Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 72 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (77)PL. ÚS 12/01
PDF · 973.9 KB
No categories available
PL. ÚS 12/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
PL. ÚS 12/01-297
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 4. decembra 2007 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka,
Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu
skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. D. L.,
poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, na začatie konania podľa čl. 125 písm. a) a
b) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 4, § 6, § 7, § 8, § 10 a § 11 zákona Slovenskej
národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991
Zb. s čl. 15 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, o súlade § 4, § 5 ods. 2 a 3 a § 9
vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 74/1986 Zb.
v znení zákona č. 98/1995 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady
č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva, s čl. 15 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky a o súlade § 2 ods. 3 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva č. 74/1986 Zb. v znení
zákona č. 98/1995 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb.
o umelom prerušení tehotenstva, s čl. 123 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a s § 4 a § 12 zákona Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom
prerušení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb., za účasti Národnej rady Slovenskej
republiky, zastúpenej JUDr. M. A., Z., a Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky,
zastúpeného MUDr. I. V., ministrom zdravotníctva Slovenskej republiky, takto
rozhodol:
1. Ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej
socialistickej republiky č. 74/1986 Zb. v znení zákona č. 98/1995 Z. z., ktorou sa vykonáva
zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení
zákona č. 419/1991 Zb., n i e j e v s ú l a d e s čl. 123 v spojení s čl. 2 ods. 2
2. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Predmet konania
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol doručený
návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“
alebo „navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a b) Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“)
- o súlade § 4, § 6, § 7, § 8, § 10 a § 11 zákona č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení
tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb. (ďalej len „zákon o umelom prerušení
tehotenstva“ alebo „zákon“) s čl. 15 ods. 1 a ústavy,
- o súlade § 4, § 5 ods. 2 a 3 a § 9 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej
socialistickej republiky č. 74/1986 Zb. v znení vyhlášky č. 98/1995 Z. z., ktorou sa
vykonáva zákon o umelom prerušení tehotenstva (ďalej len „vyhláška“), s čl. 15
ods. 1 a 4 ústavy, a
- o súlade § 2 ods. 3 vyhlášky s čl. 123 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a s § 4 a § 12
zákona o umelom prerušení tehotenstva.
2. Napadnuté ustanovenia zákona o umelom prerušení tehotenstva znejú:
„Podmienky pre umelé prerušenie tehotenstva
§ 4
Žene sa umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo
nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody.
§ 6
(1) Žene, ktorá nedovŕšila šestnásť rokov, možno umelo prerušiť tehotenstvo podľa
§ 4 so súhlasom zákonného zástupcu, prípadne toho, komu bola zverená do výchovy.
(2) Ak bolo podľa § 4 umelo prerušené tehotenstvo žene vo veku od šestnásť do
osemnásť rokov, vyrozumie sa o tom zdravotnícke zariadenie jej zákonného zástupcu.
Postup pri prejednávaní umelého prerušenia tehotenstva
§ 7
Žena písomne požiada o umelé prerušenie tehotenstva ženského lekára
zdravotníckeho zariadenia príslušného podľa miesta jej trvalého pobytu alebo miesta
pracoviska alebo školy. Lekár je povinný poučiť ženu o možných zdravotných dôsledkoch
umelého prerušenia tehotenstva aj o spôsoboch používania antikoncepčných metód
a prostriedkov. Ak žena na umelom prerušení tehotenstva trvá, a ak zistí lekár, že sú splnené
podmienky pre jeho výkon, určí zdravotnícke zariadenie, kde sa výkon urobí.
§ 8
(1) Ak lekár nezistí podmienky pre umelé prerušenie tehotenstva (§ 4 a 5), môže žena
do troch dní písomne požiadať o preskúmanie jeho záveru riaditeľa zdravotníckeho
zariadenia, ktorý túto žiadosť preskúma najneskoršie do dvoch dní od jej doručenia. Na
preskúmanie žiadosti si riaditeľ zdravotníckeho zariadenia prizve dvoch ďalších lekárov
z odboru gynekológie a pôrodníctva, prípadne aj lekára z iného odboru. Ak zistí, že
podmienky pre umelé prerušenie tehotenstva sú splnené, oznámi žene, že v ktorom
zdravotníckom zariadení sa umelé prerušenie tehotenstva vykoná.
(2) Ak riaditeľ zdravotníckeho zariadenia nezistí podmienky pre umelé prerušenie
tehotenstva, oznámi žene písomne výsledok preskúmania, ktorý je konečný.
§ 10
Umelé prerušenie tehotenstva cudzinkám
Umelé prerušenie tehotenstva podľa § 4 sa nevykoná cudzinkám, ktoré sa
v Slovenskej socialistickej republike zdržiavajú len prechodne.
§ 11
(1) Za umelé prerušenie tehotenstva vykonaného podľa § 4 uhradí žena v prípadoch
ustanovených všeobecne záväzným právnym predpisom zdravotníckemu zariadeniu
príplatok.
(2) Úhradu za umelé prerušenie tehotenstva cudzinkám upravuje osobitný predpis.
§ 12
Splnomocnenie
Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej (...) republiky vydá všeobecne záväzný právny
predpis, ktorým podrobnejšie upraví podmienky pre umelé prerušenie tehotenstva, postup
pri prejednávaní umelého prerušenia tehotenstva a výšku príplatku a podmienky jeho
platenia. Tento predpis tiež upraví okruh cudziniek, ktorým možno umelé prerušenie
tehotenstva vykonať za úhradu.“
3. Napadnuté ustanovenia vyhlášky znejú nasledovne:
„Umelé prerušenie tehotenstva zo zdravotných dôvodov
§ 2
Z genetických dôvodov možno umelo prerušiť tehotenstvo do dvadsaťštyri týždňov
jeho trvania.
Postup pri umelom prerušení tehotenstva
§ 4
(1) Žena písomne požiada o umelé prerušenie tehotenstva ženského lekára
zdravotníckeho zariadenia príslušného podľa jej miesta pobytu, miesta pracoviska alebo
školy. Žiadosť musí obsahovať prejav vôle ženy, že chce, aby jej bolo umelo prerušené
tehotenstvo. Žiadosť sa podáva na tlačive, ktoré jej poskytne zdravotnícke zariadenie.
(2) Ženský lekár príslušného zdravotníckeho zariadenia ženu vyšetrí, určí trvanie
tehotenstva, zistí, či umelému prerušeniu tehotenstva nebráni zdravotná prekážka
(kontraindikácia) a urobí záver. Trvanie tehotenstva sa ráta v dokončených týždňoch
počínajúc prvým dňom poslednej menštruácie.
(3) Žena písomne potvrdí zdravotníckemu zariadeniu na predpísanom tlačive, že ju
lekár oboznámil so svojím záverom a že ju poučil o možných zdravotných dôsledkoch
umelého prerušenia tehotenstva, ako aj o spôsobe použitia antikoncepčných metód
a prostriedkov. Povinnosť poučenia má aj okresný, prípadne krajský odborník pre odbor
gynekológie a pôrodníctva, ktorý písomnú žiadosť ženy preskúmal.
(4) Žena môže až do výkonu umelého prerušenia tehotenstva vziať svoju žiadosť
späť. Túto skutočnosť uvedie lekár v zdravotníckej dokumentácii.
(5) Ak pre umelé prerušenie tehotenstva je potrebný súhlas zákonného zástupcu
alebo toho, komu bola tehotná žena zverená do výchovy, uvedie svoj súhlas v zdravotníckej
dokumentácii alebo zašle overený súhlas, ktorý sa k nej pripojí.
Miesto výkonu umelého prerušenia tehotenstva, hlásenie o povinnosti
zdravotníckych pracovníkov
§ 5
(2) Zdravotnícke zariadenie ústavnej starostlivosti tehotenstvo umelo preruší bez
meškania. O čase umelého prerušenia tehotenstva lekár upovedomí ženu.
(3) O umelom prerušení tehotenstva vykonanom na žiadosť ženy vo veku od 16 do
18 rokov bez meškania vyrozumie zdravotnícke zariadenie jej zákonného zástupcu alebo
toho, komu bola zverená do výchovy, ústne alebo písomne do vlastných rúk. Vyrozumenie
sa zaznačí do zdravotníckej dokumentácie.
§ 9
Umelé prerušenie tehotenstva cudzinkám
(1) Umelé prerušenie tehotenstva na žiadosť ženy sa nevykoná cudzinkám, ktoré sa
v Slovenskej socialistickej republike zdržiavajú len prechodne. Za prechodný pobyt sa
nepovažuje pobyt cudziniek, ktoré pracujú na orgánoch a v organizáciách so sídlom
v Slovenskej socialistickej republike, alebo členiek rodín pracovníkov týchto orgánov
a organizácií, pobyt študujúcich a iných cudziniek, ktoré majú povolenie na pobyt
v Slovenskej socialistickej republike podľa osobitných predpisov, prípadne podľa
medzištátnych dohôd. Zdravotnícke zariadenie má povinnosť požadovať predloženie
príslušného dokladu.
(2) Cudzinky, ktoré majú nárok na bezplatnú liečebno-preventívnu starostlivosť,
uhradia zdravotníckemu zariadeniu príplatok podľa § 8. Ostatné cudzinky platia úhradu
podľa osobitného predpisu.“
Priebeh konania
1. Ústavný súd návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna 30. mája
2001 a uznesením č. k. PL. ÚS 12/01-21 ho prijal na ďalšie konanie s výnimkou
ustanovenia § 8 vyhlášky, ktoré bolo zákonom Národnej rady Slovenskej republiky
č. 98/1995 Z. z. o Liečebnom poriadku v znení neskorších predpisov zrušené a prestalo byť
súčasťou platného právneho poriadku Slovenskej republiky.
2. V súlade s § 29 ods. 6 a § 39 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) predložili na výzvu ústavného súdu k návrhu navrhovateľa písomné stanovisko:
- 3. septembra 2001 Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“),
v prílohe jej stanoviska bolo aj stanovisko Ministerstva zdravotníctva Slovenskej
republiky (ďalej aj „ministerstvo zdravotníctva“) č. M/2613/2001;
- 6. augusta 2001 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“);
- 27. júla 2001 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej aj „generálna
prokuratúra“).
3. Predseda národnej rady oznámil ústavnému súdu, že podľa § 30 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa rozhodol trvať na ústnom pojednávaní v predmetnej veci. Právny
zástupca navrhovateľa tiež oznámil ústavnému súdu, že trvá na ústnom pojednávaní v danej
veci.
Návrhy a stanoviská účastníkov konania, najvyššieho súdu a generálnej
prokuratúry
1. Navrhovateľ na podporu svojho návrhu na vyslovenie nesúladu napadnutých
ustanovení zákona o umelom prerušení tehotenstva s ústavou a napadnutých ustanovení
vyhlášky s ústavou a zákonom o umelom prerušení tehotenstva uviedol dôvody, podstatu
ktorých možno zhrnúť nasledovne:
Právo na život je prvotným právom každého jednotlivca, je základným právom
a podmienkou existencie všetkých ostatných práv. Pozbavenie života má za následok zánik
ľudskej bytosti ako subjektu práv a povinností. Ľudský život je hodnotou, ktorá musí byť
v demokratickej spoločnosti chránená v každej svojej vývojovej fáze. Právo na život pritom
pôsobí erga omnes, teda voči ktorejkoľvek osobe, ktorá by právo na život ohrozovala.
Právne poriadky veľkej väčšiny demokratických štátov zabezpečujú ochranu
ľudského života aj pred narodením, a to tak vo sfére občianskoprávnej, ako aj
trestnoprávnej. Túto ochranu priznáva nenarodenému životu aj slovenský právny poriadok.
V občianskoprávnej oblasti ide o právnu úpravu postavenia nascitura za predpokladu, že sa
narodí živý (§ 7 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Obdobné postavenie priznáva nasciturovi
aj pracovné právo (§ 8a Zákonníka práce). V trestnoprávnej oblasti ide skôr o nepriamu
ochranu prejavujúcu sa v použití prísnejšej trestnoprávnej kvalifikácie v prípade, ak
ublíženie na zdraví ženy vyvolá potrat alebo usmrtí plod [§ 89 ods. 6 písm. g) Trestného
zákona].
Ochrana nenarodeného života sa nepochybne odvíja od čl. 15 ods. 1 ústavy, ktorého
znenie bolo doslovne prevzaté z čl. 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný
zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný
zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky - ďalej aj
„listina“). Na základe správy o 11. spoločnej schôdzi Snemovne ľudu a Snemovne národov
z 8. - 11. januára 1991, ktorá môže nepochybne napomôcť identifikácii zmyslu a cieľa
predmetnej normy, je možné dospieť k záveru, že z viacerých okolností prijatia predmetnej
úpravy (napríklad zo skutočnosti, že poslanci, ktorí navrhovali výslovne zakotviť ochranu
života od počatia, sa svojich pozmeňujúcich návrhov vzdali po predložení návrhu, ktorý bol
nakoniec aj schválený) vyplýva, že predmetná úprava bola prijatá s cieľom chrániť život od
počatia. Keďže v dobe medzi schválením listiny a schválením ústavy neprišlo k zmene
žiadnych skutkových okolností ani právnych doktrín, je účel čl. 15 ods. 1 druhej vety ústavy
potrebné interpretovať rovnako ako ratio legis čl. 6 ods. 1 druhej vety listiny.
Viaceré európske ústavné súdy, napríklad Spolkový ústavný súd v Nemecku,
Ústavný tribunál Poľskej republiky alebo Španielsky ústavný súd, poskytli ľudskému životu
ochranu už od okamihu počatia alebo od okamihu nidácie oplodneného vajíčka v maternici
napriek absencii podobných ustanovení, akým je čl. 15 ods. 1 druhá veta ústavy. A fortiori
je teda nevyhnutné prísť k záveru, že aj čl. 15 ods. 1 ústavy zakotvuje ochranu
nenarodeného života od počatia.
Ustanovenie § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva však umožňuje vykonanie
interrupcie v prvých 12 týždňoch tehotenstva bez preukázania konkrétneho dôvodu, len na
základe žiadosti ženy, čo znamená, že nenarodený ľudský život do 12. týždňa svojho vývoja
nepožíva žiadnu ochranu. Zákonná úprava interrupcií teda priznáva nenarodenému životu
ochranu až po 12 týždňoch jeho vývoja, pričom však nenarodený život v prvých
12 týždňoch nie je o nič menej hodný ústavnej ochrany, ako nenarodený život po
12 týždňoch svojho vývoja. Zákonodarca nemá žiaden legitímny cieľ pre podobné
rozlišovanie, čo potvrdil aj Spolkový ústavný súd v Nemecku vo svojom rozhodnutí z roku
1975, v zmysle ktorého „nie je možné robiť žiadne rozdiely medzi jednotlivými fázami
rozvíjajúceho sa života pred narodením, alebo medzi prenatálnym a postnatálnym životom“
[BVerfGE, 39, 1 (1975)].
Pokiaľ ide o možnosť zákonodarcu stanoviť na základe čl. 15 ods. 4 ústavy výnimky
z neprípustnosti pozbavenia života, musí aj takéto obmedzenie práva na život dbať na
podstatu a zmysel tohto základného práva (čl. 13 ods. 4 ústavy). Inými slovami,
zákonodarca môže pripustiť obmedzenie práva na život iba v prípade, ak (1) cieľom
takéhoto obmedzenia je ochrana ústavných práv iných osôb a (2) ochrana ústavných práv
iných osôb má v konkrétnom kontexte prednosť pred právom na ochranu života. Druhé
kritérium tak vnáša do podmienok obmedzenia práva na život prvok proporcionality.
Pri právnej úprave interrupcií prichádza k stretu dvoch ústavných práv - práva na
život podľa čl. 15 ods. 1 ústavy a práva ženy slobodne sa rozhodnúť o pokračovaní svojho
tehotenstva, ako nemateriálnej hodnoty súkromnej povahy chránenej čl. 19 ods. 2 ústavy.
Právo na súkromie však nemá absolútnu povahu a jeho limitom sú hranice stretu s iným
právom. Ústavný súd k čl. 19 ods. 2 ústavy v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 1/97 uviedol, že
„týmto ustanovením sa nezaručuje absolútna ochrana súkromného a rodinného života, ale
priznáva sa len ochrana pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života. Ústava teda umožňuje také zásahy do súkromného a rodinného života, ktoré sú
oprávnené“. Nedovolené prerušenie tehotenstva je pritom v Slovenskej republike trestným
činom po niekoľko stáročí. Súčasný zákon o umelom prerušení tehotenstva stanovuje len
určité podmienky, za ktorých je interrupcia dovolená. V prípade nedodržania týchto
podmienok sa vykonanie interrupcie kvalifikuje ako trestný čin nedovoleného prerušenia
tehotenstva podľa § 227 a § 228 Trestného zákona. Z uvedeného vyplýva, že čl. 19 ods. 2
ústavy neobsahuje žiadne „ústavné právo na interrupciu“. Právo na umelé prerušenie
tehotenstva nie je chránené ani v rámci práva na súkromný život podľa čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) ani v judikatúre
Európskej komisie pre ľudské práva [(ďalej len „Komisia“), Brüggemann and Scheuten
v. Federal Republic of Germany, European Human Rights Reports 3, 244 (1997)].
Ustanovenie čl. 15 ods. 4 ústavy nepochybne umožňuje zákonodarcovi - v prípade
stretu dvoch ústavných práv - určiť výnimočné prípady, za ktorých nemusí byť vykonanie
interrupcie zakázané, pričom ale musí zohľadniť význam dotknutých ústavných práv, a to
tak samostatne, ako aj v ich vzájomnej súvislosti. Zákonná úprava interrupcií by preto mala
vyjadrovať náležitý rešpekt k právu na život a umožniť jeho obmedzenie iba v tých
výnimočných prípadoch, v ktorých záujem na ochrane ústavného práva ženy na súkromný
život nestanovuje zákonodarcovi povinnosť interrupcie zakázať (napr. v prípade, ak je
tehotenstvo dôsledkom trestného činu, alebo ide o ťažko poškodený plod). Ustanovenie § 4
zákona o umelom prerušení tehotenstva však umožňuje žene požiadať o vykonanie
interrupcie v prvých 12 týždňoch tehotenstva bez toho, aby musela preukázať ohrozenie
iného ústavného práva. Podstata stretu ústavnej ochrany nenarodeného života a možných
ústavou chránených záujmov tehotnej ženy sa pritom nemení pred alebo po 12. týždni
tehotenstva. Takáto zákonná úprava je preto v rozpore s čl. 15 ods. 1 a 4 ústavy.
Ďalšie napadnuté ustanovenia zákona o umelom prerušení tehotenstva bližšie
upravujú postup vykonania interrupcie na žiadosť ženy (§ 6 - postup pri maloletých ženách;
§ 7 - príslušnosť podania žiadosti, poučovacia povinnosť lekára; § 8 - preskúmanie
lekárskeho záveru; § 10 - postup pri cudzinkách; § 11 - príplatok alebo úhrada za
interrupciu). Bližšie podrobnosti jednotlivých zákonných inštitútov interrupcie vykonávanej
na žiadosť ženy (§ 4 zákona) následne upravuje § 4, § 5 ods. 2 a 3, § 8 a § 9 vyhlášky.
V prípade vyslovenia nesúladu § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva s ústavou bude
preto potrebné vysloviť aj nesúlad citovaných právnych noriem s ústavou, keďže svoj
základ majú v § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva.
Ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky umožňuje umelo prerušiť tehotenstvo z genetických
dôvodov do 24 týždňov jeho trvania. Zákon o umelom prerušení tehotenstva však v § 4
dovoľuje ukončiť iba tehotenstvo, ktoré nepresahuje 12 týždňov. Zákonné splnomocnenie
v § 12 zákona presne vymedzuje obsah, ktorý má upravovať podzákonný právny predpis
určený na jeho vykonanie. Zákonné splnomocnenie však neumožňuje vyhláškou predĺžiť
zákonnú lehotu 12 týždňov, ktorá je podmienkou na to, aby bola interrupcia vykonaná
v súlade so zákonom. Tým, že ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky prekračuje medze § 4
zákona o umelom prerušení tehotenstva, nespĺňa právne kritérium, ktoré sa vzťahuje na
podzákonné právne predpisy v zmysle čl. 123 ústavy. Vyhláška sa tak dostáva do rozporu aj
s čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Z uvedených dôvodov navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal nález, v ktorom by
vyslovil, že ustanovenia § 4, § 6, § 7, § 8, § 10 a § 11 zákona o umelom prerušení
tehotenstva a ustanovenia § 4, § 5 ods. 2 a 3 a § 9 vyhlášky nie sú v súlade s čl. 15 ods. 1 a 4
ústavy a ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky nie je v súlade s čl. 123 v spojení s čl. 2 ods. 2
ústavy a s § 4 a § 12 zákona o umelom prerušení tehotenstva.
2. Národná rada zaujala k danej veci nasledovné stanovisko:
Zatiaľ čo čl. 15 ods. 1 prvá veta ústavy dáva jasnú odpoveď na otázku, kto je
chránený, i čo je predmetom ochrany, druhá veta tohto odseku označuje iba predmet
ochrany a aj to iba nepriamo, v podobe deklarácie v budúcnosti želaného stavu. Dikciu
„ľudský život je hodný ochrany“ nemožno považovať za prikazovaciu ani zakazovaciu
normu. V tomto predpise nemožno určiť ani hranice, v ktorých by bolo dovolené určité
konanie. Citovaná formulácia neumožňuje jednoznačne odpovedať ani na otázku, či do
narodenia je ľudský plod súčasťou života matky, alebo má samostatnú, či obmedzenú
subjektivitu. Nepochybne je však vo formulácii „je hodný ochrany“ inkorporovaná etická
norma. Možno teda konštatovať, že druhá veta čl. 15 ods. 1 ústavy je interpretačným
pravidlom k niektorým ďalším článkom ústavy a základným pravidlom regulácie vzťahov
postavenia tehotnej ženy, a teda aj ľudského plodu. Výklad druhej vety čl. 15 ods. 1 ústavy
nemožno precizovať jednoznačne ani na základe medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská
republika ratifikovala. Jediným rozhodnutím, ktoré naznačuje, že dohovor vychádza z toho,
že ľudský život sa začína až narodením, je rozhodnutie Komisie vydané pod č. 8416/78.
Podľa tohto rozhodnutia priznanie absolútneho práva na život ľudskému plodu by bolo
v rozpore s už citovaným dohovorom. V rámci judikatúry Komisie možno poukázať aj na
riešenie otázky, či čl. 2 dohovoru bol koncipovaný tak, že uznáva absolútne „právo plodu na
život“. Komisia ale takýto výklad vylúčila s odôvodnením, že „život plodu je vnútorne
spojený a nemôže byť izolovaný od života tehotnej ženy“. Ak by bol čl. 2 dohovoru
pokrýval plod a ak by ochrana plodu podľa tohto článku bola absolútna pri absencii
akýchkoľvek výslovných obmedzení, umelé prerušenie tehotenstva by muselo byť
považované za zakázané, a to aj tam, kde by ďalšie tehotenstvo mohlo zaznamenať vážne
nebezpečenstvo života tehotnej ženy. To by znamenalo, že „nenarodený život“ plodu by bol
považovaný za väčšiu hodnotu ako život tehotnej ženy. Takýto výklad by bol v rozpore
s cieľom a účelom dohovoru. Komisia pripomenula, že už v čase podpisu dohovoru
(4. november 1950) všetky zmluvné štáty s jednou výnimkou povolili umelé prerušenie
tehotenstva, ak je to nevyhnutné na záchranu života matky, a že národné zákonodarstvá
medzičasom preukázali tendenciu ďalšej liberalizácie, pokiaľ ide o prerušenie tehotenstva.
Obmedzenie práva na umelé prerušenie tehotenstva zo strany štátu však nenarušuje právo na
súkromný život tehotných žien - konštatuje sa v inom rozhodnutí Komisie. Z toho vyplýva,
že ani medzinárodné dohody, ktorými je Slovenská republika viazaná, neriešia právne
postavenie či status ľudského plodu (Čič, M. a kol. Komentár k Ústave Slovenskej
republiky. Martin: Matica slovenská, 1997. 87 s.).
Podľa preambuly k Deklarácii práv dieťaťa (New York 20. november 1959) dieťa
z dôvodu svojej fyzickej i duševnej nezrelosti potrebuje osobitné záruky a starostlivosť
vrátane primeranej právnej ochrany pred aj po narodení. Toto ustanovenie sa však
nepremieta, pokiaľ ide o štádium nascitura, do jednotlivých zásad Deklarácie práv dieťaťa.
Aj Dohovor o právach dieťaťa (oznámenie FMZV č. 104/1991 Zb.) považuje na svoje účely
každú ľudskú bytosť mladšiu ako 18 rokov, pokiaľ podľa právneho poriadku, ktorý sa na
dieťa vzťahuje, nie je plnoletosť dosiahnutá skôr. To isté možno vyvodiť aj
z Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (čl. 6 ods. 1 a čl. 24 ods. 1).
Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (vyhláška Ministerstva
zahraničných vecí č. 62/1987 Zb.) uvádza v čl. 16 bode 1 písm. e), že ženám treba zaručiť
rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte a čase narodenia ich detí a mať
prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré im umožnia uplatňovať tieto práva.
Podľa tabuľky o interrupčných politikách vydanej populačným oddelením odboru
ekonomických a sociálnych vecí Organizácie spojených národov v marci 1999 vyvolaná
interrupcia je legálne povolená vo všetkých 193 krajinách. Z toho je vykonanie interrupcie
povolené v 98 % krajinách na záchranu života ženy; v 63 % na zachovanie telesného
zdravia ženy; v 62 % na zachovanie duševného zdravia ženy a v 43 % ak je tehotnosť
výsledkom znásilnenia alebo incestu.
Podľa dôvodovej správy k zákonu o umelom prerušení tehotenstva sa slobodné
rozhodovanie o ukončení nežiaduceho tehotenstva na žiadosť ženy odôvodňuje jej
slobodným rozhodovaním; tomuto právu môžu brániť len kontraindikácie a prekročenie 12-
týždňového tehotenstva. Ďalej sa v dôvodovej správe uvádza štatistika, podľa ktorej počty
prerušenia tehotenstva sú nižšie v prípadoch, ak zákonodarstvo pristupuje k umelému
prerušeniu tehotenstva liberálnejšie.
Ústava v čl. 15 ods. 1 druhej vete dáva širší, presne nevymedzený priestor na právnu
úpravu ochrany nascitura. V danom prípade skôr ako o protiústavnosti možno uvažovať
o správnosti alebo nesprávnosti, resp. o etických hodnotách terajšej úpravy, pričom otázku
liberálnejšieho alebo rigoróznejšieho prístupu k riešeniu otázok umelého prerušenia
tehotenstva možno riešiť v rámci novelizácie platného zákona.
Pokiaľ ide o ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky, možno súhlasiť s názorom
navrhovateľa, že toto ustanovenie prekračuje medze § 4 zákona o umelom prerušení
tehotenstva a nespĺňa tak kritérium, ktoré sa vzťahuje na podzákonné právne predpisy
v zmysle čl. 123 ústavy. Tak isto toto ustanovenie vyhlášky nie je v súlade s čl. 2 ods. 2
ústavy, podľa ktorého môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Vo zvyšnej časti národná rada navrhuje, aby ústavný súd návrh skupiny 31 poslancov
zamietol, teda návrhu nevyhovel.
3. Vyjadrenie ministerstva zdravotníctva:
Účelom zákona o umelom prerušení tehotenstva a vyhlášky je vysporiadať sa
výlučne so znením čl. 15 ods. 4 ústavy a ustanoviť podmienky konania, resp. konanie,
v rámci ktorého môže byť niekto pozbavený života, a vytvoriť tak právny rámec pre
možnosť pozbaviť niekoho života.
Uplatňovaním zákona o umelom prerušení tehotenstva sa nenaplnila obava
zo zvýšeného počtu umelých prerušení tehotenstiev, naopak oproti predchádzajúcemu stavu
došlo a dochádza k ich znižovaniu. Ministerstvo zdravotníctva sa však necíti oprávnené
rozhodnúť, či umelé prerušenie tehotenstva z iných než zdravotných dôvodov je v súlade
s ústavou, resp. či vôľu ženy nebyť tehotná ako jej osobné právo možno nadradiť nad
ústavné právo na život. Ide o etický problém, riešenie ktorého ponecháva ministerstvo
zdravotníctva v plnom rozsahu na ústavný súd. Stotožňuje sa ale s názorom navrhovateľa,
že nemožno pripustiť umelé prerušenie tehotenstva v inej lehote, než ktorá je uvedená v § 4
zákona o umelom prerušení tehotenstva.
4. Stanovisko najvyššieho súdu je nasledovné:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky
uvedenému návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky vyhovel v celom
rozsahu, lebo napadnuté ustanovenia právnych predpisov sú v rozpore s čl. 15 ods. 1 a 4
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 123 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“
5. Stanovisko generálneho prokurátora možno v jeho podstate zhrnúť nasledovne:
Právna úprava, proti ktorej smeruje návrh navrhovateľa, vo svojej terajšej podobe
plne rešpektuje a realizuje medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce
pre ňu z Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien uverejneného v Zbierke
zákonov vyhláškou ministerstva zahraničných vecí z 13. mája 1987 č. 62/1987 Zb. Podľa
čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien štáty,
zmluvné strany, prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien vo
všetkých veciach týkajúcich sa manželstva a rodinných vzťahov a najmä zabezpečia, na
základe rovnoprávnosti mužov a žien: rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne
o počte a čase narodenia ich detí a mať prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom,
ktoré im umožnia uplatňovať tieto práva.
Ľudský život, tak ako ho má na mysli čl. 15 ústavy, nemožno stotožňovať
s okamihom vzniku plodu. Ide tu síce tiež o život, tento sa však stane ľudským až po
vytvorení základného atribútu ľudského života odlišujúceho ľudský život od akýchkoľvek
iných foriem života. Týmto atribútom je ľudské vedomie. Nebolo nezvratne medicínskou
vedou preukázané, že by ku vzniku ľudského vedomia dochádzalo bezodkladne pri splynutí
spermie a vajíčka.
Jednotlivé ustanovenia ústavy je potrebné vykladať a používať v ich vzájomnom
súlade. V právnom štáte nemožno pripustiť izolovaný výklad jednotlivých článkov ústavy.
Terajšia právna úprava, proti ktorej návrh smeruje, umožňuje uplatňovanie práva na život
plne pritom rešpektujúc právo na súkromie a súčasne vylučujúc diskrimináciu ženy pre jej
pohlavie.
6. Na ústnom pojednávaní konanom 10. apríla 2003 zástupca navrhovateľov
predniesol podstatný obsah návrhu.
Právny zástupca národnej rady sa v plnej miere pridržiaval písomného stanoviska,
ktoré bolo zaslané ústavnému súdu predsedom národnej rady 31. augusta 2001, a poukázal
najmä na stupňovitý vývoj ľudskej bytosti, vychádzal pritom zo znaleckého posudku doc.
RNDr. P. S., ktorý bol zadovážený ústavným súdom, pričom zdôraznil, že tento znalecký
posudok by mal byť významným prameňom na rozhodnutie pléna ústavného súdu.
Menovaný bioetik vypracoval svoju expertízu pod názvom „Interrupcie vo
filozofickej, etickej a biologickej perspektíve“. Sudca spravodajca oboznámil účastníkov
konania s jej záverom, ktorý je zhrnutý v odpovedi na dve otázky:
«a) Z čoho pramení a aký má obsah morálna zodpovednosť spoločnosti?
Morálna zodpovednosť spoločnosti pozostáva z morálnej zodpovednosti jej
jednotlivých členov a zo spoločného konsenzu spoločnosti ohľadne základných morálnych
hodnôt, ktoré chcú jej členovia rešpektovať. Tento spoločný konsenzus je výsledkom
celospoločenského vyjednávania, a teda nutného kompromisu. Celospoločenské morálne
hodnoty nemôžu byť vnútené, ľudia sa s nimi musia stotožniť.
Štát v konaní svojich inštitúcií musí konať tak, aby nebol v rozpore s týmito
morálnymi hodnotami, a pomocou svojich inštitúcií musí dbať o to, aby tieto morálne
hodnoty boli napĺňané. V situácii, že tieto hodnoty sú v konflikte, štát musí usilovať o ich
kompromisné riešenie.
Štát má svoje špecifické celospoločenské záujmy, ktoré môžu presahovať
individuálne záujmy jednotlivcov. Jedným z takýchto záujmov je ochrana zdravia svojich
občanov, ako aj zdravého populačného vývoja spoločnosti. Každé posudzovanie ohľadne
viac alebo menej reštriktívnych zákazov interrupcií musí zvažovať dôsledky takýchto
rozhodnutí a posúdiť, či tieto dôsledky nevedú k rozporu so štátnymi záujmami sledujúce
zdravie svojich občanov, ako aj k rozporu s individuálnymi právami občanov.
b) Ako sa mení, pokiaľ sa mení, rozsah morálnej povinnosti spoločnosti od
jednotlivých štádií biologického vývoja ľudského plodu?
Rozsah morálnej povinnosti spoločnosti v závislosti od jednotlivých štádií plodu sa
mení v dôsledku hľadania kompromisnej polohy medzi dvoma rovnako dôležitými, ale
vo svojich dôsledkoch kontradiktorickými humanitnými hodnotami, ktoré súčasné európske
spoločnosti vyznávajú. Jednou hodnotou je úcta k ľudskému životu. Druhou hodnotou je
osobná sloboda. Plné a absolútne uplatnenie jednej hodnoty by sa dialo vždy na úkor
potlačenia druhej hodnoty. Preto rozhoduje miera a stupeň uplatnenia každej z týchto
hodnôt v praxi. V prípade úcty k ľudskému životu sa táto odvíja od „stupňa ľudského
života“, ktorý narastá s vekom ľudského plodu.
Pokiaľ sa chceme vyhnúť potlačeniu jednej z týchto hodnôt, musíme usilovať
o kompromisné stanovisko. Kompromisnosť morálneho stanoviska je podľa môjho názoru
(teda názoru bioetika, pozn.), zakotvená v samotnej ústave tým, že rešpektuje obe
spomínané humanitné hodnoty v práve na život osoby a ochranu života plodu pred
narodením, ako aj v práve na osobnú slobodu tým, že svojou formuláciou nepovyšuje jednu
z oboch hodnôt nad druhú. Súčasná interrupčná legislatíva na Slovensku je vyjadrením
takéhoto kompromisného postoja spoločnosti. Nekompromisné presadenie v spoločnosti
jednej z týchto humanitných hodnôt na úkor druhej humanitnej hodnoty, by znamenalo
porušenie princípov liberálno-demokratického štátu.»
Vzhľadom na to, že na verejné ústne zasadnutie sa nedostavil zástupca účastníka
konania - ministerstva zdravotníctva, bolo oboznámené jeho nasledovné písomné
stanovisko:
«Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky vyjadruje názor, že rozpor právnej
úpravy umelého prerušenia tehotenstva s Ústavou Slovenskej republiky vyplýva z premisy
navrhovateľa spočívajúcej v tvrdení, že Ústava Slovenskej republiky zakotvuje ochranu
nenarodeného ľudského života od počatia.
Ustanovenie čl. 1 druhej vety ústavy poskytuje východisko pre výklad na základe
hodnotových preferencií. Prvá veta čl. 15 ods. 1 ústavy vymedzuje predovšetkým subjekt
ochrany slovom „každý“ a jeho právo na život, zatiaľ čo druhá veta ods. 1 je etickým
a morálnym vyjadrením hodnoty života už pred narodením.
Zákon o umelom prerušení tehotenstva nie je a nemôže byť v rozpore s čl. 15 ods. 1
prvou vetou ústavy, lebo plod, ktorý bol iba počatý, nezodpovedá pojmu „každý“, ktorý je
uvedený v citovanom ustanovení ústavy. Slovo „každý“ znamená subjekt práv a povinností.
Ale nasciturus je subjektom práv a povinností iba ak sa narodí, a to živý (§ 7 ods. 1 druhá
veta Občianskeho zákonníka). Ak sa nasciturus nenarodí, nemá právnu subjektivitu, preto
nezodpovedá pojmu „každý“ uvedenému v čl. 15 ods. 1 prvej vety ústavy.
Ponechávame na uváženie Ústavného súdu Slovenskej republiky, či je možné
ustanovenie čl. 15 ods. 1 druhej vety chápať ako ochranu života od počatia.
Treba však vidieť, že čl. 15 ods. 1 ústavy robí výnimku čl. 15 ods. 4. Podľa tohto
ustanovenia nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním,
ktoré podľa zákona nie je trestné. To znamená, že citované ustanovenie ústavy zužuje
ústavnoprávnu ochranu na činy, ktoré sú trestné, a neposkytuje čl. 15 ods. 1 uvedenú
ochranu konaniu, ktoré podľa zákona nie je trestné. Trestný zákon v § 227 až 229 vyhlasuje
za trestné konanie tam uvedené, a to osôb, ktoré určuje. Všetky ostatné konania podľa
zásady nullum crimen sine lege nie sú trestnými činmi, preto v zmysle čl. 15 ods. 4 nie sú
porušením práv uvedených v čl. 15 ods. 1 ústavy.
Navrhovateľ nesprávne v rozpore s textom čl. 15 ods. 4 ústavy zužuje jeho obsah iba
na konanie v nutnej obrane a v krajnej núdzi. Ale obsah čl. 15 ods. 4 ústavy je zjavne širší,
lebo pokrýva nielen konania v nutnej obrane a v krajnej núdzi, ale aj ďalšie konania, ktoré
Trestný zákon aprobuje, napr. výkon záväzného príkazu (t. j. konanie zdravotníckeho
zariadenia a jeho pracovníkov podľa § 4 až 10 zákona o umelom prerušení tehotenstva).
Alebo konanie tehotnej ženy, ktorá v súlade s § 229 Trestného zákona požiada o umelé
prerušenie tehotenstva. Preto v dôsledku ustanovenia čl. 15 ods. 4 ústavy, podľa nášho
názoru, teda podľa názoru ministerstva zdravotníctva, nie sú napadnuté ustanovenia zákona
o umelom prerušení tehotenstva v rozpore s čl. 15 ods. 1 ústavy.
Navyše čl. 15 ods. 1 ústavy nijako nevymedzuje druh a rozsah „ochrany“, ktorej „je
hodný“ ľudský život „už pred narodením“. Tú ponecháva zákonodarstvu, ktoré ochranu
poskytuje v podobe právnej subjektivity nascitura, ak sa narodí živý (§ 7 ods. 1 druhá veta
Obč. zák.), v podobe zákonnej úpravy podmienok a postupu pri umelom prerušení
tehotenstva (zák. č. 73/86 Zb. v platnom znení) a v podobe trestnoprávnej ochrany skutkov
uvedených v § 227 až 228 Trestného zákona. Ustanovenia čl. 15 ods. 1 a 4 sú teda
cit. zákonmi vykonané.
Sme toho názoru, že v odôvodnených prípadoch, najmä pri konflikte záujmov medzi
matkou a plodom je potrebné ponechať matke možnosť ochrany jej ústavou garantovaných
práv v existujúcej zákonnej úprave. Nemožno opomenúť skutočnosť, že pri nelegálnych,
neodborne vykonaných interrupciách dochádza k nezvratnému poškodeniu zdravia.
Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky uvedomujúc si nesúlad § 2 ods. 3
vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SSR č. 74/1986 Zb. v znení neskorších predpisov
s čl. 123 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako i § 12 zákona č. 73/1986 Zb. v znení
neskorších predpisov súhlasí s návrhom skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej
republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 73/1986 Zb. o umelom
prerušení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb., ktorým sa zrušuje citované
ustanovenie vyhlášky a dopĺňa sa zákon o ustanovenie upravujúce možnosť umelo prerušiť
tehotenstvo do konca 24. týždňa veku plodu, ak je vývoj plodu geneticky chybný.
Ostatné ustanovenia citovanej vyhlášky, ktoré sú predmetom návrhu skupiny
poslancov, považujeme za potrebné ponechať v platnosti ako vykonávajúce ustanovenia
k príslušnému zákonu.
Z uvedených dôvodov Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky v časti
namietajúcej nesúlad ustanovení § 2 ods. 3 vyhlášky Ministerstva zdravotnícka SSR
č. 74/1986 Zb. v znení zákona č. 98/1995 Z. z. s čl. 123 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ako i § 12 zákona Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. v znení zákona
č. 419/1991 Zb. súhlasí s návrhom skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.
Vo zvyšnej časti s návrhom skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
nesúhlasí.»
Na otázku, akú ochranu požíva podľa nášho právneho poriadku nenarodený ľudský
život do dvanásteho týždňa svojho vývoja v prípade, ak sa žena rozhodne požiadať o umelé
prerušenie tehotenstva, zástupca navrhovateľa uviedol, že „pri vykonaní interrupcie
nepožíva podľa môjho presvedčenia žiadnu ochranu“. Zástupca národnej rady na rovnakú
otázku uviedol, že „možno súhlasiť, že do (...) dvanásteho týždňa nie je chránený (...)
ľudský plod žiadnym ustanovením, pretože je vyložene na rozhodnutí ženy, či podstúpi
interrupciu alebo nie“.
Na ďalšiu otázku, prečo považujú prítomní zástupcovia účastníkov konania hranicu
dvanástich týždňov za svojvoľnú, resp. arbitrárnu, zástupca navrhovateľa poukázal na to, že
„je fakt, že prvýkrát (...) systém trimestrov, teda prvý trimester - prvých dvanásť týždňov,
vyslovil Najvyšší súd Spojených štátov vo veci Roe v. Wade , ale aj najvyšší súd už od tejto
svojej diferenciácie ustúpil práve kvôli tomu, že dvanásť týždňov je arbitrárna hranica
a v rozhodnutí spred niekoľkých rokov v inej veci prišiel k úplne inému záveru a opustil tú
schému trimestrov“. Podľa zástupcu národnej rady „hranica dvanástich týždňov bola asi
stanovená práve na základe (...) spoločenskej negociácie ako lehota primeraná aj
z hľadiska lekárskeho poznania aj z hľadiska širších životných súvislostí“.
7. Dňa 4. septembra 2003 sa uskutočnilo ďalšie ústne pojednávanie, na ktorom sa
zúčastnili všetci zástupcovia účastníkov konania. Vzhľadom na to, že minister zdravotníctva
na ostatnom pojednávaní osobne nebol prítomný, predovšetkým predniesol stanovisko
ministerstva zdravotníctva, z ktorého vyplynul tento záver: „uznávame, že vyhláška
ministerstva zdravotníctva nie je v súlade s ústavou, ale v merite samotnej veci máme pocit,
že zákon je v súlade s ústavou“. Minister zdravotníctva upresnil, že „nesúlad vyhlášky“
s označenými ustanoveniami ústavy nepovažuje za opodstatnený „vo všetkých jej
ustanoveniach“, ale iba v „napadnutých ustanoveniach“.
Ďalej sa účastníci konania vyjadrovali najmä k dvom okruhom otázok. Prvý okruh
otázok sa týkal toho, či možno spochybniť ľudskú podstatu, teda ľudskú kvalitu
nenarodeného ľudského života, a či vývoj človeka (ontogenéza) sa môže zmeniť na iný druh
života počas vývoja (filogenéza).
Podľa názoru zástupcu navrhovateľov „spochybnenie kvality ľudského života nemá
oporu v ústavnom texte. (...) zatiaľ nepoznám prípad, kedy by počaté dieťa, ktoré má
fixovanú genetickú informáciu ľudského jedinca, sa počas prenatálneho vývoja vyvinulo
v inú bytosť, nie ľudskú“.
Zástupca národnej rady poukázal na to, že „podľa názoru skupiny poslancov ľudský
život existuje od počatia, podľa nášho názoru nie, a my tvrdíme, že plod sa stal ľudským
životom neskôr“.
Minister zdravotníctva uviedol, že „my uznávame aj s dnešným poznatkom modernej
medicínskej vedy, že každá, aj oplodnená bunka pri svojom prvom delení preukazuje
potenciál, potenciál k budúcemu životu. Ale tá základná otázka je, či potenciál je už život,
alebo len možnosť a schopnosť stať sa životom“.
Zástupca navrhovateľa ďalej uviedol: „nie je mi celkom zrejmé, o čo je ľudský život
menej alebo viac potenciálny v 11. a v 13. týždni. A ak by sme aj prijali argumentáciu, že
ide len o potenciálny ľudský život, tak podľa mojej mienky stále legitímny záujem štátu
vyplývajúci z ústavného imperatívu čl. 15 rovnaký počas celú dobu trvania tehotenstva, aj
keby išlo o potenciálny ľudský život. Tam sa nijakým spôsobom ten diskurz podľa mňa
nemôže meniť v závislosti od 12 týždňa. Navyše tá hranica je určená arbitrárne. (...) Vývoj
ľudského života je kontinuálny a myslím si, že nekončí ani narodením; pokračuje aj po
narodení a mnohé základné charakteristiky ľudskej bytosti sa vyvíjajú aj po narodení,
a myslím si, že nie je možné arbitrárne určovanie hraníc alebo stupňov tohto vývoja, to si
myslím, že nemá oporu ani v medicíne, a rozhodne podľa mojej mienky to nemá oporu
v ústave.“
Podľa ministra zdravotníctva „tá hranica 12 týždňov nie je hranica ani
administratívna ani magická. Filogenetický vývoj a ontogenetický vývoj, teda vývoj človeka,
(...) jeho transformácia z nižších stupňov vývojového stupňa sa v skrátenej verzii opakuje
v rámci vývoja každého plodu a následne človeka. To znamená, pokiaľ nie sú vytvorené
všetky orgány, ktoré sú charakteristické a zlučiteľné so životom, srdce, pľúca, obličky,
mozog atď. stále je len potenciál, že život môže vzniknúť 12. týždňom preukázateľne (...) je
tento vývoj orgánov a všetkého zavŕšený. (...) Ale naozaj akokoľvek to znie možno
nezmyselne, nemôže nikto dnes spoľahlivo prehlásiť, že keď dôjde k spojeniu dvoch
zárodočných buniek mužskej spermie s polovičnou zostavou chromozómov a ženského
vajíčka s polovičnou zostavou chromozómov, keď dôjde ku kombinácii, nikto so
stopercentnou istotou nemôže prehlásiť, iba ak prehlási z titulu svojej viery, ale nie
racionálneho poznania vývoja, že z tohto určite vznikne človek. Môžem len prehlásiť
s vysokou pravdepodobnosťou, bude človek. Lebo inak by som musel poprieť Darwina, lebo
keby to bola pravda, človek je nemenný.“
Zástupca národnej rady dodal: „ja myslím, že potvrdil aj pán minister vo svojom
prednese teóriu stupňovitého vývoja plodu, ktorú zásadne odmieta skupina poslancov ako
možnosť vývoja ľudského zárodku alebo ľudského plodu.“
Druhý okruh otázok sa týkal toho, či z ústavnoprávneho hľadiska možno vyvodiť
rozdielnu úroveň ochrany alebo režimu ochrany podľa prvej a druhej vety čl. 15 ústavy a či
súčasťou ústavného režimu ochrany nenarodeného dieťaťa je aj právo nenarodeného dieťaťa
na život.
Podľa stanoviska zástupcu navrhovateľov: „pri narodenom ľudskom živote, to
kritérium, keď je možné obmedziť, lebo je možné aj podľa odseku 4 obmedziť narodený
ľudský život, podľa mňa vyžaduje relatívne striktný princíp proporcionality a on je v zásade
určený v trestnom zákone, ktorý pozná určité obmedzenia práva na život v okolnostiach
vylučujúcich trestnosť, či to je nutná obrana, či to je krajná núdza, ale všetky tieto kritériá,
všetky tieto okolnosti vylučujúce trestnosť v sebe zahŕňajú relatívne striktný princíp
proporcionality. (...) K druhej vete, ja si myslím, že to kritérium proporcionality by sa malo
posudzovať voľnejšie, to znamená, že v prípade kolízie dvoch ústavných práv, ako v tomto
prípade práva na život z čl. 15 a práva na súkromie, tak si myslím, že v zásade obmedzenie
práva na život je možné, teda nenarodeného života, ale samozrejme tiež musí byť
formulovaný minimálne nejaký legitímny dôvod toho obmedzenia. Nemôže to byť
formulované bez dôvodu. (...) Narodený ľudský život už z titulu ochrany súkromia asi ťažko
by bolo možné obmedziť, tam si myslím, že tá závažnosť oproti sebe stojacich práv, je
takmer vždy na strane práva na život. V prípade, aj keď ide o život, ktorý ešte nie je
narodený, tam si myslím, že má zákonodarca voľnejšiu úvahu povedať, ktoré kolidujúce
ústavné práva môžu byť závažnejšie, ako právo nenarodeného ľudského života.“
Zástupca národnej rady uviedol, že „podľa nášho názoru v článku 15 ods. 1 ústavy
sa nepriznáva ochrana ľudského života od okamihu počatia“.
Napokon na návrh účastníkov konania bolo pojednávanie odročené za účelom
predloženia návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona z apríla 2003, parlamentná tlač
č. 210 (súvisiacej dôvodovej správy, ako aj úplného záznamu o diskusii k zákonu), ktorým
sa mal meniť a doplniť zákon o umelom prerušení tehotenstva, teda zákon, ktorý je
predmetom tohto konania. Odročenia pojednávania sa domáhal zástupca navrhovateľa aj
z dôvodu, že pred Veľkou komorou Európskeho súdu prebiehalo konanie vo veci
Vo v. Francúzsko, č. sťažnosti 53924 z roku 2000, ktoré sa týka aj otázky práva na život.
8. Na ústnom pojednávaní konanom 4. decembra 2007 predsedníčka ústavného
súdu oboznámila účastníkov konania s uznesením ústavného súdu č. k. PL. ÚS 12/01-170
z 26. septembra 2007, z ktorého vyplýva, že sudca ústavného súdu Peter Brňák - ktorý skôr
oznámil možný dôvod svojho vylúčenia v danej veci - nie je vylúčený z výkonu sudcovskej
funkcie v tejto veci. Ďalej poukázala na to, že 3. decembra 2007 zástupca navrhovateľa
doručil ústavnému súdu námietku predpojatosti sudcu ústavného súdu Juraja Horvátha
v prerokúvanej veci, pričom ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 12/01-188 zo 4. decembra
2007 rozhodol, že menovaný sudca je „vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo
veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS 12/01.“
Vzhľadom na to, že na verejné ústne zasadnutie sa nedostavil zástupca účastníka
konania - ministerstva zdravotníctva, sudca spravodajca oboznámil písomné stanovisko
ministra zdravotníctva č. 26874-4/2007-OL z 22. novembra 2007, ktoré bolo v podstate
zhodné z doterajšími stanoviskami ministerstva zdravotníctva. Ďalej sudca spravodajca
oboznámil priebeh tohto konania a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Vo v. Francúzsko z 8. júla 2004. Tiež bolo oboznámené, že skupina poslancov predložila
národnej rade v III. volebnom období návrh na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa
zákon o umelom prerušení tehotenstva (tlač č. 210). Podľa dôvodovej správy účelom tohto
návrhu zákona bolo odstrániť nedostatky právnej úpravy umelého prerušenia tehotenstva
spočívajúce v tom, že základné právo je obmedzené všeobecne záväzným právnym
predpisom orgánu výkonnej moci, čo je v rozpore s čl. 13 ods. 2 ústavy, pričom podľa
predkladateľov tento všeobecne záväzný právny predpis ani nebol vydaný na základe
splnomocnenia predpokladaného v čl. 123 ústavy. Možnosť umelo prerušiť tehotenstvo
z genetických dôvodov do dvadsiatichštyroch týždňov jeho trvania mala byť prevzatá do
zákona namiesto vyhlášky a zároveň za účelom zvýšenia právnej istoty sa mala zaviesť
podmienka preukázania genetického dôvodu pre umelé prerušenie tehotenstva odbornou
lekárskou komisiou. Návrh zákona bol 3. júla 2003 po prerokovaní v národnej rade
schválený v treťom čítaní s pozmeňujúcimi návrhmi z Informácie o prerokovaní návrhu
zákona vo výboroch národnej rady (tlač 210a). Zákon bol vrátený prezidentom Slovenskej
republiky na opätovné prerokovanie národnou radou (ČPT 330). Do skončenia III.
volebného obdobia národnej rady už vrátený zákon nebol prerokovaný. Vzhľadom na
ustanovenie § 147 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o
rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov
v novom volebnom období už nebolo možné prerokovať zákon vrátený prezidentom
Slovenskej republiky.
Účastníci konania v plnom rozsahu zotrvali na svojich doterajších písomných
a ústnych stanoviskách, ktoré vo svojich záverečných vystúpeniach argumentačne zvýraznili
a domáhali sa toho, aby ústavný súd vyhovel ich návrhom.
Zástupca navrhovateľov sa stručne vyjadril k expertíze bioetika RNDr. P. S., pričom
poukázal na to, že podľa tejto analýzy „je osobou až bytosť obdarená schopnosťou
myšlienkovej sebareflexie, s ktorou súvisí slobodná vôľa a svedomie“. Podľa zástupcu
navrhovateľov „ak by sme pripustili tento argument (...), tak by pravdepodobne podľa tejto
definície nebolo osobou ani novonarodené dieťa, pretože svedomie, vedomie sa vyvíja až po
nejakej dobe po narodení“. Ďalej dodal, že „život plodu je samozrejme závislý na matkinom
tele do okamihu viability, ale nie je jeho súčasťou a jeho genetická výbava je odlišná.
Ľudský plod hoci žije vo svojej matke, nemá biologický status orgánu, jeho vývin prebieha
vo vzťahu k jeho vlastným potrebám a jeho nové orgány získavajú funkcie v rámci neho, nie
v rámci jeho matky.“ Poukázal aj na rozhodnutie Španielskeho ústavného súdu z 11. apríla
1985, podľa ktorého „ľudský život je mimoriadna ústavná hodnota a sociálny štát ako
Španielsko má pozitívny záväzok chrániť život zákonom. Nenarodený ľudský život je počas
tehotenstva skutočnosťou odlišnou od matky a nasciturus je právnym dobrom chráneným
Ústavou (...), čiže prišiel k záveru, že nasciturus je skôr objektom ako subjektom ústavnej
ochrany, je skôr objektívnou spoločenskou hodnotou ako súkromným nárokom plodu alebo
matky. Principiálny výklad čl. 15 ods. 1 našej ústavy je podobný. Kým prvá veta zakotvuje
subjektívne právo, druhá veta zakotvuje objektívnu hodnotu hodnú ochrany.“ Zástupca
navrhovateľov napokon poukázal na vývoj právnej úpravy, ktorý v posledných rokoch
„znamenal väčšiu ochranu práva na súkromie v súvislosti s graviditou a vychovaním
dieťaťa. Nová právna úprava zaviedla rýchlejší, efektívnejší proces osvojení a utajených
pôrodov. Od roku 2005 sa vytvorila možnosť pre ženu v ťažkej sociálnej situácii, aby nebola
nútená niesť bremeno výchovy dieťaťa. V zákone o rodine, v Občianskom súdnom poriadku
sa rozšírili možnosti osvojenia. Nevyžaduje sa súhlas rodičov v prípade, ak najmenej dva
mesiace po narodení dieťaťa neprejavia o neho žiadny záujem. Upustilo sa od zrušiteľného
osvojenia, zaviedlo sa nové konanie osvojiteľnosti, ak súd zistí, že dieťa je právne voľné,
začne konanie aj bez návrhu. Tým sa zrýchlil proces osvojenia. V Občianskom súdnom
poriadku sa zaviedli lehoty. Jednak na konanie pre rozhodnutie o osvojiteľnosti, jednak pre
rozhodnutie o osvojení. Zaviedli sa utajené pôrody, kde je možné utajiť osobné údaje
v zdravotníckom zariadení, ktoré vedie osobitnú zdravotnú dokumentáciu tak, aby sa žene
dala možnosť vybrať si život a nie smrť nenarodeného dieťaťa. Vznikli hniezda záchrany
práve preto, aby sa rozšírilo právo ženy na súkromie. Na druhej strane právo na život sa
nijako neposilnilo. Náš právny poriadok nevyžaduje pre rozhodnutie o podstúpení
interrupcie ani informovaný súhlas, ani konzultáciu, ani čakacie lehoty, v zásade je to
možné urobiť okamžite a na počkanie. (...) Tým, že náš právny poriadok umožňuje
vykonanie interrupcie aj bez dôvodu, tak umožňuje zároveň ju vykonať z akéhokoľvek
dôvodu.“
Zástupca národnej rady poukázal tiež na dôležitosť tohto rozhodnutia ústavného súdu
a navrhol, aby ústavný súd pri svojom rozhodovaní prihliadol predovšetkým na podklady,
ktoré boli národnou radou predložené, na expertízu RNDr. P. S. a mal by „vziať do úvahy
pri rozhodovaní o nastolených ústavných problémoch príslušnú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva a Európskej komisie pre ľudské práva a bude tiež potrebné vziať do
úvahy komparatívne porovnanie právnych úprav členských štátov Európy a členských
krajín Európskej únie. (...) Máme za to, že interrupčný zákon je v súlade s čl. 15 ústavy, je
v súlade s Európskym dohovorom a praxou európskych štátov vo všeobecnosti. Je tiež
v súlade s medzinárodnými ľudskoprávnymi záväzkami Slovenska, ktoré Slovenská
republika ratifikovala. Iné rozhodnutie v konečnom dôsledku by vážne ohrozovalo podľa
nášho názoru život a zdravie žien, spôsobilo by neospravedlniteľný krok späť a v konečnom
dôsledku by poprelo rovnosť žien a medzinárodné chránené ľudské práva.“
II.
Posudzovanie ústavnosti napadnutých ustanovení zákona
o umelom prerušení tehotenstva
A. Kľúčové východiská ústavného súdu na posúdenie ústavnosti napadnutých
ustanovení zákona o umelom prerušení tehotenstva a ich interpretácia
Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že Slovenská republika je zvrchovaný,
demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo (čl. 1 ods. 1
ústavy). Z tohto ústavného postulátu vychádzal ústavný súd aj pri svojom rozhodovaní
v danom prípade. Úlohou ústavného súdu v tomto konaní nie je odpovedať na filozofickú,
morálnu či etickú otázku, kedy začína ľudský život, ani na otázku správnosti či morálnosti
umelého prerušenia tehotenstva a ani na otázku, ako by mala vyzerať optimálna právna
úprava umelého prerušenia tehotenstva v Slovenskej republike, ale iba na otázku, aké sú
ústavné mantinely, ktoré ústava vo vzťahu k právnej úprave umelého prerušenia tehotenstva
kladie zákonodarcovi. Inak povedané, kľúčovou otázkou, ktorú musí ústavný súd v tomto
konaní zodpovedať, je, či ústava znemožňuje zákonodarcovi právnu úpravu umelého
prerušenia tehotenstva spôsobom, aký vyplýva z napadnutých ustanovení zákona o umelom
prerušení tehotenstva.
Z návrhu navrhovateľov vyplýva, že úlohou ústavného súdu v tomto konaní je
v prvom rade posúdiť súlad § 4, § 6, § 7, § 8 a § 10 zákona o umelom prerušení tehotenstva
s čl. 15 ods. 1 a 4 ústavy.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu ústava predstavuje právny celok,
ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne
a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločensky upravený vzťah upravuje jedinou normou
ústavy (II. ÚS 128/95). Každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať
v nadväznosti na iné normy ústavy, pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť
(II. ÚS 48/97), a preto ústavný súd opakovane vyslovil názor, že ustanovenia ústavy sa
vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem (II. ÚS 31/97,
PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 10/99, I. ÚS 53/01, m. m. PL. ÚS 9/04 atď.).
Opierajúc sa o uvedené úlohou ústavného súdu v tomto konaní je posúdiť súlad
napadnutých ustanovení zákona o umelom prerušení s čl. 15 ods. 1 a 4 ústavy v nadväznosti
a v príčinnej súvislosti s inými ústavnými normami a princípmi, ako aj ústavou chránenými
hodnotami.
Právna úprava umelého prerušenia tehotenstva môže v konkrétnych okolnostiach
predstavovať zásah nielen do čl. 15 ods. 1 ústavy upravujúceho právo na život a ochranu
nenarodeného ľudského života, ale aj do základného práva tehotnej ženy na súkromie
upraveného v čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, a prípadne aj do jej ďalších práv, ako
sú právo na ochranu zdravia (čl. 40 ústavy) či práva na slobodu myslenia, svedomia,
náboženského vyznania a viery (čl. 24 ods. 1 ústavy). Zároveň je potrebné právnu úpravu
umelého prerušenia tehotenstva posudzovať a interpretovať v kontexte s ústavnými
princípmi a ústavou chránenými hodnotami, osobitne s princípom proporcionality, ktorý
tvorí neoddeliteľnú súčasť generálneho princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1
prvej vete ústavy a je základom ústavného vyvažovania, či princípom slobody vyplývajúcim
najmä z čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd musel tiež v nadväznosti na čl. 1 ods. 2 ústavy
v spojení s čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ústavy pri posudzovaní návrhu navrhovateľov zohľadniť
obsah medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky súvisiacich najmä s právom na život
a právom na súkromie, ako aj dotknutú judikatúru medzinárodných súdnych orgánov, t. j.
posúdiť napadnutú právnu úpravu z hľadiska limitov vyplývajúcich z medzinárodného
práva.
Vzhľadom na mimoriadnu závažnosť a citlivosť problematiky, ktorá tvorí predmet
návrhu navrhovateľov, ústavný súd považoval za potrebné aspoň stručne analyzovať aj
právnu úpravu umelého prerušenia tehotenstva v iných štátoch, ako aj postoje niektorých
zahraničných ústavných súdov k problematike umelého prerušenia tehotenstva
v nadväznosti na ochranu práva na život tak, ako vyplývajú z ich judikatúry.
1. Právo na život a ochrana ľudského života pred narodením podľa čl. 15 ods. 1
ústavy - základné východiská interpretácie
Podľa čl. 15 ods. 1 ústavy:
„Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“
1.1 Právo na život je vstupnou bránou a pilierom celého systému ochrany základných
práv a slobôd. Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať kľúčové miesto práva na život
v systéme základných práv a slobôd. Účinná ochrana práva na život je totiž nevyhnutnou
(i keď nie dostatočnou) podmienkou reálnych záruk telesnej a duševnej integrity fyzickej
osoby, a tým aj všetkých jej ostatných práv a slobôd. Tie sú napokon „len“ rôznymi
kvalitatívnymi stránkami práva na život, napríklad práva na život v zdravom prostredí alebo
v prostredí, kde má každý slobodu pohybu, prejavu, zhromažďovania, spolčovania, či práva
na život, ktorého súkromie požíva ochranu alebo v rámci ktorého je možné užívať, požívať
a nakladať so svojím majetkom a pod.
Právo na život pôsobí erga omnes a je priamo aplikovateľné, keďže ústava
nepredpokladá, že by jeho ochrana bola viazaná na vykonanie zákonom. Právo na život tak
požíva ochranu jednak vo vertikálnom vzťahu verejná moc - fyzické osoby a jednak
v horizontálnych vzťahoch medzi fyzickými osobami a právnickými osobami navzájom.
Ústavný súd pritom už vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že úlohou štátnej moci je
chrániť základné práva a slobody nielen voči štátnym orgánom, ale aj voči komukoľvek
inému, t. j. aj voči fyzickým či právnickým osobám. Z čl. 15 ods. 1 ústavy teda pre štát
nevyplýva iba povinnosť zdržať sa zásahov do práva na život, ale aj pozitívny záväzok
prijať a zabezpečiť realizáciu opatrení slúžiacich účinnej a reálnej ochrane práva na život.
V kontexte s uvedeným zásadnou otázkou, na ktorú musí odpovedať v tomto konaní
ústavný súd, je to, či nositeľom (subjektom) práva na život je nasciturus (plod) alebo až
narodený človek.
1.2 Zo znenia čl. 15 ods. 1 ústavy zreteľne vyplýva, že ústavodarca rozlišuje medzi
právom každého na život (prvá veta) a ochranou nenarodeného ľudského života (druhá
veta). Toto rozlíšenie naznačuje rozdiel medzi právom na život ako osobným, subjektívnym
nárokom a ochranou nenarodeného ľudského života ako objektívnou hodnotou (ako je ďalej
uvedené).
Pre posúdenie (ne) súladu napadnutých ustanovení zákona o umelom prerušení
tehotenstva s čl. 15 ods. 1 ústavy je kľúčová interpretácia jej druhej vety „Ľudský život je
hodný ochrany už pred narodením“. Význam druhej vety čl. 15 ods. 1 ústavy možno vyložiť
dvomi krajnými spôsobmi, pričom ani s jedným z nich sa ústavný súd nemôže stotožniť.
Prvou možnosťou je normatívna irelevancia tohto ustanovenia. Podľa tohto prístupu
nie je ustanovenie čl. 15 ods. 1 druhej vety ústavy právnou normou, ktorá by vyjadrovala
príkaz, zákaz alebo hranice dovoleného, ale deklaráciou obsahujúcou prianie, v ktorej je
nepochybne obsiahnutá etická norma (takto napr. Čič, M. a kol. Komentár k Ústave
Slovenskej republiky. Martin: Matica slovenská, 1997. 87 s.). Vyložiť druhú vetu čl. 15
ods. 1 ústavy len ako proklamáciu je však v zásadnom rozpore so súčasnou koncepciou
ústavy, ktorá nie je dokumentom obsahujúcim normatívne irelevantné proklamácie, ktorých
význam je určený až ďalšou zákonodarcovou činnosťou, ale je skutočným súborom priamo
aplikovateľných noriem, princípov a hodnôt, ktoré majú svoj konkrétny normatívny dopad
(pozri najmä čl. 152 ods. 4 ústavy).
Druhou možnosťou je priznať nasciturovi (nenarodenému ľudskému životu) právo
na život, t. j. kvalitu základného práva. Druhá veta čl. 15 ods. 1 ústavy by tak bola chápaná
ako špecifikácia prvej vety, teda odstraňovala by akékoľvek pochybnosti o tom, že pod
„každým“ v zmysle čl. 15 ods. 1 prvej vety ústavy je nutné rozumieť tiež nascitura.
K takémuto záveru sa prikláňajú navrhovatelia prinajmenšom v niektorých častiach svojej
argumentácie. Inde navrhovatelia naopak smerujú svojou argumentáciou k tomu, že
nenarodený ľudský život má právo na život, hoci toto právo nemusí byť rovnako intenzívne,
ako právo na život osoby už narodenej. Z tohto hľadiska by bolo možné konštatovať, že
čl. 15 ods. 1 ústavy zakotvuje v oboch vetách dve základné práva, ktorých ochrana je
garantovaná rôznou intenzitou. Oba prístupy navrhovateľov ústavný súd z ďalej uvedených
dôvodov odmieta, pričom tento jeho záver nie je v žiadnom rozpore s jeho prvou premisou,
ktorou poprel tézu o normatívnej bezvýznamnosti čl. 15 ods. 1 druhej vety ústavy.
Z porovnania doslovného výkladu prvej a druhej vety čl. 15 ods. 1 ústavy, najmä
spojenia „má právo na život“ v. „hodný ochrany“ vyplýva, že ústavodarca v čl. 15 ústavy
celkom zjavne rozlišuje medzi právnym statusom nascitura a právnym statusom narodenej
osoby. Tento jazykový výklad je podporovaný tiež systematickým výkladom. Katalóg
základných ľudských práv a slobôd v druhom oddiele druhej hlavy ústavy je uvedený
ustanovením čl. 14, podľa ktorého každý má spôsobilosť na práva. Je pritom bez
akýchkoľvek pochybností, že pod pojmom každý, použitom v tomto (ale i v ďalších)
ustanovení ústavy, treba rozumieť každého, kto sa narodí (pozri napr. Čič, M. a kol.
Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Martin: Matica Slovenská, 1977. 82 s., alebo
Prusák, J. Teória práva. Bratislava: UK, 1995. 279 s.), t. j. spôsobilosť na práva vzniká
narodením a končí smrťou, prípadne vyhlásením za mŕtveho. Ústava teda zásadne spája
vznik subjektívnych práv až s okamihom narodenia človeka, nie už s jeho počatím.
V kontexte s problematikou, ktorá je predmetom tohto konania, sa javí vhodné podporne
poukázať napr. na čl. 41 ods. 3 ústavy, podľa ktorého deti narodené v manželstve i mimo
neho majú rovnaké práva.
Akokoľvek z už uvedených dôvodov nemožno hovoriť o normatívnej
bezvýznamnosti čl. 15 ods. 1 druhej vety ústavy, pretože normatívny význam tohto
ustanovenia už s ohľadom na jeho samotnú formuláciu a ústavný kontext nedosahuje takú
intenzitu, aby o ňom bolo možné hovoriť ako o základnom práve, ktoré je obmedziteľné len
na základe prísneho vyvažovania a proporcionality voči inému základnému právu v zmysle
Poňatie druhej vety čl. 15 ods. 1 ústavy ako základného práva je v rozpore
so samotným návrhom na zrušenie niektorých častí napadnutého zákona o umelom
prerušení tehotenstva. Navrhovatelia totiž sami pripúšťajú, že nie každý dôvod umelého
prerušenia tehotenstva by musel byť v rozpore s nimi tvrdeným subjektívnym právom
nascitura na život v zmysle čl. 15 ods. 1 ústavy.
Pokiaľ by ustanovenie čl. 15 ods. 1 druhej vety ústavy skutočne zakladalo absolútne
subjektívne právo na život už pred narodením, bolo by nutné na celú vec aplikovať čl. 15
ods. 4 ústavy, ako správne vyvodzujú navrhovatelia.
Podľa čl. 15 ods. 4 ústavy nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života
v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.
Ustanovenie čl. 15 ods. 4 ústavy samozrejme nepripúšťa legalizáciu akéhokoľvek
konania, ktorým môže byť niekto pozbavený života, ale legalizáciu len takého konania,
ktoré je ospravedlniteľné aplikáciou princípu proporcionality. V zmysle citovaného
ustanovenia čl. 15 ods. 4 ústavy by tak dochádzalo ku stretu ústavných práv rôznej povahy -
na jednej strane práva nascitura na život podľa čl. 15 ods. 1 ústavy a na strane druhej
napríklad, a hlavne, práva ženy slobodne sa rozhodnúť o pokračovaní svojho tehotenstva
ako nemateriálnej hodnoty súkromnej povahy chránenej čl. 16 ods. 1 ústavy, prípadne
v čl. 19 ods. 2 ústavy, eventuálne s právami podľa čl. 40 a čl. 41 ods. 2 ústavy (právo na
ochranu zdravia tehotnej ženy).
Poňatie druhej vety čl. 15 ods. 1 ústavy ako absolútneho subjektívneho práva
a následná aplikácia čl. 15 ods. 4 ústavy (ktorý v sebe v zmysle horeuvedeného nevyhnutne
obsahuje prvok proporcionality) by preto v rozpore s tým, čo sami požadujú navrhovatelia,
celkom iste vylúčilo aj interrupciu z dôvodov ochrany zdravia tehotnej ženy, z dôvodov
genetických alebo z dôvodu tehotenstva vzniknutého v dôsledku trestného činu, lebo právo
na život nascitura by nemohlo byť v situácii klasického vyvažovania základných práv
prevážené ochranou zdravia ženy ani inými dôvodmi spojenými väčšinou s ochranou
súkromia tehotnej ženy. A pokiaľ by snáď podľa názoru navrhovateľov malo ustanovenie
čl. 15 ods. 4 ústavy ospravedlniť tiež zdravotnú, genetickú či sociálnu indikáciu prerušenia
tehotenstva, naskytá sa jednak problém nebezpečného vyprázdňovania samotného pojmu
základného práva na život a jednak problém vytvárania rôznych kategórií práva na život,
z ktorých nie každá by mala rovnakú váhu. Hlavne ostatne uvedený problém by mohol mať
potencionálne deštruktívne účinky na Slovenskú republiku ako právny štát.
Je nesporné, že ústava sama obsahuje rôzne koncipované základné práva, ktorých
logická štruktúra a prípadne aj vynutiteľnosť súdnou mocou sa líši. Iba samotný čl. 15
ústavy obsahuje jednak základné právo na život podľa odseku 1 prvej vety, ktorému
zodpovedá zákaz pozbaviť niekoho života (ods. 2) a z ktorého existujú výnimky spojené
s ochranou práv iných (čl. 15 ods. 4 ústavy) a jednak zákaz trestu smrti, ktorý je
bezpodmienečný a ktorý nie je predmetom vyvažovania (ods. 3). Obe tieto pravidlá sa tak
líšia svojím charakterom a logickou štruktúrou, keďže základné právo zodpovedajúce prvej
vete odseku 1 a odseku 2 predstavuje typické základné právo, ktoré je v priebehu svojej
aplikácie predmetom vyvažovania. Takéto základné právo je súčasnou ústavnoprávnou
teóriou označované ako princíp, ktorý usiluje o svoje naplnenie v maximálne možnej miere,
a to v závislosti na interakcii s inými (v jednotlivých prípadoch so základným právom, ktoré
je s nim v konflikte) základnými právami a ústavnými hodnotami a s ohľadom na
požiadavku proporcionality, ktorý predstavuje kľúčový koncept pre aplikáciu základných
práv. Táto interakcia sa v individuálnom prípade prejavuje ako vyvažovanie jedného
základného práva s ústavnými hodnotami a inými základnými právami.
Naproti tomu logická podoba zákazu trestu smrti podľa čl. 15 ods. 3 ústavy alebo
napr. tiež ústavná maxima nullum crimen, nulla poena sine lege (čl. 49 ústavy) sú celkom
zjavne bezvýnimočné a ako také ani nie sú predmetom vyvažovania (Alexy R. Theorie der
Grundrechte, 3. Auf., Franfurt am Main: Suhrkamp, 1996). Napokon ústava ako tretiu
zvláštnu skupinu základných práv zakotvuje sociálne práva, ktorých sa s ohľadom na ich
zvláštnu povahu možno domáhať iba v rámci zákonov, ktoré tieto vykonávajú (čl. 51 ods. 1
ústavy).
Bez ohľadu na to, že ústava obsahuje prinajmenšom tri typy základných práv,
nemožno priznať ustanoveniu čl. 15 ods. 1 druhej vety ústavy štatút zvláštneho základného
práva sui generis bez toho, aby sa to dramaticky neodrazilo na celkovej štruktúre
základných práv podľa ústavy. O základných právach platí kľúčové ústavné východisko,
podľa ktorého ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i právach (čl. 12 ods. 1 ústavy).
Právny poriadok Slovenskej republiky chráni ľudský život ako kľúčovú hodnotu právneho
štátu. S ohľadom na ústavný zákaz trestu smrti môže byť človek zbavený života v zásade
len v prípade ochrany životov či zdravia iných osôb (napr. krajná núdza, nutná obrana,
oprávnené použitie zbrane). Uvedené prípady pritom v žiadnom prípade nespochybňujú
zásadu, že právo na život má rovnakú váhu bez ohľadu na jeho nositeľa (subjekt). Naproti
tomu dotvorenie ústavy o „slabšie“ právo na život prostredníctvom judikatúry, ktorým by
bol obdarený nositeľ práva sui generis (v danom prípade nasciturus), ako sa toho domáhajú
v tomto konaní navrhovatelia, by bolo nebezpečným precedensom. Vytváranie rôznych
kategórií práva na život, z ktorých by nie každé malo rovnakú váhu, eventuálne dokonca
vytváranie nových subjektov práva prostredníctvom judikatúry (vedľa klasickej dichotomie
fyzické v. právnické osoby), by bolo v rozpore s ústavným postulátom rovnosti ľudí
v právach. Súčasne by také dotváranie ústavy malo potencionálne nevypočítateľné následky
vytvárania rozličných kategórií základných práv, obsah ktorých by bol určovaný v závislosti
na nositeľoch týchto práv.
1.3 Žiadna moderná ústava, Ústavu Slovenskej republiky nevynímajúc, nie je
hodnotovo neutrálna, naopak je založená na relatívne ucelenej sústave hodnôt, ktoré si štát
váži, rešpektuje ich a prostredníctvom orgánov verejnej moci zabezpečuje ich ochranu.
Tieto hodnoty majú objektívny charakter a sú vyjadrením spoločensky uznávaného
všeobecného „dobra“ a majú spravidla nemateriálnu povahu. Na rozdiel od štandardných
právnych noriem (pravidiel správania) štát objektívne hodnoty podľa záverov súčasnej
právnej vedy nemôže tvoriť, ale len uznať a rešpektovať, resp. z nich vychádzať a prípadne
zvýrazňovať význam určitých hodnôt na úkor, či vo vzťahu k iným hodnotám (porovnaj
napr. Kühn, Z. Aplikace práva ve složitých případech. K úloze právních princípů
v judikatuře. Praha: Karolinum, 2002. 94 s.). Tým, že je určitá objektívna hodnota
explicitne vyjadrená v ústave, nadobúda charakter ústavnej hodnoty, ktorá požíva ústavnú
ochranu.
Ústavný súd zastáva názor, že nenarodený ľudský život má charakter objektívnej
hodnoty, a zároveň zdôrazňuje, že popri objektívnej hodnote nascitura sú v ústave
vyjadrené, a teda aj ústavou chránené, mnohé iné objektívne hodnoty, ako napr. sloboda
(čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, ale napr. aj čl. 17, 21, 23, 24 a čl. 2 ústavy atď.), rovnosť (čl. 12
ods. 1, ale napr. aj čl. 30 ods. 3 alebo čl. 47 ods. 3 ústavy), ľudská dôstojnosť (čl. 12 ods. 1 a
čl. 19 ods. 1 ústavy), ale aj manželstvo, rodičovstvo, rodina (čl. 41 ods. 1 ústavy) alebo
zdravie (napr. čl. 20 ods. 3, čl. 21 ods. 3, čl. 23 ods. 3 a čl. 24 ods. 4 ústavy), príroda (čl. 20
ods. 3 a čl. 23 ods. 3 ústavy), životné prostredie (napr. čl. 20 ods. 3 a čl. 44 ods. 3 ústavy) či
mravnosť (čl. 24 ods. 4 ústavy) a pod.
Objektívnym hodnotám, ktoré sú explicitne vyjadrené v ústave, garantuje ústava
ochranu rôznymi formami a s rozdielnou intenzitou. Základné ústavné hodnoty, akými sú
sloboda, rovnosť či ľudská dôstojnosť, nadobúdajú prostredníctvom spôsobu ústavného
vyjadrenia (pozri čl. 2 ods. 3 alebo čl. 12 ods. 1 ústavy) charakter všeobecných ústavných
princípov ako najvšeobecnejších pravidiel správania, ktoré v koncentrovanej podobe
vyjadrujú najvšeobecnejšie ciele práva a spoločne tvoria systém základných hodnôt, na
ktorom je založený ústavný poriadok štátu. Zároveň ústava konkrétnym prejavom týchto
základných hodnôt priznáva intenzitu ochrany základného práva, resp. základnej slobody;
napr. osobná sloboda (čl. 17 ústavy), sloboda vyznania (čl. 24 ústavy), sloboda prejavu
(čl. 26 ústavy), právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti (čl. 119 ods. 1 ústavy) a pod., t. j.
konkrétne prejavy týchto základných hodnôt sú formulované v podobe subjektívneho
nároku fyzickej osoby, prípadne právnickej osoby voči štátu. Intenzitu ochrany základného
práva priznáva ústava aj ďalším objektívnym hodnotám, ako sú napr. zdravie alebo životné
prostredie (čl. 40 prvá veta ústavy, resp. čl. 44 ods. 1 ústavy), aj keď „len v medziach
zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“ (čl. 51 ods. 1 ústavy). Mimoriadne vysokú
intenzitu ochrany poskytuje ústava aj ďalším zo spomenutých hodnôt (príroda, mravnosť),
keď ich ochranu považuje za legitímny dôvod k obmedzeniu niektorých základných práv
alebo základných slobôd (napr. vlastníckeho práva - čl. 20 ods. 3 ústavy, slobody pohybu
a pobytu - čl. 23 ods. 3 ústavy, resp. slobody náboženského vyznania a viery - čl. 24 ods. 4
ústavy). Manželstvu, rodičovstvu a rodine ústava garantuje ochranu prostredníctvom zákona
(čl. 41 ods. 1 prvá veta ústavy). Z dikcie čl. 15 ods. 1 druhej vety ústavy („Ľudský život je
hodný ochrany aj pred narodením“) možno nesporne vyvodiť aj záväzok štátu chrániť
hodnotu nenarodeného ľudského života (nascitura), ale z textu zjavne vyplýva, v porovnaní
s ostatnými spomenutými objektívnymi hodnotami, jednak nižšia miera konkrétnosti tohto
záväzku („ je hodný ochrany“), ako aj iná miera intenzity jej ústavnej ochrany.
Ústavný súd pripomína, že ústava nevylučuje vyvažovanie základných práv a slobôd
s ústavnými hodnotami, ale toto vyvažovanie má inú kvalitu ako vyvažovanie jednotlivých
základných práv a slobôd.
1.4 Z už uvedeného (bod 1.3 v spojení s bodom 1.2) vyplýva, že podľa Ústavy
Slovenskej republiky nasciturus nie je subjektom práva, ktorému patrí základné právo na
život podľa čl. 15 ods. 1 prvej vety ústavy. Nasciturus sa síce môže stať subjektom práva ex
tunc, a teda ex tunc aj nositeľom základných práv, avšak pod podmienkou, že sa narodí
živý.
Ústavný súd rovnako (bode 1.2) odmietol normatívnu irelevanciu ustanovenia čl. 15
ods. 1 druhej vety ústavy. Kľúčovou otázkou teda je, aký normatívny význam toto
ustanovenie má. Podľa už uvedeného právneho názoru ústavného súdu analyzované
ustanovenie ústavy koncipuje ochranu nenarodeného ľudského života ako ústavnú hodnotu,
čím potrebe chrániť túto hodnotu priznáva normatívny status na úrovni ústavného
imperatívu. Ústavný súd už zdôraznil, že ustanovenie čl. 15 ods. 1 ústavy nie je možné
interpretovať izolovane, ale len v spojení s ústavnými princípmi vyjadrenými najmä v čl. 1
ods. 1 prvej vete, čl. 2 ods. 3 a čl. 12 ods. 1 ústavy, ako aj ďalšími relevantnými ústavnými
ustanoveniami - najmä čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, ale aj čl. 41 ods. 1 a 2 ústavy.
Povinnosť chrániť nenarodený ľudský život je ústavnou povinnosťou všetkých
orgánov verejnej moci, do pôsobnosti ktorých táto ochrana môže v konkrétnych
okolnostiach patriť, vrátane zákonodarcu a ústavného súdu. Ochrana tejto ústavnej hodnoty
je zabezpečovaná v prvom rade zákonodarnou cestou. Niektoré možnosti ochrany
nenarodeného ľudského života sú pritom naznačené už priamo v niektorých ďalších
ústavných ustanoveniach (napr. právo tehotných žien na osobitnú starostlivosť, ochranu
v pracovných vzťahoch a právo na zodpovedajúce pracovné podmienky podľa čl. 41 ods. 2
ústavy a jeho realizácia prostredníctvom bežného zákonodarstva v zmysle čl. 51 ods. 1
ústavy). Táto povinnosť nie je závislá na tom, či nasciturus má alebo nemá postavenie
subjektu práva; v podstate jeho predpokladom je práve to, že nasciturus samostatným
subjektom práva bez ďalšieho nie je (inak by samozrejme disponoval základným právom na
život).
Ústavný imperatív ochrany nenarodeného ľudského života má svoj autonómny obsah
- jeho konečná špecifikácia je v prípade pochybností úlohou autorizovaného „vykladača“
ústavného textu, ktorým je v Slovenskej republike ústavný súd. Tak, ako ústavný súd
nemôže v mene ústavodarcu rozhodnúť o tom, odkedy existuje nenarodený ľudský život,
tak môže a v danom prípade musí rozhodnúť o tom, aký obsah má a aké účinky vyvoláva
ústavná povinnosť ochrany nenarodeného ľudského života.
So zreteľom na právny charakter čl. 15 ods. 1 druhej vety ústavy ako ústavou
explicitne vyjadrenej hodnoty, ktorá zakladá imperatív smerujúci ku všetkým orgánom
verejnej moci, je nutné vyložiť význam tohto ustanovenia v porovnaní s klasickým
základným právom. Povinnosť štátu zaistiť ochranu základnému právu, ktorá je pozitívnym
aspektom koncepcie základného práva, pochopiteľne nie je identická s povinnosťou štátu
zaistiť ochranu ústavou garantovanej hodnote. Preto, zatiaľ čo o základnom práve platí, že
„kde je právo, tam je aj právna ochrana“, a to i súdnou mocou (pozri nález II. ÚS 58/97), čo
sa týka ústavou garantovanej hodnoty, táto právna ochrana je slabšia, a to vzhľadom na
možnosť uváženia, ktorým aj v nadväznosti na ústavnú dikciu disponuje zákonodarca.
Všeobecné požiadavky zakotvené v čl. 13 ústavy (rovnosť pri obmedzovaní práv
a slobôd, šetrenie ich podstaty a zmyslu), rovnako ako požiadavky proporcionality
obmedzenia určitého základného práva, sú na ústavnú hodnotu a na z nej vyplývajúci
ústavný imperatív ochrany aplikovateľné len primerane. Kľúčovou odlišnosťou v porovnaní
s aplikáciou základných práv je hlavne rozsah prípustného uváženia, ktoré má na základe
ústavy zákonodarca pri svojom rozhodovaní o právnej regulácii umelého prerušenia
tehotenstva, hlavne pri vyvažovaní ústavného imperatívu vyjadreného v čl. 15 ods. 1 druhej
vety ústavy na strane jednej a základného práva tehotnej ženy na ochranu súkromia podľa
čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy (eventuálne s ďalšími do úvahy prichádzajúcimi
základnými právami, hlavne právom na ochranu zdravia - pozri nižšie), nehovoriac už
o základnom práve tehotnej ženy na život podľa čl. 15 ods. 1 prvej vety ústavy na strane
druhej. Je to preto predovšetkým zákonodarca, ktorý má rozhodnúť ako najlepšie dosiahnuť
ústavný imperatív a prijať opatrenia zabraňujúce konaniu, ktoré je spôsobilé znemožniť
transformáciu nenarodeného (a teda zatiaľ len potencionálneho) ľudského života na
narodený ľudský život s výnimkou konania, záujem na ktorom presahuje spoločenský
záujem na ochrane nenarodeného ľudského života. Tomuto ústavne prípustnému rozsahu
uváženia je potom nutné prispôsobiť tiež rozsah jeho prieskumu ústavným súdom. Iba
v rámci takto stanoveného rozsahu postupoval ústavný súd ďalej pri svojom ústavnom
prieskume (pozri nižšie časť III. B).
2. Právo na súkromie podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy - základné
východiská interpretácie
Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedzená môže byť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho
nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
2.1 Ústavný súd už viackrát špecifikoval obsah ústavnej úpravy všeobecného
osobnostného práva konštituovaného ako právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia
(čl. 16 ods. 1 ústavy) a práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života (čl. 19 ods. 2 ústavy). Právo na ochranu súkromného života je
neodňateľným právom fyzickej osoby. Ústavná ochrana súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy
sa spája s nedotknuteľnosťou osoby. Predmetom takto koncipovanej ochrany je súkromie
osoby späté s jej telesnou integritou (II. ÚS 19/97) a právo jednotlivca v určitej sfére
spoločenských vzťahov žiť podľa svojich predstáv - bez zbytočných obmedzení, príkazov či
zákazov ustanovených orgánmi verejnej moci (II. ÚS 19/97, II. ÚS 7/99, II. ÚS 16/99).
Podstata práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy spočíva v práve jednotlivca rozhodnúť podľa vlastného
uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jeho súkromného života sprístupnené
iným.
V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva treba konštatovať, že
rešpektovanie súkromnej sféry života musí zahŕňať aj právo na vytváranie a rozvíjanie
vzťahov s inými ľudskými bytosťami, pričom súčasťou práva na súkromie je tiež rodinný
život zahrňujúci i vzťahy medzi blízkymi príbuznými. S takto vymedzenými právami
bezprostredne súvisí všeobecný ústavný princíp slobody (čl. 2 ods. 3 ústavy), ktorý, ako už
bolo uvedené, je jednou zo základných hodnôt demokratického a právneho štátu a ktorý
spočíva v povinnosti štátu rešpektovať a chrániť sféru osobnej autonómie jednotlivca.
Vo vzájomnej spojitosti tak predmetné práva a princípy garantujú istú „vnútornú
sféru“, v ktorej môže jednotlivec žiť podľa vlastných predstáv a vylúčiť z nej „vonkajší
svet“, a sféru, v ktorej sa môže jednotlivec slobodne rozvíjať, realizovať svoju osobnosť
a vstupovať do vzťahov, ako aj rozvíjať vzťahy s inými osobami. Právo na súkromie a na
ochranu súkromného života v spojení s princípom slobody, tak v tom najzákladnejšom
vymedzení, opierajúc sa aj o základné právo na ľudskú dôstojnosť, garantuje jednotlivcovi
možnosť autonómneho sebaurčenia.
2.2 Do tohto rámca patrí a je (ústavou) chránené aj rozhodovanie ženy o vlastnej
duševnej a telesnej integrite a o jej vrstvách, okrem iného aj o tom, či počne dieťa a aký
bude mať jej tehotenstvo priebeh. Otehotnením (plánovaným, neplánovaným, dobrovoľným
alebo v dôsledku násilia) sa žena nevzdáva svojho práva na sebaurčenie. Tehotenstvo je
pritom stav spojený so značným telesným, ale aj duševným vypätím ženy, s bolesťami,
obmedzeniami a nepohodlím, a teda stav spôsobilý výrazne obmedziť možnosti ženy
slobodne realizovať svoju osobnosť. Akékoľvek obmedzenie rozhodovania ženy o tom, či
tieto prekážky v autonómnej sebarealizácii mieni znášať, a teda či v danom stave
tehotenstva mieni zotrvať až do jeho prirodzeného ukončenia, preto predstavuje zásah do
ústavného práva ženy na súkromie. Tento zásah môže byť ústavne oprávnený alebo ústavne
neoprávnený.
2.3 Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ani ústavné právo na súkromie
v rozsahu, v akom už bolo vymedzené, nemá absolútnu povahu. Ústava totiž nezaručuje
jeho ochranu pred akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu len pred takým
zasahovaním, ktoré je neoprávnené. Vo všeobecnosti platí, že zásah do práva na súkromie je
oprávnený výlučne vtedy, ak je v súlade s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 a čl. 152 ods. 4 ústavy, ako
aj so všetkými ďalšími ustanoveniami ústavy, ktoré sú právne významné pri uplatňovaní
práva na súkromie (I. ÚS 33/95, II. ÚS 7/99, II. ÚS 16/99). Oprávnenosť zásahu do práva na
súkromie je teda funkciou jeho súladu tak s formálnymi, ako aj s materiálnymi
náležitosťami ustanovenými ústavou. Z formálneho hľadiska sa takýto zásah musí opierať
o zákonné oprávnenie príslušného orgánu verejnej moci na vykonanie zásahu, pričom zásah
je možné vykonať len zákonom ustanoveným spôsobom (mutatis mutandis I. ÚS 33/95).
Zásah do práva na súkromie je preto prípustný jedine vtedy, ak je v súlade so zákonom.
Takýto zákon však takisto musí spĺňať istú materiálnu kvalitu - musí sledovať niektorý
alebo niektoré z tzv. legitímnych cieľov a zároveň musí byť v demokratickej spoločnosti
v záujme ochrany takéhoto cieľa nevyhnutný. Zásah teda musí reflektovať naliehavú
spoločenskú potrebu na ochrane jedného alebo viacerých z legitímnych cieľov a musí byť
vo vzťahu k tomuto cieľu primeraným prostriedkom jeho ochrany. Skúmanie primeranosti
zásahu do práva na súkromie vo vzťahu k legitímnemu cieľu jeho obmedzenia je otázkou
vyvažovania tohto základného práva s inými základnými právami a slobodami, ako aj
ústavnými princípmi a ústavnými hodnotami, ktoré sa s ním ocitnú vo vzájomnom napätí.
2.4 Vyvažovanie vo vzájomnom konflikte stojacich ústavných práv, princípov
a hodnôt sa riadi zásadou tzv. praktickej konkordancie, podstata ktorej podľa Spolkového
ústavného súdu v Nemecku spočíva v „harmonizácii príslušných ústavných hodnôt
a v zachovaní ich tvorivého napätia“. Povinnosť vyvažovania vo vzájomnom napätí sa
ocitajúcich ústavných práv, princípov a hodnôt vyplýva aj zo skutočnosti, že práva
a slobody obsiahnuté v druhej hlave ústavy disponujú prima facie rovnakou hodnotou.
Hierarchizácia týchto práv a slobôd sa neopiera o akúsi doktrinálnu predetermináciu, ale je
funkciou konkrétneho kontextu a okolností, za ktorých sa dotknuté práva, princípy
a hodnoty ocitajú vo vzájomnom napätí. Hodnota spätá s ochranou nenarodeného ľudského
života preto v pomyselnej hierarchii ústavných práv, princípov a hodnôt nestojí a vzhľadom
na formu svojho ústavného vyjadrenia ani nemôže stáť a priori vyššie ako iné ústavné
práva, princípy alebo hodnoty súvisiace s problematikou umelého prerušenia tehotenstva, in
concreto právo na súkromie v jeho celostnom chápaní. Obsah a normatívne implikácie
ústavnej povinnosti chrániť nenarodený ľudský život sú preto do výraznej miery aj otázkou
obsahu a normatívnych implikácií práva tehotnej ženy na súkromie.
Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca na jednej strane nesmie ignorovať imperatív
obsiahnutý v znení čl. 15 ods. 1 druhej vety ústavy - povinnosť poskytnúť nenarodenému
ľudskému životu ochranu. Na strane druhej musí rešpektovať skutočnosť, že každý vrátane
tehotnej ženy má právo rozhodovať o svojom súkromnom živote a chrániť realizáciu
vlastnej predstavy o ňom pred neoprávneným zasahovaním. Možnosť tehotnej ženy
požiadať príslušnú inštitúciu o umelé prerušenie tehotenstva je jednou z variácií, ktorými
možno ústavné právo na súkromie a na sebaurčenie v spojení s princípom slobody uplatniť.
Z hľadiska predmetu tohto konania treba mať na zreteli, že úlohou ústavného súdu je
hľadať východisko z kolízie medzi ústavou chránenou hodnotou (nenarodeným ľudským
životom) a obmedziteľným ľudským – základným právom (právom ženy na súkromie). Pri
obmedzovaní ľudských práv treba mať na zreteli ich podstatu a zmysel (čl. 13 ods. 4
ústavy). Ústavnú hodnotu nenarodeného ľudského života preto možno chrániť len do takej
miery, aby táto ochrana nespôsobovala zásah do podstaty slobody ženy a jej práva na
súkromie a v končenom dôsledku neznamenala uloženie povinnosti, ktorá presahuje ústavný
rámec.
Treba mať na zreteli, že ak by žena v žiadnom štádiu tehotenstva nemohla sama
rozhodnúť o tom, či vynosí plod alebo si nechá umelo prerušiť tehotenstvo, tak by to
znamenalo povinnosť vynosiť plod, ktorá nemá oporu v ústave, a zároveň by to zasiahlo do
podstaty jej práva na súkromie, ako aj jej osobnej slobody. Zákonodarca nesporne môže
a v záujme ochrany ústavnej hodnoty nenarodeného ľudského života aj musí ustanoviť
postup a časové hranice v prípade, keď sa žena rozhodne pre umelé prerušenie tehotenstva,
pričom jeho postup nesmie byť svojvoľný, má umožňovať reálne rozhodnutie ženy
o umelom prerušení jej tehotenstva a rešpektovanie ústavnej hodnoty nenarodeného
ľudského života.
Z potreby rovnováhy týchto práv, hodnôt a princípov dotknutých v posudzovanom
prípade pritom vyplýva, že absolutizácia jednej či jedného z nich - napríklad absolútny
zákaz umelého prerušenia tehotenstva alebo naopak zrušenie akýchkoľvek jeho obmedzení -
je vylúčená. Ich vyvažovanie preto predpokladá jednak určenie rámca ochrany, ktorej je
nenarodený ľudský život hodný, a jednak určenie rozsahu a účinkov práva ženy na
sebaurčenie, na kontrolu nad vlastným telom a osudom, a to práve v ich vzájomnej relácii.
Takéto vyvažovanie je síce v kompetencii zákonodarcu, avšak v kompetencii ústavného
súdu je posúdiť, či konkrétny výsledok vyvažovania zo strany zákonodarcu zodpovedá
vzťahu medzi ústavnou hodnotou špecifikovanou v ustanovení čl. 15 ods. 1 druhej vety
ústavy na jednej strane a právami, princípmi a hodnotami špecifikovanými v ustanoveniach
čl. 16, čl. 19 a čl. 2 ods. 3 ústavy na strane druhej.
3. Čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy a medzinárodné záväzky Slovenskej
republiky súvisiace s právom na život a ochranou nascitura (nenarodeného ľudského
života)
Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,
a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
Podľa čl. 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou
jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah
ústavných práv a slobôd.
Z čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy vyplýva, že zákonná úprava umelého
prerušenia tehotenstva v Slovenskej republike musí byť nielen v súlade s ústavou, ale aj
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, ktoré sa dotýkajú
práva na život, resp. ochrany nascitura (nenarodeného ľudského života).
Z uvedeného hľadiska bolo potrebné analyzovať napadnuté ustanovenia zákona
o umelom prerušení tehotenstva najmä s dotknutými ustanoveniami Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, Medzinárodného paktu o ochrane občianskych
a politických práv a Dohovoru o ochrane práv dieťaťa, ako aj Dohovoru o odstránení
všetkých foriem diskriminácie žien, a to bez ohľadu na to, že navrhovatelia nenamietajú
rozpor napadnutých ustanovení zákona o umelom prerušení tehotenstva s príslušnými
ustanoveniami uvedených medzinárodných dohovorov.
3. 1 Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Podľa čl. 2 ods. 1 dohovoru právo každého na život je chránené zákonom. Nikoho
nemožno úmyselne zbaviť života okrem výkonu súdom uloženého trestu nasledujúceho po
uznaní viny za spáchanie trestného činu, pre ktorý zákon ukladá tento trest.
Podľa čl. 2 ods. 2 dohovoru zbavenie života sa nebude považovať za spôsobené
v rozpore s týmto článkom, ak bude vyplývať z použitia sily, ktoré nie je viac než úplne
nevyhnutné, pri:
a) obrane každej osoby proti nezákonnému násiliu;
b) vykonávaní zákonného zatknutia alebo zabránení úteku osoby zákonne zadržanej;
c) zákonne uskutočnenej akcii za účelom potlačenia nepokojov alebo vzbury.
Z hľadiska posudzovania ústavnosti napadnutých ustanovení zákona o umelom
prerušení tehotenstva je kľúčová odpoveď na otázku, či dikcia „právo každého na život“
obsiahnutá v čl. 2 ods. 1 dohovoru zahŕňa tiež nascitura.
Komisia sa k tejto otázke vyjadrila napr. vo veci Paton v. Spojené kráľovstvo
(rozhodnutie z roku 1980), keď okrem iného uviedla, že «Život plodu je úzko prepojený
so životom tehotnej ženy a nemôže byť posudzovaný v izolácii od neho. Ak by článok 2 mal
zahŕňať plod a jeho ochrana podľa tohto článku by bola, bez žiadneho výslovného
obmedzenia, chápaná ako absolútna, interrupcia by musela byť považovaná za zakázanú
dokonca vtedy, ak by pokračovanie tehotenstva predstavovalo vážne riziko pre život ženy.
To by znamenalo, že „nenarodený život“ plodu by bol považovaný za majúci vyššiu
hodnotu než život tehotnej ženy.» Obdobne Komisia, resp. Európsky súd pre ľudské práva
nepriznal nasciturovi ochranu garantovanú podľa čl. 2 dohovoru aj vo veci X. v. Spojené
kráľovstvo (rozhodnutie z roku 1980), H. v. Nórsko (rozhodnutie z roku 1992) a naposledy
napr. Evans v. Spojené kráľovstvo (rozsudok z roku 2006).
Z obsahu rozhodnutí Komisie a Európskeho súdu pre ľudské práva v uvedených
veciach vyplýva, že podľa ich doterajšej judikatúry plod (nasciturus) nie je osobou
oprávnenou na „právo na život“ v zmysle čl. 2 ods. 1 dohovoru, a to zrejme aj z toho
dôvodu, že priznanie rovnakých práv plodu ako osobám by neodôvodnene obmedzilo
článkom 2 chránené práva žien ako osôb už narodených. Zároveň z týchto, ako aj z ďalších
rozhodnutí Komisie a Európskeho súdu pre ľudské práva celkom zreteľne vyplýva, že
jednotlivé štáty majú široký rámec pre uváženie v otázke úpravy umelého prerušenia
tehotenstva. Rovnako spor o tom, kedy vzniká právo na život, spadá do rámca voľnej
úvahy, ktorý vo všeobecnosti Európsky súd pre ľudské práva priznáva v tejto oblasti
jednotlivým štátom (napr. Vo v. Francúzsko, rozsudok z roku 2004).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že na ochranu plodu nemožno
vzťahovať ani čl. 2 ods. 2 dohovoru, v kontexte ktorého je nutné interpretovať tiež
ustanovenie čl. 15 ods. 4 ústavy. Z textu čl. 2 ods. 2 dohovoru totiž vyplýva, že zbavenie
života nie je v rozpore s právom na život len vtedy, ak bude vyplývať z použitia sily, ktorá
nie je viac než úplne nevyhnutná, pri a) obrane každej osoby proti nezákonnému násiliu;
b) vykonávaní zákonného zatknutia alebo zabránenia úteku osoby zákonne zadržanej;
eventuálne, c) zákonne uskutočnenej akcii za účelom potlačenia nepokojov alebo vzbury.
Ustanovenie čl. 2 ods. 2 dohovoru sa preto na plod, a teda právnu úpravu umelého
prerušenia tehotenstva neaplikuje, pretože takýto výklad by v podstate popieral akúkoľvek
možnosť interrupcie, a to aj z dôvodov ochrany života a zdravia matky (teda z dôvodu,
ústavnosť ktorého nespochybňujú ani navrhovatelia).
3.2 Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach
Podľa čl. 6 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej
aj „medzinárodný pakt“) každá ľudská bytosť má právo na život. Toto právo je chránené
zákonom. Nikto nebude svojvoľne zbavený života.
Z histórie procesu dojednávania medzinárodného paktu je známe, že v ňom bol
odmietnutý návrh, aby sa jeho čl. 6 ods. 1 vzťahoval aj na obdobie pred narodením.
Potvrdzuje to Travaux preparatoires Komisie, v ktorom sa uvádza, že bol navrhnutý
a zamietnutý návrh, ktorý mal stanoviť, že „Právo na život je späté s ľudskou osobou od
momentu počatia, toto právo je chránené zákonom“, pričom Komisia v pomere hlasov 55:0
so 17 zdržaniami definitívne hlasovala za schválenie čl. 6, ktorý neobsahoval odkaz na
počatie [U. N. GAOR, 12th Sess., Bod programu 33, 119 s. (q), U. N. Doc. A/3764 (1957)].
Naopak zo záverečných zistení jurisdikcie Výboru pre ľudské práva, ktorý vykladá
a monitoruje dodržiavanie medzinárodného paktu zmluvnými štátmi, vyplýva opakované
odsúdenie striktných zákazov interrupcie, ktoré spôsobujú materskú úmrtnosť, ako
porušenia práva žien na život v zmysle čl. 6, a odporučenie štátom preskúmať a novelizovať
legislatívu, ktorá kriminalizuje interrupciu (pozri napr. Záverečné zistenia Výboru pre
ľudské práva Chile, 30. marec 1999, U. N GAOR, Hum. Rts. Comm., 65th Sess., 1740th
mtg. ods. 15, U. N. Doc. CCPR/C79/Add.104, alebo Argentína, 15. november 2000,
U. N. Doc. CCPR/CO/70/ARG, ods. 14 atď.). V roku 2005 išiel Výbor pre ľudské práva
svojou jurisdikciou ešte ďalej, keď vo vzťahu k individuálnej sťažnosti K. L. v. Peru
[Výbor pre ľudské práva, CCPR/C/85/D/1153/2003/(2005) UNHRC 64 (22. november
2006)] konštatoval, že záväzky štátu rešpektovať a zabezpečiť právo stanovené v čl. 7
medzinárodného paktu (podľa čl. 7 medzinárodného paktu nikto nesmie byť mučený alebo
podrobovaný krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Najmä
sa nebude nikto bez svojho slobodného súhlasu podrobovať lekárskym alebo vedeckým
pokusom, pozn.) od neho vyžadujú, aby zaručil prístup ženy k interrupcii v prípadoch, keď
tehotenstvo ohrozuje jej fyzické alebo duševné zdravie vrátane prípadu ťažkého poškodenia
plodu.
3.3 Dohovor o právach dieťaťa
Podľa čl. 1 Dohovoru o právach dieťaťa sa za dieťa považuje každá ľudská bytosť
mladšia ako 18 rokov, ak podľa právneho poriadku, ktorý sa vzťahuje na dieťa, nie je
dospelosť dosiahnutá skôr.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými štátmi
dohovoru, uznávajú, že každé dieťa má prirodzené právo na život, a podľa čl. 6 ods. 2
dohovoru štáty, ktoré sú zmluvnými stranami dohovoru, budú zabezpečovať v maximálnej
miere zachovanie života a rozvoj dieťaťa. Dohovor o právach dieťaťa teda ustanovuje
neodňateľné právo na život a záväzok štátu zabezpečiť prežitie a rozvoj dieťaťa.
V kontexte čl. 1 Dohovoru o právach dieťaťa (definícia dieťaťa) je potrebné vykladať
čl. 6 Dohovoru o právach dieťaťa ako právo narodeného, a nie počatého dieťaťa, aj keď to
Dohovor o právach dieťaťa explicitne nevyjadruje. Vyplýva to však z definície dieťaťa,
podľa ktorej sa za dieťa považuje každá ľudská bytosť, t. j. fyzická osoba schopná
samostatnej ľudskej existencie. Korešponduje to aj s čl. 7 Dohovoru o právach dieťaťa,
podľa ktorého každé dieťa je ihneď po narodení zaregistrované, t. j. za dieťa sa považuje
ľudská bytosť po narodení.
Tento záver neoslabuje/nespochybňuje ani preambula Dohovoru o právach dieťaťa,
podľa ktorej „ako sa uvádza v deklarácii práv dieťaťa, dieťa pre svoju telesnú a duševnú
nezrelosť potrebuje osobitné záruky, starostlivosť a zodpovedajúcu právnu ochranu pred
narodením a po ňom“. Skupina navrhovateľov tohto textu Dohovoru o právach dieťaťa
podčiarkla v osobitnom vyhlásení, že pojem „ľudská bytosť“ sa vzťahuje len na narodené
osoby, čo je v súlade s dlhodobým ponímaním zakotveným vo Všeobecnej deklarácii
ľudských práv. Aj jurisprudencia Výboru pre práva dieťaťa, ktorý interpretuje a monitoruje
dodržiavanie Dohovoru o právach dieťaťa zmluvnými štátmi, taktiež odmieta plodu právo
na život zdôrazňujúc opakovanú obavu o prístup dospievajúcich dievčat k bezpečným
interrupčným službám. Výbor pre práva dieťaťa tiež vyslovil, že bezpečná interrupcia je
súčasťou práva dospievajúcich dievčat na primerané zdravie alebo na základné zdravie
a blahobyt. Vyzval tiež na preskúmanie štátnych praktík podľa existujúcej legislatívy
povoľujúcej interrupcie zo zdravotných dôvodov s cieľom predchádzať nelegálnej
interrupcii a zlepšiť ochranu fyzického a duševného zdravia dievčat. Z uvedeného tiež
vyplýva, že definícia dieťaťa na účely Dohovoru o právach dieťaťa nezahŕňa plod.
V nadväznosti na tento záver možno konštatovať absenciu rozporu posudzovaných/
namietaných právnych predpisov s týmto medzinárodným dohovorom, ktorým je Slovenská
republika viazaná.
3.4 Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien
Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien obsahuje záväzky štátov,
ktoré sú zmluvnými stranami, smerujúce k odstráneniu všetkých foriem diskriminácie žien
založeného na zásade rovnosti a rešpektovaní ľudskej dôstojnosti v jednotlivých oblastiach
spoločenského života, oblasť starostlivosti o zdravie a rodinu nevynímajúc.
Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien sa
štáty, ktoré sú zmluvnými stranami, zaväzujú prijať všetky príslušné opatrenia na
odstránenie diskriminácie žien v oblasti starostlivosti o zdravie, s cieľom zabezpečiť na
základe rovnoprávnosti mužov a žien, prístup k zdravotníckym službám, včítane tých, ktoré
sa vzťahujú na plánovanie rodiny.
Podľa čl. 14 ods. 2 Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien sa
štáty, ktoré sú zmluvnými stranami, zaväzujú zabezpečiť ženám vo vidieckych oblastiach
právo na prístup k primeraným zariadeniam starostlivosti o zdravie, včítane informácií,
poradenstva a služieb v oblasti plánovania rodiny.
Podľa čl. 16 ods. 2 Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien sa
štáty, ktoré sú zmluvnými stranami, zaväzujú zabezpečiť na základe rovnoprávnosti mužov
a žien rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte a čase narodenia ich detí
a mať prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré im umožnia uplatňovať tieto
práva.
Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien je v tejto oblasti
koncipovaný jednak na princípe rovnoprávnosti mužov a žien a jednak na slobodnej voľbe
plánovať svoju rodinu a slobodne sa rozhodnúť o počte a čase narodenia detí bez
akýchkoľvek ďalších podmienok obmedzujúcich toto právo. Pritom je ale potrebné uviesť
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Boso v. Taliansko, rozhodnutie z roku
2002), podľa ktorej legislatívna úprava o prerušení tehotenstva sa dotýka najmä
súkromného života, tehotnej ženy - budúcej matky, pričom prerušenie tehotenstva musí
zohľadňovať predovšetkým jej právo, lebo ona je predovšetkým dotknutá tehotenstvom
a jeho pokračovaním alebo prerušením; práva potenciálneho otca, aj keď manžela, nemožno
vykladať tak široko, aby zahŕňalo aj jeho právo konzultovať s ním túto otázku alebo podať
žalobu v súvislosti s umelým prerušením tehotenstva, ktorému sa jeho manželka hodlá
podrobiť.
Úloha zmluvného štátu Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien
smeruje do premietnutia záväzkov z neho vyplývajúcich do legislatívnych, súdnych,
administratívnych a iných opatrení. Znamená to, že aj tento dohovor poskytuje priestor na
konštatovanie absencie rozporu posudzovaných/namietaných právnych predpisov s týmto
medzinárodným dohovorom, ktorým je Slovenská republika viazaná.
4. Právna úprava umelého prerušenia tehotenstva v iných štátoch a relevantná
judikatúra ústavných súdov
Zákony o interrupcii prijaté väčšinou európskych štátov rešpektujú voľbu žien počas
prvého trimestra tehotenstva a chránia práva žien na život a zdravie počas tehotenstva.
Tento prístup implicitne prisudzuje právam žien väčšiu hodnotu než akémukoľvek nároku
v mene plodu, charakterizovanému či už ako právo alebo ochrana. Zo 46 členských štátov
Rady Európy, 40 z nich dovoľuje žene prerušiť tehotenstvo v prvom trimestri bez
obmedzenia alebo len so symbolickým, resp. formálnym uvedením dôvodu alebo na základe
rozsiahlych terapeutických dôvodov. Prísne obmedzenia interrupcií platia len v malom
počte štátov (Andorra, Írsko, Lichtenštajnsko, Malta, Poľsko a San Marino).
Výrazným posunom v nazeraní na interrupcie prešlo Nemecko. Od rozhodnutia
Spolkového ústavného súdu v Nemecku (BVerfGE, 39, 1 z roku 1975), v ktorom súd
konštatoval protiústavnosť vykonávania interrupcií, sa nová právna úprava o umelom
prerušení tehotenstva účinná od 1. októbra 1995 a novela trestného zákona posunuli v tejto
otázke, vykonanie interrupcie nie je trestné/protiprávne, musí ju vykonať lekár do uplynutia
12. týždňa tehotenstva a tehotná žena sa musí podrobiť povinnej konzultácii najneskoršie tri
dni pred prerušením tehotenstva, pričom sieť konzultačných stredísk zabezpečuje štát.
Posun v nazeraní na interrupcie nastal aj vo Švajčiarsku, keď na základe
uskutočneného referenda v roku 2002 sa Švajčiari vyslovili za „uvoľnenie“ podmienok
ustanovených zákonom z roku 1942 a za zrušenie plošného zákazu umelého prerušenia
tehotenstva. Naproti tomu referendum proti interrupciám, ktoré sa tiež uskutočnilo v roku
2002, ale v Írsku, nebolo úspešné z hľadiska „uvoľnenia“ striktného zákazu interrupcií.
Jednotlivé právne poriadky sa síce na právnom štatúte ľudského plodu nezhodujú, ale
až na niekoľko málo výnimiek pripúšťajú umelé prerušenie tehotenstva aj z iných dôvodov
než len za účelom ochrany života matky. Aj keď nie je v ústavnom práve európskych štátov
(ale aj Kanady a USA) absolútny konsenzus na právnom štatúte nascitura, tento konsenzus
sa javí byť aspoň potiaľ, že nasciturus nie je ani prevažnou väčšinou európskych ani
severoamerických štátov považovaný za subjekt práva, ktorý disponuje absolútnym
subjektívnym právom na život (pozri k tomu napr. Dworkin, R. Life´s Dominion: An
Argument about Abortion and Euthanasia. London: Harper, 1993).
Čo sa týka judikatúry národných ústavných súdov, tieto sa dosiaľ pomerne často
venovali právnemu statusu plodu v kontexte zákonov o prístupe k interrupciám.
Navrhovatelia sa síce odvolávajú na porovnávacie právo a judikatúru niektorých ústavných
súdov (Nemecko, Poľsko, Španielsko), z ktorého má vyplývať údajný európsky konsenzus
o relatívne striktnom prístupe k právnej úprave umelého prerušenia tehotenstva, avšak
takáto argumentácia nie je prijateľná z viacerých dôvodov. Na jednej strane je pravdou, že
právo na život patrí k základným právam, ktoré sú ústavne garantované naprieč celou
euroatlantickou civilizáciou. Obsah tohto základného práva sa však v jednotlivých štátoch
značne líši. Okrem početne malej skupiny štátov, kde usmrtenie nascitura patrí
k najzávažnejším trestným činom a prerušenie tehotenstva sa prakticky nepripúšťa (Írsko
alebo Malta), existujú naopak štáty, kde prerušenie tehotenstva nie je upravené trestným
právom vôbec, je zákonom garantované vo veľmi širokej miere a je dokonca uhrádzané
zdravotným poistením (typicky Švédsko). Divergencie medzi ústavnými systémami
potvrdzuje i to, že kým v niektorých európskych štátoch je ústavne chránené právo nascitura
na život (napr. čl. 40.3.3 írskej ústavy), v iných je ústavne chránené právo ženy na umelé
prerušenie tehotenstva (pozri čl. 55 slovinskej ústavy).
Oproti navrhovateľmi označeným štátom, v ktorých ústavné súdy dospeli k záveru,
že prerušenie tehotenstva na žiadosť ženy bez akýchkoľvek obmedzení je protiústavné,
možno uviesť celý rad štátov, kde ústavné súdy nenachádzali ani na veľmi široko
koncipovanej úprave prerušenia tehotenstva (úprave obdobnej tej slovenskej) ústavný
problém (napr. Rakúsko, Holandsko alebo Francúzsko). Rakúsky aj holandský ústavný súd
zamietli podnet týkajúci sa „práv plodu“ na zmenu národnej legislatívy, ktorá liberalizovala
prístup k interrupciám, tvrdiac okrem iného, že čl. 2 dohovoru by vôbec nemal byť
uplatňovaný s cieľom ochraňovať nenarodeného. Francúzska ústavná rada v roku 1975
potvrdila francúzsky interrupčný zákon s tým, že plod nie je dieťa oprávnené podľa
francúzskej ústavy. Spolkový ústavný súd v Nemecku síce rozhodol, že interrupcia by mala
zostať technicky nelegálnou, zároveň však špecifikoval, že ak si tehotná žena zvolí
interrupciu po tom, čo navštívila odborného poradcu, nemala by byť trestne stíhaná.
Spolkový ústavný súd v Nemecku uznal práva tehotnej ženy vrátane práva na slobodný
rozvoj jej osobnosti a na telesnú integritu a život a ochranu jej dôstojnosti. V spojení s touto
judikatúrou Spolkového ústavného súdu v Nemecku je aj pomerne prísna právna úprava
o interrupciách flexibilná a práva plodu podriaďuje v zásade právam tehotnej ženy.
V niektorých štátoch ústavné či obdobné súdy dospeli k záveru o zákaze štátu
ingerovať legislatívou do právnej úpravy interrupcií v priebehu prvých dvoch trimestrov
tehotenstva, pričom tento zákaz v daných právnych poriadkoch vyplýva z práva ženy na
ochranu súkromia (USA a Kanada). Napríklad v USA na základe rozhodnutia Najvyššieho
súdu Roe v. Wade 410 U. S. 113 (1973), ako bolo potvrdené, aj keď čiastočne
modifikované rozhodnutím Planned Parenthood of Southearn PA. v. Casey, 505 U. S. 833
(1992), sa ústavné právo tehotnej ženy na ochranu súkromia premieta v práve ženy ukončiť
svoje tehotenstvo bez nadbytočnej štátnej ingerencie, a to až do okamihu životaschopnosti
plodu (teda do konca druhého trimestra tehotenstva). V mnohých európskych štátoch úprava
prerušenia tehotenstva, ktorá je obdobná slovenskej úprave, nevyvolala žiadne ústavné
otázky (napr. škandinávske štáty, Holandsko alebo Česká republika).
Vzhľadom na diferencovanú právnu úpravu interrupcií, ako aj ústavný rozsah
garancií práva na život a práva na ochranu súkromia argumentácia porovnávaním právnych
úprav a ústavným právom má viac-menej podpornú argumentačnú hodnotu.
B. Závery ústavného súdu k ústavnosti napadnutých ustanovení
zákona o umelom prerušení tehotenstva
1. Východiskovou tézou navrhovateľov je tvrdenie, že počas prvých 12 týždňov
existencie tehotenstva ľudský život nepožíva žiadnu právnu ochranu. Ak by to tak bolo,
zákonodarca by s ohľadom na znenie čl. 15 ods. 1 druhej vety ústavy skutočne vytvoril
protiústavnú situáciu.
Pri posudzovaní tejto námietky navrhovateľov treba v prvom rade vziať do úvahy
skutočnosť, že imperatív ochrany nenarodeného ľudského života vyjadrený v čl. 15 ods. 1
druhej vete ústavy treba chápať v kontexte celého právneho poriadku Slovenskej republiky
a nielen zákona o umelom prerušení tehotenstva. Inak povedané, napĺňanie tejto úlohy
zákonodarcu treba posudzovať aj z hľadiska právnej ochrany nenarodeného ľudského života
garantovaného inými právnymi predpismi.
Z analýzy právneho poriadku Slovenskej republiky vyplýva, že ochranu
nenarodenému ľudskému životu zabezpečuje predovšetkým prostredníctvom ochrany
tehotnej ženy. V tomto kontexte možno spomenúť najmä ochranu tehotnej ženy (matky)
v pracovnoprávnych vzťahoch. Z viacerých ustanovení Zákonníka práce smerujúcich
k ochrane tehotnej ženy [pozri napr. § 55 ods. 2 písm. b) a f), § 87 ods. 3, § 98 ods. 3
písm. d), § 161 až § 164] stačí pripomenúť napr. ustanovenie § 161 ods. 2 prvá veta
Zákonníka práce, podľa ktorého tehotná žena nesmie byť zamestnávaná prácami, ktoré
podľa lekárskeho posudku ohrozujú jej tehotenstvo zo zdravotných príčin spočívajúcich
v jej osobe. Je bez akýchkoľvek diskusií, že takáto ochrana tehotnej ženy predstavuje
zároveň ochranu plodu, pričom zákonodarca v danom prípade túto právnu ochranu časovo
nediferencuje na určité štádium tehotenstva. Obdobne trestné právo poskytuje ochranu
života plodu po celú dobu tehotenstva (pozri § 150 až 152 Trestného zákona), hoci tak často
činí tiež „len“ prostredníctvom ochrany života a zdravia matky [§ 139 ods. 1 písm. b)
Trestného zákona v spojení napr. s ustanovením § 144 ods. 2 písm. d), § 145 ods. 2 písm. c)
alebo § 147 ods. 2 písm. a) Trestného zákona].
Z hľadiska priamej ochrany plodu možno pripomenúť občianskoprávnu úpravu,
podľa ktorej je nasciturus plne chránený, a to ex tunc, aj keď v tomto prípade je ochrana
podmienená tým, že sa narodí živý (ustanovenie § 7 ods. 1 Občianskeho zákona vyjadrujúce
klasickú rímskoprávnu maximu Nasciturus pro iam nato habetur). Majetkové práva
nascitura sú taktiež nesporne chránené príslušnými ustanoveniami Trestného zákona (napr.
§ 212 Trestného zákona), aj keď opäť „len“ pod podmienkou, že sa dieťa narodí živé
a právo k veci v skutočnosti získa. To ale nič nemení na skutočnosti, že aj uvedené
ustanovenia Občianskeho zákonníka a Trestného zákona možno považovať za napĺňanie
imperatívu vyjadreného v čl. 15 ods. 1 druhej vete ústavy.
Na základe uvedených príkladov, ktoré nie sú zďaleka vyčerpávajúce, možno
konštatovať, že tvrdenie navrhovateľov, podľa ktorého nenarodený ľudský život počas
prvých 12 týždňov existencie tehotenstva nepožíva žiadnu právnu ochranu, nie je pravdivé.
2. Jediným problémom ústavnoprávnej kvality tak zostáva ochrana nenarodeného
ľudského života proti vlastnej matke. Na základe zákona o umelom prerušení tehotenstva
možno vykonať umelé prerušenie tehotenstva v priebehu prvých 12 týždňov bez
preukázania konkrétneho dôvodu, len na základe žiadosti ženy. Navrhovatelia to vidia ako
protiústavné, keď tvrdia, že sa tak umožňuje interrupcia bez toho, aby žena „musela
preukázať ohrozenie iného ústavného práva“. S tým ústavný súd nesúhlasí, a z nižšie
uvedených dôvodov uvádza, že rozhodnutie o tom, či treba do právneho poriadku zakotviť
v určitej obmedzenej lehote možnosť umelého prerušenia tehotenstva na žiadosť tehotnej
ženy, je výlučne na zákonodarcovi, ktorý je ale pri svojom rozhodovaní, ako to bude nižšie
uvedené, obmedzený požiadavkami, ktoré na neho kladie ústava.
Ústavný súd sa predovšetkým plne stotožňuje s názorom, že „život plodu je vnútorne
spojený a nemôže byť izolovaný od života tehotnej ženy“ (pozri stanovisko Európskej
komisie na ochranu ľudských práv, X. v. the United Kingdom, rozhodnuté 13. mája 1980,
DR 19, 244 s.). To, že zákonodarca pristupuje k sociálnemu vzťahu medzi tehotnou ženou
a nenarodeným dieťaťom špecifickým spôsobom, je aj preto plne opodstatnené a v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky (porovnaj čl. 41 ods. 2 ústavy, podľa ktorého sa okrem
iného žene v tehotenstve zaručuje osobitná starostlivosť).
Zákonom o umelom prerušení tehotenstva, ktorého ústavnosť navrhovatelia
spochybňujú, sa zákonodarca snaží vysporiadať na jednej strane s ústavným imperatívom
v čl. 15 ods. 1 druhej vety ústavy a na strane druhej so základným právom tehotnej ženy na
rozhodovanie o sebe samej, ktorá vyplýva zo základného práva podľa čl. 16 ods. 1 ústavy
a taktiež podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy v interpretačných implikáciách uvedených vyššie
(pozri časť A.2). Pokiaľ z tohto vyvažovania bude zákonodarcom vyvodený záver, že
tehotná žena má právo bez nadbytočnej reštrikcie zo strany štátu požiadať o umelé
prerušenie tehotenstva v priebehu určitej fázy tehotenstva, pričom v ďalších týždňoch až na
niekoľko striktne vymedzených výnimiek už bude integrita plodu prísne chránená tiež voči
samotnej matke (nie však prostriedkami trestného práva - pozri nižšie), nie je tento záver
sám osebe ústavne spochybniteľný podľa názoru ústavného súdu ako nedodržanie
ústavného imperatívu daného v čl. 15 ods. 1 druhej vety ústavy, avšak len za podmienky, že
sa zákonodarca pritom nedopustí neprípustného excesu.
3. Ústavný súd sa predovšetkým nemôže stotožniť s tvrdením navrhovateľov, že
zákon o umelom prerušení tehotenstva neposkytuje nenarodenému ľudskému životu
v priebehu prvých 12 týždňov jeho vývoja žiadnu ochranu proti matke. Zákon totiž
prednostne ustanovuje mechanizmus (procedúru), na základe ktorého môže byť prerušenie
tehotenstva vykonané, pričom v rámci tohto mechanizmu sa pamätá tiež na záujmy
nenarodeného ľudského života. Z analýzy právnej úpravy obsiahnutej v zákone o umelom
prerušení tehotenstva vyplýva, že mechanizmus vyjadrený najmä v § 7 tohto zákona pôsobí
aj proti neuváženému a skratovému rozhodnutiu ženy o umelom prerušení tehotenstva.
Tento mechanizmus spočíva v štyroch následných krokoch nevyhnutných na to, aby jej bolo
umelo prerušené tehotenstvo. Žena musí najprv o umelé prerušenie tehotenstva písomne
požiadať. Následne sa podrobí lekárskemu vyšetreniu a absolvuje pohovor s lekárom,
súčasťou ktorého musí byť aj poučenie „o možných zdravotných dôsledkoch umelého
prerušenia tehotenstva“. Toto poučenie je nesporne podávané aj s cieľom pôsobiť na
tehotnú ženu, aby zvážila, či neodstúpi od svojho zámeru vykonať zákrok, čím sa zaisťuje
nielen ochrana zdravia ženy, ale (aj keď to citovaná časť § 7 zákona o umelom prerušení
tehotenstva výslovne neuvádza) tiež ochrana nenarodeného ľudského života. Lekár je
pritom zrejme najvhodnejšou osobou na realizáciu ochrany nenarodeného ľudského života
a pre ingerenciu v unikátnom vzťahu medzi nasciturom a jeho matkou aj s ohľadom na text
Hippokratovej prísahy, ktorú lekári tradične po tisícročia skladajú a ktorá zosobňuje
základný medicínsky etický kódex, pričom z nej zjavne vyplýva zásadný etický nesúhlas
lekárskeho stavu s prerušením tehotenstva. Po pohovore s lekárom musí žena trvať na
zákroku (§ 7) a následne uhradiť poplatok v zmysle § 11 zákona o umelom prerušení
tehotenstva. Platná úprava teda zaručuje, že vôľa ženy preváži nad ochranou nenarodeného
ľudského života až po zrelej úvahe opierajúcej sa aj o relevantné medicínske informácie
sprostredkované v prístupnej forme.
Navyše z ustanovenia § 11 zákona o umelom prerušení tehotenstva, ktorého
ústavnosť navrhovatelia taktiež spochybňujú, možno vyvodiť, že prerušenie tehotenstva
podľa § 4 tohto zákona nie je zdravotným zákrokom, ale naopak za tento zákrok sa vyberá
úhrada, čím sa domáca úprava líši od tých štátov, kde sú náklady prerušenia tehotenstva
hradené zo zdravotného poistenia.
Ústavný súd považoval tiež za potrebné pripomenúť, že domáce trestné právo už
takmer šesťdesiat rokov rozlišuje unikátny vzťah nascitura a jeho matky a nechráni plod
proti matke ani vtedy, pokiaľ by táto svoje tehotenstvo sama umelo prerušila alebo
požiadala o to iného, alebo mu to dovolila (dnes § 153 Trestného zákona). Už samotné toto
ustanovenie, ktorého ústavnosť nebola v priebehu konania pred ústavným súdom nikým
spochybnená, je len ďalším argumentom k záveru, že druhú vetu čl. 15 ods. 1 ústavy
nemožno chápať ako zakladajúcu absolútne subjektívne právo pôsobiace erga omnes.
4. Protiústavnosť zákona o umelom prerušení tehotenstva nie je daná ani tým, že
právny režim nenarodeného ľudského života je rozdielny v závislosti na štádiu tehotenstva.
Z ústavného imperatívu zakladajúceho zákonodarcovu povinnosť ochrany ľudského života
pred narodením neplynie záver, že by právna ochrana plodu voči matke musela byť totožná
v každej jednotlivej fáze prenatálneho vývoja (obdobne taktiež Drgonec, J. Ústava
Slovenskej republiky. Komentár. Šamorín:Heuréka, 2004. 113 s.). Naopak aj z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (najmä Vo v. Francúzsko) možno vyvodiť minimálny
európsky konsenzus spočívajúci vo východisku, podľa ktorého má byť nenarodený ľudský
život chránený počas tehotenstva s intenzitou rastúcou postupne od počatia po narodenie.
Z už uvedeného vyplýva, že na tomto východisku sú založené aj kľúčové rozhodnutia
Najvyššieho súdu USA Roe v. Wade 410 U. S. 113 (1973) a Planned Parenthood of
Southearn PA. v. Casey, 505 U. S. 833 (1992).
Priebeh tehotenstva a vzťah medzi plodom a matkou možno najlepšie
charakterizovať ako jednotu v dualite, keď v prvej fáze tehotenstva prevažuje skôr jednota
matky a plodu, zatiaľ čo vo fázach neskorších je viac zdôraznená dualita matky a plodu.
Rozlišovanie medzi jednotlivými fázami prenatálneho vývoja, čo sa týka možnosti umelo
prerušiť tehotenstvo, je opodstatnené tiež pohľadom na európske právne poriadky, a to
nielen na tie, ktoré umožňujú obdobne ako Slovenská republika prerušenie tehotenstva na
žiadosť (napr. škandinávske štáty, Holandsko, Francúzsko, Rakúsko, Česká republika), ale
aj tie, ktoré sa vyznačujú veľmi prísnymi podmienkami na výkon prerušenia tehotenstva
(napr. Poľsko, čo sa týka prerušenia tehotenstva zo zdravotných, eugenických či právnych
dôvodov, ktoré je prípustné taktiež iba v určitej prvej fáze tehotenstva) [k tomu viac A.4].
Výber dvanástich týždňov ako limit na vykonanie prerušenia tehotenstva na žiadosť
matky nemožno považovať podľa názoru ústavného súdu ani za svojvoľný. Táto lehota sa
odvíja od vytvárania senzibility plodu a je v súlade s prevažujúcou európskou praxou
relevantného zákonodarstva štátov umožňujúcich prerušenie tehotenstva na žiadosť
(eventuálne na základe sociálnej indikácie), ktorá sa obvykle pohybuje medzi 10. až
15. týždňom trvania tehotenstva. Ústavný súd súčasne vychádza z toho, že lehotu 12
týždňov je nutné považovať za dobu, ktorá so zreteľom na reálnu možnosť zistenia samotnej
existencie tehotenstva poskytuje matke rozumnú možnosť na zváženie možnosti prerušenia
tehotenstva a pre jeho eventuálnu realizáciu. Ak by mala byť táto lehota podstatne kratšia,
nemusel by byť splnený účel (cieľ) zákona, ktorým je dať možnosť žene rozhodnúť
o svojom materstve. Ak by bola lehota naopak podstatne dlhšia (napr. prvé dva trimestre
tehotenstva), mohla by sa dostať do rozporu s ústavným imperatívom čl. 15 ods. 1 druhej
vety ústavy, hlavne ohľadom proporcionality danej úpravy vo vzťahu k ústavnej hodnote
ochrany nenarodeného ľudského života. Ústavný súd nanajvýš opätovne zdôrazňuje, že
orgánom povolaným určiť príslušnú maximálnu lehotu na vykonanie prerušenia tehotenstva
je zákonodarca, pričom ústavný súd preskúmava (a nič iného optikou ústavného imperatívu
vyjadrujúceho ústavnú hodnotu ani preskúmavať nemôže) iba prípadný exces pri úvahe
zákonodarcu, nie však to, či je daná lehota v optimálnom súlade s aktuálnym stavom
poznania lekárskej vedy.
5. Navrhovatelia vo svojom návrhu argumentujú tiež históriou vzniku Listiny
základných práv a slobôd. Podľa navrhovateľov história vzniku Listiny základných práv
a slobôd, ktorej čl. 6 ods. 1 bol v roku 1992 doslovne prevzatý do Ústavy Slovenskej
republiky, sama odpovedá na kľúčovú otázku prípustnosti umelého prerušenia tehotenstva
negatívne, keď toto ustanovenie bolo prijaté s cieľom chrániť život od počatia.
Navrhovatelia sa v tomto bode odvolávajú na stanoviská niekoľkých poslancov Federálneho
zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky pri rokovaní o návrhu listiny.
K tomu ústavný súd podotýka, že argument zámerom historického ústavodarcu (metóda
historického výkladu) má pri výklade ústavy len subsidiárne miesto. Podstatné nie je to, čo
jednotliví členovia ústavodarného zboru určitým ústavným ustanovením zamýšľali, ale to,
aký text po prebiehajúcej diskusii prijali. Zastupiteľské zbory (ústavodarne orgány) sú
tvorené desiatkami či stovkami osôb, pričom určitý subjektívny názor člena či členov
zastupiteľského zboru nemožno identifikovať s objektívnym zmyslom zákona. Ostatne
práve z dôvodov kolektívnej povahy zastupiteľského zboru je samotný pojem zámer
zákonodarcu alebo ústavodarcu fikciou, s ktorou treba, a to hlavne v prípade súdneho
prieskumu ústavnosti, zachádzať veľmi opatrne. Zároveň ústavný súd považoval za
potrebné zdôrazniť, že podrobná analýza dotknutej rozpravy vo Federálnom zhromaždení
Českej a Slovenskej Federatívnej republiky môže viesť aj k iným záverom, aké formulovali
k „úmyslu ústavodarcu“ pretaveného do dikcie čl. 6 ods. 1 listiny navrhovatelia.
Historická metóda výkladu Listiny základných práv a slobôd má menší význam tiež
preto, že k listine neexistuje žiadna detailná dôvodová správa, ktorá je pritom v európskych
štátoch, čo sa týka obdobných dokumentov, obvyklá (z nedávno prijatých ústavných
dokumentov napr. Poľsko). Žiadna taká podrobná správa neexistuje ani v súvislosti
s analogickým ustanovením Ústavy Slovenskej republiky. Taktiež preto prijatie identického
ústavného textu „slovenským ústavodarcom“ nemôže znamenať, že „slovenský
ústavodarca“ sa súčasne stotožnil s názormi niekoľkých členov ústavodarného zboru -
Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky. Z toho vyplýva, že
pre výklad čl. 15 ods. 1 ústavy sú podstatné nie subjektívne názory niektorých
navrhovateľom citovaných poslancov ústavodarného orgánu Českej a Slovenskej
Federatívnej republiky prednesené pred viac ako 16-imi rokmi, ale objektívny význam
samotného ústavného textu. Preto ústavný súd neakceptoval ani túto námietku
navrhovateľov.
6. Na základe všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že napadnuté
ustanovenia zákona o umelom prerušení tehotenstva nie sú v nesúlade s označenými
článkami ústavy.
III.
Posudzovanie ústavnosti napadnutých ustanovení vyhlášky
Navrhovatelia svojím návrhom namietajú aj nesúlad § 4, § 5 ods. 2 a 3 a § 9 vyhlášky
s čl. 15 ods. 1 a 4 ústavy a tiež nesúlad § 2 ods. 3 vyhlášky s čl. 123 v spojení s čl. 2 ods. 2
ústavy a s § 4 a § 12 zákona o umelom prerušení tehotenstva.
1. Ústavný súd opierajúc sa o svoje doterajšie závery konštatoval, že namietané
ustanovenia § 4, § 5 ods. 2 a 3 a § 9 vyhlášky vykonávajú tie ustanovenia zákona o umelom
prerušení tehotenstva, ktorých protiústavnosť ústavný súd z už uvedených dôvodov nezistil.
So zreteľom na to, že tieto ustanovenia nejdú ani nad rámec zákona (praeter legem), ani nie
sú v rozpore so zákonom (contra legem) - a navrhovatelia to inak ani netvrdia – preto nebol
dôvod na to, aby ústavný súd vyslovil protiústavnosť týchto ustanovení vyhlášky.
2. Napadnuté ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky umožňuje z genetických dôvodov
umelo prerušiť tehotenstvo do 24 týždňov jeho trvania. Zákon o umelom prerušení
tehotenstva však v ustanovení § 4 umožňuje prerušiť tehotenstvo len do 12. týždňa jeho
trvania. Podľa navrhovateľov zákonné splnomocnenie v § 12 zákona o umelom prerušení
tehotenstva presne vymedzuje obsah, ktorý má upravovať podzákonný právny predpis
určený na jeho vykonanie, neumožňuje však vyhláškou predĺžiť zákonnú lehotu 12 týždňov,
ktorá je podmienkou toho, aby interrupcia bola vykonaná v súlade so zákonom o umelom
prerušení tehotenstva.
3. Zákon rozlišuje dva druhy umelého prerušenia tehotenstva, a to na žiadosť tehotnej
ženy podľa § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva a zo zdravotných dôvodov podľa
§ 5 zákona o umelom prerušení tehotenstva, pričom v rámci druhého dôvodu je ďalej
rozlíšené prerušenie tehotenstva z dôvodu ohrozenia života tehotnej ženy, z dôvodu
ohrozenia jej zdravia alebo zdravého vývoja plodu, alebo ak ide o geneticky chybný vývoj
plodu. Tým zákon o umelom prerušení tehotenstva zakotvuje súčasne dva samostatné
právne režimy úpravy prerušenia tehotenstva a v rámci druhého režimu podľa § 5 zákona
ďalej tri relatívne samostatné dôvody (indikáciu ohrozenia života tehotnej ženy, indikáciu
zdravotnú a indikáciu genetickú). So zreteľom na text zákona o umelom prerušení
tehotenstva podmienka tehotenstva nepresahujúceho 12 týždňov v zmysle ustanovenia § 4
zákona sa vzťahuje iba na prerušenie tehotenstva na žiadosť ženy, nie však na prerušenie
tehotenstva zo zdravotných dôvodov uvedených v ustanovení § 5 zákona. Zákon o umelom
prerušení tehotenstva teda prerušenie tehotenstva zo zdravotných dôvodov na rozdiel od
prerušenia tehotenstva na žiadosť ženy neobmedzuje žiadnou lehotou. Robí tak iba
vyhláška, ktorá v ustanovení § 2 určuje lehotu na prerušenie tehotenstva zo zdravotných
dôvodov na 12 týždňov jeho trvania (§ 2 ods. 1) kedykoľvek v priebehu trvania tehotenstva,
ak je ohrozený život ženy alebo ak sa zistilo, že plod nie je schopný života alebo že je ťažko
poškodený (odsek 2), eventuálne z genetických dôvodov do 24 týždňov (odsek 3).
Nemožno teda hovoriť o tom, že by vyhláška contra legem predlžovala zákonnú 12-
týždňovú lehotu na prerušenie tehotenstva z genetických dôvodov, lebo zákonná 12-
týždňová lehota sa na prerušenie tehotenstva podľa § 5 zákona o umelom prerušení
tehotenstva nevzťahuje. Základnou otázkou, ktorú musí ústavný súd vyriešiť, preto nie je to,
či (nie) je vyhláška contra legem, ale to, či vyhláška tým, že v napadnutom § 2 ods. 3
stanovuje lehotu 24 týždňov, nie je praeter legem, teda či sa vyhláška v tomto ustanovení
nepohybuje mimo rámec, ktorý jej stanovuje zákon.
4. Podľa čl. 123 ústavy ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov
a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to
splnomocnené zákonom.
Ústavný súd už citovaný článok ústavy interpretoval, keď uviedol, že „vláda ani
ministerstvá a iné orgány štátnej správy nemôžu vydať všeobecne záväzný právny predpis
upravujúci spoločenské vzťahy, ktoré národná rada neupravila zákonom. Všeobecne
záväzným právnym predpisom orgánu výkonnej moci nemožno upraviť spoločenský vzťah
vo väčšom rozsahu, než ustanovuje zákon, ani spôsobom odporujúcim zákonu“
(PL. ÚS 7/96).
Nad rámec citovaného ústavný súd zdôraznil, že zo základných ústavných princípov
i konkrétnych ustanovení ústavy obsahujúcich odkazy na zákonnú úpravu možno vyvodiť,
že všetky základné spoločenské vzťahy, ktoré nie sú upravené priamo v ústave, musia byť
upravené zákonom. Vyplýva to najmä z demokratického charakteru tvorby práva a poňatia
princípu deľby moci medzi zákonodarnou a výkonnou mocou v Slovenskej republike.
Súčasne sa tým chráni jednotlivec pred ľubovôľou verejnej moci (k tomu porovnaj najmä
Zo zákona musí byť jasný obsah, účel a rozsah pôsobenia orgánov výkonnej moci.
Rozsah minimálneho zákonného základu nemožno stanoviť vo všeobecnej rovine, tento
totiž bude vždy vykazovať odlišnosti podľa predmetu právnej úpravy. Do akej miery
zákonodarca túto oblasť minimálneho zákonného základu využije, závisí hlavne na tom, ako
posúdi jej potrebnosť, pričom táto hranica je premenná. Je nutné pritom pamätať na účel
a zmysel vydávania aktov exekutívy. Do ich sféry patria predovšetkým veci, ktoré
zákonodarca vzhliadol nepodstatnými z hľadiska zákonnej formy, a preto ich priamo
neupravil, ale ktorých právna úprava, hoci druhotnou normou delegovaného orgánu, je však
napriek tomu nutná alebo aspoň vhodná, či účelná. V neposlednom rade ide taktiež o veci
nepredvídateľné vo chvíli prijatia zákona, teda o veci, ktoré môžu podliehať zmenám, ale
rovnako podrobnosti hlavne technického či vysoko expertného charakteru a pod.
5. Podľa ustanovenia § 12 zákona o umelom prerušení tehotenstva, ktoré je
východiskom napadnutého ustanovenia vyhlášky „Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej
(...) republiky vydá všeobecne záväzný právny predpis, ktorým podrobnejšie upraví
podmienky pre umelé prerušenie tehotenstva, postup pri prejednávaní umelého prerušenia
tehotenstva a výšku príplatku a podmienky jeho platenia. (...)“
Základnou otázkou v situácii, keď zákon o umelom prerušení tehotenstva nestanovil
pre žiadnu z indikácií podľa § 5 vyhlášky lehotu na uskutočnenie umelého prerušenia
tehotenstva, je teda to, či stanovenie lehoty na umelé prerušenie tehotenstva na základe
genetickej indikácie v dĺžke 24 týždňov je praeter legem s ohľadom na text zákona
a citované zákonné splnomocnenie. Zákonným základom na stanovenie tejto lehoty môže
byť s ohľadom na text citovaného § 12 zákona o umelom prerušení tehotenstva len úloha
ministerstva zdravotníctva podrobnejšie upraviť podmienky na umelé prerušenie
tehotenstva. Kľúčovou otázkou v zmysle už uvedeného je teda to, či stanovenie lehoty musí
alebo nemusí byť upravené zákonodarcom, t. j. zákonom. Pri kladnej odpovedi na túto
otázku by bol daný dôvod na zrušenie napadnutého ustanovenia vyhlášky, čím by súčasne
so zreteľom na mlčanie zákona vznikla medzera v zákone vo vzťahu k lehote na
uskutočnenie umelého prerušenia tehotenstva z genetických dôvodov.
6. Stanovenie lehoty na vykonanie prerušenia tehotenstva z genetických dôvodov
nesporne nemožno v zmysle uvedených úvah označiť za vec, ktorú zákonodarca považoval
za nepodstatnú z hľadiska zákonnej formy, a preto ju priamo neupravil. Podľa ústavného
súdu nejde ani o vec, ktorá nie je celkom predvídateľná v dobe prijatia zákona, ktorá by
spočívala iba na expertnej úvahe ministerstva. Nemožno argumentovať ani tým, že
zákonodarca, pokiaľ lehotu na prerušenie tehotenstva podľa ustanovenia § 5 zákona
o umelom prerušení tehotenstva neupravil, súčasne rozhodol, že bližšie stanovenie tejto
lehoty je vecou expertnej úvahy ministerstva. Takéto rozhodnutie, aj keby ju snáď
zákonodarca skutočne chcel urobiť, je totiž mimo jeho právomoci. Lehota na vykonanie
prerušenia tehotenstva totiž predstavuje podľa názoru ústavného súdu natoľko podstatnú
otázku zákonnej úpravy, ktorá musí byť upravená iba zákonom, a preto je úprava
podzákonnou normou vylúčená. To napokon vyplýva tiež z výkladu ustanovenia čl. 13
ods. 2 ústavy, lebo určením lehoty na vykonanie prerušenia tehotenstva z genetických
dôvodov sa obmedzuje základné právo ženy na súkromie a na ochranu jej psychického
zdravia, a to na základe vyvažovania s ústavnou hodnotou podľa čl. 15 ods. 1 druhej vety
ústavy. Vyvažovanie tohoto typu musí byť vykonané zákonodarcom (zákonom), a nie
exekutívou.
7. Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie § 2 ods. 3
napadnutej vyhlášky vybočilo z medzí zákona, lebo ministerstvo nevydalo v tomto
ustanovení vyhlášku v rámci medzí ustanovených zákonom a na základe splnomocnenia
§ 12 zákona o umelom prerušení tehotenstva. Pre poriadok ústavný súd taktiež zdôrazňuje,
že svojím nálezom nijako nespochybňuje genetický dôvod prerušenia tehotenstva, jeho
ústavnosť ani samotný návrh, a navyše dodáva, že na opodstatnenosti prerušenia tehotenstva
z tohto dôvodu existuje celkom prevažujúci európsky konsenzus. Pri stanovení lehoty na
prerušenie tehotenstva z genetického dôvodu zákonodarca musí vychádzať
z najmodernejších medicínskych poznatkov a súčasne rešpektovať ústavné princípy
a hodnoty v zhode so závermi uvedenými v tomto náleze.
IV.
Z dôvodov uvedených v častiach II a III tohto nálezu ústavný súd rozhodol tak, ako
to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca
ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej
republiky č. 74/1986 Zb. v znení zákona č. 98/1995 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon
Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona
č. 419/1991 Zb., účinnosť.
Ak Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky neuvedie ustanovenie § 2 ods. 3
vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 74/1986 Zb.
v znení zákona č. 98/1995 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady
č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb., do súladu
s Ústavou Slovenskej republiky, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu pripájajú odlišné
stanoviská sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa a Rudolfa
Tkáčika.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. decembra 2007