Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 52/98

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa 26. januára

1999 v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ľubomíra Dobríka a zo sudcov JUDr. Anny

Danielčákovej a JUDr. Jána Drgonca vo veci podnetu , t.č. vo výkone

trestu odňatia slobody v Nápravnovýchovnom ústave Leopoldov, zastúpeného

JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, advokátom, o porušení jeho práva upraveného

v , a a , ods. 3

písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v trestnom konaní

vedenom na Okresnom súde v Galante vo veci sp. zn. takto

rozhodol:

Právo priznané a čl.

6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

p o r u š e n é b o l o .

Vo zvyšnej časti návrhu nevyhovuje.

2

O d ô v o d n e n i e :

I.

Dňa 27. augusta 1998 bol Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) doručený podnet , t.č. vo výkone trestu odňatia slobody

v Nápravnovýchovnom ústave Leopoldov, na začatie konania podľa čl. 130 ods. 3

(ďalej len „“) pre porušenie ústavného práva

priznaného a .

V podnete namieta porušenie svojich práv súdom a generálnou prokuratúrou vo

svojej trestnej veci vedenej na Okresnom súde v Galante pod sp. zn. .

V tomto konaní (vedenom na Okresnom súde v Galante sp. zn. ) bol pisateľ

podania právoplatným rozsudkom zo dňa 4. októbra 1995 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 28. novembra 1995 uznaný za

vinného z trestného činu lúpeže podľa § 9 ods. 2 a § 234 ods. 1 Tr. zákona, ktorý

spáchal ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zákona.

V označenej trestnej veci podateľ t.č. vykonáva trest odňatia slobody a vec je

právoplatne skončená.

V doplnenom podnete zo dňa 21. septembra 1998 podateľ namietol porušenie

svojich práv priznaných čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

V konaní pred ústavným súdom ho zastupoval JUDr. Ľudovít Štanglovič,

advokát so sídlom v Šali.

Porušenie svojich práv podateľ videl v tom, že Okresný súd v Galante

nepostupoval v zmysle ustanovenia a nedoručil podateľovi

ani jeho obhajcovi odvolanie okresného prokurátora zo dňa 21. októbra 1994 sp. zn.

-43 proti rozsudku Okresného súdu v Galante zo dňa 26. septembra 1994.

3

Generálny prokurátor v tejto veci porušil jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , keď nepodal v jeho prospech

sťažnosť pre porušenie zákona. Okresný súd v Galante svojím konaním porušil tiež

.

Senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí predbežne prerokoval podnet

dňa 23. septembra 1998 a prijal ho na ďalšie konanie.

II.

Z predloženého trestného spisu Okresného súdu v Galante sp. zn.

ústavný súd zistil nasledovné:

bol za skutok spáchaný dňa 15. augusta 1993 odsúdený

právoplatným rozsudkom k nepodmienečnému trestu odňatia slobody, ktorý vykonáva

v Nápravnovýchovnom ústave v Leopoldove. Od začiatku trestného stíhania

a vznesenia obvinenia bol zastúpený obhajcom najskôr ustanoveným súdom (č.l. 6 –

JUDr. V. Zuzák), neskôr zvoleným (č.l. 12 – JUDr. Boško), neskôr opätovne

ustanoveným (č.l. 16 – JUDr. Zuzák z dôvodu konfliktu záujmov príbuznými zvolený

JUDr. Boško bol súčasne obhajca spolupáchateľov) a nakoniec zvoleným obhajcom

(č.l. 17 – JUDr. Štanglovič).

Pri prvom výsluchu na Okresnom úrade vyšetrovania PZ SR v Galante dňa

16. augusta 1993 bol prítomný ustanovený obhajca, s obhajobou ktorého obvinený

súhlasil.

O všetkých úkonoch v prípravnom konaní aj v konaní v rámci obnovy konania

bol obhajca včas upovedomený a pri väčšine úkonov sa obhajcovia osobne zúčastnili.

Išlo o výsluchy pri rozhodovaní o väzbe (16. 8. 1993), konfrontáciu

so spoluobvineným (23. 9. 1993), pri oboznámení obvineného

s výsledkami vyšetrovania (7. 10. 1993), na hlavných pojednávaniach (17. 11. 1993

a 1. 12. 1993), na verejnom zasadnutí Krajského súdu v Bratislave (1. 2. 1994) a po

4

vrátení veci na Okresnom súde v Galante (od 30. 3. 1994 do 4. 10. 1995) a na

verejnom zasadnutí krajského súdu (28. 11. 1995).

Obhajca podnecovateľa nebol prítomný na dvoch hlavných pojednávaniach

okresného súdu (20. 7. 1994 a 16. 8. 1995). V oboch prípadoch bolo hlavné

pojednávanie odročené práve z dôvodu neúčasti (nezabezpečenia) obhajoby.

Dňa 21. októbra 1994 podal proti rozsudku Okresného súdu v Galante zo dňa

26. septembra 1994, ktorým bol oslobodený spod obžaloby, odvolanie

okresný prokurátor v Galante pod sp. zn. - 43 (č.l. 271 a nasl.). Toto

odvolanie nebolo v rozpore s ustanovením doručené

obžalovanému ani jeho obhajcovi. Nebola im poskytnutá možnosť k tomuto

odvolaniu sa vyjadriť a spis bol predložený nadriadenému súdu.

Krajský súd v Bratislave na neverejnom zasadnutí dňa 25. mája 1995

uznesením zrušil prvostupňový rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu

na nové prejednanie a rozhodnutie. Neverejné zasadnutie bolo uskutočnené v zmysle

ustanovenia

Vo veci sa konalo hlavné pojednávanie dňa 4. októbra 1995 za účasti

obžalovaných a ich obhajcov. Hlavného pojednávania sa nezúčastnil poškodený. Jeho

účasti sa právni zástupcovia obžalovaných dožadovali za účelom odstránenia rozporov

v jeho predchádzajúcich výpovediach.

Túto požiadavku súd uznesením zamietol. Na tomto hlavnom pojednávaní boli

oboznámené doterajšie písomnosti a vykonané prednesy prokurátora, obhajcov

a obžalovaných.

Okresný súd v Galante vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu dňa

30. novembra 1998 popísal priebeh konania vo veci a uviedol, že „boli vykonané

všetky dôkazy, ktoré obžalovaní prostredníctvom svojich obhajcov žiadali vykonať,

5

ako i tie dôkazy, ktoré navrhol vykonať krajský súd, takže celé dokazovanie prebehlo

v súlade s a obžalovaným neboli odňaté práva na navrhovanie

nových dôkazov. Súd až po opätovnom vyhodnotení dôkazov, a keďže obžalovaní

nemali nové návrhy na doplnenie dokazovania, vo veci rozhodol. K tej skutočnosti, že

nebolo obžalovanému doručené odvolanie prokurátora treba uviesť, že po

oslobodzujúcom rozsudku, tento odvolanie ihneď zahlásil do zápisnice z hlavného

pojednávania, takže obžalovaný o tom, že je odvolanie prokurátora, ihneď vedel.“

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „Dohovor“): „Pri rozhodovaní o občianskoprávnych nárokoch a záväzkoch

alebo o trestnom obvinení je každá dotknutá osoba oprávnená na spravodlivé a verejné

prerokovanie svojej veci uskutočnené v primeranej lehote nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom.“

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru: „Každý, kto je obvinený z trestného činu

má tieto minimálne práva:

... c) obhajovať sa osobne alebo pomocou obhajcu podľa vlastného výberu alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie právnej pomoci – aby mu bol obhajca

poskytnutý bezplatne, ak si to vyžadujú záujmy spravodlivosti.“

Európsky súd pre ľudské práva vo veci Artner z roku 1992, A 242-2, § 19

(záruky) uviedol, že záruky obsiahnuté v ods. 3 čl. 6 sú základnými elementami,

okrem iných, všeobecného pojmu „spravodlivý proces“. Tieto záruky reprezentujú

elementy pojmu „spravodlivý proces“.

Práva obhajoby a princíp rovnosti zbraní sú elementami širšieho pojmu

spravodlivý proces (rozsudok vo veci Ekbatani 1988, A – 134, § 30 práva obhajoby).

Európsky súd konštatoval, že spravodlivosť konania v sebe zahrňuje predovšetkým

princíp „rovnosti zbraní“ (égalité des armes), t.j. princíp, že každá strana v procese

musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy, a že žiadna z nich nesmie mať

6

podstatnú výhodu voči protistrane (rozsudok vo veci Delcourt z roku 1970, A – 11

spravodlivosť konania).

V tomto rozsudku Európsky súd uviedol, že právo na spravodlivý proces

predpokladá, že každá strana má možnosť uplatniť svoje argumenty za podmienok,

ktoré nie sú jasne výhodné v porovnaní s protistranou.

Okresný súd v Galante konaním vo veci nezabezpečil v plnom

rozsahu uplatnenie práva obhajoby. Neumožnil obvinenému v jednom prípade

reagovať na stanovisko protistrany a tým využiť a naplniť v plnom rozsahu svoje

práva. Tým podľa názoru ústavného súdu došlo i ku konaniu, ktoré má za následok

porušenie práv garantovaných čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Podľa (ďalej len „“): „Každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky.“

Podľa : „Obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.“

Ustanovením sa zaručujú práva obvinenému.

zaručenú ochranu nemožno interpretovať tak, že práva podľa čl. 50 ods. 3 sa

priznávajú iba v tej fáze trestného konania, ktorá sa začína vznesením obvinenia,

a ktorá sa končí podaním obžaloby. Formuláciou čl. 50 ods. 3 sa kladie dôraz na

zaručenie práv od okamihu vznesenia obvinenia. Práva zaručené čl. 50 ods. 3 sa

v nezmenenom rozsahu priznávajú aj obžalovanému a odsúdenému, a to až do

právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Všetkým oprávneným osobám sa článkom 50

odsek 3 zaručuje, že budú mať čas na prípravu obhajoby, ďalej že budú mať možnosť

7

pripraviť si obhajobu, a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významným

spôsobom buď osobne alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva na

obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktorý

sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného je

poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu ().

Toto právo sa s rovnakou intenzitou zaručuje vo všetkých fázach trestného konania.

Pozitívny záväzok Slovenskej republiky pri realizácii práv obvineného

v trestnom konaní je zabezpečený cestou , ktorý je právnym

predpisom upravujúcim postup v trestnom konaní. v jednotlivých

fázach trestného konania zaručuje garantované právo obhajoby.

Jedným z ustanovení, ktoré garantujú obhajobu v trestnom konaní, je aj

ustanovenie .

Povinnosťou súdu v trestnom konaní je aj doručovanie písomností stranám

navzájom, ktoré má za následok informáciu o úkone a tiež možnosť adekvátnou

formou na tento úkon reagovať, teda vyjadriť sa.

Právo na obhajobu tvorí teda po sebe rady idúcich právnych postupov, ktoré sa

prelínajú celým trestným konaním. Ide o účasť pri výsluchoch obvinených, svedkov

a poškodených, o doručovanie písomností, o možnosti účasti pri konfrontáciách,

obhliadke miesta činu, rekonštrukciách a aj na všetkých úkonoch vykonávaných

súdom po podaní obžaloby prokurátorom.

Tento rad úkonov dotvára právny rámec obhajoby, formálne ale poskytuje

možnosť aj faktického naplnenia obhajoby možnosťou reakcie formou vyjadrení

k jednotlivým úkonom.

8

Bez plného (nielen formálneho) uplatnenia práva na obhajobu vo všetkých jeho

prejavoch a v jeho úplnom zákonnom vyjadrení nemožno bez výhrad hovoriť

o dosiahnutí spravodlivosti.

Okresný súd v Galante takto nepostupoval v jedinom prípade, a to pri doručení

písomného odvolania prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku tohto súdu.

Krajský súd mohol toto porušenie práva na obhajobu odstrániť doručením tejto

písomnosti obžalovanému a jeho obhajcovi so stanovením primeranej lehoty

k vyjadreniu k tomuto odvolaniu. Oba súdy tak nepostupovali a nezaručili v plnom

rozsahu právo na obhajobu. I toto jediné porušenie znamenalo podľa názoru

ústavného súdu porušenie garantovaného práva na obhajobu.

Podateľ sa ďalej domáhal vyslovenia porušenia tým, že

prokurátor odmietol podať v jeho prospech mimoriadny opravný prostriedok (sťažnosť

pre porušenie zákona).

Ústavný súd v rozhodnutí zaujal stanovisko, že : „Fyzická osoba je

oprávnená podnetom namietať porušenie ústavného práva podľa

Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v nadväznosti na toto

oprávnenie má právomoc (oprávnenie a povinnosti) preskúmavať, či v konaní pred

ktorýmkoľvek všeobecným súdom došlo alebo nedošlo k porušeniu tohto ústavného

práva“.

Právo občana žiadať generálneho prokurátora o podanie sťažnosti pre porušenie

zákona nie je výslovne upravené základné právo, ktorého uplatnenia by sa

občan mohol úspešne domáhať na ústavnom súde.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn.

uviedol: „ neupravuje také základné právo odsúdeného,

aby jeho podnet (návrh, žiadosť, sťažnosť) na podanie sťažnosti pre porušenie zákona

9

doručený Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (teda aj generálnemu

prokurátorovi) mal za následok vznik povinnosti podať Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky sťažnosť pre porušenie zákona proti právoplatnému rozsudku podľa § 266

ods. 1 . Takéto „práva“ odsúdeného nemožno považovať ani za

samostatné základné právo podľa druhej hlavy a ani za

súčasť iného základného práva alebo slobody tam upravenej.“

Podobne už ústavný súd v rozhodnutí konštatoval: „Keďže čl. 46

ods. 1 neposkytuje „každému“ právo domáhať sa ochrany svojho práva

v trestnoprávnom konaní, je zrejmé, že obsahom tohto práva nie je ani oprávnenie

žiadať Najvyšší súd Slovenskej republiky o preskúmanie zákonnosti právoplatného

rozhodnutia (rozsudku) súdu v trestnej veci, resp. konania, ktoré mu predchádzalo.

Toto právo (a pokiaľ ide o právoplatné rozhodnutia súdov v trestnej veci) zveruje

ustanovenie výlučne generálnemu prokurátorovi

Slovenskej republiky a ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky.“

Tým, že generálny prokurátor nevyhovel žiadosti podateľa podnetu o podanie

sťažnosti pre porušenie zákona, nebola narušená ochrana pisateľa na inom ako súdnom

orgáne Slovenskej republiky vyplývajúca pre neho z Slovenskej

republiky.

Navrhovateľ napokon namietol porušenie : „V Slovenskej

republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.“ Namietnuté ustanovenie

upravuje jeden z princípov organizácie súdnej moci. Právo občana na ochranu jeho

záujmov súdom, ktorý je nezávislý a nestranný, sa zaručuje . Je

predmetom ochrany, ktorá sa občanovi poskytuje podľa .

V okolnostiach prípadu nedošlo k stavu, ktorý by ústavný súd mohol hodnotiť

ako porušenie .

10

Na základe vyššie uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako je

uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 1999

JUDr. Ľubomír D o b r í k

predseda senátu