Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 597/2020
PDF · 568.09 KB
No categories available
II. ÚS 597/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
, zastúpeného advokátskou
kanceláriou SD LEGAL, s. r. o., Žriedlová 3, Košice, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Slavomír Dubjel, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c),
ods. 2, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Tpo 28/2020 zo 16. septembra 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 2, 3 a 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 28/2020 zo 16. septembra 2020.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením
Okresného riaditeľstva Policajného zboru Stará Ľubovňa, oddelenia vyšetrovania
Stará Ľubovňa, odboru kriminálnej polície (ďalej len „okresné riaditeľstvo“)
ČVS: ORP-174/VYS-SL-2020 z 22. júla 2020 vznesené obvinenie pre zločin vydierania
podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov, a to na tomto skutkovom základe:
«od presne nezisteného dňa mesiaca december 2019 do 22.01.2020 v mieste
bydliska... presne nezistený počet krát opakovane verbálne, ako aj fyzicky, útočil na svoju
manželku... s ktorou žil v spoločnej domácnosti, kde počas tohto obdobia po vzájomných
hádkach, ktorých predmetom mali byť podnikateľské aktivity obvineného... a po oznámení
poškodenej..., že sa s ním chce rozviesť, sa tejto vyhrážal, „že ju zničí, že túto vojnu prehrá
a že ju dá zavrieť“, následne dňa 02.02. 2020 v skorých ranných hodinách v mieste bydliska
na adrese... po tom ako poškodená... otvorila dvere a odchádzala do práce, ju násilím
vtlačil do bytu, kde do bytu vošiel s doposiaľ presne nestotožnenou osobou mužského
pohlavia, ktorá mala na hlave čiernu kuklu, kde následne, ako násilím vtlačil poškodenú
do bytu, ju obvinený hodil o dvere, tak ju začal rukami biť a udierať do oblasti hlavy
a tváre, kde poškodená sa snažila chrániť sa, pričom sa z bytu snažila dostať
von cez vchodové dvere, avšak obvinený ju silno schytil a stiahol dnu, tak spadli na zem,
kde obvinený spadol na zem a poškodená na neho, tak jej nohami zablokoval jej nohy
a rukami ju chytil okolo krku tak, že nemohla dýchať, nakoľko chcela kričať o pomoc,
ale nešlo to a tak obvinený povedal doposiaľ presne nestotožnenej osobe mužského pohlavia
v kukle, ktorá tam stála, aby jej zalepila ústa, pričom použil slová „ , zalep jej ústa“,
čo táto osoba následne urobila, tak obvinený poškodenú zdvihol zo zeme, opätovne ju začal
biť rukami po hlave a tvári, pričom na ňu silno kričal, aby mu dala papiere ku právnikovi,
čo má nachystané a tiež aj drogy, čo mu zobrala, načo mu poškodená uviedla, že tieto nemá
a že ich odovzdala polícii, načo ju opätovne začal silno biť rukami po hlave a po tvári,
až jej začala z úst tiecť krv, tak sa znova opýtal na tie papiere a drogy, kde poškodená
z obavy o svoj život mu papiere prichystané pre právnika na rozvod dala a čo sa týka drog
mu uviedla, že tieto zničila, nato jej obvinený povedal „choď sa umyť, pozri ako vyzeráš
ty piča“, následne ju z chodby rukami strkal až do obývačky, kde ju prinútil, aby napísala
list, v ktorom musela uviesť, že sa vzdáva firmy... že deti, ktoré spolu majú bude dávať
obvinenému, kedykoľvek bude chcieť, pričom, ak to nenapíše a nepodpíše, tak jej obvinený
povedal, že „už sú zaplatení ľudia, ktorí ťa zakopú a už ťa nikdy nenájdu“, nato jej zobral
kabelku, ktorú vysypal a z nej zobral mobilný telefón poškodenej, ako aj finančnú hotovosť
v sume najmenej 700,- eur, pričom uvedeným konaním boli poškodenej spôsobené zranenia,
a to začervenanie periorbitálne vľavo na tvári a preaurikulárne začervenanie bez tržných
rán, kde tieto zranenia si nevyžiadali liečenie ani práceneschopnosť, následne v presne
nezistený deň koncom mesiaca február 2020, v presne nezistenom čase, keď bola poškodená
na návšteve u svojej mamy, jej obvinený neustále vypisoval a chcel od nej, aby prišla domov
od matky, pričom jej napísal v SMS správe, že ak do 5 minút nebude doma, tak bude volať
(starú mamu poškodenej) a tiež jej napísal aj SMS správu v znení „tvoja mama
to posrala“, potom v období mesiacov marec 2020 až do dňa 09.05.2020 jej vyčítal,
že jej na ňom nezáleží, pričom v presne nezistenom dni predmetného obdobia
po tom, ako prišiel domov, začal na poškodenú vrieskať, trieskať dverami v mieste trvalého
bydliska a tak otvoril okno a chcel vyskočiť z okna, pričom poškodená mu v tom stihla
zabrániť, no nato ťahal poškodenú k oknu a chcel po nej, aby mu dokázala, ako ho ľúbi
a aby vyskočila z okna ona, kde poškodená tak neurobila, ale sa jej podarilo situáciu
ukľudniť, a jeho konanie voči poškodenej vyvrcholilo v dobe od 23.00 hod. dňa 15.07.2020
do ranných hodín dňa 16.07.2020, počas ktorých musela byť poškodená pripojená
cez aplikáciu Viber, aby obvinený mal možnosť vidieť, čo robí a po tom, ako mu poškodená
povedala, že „stačí“, tak rozposlal rodinným príslušníkom poškodenej SMS správu v znení
„dnes budete mať všetci moju krv na Vašich rukách“ a po tom, ako toto menovaná
ignorovala, tak jej napísal, či má volať do (starej matke poškodenej), kde uvedeným
konaním nútil poškodenú... aby táto napriek jej nesúhlasu ostala s obvineným v kontakte.»
3. Na základe návrhu prokurátorky Okresnej prokuratúry Stará Ľubovňa
(ďalej len „okresná prokuratúra“) na vzatie sťažovateľa do väzby rozhodol Okresný súd
Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 4 Tp 22/2020 z 27. júla 2020
tak, že sťažovateľa z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vzal
do väzby, podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal písomný sľub ako náhradu
väzby, podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku neprijal záruku ponúknutú matkou
sťažovateľa na nahradenie väzby sťažovateľa, podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku väzbu nenahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka nad sťažovateľom
a podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku neprijal ponuku peňažnej záruky na nahradenie
väzby, ktorú ponúkla matka sťažovateľa.
Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský
súd napadnutým uznesením sp. zn. 3 Tpo 28/2020 zo 16. septembra 2020 rozhodol
tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstatnom namieta, že pri odtlačku pečiatky
okresného súdu o dátume a čase doručenia návrhu na vzatie sťažovateľa do väzby
nie je vyznačený čas doručenia tohto návrhu okresnému súdu, a teda sťažovateľ nemal
možnosť objektívne posúdiť a preveriť, či bol okresným súdom vypočutý včas
a či o jeho väzbe bolo rozhodnuté včas – v lehote 48 hodín. Podľa názoru sťažovateľa
nevyznačenie konkrétneho času doručenia návrhu na vzatie sťažovateľa do väzby
konajúcemu súdu je takou závažnou a podstatnou vadou, ktorá už sama osebe odôvodňuje
potrebu konštatovania porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 3 ústavy,
resp. práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.
Sťažovateľ zároveň namieta, že vyšetrovateľ okresného riaditeľstva, resp. príslušníci
Policajného zboru sťažovateľovi počas pobytu v cele policajného zaistenia celkovo dvakrát
neumožnili hovoriť s jeho obhajcom bez prítomnosti tretej osoby, argumentujúc
tým, že po odovzdaní zadržaného súdu je na návštevu zadržaného obhajcom potrebný
súhlas sudcu pre prípravné konanie. Sťažovateľ uvedený postup vyšetrovateľa vytýkal
v rámci inštitútu žiadosti o preskúmanie postupu policajta, avšak prokurátor okresnej
prokuratúry nápravu nevykonal. Sťažovateľ zároveň okresnému súdu vytýka,
že pred výsluchom sťažovateľa konaným na okresnom súde 27. júla 2020 s cieľom
rozhodnutia o jeho väzbe bolo sťažovateľovi umožnené komunikovať s jeho obhajcami 15
minút, čo podľa jeho názoru nemožno považovať za dostatočne dlhý čas. Podľa sťažovateľa
krajský súd porušil jeho právo na obhajobu v zmysle čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. právo
na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 2 dohovoru, keďže síce správne skonštatoval,
že na styk sťažovateľa s obhajcom nebol potrebný súhlas sudcu pre prípravné konanie,
avšak nevyvodil žiadne závery, ktorými by bolo učinené zadosť porušeniu práva
sťažovateľa na obhajobu.
Sťažovateľ taktiež namieta, že sudkyňa pre prípravné konanie v zápisnici o výsluchu
z 27. júla 2020 nesprávne uviedla, že poučila sťažovateľa o skutku, ktorý sa mu kladie
za vinu, ako aj o právnej kvalifikácii skutku, čo bolo aj dôvodom, že sťažovateľ
ani jeho obhajcovia nepodpísali zápisnicu z uvedeného výsluchu. Podľa názoru sťažovateľa
tým, že nebol sudkyňou pre prípravné konanie oboznámený so skutkom, ktorý sa mu kladie
za vinu, ako ani s právnou kvalifikáciou skutku, došlo k porušeniu jeho práva
podľa čl. 5 ods. 2 dohovoru.
Sťažovateľ napokon namieta, že žiadal krajský súd, aby podľa § 302 Trestného
poriadku umožnil jemu a jeho obhajcom účasť na neverejnom zasadnutí krajského súdu,
na ktorom bude rozhodovať o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu o vzatí
do väzby, čomu krajský súd nevyhovel, čím podľa sťažovateľa pochybil a porušil rovnosť
zbraní.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Krajský súd Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 3Tpo/28/2020 porušil právo
sťažovateľa ... na slobodu a bezpečnosť, na zákonné a preskúmateľné
väzobné rozhodnutie, na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným
zákonom a s právom na obhajobu v zmysle čl. 17 ods. 1, Ústavy SR, čl. 17 ods. 2 Ústavy SR,
čl. 17 ods. 5 Ústavy SR ako aj právo na slobodu v zmysle čl. 5 ods. 1, písm. c/ Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 5 ods. 4/ Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
2. Krajský súd Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 3Tpo/28/2020 porušil právo
sťažovateľa ... byť vypočutý sudcom do 48 hodín od prevzatia sudcom
a právo, aby o jeho väzbe bolo rozhodnuté do 48 hodín od prevzatia sudcom podľa čl. 17
ods. 3 Ústavy SR ako aj podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
3. Krajský súd Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 3Tpo/28/2020 porušil právo
sťažovateľa byť oboznámený s dôvodmi svojho zatknutia
a s každým obvinením proti nemu podľa čl. 5 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Prešove
zo dňa 12.08.2020 č. k. 3Tpo/28/2020-97.
5. Ústavný súd Slovenskej republiky nariaďuje okamžité prepustenie sťažovateľa
... na slobodu.
6. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľovi ...
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- € v lehote do dvoch mesiacov
od právoplatnosti nálezu.
7. Sťažovateľovi ... Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva
náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 450,29 € vrátane DPH,
ktorú je povinný Krajský súd v Prešov zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa
.. lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“
6. Dňa 12. októbra 2020 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie podania
sťažovateľa, v ktorom poukázal na skutočnosť, že k jeho zadržaniu 24. júla 2020
predchádzajúcemu jeho vzatiu do väzby došlo v priestoroch Fakultnej nemocnice
na psychiatrickom oddelení, kde bol sťažovateľ hospitalizovaný
po neúspešnom pokuse o samovraždu 16. júla 2020, čo je dôležité z dôvodu, že v čase
vykonávania úkonov trestného konania 24. júla 2020 a 25. júla 2020 bol sťažovateľ utlmený
liekmi (najmä liekom Diazepam), ktoré mu boli podávané na psychiatrickom oddelení.
A teda sťažovateľ bol „duchom prítomný“ až 26. júla 2020, keď mu ale nebol dvakrát
umožnený styk s obhajcom.
Sťažovateľ zároveň v rámci doplnenia podania poukázal na skutočnosť, že podaním
adresovaným Úradu inšpekčnej služby sa domáhal preskúmania postupu vyšetrovateľa
(opakované neumožnenie styku sťažovateľa s obhajcom 26. júla 2020), no tento orgán
sa uvedeným podaním odmietol zaoberať z dôvodu nedostatku právomoci,
čo je podľa názoru sťažovateľa dôležité z dôvodu, že krajský súd v napadnutom uznesení
uviedol, že porušenie práva na styk obvineného s obhajcom je dôvodom na vyvodenie
zodpovednosti proti tomu, kto styk obvineného s obhajcom neumožnil.
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľom označené referenčné právne normy
13.1 Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy sa osobná sloboda zaručuje.
13.2 Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
13.3 Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu
možno zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď
oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín a pri trestných činoch
terorizmu do 96 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú
osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia
vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.
13.4 Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
14.1 Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov,
pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie
alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán
pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody
domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku
po jeho spáchaní.
14.2 Podľa čl. 5 ods. 2 dohovoru každý, kto je zatknutý, musí byť oboznámený
bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia
a s každým obvinením proti nemu.
14.3 Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený
slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť
ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon
súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas
konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví
na pojednávanie.
14.4 Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím
alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene
rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie
slobody nezákonné.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľa je možné kvalifikovať
ako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f),
§ 122 a nasl. zákona o ústavnom súde.
16. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základných práv
podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 2, 3 a 4 dohovoru
postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 28/2020 zo 16. septembra 2020,
pričom podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým, že
- pri odtlačku pečiatky okresného súdu o dátume a čase doručenia návrhu na vzatie
sťažovateľa do väzby nie je vyznačený čas doručenia tohto návrhu okresnému súdu,
- vyšetrovateľ okresného riaditeľstva, resp. príslušníci Policajného zboru
sťažovateľovi počas pobytu v cele policajného zaistenia celkovo dvakrát neumožnili
hovoriť s jeho obhajcom bez prítomnosti tretej osoby,
- sudkyňa pre prípravné konanie v zápisnici o výsluchu sťažovateľa z 27. júla 2020
nesprávne uviedla, že poučila sťažovateľa o skutku, ktorý sa mu kladie za vinu,
ako aj o právnej kvalifikácii skutku,
- krajský súd nevyhovel sťažovateľovej žiadosti, aby podľa § 302 Trestného poriadku
umožnil sťažovateľovi a jeho obhajcom účasť na neverejnom zasadnutí krajského súdu,
na ktorom bude rozhodovať o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu
o jeho vzatí do väzby.
17. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
18. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť
sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde),
všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné
náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)
a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
19. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované
argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to v časti z dôvodu nedostatku
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie [§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom
súde] a v časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde].
III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17
ods. 3 ústavy, resp. práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru
20. Z ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že namietané porušenie
jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 3 ústavy, resp. práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru
odôvodňuje tým, že pri odtlačku pečiatky okresného súdu o dátume a čase doručenia návrhu
na jeho vzatie do väzby nie je vyznačený čas doručenia tohto návrhu okresnému súdu,
a teda sťažovateľ nemal možnosť objektívne posúdiť a preveriť, či bol okresným súdom
vypočutý včas a či o jeho väzbe bolo rozhodnuté včas, t. j. v lehote 48 hodín.
21. V súvislosti s uvedenou sťažovateľovou námietkou ústavný súd konštatuje,
že túto argumentáciu mohol sťažovateľ uplatniť v konaní pred okresným súdom a následne
v konaní pred krajským súdom (v rámci sťažnosti proti predmetnému rozhodnutiu
okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby), o to viac v prípade, ak v konaní
pred všeobecnými súdmi bol zastúpený dvoma kvalifikovanými právnymi zástupcami.
Sťažovateľ zároveň v rámci ústavnej sťažnosti ani nenamieta, že by predmetnú
argumentáciu v konaní pred všeobecnými súdmi uplatnil, avšak všeobecné súdy
sa s ňou náležite nevysporiadali. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh tak vyplýva,
že sťažovateľ predmetnú námietku, ktorú uplatnil vo svojej ústavnej sťažnosti ústavnému
súdu, v konaní pred všeobecnými súdmi relevantne vôbec nevzniesol.
Keďže sťažovateľ nevyužil možnosť súdneho prieskumu tejto otázky v konaní
pred všeobecnými súdmi, tieto nemohli nahradiť jeho procesnú aktivitu svojou vlastnou.
22. Ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
a nemôže nahrádzať úlohu všeobecných súdov. Zákon o ústavnom súde ako zákonnú
podmienku ustanovuje, že pred podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
musí sťažovateľ vyčerpať právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd. Ratio legis tohto ustanovenia pritom spočíva nielen
v tom, aby príslušná vec bola posúdená v prvom rade tými orgánmi verejnej moci,
do ktorých právomoci takéto posúdenie prislúcha, ale tiež, aby prípadné pochybenia mohli
byť v rámci opravného konania pred orgánmi verejnej moci preskúmané a posúdené
zákonom predvídaným spôsobom a v prípade potreby odstránené. Z toho vyplýva,
že námietky, ktoré mohli byť uplatnené už v konaní pred všeobecným súdom,
nemôžu byť úspešne uplatnené až v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
23. Podmienka vyčerpania procesných prostriedkov, ktoré zákon na ochranu práv
sťažovateľom poskytuje, nemôže byť v nadväznosti na uvedené splnená iba ich formálnym
uplatnením, ale na úspešné uplatnenie sťažnosti je nevyhnutné (ako conditio sine qua non)
aj ich vyčerpanie materiálne, a to pokiaľ ide o obsah a rozsah ich uplatnenia. Ústavnú
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno redukovať na prostriedok nápravy,
na základe ktorého by sa sťažovateľovi poskytla ďalšia možnosť obhajovať svoje práva
v dôsledku svojho vlastného opomenutia a nečinnosti spočívajúcej v absencii tvrdení
v riadnom konaní pred orgánmi verejnej moci. Akceptovaním námietok po prvýkrát
prednesených až v konaní o ústavnej sťažnosti by sa ústavný súd stával ďalšou súdnou
inštanciou, pred ktorou sa sťažovateľ snaží zreparovať, čo v predchádzajúcom konaní
zanedbal, teda napraviť následky spôsobené vlastným zavinením, resp. zavinením
svojho právneho zástupcu.
24. Ústavný súd v spojitosti s tým poukazuje aj na zásadu zodpovednosti účastníka
za ochranu svojich práv „vigilantibus iura scripta sunt“ (každý nech si stráži svoje práva),
z ktorej vyplýva, že nedôslednú procesnú obranu sťažovateľa v riadnom konaní
pred orgánmi verejnej moci nemožno dodatočne nahrádzať prostredníctvom ústavnej
sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.
25. V súvislosti s uvedeným sa možno odvolať aj na ustálenú a všeobecne známu
judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej konanie o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy nemôže byť prostriedkom, ktorý by nahradzoval konanie pred príslušnými
orgánmi verejnej moci a ktorým by sa umožnilo prihliadnuť na nové skutočnosti
alebo dôkazy, ktoré mohli mať vplyv na právoplatné rozhodnutie, proti ktorému ústavná
sťažnosť smeruje, pritom ale neboli uplatnené vo veci samej. Nevyužitie možnosti uplatniť
argumentáciu v konaní pred všeobecnými súdmi nemožno naprávať alebo nahrádzať
ústavnou sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom. V súlade s konštantnou judikatúrou
ústavného súdu v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd
uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť,
ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie
nemá právomoc.
Inak povedané, právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa
nemožno založiť až jej uplatnením v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
v prípade, ak ju sťažovateľ mohol uplatniť v napadnutom konaní, pričom podľa platného
právneho poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť všeobecný súd,
prípadne iný orgán verejnej moci. Ak takáto situácia nastane, treba preto podľa ustáleného
názoru ústavného súdu ústavnú sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04,
IV. ÚS 266/08, II. ÚS 462/2012, IV. ÚS 456/2013, IV. ÚS 597/2018 a i.).
26. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti
namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 3 ústavy, resp. práva podľa čl. 5
ods. 3 dohovoru napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu
sp. zn. 3 Tpo 28/2020 zo 16. septembra 2020 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona
o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
27. Nad rámec uvedeného ústavný súd v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa
pre úplnosť uvádza, že len od samotnej absencie uvedenia predmetného časového údaja
v odtlačku pečiatky nemožno bez ďalšieho odvodzovať porušenie základného práva
podľa čl. 17 ods. 3 ústavy, resp. práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru. Sťažovateľ v ústavnej
sťažnosti neuviedol žiadnu ústavnoprávne relevantnú skutočnosť spôsobilú vzbudiť reálnu
pochybnosť o oneskorenosti rozhodovania okresného súdu o návrhu na vzatie sťažovateľa
do väzby. Sťažovateľova argumentácia je tak fakticky len v rovine podozrení, dohadov
a hypotéz, že v jeho trestnej veci mohlo teoreticky dôjsť k porušeniu jeho základného práva
podľa čl. 17 ods. 3 ústavy, resp. práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.
Akceptácii sťažovateľom použitej argumentácie tak okrem nedostatku právomoci
ústavného súdu bráni aj nesplnenie jeho povinnosti uniesť bremeno svojho tvrdenia
vzťahujúceho sa na porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 3 ústavy, resp. práva
podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru. Uvedené by tak odôvodňovalo odmietnutie tejto časti ústavnej
sťažnosti sťažovateľa aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g)
III.2 K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru
28. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru v kontexte
argumentácie obsiahnutej v ústavnej sťažnosti, ústavný súd upriamuje pozornosť
na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),
podľa ktorej čl. 5 ods. 4 dohovoru nie je aplikovateľný na súdnu kontrolu zákonnosti
obmedzenia osobnej slobody nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“ (t. j. na prvotné
rozhodovanie o vzatí do väzby), ale je aplikovateľný až na situáciu následnej súdnej
kontroly zákonnosti obmedzenia osobnej slobody (t. j. na rozhodovanie o žiadosti väzobne
stíhanej osoby o prepustenie na slobodu a rozhodovanie o jej ponechaní vo väzbe).
Na prípad sťažovateľa, u ktorého išlo o prvotné rozhodovanie o vzatí do väzby,
teda čl. 5 ods. 4 dohovoru aplikovateľný nie je.
29. Pretože neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým postupom,
resp. napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením práva
podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného
prerokovania v časti namietajúcej porušenie práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým
postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 28/2020 zo 16. septembra 2020
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 2 dohovoru
30. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť,
či táto nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (napr. II. 59/2019, II. ÚS 194/2019).
31. V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením práva na osobnú slobodu
a bezpečnosť napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu o sťažnosti
proti rozhodnutiu okresného súdu o jeho vzatí do väzby ústavný súd v úvode poznamenáva,
že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody.
32. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil ústavnú
sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 3 Tpo 28/2020 zo 16. septembra 2020.
33. Pokiaľ ide o sťažovateľovu námietku, že vyšetrovateľ okresného riaditeľstva,
resp. príslušníci Policajného zboru sťažovateľovi počas pobytu v cele policajného zaistenia
dvakrát neumožnili hovoriť s jeho obhajcom bez prítomnosti tretej osoby, čím bolo
porušené právo sťažovateľa na obhajobu, krajský súd v napadnutom uznesení uviedol,
že právo zadržaného obvineného hovoriť s obhajcom bez prítomnosti tretej osoby vyplýva
priamo z § 34 ods. 1 Trestného poriadku, a preto nie je potrebný v prípade zadržaného
žiadať ďalší osobitný súhlas sudcu pre prípravné konanie. Nerešpektovanie tohto práva
na obhajobu v prípade, ak sa preukáže, je preto pochybením toho, kto sťažovateľovi
neumožnil hovoriť s obhajcom počas jeho zadržania. Nadväzujúc na uvedené, krajský súd,
vychádzajúc zo zápisnice o výsluchu sťažovateľa, konštatoval, že sudkyňa pre prípravné
konanie sťažovateľovi umožnila pred výsluchom na okresnom súde radiť sa s obhajcami
bez prítomnosti tretej osoby. Navyše, obhajcovia sťažovateľa boli osobne prítomní počas
výsluchu sťažovateľa na okresnom riaditeľstve, na okresnom súde a boli osobne prítomní
aj počas výsluchu svedkyne poškodenej , svedkyne
a svedkyne .
34. V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa ústavný súd konštatuje,
že je nesporné, že vyšetrovateľ okresného riaditeľstva, resp. príslušníci Policajného zboru
sťažovateľovi počas pobytu v cele policajného zaistenia dvakrát neumožnili hovoriť
s jeho obhajcom bez prítomnosti tretej osoby. Ústavný súd však súčasne zdôrazňuje,
že pre rozhodnutie ústavného súdu, či v dôsledku uvedenej skutočnosti došlo alebo nedošlo
v procese rozhodovania o väzbe sťažovateľa k neprípustnému zásahu do základného práva
sťažovateľa na obhajobu, sú relevantnými konkrétne okolnosti preskúmavanej veci,
na ktoré je v zmysle svojej judikatúry ústavný súd v každom jednotlivom prípade povinný
pri svojom rozhodovaní prihliadať (obdobne pozri II. ÚS 353/06, II. ÚS 142/07,
II. ÚS 80/08, I. ÚS 59/2016, III. ÚS 217/2016 a pod., ale vyplýva to aj z mnohých
rozhodnutí ESĽP napr. Letellier proti Francúzsku, rozhodnutie z 26. 6. 1991, Annuaire,
č. 207; Navarra proti Francúzsku, rozhodnutie z 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-B a ďalšie).
Inak povedané, v každej preskúmavanej veci je potrebné dôsledne vyhodnotiť
individuálne okolnosti situácie, až na základe komplexného zhodnotenia
ktorých možno následne dospieť k záveru, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo právo
na obhajobu reálne zmarené.
35. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na nasledujúce skutočnosti rozhodujúce
pre komplexné posúdenie otázky, či v rámci procesu rozhodovania o väzbe sťažovateľa
bolo jeho právo na obhajobu zmarené:
- obhajcovia sťažovateľa boli osobne prítomní počas výsluchu sťažovateľa
na okresnom riaditeľstve,
- obhajcovia sťažovateľa boli osobne prítomní počas výsluchu svedkyne poškodenej
, svedkyne a svedkyne ,
- sťažovateľovi bolo umožnené radiť sa s obhajcami pred jeho výsluchom
na okresnom súde,
- v zmysle § 34 ods. 1 Trestného poriadku mal sťažovateľ možnosť radiť
sa so svojimi obhajcami aj počas úkonov vykonávaných súdom, t. j. mal možnosť radiť
sa so svojimi obhajcami aj počas predmetného výsluchu na okresnom súde,
pričom sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ani nenamieta, že by mu to nebolo umožnené,
- po rozhodnutí okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby mal sťažovateľ
v zmysle § 34 ods. 1 Trestného poriadku možnosť radiť sa so svojimi obhajcami, čo sa týka
prípravy a podania sťažnosti namietajúcej rozhodnutie okresného súdu o vzatí sťažovateľa
do väzby, pričom sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ani nenamieta, že by mu to nebolo
umožnené.
36. Vyhodnotiac uvedené individuálne okolnosti, ústavný súd konštatuje,
že v tomto konkrétnom prípade v rámci procesu rozhodovania o väzbe sťažovateľa
nebolo právo sťažovateľa na obhajobu reálne zmarené.
Vychádzajúc z uvedených úvah, tak ústavný súd uzatvára, že v posudzovanom
prípade špecifické skutkové okolnosti prípadu, na ktoré je v zmysle svojej judikatúry
ústavný súd v každom jednotlivom prípade povinný pri svojom rozhodovaní prihliadať,
nesvedčia v prospech vyslovenia porušenia práva sťažovateľa na obhajobu.
37. Sťažovateľ taktiež namietal, že sudkyňa pre prípravné konanie v zápisnici
o výsluchu sťažovateľa z 27. júla 2020 nesprávne uviedla, že poučila sťažovateľa o skutku,
ktorý sa mu kladie za vinu, ako aj o právnej kvalifikácii skutku, čo bolo aj dôvodom,
že sťažovateľ ani jeho obhajcovia nepodpísali zápisnicu z uvedeného výsluchu. V súvislosti
s touto námietkou krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že pokiaľ sa preukáže,
že sudkyňa pre prípravné konanie v zápisnici o výsluchu sťažovateľa v rozpore
so skutočnosťou uviedla, že sťažovateľa oboznámila so skutkom, ktorý sa mu kladie
za vinu, a právnou kvalifikáciou, potom je túto časť sťažnosti sťažovateľa potrebné
posudzovať ako námietky proti zápisnici a je potrebné o týchto námietkach rozhodnúť
(§ 60 Trestného poriadku). Vychádzajúc z obsahu zápisnice o predmetnom výsluchu
sťažovateľa, je však zrejmé, že sťažovateľovi bol doručený návrh na vzatie do väzby,
a toto ani sťažovateľ nenamieta. Zároveň mu bolo vyšetrovateľom doručené uznesenie
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, pričom ďalšie oboznamovanie či čítanie
obsahu týchto listín nie je povinnosťou sudcu pre prípravné konanie.
38. Z rozhodnutia krajského súdu nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny
alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy s dôsledkom porušenia
základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy, resp. práva
podľa čl. 5 dohovoru. Právny záver krajského súdu nie je výsledkom svojvôle,
keďže má logickú podobu, kde argumenty sú jasne vysvetlené a sú súčasne dostatočne
zrozumiteľné. Krajským súdom prezentovaná interpretácia aplikovaných právnych noriem
nijako nepopiera ich účel a zmysel a má teda z hľadiska ich ústavnej konformnosti
akceptovateľnú podobu.
39. Pokiaľ ide o sťažovateľovu námietku, že krajský súd nevyhovel jeho žiadosti,
aby podľa § 302 Trestného poriadku umožnil sťažovateľovi a jeho obhajcom účasť
na neverejnom zasadnutí krajského súdu, na ktorom bude rozhodovať o sťažnosti
sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu o jeho vzatí do väzby, krajský súd
v napadnutom uznesení uviedol, že rozhodoval a konal v súlade s § 192 ods. 3 Trestného
poriadku na neverejnom zasadnutí, pričom ani obhajoba v pomerne rozsiahlom odôvodnení
sťažnosti neuviedla také skutočnosti či neoznačila také konkrétne dôkazy,
pre ktoré by bolo potrebné sťažovateľa vo veci v tomto štádiu konania dopočuť, prípadne
také, ktorými by jednoznačne a bez akýchkoľvek rozumných pochybností vyvrátila
výpovede svedkýň .
40. Krajský súd sťažovateľom označené práva neporušil, keďže pri rozhodovaní
o jeho väzbe konal v súlade s príslušným procesnoprávnym predpisom upravujúcim
rozhodovanie o sťažnostiach proti väzobným rozhodnutiam.
Totiž § 192 ods. 3 Trestného poriadku zakotvuje, že o sťažnosti proti uzneseniu
o vzatí obvineného do väzby rozhodne nadriadený súd na neverejnom zasadnutí do piatich
pracovných dní od predloženia veci na rozhodnutie. Zároveň § 302 ods. 2 Trestného
poriadku stanovuje, že pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe môže predseda
senátu umožniť prokurátorovi, obvinenému a jeho obhajcovi účasť na neverejnom
zasadnutí. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že nie je právom obvineného,
resp. jeho obhajcu zúčastniť sa na tomto neverejnom zasadnutí, a teda nie je povinnosťou,
ale oprávnením predsedu senátu účasť týchto osôb umožniť. Krajský súd teda postupoval
v súlade s príslušnou procesnoprávnou úpravou.
Sťažovateľom napadnutý postup krajského súdu tak nie je možné hodnotiť
ako taký, ktorý by bol v rozpore so znením, so zmyslom alebo s účelom relevantných
ustanovení Trestného poriadku, pričom ani sám sťažovateľ v ústavnej sťažnosti
nekonkretizoval ustanovenie Trestného poriadku, ktoré by krajský súd napadnutým
postupom zjavne porušil alebo neprípustne „obišiel“.
41. Ústavný súd na základe uvedených skutočností a dôvodov, ako aj s prihliadnutím
na svoju judikatúru, podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie, pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti
namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. práv
podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 2 dohovoru napadnutým postupom a uznesením krajského
súdu sp. zn. 3 Tpo 28/2020 zo 16. septembra 2020 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
42. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu