Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 283/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2009

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť P. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. I. S., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na zákonného sudcu a na súdnu ochranu

podľa a , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

a sp. zn. , Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn.

a Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. ,

Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a Okresný súd

Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l i základné právo P. P.

na zákonného sudcu podľa , ako aj jeho právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. februára 2006, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -127

zo 6. novembra 2007 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. -97

zo 6. decembra 2006 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky.

3. P. P. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 234,58 € (slovom

dvestotridsaťštyri eur a päťdesiatosem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky

p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. I. S. do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti P. P. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -35 z 10. septembra 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť P. P., P.

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na zákonného sudcu

a na súdnu ochranu podľa a (ďalej

len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených

Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.

a sp. zn. , Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) pod sp. zn. a Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 26. októbra

2009, najvyšší súd v oznámení z 2. novembra 2009, krajský súd vo vyjadrení z 15. októbra

2009 a okresný súd vo vyjadrení z 9. októbra 2009 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od

ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti a z jej doplnení vyplýva, že sťažovateľ podal 22. augusta 2005

Okresnému súdu Michalovce žalobu proti svojim bývalým zamestnankyniam ¬ S. F.

a M. K. (ďalej len „žalované“), o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako

náhrady za ujmu spôsobenú porušením jeho obchodného tajomstva. Žalované totiž pri

nástupe do pracovného pomeru uzavreli so sťažovateľom ako zamestnávateľom dohodu

o uchovaní obchodného tajomstva, v ktorej bol jeho predmet vymedzený. Sťažovateľ sa

v žalobe domáha uplatneného práva v zmysle a nasl. . Podľa

pri porušení alebo ohrození práva na obchodné tajomstvo

prislúcha podnikateľovi právna ochrana ako pri nekalej súťaži, a preto na ochranu svojich

práv sa sťažovateľ rozhodol využiť právnu úpravu týkajúcu sa nekalej súťaže zakotvenú

v ustanovení , ktoré definuje porušenie obchodného tajomstva

ako jednu z foriem nekalej súťaže. Žaloba bola 20. septembra 2005 správne postúpená

Okresným súdom Michalovce Okresnému súdu Košice I podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona

č. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o sídlach súdov“), pretože na konanie vo veciach ochrany práv k predmetom priemyselného

vlastníctva podľa osobitných predpisov a ochrany práv z nekalej súťaže je príslušný

Okresný súd Košice I pre obvody Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove.

Okresný súd Košice I predložil vec najvyššiemu súdu, keďže nesúhlasil s postúpením veci

z dôvodu, že v nej ide o vzťah vzniknutý v dôsledku porušenia pracovnoprávnych vzťahov,

a nie vzťahov obchodnoprávnych. S týmto postupom nemožno súhlasiť, lebo žalované

v čase podania žaloby neboli už zamestnankyňami sťažovateľa. Uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. zo 16. februára 2006 bolo rozhodnuté, že nesúhlas Okresného

súdu Košice I s postúpením veci je dôvodný a že príslušným súdom na prejednanie veci je

okresný súd. Najvyšší súd svoje uznesenie odôvodnil tým, že podľa § 12 ods. 1 zákona

o sídlach súdov na konanie vo veciach ochrany práv z hospodárskej súťaže je príslušný

okresný súd. Uznesenie najvyššieho súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené

27. marca 2006. Medzičasom konanie vedené okresným súdom dospelo už k vydaniu

rozsudku, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Sťažovateľ podal proti rozsudku

odvolanie a rozsudkom krajského súdu č. k. -127 zo 6. novembra 2007 bol

rozsudok okresného súdu potvrdený. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu

dovolanie, keďže podľa jeho názoru postupom všeobecných súdov mu bola odňatá možnosť

konať vo veci. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. júna 2009 bolo

dovolanie odmietnuté.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. februára 2006 bolo porušené jeho základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 v spojení s dohovoru. Za zákonného sudcu podľa zákona

č. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov treba považovať sudcu,

ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený rozvrhom práce na konanie

a rozhodovanie o prejednávanej veci. Podľa presvedčenia sťažovateľa uznesením

najvyššieho súdu došlo k jeho odňatiu zákonnému sudcovi, lebo vec sa dostala do rúk

sudcu, ktorý nepôsobí na príslušnom súde. Najvyšší súd totiž rozhodol o pridelení veci súdu

vecne nepríslušnému. V prípade ochrany práv sťažovateľa z nekalej súťaže zákon o sídlach

súdov ustanovuje príslušnosť Okresného súdu Košice I. Naproti tomu v prípade ochrany

práv z hospodárskej súťaže je príslušný okresný súd. Hlava V

rozlišuje dve formy zneužitia účasti na hospodárskej súťaži, a to nekalé súťažné konania

(nekalá súťaž) a nedovolené obmedzovanie hospodárskej súťaže, pričom nedovolené

obmedzovanie hospodárskej súťaže upravuje osobitný zákon. Vzhľadom na to, že sa

sťažovateľ podanou žalobou domáha ochrany svojich práv v zmysle

(nie teda v zmysle osobitného predpisu o ochrane hospodárskej súťaže), je toho názoru, že

najvyšší súd nesprávne právne posúdil vec, a tým porušil označené základné právo. Zároveň

tým došlo aj k značnému narušeniu zásady hospodárnosti a účelnosti súdneho konania,

keďže všetci účastníci konania a svedkovia sú z M. Postúpenie veci malo za následok

neúmerné zvýšenie nákladov spojených s uplatňovaním práva sťažovateľa. Právo, ktoré si

sťažovateľ v konaní uplatňoval, malo satisfakčnú povahu, pričom nebolo cieľom

sťažovateľa získať zo sporu výrazný majetkový prospech. Okresný súd a krajský súd pri

rozhodovaní vo veci samej v rozpore so skutočnosťou vytýkali sťažovateľovi neunesenie

dôkazného bremena a nešpecifikovanie navrhnutých dôkazov, hoci na pojednávaní

okresného súdu konanom 6. decembra 2006 navrhol výsluch konkrétne označených

svedkov a pripojenie listinných dôkazov. Krajský súd sa nevysporiadal dôsledne

s odvolacími námietkami sťažovateľa. Keďže najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 24. júna 2009 odmietol dovolanie sťažovateľa, došlo k porušeniu

označených práv aj týmto uznesením.

Napokon sťažovateľ dodáva, že v dovolacom konaní nemal možnosť namietať

porušenie práva na zákonného sudcu, lebo toto právo porušil samotný najvyšší súd svojím

uznesením sp. zn. . Preto sťažovateľ trvá tak na sťažnosti proti uzneseniam

najvyššieho súdu, ako aj na sťažnosti proti rozsudku krajského súdu a okresného súdu.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov a dohovoru v konaniach vedených najvyšší súdom pod sp. zn.

a sp. zn. , krajským súdom pod sp. zn.

a okresným súdom pod sp. zn. s tým, aby boli uznesenia najvyššieho súdu

zo 16. februára 2006 a z 24. júna 2009, ako aj rozsudok krajského súdu zo 6. novembra

2007 a rozsudok okresného súdu zo 6. decembra 2006 zrušené a vec vrátená Okresnému

súdu Košice I na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia

advokátom v sume 346,17 €. Vychádza pritom iba z úkonov právnych služieb poskytnutých

mu advokátom JUDr. I. S. Požaduje odmenu za prevzatie a prípravu zastupovania

23. januára 2008, za doplnenie sťažnosti z 29. januára 2008 a za doplnenie sťažnosti

z 19. augusta 2009.

Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu zo 14. októbra 2009 doručeného

ústavnému súdu 20. októbra 2009 vyplýva, že v napadnutom uznesení sp. zn.

zo 16. februára 2006 je jeho výrok náležite zdôvodnený s odkazom na

príslušné ustanovenia. Ak teda najvyšší súd príslušnosť súdu vo veci určil správne,

sťažovateľ svojmu zákonnému sudcovi odňatý nebol a ústavná sťažnosť nie je dôvodná.

Navyše treba uviesť, že sťažovateľ pri podaní žaloby ani netvrdil, že by na konanie mal byť

príslušný Okresný súd Košice I, keďže žalobu podal Okresnému súdu Michalovce. Ak by

tento súd začal vo veci konať, došlo by k založeniu jeho príslušnosti, ktorá by trvala až do

skončenia konania (zásada perpetuatio fori). Z toho vyplýva, že aj v prípade, že skutočne by

vo veci nebola daná miestna príslušnosť okresného súdu, sťažovateľ nemôže dôvodne

namietať, že vo veci mal rozhodnúť Okresný súd Košice I, keďže na tomto súde svoje právo

neuplatnil.

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu z 15. októbra 2009 doručeného ústavnému

súdu faxom 16. októbra 2009 a poštou 22. októbra 2009 vyplýva, že si osvojila stanovisko

predsedníčky senátu 2Cob z 12. októbra 2009. Podľa tohto stanoviska krajský súd rozhodol

potvrdzujúcim rozsudkom po preskúmaní spisového materiálu a komplexnom vyhodnotení

dôkazov vykonaných okresným súdom. Ústavný súd vo svojom uznesení č. k.

-35 z 10. septembra 2009 sám konštatuje, že o spornej otázke príslušnosti

rozhodol najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. a toto rozhodnutie bolo

pre okresný súd, ako aj krajský súd záväzné. Krajský súd preto nemohol v odvolacom

konaní poskytnúť ochranu uvedenému základnému právu sťažovateľa.

Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu z 9. októbra 2009 doručeného ústavnému

súdu 16. októbra 2009 vyplýva, že okresný súd vo veci riadne konal potom, ako mu bola

vec postúpená Okresným súdom Košice I na základe rozhodnutia najvyššieho súdu

zo 16. februára 2006 a vec prostredníctvom generátora elektronickej podateľne bola

pridelená na rozhodnutie sudkyni JUDr. E. K. (t. č. H.), ktorá vo veci riadne konala.

U sťažovateľa nedošlo k porušeniu označených práv, keďže okresný súd je viazaný

rozhodnutím súdu vyššieho stupňa, ktorým bolo v tomto prípade rozhodnutie najvyššieho

súdu o tom, že okresný súd je vo veci príslušný konať.

Keďže rozhodnutím ústavného súdu vo veci samej mohlo dôjsť aj k zásahu do práv

žalovaných, doručil ústavný súd podanú sťažnosť s doplneniami, uznesenie ústavného súdu

č. k. -35 z 10. septembra 2009, vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu,

predsedníčky krajského súdu a predsedníčky okresného súdu žalovaným s možnosťou

vyjadriť sa v merite veci. Žalované toto právo nevyužili a vo veci sa nevyjadrili.

II.

Zo žaloby sťažovateľa proti žalovaným z 22. augusta 2005 vyplýva, že sťažovateľ

požaduje, aby mu každá zo žalovaných zaplatila po 30 000 Sk. Žalované pracovali

u žalobcu ako predavačky od roku 2002 a boli zaviazané uchovávať obchodné tajomstvá

sťažovateľa, a to ešte rok po ukončení pracovného pomeru. Žalované dali sťažovateľovi

výpoveď a pracovný pomer sa skončil 31. mája 2005. Žalované od 1. júna 2005 nastúpili do

pracovného pomeru v konkurenčnej predajni na rovnakej ulici. V krátkom čase došlo

v konkurenčnej predajni k významným zmenám v obchodnej taktike, ktoré boli založené na

využití obchodných tajomstiev sťažovateľa. V predajni sťažovateľa došlo k evidentnému

zníženiu počtu dlhoročných zákazníkov a zisku. Sťažovateľ poukazuje na ustanovenie § 17

o obchodnom tajomstve a domáha sa obchodnoprávnej ochrany

voči žalovaným vo forme priznania primeraného zadosťučinenia v peniazoch.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. februára 2006 vyplýva,

že nesúhlas Okresného súdu Košice I s postúpením veci z Okresného súdu Michalovce je

dôvodný, pričom príslušným na prejednanie veci je okresný súd. Podľa názoru najvyššieho

súdu nesúhlas Okresného súdu Košice I je dôvodný. Podľa ustanovenia § 12 ods. 1 zákona

o sídlach súdov na konanie vo veciach ochrany práv z hospodárskej súťaže je príslušný

okresný súd, pričom jeho obvodom je celé územie Slovenskej republiky. V danej veci

sťažovateľ uplatnil zaplatenie primeraného zadosťučinenia z titulu porušenia obchodného

tajomstva. Proti porušeniu obchodného tajomstva prislúcha podnikateľovi právna ochrana

ako pri nekalej súťaži ( ), ktorá vzniká konaním v hospodárskej

súťaži v rozpore s dobrými mravmi za podmienok upravených zákonom (§ 44 a nasl.

). Ochranu práv z hospodárskej súťaže prejednáva a rozhoduje

v zmysle § 12 ods. 1 zákona o sídlach súdov okresný súd. Z uvedeného dôvodu nesúhlas

Okresného súdu Košice I s postúpením veci je dôvodný a na konanie vo veci návrhu

sťažovateľa je príslušný okresný súd. Z doložky právoplatnosti vyplýva, že uznesenie

nadobudlo právoplatnosť 13. apríla 2006.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -97 zo 6. decembra 2006 vyplýva, že

ním bola žaloba sťažovateľa o zaplatenie 60 000 Sk s prísl. zamietnutá, keďže sťažovateľ

nepreukázal tvrdené porušenie povinností zo strany žalovaných.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -127 zo 6. novembra 2007 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -97 zo 6. decembra 2006.

Podľa názoru krajského súdu okresný súd riadne poučil účastníkov o povinnosti včas

navrhnúť predvolanie svedkov, resp. doložiť listiny. Sťažovateľ nekonkretizoval, ktorých

svedkov a na aké okolnosti žiada vypočuť. Neurobil tak ani v odvolaní. Neuniesol dôkazné

bremeno, keďže nepreukázal porušenie zákona žalovanými.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 24. júna 2009, ktoré si

ústavný súd zadovážil, vyplýva, že dovolanie sťažovateľa bolo odmietnuté ako neprípustné.

Podľa názoru najvyššieho súdu v rámci princípu voľného hodnotenia dôkazov v spojení

so zásadou spravodlivého rozhodnutia mohli všeobecné súdy vykonať a aj vykonali len tie

dôkazy, ktoré podľa ich uváženia k rozhodnutiu viedli. Preto nevypočutím svedkov

navrhnutých sťažovateľom nedošlo k odňatiu práva sťažovateľa konať pred súdom v zmysle

.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...)

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo(...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom(...)

Jadrom podanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. februára 2006 bol ako účastník

občianskoprávneho konania odňatý zákonnému sudcovi, pretože najvyšší súd nesprávne

ustálil, že na prejednanie jeho veci je príslušný okresný súd. Rovnakou vadou trpia následne

aj rozsudky okresného súdu a krajského súdu.

Podľa názoru najvyššieho súdu je uznesenie sp. zn. zo 16. februára

2006 v plnom súlade so zákonom, a preto k porušeniu základného práva na zákonného

sudcu nedošlo. Navyše sťažovateľ nie je oprávnený domáhať sa príslušnosti Okresného

súdu Košice I, keďže žalobu podal Okresnému súdu Michalovce.

Okresný súd a krajský súd zhodne poukazujú na to, že otázkou svojej príslušnosti sa

už zaoberať nemohli, lebo túto záväzným spôsobom vyriešil najvyšší súd.

Podľa proti porušeniu alebo ohrozeniu práva na

obchodné tajomstvo prislúcha podnikateľovi právna ochrana ako pri nekalej súťaži.

Podľa fyzické i právnické osoby, ktoré sa zúčastňujú na

hospodárskej súťaži, aj keď nie sú podnikateľmi, majú právo slobodne rozvíjať svoju

súťažnú činnosť v záujme dosiahnutia hospodárskeho prospechu a združovať sa na výkon

tejto činnosti; sú však povinné pritom dbať na právne záväzné pravidlá hospodárskej súťaže

a nesmú účasť na súťaži zneužívať.

Podľa a zneužitím účasti na hospodárskej

súťaži je nekalé súťažné konanie a nedovolené obmedzovanie hospodárskej súťaže.

Nedovolené obmedzovanie hospodárskej súťaže upravuje osobitný zákon.

Podľa porušovaním obchodného tajomstva je konanie,

ktorým konajúci inej osobe neoprávnene oznámi, sprístupní, pre seba alebo pre iného

využije obchodné tajomstvo (§ 17), ktoré sa môže využiť v súťaži a o ktorom sa dozvedel:

a) tým, že sa mu tajomstvo zverilo alebo inak stalo prístupným (napr. z technických

predlôh, návodov, výkresov, modelov, vzorov) na základe jeho pracovného vzťahu

k súťažiteľovi alebo na základe iného vzťahu k nemu, prípadne v rámci výkonu funkcie, na

ktorú ho súd alebo iný orgán povolal,

b) vlastným alebo cudzím konaním priečiacim sa zákonu.

Podľa § 11 ods. 1 zákona o sídlach súdov na konanie vo veciach ochrany práv

k predmetom priemyselného vlastníctva podľa osobitných predpisov a ochrany práv

z nekalej súťaže je príslušný

a) Okresný súd Bratislava I pre obvody

1. Krajského súdu v Bratislave,

2. Krajského súdu v Trnave,

3. Krajského súdu v Nitre,

b) Okresný súd Banská Bystrica pre obvody

1. Krajského súdu v Banskej Bystrici,

2. Krajského súdu v Žiline,

3. Krajského súdu v Trenčíne,

c) Okresný súd Košice I pre obvody

1. Krajského súdu v Košiciach,

2. Krajského súdu v Prešove.

Podľa § 11 ods. 2 zákona o sídlach súdov na konanie o opravných prostriedkoch proti

rozhodnutiam vydaným v konaní o ochrane práv k predmetom priemyselného vlastníctva

podľa osobitných predpisov, o ochrane práv z nekalej súťaže je príslušný Krajský súd

v Bratislave, Krajský súd v Banskej Bystrici a Krajský súd v Košiciach.

Podľa § 12 ods. 1 zákona o sídlach súdov na konanie vo veciach ochrany práv

z hospodárskej súťaže je príslušný Okresný súd Bratislava II; jeho územným obvodom je

celé územie Slovenskej republiky.

Podľa § 12 ods. 2 zákona o sídlach súdov na konanie o opravných prostriedkoch proti

rozhodnutiam vydaným v konaní o ochrane práv z hospodárskej súťaže je príslušný Krajský

súd v Bratislave.

Princíp zákonného sudcu treba pokladať za celkom neopomenuteľnú podmienku

výkonu súdnej moci, keďže na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na

strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú

povolané súdy a sudcovia podľa vopred ustanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada

pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený ¬ pre rôzne dôvody

a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“ ().

Procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp.

súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48

ods. 1 a napokon aj z dohovoru, a rozhodnutie vydané v takomto konaní

preto nemôže byť ústavne akceptovateľné ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu námietka sťažovateľa je dôvodná.

Z ustanovenia vyplýva, že za zneužitie účasti na

hospodárskej súťaži treba považovať jednak nekalé súťažné konanie (upravené Obchodným

zákonníkom), ale tiež nedovolené obmedzovanie hospodárskej súťaže (upravené osobitným

zákonom).

Z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. c) a 2 zákona o sídlach súdov možno vyvodiť, že na

konanie vo veciach ochrany práv z nekalej súťaže je pre obvody Krajského súdu

v Košiciach a Krajského súdu v Prešove príslušný Okresný súd Košice I, pričom na konanie

o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam vydaným v konaní o ochrane práv z nekalej

súťaže je príslušný Krajský súd v Košiciach. Naproti tomu podľa § 12 ods. 1 a 2 zákona

o sídlach súdov na konanie vo veciach ochrany práv z hospodárskej súťaže je príslušný

okresný súd, pričom jeho územným obvodom je celé územie Slovenskej republiky.

Na konanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam vydaným v konaní o ochrane

práv z hospodárskej súťaže je príslušný krajský súd.

Z citovaných ustanovení a zákona o sídlach súdov je zrejmé,

že pre potreby príslušnosti súdov treba rozlišovať medzi konaním o ochrane práv z nekalej

súťaže a konaním o ochrane práv z hospodárskej súťaže. Hoci v danom prípade predmetom

konania v zmysle podanej žaloby sťažovateľa má byť ochrana práv z nekalej súťaže,

z hľadiska príslušnosti súdov posúdil najvyšší súd túto vec ako žalobu o ochranu práv

z hospodárskej súťaže.

Najvyšší súd posúdil otázku príslušnosti arbitrárne, lebo sa natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení zákona o sídlach súdov, že tým zásadne poprel ich účel

a význam.

Možno uzavrieť, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. februára 2006 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu

podľa , a to nerešpektovaním zákonných ustanovení o príslušnosti

všeobecných súdov.

Hoci ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru nehovorí výslovne o práve na zákonného

sudcu, v zmysle doterajšej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného

súdu námietku zákonného sudcu treba považovať za námietku nedostatku nestrannosti

konajúceho sudcu, a to z objektívnych príčin (napr. ). Preto došlo aj

k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s právom na prejednanie veci nezávislým

a nestranným súdom.

Na uvedených záveroch nič nemení skutočnosť, že sťažovateľ podal žalobu

Okresnému súdu Michalovce, teda nie Okresnému súdu Košice I. Rozhodovanie

nadriadeného súdu v sporoch o príslušnosť nie je totiž obmedzené procesnými stanoviskami

sporiacich sa všeobecných súdov, ale ani účastníkov konania.

Aj keď je pravdou, že okresný súd a krajský súd boli uznesením najvyššieho súdu

v otázke príslušnosti viazané a samy nemohli poskytnúť už ochranu označeným právam

sťažovateľa, z objektívneho hľadiska vzaté rovnako porušili tieto práva. Samotná

skutočnosť, že sudcovia konajúci v tejto veci na okresnom súde a krajskom súde boli

ustálení ako zákonní sudcovia postupom podľa platného rozvrhu práce, nepostačuje na

záver o tom, že naozaj vo veci sťažovateľa konali ako zákonní sudcovia. Prvoradou

podmienkou na správne ustálenie osoby zákonného sudcu je totiž správne ustálenie vecnej,

resp. miestnej príslušnosti konajúceho súdu. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce,

ktorý je sudcom vecne a miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným

sudcom v zmysle , resp. nezávislým a nestranným sudcom podľa

ods. 1 prvej vety dohovoru.

Možno zhrnúť, že došlo k porušeniu a dohovoru

v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. , krajským súdom pod

sp. zn. a okresným súdom pod sp. zn. (bod 1 výroku nálezu).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 16. februára 2006, rozsudok krajského súdu č. k.

127 zo 6. novembra 2007, ako aj rozsudok okresného súdu č. k. -97

zo 6. decembra 2006 a vec vrátil na ďalšie konanie najvyššiemu súdu, ktorý musí znova

rozhodnúť vo veci sporu o príslušnosť (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou

najvyššieho súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

Sťažovateľ požiadal o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v sume 346,17 €.

Ústavný súd považoval za možné priznať len čiastku 234,58 €, a to na ťarchu

najvyššieho súdu (bod 3 výroku nálezu).

Ide o doplnenie sťažnosti z 29. januára 2008 (3 176 Sk) a o ďalšie doplnenie

sťažnosti z 19. augusta 2009 (115,90 €). Ústavný súd priznal tiež režijný paušál 190 Sk

a 6,95 €. Trovy právnych služieb realizovaných v roku 2008 predstavujú čiastku 3 366 Sk,

teda 111,73 € a trovy právnych služieb realizovaných v roku 2009 predstavujú čiastku

122,85 €.

Nebolo možné priznať náhradu za prevzatie a prípravu zastupovania advokátom

JUDr. I. S. z 23. januára 2008, keďže tento úkon právnych služieb sa nejaví z objektívneho

hľadiska ako účelný. Sťažovateľ mal síce plné právo zmeniť počas konania svojho právneho

zástupcu, neuviedol však žiadny dôvod, ktorým by to objektivizoval. Odmenu za prevzatie

a prípravu zastupovania by bolo možné považovať za účelnú iba v prípade prvého

(pôvodného) právneho zástupcu, avšak sťažovateľ náhradu trov z titulu skoršieho

zastúpenia nepožadoval.

Na úhradu trov konania bolo potrebné zaviazať najvyšší súd, lebo za rozhodujúce

porušenie práv sťažovateľa je predovšetkým on zodpovedný.

Nebolo možné vyhovieť sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie v súvislosti so spravodlivým prejednaním veci podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. , krajským

súdom pod sp. zn. a okresným súdom pod sp. zn. (bod 4

výroku nálezu).

Porušenie uvedených práv namietal sťažovateľ v podstate z dôvodu, že konečný

výsledok konania nepovažoval za spravodlivý. Táto jeho námietka je však vo svetle

skutočnosti, že vo veci nekonali zákonní sudcovia, právne irelevantná. Rozhodujúci bude

totiž až názor, ktorý v právnej veci sťažovateľa zaujmú zákonní sudcovia príslušných súdov.

V tejto súvislosti ústavný súd navyše dodáva, že najvyšší súd svojím uznesením

sp. zn. z 24. júna 2009 vôbec do merita veci nezasiahol, pretože iba

odmietol dovolanie sťažovateľa ako neprípustné.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009