Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 58/97

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Júliusa

Černáka, sudcov JUDr. Anny Danielčákovej a JUDr. Ľubomíra Dobríka na

neverejnom zasadnutí 18. februára 1998 prerokoval podnet Investičného fondu

PSIPS, a. s., Banská Bystrica, Rudlovská cesta 85, zastúpeného JUDr. Vladimírom

Šebom, komerčným právnikom, Bratislava, Panenská 7, o porušení čl. 46 ods. 1, čl.

48 ods. 2 a Najvyšším súdom

Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky konaním vo veci pod sp. zn. 4 Sž

41/96 p o r u š i l základné ústavné právo Investičného fondu PSIPS, a. s.,

Banská Bystrica, Rudlovská cesta 85, na súdnu ochranu zákonom ustanoveným

postupom garantované , a

Slovenskej republiky tým, že neprerokoval jeho vec verejne a v jeho prítomnosti a

rozsudok nevyhlásil verejne.

2. V ďalšej časti podnetu n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e

I.

Investičný fond PSIPS, a. s., Banská Bystrica, Rudlovská cesta 85, zastúpený

JUDr. Vladimírom Šebom, komerčným právnikom Bratislava, Panenská 7,

odvolávajúc sa na podal na Ústavný súd

Slovenskej republiky podnet, v ktorom navrhoval na základe prijatého podnetu začať

konanie o porušení ústavných práv Investičného fondu PSIPS, a. s., Banská Bystrica,

Rudlovská cesta 85, v konaní na Najvyššom súde Slovenskej republiky v jeho

právnej veci. Ide o konanie pod sp. zn. , v ktorom podľa tvrdenia

navrhovateľa boli Najvyšším súdom SR porušené čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 142

ods. 3 .

Porušenie týchto ústavných článkov nastalo podľa navrhovateľa tým, že, hoci

sa domáhal zákonom ustanoveným postupom svojho práva, Najvyšší súd Slovenskej

republiky nepostupoval zákonným postupom. V označenom konaní sa neuskutočnilo

verejné pojednávanie, nebola rešpektovaná dispozičná zásada navrhovateľa s

konaním a nebola dodržaná ústavná povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku tak,

ako to ustanovujú citované ústavné články.

V odôvodnení svojho podnetu navrhovateľ uviedol:

Dňa 12. 4. 1996 podal na Najvyšší súd SR žalobu proti Ministerstvu financií

Slovenskej republiky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia tohto ministerstva.

Na Najvyššom súde SR bolo súdne konanie začaté a vedené pod sp. zn. .

Dňa 27. 9. 1996 navrhovateľ podal návrh na prerušenie konania č. z

dôvodu, že 20. 3. 1996 sa začalo na Obvodnom súde Bratislava I. konanie o určenie

neplatnosti doručenia rozhodnutia Ministerstva financií SR z 15. 1. 1996 č. 002/1996

SAN. Konanie v tejto veci nebolo skončené, čo podľa jeho názoru s poukazom na §

83 , bránilo začatiu konania na Najvyššom súde SR. Okrem toho

navrhovateľ tiež poukazuje na to, že 1. 4. 1996 podal na Generálnu prokuratúru

Slovenskej republiky podnet na podanie protestu proti rozhodnutiu Ministerstva

financií SR č. 002/1996 SAN, ktoré minister financií SR potvrdil svojím

rozhodnutím zo 14. 3. 1996 č. -56 a zamietol podaný rozklad.

Prokurátorka Generálnej prokuratúry SR listom zo 16. 10. 1996 oznámila

navrhovateľovi, že vstúpila do konania č. vedeného na Najvyššom súde

SR na základe žaloby IF PSIPS, a. s., Banská Bystrica, Rudlovská cesta 85, o

zrušenie rozhodnutia ministra financií SR zo 16. 3. 1996 č. -56. Na základe

stanoviska prokurátorky Generálnej prokuratúry SR, ako aj nekonania Najvyššieho

súdu SR, požiadal navrhovateľ Generálnu prokuratúru SR (21. 10. 1996), aby

podala protest proti označenému rozhodnutiu Ministerstva financií SR. Pokiaľ ide o

návrh na začatie konania vedenom na Najvyššom súdu SR pod č. k.

navrhovateľ uvádza, že využil svoje právo a vzal späť návrh na začatie konania.

K podanému podnetu označil navrhovateľ písomné dôkazy, ktorých niektoré

fotokópie aj k podnetu priložil.

K späťvzatiu navrhovateľ tvrdí, že listom z 18. 10. 1996, ktorého fotokópiu

dokladá, predseda senátu Najvyššieho súdu SR oznámil jeho právnemu zástupcovi,

že späťvzatie nemôže akceptovať vzhľadom na tú skutočnosť, že 30. septembra 1996

vo veci vedenej na Najvyššom súde SR pod č. k. rozhodol a svojím

rozhodnutím je viazaný. Rozhodnutie bolo navrhovateľovi doručené až 4. 12. 1996.

V odôvodnení podnetu navrhovateľ (po odcitovaní niektorých ústavných

článkov a ustanovení ) vyslovuje názor, že v Slovenskej

republiky je zakotvená dispozičná zásada, ktorá mu dáva právo jednak obrátiť sa s

návrhom na ochranu svojich práv na súd, ako aj voľne s ním disponovať, tzn.

kedykoľvek ho vziať späť. V prípade jeho konania na Najvyššom súde SR mu

nebolo umožnené toto právo využiť, čím podľa jeho názoru došlo k porušeniu jeho

ústavného práva zakotveného v SR.

Porušenie SR podľa navrhovateľa je v tom, že predmetom

konania na Najvyššom súde SR bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

Ministerstva financií SR, teda vec, ako podľa tvrdenia navrhovateľa vyplýva zo

spisu, právne vôbec nie jednoduchá. Napriek tejto skutočnosti v rámci uvedeného

konania Najvyšší súd SR nevytýčil ani jedno pojednávanie, čím došlo k porušeniu

ustanovení a a tým aj SR a zabránilo sa tým

účastníkovi konať pred súdom a tým chrániť svoje práva a napomáhať spoľahlivému

zisteniu všetkých skutočností pre objektívne zistenie súdu.

Navrhovateľ je tiež toho názoru, že veľký časový odstup od podania žaloby až

po rozhodnutie o nej a doručenie písomného vyhotovenia rozsudku navrhovateľovi

nie je možné kvalifikovať ako rešpektovanie SR, ale naopak,

prieťahy v konaní neboli ničím podložené.

Najvyšší súd SR okrem toho, že nevytýčil v uvedenej veci ani jedno

pojednávanie, nepredvolal účastníkov konania ani na vyhlásenie rozsudku a teda dňa

30. 9. 1996, ani inokedy, rozsudok vo veci samej nevyhlásil.

Týmto postupom súd porušil ustanovenie a hlavne porušil čl.

48 ods. 2 a SR. K tejto námietke navrhovateľ poukazuje tiež na

rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva o veci prípustnosti sťažnosti pod

číslom 26384/95 podanou proti Slovenskej republike z 26. 6. 1996.

Z týchto dôvodov preto navrhovateľ senátu Ústavného súdu SR navrhuje, aby

vyslovil, že

1. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.

zn. došlo k porušeniu ústavného práva IF PSIPS, a. s., Banská Bystrica,

Rudlovská cesta 85, na verejné prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov a

v jeho prítomnosti zaručeného a k

porušeniu ústavného práva IF PSIPS, a. s., Banská Bystrica, Rudlovská cesta 85,

domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nestrannom súde

zaručeného SR.

2. Nevyhlásením rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 9. 1996

sp. zn. verejne došlo k porušeniu ústavného práva IF PSIPS, a. s.,

Banská Bystrica, Rudlovská cesta 85, na verejné vyhlásenie rozsudku v zmysle čl.

142 ods. 3 .

II.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) v súlade s čl.

130 ods. 3 (ďalej len „“) a s ustanovením §

25 v znení (ďalej len „zákon o

konaní pred Ústavným súdom SR“) prijal podnet Investičného fondu PSIPS, a. s.,

Banská Bystrica, Rudlovská cesta 85, na ďalšie konanie.

V súlade s ustanovením § 29 ods. 5 zákona o konaní pred Ústavným súdom

SR sudca spravodajca zaslal podnet Investičného fondu PSIPS, a. s., Banská Bystrica,

Rudlovská cesta 85, Najvyššiemu súdu SR s tým, aby sa k nemu vyjadril.

Predseda Najvyššieho súdu SR v liste (z 8. 10. 1997) adresovanom predsedovi

Ústavného súdu SR oznámil, že Najvyšší súd SR zaujal už na základe žiadosti sudcov

Ústavného súdu SR k prijatému podnetu občana viackrát stanovisko k ústavnému

vymedzeniu pôsobnosti Ústavného súdu SR vo vzťahu ku všeobecným súdom. Na

tomto stanovisku zotrváva. Z toho dôvodu preto považuje „reagovanie na požiadavku

sudkyne Ústavného súdu SR z pohľadu jej obsahového zamerania za nenáležité“.

Pokiaľ ide o namietané prieťahy v konaní poznamenáva, že „ Najvyššiemu

súdu SR podľa o sídlach a obvodoch súdov

Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách

prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v platnom znení, nebola podaná sťažnosť

na prieťahy v konaní.

Podstatou stanoviska, na ktoré v liste predseda Najvyššieho súdu SR odkazuje

je tvrdenie, že všeobecný súd môže byť účastníkom konania pred Ústavným súdom

SR, lenže iba v procesnom postavení navrhovateľa. Pokiaľ ide o SR

(namietaný aj v posudzovanom prípade) Najvyšší súd SR uvádza, že ho nemožno

účelovo chápať tak, že Ústavný súd SR má prieskumný dohľad nad konaním a

rozhodovaním všeobecných súdov, lebo iba všeobecné súdy poskytujú ochranu

plynúcu z citovaného článku SR tak, že postupujú v konaní súc viazané

procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, ktorých dodržiavanie je garanciou

na súdnu ochranu. Zákonnosť konania a rozhodnutia všeobecného súdu možno

napadnúť opravnými prostriedkami len podľa príslušných ustanovení Trestného

poriadku a , o ktorých rozhoduje druhostupňový, resp.

Najvyšší súd SR.

III.

Ústavný súd pri výkone svojej pôsobnosti vychádza z ústavného poslania a

postavenia Ústavného súdu SR v systéme deľby štátnej moci. v siedmej

hlave rozdeľuje súdnu moc, vrátane súdnej ochrany práv a slobôd, medzi súd ústavný

a všeobecné súdy. Ústavný súd SR má svoju pôsobnosť upravenú v prvom oddiele

citovanej časti SR; úprava pôsobnosti všeobecných súdov je podľa

ods. 2 druhého oddielu siedmej hlavy SR zverená zákonu.

Z tejto deľby súdnej moci Ústavný súd SR vždy vychádza a dôsledne ju

dodržiava, a preto už viackrát vyslovil názor, že je súdnym orgánom ochrany

ústavnosti (nie zákonnosti), že nie je v systéme všeobecného súdnictva, to znamená,

nemá nad všeobecnými súdmi prieskumný dohľad, nie je ich súdom odvolacím ani

nadradeným, a preto nemôže zasahovať do jurisdikčnej činnosti vo veciach, ktoré

patria do ich pôsobnosti. Podľa SR súdy rozhodujú v

občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí správnych orgánov. Vo svojich konaniach Ústavný súd SR posudzuje

zákonnosť len z ústavnoprávnych aspektov. V konaniach o ústavnej sťažnosti a o

podnete fyzickej alebo právnickej osoby otázky zákonnosti sú relevantné vo väzbe

priamej príčinnej súvislosti s ústavným právom alebo slobodou, resp. s posudzovaním

námietok ich porušenia. Osobitne je to neopomenuteľnou podmienkou v prípade, keď

výslovne odkazuje na zákon alebo zákonom ustanovený postup.

Námietky navrhovateľa smerujú k porušeniu ústavného práva na súdnu

ochranu v konaní vedenom a už skončenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky

pod sp. zn. .

Vzhľadom na už uvedené stanovisko Najvyššieho súdu SR, Ústavný súd SR

ústavnosť postupu v označenom konaní preskúmal v rozsahu podaného podnetu a z

dôkazového spisového materiálu doloženého navrhovateľom. Listom z 12. 2. 1998

vyslovil navrhovateľ súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

Navrhovateľ tvrdí, že 12. 4. 1996 podal na Najvyšší súd SR žalobu proti

Ministerstvu financií Slovenskej republiky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

Ministerstva financií SR zo dňa 15. 1. 1996 č. 002/1996 SAN.

V podaní pod označením „informácia“ osobne doručenom na Najvyšší súd SR

22. 8. 1996 právnym zástupcom navrhovateľa tento (okrem informácií súvisiacich s

hospodárením s majetkom v Investičnom fonde PSIPS, a. s., Banská Bystrica,

Rudlovská cesta 85, čo je ale otázka súvisiaca s meritom veci) žiadal, aby Najvyšší

súd SR podľa možnosti, čo najskôr prejednal ich žalobu a vyniesol rozhodnutie.

Listom z 27. 9. 1996 pod názvom „informácia“ zástupca navrhovateľa z dôvodu

vydania predbežného opatrenia Ministerstvom financií SR žiadal opätovne Najvyšší

súd Slovenskej republiky o čo najskoršie prejednanie žaloby a rozhodnutie vo veci

samej.

Odvolávajúc sa na ustanovenie 1. októbra

1996 podal zástupca navrhovateľa na Najvyšší súd SR návrh na prerušenie konania č.

z dôvodu, že 20. 3. 1996 sa začalo na Obvodnom súde Bratislava I.

konanie o určenie neplatnosti doručenia rozhodnutia Ministerstva financií SR č.

002/1996 SAN z 15. 1. 1996. V závere návrhu zástupca navrhovateľa žiada o

oznámenie termínu pojednávania veci v prípade, ak súd konanie nepreruší.

Na návrh navrhovateľa na prerušenie konania vo veci , ako aj na

späťvzatie návrhu, odpovedal predseda senátu Najvyššieho súdu SR 18. 10. 1996, že

návrhom na prerušenie konania sa súd nezaoberal z dôvodu, že 30. septembra 1996

už vo veci rozhodol a to tak, že žalobu zamietol.

Pokiaľ ide o späťvzatie žaloby v plnom rozsahu v liste sa uvádza, že tento

postup vzhľadom na uvedené dôvody neprichádza do úvahy, lebo súd je rozhodnutím

zo dňa 30. septembra 1996 viazaný.

Kde je právo, tam je aj právna ochrana. Túto klasickú zásadu napĺňa druhá

hlava SR, ktorej ustanovenia prvého a siedmeho oddielu majú akcesorickú

povahu k právam a slobodám garantovaným v oddiele druhom až šiestom a spolu so

základnými princípmi právneho štátu vyjadrenými v a SR tvoria

rámec ústavnoprávnej ochrany práv a slobôd.

Právo na súdnu ochranu je podľa druhej hlavy, siedmeho oddielu SR

súčasťou práva na súdnu a inú právnu ochranu. Jasne a jednoznačne to ustanovuje čl.

46 ods. 1 SR, podľa ktorého „každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“. Podľa odseku 2

citovaného ústavného článku, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal

zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Právo na súdnu ochranu

alebo inak nazývané právo na prístup k súdu a na spravodlivý súdny proces zahŕňa,

okrem záruk inštitucionálnej povahy (zriadenie súdu), aj záruky procesné. Ústavné

súdnoprocesné princípy garantované v civilnom aj v trestnom konaní čl. 47 ods. 3,

SR sú predovšetkým princíp rovnosti strán (všetci účastníci sú

si v konaní rovní). Druhým procesným princípom je verejné prerokovanie veci. S

verejným prerokovaním (prejednávaním) veci súvisí princíp ústnosti a

bezprostrednosti s právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Lehota, v

ktorej má byť vec prejednaná, má byť bez zbytočných prieťahov. Verejnosť možno

vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavné garancie domáhania sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a v prípadoch ustanoveným zákonom na inom orgáne, sú z hľadiska spôsobu

podmienené, resp. odkazujúce na zákon. Tento postulát je vyjadrený už v základnom

ustanovení čl. 46 ods. 1, ako aj v delegujúcom ustanovení ods. 4 citovaného článku

SR.

V posudzovanom prípade je to najmä ,

konkrétne najmä ustanovenia uvedené navrhovateľom (§ 6, § 96, § 156 ods. 1 a ods.

3 a ), ale aj ďalšie a 116 ; , 7 a 8 zákona o súdoch a

sudcoch

č. a

.

Navrhovateľ v posudzovanom prípade postupoval zákonom ustanoveným

postupom, keď na vecne a miestne príslušný súd, splniac tiež ďalšie podmienky

konania, podal návrh - žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho

orgánu.

O žalobe Najvyšší súd SR rozhodol spôsobom upraveným v ustanovení §

250f bez pojednávania.

V konaní o podnete je vylúčené hodnotiť súlad, či nesúlad ústavnosti

ustanovenia . Je nespochybniteľné, že možnosť postupu súdu podľa

citovaného ustanovenia je výnimkou, či prelomením zásady verejnosti, ústnosti a

bezprostrednosti prerokovania veci.

Výnimočnosť použitia postupu podľa ustanovenia je znásobený

tiež charakterom správneho súdnictva. Inštitút správneho súdnictva je vo

všeobecnosti chápaný ako preskúmavanie zákonnosti aktov verejnej správy súdom,

ktorého podstatou je ochrana práv fyzických a právnických osôb pred nezákonným

rozhodnutím orgánov výkonnej moci a pred prípadným zneužitím výkonnej moci.

Slovenská právna úprava správneho súdnictva (recipovaná z právneho poriadku

právneho predchodcu štátu) je založená na zásade jednoinštančného konania s

vylúčením (okrem výnimky) opravných prostriedkov. Už samotný fakt, že v

správnom súdnictve sa preskúmava len zákonnosť správneho rozhodnutia a nekoná sa

o samotnom práve, je judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva považované za

neúplnú (obmedzenú) jurisdikciu.

Preto charakter výnimky postupu podľa ho predurčuje k tomu, aby

použitie tohto postupu bolo dôsledne zvážené a aby bolo prísne sledované splnenie

všetkých podmienok možnosti jeho použitia. Nestačí konštatovanie, že ide len o

posúdenie právnej otázky.

Zo znenia „v jednoduchých prípadoch, najmä ak je nepochybné,

že správny orgán vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu a ak ide len o

posúdenie právnej otázky, môže súd bez pojednávania rozhodnúť o žalobe

rozsudkom“ vyplýva, že postup podľa citovaného ustanovenia je možný len v prípade

splnenia všetkých kumulatívnych podmienok. Základnou podmienkou postupu podľa

je, že v konaní ide o jednoduchý prípad. Najvyšší súd SR sa v rozsudku

vôbec nezmieňuje, prečo považoval prejednávanú vec za jednoduchú, či bol správne

zistený skutkový stav, ale len konštatoval, že ide len o posúdenie právnej otázky.

Ústavný súd vychádza z názoru (ktorý je konformný s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva), že konanie o poskytnutí ochrany právam a slobodám sa

posudzuje komplexne a že nedostatky spôsobené v jednom štádiu konania alebo na

jednom stupni, môžu byť reparované na inom stupni. Ako už bolo uvedené, konanie v

správnom súdnictve je jednostupňové , čím správne senáty sú jediným súdom

(súdnym tribunálom), kde môže fyzická alebo právnická osoba realizovať svoje

právo na súdnu ochranu. V danom prípade pred „jediným tribunálom“ - senátom

Najvyššieho súdu SR bolo postupované spôsobom, ktorý vylúčil ústnosť, verejnosť a

prítomnosť účastníka v súdnom konaní.

Postup podľa ustanovenia je síce v slovenskej úprave správneho

súdnictva zákonným postupom, ale možno ho aplikovať len v prípade, že účastník

mal možnosť byť vypočutý aspoň pred správnym orgánom a vyjadriť sa k

prejednávanej veci. Navrhovateľ nemal túto možnosť ani pred správnym orgánom -

Ministerstvom financií SR, ani v konaní pred Najvyšším súdom SR, a to napriek

skutočnosti, že sa svojho ústavného práva písomne niekoľkokrát dovolával.

Ide predovšetkým o princíp verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní

veci. Aj v tomto smere navrhovateľ postupoval v súlade s ustálenou judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva, keď sa verejnosti a ústnosti konania nevzdal, ale

výslovne sa jej dožadoval. Princíp verejnosti nie je absolútny, to znamená,

umožňuje už spomenuté výnimky, jednak z hľadiska stupňov konania (judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva vyžaduje verejnosť aspoň na jednom stupni), ako

aj zákonných dôvodov druhá veta SR ( ). Výnimky z

princípu verejnosti sa ale vzťahujú na súdne pojednávanie, nie na vyhlásenie

rozsudku. Povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná. Vyplýva to z

doslovného znenia SR „rozsudky sa vyhlasujú v mene

Slovenskej republiky a vždy verejne“. S touto dikciou je totožné aj ustanovenie

§ 8 zákona o súdoch a sudcoch. Obdobná povinnosť je v ustanovení § 156 ods. 1

. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia „rozsudok sa vyhlasuje spravidla

hneď po skončení konania, ktoré rozsudku predchádzalo, „ak to nie je možné, súd na

vyhlásenie rozsudku odročí konanie najdlhšie na tri dni“. Rozsudok Najvyššieho súdu

SR nebol vyhlásený verejne, čím bolo postupované v rozpore s čl. 142

ods. 3 SR pri súčasnom nesplnení povinností uložených súdu vyššie

uvedenými zákonmi, teda zákonom ustanoveným postupom.

V konaní na základe prijatého podnetu Investičného fondu PSIPS, a. s., Banská

Bystrica, Rudlovská cesta 85, Ústavný súd SR posudzoval namietané porušenie

ústavného práva navrhovateľa na súdnu ochranu z hľadiska ústavných postulátov, tak

ako vyplývajú z vyjadrenia v článkoch SR, ktoré upravujú právo na súdnu a

inú právnu ochranu, vrátane zákonného postupu upraveného v príslušných, na

posudzovaný prípad sa vzťahujúcich zákonných ustanovení a zistil, že v tomto

konaní neboli dodržané súdnoprocesné princípy, resp. záruky spravodlivého procesu,

ktorý tieto ústavné princípy bližšie v zákonoch reglementujú. To je takým porušením

zákona, ktoré je súčasne v priamej príčinnej súvislosti s porušením ústavných

článkov, ktoré (právo na spravodlivý súdny proces) súdnoprocesné princípy

(civilného procesu), teda ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu garantujú

(, , SR).

Pokiaľ ide o namietané zbytočné prieťahy v konaní, Ústavný súd SR sa

nestotožnil z názorom navrhovateľa, resp. túto námietku neposudzoval z dôvodu, že

zbytočnosť prieťahov navrhovateľ ničím neodôvodnil a rovnako nepreukázal

využitie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa o sídlach a

obvodoch

súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách

prísediacich (zákon o štátnej správe súdov), čo pri podnete Ústavný súd SR

zohľadňuje. Preto Ústavný súd SR ako súdny orgán ochrany ústavnosti podľa čl. 124

SR rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 1998

Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Július

Černák

predseda senátu