Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 6/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte vo veci podnetu ,

zastúpeného JUDr. M. S., advokátom, vo veci namietaného porušenia práv

priznaných a 5 a a 3 písm. b) a c)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 3, 5 a 8

a čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn. p o r u š i l

základné právo podľa v spojení s

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

2. Vo zvyšnej časti podnetu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol dňa

2. decembra 1999 doručený podnet , zastúpeného JUDr. M. S., advokátom,

na začatie konania podľa (ďalej len

„ústava“) pre porušenie práv priznaných a 5 .

Podnecovateľ uviedol, že dňa 8. 6. 1994 bolo uznesením vyšetrovateľa KÚV

PZ Banská Bystrica sp. zn.VP-145/30-94 vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu

podľa a (ďalej len „Tr. zák.“).

Uznesením vyšetrovateľa KÚV PZ Žilina sp. zn. -1997 z 29. 10.

1998 bolo trestné stíhanie zastavené z dôvodu, že skutky uvedené v uznesení

o vznesení obvinenia nie sú trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Toto

uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3. novembra 1998.

Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 14. 7. 1999 bolo vyslovené, že právoplatným uznesením

vyšetrovateľa KÚV PZ Žilina ČVS: KÚV-21/20-1997 z 29. 10. 1998 a konaním, ktoré

mu predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 5 a § 172 ods. 1 písm.

b) (ďalej len „“) v prospech obvineného

a napadnuté uznesenie bolo zrušené.

Postupom najvyššieho súdu v tomto konaní podľa názoru podateľa bolo

porušených viacero ústavných práv.

Obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť prípravy obhajoby,

aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Sťažnosť pre porušenie zákona, ktorú podal generálny prokurátor Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), podateľovi nebola zaslaná na vyjadrenie

a nebol predvolaný na neverejné zasadnutie dňa 14. júla 1999 na najvyšší súd, kde sa

nemohol sám ani cestou svojho obhajcu obhajovať, v čom podateľ vidí porušenie

.

Podateľ sa ďalej domnieva, že právoplatným uznesením o zastavení trestného

stíhania došlo v súlade so zákonom dôvodne, z toho dôvodu sťažnosť pre porušenie

zákona nie je v súlade so zákonom, preto došlo i k porušeniu jeho ústavného práva

podľa .

Podľa ustanovenia sťažnosť pre porušenie zákona

v neprospech obvineného proti právoplatnému rozhodnutiu súdu nemožno podať, ak

sa súdne rozhodnutie stalo právoplatným v I. stupni alebo len z toho dôvodu, že súd

postupoval v súlade s ustanovením § 259 ods. 4, § 264 ods. 2, § 273 alebo § 289

písm. b)

Podľa ustanovenia sa ustanovenie odseku 4 použije

primerane aj na rozhodnutie súdu, prokurátora, vyšetrovateľa alebo policajného orgánu

urobené v súlade s ustanovením alebo 3

Podľa ustanovenia možno sťažnosťou napadnúť každé

uznesenie vyšetrovateľa alebo policajného orgánu... Uznesenie súdu a prokurátora

možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, kde to zákon výslovne pripúšťa

a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Proti uzneseniu o zastavení trestného konania podateľ sťažnosť nepodal.

Podľa názoru podateľa tento nevyužil svoje oprávnenie podľa ustanovenia

a nezrušil uznesenie v zákonom stanovenej lehote.

Rozhodnutie z 29. októbra 1998 sa stalo tak právoplatným v prvom stupni.

Keďže uznesenie o zastavení trestného stíhania sa stalo právoplatným

v prvom stupni, podľa názoru podateľa nemožno proti nemu podať sťažnosť pre

porušenie zákona.

V tomto porušení procesných noriem trestného konania vidí podateľ aj

porušenie svojho práva garantovaného .

V závere svojho podnetu navrhuje podateľ, aby ústavný súd rozhodol, že

najvyšší súd v konaní sp. zn. porušil ústavné právo zaručené

ods. 3 a 5 .

V prílohe predložil plnomocenstvo pre JUDr. M. S. na zastupovanie pred

ústavným súdom.

Podnet senát ústavného súdu dňa 24. februára 2000 predbežne

prerokoval a prijal ho na ďalšie konanie.

Sudca spravodajca si vyžiadal spis najvyššieho súdu sp. zn. a podľa

ustanovenia

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

i vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu.

Predseda najvyššieho súdu listom zn. Sekr 61/2000 zo dňa 6. marca 2000

uviedol, že najvyšší súd už viackrát zaujal stanovisko k ústavnému vymedzeniu

pôsobnosti ústavného súdu vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov, napr. vo

veciach č. Sekr 43/97, Sekr 127/99, Sekr 48/99, Sekr 359/99.

Na tomto stanovisku vzhľadom na ustanovenie § 156 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku zotrváva.

Z uvedeného dôvodu považuje reagovanie na požiadavku ústavného súdu

z hľadiska jej obsahového zamerania za neaktuálne s prihliadnutím i na to, že

stanovisko najvyššieho súdu k danej problematike vyplýva z odôvodnenia jeho

rozhodnutia zo dňa 14. júla 1999 sp. zn. .

Zástupca podateľa na ústnom verejnom zasadnutí dňa 1. júna 2000 predložil

doplnenie podnetu, v ktorom žiadal rozšíriť petit tak, že v namietaných skutočnostiach

došlo aj k porušeniu čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v znení dodatkových protokolov 3, 5 a 8 (ďalej len „Dohovor“).

Vo veci neumožnenia obhajoby v konaní pred najvyšším súdom vidí porušenie

čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru v znení dodatkových protokolov 3, 5 a 8.

V tom, že bolo pokračované po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení

trestného konania, vidí porušenie čl. 4 dodatkového protokolu č. 7 Dohovoru.

Senát ústavného súdu pripustil uznesením rozšírenie petitu a doručil návrh na

rozšírenie najvyššiemu súdu.

Predseda najvyššieho súdu listom zo dňa 13. júna 2000, ktorý bol ústavnému

súdu doručený 19. júna 2000, uviedol, že najvyšší súd na základe žiadosti sudcov

ústavného súdu o vyjadrenie k prijatému podnetu občana už viackrát zaujal

stanovisko k ústavnému vymedzeniu pôsobnosti ústavného súdu vo vzťahu

k rozhodnutiam všeobecných súdov, ostatne napr. v listoch pod č. Sekr 359/99, Sekr

61/2000, Sekr 113/2000. Na tomto stanovisku vzhľadom na ustanovenie § 156 ods. 3

zotrváva, a preto považuje za neaktuálne reagovať na

požiadavku predsedu senátu ústavného súdu. Z uvedených dôvodov ani netrvá na

ústnom pojednávaní.

II.

Z predloženého spisového materiálu sp. zn. vyplýva, že generálny

prokurátor podal najvyššiemu súdu dňa 30. apríla 1999 sťažnosť pre porušenie zákona

podľa ustanovenia proti uzneseniu vyšetrovateľa Krajského úradu

vyšetrovania PZ v Žiline sp. zn. -1997 z 29. 10. 1998 o zastavení trestného

stíhania podľa Týmto uznesením bol porušený zákon

v ustanoveniach a v prospech

obvineného . Uznesenie o zastavení trestného stíhania nadobudlo

právoplatnosť dňom 3. novembra 1998.

Dňa 14. 7. 1999 senát najvyššieho súdu na neverejnom zasadnutí vyniesol

rozsudok, že právoplatným uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania

Policajného zboru Žilina z 29. októbra 1998, ČVS: KÚV-21/20-1997, a v konaní,

ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 5 a § 172 ods. 1

písm. b) v prospech obvineného Napadnuté uznesenie zrušil.

Neverejného zasadnutia sa zúčastnil zástupca generálnej prokuratúry, ktorý bol

o jeho konaní upovedomený 2. júna 1999.

Opatrením podľa ustanovenia predseda najvyššieho súdu

povolil vyhotoviť písomné rozhodnutie v lehote do 17. septembra 1999.

V rozsudku sp. zn. zo dňa 14. 7. 1999 sa uvádza, že vyšetrovateľ

nesprávne stanovil i dôvod zastavenia trestného konania, keď zastavil toto konanie

podľa ustanovenia , čo vyšetrovateľ popisuje v uznesení,

by zakladalo dôvod rozhodnutia podľa , t. j. z dôvodu, že

sa nestal skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie. Uvedený postup by bol na mieste

však iba za toho predpokladu, že by uvedená okolnosť bola vyšetrovaním nepochybne

zistená. Pochybnosť o tom, či sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania,

môže ako argument svojho rozhodnutia uplatniť len súd pri oslobodzujúcom rozsudku

podľa

Najvyšší súd na základe sťažnosti generálneho prokurátora podľa § 268 ods. 2

vyslovil vo výroku tohto rozsudku porušenie zákona v prospech obvineného

, podľa napadnuté uznesenie zrušil a podľa ustanovenia

tomuto prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu prejednal

a rozhodol. Najvyšší súd mohol tak postupovať, lebo takýto postup navrhol generálny

prokurátor v sťažnosti pre porušenie zákona podanej v lehote šiestich mesiacov od

právoplatnosti napadnutého uznesenia a Najvyšší súd Slovenskej republiky o tejto

sťažnosti rozhodol do troch mesiacov od jej podania ( ).

III.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

Podľa nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už

právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje

uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.

Podľa vety prvej nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť

slobody inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ustanovením sa zaručujú práva obvinenému.

zaručenú ochranu nemožno interpretovať tak, že práva podľa čl. 50 ods. 3 sa

priznávajú iba v tej fáze trestného konania, ktorá sa začína vznesením obvinenia

a ktorá sa končí podaním obžaloby. Formuláciou čl. 50 ods. 3 sa kladie dôraz na

zaručenie práv od okamihu vznesenia obvinenia.

Práva zaručené sa v nezmenenom rozsahu priznávajú aj

obžalovanému a odsúdenému, a to až do právoplatnosti súdneho rozhodnutia.

Všetkým oprávneným osobám sa čl. 50 ods. 3 zaručuje, že budú mať čas na

prípravu obhajoby ďalej, že budú mať možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju

obhajobu budú môcť predniesť právne významným spôsobom buď osobne, alebo

prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej

osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktorý sa usiluje pomocou obhajoby.

Účelom práva zaručeného je poskytnutie príležitosti brániť sa

obvineniu zo spáchania trestného činu ().

Pozitívny záväzok Slovenskej republiky pri realizácii práv obvineného

v trestnom konaní je zabezpečený cestou , ktorý je právnym

predpisom upravujúcim postup v trestnom konaní.

v jednotlivých fázach trestného konania zaručuje

garantované právo obhajoby ().

Podľa ustanovenia obhajcom v trestnom konaní môže byť len

advokát. Pre jednotlivé úkony trestného konania s výnimkou konania pred súdom sa

môže obhajca dať zastupovať svojím koncipientom. Činnosť obhajcu na hlavnom

pojednávaní a na verejnom zasadnutí nemôže byť zlučiteľná s tým, kto je predvolaný

ako svedok, znalec alebo tlmočník.

Ustanovenie určuje podmienky nutnej obhajoby. Podľa tohto

ustanovenia obvinený musí mať obhajcu už v prípravnom konaní,

a) ak je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní

v zdravotníckom ústave ( ),

b) ak je nesvojprávny (rozumie sa tým osoba, ktorá je pozbavená spôsobilosti na

právne úkony alebo ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená),

c) ak ide o konanie proti mladistvému alebo

d) ak ide o konanie proti ušlému.

Obvinený musí mať obhajcu aj vtedy, ak to považuje súd a v prípravnom

konaní vyšetrovateľ alebo prokurátor za nevyhnutné, najmä preto, že so zreteľom na

telesné alebo duševné chyby obvineného majú pochybnosti o jeho spôsobilosti náležite

sa obhajovať.

Ak sa koná o trestnom čine, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody,

ktorého horná hranica prevyšuje päť rokov, musí mať obvinený obhajcu už

v prípravnom konaní.

Podľa ustanovenia v konaní o sťažnosti pre porušenie

zákona a v konaní o návrhu na povolenie obnovy musí mať odsúdený obhajcu,

a) ak ide o prípady uvedené v ustanovení § 36 ods. 1 písm. a) alebo b) (je vo

väzbe alebo výkone trestu, alebo na pozorovaní v zdravotníckom zariadení a ak

je nesvojprávny),

b) ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého

horná hranica prevyšuje päť rokov,

c) ak je mladistvý a v čase konania verejného zasadania o sťažnosti pre porušenie

zákona alebo o návrhu na povolenie obnovy nedovŕšil osemnásty rok, alebo

d) ak sú pochybnosti o jeho spôsobilosti náležite sa obhajovať,

e) ak ide o konanie proti odsúdenému, ktorý zomrel.

Podateľ bol trestne stíhaný za trestný čin podvodu podľa ustanovenia § 250

ods. 1 a 4 Tr. zák.

Podľa ustanovenia § 250 ods. 1 Tr. zák., kto na škodu cudzieho majetku seba

alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl

a spôsobí tak na cudzom majetku škodu nie nepatrnú, potresce sa odňatím slobody až

na dva roky alebo zákazom činnosti alebo peňažným trestom alebo prepadnutím veci.

Podľa ustanovenia § 250 ods. 4 Tr. zák. odňatím slobody na päť až dvanásť

rokov sa páchateľ potresce, ak spôsobí činom uvedených v odseku 1 škodu veľkého

rozsahu.

V tejto časti sú ustanovenia uvedené podľa stavu ku dňu

rozhodovania najvyšším súdom.

Novelou zo dňa 24. júla 1999, ktorá nadobudla

účinnosť 1. septembra 1999, došlo podľa bodu 62 k vloženiu nového odseku číslo 3

s tým, že dovtedajšie odseky 3 a 4 boli označené ako odseky 4 a 5.

Účelom obhajoby je ochrana záujmov občana, ktorý sa stal obvineným, aby boli

včas zistené skutočnosti, ktoré ho zbavujú viny alebo zmierňujú jeho vinu. Obhajoba

takto prispieva k náležitému objasneniu skutkového stavu a správnemu rozhodnutiu

vo veci. Postavenie obvineného ako strany v trestnom konaní je posilnené aj jeho

právom na obhajobu za pomoci obhajcu – advokáta. Právna úprava určuje niektoré

(subjektívne alebo objektívne) závažnejšie prípady, kedy obvinený musí mať obhajcu

( a ). Ak obvinený nemá obhajcu v prípadoch tzv. nutnej obhajoby

(§ 36, § 36a), určí sa mu na zvolenie obhajcu lehota. Ak si v tejto obhajcu nezvolí

alebo ak tak neurobí ani iná oprávnená osoba, ustanoví mu obhajcu v konaní pred

súdom predseda senátu, v prípravnom konaní sudca ( ) /Husár, E.

a kol.: Trestné právo procesné. Iura Edition 1996/.

Subjektom práva zaručeného nie je ktokoľvek, ale osoba,

voči ktorej bolo vznesené obvinenie podľa V takto vymedzenom okruhu

osôb každý, kto bol obvinený, je subjektom práv ustanovených .

Ide o právo pripraviť si obhajobu, ďalej o právo mať čas na prípravu obhajoby

a napokon o právo obhajovať sa alebo nechať sa obhajovať obhajcom. Za takúto osobu

je potrebné považovať i osobu v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona a v konaní

o návrhu na povolenie obnovy konania, ak sú tu uvedené dôvody ustanovenia § 36a

ods. 2

Ustanovenie vykladá niektoré pojmy tejto zákonnej normy podľa

Pokiaľ z povahy veci nevyplýva niečo iné, rozumie sa obvineným

aj obžalovaný a odsúdený.

Právo na obhajobu v súlade s implikuje aj právo zaručené

ods. 3 písm. d) Dohovoru, podľa ktorého: „Každý, kto je obvinený z trestného činu,

má tieto minimálne práva: vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe

a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok

ako svedkov proti sebe.“ (Drgonec, J.: Základné práva a slobody podľa

Slovenskej republiky. Zväzok 2, MANZ, Bratislava 1999, s. 318).

Ústavný súd vo veci zaujal stanovisko k porušeniu základného

práva podľa , keď uviedol, že k porušeniu tohto práva dôjde vtedy,

ak obvinenému nebola vôbec poskytnutá možnosť zvoliť si obhajcu podľa vlastného

výberu. K porušeniu práva iných osôb zvoliť obvinenému obhajcu dôjde vtedy, ak

orgán štátu (súdny orgán) nerešpektoval ustanovenie , t. j. hoci si

samotný obvinený obhajcu nezvolil, nebola táto možnosť poskytnutá ani jeho blízkym

a oprávneným osobám.

Vo veci vyslovil ústavný súd názor, že zaručenú ochranu

nemožno interpretovať tak, že práva podľa čl. 50 ods. 3 sa priznávajú iba v tej fáze

trestného konania, ktorá sa začína vznesením obvinenia a ktorá sa končí podaním

obžaloby.

Formuláciou sa kladie dôraz na zaručenie práv od okamihu

vznesenia obvinenia. Práva zaručené čl. 50 ods. 3 sa v nezmenenom rozsahu

priznávajú aj obžalovanému, odsúdenému, a to až do právoplatnosti súdneho

rozhodnutia. Všetkým oprávneným osobám sa čl. 50 ods. 3 zaručuje, že budú mať čas

na prípravu obhajoby ďalej, že budú mať možnosť pripraviť si obhajobu, a že svoju

obhajobu budú môcť predniesť právne významným spôsobom buď osobne, alebo

prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej

osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby.

Účelom práva zaručeného je poskytnutie príležitosti brániť sa

obvineniu zo spáchania trestného činu.

Právo obvineného obhajovať sa prostredníctvom obhajcu je zaručené

s rozdielnou intenzitou v závislosti od toho, či sa obvinenému zaručuje právo na nutnú

obhajobu alebo či sa upravuje ako právo na zvoleného obhajcu. Zákonná úprava tu

reaguje na postavenie obvineného tak, že pre neho zložitom postavení (väzba a iné)

stanovuje povinné právne zastúpenie.

Nutná obhajoba predstavuje osobitnú ochranu v trestnom konaní. Jej základom

je štátom zaručená právna pomoc poskytovaná obhajcom ustanoveným bez zreteľa na

želanie obvineného mať obhajcu.

Na rozdiel od nutnej obhajoby obhajoba zvoleným obhajcom predstavuje

všeobecnú formu právnej pomoci v trestnom konaní, kde nie je štátny záväzok na

poskytnutie tejto pomoci. Ide len o povinnosť rešpektovať rozhodnutie oprávnenej

osoby dať sa zastupovať zvoleným obhajcom. Tento záväzok vzniká štátu od okamihu

uplatnenia práva na zvoleného obhajcu, toto právo oprávnená osoba uplatňuje

zákonom ustanoveným postupom.

Podľa právneho názoru ústavného súdu () právo na obhajobu sa

zaručuje ako základné právo fyzickej osoby. Podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa

uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd. Základným pravidlom týchto práv je

princíp nastolenia spravodlivej rovnováhy medzi verejnými záujmami, ktoré sú

predmetom ústavnej ochrany. V prípade konfliktu medzi chránenými verejnými

záujmami sa jeden zo záujmov nemôže nadradiť na iný tak, aby sa poprel účel ochrany

priznanej inému chránenému verejnému záujmu. V okolnostiach prípadu ide o právne

riešenie konfliktu medzi verejným záujmom na odhalení a potrestaní páchateľa

trestného činu s tými verejnými záujmami, kvôli ktorým sa priznáva právo na

obhajobu.

Právo obvineného obhajovať sa osobne je jeho prvým a základným právom.

Pretože obvinený je tu sám sebe obhajcom, zásadne musí mať všetky práva, ktoré inak

niektoré právne poriadky priznávajú len obhajcovi, ale nie osobne obvinenému, napr.

právo nahliadnuť do spisu, zúčastniť sa pojednávania a pod. V judikatúre sa neriešila

otázka, či obvinený, ktorý nemá obhajcu, sa môže zúčastniť vyšetrovacích úkonov,

ktorých sa inak môže zúčastniť obhajca, ale nie sám obvinený.

Ak to vyžadujú záujmy spravodlivosti, môže byť obvinenému ustanovený

obhajca ex offo aj proti jeho vôli, ak súd dôjde k záveru, že obvinený nie je schopný sa

sám náležite obhajovať a sám si obhajcu nezvolí. Ak súd opomenie zabezpečiť

v takom prípade pomoc obhajcu, ide o porušenie čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru

(Repík, B.: Ľudské práva v súdnom konaní. MANZ, Bratislava 1999, s. 212).

Nezabezpečenie obhajcu v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona v rozpore

s ustanovením je v príčinnej súvislosti s porušením

ods. 3 .

Ústavné právo garantované bolo porušené tým, že

podnecovateľovi nebol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a nemohol sa

obhajovať sám a ani prostredníctvom zvoleného obhajcu, pretože o podanej sťažnosti

pre porušenie zákona nevedel a nebol informovaný ani o konaní verejného zasadnutia.

Hoci najvyšší súd mal podľa ustanovenia formálne možnosť

voľby medzi konaním verejného a neverejného zasadnutia, v súlade s čl. 152 ods. 4

neverejné zasadnutie konať nemohol, pretože pri takomto konaní nie je možné

zabezpečiť právo na obhajobu garantované .

Článok 6 ods. 1 Dohovoru stanovuje verejné prejednávanie veci súdom, a teda

v porovnaní s ustanovením zabezpečuje väčší rozsah základného

práva.

Článok 6 ods. 1 Dohovoru (verejné prejednanie veci súdom), keďže

zabezpečuje väčší rozsah základného práva (právo na obhajobu) v porovnaní

s ustanovením (ktorý umožňuje aj konanie na neverejnom

zasadnutí), mal byť s poukazom na aplikovaný pred ustanovením

ods. 2

Podateľ sa v podnete domáha vyslovenia porušenia práva garantovaného čl. 50

ods. 5 . Domnieva sa, že tým, že sa rozhodnutie – uznesenie o zastavení

trestného stíhania stalo právoplatným v prvom stupni, nemožno proti nemu podať

sťažnosť pre porušenie zákona v neprospech obvineného.

Podľa zákaz trestného stíhania právoplatne odsúdených

alebo oslobodených spod obžaloby nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných

prostriedkov v súlade so zákonom.

Podľa ustanovenia sťažnosť pre porušenie zákona

v neprospech obvineného proti právoplatnému rozhodnutiu súdu nemožno podať, ak

sa súdne rozhodnutie stalo právoplatným z toho dôvodu, že súd postupoval podľa

, , alebo

Najvyšší súd vo veci postupoval podľa § 268 ods. 2, § 269 ods. 2, § 270 ods. 1

a

Najvyšší súd rozhodoval 14. júla 1999, teda pred účinnosťou zákona

č. z 1. októbra 1999, ktorým sa mení a dopĺňa

o trestnom konaní súdnom () v znení neskorších predpisov, ktorý

nadobudol účinnosť 1. novembra 1999.

Podľa ustanovenia (v čase rozhodovania), ak zistí najvyšší

súd, že zákon porušený bol, vysloví rozsudkom, že napadnutým rozhodnutím,

prípadne jeho časťou ( ) alebo v konaní, ktoré takému rozhodnutiu

predchádzalo, bol porušený zákon.

Podľa ustanovenia , ak bol však porušený zákon

v neprospech obvineného, zruší najvyšší súd súčasne s výrokom uvedeným v § 268

ods. 2 napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, prípadne tiež vadné konanie mu

predchádzajúce. Ak je nezákonný len niektorý výrok napadnutého rozhodnutia a ak ho

možno oddeliť od ostatných, zruší najvyšší súd len tento výrok. Ak však zruší, hoci

i len sčasti, výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie

rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, pokiaľ so zreteľom na

zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Ustanovenie § 261 sa použije

primerane.

Podľa ustanovenia , ak po zrušení napadnutého rozhodnutia

alebo niektorého jeho výroku treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, prikáže najvyšší

súd spravidla orgánu, o ktorého rozhodnutie ide, aby vec v potrebnom rozsahu znovu

prejednal a rozhodol.

Podľa ustanovenia , ak nebol zákon porušený v neprospech

obvineného, môže najvyšší súd postupovať podľa § 269 ods. 2 až § 271 len vtedy, keď

to navrhol generálny prokurátor alebo minister spravodlivosti v sťažnosti pre

porušenie zákona podanej do šesť mesiacov od právoplatnosti napadnutého

rozhodnutia a ak rozhodol najvyšší súd o tejto sťažnosti do troch mesiacov od jej

podania.

Ústavný súd vo veci zaujal stanovisko, že v právnom štáte štátne

orgány striktne dodržujú a rešpektujú ústavu, zákony, všeobecne záväzné právne

predpisy a rozhodnutia ústavného súdu.

Novela k z roku 1990 obmedzila možnosť napadnúť

rozhodnutie sťažnosťou pre porušenie zákona v tom smere, že nepripúšťa podanie

tejto sťažnosti v neprospech obvineného, prípadne v neprospech iných osôb z toho

dôvodu, že orgán činný v trestnom konaní postupoval v súlade s ustanoveniami

o zákaze reformationis in peius ( a ).

Novela z roku 1994 obmedzila ďalej možnosť napadnúť

sťažnosťou pre porušenie zákona rozhodnutie súdu, ak sa toto rozhodnutie stalo

právoplatným v prvom stupni ( ).

O sťažnosti pre porušenie zákona rozhoduje najvyšší súd, a to na verejnom

zasadnutí za povinnej účasti generálneho prokurátora ( ).

Vo veci rozhodoval najvyšší súd na neverejnom zasadnutí za účasti

generálneho prokurátora bez prítomnosti obhajcu, ktorého účasť bola stanovená

ustanovením

Uznesenie vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania PZ Žilina ČVS: KÚV-

21/20-1997, ktorým vyšetrovateľ zastavil trestné stíhanie podľa ustanovenia § 172

ods. 1 písm. b) , nadobudlo právoplatnosť dňom 3. novembra 1998. Uznesenie

bolo doručené obvinenému a jeho obhajcovi, krajskému prokurátorovi a poškodenej

strane Ministerstvu financií Slovenskej republiky.

Krajský prokurátor nevyužil svoje oprávnenie a nepostupoval podľa

ustanovenia

Z ustanovenia (v čase rozhodovania najvyššieho súdu)

vyplývalo, že sťažnosť pre porušenie zákona v neprospech obvineného proti

právoplatnému rozhodnutiu súdu nemožno podať, ak sa súdne rozhodnutie stalo

právoplatným v prvom stupni.

Najvyšší súd dňa 14. 7. 1999 podľa zápisnice konal na neverejnom zasadnutí

a po záverečnej porade senátu vyhlásil rozsudok.

Podľa ustanovenia rozsudky sa vyhlasujú v mene

Slovenskej republiky a vždy verejne.

Ústavný súd vo veci zaujal stanovisko, že verejnosť konania patrí

k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú právnu ochranu.

S verejným prerokovaním veci súvisí princíp ústnosti a bezprostrednosti

a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Princíp verejnosti však nie je

absolútny, to znamená, že umožňuje tiež výnimky. Výnimky z princípu verejnosti sa

ale vzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovávanie), nie na vyhlásenie rozsudku.

Povinnosť vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná. Vyplýva to z doslovného znenia čl.

142 , ako aj zo zákonov, ktoré v súlade s

upravujú podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane, o pôsobnosti súdov a konaní

pred súdmi. Vo veci ústavný súd zaujal stanovisko, že účastník konania

má právo byť prítomný na vyhlásení rozsudku súdu a len on sa môže rozhodnúť, či sa

tohto zasadnutia zúčastní alebo nezúčastní. Jeho rozhodnutie nemôže ovplyvniť postup

súdu pri realizácii konania v intenciách .

Najvyšší súd postupoval pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie zákona

v súlade s ustanovením zákonnej úpravy a namietané porušenie zákona nie je

v príčinnej súvislosti s porušením základného práva podateľa garantovaného čl. 50

ods. 5 .

Najvyšší súd vo veci konal na neverejnom zasadnutí, rozsudok

nevyhlásil verejne, čím postupoval v rozpore s .

V čase rozhodovania najvyššieho súdu vo veci ešte zákonodarca

nereagoval na ústavný imperatív daný .

Podľa znenia ustanovenia platného v čase rozhodovania

najvyššieho súdu: „Ak zistí najvyšší súd, že zákon porušený bol, vysloví rozsudkom,

že napadnutým rozhodnutím ... bol porušený zákon.“

Z tejto formy rozhodovania, t. j. rozsudkom, musel byť rešpektovaný čl. 142

ods. 3 , ktorý ukladá vyhlásiť rozsudok vždy verejne. Od 1. novembra 1999

bolo ustanovenie zosúladené s tak, že ak

najvyšší súd koná na neverejnom zasadnutí podľa ustanovenia ,

potom rozhoduje uznesením, ktoré vyhlási podľa ustanovenia

Zákonodarca totiž rozlišuje vyhlásenie rozhodnutia podľa ustanovenia § 244

v prípadoch, ak ide o neverejné zasadnutie, a vyhlásením verejným podľa

ustanovenia , keď ide o verejné zasadnutie.

K namietanému porušeniu práva garantovaného :

V čase rozhodovania (14. 7. 1999) najvyššieho súdu o sťažnosti pre porušenie

zákona v trestnej veci podateľa vtedy platná dikcia zákonnej úpravy nepripúšťala

v , aby bola podaná sťažnosť pre porušenie zákona v neprospech

obvineného proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ak sa súdne rozhodnutie stalo

právoplatným v prvom stupni.

Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil názor na vzťah medzi

ústavnosťou a zákonnosťou.

Skutočnosť posúdenia rozhodnutia o zastavení trestného stíhania a jeho

zákonnosti je výlučnou kompetenciou všeobecného súdu.

Podľa ustanovenia : „Medzinárodné zmluvy o ľudských právach

a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú

väčší rozsah základných práv a slobôd.“

v druhej hlave označenej ako „Základné práva

a slobody“ ústavne transformuje články medzinárodných zmlúv o ľudských právach

a základných slobodách.

Vzhľadom na absenciu generálnej recepčnej klauzuly, ktorá by „expressis

verbis“ určovala platné medzinárodné zmluvy za súčasť právneho poriadku Slovenskej

republiky, ich postavenie v ňom určuje zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Uvedený zákon Národnej rady Slovenskej republiky predstavuje komplexnú

právnu úpravu vyhlasovania (publikovania) všeobecne záväzných a iných právnych

predpisov v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Je tomu tak preto, že

ustanoveniami svojho § 13 ruší predošlú právnu úpravu platnú v tejto oblasti do

31. 12. 1992 (Klučka, J.: Medzinárodné právo a . Medes,

s. r. o., Košice 1996, str. 53).

Článok 11 predpokladá existenciu situácie (vzťahu) medzinárodnej

zmluvnej úpravy a vnútroštátneho zákona tak, že do vnútroštátneho právneho poriadku

Slovenskej republiky je „inkorporovaná“ platná medzinárodná zmluva, ktorá upravuje

ľudské právo alebo právo, alebo základnú slobodu podrobnejšie („vo väčšom

rozsahu“) ako príslušná zákonná úprava tohto práva alebo základnej slobody. Článok

11 však (a v dôsledku uvedeného) nezrušuje príslušnú zákonnú úpravu

Slovenskej republiky, ale v prípade existencie medzinárodnej zmluvy spĺňajúcej

podmienku uplatnenia čl. 11 stanovuje jej „prednosť“ pred zákonom.

V citovanom článku preto nejde o „všeobecnú“, ale podmienečnú

prioritu uplatnenia zmluvy o ľudských právach a základných slobodách pred zákonmi

Slovenskej republiky.

Uvedené ustanovenie je potrebné chápať ako generálny príkaz ústavnej normy

všetkým štátnym orgánom Slovenskej republiky, ktoré sa vo vzťahu svojej

rozhodovacej či inej činnosti stretávajú s nutnosťou rešpektovať a presadzovať

ochranu ľudských práv alebo základných slobôd, ktoré sú predmetom úpravy ako

medzinárodnej zmluvy, tak aj vnútroštátneho zákona.

Aplikácia výlučne zákonnej úpravy ľudského práva alebo základnej slobody aj

vtedy, ak sú splnené podmienky znamená porušenie príkazu ústavnej

normy v ňom obsiahnutej (cit. dielo zo strany 19, str. 63).

K otázke pojmu „ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd“

(Bohumil Repík: Ľudské práva v súdnom konaní. MANZ, Bratislava 1999, str. 25).

K čomu sa vzťahuje táto podmienka, k vnútroštátnej platnosti a účinnosti zmluvy,

alebo len k jej aplikovateľnosti? Stáva sa celá zmluva spĺňajúca inak všetky

podmienky článku 11 súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku, alebo tie jej

ustanovenia, ktoré zabezpečujú väčší rozsah práv a slobôd do vnútroštátneho práva,

v konkrétnom prípade sa však aplikujú len tie ustanovenia, ktoré zabezpečujú väčší

rozsah práv.

Pri konkurencii dvoch aplikovaných noriem sa tu postupuje v podstate rovnako

ako pri aplikácii viacerých zmlúv s tým rozdielom, že zásadne sa najprv aplikuje

domáce právo. Uvedená podmienka je vyjadrením dvoch doplňujúcich sa princípov:

princípu subsidiárnej aplikácie medzinárodného práva vo vzťahu k domácemu právu

a princíp použitia najpriaznivejšej normy.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci zaujal stanovisko, že

„medzinárodné zmluvy o ľudských právach majú osobitné postavenie v systéme

prameňov práva Slovenskej republiky. Za podmienok ustanovených v

Slovenskej republiky majú prednosť pred zákonmi, nie však pred Slovenskej

republiky. Pre účinné namietanie práv garantovaných medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách je nevyhnutné súčasne označiť základné

právo alebo slobodu zaručenú pre posúdenie, či

medzinárodné zmluvy zabezpečujú ich väčší rozsah a majú teda prednosť pred

zákonmi Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť

vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo

časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti

v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana

súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne

nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobité okolnosti, verejnosť konania mohla byť

na ujmu záujmom spravodlivosti.“

Podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru: „Každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ

nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú.“

Podľa čl. 4 protokolu č. 7 k Dohovoru:

„1. Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom

právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený

konečným rozsudkom podľa zákona a tohto štátu.

2. Ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú na prekážku obnove konania podľa

zákona a príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené

skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť

rozhodnutie vo veci.

3. Od tohto článku nemožno odstúpiť podľa článku 15 Dohovoru.“

V zmysle petitu návrhu podateľa je potrebné sa zamerať na dve právne

skutočnosti, či Dohovor poskytuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd, a to pri

obhajobe podateľa a pri ústavnosti obnovenia stíhania podateľa mimoriadnymi

opravnými prostriedkami.

V tejto súvislosti je potrebné uvážiť dosah pri použití medzinárodnej normy

ochrany ľudských práv a jej dopad na vnútroštátny právny poriadok pri použití

pravidla prednosti najpriaznivejšej normy.

Dohovor v citovaných článkoch používa vymedzenie týchto práv pre

obvineného.

Podľa B. Repíka (cit. dielo zo str. 20, str. 65) má z hľadiska čl. 6 v trestných

veciach kľúčový význam výklad adjektíva „trestné“ (obvinenie).

V judikatúre súdu sa posudzujú delikty podľa kritérií:

a) kvalifikácia skutku podľa vnútorného práva,

b) povaha deliktu,

c) prísnosť sankcie.

Pre posúdenie petitu je významné právne posúdiť najmä minimálny rozsah práv

obhajoby poskytnutý podateľovi. Pokiaľ ide o použitie mimoriadnych opravných

prostriedkov voči podateľovi a ich namietaný nesúlad s čl. 4 dodatkového protokolu

č. 7, tento sa vzťahuje na osobu, ktorá bola oslobodená alebo odsúdená konečným

rozsudkom podľa zákona a signatárskeho štátu.

Podateľ nebol súdom právoplatne oslobodený ani právoplatne odsúdený, a preto

nie je ním namietaný postup v nesúlade s citovaným článkom Dohovoru.

Článok 6 ods. 3 Dohovoru otázku obhajoby rieši vo veciach:

a) právo byť oboznámený s obvinením,

b) právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby,

c) právo obhajovať sa osobne alebo za pomoci obhajcu,

d) právo na bezplatnú pomoc tlmočníka.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „Európsky súd“)

záruky obsiahnuté v čl. 6 ods. 3 Dohovoru sú základnými elementmi okrem iných,

všeobecného pojmu „spravodlivý proces“ (rozsudok vo veci Artner z roku 1992,

A 242-2, § 19 (záruky)). Právo garantované čl. 6 ods. 3 písm. b) patrí k podstate

spravodlivého procesu v trestných veciach. Prispieva k vyrovnaniu nerovnováhy

medzi obvineným a orgánmi trestného stíhania, ktoré disponujú mocnými

vyšetrovacími a donucovacími prostriedkami. Do určitej miery podmieňuje uplatnenie

princípu rovnosti zbraní. „Obvinený musí mať možnosť zorganizovať svoju obranu

primeraným spôsobom a bez obmedzenia, pokiaľ ide o možnosť predložiť súdu všetky

pre vec významné prostriedky obhajoby, a tým ovplyvniť výsledok konania“ (správa

Komisie vo veci Can C. Rakúsko, séria A, č. 96).

Vo veci Campbell a Fell C. Spojené kráľovstvo z 28. júna 1984, séria A, č. 80,

Európsky súd uviedol, že je porušením čl. 6 ods. 3 písm. b), ak sa obvinený nemôže

poradiť s obhajcom pred pojednávaním.

Osobitne sa Európsky súd zaoberal aj otázkou verejnosti vo vzťahu k čl. 6

ods. 1 Dohovoru. Táto otázka je jasnejšia ako iné aspekty, ktoré tvoria právo na

spravodlivé prejednanie. Verejnosť konania nie je iba v záujme strán, ale aj v záujme

verejnosti samej, keďže má nastoliť dôveru vo výkon spravodlivosti. Vo veci Axen v.

Spolková republika z roku 1983, A-72, Európsky súd uviedol, že požiadavka

verejnosti konania sa uplatní v každej fáze, ktorá má vplyv na „rozhodnutie“ v danej

veci. Na túto skutočnosť už reaguje novela č.

Súd vo viacerých veciach konštatoval, že právo na verejnosť nemusí byť

nevyhnutne porušené, ak obidve strany konania súhlasia s tým, aby sa konalo bez

prístupu verejnosti a tiež v prípadoch osobitného zreteľa (národná bezpečnosť, záujem

mravnosti a iné). Rozsudky však musia byť za každých okolností vyhlásené verejne.

s osobou účastníka v mimoriadnom opravnom konaní počíta,

keď v ustanovení stanovuje právo mať obhajcu pre odsúdeného.

O tom, že chápe osobu, u ktorej došlo k zastaveniu trestného stíhania ako

obvineného, svedčí tá skutočnosť, že po rozhodnutí súdu o mimoriadnych opravných

prostriedkoch sa len pokračuje v začatom trestnom konaní.

Minimálny rozsah práv na obhajobu garantovaný čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) mal

byť zabezpečený aj v mimoriadnom opravnom konaní a tento je v príčinnej súvislosti

s namietanými porušeniami Dohovoru v postupe najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2000