Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 217/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom

Mgr. Dávidom Štefankom, advokátska kancelária, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5

a práva na slobodu zaručeného v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnej prokuratúry Levice

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajskej prokuratúry v Nitre

v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 66/2013/4400 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra

2015 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5

(ďalej len „“) a práva na slobodu zaručeného v

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresnej prokuratúry Levice (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská

prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 66/2013/4400.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že trestne stíhaný sťažovateľ bol uznesením

Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 16. mája 2014

v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 26. mája 2014 vzatý do väzby podľa a

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

a to z dôvodov uvedených v , a . Väzba

sťažovateľa začala plynúť od 13. mája 2014.

Podaním z 22. januára 2015 adresovaným Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) sťažovateľ podal „Sťažnosť na postup

vyšetrovateľa, dozorujúceho prokurátora, na prieťahy v konaní, na sudkyňu pre prípravné

konanie a porušovanie ustanovení “, v ktorej okrem iného

„na viacerých stranách rozoberá nedôvodnosť väzobného stíhania v jeho prípade a zároveň

požiadal o prepustenie z väzby“.

Ministerstvo spravodlivosti sťažnosť sťažovateľa zaslalo na vybavenie Ministerstvu

vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), o čom sťažovateľa

informovalo listom z 3. februára 2015. Ministerstvo vnútra sťažnosť postúpilo Prezídiu

Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúre, a tá ho 13. februára 2015 predložila

Prezídiu Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúre, Národnej jednotke finančnej

polície, expozitúre Západ (ďalej len „národnej jednotka finančnej polície“).

Národná jednotka finančnej polície 18. februára 2015 sťažnosť sťažovateľa postúpila

krajskej prokuratúre, ktorej bola doručená 20. februára 2015.

Sťažovateľ zvýraznil, že jeho sťažnosť z 22. januára 2015 obsahovala žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu, a o tejto „nebolo doposiaľ, t. j. k dátumu podania tejto

sťažnosti rozhodnuté, t. j. takmer 7 mesiacov ostala žiadosť o prepustenie z väzby

na slobodu na prokuratúre nevybavená“. Spresňuje, že „Žiadosť sa nachádzala

2

na Krajskej prokuratúre v Nitre od 20. 02. 2015 do 26. 06. 2015, kedy došlo opatrením

Kv 66/13/4400-760 zo dňa 26. 06. 2015 k určeniu výnimky z ustanovenia § 46 ods. 7 zákona

o prokuratúre a došlo k povereniu okresného prokurátora v Leviciach a ním určeného

prokurátora v Leviciach vykonávaním dozoru. Na Okresnej prokuratúre v Leviciach je

žiadosť od 26. 06. 2015 do súčasnosti a spis, v ktorom sa nachádza, je evidovaný pod sp. zn.

.“.

Podľa presvedčenia sťažovateľa „v danom prípade nebolo o jeho žiadosti zo strany

krajskej prokuratúry a okresnej prokuratúry konané a rozhodované v lehotách

predpokladaných zákonom, dokonca nebolo doposiaľ vôbec rozhodnuté. Tým bolo konanie

o včasné preskúmanie dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa znemožnené, resp.

neprimerane predĺžené, hoci sa o žiadosti malo konať urýchlene a prednostne. Došlo

zároveň aj k znemožneniu realizácie práva sťažovateľa na periodickú kontrolu dôvodnosti

pozbavenia jeho osobnej slobody.“.

V podaní z 2. februára 2016 označeným ako „Doplnenie Ústavnej sťažnosti“

doručeným ústavnému súdu 5. februára 2016 sťažovateľ zopakoval, že okresná prokuratúra

a krajská prokuratúra mu svojím postupom „znemožnila... periodickú kontrolu dôvodnosti

pozbavenia slobody. Podľa názoru sťažovateľa porušenie práva v jeho prípade, najmä

s prihliadnutím na časový odstup od podania žiadosti, je z ústavnoprávneho hľadiska

neospravedlniteľný a netolerovateľný a preto už nie je možné zhojiť právo a nezákonnosť

dodatočným rozhodnutím. Sťažovateľ má za to, že ako prostriedok zabezpečenia osobnej

slobody obvineného a zabránenia jeho ďalšieho porušovania by malo byť prijaté opatrenie

znamenajúce okamžité ukončenie uplatňovaného väzobného obmedzenia.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že:

„1. Krajská prokuratúra v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 66/2013/4400

a Okresná prokuratúra v Leviciach v konaní vedenom pod sp. zn. porušili

právo sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa v prípravnom konaní

o prepustenie z väzby podľa a 5 a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. sa prikazuje,

aby sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

3. Sťažovateľovi Ústavný súd SR priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume

355,72 EUR, ktoré sú Krajská prokuratúra v Nitre a Okresná prokuratúra v Leviciach

povinné spoločne a nerozdielne vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie Dávida Štefanku,

so sídlom Kutlíkova 17... Bratislava... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

4

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či jeho prijatiu na ďalšie konanie ( ) nebránia dôvody

uvedené v .

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu

zaručeného v a 5 a práva na slobodu zaručeného v dohovoru

postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 66/2013/4400, ku ktorému malo

dôjsť tým, že o žiadosti sťažovateľa z 22. januára 2015 o prepustenie z väzby na slobodu

nebolo do podania sťažnosti označenými orgánmi verejnej moci rozhodnuté, čím došlo

k porušeniu zásady urýchlenosti konania o väzbe, ako aj znemožneniu periodickej kontroly

dôvodnosti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri námietke porušenia

základných práv sťažovateľov podľa skúma požiadavky kladené na zákonnosť

väzby v zmysle čl. 5 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé

pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený

slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti

svojvôli (, , , , ,

). Z uvedenej zásady vyplýva, že každé porušenie zákona v prípade

rozhodovania o väzbe zakladá aj porušenie a 5 , ako aj a 4

dohovoru, pričom v súvislosti s otázkou zákonnosti väzby v konaní pred súdom je podľa

judikatúry ústavného súdu podstatné, že bez rozhodnutia všeobecného súdu nemožno

považovať väzbu za zákonnú (, ). V citovaných ustanoveniach

týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo iniciovať konanie, v ktorom

by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie,

6

ak je táto nezákonná (napr. a , pozri aj rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva – ďalej len „ESĽP“ z 21. 12. 2000 vo veci Vodeničarov c. Slovenská

republika, § 33 – § 36). Ústavný súd zdôraznil aj to, že v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je

osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú

potrebné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru, pričom požiadavka preskúmania

hmotných podmienok znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe

a rozhodnúť s poukazom na kritériá právne, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj

prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú ().

Aj podľa názoru ESĽP je požiadavka zákonnosti väzby podľa vnútroštátneho zákona

(„lawfulness“), na ktorú odkazuje čl. 5 ods. 1 dohovoru (pozri pojmy „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“ a „zákonné“), primárna, avšak nie rozhodujúca. Väzba musí byť

navyše v súlade s účelom citovaného ustanovenia dohovoru – zabrániť, aby bola osoba

zbavená slobody svojvoľne – a tiež v súlade s dohovorom vrátane všeobecných princípov

obsiahnutých v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky vo veciach

Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, § 45 a Baranowski

v. Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, § 51).

Pritom pojem „zákonnosti“ väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru má ten istý význam

ako v odseku 1 tohto článku. Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen

s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru, všeobecné zásady v ňom

obsiahnuté a účel obmedzení, ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1. V zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je

osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú

podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok vo veci Brogan

and Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154 - B, § 65 a už citovaný rozsudok

vo veci Jecius v. Litva, § 100).

Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená

povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom

na kritériá právne, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu

na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko

zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, § 31).

Medzi požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej v zmysle čl. 5

ods. 4 dohovoru patria aj:

- účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauzinis

v. Litva, č. ),

- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť

(„substantial measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. 6. 2002 vo veci Al-

Nashif and others v. Bulharsko, č. 50963/99),

- vzhľadom na dramatický vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedinca

konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky

spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. 2. 2001 vo veci

Garcia Alva v. Nemecko, č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle

posledného označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli

dostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. 2. 2002 vo veci

Bufferne v. Francúzsko, č. 54367/00),

- primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP

z 10. 10. 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).

Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že o jeho podaní z 22. januára

2015 označenom ako „Sťažnosť na postup vyšetrovateľa, dozorujúceho prokurátora,

na prieťahy v konaní, na sudkyňu pre prípravné konanie a porušovanie ustanovení

“ adresovanom ministerstvu spravodlivosti nebolo do podania sťažnosti

ústavnému súdu rozhodnuté ako o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, a tým nebolo

zákonnosti pozbavenia jeho osobnej slobody rozhodnuté urýchlene a zároveň mu týmto

mala byť odňatá možnosť periodickej kontroly dôvodnosti trvania väzby.

V značne obsiahlom podaní sťažovateľa z 22. januára 2015 (podanie je napísané

na desiatich stranách) doručenom ministerstvu spravodlivosti 2. februára 2015 je vo vzťahu

8

k preskúmavanej skutočnosti, t. j. časti, ktorú sťažovateľ považuje za žiadosť o prepustenie

z väzby na slobodu, uvedené:

„V tejto súvislosti si dovolím poukázať nakoľko niektorým obvineným je obmedzená

osobná sloboda aj na ustanovenie , v ktorých je uvedené, že súd je

povinný sa zaoberať dôvodmi väzby v každom štádiu trestného konania a dôsledne

posudzovať nielen ich pretrvávanie, ale s ohľadom na zásadu proporcionality aj hľadať

a skúmať, či nie sú splnené zákonné podmienky na nahradenie väzby. Väzba predstavuje

najzávažnejší zásah do osobnej slobody. Mám za to, že v tomto prípade sa nepreukázal ani

jeden dôvod väzby a s ohľadom na primeranosť a zdržanlivosť nie je nevyhnutné, aby pre

dosiahnutie účelu trestného konania a aby naďalej trvala obvineným väzba a aby trvalo

závažné zasahovanie do základných práv obvinených priamym výkonom väzby. Väzba nie je

trest, nemá mať výchovné poslanie a nemá byť prostriedkom na uľahčenie trestného

stíhania. Upozorňujem na skutočnosť, že súd sa pri posudzovaní dôvodov trvania väzby

musí zaoberať konkrétnymi dôvodmi existujúcimi v čase jeho rozhodovania, ktoré by

odôvodňovali záver, že by osoba mohla pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Obmedzenie

osobnej slobody väzbou je natoľko závažným zásahom do ľudských práv chránených

SR (), Listinou základných práv a slobôd ako aj iných medzinárodných

dokumentov prijatých Slovenskou republikou, že jej použitie je možné len v odôvodnených

prípadoch a má trvať len po nevyhnutnú dobu.

Dôvody väzby u viacerých obvinených v tejto trestnej veci podľa môjho názoru nie sú

§ 71 ods. 1 písm. a) (ujde alebo sa bude skrývať) doteraz žiadnym spôsobom neboli

preukázané a potvrdené, tendencie k útekom obvinení nemajú a ani sa trestným stíhaním

necítia v ohrození; prípadne vyhýbaniu trestného stíhania im nehrozí, na čo by ani nemali

dostatok prostriedkov a finančných možností. Uvedené tvrdenia nie sú nijak preukázané

a potvrdené. Poznám prípad, keď bol obvinený skoro rok vo väzbe v inej trestnej veci

a po prepustení žiadnym spôsobom neutekal ani sa nevyhýbal trestnému stíhaniu.

Prítomnosť obvineného na hlavnom pojednávaní treba zabezpečiť predovšetkým

prostriedkami predpokladanými v ustanovení . Zároveň vysoký trest možno

považovať za dôvod väzby len za predpokladu zistenia niektorej ďalšej konkrétnej

skutočnosti týkajúcej sa najmä osoby páchateľa alebo okolností prípadu. Pri posudzovaní

tohto dôvodu treba zistiť aj skutočnosť, či uloženie vysokého trestu aj reálne hrozí. § 71

ods. 1 písm. b) (bude pôsobiť na svedkov, znalcov...) V tejto veci bolo vypočutých množstvo

svedkov, podľa môjho názoru niet žiadneho konkrétneho dôvodu obávať sa, že by hocikto

z obvinených mohol na niekoho pôsobiť. V prvom rade sa to doterajším vyšetrovaním ani

nepreukázalo, že by sa o takéto konanie mal niekto z obvinených pokúsiť alebo dopustiť.

V druhom rade byť v tzv. kolúznej väzbe z dôvodu príbuzenských vzťahov považujem

za závažné porušenie základných ľudských práv a slobôd... Skoro všetci obvinení v tejto veci

sú bezúhonní ľudia a preto nie je u nich dôvod § 71 ods. 1 písm. c) a preto u nich nie ja ani

predpoklad, že by mohli pokračovať v trestnej činnosti, za ktorú sú stíhaní. V tejto veci

navyše dochádza k prieťahom zo strany vyšetrovateľa Policajného zboru, sú v súčasnosti už

vypočúvaní po väčšinou iba tí svedkovia, ktorí nemajú s trestnou činnosťou uvedenou

v uznesení o vznesení obvinenia nič spoločné veľakrát ani nevedia, že obvinení sa mali

dopustiť nejakého konania, ktoré je považované za trestnú činnosť. Zo strany vyšetrovateľa

Policajného zboru považujem predvolávanie viacerých svedkov za účelové a s cieľom

úmyselne predlžovať prebiehajúce trestné konanie. Výsluchmi sú obťažovaní zmámi

a rodinní príslušníci obvinených, čo považujem za v právnom štáte neprípustné. Taktiež

dodnes nie sú vypracované v tejto trestnej veci ani znalecké posudky. Znalecký posudok má

byť podľa zákona o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch nestranný, čím

aj objektívny a ak už má zhodnotiť údaje, má ich zhodnotiť jednotlivo, aj ako celok,

a jednotlivé údaje vo vzťahu k celkovým údajom. Vyšetrovateľom... vybratá znalecká

organizácia... uvedené zákonné požiadavky nespĺňa. Nemôžem ju považovať za

nestrannú. ...spolupracuje s poškodenou spoločnosťou...

Vrátil by som sa však k postupu vyšetrovateľa....

... Nakoľko všetko nasvedčuje tom, že celé prípravné konanie je nezákonné

a nespravodlivé, nie sú žiadne dôvody aby ma sudca, prokurátorka krajskej prokuratúry

obmedzovali a preto týmto žiadam o prepustenie z väzby...

Na základe vyššie uvedeného vás žiadam o preskúmanie všetkých skutočností

uvádzaných v tejto sťažnosti, o preverenie postupu vyšetrovateľa..., ktorý účelovo naťahuje

prebiehajúce prípravné konanie v tejto trestnej veci, postupu prokurátora Krajskej

prokuratúry pri vykonávaní dozoru a preverenie postupu sudkyne pre prípravné konanie pri

zaoberaní sa resp. nezaoberaní sa vznesenými námietkami zaujatosti.“

10

Ústavný súd akceptuje tvrdenie sťažovateľa, že v citovanej časti podania

z 22. januára 2015 je obsiahnutá aj jeho požiadavka na prepustenie z väzby na slobodu.

Rovnako ústavný súd súhlasí s tvrdením, že v zmysle ustanovení § 79 ods. 3 Trestného

poriadku má byť o takejto žiadosti bez meškania rozhodnuté. Spolu s námietkou

sťažovateľa, že o jeho žiadosti nebolo do podania sťažnosti ústavnému súdu rozhodnuté

(14. septembra 2015), tieto okolnosti skutočne signalizujú možný zásah do jeho základného

práva na osobnú slobodu.

Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné zvýrazniť, že v každom

jednotlivom prípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu je povinný

pri svojom rozhodovaní prihliadať aj na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci (obdobne

pozri , , , a pod., ale vyplýva to aj

z mnohých rozhodnutí ESĽP napr. Letellier proti Francúzsku, rozhodnutie z 26. 6. 1991,

Annuaire, č. 207; Navarra proti Francúzsku, rozhodnutie z 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-

B a ďalšie).

Pri skúmaní konkrétnych okolností danej veci pozornosti ústavného súdu neušlo,

že o osobnej slobode sťažovateľa bolo po podaní sťažovateľa z 22. januára 2015 následne

okresným súdom (sudcom pre prípravné konanie) rozhodované a rozhodnuté 13. februára

2015 uznesením sp. zn. , ku ktorému došlo na základe žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu podanej prostredníctvom jeho obhajcu, v ktorej tento mal

uviesť, že:

„... od posledného rozhodovania súdu o väzbe bolo vo veci vykonaných množstvo

vyšetrovacích úkonov a ani toto rozsiahle dokazovanie nepreukázalo existenciu konkrétnych

skutočností, ktoré by v zmysle zákonných kritérií potvrdzovali dôvodnosť trvania väzby.

Konštatoval, že u neho nie je daný ani jeden z dôvodov väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno

a), písmeno b), písmeno c) , pre ktoré bol vzatý do väzby a väzbu tak

označil za nezákonnú. Poukázal na to, že väzba má trvať len nevyhnutnú dobu a že súd by

mal pri posudzovaní primeranosti dôvodov a dĺžky trvania väzby tiež skúmať, či prevažuje

verejný záujem držať osobu vo väzbe nad právom takej osoby na slobodu. Ďalej uvádzal,

že nebolo podľa neho preukázané nič z toho, čo by zakladalo u neho dôvody väzby, a preto

žiadal, aby bol z väzby prepustený, alebo aby mu súd väzbu nahradil dohľadom probačného

a mediačného úradníka.“ (citované z uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 13. februára 2015).

Okresný súd označeným uznesením podľa žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. c)

rozhodol, že s ohľadom na osobu sťažovateľa a povahu prejednávaného

prípadu nie je možné dosiahnuť účel väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú odôvodnil jednak sám,

ako aj prostredníctvom svojich obhajcov. Krajský súd o opravnom prostriedku sťažovateľa

rozhodol uznesením sp. zn. z 26. marca 2015 tak, že ho podľa § 193 ods. 1

písm. c) zamietol.

Obe rozhodnutia všeobecných súdov sťažovateľ napadol sťažnosťou podľa čl. 127

ods. 1 doručenou ústavnému súdu 16. apríla 2015, a to pre namietané porušenie

základných práv podľa , 2 a 5 a a práv podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorú ústavný súd uznesením č. k. -15

z 8. septembra 2015 odmietol v relevantnej časti (vo vzťahu k aktuálnej sťažnosti) pre

zjavnú neopodstatnenosť.

Rovnako o osobnej slobode sťažovateľa – o zákonnosti väzby – bolo rozhodované

a rozhodnuté aj uznesením okresného súdu sp. zn. z 26. júna 2015, a to

na základe návrhu krajskej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby okrem iných

obvinených aj sťažovateľa. Okresný súd (sudkyňa pre prípravné konanie) týmto

rozhodnutím podľa predĺžil lehotu väzby okrem iných aj

sťažovateľa do 13. novembra 2015. Sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu

krajský súd uznesením č. k. -159 zo 6. júla 2015 podľa § 193 ods. 1 písm. c)

zamietol. Aj tieto rozhodnutia sťažovateľ napadol sťažnosťou podľa

pre namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa

, 2 a 5 a podľa a ods. 3 a 4 dohovoru. Ústavný súd

12

o sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. -15 zo 4. novembra 2015

tak, že ju odmietol.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že sťažovateľ žiadal o prepustenie z väzby na slobodu

aj podaním zo 4. mája 2015, o tej však všeobecné súdy nerozhodovali z dôvodu, že túto

sťažovateľ 12. mája 2015 vzal späť, čo okresný súd vzal na vedomie uznesením sp. zn.

z 13. mája 2015.

Ako z uvedeného skutkového stavu vyplýva, „Sťažnosť na postup vyšetrovateľa,

dozorujúceho prokurátora, na prieťahy v konaní, na sudkyňu pre prípravné konanie

a porušovanie ustanovení “ z 22. januára 2015 bola krajskej prokuratúre

doručená 20. februára 2015. V tom čase prebiehalo konanie o inej žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu, o ktorej na prvom stupni už bolo rozhodnuté (uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 13. februára 2015) a pokračovalo na druhom stupni (konanie vedené

krajským súdom pod sp. zn. skončené uznesením z 26. marca 2015). Je

prirodzené, logické a racionálne, že osoba, o slobode ktorej prebieha relevantné konanie,

vo svojom vlastnom záujme má využiť a je predpoklad, že aj využije v tom čase všetky

dostupné a známe dôkazy a tvrdenia slúžiace na jej prospech. Ústavný súd nemá dôvod

pochybovať, že aj v danom prípade tak sťažovateľ urobil a v následných konaniach o väzbe

predniesol všeobecnému súdu tie skutočnosti, ktoré obsiahol už v podaní z 22. januára 2015.

Svedčí o tom okolnosť, že v sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ netvrdí, že by

na otázky uvedené v podaní z 22. januára 2015 absentovali odpovede na nasledujúcich

rozhodnutiach všeobecných súdov o jeho osobnej slobode (navyše z hľadiska zákonnosti

väzby boli tieto rozhodnutia podrobené prieskumu ústavného súdu). Rovnako v sťažnosti

chýba akákoľvek zmienka o tom, že by sťažovateľovi na prednes svojich požiadaviek

a dôvodov nebol zo strany konajúcich súdov daný priestor.

Z uvedeného jednoznačne a nepopierateľne vyplýva, že o zákonnosti pozbavenia

osobnej slobody sťažovateľa po podaní jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 22. januára

2015 (odhliadnuc od jej označenia a adresovania) bolo niekoľkokrát rozhodované. Je tiež

bez akýchkoľvek pochybností, že sťažovateľ nielen prostredníctvom svojich obhajcov, ale

aj sám osobne mal možnosť v prebiehajúcich konaniach po podaní jeho sťažnosti

„na postup vyšetrovateľa, dozorujúceho prokurátora, na prieťahy v konaní, na sudkyňu pre

prípravné konanie a porušovanie ustanovení “ vzniesť nielen námietky

proti samotnému ponechaniu jeho osoby vo väzbe, ale aj námietku, že o ním podanej

žiadosti dovtedy rozhodované a rozhodnuté nebolo. Ústavný súd sa nemôže ubrániť

podozreniu, že sťažovateľ účelovo svoje základné právo na osobnú slobodu pred

príslušnými (k tomu prvotne povolanými) orgánmi verejnej moci (či už orgánmi činnými

v trestnom konaní, alebo súdmi) neuplatnil v jemu dostupnom rozsahu. Podanie aktuálnej

sťažnosti sa preto vzhľadom na dosiaľ uvedené javí ako účelové. Sťažovateľ v priebehu

prípravného konania mal niekoľko príležitostí namietať skutočnosti, ktoré predostrel

ústavnému súdu, avšak zrejme tak ani v jednom prípade neurobil. Pritom ak sa chcel

úspešne domáhať ochrany svojho základného práva na osobnú slobodu v konaní pred

ústavným súdom, uvedené príležitosti bol povinný využiť, pretože v prvom rade sú to

všeobecné súdy, ktoré sú oprávnené, ale aj povinné, poskytovať základným právam

a slobodám ochranu.

Pokiaľ ide o námietku odňatia možnosti periodickej kontroly zákonnosti pozbavenia

osobnej slobody sťažovateľa, ústavný súd poznamenáva, že tomuto jeho tvrdeniu

nezodpovedá ani odôvodnenie sťažnosti podanej ústavnému súdu a ani opísaný skutkový

stav. Sťažovateľ uvedené tvrdí s poukazom na ustanovenie § 79 ods. 3 poslednú vetu

čisto iba v hypotetickej rovine. Pritom reálny postup a konanie orgánov

činných v trestnom konaní ani súdov ničím nenasvedčuje, že by akýmkoľvek spôsobom

bránili sťažovateľovi podávať ďalšie žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

(napr. žiadosť zo 4. mája 2015, o ktorej nebolo rozhodované z dôvodu, že ju sťažovateľ vzal

späť).

Ústavný súd na základe všetkých dosiaľ uvedených skutočností dospel k záveru,

že účel čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorým je umožniť osobe pozbavenej osobnej slobody

domáhať sa toho, aby súd preskúmal, či je toto pozbavenie slobody zákonné, bol v danej

veci sťažovateľa naplnený, a to aj so splnením požiadavky zabezpečenia možnosti domáhať

sa takejto kontroly opakovane v určitých primeraných intervaloch. S ohľadom na konkrétne

14

okolnosti tohto prípadu k porušeniu dohovoru (ale ani a 5 )

nedošlo, pretože právo garantované týmto ustanovením bolo sťažovateľovi zabezpečené

v inom (časovo konkurenčnom) konaní o jeho ďalšej žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu (s obsahovo zhodnou argumentáciou), ako aj v konaní o predĺžení lehoty trvania

väzby na základe návrhu príslušnej prokuratúry, v rámci ktorých bolo sťažovateľovi

umožnené predložiť všetky jemu známe argumenty proti jeho ponechaniu vo väzbe.

V rámci tohto iného konania došlo k účinnej ochrane zákonnosti väzby sťažovateľa, bola

zabezpečená procesná spravodlivosť a sťažovateľovi bola daná primeraná súdna odpoveď

vo vzťahu k dôvodom pozbavenia jeho osobnej slobody.

Ako už bolo uvedené, za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, , ). Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci

a ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou sťažovateľ priamo alebo nepriamo

k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany dotknutému orgánu verejnej moci

svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého

porušenie sa namieta (, ).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, najmä s prihliadnutím sa konkrétne

okolnosti preskúmavanej veci ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresnej

prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. ani postupom krajskej

prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 66/2013/4400 nedošlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu zaručeného v a 5 ani

práva na slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľa odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími procesnými požiadavkami v nej uvedenými, rozhodovanie o ktorých je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2016

16