Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)II. ÚS 52/98
PDF · 153.59 KB
No categories available
II. ÚS 52/98
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa 26. januára
1999 v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ľubomíra Dobríka a zo sudcov JUDr. Anny
Danielčákovej a JUDr. Jána Drgonca vo veci podnetu , t.č. vo výkone
trestu odňatia slobody v Nápravnovýchovnom ústave Leopoldov, zastúpeného
JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, advokátom, o porušení jeho práva upraveného
v čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 a čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, ods. 3
písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v trestnom konaní
vedenom na Okresnom súde v Galante vo veci sp. zn. 2 T 146/93 takto
rozhodol:
Právo priznané čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl.
6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
p o r u š e n é b o l o .
Vo zvyšnej časti návrhu nevyhovuje.
2
O d ô v o d n e n i e :
I.
Dňa 27. augusta 1998 bol Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) doručený podnet , t.č. vo výkone trestu odňatia slobody
v Nápravnovýchovnom ústave Leopoldov, na začatie konania podľa čl. 130 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) pre porušenie ústavného práva
priznaného čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy.
V podnete namieta porušenie svojich práv súdom a generálnou prokuratúrou vo
svojej trestnej veci vedenej na Okresnom súde v Galante pod sp. zn. 2 T 146/93.
V tomto konaní (vedenom na Okresnom súde v Galante sp. zn. 2 T 146/93) bol pisateľ
podania právoplatným rozsudkom zo dňa 4. októbra 1995 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 To 332/95 z 28. novembra 1995 uznaný za
vinného z trestného činu lúpeže podľa § 9 ods. 2 a § 234 ods. 1 Tr. zákona, ktorý
spáchal ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zákona.
V označenej trestnej veci podateľ t.č. vykonáva trest odňatia slobody a vec je
právoplatne skončená.
V doplnenom podnete zo dňa 21. septembra 1998 podateľ namietol porušenie
svojich práv priznaných čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
V konaní pred ústavným súdom ho zastupoval JUDr. Ľudovít Štanglovič,
advokát so sídlom v Šali.
Porušenie svojich práv podateľ videl v tom, že Okresný súd v Galante
nepostupoval v zmysle ustanovenia § 251 Trestného poriadku a nedoručil podateľovi
ani jeho obhajcovi odvolanie okresného prokurátora zo dňa 21. októbra 1994 sp. zn.
1 Pv 678/93-43 proti rozsudku Okresného súdu v Galante zo dňa 26. septembra 1994.
3
Generálny prokurátor v tejto veci porušil jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keď nepodal v jeho prospech
sťažnosť pre porušenie zákona. Okresný súd v Galante svojím konaním porušil tiež
čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky.
Senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí predbežne prerokoval podnet
dňa 23. septembra 1998 a prijal ho na ďalšie konanie.
II.
Z predloženého trestného spisu Okresného súdu v Galante sp. zn. 2 T 146/93
ústavný súd zistil nasledovné:
bol za skutok spáchaný dňa 15. augusta 1993 odsúdený
právoplatným rozsudkom k nepodmienečnému trestu odňatia slobody, ktorý vykonáva
v Nápravnovýchovnom ústave v Leopoldove. Od začiatku trestného stíhania
a vznesenia obvinenia bol zastúpený obhajcom najskôr ustanoveným súdom (č.l. 6 –
JUDr. V. Zuzák), neskôr zvoleným (č.l. 12 – JUDr. Boško), neskôr opätovne
ustanoveným (č.l. 16 – JUDr. Zuzák z dôvodu konfliktu záujmov príbuznými zvolený
JUDr. Boško bol súčasne obhajca spolupáchateľov) a nakoniec zvoleným obhajcom
(č.l. 17 – JUDr. Štanglovič).
Pri prvom výsluchu na Okresnom úrade vyšetrovania PZ SR v Galante dňa
16. augusta 1993 bol prítomný ustanovený obhajca, s obhajobou ktorého obvinený
súhlasil.
O všetkých úkonoch v prípravnom konaní aj v konaní v rámci obnovy konania
bol obhajca včas upovedomený a pri väčšine úkonov sa obhajcovia osobne zúčastnili.
Išlo o výsluchy pri rozhodovaní o väzbe (16. 8. 1993), konfrontáciu
so spoluobvineným (23. 9. 1993), pri oboznámení obvineného
s výsledkami vyšetrovania (7. 10. 1993), na hlavných pojednávaniach (17. 11. 1993
a 1. 12. 1993), na verejnom zasadnutí Krajského súdu v Bratislave (1. 2. 1994) a po
4
vrátení veci na Okresnom súde v Galante (od 30. 3. 1994 do 4. 10. 1995) a na
verejnom zasadnutí krajského súdu (28. 11. 1995).
Obhajca podnecovateľa nebol prítomný na dvoch hlavných pojednávaniach
okresného súdu (20. 7. 1994 a 16. 8. 1995). V oboch prípadoch bolo hlavné
pojednávanie odročené práve z dôvodu neúčasti (nezabezpečenia) obhajoby.
Dňa 21. októbra 1994 podal proti rozsudku Okresného súdu v Galante zo dňa
26. septembra 1994, ktorým bol oslobodený spod obžaloby, odvolanie
okresný prokurátor v Galante pod sp. zn. 1 Pv 678/93 - 43 (č.l. 271 a nasl.). Toto
odvolanie nebolo v rozpore s ustanovením § 251 Trestného poriadku doručené
obžalovanému ani jeho obhajcovi. Nebola im poskytnutá možnosť k tomuto
odvolaniu sa vyjadriť a spis bol predložený nadriadenému súdu.
Krajský súd v Bratislave na neverejnom zasadnutí dňa 25. mája 1995
uznesením zrušil prvostupňový rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu
na nové prejednanie a rozhodnutie. Neverejné zasadnutie bolo uskutočnené v zmysle
ustanovenia § 263 ods. 1 písm. b) Tr. por.
Vo veci sa konalo hlavné pojednávanie dňa 4. októbra 1995 za účasti
obžalovaných a ich obhajcov. Hlavného pojednávania sa nezúčastnil poškodený. Jeho
účasti sa právni zástupcovia obžalovaných dožadovali za účelom odstránenia rozporov
v jeho predchádzajúcich výpovediach.
Túto požiadavku súd uznesením zamietol. Na tomto hlavnom pojednávaní boli
oboznámené doterajšie písomnosti a vykonané prednesy prokurátora, obhajcov
a obžalovaných.
Okresný súd v Galante vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu dňa
30. novembra 1998 popísal priebeh konania vo veci a uviedol, že „boli vykonané
všetky dôkazy, ktoré obžalovaní prostredníctvom svojich obhajcov žiadali vykonať,
5
ako i tie dôkazy, ktoré navrhol vykonať krajský súd, takže celé dokazovanie prebehlo
v súlade s Trestným poriadkom a obžalovaným neboli odňaté práva na navrhovanie
nových dôkazov. Súd až po opätovnom vyhodnotení dôkazov, a keďže obžalovaní
nemali nové návrhy na doplnenie dokazovania, vo veci rozhodol. K tej skutočnosti, že
nebolo obžalovanému doručené odvolanie prokurátora treba uviesť, že po
oslobodzujúcom rozsudku, tento odvolanie ihneď zahlásil do zápisnice z hlavného
pojednávania, takže obžalovaný o tom, že je odvolanie prokurátora, ihneď vedel.“
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „Dohovor“): „Pri rozhodovaní o občianskoprávnych nárokoch a záväzkoch
alebo o trestnom obvinení je každá dotknutá osoba oprávnená na spravodlivé a verejné
prerokovanie svojej veci uskutočnené v primeranej lehote nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom.“
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru: „Každý, kto je obvinený z trestného činu
má tieto minimálne práva:
... c) obhajovať sa osobne alebo pomocou obhajcu podľa vlastného výberu alebo
pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie právnej pomoci – aby mu bol obhajca
poskytnutý bezplatne, ak si to vyžadujú záujmy spravodlivosti.“
Európsky súd pre ľudské práva vo veci Artner z roku 1992, A 242-2, § 19
(záruky) uviedol, že záruky obsiahnuté v ods. 3 čl. 6 sú základnými elementami,
okrem iných, všeobecného pojmu „spravodlivý proces“. Tieto záruky reprezentujú
elementy pojmu „spravodlivý proces“.
Práva obhajoby a princíp rovnosti zbraní sú elementami širšieho pojmu
spravodlivý proces (rozsudok vo veci Ekbatani 1988, A – 134, § 30 práva obhajoby).
Európsky súd konštatoval, že spravodlivosť konania v sebe zahrňuje predovšetkým
princíp „rovnosti zbraní“ (égalité des armes), t.j. princíp, že každá strana v procese
musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy, a že žiadna z nich nesmie mať
6
podstatnú výhodu voči protistrane (rozsudok vo veci Delcourt z roku 1970, A – 11
spravodlivosť konania).
V tomto rozsudku Európsky súd uviedol, že právo na spravodlivý proces
predpokladá, že každá strana má možnosť uplatniť svoje argumenty za podmienok,
ktoré nie sú jasne výhodné v porovnaní s protistranou.
Okresný súd v Galante konaním vo veci 2 T 146/93 nezabezpečil v plnom
rozsahu uplatnenie práva obhajoby. Neumožnil obvinenému v jednom prípade
reagovať na stanovisko protistrany a tým využiť a naplniť v plnom rozsahu svoje
práva. Tým podľa názoru ústavného súdu došlo i ku konaniu, ktoré má za následok
porušenie práv garantovaných čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“): „Každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.“
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy: „Obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.“
Ustanovením čl. 50 ods. 3 ústavy sa zaručujú práva obvinenému. Ústavou
zaručenú ochranu nemožno interpretovať tak, že práva podľa čl. 50 ods. 3 sa
priznávajú iba v tej fáze trestného konania, ktorá sa začína vznesením obvinenia,
a ktorá sa končí podaním obžaloby. Formuláciou čl. 50 ods. 3 sa kladie dôraz na
zaručenie práv od okamihu vznesenia obvinenia. Práva zaručené čl. 50 ods. 3 sa
v nezmenenom rozsahu priznávajú aj obžalovanému a odsúdenému, a to až do
právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Všetkým oprávneným osobám sa článkom 50
odsek 3 zaručuje, že budú mať čas na prípravu obhajoby, ďalej že budú mať možnosť
7
pripraviť si obhajobu, a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významným
spôsobom buď osobne alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva na
obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktorý
sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je
poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (II. ÚS 8/96).
Toto právo sa s rovnakou intenzitou zaručuje vo všetkých fázach trestného konania.
Pozitívny záväzok Slovenskej republiky pri realizácii práv obvineného
v trestnom konaní je zabezpečený cestou Trestného poriadku, ktorý je právnym
predpisom upravujúcim postup v trestnom konaní. Trestný poriadok v jednotlivých
fázach trestného konania zaručuje ústavou garantované právo obhajoby.
Jedným z ustanovení, ktoré garantujú obhajobu v trestnom konaní, je aj
ustanovenie § 251 Trestného poriadku.
Povinnosťou súdu v trestnom konaní je aj doručovanie písomností stranám
navzájom, ktoré má za následok informáciu o úkone a tiež možnosť adekvátnou
formou na tento úkon reagovať, teda vyjadriť sa.
Právo na obhajobu tvorí teda po sebe rady idúcich právnych postupov, ktoré sa
prelínajú celým trestným konaním. Ide o účasť pri výsluchoch obvinených, svedkov
a poškodených, o doručovanie písomností, o možnosti účasti pri konfrontáciách,
obhliadke miesta činu, rekonštrukciách a aj na všetkých úkonoch vykonávaných
súdom po podaní obžaloby prokurátorom.
Tento rad úkonov dotvára právny rámec obhajoby, formálne ale poskytuje
možnosť aj faktického naplnenia obhajoby možnosťou reakcie formou vyjadrení
k jednotlivým úkonom.
8
Bez plného (nielen formálneho) uplatnenia práva na obhajobu vo všetkých jeho
prejavoch a v jeho úplnom zákonnom vyjadrení nemožno bez výhrad hovoriť
o dosiahnutí spravodlivosti.
Okresný súd v Galante takto nepostupoval v jedinom prípade, a to pri doručení
písomného odvolania prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku tohto súdu.
Krajský súd mohol toto porušenie práva na obhajobu odstrániť doručením tejto
písomnosti obžalovanému a jeho obhajcovi so stanovením primeranej lehoty
k vyjadreniu k tomuto odvolaniu. Oba súdy tak nepostupovali a nezaručili v plnom
rozsahu právo na obhajobu. I toto jediné porušenie znamenalo podľa názoru
ústavného súdu porušenie ústavou garantovaného práva na obhajobu.
Podateľ sa ďalej domáhal vyslovenia porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že
prokurátor odmietol podať v jeho prospech mimoriadny opravný prostriedok (sťažnosť
pre porušenie zákona).
Ústavný súd v rozhodnutí II. ÚS 29/96 zaujal stanovisko, že : „Fyzická osoba je
oprávnená podnetom namietať porušenie ústavného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v nadväznosti na toto
oprávnenie má právomoc (oprávnenie a povinnosti) preskúmavať, či v konaní pred
ktorýmkoľvek všeobecným súdom došlo alebo nedošlo k porušeniu tohto ústavného
práva“.
Právo občana žiadať generálneho prokurátora o podanie sťažnosti pre porušenie
zákona nie je výslovne ústavou upravené základné právo, ktorého uplatnenia by sa
občan mohol úspešne domáhať na ústavnom súde.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 32/97
uviedol: „Ústava Slovenskej republiky neupravuje také základné právo odsúdeného,
aby jeho podnet (návrh, žiadosť, sťažnosť) na podanie sťažnosti pre porušenie zákona
9
doručený Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (teda aj generálnemu
prokurátorovi) mal za následok vznik povinnosti podať Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky sťažnosť pre porušenie zákona proti právoplatnému rozsudku podľa § 266
ods. 1 Trestného poriadku. Takéto „práva“ odsúdeného nemožno považovať ani za
samostatné základné právo podľa druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky a ani za
súčasť iného základného práva alebo slobody tam upravenej.“
Podobne už ústavný súd v rozhodnutí I. ÚS 53/96 konštatoval: „Keďže čl. 46
ods. 1 ústavy neposkytuje „každému“ právo domáhať sa ochrany svojho práva
v trestnoprávnom konaní, je zrejmé, že obsahom tohto práva nie je ani oprávnenie
žiadať Najvyšší súd Slovenskej republiky o preskúmanie zákonnosti právoplatného
rozhodnutia (rozsudku) súdu v trestnej veci, resp. konania, ktoré mu predchádzalo.
Toto právo (a pokiaľ ide o právoplatné rozhodnutia súdov v trestnej veci) zveruje
ustanovenie § 266 ods. 1 Trestného poriadku výlučne generálnemu prokurátorovi
Slovenskej republiky a ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky.“
Tým, že generálny prokurátor nevyhovel žiadosti podateľa podnetu o podanie
sťažnosti pre porušenie zákona, nebola narušená ochrana pisateľa na inom ako súdnom
orgáne Slovenskej republiky vyplývajúca pre neho z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
Navrhovateľ napokon namietol porušenie čl. 141 ods. 1 ústavy: „V Slovenskej
republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.“ Namietnuté ustanovenie
upravuje jeden z princípov organizácie súdnej moci. Právo občana na ochranu jeho
záujmov súdom, ktorý je nezávislý a nestranný, sa zaručuje čl. 141 ods. 1 ústavy. Je
predmetom ochrany, ktorá sa občanovi poskytuje podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
V okolnostiach prípadu nedošlo k stavu, ktorý by ústavný súd mohol hodnotiť
ako porušenie čl. 141 ods. 1 ústavy.
10
Na základe vyššie uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. januára 1999
JUDr. Ľubomír D o b r í k
predseda senátu