Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 324/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavné sťažnosti

, , , a ,

, , , obaja zastúpení advokátom JUDr. Pavlom

Gráčikom, advokátska kancelária, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia

základných práv zaručených v , 2 a 5, a

Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. januára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavné sťažnosti a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 12. marca

2020 doručené ústavné sťažnosti , ,

(ďalej len „sťažovateľ 1“), a , ,

, (ďalej len „sťažovateľ 2“; spolu ďalej len „sťažovatelia“),

ktorými namietali porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 22. januára 2020.

2. Ústavný súd po zistení, že obe ústavné sťažnosti sa týkajú právnej veci vedenej

tým istým orgánom verejnej moci (najvyšším súdom) v tom istom konaní (to isté napadnuté

rozhodnutie), v rámci ktorého sťažovatelia vystupujú v rovnakom procesnom postavení

(obvinení), a že v konaní pred ústavným súdom sú zastúpení tým istým právnym

zástupcom, pritom predmetom ústavných sťažností je namietané porušenie totožných práv

zaručených a dohovorom (základné práva na obhajobu, osobnú slobodu a súdnu

ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie) a v petite svojich ústavných sťažností

požadujú identické rozhodnutie ústavného súdu, a navyše argumentácia sťažovateľov je

vo všetkých relevantných aspektoch zhodná, v záujme hospodárnosti konania podľa § 62

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“)

v spojení s konania o oboch ústavných

sťažnostiach uznesením č. k. PLs. -8 z 1. júla 2020 spojil na spoločné konanie

vedené pod sp. zn. .

3. Z obsahu oboch ústavných sťažností a ich príloh zhodne vyplýva, že sťažovatelia,

sú Prezídiom Policajného zboru, Národnou kriminálnou agentúrou, Národnou

protizločineckou jednotkou, expozitúrou Bratislava pod ČVS: PPZ-157/NKA-BA1-2019

trestne stíhaní za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), sťažovateľ 1 aj za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie

s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 4 písm. b) a c) Trestného

zákona s poukazom na a ods. a)

a sťažovateľ 2 aj pre pokračovací obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

, , a , a

s poukazom na .

4. Na základe návrhu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky pod č. k. VII/2 Gv 228/18/1000-407 zo 7. januára 2020

Špecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný

súd“) uznesením sp. zn. zo 17. januára 2020 podľa zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) predĺžil sťažovateľom lehotu trvania väzby, v ktorej sa v danej trestnej veci

nachádzali, do 11. júna 2020. Zároveň špecializovaný súd podľa § 80 ods. 1 písm. c)

a ods. 2 väzbu sťažovateľov dohľadom probačného a mediačného

úradníka nenahradil.

5. Bezprostredne po vyhlásení rozhodnutia o predĺžení lehoty trvania väzby podali

sťažovatelia priamo do zápisnice o ich výsluchu pred špecializovaným súdom sťažnosti,

ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. z 22. januára 2020 podľa § 193 ods. 1

písm. c) zamietol.

6. Sťažovatelia sú presvedčení, že najvyšší súd uvedeným rozhodnutím zasiahol

do ich garantovaných základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1

a a práva zaručeného v dohovoru, a to z týchto dôvodov.

7. Po vyhlásení rozhodnutia, ktorým bola sťažovateľom a ďalším v tejto trestnej veci

obvineným osobám predĺžená lehota trvania väzby, a následnom podaní riadnych

opravných prostriedkov sťažovateľmi proti nemu, vo veci konajúci sudca špecializovaného

súdu určil obvineným, a teda aj sťažovateľom, lehotu troch pracovných dní na podanie

písomného vypracovania sťažností s upozornením, že trestný spis bude v najbližší pracovný

deň zaslaný nadriadenému – najvyššiemu súdu, preto písomné sťažnosti mali adresovať

priamo súdu druhého stupňa. Sudcom špecializovaného súdu určená lehota troch

pracovných dní mala uplynúť 22. januára 2020.

8. Najvyšší súd o sťažnostiach sťažovateľov a ďalších obvinených rozhodol

na neverejnom zasadnutí nariadenom na 22. január 2020 o 15.00 h bez toho, aby „počkal

na uplynutie... určenej lehoty na podanie sťažnosti“, a tak „zmaril možnosť zdôvodnenia...

podanej sťažnosti“.

9. Sťažovatelia zastávajú názor, že právo na obhajobu v sebe implikuje aj možnosť

odôvodniť sťažnosť, avšak takéto právo im bolo v tomto prípade zmarené postupom

najvyššieho súdu, ktorý „nerešpektoval jasne vymedzenú lehotu na zdôvodnenie sťažnosti

proti rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie o väzbe“ a o podaných sťažnostiach

rozhodol v dobe, keď ešte sudcom pre prípravné konanie stanovená lehota na ich

zdôvodnenie plynula. Sťažovatelia, spoliehajúc sa na inštrukciu sudcu špecializovaného

súdu, svoje sťažnosti zdôvodniť nestihli.

10. Za ústavne nekonformný sťažovatelia považujú názor najvyššieho súdu ním

prezentovaný v napadnutom rozhodnutí, v zmysle ktorého „sudca pre prípravné konanie

nemal nastavovať lehotu na zdôvodnenie podanej sťažnosti proti predmetnému rozhodnutiu

o predĺžení lehoty trvania väzby a že sťažnostný súd nie je povinný vyčkávať ba až, ako

nadnesene Najvyšší súd uvádza, vyprosovať si zaslanie zdôvodnenia“.

11. Takýto názor sťažovatelia považujú za rozporný s teóriou legitímnych očakávaní

ako významnou súčasťou „rozhodovacej praxe tak Európskeho súdu pre ľudské práva, ako

aj ústavných súdov naprieč celou Európskou úniou“, podľa ktorej „je okrem jej iných

čiastkových zložiek tiež vyžadované, aby štátne orgány a súdy vždy napĺňali požiadavku

legitímnych očakávaní“, a to aj pri „očakávaniach vytvorených vyhláseniami“. Z toho

sťažovatelia vyvodili, že „keď raz sudca pre prípravné konanie stanovil (vyhlásil) taký

procesný postup“, že sťažovatelia budú „mať právo (prostredníctvom svojho obhajcu)

zdôvodniť podanú sťažnosť proti ním vydanému rozhodnutiu o väzbe v určitej lehote“, tak

sa spoľahli (legitímne očakávali), že „skutočne... toto právo bude aj zachované,

a nenastane situácia, že sťažnostný súd si povie, že toto rešpektovať nebude“.

12. Sťažovatelia, poukazujúc na relevantnú právnu úpravu, dôvodili, že podľa § 187

ods. 1 možno sťažnosť podať do troch pracovných dní odo dňa

oznámenia uznesenia. Z tohto ustanovenia vyplýva len to, že právne účinne možno

uznesenie napadnúť sťažnosťou iba v určitej zákonom ustanovenej lehote, ale nič

nenasvedčuje tomu, že by v tejto zákonom ustanovenej lehote musela byť sťažnosť aj

odôvodnená, respektíve že by vôbec musela obsahovať nejaké dôvody. Podľa sťažovateľov

je nutné rozlišovať „sťažnosť“ ako druh opravného prostriedku voči uzneseniu, ktorú je

potrebné zahlásiť v zákonom ustanovenej lehote, aby mohol nadriadený orgán preskúmavať

napadnuté uznesenie a konanie, ktoré mu predchádzalo, a „dôvody sťažnosti“

(či odôvodnenie sťažnosti), pri ktorých už žiadnu lehotu nestanovuje.

Sťažovatelia pokračujú, že dôvody sťažnosti nie sú v trestnom procese obligatórnou

náležitosťou sťažnosti, a preto na vyvolanie prieskumnej kompetencie nadriadeného orgánu

postačí aj to, „ak ide o podanie (zahlásenie) tzv. bianco sťažnosti, t. j. sťažnosti, ktorá

žiadne odôvodnenie neobsahuje“. Tieto závery podľa sťažovateľov vyplývajú z ustanovení

, ktoré stanovuje lehotu na podanie sťažnosti, a

, ktoré upravuje dôvody sťažnosti a vymenúva subjekty, ktoré sú

povinné sťažnosť odôvodniť, pritom ak tak neurobia, nestanovuje sankciu

neúčinnosti podanej „bianco sťažnosti“. Sťažovatelia dodávajú, že ustanovenie § 189

nehovorí nič o tom, že by prípadné odôvodnenie sťažnosti muselo byť

podané v rovnakej zákonnej lehote ako samotná sťažnosť, a už vôbec nehovorí o tom, že by

odôvodnenie sťažnosti nemohlo byť zaslané oprávnenému orgánu po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty na podanie sťažnosti.

13. Sťažovatelia zhodne argumentovali, že v praxi sa uplatňujú tzv. poriadkové

(či sudcovské) lehoty, prostredníctvom ktorých orgán, ktorý napadnuté uznesenie vydal,

môže sťažovateľom stanoviť lehotu na odôvodnenie sťažností. Nejde tu o stanovenie

povinnosti sťažovateľom, aby podanú sťažnosť odôvodnili, ale ide o možnosť, že tak môžu

urobiť v určenej lehote s tým, že po jej uplynutí bude vec predložená nadriadenému orgánu

na rozhodnutie sťažnosti, a to bez ohľadu na to, či podanú sťažnosť odôvodnia alebo

neodôvodnia. V aplikačnej praxi sa takto bežne postupuje a túto prax možno označiť

za súladnú s ustanoveniami , z ktorých vyplýva napríklad aj právo

na obhajobu (t. j. právo poznať nielen obsah uznesenia, ale aj dôkazy, ktoré viedli k vydaniu

uznesenia, právo poradiť sa s advokátom a za pomoci advokáta skoncipovať dôvody

sťažnosti a podobne). Právo na právnu pomoc má pritom každá osoba, ktorej sa uznesenie

dotýka (napríklad aj svedok v prípade vydania uznesenia, ktorým mu bola uložená

poriadková pokuta a podobne). Určenie lehoty sťažovateľom na možné odôvodnenie

sťažností zo strany orgánu, ktorý uznesenie vydal, je preto vhodným spôsobom, ako dať

sťažovateľom najavo, že majú priestor aj na sformulovanie dôvodov sťažností a že po tejto

lehote bude vec predložená nadriadenému orgánu na rozhodnutie o sťažnostiach. V tomto

smere považovali sťažovatelia za nutné zopakovať, že mali právo poznať nielen obsah

uznesenia, ale aj konanie, ktoré vydaniu uznesenia predchádzalo, a nie je možné akceptovať

taký výklad, pri ktorom sa majú sťažovatelia uspokojiť, len s oznámením obsahu uznesenia

a už ich nemá čo zaujímať konanie, ktoré vydaniu uznesenia predchádzalo.

14. Rozhodnutím najvyššieho súdu tak podľa sťažovateľov preukázateľne došlo

k porušeniu im zaručeného základného práva na obhajobu, pretože právo

na spravodlivý proces, právo obhajoby a právo na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom

nemôže byť chápané a realizované len formálne, ale aj reálne, a to tak, že nezávislý

a nestranný súd im umožní právo na obhajobu tým, že sa oboznámi s dôvodmi podaného

opravného prostriedku, pričom pokiaľ sa obvinený legitímne spoľahne na vyhlásenie súdu

vo vzťahu k určeniu lehoty na možnosť predloženia odôvodnenia podaného opravného

prostriedku ‒sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe, nerešpektovanie a nedodržanie tejto

lehoty zo strany sťažnostného súdu je vážnym porušením práva na obhajobu, a pokiaľ

k tomuto došlo v prípade rozhodovania o väzbe, je takéto rozhodnutie o sťažnosti postihnuté

podstatnou procesnou vadou, čo v tomto prípade vyústilo až do porušenia práva na osobnú

slobodu, keďže nezákonnosť rozhodnutia o väzbe je vždy vo výsledku porušením práva

na osobnú slobodu.

15. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ústavných

sťažností na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces a súdnu ochranu podľa

, a na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na osobnú slobodu

podľa , 2 a 5 , rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 22. 01. 2020 v konaní vedenom pod , porušené

boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 01. 2020 v konaní

vedenom pod sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- Eur, ktoré je

Najvyšší súd Slovenskej republiky vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

18. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

19. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

20. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

21. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

...

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

22. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

23. Predmetom ústavných sťažností je namietané porušenie základných práv

sťažovateľov zaručených v , 2 a 5, a a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. januára 2020.

24. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

25. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

26. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

27. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

28. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

29. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

30. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou pripomína, že v zásade

nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej

moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (porov. , , ,

). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie

je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich

právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného

súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,

prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde

k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného

rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci

môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(porov. , , , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

31. K zásahu do základného práva sťažovateľov na osobnú slobodu zaručeného

v , 2 a 5 , základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

, základného práva na obhajobu zaručeného v a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru malo podľa názoru

sťažovateľov dôjsť tým, že o ich riadnom opravnom prostriedku proti prvostupňovému

rozhodnutiu o predĺžení trvania jeho väzby v prebiehajúcom trestnom konaní najvyšší súd

rozhodol 22. januára 2020 (uznesením sp. zn. ), t. j. v čase, keď ešte

neuplynula lehota určená sudcom pre prípravné konanie špecializovaného súdu na podanie

sťažností v jej písomnej forme, resp. ich odôvodnenia, čím došlo k zmareniu možnosti

sťažovateľov predložiť nadriadenému súdu svoju argumentáciu proti ďalšiemu trvaniu ich

väzby.

III.A K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 a práva podľa dohovoru

32. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených základných práv

zaručených a práva zaručeného dohovorom považuje predovšetkým za potrebné

zdôrazniť, že konanie pred najvyšším súdom a ním vydané napadnuté rozhodnutie bolo

konaním a rozhodnutím o väzbe sťažovateľov, t. j. o ich osobnej slobode. Táto skutočnosť

má podstatný vplyv na možnosť profitovania sťažovateľov z nimi označených článkov

a dohovoru.

33. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v , ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane

konštatoval (napr. , , , ,

, , ), že ide o všeobecné ustanovenie,

ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej,

a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľný a 5 , ktorý

je vo vzťahu k v pomere špeciality, a sú v ňom implicitne obsiahnuté

hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva

na súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana

zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím

na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

aplikovateľné špeciálne ustanovenia a 5 o osobnej slobode, a nie

všeobecné ustanovenie .

34. Obdobne vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

ústavný súd zdôrazňuje, že označené ustanovenie je z vecného hľadiska (ratione materiae)

v trestných veciach aplikovateľné v zásade len na rozhodovanie vo veci samej

(rozhodovanie o vine a treste, t. j. trestnom obvinení) a nevzťahuje sa na rozhodovanie

o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, z hľadiska procesných záruk poskytnutých osobe

nachádzajúcej sa vo väzbe, prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru

upravujúcom právo na osobnú slobodu a bezpečnosť (m. m. napr. ,

, , ). Tento právny názor vychádza z rešpektovania

rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v zmysle ktorej

sa osobná sloboda chráni v zásade prostredníctvom čl. 5 dohovoru, a to najmä pokiaľ ide

o zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade

so zákonom upraveným postupom (čl. 5 ods. 1 dohovoru), pričom súčasťou záruk

vyvoditeľných z čl. 5 dohovoru je aj ochrana práva jednotlivca na primeranú dĺžku väzby

v zmysle požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby

nedochádzalo v postupe príslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom

(čl. 5 ods. 3 dohovoru), ako aj ochrana práva jednotlivca domáhať sa periodického

prieskumu zákonnosti väzby a žiadať o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť

rozhodnuté urýchlene [(čl. 5 ods. 4 dohovoru); k uvedenému pozri napr. Khudoyorov

v. Rusko, č. 6847/02, rozsudok ESĽP z 8. 11. 2005, body 124 –125, 172 – 174 a 193;

Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84

a 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok ESĽP z 26. 10. 2006, body 103 a 115].

35. Takisto, pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa porušenia práva sťažovateľov

na obhajobu vyjadreného v , ústavný súd už opakovane judikoval, že

tento článok sa zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe (napr. ).

Pri väzobných konaniach vníma ústavný súd právo na obhajobu ako súčasť práva na osobnú

slobodu podľa , príp. dohovoru a v prípade zistenia porušenia práva

na obhajobu vo vzťahu k rozhodovaniu o väzbe pristúpi k vysloveniu jeho porušenia

prostredníctvom alebo dohovoru, nie prostredníctvom sťažovateľmi

označeného (obdobne napr. , ,

, , , , ).

36. Ústavný súd, súc viazaný návrhom na rozhodnutie (§ 45 zákona o ústavnom

súde), v tomto prípade konštatuje, že sťažovatelia, zastúpení kvalifikovaným právnym

zástupcom, namietajú porušenie základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. januára 2020 v súvislostiach rozhodovania o pokračovaní (predĺžení trvania) väzby,

na ktoré sa tieto nimi označené články a dohovoru vecne nevzťahujú. Keďže

neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným

porušením označených článkov a dohovoru, ústavné sťažnosti sťažovateľov sú

v tejto časti zjavne neopodstatnené, a preto ich ústavný súd z tohto dôvodu odmietol podľa

.

III.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

37. Základné právo na osobnú slobodu zaručené v vo svojom

znení odkazuje na zákon. V zmysle judikatúry ústavného súdu pod zákonom ustanoveným

spôsobom pozbavenia osobnej slobody ( ) treba rozumieť taký postup

a rozhodnutia súdov, ktoré rešpektujú ustanovenia . Z

vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.

sama teda neustanovuje ani dôvody väzby, ani čas, na ktorý možno vziať do väzby,

ale odkazuje v tomto smere na zákonnú úpravu. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá

predovšetkým v je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej

osobnej slobody. Jej nerešpektovanie je zároveň nerešpektovaním , a tým i porušením

ňou zaručeného práva na osobnú slobodu (obdobne napr. , ,

, ).

38. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozhodnutia sp. zn.

z 22. januára 2020 zistil, že najvyšší súd sa okolnosťou prezentovanou

sťažovateľmi v ústavných sťažnostiach na základe námietky jedného z obvinených zaoberal.

Poukazujúc pritom na právnu úpravu sťažnosti ako riadneho opravného prostriedku proti

uzneseniu obsiahnutú v ustanoveniach ‒ najvyšší súd

pripomenul, že sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorému sťažnosť smeruje, a to do 3 dní

od oznámenia uznesenia ( ). Poznamenal, že ustanovenie

o lehote a mieste na podanie sťažnosti odkazuje

na špecifickú zákonnú lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu súdu o väzbe, ktorá

je vyjadrená vo vzťahu k prokurátorovi v ustanovení § 83 ods. 2 prvej vete Trestného

poriadku slovami „len ihneď“. Tento režim sa v zmysle § 83 ods. 2 vety za bodkočiarkou

vzťahuje aj na obvineného, ale len na lehotu podania sťažnosti proti

uzneseniu o ponechaní obvineného vo väzbe a proti uzneseniu o predĺžení lehoty trvania

väzby v prípravnom konaní podľa a (R 29/2010). Najvyšší

súd konštatoval, že obvinení, medzi nimi aj sťažovatelia, ihneď po vyhlásení uznesenia

o predĺžení trvania ich väzby zahlásili sťažnosť a nadväzne sudca pre prípravné konanie

uložil obvineným (ich obhajcom) poriadkovú lehotu na spracovanie sťažnosti tri pracovné

dni, a zároveň ich upozornil, že spis bude v najbližší pracovný deň predložený

nadriadenému súdu, preto bolo potrebné písomne spracované sťažnosti zaslať priamo

tomuto súdu. Najvyšší súd k tejto skutočnosti zaujal názor, v zmysle ktorého nevidel dôvod,

prečo by mal sudca pre prípravné konanie vo väzobných veciach, ktoré sa musia vybavovať

prednostne a urýchlene, „nadstavovať novú poriadkovú - sudcovskú lehotu“

na odôvodnenie sťažnosti, a zároveň poznamenal, že nie je jeho povinnosťou ako

nadriadeného súdu vyčkávať, resp. vyprosovať si od strán trestného konania odôvodnenia

sťažností. Napriek tomu najvyšší súd upovedomil obhajcov obvinených, teda aj obhajcu

sťažovateľov, o termíne konania neverejného zasadnutia, a taktiež na možnosť,

nie povinnosť, písomne podané sťažnosti odôvodniť. Obhajcovia obvinených (okrem

obhajcu sťažovateľov) túto možnosť aj využili. Nad rámec uvedeného najvyšší súd dodal,

že dôvody sťažnosti nie sú jej obligatórnou náležitosťou, a preto na vyvolanie prieskumnej

kompetencie nadriadeného orgánu postačí aj to, ak ide o podanie (zahlásenie) tzv. bianco

sťažnosti, t. j. sťažnosti, ktorá žiadne odôvodnenie neobsahuje. V posudzovanom prípade sa

podľa názoru najvyššieho súdu obhajcovia dostatočným spôsobom k veci vyjadrili tak

písomne k návrhu príslušného prokurátora na predĺženie dôvodov väzby, ako aj pri

výsluchoch obvinených.

39. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd naozaj

o riadnych opravných prostriedkoch sťažovateľov rozhodol v čase plynutia sudcom

špecializovaného súdu určenej lehoty troch pracovných dní na písomné odôvodnenie

„zahlásených“ sťažností proti rozhodnutiu zo 17. januára 2020 o predĺžení lehoty trvania

väzby, a je zrejmé aj to, že sťažovatelia (ich obhajca) túto sťažnosť neodôvodnili, resp.

odôvodniť nestihli, keďže nemali žiaden dôvod nespoliehať sa na lehotu určenú

špecializovaným súdom. Za takto vzniknutej situácie sa skutočne môže prima facie javiť, že

najvyšší súd svojím rozhodnutím, ale najmä postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal,

znemožnil sťažovateľom predniesť svoju argumentáciu proti predĺženiu trvania ich väzby,

čo by mohlo predstavovať zásah do ich práva na osobnú slobodu v nadväznosti na ich

obhajobné práva.

40. Ústavný súd však v každom jednotlivom prípade tvrdeného porušenia základného

práva na osobnú slobodu je povinný pri svojom rozhodovaní prihliadať aj na konkrétne

okolnosti preskúmavanej veci (obdobne pozri , , ,

, a pod., ale vyplýva to aj z mnohých rozhodnutí ESĽP napr.

Letellier proti Francúzsku, rozhodnutie z 26. 6. 1991, Annuaire, č. 207; Navarra proti

Francúzsku, rozhodnutie z 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-B a ďalšie).

41. Ako z obsahu ústavných sťažností jednoznačne vyplýva, namietaným je

druhostupňové rozhodnutie a v tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 192

ods. 1 , ktorý upravuje rozsah preskúmavacej činnosti nadriadeného

súdu pri rozhodovaní o sťažnosti, ktorý vzhľadom na absenciu osobitnej úpravy v súvislosti

so sťažnosťou proti rozhodnutiu o väzbe ( ) treba aplikovať aj

vo vzťahu k preskúmavaniu tzv. väzobných rozhodnutí prvostupňového (v tomto prípade

špecializovaného) súdu. Podľa tohto zákonného ustanovenia pri rozhodovaní o sťažnosti

preskúma nadriadený orgán

a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

42. Účinná zákonná úprava, ktorá bola základom konania a rozhodovania

najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu (vychádzajúc aj z ), teda

zakotvuje tzv. obmedzený revízny princíp. Tento spočíva v tom, že najvyšší súd pri

rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe (predĺžení jej trvania) preskúmava

správnosť výrokov napadnutého uznesenia zo všetkých hľadísk (bez ohľadu na to, či ich

sťažovatelia v sťažnostiach výslovne uviedli, alebo nie) a správnosť postupu konania, ktoré

napadnutým výrokom predchádzalo, a to rovnako z hľadiska všetkých chýb, ktoré mohli

spôsobiť nesprávnosť napadnutých výrokov uznesenia (opäť bez ohľadu na ich

konkretizáciu v sťažnostiach). Preskúmavacia činnosť najvyššieho súdu ako sťažnostného

súdu je teda limitovaná rozsahom predmetu konania pred prvostupňovým –

špecializovaným súdom a zákonná úprava nepredpokladá, že by najvyšší súd ako súd

sťažnostný mal rozhodovať o určitej skutočnosti, ktorá nebola predmetom konania pred

špecializovaným súdom. Uvedené by bolo okrem iného v rozpore s dvojinštančnosťou

konania a rozhodovania o väzbe, ktorá vyplýva z viacerých ustanovení

( a ). Ustanovenie síce zakotvuje

právomoc najvyššieho súdu v prípade, že nezamietne sťažnosť z dôvodov uvedených

v , zrušiť napadnuté uznesenie a rozhodnúť o veci, avšak aj

toto zákonné ustanovenie treba vykladať s ohľadom na rozsah preskúmavacej činnosti

najvyššieho súdu tak, že nie je namieste v konaní o sťažnosti rozširovať predmet konania

nad rámec predmetu konania pred prvostupňovým súdom.

43. Uvedený revízny princíp v spojení s tým, že sťažovatelia mali možnosť predniesť

svoje argumenty proti predĺženiu lehoty trvania väzby v konaní pred súdom prvého stupňa,

a to jednak písomným vyjadrením sa k návrhu príslušnej prokuratúry na predĺženie trvania

lehoty väzby, ako aj pri ich výsluchu pred špecializovaným súdom v rámci konania o tomto

návrhu, je takou okolnosťou, ktorá výrazne oslabuje reálne obmedzenie obhajobných práv

sťažovateľov v rámci konania o osobnej slobode rozhodnutím najvyššieho súdu

s konkrétnym skutočným (uchopiteľným) dopadom na ich základné práva.

44. Správnosť tohto záveru je podporená aj absenciou uvedenia (v ústavných

sťažnostiach) konkrétnej sťažovateľmi zamýšľanej argumentácie, ktorú mienili, ale

nemohli, resp. nestihli sťažnostnému – najvyššiemu súdu predostrieť v písomných

dôvodoch „zahlásených“ sťažností a ktorú by považovali za relevantnú (s potenciálom

iného rozhodnutia o ich väzbe) a súčasne nereflektovanú zo strany nadriadeného súdu, teda

ponechanú bez adekvátnej reakcie konajúceho všeobecného súdu.

45. Sťažovatelia tak nepredniesli nijakú okolnosť, ktorá by v materiálnom poňatí

ochrany základného práva na osobnú slobodu dostatočne odôvodňovala záver o odopretí im

práva na obhajobu. Za týchto okolností sa ústavné sťažnosti sťažovateľov v tejto časti javia

zjavne neopodstatnené.

46. Ďalšou okolnosťou, na ktorú ústavný súd v predmetnej veci prihliadol, bola

skutočnosť, že najvyšší súd zvolený, sťažovateľmi namietaný, postup odôvodnil, opierajúc

sa o konkrétne zákonné ustanovenia platného a účinného procesnoprávneho predpisu,

ktorým sa konanie riadilo. Interpretáciu a následnú aplikáciu týchto noriem pritom nie je

možné hodnotiť ako takú, ktorá by bola v rozpore s ich znením, zmyslom alebo účelom. Ani

samotní sťažovatelia v ústavných sťažnostiach nekonkretizovali ustanovenie Trestného

poriadku, ktoré by najvyšší súd zjavne porušil alebo neprípustne „obišiel“.

47. V tomto svetle sa potom aj argumentácia sťažovateľov „Účelom práva

zaručeného je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania

trestného činu. Vo veci sp. zn. , ústavný súd uviedol, že pozitívny záväzok

Slovenskej republiky pri realizácii práv obvineného v trestnom konaní je zabezpečený

cestou , ktorý je právnym predpisom upravujúcim postup v trestnom

konaní. v jednotlivých fázach trestného konania zaručuje

garantované právo obhajoby.“ javí ako nepriliehavá, keďže postup najvyššieho súdu bol

práve postupom v súlade s dotknutými ustanoveniami upravujúcimi

riadny opravný prostriedok proti uzneseniu ‒sťažnosť. Práve naopak, sťažovateľmi

uplatnený výklad ustanovení procesného predpisu o „fakultatívnosti“ odôvodnenia sťažnosti

proti uzneseniu o väzbe (uvedený v bode 12 odôvodnenia tohto uznesenia) svedčí

v prospech postupu najvyššieho súdu.

48. Napokon v súvislosti so sťažovateľmi požadovanou ochranou ich základných

práv nebola pri celkovom posúdení ústavných sťažností úplne bez významu skutočnosť, že

najvyšší súd termín neverejného zasadnutia o podaných opravných prostriedkoch vopred

oznámil obhajcom obvinených, a to s možnosťou predloženia ich dôvodov. A keďže išlo

o posledný deň sudcom špeciálneho súdu určenej lehoty, nemožno to považovať za také

skrátenie, ktoré by absolútne vylúčilo možnosť primeranej reakcie obvinených

(ich obhajcov), a to ani s prihliadnutím na skutočnosť, že k oznámeniu termínu neverejného

zasadnutia došlo len niekoľko hodín pred jeho konaním. Je opodstatneným predpoklad, že

v posledný deň lehoty určenej na podanie sťažnosti v písomnej podobe je jej príprava už

v štádiu minimálne spôsobilom (veľmi) stručne definovať jej nosné ‒kľúčové dôvody

určujúce zameranie prieskumu v rámci sťažnostného konania. Obhajca sťažovateľov síce,

ako to tvrdí, nestihol toto oznámenie najvyššieho súdu urobené v elektronickej forme

zaregistrovať, avšak, ako sa z ústavných sťažností javí, rezignoval aj na podanie

odôvodnenia zahlásených sťažností hoc aj po rozhodnutí nadriadeného súdu v rámci

sudcom špecializovaného súdu nastavenej lehoty. Dôvod nezaregistrovania predmetného

avíza neverejného zasadnutia najvyššieho súdu sťažovatelia neozrejmili, avšak obvyklá

zodpovedná starostlivosť poskytovania obhajoby takéto prípady eliminuje.

49. Všetky uvedené zistenia, aj keď jednotlivo, samy osebe sa nemusia zdať byť

spôsobilými presvedčivo vyvrátiť tvrdenie sťažovateľov o zásahu do ich základného práva

na osobnú slobodu, v ich súhrne napokon viedli ústavný súd k prijatiu záveru, že najvyšší

súd svojím postupom a namietaným rozhodnutím sp. zn. z 22. januára 2020

pozbavil sťažovateľov osobnej slobody spôsobom neodporujúcim zákonu ‒Trestnému

poriadku, preto ústavné sťažnosti sťažovateľov aj v tejto časti namietaného porušenia

základného práva zaručeného v , 2 a 5 odmietol podľa

písm. g) ako zjavne neopodstatnené.

50. Pretože ústavné sťažnosti sťažovateľov boli ako celok odmietnuté, bolo bez

právneho významu zaoberať sa ich ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu

na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného

práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu