Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 443/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

24. novembra 2020 v senáte zloženom z predsedu Martina Vernarského a zo sudcov

Petra Straku a Roberta Šorla (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , zastúpeného JUDr. Emíliou Korčekovou,

Malacká cesta 5680/2B, Pezinok, pre namietané porušenie a

Slovenskej republiky, jeho základných práv podľa a 3 Slovenskej

republiky, čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd a jeho práv podľa čl. 6

ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. júla 2019 a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 15. februára 2017 a pre namietané

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie v záhlaví označených práv

zaručených (ďalej len „“), Listinou základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. júla 2019 a rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. februára 2017

a tiež postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. . Zatiaľ čo prví dvaja odporcovia sa mali pochybení dopustiť

v konaní vo veci samej, pochybenie okresného súdu malo spočívať v prieťahoch

pri rozhodovaní o trovách konania.

2. Ústavný súd z obsiahlej ústavnej sťažnosti zistil, že k namietanému porušeniu

uvedených základných práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku ďalej popísaných pochybení

všeobecných súdov.

3. Ako prvé sťažovateľ namieta, že okresný súd pripojil k posudzovanej veci

niekoľko „anonymných“ spisov, pred sťažovateľom túto skutočnosť „zatajil“ a sťažovateľ

nemal možnosť sa k nim vyjadriť ani navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov. Následne

pred doručením odvolania ich okresný súd „svojvoľne odpojil (neprípustne

a neakceptovateľne ich zlikvidoval) zo spisu“ (str. 14 sťažnosti), resp. tieto spisy boli

„neznámym páchateľom z radov zamestnancov Okresného súdu Bratislava 3...

odstránené...“ (str. 15 sťažnosti). Krajský súd mal toto pochybenie napraviť ex offo,

čo neurobil; na výslovnú námietku sťažovateľa ho nenapravil ani najvyšší súd. Tým malo

dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa a ,

čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. Ďalšieho namietaného porušenia základných práv sťažovateľa sa mali všeobecné

súdy dopustiť tým, že krajský súd sťažovateľovi mailom oznámil termín verejného

vyhlásenia rozsudku len 1 deň vopred, a nie 5 dní vopred, ako to vyžadoval Občiansky

súdny poriadok (ďalej aj ,,OSP“). To všetko napriek tomu, že sťažovateľ v súlade s vtedy

platným riadne požiadal o doručovanie písomností prostredníctvom mailu.

Tým malo byť porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru a bola mu odňatá možnosť konať pred súdom. Základným právom

účastníka totiž je, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho prítomnosti. Slovenský

právny poriadok priznáva sťažovateľovi vyššiu úroveň ochrany, ktorou je ochrana

základného práva na verejné vyhlásenie rozsudku. Tá je s ohľadom na znenie

bezvýnimočná (, , , ,

a ). Verejné vyhlásenie rozsudku predpokladá aktívny postup súdu, t. j. súd musí

dať účastníkom najavo, že ho vyhlási. Minimálny štandard takéhoto oznámenia určujú

procesné predpisy, ktoré vyžadujú oznámenie vyhlásenia na úradnej tabuli, upovedomenie

elektronickými prostriedkami účastníka, ktorý požiadal o elektronické doručovanie

a doručenie písomného vyhotovenia rozsudku prítomným účastníkom. Sťažovateľ v tomto

smere poukazuje na nález sp. zn. z 12. marca 2003. Najvyšší súd sa s touto

námietkou v arbitrárnom rozhodnutí nevysporiadal.

5. Sťažovateľ napokon namieta, že v odvolacom konaní rozhodovala zaujatá sudkyňa

, čo odporuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, a že v konaní nebol zo strany

všeobecných súdov poučený o svojich procesných právach, hoci nebol zastúpený

advokátom.

6. Vo vzťahu k postupu okresného súdu sťažovateľ uvádza, že už viac ako 2

a pol roka nerozhodol o trovách konania. Sťažovateľ poukazuje na to, že konanie vo veci

samej je svojou povahou kompenzačným konaním, ktoré sa v súlade s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) posudzuje prísnejšie. Poukazuje

na rozhodnutia vo veciach Cocchiarella proti Taliansku (č. 64886/01), Sartory

proti Francúzsku (č. 40589/07), Simaldone proti Taliansku (č. 22644/03), Golha

proti Českej republike (č. 7051/06), Veriter proti Francúzsku (č. 31508/07) alebo Jupiter SK

s. r. o. proti Slovensku (č. 12800/13). Ďalej poukazuje na rozhodnutie vo veci Čičmanec

proti Slovenskej republike, kde ESĽP konštatoval prieťahy v konaní napriek tomu,

že konanie sa v čase rozhodovania ústavného súdu nachádzalo už vo fáze rozhodovania

o trovách. ESĽP v ňom zároveň uviedol, že na účely čl. 35 ods. 1 dohovoru je potrebné

formulovať sťažnosť takým spôsobom, ktorý umožní ústavnému súdu preskúmať celkovú

dĺžku namietaného konania. Sťažovateľ konštatuje, že svoju sťažnosť „už nemusel

koncipovať až do takej miery, aká zodpovedá predstave ESĽP“, a že „predmetom námietok

tejto dostačujúco formulovanej ústavnej sťažnosti sťažovateľa je vznik prieťahov vo fáze

rozhodovania...o trovách konania po rozhodnutí krajského súdu..., čo si vyžaduje posúdenie

prieťahov v kontexte s celkovou dĺžkou konania...“ (str. 14 sťažnosti). Sťažovateľ „nemá

vedomosť“, že by okresný súd od právoplatnosti rozhodnutia rozhodol o trovách konania,

ergo je tu zjavná nečinnosť okresného súdu a okrem toho aj neefektívnosť.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd konštatoval porušenie

, , a , a 3 listiny a

ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu, zrušil

rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, zrušil uznesenie najvyššiemu

súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, uložil krajskému súdu a najvyššiemu súdu solidárne

uhradiť finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a trovy právneho zastúpenia a konštatoval

porušenie a dohovoru postupom okresného súdu, priznal

sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € a trovy konania.

II.

8. Ústavný súd je podľa nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

9. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

Podľa ústavný súd

môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania, ktorý je neprípustný.

Podľa ústavný súd

môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd.

10. Uvedené ustanovenie dáva v záujme racionality a efektivity konania ústavnému

súdu právomoc posúdiť prijateľnosť návrhu predtým, než dospeje k záveru, že o návrhu

rozhodne meritórne (nálezom). Ide o špecifickú časť konania, ktorá nemá charakter konania

kontradiktórneho, a kedy ústavný súd môže rozhodnúť len na základe tvrdení uvedených

v ústavnej sťažnosti a obsahu napadnutých rozhodnutí priložených k ústavnej sťažnosti

(porovnaj Ústavný súd Českej republiky sp. zn. , ,

, dostupné na nalus.usoud.cz). Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný

súd takú sťažnosť, keď uplatnené námietky (vady vytýkané rozhodnutiu) nie sú spôsobilé

spochybniť jeho ústavnosť. Inými slovami, ide o situácie, keď ústavnej sťažnosti chýba

ústavnoprávna dimenzia.

11. Ústavný súd sa oboznámil s priloženým uznesením najvyššieho súdu,

ktorý sa zaoberal všetkými námietkami vznesenými v ústavnej sťažnosti (ktoré mu boli

predložené), a dospel k záveru, že námietky sťažovateľa neodôvodňujú prijatie sťažnosti

na ďalšie konanie, pretože sú zjavne neopodstatnené. Z rozhodnutia najvyššieho súdu

vyplýva, že v konaní bolo postupované v súlade so zákonom a všetky procesné práva

sťažovateľa boli dodržané. Najvyšší súd neidentifikoval v konaní taký exces,

ktorý by zakladal porušenie práva na spravodlivý proces, a ústavný súd považuje

jeho rozhodnutie za ústavne konformné.

12. Pokiaľ ide o údajne nesprávny postup pri informovaní sťažovateľa o verejnom

vyhlásení rozsudku, z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ oznámil

odvolaciemu súdu elektronickú adresu pre doručovanie a požiadal o doručovanie písomností

na túto adresu až 13. februára 2017, teda dva dni pred konaním verejného vyhlásenia

rozsudku (15. februára 2017), ktoré bolo inak riadne oznámené na úradnej tabuli

a na webovej stránke súdu (9. februára 2017). Jeho odvolanie obsahovalo v záhlaví mailovú

adresu, avšak nevyplývala z neho požiadavka na zasielanie písomností na ňu. Najvyšší súd

preto dospel k záveru, že sťažovateľovi bola riadne vytvorená možnosť zúčastniť

sa vyhlásenia rozhodnutia, pričom ak toto právo z vlastnej vôle nevyužil,

nemôže sa dovolávať porušenia svojich procesných práv (str. 10 ‒ 11 uznesenia najvyššieho

súdu). Ústavný súd k tomu dodáva, že uvedený názor je konformný so závermi nálezu

sp. zn. , podľa ktorého „... verejné vyhlásenie rozsudku patrí k ústavným

princípom právneho štátu. Konštatovanie, že rozsudok bol vyhlásený verejne, predpokladá,

aby súd dal verejnosti najavo, že rozsudok vyhlási. Minimálny štandard takéhoto oznámenia

predpokladá osobitný postup súdu (aj najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu),

ktorý smeruje k verejnosti (informovanie o čase a mieste vyhlásenia rozsudku spôsobom

v takomto prípade obvyklým, napr. na oznamovacej tabuli súdu, na internetovej stránke

súdu), bez ohľadu na to, či pri konkrétnom vyhlásení rozsudku verejnosť právo

na prítomnosť využije alebo nie.“. Postupom krajského súdu bol vytvorený reálny priestor

na to, aby sa verejnosť (vrátane sťažovateľa) na vyhlásení rozsudku zúčastnila,

preto nemožno hovoriť o zásahu do práva sťažovateľa na verejné prejednanie veci

v jeho prítomnosti, resp. na spravodlivý proces; na tom nič nemení ani skutočnosť,

že sťažovateľ bol o vyhlásení rozsudku mailom informovaný menej než 5 dní vopred.

13. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že v konaní pred všeobecnými súdmi nebol

riadne poučený, aj touto námietkou sa dopodrobna zaoberal najvyšší súd (str. ‒ 23

uznesenia najvyššieho súdu). Ten uviedol, že „námietka dovolateľa o nesplnení poučovacej

povinnosti odvolacieho súdu nekorešponduje obsahu spisu, keď zo spisu (viď č. l. 127, 154,

170, 182, 196 spisu) naopak vyplýva náležité poučenie pre účastníka (stranu sporu)

v zmysle účinného do 30. júna 2016“. Sťažovateľ na uvedené nereflektuje,

iba stroho opakuje, že v konaní nebol riadne poučený (str. 9 a 20 sťažnosti). Ústavný súd

ho teda odkazuje na príslušnú časť odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu a konštatuje,

že táto námietka je zjavne neopodstatnená.

14. K tvrdeniu, že krajský súd aj najvyšší súd pochybili, keď nenapravili postup

okresného súdu, ktorý ako dôkazný prostriedok použil spisy pripojené z konaní,

ktorých sťažovateľ nebol účastníkom, a sťažovateľa s ich obsahom neoboznámili a nedali

mu možnosť sa k nim vyjadriť, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ (ako sám uvádza

a ako vyplýva aj z obsahu jeho odvolania, ktoré ku sťažnosti pripojil) takúto námietku

pred krajským súdom nevzniesol, a nedal mu teda možnosť sa s ňou vysporiadať. Krajský

súd bol aj za účinnosti až na výnimky ( )

viazaný dôvodmi odvolania ( ), preto nemohol pochybiť tým, že sa neuplatnenej

námietke nevenoval. Preto ani najvyšší súd nemal dôvod konštatovať akékoľvek

pochybenie krajského súdu v tomto smere. Ústavný súd dodáva, že tvrdenia sťažovateľa

o tom, že zo spisu okresného súdu mali byť „svojvoľne odpojené“, „zlikvidované“

či dokonca „neznámym páchateľom“, ktorý mal pochádzať z radov zamestnancov súdu,

„odstránené“ pripojené spisy, je hyperbolizovaním toho, k čomu v skutočnosti došlo,

a síce zapožičaniu a vráteniu spisov iného či rovnakého súdu, ktoré môžu byť pre vec

relevantné. Sťažovateľ sa dodatočného oboznámenia s nimi mohol dožadovať v odvolacom

konaní, kde mal na to vytvorený priestor. Ak túto skutočnosť namietal až v dovolacom

konaní, resp. konaní o ústavnej sťažnosti, urobil tak neskoro. Len na okraj ústavný súd

podotýka, že z rozsudku okresného súdu z 21. apríla 2014 (str. 4 či str. 10 rozsudku) jasne

vyplýva, čoho sa mali údajne „anonymné spisy“ týkať, a že týmito konaniami argumentoval

sám sťažovateľ v snahe preukázať solventnosť dlžníka, pričom sám žiadal súd, aby sa s nimi

oboznámil (str. 5 rozsudku). Z ním priloženej zápisnice o pojednávaní z 21. januára 2014

pritom vyplýva, že o pripojení spisov mal vedomosť, dokonca uviedol, že netrvá

na tom, aby s nimi súd podrobne oboznamoval („podľa ustálenej judikatúry je potrebné

preukazovať majetkové pomery povinného pred vyhlásením konkurzu...

Pokiaľ z pripojených spisov je táto otázka zjavná, netrvám na tom, aby súd podrobne

s pripojenými spismi oboznamoval“; str. 2 zápisnice). Rovnaký záver platí aj o tvrdení,

že v konaní pred krajským súdom rozhodovala zaujatá sudkyňa; ako vyplýva z priloženého

dovolania, takúto námietku sťažovateľ v dovolaní neuplatnil, a teda nedal najvyššiemu súdu

možnosť sa s ňou vysporiadať. Sťažovateľ mohol tieto skutočnosti uviesť v opravných

prostriedkoch, ktoré mal k dispozícii v priebehu občianskoprávneho konania.

Tieto prostriedky nápravy ním uvádzaných pochybení nevyužil, a preto je jeho ústavná

sťažnosť v tejto časti podľa neprípustná.

15. Ústavný súd sa napokon zaoberal tvrdením sťažovateľa, že pri rozhodovaní

o trovách konania dochádza k prieťahom v dôsledku neefektívnej činnosti či nečinnosti

okresného súdu. Jedným z kritérií, na základe ktorých ústavný súd posudzuje existenciu

prieťahov v konaní, je postup súdu (napr. ). V rámci tohto kritéria ústavný súd

skúma, aké úkony všeobecný súd vo veci urobil a či koná s náležitou starostlivosťou.

Sťažovateľ neurčito tvrdil, že okresný súd viac ako dva roky nerozhodol o výške trov

konania. Z vyjadrenia okresného súdu vyplynulo, že v konaní bolo rozhodnuté rozsudkom

z 21. januára 2014 tak, že žalovaný nemá na náhradu trov konania nárok. Odvolací súd

rozhodnutím z 15. februára 2017 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol,

že žalovanému priznáva náhradu trov odvolacieho konania. Toto rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť 29. mája 2017. Rozhodnutím z 31. júla 2019 najvyšší súd dovolanie

sťažovateľa zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu dovolacieho konania. Spis

sa vrátil z dovolacieho súdu na okresný súd 6. septembra 2019. O trovách konania bolo

napokon rozhodnuté uznesením okresného súdu z 12. marca 2020, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 28. mája 2020 tak, že žalovanému sa náhrada odvolacieho a dovolacieho

konania nepriznáva. Dôvodom tohto rozhodnutia bolo to, že žalovaný (ktorým bola

Slovenská republika, za ktorú konalo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky)

si žiadne trovy na náhradu od sťažovateľa nevyčíslil. Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd

o výške trov konania rozhodol až potom, ako bolo rozhodnuté o dovolaní sťažovateľa

s odstupom približne siedmich mesiacov od rozhodnutia dovolacieho súdu. V takomto

postupe okresného súdu nemožno vidieť porušenie ústavných práv sťažovateľa. Význam

rozhodnutia o výške náhrady trov konania je objektívne nepodstatná, keďže nešlo o trovy,

ktorých náhrada by patrila sťažovateľovi, ale o trovy druhej strany sporu, ktorá si však

priebehu konania žiadne trovy nevyčíslila. Rovnako odstup približne siedmich mesiacov

od vrátenia spisu okresnému súdu nemožno považovať za taký zásah do práv sťažovateľa,

ktorý by mal ústavnoprávny rozmer. Preto je sťažnosť v tejto časti podľa § 56

ods. 2 písm. g) zjavne neopodstatnená.

16. Ústavná sťažnosť obsahuje námietky sťažovateľa, ktoré sú buď neprípustné

alebo zjavne neopodstatnené. Preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 56

ods. 2 písm. d) a g) odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2020

Martin Vernarský predseda senátu