Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)III. ÚS 6/00
PDF · 301.79 KB
No categories available
III. ÚS 6/00
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte vo veci podnetu ,
zastúpeného JUDr. M. S., advokátom, vo veci namietaného porušenia práv
priznaných čl. 50 ods. 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 3, 5 a 8
a čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 6 Tz 8/99 p o r u š i l
základné právo podľa čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
2. Vo zvyšnej časti podnetu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol dňa
2. decembra 1999 doručený podnet , zastúpeného JUDr. M. S., advokátom,
na začatie konania podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) pre porušenie práv priznaných čl. 50 ods. 3 a 5 ústavy.
Podnecovateľ uviedol, že dňa 8. 6. 1994 bolo uznesením vyšetrovateľa KÚV
PZ Banská Bystrica sp. zn.VP-145/30-94 vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu
podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona (ďalej len „Tr. zák.“).
Uznesením vyšetrovateľa KÚV PZ Žilina sp. zn. KÚV-21/20-1997 z 29. 10.
1998 bolo trestné stíhanie zastavené z dôvodu, že skutky uvedené v uznesení
o vznesení obvinenia nie sú trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Toto
uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3. novembra 1998.
Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Tz 8/99 zo 14. 7. 1999 bolo vyslovené, že právoplatným uznesením
vyšetrovateľa KÚV PZ Žilina ČVS: KÚV-21/20-1997 z 29. 10. 1998 a konaním, ktoré
mu predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 5 a § 172 ods. 1 písm.
b) Trestného poriadku (ďalej len „Tr. por.“) v prospech obvineného
a napadnuté uznesenie bolo zrušené.
Postupom najvyššieho súdu v tomto konaní podľa názoru podateľa bolo
porušených viacero ústavných práv.
Obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť prípravy obhajoby,
aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Sťažnosť pre porušenie zákona, ktorú podal generálny prokurátor Slovenskej
republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), podateľovi nebola zaslaná na vyjadrenie
a nebol predvolaný na neverejné zasadnutie dňa 14. júla 1999 na najvyšší súd, kde sa
nemohol sám ani cestou svojho obhajcu obhajovať, v čom podateľ vidí porušenie
Podateľ sa ďalej domnieva, že právoplatným uznesením o zastavení trestného
stíhania došlo v súlade so zákonom dôvodne, z toho dôvodu sťažnosť pre porušenie
zákona nie je v súlade so zákonom, preto došlo i k porušeniu jeho ústavného práva
podľa čl. 50 ods. 5 ústavy.
Podľa ustanovenia § 266 ods. 4 Tr. por. sťažnosť pre porušenie zákona
v neprospech obvineného proti právoplatnému rozhodnutiu súdu nemožno podať, ak
sa súdne rozhodnutie stalo právoplatným v I. stupni alebo len z toho dôvodu, že súd
postupoval v súlade s ustanovením § 259 ods. 4, § 264 ods. 2, § 273 alebo § 289
písm. b) Tr. por.
Podľa ustanovenia § 266 ods. 5 Tr. por. sa ustanovenie odseku 4 použije
primerane aj na rozhodnutie súdu, prokurátora, vyšetrovateľa alebo policajného orgánu
urobené v súlade s ustanovením § 150 ods. 1 alebo 3 Tr. por.
Podľa ustanovenia § 141 ods. 2 Tr. por. možno sťažnosťou napadnúť každé
uznesenie vyšetrovateľa alebo policajného orgánu... Uznesenie súdu a prokurátora
možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, kde to zákon výslovne pripúšťa
a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.
Proti uzneseniu o zastavení trestného konania podateľ sťažnosť nepodal.
Podľa názoru podateľa tento nevyužil svoje oprávnenie podľa ustanovenia
§ 174 ods. 2 písm. e) Tr. por. a nezrušil uznesenie v zákonom stanovenej lehote.
Rozhodnutie z 29. októbra 1998 sa stalo tak právoplatným v prvom stupni.
Keďže uznesenie o zastavení trestného stíhania sa stalo právoplatným
v prvom stupni, podľa názoru podateľa nemožno proti nemu podať sťažnosť pre
porušenie zákona.
V tomto porušení procesných noriem trestného konania vidí podateľ aj
porušenie svojho práva garantovaného čl. 50 ods. 5 ústavy.
V závere svojho podnetu navrhuje podateľ, aby ústavný súd rozhodol, že
najvyšší súd v konaní sp. zn. 6 Tz 8/99 porušil ústavné právo zaručené čl. 50
ods. 3 a 5 ústavy.
V prílohe predložil plnomocenstvo pre JUDr. M. S. na zastupovanie pred
ústavným súdom.
Podnet senát ústavného súdu dňa 24. februára 2000 predbežne
prerokoval a prijal ho na ďalšie konanie.
Sudca spravodajca si vyžiadal spis najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tz 8/99 a podľa
ustanovenia § 29 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
i vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu.
Predseda najvyššieho súdu listom zn. Sekr 61/2000 zo dňa 6. marca 2000
uviedol, že najvyšší súd už viackrát zaujal stanovisko k ústavnému vymedzeniu
pôsobnosti ústavného súdu vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov, napr. vo
veciach č. Sekr 43/97, Sekr 127/99, Sekr 48/99, Sekr 359/99.
Na tomto stanovisku vzhľadom na ustanovenie § 156 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku zotrváva.
Z uvedeného dôvodu považuje reagovanie na požiadavku ústavného súdu
z hľadiska jej obsahového zamerania za neaktuálne s prihliadnutím i na to, že
stanovisko najvyššieho súdu k danej problematike vyplýva z odôvodnenia jeho
rozhodnutia zo dňa 14. júla 1999 sp. zn. 6 Tz 8/99.
Zástupca podateľa na ústnom verejnom zasadnutí dňa 1. júna 2000 predložil
doplnenie podnetu, v ktorom žiadal rozšíriť petit tak, že v namietaných skutočnostiach
došlo aj k porušeniu čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v znení dodatkových protokolov 3, 5 a 8 (ďalej len „Dohovor“).
Vo veci neumožnenia obhajoby v konaní pred najvyšším súdom vidí porušenie
čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru v znení dodatkových protokolov 3, 5 a 8.
V tom, že bolo pokračované po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení
trestného konania, vidí porušenie čl. 4 dodatkového protokolu č. 7 Dohovoru.
Senát ústavného súdu pripustil uznesením rozšírenie petitu a doručil návrh na
rozšírenie najvyššiemu súdu.
Predseda najvyššieho súdu listom zo dňa 13. júna 2000, ktorý bol ústavnému
súdu doručený 19. júna 2000, uviedol, že najvyšší súd na základe žiadosti sudcov
ústavného súdu o vyjadrenie k prijatému podnetu občana už viackrát zaujal
stanovisko k ústavnému vymedzeniu pôsobnosti ústavného súdu vo vzťahu
k rozhodnutiam všeobecných súdov, ostatne napr. v listoch pod č. Sekr 359/99, Sekr
61/2000, Sekr 113/2000. Na tomto stanovisku vzhľadom na ustanovenie § 156 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku zotrváva, a preto považuje za neaktuálne reagovať na
požiadavku predsedu senátu ústavného súdu. Z uvedených dôvodov ani netrvá na
ústnom pojednávaní.
II.
Z predloženého spisového materiálu sp. zn. 6 Tz 8/99 vyplýva, že generálny
prokurátor podal najvyššiemu súdu dňa 30. apríla 1999 sťažnosť pre porušenie zákona
podľa ustanovenia § 266 ods. 1 Tr. por. proti uzneseniu vyšetrovateľa Krajského úradu
vyšetrovania PZ v Žiline sp. zn. KÚV-21/20-1997 z 29. 10. 1998 o zastavení trestného
stíhania podľa § 172 ods. 1 písm. b) Tr. por. Týmto uznesením bol porušený zákon
v ustanoveniach § 2 ods. 5 Tr. por. a § 172 ods. 1 písm. b) Tr. por. v prospech
obvineného . Uznesenie o zastavení trestného stíhania nadobudlo
právoplatnosť dňom 3. novembra 1998.
Dňa 14. 7. 1999 senát najvyššieho súdu na neverejnom zasadnutí vyniesol
rozsudok, že právoplatným uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania
Policajného zboru Žilina z 29. októbra 1998, ČVS: KÚV-21/20-1997, a v konaní,
ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 5 a § 172 ods. 1
písm. b) Tr. por. v prospech obvineného Napadnuté uznesenie zrušil.
Neverejného zasadnutia sa zúčastnil zástupca generálnej prokuratúry, ktorý bol
o jeho konaní upovedomený 2. júna 1999.
Opatrením podľa ustanovenia § 129 ods. 2 Tr. por. predseda najvyššieho súdu
povolil vyhotoviť písomné rozhodnutie v lehote do 17. septembra 1999.
V rozsudku sp. zn. 6 Tz 8/99 zo dňa 14. 7. 1999 sa uvádza, že vyšetrovateľ
nesprávne stanovil i dôvod zastavenia trestného konania, keď zastavil toto konanie
podľa ustanovenia § 172 ods. 1 písm. b) Tr. por., čo vyšetrovateľ popisuje v uznesení,
by zakladalo dôvod rozhodnutia podľa § 172 ods. 1 písm. a) Tr. por., t. j. z dôvodu, že
sa nestal skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie. Uvedený postup by bol na mieste
však iba za toho predpokladu, že by uvedená okolnosť bola vyšetrovaním nepochybne
zistená. Pochybnosť o tom, či sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania,
môže ako argument svojho rozhodnutia uplatniť len súd pri oslobodzujúcom rozsudku
podľa § 226 písm. a) Tr. por.
Najvyšší súd na základe sťažnosti generálneho prokurátora podľa § 268 ods. 2
Tr. por. vyslovil vo výroku tohto rozsudku porušenie zákona v prospech obvineného
, podľa § 269 ods. 2 Tr. por. napadnuté uznesenie zrušil a podľa ustanovenia
§ 270 ods. 1 Tr. por. tomuto prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu prejednal
a rozhodol. Najvyšší súd mohol tak postupovať, lebo takýto postup navrhol generálny
prokurátor v sťažnosti pre porušenie zákona podanej v lehote šiestich mesiacov od
právoplatnosti napadnutého uznesenia a Najvyšší súd Slovenskej republiky o tejto
sťažnosti rozhodol do troch mesiacov od jej podania (§ 272 Tr. por.).
III.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
Podľa čl. 50 ods. 5 ústavy nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už
právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje
uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.
Podľa čl. 17 ods. 2 vety prvej ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť
slobody inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Ustanovením čl. 50 ods. 3 ústavy sa zaručujú práva obvinenému. Ústavou
zaručenú ochranu nemožno interpretovať tak, že práva podľa čl. 50 ods. 3 sa
priznávajú iba v tej fáze trestného konania, ktorá sa začína vznesením obvinenia
a ktorá sa končí podaním obžaloby. Formuláciou čl. 50 ods. 3 sa kladie dôraz na
zaručenie práv od okamihu vznesenia obvinenia.
Práva zaručené čl. 50 ods. 3 ústavy sa v nezmenenom rozsahu priznávajú aj
obžalovanému a odsúdenému, a to až do právoplatnosti súdneho rozhodnutia.
Všetkým oprávneným osobám sa čl. 50 ods. 3 zaručuje, že budú mať čas na
prípravu obhajoby ďalej, že budú mať možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju
obhajobu budú môcť predniesť právne významným spôsobom buď osobne, alebo
prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej
osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktorý sa usiluje pomocou obhajoby.
Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa
obvineniu zo spáchania trestného činu (II. ÚS 8/96).
Pozitívny záväzok Slovenskej republiky pri realizácii práv obvineného
v trestnom konaní je zabezpečený cestou Trestného poriadku, ktorý je právnym
predpisom upravujúcim postup v trestnom konaní.
Trestný poriadok v jednotlivých fázach trestného konania zaručuje ústavou
garantované právo obhajoby (II. ÚS 52/98).
Podľa ustanovenia § 35 Tr. por. obhajcom v trestnom konaní môže byť len
advokát. Pre jednotlivé úkony trestného konania s výnimkou konania pred súdom sa
môže obhajca dať zastupovať svojím koncipientom. Činnosť obhajcu na hlavnom
pojednávaní a na verejnom zasadnutí nemôže byť zlučiteľná s tým, kto je predvolaný
ako svedok, znalec alebo tlmočník.
Ustanovenie § 36 Tr. por. určuje podmienky nutnej obhajoby. Podľa tohto
ustanovenia obvinený musí mať obhajcu už v prípravnom konaní,
a) ak je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní
v zdravotníckom ústave (§ 116 ods. 2 Tr. por.),
b) ak je nesvojprávny (rozumie sa tým osoba, ktorá je pozbavená spôsobilosti na
právne úkony alebo ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená),
c) ak ide o konanie proti mladistvému alebo
d) ak ide o konanie proti ušlému.
Obvinený musí mať obhajcu aj vtedy, ak to považuje súd a v prípravnom
konaní vyšetrovateľ alebo prokurátor za nevyhnutné, najmä preto, že so zreteľom na
telesné alebo duševné chyby obvineného majú pochybnosti o jeho spôsobilosti náležite
sa obhajovať.
Ak sa koná o trestnom čine, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody,
ktorého horná hranica prevyšuje päť rokov, musí mať obvinený obhajcu už
v prípravnom konaní.
Podľa ustanovenia § 36a ods. 2 Tr. por. v konaní o sťažnosti pre porušenie
zákona a v konaní o návrhu na povolenie obnovy musí mať odsúdený obhajcu,
a) ak ide o prípady uvedené v ustanovení § 36 ods. 1 písm. a) alebo b) (je vo
väzbe alebo výkone trestu, alebo na pozorovaní v zdravotníckom zariadení a ak
je nesvojprávny),
b) ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého
horná hranica prevyšuje päť rokov,
c) ak je mladistvý a v čase konania verejného zasadania o sťažnosti pre porušenie
zákona alebo o návrhu na povolenie obnovy nedovŕšil osemnásty rok, alebo
d) ak sú pochybnosti o jeho spôsobilosti náležite sa obhajovať,
e) ak ide o konanie proti odsúdenému, ktorý zomrel.
Podateľ bol trestne stíhaný za trestný čin podvodu podľa ustanovenia § 250
ods. 1 a 4 Tr. zák.
Podľa ustanovenia § 250 ods. 1 Tr. zák., kto na škodu cudzieho majetku seba
alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl
a spôsobí tak na cudzom majetku škodu nie nepatrnú, potresce sa odňatím slobody až
na dva roky alebo zákazom činnosti alebo peňažným trestom alebo prepadnutím veci.
Podľa ustanovenia § 250 ods. 4 Tr. zák. odňatím slobody na päť až dvanásť
rokov sa páchateľ potresce, ak spôsobí činom uvedených v odseku 1 škodu veľkého
rozsahu.
V tejto časti sú ustanovenia Trestného zákona uvedené podľa stavu ku dňu
rozhodovania najvyšším súdom.
Novelou Trestného zákona č. 182/1999 zo dňa 24. júla 1999, ktorá nadobudla
účinnosť 1. septembra 1999, došlo podľa bodu 62 k vloženiu nového odseku číslo 3
s tým, že dovtedajšie odseky 3 a 4 boli označené ako odseky 4 a 5.
Účelom obhajoby je ochrana záujmov občana, ktorý sa stal obvineným, aby boli
včas zistené skutočnosti, ktoré ho zbavujú viny alebo zmierňujú jeho vinu. Obhajoba
takto prispieva k náležitému objasneniu skutkového stavu a správnemu rozhodnutiu
vo veci. Postavenie obvineného ako strany v trestnom konaní je posilnené aj jeho
právom na obhajobu za pomoci obhajcu – advokáta. Právna úprava určuje niektoré
(subjektívne alebo objektívne) závažnejšie prípady, kedy obvinený musí mať obhajcu
(§ 36 a § 36a Tr. por.). Ak obvinený nemá obhajcu v prípadoch tzv. nutnej obhajoby
(§ 36, § 36a), určí sa mu na zvolenie obhajcu lehota. Ak si v tejto obhajcu nezvolí
alebo ak tak neurobí ani iná oprávnená osoba, ustanoví mu obhajcu v konaní pred
súdom predseda senátu, v prípravnom konaní sudca (§ 39 ods. 1 Tr. por.) /Husár, E.
a kol.: Trestné právo procesné. Iura Edition 1996/.
Subjektom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy nie je ktokoľvek, ale osoba,
voči ktorej bolo vznesené obvinenie podľa § 160 Tr. por. V takto vymedzenom okruhu
osôb každý, kto bol obvinený, je subjektom práv ustanovených čl. 50 ods. 3 ústavy.
Ide o právo pripraviť si obhajobu, ďalej o právo mať čas na prípravu obhajoby
a napokon o právo obhajovať sa alebo nechať sa obhajovať obhajcom. Za takúto osobu
je potrebné považovať i osobu v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona a v konaní
o návrhu na povolenie obnovy konania, ak sú tu uvedené dôvody ustanovenia § 36a
ods. 2 Tr. por.
Ustanovenie § 12 Tr. por. vykladá niektoré pojmy tejto zákonnej normy podľa
§ 12 ods. 8 Tr. por. Pokiaľ z povahy veci nevyplýva niečo iné, rozumie sa obvineným
aj obžalovaný a odsúdený.
Právo na obhajobu v súlade s čl. 11 ústavy implikuje aj právo zaručené čl. 6
ods. 3 písm. d) Dohovoru, podľa ktorého: „Každý, kto je obvinený z trestného činu,
má tieto minimálne práva: vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe
a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok
ako svedkov proti sebe.“ (Drgonec, J.: Základné práva a slobody podľa Ústavy
Slovenskej republiky. Zväzok 2, MANZ, Bratislava 1999, s. 318).
Ústavný súd vo veci I. ÚS 35/98 zaujal stanovisko k porušeniu základného
práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, keď uviedol, že k porušeniu tohto práva dôjde vtedy,
ak obvinenému nebola vôbec poskytnutá možnosť zvoliť si obhajcu podľa vlastného
výberu. K porušeniu práva iných osôb zvoliť obvinenému obhajcu dôjde vtedy, ak
orgán štátu (súdny orgán) nerešpektoval ustanovenie § 37 ods. 1 Tr. por., t. j. hoci si
samotný obvinený obhajcu nezvolil, nebola táto možnosť poskytnutá ani jeho blízkym
a oprávneným osobám.
Vo veci II. ÚS 8/96 vyslovil ústavný súd názor, že ústavou zaručenú ochranu
nemožno interpretovať tak, že práva podľa čl. 50 ods. 3 sa priznávajú iba v tej fáze
trestného konania, ktorá sa začína vznesením obvinenia a ktorá sa končí podaním
obžaloby.
Formuláciou čl. 50 ods. 3 ústavy sa kladie dôraz na zaručenie práv od okamihu
vznesenia obvinenia. Práva zaručené čl. 50 ods. 3 sa v nezmenenom rozsahu
priznávajú aj obžalovanému, odsúdenému, a to až do právoplatnosti súdneho
rozhodnutia. Všetkým oprávneným osobám sa čl. 50 ods. 3 zaručuje, že budú mať čas
na prípravu obhajoby ďalej, že budú mať možnosť pripraviť si obhajobu, a že svoju
obhajobu budú môcť predniesť právne významným spôsobom buď osobne, alebo
prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej
osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby.
Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa
obvineniu zo spáchania trestného činu.
Právo obvineného obhajovať sa prostredníctvom obhajcu je zaručené
s rozdielnou intenzitou v závislosti od toho, či sa obvinenému zaručuje právo na nutnú
obhajobu alebo či sa upravuje ako právo na zvoleného obhajcu. Zákonná úprava tu
reaguje na postavenie obvineného tak, že pre neho zložitom postavení (väzba a iné)
stanovuje povinné právne zastúpenie.
Nutná obhajoba predstavuje osobitnú ochranu v trestnom konaní. Jej základom
je štátom zaručená právna pomoc poskytovaná obhajcom ustanoveným bez zreteľa na
želanie obvineného mať obhajcu.
Na rozdiel od nutnej obhajoby obhajoba zvoleným obhajcom predstavuje
všeobecnú formu právnej pomoci v trestnom konaní, kde nie je štátny záväzok na
poskytnutie tejto pomoci. Ide len o povinnosť rešpektovať rozhodnutie oprávnenej
osoby dať sa zastupovať zvoleným obhajcom. Tento záväzok vzniká štátu od okamihu
uplatnenia práva na zvoleného obhajcu, toto právo oprávnená osoba uplatňuje
zákonom ustanoveným postupom.
Podľa právneho názoru ústavného súdu (II. ÚS 34/99) právo na obhajobu sa
zaručuje ako základné právo fyzickej osoby. Podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa
uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd. Základným pravidlom týchto práv je
princíp nastolenia spravodlivej rovnováhy medzi verejnými záujmami, ktoré sú
predmetom ústavnej ochrany. V prípade konfliktu medzi chránenými verejnými
záujmami sa jeden zo záujmov nemôže nadradiť na iný tak, aby sa poprel účel ochrany
priznanej inému chránenému verejnému záujmu. V okolnostiach prípadu ide o právne
riešenie konfliktu medzi verejným záujmom na odhalení a potrestaní páchateľa
trestného činu s tými verejnými záujmami, kvôli ktorým sa ústavou priznáva právo na
obhajobu.
Právo obvineného obhajovať sa osobne je jeho prvým a základným právom.
Pretože obvinený je tu sám sebe obhajcom, zásadne musí mať všetky práva, ktoré inak
niektoré právne poriadky priznávajú len obhajcovi, ale nie osobne obvinenému, napr.
právo nahliadnuť do spisu, zúčastniť sa pojednávania a pod. V judikatúre sa neriešila
otázka, či obvinený, ktorý nemá obhajcu, sa môže zúčastniť vyšetrovacích úkonov,
ktorých sa inak môže zúčastniť obhajca, ale nie sám obvinený.
Ak to vyžadujú záujmy spravodlivosti, môže byť obvinenému ustanovený
obhajca ex offo aj proti jeho vôli, ak súd dôjde k záveru, že obvinený nie je schopný sa
sám náležite obhajovať a sám si obhajcu nezvolí. Ak súd opomenie zabezpečiť
v takom prípade pomoc obhajcu, ide o porušenie čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru
(Repík, B.: Ľudské práva v súdnom konaní. MANZ, Bratislava 1999, s. 212).
Nezabezpečenie obhajcu v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona v rozpore
s ustanovením § 36a ods. 2 písm. b) Tr. por. je v príčinnej súvislosti s porušením čl. 50
ods. 3 ústavy.
Ústavné právo garantované čl. 50 ods. 3 ústavy bolo porušené tým, že
podnecovateľovi nebol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a nemohol sa
obhajovať sám a ani prostredníctvom zvoleného obhajcu, pretože o podanej sťažnosti
pre porušenie zákona nevedel a nebol informovaný ani o konaní verejného zasadnutia.
Hoci najvyšší súd mal podľa ustanovenia § 274 ods. 2 Tr. por. formálne možnosť
voľby medzi konaním verejného a neverejného zasadnutia, v súlade s čl. 152 ods. 4
ústavy neverejné zasadnutie konať nemohol, pretože pri takomto konaní nie je možné
zabezpečiť právo na obhajobu garantované čl. 50 ods. 3 ústavy.
Článok 6 ods. 1 Dohovoru stanovuje verejné prejednávanie veci súdom, a teda
v porovnaní s ustanovením § 274 ods. 2 Tr. por. zabezpečuje väčší rozsah základného
práva.
Článok 6 ods. 1 Dohovoru (verejné prejednanie veci súdom), keďže
zabezpečuje väčší rozsah základného práva (právo na obhajobu) v porovnaní
s ustanovením § 274 ods. 2 Tr. por. (ktorý umožňuje aj konanie na neverejnom
zasadnutí), mal byť s poukazom na čl. 11 ústavy aplikovaný pred ustanovením § 274
ods. 2 Tr. por.
Podateľ sa v podnete domáha vyslovenia porušenia práva garantovaného čl. 50
ods. 5 ústavy. Domnieva sa, že tým, že sa rozhodnutie – uznesenie o zastavení
trestného stíhania stalo právoplatným v prvom stupni, nemožno proti nemu podať
sťažnosť pre porušenie zákona v neprospech obvineného.
Podľa čl. 50 ods. 5 ústavy zákaz trestného stíhania právoplatne odsúdených
alebo oslobodených spod obžaloby nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných
prostriedkov v súlade so zákonom.
Podľa ustanovenia § 266 ods. 4 Tr. por. sťažnosť pre porušenie zákona
v neprospech obvineného proti právoplatnému rozhodnutiu súdu nemožno podať, ak
sa súdne rozhodnutie stalo právoplatným z toho dôvodu, že súd postupoval podľa
§ 259 ods. 4, § 264 ods. 2, § 273 alebo § 289 písm. b) Tr. por.
Najvyšší súd vo veci postupoval podľa § 268 ods. 2, § 269 ods. 2, § 270 ods. 1
Najvyšší súd rozhodoval 14. júla 1999, teda pred účinnosťou zákona
č. 272/1999 Z. z. z 1. októbra 1999, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 141/1961 Zb.
o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov, ktorý
nadobudol účinnosť 1. novembra 1999.
Podľa ustanovenia § 268 ods. 2 Tr. por. (v čase rozhodovania), ak zistí najvyšší
súd, že zákon porušený bol, vysloví rozsudkom, že napadnutým rozhodnutím,
prípadne jeho časťou (§ 266 ods. 3 Tr. por.) alebo v konaní, ktoré takému rozhodnutiu
predchádzalo, bol porušený zákon.
Podľa ustanovenia § 269 ods. 2 Tr. por., ak bol však porušený zákon
v neprospech obvineného, zruší najvyšší súd súčasne s výrokom uvedeným v § 268
ods. 2 napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, prípadne tiež vadné konanie mu
predchádzajúce. Ak je nezákonný len niektorý výrok napadnutého rozhodnutia a ak ho
možno oddeliť od ostatných, zruší najvyšší súd len tento výrok. Ak však zruší, hoci
i len sčasti, výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie
rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, pokiaľ so zreteľom na
zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Ustanovenie § 261 sa použije
primerane.
Podľa ustanovenia § 270 ods. 1 Tr. por., ak po zrušení napadnutého rozhodnutia
alebo niektorého jeho výroku treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, prikáže najvyšší
súd spravidla orgánu, o ktorého rozhodnutie ide, aby vec v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.
Podľa ustanovenia § 272 Tr. por., ak nebol zákon porušený v neprospech
obvineného, môže najvyšší súd postupovať podľa § 269 ods. 2 až § 271 len vtedy, keď
to navrhol generálny prokurátor alebo minister spravodlivosti v sťažnosti pre
porušenie zákona podanej do šesť mesiacov od právoplatnosti napadnutého
rozhodnutia a ak rozhodol najvyšší súd o tejto sťažnosti do troch mesiacov od jej
podania.
Ústavný súd vo veci PL. ÚS 17/96 zaujal stanovisko, že v právnom štáte štátne
orgány striktne dodržujú a rešpektujú ústavu, zákony, všeobecne záväzné právne
predpisy a rozhodnutia ústavného súdu.
Novela k Trestnému poriadku z roku 1990 obmedzila možnosť napadnúť
rozhodnutie sťažnosťou pre porušenie zákona v tom smere, že nepripúšťa podanie
tejto sťažnosti v neprospech obvineného, prípadne v neprospech iných osôb z toho
dôvodu, že orgán činný v trestnom konaní postupoval v súlade s ustanoveniami
Trestného poriadku o zákaze reformationis in peius (§ 266 ods. 4 a 5 Tr. por.).
Novela Trestného poriadku z roku 1994 obmedzila ďalej možnosť napadnúť
sťažnosťou pre porušenie zákona rozhodnutie súdu, ak sa toto rozhodnutie stalo
právoplatným v prvom stupni (§ 266 ods. 4 Tr. por.).
O sťažnosti pre porušenie zákona rozhoduje najvyšší súd, a to na verejnom
zasadnutí za povinnej účasti generálneho prokurátora (§ 274 Tr. por.).
Vo veci 6 Tz 8/99 rozhodoval najvyšší súd na neverejnom zasadnutí za účasti
generálneho prokurátora bez prítomnosti obhajcu, ktorého účasť bola stanovená
ustanovením § 36a ods. 2 písm. b) Tr. por.
Uznesenie vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania PZ Žilina ČVS: KÚV-
21/20-1997, ktorým vyšetrovateľ zastavil trestné stíhanie podľa ustanovenia § 172
ods. 1 písm. b) Tr. por., nadobudlo právoplatnosť dňom 3. novembra 1998. Uznesenie
bolo doručené obvinenému a jeho obhajcovi, krajskému prokurátorovi a poškodenej
strane Ministerstvu financií Slovenskej republiky.
Krajský prokurátor nevyužil svoje oprávnenie a nepostupoval podľa
ustanovenia § 174 ods. 2 písm. e) Tr. por.
Z ustanovenia § 266 ods. 4 Tr. por. (v čase rozhodovania najvyššieho súdu)
vyplývalo, že sťažnosť pre porušenie zákona v neprospech obvineného proti
právoplatnému rozhodnutiu súdu nemožno podať, ak sa súdne rozhodnutie stalo
právoplatným v prvom stupni.
Najvyšší súd dňa 14. 7. 1999 podľa zápisnice konal na neverejnom zasadnutí
a po záverečnej porade senátu vyhlásil rozsudok.
Podľa ustanovenia čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudky sa vyhlasujú v mene
Slovenskej republiky a vždy verejne.
Ústavný súd vo veci II. ÚS 58/97 zaujal stanovisko, že verejnosť konania patrí
k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú právnu ochranu.
S verejným prerokovaním veci súvisí princíp ústnosti a bezprostrednosti
a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Princíp verejnosti však nie je
absolútny, to znamená, že umožňuje tiež výnimky. Výnimky z princípu verejnosti sa
ale vzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovávanie), nie na vyhlásenie rozsudku.
Povinnosť vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná. Vyplýva to z doslovného znenia čl.
142 ústavy, ako aj zo zákonov, ktoré v súlade s Ústavou Slovenskej republiky
upravujú podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane, o pôsobnosti súdov a konaní
pred súdmi. Vo veci II. ÚS 76/97 ústavný súd zaujal stanovisko, že účastník konania
má právo byť prítomný na vyhlásení rozsudku súdu a len on sa môže rozhodnúť, či sa
tohto zasadnutia zúčastní alebo nezúčastní. Jeho rozhodnutie nemôže ovplyvniť postup
súdu pri realizácii konania v intenciách čl. 142 ods. 3 ústavy.
Najvyšší súd postupoval pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie zákona
v súlade s ustanovením zákonnej úpravy a namietané porušenie zákona nie je
v príčinnej súvislosti s porušením základného práva podateľa garantovaného čl. 50
ods. 5 ústavy.
Najvyšší súd vo veci 6 Tz 8/99 konal na neverejnom zasadnutí, rozsudok
nevyhlásil verejne, čím postupoval v rozpore s čl. 142 ods. 3 ústavy.
V čase rozhodovania najvyššieho súdu vo veci 6 Tz 8/99 ešte zákonodarca
nereagoval na ústavný imperatív daný čl. 142 ústavy.
Podľa znenia ustanovenia § 268 ods. 2 Tr. por. platného v čase rozhodovania
najvyššieho súdu: „Ak zistí najvyšší súd, že zákon porušený bol, vysloví rozsudkom,
že napadnutým rozhodnutím ... bol porušený zákon.“
Z tejto formy rozhodovania, t. j. rozsudkom, musel byť rešpektovaný čl. 142
ods. 3 ústavy, ktorý ukladá vyhlásiť rozsudok vždy verejne. Od 1. novembra 1999
bolo ustanovenie § 268 ods. 2 Tr. por. zosúladené s čl. 142 ods. 3 ústavy tak, že ak
najvyšší súd koná na neverejnom zasadnutí podľa ustanovenia § 274 ods. 2 Tr. por.,
potom rozhoduje uznesením, ktoré vyhlási podľa ustanovenia § 244 Tr. por.
Zákonodarca totiž rozlišuje vyhlásenie rozhodnutia podľa ustanovenia § 244
Tr. por. v prípadoch, ak ide o neverejné zasadnutie, a vyhlásením verejným podľa
ustanovenia § 236 Tr. por., keď ide o verejné zasadnutie.
K namietanému porušeniu práva garantovaného čl. 50 ods. 5 ústavy:
V čase rozhodovania (14. 7. 1999) najvyššieho súdu o sťažnosti pre porušenie
zákona v trestnej veci podateľa vtedy platná dikcia zákonnej úpravy nepripúšťala
v § 266 ods. 4 Tr. por., aby bola podaná sťažnosť pre porušenie zákona v neprospech
obvineného proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ak sa súdne rozhodnutie stalo
právoplatným v prvom stupni.
Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil názor na vzťah medzi
ústavnosťou a zákonnosťou.
Skutočnosť posúdenia rozhodnutia o zastavení trestného stíhania a jeho
zákonnosti je výlučnou kompetenciou všeobecného súdu.
Podľa ustanovenia čl. 11 ústavy: „Medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú
väčší rozsah základných práv a slobôd.“
Ústava Slovenskej republiky v druhej hlave označenej ako „Základné práva
a slobody“ ústavne transformuje články medzinárodných zmlúv o ľudských právach
a základných slobodách.
Vzhľadom na absenciu generálnej recepčnej klauzuly, ktorá by „expressis
verbis“ určovala platné medzinárodné zmluvy za súčasť právneho poriadku Slovenskej
republiky, ich postavenie v ňom určuje zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky.
Uvedený zákon Národnej rady Slovenskej republiky predstavuje komplexnú
právnu úpravu vyhlasovania (publikovania) všeobecne záväzných a iných právnych
predpisov v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Je tomu tak preto, že
ustanoveniami svojho § 13 ruší predošlú právnu úpravu platnú v tejto oblasti do
31. 12. 1992 (Klučka, J.: Medzinárodné právo a Ústava Slovenskej republiky. Medes,
s. r. o., Košice 1996, str. 53).
Článok 11 ústavy predpokladá existenciu situácie (vzťahu) medzinárodnej
zmluvnej úpravy a vnútroštátneho zákona tak, že do vnútroštátneho právneho poriadku
Slovenskej republiky je „inkorporovaná“ platná medzinárodná zmluva, ktorá upravuje
ľudské právo alebo právo, alebo základnú slobodu podrobnejšie („vo väčšom
rozsahu“) ako príslušná zákonná úprava tohto práva alebo základnej slobody. Článok
11 ústavy však (a v dôsledku uvedeného) nezrušuje príslušnú zákonnú úpravu
Slovenskej republiky, ale v prípade existencie medzinárodnej zmluvy spĺňajúcej
podmienku uplatnenia čl. 11 stanovuje jej „prednosť“ pred zákonom.
V citovanom článku ústavy preto nejde o „všeobecnú“, ale podmienečnú
prioritu uplatnenia zmluvy o ľudských právach a základných slobodách pred zákonmi
Slovenskej republiky.
Uvedené ustanovenie je potrebné chápať ako generálny príkaz ústavnej normy
všetkým štátnym orgánom Slovenskej republiky, ktoré sa vo vzťahu svojej
rozhodovacej či inej činnosti stretávajú s nutnosťou rešpektovať a presadzovať
ochranu ľudských práv alebo základných slobôd, ktoré sú predmetom úpravy ako
medzinárodnej zmluvy, tak aj vnútroštátneho zákona.
Aplikácia výlučne zákonnej úpravy ľudského práva alebo základnej slobody aj
vtedy, ak sú splnené podmienky čl. 11 ústavy znamená porušenie príkazu ústavnej
normy v ňom obsiahnutej (cit. dielo zo strany 19, str. 63).
K otázke pojmu „ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd“
(Bohumil Repík: Ľudské práva v súdnom konaní. MANZ, Bratislava 1999, str. 25).
K čomu sa vzťahuje táto podmienka, k vnútroštátnej platnosti a účinnosti zmluvy,
alebo len k jej aplikovateľnosti? Stáva sa celá zmluva spĺňajúca inak všetky
podmienky článku 11 ústavy súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku, alebo tie jej
ustanovenia, ktoré zabezpečujú väčší rozsah práv a slobôd do vnútroštátneho práva,
v konkrétnom prípade sa však aplikujú len tie ustanovenia, ktoré zabezpečujú väčší
rozsah práv.
Pri konkurencii dvoch aplikovaných noriem sa tu postupuje v podstate rovnako
ako pri aplikácii viacerých zmlúv s tým rozdielom, že zásadne sa najprv aplikuje
domáce právo. Uvedená podmienka je vyjadrením dvoch doplňujúcich sa princípov:
princípu subsidiárnej aplikácie medzinárodného práva vo vzťahu k domácemu právu
a princíp použitia najpriaznivejšej normy.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci II. ÚS 91/99 zaujal stanovisko, že
„medzinárodné zmluvy o ľudských právach majú osobitné postavenie v systéme
prameňov práva Slovenskej republiky. Za podmienok ustanovených v čl. 11 Ústavy
Slovenskej republiky majú prednosť pred zákonmi, nie však pred Ústavou Slovenskej
republiky. Pre účinné namietanie práv garantovaných medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách je nevyhnutné súčasne označiť základné
právo alebo slobodu zaručenú Ústavou Slovenskej republiky pre posúdenie, či
medzinárodné zmluvy zabezpečujú ich väčší rozsah a majú teda prednosť pred
zákonmi Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť
vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo
časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti
v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana
súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne
nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobité okolnosti, verejnosť konania mohla byť
na ujmu záujmom spravodlivosti.“
Podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru: „Každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva:
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ
nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú.“
Podľa čl. 4 protokolu č. 7 k Dohovoru:
„1. Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom
právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený
konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu.
2. Ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú na prekážku obnove konania podľa
zákona a trestného poriadku príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené
skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť
rozhodnutie vo veci.
3. Od tohto článku nemožno odstúpiť podľa článku 15 Dohovoru.“
V zmysle petitu návrhu podateľa je potrebné sa zamerať na dve právne
skutočnosti, či Dohovor poskytuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd, a to pri
obhajobe podateľa a pri ústavnosti obnovenia stíhania podateľa mimoriadnymi
opravnými prostriedkami.
V tejto súvislosti je potrebné uvážiť dosah pri použití medzinárodnej normy
ochrany ľudských práv a jej dopad na vnútroštátny právny poriadok pri použití
pravidla prednosti najpriaznivejšej normy.
Dohovor v citovaných článkoch používa vymedzenie týchto práv pre
obvineného.
Podľa B. Repíka (cit. dielo zo str. 20, str. 65) má z hľadiska čl. 6 v trestných
veciach kľúčový význam výklad adjektíva „trestné“ (obvinenie).
V judikatúre súdu sa posudzujú delikty podľa kritérií:
a) kvalifikácia skutku podľa vnútorného práva,
b) povaha deliktu,
c) prísnosť sankcie.
Pre posúdenie petitu je významné právne posúdiť najmä minimálny rozsah práv
obhajoby poskytnutý podateľovi. Pokiaľ ide o použitie mimoriadnych opravných
prostriedkov voči podateľovi a ich namietaný nesúlad s čl. 4 dodatkového protokolu
č. 7, tento sa vzťahuje na osobu, ktorá bola oslobodená alebo odsúdená konečným
rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku signatárskeho štátu.
Podateľ nebol súdom právoplatne oslobodený ani právoplatne odsúdený, a preto
nie je ním namietaný postup v nesúlade s citovaným článkom Dohovoru.
Článok 6 ods. 3 Dohovoru otázku obhajoby rieši vo veciach:
a) právo byť oboznámený s obvinením,
b) právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby,
c) právo obhajovať sa osobne alebo za pomoci obhajcu,
d) právo na bezplatnú pomoc tlmočníka.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „Európsky súd“)
záruky obsiahnuté v čl. 6 ods. 3 Dohovoru sú základnými elementmi okrem iných,
všeobecného pojmu „spravodlivý proces“ (rozsudok vo veci Artner z roku 1992,
A 242-2, § 19 (záruky)). Právo garantované čl. 6 ods. 3 písm. b) patrí k podstate
spravodlivého procesu v trestných veciach. Prispieva k vyrovnaniu nerovnováhy
medzi obvineným a orgánmi trestného stíhania, ktoré disponujú mocnými
vyšetrovacími a donucovacími prostriedkami. Do určitej miery podmieňuje uplatnenie
princípu rovnosti zbraní. „Obvinený musí mať možnosť zorganizovať svoju obranu
primeraným spôsobom a bez obmedzenia, pokiaľ ide o možnosť predložiť súdu všetky
pre vec významné prostriedky obhajoby, a tým ovplyvniť výsledok konania“ (správa
Komisie vo veci Can C. Rakúsko, séria A, č. 96).
Vo veci Campbell a Fell C. Spojené kráľovstvo z 28. júna 1984, séria A, č. 80,
Európsky súd uviedol, že je porušením čl. 6 ods. 3 písm. b), ak sa obvinený nemôže
poradiť s obhajcom pred pojednávaním.
Osobitne sa Európsky súd zaoberal aj otázkou verejnosti vo vzťahu k čl. 6
ods. 1 Dohovoru. Táto otázka je jasnejšia ako iné aspekty, ktoré tvoria právo na
spravodlivé prejednanie. Verejnosť konania nie je iba v záujme strán, ale aj v záujme
verejnosti samej, keďže má nastoliť dôveru vo výkon spravodlivosti. Vo veci Axen v.
Spolková republika z roku 1983, A-72, Európsky súd uviedol, že požiadavka
verejnosti konania sa uplatní v každej fáze, ktorá má vplyv na „rozhodnutie“ v danej
veci. Na túto skutočnosť už reaguje novela Trestného poriadku č. 272/1999 Z. z.
Súd vo viacerých veciach konštatoval, že právo na verejnosť nemusí byť
nevyhnutne porušené, ak obidve strany konania súhlasia s tým, aby sa konalo bez
prístupu verejnosti a tiež v prípadoch osobitného zreteľa (národná bezpečnosť, záujem
mravnosti a iné). Rozsudky však musia byť za každých okolností vyhlásené verejne.
Trestný poriadok s osobou účastníka v mimoriadnom opravnom konaní počíta,
keď v ustanovení § 36a ods. 2 Tr. por. stanovuje právo mať obhajcu pre odsúdeného.
O tom, že chápe osobu, u ktorej došlo k zastaveniu trestného stíhania ako
obvineného, svedčí tá skutočnosť, že po rozhodnutí súdu o mimoriadnych opravných
prostriedkoch sa len pokračuje v začatom trestnom konaní.
Minimálny rozsah práv na obhajobu garantovaný čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) mal
byť zabezpečený aj v mimoriadnom opravnom konaní a tento je v príčinnej súvislosti
s namietanými porušeniami Dohovoru v postupe najvyššieho súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júla 2000