Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 456/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť K. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. A. H., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a 5 Slovenskej

republiky rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku č. k. -14697

z 9. marca 2009 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 13. mája 2010 a postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. marca 2012 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ako aj postupom advokáta

JUDr. Gabriela Almášiho, Niťová 3, Bratislava, ako jeho obhajcu v trestnej veci vedenej

bývalým Špeciálnym súdom v Pezinku pod sp. zn. PK a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2012

doručená sťažnosť K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa a 5 (ďalej len „“)

rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“)

č. k. -14697 z 9. marca 2009 (ďalej aj „napadnutý prvostupňový rozsudok“)

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“, alebo „dovolací súd“) ako súdu

odvolacieho sp. zn. z 13. mája 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

odvolacieho najvyššieho súdu“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, uznesením

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho sp. zn. z 28. marca 2012 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie dovolacieho súdu“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

ako aj postupom advokáta JUDr. G. A. ako jeho obhajcu v trestnej veci vedenej špeciálnym

súdom pod sp. zn. PK .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol 21. decembra 2003

na hraničnom priechode z Rakúska do Talianska zadržaný talianskymi karabiniermi

z dôvodu napomáhania štyrom občanom Čínskej republiky pri ilegálnom vstupe na územie

Talianska, pričom mu bol zároveň zabavený osobný automobil. Krajské riaditeľstvo

Policajného zboru v Žiline 4. októbra 2004 rozhodlo o vznesení obvinenia proti

sťažovateľovi. Trestným dekrétom súdu v T. (Taliansko) z 30. novembra 2004 bola

sťažovateľovi uložená pokuta v sume 5 161 € a zároveň trest prepadnutia (konfiškácie)

a deštrukcie zabaveného osobného automobilu.

Dňa 8. augusta 2007 bola prokurátorom Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálny prokurátor“) podaná na sťažovateľa

obžaloba. Príslušné orgány Talianska 14. marca 2008 vydali potvrdenie o tom, že

sťažovateľovi bol zrušený pôvodne uložený peňažný trest, a to z dôvodu, že je nezvestný,

a vzhľadom na to mu bola zároveň ustanovená advokátka ex officio na doručovanie pošty.

Špeciálny súd 9. marca 2009 vyniesol rozsudok, na základe ktorého bol sťažovateľ

odsúdený na peňažný trest v sume 70 000 Sk (2 323,57 €). Špeciálny súd taktiež vyhlásil

trestný dekrét talianskeho súdu za „nedosiahnuteľný“, a to napriek tomu, že podľa

sťažovateľa uplynul dosť dlhý čas na to, aby si ho špeciálny súd mohol zadovážiť, a navyše

mal k dispozícii potvrdenie talianskych orgánov o zrušení trestu, ktorý mu bol tamojším

súdom uložený. Aj keď mal obhajca sťažovateľa o trestnom dekréte vydanom talianskym

súdom vedomosť, na túto skutočnosť špeciálny súd neupozornil. Proti rozsudku špeciálneho

súdu č. k. -14697 z 9. marca 2009 sťažovateľ síce podal prostredníctvom

svojho obhajcu v zákonom ustanovenej lehote odvolanie, ktoré však do konania verejného

zasadnutia o odvolaní napriek výzve bližšie neodôvodnil.

Sťažovateľ sa verejného zasadnutia na odvolacom súde nezúčastnil, hoci bol

o termíne jeho konania riadne a včas vyrozumený, pričom svoju neúčasť vopred

ospravedlnil a požiadal, aby bolo verejné zasadnutie vykonané v jeho neprítomnosti.

Odvolací súd uznesením sp. zn. z 13. mája 2010 odvolanie sťažovateľa

(a ostatných obžalovaných) podľa ako nedôvodné zamietol,

v dôsledku čoho napadnutý prvostupňový rozsudok nadobudol právoplatnosť.

Sťažovateľ poukazuje na to, že 25. januára 2011 zaplatil peňažný trest, ktorý mu bol

uložený napadnutým prvostupňovým rozsudkom, „čím bol za ten istý čin sankcionovaný

v dvoch krajinách EÚ“.

Dňa 17. augusta 2011 podal obhajca sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu

odvolacieho súdu dovolanie, ktorým sa domáhal, aby najvyšší súd ako súd dovolací

vyslovil, že ním bol porušený zákon vo výroku o vine a treste v jeho neprospech,

a nadväzne na to podľa zrušil napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu, ako aj jemu predchádzajúci prvostupňový rozsudok a prikázal

Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať

a rozhodnúť.

V podanom dovolaní poukázal obhajca sťažovateľa na to, že spáchanie skutku, ktorý

je sťažovateľovi kladený za vinu, v zmysle obžaloby na hlavnom pojednávaní v celom

rozsahu priznal a bol za neho odsúdený už súdom v Taliansku. Zároveň uviedol, že

do súdneho spisu doložil aj doklad o jeho odsúdení na peňažný trest vo výške „5 000 €“

a trest prepadnutia veci, konkrétne motorového vozidla, na ktorom migrantov prevážal.

Súčasne vyslovil názor, že v jeho prípade „súd mal postupovať podľa

a trestné stíhanie zastaviť z dôvodu podľa , nakoľko o skutku

už bolo právoplatne rozhodnuté cudzozemským súdom a toto rozhodnutie ako aj uložený

trest možno považovať za dostatočné. V tejto súvislosti poukazujem na skutočnosť, že

uložený trest cudzozemským súdom som vykonal čiastočne, a to zrealizovaním trestu

prepadnutia veci, motorového vozidla...

Podľa ods. nikoho nemožno stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne

odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie

mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.

Vo vyššie citovanom ustanovení je upravená zásada ne bis in idem, teda nie dvakrát

v tej istej veci, čo znamená, že tú istú osobu možno opätovne trestne stíhať pre ten istý

skutok, pre ktorý už bola právoplatne odsúdená alebo oslobodená spod obžaloby, len vtedy,

ak bolo také rozhodnutie zrušené mimoriadnym opravným prostriedkom. Zásada ne bis in

idem je rovnako upravená v čl. ods. 5, ako aj v

Listiny základných práv a slobôd.“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje to, že jeho obhajca v rámci dovolania neuviedol, že

peňažný trest, ktorý mu bol uložený, bol medzičasom zrušený, a taktiež nepredložil

potvrdenie o tejto skutočnosti. V rámci dovolacieho konania však bola potvrdená existencia

rozsudku talianskeho súdu, čo špeciálny súd v prvostupňovom rozsudku spochybňoval.

Sťažovateľ napokon dodáva, že 23. mája 2012 bolo vydané rozhodnutie Obvodného

úradu v Bratislave, z ktorého vyplýva, „že už 26. 10. 2005 bolo v evidencii motorových

vozidiel uvedené, že im bola oznámená likvidácia vozidla na základe rozhodnutia

talianskeho súdu o konfiškácii vozidla. Poukazujeme na to, že táto informácia bola známa

v evidencii vozidiel ešte pred vydaním rozsudku Špeciálneho súdu a na Veľvyslanectve SR

v Ríme bol k dispozícii taliansky rozsudok. Špeciálny súd si však toto nevedel zistiť?“.

Sťažovateľ po právnej argumentácii k priebehu konania na základe uvedeného

konštatuje, že napadnutými rozhodnutiami a postupmi špeciálneho súdu a najvyššieho súdu

(ako súdu odvolacieho, tak aj súdu dovolacieho), ako aj konaním jeho obhajcu JUDr. A.

boli porušené jeho práva „na obhajobu a bol mu uložený peňažný trest, hoci takýto trest mu

bol v Taliansku zrušený, pričom v Taliansku mu v rámci trestu bolo zhabané aj vozidlo, je

preto zrejmé, že bol za tú istú vec odsúdený v dvoch krajinách EÚ“. Týmto mu mala

vzniknúť škoda z titulu zaplatenia peňažného trestu v Slovenskej republike a škoda

v dôsledku úhrady trov konania, ako aj ďalších trov právneho zastúpenia. V nadväznosti

na to sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o porušení jeho základných práv

„garantovaných v a 5 SR a o primeranom odškodnení.“

Predseda najvyššieho súdu JUDr. Š. H. podal 22. februára 2013 proti sudcovi

ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi, ktorý je členom senátu, ktorý má o veci rozhodnúť,

trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných

21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca v tejto

súvislosti (aj keď sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca

2013 (ďalej len „oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju

požiadal, aby zabezpečila postup podľa , t. j. aby

predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie

z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa na rozhodnutie senátu ústavného súdu,

ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení uvedeného sudcu rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením

č. k. -8 z 5. júna 2013 tak, že ho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci

sťažovateľa nevylúčil. Označené uznesenie bolo sudcovi doručené 21. júna 2013.

Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu v období od 28. marca 2013 do 21. júna

2013 nemohol vo veci sťažovateľa konať a rozhodovať.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa

predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané

( a ) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa

.

Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd podľa § 20

ods. 3 viazaný) je rozhodovanie o námietkach sťažovateľa

založených na tvrdení, že napadnutými rozhodnutiami špeciálneho súdu, odvolacieho súdu,

dovolacieho súdu a postupmi, ktoré prechádzali ich vydaniu, ako aj postupom jeho obhajcu

v trestnej veci vedenej špeciálnym súdom pod sp. zn. PK došlo k porušeniu

jeho základných práv podľa a 5 .

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už

právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie

mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 5

napadnutým prvostupňovým rozsudkom

Z princípu subsidiarity vyjadreného v vyplýva, že ak ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv

alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie ().

Vzhľadom na to, že na preskúmanie napadnutého prvostupňového rozsudku

a postupu špeciálneho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol príslušný najvyšší súd

v odvolacom konaní, sťažovateľ tento riadny opravný prostriedok uplatnil (aj keď bez

bližšieho odôvodnenia) a o tomto bolo rozhodnuté najvyšším súdom ako súdom odvolacím,

ústavný súd sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti prvostupňovému rozsudku, odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 5

napadnutým uznesením odvolacieho súdu

Rozsudkom špeciálneho súdu č. k. -14697 z 9. marca 2009 bol

sťažovateľ uznaný za vinného z pokračovacieho trestného činu nedovoleného prekročenia

štátnej hranice podľa účinného do 1. augusta 2004 formou

spolupáchateľstva podľa účinného do 1. januára 2006 a za tento

trestný čin mu bol podľa 171a ods. 1 a a účinného

do 1. augusta 2004 s poukazom na , ktorým sa menia

zákony v oblasti trestného práva v súvislosti so zavedením meny euro v Slovenskej

republike, uložený peňažný trest 70 000 Sk (v prepočte 2 323,57 €).

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ podal proti rozsudku špeciálneho súdu č. k.

PK -14697 z 9. marca 2009 prostredníctvom svojho obhajcu v zákonom

ustanovenej lehote odvolanie, ktoré však do konania verejného zasadnutia o odvolaní

napriek výzve bližšie neodôvodnil.

Odvolací súd uznesením sp. zn. z 13. mája 2010 podľa § 319 Trestného

poriadku odvolanie sťažovateľa (a ďalších obžalovaných) a zároveň aj odvolanie

špeciálneho prokurátora ako nedôvodné zamietol. Sťažovateľ ani jeho obhajca sa

na verejnom zasadnutí na odvolacom súde nezúčastnili napriek tomu, že boli o termíne jeho

konania včas vyrozumení, pričom svoju neúčasť včas ospravedlnili a požiadali, aby verejné

zasadnutie bolo vykonané v ich neprítomnosti.

Odvolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na § 317 Trestného

poriadku, podľa ktorého ak odvolací súd odvolanie nezamietne podľa § 316 ods. 1

alebo nezruší rozsudok podľa ,

preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým

odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo.

Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa (

v znení účinnom v relevantnom čase).

Odvolací súd na základe vykonaného dokazovania nemal žiadne pochybnosti

o skutkových zisteniach uvedených v prvostupňovom rozsudku a stotožnil sa aj s názorom

špeciálneho súdu, že skutky popísané v napadnutom rozhodnutí sa stali a že ich spáchali

obžalovaní spôsobom uvedeným v prvostupňovom rozsudku. Odvolací súd nezistil ani

žiaden rozpor medzi skutkovými zisteniami, ku ktorým dospel súd prvého stupňa

po vyhodnotení vykonaných dôkazov a právnom posúdení veci, a rovnako tak sa

s prvostupňovým rozsudkom stotožnil aj vo vzťahu k uloženým trestom. Pokiaľ ide

o sťažovateľa, odvolací súd konštatoval, že trest, ktorý mu bol uložený prvostupňovým

rozsudkom, je primeraný a rovnako adekvátny je podľa neho aj náhradný trest odňatia

slobody uložený pre prípad zmarenia výkonu finančného trestu.

Čo sa týka argumentácie sťažovateľa, že bol za ten istý čin sankcionovaný v dvoch

krajinách Európskej únie, samotný sťažovateľ uviedol, že jeho obhajca už v konaní pred

prvostupňovým súdom v tejto súvislosti nič nenamietal, a nestalo sa tak ani v konaní pred

odvolacím súdom, keďže ním podané odvolanie nebolo napriek výzve bližšie odôvodnené.

Sťažovateľ teda námietky, ktoré uplatnil vo svojej sťažnosti ústavnému súdu, v konaní pred

odvolacím súdom relevantne vôbec nevzniesol, pričom on ani jeho právny zástupca

nepovažovali za potrebné zúčastniť sa na verejnom zasadnutí.

ako zákonnú podmienku ustanovuje, že pred podaním

sťažnosti podľa musí sťažovateľ vyčerpať všetky procesné prostriedky

(opravné alebo iné právne prostriedky), ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných

predpisov ( ). Ratio legis tohto ustanovenia pritom

spočíva nielen v tom, aby príslušná vec bol posúdená v prvom rade tými orgánmi verejnej

moci, do ktorých právomoci takéto posúdenie prislúcha, ale tiež v tom, aby prípadné

pochybenia mohli byť v rámci opravného konania pred orgánmi verejnej moci preskúmané

a posúdené zákonom predvídaným spôsobom a v prípade potreby odstránené. Z toho

vyplýva, že námietky, ktoré mohli byť uplatnené už v konaní pred všeobecným súdom,

nemôžu byť úspešne uplatnené až v konaní o sťažnosti podľa .

Podmienka vyčerpania procesných prostriedkov, ktoré zákon na ochranu práv

sťažovateľom poskytuje, nemôže byť v nadväznosti na uvedené splnená iba ich formálnym

uplatnením, ale na úspešné uplatnenie sťažnosti je nevyhnutné (ako conditio sine qua non)

aj ich vyčerpanie materiálne, a to pokiaľ ide o obsah a rozsah ich uplatnenia. Sťažnosť

podľa nemožno redukovať na prostriedok nápravy, na základe ktorého

by sa sťažovateľovi poskytla ďalšia možnosť obhajovať svoje práva v dôsledku svojho

vlastného opomenutia a nečinnosti spočívajúcej v absencii tvrdení v riadnom konaní pred

orgánmi verejnej moci. Akceptovaním námietok po prvýkrát prednesených až v konaní

o sťažnosti by sa ústavný súd stával ďalšou súdnou inštanciou, pred ktorou sa sťažovateľ

snaží zreparovať to, čo v predchádzajúcom konaní zanedbal, teda napraviť následky

spôsobené vlastným zavinením, resp. zavinením svojho právneho zástupcu.

Ústavný súd v spojitosti s tým poukazuje aj na zásadu zodpovednosti účastníka

za ochranu svojich práv „vigilantibus iura scripta sunt“ (každý nech si stráži svoje práva),

z ktorej vyplýva, že nedôslednú procesnú obranu sťažovateľa v riadnom konaní pred

orgánmi verejnej moci nemožno dodatočne nahrádzať prostredníctvom sťažnosti podľa

.

V súvislosti s uvedeným sa možno odvolať aj na ustálenú a všeobecne známu

judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej konanie o sťažnosti podľa

nemôže byť prostriedkom, ktorý by nahradzoval konanie pred príslušnými orgánmi verejnej

moci a ktorým by sa umožnilo prihliadnuť na nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli

mať vplyv na právoplatné rozhodnutie, proti ktorému sťažnosť smeruje, pritom ale neboli

uplatnené vo veci samej. Nevyužitie možnosti uplatniť argumentáciu, ktorá nebola zahrnutá

do odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu v konaní pred všeobecnými súdmi,

nemožno naprávať alebo nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany

svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu,

ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd

na jej posúdenie nemá právomoc (, , ).

Právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej

uplatnením v konaní o sťažnosti podľa v prípade, ak ju sťažovateľ

mohol uplatniť v napadnutom konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nej

mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť všeobecný súd, príp. iný orgán verejnej moci.

Preto, ak takáto situácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti

týkajúcej sa takejto námietky odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu

().

S poukazom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti pri jej

predbežnom prerokovaní z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 5

napadnutým uznesením dovolacieho súdu

Proti uzneseniu najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho sp. zn.

z 13. mája 20120 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie, ktoré

dovolací súd, konštatujúc, „že v posudzovanej veci nebol naplnený uplatnený dôvod

dovolania podľa “, bez preskúmania veci na verejnom

zasadnutí odmietol [ ].

Sťažovateľ v podanom dovolaní uviedol, že ho podáva „zo zákonného dôvodu

v zmysle ustanovenia , keďže zákon bol porušený v môj

neprospech, a to vo výroku o treste. Spáchanie skutku som na hlavnom pojednávaní v celom

rozsahu priznal. Za tento skutok som už bol odsúdený v Taliansku v čase, keď som bol

prichytený s nelegálnymi migrantami v aute. Do spisu som doložil aj doklad o mojom

odsúdení na peňažný trest vo výške 5 000 eur a trest prepadnutia majetku, konkrétne

motorového vozidla, na ktorom som migrantov prevážal. Som toho názoru, že súd mal

postupovať podľa a trestné stíhanie zastaviť z dôvodu podľa

, nakoľko o skutku už bolo právoplatne rozhodnuté

cudzozemským súdom a toto rozhodnutie ako aj uložený trest možno považovať

za dostatočné. V tejto súvislosti tiež poukazujem na skutočnosť, že uložený trest

cudzozemským súdom som čiastočne vykonal, a to zrealizovaním trestu prepadnutia veci,

motorového vozidla zn...“.

Sťažovateľ v podanom dovolaní poukázal aj na zásadu ne bis in idem ustanovenú

v a upravenú taktiež v (resp. v

ods. 5 Listiny základných práv a slobôd) a navrhol, aby dovolací súd podľa § 386 ods. 1

z dôvodu uvedeného v ods. písm. i) účinného

do 31. augusta 2011 vyslovil porušenie zákona v jeho neprospech, podľa § 386 ods. 2

zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj prvostupňový

rozsudok a prikázal Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku vec v potrebnom rozsahu

znovu prerokovať a rozhodnúť.

Dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia citoval okrem iného § 215 ods. 2

písm. b) v znení účinnom do 31. augusta 2012, podľa ktorého

prokurátor môže zastaviť trestné stíhanie, ak o skutku obvineného bolo už právoplatne

rozhodnuté disciplinárne iným orgánom alebo orgánom príslušným na konanie o priestupku

alebo o inom správnom delikte, cudzozemským súdom alebo iným cudzozemským orgánom

príslušným na konanie o trestnom čine, priestupku alebo o inom správnom delikte a toto

rozhodnutie možno považovať za dostačujúce.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia princípu ne bis in idem

poukázal najvyšší súd «na existujúce európske právne akty v trestných veciach, ktoré

v oblasti 3. piliera nemajú priamy účinok, a ktoré síce nezakladajú priamo práva

a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, no napriek nepriamemu účinku týchto

právnych noriem, obsiahnutých vo viacerých európskych dohovoroch, sa vyžaduje

eurokonformný výklad slovenského trestného práva.

Dohovorom zaoberajúcim sa zásadou ne bis in idem je aj Dohovor z 19. júna 1990,

ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985, o postupnom odstraňovaní

kontrol na spoločných hraniciach (ďalej len „DVSD“), konkrétne čl. 54 až 58, ktorý sa

nachádza v kapitole 3 nazvanej „Zákaz dvojitého trestu“ v hlave III DVSD nazvanej

„Polícia a bezpečnosť“, ako aj Európsky dohovor o odovzdávaní trestného konania

z 15. mája 1972.».

Dovolací súd sa taktiež zaoberal judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej

len „Súdny dvor“), ktorá sa týka predbežných otázok v trestných veciach, a pripomenul, že

tak ako Súdny dvor už konštatoval v bode 32 rozsudku Gözütok a Brügge z 11. februára

2003, «že žiadne ustanovenie hlavy VI Zmluvy o Európskej únii týkajúcej sa policajnej

a súdnej spolupráce v trestných veciach, ktorej čl. 34 a 31 boli určené ako právny základ

čl. 54 až 58 DVSD, ani žiadne ustanovenie Schengenskej dohody alebo samotného DVSD

nepodmieňuje uplatnenie čl. 54 DVSD harmonizáciou alebo aspoň priblížením

trestnoprávnych úprav členských štátov. Zásada ne bis in idem zakotvená v poslednom

uvedenom článku nevyhnutne znamená, že existuje vzájomná dôvera zmluvných štátov v ich

príslušné systémy trestného súdnictva a že každý z uvedených štátov súhlasí s použitím

trestnoprávnej úpravy platnej i iných zmluvných štátoch. Hoci by uplatnenie jeho vlastnej

právnej úpravy viedlo k inému výsledku (rozsudok Gözütok a Brügge, už citovaný bod 33).

Obsahom čl. 54 DVSD sú upravené predpoklady, ktoré ak sú naplnené, vylučujú trestné

stíhanie a odsúdenie v inom zmluvnom štáte: „Osoba právoplatne odsúdená jednou

zo zmluvných strán nesmie byť pre ten istý trestný čin stíhaná inou zmluvnou stranou, a to

za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol už trest odpykaný alebo sa práve odpykáva,

alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný.“

Tieto závery potvrdzuje aj cieľ čl. 54, ktorým je vylúčiť to, aby osoba bola z dôvodu,

že vykonáva svoje právo voľného pohybu, stíhaná pre ten istý čin na území viacerých

zmluvných štátov (rozsudky Gözütok a Brügge, už citovaný bod 38, ako aj z 10. marca 2005,

Miraglia, C-469/03, Zb. s. -2009, bod 32), avšak nespôsobuje beztrestnosť v schengenskom

priestore.».

Podľa dovolacieho súdu „čl. 54 DVSD sa má teda vykladať v tom zmysle, že

príslušným kritériom na účely uplatnenia uvedeného článku je kritérium zhodnosti skutkovej

podstaty činov a kritérium vykonania. Účelom podmienky vykonania je, aby osoba bola

v konečnom dôsledku potrestaná, v prípade, že prvý zmluvný štát, ktorý vyhlásil rozsudok

o uložení trestu, uložený trest nevykonal (rozsudok Kretzinger C-288/05, Zb. I-06441,

bod 51).“.

Konštatujúc, že sťažovateľ bol síce 30. apríla 2004 talianskym súdom odsúdený

za spáchanie skutku napomáhania ilegálneho vstupu na národné územie Talianska štyrom

čínskym občanom, pričom mu bol za tento skutok uložený trest pokuty v sume 5 161 €

a zároveň nariadená konfiškácia a deštrukcia osobného motorového vozidla, avšak uložený

trest pokuty ani v časti nevykonal (ako to vyplýva zo spisového materiálu), dovolací súd

ozrejmil, prečo prvostupňový súd nepovažoval v zmysle citovaného článku „DSVD“

podmienku vykonania trestu za splnenú. Za úplné vykonanie trestu možno podľa

dovolacieho súdu považovať jednak splnenie nariadenej konfiškácie a deštrukcie zhabaného

majetku (osobného motorového vozidla zn...), ale súčasne aj uhradenie uloženej finančnej

sankcie.

Na podporu uvedeného dovolací súd poukázal aj na čl. 35 ods. 1 Európskeho

dohovoru o odovzdávaní trestného konania, v zmysle ktorého je presne ustanovené, že trest

musí byť vykonaný úplne.

Dovolací súd, zohľadniac uvedené skutočnosti dospel k záveru, že „vzhľadom

k nevykonaniu uloženého trestu cudzozemským súdom v zmysle DVSD a Európskeho

dohovoru o odovzdávaní trestného konania nie je možné považovať trest uložený

prvostupňovým súdom za porušenie čl. 54 DVSD a zásady ne bis in idem“. Vzhľadom na to

podľa dovolacieho súdu nemožno námietku sťažovateľa, že rozhodnutie je založené

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, konkrétne § 281 ods. 2

, akceptovať.

Dovolací súd rozhodol o odmietnutí dovolania sťažovateľa, nemajúc vedomosť

o tom, že mu bol medzičasom talianskymi orgánmi zrušený peňažný trest (pokuta v sume

5 161 €) uložený dekrétom súdu v T. z 30. novembra 2004. Aj keď sťažovateľ výslovne

uvádza, že jeho obhajca mal k dispozícii potvrdenie z Talianska zo 14. marca 2008 o tom,

že mu bol peňažný trest medzitým zrušený, tento kľúčový dôkaz dovolaciemu súdu

nepredložil a ani sa o jeho existencii v písomnom odôvodnení dovolania nezmienil.

Ústavný súd s prihliadnutím na uvedené vzhliadol aj námietky sťažovateľa

obsiahnuté v jeho sťažnosti smerujúce proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

1 Tdo V 23/2011 z 28. marca 2012 a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ako také,

na prerokovanie ktorých nemá právomoc, pretože zo spisového materiálu bez akýchkoľvek

pochybností vyplýva, že ich sťažovateľ v dovolacom konaní neuplatnil. Pokiaľ by ich

sťažovateľ v dovolacom konaní uplatnil a dovolací súd by na ne neprihliadol, musel by

sťažovateľ takéto pochybenie dovolacieho súdu namietať vo svojej sťažnosti, čo sa však

v danej veci nestalo.

Vzhľadom na to neostávalo iné, než odmietnuť sťažnosť aj v tejto časti pri jej

predbežnom prerokovaní pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

4. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 5

postupom advokáta JUDr. G. A. v trestnej veci vedenej špeciálnym súdom pod sp. zn.

PK

Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že v tomto prípade nie je jeho úlohou

(rovnako ako nebolo ani úlohou najvyššieho súdu) skúmať, či ustanovený (alebo zvolený)

advokát poskytol právnu pomoc sťažovateľovi v rozsahu a kvalite podľa zákona

č. o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“).

Podľa názoru ústavného súdu pokiaľ je sťažovateľ zastúpený v priebehu konania

pred súdom advokátom ako osobou znalou práva, je jeho základnou povinnosťou využívať

v záujme klienta všetky zákonné prostriedky a v ich rámci uplatniť všetko, čo v súlade

so svojím presvedčením považuje za potrebné.

Ústavný súd navyše môže skúmať len namietané porušenie základných práv alebo

slobôd postupmi a rozhodnutiami orgánov verejnej moci, medzi ktoré nepatrí advokát

obhajujúci obžalovaného v trestnom konaní. Na prípadné prešetrenie postupu advokáta,

ktorý zastupoval sťažovateľa ako obhajca v trestnom konaní vedenom špeciálnym súdom

pod sp. zn. , má sťažovateľ k dispozícii iné právne prostriedky, ktorými

môže dosiahnuť vyvodenie zodpovednosti v prípade zistenia porušenia povinností advokáta.

Ak by bol sťažovateľ toho názoru, že ujmu na jeho právach mu spôsobil advokát

svojím nekvalifikovaným postupom pri jeho zastupovaní, má možnosť nárok na náhradu

vzniknutej prípadnej škody uplatniť v občianskoprávnom konaní (§ 26 zákona

č. ). V tejto súvislosti môže sťažovateľ tiež podľa uvedeného zákona podať

na postup advokáta sťažnosť Slovenskej advokátskej komore.

Ústavný súd už vyslovil, že ak sťažovateľ namietne také porušenie základného práva

alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať, takúto sťažnosť

odmietne ako zjavne neopodstatnenú (). Z týchto dôvodov odmietol ústavný

súd sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd rozhodol o jeho „primeranom

odškodnení“ v súvislosti s napadnutými postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov,

ústavný súd napokon dodáva, že už opakovane vyslovil, že o nárokoch na náhradu škody

nerozhoduje. O náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu alebo iného

orgánu verejnej moci rozhodujú v zmysle o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov orgány uvedené v § 4 tohto zákona, avšak nie ústavný súd v konaní

o sťažnostiach podľa . Takýto postup zodpovedá doterajšej

rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. , ,

).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013