Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 287/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., t. č. vo výkone, zastúpeného advokátom JUDr. J. G.,

B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1

a a a Listiny základných

práv a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 9.

augusta 2010 a sp. zn. zo 16. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra

2010 doručená sťažnosť M. Č., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. J. G., B., doplnená podaniami doručenými ústavnému súdu 25. októbra

2010, 4. februára 2011 a 1. marca 2011, vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa , a (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 9. augusta 2010 a sp. zn. zo 16. septembra

2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre trestný

čin vraždy podľa a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a iné. Trestné stíhanie bolo v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu v štádiu konania pred krajským súdom ako odvolacím

súdom, a to na základe odvolania podaného okrem iných aj sťažovateľom proti rozsudku

Okresného súdu Prešov (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. z 10. novembra 2009,

a vec bola vedená pod sp. zn. .

Po určení termínu verejného zasadnutia krajským súdom vo veci podaného odvolania

sťažovateľ podaním zo 17. júla 2010 doručeným krajskému súdu 20. júla 2010 vzniesol

námietku zaujatosti proti predsedovi senátu krajského súdu JUDr. V. D.. Senát odvolacieho

súdu vznesenej námietke zaujatosti predsedu senátu nevyhovel a uznesením sp. zn. 6 To

6/2010 z 22. júla 2010 vyslovil, že predseda senátu krajského súdu JUDr. V. D. nie je

vylúčený z vykonávania úkonov odvolacieho konania v trestnej veci proti sťažovateľovi

vedenej pod sp. zn. .

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej iný

senát krajského súdu uznesením č. k. -13190 z 9. augusta 2010 rozhodol tak,

že ju podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ v odvolacom konaní zároveň namietal zaujatosť celého senátu krajského

súdu zloženého z predsedu JUDr. V. D. a sudcov JUDr. P. F. a JUDr. J. B. O tejto námietke

napádaný senát rozhodol uznesením sp. zn. z 2. augusta 2010 tak, že tento

senát nie je vylúčený z vykonávania úkonov odvolacieho konania v trestnej veci

sťažovateľa vedenej krajským súdom pod sp. zn. .

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ, ako aj obžalovaný J. M. sťažnosť (tak

osobne, ako aj prostredníctvom obhajcu). Iný senát krajského súdu o tejto sťažnosti

rozhodol uznesením č. k. -13244 zo 16. septembra 2010, ktorým ju podľa

ako nedôvodnú zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd uzneseniami č. k. -13190

z 9. augusta 2010 a č. k. -13244 zo 16. septembra 2010 porušil jeho základné

právo na súdnu ochranu zaručené v a listiny, základné

právo na prezumpciu neviny zaručené v a dohovoru a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Za porušenie označených práv sťažovateľ považuje tieto skutočnosti:

«- prvou je, že po určení termínu verejného zasadnutia v konaní KS

Prešov, predseda senátu JUDr. V. D. sám prehlásil, že sa cíti zaujatý v tejto trestnej veci,

keď v januári 2009 požiadal o vylúčenie pri rozhodovaní o väzbe spoluobžalovaného J. M. z

dôvodu, že sa pozná s ďalším obžalovaným v tejto trestnej veci, a to Mgr. D. M. Aj keď vec

bola medzičasom ohľadom Mgr. M. vylúčená na samostatné konanie, ide o previazanosť

osôb v tomto konaní a aj keď bude skutok obžaloby súdený v dvoch konaniach, ide vo

vzťahu ku mne, sťažovateľovi, vždy o jeden a ten istý skutok.

- namietaný predseda senátu ako člen senátu rozhodoval tiež vo veci Krajského súdu

sp. zn. , kde v písomnom vyhotovení tohto uznesenia na str. 3 prejudikoval vinu

mňa, sťažovateľa, konštatovaním, že je nesporné, že som mal zorganizovať spáchanie

obzvlášť závažnej trestnej činnosti v čase, keď som bol ja, sťažovateľ, vo väzbe a mal som

sa dopustiť ďalších dielčích skutkov vraždy, ako to vyplýva z rozhodnutia okresného súdu,

resp. obžaloby krajského prokurátora. Nech už potom neskoršie súd akokoľvek dôvodil, že

v texte sa používajú výrazy, ktoré neprejudikujú moju vinu, nemožno sa vyhnúť tomu, aby

nevznikli pochybnosti o porušení práva na nestranný súd a to už len použitím slova „je

nesporné“ dal tento súd v minulosti najavo, že prejudikuje moju vinu, čím porušil princíp

prezumpcie neviny. ... Pokiaľ v občianskoprávnom konaní na OS Brezno

a v iných dokumentoch namietaní sudcovia tvrdia dnes, že k prejudikovaniu viny nedošlo,

lebo sa vyjadrili slovom „mal“ (ktoré slovo vytrhli z kontextu celej vety), ide

o neopodstatnenú obranu, nakoľko slovo „mal“ v kontexte vety, ktorá začína slovom

„nesporné“ sa inak nedá chápať, len tak, že v minulosti isto som ja, sťažovateľ, páchal

trestnú činnosť.

Pre úplnosť uvádzam, že občianskoprávny návrh bol podaný dňa 8. 7.

2010 tak, ako vyplýva z potvrdenia, ktoré v prílohe prikladám, kedy som ja nevedel o tom,

že vo veci bude rozhodovať JUDr. V. D. a členovia senátu, uvedení v podanom návrhu. ...

V konaní Okresného súdu v Brezne na ochranu osobnosti sa domáham

vyslovenia, že došlo k zásahu do mojich práv, ak tam uvedení odporcovia, ktorí sú

v postavení predsedu senátu Krajského súdu v Prešove a tiež členmi odvolacieho senátu

Krajského súdu v Prešove rozhodujúci v mojej trestnej veci pred KS Prešov sa

vyslovili v rozhodnutiach, keď rozhodovali o ďalšom trvaní mojej väzby tak, že „poukazujú

na skutočnosť, že obžalovaný je stíhaný za závažný trestný čin spáchaný v spolupráci

s organizovanou skupinou, pričom obžalovaný skutočnosť, že takýto skutok bude odhalený

orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom budú aplikované ustanovenia trestno-právnych

predpisov včítane väzby, musel vziať v zreteľ. Nejde o skutok spáchaný v afekte, ale

o skutok, ktorý bol plánovaný, organizovaný s ďalšími spolupáchateľmi“ (Uznesenie KS

Prešov zo dňa 3. 2. 2009 )

V ďalšom rozhodnutí, a to uznesení zo dňa 4. 1. 2010 uviedli „je

nesporné, že obžalovaný mal zorganizovať spáchanie obzvlášť závažnej trestnej činnosti

v čase, keď bol vo výkone väzby, pričom sa mal dopustiť ďalších dielčích skutkov vraždy,

ako to vyplýva z rozhodnutia okresného súdu, resp. z obžaloby krajského prokurátora.“

Tvrdím ja, sťažovateľ, že vyššie uvedeným konštatovaním postupoval Krajský súd

v Prešove v rozpore so základnou zásadou prezumpcie neviny , ktorú

zásadu v sebe obsahuje aj SR, Medzinárodné zmluvy, a to Všeobecná

deklarácia ľudských práv... (čl. II ods. 1), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných

slobôd... v čl. 6 ods. 2 a Listine základných práv a slobôd čl. 40 ods. 2.

Už len použitím slova „je nesporné“ dal tento súd v minulosti najavo, že prejudikuje

moju vinu, čím porušil princíp prezumpcie neviny. ... Nemal preto predseda senátu a senát

rozhodovať následne aj o mojom odvolaní, pričom moje námietky proti osobe predsedu

senátu Krajského súdu v Prešove JUDr. V. D. považujem za opodstatnené tak, ako som to

vyjadril v námietke zaujatosti, o ktorej v konečnom dôsledku rozhodoval Krajský súd v

Prešove dňa 9. 8. 2010 uznesením -13190, ale ani senát v zložení JUDr. V. D.,

JUDr. P. F. a JUDr. J. B. tak, ako o tom rozhodoval v konečnom dôsledku na základe

mojich námietok Krajský súd v Prešove dňa 16. 9. 2010 Uznesením -13244.

Poukazujem v tomto smere na už známe nálezy Ústavného súdu SR, a to a III.

ÚS 24/05. Za najvýznamnejšie v tomto smere však považujem Rozsudok ESĽP Nešťák proti

Slovenskej republike z 27. 2. 2007 k sťažnosti č. 65559/01 pre porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c)

a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru (nezákonná a svojvoľná väzba, nespravodlivosť konania a

porušenie princípu prezumpcie neviny). V tomto rozhodnutí hlavným dôvodom

sťažovateľovej námietky (má sa na mysli Nešťák) je, že sudcovia Krajského súdu, ktorí

rozhodovali o jeho odvolaní, predtým rozhodovali o otázkach týkajúcich sa jeho väzby a už

vopred boli toho názoru, čo aj vyslovili, že spáchal predmetný čin. Inými slovami povedané,

v citovanom konaní sťažovateľ uviedol, že bol uznaný vinným tým istým senátom Krajského

súdu, ktorý predtým uviedol, že sa sťažovateľ dopustil trestného činu, ktorý mu bol kladený

za vinu. Takýto senát nemožno považovať za nestranný. Súd dospel k záveru, že za týchto

okolností došlo k porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na konanie

pred nestranným súdom. Ide o presne tú istú situáciu ako v mojej veci. Z mojej strany

existovala dôvodná obava z nedostatku nestrannosti predsedu senátu a senátu na ich strane.

Táto obava nebola vo vzťahu k senátu objektívne ospravedlniteľná. Dôvodne som sa

domáhal ja, sťažovateľ, vyslovenia, že predseda senátu Krajského súdu v Prešove JUDr. V.

D. má byť vylúčený z vykonávania úkonov odvolacieho konania v mojej trestnej veci

(Uznesenie -13190 zo dňa 9. 8. 2010), ako aj vyslovenia, že odvolací senát

Krajského súdu v Prešove zložený z predsedu senátu JUDr. V. D. a sudcov JUDr. P. F.

a JUDr. J. B. má byť tiež vylúčený z vykonávania úkonov odvolacieho konania v trestnej

veci vedenej proti mne na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. . Boli to

jednoducho subjektívne hľadiská, ale aj objektívne hľadiská tak, ako som to svojimi

podaniami prostredníctvom svojich obhajcov odôvodňoval. Krajský súd v Prešove

spochybňuje () moje námietky s tým, že vraj boli uvedené len výrazy „mal

zorganizovať spáchanie obzvlášť závažnej trestnej činnosti...“ a nič viac. Nevyhodnocuje

tvrdenia o tom, že „je nesporné, že som mal ja, sťažovateľ, zorganizovať spáchanie obzvlášť

závažnej trestnej činnosti...“. Inými slovami povedané, vzhľadom na vyššie uvedené, že je

nepochybné, nepopierateľné, že som spáchal trestnú činnosť. Je to úplne jasné v kontexte

s celým textom uznesení, ktoré napádam. ...

V mojom prípade predseda senátu a senát Krajského súdu ešte pred rozhodnutím

o vine vo svojich rozhodnutiach vyslovil názory, ktoré naznačovali, že som ja, sťažovateľ,

spáchal trestný čin, pre ktorý som súdený...»

Sťažovateľ svoju sťažnosť opakovane dopĺňal. Doplnenie sťažnosti doručené

ústavnému súdu 25. októbra 2010 pozostávalo zo zvukovej nahrávky a z prepisu ústneho

odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu sp. zn. vydaného odvolacím súdom

22. septembra 2010. V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 4. februára 2011

sťažovateľ uviedol, že „Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa

9. 8. 2010 a zo dňa 16. 9. 2010 došlo aj k porušeniu

Slovenskej republiky v spojení s čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, a to k porušeniu základného práva na zákonného sudcu.“, aj keď

toto doplnenie nepremietol do petitu na rozhodnutie.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

sťažovateľ v doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 4. februára 2011 okrem iného

uvádza:

«V zmysle záznamu Krajského súdu v Prešove sp. zn. nachádzajúcom sa

v mojom trestnom spise na č. l. 13 188 je uvedené, že v trestnej veci proti mne,

sťažovateľovi, „došlo ku zmene v zložení senátu tak, že na miesto JUDr. E. D., JUDr. F. M.

a JUDr. E. R. konali v senáte JUDr. M. Z. a JUDr. V. M., pretože išlo o náhlu prekážku

spôsobenú tým, že JUDr. E. R. je od 9. 8. do 27. 8. 2010 na dovolenke, JUDr. E. D. je od 6.

8. do 18. 8. 2010 na dovolenke a JUDr. F. M. pôsobil ako prokurátor, a tak je vylúčený z

konania vo veci podľa Tento postup bol odôvodnený ustanovením

ods. 6 U JUDr. F. M. však sa nejednalo o náhlu prekážku, ktorá by

mu bránila vykonávať úkony a rozhodovať vo veci po kratší čas ako 6 týždňov, ale o

prekážku trvalú. Takto potom bolo zjavné, že tento senát nemohol byť senátom, ktorému vec

bola pridelená, ktorý by mohol v mojej veci rozhodovať, pretože na strane JUDr. F. M.

existovala prekážka trvalá. Z týchto dôvodov potom nebol spôsobilý celý senát, pretože v

jeho zložení nebol zaradený zákonný sudca. Tohto nebolo možné nahradiť postupom v

zmysle ustanovenia Už vonkoncom nebol možný postup

„Rozvrhom práce trestného úseku Krajského súdu na rok 2010“ podľa abecedného poradia

a prítomnosti na pracovisku.

Podľa o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý

vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom

práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte,

zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie

a rozhodovanie v senáte. Z tohto vyplýva, že nebol možný postup taký ako to vyplýva

zo záznamu Krajského súdu v Prešove označeného pod sp. zn. , ktorý sa

nachádza na č. l. 13 188 spisu , t. j. že sa ďalší postup riadil režimom rozvrhu

práce podľa abecedného poradia a prítomnosti na pracovisku.

Podľa ak zákon o súdoch neustanovuje inak, veci

určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým

senátom, samosudcom a súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technických

prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola

vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia veci. Tak sa pri označenom postupe nestalo,

postupovalo sa len tak, ako keby išlo o náhlu prekážku, ktorá bráni zákonnému sudcovi

vykonávať úkony po kratší čas ako šesť týždňov.

Vytýkaný nezákonný postup mi v čase konania nebol známy, avšak napriek tomu

poznamenávam..., že ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia

určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu v osobe zákonného

sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce, čo v prípade senátu

Krajského súdu v Prešove sa nestalo, pretože tento senát nebol v správnom a zákonnom

zložení, ak sa postupovalo síce rozvrhom práce trestného úseku Krajského súdu na rok

2010, avšak podľa abecedného poradia a prítomnosti na pracovisku nie náhodným výberom

pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schváleným tak, aby bola

vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia veci. Naviac, pokiaľ ide o JUDr. V. M., tak

meno tohto sudcu sa v Rozvrhu práce trestného úseku Krajského súdu v Prešove na rok

2010 nenachádza a nemožno sa jednoducho dopátrať, ako sa mohol stať tento sudca

zástupcom zákonného sudcu.

Táto istá situácia sa opakuje v konaní pred NS SR, kde sa nachádza obdobný podľa

mňa,... nezákonný postup. Najvyšší súd SR v Bratislave dňa 25. 8. 2010 prijal návrh

na začatie konania v mojej právnej veci tak, že vec bola pridelená do senátu 2 Ndt a bola

vedená pod spisovou značkou tak, ako to vyplýva z č. l. 13 225 spisu

. Z úradného záznamu zo dňa 31. 8. 2010 z č. l. 13 230 citovaného spisu vyplýva,

že vzhľadom k čerpaniu riadnej dovolenky predsedu senátu 2 To JUDr. P. K. a predsedu

senátu 3 To JUDr. M. L. v zmysle rozvrhu práce NS SR na rok 2010 čl. IV. bod 2 písm. a)

veta druhá - zastupuje predsedu senátu 2 To JUDr. P. K. JUDr. E. B., predseda senátu 4

To. Podľa rozvrhu práce NS SR na rok 2010 str. 15 predsedami senátu sú JUDr. E. B., P.

K. a M. L., avšak s rozdielnym obsadením senátov. Ak mal vo veci rozhodovať zákonný

predseda senátu 2 To JUDr. P. K. a tohto zastupoval JUDr. M. L., ktorý bol tiež na

dovolenke, bolo v rozpore so zákonom () také postupovanie aké má na

mysli čl. IV. bod 2 písm. a) veta druhá Rozvrhu práce NS SR na rok 2010, pretože to bolo

v rozpore s ustanovením § 51 ods. 1 zákona o súdoch, lebo nedošlo k náhodnému výberu

pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených

ministerstvom tak, ako to má na mysli citované zákonné ustanovenie.

Zo súdneho spisu nie je zrejmé vo všetkých prípadoch zmien senátov a nedá sa to

rozpoznať (a to v rozpore s požiadavkou spravodlivosti a transparentnosti súdneho konania,

ako aj právom obvineného na zákonného sudcu) akým spôsobom bola založená príslušnosť

senátov na prejednanie mojej veci, resp. príslušnosť jednotlivých sudcov, ktorí sa ocitli

v senátoch rozhodujúcich v mojej veci. Vždy je konštatované len stručne to, čo možno

označiť ako skutočnosť zmeny, ale nie je zrejmé, v oboch mnou vytýkaných prípadoch, akým

spôsobom bola založená príslušnosť senátov na prejednanie mojej veci a už vôbec nie, čím

je daná príslušnosť jednotlivých sudcov, ktorí boli v oboch senátoch, a to či už

prvostupňového súdu, kde konala JUDr. M. Z. a JUDr. V. M. - KS Košice a v odvolacom

konaní JUDr. Ing. A. J. a JUDr. L. D., ktorí nie sú označení ani rozvrhom práce na rok

2010 NS SR ako členovia senátu JUDr. E. B., ktorý rozhodoval ako predseda senátu dňa

31. 8. 2010 v zložení senátu JUDr. E. B., JUDr. Ing. A. J. a JUDr. L. D. O takýchto sudcoch

nenachádzam ani zmienku v piatej časti Rozvrhu práce NS SR, pokiaľ ide o trestnoprávne

kolégium NS SR a tabuľkovo zoradených predsedov senátu. Jedine o JUDr. L. D. je

uvedené, že je pridelený dočasne na výkon funkcie sudcu od 15. 10. 2009 do 15. 4. 2010. Na

základe čoho pôsobil po tomto čase ako sudca NS SR a tvoril člena senátu na neverejnom

zasadnutí 31. 8. 2010 v konaní sa zistiť nedá. O JUDr. Ing. A. J., ktorý bol v

odvolacom senáte, nie je v rozvrhu práce NS SR na rok 2010 žiadna zmienka. Ja,

sťažovateľ, tvrdím, že aj tento senát nie je senátom zloženým zo zákonných sudcov. Preto

bolo porušené moje základné právo na nestranného sudcu zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na zákonného sudcu

zaručené v SR (nález ). Tvrdím, že zákonom

nepredvídateľným spôsobom tak o mojej veci rozhodoval iný senát, než senát zriadený

zákonom v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru.»

V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 1. marca 2011 sťažovateľ uviedol:

«V zmysle... Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. augusta 2002,

sp. zn. „ústavný princíp zákonného sudcu je nenahraditeľnou podmienkou

riadneho výkonu súdnej moci, lebo dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a predstavuje

pre každého účastníka konania rovnakú záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané

súdy a sudcovia podľa vopred určených zásad, t. j. procesných pravidiel tak, aby bola

zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne

dôvody a rozličné účely) výber súdu a sudcov na konkrétny prípad. Ústavný princíp

zákonného sudcu nemožno žiadnym spôsobom obchádzať, i keby dôvody na to boli

akékoľvek a nemožno to zakrývať ani poukazovaním na - inak vecnú správnosť rozhodnutia

- ktoré bolo vydané v rozpore s týmto princípom, lebo okrem iného historické skúsenosti

poukazujú na to, aké nebezpečné je pre jednotlivca a pre spoločnosť, aké škodlivé pri

nachádzaní práva je povolať na výkon spravodlivosti súdy a sudcov podľa účelových

hľadísk ich výberu“ (teda prideľovanie určitých vecí „vybratým“ sudcom)...

Ak je pridelený sudca na konkrétnu vec v súlade s rozvrhom práce súdu, ešte to

neznamená, že takéhoto sudcu možno považovať za zákonného, keďže rozvrh práce nemusí

byť (a častokrát ani nie je) vypracovaný v súlade s požiadavkami Dohovoru, pričom tieto

požiadavky majú prednosť pred bežným zákonom (na základe ktorého je vypracovaný

rozvrh práce súdu), keďže zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Na základe vyššie uvedeného je možné ustáliť, že vo veci bolo rozhodované v

určitých štádiách sudcami, ktorých nemožno v zmysle Článku 48 ods. 1 Slovenskej

republiky označiť z objektívneho pohľadu, ako aj z pohľadu obvineného, ako zákonný

sudca.

Do pozornosti ústavného súdu dávam nedostatočne zdôvodnenie, prečo sa JUDr. F.

M. nestal „mojim“ zákonným sudcom príslušným na prejednanie veci. Nie je mi známe

žiadne jeho predchádzajúce pôsobenie, konanie a rozhodnutie ako prokurátora v mojom

prípade, ktoré by ho automaticky diskvalifikovalo z postu zákonného sudcu a z prejednania

mojej veci.»

Na základe sťažnosti doručenej ústavnému súdu 14. októbra 2010 sťažovateľ žiadal,

aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 9. 8. 2010 a 3

Tos 25/10 zo dňa 16. 9. 2010 došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd

sťažovateľa vyplývajúcich z , SR a Listiny

základných práv a slobôd ako aj Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd čl. 6 ods. 1, 2.

2) Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zo dňa

9. 8. 2010 a zo dňa 16. 9. 2010.

3) Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť M. Č. trovy konania v sume 240,46 € do

dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. G., B.“

Ústavný súd akceptoval doplnenie sťažnosti zo 4. februára 2011 a z 1. marca 2011

o namietané porušenie jeho základných práv podľa a práv podľa

ods. 4 dohovoru označenými uzneseniami krajského súdu.

V súvislosti s namietaným porušením svojich práv podľa a

ods. 4 dohovoru sťažovateľ argumentuje tým, že senát krajského súdu, ktorého členom bol

aj predseda terajšieho odvolacieho senátu, mal uznesením č. k. -12824

zo 4. januára 2010, ktorým zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu prvostupňového súdu

o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, prejudikovať vinu

sťažovateľa. Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv len označenými uzneseniami

krajského súdu, čo vyplýva z ním navrhovaného petitu (doplneného podaním doručeným

4. februára 2011, pozn.), hoci v sťažnosti a jej doplnení vyslovuje výhrady aj proti postupu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. , ale námietky proti postupu najvyššieho súdu nepremietol do petitu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade uvádza, že podľa je

viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým

vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu

domáha ( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na

uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to

predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.

, ).

Zo sťažnosti a z jej doplnení zo 4. februára 2011 a 1. marca 2011 vyplýva, že

sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1

a , a listiny a práv podľa a

ods. 1 a 2 dohovoru uzneseniami krajského súdu, ktorými bolo rozhodnuté o nevylúčení

predsedu senátu (č. k. -13190 z 9. augusta 2010), ako aj senátu ako celku (č. k.

-13244 zo 16. septembra 2010) z rozhodovania v odvolacom konaní v jeho

trestnej veci.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za

nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za

nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi obsahom základného práva na zákonného sudcu

podľa , resp. listiny, ktorých znenie je totožné, a im

porovnateľného práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a preto je potrebné ich

posudzovať spoločne.

Princíp zákonného sudcu treba pokladať za celkom neopomenuteľnú podmienku

výkonu súdnej moci, keďže na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na

strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú

povolané súdy a sudcovia podľa vopred ustanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada

pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený ¬ pre rôzne dôvody

a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“ ().

Procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp.

súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48

ods. 1 a napokon aj z dohovoru, a rozhodnutie vydané v takomto konaní

preto nemôže byť ústavne akceptovateľné ().

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že senát krajského súdu 6 To, ktorý

rozhodoval vo veci sťažovateľa ako odvolací súd, mal byť z dôvodu zaujatosti vylúčený

z prerokovávania a rozhodovania vecí vedených krajským súdom pod sp. zn.

a sp. zn. . Keďže napriek tomu vo veciach sťažovateľa rozhodoval tento

senát, došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50

ods. 2 , a listiny, ako aj práv podľa a

a 2 dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu skutočnosť, že sudcovia konajúci na okresnom súde

a krajskom súde boli ustálení ako zákonní sudcovia postupom podľa platného rozvrhu

práce, nepostačuje pre záver o tom, že naozaj konali ako zákonní sudcovia. Prvoradou

podmienkou na správne ustálenie osoby zákonného sudcu je totiž správne ustálenie vecnej,

resp. miestnej príslušnosti konajúceho súdu. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce,

ktorý je sudcom vecne a miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným

sudcom v zmysle , resp. nezávislým a nestranným sudcom podľa

ods. 1 prvej vety dohovoru (m. m. ).

Ústavný súd sa vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti už viackrát zaoberal

sťažnosťami, v ktorých sťažovatelia namietali porušenie svojich garantovaných

práv v súvislosti s rozhodovaním všeobecných súdov o námietkach zaujatosti vznesených

sťažovateľmi ako účastníkmi súdneho konania proti zákonnému sudcovi, pričom jeho

judikatúra v porovnateľných veciach sa ustálila najmä na týchto východiskách

():

1. Účelom , ako aj dohovoru je okrem iného zaručiť

prístup k súdu a rovnaké právne postavenie v konaní pred súdom každému, kto žiada

o ochranu tých svojich záujmov chránených právnym poriadkom, ktoré štát zveril do

právomoci orgánov súdnej moci (). Článkom 46 ods. 1 a

dohovoru sa zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len v takom prípade sa

vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu ochranu oprávnenou osobou. Súd

musí mať výslovne určenú kvalitu. To znamená, že musí byť nezávislý a nestranný.

2. Z a dohovoru vyplýva právo účastníka súdneho

konania na nestranný súd, ktorému zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovať

a rozhodnúť každú vec tak, aby voči účastníkom postupovali nezaujato a neutrálne,

žiadnemu z nich nenadŕžali a objektívne posúdili všetky skutočnosti závažné pre

rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké

príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ má

právomoc o nich rozhodnúť (m. m. , , ). Obsahom

práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť súdu vyhovieť

návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prerokovávania

a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci

nestranným súdom je len povinnosť súdu ústavne akceptovateľným spôsobom prerokovať

každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia

veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (m. m. ).

3. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je

v trestnom súdnom konaní garantované najmä prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu

z ďalšieho prejednávania a rozhodovania predmetnej veci pre zaujatosť. Z uvedeného

dôvodu možno sudcu vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe

návrhu samotného sudcu [podrobnosti o rozhodovaní súdu o námietkach zaujatosti upravuje

a v zákonom ustanovenom rozsahu aj prostredníctvom

inštitútu náhradného sudcu ( )].

4. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)

a straníckosti. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), na ktorú

nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu, sa rozlišuje posudzovanie nestrannosti podľa

subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania

konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či

sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek

oprávnená pochybnosť (, ).

5. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa

cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca

zaujatý mohol byť. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu

môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status,

rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci,

k stranám konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto

nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa

vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych

skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach účastníkov konania

a verejnosti (m. m. , ).

6. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale

podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa

ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký javiť aj objektívne

v očiach účastníkov konania. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj

javiť, že má byť vykonávaná (rozsudok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgicko zo 17. januára

1970). V tomto smere i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca,

u ktorého existuje opodstatnená obava, že nie je celkom nestranný, pretože v stávke je

dôveryhodnosť, ktorú musí súdna moc vzbudzovať v demokratickej spoločnosti a hlavne

u účastníkov konania (rozsudok ESĽP vo veci Piersack v. Belgicko z 21. septembra 1982,

alebo obdobne rozsudok ESĽP vo veci Padovani v. Taliansko z 26. februára 1993, m. m.

tiež napr. nález ústavného súdu sp. zn. ).

Sťažovateľ zastáva názor, že k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu,

resp. práva na spravodlivé súdne konanie došlo tým, že napadnutými uzneseniami krajského

súdu nebolo vyhovené jeho sťažnostiam proti označeným uzneseniam krajského súdu

(odvolacieho senátu) o nevylúčení predsedu senátu a senátu ako celku z rozhodovania

o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, a to napriek tomu, že predseda „odvolacieho“

senátu krajského súdu „už v minulosti vyriekol svoju zaujatosť vo vzťahu k osobe

spoluobvineného“ sťažovateľa, ktorého trestné stíhanie však bolo vylúčené na samostatné

konanie, ako aj tým, že predseda odvolacieho senátu krajského súdu sa v minulosti mal

dopustiť porušenia zásady prezumpcie neviny vo vzťahu k sťažovateľovi a jeho

spoluobvinenému.

Namietané porušenie základných práv sťažovateľa z dôvodu namietanej zaujatosti

senátu odvolacieho súdu posúdil ústavný súd aj s ohľadom na to, či tu nie je ešte všeobecný

súd, ktorý by mohol rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa.

Podľa dovolanie možno podať proti rozhodnutiu

súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa dovolanie možno podať, ak vo veci

konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť

vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že skutočnosti namietané sťažovateľom zakladajú

dôvod na podanie dovolania. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ani v jeho doplnkoch

neuviedol, či tento prostriedok na ochranu svojich práv uplatnil. Rozsudok okresného súdu

č. k. -12731 z 10. novembra 2009 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.

-13280 z 22. septembra 2010 nadobudol právoplatnosť 22. septembra 2010.

Uvedeným uznesením krajský súd zamietol odvolanie sťažovateľa a jeho matky Ž. Č. proti

rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. -12731 z 10. novembra 2009. Zo zisťovania

ústavného súdu na okresnom súde, krajskom súde a na najvyššom súde vyplynulo, že

sťažovateľ dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. -13280 z 22.

septembra 2010 nepodal.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na subsidiárnu právomoc ústavného

súdu, podľa ktorej právomoc ústavného súdu je daná len vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecného súdu.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmysel a účel uvedeného princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti

nie je ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým právnickým osobám alebo

fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Vzhľadom na subsidiárnu právomoc ústavného súdu za týchto okolností nie je preto

daný (ústavný) dôvod, aby ústavný súd vstupoval v trestnej veci sťažovateľa do právomoci

všeobecných súdov. Nevyužitie uvedenej možnosti ochrany práva sťažovateľa (podanie

dovolania, pozn.) nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže

konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej

ochrany svojich práv ( ). Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr.

, , , ).

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti

tohto uznesenia, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami

sťažovateľa vyplývajúcimi zo sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2011