Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 443/2020
PDF · 401.54 KB
No categories available
III. ÚS 443/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
24. novembra 2020 v senáte zloženom z predsedu Martina Vernarského a zo sudcov
Petra Straku a Roberta Šorla (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , zastúpeného JUDr. Emíliou Korčekovou,
Malacká cesta 5680/2B, Pezinok, pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd a jeho práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 175/2018 z 31. júla 2019 a rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 575/2014 z 15. februára 2017 a pre namietané
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 58/2012 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie v záhlaví označených práv
zaručených Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), Listinou základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 175/2018 z 31. júla 2019 a rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 575/2014 z 15. februára 2017
a tiež postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 C 58/2012. Zatiaľ čo prví dvaja odporcovia sa mali pochybení dopustiť
v konaní vo veci samej, pochybenie okresného súdu malo spočívať v prieťahoch
pri rozhodovaní o trovách konania.
2. Ústavný súd z obsiahlej ústavnej sťažnosti zistil, že k namietanému porušeniu
uvedených základných práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku ďalej popísaných pochybení
všeobecných súdov.
3. Ako prvé sťažovateľ namieta, že okresný súd pripojil k posudzovanej veci
niekoľko „anonymných“ spisov, pred sťažovateľom túto skutočnosť „zatajil“ a sťažovateľ
nemal možnosť sa k nim vyjadriť ani navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov. Následne
pred doručením odvolania ich okresný súd „svojvoľne odpojil (neprípustne
a neakceptovateľne ich zlikvidoval) zo spisu“ (str. 14 sťažnosti), resp. tieto spisy boli
„neznámym páchateľom z radov zamestnancov Okresného súdu Bratislava 3...
odstránené...“ (str. 15 sťažnosti). Krajský súd mal toto pochybenie napraviť ex offo,
čo neurobil; na výslovnú námietku sťažovateľa ho nenapravil ani najvyšší súd. Tým malo
dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy,
čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
4. Ďalšieho namietaného porušenia základných práv sťažovateľa sa mali všeobecné
súdy dopustiť tým, že krajský súd sťažovateľovi mailom oznámil termín verejného
vyhlásenia rozsudku len 1 deň vopred, a nie 5 dní vopred, ako to vyžadoval Občiansky
súdny poriadok (ďalej aj ,,OSP“). To všetko napriek tomu, že sťažovateľ v súlade s vtedy
platným § 45 ods. 4 OSP riadne požiadal o doručovanie písomností prostredníctvom mailu.
Tým malo byť porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a bola mu odňatá možnosť konať pred súdom. Základným právom
účastníka totiž je, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho prítomnosti. Slovenský
právny poriadok priznáva sťažovateľovi vyššiu úroveň ochrany, ktorou je ochrana
základného práva na verejné vyhlásenie rozsudku. Tá je s ohľadom na znenie čl. 142 ústavy
bezvýnimočná (II. ÚS 47/96, II. ÚS 76/97, II. ÚS 58/97, III. ÚS 6/00, II. ÚS 88/01
a I. ÚS 5/02). Verejné vyhlásenie rozsudku predpokladá aktívny postup súdu, t. j. súd musí
dať účastníkom najavo, že ho vyhlási. Minimálny štandard takéhoto oznámenia určujú
procesné predpisy, ktoré vyžadujú oznámenie vyhlásenia na úradnej tabuli, upovedomenie
elektronickými prostriedkami účastníka, ktorý požiadal o elektronické doručovanie
a doručenie písomného vyhotovenia rozsudku prítomným účastníkom. Sťažovateľ v tomto
smere poukazuje na nález sp. zn. II. ÚS 85/02 z 12. marca 2003. Najvyšší súd sa s touto
námietkou v arbitrárnom rozhodnutí nevysporiadal.
5. Sťažovateľ napokon namieta, že v odvolacom konaní rozhodovala zaujatá sudkyňa
, čo odporuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, a že v konaní nebol zo strany
všeobecných súdov poučený o svojich procesných právach, hoci nebol zastúpený
advokátom.
6. Vo vzťahu k postupu okresného súdu sťažovateľ uvádza, že už viac ako 2
a pol roka nerozhodol o trovách konania. Sťažovateľ poukazuje na to, že konanie vo veci
samej je svojou povahou kompenzačným konaním, ktoré sa v súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) posudzuje prísnejšie. Poukazuje
na rozhodnutia vo veciach Cocchiarella proti Taliansku (č. 64886/01), Sartory
proti Francúzsku (č. 40589/07), Simaldone proti Taliansku (č. 22644/03), Golha
proti Českej republike (č. 7051/06), Veriter proti Francúzsku (č. 31508/07) alebo Jupiter SK
s. r. o. proti Slovensku (č. 12800/13). Ďalej poukazuje na rozhodnutie vo veci Čičmanec
proti Slovenskej republike, kde ESĽP konštatoval prieťahy v konaní napriek tomu,
že konanie sa v čase rozhodovania ústavného súdu nachádzalo už vo fáze rozhodovania
o trovách. ESĽP v ňom zároveň uviedol, že na účely čl. 35 ods. 1 dohovoru je potrebné
formulovať sťažnosť takým spôsobom, ktorý umožní ústavnému súdu preskúmať celkovú
dĺžku namietaného konania. Sťažovateľ konštatuje, že svoju sťažnosť „už nemusel
koncipovať až do takej miery, aká zodpovedá predstave ESĽP“, a že „predmetom námietok
tejto dostačujúco formulovanej ústavnej sťažnosti sťažovateľa je vznik prieťahov vo fáze
rozhodovania...o trovách konania po rozhodnutí krajského súdu..., čo si vyžaduje posúdenie
prieťahov v kontexte s celkovou dĺžkou konania...“ (str. 14 sťažnosti). Sťažovateľ „nemá
vedomosť“, že by okresný súd od právoplatnosti rozhodnutia rozhodol o trovách konania,
ergo je tu zjavná nečinnosť okresného súdu a okrem toho aj neefektívnosť.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd konštatoval porušenie
čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 3 listiny a čl. 6
ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu, zrušil
rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, zrušil uznesenie najvyššiemu
súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, uložil krajskému súdu a najvyššiemu súdu solidárne
uhradiť finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a trovy právneho zastúpenia a konštatoval
porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, priznal
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € a trovy konania.
II.
8. Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
Podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd
môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania, ktorý je neprípustný.
Podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavný súd
môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd.
10. Uvedené ustanovenie dáva v záujme racionality a efektivity konania ústavnému
súdu právomoc posúdiť prijateľnosť návrhu predtým, než dospeje k záveru, že o návrhu
rozhodne meritórne (nálezom). Ide o špecifickú časť konania, ktorá nemá charakter konania
kontradiktórneho, a kedy ústavný súd môže rozhodnúť len na základe tvrdení uvedených
v ústavnej sťažnosti a obsahu napadnutých rozhodnutí priložených k ústavnej sťažnosti
(porovnaj Ústavný súd Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1811/20, II. ÚS 2429/20,
III. ÚS 2167/20, dostupné na nalus.usoud.cz). Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný
súd takú sťažnosť, keď uplatnené námietky (vady vytýkané rozhodnutiu) nie sú spôsobilé
spochybniť jeho ústavnosť. Inými slovami, ide o situácie, keď ústavnej sťažnosti chýba
ústavnoprávna dimenzia.
11. Ústavný súd sa oboznámil s priloženým uznesením najvyššieho súdu,
ktorý sa zaoberal všetkými námietkami vznesenými v ústavnej sťažnosti (ktoré mu boli
predložené), a dospel k záveru, že námietky sťažovateľa neodôvodňujú prijatie sťažnosti
na ďalšie konanie, pretože sú zjavne neopodstatnené. Z rozhodnutia najvyššieho súdu
vyplýva, že v konaní bolo postupované v súlade so zákonom a všetky procesné práva
sťažovateľa boli dodržané. Najvyšší súd neidentifikoval v konaní taký exces,
ktorý by zakladal porušenie práva na spravodlivý proces, a ústavný súd považuje
jeho rozhodnutie za ústavne konformné.
12. Pokiaľ ide o údajne nesprávny postup pri informovaní sťažovateľa o verejnom
vyhlásení rozsudku, z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ oznámil
odvolaciemu súdu elektronickú adresu pre doručovanie a požiadal o doručovanie písomností
na túto adresu až 13. februára 2017, teda dva dni pred konaním verejného vyhlásenia
rozsudku (15. februára 2017), ktoré bolo inak riadne oznámené na úradnej tabuli
a na webovej stránke súdu (9. februára 2017). Jeho odvolanie obsahovalo v záhlaví mailovú
adresu, avšak nevyplývala z neho požiadavka na zasielanie písomností na ňu. Najvyšší súd
preto dospel k záveru, že sťažovateľovi bola riadne vytvorená možnosť zúčastniť
sa vyhlásenia rozhodnutia, pričom ak toto právo z vlastnej vôle nevyužil,
nemôže sa dovolávať porušenia svojich procesných práv (str. 10 ‒ 11 uznesenia najvyššieho
súdu). Ústavný súd k tomu dodáva, že uvedený názor je konformný so závermi nálezu
sp. zn. II. ÚS 85/02, podľa ktorého „... verejné vyhlásenie rozsudku patrí k ústavným
princípom právneho štátu. Konštatovanie, že rozsudok bol vyhlásený verejne, predpokladá,
aby súd dal verejnosti najavo, že rozsudok vyhlási. Minimálny štandard takéhoto oznámenia
predpokladá osobitný postup súdu (aj najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu),
ktorý smeruje k verejnosti (informovanie o čase a mieste vyhlásenia rozsudku spôsobom
v takomto prípade obvyklým, napr. na oznamovacej tabuli súdu, na internetovej stránke
súdu), bez ohľadu na to, či pri konkrétnom vyhlásení rozsudku verejnosť právo
na prítomnosť využije alebo nie.“. Postupom krajského súdu bol vytvorený reálny priestor
na to, aby sa verejnosť (vrátane sťažovateľa) na vyhlásení rozsudku zúčastnila,
preto nemožno hovoriť o zásahu do práva sťažovateľa na verejné prejednanie veci
v jeho prítomnosti, resp. na spravodlivý proces; na tom nič nemení ani skutočnosť,
že sťažovateľ bol o vyhlásení rozsudku mailom informovaný menej než 5 dní vopred.
13. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že v konaní pred všeobecnými súdmi nebol
riadne poučený, aj touto námietkou sa dopodrobna zaoberal najvyšší súd (str. 22 ‒ 23
uznesenia najvyššieho súdu). Ten uviedol, že „námietka dovolateľa o nesplnení poučovacej
povinnosti odvolacieho súdu nekorešponduje obsahu spisu, keď zo spisu (viď č. l. 127, 154,
170, 182, 196 spisu) naopak vyplýva náležité poučenie pre účastníka (stranu sporu)
v zmysle § 30 O. s. p. účinného do 30. júna 2016“. Sťažovateľ na uvedené nereflektuje,
iba stroho opakuje, že v konaní nebol riadne poučený (str. 9 a 20 sťažnosti). Ústavný súd
ho teda odkazuje na príslušnú časť odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu a konštatuje,
že táto námietka je zjavne neopodstatnená.
14. K tvrdeniu, že krajský súd aj najvyšší súd pochybili, keď nenapravili postup
okresného súdu, ktorý ako dôkazný prostriedok použil spisy pripojené z konaní,
ktorých sťažovateľ nebol účastníkom, a sťažovateľa s ich obsahom neoboznámili a nedali
mu možnosť sa k nim vyjadriť, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ (ako sám uvádza
a ako vyplýva aj z obsahu jeho odvolania, ktoré ku sťažnosti pripojil) takúto námietku
pred krajským súdom nevzniesol, a nedal mu teda možnosť sa s ňou vysporiadať. Krajský
súd bol aj za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku až na výnimky (§ 212 ods. 2 OSP)
viazaný dôvodmi odvolania (§ 212 OSP), preto nemohol pochybiť tým, že sa neuplatnenej
námietke nevenoval. Preto ani najvyšší súd nemal dôvod konštatovať akékoľvek
pochybenie krajského súdu v tomto smere. Ústavný súd dodáva, že tvrdenia sťažovateľa
o tom, že zo spisu okresného súdu mali byť „svojvoľne odpojené“, „zlikvidované“
či dokonca „neznámym páchateľom“, ktorý mal pochádzať z radov zamestnancov súdu,
„odstránené“ pripojené spisy, je hyperbolizovaním toho, k čomu v skutočnosti došlo,
a síce zapožičaniu a vráteniu spisov iného či rovnakého súdu, ktoré môžu byť pre vec
relevantné. Sťažovateľ sa dodatočného oboznámenia s nimi mohol dožadovať v odvolacom
konaní, kde mal na to vytvorený priestor. Ak túto skutočnosť namietal až v dovolacom
konaní, resp. konaní o ústavnej sťažnosti, urobil tak neskoro. Len na okraj ústavný súd
podotýka, že z rozsudku okresného súdu z 21. apríla 2014 (str. 4 či str. 10 rozsudku) jasne
vyplýva, čoho sa mali údajne „anonymné spisy“ týkať, a že týmito konaniami argumentoval
sám sťažovateľ v snahe preukázať solventnosť dlžníka, pričom sám žiadal súd, aby sa s nimi
oboznámil (str. 5 rozsudku). Z ním priloženej zápisnice o pojednávaní z 21. januára 2014
pritom vyplýva, že o pripojení spisov mal vedomosť, dokonca uviedol, že netrvá
na tom, aby s nimi súd podrobne oboznamoval („podľa ustálenej judikatúry je potrebné
preukazovať majetkové pomery povinného pred vyhlásením konkurzu...
Pokiaľ z pripojených spisov je táto otázka zjavná, netrvám na tom, aby súd podrobne
s pripojenými spismi oboznamoval“; str. 2 zápisnice). Rovnaký záver platí aj o tvrdení,
že v konaní pred krajským súdom rozhodovala zaujatá sudkyňa; ako vyplýva z priloženého
dovolania, takúto námietku sťažovateľ v dovolaní neuplatnil, a teda nedal najvyššiemu súdu
možnosť sa s ňou vysporiadať. Sťažovateľ mohol tieto skutočnosti uviesť v opravných
prostriedkoch, ktoré mal k dispozícii v priebehu občianskoprávneho konania.
Tieto prostriedky nápravy ním uvádzaných pochybení nevyužil, a preto je jeho ústavná
sťažnosť v tejto časti podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde neprípustná.
15. Ústavný súd sa napokon zaoberal tvrdením sťažovateľa, že pri rozhodovaní
o trovách konania dochádza k prieťahom v dôsledku neefektívnej činnosti či nečinnosti
okresného súdu. Jedným z kritérií, na základe ktorých ústavný súd posudzuje existenciu
prieťahov v konaní, je postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V rámci tohto kritéria ústavný súd
skúma, aké úkony všeobecný súd vo veci urobil a či koná s náležitou starostlivosťou.
Sťažovateľ neurčito tvrdil, že okresný súd viac ako dva roky nerozhodol o výške trov
konania. Z vyjadrenia okresného súdu vyplynulo, že v konaní bolo rozhodnuté rozsudkom
z 21. januára 2014 tak, že žalovaný nemá na náhradu trov konania nárok. Odvolací súd
rozhodnutím z 15. februára 2017 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol,
že žalovanému priznáva náhradu trov odvolacieho konania. Toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť 29. mája 2017. Rozhodnutím z 31. júla 2019 najvyšší súd dovolanie
sťažovateľa zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu dovolacieho konania. Spis
sa vrátil z dovolacieho súdu na okresný súd 6. septembra 2019. O trovách konania bolo
napokon rozhodnuté uznesením okresného súdu z 12. marca 2020, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 28. mája 2020 tak, že žalovanému sa náhrada odvolacieho a dovolacieho
konania nepriznáva. Dôvodom tohto rozhodnutia bolo to, že žalovaný (ktorým bola
Slovenská republika, za ktorú konalo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky)
si žiadne trovy na náhradu od sťažovateľa nevyčíslil. Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd
o výške trov konania rozhodol až potom, ako bolo rozhodnuté o dovolaní sťažovateľa
s odstupom približne siedmich mesiacov od rozhodnutia dovolacieho súdu. V takomto
postupe okresného súdu nemožno vidieť porušenie ústavných práv sťažovateľa. Význam
rozhodnutia o výške náhrady trov konania je objektívne nepodstatná, keďže nešlo o trovy,
ktorých náhrada by patrila sťažovateľovi, ale o trovy druhej strany sporu, ktorá si však
priebehu konania žiadne trovy nevyčíslila. Rovnako odstup približne siedmich mesiacov
od vrátenia spisu okresnému súdu nemožno považovať za taký zásah do práv sťažovateľa,
ktorý by mal ústavnoprávny rozmer. Preto je sťažnosť v tejto časti podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde zjavne neopodstatnená.
16. Ústavná sťažnosť obsahuje námietky sťažovateľa, ktoré sú buď neprípustné
alebo zjavne neopodstatnené. Preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 56
ods. 2 písm. d) a g) zákona o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. novembra 2020
Martin Vernarský predseda senátu