Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)II. ÚS 76/97
PDF · 122.45 KB
No categories available
II. ÚS 76/97
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa 22. apríla
1998 v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ľubomíra Dobríka, sudcov JUDr. Júliusa
Černáka a JUDr. Richarda Rapanta vo veci podnetu , bytom
, zastúpeného advokátom JUDr. Františkom
Vavračom z Banskej Bystrice, o porušení článkov 46, 48 a 142 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. 7 Sž
68/97, takto
r o z h o d o l :
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím konaním vo veci vedenej pod sp.
zn. 7 Sž 68/97 p o r u š i l ústavné právo zaručené v čl.
142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd tým, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo 14. mája 1997 nebol vyhlásený verejne.
II. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e.
2
O d ô v o d n e n i e
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) dostal
10. septembra 1997 písomné podanie (ďalej len
„navrhovateľ“), označené ako podnet podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, ktorým sa domáhal, aby ústavný súd vyslovil, že v konaní pred Najvyšším
súdom Slovenskej republiky vedenom pod sp. zn. 7 Sž 68/97 boli porušené jeho
práva zaručené čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky. V označenom konaní
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky preskúmaval rozhodnutie Daňového úradu
v Banskej Bystrici č. 651/220/43939/96/Val z 5. novembra 1996, ktorým mu bola
dodatočne vyrubená daň z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 1993
z dôvodu nesprávneho odkladu platenia dane v spojení s rozhodnutím Ústredného
daňového riaditeľstva v Banskej Bystrici sp. zn. č. D/I/21/2461/96/Ga-r
z 3. januára 1997.
Navrhovateľ v podaní namietal postup súdu, ktorý nebol vhodný a správny
z hľadiska garantovania základných ústavných princípov, podľa ktorých každý musí
byť riadne a verejne vypočutý príslušným, nezávislým súdom, zriadeným podľa
zákona. Nesprávny postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky videl v tom, že
jeho vec nebola prejednávaná na pojednávaní, kde by bol riadne a verejne vypočutý.
Vyjadril presvedčenie, že ak by sa bol mohol na pojednávaní zúčastniť a osobne
vyjadriť, mohol presnejšie a podrobnejšie použiť argumenty, čo by mohlo mať vplyv
na objektivitu a zákonnosť rozhodnutia.
Dodatkom k podaniu doručeným ústavnému súdu 27. novembra 1997
navrhovateľ upresnil petit svojho návrhu tak, že navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že
„práva podnecovateľa zaručené čl. 46, 48 a 142 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach
boli porušené“.
3
Uznesením II. ÚS 76/97 z 10. decembra 1997 ústavný súd návrh navrhovateľa
prijal na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky zo spisu sp. zn. 7 Sž 68/97 Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zistil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky zamietol
žalobu navrhovateľa na preskúmanie rozhodnutia Daňového úradu v Banskej Bystrici
zo dňa 5. novembra 1996 č. 651/220/43939/96/Val v spojení s rozhodnutím
Ústredného daňového riaditeľstva v Banskej Bystrici z 3. januára 1997 č.
D/I/21/2461/96/Ga-r bez predvolania navrhovateľa na pojednávanie a vyhlásil
rozsudok bez prítomnosti navrhovateľa. V rozsudku sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky nevysporiadal procesnoprávnou otázkou - či vôbec a ak nie, tak prečo
pojednávanie vo veci nariadi, resp. nenariadi.
Po vyhodnotení listinných dôkazov rozhodol s poukazom na § 250j ods. 1 OSP
tak, že napadnuté rozhodnutia daňových orgánov sú v súlade so zákonom. Na
pojednávanie navrhovateľ nebol pozvaný.
K porušeniu čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky:
Podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky:
„/1/ Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
/2/ Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej
správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak
zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
/3/ Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.
/4/ Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.“.
4
Ústavný súd z podaní navrhovateľa i spisového materiálu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky i daňových orgánov zistil, že tento v plnom rozsahu využil
právo, ktoré mu čl. 46 ústavy garantuje, keď vyslovil možnosť podania žaloby na
Najvyššom súde Slovenskej republiky na preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej
správy.
V tomto konaní síce nebol úspešný, čo však samo osebe neznačí, že ústavné
právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky bolo
porušené.
K porušeniu čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky:
Podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky: „Nikoho nemožno odňať
jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.“.
Podľa ods. 2 toho istého článku má každý právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch
ustanovených zákonom.
Navrhovateľ ničím nezdôvodnil svoje tvrdenie, že v konaní pred najvyšším
súdom boli porušené jeho základné práva podľa citovaného ústavného článku
a neuviedol ani žiadne skutočnosti, podľa ktorých by bolo možné usúdiť, že práva
uvedené v tomto článku boli porušené.
K porušeniu čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“):
Podľa čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky: „Rozsudky sa vyhlasujú
v mene republiky a vždy verejne.“.
Podľa čl. 6 Dohovoru „každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
5
Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď
po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo
národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy
maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu
považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné
okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti“.
Podľa tvrdenia navrhovateľa ale aj lustrovaním spisu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky bolo nepochybne zistené, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
skutočne vo veci sp. zn. 7 Sž 68/97 konal a rozhodol bez pojednávania, pričom
s otázkou tejto zákonnej možnosti (§ 250f OSP) sa v písomnom vyhotovení
rozsudku vôbec nevysporiadal. Tým prelomil zásadu bezprostrednosti a ústnosti
obsiahnutú v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení
protokolov 3, 5 a 8 uverejneného ako oznámenie č. 209/1992 Zb. Federálneho
ministerstva zahraničných vecí ČSFR. Podľa neho: „Každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť
vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného
poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to
vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v
rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné
okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti.“.
Európsky súd vo veci Hakanson z roku 1986 (A-99, § 44) vyslovil, že
verejnosť konania je základným princípom zakotveným v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Tento princíp musí byť plne rešpektovaný aspoň pri jednom inštančnom konaní o
merite veci, pokiaľ nie sú dôvody vypočítané v čl. 6 ods. 1, umožňujúce vylúčenie
verejnosti.
6
Právo na verejné prerokovanie veci podľa čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo v konaní navrhovateľa pred Najvyšším
súdom Slovenskej republiky porušené.
Podľa § 250f OSP v jednoduchých prípadoch, najmä ak je nepochybné, že
správny orgán vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu, a ak ide len
o posúdenie právnej otázky, môže súd bez pojednávania rozhodnúť o žalobe
rozsudkom. (Vo veci navrhovateľa konal súd bez jeho prítomnosti bez odkazu na túto
zákonnú možnosť.)
Podľa názoru ústavného súdu (vysloveného aj v jeho rozhodnutí II. ÚS 47/96)
neznamená táto zákonná možnosť, že rozsudok sa nemusí vyhlasovať verejne, a že
súd nemusí o vyhlásení rozsudku upovedomiť účastníkov konania. Účastník konania
má právo byť prítomný na vyhlásení rozsudku súdu a len on sa môže rozhodnúť, či sa
tohto zasadnutia zúčastní alebo nezúčastní. Jeho rozhodnutie nemôže ovplyvniť
postup súdu pri realizácii konania v intenciách čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky. Preto ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. apríla 1998
Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Ľubomír D o b r í k
predseda senátu
7