Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)II. ÚS 58/97
PDF · 208.32 KB
No categories available
II. ÚS 58/97
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Júliusa
Černáka, sudcov JUDr. Anny Danielčákovej a JUDr. Ľubomíra Dobríka na
neverejnom zasadnutí 18. februára 1998 prerokoval podnet Investičného fondu
PSIPS, a. s., Banská Bystrica, Rudlovská cesta 85, zastúpeného JUDr. Vladimírom
Šebom, komerčným právnikom, Bratislava, Panenská 7, o porušení čl. 46 ods. 1, čl.
48 ods. 2 a čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky Najvyšším súdom
Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. 4 Sž 41/96 a takto
r o z h o d o l :
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky konaním vo veci pod sp. zn. 4 Sž
41/96 p o r u š i l základné ústavné právo Investičného fondu PSIPS, a. s.,
Banská Bystrica, Rudlovská cesta 85, na súdnu ochranu zákonom ustanoveným
postupom garantované čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 142 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky tým, že neprerokoval jeho vec verejne a v jeho prítomnosti a
rozsudok nevyhlásil verejne.
2. V ďalšej časti podnetu n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e
I.
Investičný fond PSIPS, a. s., Banská Bystrica, Rudlovská cesta 85, zastúpený
JUDr. Vladimírom Šebom, komerčným právnikom Bratislava, Panenská 7,
odvolávajúc sa na čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky podal na Ústavný súd
Slovenskej republiky podnet, v ktorom navrhoval na základe prijatého podnetu začať
konanie o porušení ústavných práv Investičného fondu PSIPS, a. s., Banská Bystrica,
Rudlovská cesta 85, v konaní na Najvyššom súde Slovenskej republiky v jeho
právnej veci. Ide o konanie pod sp. zn. 4 Sž 41/96, v ktorom podľa tvrdenia
navrhovateľa boli Najvyšším súdom SR porušené čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 142
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
Porušenie týchto ústavných článkov nastalo podľa navrhovateľa tým, že, hoci
sa domáhal zákonom ustanoveným postupom svojho práva, Najvyšší súd Slovenskej
republiky nepostupoval zákonným postupom. V označenom konaní sa neuskutočnilo
verejné pojednávanie, nebola rešpektovaná dispozičná zásada navrhovateľa s
konaním a nebola dodržaná ústavná povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku tak,
ako to ustanovujú citované ústavné články.
V odôvodnení svojho podnetu navrhovateľ uviedol:
Dňa 12. 4. 1996 podal na Najvyšší súd SR žalobu proti Ministerstvu financií
Slovenskej republiky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia tohto ministerstva.
Na Najvyššom súde SR bolo súdne konanie začaté a vedené pod sp. zn. 4 Sž 41/96.
Dňa 27. 9. 1996 navrhovateľ podal návrh na prerušenie konania č. 4 Sž 41/96 z
dôvodu, že 20. 3. 1996 sa začalo na Obvodnom súde Bratislava I. konanie o určenie
neplatnosti doručenia rozhodnutia Ministerstva financií SR z 15. 1. 1996 č. 002/1996
SAN. Konanie v tejto veci nebolo skončené, čo podľa jeho názoru s poukazom na §
83 OSP, bránilo začatiu konania na Najvyššom súde SR. Okrem toho
navrhovateľ tiež poukazuje na to, že 1. 4. 1996 podal na Generálnu prokuratúru
Slovenskej republiky podnet na podanie protestu proti rozhodnutiu Ministerstva
financií SR č. 002/1996 SAN, ktoré minister financií SR potvrdil svojím
rozhodnutím zo 14. 3. 1996 č. 4638/1996-56 a zamietol podaný rozklad.
Prokurátorka Generálnej prokuratúry SR listom zo 16. 10. 1996 oznámila
navrhovateľovi, že vstúpila do konania č. 4 Sž 41/96 vedeného na Najvyššom súde
SR na základe žaloby IF PSIPS, a. s., Banská Bystrica, Rudlovská cesta 85, o
zrušenie rozhodnutia ministra financií SR zo 16. 3. 1996 č. 4638/1996-56. Na základe
stanoviska prokurátorky Generálnej prokuratúry SR, ako aj nekonania Najvyššieho
súdu SR, požiadal navrhovateľ Generálnu prokuratúru SR (21. 10. 1996), aby
podala protest proti označenému rozhodnutiu Ministerstva financií SR. Pokiaľ ide o
návrh na začatie konania vedenom na Najvyššom súdu SR pod č. k. 4 Sž 41/96
navrhovateľ uvádza, že využil svoje právo a vzal späť návrh na začatie konania.
K podanému podnetu označil navrhovateľ písomné dôkazy, ktorých niektoré
fotokópie aj k podnetu priložil.
K späťvzatiu navrhovateľ tvrdí, že listom z 18. 10. 1996, ktorého fotokópiu
dokladá, predseda senátu Najvyššieho súdu SR oznámil jeho právnemu zástupcovi,
že späťvzatie nemôže akceptovať vzhľadom na tú skutočnosť, že 30. septembra 1996
vo veci vedenej na Najvyššom súde SR pod č. k. 4 Sž 41/96 rozhodol a svojím
rozhodnutím je viazaný. Rozhodnutie bolo navrhovateľovi doručené až 4. 12. 1996.
V odôvodnení podnetu navrhovateľ (po odcitovaní niektorých ústavných
článkov a ustanovení OSP) vyslovuje názor, že v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky je zakotvená dispozičná zásada, ktorá mu dáva právo jednak obrátiť sa s
návrhom na ochranu svojich práv na súd, ako aj voľne s ním disponovať, tzn.
kedykoľvek ho vziať späť. V prípade jeho konania na Najvyššom súde SR mu
nebolo umožnené toto právo využiť, čím podľa jeho názoru došlo k porušeniu jeho
ústavného práva zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR podľa navrhovateľa je v tom, že predmetom
konania na Najvyššom súde SR bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
Ministerstva financií SR, teda vec, ako podľa tvrdenia navrhovateľa vyplýva zo
spisu, právne vôbec nie jednoduchá. Napriek tejto skutočnosti v rámci uvedeného
konania Najvyšší súd SR nevytýčil ani jedno pojednávanie, čím došlo k porušeniu
ustanovení § 6 a § 250f OSP a tým aj čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a zabránilo sa tým
účastníkovi konať pred súdom a tým chrániť svoje práva a napomáhať spoľahlivému
zisteniu všetkých skutočností pre objektívne zistenie súdu.
Navrhovateľ je tiež toho názoru, že veľký časový odstup od podania žaloby až
po rozhodnutie o nej a doručenie písomného vyhotovenia rozsudku navrhovateľovi
nie je možné kvalifikovať ako rešpektovanie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ale naopak,
prieťahy v konaní neboli ničím podložené.
Najvyšší súd SR okrem toho, že nevytýčil v uvedenej veci ani jedno
pojednávanie, nepredvolal účastníkov konania ani na vyhlásenie rozsudku a teda dňa
30. 9. 1996, ani inokedy, rozsudok vo veci samej nevyhlásil.
Týmto postupom súd porušil ustanovenie § 156 ods. 3 OSP a hlavne porušil čl.
48 ods. 2 a čl. 142 ods. 3 Ústavy SR. K tejto námietke navrhovateľ poukazuje tiež na
rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva o veci prípustnosti sťažnosti pod
číslom 26384/95 podanou proti Slovenskej republike z 26. 6. 1996.
Z týchto dôvodov preto navrhovateľ senátu Ústavného súdu SR navrhuje, aby
vyslovil, že
1. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.
zn. 4 Sž 41/96 došlo k porušeniu ústavného práva IF PSIPS, a. s., Banská Bystrica,
Rudlovská cesta 85, na verejné prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov a
v jeho prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a k
porušeniu ústavného práva IF PSIPS, a. s., Banská Bystrica, Rudlovská cesta 85,
domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nestrannom súde
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
2. Nevyhlásením rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 9. 1996
sp. zn. 4 Sž 41/96 verejne došlo k porušeniu ústavného práva IF PSIPS, a. s.,
Banská Bystrica, Rudlovská cesta 85, na verejné vyhlásenie rozsudku v zmysle čl.
142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
II.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) v súlade s čl.
130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a s ustanovením §
25 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení zákona č. 293/1995 Z. z. (ďalej len „zákon o
konaní pred Ústavným súdom SR“) prijal podnet Investičného fondu PSIPS, a. s.,
Banská Bystrica, Rudlovská cesta 85, na ďalšie konanie.
V súlade s ustanovením § 29 ods. 5 zákona o konaní pred Ústavným súdom
SR sudca spravodajca zaslal podnet Investičného fondu PSIPS, a. s., Banská Bystrica,
Rudlovská cesta 85, Najvyššiemu súdu SR s tým, aby sa k nemu vyjadril.
Predseda Najvyššieho súdu SR v liste (z 8. 10. 1997) adresovanom predsedovi
Ústavného súdu SR oznámil, že Najvyšší súd SR zaujal už na základe žiadosti sudcov
Ústavného súdu SR k prijatému podnetu občana viackrát stanovisko k ústavnému
vymedzeniu pôsobnosti Ústavného súdu SR vo vzťahu ku všeobecným súdom. Na
tomto stanovisku zotrváva. Z toho dôvodu preto považuje „reagovanie na požiadavku
sudkyne Ústavného súdu SR z pohľadu jej obsahového zamerania za nenáležité“.
Pokiaľ ide o namietané prieťahy v konaní poznamenáva, že „ Najvyššiemu
súdu SR podľa § 17 ods. 1 zákona SNR č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov
Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách
prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v platnom znení, nebola podaná sťažnosť
na prieťahy v konaní.
Podstatou stanoviska, na ktoré v liste predseda Najvyššieho súdu SR odkazuje
je tvrdenie, že všeobecný súd môže byť účastníkom konania pred Ústavným súdom
SR, lenže iba v procesnom postavení navrhovateľa. Pokiaľ ide o čl. 46 Ústavy SR
(namietaný aj v posudzovanom prípade) Najvyšší súd SR uvádza, že ho nemožno
účelovo chápať tak, že Ústavný súd SR má prieskumný dohľad nad konaním a
rozhodovaním všeobecných súdov, lebo iba všeobecné súdy poskytujú ochranu
plynúcu z citovaného článku Ústavy SR tak, že postupujú v konaní súc viazané
procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, ktorých dodržiavanie je garanciou
na súdnu ochranu. Zákonnosť konania a rozhodnutia všeobecného súdu možno
napadnúť opravnými prostriedkami len podľa príslušných ustanovení Trestného
poriadku a Občianskeho súdneho poriadku, o ktorých rozhoduje druhostupňový, resp.
Najvyšší súd SR.
III.
Ústavný súd pri výkone svojej pôsobnosti vychádza z ústavného poslania a
postavenia Ústavného súdu SR v systéme deľby štátnej moci. Ústava SR v siedmej
hlave rozdeľuje súdnu moc, vrátane súdnej ochrany práv a slobôd, medzi súd ústavný
a všeobecné súdy. Ústavný súd SR má svoju pôsobnosť upravenú v prvom oddiele
citovanej časti Ústavy SR; úprava pôsobnosti všeobecných súdov je podľa čl. 143
ods. 2 druhého oddielu siedmej hlavy Ústavy SR zverená zákonu.
Z tejto deľby súdnej moci Ústavný súd SR vždy vychádza a dôsledne ju
dodržiava, a preto už viackrát vyslovil názor, že je súdnym orgánom ochrany
ústavnosti (nie zákonnosti), že nie je v systéme všeobecného súdnictva, to znamená,
nemá nad všeobecnými súdmi prieskumný dohľad, nie je ich súdom odvolacím ani
nadradeným, a preto nemôže zasahovať do jurisdikčnej činnosti vo veciach, ktoré
patria do ich pôsobnosti. Podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy SR súdy rozhodujú v
občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí správnych orgánov. Vo svojich konaniach Ústavný súd SR posudzuje
zákonnosť len z ústavnoprávnych aspektov. V konaniach o ústavnej sťažnosti a o
podnete fyzickej alebo právnickej osoby otázky zákonnosti sú relevantné vo väzbe
priamej príčinnej súvislosti s ústavným právom alebo slobodou, resp. s posudzovaním
námietok ich porušenia. Osobitne je to neopomenuteľnou podmienkou v prípade, keď
Ústava SR výslovne odkazuje na zákon alebo zákonom ustanovený postup.
Námietky navrhovateľa smerujú k porušeniu ústavného práva na súdnu
ochranu v konaní vedenom a už skončenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky
pod sp. zn. 4 Sž 41/96.
Vzhľadom na už uvedené stanovisko Najvyššieho súdu SR, Ústavný súd SR
ústavnosť postupu v označenom konaní preskúmal v rozsahu podaného podnetu a z
dôkazového spisového materiálu doloženého navrhovateľom. Listom z 12. 2. 1998
vyslovil navrhovateľ súhlas s upustením od ústneho pojednávania.
Navrhovateľ tvrdí, že 12. 4. 1996 podal na Najvyšší súd SR žalobu proti
Ministerstvu financií Slovenskej republiky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
Ministerstva financií SR zo dňa 15. 1. 1996 č. 002/1996 SAN.
V podaní pod označením „informácia“ osobne doručenom na Najvyšší súd SR
22. 8. 1996 právnym zástupcom navrhovateľa tento (okrem informácií súvisiacich s
hospodárením s majetkom v Investičnom fonde PSIPS, a. s., Banská Bystrica,
Rudlovská cesta 85, čo je ale otázka súvisiaca s meritom veci) žiadal, aby Najvyšší
súd SR podľa možnosti, čo najskôr prejednal ich žalobu a vyniesol rozhodnutie.
Listom z 27. 9. 1996 pod názvom „informácia“ zástupca navrhovateľa z dôvodu
vydania predbežného opatrenia Ministerstvom financií SR žiadal opätovne Najvyšší
súd Slovenskej republiky o čo najskoršie prejednanie žaloby a rozhodnutie vo veci
samej.
Odvolávajúc sa na ustanovenie § 6 Občianskeho súdneho poriadku 1. októbra
1996 podal zástupca navrhovateľa na Najvyšší súd SR návrh na prerušenie konania č.
4 Sž 41/96 z dôvodu, že 20. 3. 1996 sa začalo na Obvodnom súde Bratislava I.
konanie o určenie neplatnosti doručenia rozhodnutia Ministerstva financií SR č.
002/1996 SAN z 15. 1. 1996. V závere návrhu zástupca navrhovateľa žiada o
oznámenie termínu pojednávania veci v prípade, ak súd konanie nepreruší.
Na návrh navrhovateľa na prerušenie konania vo veci 4 Sž 41/96, ako aj na
späťvzatie návrhu, odpovedal predseda senátu Najvyššieho súdu SR 18. 10. 1996, že
návrhom na prerušenie konania sa súd nezaoberal z dôvodu, že 30. septembra 1996
už vo veci rozhodol a to tak, že žalobu zamietol.
Pokiaľ ide o späťvzatie žaloby v plnom rozsahu v liste sa uvádza, že tento
postup vzhľadom na uvedené dôvody neprichádza do úvahy, lebo súd je rozhodnutím
zo dňa 30. septembra 1996 viazaný.
Kde je právo, tam je aj právna ochrana. Túto klasickú zásadu napĺňa druhá
hlava Ústavy SR, ktorej ustanovenia prvého a siedmeho oddielu majú akcesorickú
povahu k právam a slobodám garantovaným v oddiele druhom až šiestom a spolu so
základnými princípmi právneho štátu vyjadrenými v čl. 1 a čl. 2 Ústavy SR tvoria
rámec ústavnoprávnej ochrany práv a slobôd.
Právo na súdnu ochranu je podľa druhej hlavy, siedmeho oddielu Ústavy SR
súčasťou práva na súdnu a inú právnu ochranu. Jasne a jednoznačne to ustanovuje čl.
46 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého „každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“. Podľa odseku 2
citovaného ústavného článku, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal
zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Právo na súdnu ochranu
alebo inak nazývané právo na prístup k súdu a na spravodlivý súdny proces zahŕňa,
okrem záruk inštitucionálnej povahy (zriadenie súdu), aj záruky procesné. Ústavné
súdnoprocesné princípy garantované v civilnom aj v trestnom konaní čl. 47 ods. 3,
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR sú predovšetkým princíp rovnosti strán (všetci účastníci sú
si v konaní rovní). Druhým procesným princípom je verejné prerokovanie veci. S
verejným prerokovaním (prejednávaním) veci súvisí princíp ústnosti a
bezprostrednosti s právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Lehota, v
ktorej má byť vec prejednaná, má byť bez zbytočných prieťahov. Verejnosť možno
vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Ústavné garancie domáhania sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a v prípadoch ustanoveným zákonom na inom orgáne, sú z hľadiska spôsobu
podmienené, resp. odkazujúce na zákon. Tento postulát je vyjadrený už v základnom
ustanovení čl. 46 ods. 1, ako aj v delegujúcom ustanovení ods. 4 citovaného článku
Ústavy SR.
V posudzovanom prípade je to najmä Občiansky súdny poriadok (OSP),
konkrétne najmä ustanovenia uvedené navrhovateľom (§ 6, § 96, § 156 ods. 1 a ods.
3 a § 250f OSP), ale aj ďalšie § 115 a 116 OSP; § 5, 7 a 8 zákona o súdoch a
sudcoch
č. 335/1991 Zb. a zákon o správnom konaní č. 71/1967 Zb.
.
Navrhovateľ v posudzovanom prípade postupoval zákonom ustanoveným
postupom, keď na vecne a miestne príslušný súd, splniac tiež ďalšie podmienky
konania, podal návrh - žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho
orgánu.
O žalobe Najvyšší súd SR rozhodol spôsobom upraveným v ustanovení §
250f OSP bez pojednávania.
V konaní o podnete je vylúčené hodnotiť súlad, či nesúlad ústavnosti
ustanovenia § 250f OSP. Je nespochybniteľné, že možnosť postupu súdu podľa
citovaného ustanovenia je výnimkou, či prelomením zásady verejnosti, ústnosti a
bezprostrednosti prerokovania veci.
Výnimočnosť použitia postupu podľa ustanovenia § 250f OSP je znásobený
tiež charakterom správneho súdnictva. Inštitút správneho súdnictva je vo
všeobecnosti chápaný ako preskúmavanie zákonnosti aktov verejnej správy súdom,
ktorého podstatou je ochrana práv fyzických a právnických osôb pred nezákonným
rozhodnutím orgánov výkonnej moci a pred prípadným zneužitím výkonnej moci.
Slovenská právna úprava správneho súdnictva (recipovaná z právneho poriadku
právneho predchodcu štátu) je založená na zásade jednoinštančného konania s
vylúčením (okrem výnimky) opravných prostriedkov. Už samotný fakt, že v
správnom súdnictve sa preskúmava len zákonnosť správneho rozhodnutia a nekoná sa
o samotnom práve, je judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva považované za
neúplnú (obmedzenú) jurisdikciu.
Preto charakter výnimky postupu podľa § 250f OSP ho predurčuje k tomu, aby
použitie tohto postupu bolo dôsledne zvážené a aby bolo prísne sledované splnenie
všetkých podmienok možnosti jeho použitia. Nestačí konštatovanie, že ide len o
posúdenie právnej otázky.
Zo znenia § 250f OSP „v jednoduchých prípadoch, najmä ak je nepochybné,
že správny orgán vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu a ak ide len o
posúdenie právnej otázky, môže súd bez pojednávania rozhodnúť o žalobe
rozsudkom“ vyplýva, že postup podľa citovaného ustanovenia je možný len v prípade
splnenia všetkých kumulatívnych podmienok. Základnou podmienkou postupu podľa
§ 250f OSP je, že v konaní ide o jednoduchý prípad. Najvyšší súd SR sa v rozsudku
vôbec nezmieňuje, prečo považoval prejednávanú vec za jednoduchú, či bol správne
zistený skutkový stav, ale len konštatoval, že ide len o posúdenie právnej otázky.
Ústavný súd vychádza z názoru (ktorý je konformný s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva), že konanie o poskytnutí ochrany právam a slobodám sa
posudzuje komplexne a že nedostatky spôsobené v jednom štádiu konania alebo na
jednom stupni, môžu byť reparované na inom stupni. Ako už bolo uvedené, konanie v
správnom súdnictve je jednostupňové , čím správne senáty sú jediným súdom
(súdnym tribunálom), kde môže fyzická alebo právnická osoba realizovať svoje
právo na súdnu ochranu. V danom prípade pred „jediným tribunálom“ - senátom
Najvyššieho súdu SR bolo postupované spôsobom, ktorý vylúčil ústnosť, verejnosť a
prítomnosť účastníka v súdnom konaní.
Postup podľa ustanovenia § 250f OSP je síce v slovenskej úprave správneho
súdnictva zákonným postupom, ale možno ho aplikovať len v prípade, že účastník
mal možnosť byť vypočutý aspoň pred správnym orgánom a vyjadriť sa k
prejednávanej veci. Navrhovateľ nemal túto možnosť ani pred správnym orgánom -
Ministerstvom financií SR, ani v konaní pred Najvyšším súdom SR, a to napriek
skutočnosti, že sa svojho ústavného práva písomne niekoľkokrát dovolával.
Ide predovšetkým o princíp verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní
veci. Aj v tomto smere navrhovateľ postupoval v súlade s ustálenou judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva, keď sa verejnosti a ústnosti konania nevzdal, ale
výslovne sa jej dožadoval. Princíp verejnosti nie je absolútny, to znamená,
umožňuje už spomenuté výnimky, jednak z hľadiska stupňov konania (judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva vyžaduje verejnosť aspoň na jednom stupni), ako
aj zákonných dôvodov čl. 48 ods. 2 druhá veta Ústavy SR (§ 116 OSP). Výnimky z
princípu verejnosti sa ale vzťahujú na súdne pojednávanie, nie na vyhlásenie
rozsudku. Povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná. Vyplýva to z
doslovného znenia čl. 142 ods. 3 Ústavy SR „rozsudky sa vyhlasujú v mene
Slovenskej republiky a vždy verejne“. S touto dikciou je totožné aj ustanovenie
§ 8 zákona o súdoch a sudcoch. Obdobná povinnosť je v ustanovení § 156 ods. 1
OSP. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia OSP „rozsudok sa vyhlasuje spravidla
hneď po skončení konania, ktoré rozsudku predchádzalo, „ak to nie je možné, súd na
vyhlásenie rozsudku odročí konanie najdlhšie na tri dni“. Rozsudok Najvyššieho súdu
SR 4 Sž 41/96 nebol vyhlásený verejne, čím bolo postupované v rozpore s čl. 142
ods. 3 Ústavy SR pri súčasnom nesplnení povinností uložených súdu vyššie
uvedenými zákonmi, teda zákonom ustanoveným postupom.
V konaní na základe prijatého podnetu Investičného fondu PSIPS, a. s., Banská
Bystrica, Rudlovská cesta 85, Ústavný súd SR posudzoval namietané porušenie
ústavného práva navrhovateľa na súdnu ochranu z hľadiska ústavných postulátov, tak
ako vyplývajú z vyjadrenia v článkoch Ústavy SR, ktoré upravujú právo na súdnu a
inú právnu ochranu, vrátane zákonného postupu upraveného v príslušných, na
posudzovaný prípad sa vzťahujúcich zákonných ustanovení a zistil, že v tomto
konaní neboli dodržané súdnoprocesné princípy, resp. záruky spravodlivého procesu,
ktorý tieto ústavné princípy bližšie v zákonoch reglementujú. To je takým porušením
zákona, ktoré je súčasne v priamej príčinnej súvislosti s porušením ústavných
článkov, ktoré (právo na spravodlivý súdny proces) súdnoprocesné princípy
(civilného procesu), teda ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu garantujú
(čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 142 ods. 3 Ústavy SR).
Pokiaľ ide o namietané zbytočné prieťahy v konaní, Ústavný súd SR sa
nestotožnil z názorom navrhovateľa, resp. túto námietku neposudzoval z dôvodu, že
zbytočnosť prieťahov navrhovateľ ničím neodôvodnil a rovnako nepreukázal
využitie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa zákona č. 80/1992 Zb. o sídlach a
obvodoch
súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách
prísediacich (zákon o štátnej správe súdov), čo pri podnete Ústavný súd SR
zohľadňuje. Preto Ústavný súd SR ako súdny orgán ochrany ústavnosti podľa čl. 124
Ústavy SR rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 1998
Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Július
Černák
predseda senátu