Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 232/2017
PDF · 200.4 KB
No categories available
II. ÚS 232/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského
súdu v Trnave č. k. 20 Sa 26/2016-13 z 31. januára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2017
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 20 Sa 26/2016-13 z 31. januára 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského
súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa Národnej
kriminálnej agentúry, Národnej protizločineckej jednotky, expozitúry Bratislava (ďalej len
„vyšetrovateľ Policajného zboru“) ČVS: PPZ-483/NKA-PZ-BA-2014 z 10. septembra 2014
podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie pre prečin falšovania
a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej
značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s pokračovacím
zločinom úverového podvodu sčasti dokonaného, sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1
a § 222 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona.
Dňa 16. januára 2015 bolo sťažovateľovi uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru
ČVS: PPZ-807/NKA-PZ-BA-2013 podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené
obvinenie pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu v štádiu prípravy podľa § 13
ods. 1 a § 186 ods. 1, 2 písm. c) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139
písm. a) Trestného zákona.
Vyšetrovateľ Policajného zboru uznesením ČVS: PPZ-483/NKA-PZ-BA-2014
z 21. januára 2015 podľa § 21 ods. 3 Trestného priadku s poukazom na § 18 ods. 1
Trestného poriadku rozhodol o spojení už uvedených trestných vecí na spoločné konanie.
Dňa 28. septembra 2016 sťažovateľ doručil krajskému súdu žalobu „pre uplatnenie
práva na súdnu ochranu ohrozených a porušených práv a na preskúmanie postupu
a zákonnosti rozhodnutí štátneho orgánu (Okresného súdu Trnava)“.
Sťažovateľ uvádza, že krajský súd podanú žalobu pôvodne nezaregistroval, len ju
založil do spisu vedeného Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
30 T 126/2015. Okresný súd predmetnú žalobu opätovne predložil krajskému súdu, ktorý
ju 31. októbra 2016 „zaregistroval“ a začal správne konanie.
Dňa 31. januára 2017 krajský súd napadnutým uznesením (sťažovateľovi doručeným
6. februára 2017) správne konanie zastavil s tým, že proti jeho rozhodnutiu nie je prípustná
sťažnosť. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ podal túto sťažnosť ústavnému súdu.
Sťažovateľ uvádza, že krajský súd konanie zastavil, pretože dospel k záveru,
že predmet žaloby nepodlieha jeho preskúmavacej právomoci, a zároveň ju ani nepostúpil
žiadnemu orgánu, ktorý by mal právomoc sa ňou zaoberať.
Sťažovateľ namieta, že takýto postup krajského súdu je v rozpore s § 9 a § 10 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, § 2 ods. 1 písm. c) a ods. 3 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, nálezom ústavného súdu „sp. zn. II. ÚS 50/2001 z 11. októbra 2001“, čl. 2
ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 142 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy
a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Sťažovateľ porušenie označených práv podľa ústavy odôvodňuje tým, že krajský súd
konanie zastavil bez toho, aby žalobou napadnuté rozhodnutia okresného súdu a konania,
ktoré ich vydaniu predchádzali, preskúmal. Zároveň krajský súd sťažovateľovi neumožnil
podať proti jeho rozhodnutiu sťažnosť a ani vec nepostúpil inému orgánu, ktorý by bol
kompetentný sa predmetnou vecou zaoberať, čím mu zmaril „právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne...“. Zároveň mu spôsobil ujmu na jeho právach.
Takéto porušenie práv sťažovateľa je podľa jeho názoru z ústavnoprávneho hľadiska
neospravedlniteľné a netolerovateľné. Sťažovateľ zásah do svojich základných práv
považuje za mimoriadne intenzívny aj preto, že trestné konanie, ktoré je proti nemu vedené
okresným súdom pod sp. zn. 30 T 126/2015, dosiaľ nie je právoplatne skončené.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1.) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie sp. zn.: 20Sa/26/2016
vydané Krajským súdom v Trnave dňa 31. januára 2017, nakoľko zastavením správneho
konania súdu, nezaoberaním sa v žalobe namietanými porušeniami základných práv
a slobôd a nepostúpením žaloby inému orgánu Slovenskej republiky, ktorý by bol podľa
názoru Krajského súdu v Trnave kompetentný preskúmavať žalobou namietané rozhodnutia
a úkony Okresného súdu Trnava v trestnom konaní sp. zn. 30 T/126/2015, zabránil tým
Krajský súd v Trnave sťažovateľovi domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne SR, čím mu zároveň spôsobil ujmu na právach pre uplatňovanie svojich základných
práv a slobôd.
2.) Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje krajskému súdu v Trnave, aby tento
vo veci konal, resp. aby Krajský súd v Trnave preskúmal a rozhodol o žalobou...
namietaných rozhodnutiach a úkonoch týkajúcich sa základných práv a slobôd, ktoré boli
vydané a vykonané Okresným súdom Trnava v trestnom konaní vedenom proti
sťažovateľovi.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy musí obsahovať všeobecné náležitosti uvedené
v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti uvedené v § 50 zákona
o ústavnom súde v spojení s požiadavkami na návrh na rozhodnutie (petit) vyplývajúcimi
z § 56 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto môže prijať na ďalšie konanie len taký
návrh na začatie konania, ktorý obsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom
súde.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Ústavný súd po posúdení obsahu sťažnosti zistil, že sťažnosť sťažovateľa
v predloženom znení síce neobsahuje zrozumiteľne formulovaný petit, no z jeho obsahu
možno ustáliť, že namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 20 Sa 26/2016-13 z 31. januára 2017.
K porušeniu označeného práva malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že krajský súd bez toho,
aby preskúmal v žalobe sťažovateľom napadnuté rozhodnutia, konanie zastavil.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť
každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť
súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť
konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát zdôraznil, že vo veciach, ktoré patria
do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Ústavný súd je oprávnený
preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd nie
je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom
prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
Ústavný súd pri uplatňovaní právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti
(čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 13/01, II. ÚS 193/2010). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého
uznesenia krajského súdu.
Krajský súd napadnutým uznesením konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov
nepriznal právo na náhradu trov konania. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva,
že sťažovateľ návrhom z 24. septembra 2016 žiadal o preskúmanie rozhodnutí:
- sp. zn. 0 Tp 101/2015 z 11. septembra 2015, ktorým okresný súd rozhodol o návrhu
Okresnej prokuratúry Trnava o predĺžení lehoty väzby,
- sp. zn. 3 Tpo 69/2015 z 22. septembra 2015, ktorým krajský súd rozhodol
o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 101/2015
z 11. septembra 2015,
- č. Spr 2517/16 z 15. augusta 2016, ktorým okresný súd rozhodoval o sťažnosti
sťažovateľa, a
- č. k. 30 T 126/2015-2027 zo 7. septembra 2016, ktorým okresný súd zamietol
žiadosť sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby na slobodu.
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: «2. Podľa § 2 zákona č. 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“)...
3. Podľa § 3 ods. 1 písm. a), b), c), d), e) SSP...
5. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú
na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej
správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou
orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
6. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany
svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu
orgánu verejnej správy.
7. Podľa § 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku, Trestný poriadok
upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli
náležíte zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba
rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb.
8. Podľa § 10 ods. 15 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku...
9. Podľa § 18 ods. 1 SSP, ak správny súd zistí, že vec nepatrí do právomoci súdov,
konanie zastaví; ak možno zistiť iný orgán, do ktorého právomoci vec patrí, správny súd mu
vec po zastavení konania uznesením postúpi.
10. Z obsahu žaloby je nesporné, že žalobca sa ňou domáha preskúmania rozhodnutí
žalovaného č. 0 Tp/101/2015 zo dňa 11. 09. 2015, ktorým Okresný súd Trnava rozhodol
o návrhu Okresnej prokuratúry Trnava o predĺžení lehoty väzby, č. 3 Tpo/69/2015 zo dňa
22. 09. 2015, ktorým rozhodol Krajský súd v Trnave o sťažnosti žalobcu voči uzneseniu
č. k. 0 Tp/101/2015 zo dňa 11. 09. 2015, Spr 2517/16 zo dňa 15. 08. 2016, ktorým Okresný
súd Trnava rozhodoval o sťažnosti žalobcu a č. 30 T/126/2015-2027 zo dňa 07. 09. 2016,
ktorým Okresný súd Trnava zamietol žiadosť žalobcu o jeho prepustenie z výkonu väzby.
Žalobca v žalobe žaluje Okresný súd Trnava, pred ktorým je vedené trestné konanie proti
žalobcovi ako obžalovanému. Zo žaloby je nesporné, že žalobca sa domáha prieskumu
trestného konania, ktoré sa ako také spravuje ustanoveniami Trestného poriadku, preto
i vady v jeho procesnom postupe je možné preskúmavať iba podľa Trestného poriadku
a nie v správnom súdnictve, teda v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia.
Ak sa žalobca domnieval, že zo strany Okresného súdu Trnava, resp. zo strany predsedu
trestnoprávneho senátu, sa konalo nezákonne, mal využiť prostriedky nápravy obsiahnuté
v trestno-právnych predpisoch, nie podávať žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia,
pretože takéto rozhodnutia nepodliehajú preskúmavacej právomoci správnych súdov podľa
ustanovení SSP. Vzhľadom k tomu, že všetky rozhodnutia, resp. úkony, ktoré žalobca
vo svojej žalobe žiada preskúmať, boli vykonávané podľa Trestného poriadku, súd
s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 18 ods. 1 SSP konanie vo veci zastavil.
11. V správnom súdnictve je právo na prístup správneho súdu vymedzené princípom
generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, z ktorého vyplýva, že správne súdy v zásade
preskúmavajú všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy, okrem tých, ktoré zákon
výslovne z prieskumu vylučuje. Uvedené ustanovenie je súčasne dôležitou interpretačnou
pomôckou, pretože výnimky z aplikácie ústavy, i keď sú ustanovené zákonom, nie je možné
vykladať extenzívne, ale reštriktívne. Konanie podľa ustanovení SSP, je konaním
so zákonom limitovaným predmetom (preskúmava sa v ňom vždy rozhodnutie a postup
orgánu verejnej správy) a pretože žalobca označil ako napadnuté rozhodnutia, rozhodnutia
a úkony vydané v rámci trestného konania, ktoré sa týkajú vedenia trestného konania,
nie je splnená podmienka, aby konanie malo spôsobilý predmet zodpovedajúci zákonnej
úprave.
12. Na základe vyššie uvedeného tunajší správny súd dospel k záveru, že v danom
prípade neboli splnené podmienky na konanie o správnej žalobe žalobcu z dôvodu,
že napadnuté rozhodnutia a úkony sa týkajú vedenia trestného konania a tieto nepodliehajú
preskumávacej právomoci správnych súdov.
13. Nedostatok právomoci správneho súdu je nedostatok procesnej podmienky
konania, ktorý nemožno odstrániť. Preto súd postupoval podľa ust. § 18 ods. 1
SSP a konanie o preskúmaní napadnutých rozhodnutí zastavil...»
Ako z už uvedeného vyplýva, sťažovateľ sa žalobou podanou krajskému súdu
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí vydaných v trestnom konaní. Krajský súd však
konanie o preskúmanie napadnutých rozhodnutí zastavil z dôvodu nedostatku svojej
právomoci na ich preskúmanie.
Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, že preskúmavanie rozhodnutí
vydaných v trestnom konaní nepatrí do právomoci správnych súdov, a preto ak
sa sťažovateľ domnieval, že zo strany okresného súdu, resp. zo strany predsedu
trestnoprávneho senátu okresného súdu, sa konalo nezákonne, mal využiť prostriedky
nápravy obsiahnuté v trestno-právnych predpisoch. Trestný poriadok upravuje dostatok
právnych prostriedkov, prostredníctvom ktorých sa obvinený môže domôcť preskúmania
rozhodnutí vydaných v trestnom konaní či už v riadnom, alebo mimoriadnom opravnom
konaní.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 20 Sa 26/2016 postupoval v medziach svojej právomoci a ústavne
akceptovateľným spôsobom vysvetlil, prečo bolo potrebné konanie zastaviť. Jeho úvahy
a závery sú logické, rešpektujú zmysel a účel príslušných ustanovení zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, a preto ich možno aj z ústavného hľadiska
považovať za udržateľné a právne akceptovateľné.
Jedným z dôvodov, pre ktoré môže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť sťažnosť sťažovateľa, je jej zjavná neopodstatnenosť. V súlade s konštantnou
judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež vyslovil, že ak sťažovateľ namieta
také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne
nemohlo nastať, takúto sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (II. ÚS 70/99,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením, odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími jeho návrhmi obsiahnutými v petite sťažnosti.
Nad rámec ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ síce hneď v úvode sťažnosti
uvádza, že je zastúpený právnym zástupcom, ktorého označuje aj menom, nepriložil však
splnomocnenie na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, a teda nesplnil
podmienku povinného právneho zastúpenia. Ústavný súd sa však z dôvodu hospodárnosti
konania už otázkou odstránenia procesnej prekážky konania spočívajúcej v nedostatku
kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa nezaoberal, pretože dôvody, pre ktoré
rozhodol o odmietnutí sťažnosti, by neboli odstrániteľné ani prostredníctvom právneho
zástupcu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2017