Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 324/2020
PDF · 321.66 KB
No categories available
II. ÚS 324/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavné sťažnosti
, , , a ,
, , , obaja zastúpení advokátom JUDr. Pavlom
Gráčikom, advokátska kancelária, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia
základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Tost 2/2020 z 22. januára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavné sťažnosti a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 12. marca
2020 doručené ústavné sťažnosti , ,
(ďalej len „sťažovateľ 1“), a , ,
, (ďalej len „sťažovateľ 2“; spolu ďalej len „sťažovatelia“),
ktorými namietali porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1
a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
4 Tost 2/2020 z 22. januára 2020.
2. Ústavný súd po zistení, že obe ústavné sťažnosti sa týkajú právnej veci vedenej
tým istým orgánom verejnej moci (najvyšším súdom) v tom istom konaní (to isté napadnuté
rozhodnutie), v rámci ktorého sťažovatelia vystupujú v rovnakom procesnom postavení
(obvinení), a že v konaní pred ústavným súdom sú zastúpení tým istým právnym
zástupcom, pritom predmetom ústavných sťažností je namietané porušenie totožných práv
zaručených ústavou a dohovorom (základné práva na obhajobu, osobnú slobodu a súdnu
ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie) a v petite svojich ústavných sťažností
požadujú identické rozhodnutie ústavného súdu, a navyše argumentácia sťažovateľov je
vo všetkých relevantných aspektoch zhodná, v záujme hospodárnosti konania podľa § 62
zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v spojení s § 166 ods. 1 Civilného sporového poriadku konania o oboch ústavných
sťažnostiach uznesením č. k. PLs. ÚS 39/2020-8 z 1. júla 2020 spojil na spoločné konanie
vedené pod sp. zn. Rvp 527/2020.
3. Z obsahu oboch ústavných sťažností a ich príloh zhodne vyplýva, že sťažovatelia,
sú Prezídiom Policajného zboru, Národnou kriminálnou agentúrou, Národnou
protizločineckou jednotkou, expozitúrou Bratislava pod ČVS: PPZ-157/NKA-BA1-2019
trestne stíhaní za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa
§ 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“), sťažovateľ 1 aj za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie
s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 4 písm. b) a c) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona a § 141 ods. a) Trestného zákona
a sťažovateľ 2 aj pre pokračovací obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa
§ 172 ods. 1, písm. a), c) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona.
4. Na základe návrhu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky pod č. k. VII/2 Gv 228/18/1000-407 zo 7. januára 2020
Špecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný
súd“) uznesením sp. zn. 2 Tp 33/2018 zo 17. januára 2020 podľa § 76 ods. 3 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) predĺžil sťažovateľom lehotu trvania väzby, v ktorej sa v danej trestnej veci
nachádzali, do 11. júna 2020. Zároveň špecializovaný súd podľa § 80 ods. 1 písm. c)
a ods. 2 Trestného poriadku väzbu sťažovateľov dohľadom probačného a mediačného
úradníka nenahradil.
5. Bezprostredne po vyhlásení rozhodnutia o predĺžení lehoty trvania väzby podali
sťažovatelia priamo do zápisnice o ich výsluchu pred špecializovaným súdom sťažnosti,
ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Tost 2/2020 z 22. januára 2020 podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku zamietol.
6. Sťažovatelia sú presvedčení, že najvyšší súd uvedeným rozhodnutím zasiahol
do ich garantovaných základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1
a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z týchto dôvodov.
7. Po vyhlásení rozhodnutia, ktorým bola sťažovateľom a ďalším v tejto trestnej veci
obvineným osobám predĺžená lehota trvania väzby, a následnom podaní riadnych
opravných prostriedkov sťažovateľmi proti nemu, vo veci konajúci sudca špecializovaného
súdu určil obvineným, a teda aj sťažovateľom, lehotu troch pracovných dní na podanie
písomného vypracovania sťažností s upozornením, že trestný spis bude v najbližší pracovný
deň zaslaný nadriadenému – najvyššiemu súdu, preto písomné sťažnosti mali adresovať
priamo súdu druhého stupňa. Sudcom špecializovaného súdu určená lehota troch
pracovných dní mala uplynúť 22. januára 2020.
8. Najvyšší súd o sťažnostiach sťažovateľov a ďalších obvinených rozhodol
na neverejnom zasadnutí nariadenom na 22. január 2020 o 15.00 h bez toho, aby „počkal
na uplynutie... určenej lehoty na podanie sťažnosti“, a tak „zmaril možnosť zdôvodnenia...
podanej sťažnosti“.
9. Sťažovatelia zastávajú názor, že právo na obhajobu v sebe implikuje aj možnosť
odôvodniť sťažnosť, avšak takéto právo im bolo v tomto prípade zmarené postupom
najvyššieho súdu, ktorý „nerešpektoval jasne vymedzenú lehotu na zdôvodnenie sťažnosti
proti rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie o väzbe“ a o podaných sťažnostiach
rozhodol v dobe, keď ešte sudcom pre prípravné konanie stanovená lehota na ich
zdôvodnenie plynula. Sťažovatelia, spoliehajúc sa na inštrukciu sudcu špecializovaného
súdu, svoje sťažnosti zdôvodniť nestihli.
10. Za ústavne nekonformný sťažovatelia považujú názor najvyššieho súdu ním
prezentovaný v napadnutom rozhodnutí, v zmysle ktorého „sudca pre prípravné konanie
nemal nastavovať lehotu na zdôvodnenie podanej sťažnosti proti predmetnému rozhodnutiu
o predĺžení lehoty trvania väzby a že sťažnostný súd nie je povinný vyčkávať ba až, ako
nadnesene Najvyšší súd uvádza, vyprosovať si zaslanie zdôvodnenia“.
11. Takýto názor sťažovatelia považujú za rozporný s teóriou legitímnych očakávaní
ako významnou súčasťou „rozhodovacej praxe tak Európskeho súdu pre ľudské práva, ako
aj ústavných súdov naprieč celou Európskou úniou“, podľa ktorej „je okrem jej iných
čiastkových zložiek tiež vyžadované, aby štátne orgány a súdy vždy napĺňali požiadavku
legitímnych očakávaní“, a to aj pri „očakávaniach vytvorených vyhláseniami“. Z toho
sťažovatelia vyvodili, že „keď raz sudca pre prípravné konanie stanovil (vyhlásil) taký
procesný postup“, že sťažovatelia budú „mať právo (prostredníctvom svojho obhajcu)
zdôvodniť podanú sťažnosť proti ním vydanému rozhodnutiu o väzbe v určitej lehote“, tak
sa spoľahli (legitímne očakávali), že „skutočne... toto právo bude aj zachované,
a nenastane situácia, že sťažnostný súd si povie, že toto rešpektovať nebude“.
12. Sťažovatelia, poukazujúc na relevantnú právnu úpravu, dôvodili, že podľa § 187
ods. 1 Trestného poriadku možno sťažnosť podať do troch pracovných dní odo dňa
oznámenia uznesenia. Z tohto ustanovenia vyplýva len to, že právne účinne možno
uznesenie napadnúť sťažnosťou iba v určitej zákonom ustanovenej lehote, ale nič
nenasvedčuje tomu, že by v tejto zákonom ustanovenej lehote musela byť sťažnosť aj
odôvodnená, respektíve že by vôbec musela obsahovať nejaké dôvody. Podľa sťažovateľov
je nutné rozlišovať „sťažnosť“ ako druh opravného prostriedku voči uzneseniu, ktorú je
potrebné zahlásiť v zákonom ustanovenej lehote, aby mohol nadriadený orgán preskúmavať
napadnuté uznesenie a konanie, ktoré mu predchádzalo, a „dôvody sťažnosti“
(či odôvodnenie sťažnosti), pri ktorých už Trestný poriadok žiadnu lehotu nestanovuje.
Sťažovatelia pokračujú, že dôvody sťažnosti nie sú v trestnom procese obligatórnou
náležitosťou sťažnosti, a preto na vyvolanie prieskumnej kompetencie nadriadeného orgánu
postačí aj to, „ak ide o podanie (zahlásenie) tzv. bianco sťažnosti, t. j. sťažnosti, ktorá
žiadne odôvodnenie neobsahuje“. Tieto závery podľa sťažovateľov vyplývajú z ustanovení
§ 187 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré stanovuje lehotu na podanie sťažnosti, a § 189
Trestného poriadku, ktoré upravuje dôvody sťažnosti a vymenúva subjekty, ktoré sú
povinné sťažnosť odôvodniť, pritom ak tak neurobia, Trestný poriadok nestanovuje sankciu
neúčinnosti podanej „bianco sťažnosti“. Sťažovatelia dodávajú, že ustanovenie § 189
Trestného poriadku nehovorí nič o tom, že by prípadné odôvodnenie sťažnosti muselo byť
podané v rovnakej zákonnej lehote ako samotná sťažnosť, a už vôbec nehovorí o tom, že by
odôvodnenie sťažnosti nemohlo byť zaslané oprávnenému orgánu po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty na podanie sťažnosti.
13. Sťažovatelia zhodne argumentovali, že v praxi sa uplatňujú tzv. poriadkové
(či sudcovské) lehoty, prostredníctvom ktorých orgán, ktorý napadnuté uznesenie vydal,
môže sťažovateľom stanoviť lehotu na odôvodnenie sťažností. Nejde tu o stanovenie
povinnosti sťažovateľom, aby podanú sťažnosť odôvodnili, ale ide o možnosť, že tak môžu
urobiť v určenej lehote s tým, že po jej uplynutí bude vec predložená nadriadenému orgánu
na rozhodnutie sťažnosti, a to bez ohľadu na to, či podanú sťažnosť odôvodnia alebo
neodôvodnia. V aplikačnej praxi sa takto bežne postupuje a túto prax možno označiť
za súladnú s ustanoveniami Trestného poriadku, z ktorých vyplýva napríklad aj právo
na obhajobu (t. j. právo poznať nielen obsah uznesenia, ale aj dôkazy, ktoré viedli k vydaniu
uznesenia, právo poradiť sa s advokátom a za pomoci advokáta skoncipovať dôvody
sťažnosti a podobne). Právo na právnu pomoc má pritom každá osoba, ktorej sa uznesenie
dotýka (napríklad aj svedok v prípade vydania uznesenia, ktorým mu bola uložená
poriadková pokuta a podobne). Určenie lehoty sťažovateľom na možné odôvodnenie
sťažností zo strany orgánu, ktorý uznesenie vydal, je preto vhodným spôsobom, ako dať
sťažovateľom najavo, že majú priestor aj na sformulovanie dôvodov sťažností a že po tejto
lehote bude vec predložená nadriadenému orgánu na rozhodnutie o sťažnostiach. V tomto
smere považovali sťažovatelia za nutné zopakovať, že mali právo poznať nielen obsah
uznesenia, ale aj konanie, ktoré vydaniu uznesenia predchádzalo, a nie je možné akceptovať
taký výklad, pri ktorom sa majú sťažovatelia uspokojiť, len s oznámením obsahu uznesenia
a už ich nemá čo zaujímať konanie, ktoré vydaniu uznesenia predchádzalo.
14. Rozhodnutím najvyššieho súdu tak podľa sťažovateľov preukázateľne došlo
k porušeniu im ústavou zaručeného základného práva na obhajobu, pretože právo
na spravodlivý proces, právo obhajoby a právo na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom
nemôže byť chápané a realizované len formálne, ale aj reálne, a to tak, že nezávislý
a nestranný súd im umožní právo na obhajobu tým, že sa oboznámi s dôvodmi podaného
opravného prostriedku, pričom pokiaľ sa obvinený legitímne spoľahne na vyhlásenie súdu
vo vzťahu k určeniu lehoty na možnosť predloženia odôvodnenia podaného opravného
prostriedku ‒sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe, nerešpektovanie a nedodržanie tejto
lehoty zo strany sťažnostného súdu je vážnym porušením práva na obhajobu, a pokiaľ
k tomuto došlo v prípade rozhodovania o väzbe, je takéto rozhodnutie o sťažnosti postihnuté
podstatnou procesnou vadou, čo v tomto prípade vyústilo až do porušenia práva na osobnú
slobodu, keďže nezákonnosť rozhodnutia o väzbe je vždy vo výsledku porušením práva
na osobnú slobodu.
15. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ústavných
sťažností na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces a súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 22. 01. 2020 v konaní vedenom pod 4 Tost 2/2020, porušené
boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 01. 2020 v konaní
vedenom pod 4 Tost 2/2020 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- Eur, ktoré je
Najvyšší súd Slovenskej republiky vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
18. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
19. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
20. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
21. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
...
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
22. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
23. Predmetom ústavných sťažností je namietané porušenie základných práv
sťažovateľov zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 2/2020
z 22. januára 2020.
24. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
25. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
26. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
27. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
28. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
29. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
30. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou pripomína, že v zásade
nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej
moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08,
IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie
je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich
právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného
súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,
prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde
k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného
rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci
môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
31. K zásahu do základného práva sťažovateľov na osobnú slobodu zaručeného
v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru malo podľa názoru
sťažovateľov dôjsť tým, že o ich riadnom opravnom prostriedku proti prvostupňovému
rozhodnutiu o predĺžení trvania jeho väzby v prebiehajúcom trestnom konaní najvyšší súd
rozhodol 22. januára 2020 (uznesením sp. zn. 4 Tost 2/2020), t. j. v čase, keď ešte
neuplynula lehota určená sudcom pre prípravné konanie špecializovaného súdu na podanie
sťažností v jej písomnej forme, resp. ich odôvodnenia, čím došlo k zmareniu možnosti
sťažovateľov predložiť nadriadenému súdu svoju argumentáciu proti ďalšiemu trvaniu ich
väzby.
III.A K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50
ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
32. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených základných práv
zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom považuje predovšetkým za potrebné
zdôrazniť, že konanie pred najvyšším súdom a ním vydané napadnuté rozhodnutie bolo
konaním a rozhodnutím o väzbe sťažovateľov, t. j. o ich osobnej slobode. Táto skutočnosť
má podstatný vplyv na možnosť profitovania sťažovateľov z nimi označených článkov
ústavy a dohovoru.
33. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane
konštatoval (napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, I. ÚS 113/05, II. ÚS 151/09,
II. ÚS 311/2013, IV. ÚS 444/2013, IV. ÚS 444/2013), že ide o všeobecné ustanovenie,
ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej,
a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľný čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktorý
je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality, a sú v ňom implicitne obsiahnuté
hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva
na súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana
zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím
na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe
aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie
všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
34. Obdobne vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
ústavný súd zdôrazňuje, že označené ustanovenie je z vecného hľadiska (ratione materiae)
v trestných veciach aplikovateľné v zásade len na rozhodovanie vo veci samej
(rozhodovanie o vine a treste, t. j. trestnom obvinení) a nevzťahuje sa na rozhodovanie
o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, z hľadiska procesných záruk poskytnutých osobe
nachádzajúcej sa vo väzbe, prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru
upravujúcom právo na osobnú slobodu a bezpečnosť (m. m. napr. I. ÚS 256/07,
II. ÚS 15/05, III. ÚS 272/03, IV. ÚS 65/05). Tento právny názor vychádza z rešpektovania
rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v zmysle ktorej
sa osobná sloboda chráni v zásade prostredníctvom čl. 5 dohovoru, a to najmä pokiaľ ide
o zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade
so zákonom upraveným postupom (čl. 5 ods. 1 dohovoru), pričom súčasťou záruk
vyvoditeľných z čl. 5 dohovoru je aj ochrana práva jednotlivca na primeranú dĺžku väzby
v zmysle požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby
nedochádzalo v postupe príslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom
(čl. 5 ods. 3 dohovoru), ako aj ochrana práva jednotlivca domáhať sa periodického
prieskumu zákonnosti väzby a žiadať o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť
rozhodnuté urýchlene [(čl. 5 ods. 4 dohovoru); k uvedenému pozri napr. Khudoyorov
v. Rusko, č. 6847/02, rozsudok ESĽP z 8. 11. 2005, body 124 –125, 172 – 174 a 193;
Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84
a 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok ESĽP z 26. 10. 2006, body 103 a 115].
35. Takisto, pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa porušenia práva sťažovateľov
na obhajobu vyjadreného v čl. 50 ods. 3 ústavy, ústavný súd už opakovane judikoval, že
tento článok ústavy sa zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe (napr. II. ÚS 15/05).
Pri väzobných konaniach vníma ústavný súd právo na obhajobu ako súčasť práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ústavy, príp. čl. 5 dohovoru a v prípade zistenia porušenia práva
na obhajobu vo vzťahu k rozhodovaniu o väzbe pristúpi k vysloveniu jeho porušenia
prostredníctvom čl. 17 ústavy alebo čl. 5 dohovoru, nie prostredníctvom sťažovateľmi
označeného čl. 50 ods. 3 ústavy (obdobne napr. I. ÚS 125/2015, II. ÚS 116/2011,
II. ÚS 266/2013, II. ÚS 600/2014, III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 135/04).
36. Ústavný súd, súc viazaný návrhom na rozhodnutie (§ 45 zákona o ústavnom
súde), v tomto prípade konštatuje, že sťažovatelia, zastúpení kvalifikovaným právnym
zástupcom, namietajú porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 2/2020
z 22. januára 2020 v súvislostiach rozhodovania o pokračovaní (predĺžení trvania) väzby,
na ktoré sa tieto nimi označené články ústavy a dohovoru vecne nevzťahujú. Keďže
neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným
porušením označených článkov ústavy a dohovoru, ústavné sťažnosti sťažovateľov sú
v tejto časti zjavne neopodstatnené, a preto ich ústavný súd z tohto dôvodu odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
III.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
37. Základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom
znení odkazuje na zákon. V zmysle judikatúry ústavného súdu pod zákonom ustanoveným
spôsobom pozbavenia osobnej slobody (čl. 17 ods. 2 ústavy) treba rozumieť taký postup
a rozhodnutia súdov, ktoré rešpektujú ustanovenia Trestného poriadku. Z čl. 17 ods. 5
ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.
Ústava sama teda neustanovuje ani dôvody väzby, ani čas, na ktorý možno vziať do väzby,
ale odkazuje v tomto smere na zákonnú úpravu. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá
predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej
osobnej slobody. Jej nerešpektovanie je zároveň nerešpektovaním ústavy, a tým i porušením
ňou zaručeného práva na osobnú slobodu (obdobne napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 48/00,
II. ÚS 315/06, I. ÚS 628/2017).
38. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozhodnutia sp. zn.
4 Tost 2/2020 z 22. januára 2020 zistil, že najvyšší súd sa okolnosťou prezentovanou
sťažovateľmi v ústavných sťažnostiach na základe námietky jedného z obvinených zaoberal.
Poukazujúc pritom na právnu úpravu sťažnosti ako riadneho opravného prostriedku proti
uzneseniu obsiahnutú v ustanoveniach § 185 ‒§ 195 Trestného poriadku najvyšší súd
pripomenul, že sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorému sťažnosť smeruje, a to do 3 dní
od oznámenia uznesenia (§ 187 ods. 1 Trestného poriadku). Poznamenal, že ustanovenie
§ 187 ods. 1 Trestného poriadku o lehote a mieste na podanie sťažnosti odkazuje
na špecifickú zákonnú lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu súdu o väzbe, ktorá
je vyjadrená vo vzťahu k prokurátorovi v ustanovení § 83 ods. 2 prvej vete Trestného
poriadku slovami „len ihneď“. Tento režim sa v zmysle § 83 ods. 2 vety za bodkočiarkou
Trestného poriadku vzťahuje aj na obvineného, ale len na lehotu podania sťažnosti proti
uzneseniu o ponechaní obvineného vo väzbe a proti uzneseniu o predĺžení lehoty trvania
väzby v prípravnom konaní podľa § 76 ods. 3 a 4 Trestného poriadku (R 29/2010). Najvyšší
súd konštatoval, že obvinení, medzi nimi aj sťažovatelia, ihneď po vyhlásení uznesenia
o predĺžení trvania ich väzby zahlásili sťažnosť a nadväzne sudca pre prípravné konanie
uložil obvineným (ich obhajcom) poriadkovú lehotu na spracovanie sťažnosti tri pracovné
dni, a zároveň ich upozornil, že spis bude v najbližší pracovný deň predložený
nadriadenému súdu, preto bolo potrebné písomne spracované sťažnosti zaslať priamo
tomuto súdu. Najvyšší súd k tejto skutočnosti zaujal názor, v zmysle ktorého nevidel dôvod,
prečo by mal sudca pre prípravné konanie vo väzobných veciach, ktoré sa musia vybavovať
prednostne a urýchlene, „nadstavovať novú poriadkovú - sudcovskú lehotu“
na odôvodnenie sťažnosti, a zároveň poznamenal, že nie je jeho povinnosťou ako
nadriadeného súdu vyčkávať, resp. vyprosovať si od strán trestného konania odôvodnenia
sťažností. Napriek tomu najvyšší súd upovedomil obhajcov obvinených, teda aj obhajcu
sťažovateľov, o termíne konania neverejného zasadnutia, a taktiež na možnosť,
nie povinnosť, písomne podané sťažnosti odôvodniť. Obhajcovia obvinených (okrem
obhajcu sťažovateľov) túto možnosť aj využili. Nad rámec uvedeného najvyšší súd dodal,
že dôvody sťažnosti nie sú jej obligatórnou náležitosťou, a preto na vyvolanie prieskumnej
kompetencie nadriadeného orgánu postačí aj to, ak ide o podanie (zahlásenie) tzv. bianco
sťažnosti, t. j. sťažnosti, ktorá žiadne odôvodnenie neobsahuje. V posudzovanom prípade sa
podľa názoru najvyššieho súdu obhajcovia dostatočným spôsobom k veci vyjadrili tak
písomne k návrhu príslušného prokurátora na predĺženie dôvodov väzby, ako aj pri
výsluchoch obvinených.
39. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd naozaj
o riadnych opravných prostriedkoch sťažovateľov rozhodol v čase plynutia sudcom
špecializovaného súdu určenej lehoty troch pracovných dní na písomné odôvodnenie
„zahlásených“ sťažností proti rozhodnutiu zo 17. januára 2020 o predĺžení lehoty trvania
väzby, a je zrejmé aj to, že sťažovatelia (ich obhajca) túto sťažnosť neodôvodnili, resp.
odôvodniť nestihli, keďže nemali žiaden dôvod nespoliehať sa na lehotu určenú
špecializovaným súdom. Za takto vzniknutej situácie sa skutočne môže prima facie javiť, že
najvyšší súd svojím rozhodnutím, ale najmä postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal,
znemožnil sťažovateľom predniesť svoju argumentáciu proti predĺženiu trvania ich väzby,
čo by mohlo predstavovať zásah do ich práva na osobnú slobodu v nadväznosti na ich
obhajobné práva.
40. Ústavný súd však v každom jednotlivom prípade tvrdeného porušenia základného
práva na osobnú slobodu je povinný pri svojom rozhodovaní prihliadať aj na konkrétne
okolnosti preskúmavanej veci (obdobne pozri II. ÚS 353/06, II. ÚS 142/07, II. ÚS 80/08,
I. ÚS 59/2016, III. ÚS 217/2016 a pod., ale vyplýva to aj z mnohých rozhodnutí ESĽP napr.
Letellier proti Francúzsku, rozhodnutie z 26. 6. 1991, Annuaire, č. 207; Navarra proti
Francúzsku, rozhodnutie z 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-B a ďalšie).
41. Ako z obsahu ústavných sťažností jednoznačne vyplýva, namietaným je
druhostupňové rozhodnutie a v tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 192
ods. 1 Trestného poriadku, ktorý upravuje rozsah preskúmavacej činnosti nadriadeného
súdu pri rozhodovaní o sťažnosti, ktorý vzhľadom na absenciu osobitnej úpravy v súvislosti
so sťažnosťou proti rozhodnutiu o väzbe (§ 83 Trestného poriadku) treba aplikovať aj
vo vzťahu k preskúmavaniu tzv. väzobných rozhodnutí prvostupňového (v tomto prípade
špecializovaného) súdu. Podľa tohto zákonného ustanovenia pri rozhodovaní o sťažnosti
preskúma nadriadený orgán
a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť, a
b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
42. Účinná zákonná úprava, ktorá bola základom konania a rozhodovania
najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu (vychádzajúc aj z čl. 2 ods. 2 ústavy), teda
zakotvuje tzv. obmedzený revízny princíp. Tento spočíva v tom, že najvyšší súd pri
rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe (predĺžení jej trvania) preskúmava
správnosť výrokov napadnutého uznesenia zo všetkých hľadísk (bez ohľadu na to, či ich
sťažovatelia v sťažnostiach výslovne uviedli, alebo nie) a správnosť postupu konania, ktoré
napadnutým výrokom predchádzalo, a to rovnako z hľadiska všetkých chýb, ktoré mohli
spôsobiť nesprávnosť napadnutých výrokov uznesenia (opäť bez ohľadu na ich
konkretizáciu v sťažnostiach). Preskúmavacia činnosť najvyššieho súdu ako sťažnostného
súdu je teda limitovaná rozsahom predmetu konania pred prvostupňovým –
špecializovaným súdom a zákonná úprava nepredpokladá, že by najvyšší súd ako súd
sťažnostný mal rozhodovať o určitej skutočnosti, ktorá nebola predmetom konania pred
špecializovaným súdom. Uvedené by bolo okrem iného v rozpore s dvojinštančnosťou
konania a rozhodovania o väzbe, ktorá vyplýva z viacerých ustanovení Trestného poriadku
(§ 83 a § 76). Ustanovenie § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku síce zakotvuje
právomoc najvyššieho súdu v prípade, že nezamietne sťažnosť z dôvodov uvedených
v § 193 ods. 1 Trestného poriadku, zrušiť napadnuté uznesenie a rozhodnúť o veci, avšak aj
toto zákonné ustanovenie treba vykladať s ohľadom na rozsah preskúmavacej činnosti
najvyššieho súdu tak, že nie je namieste v konaní o sťažnosti rozširovať predmet konania
nad rámec predmetu konania pred prvostupňovým súdom.
43. Uvedený revízny princíp v spojení s tým, že sťažovatelia mali možnosť predniesť
svoje argumenty proti predĺženiu lehoty trvania väzby v konaní pred súdom prvého stupňa,
a to jednak písomným vyjadrením sa k návrhu príslušnej prokuratúry na predĺženie trvania
lehoty väzby, ako aj pri ich výsluchu pred špecializovaným súdom v rámci konania o tomto
návrhu, je takou okolnosťou, ktorá výrazne oslabuje reálne obmedzenie obhajobných práv
sťažovateľov v rámci konania o osobnej slobode rozhodnutím najvyššieho súdu
s konkrétnym skutočným (uchopiteľným) dopadom na ich základné práva.
44. Správnosť tohto záveru je podporená aj absenciou uvedenia (v ústavných
sťažnostiach) konkrétnej sťažovateľmi zamýšľanej argumentácie, ktorú mienili, ale
nemohli, resp. nestihli sťažnostnému – najvyššiemu súdu predostrieť v písomných
dôvodoch „zahlásených“ sťažností a ktorú by považovali za relevantnú (s potenciálom
iného rozhodnutia o ich väzbe) a súčasne nereflektovanú zo strany nadriadeného súdu, teda
ponechanú bez adekvátnej reakcie konajúceho všeobecného súdu.
45. Sťažovatelia tak nepredniesli nijakú okolnosť, ktorá by v materiálnom poňatí
ochrany základného práva na osobnú slobodu dostatočne odôvodňovala záver o odopretí im
práva na obhajobu. Za týchto okolností sa ústavné sťažnosti sťažovateľov v tejto časti javia
zjavne neopodstatnené.
46. Ďalšou okolnosťou, na ktorú ústavný súd v predmetnej veci prihliadol, bola
skutočnosť, že najvyšší súd zvolený, sťažovateľmi namietaný, postup odôvodnil, opierajúc
sa o konkrétne zákonné ustanovenia platného a účinného procesnoprávneho predpisu,
ktorým sa konanie riadilo. Interpretáciu a následnú aplikáciu týchto noriem pritom nie je
možné hodnotiť ako takú, ktorá by bola v rozpore s ich znením, zmyslom alebo účelom. Ani
samotní sťažovatelia v ústavných sťažnostiach nekonkretizovali ustanovenie Trestného
poriadku, ktoré by najvyšší súd zjavne porušil alebo neprípustne „obišiel“.
47. V tomto svetle sa potom aj argumentácia sťažovateľov „Účelom práva
zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania
trestného činu. Vo veci sp. zn. II. ÚS 52/98, ústavný súd uviedol, že pozitívny záväzok
Slovenskej republiky pri realizácii práv obvineného v trestnom konaní je zabezpečený
cestou Trestného poriadku, ktorý je právnym predpisom upravujúcim postup v trestnom
konaní. Trestný poriadok v jednotlivých fázach trestného konania zaručuje ústavou
garantované právo obhajoby.“ javí ako nepriliehavá, keďže postup najvyššieho súdu bol
práve postupom v súlade s dotknutými ustanoveniami Trestného poriadku upravujúcimi
riadny opravný prostriedok proti uzneseniu ‒sťažnosť. Práve naopak, sťažovateľmi
uplatnený výklad ustanovení procesného predpisu o „fakultatívnosti“ odôvodnenia sťažnosti
proti uzneseniu o väzbe (uvedený v bode 12 odôvodnenia tohto uznesenia) svedčí
v prospech postupu najvyššieho súdu.
48. Napokon v súvislosti so sťažovateľmi požadovanou ochranou ich základných
práv nebola pri celkovom posúdení ústavných sťažností úplne bez významu skutočnosť, že
najvyšší súd termín neverejného zasadnutia o podaných opravných prostriedkoch vopred
oznámil obhajcom obvinených, a to s možnosťou predloženia ich dôvodov. A keďže išlo
o posledný deň sudcom špeciálneho súdu určenej lehoty, nemožno to považovať za také
skrátenie, ktoré by absolútne vylúčilo možnosť primeranej reakcie obvinených
(ich obhajcov), a to ani s prihliadnutím na skutočnosť, že k oznámeniu termínu neverejného
zasadnutia došlo len niekoľko hodín pred jeho konaním. Je opodstatneným predpoklad, že
v posledný deň lehoty určenej na podanie sťažnosti v písomnej podobe je jej príprava už
v štádiu minimálne spôsobilom (veľmi) stručne definovať jej nosné ‒kľúčové dôvody
určujúce zameranie prieskumu v rámci sťažnostného konania. Obhajca sťažovateľov síce,
ako to tvrdí, nestihol toto oznámenie najvyššieho súdu urobené v elektronickej forme
zaregistrovať, avšak, ako sa z ústavných sťažností javí, rezignoval aj na podanie
odôvodnenia zahlásených sťažností hoc aj po rozhodnutí nadriadeného súdu v rámci
sudcom špecializovaného súdu nastavenej lehoty. Dôvod nezaregistrovania predmetného
avíza neverejného zasadnutia najvyššieho súdu sťažovatelia neozrejmili, avšak obvyklá
zodpovedná starostlivosť poskytovania obhajoby takéto prípady eliminuje.
49. Všetky uvedené zistenia, aj keď jednotlivo, samy osebe sa nemusia zdať byť
spôsobilými presvedčivo vyvrátiť tvrdenie sťažovateľov o zásahu do ich základného práva
na osobnú slobodu, v ich súhrne napokon viedli ústavný súd k prijatiu záveru, že najvyšší
súd svojím postupom a namietaným rozhodnutím sp. zn. 4 Tost 2/2020 z 22. januára 2020
pozbavil sťažovateľov osobnej slobody spôsobom neodporujúcim zákonu ‒Trestnému
poriadku, preto ústavné sťažnosti sťažovateľov aj v tejto časti namietaného porušenia
základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
50. Pretože ústavné sťažnosti sťažovateľov boli ako celok odmietnuté, bolo bez
právneho významu zaoberať sa ich ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu
na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného
práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu