Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 76/97

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa 22. apríla

1998 v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ľubomíra Dobríka, sudcov JUDr. Júliusa

Černáka a JUDr. Richarda Rapanta vo veci podnetu , bytom

, zastúpeného advokátom JUDr. Františkom

Vavračom z Banskej Bystrice, o porušení článkov 46, 48 a 142 ods. 3

Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. 7 Sž

68/97, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím konaním vo veci vedenej pod sp.

zn. p o r u š i l ústavné právo zaručené v čl.

142 ods. 3 v spojení s Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd tým, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo 14. mája 1997 nebol vyhlásený verejne.

II. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e.

2

O d ô v o d n e n i e

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) dostal

10. septembra 1997 písomné podanie (ďalej len

„navrhovateľ“), označené ako podnet podľa Slovenskej

republiky, ktorým sa domáhal, aby ústavný súd vyslovil, že v konaní pred Najvyšším

súdom Slovenskej republiky vedenom pod sp. zn. boli porušené jeho

práva zaručené a . V označenom konaní

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky preskúmaval rozhodnutie Daňového úradu

v Banskej Bystrici č. /Val z 5. novembra 1996, ktorým mu bola

dodatočne vyrubená daň z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 1993

z dôvodu nesprávneho odkladu platenia dane v spojení s rozhodnutím Ústredného

daňového riaditeľstva v Banskej Bystrici sp. zn. č. D/I/21/2461/96/Ga-r

z 3. januára 1997.

Navrhovateľ v podaní namietal postup súdu, ktorý nebol vhodný a správny

z hľadiska garantovania základných ústavných princípov, podľa ktorých každý musí

byť riadne a verejne vypočutý príslušným, nezávislým súdom, zriadeným podľa

zákona. Nesprávny postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky videl v tom, že

jeho vec nebola prejednávaná na pojednávaní, kde by bol riadne a verejne vypočutý.

Vyjadril presvedčenie, že ak by sa bol mohol na pojednávaní zúčastniť a osobne

vyjadriť, mohol presnejšie a podrobnejšie použiť argumenty, čo by mohlo mať vplyv

na objektivitu a zákonnosť rozhodnutia.

Dodatkom k podaniu doručeným ústavnému súdu 27. novembra 1997

navrhovateľ upresnil petit svojho návrhu tak, že navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že

„práva podnecovateľa zaručené čl. 46, 48 a 142 ods. 3

a Európskeho dohovoru o ľudských právach

boli porušené“.

3

Uznesením z 10. decembra 1997 ústavný súd návrh navrhovateľa

prijal na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zo spisu sp. zn. Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zistil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky zamietol

žalobu navrhovateľa na preskúmanie rozhodnutia Daňového úradu v Banskej Bystrici

zo dňa 5. novembra 1996 č. /Val v spojení s rozhodnutím

Ústredného daňového riaditeľstva v Banskej Bystrici z 3. januára 1997 č.

D/I/21/2461/96/Ga-r bez predvolania navrhovateľa na pojednávanie a vyhlásil

rozsudok bez prítomnosti navrhovateľa. V rozsudku sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky nevysporiadal procesnoprávnou otázkou - či vôbec a ak nie, tak prečo

pojednávanie vo veci nariadi, resp. nenariadi.

Po vyhodnotení listinných dôkazov rozhodol s poukazom na

tak, že napadnuté rozhodnutia daňových orgánov sú v súlade so zákonom. Na

pojednávanie navrhovateľ nebol pozvaný.

K porušeniu :

Podľa :

„/1/ Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

/2/ Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej

správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak

zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

/3/ Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným

postupom.

/4/ Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.“.

4

Ústavný súd z podaní navrhovateľa i spisového materiálu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky i daňových orgánov zistil, že tento v plnom rozsahu využil

právo, ktoré mu garantuje, keď vyslovil možnosť podania žaloby na

Najvyššom súde Slovenskej republiky na preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej

správy.

V tomto konaní síce nebol úspešný, čo však samo osebe neznačí, že ústavné

právo na súdnu ochranu uvedené v bolo

porušené.

K porušeniu :

Podľa : „Nikoho nemožno odňať

jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.“.

Podľa ods. 2 toho istého článku má každý právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch

ustanovených zákonom.

Navrhovateľ ničím nezdôvodnil svoje tvrdenie, že v konaní pred najvyšším

súdom boli porušené jeho základné práva podľa citovaného ústavného článku

a neuviedol ani žiadne skutočnosti, podľa ktorých by bolo možné usúdiť, že práva

uvedené v tomto článku boli porušené.

K porušeniu a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“):

Podľa : „Rozsudky sa vyhlasujú

v mene republiky a vždy verejne.“.

Podľa čl. 6 Dohovoru „každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

5

Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď

po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo

národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy

maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu

považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné

okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti“.

Podľa tvrdenia navrhovateľa ale aj lustrovaním spisu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky bolo nepochybne zistené, že Najvyšší súd Slovenskej republiky

skutočne vo veci sp. zn. konal a rozhodol bez pojednávania, pričom

s otázkou tejto zákonnej možnosti ( ) sa v písomnom vyhotovení

rozsudku vôbec nevysporiadal. Tým prelomil zásadu bezprostrednosti a ústnosti

obsiahnutú v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení

protokolov 3, 5 a 8 uverejneného ako oznámenie č. Federálneho

ministerstva zahraničných vecí ČSFR. Podľa neho: „Každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť

vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného

poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to

vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v

rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné

okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti.“.

Európsky súd vo veci Hakanson z roku 1986 (A-99, § 44) vyslovil, že

verejnosť konania je základným princípom zakotveným v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Tento princíp musí byť plne rešpektovaný aspoň pri jednom inštančnom konaní o

merite veci, pokiaľ nie sú dôvody vypočítané v čl. 6 ods. 1, umožňujúce vylúčenie

verejnosti.

6

Právo na verejné prerokovanie veci podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo v konaní navrhovateľa pred Najvyšším

súdom Slovenskej republiky porušené.

Podľa v jednoduchých prípadoch, najmä ak je nepochybné, že

správny orgán vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu, a ak ide len

o posúdenie právnej otázky, môže súd bez pojednávania rozhodnúť o žalobe

rozsudkom. (Vo veci navrhovateľa konal súd bez jeho prítomnosti bez odkazu na túto

zákonnú možnosť.)

Podľa názoru ústavného súdu (vysloveného aj v jeho rozhodnutí )

neznamená táto zákonná možnosť, že rozsudok sa nemusí vyhlasovať verejne, a že

súd nemusí o vyhlásení rozsudku upovedomiť účastníkov konania. Účastník konania

má právo byť prítomný na vyhlásení rozsudku súdu a len on sa môže rozhodnúť, či sa

tohto zasadnutia zúčastní alebo nezúčastní. Jeho rozhodnutie nemôže ovplyvniť

postup súdu pri realizácii konania v intenciách Slovenskej

republiky. Preto ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 1998

Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Ľubomír D o b r í k

predseda senátu

7