Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 217/2016
PDF · 280.22 KB
No categories available
III. ÚS 217/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom
Mgr. Dávidom Štefankom, advokátska kancelária, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnej prokuratúry Levice
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 403/15/4402 a postupom Krajskej prokuratúry v Nitre
v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 66/2013/4400 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra
2015 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu zaručeného v čl. 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresnej prokuratúry Levice (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Pv 403/15/4402 a postupom Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská
prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 66/2013/4400.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že trestne stíhaný sťažovateľ bol uznesením
Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 Tp 38/2014 zo 16. mája 2014
v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
4 Tpo 25/2014 z 26. mája 2014 vzatý do väzby podľa § 72 ods. 1 a 2 zákona č. 301/2005
Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“),
a to z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Väzba
sťažovateľa začala plynúť od 13. mája 2014.
Podaním z 22. januára 2015 adresovaným Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) sťažovateľ podal „Sťažnosť na postup
vyšetrovateľa, dozorujúceho prokurátora, na prieťahy v konaní, na sudkyňu pre prípravné
konanie a porušovanie ustanovení Trestného poriadku“, v ktorej okrem iného
„na viacerých stranách rozoberá nedôvodnosť väzobného stíhania v jeho prípade a zároveň
požiadal o prepustenie z väzby“.
Ministerstvo spravodlivosti sťažnosť sťažovateľa zaslalo na vybavenie Ministerstvu
vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), o čom sťažovateľa
informovalo listom z 3. februára 2015. Ministerstvo vnútra sťažnosť postúpilo Prezídiu
Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúre, a tá ho 13. februára 2015 predložila
Prezídiu Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúre, Národnej jednotke finančnej
polície, expozitúre Západ (ďalej len „národnej jednotka finančnej polície“).
Národná jednotka finančnej polície 18. februára 2015 sťažnosť sťažovateľa postúpila
krajskej prokuratúre, ktorej bola doručená 20. februára 2015.
Sťažovateľ zvýraznil, že jeho sťažnosť z 22. januára 2015 obsahovala žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu, a o tejto „nebolo doposiaľ, t. j. k dátumu podania tejto
sťažnosti rozhodnuté, t. j. takmer 7 mesiacov ostala žiadosť o prepustenie z väzby
na slobodu na prokuratúre nevybavená“. Spresňuje, že „Žiadosť sa nachádzala
2
na Krajskej prokuratúre v Nitre od 20. 02. 2015 do 26. 06. 2015, kedy došlo opatrením
Kv 66/13/4400-760 zo dňa 26. 06. 2015 k určeniu výnimky z ustanovenia § 46 ods. 7 zákona
o prokuratúre a došlo k povereniu okresného prokurátora v Leviciach a ním určeného
prokurátora v Leviciach vykonávaním dozoru. Na Okresnej prokuratúre v Leviciach je
žiadosť od 26. 06. 2015 do súčasnosti a spis, v ktorom sa nachádza, je evidovaný pod sp. zn.
Podľa presvedčenia sťažovateľa „v danom prípade nebolo o jeho žiadosti zo strany
krajskej prokuratúry a okresnej prokuratúry konané a rozhodované v lehotách
predpokladaných zákonom, dokonca nebolo doposiaľ vôbec rozhodnuté. Tým bolo konanie
o včasné preskúmanie dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa znemožnené, resp.
neprimerane predĺžené, hoci sa o žiadosti malo konať urýchlene a prednostne. Došlo
zároveň aj k znemožneniu realizácie práva sťažovateľa na periodickú kontrolu dôvodnosti
pozbavenia jeho osobnej slobody.“.
V podaní z 2. februára 2016 označeným ako „Doplnenie Ústavnej sťažnosti“
doručeným ústavnému súdu 5. februára 2016 sťažovateľ zopakoval, že okresná prokuratúra
a krajská prokuratúra mu svojím postupom „znemožnila... periodickú kontrolu dôvodnosti
pozbavenia slobody. Podľa názoru sťažovateľa porušenie práva v jeho prípade, najmä
s prihliadnutím na časový odstup od podania žiadosti, je z ústavnoprávneho hľadiska
neospravedlniteľný a netolerovateľný a preto už nie je možné zhojiť právo a nezákonnosť
dodatočným rozhodnutím. Sťažovateľ má za to, že ako prostriedok zabezpečenia osobnej
slobody obvineného a zabránenia jeho ďalšieho porušovania by malo byť prijaté opatrenie
znamenajúce okamžité ukončenie uplatňovaného väzobného obmedzenia.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že:
„1. Krajská prokuratúra v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 66/2013/4400
a Okresná prokuratúra v Leviciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 403/15/4402 porušili
právo sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa v prípravnom konaní
o prepustenie z väzby podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Okresnému súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Tk/1/2016 sa prikazuje,
aby sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu.
3. Sťažovateľovi Ústavný súd SR priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume
355,72 EUR, ktoré sú Krajská prokuratúra v Nitre a Okresná prokuratúra v Leviciach
povinné spoločne a nerozdielne vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie Dávida Štefanku,
so sídlom Kutlíkova 17... Bratislava... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
4
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či jeho prijatiu na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nebránia dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu
zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru
postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 403/15/4402 a postupom
krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 66/2013/4400, ku ktorému malo
dôjsť tým, že o žiadosti sťažovateľa z 22. januára 2015 o prepustenie z väzby na slobodu
nebolo do podania sťažnosti označenými orgánmi verejnej moci rozhodnuté, čím došlo
k porušeniu zásady urýchlenosti konania o väzbe, ako aj znemožneniu periodickej kontroly
dôvodnosti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri námietke porušenia
základných práv sťažovateľov podľa čl. 17 ústavy skúma požiadavky kladené na zákonnosť
väzby v zmysle čl. 5 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé
pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním
ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený
slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti
svojvôli (I. ÚS 165/02, II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07,
I. ÚS 187/07). Z uvedenej zásady vyplýva, že každé porušenie zákona v prípade
rozhodovania o väzbe zakladá aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 a 4
dohovoru, pričom v súvislosti s otázkou zákonnosti väzby v konaní pred súdom je podľa
judikatúry ústavného súdu podstatné, že bez rozhodnutia všeobecného súdu nemožno
považovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09). V citovaných ustanoveniach
týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo iniciovať konanie, v ktorom
by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie,
6
ak je táto nezákonná (napr. III. ÚS 7/00 a III. ÚS 255/03, pozri aj rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva – ďalej len „ESĽP“ z 21. 12. 2000 vo veci Vodeničarov c. Slovenská
republika, § 33 – § 36). Ústavný súd zdôraznil aj to, že v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je
osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú
potrebné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru, pričom požiadavka preskúmania
hmotných podmienok znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe
a rozhodnúť s poukazom na kritériá právne, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj
prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (III. ÚS 79/02).
Aj podľa názoru ESĽP je požiadavka zákonnosti väzby podľa vnútroštátneho zákona
(„lawfulness“), na ktorú odkazuje čl. 5 ods. 1 dohovoru (pozri pojmy „v súlade s konaním
ustanoveným zákonom“ a „zákonné“), primárna, avšak nie rozhodujúca. Väzba musí byť
navyše v súlade s účelom citovaného ustanovenia dohovoru – zabrániť, aby bola osoba
zbavená slobody svojvoľne – a tiež v súlade s dohovorom vrátane všeobecných princípov
obsiahnutých v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky vo veciach
Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, § 45 a Baranowski
v. Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, § 51).
Pritom pojem „zákonnosti“ väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru má ten istý význam
ako v odseku 1 tohto článku. Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen
s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru, všeobecné zásady v ňom
obsiahnuté a účel obmedzení, ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1. V zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je
osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú
podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok vo veci Brogan
and Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154 - B, § 65 a už citovaný rozsudok
vo veci Jecius v. Litva, § 100).
Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená
povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom
na kritériá právne, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu
na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko
zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, § 31).
Medzi požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej v zmysle čl. 5
ods. 4 dohovoru patria aj:
- účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauzinis
v. Litva, č. 37 975/97),
- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť
(„substantial measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. 6. 2002 vo veci Al-
Nashif and others v. Bulharsko, č. 50963/99),
- vzhľadom na dramatický vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedinca
konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky
spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. 2. 2001 vo veci
Garcia Alva v. Nemecko, č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle
posledného označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli
dostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. 2. 2002 vo veci
Bufferne v. Francúzsko, č. 54367/00),
- primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP
z 10. 10. 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).
Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že o jeho podaní z 22. januára
2015 označenom ako „Sťažnosť na postup vyšetrovateľa, dozorujúceho prokurátora,
na prieťahy v konaní, na sudkyňu pre prípravné konanie a porušovanie ustanovení
Trestného poriadku“ adresovanom ministerstvu spravodlivosti nebolo do podania sťažnosti
ústavnému súdu rozhodnuté ako o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, a tým nebolo
zákonnosti pozbavenia jeho osobnej slobody rozhodnuté urýchlene a zároveň mu týmto
mala byť odňatá možnosť periodickej kontroly dôvodnosti trvania väzby.
V značne obsiahlom podaní sťažovateľa z 22. januára 2015 (podanie je napísané
na desiatich stranách) doručenom ministerstvu spravodlivosti 2. februára 2015 je vo vzťahu
8
k preskúmavanej skutočnosti, t. j. časti, ktorú sťažovateľ považuje za žiadosť o prepustenie
z väzby na slobodu, uvedené:
„V tejto súvislosti si dovolím poukázať nakoľko niektorým obvineným je obmedzená
osobná sloboda aj na ustanovenie Trestného poriadku, v ktorých je uvedené, že súd je
povinný sa zaoberať dôvodmi väzby v každom štádiu trestného konania a dôsledne
posudzovať nielen ich pretrvávanie, ale s ohľadom na zásadu proporcionality aj hľadať
a skúmať, či nie sú splnené zákonné podmienky na nahradenie väzby. Väzba predstavuje
najzávažnejší zásah do osobnej slobody. Mám za to, že v tomto prípade sa nepreukázal ani
jeden dôvod väzby a s ohľadom na primeranosť a zdržanlivosť nie je nevyhnutné, aby pre
dosiahnutie účelu trestného konania a aby naďalej trvala obvineným väzba a aby trvalo
závažné zasahovanie do základných práv obvinených priamym výkonom väzby. Väzba nie je
trest, nemá mať výchovné poslanie a nemá byť prostriedkom na uľahčenie trestného
stíhania. Upozorňujem na skutočnosť, že súd sa pri posudzovaní dôvodov trvania väzby
musí zaoberať konkrétnymi dôvodmi existujúcimi v čase jeho rozhodovania, ktoré by
odôvodňovali záver, že by osoba mohla pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Obmedzenie
osobnej slobody väzbou je natoľko závažným zásahom do ľudských práv chránených
Ústavou SR (čl. 17ods. 5), Listinou základných práv a slobôd ako aj iných medzinárodných
dokumentov prijatých Slovenskou republikou, že jej použitie je možné len v odôvodnených
prípadoch a má trvať len po nevyhnutnú dobu.
Dôvody väzby u viacerých obvinených v tejto trestnej veci podľa môjho názoru nie sú
§ 71 ods. 1 písm. a) (ujde alebo sa bude skrývať) doteraz žiadnym spôsobom neboli
preukázané a potvrdené, tendencie k útekom obvinení nemajú a ani sa trestným stíhaním
necítia v ohrození; prípadne vyhýbaniu trestného stíhania im nehrozí, na čo by ani nemali
dostatok prostriedkov a finančných možností. Uvedené tvrdenia nie sú nijak preukázané
a potvrdené. Poznám prípad, keď bol obvinený skoro rok vo väzbe v inej trestnej veci
a po prepustení žiadnym spôsobom neutekal ani sa nevyhýbal trestnému stíhaniu.
Prítomnosť obvineného na hlavnom pojednávaní treba zabezpečiť predovšetkým
prostriedkami predpokladanými v ustanovení § 120 TP. Zároveň vysoký trest možno
považovať za dôvod väzby len za predpokladu zistenia niektorej ďalšej konkrétnej
skutočnosti týkajúcej sa najmä osoby páchateľa alebo okolností prípadu. Pri posudzovaní
tohto dôvodu treba zistiť aj skutočnosť, či uloženie vysokého trestu aj reálne hrozí. § 71
ods. 1 písm. b) (bude pôsobiť na svedkov, znalcov...) V tejto veci bolo vypočutých množstvo
svedkov, podľa môjho názoru niet žiadneho konkrétneho dôvodu obávať sa, že by hocikto
z obvinených mohol na niekoho pôsobiť. V prvom rade sa to doterajším vyšetrovaním ani
nepreukázalo, že by sa o takéto konanie mal niekto z obvinených pokúsiť alebo dopustiť.
V druhom rade byť v tzv. kolúznej väzbe z dôvodu príbuzenských vzťahov považujem
za závažné porušenie základných ľudských práv a slobôd... Skoro všetci obvinení v tejto veci
sú bezúhonní ľudia a preto nie je u nich dôvod § 71 ods. 1 písm. c) a preto u nich nie ja ani
predpoklad, že by mohli pokračovať v trestnej činnosti, za ktorú sú stíhaní. V tejto veci
navyše dochádza k prieťahom zo strany vyšetrovateľa Policajného zboru, sú v súčasnosti už
vypočúvaní po väčšinou iba tí svedkovia, ktorí nemajú s trestnou činnosťou uvedenou
v uznesení o vznesení obvinenia nič spoločné veľakrát ani nevedia, že obvinení sa mali
dopustiť nejakého konania, ktoré je považované za trestnú činnosť. Zo strany vyšetrovateľa
Policajného zboru považujem predvolávanie viacerých svedkov za účelové a s cieľom
úmyselne predlžovať prebiehajúce trestné konanie. Výsluchmi sú obťažovaní zmámi
a rodinní príslušníci obvinených, čo považujem za v právnom štáte neprípustné. Taktiež
dodnes nie sú vypracované v tejto trestnej veci ani znalecké posudky. Znalecký posudok má
byť podľa zákona o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch 382/2004 Z. z. nestranný, čím
aj objektívny a ak už má zhodnotiť údaje, má ich zhodnotiť jednotlivo, aj ako celok,
a jednotlivé údaje vo vzťahu k celkovým údajom. Vyšetrovateľom... vybratá znalecká
organizácia... uvedené zákonné požiadavky nespĺňa. Nemôžem ju považovať za
nestrannú. ...spolupracuje s poškodenou spoločnosťou...
Vrátil by som sa však k postupu vyšetrovateľa....
... Nakoľko všetko nasvedčuje tom, že celé prípravné konanie je nezákonné
a nespravodlivé, nie sú žiadne dôvody aby ma sudca, prokurátorka krajskej prokuratúry
obmedzovali a preto týmto žiadam o prepustenie z väzby...
Na základe vyššie uvedeného vás žiadam o preskúmanie všetkých skutočností
uvádzaných v tejto sťažnosti, o preverenie postupu vyšetrovateľa..., ktorý účelovo naťahuje
prebiehajúce prípravné konanie v tejto trestnej veci, postupu prokurátora Krajskej
prokuratúry pri vykonávaní dozoru a preverenie postupu sudkyne pre prípravné konanie pri
zaoberaní sa resp. nezaoberaní sa vznesenými námietkami zaujatosti.“
10
Ústavný súd akceptuje tvrdenie sťažovateľa, že v citovanej časti podania
z 22. januára 2015 je obsiahnutá aj jeho požiadavka na prepustenie z väzby na slobodu.
Rovnako ústavný súd súhlasí s tvrdením, že v zmysle ustanovení § 79 ods. 3 Trestného
poriadku má byť o takejto žiadosti bez meškania rozhodnuté. Spolu s námietkou
sťažovateľa, že o jeho žiadosti nebolo do podania sťažnosti ústavnému súdu rozhodnuté
(14. septembra 2015), tieto okolnosti skutočne signalizujú možný zásah do jeho základného
práva na osobnú slobodu.
Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné zvýrazniť, že v každom
jednotlivom prípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu je povinný
pri svojom rozhodovaní prihliadať aj na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci (obdobne
pozri II. ÚS 353/06, II. ÚS 142/07, II. ÚS 80/08, I. ÚS 59/2016 a pod., ale vyplýva to aj
z mnohých rozhodnutí ESĽP napr. Letellier proti Francúzsku, rozhodnutie z 26. 6. 1991,
Annuaire, č. 207; Navarra proti Francúzsku, rozhodnutie z 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-
B a ďalšie).
Pri skúmaní konkrétnych okolností danej veci pozornosti ústavného súdu neušlo,
že o osobnej slobode sťažovateľa bolo po podaní sťažovateľa z 22. januára 2015 následne
okresným súdom (sudcom pre prípravné konanie) rozhodované a rozhodnuté 13. februára
2015 uznesením sp. zn. 33 Tp 13/2015, ku ktorému došlo na základe žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu podanej prostredníctvom jeho obhajcu, v ktorej tento mal
uviesť, že:
„... od posledného rozhodovania súdu o väzbe bolo vo veci vykonaných množstvo
vyšetrovacích úkonov a ani toto rozsiahle dokazovanie nepreukázalo existenciu konkrétnych
skutočností, ktoré by v zmysle zákonných kritérií potvrdzovali dôvodnosť trvania väzby.
Konštatoval, že u neho nie je daný ani jeden z dôvodov väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno
a), písmeno b), písmeno c) Trestného poriadku, pre ktoré bol vzatý do väzby a väzbu tak
označil za nezákonnú. Poukázal na to, že väzba má trvať len nevyhnutnú dobu a že súd by
mal pri posudzovaní primeranosti dôvodov a dĺžky trvania väzby tiež skúmať, či prevažuje
verejný záujem držať osobu vo väzbe nad právom takej osoby na slobodu. Ďalej uvádzal,
že nebolo podľa neho preukázané nič z toho, čo by zakladalo u neho dôvody väzby, a preto
žiadal, aby bol z väzby prepustený, alebo aby mu súd väzbu nahradil dohľadom probačného
a mediačného úradníka.“ (citované z uznesenia okresného súdu sp. zn. 33 Tp 13/2015
z 13. februára 2015).
Okresný súd označeným uznesením podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť
sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku rozhodol, že s ohľadom na osobu sťažovateľa a povahu prejednávaného
prípadu nie je možné dosiahnuť účel väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú odôvodnil jednak sám,
ako aj prostredníctvom svojich obhajcov. Krajský súd o opravnom prostriedku sťažovateľa
rozhodol uznesením sp. zn. 4 Tpo 25/2015 z 26. marca 2015 tak, že ho podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku zamietol.
Obe rozhodnutia všeobecných súdov sťažovateľ napadol sťažnosťou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy doručenou ústavnému súdu 16. apríla 2015, a to pre namietané porušenie
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorú ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 431/2015-15
z 8. septembra 2015 odmietol v relevantnej časti (vo vzťahu k aktuálnej sťažnosti) pre
zjavnú neopodstatnenosť.
Rovnako o osobnej slobode sťažovateľa – o zákonnosti väzby – bolo rozhodované
a rozhodnuté aj uznesením okresného súdu sp. zn. 33 Tp 107/2015 z 26. júna 2015, a to
na základe návrhu krajskej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby okrem iných
obvinených aj sťažovateľa. Okresný súd (sudkyňa pre prípravné konanie) týmto
rozhodnutím podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku predĺžil lehotu väzby okrem iných aj
sťažovateľa do 13. novembra 2015. Sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu
krajský súd uznesením č. k. 4 Tpo 52/2015-159 zo 6. júla 2015 podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku zamietol. Aj tieto rozhodnutia sťažovateľ napadol sťažnosťou podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru. Ústavný súd
12
o sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. I. ÚS 456/2015-15 zo 4. novembra 2015
tak, že ju odmietol.
Pre úplnosť je potrebné dodať, že sťažovateľ žiadal o prepustenie z väzby na slobodu
aj podaním zo 4. mája 2015, o tej však všeobecné súdy nerozhodovali z dôvodu, že túto
sťažovateľ 12. mája 2015 vzal späť, čo okresný súd vzal na vedomie uznesením sp. zn.
33 Tp 77/2015 z 13. mája 2015.
Ako z uvedeného skutkového stavu vyplýva, „Sťažnosť na postup vyšetrovateľa,
dozorujúceho prokurátora, na prieťahy v konaní, na sudkyňu pre prípravné konanie
a porušovanie ustanovení Trestného poriadku“ z 22. januára 2015 bola krajskej prokuratúre
doručená 20. februára 2015. V tom čase prebiehalo konanie o inej žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu, o ktorej na prvom stupni už bolo rozhodnuté (uznesenie okresného súdu
sp. zn. 33 Tp 13/2015 z 13. februára 2015) a pokračovalo na druhom stupni (konanie vedené
krajským súdom pod sp. zn. 4 Tpo 25/2015 skončené uznesením z 26. marca 2015). Je
prirodzené, logické a racionálne, že osoba, o slobode ktorej prebieha relevantné konanie,
vo svojom vlastnom záujme má využiť a je predpoklad, že aj využije v tom čase všetky
dostupné a známe dôkazy a tvrdenia slúžiace na jej prospech. Ústavný súd nemá dôvod
pochybovať, že aj v danom prípade tak sťažovateľ urobil a v následných konaniach o väzbe
predniesol všeobecnému súdu tie skutočnosti, ktoré obsiahol už v podaní z 22. januára 2015.
Svedčí o tom okolnosť, že v sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ netvrdí, že by
na otázky uvedené v podaní z 22. januára 2015 absentovali odpovede na nasledujúcich
rozhodnutiach všeobecných súdov o jeho osobnej slobode (navyše z hľadiska zákonnosti
väzby boli tieto rozhodnutia podrobené prieskumu ústavného súdu). Rovnako v sťažnosti
chýba akákoľvek zmienka o tom, že by sťažovateľovi na prednes svojich požiadaviek
a dôvodov nebol zo strany konajúcich súdov daný priestor.
Z uvedeného jednoznačne a nepopierateľne vyplýva, že o zákonnosti pozbavenia
osobnej slobody sťažovateľa po podaní jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 22. januára
2015 (odhliadnuc od jej označenia a adresovania) bolo niekoľkokrát rozhodované. Je tiež
bez akýchkoľvek pochybností, že sťažovateľ nielen prostredníctvom svojich obhajcov, ale
aj sám osobne mal možnosť v prebiehajúcich konaniach po podaní jeho sťažnosti
„na postup vyšetrovateľa, dozorujúceho prokurátora, na prieťahy v konaní, na sudkyňu pre
prípravné konanie a porušovanie ustanovení Trestného poriadku“ vzniesť nielen námietky
proti samotnému ponechaniu jeho osoby vo väzbe, ale aj námietku, že o ním podanej
žiadosti dovtedy rozhodované a rozhodnuté nebolo. Ústavný súd sa nemôže ubrániť
podozreniu, že sťažovateľ účelovo svoje základné právo na osobnú slobodu pred
príslušnými (k tomu prvotne povolanými) orgánmi verejnej moci (či už orgánmi činnými
v trestnom konaní, alebo súdmi) neuplatnil v jemu dostupnom rozsahu. Podanie aktuálnej
sťažnosti sa preto vzhľadom na dosiaľ uvedené javí ako účelové. Sťažovateľ v priebehu
prípravného konania mal niekoľko príležitostí namietať skutočnosti, ktoré predostrel
ústavnému súdu, avšak zrejme tak ani v jednom prípade neurobil. Pritom ak sa chcel
úspešne domáhať ochrany svojho základného práva na osobnú slobodu v konaní pred
ústavným súdom, uvedené príležitosti bol povinný využiť, pretože v prvom rade sú to
všeobecné súdy, ktoré sú oprávnené, ale aj povinné, poskytovať základným právam
a slobodám ochranu.
Pokiaľ ide o námietku odňatia možnosti periodickej kontroly zákonnosti pozbavenia
osobnej slobody sťažovateľa, ústavný súd poznamenáva, že tomuto jeho tvrdeniu
nezodpovedá ani odôvodnenie sťažnosti podanej ústavnému súdu a ani opísaný skutkový
stav. Sťažovateľ uvedené tvrdí s poukazom na ustanovenie § 79 ods. 3 poslednú vetu
Trestného poriadku čisto iba v hypotetickej rovine. Pritom reálny postup a konanie orgánov
činných v trestnom konaní ani súdov ničím nenasvedčuje, že by akýmkoľvek spôsobom
bránili sťažovateľovi podávať ďalšie žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
(napr. žiadosť zo 4. mája 2015, o ktorej nebolo rozhodované z dôvodu, že ju sťažovateľ vzal
späť).
Ústavný súd na základe všetkých dosiaľ uvedených skutočností dospel k záveru,
že účel čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorým je umožniť osobe pozbavenej osobnej slobody
domáhať sa toho, aby súd preskúmal, či je toto pozbavenie slobody zákonné, bol v danej
veci sťažovateľa naplnený, a to aj so splnením požiadavky zabezpečenia možnosti domáhať
sa takejto kontroly opakovane v určitých primeraných intervaloch. S ohľadom na konkrétne
14
okolnosti tohto prípadu k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru (ale ani čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy)
nedošlo, pretože právo garantované týmto ustanovením bolo sťažovateľovi zabezpečené
v inom (časovo konkurenčnom) konaní o jeho ďalšej žiadosti o prepustenie z väzby
na slobodu (s obsahovo zhodnou argumentáciou), ako aj v konaní o predĺžení lehoty trvania
väzby na základe návrhu príslušnej prokuratúry, v rámci ktorých bolo sťažovateľovi
umožnené predložiť všetky jemu známe argumenty proti jeho ponechaniu vo väzbe.
V rámci tohto iného konania došlo k účinnej ochrane zákonnosti väzby sťažovateľa, bola
zabezpečená procesná spravodlivosť a sťažovateľovi bola daná primeraná súdna odpoveď
vo vzťahu k dôvodom pozbavenia jeho osobnej slobody.
Ako už bolo uvedené, za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci
a ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou sťažovateľ priamo alebo nepriamo
k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany dotknutému orgánu verejnej moci
svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého
porušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08, I. ÚS 59/2016).
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, najmä s prihliadnutím sa konkrétne
okolnosti preskúmavanej veci ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresnej
prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 403/15/4402 ani postupom krajskej
prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 66/2013/4400 nedošlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy ani
práva na slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľa odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími procesnými požiadavkami v nej uvedenými, rozhodovanie o ktorých je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2016
16