie platného zákona.

Pokiaľ ide o ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky, možno súhlasiť s názorom

navrhovateľa, že toto ustanovenie prekračuje medze § 4 zákona o umelom prerušení

tehotenstva a nespĺňa tak kritérium, ktoré sa vzťahuje na podzákonné právne predpisy

v zmysle . Tak isto toto ustanovenie vyhlášky nie je v súlade s

, podľa ktorého môžu štátne orgány konať iba na základe , v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Vo zvyšnej časti národná rada navrhuje, aby ústavný súd návrh skupiny 31 poslancov

zamietol, teda návrhu nevyhovel.

3. Vyjadrenie ministerstva zdravotníctva:

Účelom zákona o umelom prerušení tehotenstva a vyhlášky je vysporiadať sa

výlučne so znením a ustanoviť podmienky konania, resp. konanie,

v rámci ktorého môže byť niekto pozbavený života, a vytvoriť tak právny rámec pre

možnosť pozbaviť niekoho života.

Uplatňovaním zákona o umelom prerušení tehotenstva sa nenaplnila obava

zo zvýšeného počtu umelých prerušení tehotenstiev, naopak oproti predchádzajúcemu stavu

došlo a dochádza k ich znižovaniu. Ministerstvo zdravotníctva sa však necíti oprávnené

rozhodnúť, či umelé prerušenie tehotenstva z iných než zdravotných dôvodov je v súlade

s , resp. či vôľu ženy nebyť tehotná ako jej osobné právo možno nadradiť nad

ústavné právo na život. Ide o etický problém, riešenie ktorého ponecháva ministerstvo

zdravotníctva v plnom rozsahu na ústavný súd. Stotožňuje sa ale s názorom navrhovateľa,

že nemožno pripustiť umelé prerušenie tehotenstva v inej lehote, než ktorá je uvedená v § 4

zákona o umelom prerušení tehotenstva.

4. Stanovisko najvyššieho súdu je nasledovné:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky

uvedenému návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky vyhovel v celom

rozsahu, lebo napadnuté ustanovenia právnych predpisov sú v rozpore s čl. 15 ods. 1 a 4

a v spojení s .“

5. Stanovisko generálneho prokurátora možno v jeho podstate zhrnúť nasledovne:

Právna úprava, proti ktorej smeruje návrh navrhovateľa, vo svojej terajšej podobe

plne rešpektuje a realizuje medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce

pre ňu z Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien uverejneného v Zbierke

zákonov vyhláškou ministerstva zahraničných vecí z 13. mája 1987 č. Podľa

čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien štáty,

zmluvné strany, prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien vo

všetkých veciach týkajúcich sa manželstva a rodinných vzťahov a najmä zabezpečia, na

základe rovnoprávnosti mužov a žien: rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne

o počte a čase narodenia ich detí a mať prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom,

ktoré im umožnia uplatňovať tieto práva.

Ľudský život, tak ako ho má na mysli , nemožno stotožňovať

s okamihom vzniku plodu. Ide tu síce tiež o život, tento sa však stane ľudským až po

vytvorení základného atribútu ľudského života odlišujúceho ľudský život od akýchkoľvek

iných foriem života. Týmto atribútom je ľudské vedomie. Nebolo nezvratne medicínskou

vedou preukázané, že by ku vzniku ľudského vedomia dochádzalo bezodkladne pri splynutí

spermie a vajíčka.

Jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať a používať v ich vzájomnom

súlade. V právnom štáte nemožno pripustiť izolovaný výklad jednotlivých článkov .

Terajšia právna úprava, proti ktorej návrh smeruje, umožňuje uplatňovanie práva na život

plne pritom rešpektujúc právo na súkromie a súčasne vylučujúc diskrimináciu ženy pre jej

pohlavie.

6. Na ústnom pojednávaní konanom 10. apríla 2003 zástupca navrhovateľov

predniesol podstatný obsah návrhu.

Právny zástupca národnej rady sa v plnej miere pridržiaval písomného stanoviska,

ktoré bolo zaslané ústavnému súdu predsedom národnej rady 31. augusta 2001, a poukázal

najmä na stupňovitý vývoj ľudskej bytosti, vychádzal pritom zo znaleckého posudku doc.

RNDr. P. S., ktorý bol zadovážený ústavným súdom, pričom zdôraznil, že tento znalecký

posudok by mal byť významným prameňom na rozhodnutie pléna ústavného súdu.

Menovaný bioetik vypracoval svoju expertízu pod názvom „Interrupcie vo

filozofickej, etickej a biologickej perspektíve“. Sudca spravodajca oboznámil účastníkov

konania s jej záverom, ktorý je zhrnutý v odpovedi na dve otázky:

«a) Z čoho pramení a aký má obsah morálna zodpovednosť spoločnosti?

Morálna zodpovednosť spoločnosti pozostáva z morálnej zodpovednosti jej

jednotlivých členov a zo spoločného konsenzu spoločnosti ohľadne základných morálnych

hodnôt, ktoré chcú jej členovia rešpektovať. Tento spoločný konsenzus je výsledkom

celospoločenského vyjednávania, a teda nutného kompromisu. Celospoločenské morálne

hodnoty nemôžu byť vnútené, ľudia sa s nimi musia stotožniť.

Štát v konaní svojich inštitúcií musí konať tak, aby nebol v rozpore s týmito

morálnymi hodnotami, a pomocou svojich inštitúcií musí dbať o to, aby tieto morálne

hodnoty boli napĺňané. V situácii, že tieto hodnoty sú v konflikte, štát musí usilovať o ich

kompromisné riešenie.

Štát má svoje špecifické celospoločenské záujmy, ktoré môžu presahovať

individuálne záujmy jednotlivcov. Jedným z takýchto záujmov je ochrana zdravia svojich

občanov, ako aj zdravého populačného vývoja spoločnosti. Každé posudzovanie ohľadne

viac alebo menej reštriktívnych zákazov interrupcií musí zvažovať dôsledky takýchto

rozhodnutí a posúdiť, či tieto dôsledky nevedú k rozporu so štátnymi záujmami sledujúce

zdravie svojich občanov, ako aj k rozporu s individuálnymi právami občanov.

b) Ako sa mení, pokiaľ sa mení, rozsah morálnej povinnosti spoločnosti od

jednotlivých štádií biologického vývoja ľudského plodu?

Rozsah morálnej povinnosti spoločnosti v závislosti od jednotlivých štádií plodu sa

mení v dôsledku hľadania kompromisnej polohy medzi dvoma rovnako dôležitými, ale

vo svojich dôsledkoch kontradiktorickými humanitnými hodnotami, ktoré súčasné európske

spoločnosti vyznávajú. Jednou hodnotou je úcta k ľudskému životu. Druhou hodnotou je

osobná sloboda. Plné a absolútne uplatnenie jednej hodnoty by sa dialo vždy na úkor

potlačenia druhej hodnoty. Preto rozhoduje miera a stupeň uplatnenia každej z týchto

hodnôt v praxi. V prípade úcty k ľudskému životu sa táto odvíja od „stupňa ľudského

života“, ktorý narastá s vekom ľudského plodu.

Pokiaľ sa chceme vyhnúť potlačeniu jednej z týchto hodnôt, musíme usilovať

o kompromisné stanovisko. Kompromisnosť morálneho stanoviska je podľa môjho názoru

(teda názoru bioetika, pozn.), zakotvená v samotnej ústave tým, že rešpektuje obe

spomínané humanitné hodnoty v práve na život osoby a ochranu života plodu pred

narodením, ako aj v práve na osobnú slobodu tým, že svojou formuláciou nepovyšuje jednu

z oboch hodnôt nad druhú. Súčasná interrupčná legislatíva na Slovensku je vyjadrením

takéhoto kompromisného postoja spoločnosti. Nekompromisné presadenie v spoločnosti

jednej z týchto humanitných hodnôt na úkor druhej humanitnej hodnoty, by znamenalo

porušenie princípov liberálno-demokratického štátu.»

Vzhľadom na to, že na verejné ústne zasadnutie sa nedostavil zástupca účastníka

konania - ministerstva zdravotníctva, bolo oboznámené jeho nasledovné písomné

stanovisko:

«Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky vyjadruje názor, že rozpor právnej

úpravy umelého prerušenia tehotenstva s vyplýva z premisy

navrhovateľa spočívajúcej v tvrdení, že zakotvuje ochranu

nenarodeného ľudského života od počatia.

Ustanovenie druhej vety poskytuje východisko pre výklad na základe

hodnotových preferencií. Prvá veta vymedzuje predovšetkým subjekt

ochrany slovom „každý“ a jeho právo na život, zatiaľ čo druhá veta ods. 1 je etickým

a morálnym vyjadrením hodnoty života už pred narodením.

Zákon o umelom prerušení tehotenstva nie je a nemôže byť v rozpore s čl. 15 ods. 1

prvou vetou , lebo plod, ktorý bol iba počatý, nezodpovedá pojmu „každý“, ktorý je

uvedený v citovanom ustanovení . Slovo „každý“ znamená subjekt práv a povinností.

Ale nasciturus je subjektom práv a povinností iba ak sa narodí, a to živý (§ 7 ods. 1 druhá

veta ). Ak sa nasciturus nenarodí, nemá právnu subjektivitu, preto

nezodpovedá pojmu „každý“ uvedenému v prvej vety .

Ponechávame na uváženie Ústavného súdu Slovenskej republiky, či je možné

ustanovenie čl. 15 ods. 1 druhej vety chápať ako ochranu života od počatia.

Treba však vidieť, že robí výnimku . Podľa tohto

ustanovenia nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním,

ktoré podľa zákona nie je trestné. To znamená, že citované ustanovenie zužuje

ústavnoprávnu ochranu na činy, ktoré sú trestné, a neposkytuje čl. 15 ods. 1 uvedenú

ochranu konaniu, ktoré podľa zákona nie je trestné. v až 229 vyhlasuje

za trestné konanie tam uvedené, a to osôb, ktoré určuje. Všetky ostatné konania podľa

zásady nullum crimen sine lege nie sú trestnými činmi, preto v zmysle čl. 15 ods. 4 nie sú

porušením práv uvedených v .

Navrhovateľ nesprávne v rozpore s textom zužuje jeho obsah iba

na konanie v nutnej obrane a v krajnej núdzi. Ale obsah je zjavne širší,

lebo pokrýva nielen konania v nutnej obrane a v krajnej núdzi, ale aj ďalšie konania, ktoré

aprobuje, napr. výkon záväzného príkazu (t. j. konanie zdravotníckeho

zariadenia a jeho pracovníkov podľa § 4 až 10 zákona o umelom prerušení tehotenstva).

Alebo konanie tehotnej ženy, ktorá v súlade s požiada o umelé

prerušenie tehotenstva. Preto v dôsledku ustanovenia , podľa nášho

názoru, teda podľa názoru ministerstva zdravotníctva, nie sú napadnuté ustanovenia zákona

o umelom prerušení tehotenstva v rozpore s .

Navyše nijako nevymedzuje druh a rozsah „ochrany“, ktorej „je

hodný“ ľudský život „už pred narodením“. Tú ponecháva zákonodarstvu, ktoré ochranu

poskytuje v podobe právnej subjektivity nascitura, ak sa narodí živý (§ 7 ods. 1 druhá veta

Obč. zák.), v podobe zákonnej úpravy podmienok a postupu pri umelom prerušení

tehotenstva (zák. č. 73/86 Zb. v platnom znení) a v podobe trestnoprávnej ochrany skutkov

uvedených v až 228 . Ustanovenia a 4 sú teda

cit. zákonmi vykonané.

Sme toho názoru, že v odôvodnených prípadoch, najmä pri konflikte záujmov medzi

matkou a plodom je potrebné ponechať matke možnosť ochrany jej garantovaných

práv v existujúcej zákonnej úprave. Nemožno opomenúť skutočnosť, že pri nelegálnych,

neodborne vykonaných interrupciách dochádza k nezvratnému poškodeniu zdravia.

Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky uvedomujúc si nesúlad § 2 ods. 3

vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SSR č. v znení neskorších predpisov

s a , ako i v znení

neskorších predpisov súhlasí s návrhom skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa o umelom

prerušení tehotenstva v znení , ktorým sa zrušuje citované

ustanovenie vyhlášky a dopĺňa sa zákon o ustanovenie upravujúce možnosť umelo prerušiť

tehotenstvo do konca 24. týždňa veku plodu, ak je vývoj plodu geneticky chybný.

Ostatné ustanovenia citovanej vyhlášky, ktoré sú predmetom návrhu skupiny

poslancov, považujeme za potrebné ponechať v platnosti ako vykonávajúce ustanovenia

k príslušnému zákonu.

Z uvedených dôvodov Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky v časti

namietajúcej nesúlad ustanovení § 2 ods. 3 vyhlášky Ministerstva zdravotnícka SSR

č. v znení s a Slovenskej

republiky, ako i v znení zákona

č. súhlasí s návrhom skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.

Vo zvyšnej časti s návrhom skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

nesúhlasí.»

Na otázku, akú ochranu požíva podľa nášho právneho poriadku nenarodený ľudský

život do dvanásteho týždňa svojho vývoja v prípade, ak sa žena rozhodne požiadať o umelé

prerušenie tehotenstva, zástupca navrhovateľa uviedol, že „pri vykonaní interrupcie

nepožíva podľa môjho presvedčenia žiadnu ochranu“. Zástupca národnej rady na rovnakú

otázku uviedol, že „možno súhlasiť, že do (...) dvanásteho týždňa nie je chránený (...)

ľudský plod žiadnym ustanovením, pretože je vyložene na rozhodnutí ženy, či podstúpi

interrupciu alebo nie“.

Na ďalšiu otázku, prečo považujú prítomní zástupcovia účastníkov konania hranicu

dvanástich týždňov za svojvoľnú, resp. arbitrárnu, zástupca navrhovateľa poukázal na to, že

„je fakt, že prvýkrát (...) systém trimestrov, teda prvý trimester - prvých dvanásť týždňov,

vyslovil Najvyšší súd Spojených štátov vo veci Roe v. Wade , ale aj najvyšší súd už od tejto

svojej diferenciácie ustúpil práve kvôli tomu, že dvanásť týždňov je arbitrárna hranica

a v rozhodnutí spred niekoľkých rokov v inej veci prišiel k úplne inému záveru a opustil tú

schému trimestrov“. Podľa zástupcu národnej rady „hranica dvanástich týždňov bola asi

stanovená práve na základe (...) spoločenskej negociácie ako lehota primeraná aj

z hľadiska lekárskeho poznania aj z hľadiska širších životných súvislostí“.

7. Dňa 4. septembra 2003 sa uskutočnilo ďalšie ústne pojednávanie, na ktorom sa

zúčastnili všetci zástupcovia účastníkov konania. Vzhľadom na to, že minister zdravotníctva

na ostatnom pojednávaní osobne nebol prítomný, predovšetkým predniesol stanovisko

ministerstva zdravotníctva, z ktorého vyplynul tento záver: „uznávame, že vyhláška

ministerstva zdravotníctva nie je v súlade s , ale v merite samotnej veci máme pocit,

že zákon je v súlade s “. Minister zdravotníctva upresnil, že „nesúlad vyhlášky“

s označenými ustanoveniami nepovažuje za opodstatnený „vo všetkých jej

ustanoveniach“, ale iba v „napadnutých ustanoveniach“.

Ďalej sa účastníci konania vyjadrovali najmä k dvom okruhom otázok. Prvý okruh

otázok sa týkal toho, či možno spochybniť ľudskú podstatu, teda ľudskú kvalitu

nenarodeného ľudského života, a či vývoj človeka (ontogenéza) sa môže zmeniť na iný druh

života počas vývoja (filogenéza).

Podľa názoru zástupcu navrhovateľov „spochybnenie kvality ľudského života nemá

oporu v ústavnom texte. (...) zatiaľ nepoznám prípad, kedy by počaté dieťa, ktoré má

fixovanú genetickú informáciu ľudského jedinca, sa počas prenatálneho vývoja vyvinulo

v inú bytosť, nie ľudskú“.

Zástupca národnej rady poukázal na to, že „podľa názoru skupiny poslancov ľudský

život existuje od počatia, podľa nášho názoru nie, a my tvrdíme, že plod sa stal ľudským

životom neskôr“.

Minister zdravotníctva uviedol, že „my uznávame aj s dnešným poznatkom modernej

medicínskej vedy, že každá, aj oplodnená bunka pri svojom prvom delení preukazuje

potenciál, potenciál k budúcemu životu. Ale tá základná otázka je, či potenciál je už život,

alebo len možnosť a schopnosť stať sa životom“.

Zástupca navrhovateľa ďalej uviedol: „nie je mi celkom zrejmé, o čo je ľudský život

menej alebo viac potenciálny v 11. a v 13. týždni. A ak by sme aj prijali argumentáciu, že

ide len o potenciálny ľudský život, tak podľa mojej mienky stále legitímny záujem štátu

vyplývajúci z ústavného imperatívu čl. 15 rovnaký počas celú dobu trvania tehotenstva, aj

keby išlo o potenciálny ľudský život. Tam sa nijakým spôsobom ten diskurz podľa mňa

nemôže meniť v závislosti od 12 týždňa. Navyše tá hranica je určená arbitrárne. (...) Vývoj

ľudského života je kontinuálny a myslím si, že nekončí ani narodením; pokračuje aj po

narodení a mnohé základné charakteristiky ľudskej bytosti sa vyvíjajú aj po narodení,

a myslím si, že nie je možné arbitrárne určovanie hraníc alebo stupňov tohto vývoja, to si

myslím, že nemá oporu ani v medicíne, a rozhodne podľa mojej mienky to nemá oporu

v ústave.“

Podľa ministra zdravotníctva „tá hranica 12 týždňov nie je hranica ani

administratívna ani magická. Filogenetický vývoj a ontogenetický vývoj, teda vývoj človeka,

(...) jeho transformácia z nižších stupňov vývojového stupňa sa v skrátenej verzii opakuje

v rámci vývoja každého plodu a následne človeka. To znamená, pokiaľ nie sú vytvorené

všetky orgány, ktoré sú charakteristické a zlučiteľné so životom, srdce, pľúca, obličky,

mozog atď. stále je len potenciál, že život môže vzniknúť 12. týždňom preukázateľne (...) je

tento vývoj orgánov a všetkého zavŕšený. (...) Ale naozaj akokoľvek to znie možno

nezmyselne, nemôže nikto dnes spoľahlivo prehlásiť, že keď dôjde k spojeniu dvoch

zárodočných buniek mužskej spermie s polovičnou zostavou chromozómov a ženského

vajíčka s polovičnou zostavou chromozómov, keď dôjde ku kombinácii, nikto so

stopercentnou istotou nemôže prehlásiť, iba ak prehlási z titulu svojej viery, ale nie

racionálneho poznania vývoja, že z tohto určite vznikne človek. Môžem len prehlásiť

s vysokou pravdepodobnosťou, bude človek. Lebo inak by som musel poprieť Darwina, lebo

keby to bola pravda, človek je nemenný.“

Zástupca národnej rady dodal: „ja myslím, že potvrdil aj pán minister vo svojom

prednese teóriu stupňovitého vývoja plodu, ktorú zásadne odmieta skupina poslancov ako

možnosť vývoja ľudského zárodku alebo ľudského plodu.“

Druhý okruh otázok sa týkal toho, či z ústavnoprávneho hľadiska možno vyvodiť

rozdielnu úroveň ochrany alebo režimu ochrany podľa prvej a druhej vety a či

súčasťou ústavného režimu ochrany nenarodeného dieťaťa je aj právo nenarodeného dieťaťa

na život.

Podľa stanoviska zástupcu navrhovateľov: „pri narodenom ľudskom živote, to

kritérium, keď je možné obmedziť, lebo je možné aj podľa odseku 4 obmedziť narodený

ľudský život, podľa mňa vyžaduje relatívne striktný princíp proporcionality a on je v zásade

určený v , ktorý pozná určité obmedzenia práva na život v okolnostiach

vylučujúcich trestnosť, či to je nutná obrana, či to je krajná núdza, ale všetky tieto kritériá,

všetky tieto okolnosti vylučujúce trestnosť v sebe zahŕňajú relatívne striktný princíp

proporcionality. (...) K druhej vete, ja si myslím, že to kritérium proporcionality by sa malo

posudzovať voľnejšie, to znamená, že v prípade kolízie dvoch ústavných práv, ako v tomto

prípade práva na život z čl. 15 a práva na súkromie, tak si myslím, že v zásade obmedzenie

práva na život je možné, teda nenarodeného života, ale samozrejme tiež musí byť

formulovaný minimálne nejaký legitímny dôvod toho obmedzenia. Nemôže to byť

formulované bez dôvodu. (...) Narodený ľudský život už z titulu ochrany súkromia asi ťažko

by bolo možné obmedziť, tam si myslím, že tá závažnosť oproti sebe stojacich práv, je

takmer vždy na strane práva na život. V prípade, aj keď ide o život, ktorý ešte nie je

narodený, tam si myslím, že má zákonodarca voľnejšiu úvahu povedať, ktoré kolidujúce

ústavné práva môžu byť závažnejšie, ako právo nenarodeného ľudského života.“

Zástupca národnej rady uviedol, že „podľa nášho názoru v článku 15 ods. 1

sa nepriznáva ochrana ľudského života od okamihu počatia“.

Napokon na návrh účastníkov konania bolo pojednávanie odročené za účelom

predloženia návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona z apríla 2003, parlamentná tlač

č. 210 (súvisiacej dôvodovej správy, ako aj úplného záznamu o diskusii k zákonu), ktorým

sa mal meniť a doplniť zákon o umelom prerušení tehotenstva, teda zákon, ktorý je

predmetom tohto konania. Odročenia pojednávania sa domáhal zástupca navrhovateľa aj

z dôvodu, že pred Veľkou komorou Európskeho súdu prebiehalo konanie vo veci

Vo v. Francúzsko, č. sťažnosti 53924 z roku 2000, ktoré sa týka aj otázky práva na život.

8. Na ústnom pojednávaní konanom 4. decembra 2007 predsedníčka ústavného

súdu oboznámila účastníkov konania s uznesením ústavného súdu č. k. -170

z 26. septembra 2007, z ktorého vyplýva, že sudca ústavného súdu Peter Brňák - ktorý skôr

oznámil možný dôvod svojho vylúčenia v danej veci - nie je vylúčený z výkonu sudcovskej

funkcie v tejto veci. Ďalej poukázala na to, že 3. decembra 2007 zástupca navrhovateľa

doručil ústavnému súdu námietku predpojatosti sudcu ústavného súdu Juraja Horvátha

v prerokúvanej veci, pričom ústavný súd uznesením č. k. -188 zo 4. decembra

2007 rozhodol, že menovaný sudca je „vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo

veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. .“

Vzhľadom na to, že na verejné ústne zasadnutie sa nedostavil zástupca účastníka

konania - ministerstva zdravotníctva, sudca spravodajca oboznámil písomné stanovisko

ministra zdravotníctva č. 26874-4/2007-OL z 22. novembra 2007, ktoré bolo v podstate

zhodné z doterajšími stanoviskami ministerstva zdravotníctva. Ďalej sudca spravodajca

oboznámil priebeh tohto konania a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Vo v. Francúzsko z 8. júla 2004. Tiež bolo oboznámené, že skupina poslancov predložila

národnej rade v III. volebnom období návrh na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa

zákon o umelom prerušení tehotenstva (tlač č. 210). Podľa dôvodovej správy účelom tohto

návrhu zákona bolo odstrániť nedostatky právnej úpravy umelého prerušenia tehotenstva

spočívajúce v tom, že základné právo je obmedzené všeobecne záväzným právnym

predpisom orgánu výkonnej moci, čo je v rozpore s , pričom podľa

predkladateľov tento všeobecne záväzný právny predpis ani nebol vydaný na základe

splnomocnenia predpokladaného v . Možnosť umelo prerušiť tehotenstvo

z genetických dôvodov do dvadsiatichštyroch týždňov jeho trvania mala byť prevzatá do

zákona namiesto vyhlášky a zároveň za účelom zvýšenia právnej istoty sa mala zaviesť

podmienka preukázania genetického dôvodu pre umelé prerušenie tehotenstva odbornou

lekárskou komisiou. Návrh zákona bol 3. júla 2003 po prerokovaní v národnej rade

schválený v treťom čítaní s pozmeňujúcimi návrhmi z Informácie o prerokovaní návrhu

zákona vo výboroch národnej rady (tlač 210a). Zákon bol vrátený prezidentom Slovenskej

republiky na opätovné prerokovanie národnou radou (ČPT 330). Do skončenia III.

volebného obdobia národnej rady už vrátený zákon nebol prerokovaný. Vzhľadom na

ustanovenie o

rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov

v novom volebnom období už nebolo možné prerokovať zákon vrátený prezidentom

Slovenskej republiky.

Účastníci konania v plnom rozsahu zotrvali na svojich doterajších písomných

a ústnych stanoviskách, ktoré vo svojich záverečných vystúpeniach argumentačne zvýraznili

a domáhali sa toho, aby ústavný súd vyhovel ich návrhom.

Zástupca navrhovateľov sa stručne vyjadril k expertíze bioetika RNDr. P. S., pričom

poukázal na to, že podľa tejto analýzy „je osobou až bytosť obdarená schopnosťou

myšlienkovej sebareflexie, s ktorou súvisí slobodná vôľa a svedomie“. Podľa zástupcu

navrhovateľov „ak by sme pripustili tento argument (...), tak by pravdepodobne podľa tejto

definície nebolo osobou ani novonarodené dieťa, pretože svedomie, vedomie sa vyvíja až po

nejakej dobe po narodení“. Ďalej dodal, že „život plodu je samozrejme závislý na matkinom

tele do okamihu viability, ale nie je jeho súčasťou a jeho genetická výbava je odlišná.

Ľudský plod hoci žije vo svojej matke, nemá biologický status orgánu, jeho vývin prebieha

vo vzťahu k jeho vlastným potrebám a jeho nové orgány získavajú funkcie v rámci neho, nie

v rámci jeho matky.“ Poukázal aj na rozhodnutie Španielskeho ústavného súdu z 11. apríla

1985, podľa ktorého „ľudský život je mimoriadna ústavná hodnota a sociálny štát ako

Španielsko má pozitívny záväzok chrániť život zákonom. Nenarodený ľudský život je počas

tehotenstva skutočnosťou odlišnou od matky a nasciturus je právnym dobrom chráneným

(...), čiže prišiel k záveru, že nasciturus je skôr objektom ako subjektom ústavnej

ochrany, je skôr objektívnou spoločenskou hodnotou ako súkromným nárokom plodu alebo

matky. Principiálny výklad našej je podobný. Kým prvá veta zakotvuje

subjektívne právo, druhá veta zakotvuje objektívnu hodnotu hodnú ochrany.“ Zástupca

navrhovateľov napokon poukázal na vývoj právnej úpravy, ktorý v posledných rokoch

„znamenal väčšiu ochranu práva na súkromie v súvislosti s graviditou a vychovaním

dieťaťa. Nová právna úprava zaviedla rýchlejší, efektívnejší proces osvojení a utajených

pôrodov. Od roku 2005 sa vytvorila možnosť pre ženu v ťažkej sociálnej situácii, aby nebola

nútená niesť bremeno výchovy dieťaťa. V zákone o rodine, v

sa rozšírili možnosti osvojenia. Nevyžaduje sa súhlas rodičov v prípade, ak najmenej dva

mesiace po narodení dieťaťa neprejavia o neho žiadny záujem. Upustilo sa od zrušiteľného

osvojenia, zaviedlo sa nové konanie osvojiteľnosti, ak súd zistí, že dieťa je právne voľné,

začne konanie aj bez návrhu. Tým sa zrýchlil proces osvojenia. V Občianskom súdnom

poriadku sa zaviedli lehoty. Jednak na konanie pre rozhodnutie o osvojiteľnosti, jednak pre

rozhodnutie o osvojení. Zaviedli sa utajené pôrody, kde je možné utajiť osobné údaje

v zdravotníckom zariadení, ktoré vedie osobitnú zdravotnú dokumentáciu tak, aby sa žene

dala možnosť vybrať si život a nie smrť nenarodeného dieťaťa. Vznikli hniezda záchrany

práve preto, aby sa rozšírilo právo ženy na súkromie. Na druhej strane právo na život sa

nijako neposilnilo. Náš právny poriadok nevyžaduje pre rozhodnutie o podstúpení

interrupcie ani informovaný súhlas, ani konzultáciu, ani čakacie lehoty, v zásade je to

možné urobiť okamžite a na počkanie. (...) Tým, že náš právny poriadok umožňuje

vykonanie interrupcie aj bez dôvodu, tak umožňuje zároveň ju vykonať z akéhokoľvek

dôvodu.“

Zástupca národnej rady poukázal tiež na dôležitosť tohto rozhodnutia ústavného súdu

a navrhol, aby ústavný súd pri svojom rozhodovaní prihliadol predovšetkým na podklady,

ktoré boli národnou radou predložené, na expertízu RNDr. P. S. a mal by „vziať do úvahy

pri rozhodovaní o nastolených ústavných problémoch príslušnú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva a Európskej komisie pre ľudské práva a bude tiež potrebné vziať do

úvahy komparatívne porovnanie právnych úprav členských štátov Európy a členských

krajín Európskej únie. (...) Máme za to, že interrupčný zákon je v súlade s , je

v súlade s Európskym dohovorom a praxou európskych štátov vo všeobecnosti. Je tiež

v súlade s medzinárodnými ľudskoprávnymi záväzkami Slovenska, ktoré Slovenská

republika ratifikovala. Iné rozhodnutie v konečnom dôsledku by vážne ohrozovalo podľa

nášho názoru život a zdravie žien, spôsobilo by neospravedlniteľný krok späť a v konečnom

dôsledku by poprelo rovnosť žien a medzinárodné chránené ľudské práva.“

II.

Posudzovanie ústavnosti napadnutých ustanovení zákona

o umelom prerušení tehotenstva

A. Kľúčové východiská ústavného súdu na posúdenie ústavnosti napadnutých

ustanovení zákona o umelom prerušení tehotenstva a ich interpretácia

Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že Slovenská republika je zvrchovaný,

demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo (čl. 1 ods. 1

). Z tohto ústavného postulátu vychádzal ústavný súd aj pri svojom rozhodovaní

v danom prípade. Úlohou ústavného súdu v tomto konaní nie je odpovedať na filozofickú,

morálnu či etickú otázku, kedy začína ľudský život, ani na otázku správnosti či morálnosti

umelého prerušenia tehotenstva a ani na otázku, ako by mala vyzerať optimálna právna

úprava umelého prerušenia tehotenstva v Slovenskej republike, ale iba na otázku, aké sú

ústavné mantinely, ktoré vo vzťahu k právnej úprave umelého prerušenia tehotenstva

kladie zákonodarcovi. Inak povedané, kľúčovou otázkou, ktorú musí ústavný súd v tomto

konaní zodpovedať, je, či znemožňuje zákonodarcovi právnu úpravu umelého

prerušenia tehotenstva spôsobom, aký vyplýva z napadnutých ustanovení zákona o umelom

prerušení tehotenstva.

Z návrhu navrhovateľov vyplýva, že úlohou ústavného súdu v tomto konaní je

v prvom rade posúdiť súlad § 4, § 6, § 7, § 8 a § 10 zákona o umelom prerušení tehotenstva

s a 4 .

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu predstavuje právny celok,

ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne

a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločensky upravený vzťah upravuje jedinou normou

(). Každé ustanovenie treba interpretovať a uplatňovať

v nadväznosti na iné normy , pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť

(), a preto ústavný súd opakovane vyslovil názor, že ustanovenia sa

vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem (,

, , , , m. m. atď.).

Opierajúc sa o uvedené úlohou ústavného súdu v tomto konaní je posúdiť súlad

napadnutých ustanovení zákona o umelom prerušení s a 4 v nadväznosti

a v príčinnej súvislosti s inými ústavnými normami a princípmi, ako aj chránenými

hodnotami.

Právna úprava umelého prerušenia tehotenstva môže v konkrétnych okolnostiach

predstavovať zásah nielen do upravujúceho právo na život a ochranu

nenarodeného ľudského života, ale aj do základného práva tehotnej ženy na súkromie

upraveného v a a 2 , a prípadne aj do jej ďalších práv, ako

sú právo na ochranu zdravia ( ) či práva na slobodu myslenia, svedomia,

náboženského vyznania a viery ( ). Zároveň je potrebné právnu úpravu

umelého prerušenia tehotenstva posudzovať a interpretovať v kontexte s ústavnými

princípmi a chránenými hodnotami, osobitne s princípom proporcionality, ktorý

tvorí neoddeliteľnú súčasť generálneho princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1

prvej vete a je základom ústavného vyvažovania, či princípom slobody vyplývajúcim

najmä z . Ústavný súd musel tiež v nadväznosti na

v spojení s a c pri posudzovaní návrhu navrhovateľov zohľadniť

obsah medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky súvisiacich najmä s právom na život

a právom na súkromie, ako aj dotknutú judikatúru medzinárodných súdnych orgánov, t. j.

posúdiť napadnutú právnu úpravu z hľadiska limitov vyplývajúcich z medzinárodného

práva.

Vzhľadom na mimoriadnu závažnosť a citlivosť problematiky, ktorá tvorí predmet

návrhu navrhovateľov, ústavný súd považoval za potrebné aspoň stručne analyzovať aj

právnu úpravu umelého prerušenia tehotenstva v iných štátoch, ako aj postoje niektorých

zahraničných ústavných súdov k problematike umelého prerušenia tehotenstva

v nadväznosti na ochranu práva na život tak, ako vyplývajú z ich judikatúry.

1. Právo na život a ochrana ľudského života pred narodením podľa čl. 15 ods. 1

- základné východiská interpretácie

Podľa :

„Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“

1.1 Právo na život je vstupnou bránou a pilierom celého systému ochrany základných

práv a slobôd. Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať kľúčové miesto práva na život

v systéme základných práv a slobôd. Účinná ochrana práva na život je totiž nevyhnutnou

(i keď nie dostatočnou) podmienkou reálnych záruk telesnej a duševnej integrity fyzickej

osoby, a tým aj všetkých jej ostatných práv a slobôd. Tie sú napokon „len“ rôznymi

kvalitatívnymi stránkami práva na život, napríklad práva na život v zdravom prostredí alebo

v prostredí, kde má každý slobodu pohybu, prejavu, zhromažďovania, spolčovania, či práva

na život, ktorého súkromie požíva ochranu alebo v rámci ktorého je možné užívať, požívať

a nakladať so svojím majetkom a pod.

Právo na život pôsobí erga omnes a je priamo aplikovateľné, keďže

nepredpokladá, že by jeho ochrana bola viazaná na vykonanie zákonom. Právo na život tak

požíva ochranu jednak vo vertikálnom vzťahu verejná moc - fyzické osoby a jednak

v horizontálnych vzťahoch medzi fyzickými osobami a právnickými osobami navzájom.

Ústavný súd pritom už vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že úlohou štátnej moci je

chrániť základné práva a slobody nielen voči štátnym orgánom, ale aj voči komukoľvek

inému, t. j. aj voči fyzickým či právnickým osobám. Z teda pre štát

nevyplýva iba povinnosť zdržať sa zásahov do práva na život, ale aj pozitívny záväzok

prijať a zabezpečiť realizáciu opatrení slúžiacich účinnej a reálnej ochrane práva na život.

V kontexte s uvedeným zásadnou otázkou, na ktorú musí odpovedať v tomto konaní

ústavný súd, je to, či nositeľom (subjektom) práva na život je nasciturus (plod) alebo až

narodený človek.

1.2 Zo znenia zreteľne vyplýva, že ústavodarca rozlišuje medzi

právom každého na život (prvá veta) a ochranou nenarodeného ľudského života (druhá

veta). Toto rozlíšenie naznačuje rozdiel medzi právom na život ako osobným, subjektívnym

nárokom a ochranou nenarodeného ľudského života ako objektívnou hodnotou (ako je ďalej

uvedené).

Pre posúdenie (ne) súladu napadnutých ustanovení zákona o umelom prerušení

tehotenstva s je kľúčová interpretácia jej druhej vety „Ľudský život je

hodný ochrany už pred narodením“. Význam druhej vety možno vyložiť

dvomi krajnými spôsobmi, pričom ani s jedným z nich sa ústavný súd nemôže stotožniť.

Prvou možnosťou je normatívna irelevancia tohto ustanovenia. Podľa tohto prístupu

nie je ustanovenie druhej vety právnou normou, ktorá by vyjadrovala

príkaz, zákaz alebo hranice dovoleného, ale deklaráciou obsahujúcou prianie, v ktorej je

nepochybne obsiahnutá etická norma (takto napr. Čič, M. a kol. Komentár k Ústave

Slovenskej republiky. Martin: Matica slovenská, 1997. 87 s.). Vyložiť druhú vetu čl. 15

ods. 1 len ako proklamáciu je však v zásadnom rozpore so súčasnou koncepciou

, ktorá nie je dokumentom obsahujúcim normatívne irelevantné proklamácie, ktorých

význam je určený až ďalšou zákonodarcovou činnosťou, ale je skutočným súborom priamo

aplikovateľných noriem, princípov a hodnôt, ktoré majú svoj konkrétny normatívny dopad

(pozri najmä ).

Druhou možnosťou je priznať nasciturovi (nenarodenému ľudskému životu) právo

na život, t. j. kvalitu základného práva. Druhá veta by tak bola chápaná

ako špecifikácia prvej vety, teda odstraňovala by akékoľvek pochybnosti o tom, že pod

„každým“ v zmysle prvej vety je nutné rozumieť tiež nascitura.

K takémuto záveru sa prikláňajú navrhovatelia prinajmenšom v niektorých častiach svojej

argumentácie. Inde navrhovatelia naopak smerujú svojou argumentáciou k tomu, že

nenarodený ľudský život má právo na život, hoci toto právo nemusí byť rovnako intenzívne,

ako právo na život osoby už narodenej. Z tohto hľadiska by bolo možné konštatovať, že

zakotvuje v oboch vetách dve základné práva, ktorých ochrana je

garantovaná rôznou intenzitou. Oba prístupy navrhovateľov ústavný súd z ďalej uvedených

dôvodov odmieta, pričom tento jeho záver nie je v žiadnom rozpore s jeho prvou premisou,

ktorou poprel tézu o normatívnej bezvýznamnosti druhej vety .

Z porovnania doslovného výkladu prvej a druhej vety , najmä

spojenia „má právo na život“ v. „hodný ochrany“ vyplýva, že ústavodarca v

celkom zjavne rozlišuje medzi právnym statusom nascitura a právnym statusom narodenej

osoby. Tento jazykový výklad je podporovaný tiež systematickým výkladom. Katalóg

základných ľudských práv a slobôd v druhom oddiele druhej hlavy je uvedený

ustanovením čl. 14, podľa ktorého každý má spôsobilosť na práva. Je pritom bez

akýchkoľvek pochybností, že pod pojmom každý, použitom v tomto (ale i v ďalších)

ustanovení , treba rozumieť každého, kto sa narodí (pozri napr. Čič, M. a kol.

Komentár k . Martin: Matica Slovenská, 1977. 82 s., alebo

Prusák, J. Teória práva. Bratislava: UK, 1995. 279 s.), t. j. spôsobilosť na práva vzniká

narodením a končí smrťou, prípadne vyhlásením za mŕtveho. teda zásadne spája

vznik subjektívnych práv až s okamihom narodenia človeka, nie už s jeho počatím.

V kontexte s problematikou, ktorá je predmetom tohto konania, sa javí vhodné podporne

poukázať napr. na , podľa ktorého deti narodené v manželstve i mimo

neho majú rovnaké práva.

Akokoľvek z už uvedených dôvodov nemožno hovoriť o normatívnej

bezvýznamnosti druhej vety , pretože normatívny význam tohto

ustanovenia už s ohľadom na jeho samotnú formuláciu a ústavný kontext nedosahuje takú

intenzitu, aby o ňom bolo možné hovoriť ako o základnom práve, ktoré je obmedziteľné len

na základe prísneho vyvažovania a proporcionality voči inému základnému právu v zmysle

.

Poňatie druhej vety ako základného práva je v rozpore

so samotným návrhom na zrušenie niektorých častí napadnutého zákona o umelom

prerušení tehotenstva. Navrhovatelia totiž sami pripúšťajú, že nie každý dôvod umelého

prerušenia tehotenstva by musel byť v rozpore s nimi tvrdeným subjektívnym právom

nascitura na život v zmysle .

Pokiaľ by ustanovenie druhej vety skutočne zakladalo absolútne

subjektívne právo na život už pred narodením, bolo by nutné na celú vec aplikovať čl. 15

ods. 4 , ako správne vyvodzujú navrhovatelia.

Podľa nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života

v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.

Ustanovenie samozrejme nepripúšťa legalizáciu akéhokoľvek

konania, ktorým môže byť niekto pozbavený života, ale legalizáciu len takého konania,

ktoré je ospravedlniteľné aplikáciou princípu proporcionality. V zmysle citovaného

ustanovenia by tak dochádzalo ku stretu ústavných práv rôznej povahy -

na jednej strane práva nascitura na život podľa a na strane druhej

napríklad, a hlavne, práva ženy slobodne sa rozhodnúť o pokračovaní svojho tehotenstva

ako nemateriálnej hodnoty súkromnej povahy chránenej , prípadne

v , eventuálne s právami podľa a (právo na

ochranu zdravia tehotnej ženy).

Poňatie druhej vety ako absolútneho subjektívneho práva

a následná aplikácia (ktorý v sebe v zmysle horeuvedeného nevyhnutne

obsahuje prvok proporcionality) by preto v rozpore s tým, čo sami požadujú navrhovatelia,

celkom iste vylúčilo aj interrupciu z dôvodov ochrany zdravia tehotnej ženy, z dôvodov

genetických alebo z dôvodu tehotenstva vzniknutého v dôsledku trestného činu, lebo právo

na život nascitura by nemohlo byť v situácii klasického vyvažovania základných práv

prevážené ochranou zdravia ženy ani inými dôvodmi spojenými väčšinou s ochranou

súkromia tehotnej ženy. A pokiaľ by snáď podľa názoru navrhovateľov malo ustanovenie

ospravedlniť tiež zdravotnú, genetickú či sociálnu indikáciu prerušenia

tehotenstva, naskytá sa jednak problém nebezpečného vyprázdňovania samotného pojmu

základného práva na život a jednak problém vytvárania rôznych kategórií práva na život,

z ktorých nie každá by mala rovnakú váhu. Hlavne ostatne uvedený problém by mohol mať

potencionálne deštruktívne účinky na Slovenskú republiku ako právny štát.

Je nesporné, že sama obsahuje rôzne koncipované základné práva, ktorých

logická štruktúra a prípadne aj vynutiteľnosť súdnou mocou sa líši. Iba samotný čl. 15

obsahuje jednak základné právo na život podľa odseku 1 prvej vety, ktorému

zodpovedá zákaz pozbaviť niekoho života (ods. 2) a z ktorého existujú výnimky spojené

s ochranou práv iných ( ) a jednak zákaz trestu smrti, ktorý je

bezpodmienečný a ktorý nie je predmetom vyvažovania (ods. 3). Obe tieto pravidlá sa tak

líšia svojím charakterom a logickou štruktúrou, keďže základné právo zodpovedajúce prvej

vete odseku 1 a odseku 2 predstavuje typické základné právo, ktoré je v priebehu svojej

aplikácie predmetom vyvažovania. Takéto základné právo je súčasnou ústavnoprávnou

teóriou označované ako princíp, ktorý usiluje o svoje naplnenie v maximálne možnej miere,

a to v závislosti na interakcii s inými (v jednotlivých prípadoch so základným právom, ktoré

je s nim v konflikte) základnými právami a ústavnými hodnotami a s ohľadom na

požiadavku proporcionality, ktorý predstavuje kľúčový koncept pre aplikáciu základných

práv. Táto interakcia sa v individuálnom prípade prejavuje ako vyvažovanie jedného

základného práva s ústavnými hodnotami a inými základnými právami.

Naproti tomu logická podoba zákazu trestu smrti podľa alebo

napr. tiež ústavná maxima nullum crimen, nulla poena sine lege ( ) sú celkom

zjavne bezvýnimočné a ako také ani nie sú predmetom vyvažovania (Alexy R. Theorie der

Grundrechte, 3. Auf., Franfurt am Main: Suhrkamp, 1996). Napokon ako tretiu

zvláštnu skupinu základných práv zakotvuje sociálne práva, ktorých sa s ohľadom na ich

zvláštnu povahu možno domáhať iba v rámci zákonov, ktoré tieto vykonávajú (čl. 51 ods. 1

).

Bez ohľadu na to, že obsahuje prinajmenšom tri typy základných práv,

nemožno priznať ustanoveniu druhej vety štatút zvláštneho základného

práva sui generis bez toho, aby sa to dramaticky neodrazilo na celkovej štruktúre

základných práv podľa . O základných právach platí kľúčové ústavné východisko,

podľa ktorého ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i právach ( ).

Právny poriadok Slovenskej republiky chráni ľudský život ako kľúčovú hodnotu právneho

štátu. S ohľadom na ústavný zákaz trestu smrti môže byť človek zbavený života v zásade

len v prípade ochrany životov či zdravia iných osôb (napr. krajná núdza, nutná obrana,

oprávnené použitie zbrane). Uvedené prípady pritom v žiadnom prípade nespochybňujú

zásadu, že právo na život má rovnakú váhu bez ohľadu na jeho nositeľa (subjekt). Naproti

tomu dotvorenie o „slabšie“ právo na život prostredníctvom judikatúry, ktorým by

bol obdarený nositeľ práva sui generis (v danom prípade nasciturus), ako sa toho domáhajú

v tomto konaní navrhovatelia, by bolo nebezpečným precedensom. Vytváranie rôznych

kategórií práva na život, z ktorých by nie každé malo rovnakú váhu, eventuálne dokonca

vytváranie nových subjektov práva prostredníctvom judikatúry (vedľa klasickej dichotomie

fyzické v. právnické osoby), by bolo v rozpore s ústavným postulátom rovnosti ľudí

v právach. Súčasne by také dotváranie malo potencionálne nevypočítateľné následky

vytvárania rozličných kategórií základných práv, obsah ktorých by bol určovaný v závislosti

na nositeľoch týchto práv.

1.3 Žiadna moderná , nevynímajúc, nie je

hodnotovo neutrálna, naopak je založená na relatívne ucelenej sústave hodnôt, ktoré si štát

váži, rešpektuje ich a prostredníctvom orgánov verejnej moci zabezpečuje ich ochranu.

Tieto hodnoty majú objektívny charakter a sú vyjadrením spoločensky uznávaného

všeobecného „dobra“ a majú spravidla nemateriálnu povahu. Na rozdiel od štandardných

právnych noriem (pravidiel správania) štát objektívne hodnoty podľa záverov súčasnej

právnej vedy nemôže tvoriť, ale len uznať a rešpektovať, resp. z nich vychádzať a prípadne

zvýrazňovať význam určitých hodnôt na úkor, či vo vzťahu k iným hodnotám (porovnaj

napr. Kühn, Z. Aplikace práva ve složitých případech. K úloze právních princípů

v judikatuře. Praha: Karolinum, 2002. 94 s.). Tým, že je určitá objektívna hodnota

explicitne vyjadrená v ústave, nadobúda charakter ústavnej hodnoty, ktorá požíva ústavnú

ochranu.

Ústavný súd zastáva názor, že nenarodený ľudský život má charakter objektívnej

hodnoty, a zároveň zdôrazňuje, že popri objektívnej hodnote nascitura sú v ústave

vyjadrené, a teda aj chránené, mnohé iné objektívne hodnoty, ako napr. sloboda

(, , ale napr. aj , 21, 23, 24 a atď.), rovnosť (

ods. 1, ale napr. aj alebo ), ľudská dôstojnosť ( a

), ale aj manželstvo, rodičovstvo, rodina ( ) alebo

zdravie (napr. , , a ), príroda (

ods. 3 a ), životné prostredie (napr. a ) či

mravnosť ( ) a pod.

Objektívnym hodnotám, ktoré sú explicitne vyjadrené v ústave, garantuje

ochranu rôznymi formami a s rozdielnou intenzitou. Základné ústavné hodnoty, akými sú

sloboda, rovnosť či ľudská dôstojnosť, nadobúdajú prostredníctvom spôsobu ústavného

vyjadrenia (pozri alebo ) charakter všeobecných ústavných

princípov ako najvšeobecnejších pravidiel správania, ktoré v koncentrovanej podobe

vyjadrujú najvšeobecnejšie ciele práva a spoločne tvoria systém základných hodnôt, na

ktorom je založený ústavný poriadok štátu. Zároveň konkrétnym prejavom týchto

základných hodnôt priznáva intenzitu ochrany základného práva, resp. základnej slobody;

napr. osobná sloboda ( ), sloboda vyznania ( ), sloboda prejavu

( ), právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti ( ) a pod., t. j.

konkrétne prejavy týchto základných hodnôt sú formulované v podobe subjektívneho

nároku fyzickej osoby, prípadne právnickej osoby voči štátu. Intenzitu ochrany základného

práva priznáva aj ďalším objektívnym hodnotám, ako sú napr. zdravie alebo životné

prostredie ( prvá veta , resp. ), aj keď „len v medziach

zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“ ( ). Mimoriadne vysokú

intenzitu ochrany poskytuje aj ďalším zo spomenutých hodnôt (príroda, mravnosť),

keď ich ochranu považuje za legitímny dôvod k obmedzeniu niektorých základných práv

alebo základných slobôd (napr. vlastníckeho práva - , slobody pohybu

a pobytu - , resp. slobody náboženského vyznania a viery -

). Manželstvu, rodičovstvu a rodine garantuje ochranu prostredníctvom zákona

( prvá veta ). Z dikcie druhej vety („Ľudský život je

hodný ochrany aj pred narodením“) možno nesporne vyvodiť aj záväzok štátu chrániť

hodnotu nenarodeného ľudského života (nascitura), ale z textu zjavne vyplýva, v porovnaní

s ostatnými spomenutými objektívnymi hodnotami, jednak nižšia miera konkrétnosti tohto

záväzku („ je hodný ochrany“), ako aj iná miera intenzity jej ústavnej ochrany.

Ústavný súd pripomína, že nevylučuje vyvažovanie základných práv a slobôd

s ústavnými hodnotami, ale toto vyvažovanie má inú kvalitu ako vyvažovanie jednotlivých

základných práv a slobôd.

1.4 Z už uvedeného (bod 1.3 v spojení s bodom 1.2) vyplýva, že podľa

Slovenskej republiky nasciturus nie je subjektom práva, ktorému patrí základné právo na

život podľa prvej vety . Nasciturus sa síce môže stať subjektom práva ex

tunc, a teda ex tunc aj nositeľom základných práv, avšak pod podmienkou, že sa narodí

živý.

Ústavný súd rovnako (bode 1.2) odmietol normatívnu irelevanciu ustanovenia čl. 15

ods. 1 druhej vety . Kľúčovou otázkou teda je, aký normatívny význam toto

ustanovenie má. Podľa už uvedeného právneho názoru ústavného súdu analyzované

ustanovenie koncipuje ochranu nenarodeného ľudského života ako ústavnú hodnotu,

čím potrebe chrániť túto hodnotu priznáva normatívny status na úrovni ústavného

imperatívu. Ústavný súd už zdôraznil, že ustanovenie nie je možné

interpretovať izolovane, ale len v spojení s ústavnými princípmi vyjadrenými najmä v čl. 1

ods. 1 prvej vete, a , ako aj ďalšími relevantnými ústavnými

ustanoveniami - najmä , a 2, ale aj a 2 .

Povinnosť chrániť nenarodený ľudský život je ústavnou povinnosťou všetkých

orgánov verejnej moci, do pôsobnosti ktorých táto ochrana môže v konkrétnych

okolnostiach patriť, vrátane zákonodarcu a ústavného súdu. Ochrana tejto ústavnej hodnoty

je zabezpečovaná v prvom rade zákonodarnou cestou. Niektoré možnosti ochrany

nenarodeného ľudského života sú pritom naznačené už priamo v niektorých ďalších

ústavných ustanoveniach (napr. právo tehotných žien na osobitnú starostlivosť, ochranu

v pracovných vzťahoch a právo na zodpovedajúce pracovné podmienky podľa čl. 41 ods. 2

a jeho realizácia prostredníctvom bežného zákonodarstva v zmysle

). Táto povinnosť nie je závislá na tom, či nasciturus má alebo nemá postavenie

subjektu práva; v podstate jeho predpokladom je práve to, že nasciturus samostatným

subjektom práva bez ďalšieho nie je (inak by samozrejme disponoval základným právom na

život).

Ústavný imperatív ochrany nenarodeného ľudského života má svoj autonómny obsah

- jeho konečná špecifikácia je v prípade pochybností úlohou autorizovaného „vykladača“

ústavného textu, ktorým je v Slovenskej republike ústavný súd. Tak, ako ústavný súd

nemôže v mene ústavodarcu rozhodnúť o tom, odkedy existuje nenarodený ľudský život,

tak môže a v danom prípade musí rozhodnúť o tom, aký obsah má a aké účinky vyvoláva

ústavná povinnosť ochrany nenarodeného ľudského života.

So zreteľom na právny charakter druhej vety ako

explicitne vyjadrenej hodnoty, ktorá zakladá imperatív smerujúci ku všetkým orgánom

verejnej moci, je nutné vyložiť význam tohto ustanovenia v porovnaní s klasickým

základným právom. Povinnosť štátu zaistiť ochranu základnému právu, ktorá je pozitívnym

aspektom koncepcie základného práva, pochopiteľne nie je identická s povinnosťou štátu

zaistiť ochranu garantovanej hodnote. Preto, zatiaľ čo o základnom práve platí, že

„kde je právo, tam je aj právna ochrana“, a to i súdnou mocou (pozri nález ), čo

sa týka garantovanej hodnoty, táto právna ochrana je slabšia, a to vzhľadom na

možnosť uváženia, ktorým aj v nadväznosti na ústavnú dikciu disponuje zákonodarca.

Všeobecné požiadavky zakotvené v (rovnosť pri obmedzovaní práv

a slobôd, šetrenie ich podstaty a zmyslu), rovnako ako požiadavky proporcionality

obmedzenia určitého základného práva, sú na ústavnú hodnotu a na z nej vyplývajúci

ústavný imperatív ochrany aplikovateľné len primerane. Kľúčovou odlišnosťou v porovnaní

s aplikáciou základných práv je hlavne rozsah prípustného uváženia, ktoré má na základe

zákonodarca pri svojom rozhodovaní o právnej regulácii umelého prerušenia

tehotenstva, hlavne pri vyvažovaní ústavného imperatívu vyjadreného v čl. 15 ods. 1 druhej

vety na strane jednej a základného práva tehotnej ženy na ochranu súkromia podľa

a a 2 (eventuálne s ďalšími do úvahy prichádzajúcimi

základnými právami, hlavne právom na ochranu zdravia - pozri nižšie), nehovoriac už

o základnom práve tehotnej ženy na život podľa prvej vety na strane

druhej. Je to preto predovšetkým zákonodarca, ktorý má rozhodnúť ako najlepšie dosiahnuť

ústavný imperatív a prijať opatrenia zabraňujúce konaniu, ktoré je spôsobilé znemožniť

transformáciu nenarodeného (a teda zatiaľ len potencionálneho) ľudského života na

narodený ľudský život s výnimkou konania, záujem na ktorom presahuje spoločenský

záujem na ochrane nenarodeného ľudského života. Tomuto ústavne prípustnému rozsahu

uváženia je potom nutné prispôsobiť tiež rozsah jeho prieskumu ústavným súdom. Iba

v rámci takto stanoveného rozsahu postupoval ústavný súd ďalej pri svojom ústavnom

prieskume (pozri nižšie časť III. B).

2. Právo na súkromie podľa a a 2 - základné

východiská interpretácie

Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho

nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

2.1 Ústavný súd už viackrát špecifikoval obsah ústavnej úpravy všeobecného

osobnostného práva konštituovaného ako právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia

( ) a práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života ( ). Právo na ochranu súkromného života je

neodňateľným právom fyzickej osoby. Ústavná ochrana súkromia podľa

sa spája s nedotknuteľnosťou osoby. Predmetom takto koncipovanej ochrany je súkromie

osoby späté s jej telesnou integritou () a právo jednotlivca v určitej sfére

spoločenských vzťahov žiť podľa svojich predstáv - bez zbytočných obmedzení, príkazov či

zákazov ustanovených orgánmi verejnej moci (, , ).

Podstata práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života podľa spočíva v práve jednotlivca rozhodnúť podľa vlastného

uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jeho súkromného života sprístupnené

iným.

V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva treba konštatovať, že

rešpektovanie súkromnej sféry života musí zahŕňať aj právo na vytváranie a rozvíjanie

vzťahov s inými ľudskými bytosťami, pričom súčasťou práva na súkromie je tiež rodinný

život zahrňujúci i vzťahy medzi blízkymi príbuznými. S takto vymedzenými právami

bezprostredne súvisí všeobecný ústavný princíp slobody ( ), ktorý, ako už

bolo uvedené, je jednou zo základných hodnôt demokratického a právneho štátu a ktorý

spočíva v povinnosti štátu rešpektovať a chrániť sféru osobnej autonómie jednotlivca.

Vo vzájomnej spojitosti tak predmetné práva a princípy garantujú istú „vnútornú

sféru“, v ktorej môže jednotlivec žiť podľa vlastných predstáv a vylúčiť z nej „vonkajší

svet“, a sféru, v ktorej sa môže jednotlivec slobodne rozvíjať, realizovať svoju osobnosť

a vstupovať do vzťahov, ako aj rozvíjať vzťahy s inými osobami. Právo na súkromie a na

ochranu súkromného života v spojení s princípom slobody, tak v tom najzákladnejšom

vymedzení, opierajúc sa aj o základné právo na ľudskú dôstojnosť, garantuje jednotlivcovi

možnosť autonómneho sebaurčenia.

2.2 Do tohto rámca patrí a je (ústavou) chránené aj rozhodovanie ženy o vlastnej

duševnej a telesnej integrite a o jej vrstvách, okrem iného aj o tom, či počne dieťa a aký

bude mať jej tehotenstvo priebeh. Otehotnením (plánovaným, neplánovaným, dobrovoľným

alebo v dôsledku násilia) sa žena nevzdáva svojho práva na sebaurčenie. Tehotenstvo je

pritom stav spojený so značným telesným, ale aj duševným vypätím ženy, s bolesťami,

obmedzeniami a nepohodlím, a teda stav spôsobilý výrazne obmedziť možnosti ženy

slobodne realizovať svoju osobnosť. Akékoľvek obmedzenie rozhodovania ženy o tom, či

tieto prekážky v autonómnej sebarealizácii mieni znášať, a teda či v danom stave

tehotenstva mieni zotrvať až do jeho prirodzeného ukončenia, preto predstavuje zásah do

ústavného práva ženy na súkromie. Tento zásah môže byť ústavne oprávnený alebo ústavne

neoprávnený.

2.3 Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ani ústavné právo na súkromie

v rozsahu, v akom už bolo vymedzené, nemá absolútnu povahu. totiž nezaručuje

jeho ochranu pred akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu len pred takým

zasahovaním, ktoré je neoprávnené. Vo všeobecnosti platí, že zásah do práva na súkromie je

oprávnený výlučne vtedy, ak je v súlade s a 3, a , ako

aj so všetkými ďalšími ustanoveniami , ktoré sú právne významné pri uplatňovaní

práva na súkromie (, , ). Oprávnenosť zásahu do práva na

súkromie je teda funkciou jeho súladu tak s formálnymi, ako aj s materiálnymi

náležitosťami ustanovenými . Z formálneho hľadiska sa takýto zásah musí opierať

o zákonné oprávnenie príslušného orgánu verejnej moci na vykonanie zásahu, pričom zásah

je možné vykonať len zákonom ustanoveným spôsobom (mutatis mutandis ).

Zásah do práva na súkromie je preto prípustný jedine vtedy, ak je v súlade so zákonom.

Takýto zákon však takisto musí spĺňať istú materiálnu kvalitu - musí sledovať niektorý

alebo niektoré z tzv. legitímnych cieľov a zároveň musí byť v demokratickej spoločnosti

v záujme ochrany takéhoto cieľa nevyhnutný. Zásah teda musí reflektovať naliehavú

spoločenskú potrebu na ochrane jedného alebo viacerých z legitímnych cieľov a musí byť

vo vzťahu k tomuto cieľu primeraným prostriedkom jeho ochrany. Skúmanie primeranosti

zásahu do práva na súkromie vo vzťahu k legitímnemu cieľu jeho obmedzenia je otázkou

vyvažovania tohto základného práva s inými základnými právami a slobodami, ako aj

ústavnými princípmi a ústavnými hodnotami, ktoré sa s ním ocitnú vo vzájomnom napätí.

2.4 Vyvažovanie vo vzájomnom konflikte stojacich ústavných práv, princípov

a hodnôt sa riadi zásadou tzv. praktickej konkordancie, podstata ktorej podľa Spolkového

ústavného súdu v Nemecku spočíva v „harmonizácii príslušných ústavných hodnôt

a v zachovaní ich tvorivého napätia“. Povinnosť vyvažovania vo vzájomnom napätí sa

ocitajúcich ústavných práv, princípov a hodnôt vyplýva aj zo skutočnosti, že práva

a slobody obsiahnuté v druhej hlave disponujú prima facie rovnakou hodnotou.

Hierarchizácia týchto práv a slobôd sa neopiera o akúsi doktrinálnu predetermináciu, ale je

funkciou konkrétneho kontextu a okolností, za ktorých sa dotknuté práva, princípy

a hodnoty ocitajú vo vzájomnom napätí. Hodnota spätá s ochranou nenarodeného ľudského

života preto v pomyselnej hierarchii ústavných práv, princípov a hodnôt nestojí a vzhľadom

na formu svojho ústavného vyjadrenia ani nemôže stáť a priori vyššie ako iné ústavné

práva, princípy alebo hodnoty súvisiace s problematikou umelého prerušenia tehotenstva, in

concreto právo na súkromie v jeho celostnom chápaní. Obsah a normatívne implikácie

ústavnej povinnosti chrániť nenarodený ľudský život sú preto do výraznej miery aj otázkou

obsahu a normatívnych implikácií práva tehotnej ženy na súkromie.

Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca na jednej strane nesmie ignorovať imperatív

obsiahnutý v znení druhej vety - povinnosť poskytnúť nenarodenému

ľudskému životu ochranu. Na strane druhej musí rešpektovať skutočnosť, že každý vrátane

tehotnej ženy má právo rozhodovať o svojom súkromnom živote a chrániť realizáciu

vlastnej predstavy o ňom pred neoprávneným zasahovaním. Možnosť tehotnej ženy

požiadať príslušnú inštitúciu o umelé prerušenie tehotenstva je jednou z variácií, ktorými

možno ústavné právo na súkromie a na sebaurčenie v spojení s princípom slobody uplatniť.

Z hľadiska predmetu tohto konania treba mať na zreteli, že úlohou ústavného súdu je

hľadať východisko z kolízie medzi chránenou hodnotou (nenarodeným ľudským

životom) a obmedziteľným ľudským – základným právom (právom ženy na súkromie). Pri

obmedzovaní ľudských práv treba mať na zreteli ich podstatu a zmysel (čl. 13 ods. 4

). Ústavnú hodnotu nenarodeného ľudského života preto možno chrániť len do takej

miery, aby táto ochrana nespôsobovala zásah do podstaty slobody ženy a jej práva na

súkromie a v končenom dôsledku neznamenala uloženie povinnosti, ktorá presahuje ústavný

rámec.

Treba mať na zreteli, že ak by žena v žiadnom štádiu tehotenstva nemohla sama

rozhodnúť o tom, či vynosí plod alebo si nechá umelo prerušiť tehotenstvo, tak by to

znamenalo povinnosť vynosiť plod, ktorá nemá oporu v ústave, a zároveň by to zasiahlo do

podstaty jej práva na súkromie, ako aj jej osobnej slobody. Zákonodarca nesporne môže

a v záujme ochrany ústavnej hodnoty nenarodeného ľudského života aj musí ustanoviť

postup a časové hranice v prípade, keď sa žena rozhodne pre umelé prerušenie tehotenstva,

pričom jeho postup nesmie byť svojvoľný, má umožňovať reálne rozhodnutie ženy

o umelom prerušení jej tehotenstva a rešpektovanie ústavnej hodnoty nenarodeného

ľudského života.

Z potreby rovnováhy týchto práv, hodnôt a princípov dotknutých v posudzovanom

prípade pritom vyplýva, že absolutizácia jednej či jedného z nich - napríklad absolútny

zákaz umelého prerušenia tehotenstva alebo naopak zrušenie akýchkoľvek jeho obmedzení -

je vylúčená. Ich vyvažovanie preto predpokladá jednak určenie rámca ochrany, ktorej je

nenarodený ľudský život hodný, a jednak určenie rozsahu a účinkov práva ženy na

sebaurčenie, na kontrolu nad vlastným telom a osudom, a to práve v ich vzájomnej relácii.

Takéto vyvažovanie je síce v kompetencii zákonodarcu, avšak v kompetencii ústavného

súdu je posúdiť, či konkrétny výsledok vyvažovania zo strany zákonodarcu zodpovedá

vzťahu medzi ústavnou hodnotou špecifikovanou v ustanovení čl. 15 ods. 1 druhej vety

na jednej strane a právami, princípmi a hodnotami špecifikovanými v ustanoveniach

, a na strane druhej.

3. Čl. 7 ods. 5 a c ods. 1 a medzinárodné záväzky Slovenskej

republiky súvisiace s právom na život a ochranou nascitura (nenarodeného ľudského

života)

Podľa medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,

a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb

alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa c ods. 1 medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou

jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah

ústavných práv a slobôd.

Z a c ods. 1 vyplýva, že zákonná úprava umelého

prerušenia tehotenstva v Slovenskej republike musí byť nielen v súlade s , ale aj

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, ktoré sa dotýkajú

práva na život, resp. ochrany nascitura (nenarodeného ľudského života).

Z uvedeného hľadiska bolo potrebné analyzovať napadnuté ustanovenia zákona

o umelom prerušení tehotenstva najmä s dotknutými ustanoveniami Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, Medzinárodného paktu o ochrane občianskych

a politických práv a Dohovoru o ochrane práv dieťaťa, ako aj Dohovoru o odstránení

všetkých foriem diskriminácie žien, a to bez ohľadu na to, že navrhovatelia nenamietajú

rozpor napadnutých ustanovení zákona o umelom prerušení tehotenstva s príslušnými

ustanoveniami uvedených medzinárodných dohovorov.

3. 1 Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Podľa čl. 2 ods. 1 dohovoru právo každého na život je chránené zákonom. Nikoho

nemožno úmyselne zbaviť života okrem výkonu súdom uloženého trestu nasledujúceho po

uznaní viny za spáchanie trestného činu, pre ktorý zákon ukladá tento trest.

Podľa čl. 2 ods. 2 dohovoru zbavenie života sa nebude považovať za spôsobené

v rozpore s týmto článkom, ak bude vyplývať z použitia sily, ktoré nie je viac než úplne

nevyhnutné, pri:

a) obrane každej osoby proti nezákonnému násiliu;

b) vykonávaní zákonného zatknutia alebo zabránení úteku osoby zákonne zadržanej;

c) zákonne uskutočnenej akcii za účelom potlačenia nepokojov alebo vzbury.

Z hľadiska posudzovania ústavnosti napadnutých ustanovení zákona o umelom

prerušení tehotenstva je kľúčová odpoveď na otázku, či dikcia „právo každého na život“

obsiahnutá v čl. 2 ods. 1 dohovoru zahŕňa tiež nascitura.

Komisia sa k tejto otázke vyjadrila napr. vo veci Paton v. Spojené kráľovstvo

(rozhodnutie z roku 1980), keď okrem iného uviedla, že «Život plodu je úzko prepojený

so životom tehotnej ženy a nemôže byť posudzovaný v izolácii od neho. Ak by článok 2 mal

zahŕňať plod a jeho ochrana podľa tohto článku by bola, bez žiadneho výslovného

obmedzenia, chápaná ako absolútna, interrupcia by musela byť považovaná za zakázanú

dokonca vtedy, ak by pokračovanie tehotenstva predstavovalo vážne riziko pre život ženy.

To by znamenalo, že „nenarodený život“ plodu by bol považovaný za majúci vyššiu

hodnotu než život tehotnej ženy.» Obdobne Komisia, resp. Európsky súd pre ľudské práva

nepriznal nasciturovi ochranu garantovanú podľa čl. 2 dohovoru aj vo veci X. v. Spojené

kráľovstvo (rozhodnutie z roku 1980), H. v. Nórsko (rozhodnutie z roku 1992) a naposledy

napr. Evans v. Spojené kráľovstvo (rozsudok z roku 2006).

Z obsahu rozhodnutí Komisie a Európskeho súdu pre ľudské práva v uvedených

veciach vyplýva, že podľa ich doterajšej judikatúry plod (nasciturus) nie je osobou

oprávnenou na „právo na život“ v zmysle čl. 2 ods. 1 dohovoru, a to zrejme aj z toho

dôvodu, že priznanie rovnakých práv plodu ako osobám by neodôvodnene obmedzilo

článkom 2 chránené práva žien ako osôb už narodených. Zároveň z týchto, ako aj z ďalších

rozhodnutí Komisie a Európskeho súdu pre ľudské práva celkom zreteľne vyplýva, že

jednotlivé štáty majú široký rámec pre uváženie v otázke úpravy umelého prerušenia

tehotenstva. Rovnako spor o tom, kedy vzniká právo na život, spadá do rámca voľnej

úvahy, ktorý vo všeobecnosti Európsky súd pre ľudské práva priznáva v tejto oblasti

jednotlivým štátom (napr. Vo v. Francúzsko, rozsudok z roku 2004).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že na ochranu plodu nemožno

vzťahovať ani čl. 2 ods. 2 dohovoru, v kontexte ktorého je nutné interpretovať tiež

ustanovenie . Z textu dohovoru totiž vyplýva, že zbavenie

života nie je v rozpore s právom na život len vtedy, ak bude vyplývať z použitia sily, ktorá

nie je viac než úplne nevyhnutná, pri a) obrane každej osoby proti nezákonnému násiliu;

b) vykonávaní zákonného zatknutia alebo zabránenia úteku osoby zákonne zadržanej;

eventuálne, c) zákonne uskutočnenej akcii za účelom potlačenia nepokojov alebo vzbury.

Ustanovenie čl. 2 ods. 2 dohovoru sa preto na plod, a teda právnu úpravu umelého

prerušenia tehotenstva neaplikuje, pretože takýto výklad by v podstate popieral akúkoľvek

možnosť interrupcie, a to aj z dôvodov ochrany života a zdravia matky (teda z dôvodu,

ústavnosť ktorého nespochybňujú ani navrhovatelia).

3.2 Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach

Podľa čl. 6 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej

aj „medzinárodný pakt“) každá ľudská bytosť má právo na život. Toto právo je chránené

zákonom. Nikto nebude svojvoľne zbavený života.

Z histórie procesu dojednávania medzinárodného paktu je známe, že v ňom bol

odmietnutý návrh, aby sa jeho čl. 6 ods. 1 vzťahoval aj na obdobie pred narodením.

Potvrdzuje to Travaux preparatoires Komisie, v ktorom sa uvádza, že bol navrhnutý

a zamietnutý návrh, ktorý mal stanoviť, že „Právo na život je späté s ľudskou osobou od

momentu počatia, toto právo je chránené zákonom“, pričom Komisia v pomere hlasov 55:0

so 17 zdržaniami definitívne hlasovala za schválenie čl. 6, ktorý neobsahoval odkaz na

počatie [U. N. GAOR, 12th Sess., Bod programu 33, 119 s. (q), U. N. Doc. A/3764 (1957)].

Naopak zo záverečných zistení jurisdikcie Výboru pre ľudské práva, ktorý vykladá

a monitoruje dodržiavanie medzinárodného paktu zmluvnými štátmi, vyplýva opakované

odsúdenie striktných zákazov interrupcie, ktoré spôsobujú materskú úmrtnosť, ako

porušenia práva žien na život v zmysle čl. 6, a odporučenie štátom preskúmať a novelizovať

legislatívu, ktorá kriminalizuje interrupciu (pozri napr. Záverečné zistenia Výboru pre

ľudské práva Chile, 30. marec 1999, U. N GAOR, Hum. Rts. Comm., 65th Sess., 1740th

mtg. ods. 15, U. N. Doc. CCPR/C79/Add.104, alebo Argentína, 15. november 2000,

U. N. Doc. CCPR/CO/70/ARG, ods. 14 atď.). V roku 2005 išiel Výbor pre ľudské práva

svojou jurisdikciou ešte ďalej, keď vo vzťahu k individuálnej sťažnosti K. L. v. Peru

[Výbor pre ľudské práva, CCPR/C/85/D/1153/2003/(2005) UNHRC 64 (22. november

2006)] konštatoval, že záväzky štátu rešpektovať a zabezpečiť právo stanovené v čl. 7

medzinárodného paktu (podľa čl. 7 medzinárodného paktu nikto nesmie byť mučený alebo

podrobovaný krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Najmä

sa nebude nikto bez svojho slobodného súhlasu podrobovať lekárskym alebo vedeckým

pokusom, pozn.) od neho vyžadujú, aby zaručil prístup ženy k interrupcii v prípadoch, keď

tehotenstvo ohrozuje jej fyzické alebo duševné zdravie vrátane prípadu ťažkého poškodenia

plodu.

3.3 Dohovor o právach dieťaťa

Podľa čl. 1 Dohovoru o právach dieťaťa sa za dieťa považuje každá ľudská bytosť

mladšia ako 18 rokov, ak podľa právneho poriadku, ktorý sa vzťahuje na dieťa, nie je

dospelosť dosiahnutá skôr.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými štátmi

dohovoru, uznávajú, že každé dieťa má prirodzené právo na život, a podľa čl. 6 ods. 2

dohovoru štáty, ktoré sú zmluvnými stranami dohovoru, budú zabezpečovať v maximálnej

miere zachovanie života a rozvoj dieťaťa. Dohovor o právach dieťaťa teda ustanovuje

neodňateľné právo na život a záväzok štátu zabezpečiť prežitie a rozvoj dieťaťa.

V kontexte čl. 1 Dohovoru o právach dieťaťa (definícia dieťaťa) je potrebné vykladať

čl. 6 Dohovoru o právach dieťaťa ako právo narodeného, a nie počatého dieťaťa, aj keď to

Dohovor o právach dieťaťa explicitne nevyjadruje. Vyplýva to však z definície dieťaťa,

podľa ktorej sa za dieťa považuje každá ľudská bytosť, t. j. fyzická osoba schopná

samostatnej ľudskej existencie. Korešponduje to aj s čl. 7 Dohovoru o právach dieťaťa,

podľa ktorého každé dieťa je ihneď po narodení zaregistrované, t. j. za dieťa sa považuje

ľudská bytosť po narodení.

Tento záver neoslabuje/nespochybňuje ani preambula Dohovoru o právach dieťaťa,

podľa ktorej „ako sa uvádza v deklarácii práv dieťaťa, dieťa pre svoju telesnú a duševnú

nezrelosť potrebuje osobitné záruky, starostlivosť a zodpovedajúcu právnu ochranu pred

narodením a po ňom“. Skupina navrhovateľov tohto textu Dohovoru o právach dieťaťa

podčiarkla v osobitnom vyhlásení, že pojem „ľudská bytosť“ sa vzťahuje len na narodené

osoby, čo je v súlade s dlhodobým ponímaním zakotveným vo Všeobecnej deklarácii

ľudských práv. Aj jurisprudencia Výboru pre práva dieťaťa, ktorý interpretuje a monitoruje

dodržiavanie Dohovoru o právach dieťaťa zmluvnými štátmi, taktiež odmieta plodu právo

na život zdôrazňujúc opakovanú obavu o prístup dospievajúcich dievčat k bezpečným

interrupčným službám. Výbor pre práva dieťaťa tiež vyslovil, že bezpečná interrupcia je

súčasťou práva dospievajúcich dievčat na primerané zdravie alebo na základné zdravie

a blahobyt. Vyzval tiež na preskúmanie štátnych praktík podľa existujúcej legislatívy

povoľujúcej interrupcie zo zdravotných dôvodov s cieľom predchádzať nelegálnej

interrupcii a zlepšiť ochranu fyzického a duševného zdravia dievčat. Z uvedeného tiež

vyplýva, že definícia dieťaťa na účely Dohovoru o právach dieťaťa nezahŕňa plod.

V nadväznosti na tento záver možno konštatovať absenciu rozporu posudzovaných/

namietaných právnych predpisov s týmto medzinárodným dohovorom, ktorým je Slovenská

republika viazaná.

3.4 Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien

Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien obsahuje záväzky štátov,

ktoré sú zmluvnými stranami, smerujúce k odstráneniu všetkých foriem diskriminácie žien

založeného na zásade rovnosti a rešpektovaní ľudskej dôstojnosti v jednotlivých oblastiach

spoločenského života, oblasť starostlivosti o zdravie a rodinu nevynímajúc.

Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien sa

štáty, ktoré sú zmluvnými stranami, zaväzujú prijať všetky príslušné opatrenia na

odstránenie diskriminácie žien v oblasti starostlivosti o zdravie, s cieľom zabezpečiť na

základe rovnoprávnosti mužov a žien, prístup k zdravotníckym službám, včítane tých, ktoré

sa vzťahujú na plánovanie rodiny.

Podľa čl. 14 ods. 2 Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien sa

štáty, ktoré sú zmluvnými stranami, zaväzujú zabezpečiť ženám vo vidieckych oblastiach

právo na prístup k primeraným zariadeniam starostlivosti o zdravie, včítane informácií,

poradenstva a služieb v oblasti plánovania rodiny.

Podľa čl. 16 ods. 2 Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien sa

štáty, ktoré sú zmluvnými stranami, zaväzujú zabezpečiť na základe rovnoprávnosti mužov

a žien rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte a čase narodenia ich detí

a mať prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré im umožnia uplatňovať tieto

práva.

Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien je v tejto oblasti

koncipovaný jednak na princípe rovnoprávnosti mužov a žien a jednak na slobodnej voľbe

plánovať svoju rodinu a slobodne sa rozhodnúť o počte a čase narodenia detí bez

akýchkoľvek ďalších podmienok obmedzujúcich toto právo. Pritom je ale potrebné uviesť

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Boso v. Taliansko, rozhodnutie z roku

2002), podľa ktorej legislatívna úprava o prerušení tehotenstva sa dotýka najmä

súkromného života, tehotnej ženy - budúcej matky, pričom prerušenie tehotenstva musí

zohľadňovať predovšetkým jej právo, lebo ona je predovšetkým dotknutá tehotenstvom

a jeho pokračovaním alebo prerušením; práva potenciálneho otca, aj keď manžela, nemožno

vykladať tak široko, aby zahŕňalo aj jeho právo konzultovať s ním túto otázku alebo podať

žalobu v súvislosti s umelým prerušením tehotenstva, ktorému sa jeho manželka hodlá

podrobiť.

Úloha zmluvného štátu Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien

smeruje do premietnutia záväzkov z neho vyplývajúcich do legislatívnych, súdnych,

administratívnych a iných opatrení. Znamená to, že aj tento dohovor poskytuje priestor na

konštatovanie absencie rozporu posudzovaných/namietaných právnych predpisov s týmto

medzinárodným dohovorom, ktorým je Slovenská republika viazaná.

4. Právna úprava umelého prerušenia tehotenstva v iných štátoch a relevantná

judikatúra ústavných súdov

Zákony o interrupcii prijaté väčšinou európskych štátov rešpektujú voľbu žien počas

prvého trimestra tehotenstva a chránia práva žien na život a zdravie počas tehotenstva.

Tento prístup implicitne prisudzuje právam žien väčšiu hodnotu než akémukoľvek nároku

v mene plodu, charakterizovanému či už ako právo alebo ochrana. Zo 46 členských štátov

Rady Európy, 40 z nich dovoľuje žene prerušiť tehotenstvo v prvom trimestri bez

obmedzenia alebo len so symbolickým, resp. formálnym uvedením dôvodu alebo na základe

rozsiahlych terapeutických dôvodov. Prísne obmedzenia interrupcií platia len v malom

počte štátov (Andorra, Írsko, Lichtenštajnsko, Malta, Poľsko a San Marino).

Výrazným posunom v nazeraní na interrupcie prešlo Nemecko. Od rozhodnutia

Spolkového ústavného súdu v Nemecku (BVerfGE, 39, 1 z roku 1975), v ktorom súd

konštatoval protiústavnosť vykonávania interrupcií, sa nová právna úprava o umelom

prerušení tehotenstva účinná od 1. októbra 1995 a novela posunuli v tejto

otázke, vykonanie interrupcie nie je trestné/protiprávne, musí ju vykonať lekár do uplynutia

12. týždňa tehotenstva a tehotná žena sa musí podrobiť povinnej konzultácii najneskoršie tri

dni pred prerušením tehotenstva, pričom sieť konzultačných stredísk zabezpečuje štát.

Posun v nazeraní na interrupcie nastal aj vo Švajčiarsku, keď na základe

uskutočneného referenda v roku 2002 sa Švajčiari vyslovili za „uvoľnenie“ podmienok

ustanovených zákonom z roku 1942 a za zrušenie plošného zákazu umelého prerušenia

tehotenstva. Naproti tomu referendum proti interrupciám, ktoré sa tiež uskutočnilo v roku

2002, ale v Írsku, nebolo úspešné z hľadiska „uvoľnenia“ striktného zákazu interrupcií.

Jednotlivé právne poriadky sa síce na právnom štatúte ľudského plodu nezhodujú, ale

až na niekoľko málo výnimiek pripúšťajú umelé prerušenie tehotenstva aj z iných dôvodov

než len za účelom ochrany života matky. Aj keď nie je v ústavnom práve európskych štátov

(ale aj Kanady a USA) absolútny konsenzus na právnom štatúte nascitura, tento konsenzus

sa javí byť aspoň potiaľ, že nasciturus nie je ani prevažnou väčšinou európskych ani

severoamerických štátov považovaný za subjekt práva, ktorý disponuje absolútnym

subjektívnym právom na život (pozri k tomu napr. Dworkin, R. Life´s Dominion: An

Argument about Abortion and Euthanasia. London: Harper, 1993).

Čo sa týka judikatúry národných ústavných súdov, tieto sa dosiaľ pomerne často

venovali právnemu statusu plodu v kontexte zákonov o prístupe k interrupciám.

Navrhovatelia sa síce odvolávajú na porovnávacie právo a judikatúru niektorých ústavných

súdov (Nemecko, Poľsko, Španielsko), z ktorého má vyplývať údajný európsky konsenzus

o relatívne striktnom prístupe k právnej úprave umelého prerušenia tehotenstva, avšak

takáto argumentácia nie je prijateľná z viacerých dôvodov. Na jednej strane je pravdou, že

právo na život patrí k základným právam, ktoré sú ústavne garantované naprieč celou

euroatlantickou civilizáciou. Obsah tohto základného práva sa však v jednotlivých štátoch

značne líši. Okrem početne malej skupiny štátov, kde usmrtenie nascitura patrí

k najzávažnejším trestným činom a prerušenie tehotenstva sa prakticky nepripúšťa (Írsko

alebo Malta), existujú naopak štáty, kde prerušenie tehotenstva nie je upravené trestným

právom vôbec, je zákonom garantované vo veľmi širokej miere a je dokonca uhrádzané

zdravotným poistením (typicky Švédsko). Divergencie medzi ústavnými systémami

potvrdzuje i to, že kým v niektorých európskych štátoch je ústavne chránené právo nascitura

na život (napr. .3.3 írskej ), v iných je ústavne chránené právo ženy na umelé

prerušenie tehotenstva (pozri slovinskej ).

Oproti navrhovateľmi označeným štátom, v ktorých ústavné súdy dospeli k záveru,

že prerušenie tehotenstva na žiadosť ženy bez akýchkoľvek obmedzení je protiústavné,

možno uviesť celý rad štátov, kde ústavné súdy nenachádzali ani na veľmi široko

koncipovanej úprave prerušenia tehotenstva (úprave obdobnej tej slovenskej) ústavný

problém (napr. Rakúsko, Holandsko alebo Francúzsko). Rakúsky aj holandský ústavný súd

zamietli podnet týkajúci sa „práv plodu“ na zmenu národnej legislatívy, ktorá liberalizovala

prístup k interrupciám, tvrdiac okrem iného, že čl. 2 dohovoru by vôbec nemal byť

uplatňovaný s cieľom ochraňovať nenarodeného. Francúzska ústavná rada v roku 1975

potvrdila francúzsky interrupčný zákon s tým, že plod nie je dieťa oprávnené podľa

francúzskej . Spolkový ústavný súd v Nemecku síce rozhodol, že interrupcia by mala

zostať technicky nelegálnou, zároveň však špecifikoval, že ak si tehotná žena zvolí

interrupciu po tom, čo navštívila odborného poradcu, nemala by byť trestne stíhaná.

Spolkový ústavný súd v Nemecku uznal práva tehotnej ženy vrátane práva na slobodný

rozvoj jej osobnosti a na telesnú integritu a život a ochranu jej dôstojnosti. V spojení s touto

judikatúrou Spolkového ústavného súdu v Nemecku je aj pomerne prísna právna úprava

o interrupciách flexibilná a práva plodu podriaďuje v zásade právam tehotnej ženy.

V niektorých štátoch ústavné či obdobné súdy dospeli k záveru o zákaze štátu

ingerovať legislatívou do právnej úpravy interrupcií v priebehu prvých dvoch trimestrov

tehotenstva, pričom tento zákaz v daných právnych poriadkoch vyplýva z práva ženy na

ochranu súkromia (USA a Kanada). Napríklad v USA na základe rozhodnutia Najvyššieho

súdu Roe v. Wade 410 U. S. 113 (1973), ako bolo potvrdené, aj keď čiastočne

modifikované rozhodnutím Planned Parenthood of Southearn PA. v. Casey, 505 U. S. 833

(1992), sa ústavné právo tehotnej ženy na ochranu súkromia premieta v práve ženy ukončiť

svoje tehotenstvo bez nadbytočnej štátnej ingerencie, a to až do okamihu životaschopnosti

plodu (teda do konca druhého trimestra tehotenstva). V mnohých európskych štátoch úprava

prerušenia tehotenstva, ktorá je obdobná slovenskej úprave, nevyvolala žiadne ústavné

otázky (napr. škandinávske štáty, Holandsko alebo Česká republika).

Vzhľadom na diferencovanú právnu úpravu interrupcií, ako aj ústavný rozsah

garancií práva na život a práva na ochranu súkromia argumentácia porovnávaním právnych

úprav a ústavným právom má viac-menej podpornú argumentačnú hodnotu.

B. Závery ústavného súdu k ústavnosti napadnutých ustanovení

zákona o umelom prerušení tehotenstva

1. Východiskovou tézou navrhovateľov je tvrdenie, že počas prvých 12 týždňov

existencie tehotenstva ľudský život nepožíva žiadnu právnu ochranu. Ak by to tak bolo,

zákonodarca by s ohľadom na znenie druhej vety skutočne vytvoril

protiústavnú situáciu.

Pri posudzovaní tejto námietky navrhovateľov treba v prvom rade vziať do úvahy

skutočnosť, že imperatív ochrany nenarodeného ľudského života vyjadrený v čl. 15 ods. 1

druhej vete treba chápať v kontexte celého právneho poriadku Slovenskej republiky

a nielen zákona o umelom prerušení tehotenstva. Inak povedané, napĺňanie tejto úlohy

zákonodarcu treba posudzovať aj z hľadiska právnej ochrany nenarodeného ľudského života

garantovaného inými právnymi predpismi.

Z analýzy právneho poriadku Slovenskej republiky vyplýva, že ochranu

nenarodenému ľudskému životu zabezpečuje predovšetkým prostredníctvom ochrany

tehotnej ženy. V tomto kontexte možno spomenúť najmä ochranu tehotnej ženy (matky)

v pracovnoprávnych vzťahoch. Z viacerých ustanovení smerujúcich

k ochrane tehotnej ženy [pozri napr. § 55 ods. 2 písm. b) a f), § 87 ods. 3, § 98 ods. 3

písm. d), § 161 až § 164] stačí pripomenúť napr. ustanovenie § 161 ods. 2 prvá veta

, podľa ktorého tehotná žena nesmie byť zamestnávaná prácami, ktoré

podľa lekárskeho posudku ohrozujú jej tehotenstvo zo zdravotných príčin spočívajúcich

v jej osobe. Je bez akýchkoľvek diskusií, že takáto ochrana tehotnej ženy predstavuje

zároveň ochranu plodu, pričom zákonodarca v danom prípade túto právnu ochranu časovo

nediferencuje na určité štádium tehotenstva. Obdobne trestné právo poskytuje ochranu

života plodu po celú dobu tehotenstva (pozri až 152 ), hoci tak často

činí tiež „len“ prostredníctvom ochrany života a zdravia matky [§ 139 ods. 1 písm. b)

v spojení napr. s ustanovením ,

alebo ].

Z hľadiska priamej ochrany plodu možno pripomenúť občianskoprávnu úpravu,

podľa ktorej je nasciturus plne chránený, a to ex tunc, aj keď v tomto prípade je ochrana

podmienená tým, že sa narodí živý (ustanovenie § 7 ods. 1 Občianskeho zákona vyjadrujúce

klasickú rímskoprávnu maximu Nasciturus pro iam nato habetur). Majetkové práva

nascitura sú taktiež nesporne chránené príslušnými ustanoveniami (napr.

), aj keď opäť „len“ pod podmienkou, že sa dieťa narodí živé

a právo k veci v skutočnosti získa. To ale nič nemení na skutočnosti, že aj uvedené

ustanovenia a možno považovať za napĺňanie

imperatívu vyjadreného v druhej vete .

Na základe uvedených príkladov, ktoré nie sú zďaleka vyčerpávajúce, možno

konštatovať, že tvrdenie navrhovateľov, podľa ktorého nenarodený ľudský život počas

prvých 12 týždňov existencie tehotenstva nepožíva žiadnu právnu ochranu, nie je pravdivé.

2. Jediným problémom ústavnoprávnej kvality tak zostáva ochrana nenarodeného

ľudského života proti vlastnej matke. Na základe zákona o umelom prerušení tehotenstva

možno vykonať umelé prerušenie tehotenstva v priebehu prvých 12 týždňov bez

preukázania konkrétneho dôvodu, len na základe žiadosti ženy. Navrhovatelia to vidia ako

protiústavné, keď tvrdia, že sa tak umožňuje interrupcia bez toho, aby žena „musela

preukázať ohrozenie iného ústavného práva“. S tým ústavný súd nesúhlasí, a z nižšie

uvedených dôvodov uvádza, že rozhodnutie o tom, či treba do právneho poriadku zakotviť

v určitej obmedzenej lehote možnosť umelého prerušenia tehotenstva na žiadosť tehotnej

ženy, je výlučne na zákonodarcovi, ktorý je ale pri svojom rozhodovaní, ako to bude nižšie

uvedené, obmedzený požiadavkami, ktoré na neho kladie .

Ústavný súd sa predovšetkým plne stotožňuje s názorom, že „život plodu je vnútorne

spojený a nemôže byť izolovaný od života tehotnej ženy“ (pozri stanovisko Európskej

komisie na ochranu ľudských práv, X. v. the United Kingdom, rozhodnuté 13. mája 1980,

DR 19, 244 s.). To, že zákonodarca pristupuje k sociálnemu vzťahu medzi tehotnou ženou

a nenarodeným dieťaťom špecifickým spôsobom, je aj preto plne opodstatnené a v súlade

s (porovnaj , podľa ktorého sa okrem

iného žene v tehotenstve zaručuje osobitná starostlivosť).

Zákonom o umelom prerušení tehotenstva, ktorého ústavnosť navrhovatelia

spochybňujú, sa zákonodarca snaží vysporiadať na jednej strane s ústavným imperatívom

v druhej vety a na strane druhej so základným právom tehotnej ženy na

rozhodovanie o sebe samej, ktorá vyplýva zo základného práva podľa

a taktiež podľa a 2 v interpretačných implikáciách uvedených vyššie

(pozri časť A.2). Pokiaľ z tohto vyvažovania bude zákonodarcom vyvodený záver, že

tehotná žena má právo bez nadbytočnej reštrikcie zo strany štátu požiadať o umelé

prerušenie tehotenstva v priebehu určitej fázy tehotenstva, pričom v ďalších týždňoch až na

niekoľko striktne vymedzených výnimiek už bude integrita plodu prísne chránená tiež voči

samotnej matke (nie však prostriedkami trestného práva - pozri nižšie), nie je tento záver

sám osebe ústavne spochybniteľný podľa názoru ústavného súdu ako nedodržanie

ústavného imperatívu daného v druhej vety , avšak len za podmienky, že

sa zákonodarca pritom nedopustí neprípustného excesu.

3. Ústavný súd sa predovšetkým nemôže stotožniť s tvrdením navrhovateľov, že

zákon o umelom prerušení tehotenstva neposkytuje nenarodenému ľudskému životu

v priebehu prvých 12 týždňov jeho vývoja žiadnu ochranu proti matke. Zákon totiž

prednostne ustanovuje mechanizmus (procedúru), na základe ktorého môže byť prerušenie

tehotenstva vykonané, pričom v rámci tohto mechanizmu sa pamätá tiež na záujmy

nenarodeného ľudského života. Z analýzy právnej úpravy obsiahnutej v zákone o umelom

prerušení tehotenstva vyplýva, že mechanizmus vyjadrený najmä v § 7 tohto zákona pôsobí

aj proti neuváženému a skratovému rozhodnutiu ženy o umelom prerušení tehotenstva.

Tento mechanizmus spočíva v štyroch následných krokoch nevyhnutných na to, aby jej bolo

umelo prerušené tehotenstvo. Žena musí najprv o umelé prerušenie tehotenstva písomne

požiadať. Následne sa podrobí lekárskemu vyšetreniu a absolvuje pohovor s lekárom,

súčasťou ktorého musí byť aj poučenie „o možných zdravotných dôsledkoch umelého

prerušenia tehotenstva“. Toto poučenie je nesporne podávané aj s cieľom pôsobiť na

tehotnú ženu, aby zvážila, či neodstúpi od svojho zámeru vykonať zákrok, čím sa zaisťuje

nielen ochrana zdravia ženy, ale (aj keď to citovaná časť § 7 zákona o umelom prerušení

tehotenstva výslovne neuvádza) tiež ochrana nenarodeného ľudského života. Lekár je

pritom zrejme najvhodnejšou osobou na realizáciu ochrany nenarodeného ľudského života

a pre ingerenciu v unikátnom vzťahu medzi nasciturom a jeho matkou aj s ohľadom na text

Hippokratovej prísahy, ktorú lekári tradične po tisícročia skladajú a ktorá zosobňuje

základný medicínsky etický kódex, pričom z nej zjavne vyplýva zásadný etický nesúhlas

lekárskeho stavu s prerušením tehotenstva. Po pohovore s lekárom musí žena trvať na

zákroku (§ 7) a následne uhradiť poplatok v zmysle § 11 zákona o umelom prerušení

tehotenstva. Platná úprava teda zaručuje, že vôľa ženy preváži nad ochranou nenarodeného

ľudského života až po zrelej úvahe opierajúcej sa aj o relevantné medicínske informácie

sprostredkované v prístupnej forme.

Navyše z ustanovenia § 11 zákona o umelom prerušení tehotenstva, ktorého

ústavnosť navrhovatelia taktiež spochybňujú, možno vyvodiť, že prerušenie tehotenstva

podľa § 4 tohto zákona nie je zdravotným zákrokom, ale naopak za tento zákrok sa vyberá

úhrada, čím sa domáca úprava líši od tých štátov, kde sú náklady prerušenia tehotenstva

hradené zo zdravotného poistenia.

Ústavný súd považoval tiež za potrebné pripomenúť, že domáce trestné právo už

takmer šesťdesiat rokov rozlišuje unikátny vzťah nascitura a jeho matky a nechráni plod

proti matke ani vtedy, pokiaľ by táto svoje tehotenstvo sama umelo prerušila alebo

požiadala o to iného, alebo mu to dovolila (dnes ). Už samotné toto

ustanovenie, ktorého ústavnosť nebola v priebehu konania pred ústavným súdom nikým

spochybnená, je len ďalším argumentom k záveru, že druhú vetu

nemožno chápať ako zakladajúcu absolútne subjektívne právo pôsobiace erga omnes.

4. Protiústavnosť zákona o umelom prerušení tehotenstva nie je daná ani tým, že

právny režim nenarodeného ľudského života je rozdielny v závislosti na štádiu tehotenstva.

Z ústavného imperatívu zakladajúceho zákonodarcovu povinnosť ochrany ľudského života

pred narodením neplynie záver, že by právna ochrana plodu voči matke musela byť totožná

v každej jednotlivej fáze prenatálneho vývoja (obdobne taktiež Drgonec, J.

Slovenskej republiky. Komentár. Šamorín:Heuréka, 2004. 113 s.). Naopak aj z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (najmä Vo v. Francúzsko) možno vyvodiť minimálny

európsky konsenzus spočívajúci vo východisku, podľa ktorého má byť nenarodený ľudský

život chránený počas tehotenstva s intenzitou rastúcou postupne od počatia po narodenie.

Z už uvedeného vyplýva, že na tomto východisku sú založené aj kľúčové rozhodnutia

Najvyššieho súdu USA Roe v. Wade 410 U. S. 113 (1973) a Planned Parenthood of

Southearn PA. v. Casey, 505 U. S. 833 (1992).

Priebeh tehotenstva a vzťah medzi plodom a matkou možno najlepšie

charakterizovať ako jednotu v dualite, keď v prvej fáze tehotenstva prevažuje skôr jednota

matky a plodu, zatiaľ čo vo fázach neskorších je viac zdôraznená dualita matky a plodu.

Rozlišovanie medzi jednotlivými fázami prenatálneho vývoja, čo sa týka možnosti umelo

prerušiť tehotenstvo, je opodstatnené tiež pohľadom na európske právne poriadky, a to

nielen na tie, ktoré umožňujú obdobne ako Slovenská republika prerušenie tehotenstva na

žiadosť (napr. škandinávske štáty, Holandsko, Francúzsko, Rakúsko, Česká republika), ale

aj tie, ktoré sa vyznačujú veľmi prísnymi podmienkami na výkon prerušenia tehotenstva

(napr. Poľsko, čo sa týka prerušenia tehotenstva zo zdravotných, eugenických či právnych

dôvodov, ktoré je prípustné taktiež iba v určitej prvej fáze tehotenstva) [k tomu viac A.4].

Výber dvanástich týždňov ako limit na vykonanie prerušenia tehotenstva na žiadosť

matky nemožno považovať podľa názoru ústavného súdu ani za svojvoľný. Táto lehota sa

odvíja od vytvárania senzibility plodu a je v súlade s prevažujúcou európskou praxou

relevantného zákonodarstva štátov umožňujúcich prerušenie tehotenstva na žiadosť

(eventuálne na základe sociálnej indikácie), ktorá sa obvykle pohybuje medzi 10. až

15. týždňom trvania tehotenstva. Ústavný súd súčasne vychádza z toho, že lehotu 12

týždňov je nutné považovať za dobu, ktorá so zreteľom na reálnu možnosť zistenia samotnej

existencie tehotenstva poskytuje matke rozumnú možnosť na zváženie možnosti prerušenia

tehotenstva a pre jeho eventuálnu realizáciu. Ak by mala byť táto lehota podstatne kratšia,

nemusel by byť splnený účel (cieľ) zákona, ktorým je dať možnosť žene rozhodnúť

o svojom materstve. Ak by bola lehota naopak podstatne dlhšia (napr. prvé dva trimestre

tehotenstva), mohla by sa dostať do rozporu s ústavným imperatívom čl. 15 ods. 1 druhej

vety , hlavne ohľadom proporcionality danej úpravy vo vzťahu k ústavnej hodnote

ochrany nenarodeného ľudského života. Ústavný súd nanajvýš opätovne zdôrazňuje, že

orgánom povolaným určiť príslušnú maximálnu lehotu na vykonanie prerušenia tehotenstva

je zákonodarca, pričom ústavný súd preskúmava (a nič iného optikou ústavného imperatívu

vyjadrujúceho ústavnú hodnotu ani preskúmavať nemôže) iba prípadný exces pri úvahe

zákonodarcu, nie však to, či je daná lehota v optimálnom súlade s aktuálnym stavom

poznania lekárskej vedy.

5. Navrhovatelia vo svojom návrhu argumentujú tiež históriou vzniku Listiny

základných práv a slobôd. Podľa navrhovateľov história vzniku Listiny základných práv

a slobôd, ktorej bol v roku 1992 doslovne prevzatý do Slovenskej

republiky, sama odpovedá na kľúčovú otázku prípustnosti umelého prerušenia tehotenstva

negatívne, keď toto ustanovenie bolo prijaté s cieľom chrániť život od počatia.

Navrhovatelia sa v tomto bode odvolávajú na stanoviská niekoľkých poslancov Federálneho

zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky pri rokovaní o návrhu listiny.

K tomu ústavný súd podotýka, že argument zámerom historického ústavodarcu (metóda

historického výkladu) má pri výklade len subsidiárne miesto. Podstatné nie je to, čo

jednotliví členovia ústavodarného zboru určitým ústavným ustanovením zamýšľali, ale to,

aký text po prebiehajúcej diskusii prijali. Zastupiteľské zbory (ústavodarne orgány) sú

tvorené desiatkami či stovkami osôb, pričom určitý subjektívny názor člena či členov

zastupiteľského zboru nemožno identifikovať s objektívnym zmyslom zákona. Ostatne

práve z dôvodov kolektívnej povahy zastupiteľského zboru je samotný pojem zámer

zákonodarcu alebo ústavodarcu fikciou, s ktorou treba, a to hlavne v prípade súdneho

prieskumu ústavnosti, zachádzať veľmi opatrne. Zároveň ústavný súd považoval za

potrebné zdôrazniť, že podrobná analýza dotknutej rozpravy vo Federálnom zhromaždení

Českej a Slovenskej Federatívnej republiky môže viesť aj k iným záverom, aké formulovali

k „úmyslu ústavodarcu“ pretaveného do dikcie čl. 6 ods. 1 listiny navrhovatelia.

Historická metóda výkladu Listiny základných práv a slobôd má menší význam tiež

preto, že k listine neexistuje žiadna detailná dôvodová správa, ktorá je pritom v európskych

štátoch, čo sa týka obdobných dokumentov, obvyklá (z nedávno prijatých ústavných

dokumentov napr. Poľsko). Žiadna taká podrobná správa neexistuje ani v súvislosti

s analogickým ustanovením . Taktiež preto prijatie identického

ústavného textu „slovenským ústavodarcom“ nemôže znamenať, že „slovenský

ústavodarca“ sa súčasne stotožnil s názormi niekoľkých členov ústavodarného zboru -

Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky. Z toho vyplýva, že

pre výklad sú podstatné nie subjektívne názory niektorých

navrhovateľom citovaných poslancov ústavodarného orgánu Českej a Slovenskej

Federatívnej republiky prednesené pred viac ako 16-imi rokmi, ale objektívny význam

samotného ústavného textu. Preto ústavný súd neakceptoval ani túto námietku

navrhovateľov.

6. Na základe všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že napadnuté

ustanovenia zákona o umelom prerušení tehotenstva nie sú v nesúlade s označenými

článkami .

III.

Posudzovanie ústavnosti napadnutých ustanovení vyhlášky

Navrhovatelia svojím návrhom namietajú aj nesúlad § 4, § 5 ods. 2 a 3 a § 9 vyhlášky

s a 4 a tiež nesúlad vyhlášky s v spojení s

a s a zákona o umelom prerušení tehotenstva.

1. Ústavný súd opierajúc sa o svoje doterajšie závery konštatoval, že namietané

ustanovenia § 4, § 5 ods. 2 a 3 a § 9 vyhlášky vykonávajú tie ustanovenia zákona o umelom

prerušení tehotenstva, ktorých protiústavnosť ústavný súd z už uvedených dôvodov nezistil.

So zreteľom na to, že tieto ustanovenia nejdú ani nad rámec zákona (praeter legem), ani nie

sú v rozpore so zákonom (contra legem) - a navrhovatelia to inak ani netvrdia – preto nebol

dôvod na to, aby ústavný súd vyslovil protiústavnosť týchto ustanovení vyhlášky.

2. Napadnuté ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky umožňuje z genetických dôvodov

umelo prerušiť tehotenstvo do 24 týždňov jeho trvania. Zákon o umelom prerušení

tehotenstva však v ustanovení § 4 umožňuje prerušiť tehotenstvo len do 12. týždňa jeho

trvania. Podľa navrhovateľov zákonné splnomocnenie v § 12 zákona o umelom prerušení

tehotenstva presne vymedzuje obsah, ktorý má upravovať podzákonný právny predpis

určený na jeho vykonanie, neumožňuje však vyhláškou predĺžiť zákonnú lehotu 12 týždňov,

ktorá je podmienkou toho, aby interrupcia bola vykonaná v súlade so zákonom o umelom

prerušení tehotenstva.

3. Zákon rozlišuje dva druhy umelého prerušenia tehotenstva, a to na žiadosť tehotnej

ženy podľa § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva a zo zdravotných dôvodov podľa

§ 5 zákona o umelom prerušení tehotenstva, pričom v rámci druhého dôvodu je ďalej

rozlíšené prerušenie tehotenstva z dôvodu ohrozenia života tehotnej ženy, z dôvodu

ohrozenia jej zdravia alebo zdravého vývoja plodu, alebo ak ide o geneticky chybný vývoj

plodu. Tým zákon o umelom prerušení tehotenstva zakotvuje súčasne dva samostatné

právne režimy úpravy prerušenia tehotenstva a v rámci druhého režimu podľa § 5 zákona

ďalej tri relatívne samostatné dôvody (indikáciu ohrozenia života tehotnej ženy, indikáciu

zdravotnú a indikáciu genetickú). So zreteľom na text zákona o umelom prerušení

tehotenstva podmienka tehotenstva nepresahujúceho 12 týždňov v zmysle ustanovenia § 4

zákona sa vzťahuje iba na prerušenie tehotenstva na žiadosť ženy, nie však na prerušenie

tehotenstva zo zdravotných dôvodov uvedených v ustanovení § 5 zákona. Zákon o umelom

prerušení tehotenstva teda prerušenie tehotenstva zo zdravotných dôvodov na rozdiel od

prerušenia tehotenstva na žiadosť ženy neobmedzuje žiadnou lehotou. Robí tak iba

vyhláška, ktorá v ustanovení § 2 určuje lehotu na prerušenie tehotenstva zo zdravotných

dôvodov na 12 týždňov jeho trvania (§ 2 ods. 1) kedykoľvek v priebehu trvania tehotenstva,

ak je ohrozený život ženy alebo ak sa zistilo, že plod nie je schopný života alebo že je ťažko

poškodený (odsek 2), eventuálne z genetických dôvodov do 24 týždňov (odsek 3).

Nemožno teda hovoriť o tom, že by vyhláška contra legem predlžovala zákonnú 12-

týždňovú lehotu na prerušenie tehotenstva z genetických dôvodov, lebo zákonná 12-

týždňová lehota sa na prerušenie tehotenstva podľa § 5 zákona o umelom prerušení

tehotenstva nevzťahuje. Základnou otázkou, ktorú musí ústavný súd vyriešiť, preto nie je to,

či (nie) je vyhláška contra legem, ale to, či vyhláška tým, že v napadnutom § 2 ods. 3

stanovuje lehotu 24 týždňov, nie je praeter legem, teda či sa vyhláška v tomto ustanovení

nepohybuje mimo rámec, ktorý jej stanovuje zákon.

4. Podľa ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov

a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to

splnomocnené zákonom.

Ústavný súd už citovaný článok interpretoval, keď uviedol, že „vláda ani

ministerstvá a iné orgány štátnej správy nemôžu vydať všeobecne záväzný právny predpis

upravujúci spoločenské vzťahy, ktoré národná rada neupravila zákonom. Všeobecne

záväzným právnym predpisom orgánu výkonnej moci nemožno upraviť spoločenský vzťah

vo väčšom rozsahu, než ustanovuje zákon, ani spôsobom odporujúcim zákonu“

().

Nad rámec citovaného ústavný súd zdôraznil, že zo základných ústavných princípov

i konkrétnych ustanovení obsahujúcich odkazy na zákonnú úpravu možno vyvodiť,

že všetky základné spoločenské vzťahy, ktoré nie sú upravené priamo v ústave, musia byť

upravené zákonom. Vyplýva to najmä z demokratického charakteru tvorby práva a poňatia

princípu deľby moci medzi zákonodarnou a výkonnou mocou v Slovenskej republike.

Súčasne sa tým chráni jednotlivec pred ľubovôľou verejnej moci (k tomu porovnaj najmä

).

Zo zákona musí byť jasný obsah, účel a rozsah pôsobenia orgánov výkonnej moci.

Rozsah minimálneho zákonného základu nemožno stanoviť vo všeobecnej rovine, tento

totiž bude vždy vykazovať odlišnosti podľa predmetu právnej úpravy. Do akej miery

zákonodarca túto oblasť minimálneho zákonného základu využije, závisí hlavne na tom, ako

posúdi jej potrebnosť, pričom táto hranica je premenná. Je nutné pritom pamätať na účel

a zmysel vydávania aktov exekutívy. Do ich sféry patria predovšetkým veci, ktoré

zákonodarca vzhliadol nepodstatnými z hľadiska zákonnej formy, a preto ich priamo

neupravil, ale ktorých právna úprava, hoci druhotnou normou delegovaného orgánu, je však

napriek tomu nutná alebo aspoň vhodná, či účelná. V neposlednom rade ide taktiež o veci

nepredvídateľné vo chvíli prijatia zákona, teda o veci, ktoré môžu podliehať zmenám, ale

rovnako podrobnosti hlavne technického či vysoko expertného charakteru a pod.

5. Podľa ustanovenia § 12 zákona o umelom prerušení tehotenstva, ktoré je

východiskom napadnutého ustanovenia vyhlášky „Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej

(...) republiky vydá všeobecne záväzný právny predpis, ktorým podrobnejšie upraví

podmienky pre umelé prerušenie tehotenstva, postup pri prejednávaní umelého prerušenia

tehotenstva a výšku príplatku a podmienky jeho platenia. (...)“

Základnou otázkou v situácii, keď zákon o umelom prerušení tehotenstva nestanovil

pre žiadnu z indikácií podľa § 5 vyhlášky lehotu na uskutočnenie umelého prerušenia

tehotenstva, je teda to, či stanovenie lehoty na umelé prerušenie tehotenstva na základe

genetickej indikácie v dĺžke 24 týždňov je praeter legem s ohľadom na text zákona

a citované zákonné splnomocnenie. Zákonným základom na stanovenie tejto lehoty môže

byť s ohľadom na text citovaného § 12 zákona o umelom prerušení tehotenstva len úloha

ministerstva zdravotníctva podrobnejšie upraviť podmienky na umelé prerušenie

tehotenstva. Kľúčovou otázkou v zmysle už uvedeného je teda to, či stanovenie lehoty musí

alebo nemusí byť upravené zákonodarcom, t. j. zákonom. Pri kladnej odpovedi na túto

otázku by bol daný dôvod na zrušenie napadnutého ustanovenia vyhlášky, čím by súčasne

so zreteľom na mlčanie zákona vznikla medzera v zákone vo vzťahu k lehote na

uskutočnenie umelého prerušenia tehotenstva z genetických dôvodov.

6. Stanovenie lehoty na vykonanie prerušenia tehotenstva z genetických dôvodov

nesporne nemožno v zmysle uvedených úvah označiť za vec, ktorú zákonodarca považoval

za nepodstatnú z hľadiska zákonnej formy, a preto ju priamo neupravil. Podľa ústavného

súdu nejde ani o vec, ktorá nie je celkom predvídateľná v dobe prijatia zákona, ktorá by

spočívala iba na expertnej úvahe ministerstva. Nemožno argumentovať ani tým, že

zákonodarca, pokiaľ lehotu na prerušenie tehotenstva podľa ustanovenia § 5 zákona

o umelom prerušení tehotenstva neupravil, súčasne rozhodol, že bližšie stanovenie tejto

lehoty je vecou expertnej úvahy ministerstva. Takéto rozhodnutie, aj keby ju snáď

zákonodarca skutočne chcel urobiť, je totiž mimo jeho právomoci. Lehota na vykonanie

prerušenia tehotenstva totiž predstavuje podľa názoru ústavného súdu natoľko podstatnú

otázku zákonnej úpravy, ktorá musí byť upravená iba zákonom, a preto je úprava

podzákonnou normou vylúčená. To napokon vyplýva tiež z výkladu ustanovenia čl. 13

ods. 2 , lebo určením lehoty na vykonanie prerušenia tehotenstva z genetických

dôvodov sa obmedzuje základné právo ženy na súkromie a na ochranu jej psychického

zdravia, a to na základe vyvažovania s ústavnou hodnotou podľa čl. 15 ods. 1 druhej vety

. Vyvažovanie tohoto typu musí byť vykonané zákonodarcom (zákonom), a nie

exekutívou.

7. Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie § 2 ods. 3

napadnutej vyhlášky vybočilo z medzí zákona, lebo ministerstvo nevydalo v tomto

ustanovení vyhlášku v rámci medzí ustanovených zákonom a na základe splnomocnenia

§ 12 zákona o umelom prerušení tehotenstva. Pre poriadok ústavný súd taktiež zdôrazňuje,

že svojím nálezom nijako nespochybňuje genetický dôvod prerušenia tehotenstva, jeho

ústavnosť ani samotný návrh, a navyše dodáva, že na opodstatnenosti prerušenia tehotenstva

z tohto dôvodu existuje celkom prevažujúci európsky konsenzus. Pri stanovení lehoty na

prerušenie tehotenstva z genetického dôvodu zákonodarca musí vychádzať

z najmodernejších medicínskych poznatkov a súčasne rešpektovať ústavné princípy

a hodnoty v zhode so závermi uvedenými v tomto náleze.

IV.

Z dôvodov uvedených v častiach II a III tohto nálezu ústavný súd rozhodol tak, ako

to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca

ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej

republiky č. v znení , ktorou sa vykonáva zákon

Slovenskej národnej rady č. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona

č. , účinnosť.

Ak Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky neuvedie ustanovenie § 2 ods. 3

vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č.

v znení , ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady

č. o umelom prerušení tehotenstva v znení , do súladu

s , stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu

v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

Podľa sa k rozhodnutiu pripájajú odlišné

stanoviská sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa a Rudolfa

Tkáčika.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. decembra 2007