Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 316 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (325)I. ÚS 239/04
PDF · 1.14 MB
No categories available
I. ÚS 239/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 239/04-149
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. októbra 2005
v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa
Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. J. M., bytom P., zastúpeného advokátom Mgr.
R. T., B., vo veci namietaného porušenia jeho
a) základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v spojení s čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tpo 13/03
zo 7. augusta 2003 tým, že o opravnom prostriedku sťažovateľa súvisiacom s jeho
žiadosťou zo 16. mája 2003 o prepustenie z väzby na slobodu rozhodoval iný senát
Krajského súdu v Trenčíne než senát zložený zo zákonných sudcov,
b) základného práva na kontradiktórne konanie a princípu rovnosti zbraní podľa čl. 5
ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tpo 13/03 tým, že jeho obhajcovi bolo odopreté nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu,
c) práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 1 Tp 49/2003
z 22. mája 2003 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tpo 13/03
zo 7. augusta 2004 tým, že tieto uznesenia neboli dostatočne zdôvodnené,
d) práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby urýchlene, resp. bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného
súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 49/2003 a Krajského súdu v Trenčíne
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03 pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa zo
16. mája 2003 o prepustenie z väzby na slobodu,
e) práva na súdnu ochranu a práva na obhajobu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky tým, že Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Tp 49/2003 a Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03
nerozhodli o žiadosti sťažovateľa zo 16. mája 2003 o prepustenie z väzby na slobodu alebo
v prípade nevyhovenia o nahradenie väzby jeho sľubom urýchlene, resp. bez zbytočných
prieťahov, a tak mu bránili v zákonom ustanovenej lehote opätovne požiadať o prepustenie
z väzby,
f) práva byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania podľa čl. 5
ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 1, 2 a 5
v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky tým, že Okresný súd Trenčín v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Tp 49/2003 a Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tpo 13/03 nerozhodli o alternatívnej žiadosti sťažovateľa zo 16. mája 2003 o nahradenie
väzby jeho sľubom, a takto
r o z h o d o l :
1. Krajský súd v Trenčíne svojím postupom a uznesením sp. zn. 3 Tpo 13/03 zo
7. augusta 2003 tým, že o opravnom prostriedku sťažovateľa súvisiacom s jeho žiadosťou
zo 16. mája 2003 o prepustenie z väzby na slobodu rozhodoval iný senát tohto súdu než
senát zložený zo zákonných sudcov, p o r u š i l základné právo Ing. J. M. na nestranného
sudcu zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v spojení s právom na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
2. Krajský súd v Trenčíne postupom, ktorým neprijal opatrenia za účelom umožnenia
nazrieť obhajcovi Ing. J. M. aspoň do časti vyšetrovacieho spisu predloženého v súvislosti
s jeho žiadosťou zo 16. mája 2003 o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej konal
a rozhodoval v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03, p o r u š i l jeho základné právo
na kontradiktórne konanie a princíp rovnosti zbraní zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 49/2003 a Krajský súd
v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03 p o r u š i l i právo Ing. J. M., aby
súdy urýchlene rozhodli o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, podľa
čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 17 ods. 2
4. Okresný súd Trenčín uznesením z 22. mája 2003 sp. zn. 1 Tp 49/2003 a Krajský
súd v Trenčíne uznesením zo 7. augusta 2003 sp. zn. 3 Tpo 13/03 p o r u š i l i právo
Ing. J. M. podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky tým, že nerozhodli o alternatívnej žiadosti
sťažovateľa zo 16. mája 2003 o nahradenie väzby jeho sľubom.
5. Ing. J. M. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk
(slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu:
a) Okresný súd Trenčín vo výške 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských
korún) a
b) Krajský súd v Trenčíne vo výške 60 000 Sk (šesťdesiattisíc slovenských korún).
6. Ing. J. M. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 26 770 Sk
(slovom dvadsaťšesťtisícsedemstosedemdesiat slovenských korún), ktorú mu je povinný
vyplatiť:
a) Okresný súd Trenčín vo výške 8 923 Sk (slovom osemtisícdeväťstodvadsaťtri
slovenských korún) a
b) Krajský súd v Trenčíne vo výške 17 847 Sk (slovom
sedemnásťtisícosemstoštyridsaťsedem slovenských korún)
na účet advokáta Mgr. R. T., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
7. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
zo 16. decembra 2004 č. k. I. ÚS 239/04-54 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. M., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“),
v časti, ktorou namietal porušenie jeho
a) základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v spojení
s čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 13/03 zo 7. augusta 2003
tým, že o opravnom prostriedku sťažovateľa súvisiacom s jeho žiadosťou zo 16. mája 2003
o prepustenie z väzby na slobodu rozhodoval iný senát krajského súdu než senát zložený zo
zákonných sudcov,
b) základného práva na kontradiktórne konanie a princípu rovnosti zbraní podľa čl. 5
ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru a čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3,
čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tpo 13/03 tým, že jeho obhajcovi bolo odopreté nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu,
c) práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru
a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy uznesením Okresného súdu Trenčín
(ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 1 Tp 49/2003 z 22. mája 2003 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 13/03 zo 7. augusta 2004 tým, že tieto uznesenia neboli
dostatočne zdôvodnené,
d) práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby urýchlene, resp. bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 49/2003 a krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03 pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa zo
16. mája 2003 o prepustenie z väzby na slobodu,
e) práva na súdnu ochranu a práva na obhajobu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50
ods. 3 ústavy tým, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 49/2003 a krajský súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03 nerozhodli o žiadosti sťažovateľa zo 16. mája
2003 o prepustenie z väzby na slobodu alebo v prípade nevyhovenia o nahradenie väzby
jeho sľubom urýchlene, resp. bez zbytočných prieťahov, a tak mu bránili v zákonom
ustanovenej lehote opätovne požiadať o prepustenie z väzby,
f) práva byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania podľa čl. 5
ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že okresný súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 49/2003 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tpo 13/03 nerozhodli o alternatívnej žiadosti sťažovateľa zo 16. mája 2003 o nahradenie
väzby jeho sľubom.
2. Zo sťažnosti a jej príloh vyplynuli nasledovné relevantné skutočnosti:
„Uznesením vyšetrovateľa KÚV PZ P. zo dňa 14. 8. 2002, ČVS KUV-76/OVVK-2002
(ďalej len „Uznesenie vyšetrovateľa KÚV PZ P.“) bolo podľa § 160 ods. 1 zákona
č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov
(ďalej len „TrP“) začaté trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5
zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „TrZ“)
na skutkovom základe uvedenom v Uznesení vyšetrovateľa KÚV PZ P.
Uznesením prokurátora Generálnej prokuratúry SR zo dňa 9. 10. 2002, č. k.
IV/2 GPt 111 /02-7, v trestnej veci podvodu podľa § 250 ods. 1, 5 TrZ vedenej na Krajskej
prokuratúre v Prešove pod sp. zn. Kv 47/02 bola táto vec podľa § 25 ods. 1 TrP (per
analogiam) Krajskej prokuratúre Prešov odňatá a prikázaná na výkon prokurátorského
dozoru nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní Krajskej prokuratúre Trenčín
(ďalej len „Uznesenie GP“).
Opatrením Generálnej prokuratúry SR zo dňa 29. 11. 2002, č. k. IV Gn 3146/02-3,
bola podľa § 6 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej
len „ZoP“) vo veci podozrenia z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 TrZ
v súvislosti s D. a. s. v konkurze, v ktorej koná Odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej
trestnej činnosti oddelenie vyšetrovania B. pod číslom konania CVS: VKE-14/ÚV-
OVOZTČ-BB-2002, bola poverená výkonom prokurátorského dozoru Krajská prokuratúra
v Trenčíne (ďalej len „Opatrenie GP“).
Uznesením vyšetrovateľa oddelenia vyšetrovania B. odboru vyšetrovania obzvlášť
závažnej trestnej činnosti sekcie justičnej polície PZ Ministerstva vnútra SR zo dňa
9. 12. 2002, ČVS VKE-14/UV-OVOZTČ-BB-2002 (ďalej len „Uznesenie vyšetrovateľa“)
bolo podľa § 160 ods. 1 TrP začaté trestné stíhanie a zároveň mi podľa § 163 ods. 1 TrP
bolo vznesené obvinenie pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4 písm. b), ods. 5
TrZ v znení účinnom do 30. 9. 2002 na skutkovom základe uvedenom v Uznesení
vyšetrovateľa.
Dňa 13. 12. 2002 prokurátor Krajskej prokuratúry Trenčín podal Okresnému súdu
v Trenčíne návrh na moje vzatie do väzby. Uznesením Okresného súdu v Trenčíne zo dňa
14. 12. 2002, sp. zn. 1 Tp 114/02 (ďalej len „Uznesenie OS“) v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16. 1. 2003 sp. zn. 1 Tpo 72/02 (ďalej len „Uznesenie
KS“) som bol podľa § 68 ods. 1 TrP vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1
písm. b) a c) TrP.
Uznesením vyšetrovateľa oddelenia vyšetrovania B. odboru vyšetrovania obzvlášť
závažnej trestnej činnosti sekcie justičnej polície PZ Ministerstva vnútra SR zo dňa
24. 4. 2003, ČVS VKE-14/OVOZTČ-BB-2002, boli podľa § 23 ods. 3 TrP (per analogiam)
s poukazom na § 20 ods. 1 TrP spojené na spoločné trestné konanie s mojou trestnou vecou
(trestnou vecou sprenevery) aj trestné veci vraždy A. B., vraždy Š. H. a vraždy Z. N. (ďalej
len „Uznesenie vyšetrovateľa o spojení“).
Dňa 16. 5. 2003 som podal na Krajskú prokuratúru Trenčín prostredníctvom svojho
obhajcu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu (ďalej len „Žiadosť prvá“), a pre prípad
nevyhovenia Žiadosti prvej žiadosť o nahradenie väzby mojím sľubom (ďalej len „Žiadosť
druhá“; Žiadosť prvá a Žiadosť druhá spolu ďalej aj ako „Žiadosti“).
Moje Žiadosti boli Krajskou prokuratúrou v Trenčíne predložené Okresnému súdu
v Trenčíne dňa 21. 5. 2003.
O mojich Žiadostiach rozhodol Okresný súd v Trenčíne na neverejnom zasadnutí dňa
22. 5. 2003 uznesením, sp. zn. 1 Tp 49/2003 (ďalej len „Uznesenie OSoŽ“) tak, že podľa
§ 72 ods. 2 TrP moju Žiadosť prvú zamietol. Uznesenie OSoŽ mi bolo doručené dňa
3. 6. 2003 a môjmu obhajcovi Mgr. R. T. dňa 6. 6. 2003. Na základe mojej žiadosti zo dňa
18. 6. 2003 podanej Okresnému súdu v Trenčíne prostredníctvom môjho obhajcu JUDr.
J. H. bolo dňa 26. 6. 2003 Uznesenie OSoŽ doručené aj môjmu druhému obhajcovi JUDr.
J. H.
Proti Uzneseniu OSoŽ som prostredníctvom môjho obhajcu Mgr. R. T. dňa 9. 6.
2003 a prostredníctvom môjho obhajcu JUDr. J. H. dňa 30. 6. 2003 podal sťažnosť (ďalej
len „Sťažnosť“).
V súvislosti s rozhodovaním o mojej Sťažnosti dňa 4. 8. 2003 bolo predsedom senátu
Krajského súdu v Trenčíne JUDr. D. E. odopreté môjmu obhajcovi JUDr. J. H.
zastúpenému advokátskou koncipientkou Mgr. A. M. nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu
vedeného v mojej trestnej veci vzhľadom na záporné stanovisko vyšetrovateľa (ďalej len
„predmetný spis“).
O mojej Sťažnosti proti Uzneseniu OSoŽ rozhodol Krajský súd v Trenčíne uznesením
sp. zn. 3 Tpo 13/03 na neverejnom zasadnutí konanom dňa 7. 8. 2003 tak, že moju sťažnosť
podľa § 148 ods. 1 písm. c) TrP zamietol (ďalej len „Uznesenie KSoS“). Uznesenie KSoS
mi bolo doručené dňa 19. 8. 2003, môjmu zvolenému obhajcovi Mgr. R. T. dňa 22. 8. 2003
a môjmu zvolenému obhajcovi JUDr. J. H. 12. 8. 2003.
Z nahliadnutia do evidencie rozdeľovania vecí na Krajskom súde v Trenčíne bolo
dňa 12. 8. 2003 mojím obhajcom JUDr. J. H. zastúpeným advokátskou koncipientkou Mgr.
A. M. zistené, že z Okresného súdu v Trenčíne bola moja vec predložená Krajskému súdu
v Trenčíne dňa 4. 7. 2003, bola jej pridelená sp. zn. 3 Tpo 13/03 a napadla do senátu
JUDr. J. Následne na základe výnimky schválenej predsedom Krajského súdu v Trenčíne
JUDr. J. K. bola moja vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu 1 Tpo, ktorého
predsedom je JUDr. D. E. (ďalej len „Opatrenie KS“).
Podaním zo dňa 11. 8. 2003 v súvislosti s odopretím práva nahliadnuť do
predmetného spisu vyšetrovateľom počas konania o Sťažnosti požiadal môj obhajca JUDr.
J. H. Krajskú prokuratúru v Trenčíne o preskúmanie postupu vyšetrovateľa. Na základe
upovedomenia prokurátora Krajskej prokuratúry v Trenčíne zo dňa 14. 8. 2003
o nedôvodnosti odopretia práva nahliadnuť do predmetného spisu bolo mojím obhajcom
dňa 22. 8. 2003 na Okresnom súde v Trenčíne umožnené nahliadnuť do predmetného spisu.
Podľa názoru sťažovateľa „vyššie uvedeným postupom a rozhodnutiami Krajskej
prokuratúry Trenčín, Okresného súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Trenčíne“ boli
porušené jeho označené základné práva a slobody z týchto podstatných dôvodov:
2. 1. Sťažovateľ o namietanom porušení jeho základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru a v spojení s čl. 48 ods. 1 ústavy
postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tpo 13/03 zo 7. augusta 2003
tým, že o opravnom prostriedku sťažovateľa súvisiacom s jeho žiadosťou zo 16. mája 2003
o prepustenie z väzby na slobodu rozhodoval iný senát krajského súdu než senát zriadený zo
zákonných sudcov, uviedol nasledovné:
«Moje právo na rozhodnutie súdom zriadeným zákonom vyplývajúce z čl. 5 ods. 4
Dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené aj z iných dôvodov. Hoci moja
Sťažnosť z Okresného súdu v Trenčíne bola predložená Krajskému súdu v Trenčíne dňa
4. 7. 2003 a pridelená do senátu 3 Tpo, ktorého predsedom je JUDr. J., Opatrením KS bola
moja vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie do iného senátu - senátu 1 Tpo, ktorého
predsedom je JUDr. E., a ktorého zloženie je odlišné od senátu 3 Tpo. Zákonom
nepredvídateľným spôsobom tak o mojej Sťažnosti rozhodoval iný senát, než senát zriadený
zákonom v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru.
Podľa svojej Ústavy je Slovenská republika - okrem iného - demokratickým a
právnym štátom (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR), ktorý uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaný, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky (čl. 1 ods. 2 Ústavy SR), ku ktorým patrí aj úcta k právam a
slobodám človeka a občana; chrániť tieto práva a slobody prináleží súdom (čl. 46 Ústavy
SR), ktoré pri výkone súdnej moci sú nezávislé (čl. 141 ods. 1 Ústavy SR), pričom sudca je
pri svojom rozhodovaní viazaný ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR a zákonom (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR). Tieto Ústavou SR
dané garancie nezávislosti súdnej moci, ako aj nestrannosť ich výkonu sú zvlášť zdôraznené
ďalším ústavným príkazom, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1
Ústavy SR).
Posledne uvedený ústavný imperatív je potrebné považovať za absolútne
neopomenuteľnú podmienku riadneho výkonu tej časti verejnej moci, ktorá bola súdom
ústavne zverená; ten totiž na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť, na
strane druhej potom predstavuje pre každého účastníka konania rovnako cenenú záruku, že
k rozhodnutiu jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred stanovených zásad
(procesných pravidiel) tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej
agendy, a aby bol vylúčený - z rôznych dôvodov a na rôzne účely - výber súdov a sudcov
„ad hoc“. Ústavný princíp zákonného sudcu nemožno žiadnym spôsobom obchádzať, i keby
dôvody na to boli akékoľvek (zhodne uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 8. 2002,
sp. zn. 7 To PT 15/02, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 59/2002).
Ľubovoľná zmena príslušnosti súdu pre úkony prípravného konania (...), ako tomu
bolo aj v mojej veci, však vyššie uvedeným požiadavkám nezodpovedá a je s nimi v rozpore.
Ústavný princíp zákonného sudcu nemožno obchádzať, aj keby dôvody k tomu boli
akékoľvek, nakoľko - okrem iného - nielen historické skúsenosti, ale aj skúsenosti z
nedávnej doby totalitného režimu presvedčivo ukazujú, že tak pre jednotlivca ako aj pre
celú spoločnosť je nebezpečné a škodlivé povolávať k výkonu spravodlivosti súdy a sudcov
podľa účelových hľadísk alebo výberu. (...)
Vzhľadom na uvedené mám za to, že moje právo na zákonného sudcu pri
rozhodovaní o Žiadostiach bolo postupom a rozhodnutím (...) Krajského súdu v Trenčíne
porušené a k rozhodnutiu o Žiadostiach nedošlo v súlade s vnútroštátnym právom a v
súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v dôsledku čoho došlo k
porušeniu mojich práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 4 Dohovoru ako aj čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.
(...)
I keď Ústavný súd SR judikoval, že právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,
v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre
konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex, mám za to, že v danej veci existujú
dôvody pre ingerenciu ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov,
nakoľko výkon právomoci (...) Krajského súdu v Trenčíne nebol v súlade s čl. 5 ods. 4
Dohovoru a čl. 48 ods. 1 Ústavy. Okrem toho podľa čl. 13 Dohovoru každý, koho práva a
slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky
nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných
povinností. Mám za to, že práve ústavná sťažnosť plní funkciu účinného právneho
prostriedku nápravy v zmysle čl. 13 Dohovoru.»
2. 2. Sťažovateľ o namietanom porušení jeho základného práva na kontradiktórne
konanie a princípu rovnosti zbraní podľa čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c)
a d) dohovoru a čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03 tým, že jeho obhajcovi bolo
odopreté nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu, uviedol nasledovné:
«(...) Podľa judikatúry Súdu existuje príliš úzky vzťah medzi posúdením nutnosti
väzby a neskorším posúdením viny, aby bolo možné odoprieť nahliadnuť do spisu v prvom
prípade, zatiaľ čo to zákon vyžaduje v druhom prípade. Zatiaľ čo prokurátor mal právo
oboznámiť sa s celým spisom, obvinenému nebola v konaní poskytnutá možnosť, aby mohol
primeraným spôsobom vyvracať dôvody uplatňované na odôvodnenie väzby. Konanie teda
nebolo skutočne kontradiktórne a nebola zaručená rovnosť zbraní (vec Lamy proti Belgicku
z roku 1989). Obvinenému musí byt tiež poskytnutý čas a možnosti k príprave návrhu
a možnosť vyjadriť sa ku všetkým rozhodujúcim tvrdeniam prokurátora (vec
Farmakopoulos proti Belgicku z roku 1992, Niedbala proti Poľsku z roku 2000).
Súd pripúšťa, že účinnosť vyšetrovania môže niekedy vyžadovať odopretie obhajobe
zoznámiť sa s časťou získaných dôkazov, aby sa obvinenému zabránilo zničiť alebo
ovplyvniť dôkazy alebo znemožniť riadny výkon spravodlivosti. Sledovanie tohto
legitímneho cieľa však nemôže odôvodniť, aby boli zatajené informácie alebo dôkazy, ktoré
sú podstatné pre posúdenie zákonnosti väzby. Konanie musí byť kontradiktórne a vždy musí
byť zabezpečená rovnosť zbraní medzi stranami, prokurátorom a zatknutou osobou.
Rovnosť zbraní však nie je zabezpečená, ak je obhajcovi odopretý prístup k tým častiam
vyšetrovacieho spisu, ktoré sú podstatné pre to, aby bolo možné účinne napadnúť zákonnosť
väzby klienta (veci Garcia Alva proti Nemecku z roku 2001, Lietzow proti Nemecku z roku
2001 a Schöps proti Nemecku z roku 2001).
V priebehu konania o Žiadostiach, a to v konaní pred Krajským súdom v Trenčíne
o Sťažnosti, nebolo môjmu obhajcovi umožnené nahliadnuť do predmetného spisu.
Vzhľadom na tieto skutočnosti som ako obvinený nemal vedomosť, na základe akých
konkrétnych skutočností vyplývajúcich z dôkazných prostriedkoch obsiahnutých
v predmetnom spise prokurátor mojim Žiadostiam nevyhovel, k týmto konkrétnym
skutočnostiam som sa nemohol vyjadriť, a uvádzať skutočnosti, ktoré by vyvracali
dôvodnosť ďalšieho trvania mojej väzby. Moje vyjadrenie mohlo byť založené len na
základe znalosti tých dôkazov - procesných úkonov, ktorých sa zúčastnili moji obhajcovia.
S ostatnými procesne zabezpečenými dôkazmi som tak nemal možnosť oboznámiť sa a
nemohol sa k nim ani vyjadriť. Z týchto dôvodov som ani nemohol doplniť dôvody uvedené
v Sťažnosti o ďalšie skutočnosti, a vyvracať tak „odôvodnenie“ väzby v Uznesení OSoŽ.
Nahliadnuť do predmetného spisu mi bolo umožnené až potom, čo Krajský súd
v Trenčíne o Sťažnosti rozhodol. Vzhľadom k tomu som v konaní o Žiadostiach nemohol
uvádzať ďalšie skutočnosti, ktoré by vyvracali dôvodnosť trvania mojej väzby. (...)
Vzhľadom na uvedené som teda nemal možnosť vyjadriť sa ku všetkým
skutočnostiam, ktoré mali odôvodňovať väzobné dôvody, rovnako ako k dôkazom o nich,
čím bolo porušené moje právo na obhajobu a spravodlivé súdne konanie, nakoľko konanie
nebolo skutočne kontradiktórne a nebola zaručená rovnosť zbraní. Rovnako som nemal
možnosť zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a vyjadriť sa k nim a v týchto dôkazoch
obsiahnutým skutočnostiam, ktoré predložil prokurátor Krajskej prokuratúry Trenčín
Okresnému súdu v Trenčíne a následne Krajskému súdu v Trenčíne v súvislosti
s rozhodovaním o Žiadostiach. Túto možnosť som nemal napriek tomu, že tieto dôkazy a
skutočnosti boli prokurátorovi známe a tak Okresný súd v Trenčíne ako aj Krajský súd
v Trenčíne ich brali do úvahy pri svojom rozhodovaní o Žiadostiach. Postupom Krajského
súdu v Trenčíne, keď mi odoprel realizovať moje právo na nahliadnutie do spisu, bol
porušený princíp kontradiktórnosti a rovnosti zbraní. Rovnako bol porušený princíp
rovnosti strán v trestnom konaní, moje právo na obhajobu a tým aj právo na spravodlivé
súdne konanie, čo nepochybne mohlo mať a malo vplyv na správnosť Uznesenia KSoS.»
2. 3. Sťažovateľ o namietanom porušení jeho práva na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 49/2003 z 22. mája 2003 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 13/03 zo 7. augusta 2004 tým, že tieto uznesenia neboli
dostatočne zdôvodnené, uviedol nasledovné:
«V zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie
procesných a hmotnoprávnych podmienok, ktoré sú podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby
v zmysle Dohovoru (Brogan and Others proti Anglicku z 29. 11. 1988, § 65; Jecius proti
Litve z 31. 7. 2000, § 100).
Požiadavka preskúmania hmotných podmienok znamená povinnosť preskúmať
okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť, s poukazom na kritériá právne, či sú
dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody
neexistujú (Schiesser proti Švajčiarsku z 4. 12. 1979, § 31).
Prináleží predovšetkým vnútroštátnym súdom dbať na to, aby doba väzby obvineného
neprekročila primeranú hranicu. Za tým účelom musia skúmať všetky okolnosti spôsobilé
potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom
na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich
v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného o prepustenie na slobodu (Toth proti Rakúsku
z 12. 12. 1991, § 67, Tomasi proti Francúzsku z 27. 8. 1992, § 84).
Odôvodnenie Uznesenia OSoŽ a Uznesenia KSoS týmto požiadavkám nevyhovuje,
nakoľko neobsahuje žiadne konkrétne skutočnosti vo vzťahu k mojej osobe, odôvodňujúce
obavu ďalšieho trvania väzobných dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) TrP.
Odôvodnenie Uznesenia KSoS je povrchné, všeobecné a v časti dôvodnosti
zamietnutia mojej sťažnosti v podstate len odkazuje na Uznesenie OSoŽ konštatovaním, že:
„Sudkyňa okresného súdu správne dospela k záveru, keď žiadosť obvineného Ing. J. M.
o prepustenie z väzby na slobodu zamietla. Krajský súd v plnom rozsahu poukazuje na
dôvody, pre ktoré žiadosť obvineného Ing. J. M. o prepustenie z väzby zamietla, tieto si
zároveň i krajský súd osvojuje a v plnom rozsahu na ne poukazuje“.
Odôvodnenie Uznesenia OSoŽ vo vzťahu k mojej osobe v časti dôvodnosti
zamietnutia Žiadosti prvej, je povrchné, všeobecné a v podstate len uvádza text príslušných
zákonných ustanovení, a bez akéhokoľvek odkazu na konkrétnu okolnosť alebo skutočnosť,
ktorá by mala vplyv na trvanie väzby v prípade mojej osoby. V Uznesení OSoŽ sa
konštatuje, že dôvody väzby trvajú tak, ako boli uvedené pri rozhodovaní o vzatí do väzby,
a ohľadne existencie konkrétnych skutočností odôvodňujúcich predĺženie lehoty trvania
väzby je len odkázané na Uznesenie OS v spojení s Uznesením KS. Pokiaľ ide o dôvody
väzby uvádzané v Uznesení OS v spojení s Uznesením KS, tieto mohli odôvodňovať moju
väzbu v počiatočnom štádiu vyšetrovania. Vzhľadom na doteraz vykonané procesné úkony
v mojej trestnej veci však tieto dôvody už nestačia.
Z Uznesenia OSoŽ a Uznesenia KSoS nevyplýva vo vzťahu k mojej osobe žiadny iný
významný a dostatočný dôvod alebo dôvody, odôvodňujúce ďalšie trvanie mojej väzby.
Rovnako vzhľadom na odôvodnenie Uznesenia OSoŽ a Uznesenia KSoS vo vzťahu k mojej
osobe nemožno uzavrieť, že by Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne pri
rozhodovaní o ďalšom trvaní mojej väzby postupoval s osobitnou starostlivosťou. Pokiaľ
ide o dôvody, pre ktoré mám za to, že v čase rozhodnutia Okresného súdu v Trenčíne o
mojej Žiadosti a Krajského súdu v Trenčíne o mojej Sťažnosti neexistovali vo vzťahu k
mojej osobe žiadne zákonné dôvody väzby, odkazujem v detailoch na časť VIII. tejto
ústavnej sťažnosti.
Dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je esenciálnou náležitosťou každého
súdneho rozhodnutia. Súdne konanie má byť transparentné, jeho úlohou je nastoliť právnu
istotu ohľadne otázky, ktorá je predmetom konania. Súdne rozhodnutie musí byť skutočným
výsledkom predchádzajúceho konania. Konanie, z ktorého má vzísť rozhodnutie, nesmie byť
iba formálnym a bezvýznamným sprievodným procesom vopred prijatého a pripraveného
rozhodnutia. Podstatou odôvodnenia nie je dať podrobnú odpoveď na každý argument,
avšak odôvodnenie musí obsahovať dostatočnú odpoveď na tie právne a skutkové otázky,
ktoré boli predmetom konania a ich zodpovedanie bolo pre výsledok konania určujúce.
Obsah odôvodnenia je určovaný individuálnymi okolnosťami daného prípadu. Odôvodnenie
je výsledkom myšlienkovej práce súdu a je obrazom toho, ako starostlivo sa vecou zaoberal
a ako bola spravodlivosť v konkrétnom prípade vykonaná. Medzi jednotlivými zložkami
odôvodnenia rozhodnutia musí existovať vzťah založený na logickom usudzovaní a
pravidlách logiky. V opačnom prípade nie je zrejmé, či rozhodnutie je výsledkom právom
upraveného procesu za dodržania princípov spravodlivosti, alebo výsledkom svojvôle
realizovanej verejnou mocou. Iba povrchné, frázovité a všeobecné odôvodnenie, je znakom
toho, že súd sa vecou zaoberal nedostatočne, bez potrebnej starostlivosti a preto ani
nemohol správne rozhodnúť.
Vzhľadom na vyššie uvedené mám za to, že Uznesenie OSoŽ, ako aj Uznesenie KSoS
je nezákonné a arbitrárne, predovšetkým z dôvodu, že neobsahuje vo vzťahu k mojej osobe
konkrétne skutočnosti odôvodňujúce trvanie mojej väzby Rovnako nie je z neho zrejmá
existencia skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny
výnimku z pravidla rešpektovania mojej osobnej slobody.
Vzhľadom na arbitrárnosť Uznesenia OSoŽ a Uznesenia KSoS, ktoré neobsahujú vo
vzťahu k mojej osobe žiadne okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu
skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny výnimku
z pravidla rešpektovania mojej osobnej slobody, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že oba
súdy pri svojom rozhodovaní o mojej Žiadosti prvej nepostupovali s osobitnou
starostlivosťou, mám za to, Uznesením OSoŽ Okresný súd v Trenčíne a Uznesením KSoS
Krajský súd v Trenčíne porušil moje práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 Dohovoru.
Z vyššie uvedených dôvodov boli porušené aj moje práva vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR.»
2. 4. Sťažovateľ o namietanom porušení jeho práva na rozhodnutie o zákonnosti
väzby urýchlene, resp. bez zbytočných prieťahov podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2
v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Tp 49/2003 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03 pri rozhodovaní
o žiadosti sťažovateľa zo 16. mája 2003 o prepustenie z väzby na slobodu uviedol
nasledovné:
Súd vychádzajúc z čl. 5 ods. 4 «Dohovoru priznáva osobnej slobode mimoriadny
význam. Právo na slobodu je veľmi dôležité v demokratickej spoločnosti pre jednotlivca
(rozsudok vo veci De Wilde, Ooms a Versyp z roku 1970), pričom v prípade osôb, ktoré sa
nachádzajú vo väzbe, sa vyžaduje uprednostnenie a zvýšená starostlivosť (rozsudok vo veci
Wemhoff z roku 1968).
Význam osobnej slobody jednotlivca sa prejavuje aj v čl. 5 ods. 4 Dohovoru, podľa
ktorého sa od súdu vyžaduje, aby konal „urýchlene“. Výraz „speedily“ jasne indikuje, čo
musí byť v danom prípade predmetom záujmu. Z uvedeného dôvodu, i keď prípustnosť dĺžky
lehôt bude závisieť od konkrétnych okolností, tieto sú v zásade veľmi krátke, pričom
z hľadiska čl. 5 ods. 4 Dohovoru nemožno akceptovať vôbec žiadne zbytočné prieťahy.
Za zodpovedajúce čl. 5 ods. 4 považoval Súd lehoty 14, resp. 18 dní (rozhodnutie Súdu
Touroude proti Francúzsku z 3. 10. 2000), nie však už lehotu 23 dní (rozsudok vo veci
Rehbock proti Slovinsku z 28. 11. 2000) a lehoty 30 dní, resp. 33 dní (rozsudok vo veci
G. B. a M. B. proti Švajčiarsku z 30. 11. 200) .
Uvedené platí v plnom rozsahu aj vtedy, ak sa koná v dvoch inštanciách.
Dvojinštančnosť konania nezbavuje štát povinnosti plniť záväzky vyplývajúce z čl. 5 ods. 4
Dohovoru, inými slovami povedané, súdy musia konať urýchlene aj v dvojinštančnom
konaní. Vychádzajúc z vyššie uvedeného ako neprimerane dlhé boli posúdené aj lehoty 31
dní resp. 48 dní (vec Sanchez - Reisse proti Švajčiarsku z roku 1986) alebo dva mesiace a
päť dní (Správa Komisie vo veci Savič proti Slovensku z roku 1998).
Do lehoty sa zásadne počíta celková doba konania, od podania žiadosti až po
právoplatnosť rozhodnutia (vec Letellier proti Francúzsku z roku 1991).
Konanie podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru garantuje dostatočne istý a efektívny opravný
prostriedok spolu s procedurálnymi garanciami pre obvineného, ktoré majú mať charakter,
resp. v zásade dosahovať úroveň, garancií pred nezávislým a nestranným súdom (rozsudky
Súdu vo veci X. proti Spojenému kráľovstvu z roku 1981 a Van Droogenbroeck z roku
1982).
Podľa môjho názoru záruky čl. 5 ods. 4 Dohovoru neboli v mojom prípade dodržané,
keď moje Žiadosti boli Krajskou prokuratúrou v Trenčíne predložené Okresnému súdu
Trenčín dňa 21. 5. 2003, Okresný súd Trenčín moje Žiadosti zamietol dňa 22. 5. 2003 a
následne Okresný súd Trenčín doručoval Uznesenie OSoŽ subjektom, ktorým musel podľa
§ 137 TrP Uznesenie OSoŽ oznamovať, do 26. 6. 2003. Teda od vydania Uznesenia OSoŽ
do jeho doručenia všetkým osobám uplynulo 35 dní. Tieto prieťahy pri doručovaní
spôsobené Okresným súdom v Trenčíne nemožno ničím odôvodniť.
Okrem toho ani rozhodovanie o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody v druhom
stupni nebolo v mojom prípade „urýchlené“, keď konanie o Sťažnosti pred Krajským súdom
v Trenčíne trvalo 35 dní (obdobie od 4. 7. 2003, kedy bola vec Okresným súdom v Trenčíne
predložená Krajskému súdu v Trenčíne, do 8. 8. 2003, keď bol spis vrátený späť na Okresný
súd v Trenčíne).
I celková dĺžka konania o Žiadostiach bola neprimerane dlhá, keď trvala 83 dní
(od 22. 5. 2003 do 12. 8. 2003), čo nezodpovedalo povinnosti Okresného súdu Trenčín
a Krajského súdu v Trenčíne konať urýchlene.
Všetky vyššie uvedené lehoty vrátane celkovej dĺžky konania do môjho prepustenia
z väzby boli neprimerane dlhé.
Porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru možno vidieť aj v inej skutočnosti.
Z čl. 5 ods. 4 Dohovoru vyplýva požiadavka periodickej kontroly pozbavenia osobnej
slobody, pričom v prípade väzby sa dá usudzovať, že táto periodicita by mala byť
v mesačných intervaloch (vec Bezichieri proti Taliansku z roku 1989).
Podľa § 72 ods. 2 prvá a posledná veta TrP obvinený má právo kedykoľvek požiadať
o prepustenie na slobodu. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné
dôvody, opakovať po uplynutí štrnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Je teda zrejmé, že vzhľadom na právnu úpravu podľa § 72 ods. 2 TrP tým, že
Okresný súd Trenčín 35 dní doručoval Uznesenie OSoŽ a Krajský súd v Trenčíne
rozhodoval o Sťažnosti ďalších 35 dní, bolo mi tým neoprávnene bránené opätovne
požiadať o prepustenie z väzby, čím navyše nebolo možné kontrolovať zákonnosť väzby
v mesačnej periodicite.
Z čl. 127 ods. 1 Ústavy SR vyplýva, že fyzická osoba môže namietať porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. Fyzická osoba môže namietnuť porušenie
svojich ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy bez
potreby súčasne namietať aj porušenie analogického práva alebo slobody chránenej
Ústavou SR (arg. „alebo“). Inými slovami povedané, ochrana ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy je súčasťou ochrany ústavnosti, ktorú
poskytuje Ústavný súd SR (čl. 124 Ústavy SR). Tento záver potvrdzuje aj dikcia čl. 1 ods. 2
Ústavy SR, podľa ktorého Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
V každom prípade však podľa môjho názoru Okresný súd Trenčín a Krajský súd
v Trenčíne porušili súčasne nielen čl. 5 ods. 4 Dohovoru, ale aj súvisiace ustanovenia
Ústavy SR. (...)
Pri aplikácii čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a posudzovaní, či v konkrétnom prípade došlo
k porušeniu práva podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne a urýchlene
rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, je potrebné
aplikovať aj štandardy stanovené Súdom. Vyplýva to nielen z vyššie citovaného rozhodnutia
Ústavného súdu SR, ale aj z jeho doterajšej konštantnej judikatúry, podľa ktorej „SR
potvrdila svoju viazanosť Dohovorom, ktorý ratifikovala a uverejnila predpísaným
spôsobom. Ak špecifikácia práva alebo slobody zaručenej Dohovorom na konkrétnu
situáciu vyplýva z medzinárodného štandardu uplatnenia Dohovoru, je ním Slovenská
republika viazaná“ (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/96 z 12. 05. 1997), pričom
„Pre stanovenie rozsahu a ochrany určitého základného práva alebo slobody je teda
právne významný aj rozsah a obsah základného práva alebo slobody podľa
medzinárodných dohovorov, ak je nimi SR viazaná. Ústavu SR nemožno vyložiť spôsobom
porušujúcim medzinárodné záväzky štátu“ (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS
5/93, sp. zn. II. ÚS 94/95 alebo II. ÚS 48/97).
V tejto časti podania som uviedol argumenty svedčiace o tom, že moje právo podať
návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne a urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a
nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, bolo porušené.
Vzhľadom na to, že čl. 17 ods. 2 Ústavy SR garantuje právo rovnakého obsahu, ako aj na
viazanosť medzinárodných štandardov ochrany základných práv a slobôd, podľa môjho
názoru tieto argumenty svedčia rovnako aj o tom, že moje právo podať návrh na konanie,
v ktorom by súd neodkladne a urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná, chránené čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, bolo porušené tiež.
Inými slovami povedané, čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a čl. 5 ods. 4 Dohovoru boli
porušené z rovnakých dôvodov.»
2. 5. Sťažovateľ o namietanom porušení jeho práva na súdnu ochranu a práva na
obhajobu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy tým, že okresný súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Tp 49/2003 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03
nerozhodli o žiadosti sťažovateľa zo 16. mája 2003 o prepustenie z väzby na slobodu alebo
v prípade nevyhovenia o nahradenie väzby jeho sľubom urýchlene, resp. bez zbytočných
prieťahov, a tak mu bránili v zákonom ustanovenej lehote opätovne požiadať o prepustenie
z väzby, uviedol nasledovné:
«(...). Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a
možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu. (...)
Princípom vlastným právnemu štátu je okrem iných aj zákaz svojvôle v činnosti
štátnych orgánov (uznesenie sp. zn. PL. ÚS 52/1999).
Vo veci sp. zn. II. ÚS 48/97 Ústavný súd SR uviedol: „Ústava SR neustanovuje
štátnym orgánom právomoci, ktoré by mohli uplatniť spôsobom porušujúcim práva
občanov. Keď štátny orgán svojím konaním, alebo opomenutím poruší právo alebo slobodu,
ktorú ústava zaručuje občanovi, svoju právomoc neuplatní v súlade s ústavou (...).
Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy sa výslovne vzťahuje na štátne orgány. Implikovane sa týka
aj právneho postavenia občanov, ktorým zaručuje, že každý občan má právo na to, aby sa
všetky štátne orgány voči nemu správali len spôsobom, ktorý im dovoľuje Ústava SR a
ďalšie zákony“. Následne Ústavný súd SR konštatoval porušenie čl. 2 ods. 2, nakoľko
Národná rada SR konala v rozpore s požiadavkou „...konať... spôsobom, ktorý ustanoví
zákon“. V tej istej veci Ústavný súd SR uviedol: „Neoddeliteľnou súčasťou princípov
právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva
okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne
orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne
vykladať a aplikovať.“
Vo veci sp. zn. I. ÚS 56/01 Ústavný súd SR uviedol, že právo na súdnu a inú právnu
ochranu vychádza z princípu právneho štátu, ktorý sa zhmotňuje do série procesných práv,
ktoré všetky patria do spoločného základu práva a spravodlivý proces.
Vo veci sp. zn. III. ÚS 60/2000 Ústavný súd SR uviedol, že u každej trestne stíhanej
osoby, na ktorú už bola podaná obžaloba, ide podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR o právo, aby
o oprávnenosti tejto obžaloby rozhodol nezávislý a nestranný súd. Z uvedeného vyplýva, že
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aplikovateľný aj v trestných veciach.
Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/1994 obsah práva na súdnu a inú
právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i
zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov SR. Každé konanie súdu
alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva
na súdnu a inú právnu ochranu.
Právo na obhajobu možno vo všeobecnosti v súlade s § 33 a § 41 TrP definovať ako
súbor procesných práv, prostredníctvom ktorých obvinený môže realizovať ochranu svojich
práv a právom chránených záujmov v štádiu trestného konania, od ktorého je stíhaný ako
obvinený. V prípade, ak je obvinený stíhaný väzobne, neodmysliteľnou súčasťou práva na
obhajobu je aj právo namietať zákonnosť väzby, požadovať prepustenie na slobodu a pod.
Tým, že Okresný súd Trenčín 35 dní doručoval Uznesenie OSoŽ, a že Krajský súd
v Trenčíne rozhodoval o Sťažnosti ďalších 35 dní, oba súdy mi bránili opätovne požiadať
o prepustenie z väzby, čím zároveň porušili aj vyššie citované ustanovenia Ústavy SR.
Z posledne uvedeného vyplýva, že Okresný súd Trenčín a Krajský súd v Trenčíne
zjavne svojvoľným (právom neregulovaným) spôsobom porušovali povinnosť štátnych
orgánov zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia základných práv a slobôd tými subjektami,
ktorým boli priznané. Svojvôľu a bránenie v uplatnení práv možno považovať za porušenie
jednak čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čl. 2 ods. 2 ústavy SR, ale aj čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3
Ústavy SR.»
2. 6. Sťažovateľ o namietanom porušení jeho práva byť súdený v primeranej lehote
alebo prepustený počas konania podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení
s čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 49/2003
a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03 nerozhodli o alternatívnej žiadosti
sťažovateľa zo 16. mája 2003 o nahradenie väzby jeho sľubom, uviedol nasledovné:
„(...) Žiadosťou druhou som sa domáhal pre nevyhovenie Žiadosti prvej nahradenia
väzby mojím sľubom.
V Uznesení OSoŽ chýba výrok ohľadne mojej Žiadosti druhej.
V zmysle § 74 ods. 1 TrP rozhodnutie o tom, či sa písomný sľub prijíma alebo nie
(§ 73 ods. 1 písm. b) TrP) je rozhodnutím o väzbe. Z tohto dôvodu bolo povinnosťou súdu
v Uznesení samostatným výrokom rozhodnúť aj o mojej Žiadosti druhej, nakoľko táto je
odlišná od Žiadosti prvej.
V odôvodnení Uznesenia OSoŽ sa uvádza, že „... o nahradení väzby písomným
sľubom nerozhodoval, pretože jeho prijatie je zo zákona vylúčené, keďže obvinený M. je
stíhaný za trestný čin uvedený v § 62 ods. 1 Trestného zákona“. K otázke nahradenia mojej
väzby písomným sľubom Krajský súd v Trenčíne pri rozhodovaní o mojej Sťažnosti, v ktorej
som okrem iného namietal vadnosť Uznesenia OSoŽ z dôvodu, že v Uznesení OSoŽ chýbal
výrok ohľadne mojej žiadosti o nahradenie väzby písomným sľubom, v odôvodnení
Uznesenia KSoS uviedol, že „... zo zákona je vylúčené, aby súd mohol prijať písomný sľub,
ako náhradu za väzbu. Z toho dôvodu i krajský súd preto považuje odmietnutie prijatia
písomného sľubu súdom v dôvodoch za dostatočné“. S týmito závermi oboch súdov sa
z dôvodov uvedených nižšie nestotožňujem.
Ako už bolo uvedené v tejto podania, podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru každý, kto je
zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto
článku... má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.
Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Ako vyplýva z citovaného ustanovenia, Dohovor neumožňuje zo žiadnych dôvodov
zákonom obmedziť právo byť prepustený počas konania bez toho, aby o prípadnom
prepustení z väzby počas konania rozhodol súd s plnou jurisdikciou po preskúmaní všetkých
relevantných okolností. Na rozdiel od Dohovoru, ustanovenie § 73 ods. 1 TrP obmedzuje
možnosť prepustenia obvineného na slobodu a to tým, že jednak možnosť nahradenia väzby
písomným sľubom je obmedzená len na dôvody uvedené v § 67 ods. 1 písm. a) alebo c) TrP,
jednak túto možnosť vylučuje v prípadoch, ak je obvinený stíhaný pre trestný čin uvedený
v § 62 ods. 1 TrZ, čím vylučuje zo súdneho prieskumu možnosť nahradenia väzby pri
určitých kategóriách obvinených.
Z rozhodovacej praxe Súdu vyplýva, že je porušením čl. 5 ods. 3 Dohovoru, ak je
možnosť prepustenia na záruku vylúčená zákonom v prípadoch, keď je väzba založená na
nebezpečenstve recidívy alebo ovplyvňovania svedkov alebo pre taxatívne stanovené trestné
činy (S. B. C. proti Spojenému kráľovstvu z 19. 6. 2001, §§ 22, 23).
Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné
pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
Podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a
základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou
jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah
ústavných práv a slobôd. Dohovor bol ratifikovaný a vyhlásený pred nadobudnutím
účinnosti ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej
republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a teda Dohovor má prednosť pred
ustanoveniami TrP, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd.
Vzhľadom na prednosť Dohovoru pred ustanoveniami TrP bolo povinnosťou tak
Okresného súdu Trenčín ako aj Krajského súdu v Trenčíne meritórne sa zaoberať aj mojou
Žiadosťou druhou a o tejto rozhodnúť po preskúmaní všetkých hmotnoprávnych a
procesných podmienok. Nakoľko oba súdy takto nepostupovali, bolo porušené moje právo
vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 Dohovoru aj z tohto dôvodu.
Z vyššie uvedených dôvodov boli porušené aj moje práva vyplývajúce z čl. 17 ods. 1,
ods. 2, ods. 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.»
2. 7. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti a argumenty sa sťažovateľ
domáhal toho, aby ústavný súd vo vzťahu k prijatej časti sťažnosti nálezom rozhodol takto
(tzv. petit sťažnosti):
„1. Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne porušili práva sťažovateľa
podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.
(...)
3. Krajský súd v Trenčíne porušil práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru
v spojení s čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. c), písm. d) Dohovoru a čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.
4. Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne porušili práva sťažovateľa podľa
čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR.
5. Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne porušili práva sťažovateľa podľa
čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
6. Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne porušili práva sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.
7. Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne porušili práva sťažovateľa podľa
čl. 5 ods. 3 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
8. Uznesenie Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 22. 5. 2003, sp. zn. 1 Tp 49/03,
v spojení s Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 7. 8. 2003, sp. zn. 3 Tpo 13/03 sa
zrušujú a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby na slobodu.
9. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie
(...) peňažnú sumu vo výške 100.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Okresný súd
v Trenčíne a peňažnú sumu vo výške 100.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd
v Trenčíne, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
10. (...) Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne sú povinné spoločne a
nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., B. do 15 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
2. 8. Sťažovateľ výšku požadovaného primeraného zadosťučinenia odôvodnil takto:
„1. Postupom orgánov činných v trestnom konaní došlo k porušeniu niekoľkých
mojich ústavných práv, ako aj k porušeniu mojich práv chránených Dohovorom.
2. Porušenie mojich práv bolo osobitne svojvoľné a hrubé.
3. Porušenie práva na osobnú slobodu možno kvalifikovať ako jedno
z najzávažnejších porušení Dohovoru.
4. Zrejmé prehliadanie mojej osoby zo strany orgánov činných v trestnom konaní
dolieha na mňa osobitne nepriaznivo, nakoľko najneskôr od mája 2003 som zbavený
osobnej slobody v rozpore s právnym poriadkom a nachádzam sa vo väzbe odlúčený od
svojej rodiny a priateľov, to všetko za osobitne sprísnených opatrení vzhľadom na dôvod
kolúznej väzby.
5. K porušeniu mojich práv došlo rozhodovaním a postupom súdov, ktorých úlohou
je práve opak, a to ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb.
Vzhľadom na to som trpel pocitmi bezmocnosti, menejcennosti a bola u mňa v podstate
negovaná dôvera v možnosť poskytnutia spravodlivosti v štáte.
6. Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne vyššie uvedeným spôsobom
postupoval napriek tomu, že som ako osoba pozbavená osobnej slobody a nachádzajúca sa
vo väzbe mohol legitímne očakávať zvýšenú a osobitnú starostlivosť o ochranu mojich
ústavných práv a práv zaručených Dohovorom.
7. Osobitne významnou okolnosťou je aj doba, po ktorú som už nezákonne pozbavený
svojej osobnej slobody.
Účelom ústavnej sťažnosti je ochrana porušených Ústavou SR chránených práv
(čl. 127 Ústavy SR). V danom prípade možno ochranu týchto práv dosiahnuť jednak
zrušením Uznesenia o žiadosti a zmiernením (reparáciou) následkov, ktoré porušenie práv
vyvolalo konštatovaním porušenia Ústavy SR a Dohovoru a priznaním primeraného
zadosťučinenia v peniazoch. Ústavná sťažnosť v danom prípade je realizáciou (uplatnením)
nároku na odškodnenie podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru a plní funkciu účinného právneho
prostriedku nápravy podľa čl. 13 Dohovoru (rozsudok Súdu vo veci Kudla proti Poľsku
z 26. 10. 2000, § 165).“
3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:
okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. M. T., listom z 11. februára 2005 sp. zn.
Spr. 163/2005, krajský súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. J. K., listom z 9. februára
2005 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedeným vyjadreniam z 12. marca
2005.
3. 1. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla, že:
«(...) oznamujem, že netrvám na tom, aby sa konalo ústne pojednávanie vo veci
prijatej sťažnosti. (...)
Ústavný súd Slovenskej republiky v Uznesení pod č. k. 239/04-54 zo dňa 16. 12. 2004
rozhodol, že sťažnosť Ing. J. M., ktorou namietal porušenie jeho práv v bodoch a - f,
uznesenia prijíma na ďalšie konanie.
Porušenie jeho práv zo strany Okresného súdu Trenčín, o ktorých žiada rozhodnúť
sa týka bodov c - f.
K bodu c) prijatej sťažnosti:
Sťažovateľ namieta, že bolo porušené jeho právo na priame odôvodnenie súdneho
rozhodnutia podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky v uznesení
tunajšieho súdu sp. zn. 1 Tp 49/2003.
Dňa 21. 05. 2003 bola tunajšiemu súdu doručená žiadosť o prepustenie z väzby na
slobodu a o nahradenie väzby sľubom, ktorý sťažovateľ podal na Krajskú prokuratúru
19. 5. 2003. O tejto žiadosti bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 22. 5. 2003 pod č. k.
1 Tp 49/2003-5 tak, že žiadosť bola zamietnutá. Toto uznesenie súdu zodpovedá
ustanoveniam § 134 ods. 2 Trestného poriadku. Má všetky náležitosti rozhodnutia a je
riadne skutkovo i právne odôvodnené.
Sudkyňa v uvedenom uznesení uviedla, že preskúmala nielen žiadosť obvineného, ale
aj vyšetrovací spis ČVS: VKE 14/OVOZTČ-BB-2002 a spis Okresného súdu Trenčín sp. zn.
1 T 114/02. Z týchto dôkazov zistila, že dôvody väzby u sťažovateľa trvajú. Konštatovala, že
obvinený je dôvodne podozrivý z účasti na spáchaní závažnej trestnej činnosti, pričom
dôkazy zadovážené dovtedajším vyšetrovaním to potvrdzujú. Tieto dôkazy podľa sudkyne
svedčia o spáchaní veľmi rozsiahlej a veľmi závažnej trestnej činnosti.
Sudkyňa v tomto uznesení dostatočne špecifikovala dôvody väzby vo vzťahu
k sťažovateľovi. Individualizácia odôvodnenia väzby voči sťažovateľovi bola postačujúca.
K bodu d) prijatej sťažnosti:
Sťažovateľ namieta porušenie práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby, urýchlene,
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 5 ods. 4 „Dohovoru“ a čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky pri rozhodovaní v žiadosti zo 16. 5. 2003 o prepustenie
z väzby na slobodu.
Žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby (zo dňa 16. 5. 2003) bola Krajskej
prokuratúre Trenčín doručená dňa 19. 5. 2003 a súdu predložená 21. 5. 2003. O tejto
žiadosti zákonná sudkyňa rozhodla 22. 5. 2003, teda na druhý deň od nápadu veci. Konala
teda nadmieru rýchlo, bez akýchkoľvek prieťahov. Toto rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené 3. 6. 2003. On podal proti nemu sťažnosť 9. 6. 2003. Ak jemu (resp. jeho
právnemu zástupcovi) trvalo napísanie sťažnosti 5 dní, nemôže sudcu obviňovať zo
zdĺhavosti rozhodnutia, ak tak urobí do 1 dňa.
Prieťahy v konaní naopak spôsobil sťažovateľ, resp. jeho právni zástupcovia. Žiadosť
o prepustenie z väzby podával na hlavičkovom papieri Mgr. R. T., ktorý aj žiadosť podpísal
a ktorý podával sťažnosť proti rozhodnutiu súdu zo dňa 22. 5. 2003. Dodatočne zaslal do
spisu plnú moc Dr. H., advokát, ktorý tiež požiadal o doručenie súdneho rozhodnutia. Stalo
sa tak 18. 6. 2003. Na základe tejto žiadosti bolo rozhodnutie súdu č. k. 1 Tp 49/2003 –
doručované aj jemu. Prevzal ho 26. 6. 2003 a aj on podával proti citovanému uzneseniu
sťažnosť vo svojom mene. Sťažnosť bola súdu doručená 1. 7. 2003 a na druhý deň, teda
2. 7. 2003, už bol spis predkladaný odvolaciemu súdu. Odtiaľ sa vrátil 8. 8. 2003.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo doručené 15. 8. 2003, pokyn, aby sa tak stalo je zo
14. 8. 2003.
Právo sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby teda nebolo
porušené.
K bodu e)
I v tomto bode sťažovateľ namieta, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu
a právo na obhajobu tým, že Okresný súd Trenčín nerozhodol o jeho žiadosti o prepustenie
z väzby bez zbytočných prieťahov.
Tvrdenia sťažovateľa sú vzhľadom na okolnosti uvedené vo vyjadrení k bodu d)
účelové. Jediný prieťah vo veci bol zavinený právnym zastúpením sťažovateľa.
Prvostupňový súd konal vo veci mimoriadne pružne. Rozhodol o sťažnosti na druhý deň po
jej doručení, rozhodnutie vypracoval včas a spis obratom po doručení opravného
prostriedku predložil odvolaciemu súdu.
K bodu f)
V tejto časti sťažovateľ namietol, že jeho práva boli porušené tým, že nebol súdený
v primeranej lehote alebo prepustený počas konania podľa čl. 5 ods. 3 „Dohovoru“
v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky tým, že nebolo rozhodnuté o jeho
alternatívnej žiadosti o nahradenie väzby jeho sľubom.
Je pravdou, že výrok právoplatného uznesenia (v uznesení č. k. 1 Tp 49/2003-5) sa
nezmieňuje o žiadosti sťažovateľa. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia však vyplýva, že
vzhľadom na ustanovenie § 62 ods. 1 Trestného zákona považovala zákonná sudkyňa
prijatie sľubu v prípade sťažovateľa za nemožné. Fakticky teda o alternatívnej žiadosti
sťažovateľa bolo rozhodnuté v jeho neprospech. Sťažovateľ však už bol prepustený na
slobodu, a preto neprichádza do úvahy, aby bola jeho žiadosť z tohto pohľadu znova
skúmaná. Išlo by o posudzovanie dôvodnosti väzby so spiatočnými účinkami.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že z pôsobnosti druhej vety
čl. 5 ods. 3 „Dohovoru“ vnútroštátne právo nemôže vylúčiť niektoré trestné činy, resp.
niektoré dôvody väzby. I článok 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky zahrňuje
v sebe aj možnosť prepustenia počas konania podmieneného zárukou. Tento výklad sa však
vyvíjal postupne a k týmto záverom sa dospelo iba v relatívne nedávnej dobe.
Zákonná sudkyňa však vo veci sp. zn. 1 Tp 49/2003 postupovala v súlade s Trestným
poriadkom (lege artis).
Sťažovateľ požaduje i od Okresného súdu Trenčín finančné zadosťučinenie v sume
100.000,- Sk. Priznanie takéhoto zadosťučinenia by však nebolo spravodlivé.
Prvostupňový súd postupoval primerane rýchlo, nespôsobil prieťahy, konal lege
artis. Výklad čl. 5 ods. 3 druhej vety „Dohovoru“ sa postupne vyvíjal a závery z tohto
výkladu sú známe pomerne krátku dobu. Preto by nebolo spravodlivé priznať sťažovateľovi
finančné zadosťučinenie.
V tomto prípade poukazujem na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci
sp. zn. I. ÚS 100/04-126 zo dňa 08. 10. 2004.»
3. 2. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že:
«(...) K jednotlivým námietkam v sťažnosti uvedeným sa vyjadrujem nasledovne:
K bodu 1a)
Námietka sťažovateľa nebola prijatá na ďalšie konanie a preto sa ku nej
nevyjadrujem.
K bodu 1b)
Tvrdenie sťažovateľa, že o jeho žiadosti rozhodoval iný senát než senát zriadený
zákonom sa nezakladá na pravde. Predmetná vec bola pridelená do senátu JUDr. E.
z dôvodu, že už v roku 2002 rozhodoval v odvolacom konaní proti sťažovateľovi senát
JUDr. E. a to pod sp. zn. 1 Tpo 72/02. Vzhľadom na menší počet sudcov vybavujúcich
trestnú agendu na Krajskom súde v Trenčíne a v záujme toho, aby nedošlo k vylúčeniu
sudcov z dôvodu rozhodovania o väzbe, bol Rozvrh práce Krajského súdu v Trenčíne
vypracovaný tak, že sudcovia vybavujúci prvostupňovú agendu podľa § 17 Trestného
poriadku v senátoch 1 Tpo, 21 Tpo a 22 Tpo rozhodovali v prípravnom konaní
o sťažnostiach do väzby vo všetkých veciach, okrem vecí podľa § 17 Trestného poriadku
a to z dôvodu, aby nedošlo k vylúčeniu sudcov vybavujúcich odvolaciu agendu v senátoch 2
To a 3 To. Naopak sudcovia v odvolacích senátoch 2 Tpo a 3 Tpo rozhodovali v II. stupni
o sťažnostiach do väzby proti rozhodnutiam okresných súdov v prípravnom konaní vo
veciach podľa § 17 Trestného poriadku a to z dôvodu, aby nedošlo k vylúčeniu sudcov, ktorí
rozhodujú v I. stupni vo veciach podľa § 17 Trestného poriadku. Súčasne v súlade s bodom
3) Hlavných princípov, ktoré platili pre Rozvrh práce trestného oddelenia na rok 2003, boli
v odvolacej agende najmä na rozhodovanie o opravnom prostriedku veci prideľované cez
výnimku senátu, resp. sudcovi, ktorý už predtým v danej veci rozhodoval. Senát JUDr. E.
v predmetnej veci prvýkrát rozhodoval pod sp. zn. 1 Tpo 72/02 dňa 16. 1. 2003, keď vec do
jeho senátu napadla plne v súlade s Rozvrhom práce Krajského súdu v Trenčíne na rok
2002 a od tohoto momentu s poukazom na prijaté zásady rozhodoval vo všetkých veciach
týkajúcich sa trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4b, 5 Trestného zákona bez
ohľadu na to, do ktorého oddelenia vec napadla. Vec mu bola vždy pridelená cez počítač
s poukazom na bod 3) Hlavných princípov, a to pod pôvodným číslom, pod ktorým bola
zapísaná. To znamená, že ak vec napadla do oddelenia 3 Tpo, tak pod číslom tohoto
oddelenia bola prostredníctvom počítača pridelená do senátu 1 Tpo, teda do oddelenia
JUDr. E.
Ako vyplýva aj z potvrdenia v zbernom spise tunajšieho súdu sp. zn. 3 Tpo 13/03 vec
vedená pod touto spisovou značkou bola dňa 7. 7. 2003 v súlade s Hlavnými princípmi
pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu 1 Tpo. Rovnako vo všetkých veciach
ostatných obvinených v kauze Devín banky pre trestný čin vraždy rozhodoval senát
JUDr. V., aby nedošlo k vylúčeniu sudcov, ktorí by vo veci rozhodovali po podaní obžaloby
pre trestný čin vraždy v I. stupni v súlade s ustanovením § 17 Trestného poriadku.
Napokon aj nedávno prijatý zákon č. 757/2004 o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v § 57 ods. 7 predpokladá, že vec bude pridelená sudcovi, ktorému bola
ako zákonnému sudcovi pôvodne pridelená.
Vzhľadom na vyššie uvedené, mám za to, že vo veci rozhodoval senát zriadený
zákonom.
K bodu 2)
Rozhodovanie o prepustenie z väzby na neverejnom zasadnutí ako druhý bod petitu
sťažnosti nebolo prijaté na ďalšie konanie (už bolo predmetom rozhodovania ÚS 100/04-
157) a preto sa k nemu nevyjadrujem.
K bodu 3)
Sťažovateľ presne nešpecifikuje kedy mal súd jemu, alebo jeho obhajcovi odmietnuť
nahliadnuť do spisu. Zrejme však ide o prípad, ktorý namietal sťažovateľ už vo svojej
predchádzajúcej sťažnosti. Ústavný súd Slovenskej republiky svojím Nálezom zo dňa
11. 3. 2004 pod sp. zn. I. ÚS 67/03-103 konštatoval, že Krajský súd v Trenčíne postupom,
ktorým neprijal opatrenia za účelom umožnenia nazrieť obhajcovi obvineného Ing. M.
aspoň do časti vyšetrovacieho spisu predloženého v súvislosti s jeho sťažnosťou proti
uzneseniu o jeho vzatí do väzby, o ktorej konal a rozhodoval v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Tpo 72/02, porušil jeho základné právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Sťažovateľ teda opakovane namieta skutočnosť, o ktorej už bolo Ústavným súdom
Slovenskej republiky rozhodnuté.
K bodu 4)
Mám za to, že obe rozhodnutia, t. j. uznesenie Okresného súdu v Trenčíne sp. zn.
1 Tp 49/2003 zo dňa 22. 5. 2003 i uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 7. 8. 2003
sp. zn. 3 Tpo 13/03 boli riadne a náležite odôvodnené, v súlade s ustanovením § 134
K bodom 5) 6)
Všeobecné súdy konali bez prieťahov a vzhľadom na obsah spisového materiálu aj
rýchlo. Žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a o nahradenie väzby písomným sľubom
podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu na Krajskú prokuratúru v Trenčíne dňa
19. 5. 2003. Prokurátor žiadosti nevyhovel a dňa 21. 5. 2003 ju predložil na rozhodnutie
sudcovi s vyjadrením, že nahradenie väzby sľubom podľa § 73 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku neprichádza do úvahy, pretože obvinený je vo väzbe aj z dôvodov § 67 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku, ktorej dôvody naďalej trvajú. Sudkyňa o žiadosti sťažovateľa
rozhodla dňa 22. 5. 2003, teda už na druhý deň po tom, čo jej bola žiadosť predložená.
V dôsledku sťažnosti podanej obvineným prostredníctvom svojho obhajcu predmetná vec
napadla na Krajský súd v Trenčíne dňa 4. 7. 2003. Pretože predseda senátu bol v čase
nápadu veci až do 25. 7. 2003 na dovolenke mimo územia Slovenskej republiky, ihneď po
preštudovaní spisového materiálu dňa 29. 7. 2003 určil termín neverejného zasadnutia na
deň 7. 8. 2003, kedy Krajský súd v Trenčíne rozhodol o sťažnosti obvineného proti
uzneseniu prvostupňového súdu. Rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 7. 8. 2003
bolo doručené Krajskej prokuratúre v Trenčíne dňa 11. 8. 2003, pričom aj spis bol dňa
8. 8. 2003 zaslaný Okresnému súdu v Trenčíne.
K bodu 7)
Dôvody sťažovateľa pod bodom 7) v prvom aspekte námietok neboli Ústavným súdom
Slovenskej republiky prijaté na ďalšie konanie a preto sa k nim nevyjadrujem. (...)
Pokiaľ ide o druhý aspekt námietok v tomto bode sťažnosti, t. j. že súdy nerozhodli
o žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby jeho sľubom, poukazujem predovšetkým na
II. stupňové rozhodnutie, kde odvolací súd riadne odôvodnil, prečo považoval odmietnutie
prijatia písomného sľubu súdom I. stupňa v dôvodoch za dostatočné. Pretože súd
konštatoval u sťažovateľa dôvody väzby aj podľa písm. b) § 67 ods. 1 Tr. por. a sťažovateľ
je stíhaný pre trestný čin uvedený v § 62 ods. 1 Trestného zákona, nebolo možné s
poukazom na ustanovenie § 73 Trestného poriadku sľub prijať. Prijatie sľubu je v danom
prípade vylúčené zo zákona a preto považujem postup súdov za správny a zákonný. Súčasne
poukazujem aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 44/1994, podľa
ktorého, ak súd zamietne žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu spojenú
s jeho písomným sľubom, hoci prijatie sľubu je zo zákona vylúčené, treba na uvedenú
skutočnosť poukázať len v odôvodnení uznesenia, ktorým bola žiadosť obvineného
o prepustenie z väzby zamietnutá.
K bodu 8)
K námietkam uvedeným v bode 8) sťažnosti sa rovnako nevyjadrujem pretože neboli
prijaté na ďalšie konanie. (...)
Záverom uvádzam, že z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ opakovane namieta
skutočnosti, o ktorých už Ústavný súd Slovenskej republiky v minulosti rozhodol, resp. ich
neprijal na ďalšie konanie. Navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak,
že sťažnosti Ing. J. M. nevyhovuje. (...)
Súčasne Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo
ústne pojednávanie.»
3. 3. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedeným vyjadreniam
predsedníčky okresného súdu a predsedu krajského súdu uviedol, že:
«Dňa 25. 2. 2005 mi bolo prostredníctvom právneho zástupcu doručené vyjadrenie
Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 11. 2. 2005 (ďalej len „Vyjadrenie OS“) a vyjadrenie
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 9. 2. 2005 (ďalej len „Vyjadrenie KS“) k mojej sťažnosti
v časti prijatej na ďalšie konanie uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
16. 12. 2004, č. k. I. ÚS 239/04-54 (ďalej len „Uznesenie“), ku ktorým uvádzam
nasledovné:
K bodu 1. písm. a) výroku Uznesenia
Súd i na čl. 5 Dohovoru aplikoval svoju judikatúru týkajúcu sa nezávislosti
a nestrannosti súdu z hľadiska čl. 6 ods. 1 Dohovoru (vec D. N. proti Švajčiarsku
z 29. 3. 2001, §§ 41 - 57). Mám za to, že právo na „súd zriadený zákonom“ je taktiež
aplikovateľné na konanie podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru.
Podľa § 2 ods. 9 TrP v trestnom konaní pred súdom rozhoduje senát alebo
samosudca; predseda senátu alebo samosudca rozhodujú sami len tam, kde to zákon
výslovne ustanovuje. Ak v prípravnom konaní rozhoduje súd v prvom stupni, rozhodnutie
robí sudca.
Podľa § 7 ods. 2 veta druhá zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení
účinnom do 31. 10. 2003 (ďalej len „ZSS“) zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva
funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie
o prejednávanej veci.
Podľa § 26 ods. 1 ZSS činnosť súdov sa pri zabezpečovaní riadneho výkonu
súdnictva určuje v rozvrhu práce na kalendárny rok, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 26 ods. 2 ZSS veci sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú sudcom a vyšším
súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových
prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo spravodlivosti“) tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia
vecí.
Podľa § 2 ods. 1 vyhlášky č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné
a krajské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len „SP“) rozdelenie práce na súdoch sa
určuje na kalendárny rok rozvrhom práce; v rozvrhu práce sa určí aj zastupovanie sudcov.
Podľa § 34 SP predseda súdu vypracuje podľa konkrétnych podmienok rozvrh
služieb, v ktorom určí sudcu (predsedu senátu), ktorý bude v jednotlivých dňoch
v pracovnom čase rozhodovať o vydaní príkazu na zatknutie, o väzbe zadržanej alebo
zatknutej osoby a o vydaní príkazu na domovú prehliadku podľa § 69, 77 a 83 Trestného
poriadku; v rozvrhu služieb tiež určí ďalšieho sudcu na zastupovanie v mimoriadnych
prípadoch (práceneschopnosť). Určený sudca (predseda senátu) je povinný počas
pracovného času zdržiavať sa na pracovisku.
Podľa § 26 ods. 3 písm. d) ZSS rozvrh práce obsahuje určenie spôsobu zastupovania
sudcov, samosudcov, predsedov senátov a vyšších súdnych úradníkov tak, aby v prípade ich
neprítomnosti bolo možné zabezpečiť v súlade s osobitnými predpismi konanie a
rozhodovanie v prejednávanej veci.
Podľa § 26 ods. 3 písm. e) ZSS rozvrh práce obsahuje spôsob a podmienky
vykonania zmien v rozvrhu práce, ak sa zmení personálne obsadenie súdu, vylúčia sa
sudcovia alebo ďalší zamestnanci súdu podľa osobitného predpisu uvedení v rozvrhu práce;
zmena v rozvrhu práce z dôvodu výrazného zaťaženia len niektorých sudcov v priebehu
kalendárneho roka sa nemôže týkať vecí, v ktorých sa už začalo konanie pred súdom.
Podľa § 26 ods. 3 písm. f) ZSS rozvrh práce obsahuje spôsob prideľovania vecí
sudcom a vyšším súdnym úradníkom v prípade nemožnosti využitia technických
prostriedkov a programových prostriedkov.
Podľa § 26 ods. 3 písm. g) ZSS rozvrh práce obsahuje rozvrh služieb určujúci sudcov
a spôsob ich zastupovania v prípade nemožnosti prideľovania vecí náhodným výberom.
Podľa § 26 ods. 4 ZSS nemožnosťou využitia technických prostriedkov
a programových prostriedkov podľa odseku 3 písm. f) sa na účely tohto zákona rozumie ich
porucha znemožňujúca prístup k dátam potrebným na prideľovanie vecí v trvaní najmenej
dvoch pracovných dní.
Podľa § 26 ods. 5 ZSS nemožnosťou prideľovania vecí náhodným výberom podľa
odseku 3 písm. g) sa na účely tohto zákona rozumie potreba prideliť vec na rozhodnutie bez
zbytočného odkladu, a to v prípadoch (...) rozhodnutia o väzbe (...).
Z rozvrhu práce Krajského súdu v Trenčíne na rok 2003, Spr. 789/02 (ďalej len
„Rozvrh práce“) vyplýva, že na prejednanie sťažností do väzby proti rozhodnutiam
okresného súdu v prípravnom konaní o veciach podľa § 17 Tr. por., teda aj na vybavenie
mojej Sťažnosti proti Uzneseniu OSoŽ, boli určené senáty 2 Tpo a 3 Tpo (§ 26 ods. 3
písm. a) ZSS).
Z nahliadnutia do evidencie rozdeľovania vecí na Krajskom súde v Trenčíne bolo
dňa 12. 8. 2003 mojím obhajcom JUDr. J. H. substitučne zastúpeným advokátskou
koncipientkou Mgr. A. M. zistené, že z Okresného súdu v Trenčíne bola moja vec
predložená Krajskému súdu v Trenčíne dňa 4. 7. 2003, bola jej pridelená sp. zn. 3 Tpo
13/03 a napadla do senátu JUDr. J., čo bolo v súlade s Rozvrhom práce. Následne však
Opatrením KS bola moja vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu 1 Tpo,
ktorého predsedom je JUDr. D. E. a ktorého zloženie bolo odlišné od senátu 3 Tpo.
Rozvrh práce spolu s hlavnými princípmi, ktoré platia pre Rozvrh práce trestného
oddelenia na rok 2003, nie je v súlade s § 26 ods. 2 ZSS, ktorý nadobudol účinnosť dňa
1. 6. 2002, keď z neho nie je vôbec zrejmé, že veci sa v súlade s Rozvrhom práce prideľujú
sudcom náhodným výberom. Pridelenie mojej veci náhodným výberom do senátu 3 Tpo
alebo 1 Tpo nevyplýva ani z Vyjadrenia KS.
K argumentácii uvedenej vo Vyjadrení KS, že „Súčasne v súlade s bodom 3)
Hlavných princípov, ktoré platili pre Rozvrh práce trestného oddelenia na rok 2003, boli
v odvolacej agende najmä na rozhodovanie o opravnom prostriedku veci prideľované cez
výnimku senátu, resp. sudcovi, ktorý už predtým v danej veci rozhodoval“, uvádzam
nasledovné.
Uvedená argumentácia by bola na mieste za predpokladu, že by Uznesenie OSoŽ
bolo Krajským súdom v Trenčíne na základe Sťažnosti zrušené, vec vrátená späť na
prejednanie a rozhodnutie prvostupňovému súdu, po jeho rozhodnutí by bola opätovne
podaná sťažnosť niektorou z oprávnených osôb a na vybavenie veci (totožnej – pozn.
sťažovateľa) by bola cez výnimku pridelená senátu, ktorý pôvodne rozhodoval o Sťažnosti
proti Uzneseniu OSoŽ. Tejto argumentácii nasvedčuje aj znenie toho času platného
a doposiaľ neúčinného ustanovenia § 51 ods. 7 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (vo Vyjadrení KS zrejme nesprávne citované a
interpretované ustanovenie § 57 ods. 7 tohto zákona – pozn. sťažovateľa).
Rozhodovanie Krajského súdu v Trenčíne o Sťažnosti proti Uzneseniu OSoŽ však
bolo inou vecou, ako rozhodovanie Krajského súdu v Trenčíne o mojej sťažnosti proti
uzneseniu o mojom vzatí do väzby pod sp. zn. 1 Tpo 72/02. V rámci prípravného konania
nie je možné interpretovať pojem vec takým spôsobom, ako to urobil Krajský súd
v Trenčíne, že všetky do úvahy prichádzajúce rozhodnutia urobené súdom v prípravnom
konaní (týkajúce sa trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. b), ods. 5
Trestného zákona) sú jednou a tou istou vecou. Tento môj záver vyplýva predovšetkým
z dikcie § 2 ods. 9 veta posledná TrP v spojení s § 26 ods. 2 TrP, ktorý hovorí
o rozhodovaní sudcom pri vykonávaní úkonov v prípravnom konaní. Z uvedeného teda
vyplýva, že úkony sudcu v prípravnom konaní (napr. ustanovenie obhajcu, rozhodovanie
o väzbe, príkaz na domovú prehliadku atď.) sú v trestnoprocesnom zmysle samostatnými
vecami, rovnako ako je samostatnou vecou konanie na súde po podaní obžaloby
prokurátorom. Tomuto záveru nasvedčuje aj zaužívaná prax, keď jednotlivým návrhom
v prípravnom konaní, o ktorých má rozhodovať sudca, je prideľovaná rozdielna spisová
značka.
Okrem toho pod „rozhodnutím o väzbe“ ako dôvodom nepridelenia veci náhodným
výberom (§ 26 ods. 5 ZSS) je potrebné rozumieť len rozhodnutia o vzatí alebo nevzatí do
väzby, nie však rozhodnutia o predĺžení lehoty trvania väzby, resp. o žiadosti o prepustenie
z väzby. Tento záver vyplýva z dikcie § 34 SP a § 26 ods. 3 písm. g) ZSS, nakoľko len
rozhodnutia o vzatí alebo nevzatí do väzby je potrebné urobiť bez zbytočného odkladu
(počas služby).
Nad rámec uvedeného dodávam, že akékoľvek rozhodnutie sudcu v prípravnom
konaní je samostatnou vecou a ako taká musí byť v súlade s rozvrhom práce pridelená
sudcovi náhodným výberom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí,
s výnimkami uvedenými v § 26 ods. 3 písm. f), písm. g) ZSS. Tento záver vyplýva jednak
z dikcie § 2 ods. 9 veta posledná TrP v spojení s ustanoveniami § 26 ods. 1, ods. 2, ods. 3
TrP alebo § 26a TrP, jednak z funkcií súdu v štádiách konania predchádzajúcim podaniu
obžaloby, keď súd je tu zákonom zriadeným, nezávislým a nestranným garantom ochrany
základných práv a slobôd pred svojvoľnými zásahmi do nich zo strany orgánov činných
v predprípravnom a prípravnom konaní trestnom.
Záver, že akékoľvek rozhodnutie súdu v predprípravnom a prípravnom konaní
trestnom je samostatnou vecou, potvrdzuje aj skutočnosť, že vydaniu takéhoto rozhodnutia
musí vždy predchádzať návrh procesne oprávneného subjektu. Žiadne z rozhodnutí
predpokladaných TrP nemôže sudca v predprípravnom a prípravnom konaní trestnom
urobiť ex officio.
Vzhľadom na znenie § 181 ods. 2 TrP iná situácia nastáva po podaní obžaloby, keď
po podaní obžaloby súd rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace s ďalším konaním
a je povinný - nevyčkávajúc na ďalšie návrhy - urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia, ktoré
sú potrebné na vybavenie obžaloby, na skončenie veci a na výkon súdneho rozhodnutia.
Teda po podaní obžaloby patrí do výlučnej kompetencie senátu alebo samosudcu, ktorému
vec (obžaloba) bola v súlade so zákonom a rozvrhom práce pridelená, rozhodovať aj
o otázkach súvisiacich s trestným konaním (vrátane rozhodovania o väzbe).
Z bodu 3.) hlavných princípov, ktoré platia pre Rozvrh práce trestného oddelenia na
rok 2003, vyplýva, že „Z prehľadov musia byť o. i. jasné dôvody, pre ktoré veci preskakujú
poradie (...) v odvolacej agende najmä rozhodovanie o opravnom prostriedku, o ktorom už
aj predtým rozhodoval určitý senát alebo sudca (...)“. Už zo samotného použitia častice
„najmä“ je zrejmé, že takáto úprava nie je dostatočne určitá a predvídateľná, nakoľko
umožňuje okrem iného svojvoľnú interpretáciu a možnosť ovplyvňovania prideľovania vecí.
Okrem toho slovné spojenie „rozhodovanie o opravnom prostriedku, o ktorom už aj
predtým rozhodoval určitý senát alebo sudca“ vzhľadom k tomu, čo je „v hre“, nemožno
interpretovať spôsobom, že sa vzťahuje na rovnaký druh opravných prostriedkov proti
z hľadiska vecného rozdielnym rozhodnutiam, teda napr. na všetky sťažnosti proti
rozhodnutiam o väzbe (§ 74 ods. 1 TrP). Ústavne konformnou je len taká interpretácia, ak
sa rozhodovanie o opravnom prostriedku týka tej istej veci. Nakoľko rozhodovanie
o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby a rozhodovanie o sťažnosti proti uzneseniu
o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu sú dve rozdielne veci, k prideleniu
veci (rozhodovanie o Sťažnosti) do senátu 1 Tpo Opatrením KS nemohlo dôjsť.
Nad rámec uvedeného je potrebné uviesť, že argumentácia uvedená vo Vyjadrení KS
o opodstatnenosti takéhoto postupu z dôvodu, aby nedošlo k vylúčeniu sudcov, ktorí by vo
veci rozhodovali po podaní obžaloby v súlade s ustanovením § 17 TrP, je nedôvodná,
nakoľko opis skutkov v Uznesení vyšetrovateľa ako aj v Uznesení vyšetrovateľa o spojení
berúc do úvahy platné trestnoprocesné pravidlá bez akýchkoľvek pochybností vylučoval
rozhodovanie Krajského súdu v Trenčíne po podaní obžaloby ako súdu miestne príslušného.
Okrem toho i ak by táto skutočnosť bola dostatočným dôvodom, bolo povinnosťou
Krajského súdu v Trenčíne opätovne prideliť vec náhodným výberom do niektorého zo
senátov určených na rozhodovanie v II. stupni o sťažnostiach do väzby.
Sumarizujúc uvedené, pridelenie Sťažnosti na rozhodnutie senátu 1 Tpo Krajského
súdu v Trenčíne nebolo v súlade so zákonom ani s Rozvrhom práce vrátane hlavných
princípov, ktoré platia pre Rozvrh práce trestného oddelenia na rok 2003, v dôsledku čoho
moje právo na zákonného sudcu pri rozhodovaní o Žiadostiach bolo postupom, Opatrením
KS a Uznesením KSoS porušené. Dôsledkom tohto vadného postupu sú i opodstatnené
pochybnosti o nestrannosti sudcov, ktorí o Sťažnosti rozhodli (mutatis mutandis rozsudky
Súdu vo veciach Cubber proti Belgicku z 26. 10. 1984, Hauschildt proti Dánsku
z 24. 05. 1989 a Piersack proti Belgicku z 1. 10. 1982). K rozhodnutiu o Žiadostiach
nedošlo v súlade s vnútroštátnym právom a v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru, v dôsledku
čoho došlo k porušeniu mojich práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 4 Dohovoru ako aj čl. 48
ods. 1 Ústavy SR. Pre úplnosť je potrebné dodať, že Rozvrh práce vrátane hlavných
princípov, ktoré platia pre Rozvrh práce trestného oddelenia na rok 2003, nemal
požadovanú „kvalitu práva“ vyžadovanú čl. 5 Dohovoru (mutatis mutandis rozsudky Súdu
vo veciach Amuur proti Francúzsku zo dňa 25. 9. 1996, §§ 50 - 54; Shishkov proti
Bulharsku zo dňa 9. 1. 2003, §§ 89 - 90; Gusinskiy proti Rusku zo dňa 19. 5. 2004, §§ 62 –
69), keď pre pridelenie Sťažnosti cez výnimku, teda Opatrením KS neexistovali dostatočne
určité a predvídateľné kritériá. Táto skutočnosť sama osebe predstavuje porušenie čl. 5
ods. 4 Dohovoru, nakoľko v rozpore s podstatou a účelom čl. 5 Dohovoru mi vnútroštátne
právo neposkytovalo dostatočnú právnu istotu a ochranu pred svojvoľným určovaním
zákonného sudcu.
K bodu 1. písm. b) výroku Uznesenia
Vo Vyjadrení KS sa uvádza, že presne nešpecifikujem, kedy malo byť súdom
odmietnuté nahliadnuť do spisu, a zrejme ide o prípad, ktorý som namietal už vo svojej
predchádzajúcej sťažnosti, o ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol nálezom zo
dňa 11. 3. 2004, č. k. I. ÚS 67/03-103.
Zo skutočností opísaných v časti I. mojej ústavnej sťažnosti bez akýchkoľvek
pochybností vyplýva, že k odmietnutiu nahliadnutia do pripojeného vyšetrovacieho spisu
došlo dňa 4. 8. 2003, keď sa v nej uvádza, že „V súvislosti s rozhodovaním o mojej
Sťažnosti dňa 4. 8. 2003 bolo predsedom senátu Krajského súdu v Trenčíne JUDr. D. E.
odopreté môjmu obhajcovi JUDr. J. H. zastúpenému advokátskou koncipientkou Mgr. A. M.
nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu vedeného v mojej trestnej veci vzhľadom na záporné
stanovisko vyšetrovateľa (ďalej len „predmetný spis“)“. Toto skutkové tvrdenie potvrdzuje
aj list Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 4. 8. 2003 pod číslom 3 Tpo 13/03 označený ako
„Vyjadrenie k žiadosti o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu obv. Ing. J. M. a spol.“
Vzhľadom na uvedené neobstojí argumentácia uvedená vo Vyjadrení KS, že opakovane
namietam skutočnosť, o ktorej už bolo Ústavným súdom Slovenskej republiky rozhodnuté
v súvislosti s konaním vedeným na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 1 Tpo 72/02.
Pre úplnosť dodávam, že dňa 8. 8. 2003 som písomným podaním doručeným
Krajskému súdu v Trenčíne vopred faxom opätovne požiadal o nahliadnutie do spisu, načo
bolo môjmu obhajcovi listom zo dňa 8. 8. 2003 doručeným dňa 12. 8. 2003 oznámené, že
predmetný vyšetrovací spis bol po vybavení veci dňa 8. 8. 2003 zaslaný späť Okresnému
súdu v Trenčíne (pripájam v prílohe).
Uznesenie OSoŽ je okrem iného odôvodnené tým, že „(...) zistené skutočnosti svedčia
o spáchaní veľmi rozsiahlej a veľmi závažnej trestnej činnosti, vrátane trojnásobného
trestného činu vraždy. Vzhľadom na dôvodné podozrenie z účasti obvineného na tejto
trestnej činnosti (...)“. Vzhľadom na takto formulované odôvodnenie som sa
prostredníctvom obhajcu oprávnene domáhal nahliadnutia do predmetného spisu, aby som
preskúmal opodstatnenosť takéhoto záveru súdu vo vzťahu k mojej osobe (podozrenie
z účasti na trojnásobnom trestnom čine vraždy – pozn. sťažovateľa) a v priebehu konania
o Sťažnosti doplnil svoju argumentáciu o nezákonnosti mojej väzby.
Vzhľadom na znenie čl. 154c ods. 1 Ústavy SR bolo povinnosťou Krajského súdu
v Trenčíne zabezpečiť a umožniť mi prístup k tým častiam predmetného spisu, ktoré boli
podstatné pre to, aby som mohol účinne napadnúť zákonnosť mojej väzby (veci Garcia Alva
proti Nemecku z roku 2001, Lietzow proti Nemecku z roku 2001 a Schöps proti Nemecku
z roku 2001). I s prihliadnutím na citované dôvody Uznesenia OSoŽ a dôvody uvedené
v časti IV. ústavnej sťažnosti Krajský súd v Trenčíne postupom, keď neprijal opatrenia za
účelom umožnenia nazrieť môjmu obhajcovi aspoň do časti predloženého vyšetrovacieho
spisu týkajúcej sa mojej Sťažnosti, o ktorej konal a rozhodoval v konaní vedenom pod sp.
zn. 3 Tpo 13/03, napriek mojej včas podanej žiadosti o takéto nazretie, nevyhovel
požiadavke na rovnosť zbraní medzi prokurátorom a mnou v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru,
a preto došlo k jeho porušeniu (mutatis mutandis nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 11. 3. 2004, sp. zn. I. ÚS 67/03).
K bodu 1 písm. c) výroku Uznesenia
S odvolaním sa i na judikatúru Súdu (rozsudky Súdu vo veciach Labita proti
Taliansku zo dňa 6. 4. 2000, §§ 162 - 164; Erdem proti Nemecku zo dňa 5. 7. 2001, §§ 43 -
45; Shishkov proti Bulharsku zo dňa 9. 1. 2003, § 66) Ústavný súd Slovenskej republiky
v náleze zo dňa 11. 1. 2005, sp. zn. III. ÚS 220/04 okrem iného uviedol, že „(...) nepovažuje
väzbu trvajúcu šesť mesiacov za počiatočné štádium vyšetrovania i trvania väzby, a to
ani ... s prihliadnutím na rozsah vyšetrovanej veci a potrebu ďalších úkonov. (...) Pre úvahy
ústavného súdu však v okolnostiach prípadu nie je rozhodujúce štádium vyšetrovania, ale
štádium trvania väzby, ktoré v prípade väzby trvajúcej skoro šesť mesiacov už nie je
štádiom počiatočným, a teda na jej odôvodnenie už nemožno uplatniť kritériá uplatňované
v momente rozhodovania o vzatí do väzby a krátko po ňom. Šesťmesačné obmedzenie
osobnej slobody osoby, voči ktorej sa uplatňuje prezumpcia neviny, je dlhodobým. (...)
Individualizácia odôvodnenia väzby nie je samoúčelnou požiadavkou, lebo osoba
nachádzajúca sa vo väzbe môže svoje právo žiadať o prepustenie z väzby a podávať
opravné prostriedky proti rozhodnutiam o jej ponechaní vo väzbe efektívne využiť, len ak
pozná skutkovú a na ňu nadväzujúcu právnu argumentáciu, na základe ktorej je ona
individuálne držaná vo väzbe“.
Z Vyjadrenia KS vyplýva, že „(...) obe rozhodnutia (...) boli riadne a náležite
odôvodnené, v súlade s ustanovením § 134 Trestného poriadku“.
Vlastná argumentácia uvedená v Uznesení KSoS v časti dôvodnosti zamietnutia
Sťažnosti v podstate len odkazuje na Uznesenie OSoŽ konštatovaním, že: „Sudkyňa
okresného súdu správne dospela k záveru, keď žiadosť obvineného Ing. J. M. o prepustenie
z väzby na slobodu zamietla. Krajský súd v plnom rozsahu poukazuje na dôvody, pre ktoré
žiadosť obvineného Ing. J. M. o prepustenie z väzby zamietla, tieto si zároveň i krajský súd
osvojuje a v plnom rozsahu na ne poukazuje“.
Hoci čl. 5 ods. 4 Dohovoru neukladá povinnosť osobe pozbavenej osobnej slobody
uviesť akýkoľvek argument vo svojich podaniach, sudca preskúmavajúci odvolanie proti
väzbe musí brať zreteľ na konkrétne fakty uvedené osobou pozbavenou osobnej slobody,
ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu podmienok nevyhnutných pre „zákonnosť“
pozbavenia slobody v zmysle Dohovoru (rozsudky Súdu vo veciach Nikolova proti
Bulharsku z 25. 3. 1999, § 61; Yankov proti Bulharsku z 11. 12. 2003, § 185).
Mám za to, že Sťažnosť obsahovala takéto konkrétne fakty a tieto neboli
nepravdepodobné alebo neopodstatnené. Krajský súd v Trenčíne tieto do úvahy nebral,
v rámci odôvodnenia Uznesenia KSoS sa s nimi vôbec nevysporiadal, v dôsledku čoho
zlyhal v poskytnutí súdneho prieskumu zákonnosti pozbavenia slobody vyžadovaným čl. 5
ods. 4 Dohovoru, ktorý bol týmto porušený (mutatis mutandis rozsudky Súdu vo veciach
Yankov proti Bulharsku zo dňa 11. 12. 2003, § 186; Hamanov proti Bulharsku zo dňa
8. 4. 2004, §§ 79 – 85).
Vlastná argumentácia uvedená v Uznesení OSoŽ v časti dôvodnosti môjho
väzobného stíhania je povrchná a všeobecná bez akejkoľvek skutkovej individualizácie
a následného právneho odôvodnenia väzby, pričom zároveň odkazuje na rozhodnutia
prvostupňového a druhostupňového súdu o mojom vzatí do väzby, teda na uznesenie
Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 14. 12. 2002, sp. zn. 1 Tp 114/02 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16. 1. 2003 sp. zn. 1 Tpo 72/02.
Z rozhodovacej praxe Súdu vyplýva, že závažnosť obvinení (...) sama osebe nestačí
k odôvodneniu ďalšieho trvania väzby (rozsudok Súdu vo veci Tomasi proti Francúzsku zo
dňa 27. 8. 1992, § 89). Rovnako tvrdená potreba vyšetrovania všeobecným a abstraktným
spôsobom s odkazom na predchádzajúce rozhodnutie nepostačuje na ospravedlnenie
ďalšieho trvania väzby (rozsudky Súdu vo veciach Clooth proti Belgicku z 12. 12. 1991,
§ 44; Belchev proti Bulharsku z 8. 4. 2004, § 79). Taktiež argumenty pre alebo proti
prepusteniu nesmú byť „všeobecné a abstraktné“ (rozsudok Súdu vo veci Smirnova proti
Rusku zo dňa 24. 7. 2003, § 63).
Sumarizujúc uvedené, Uznesenie OSoŽ v spojení s Uznesením KSoS vyššie uvedeným
požiadavkám nevyhovujú. Okrem toho vlastná argumentácia uvedená v týchto
rozhodnutiach pre ďalšie trvanie mojej väzby a proti môjmu prepusteniu je formulovaná
stereotypne a v stručnej forme bez akejkoľvek konkretizácie a individualizácie vo vzťahu
k mojej osobe (mutatis mutandis rozsudky Súdu vo veciach Klyakhin proti Rusku zo dňa
30. 1. 2004, § 65, Panchenko proti Rusku zo dňa 8. 2. 2005, § 107; mutatis mutandis nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. 1. 2005, sp. zn. III. ÚS 220/04).
I z týchto dôvodov mám za to, že moje právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR
bolo porušené.
K bodu 1. písm. d) výroku Uznesenia
V prvom rade je potrebné uviesť, že sa nestotožňujem s právnym názorom, že
najneskôr doručením písomného vyhotovenia väzobného uznesenia prvostupňového súdu sa
osoba pozbavená osobnej slobody dozvie, že údajné prieťahy pri rozhodovaní o jej žiadosti
o prepustenie z väzby zo strany prvostupňového súdu sa skončili a sťažnosť je potrebné
podať v lehote dvoch mesiacov od skončenia údajných prieťahov, teda od doručenia
písomného vyhotovenia väzobného uznesenia prvostupňového súdu (napr. uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. 6. 2004, č. k. I. ÚS 100/04-76).
V rozsudku G. B. proti Švajčiarsku Súd konštatoval, že ak si štát v prípadoch
zahrňujúcich prepustenie z väzby vyberie dvojúrovňové konanie obsahujúce na prvej úrovni
rozhodovanie prokurátorom a na druhej rozhodovanie súdom, toto nemôže slúžiť ako
ospravedlnenie pozbavenia práv sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru. Je vecou štátu,
aby si organizoval súdny systém spôsobom umožňujúcim jeho súdom vyhovieť požiadavkám
vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 Dohovoru (rozsudok Súdu vo veci G. B. proti Švajčiarsku
z 30. 11. 2000, § 38).
Do lehoty sa zásadne počíta celková doba konania, od podania žiadosti až po
doručenie konečného rozhodnutia (rozsudok Súdu vo veci Sanchez – Reisse proti
Švajčiarsku z 21. 10. 1986, § 54).
Vyššie namietaná interpretácia čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 Ústavy SR
Ústavným súdom Slovenskej republiky jednak nerešpektuje posudzovanie konania
o preskúmanie zákonnosti pozbavenia slobody ako celku, jednak je v rozpore s princípom
subsidiárnej ochrany základných práv a slobôd Ústavným súdom Slovenskej republiky. Niet
pochýb, že urýchleným rozhodnutím druhostupňového súdu môžu byť prieťahy v konaniach
podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru spôsobené prvostupňovým súdom zhojené a konanie ako celok
(od podania žiadosti až po doručenie konečného rozhodnutia) môže byť posúdené ako
urýchlené a súladné so zárukami vyplývajúcimi z čl. 5 ods. 4 Dohovoru. Interpretáciou, akú
použil Ústavný súd Slovenskej republiky, by som bol nútený podať ústavnú sťažnosť ešte
predtým, než by som mohol urobiť zodpovedný záver, či konanie ako celok bolo urýchlené
alebo nie. Pre úplnosť je potrebné dodať, že takáto interpretácia nebola ani predvídateľná.
Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „ZoUS“) sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo
iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
14) Ak osoba pozbavená osobnej slobody má k dispozícii sťažnosť proti prvostupňovým
väzobným rozhodnutiam ako opravný prostriedok a v druhostupňovom konaní môže dôjsť
k odstráneniu porušenia práva na „urýchlené“ rozhodnutie o zákonnosti väzby, domnievam
sa, že Ústavný súd Slovenskej republiky by mal ústavnú sťažnosť len proti prieťahom
spôsobeným prvostupňovým súdom odmietnuť pre nevyčerpanie opravných prostriedkov,
ktoré zákon na ochranu základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený. V tejto súvislosti poukazujem aj na uznesenie Ústavného
súdu SR zo dňa 23. 9. 2003, sp. zn. I. ÚS 167/03, ktorého právna veta znie: „Za určité
odstránenie prieťahu v konaní pred okresným súdom vzniknutého z dôvodu oneskoreného
predloženia podaného odvolania odvolaciemu súdu možno považovať evidentnú snahu
odvolacieho súdu z tohto dôvodu uprednostniť prerokovanie tohto odvolania, no najmä
výsledok snahy - jeho skutočné prerokovanie a rozhodnutie o ňom odvolacím súdom
v lehote do dvoch mesiacov“. I keď uvedené rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sa vzťahovalo na konanie a záruky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, jeho závery
možno primerane použiť i na konanie podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru.
Nad rámec uvedeného dodávam, že zásah do práva na urýchlené rozhodnutie
o zákonnosti väzby je stavom trvajúcim, ktorý i vzhľadom na posudzovanie konania ako
celku (rozsudok Súdu vo veci Sanchez – Reisse proti Švajčiarsku z 21. 10. 1986, § 54)
začína nerozhodnutím o žiadosti o preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody
urýchlene, teda vyvolaním protiprávneho stavu, pokračuje udržovaním tohto protiprávneho
stavu a protiprávny stav končí doručením konečného rozhodnutia o žiadosti o preskúmanie
pozbavenia osobnej slobody. Účelom záruk podľa čl. 5 ods. 4 je okrem iného aj ochrana
pred udržovaním protiprávneho stavu nerozhodnutím o žiadosti o preskúmanie zákonnosti
pozbavenia osobnej slobody urýchlene. Lehota dvoch mesiacov na podanie ústavnej
sťažnosti tak nemôže uplynúť skôr, než uplynutím dvoch mesiacov od doručenia konečného
rozhodnutia o žiadosti o preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody.
K argumentácii uvedenej vo Vyjadrení OS uvádzam, že môj obhajca JUDr. J. H.
nezaslal do spisu plnú moc dodatočne. Plnomocenstvo na moje zastupovanie ako
obvineného JUDr. J. H. bolo založené do spisu už pri rozhodovaní Okresného súdu
v Trenčíne o mojom vzatí do väzby pod sp. zn. 1 Tp 114/02, čo vyplýva i zo zápisnice
o výsluchu napísanej na Okresnom súde v Trenčíne dňa 14. 12. 2002 (nachádza sa v spise
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 100/04), teda takmer šesť mesiacov pred
vydaním Uznesenia OSoŽ a od tohto momentu JUDr. J. H. vykonával svoje práva
a povinnosti obhajcu v prebiehajúcom trestnom konaní. Vzhľadom na znenie § 41 ods. 7
TrP a § 137 ods. 3 TrP bolo ex lege povinnosťou Okresného súdu v Trenčíne doručiť
Uznesenie OSoŽ všetkým mojim obhajcom vrátane JUDr. J. H. Z dôvodu nedoručenia
Uznesenia OSoŽ som prostredníctvom môjho obhajcu JUDr. J. H. dňa 18. 6. 2003 požiadal
Okresný súd v Trenčíne o doručenie Uznesenia OSoŽ i obhajcovi JUDr. J. H., nakoľko
vzhľadom na znenie § 143 ods. 1 TrP a § 146 ods. 2 písm. c) TrP nebolo možné predložiť
vec spolu so Sťažnosťou (podanou dňa 9. 6. 2003) na rozhodnutie Krajskému súdu
v Trenčíne, keď môjmu druhému obhajcovi – JUDr. J. H. ako oprávnenej osobe neuplynula
ešte lehota na podanie sťažnosti.
Uznesenie OSoŽ bolo môjmu druhému obhajcovi doručené až dňa 26. 6. 2003, takže
k predloženiu veci (Sťažnosti) na rozhodnutie Krajskému súdu v Trenčíne mohlo dôjsť
najskôr dňa 1. 7. 2003, kedy by uplynula lehota na podanie sťažnosti aj môjmu druhému
obhajcovi JUDr. J. H. Pre úplnosť je potrebné dodať, že JUDr. J. H. v zákonnej lehote
podal sťažnosť proti Uzneseniu OSoŽ v mojom mene. Z uvedeného vyplýva, že odo dňa
10. 6. 2003, kedy by uplynula lehota na podanie sťažnosti aj môjmu obhajcovi JUDr. J. H.,
ak by mu bolo Uznesenie OSoŽ doručené rovnako ako môjmu obhajcovi Mgr. R. T., do dňa
30. 6. 2003 vznikli ničím neodôvodniteľné prieťahy, za ktoré zodpovedá Okresný súd
v Trenčíne.
Pokiaľ ide o tú argumentáciu vo Vyjadrení OS a Vyjadrení KS, že sudkyňa rozhodla
už na druhý deň po predložení Žiadostí Okresnému súdu v Trenčíne, treba uviesť, že
samotné rozhodnutie bez jeho oznámenia (§ 137 TrP) doručením písomného vyhotovenia
uznesenia je bez akejkoľvek relevancie. Z tohto dôvodu dobu od rozhodnutia do doručenia
písomného vyhotovenia Uznesenia OSoŽ (od 23. 5. 2003 do 3. 6. 2003) taktiež nepovažujem
za súladnú so zárukami vyplývajúcimi z čl. 5 ods. 4 Dohovoru, ktorý nepripúšťa žiadne
zbytočné prieťahy, a to s prihliadnutím aj na vlastnú argumentáciu sudkyne Okresného
súdu v Trenčíne ohľadne dôvodnosti väzby uvedenú v Uznesení OSoŽ, ktorá si
nevyžadovala väčšiu časovú náročnosť.
Čo sa týka druhostupňového konania, ani postup a rozhodovanie Krajského súdu
v Trenčíne neboli súladné s čl. 5 ods. 4 Dohovoru, keď od predloženia spisu Krajskému
súdu v Trenčíne dňa 4. 7. 2003 do jeho zaslania späť Okresnému súdu v Trenčíne dňa
8. 8. 2003 uplynulo 35 dní.
Pokiaľ ide o námietku, že predseda senátu bol v čase nápadu veci do 25. 7. 2003 na
dovolenke mimo územia Slovenskej republiky, túto považujem za irelevantnú, keď je vecou
štátu, aby organizoval svoje súdnictvo tak, aby princípy súdnictva zakotvené v Ústave SR
a v Dohovore boli rešpektované. Prípadné nedostatky v tomto smere nemôžu ísť na obtiaž
občanov, resp. obvinených, ktorí od súdu právom očakávajú poskytnutie súdnej ochrany
v primeranej dobe (mutatis mutandis nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa
14. 9. 1994, sp. zn. IV. ÚS 55/94). Súd už veľakrát vo svojej judikatúre uviedol, že účelom
Dohovoru je chrániť nie teoretické a iluzórne práva, ale práva konkrétne a účinné (napr.
veci Airey proti Írsku z 9. 10. 1979, § 24; Artico proti Taliansku z 13. 5. 1980, § 33; Ocalan
proti Turecku z 12. 3. 2003, § 153). Bolo teda povinnosťou oboch súdov postupovať tak, aby
konanie vyhovelo požiadavkám vyžadovaným čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2, ako aj
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pričom ani čerpanie dovolenky predsedu senátu v žiadnom prípade
neospravedlňuje zdĺhavosť postupu pri rozhodovaní o mojich Žiadostiach a Sťažnosti,
nakoľko je vecou štátneho orgánu (súdu) ako zabezpečí dodržanie Ústavou SR
a Dohovorom garantovaných základných práv a slobôd.
I celková dĺžka konania o Žiadostiach bola neprimerane dlhá, keď trvalo tri mesiace
(od 19. 5. 2003 do 19. 8. 2003), čo nezodpovedalo povinnosti Okresného súdu Trenčín
a Krajského súdu v Trenčíne konať urýchlene.
Z vyššie uvedených dôvodov mám za to, že bolo porušené moje právo zakotvené
v čl. 5 ods. 4 Dohovoru. Z rovnakých dôvodov boli porušené aj moje práva vyplývajúce
z čl. 17 ods. 2 Ústavy SR.
K bodu 1. písm. f) výroku Uznesenia
Z Uznesenia OSoŽ ako aj z Uznesenia KSoS je zrejmé, že oba súdy sa mojou
Žiadosťou druhou vzhľadom na zákonom stanovené vylúčenie možnosti prijať môj písomný
sľub ako náhradu za väzbu meritórne nezaoberali, jej dôvodnosť nepreskúmali a nerozhodli
o nej. Vzhľadom na prednosť Dohovoru pred ustanoveniami TrP v tejto otázke (čl. 154c
ods. 1 Ústavy SR) bolo povinnosťou tak Okresného súdu Trenčín ako aj Krajského súdu
v Trenčíne meritórne sa zaoberať aj mojou Žiadosťou druhou a o tejto rozhodnúť po
preskúmaní všetkých hmotnoprávnych a procesných podmienok. Nakoľko oba súdy takto
nepostupovali, bolo porušené moje právo vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 Dohovoru a čl. 17
ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy SR.
Ústavný súd Slovenskej republiky už judikoval, že ak všeobecný súd nerozhodol
o alternatívnej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na základe sľubu, porušil tým
čl. 5 ods. 3 Dohovoru ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 8. 10. 2004, sp. zn. I. ÚS 100/04).
Nakoľko som bol dňa 22. 1. 2004 prepustený z väzby na slobodu, neprichádza už do
úvahy, aby bola moja Žiadosť druhá znovu skúmaná. Išlo by totiž o posudzovanie
dôvodnosti väzby so spiatočnými účinkami. Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky
o väzbe možno rozhodovať len pro futuro (mutatis mutandis nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 8. 9. 2004, sp. zn. I. ÚS 87/04), čo zároveň znamená, že došlo
ku definitívnemu popretiu môjho práva podľa druhej vety čl. 5 ods. 3 Dohovoru.
Pre úplnosť dodávam, že podľa názoru môjho obhajcu Mgr. R. T., ktorý mi tlmočil
v čase podania Žiadostí, moje vyhliadky na prijatie sľubu a prepustenie z väzby na slobodu
boli veľmi dobré, a to i z dôvodov podrobne rozvedených v Sťažnosti a v časti VIII. mojej
ústavnej sťažnosti (Mgr. R. T. toto tvrdenie sťažovateľa potvrdzuje – pozn. právneho
zástupcu sťažovateľa). Na dôkaz o opodstatnenosti názoru môjho obhajcu a jeho skúseností
ako trestného obhajcu zakladám do spisu uznesenie prokurátora Krajskej prokuratúry
v Žiline zo dňa 26. 11. 2004, sp. zn. Kv 22/04 v trestnej veci iného obvineného, ktorý bol
taktiež stíhaný za obzvlášť závažný trestný čin, a ktorý bol prepustený z väzby
i s prihliadnutím na sľub tohto obvineného. Prijatím sľubu a prepustením ma z väzby na
slobodu som mohol byť vo väzbe o šesť mesiacov menej, keď vo väzbe som bol až do
22. 1. 2004. I z tohto dôvodu považujem priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v súvislosti s porušením čl. 5 ods. 3 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy SR za
plne dôvodné (mutatis mutandis rozsudok Súdu vo veci Caballero proti Spojenému
kráľovstvu zo dňa 8. 2. 2000, § 31), ktoré je v tomto prípade zároveň realizáciou
odškodnenia podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru.
K priznaniu primeraného finančného zadosťučinenia
Vo Vyjadrení OS sa uvádza, že „Prvostupňový súd postupoval primerane rýchlo,
nespôsobil prieťahy, konal lege artis. Výklad čl. 5 ods. 3 druhej vety Dohovoru sa postupne
vyvíjal a závery z tohto výkladu sú známe pomerne krátku dobu. Preto by nebolo
spravodlivé priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie“.
Samotné vyslovenie porušenia mojich základných práv Ústavným súdom Slovenskej
republiky nepovažujem za postačujúce.
V náleze zo dňa 11. 1. 2005, sp. zn. III. ÚS 220/04 Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že „Podľa čl. 154c ods. 1 ústavy je dohovor súčasťou právneho poriadku
Slovenskej republiky. Využívanie ktorejkoľvek súčasti právneho poriadku Slovenskej
republiky vrátane na ňu nadväzujúcej judikatúry je alebo aspoň má byť pre advokáta
samozrejmosťou. Podstatná časť rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva síce zatiaľ
nie je prístupná v slovenčine, ale znalosť niektorého svetového jazyka je pre absolventa
vysokej školy taktiež samozrejmosťou“. Nevidím žiadny dôvod, prečo by sa tento záver
nemal vzťahovať aj na všeobecné súdy ako primárne súdne orgány ochrany ústavnosti.
V slovenskom trestnom konaní platí zásada iura novit curia. Už v konaní pred
všeobecnými súdmi som namietal porušenie práv zaručených Dohovorom a taktiež som
argumentoval konkrétnymi rozhodnutiami Súdu, ktoré námietky a argumentáciu všeobecné
súdy ignorovali, to všetko napriek tomu, že „Je povinnosťou všeobecného súdu ako
primárneho súdneho orgánu ochrany ústavnosti dodržiavať vo svojej činnosti okrem iného
medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná vrátane povinnosti
rešpektovať Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. (nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 8. 2002, sp. zn. III. ÚS 79/02). Nič nebránilo
Krajskému súdu v Trenčíne oboznámiť sa s mnou citovanými rozhodnutiami Súdu
v Sťažnosti napr. na web-stránke Súdu (...) a vo svojom rozhodnutí sa s mojimi námietkami
a argumentáciou vysporiadať. V okolnostiach danej veci by naopak nepriznanie
primeraného finančného zadosťučinenia bolo nespravodlivé. Okrem toho priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia plní i ďalšiu funkciu, nakoľko je účinným
vyvažovacím právnym prostriedkom v boji proti nežiaducim neoprávneným zásahom do
základných práv a slobôd zo strany orgánov verejnej moci a má i svoje nezanedbateľné
prevenčné účinky.
Rovnako mám za to, že nepriznaním primeraného finančného zadosťučinenia ako
náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch by bolo porušené moje právo podľa
čl. 5 ods. 5 Dohovoru, keď len samotné vyslovenie porušenia mojich základných práv
Ústavným súdom Slovenskej republiky nie je postačujúce (mutatis mutandis rozsudky Súdu
vo veciach D. N. proti Švajčiarsku z 29. 3. 2001, §§ 59 – 60; Belchev proti Bulharsku z 8. 4.
2004, §§ 106 – 108; Hamanov proti Bulharsku zo dňa 8. 4. 2004, §§ 109 – 111; Shishkov
proti Bulharsku zo dňa 9. 1. 2003, §§ 95 – 98; Rehbock proti Slovinsku z 28. 11. 2000, §§
89 – 93; Caballero proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 8. 2. 2000, § 31). (...)
I z dôvodov uvedených v tomto podaní zotrvávam na svojej sťažnosti.
Zároveň týmto udeľujem svoj súhlas s upustením od ústneho pojednávania
v predmetnej veci, nakoľko od tohto nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Vzhľadom na dôvody uvedené v mojej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody a iné zo dňa 4. 3. 2005 doručenej Ústavnému súdu Slovenskej republiky
v inej veci som názoru, že nie je potrebné žiadať o anonymizáciu údajov v publikovaných
rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky v zmysle pokynu predsedu Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. 3. 2004, sp. zn. Spr 299/04, keď moje meno a priezvisko
pri publikácii rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky má byť v súlade s čl. 8
Dohovoru anonymizované automaticky. Napriek tomu v snahe predísť prípadným súdnym
sporom týmto žiadam o anonymizáciu môjho mena a priezviska.
Ďalej v súlade s § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov žiadam o priznanie trov konania
i) od Okresného súdu v Trenčíne za tri úkony právnej služby (I. prevzatie a príprava
zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, II. spísanie ústavnej sťažnosti,
III. stanovisko k vyjadreniu Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 12. 3. 2005),
pričom odmena za I. a II. úkon právnej služby je á 4.270,- Sk a za III. úkon
právnej služby je 2.510,- Sk, spolu s režijným paušálom vo výške 406,- Sk (2 x
128,- Sk a 1 x 150,- Sk), t. j. sumu 11.456,- Sk zvýšenú o daň z pridanej hodnoty
vo výške 19 % - 2.176,60 Sk, celkom teda sumu 13.632,60 Sk, a
ii) od Krajského súdu v Trenčíne za tri úkony právnej služby (I. prevzatie a príprava
zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, II. spísanie ústavnej sťažnosti,
III. stanovisko k vyjadreniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12. 3. 2005),
pričom odmena za I. a II. úkon právnej služby je á 12.810,- Sk a za III. úkon
právnej služby je 7.530,- Sk (trojnásobok základnej tarifnej odmeny podľa § 13
ods. 8 v spojení s § 17 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 163/2002
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
a podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 13 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb, nakoľko predmetná vec bola z hľadiska časového ako aj
z hľadiska odborného mimoriadne náročná a k jej vybaveniu sa vyžadovala
znalosť a použitie cudzieho jazyka vzhľadom na zdroj, z ktorého boli čerpané
rozsudky Súdu; mutatis mutandis nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo
dňa 11. 1. 2005, sp. zn. III. ÚS 220/04), spolu s režijným paušálom vo výške 406,-
Sk (2 x 128,- Sk a 1 x 150,- Sk), t. j. sumu 33.556,- Sk zvýšenú o daň z pridanej
hodnoty vo výške 19 % - 6.375,60 Sk, celkom teda sumu 39.931,60 Sk.
Vzhľadom na skutočnosti uvedené v tomto podaní upravujem body 9. a 10. petitu
ústavnej sťažnosti a žiadam, aby Ústavný súd SR v bodoch 9. a 10. petitu ústavnej sťažnosti
rozhodol takto:
9. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Ing. J. M. ako primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 50.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Okresný
súd v Trenčíne a peňažnú sumu vo výške 300.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský
súd v Trenčíne, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
10. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Ing. J. M. náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 13.632,60 Sk (...), ktorú je Okresný súd v Trenčíne povinný uhradiť jeho
advokátovi Mgr. R. T. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu a náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 39.931,60 Sk (...), ktorú je Krajský súd v Trenčíne povinný
uhradiť jeho advokátovi Mgr. R. T. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.»
II.
Z listinných dôkazov predložených sťažovateľom, z dozorového spisu Krajskej
prokuratúry v Trenčíne (ďalej aj „krajská prokuratúra“) sp. zn. 1 Kv 59/02, zo spisu
okresného súdu sp. zn. 1 Tp 49/2003, zo súvisiaceho spisu krajského súdu sp. zn.
3 Tpo 13/2003 a z rozvrhu práce krajského súdu na rok 2003 evidovaného pod sp. zn.
Spr. 789/02 vyplývajú nasledovné relevantné skutočnosti:
1. Sťažovateľ podaním zo 16. mája 2003 prostredníctvom svojho obhajcu Mgr. R. T.,
požiadal o prepustenie z väzby, pričom svoju žiadosť bližšie neodôvodnil. Eventuálne (pre
prípad nevyhovenia tejto žiadosti) však zároveň požiadal aj o nahradenie väzby jeho
sľubom, keď v závere svojej sťažnosti uviedol: „Ak mojej žiadosti o prepustenie z väzby na
slobodu nebude vyhovené, podľa § 73 ods. 1 písm. b) TrP a čl. 5 ods. 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení dodatkových protokolov, ktorý bol
vyhlásený oznámením Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR pod č. 209/1992
Zb. žiadam o nahradenie väzby sľubom obvineného, ktorý pripájam v prílohe.“
Uvedené žiadosti boli krajskej prokuratúre doručené 19. mája 2003.
2. Vzhľadom na to, že dozorujúci prokurátor uvedeným žiadostiam sťažovateľa
nevyhovel, predmetné žiadosti podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku (ďalej aj „TP“)
predložil okresnému súdu na rozhodnutie. „Žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu
a o nahradenie väzby sľubom“ bola okresnému súdu doručená 21. mája 2003.
3. Okresný súd bez nariadenia verejného zasadnutia 22. mája 2003 uznesením sp. zn.
1 Tp 49/2003 rozhodol tak, že podľa § 72 ods. 2 TP žiadosť sťažovateľa o prepustenie
z väzby na slobodu zamietol. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia v podstate vyplýva, že:
„Sudca okresného súdu po preskúmaní žiadosti obvineného, vyšetrovacieho spisu č. ČVS:
VKE-14/OVOZTČ-BB-2002 a spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 1 Tp 114/02 zistil, že
dôvody väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. b) a c) Tr. por. u obvineného J. M. naďalej trvajú.
Obvinený je dôvodne podozrivý z účasti na spáchaní závažnej trestnej činnosti, pričom
dôkazy zadovážené vyšetrovaním toto podozrenie potvrdzujú naďalej. Napriek rozsiahlosti
vyšetrovanie v predmetnej veci pokračuje plynulo, zistené skutočnosti svedčia o spáchaní
veľmi rozsiahlej a veľmi závažnej trestnej činnosti, vrátane trojnásobného trestného činu
vraždy. Vzhľadom na dôvodné podozrenie z účasti obvineného na tejto trestnej činnosti a na
štádium vyšetrovania naďalej trvá dôvodná obava z možného marenia objasňovania
skutočností závažných pre trestné stíhanie i z pokračovania v trestnej činnosti tak, ako bola
konštatovaná v rozhodnutiach okresného i druhostupňového súdu o vzatí obvineného do
väzby.
Sudca preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
O nahradení väzby písomným sľubom nerozhodoval, pretože jeho prijatie je zo zákona
vylúčené, keďže obvinený M. je stíhaný za trestný čin uvedený v § 62 ods. 1 Trestného
zákona.“
Uznesenie bolo doručené sťažovateľovi 3. júna 2003, jeho obhajcovi Mgr. R. T.
6. júna 2003. Ďalší obhajca sťažovateľa JUDr. J. H. telefaxom z 18. júna 2003 a následne
riadnym rovnopisom tohto faxu 19. júna 2003 požiadal tiež o doručenie uznesenia
okresného súdu z 22. mája 2003 sp. zn. 1 Tp 49/2003, pričom jeho žiadosti bolo vyhovené
26. júna 2003.
4. Proti uzneseniu okresného súdu z 22. mája 2003 sp. zn. 1 Tp 49/2003 sťažovateľ
podal prostredníctvom svojho obhajcu Mgr. R. T. telefaxom 9. júna 2003 sťažnosť, ktorú
doplnil riadnym rovnopisom tohto podania 10. júna 2003. Sťažovateľ podal proti
uvedenému uzneseniu sťažnosť aj prostredníctvom svojho advokáta JUDr. J. H. podaním,
ktoré bolo okresnému súdu doručené 1. júla 2003.
5. Uvedené sťažnosti Ing. J. M. boli krajskému súdu doručené 4. júla 2003
o „11:46:49“ h a podaniu bola počítačovým generátorom pridelená sp. zn. 3 Tpo 13/2003.
Z lustračného záznamu na predmetnom podaní vyplýva, že tomuto podaniu „predchádza
6. Dňa 7. júla 2003 o „9:54:04“ h bola vec počítačovým generátorom „pridelená do
oddelenia sťažnosti v štádiu príprav. kon. a je vedená pod sp. značkou 3 Tpo 13/2003 bola
pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu tunajšieho súdu 1 Tpo“.
7. Z Rozvrhu práce krajského súdu platného na rok 2003 vyplýva, že súdne oddelenie
- pre veci 1 Tpo („rozhodovanie v II. stupni o sťažnostiach do väzby proti
rozhodnutiam OS v prípravnom konaní okrem vecí podľa § 17 Tr. por. v 2/5-inách“)
rozhoduje v zložení: predseda senátu JUDr. E. (JUDr. H. zástupca), členovia senátu
JUDr. M., JUDr. H.
- pre veci 3 Tpo („rozhodovanie v II. stupni o sťažnostiach do väzby proti
rozhodnutiam OS v prípravnom konaní o veciach podľa § 17 Tr. por. v 1/2-ici“) rozhoduje
v zložení: predseda senátu JUDr. J. (JUDr. V. zástupca), členovia senátu JUDr. V.,
JUDr. K., JUDr. H.
8. Súčasťou rozvrhu práce krajského súdu na rok 2003 sú aj „Hlavné princípy, ktoré
platia pre Rozvrh práce trestného oddelenia na rok 2003“, z ktorých okrem iného vyplýva:
„1. Zákonnými sudcami v konkrétnych veciach sú sudcovia, ktorí sú určení rozvrhom
práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. V senátnych veciach sú zákonnými
sudcami všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v senáte. (...)
3. Kontrola rozdeľovania vecí a zákonných sudcov na prvostupňovom a na
odvolacom úseku bude zaistená na dennej báze vedením prehľadov napadnutých vecí a ich
prideľovania jednotlivým sudcom prvostupňového úseku a senátom odvolacieho úseku
(zabezpečia vedúce kancelárií). Z prehľadov musia byť o. i. jasné dôvody, pre ktoré veci
preskakujú poradie (v prvostupňovej agende najmä vrátenie veci z došetrenia v prípravnom
konaní, zákonné vylúčenie sudcu pre rozhodovanie o väzbe, o nariadení domovej prehliadky
a vydaní príkazu na zatknutie v prípravnom konaní, vylúčenie sudcu z dôvodu predpojatosti
(§ 30, 31 Tr. por.), potreba spojenia veci s inou už napadnutou vecou, delegácia veci
odôvodnená potrebou spojiť delegovanú vec s inou už napadnutou vecou, v odvolacej
agende najmä rozhodovanie o opravnom prostriedku, o ktorom už aj predtým rozhodoval
určitý senát alebo sudca, zákonné vylúčenie zo zákonných dôvodov už vyššie uvedených
(§ 30, 31 Tr. por.). Sudcovia majú právo do týchto prehľadov nahliadať, žiadať vysvetlenie,
prípadne aj prešetrenie namietaných nezrovnalostí (zabezpečí podpredseda krajského súdu
pre trestný úsek).“
9. V súvisiacom spise okresného súdu sa nachádza nasledovný úradný záznam pod
č. k. 3 Tpo 13/03-41 zo 4. augusta 2003:
„Dňa 4. 8. 2003 na tunajší súd sa dostavila koncipientka A. M. advokátskej
kancelárie advokáta JUDr. J. H., ktorá požiadala o nahliadnutie do trestnej veci obv. Ing.
J. M. a spol., o ktorej Krajský súd v Trenčíne má rozhodnúť (sťažnosť obv. Ing. J. M. proti
uzneseniu OS Trenčín, sp. zn. 1 Tp 49/2003 z 22. 5. 2003).
Nakoľko ide o vec, ktorá sa nachádza v štádiu prípravného konania a tunajší súd
rozhoduje len o väzbe obvineného, ako predseda senátu som Mgr. A. M. upozornil, že
nahliadnuť do spisu jej umožním len v prípade, ak vyšetrovateľ konajúci vo veci udelí
súhlas na nahliadnutie do spisu. Za tým účelom som sa spojil s dozorujúcim prokurátorom
Krajskej prokuratúry v Trenčíne JUDr. S., ktorého som požiadal, aby sa spojil
s vyšetrovateľom konajúcim vo veci a vyžiadal od neho stanovisko. JUDr. S. ma obratom
informoval, že sa telefonicky spojil s vyšetrovateľom, ktorý však odmietol udeliť v tomto
prípade súhlas Mgr. A. M. na nahliadnutie do spisu.
O tomto som Mgr. A. M. informoval a zároveň som jej uviedol, že z tohto dôvodu
vzhľadom na ustanovenia Tr. por. jej nemôžem umožniť nahliadnuť do vyšetrovacieho
spisu. (JUDr. D. E., predseda senátu).“
10. Krajský súd o uvedenom opravnom prostriedku sťažovateľa rozhodol v senáte
zloženom z predsedu senátu JUDr. D. E. a členov senátu JUDr. J. M. a JUDr. S. H. na
neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 3 Tpo 13/03 zo 7. augusta 2003 tak, že napadnuté
uznesenie okresného súdu podľa § 148 ods. 1 písm. c) TP zamietol z týchto dôvodov:
„Krajský súd podľa § 147 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého
uznesenia, ako aj konanie, ktoré tomuto predchádzalo a dospel k záveru, že sťažnosť
obvineného Ing. J. M. nie je dôvodná.
Obvinený Ing. J. M. je vyšetrovateľom Odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej
trestnej činnosti PZ, oddelenie vyšetrovania B. trestne stíhaný pre trestný čin sprenevery
podľa § 248 ods. 1, 4 písm. b), ods. 5 Tr. zák. na skutkovom základe uvedenom v uznesení
vyšetrovateľa.
Sudkyňa okresného súdu správne dospela k záveru, keď žiadosť obvineného Ing.
J. M. o prepustenie z väzby na slobodu zamietla. Krajský súd v plnom rozsahu poukazuje na
dôvody, pre ktoré žiadosť obvineného Ing. J. M. o prepustenie z väzby zamietla, tieto si
zároveň i krajský súd osvojuje a v plnom rozsahu na ne poukazuje.
Krajský súd zistil, že vyšetrovateľ konajúci vo veci riadne koná a z tohto dôvodu ani
nezistil prieťahy v konaní napriek rozsiahlosti vyšetrovania predmetnej veci.
Keďže obvinený je stíhaný pre trestný čin uvedený v § 62 ods. 1 Tr. por. zo zákona je
vylúčené, aby súd mohol prijať písomný sľub, ako náhradu za väzbu. Z toho dôvodu
i krajský súd preto považuje odmietnutie prijatia písomného sľubu súdom v dôvodoch za
dostatočné.
Keďže dôvody väzby u obvineného Ing. J. M. v zmysle § 67 ods. 1 písm. b), c) Tr.
por. sú dané naďalej, krajský súd o sťažnosti obvineného rozhodol tak, že podľa § 148 ods.
1 písm. c) Tr. por. túto ako nedôvodnú zamietol.“
11. Uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 13/03 zo 7. augusta 2003 bolo ďalšiemu
obhajcovi sťažovateľa JUDr. J. H. doručené 12. augusta 2003, sťažovateľovi bolo toto
uznesenie doručené 19. augusta 2003 a jeho obhajcovi Mgr. R. T. bolo uvedené uznesenie
doručené 22. augusta 2003.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 17 ústavy osobná sloboda sa zaručuje (ods. 1). Nikoho nemožno stíhať
alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon (...)
(ods. 2). Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe
rozhodnutia súdu (ods. 5).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými
štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok
ustanovených zákonom (ods. 2). Všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní (ods. 3).
Podľa čl. 48 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť
súdu ustanoví zákon (ods. 1). Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom
(ods. 2).
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom: (...) c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie
slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie
zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné
zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní (...).
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne (...) o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu (...).
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva: (...) c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného
výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,
ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú; d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe
a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako
svedkov proti sebe (...).
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu a krajského súdu v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa zo 16. mája 2003 o prepustenie
z väzby na slobodu a v prípade nevyhovenia o nahradenie väzby jeho sľubom v konaní
vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 1 Tp 49/03 a na Krajskom súde v Trenčíne
pod sp. zn. 3 Tpo 13/03 došlo k porušeniu jeho označených základných práv a slobôd.
Ústavný súd pripomína, že je viazaný predmetom konania, ktorý bol vymedzený
sťažnosťou a jeho uznesením o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný ďalej dodáva, že v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad
a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov v súlade s ústavou a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné
medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší
rozsah ústavných práv a slobôd. Zo vzájomnej súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že
dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie
práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy základných
práv a slobôd zakotvených v druhej hlave ústavy, a tým normujú rámec, ktorý tieto orgány
v konkrétnom prípade nemôžu prekročiť (napr. I. ÚS 36/02). Okrem toho ústavný súd
vo svojej judikatúre už zdôraznil, že do rámca ústavných záruk práva na osobnú slobodu
treba zahrnúť aj záruky poskytované čl. 5 dohovoru, tak ako ich vykladá a uplatňuje
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre (napr. III. ÚS 7/00,
1. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 5
ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru a v spojení s čl. 48 ods. 1 ústavy postupom
a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 13/03 zo 7. augusta 2003 tým, že o opravnom
prostriedku sťažovateľa súvisiacom s jeho žiadosťou zo 16. mája 2003 o prepustenie
z väzby na slobodu rozhodoval iný senát krajského súdu než senát zložený zo zákonných
sudcov
Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že ústavnú sťažnosť v tejto časti
neodmietol z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
napriek tomu, že sťažovateľ nevyčerpal „opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na
ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov“, v danom prípade
podľa § 30 ods. 4 TP. O predmetnom opravnom prostriedku sťažovateľa rozhodoval krajský
súd na neverejnom pojednávaní, pričom podľa preukázaného tvrdenia sťažovateľa mu
nebolo umožnené nahliadnuť do spisu, teda nemal vedomosť o zmene zloženia senátu, preto
ani návrh na vylúčenie ním namietaných sudcov nepodal, tak ako to inak predpokladá
judikatúra ústavného súdu (napr. I. ÚS 126/03).
1. 1. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. (...)
Pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 prvej
vety ústavy treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú úpravu, ale predovšetkým
ustanovenia ústavy a dohovoru o nezávislom a nestrannom výkone súdnictva (napr.
citovaný čl. 5 ods. 4 dohovoru). Existencia nestrannosti musí byť určená jednak podľa
subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania
konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či
sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek
oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré
môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môžu mať dokonca určitý význam aj
zjav - zdanie (appearances). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok ESĽP vo veci
Delcourt v. Belgisko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže
vykonávaná, ale sa aj musí javiť, že je vykonávaná“. Podstatnou je dôvera, ktorú musia
súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať.
Za zákonného sudcu treba považovať podľa viacerých právnych prameňov sudcu,
ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady pre výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo
dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený
v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. III. ÚS 16/00).
Z ustanovenia § 7 ods. 2 zákona č. 335/1991 o súdoch a sudcoch v znení účinnom ku
dňu, keď predmetná vec napadla na krajský súd (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch), tiež
vyplýva, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, pričom za zákonného sudcu
sa považuje sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený rozvrhom
práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte,
zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie
v senáte (mutatis mutandis I. ÚS 115/02).
Podľa § 26 ods. 1 zákona o súdoch a sudcoch činnosť súdov sa pri zabezpečovaní
riadneho výkonu súdnictva určuje v rozvrhu práce na kalendárny rok, ak tento zákon
neustanovuje inak. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia tohto zákona sa veci v súlade
s rozvrhom práce prideľujú sudcom a vyšším súdnym úradníkom náhodným výberom
pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“)
tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.
1. 2. Z uvedeného vyplýva, že ústavný imperatív inkorporovaný v čl. 48 ods. 1
ústavy a súvisiacich článkoch dohovoru, resp. ústavný princíp zákonného sudcu vyplývajúci
z judikatúry ústavného súdu, ktorý bol zakotvený aj v citovaných vykonávacích všeobecne
záväzných predpisoch, treba pokladať za celkom neopomenuteľnú podmienku výkonu
súdnej moci, totiž na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane
druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané
súdy a sudcovia podľa vopred stanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného
a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený - pre rôzne dôvody a rozličné
účely - výber súdov a sudcov „ad hoc“.
1. 3. Ústavnou požiadavkou na zabezpečenie princípu zákonného sudcu, resp. senátu
je teda pridelenie napadnutej veci podľa vopred daných zásad náhodným výberom v súlade
s rozvrhom práce, ktorý zostavuje predseda súdu po predchádzajúcom prerokovaní so
sudcami a vyššími súdnymi úradníkmi daného súdu a ktorý musí obsahovať zákonom
ustanovené obsahové náležitosti.
1. 4. Sťažovateľ porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu vidí v tom,
že jeho sťažnosti proti rozhodnutiu o neprepustení z väzby bola na krajskom súde pôvodne
pridelená sp. zn. 3 Tpo 13/03 a vec napadla podľa rozvrhu práce do senátu JUDr. J.,
následne však vec bola „pridelená cez výnimku“ na prejednanie a rozhodnutie do senátu
1 Tpo, ktorého predsedom je JUDr. E. a ktorého zloženie bolo odlišné od senátu 3 Tpo.
1. 5. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z rozvrhu práce krajského súdu na rok
2003 vyplýva (bod 7 časti II tohto nálezu), že senát 1 Tpo je zložený zo zákonných sudcov
na rozhodovanie v II. stupni „o sťažnostiach do väzby“ proti rozhodnutiam okresných súdov
v prípravnom konaní okrem vecí podľa § 17 TP. Naproti tomu senát 3 Tpo je zložený zo
zákonných sudcov na rozhodovanie v II. stupni „o sťažnostiach do väzby“ proti
rozhodnutiam okresných súdov v prípravnom konaní o veciach podľa § 17 TP.
Z ustanovenia § 17 ods. 1 TP vyplýva, že trestný čin vraždy podľa § 219 TZ,
s ktorým bol spojený trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 5 TZ, pre ktorý bol sťažovateľ
obvinený a trestne stíhaný, spadá do vecnej príslušnosti krajských súdov ako súdov
I. stupňa.
Z uvedeného vyplýva, že podľa rozvrhu práce na rok 2003 prípad sťažovateľa
nepatril senátu 1 Tpo. Pokiaľ o ňom aj napriek tomu rozhodoval tento senát krajského súdu
(bez ohľadu na to, že pod sp. zn. 3 Tpo 13/03), už ani z tohto dôvodu nebolo možné členov
senátu 1 Tpo považovať za nestranných, resp. zákonných sudcov sťažovateľa podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru a podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
1. 6. Podľa predsedu krajského súdu v danom prípade bola uplatnená „výnimka“
a teda „predmetná vec bola pridelená do senátu JUDr. E. z dôvodu, že v roku 2002
rozhodoval v odvolacom konaní proti sťažovateľovi senát JUDr. E. (...)“ pretože „v súlade
s bodom 3) Hlavných princípov, ktoré platili pre Rozvrh práce trestného oddelenia na rok
2003, boli v odvolacej agende najmä na rozhodovanie o opravnom prostriedku veci
prideľované cez výnimku senátu resp. sudcovi, ktorý už predtým v danej veci rozhodoval“.
Vo vzťahu k posudzovaniu princípu zákonného sudcu ústavný súd predovšetkým
konštatuje, že zásada uplatnenia výnimky prideľovania vecí, na ktoré sa predseda krajského
súdu odvoláva, z predloženého rozvrhu práce na rok 2003 jednoznačne nevyplýva (bod 7
časti II tohto nálezu), a to ani z bodu 3) Hlavných princípov (bod 8 časti II tohto nálezu) a
ani v inej časti tohto rozvrhu práce táto zásada nie je výslovne upravená. V spomínanom
bode 3) Hlavných princípov je síce zmienka o dôvodoch „pre ktoré veci preskakujú
poradie“, ale v inom kontexte, v inej súvislosti. Tento bod Hlavných princípov totiž rieši
„kontrolu rozdeľovania vecí a zákonných sudcov“, a to na báze vedenia prehľadov
o napadnutých veciach a ich prideľovania, pričom na tomto mieste je stanovené, že
z prehľadov musí byť jasný okrem iného aj dôvod, pre ktorý „veci preskakujú poradie (...),
v odvolacej agende najmä rozhodovanie o opravnom prostriedku, o ktorom už aj predtým
rozhodoval určitý senát alebo sudca (...)“. Z tohto ustanovenia je možné vyvodiť existenciu
výnimky pri prideľovaní vecí sudcom a senátom, nanajvýš extenzívnym výkladom
Hlavných princípov. Výnimka pri prideľovaní vecí sudcom a senátom však nemôže byť
určená v rozvrhu práce sofistikovane a nemôže byť výsledkom interpretácie rozvrhu práce,
ale musí byť v nej ustanovená exaktne, transparentne, predvídateľne, tak aby mohla byť
realizovaná v zásade bez vonkajšieho zásahu do rozvrhu práce, teda aj bez zásahu do tohto
systému zo strany orgánov štátnej správy v súdnictve. Navyše, v danom prípade výpočet
výnimiek pri prideľovaní vecí sudcom a senátom je vzhľadom na použitý pojem „najmä“
výpočtom demonštratívnym, pripúšťajúcim aj existenciu iných dôvodov, pre ktoré je možné
preskočiť poradie, čím sa spochybňuje požiadavka predvídateľnosti a relativizuje kontrola
správnosti pridelenia vecí. Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba konštatovať, že rozvrh
práce na rok 2003 nezohľadňuje celkom ustanovenie § 26 ods. 3 zákona o súdoch a
sudcoch, ktorý jednoznačne ustanovuje obsahové náležitosti rozvrhu práce. Okrem iného
toto ustanovenie vo svojom písm. e) vyžaduje, aby v rozvrhu práce bol určený spôsob a
podmienky vykonania zmien v rozvrhu práce, ak nastane niektorá z taxatívne
vymenovaných situácii, konkrétne ak sa zmení personálne obsadenie súdu, vylúčia sa
sudcovia alebo ďalší zamestnanci súdu podľa osobitného predpisu uvedení v rozvrhu práce.
Jedine v týchto prípadoch možno vykonať zmeny v prideľovaní vecí, ktoré je apriori
založené na náhodnom prideľovaní. Zákon o súdoch a sudcoch v § 26 ods. 3 písm. f) a g)
vyžaduje vopred stanoviť v rozvrhu práce spôsob prideľovania vecí a rozvrh služieb
určujúci sudcov a spôsob ich zastupovania v prípadoch, keď náhodné prideľovanie nie je
možné buď pre technické problémy, alebo z dôvodu povahy veci. Zákon o súdoch a
sudcoch v tomto ustanovení nepripúšťa ďalšie odchýlky od náhodného prideľovania vecí,
a to ani vtedy, ak by boli vopred expresis verbis inkorporované do znenia rozvrhu práce.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že Krajský súd
v Trenčíne porušil základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 5 ods. 4
v spojení s čl. 48 ods. 1 ústavy postupom a uznesením sp. zn. 3 Tpo 13/03 zo 7. augusta
2003 tým, že o opravnom prostriedku sťažovateľa súvisiacom s jeho žiadosťou zo 16. mája
2003 o prepustenie z väzby na slobodu rozhodoval iný senát krajského súdu než senát
zriadený zákonom, preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod
bodom 1.
Pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, tento spravidla nie je aplikovateľný na
rozhodovanie o väzbe (napr. rozsudok ESĽP Neumeister v. Rakúsko z roku 1968), preto vo
vzťahu k tomuto článku dohovoru ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 7
výroku tohto nálezu, teda vo vzťahu k tomuto článku dohovoru sťažnosti v tejto časti
nevyhovel.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na kontradiktórne
konanie a princípu rovnosti zbraní podľa čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a ods. 3
písm. c) a d) dohovoru a čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03 tým, že jeho
obhajcovi bolo odopreté nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu.
2. 1. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Z judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí byť
kontradiktórne a vždy musí zaručovať rovnosť zbraní medzi stranami, prokurátorom
a zadržovanou osobou. Rovnosť zbraní však nie je zabezpečená, keď je obhajcovi odopretý
prístup k tým dokumentom vo vyšetrovacom spise, ktoré sú podstatné pre to, aby bolo
možné účinne napadnúť nezákonnosť väzby klienta. Vzhľadom na dramatický dopad, aký
má pozbavenie slobody na základné práva dotknutej osoby, konanie podľa čl. 5 ods. 4 musí
v zásade spĺňať základné požiadavky spravodlivého konania v zmysle čl. 6; najmä je
potrebné dbať o to, aby osoba vo väzbe bola informovaná o podaniach založených do spisu
a mala skutočnú možnosť sa k nim vyjadriť.
Podľa niektorých ustanovení TP účinných v čase, keď došlo k namietaným
skutočnostiam, obvinený, poškodený a zúčastnená osoba, ich obhajcovia a splnomocnenci
majú právo nazerať do spisov s výnimkou zápisnice o hlasovaní a časti spisu obsahujúceho
údaje o totožnosti svedka (§ 101 ods. 3 a 4 TP) a krycie údaje o totožnosti agenta, robiť si
z nich výpisky a poznámky a obstarávať si na svoje trovy kópie spisov a ich častí (§ 65
ods. 1 prvá veta TP).
V prípravnom konaní môže prokurátor, vyšetrovateľ alebo policajný orgán právo
nahliadnuť do spisu a s ním spojené ostatné práva uvedené v odseku 1 zo závažných
dôvodov odoprieť. Závažnosť dôvodov, z ktorých vyšetrovateľ alebo policajný orgán toto
právo odoprel, na žiadosť osoby, ktorej sa odopretie týka, je prokurátor povinný urýchlene
preskúmať. Tieto práva nemožno odoprieť obvinenému a obhajcovi po tom, čo boli
upozornení na možnosť preštudovať spisy (§ 65 ods. 2 TP).
Podľa ESĽP účinnosť vyšetrovania môže niekedy vyžadovať utajenie časti získaných
informácií, aby sa obvinenému zabránilo zničiť alebo ovplyvniť dôkazy alebo znemožniť
riadny výkon spravodlivosti. Avšak sledovanie tohto legitímneho cieľa nemôže odôvodniť
podstatné obmedzenia práv obhajoby. Informácie, ktoré sú podstatné pre posúdenie
zákonnosti väzby, musia byť primeraným spôsobom sprístupnené obhajcovi obvineného
držaného vo väzbe (vec Garcia Alva v. Nemecko, rozsudok z 13. februára 2001, § 42; vec
Lietzow v. Nemecko, rozsudok z 13. februára 2001, § 44; vec Schöps v. Nemecko, rozsudok
z 13. februára 2001, § 51).
2. 2. K porušeniu základného práva na kontradiktórne konanie a princípu rovnosti
zbraní postupom a rozhodnutím krajského súdu podľa sťažovateľa došlo tým, že v procese
rozhodovania o jeho žiadosti zo 16. mája 2003 o prepustenie z väzby na slobodu bolo jeho
obhajcovi odopreté nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu a vzhľadom na to „som teda
nemal možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré mali odôvodňovať väzobné
dôvody, rovnako ako k dôkazom o nich, čím bolo porušené moje právo na obhajobu a
spravodlivé súdne konanie (...). Rovnako som nemal možnosť zoznámiť sa so všetkými
dôkazmi a vyjadriť sa k nim a v týchto dôkazoch obsiahnutým skutočnostiam, ktoré predložil
prokurátor Krajskej prokuratúry Trenčín Okresnému súdu v Trenčíne a následne
Krajskému súdu v Trenčíne (...). Túto možnosť som nemal napriek tomu, že tieto dôkazy a
skutočnosti boli prokurátorovi známe a tak Okresný súd v Trenčíne ako aj Krajský súd
v Trenčíne ich brali do úvahy pri svojom rozhodovaní (...)“.
Skutočnosť, že obhajcovi sťažovateľa nebolo umožnené nahliadnuť do predmetného
spisu, medzi účastníkmi konania sporné nebolo. Predseda krajského súdu v tejto súvislosti
namietal, že „zrejme však ide o prípad, ktorý namietal sťažovateľ už vo svojej
predchádzajúcej sťažnosti“, o ktorej rozhodol ústavný súd 11. marca 2004 pod č. k.
I. ÚS 67/03-103. „Sťažovateľ teda opakovane namieta skutočnosť, o ktorej už bolo
Ústavným súdom Slovenskej republiky rozhodnuté“. K tomu ústavný súd dodáva, že už aj
vzhľadom na úradný záznam v súvisiacom spise pod č. k. 3 Tpo 13/03-41, podľa ktorého:
„Dňa 4. 8. 2003 na tunajší súd sa dostavila koncipientka A. M. advokátskej kancelárie
advokáta JUDr. J. H., ktorá požiadala o nahliadnutie do trestnej veci obv. Ing. J. M.
a spol., o ktorej Krajský súd v Trenčíne má rozhodnúť (sťažnosť obv. Ing. J. M. proti
uzneseniu OS Trenčín, sp. zn. 1 Tp 49/2003 z 22. 5. 2003)“, nemožno mať žiadne
pochybnosti o tom, že predmetné odopretie nahliadnutia do vyšetrovacieho spisu sa
uskutočnilo v procese rozhodovania o žiadosti sťažovateľa zo 16. mája 2003 o prepustenie
z väzby na slobodu. Uvedený úradný záznam spísal JUDr. D. E., ktorý ďalej konštatoval
„Nakoľko ide o vec, ktorá sa nachádza v štádiu prípravného konania a tunajší súd
rozhoduje len o väzbe obvineného, ako predseda senátu som Mgr. A. M. upozornil, že
nahliadnuť do spisu jej umožním len v prípade, ak vyšetrovateľ konajúci vo veci udelí
súhlas na nahliadnutie do spisu. Za tým účelom som sa spojil s dozorujúcim prokurátorom
Krajskej prokuratúry v Trenčíne JUDr. S., ktorého som požiadal, aby sa spojil
s vyšetrovateľom konajúcim vo veci a vyžiadal od neho stanovisko. JUDr. S. ma obratom
informoval, že sa telefonicky spojil s vyšetrovateľom, ktorý však odmietol udeliť v tomto
prípade súhlas Mgr. A. M. na nahliadnutie do spisu. O tomto som Mgr. A. M. informoval
a zároveň som jej uviedol, že z tohto dôvodu vzhľadom na ustanovenia Tr. por. jej nemôžem
umožniť nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu“ (bod 9 časti II tohto nálezu). Ústavný súd ešte
poznamenáva, že predmetom nálezu č. k. I. ÚS 67/03-103 nebolo porušenie základného
práva na kontradiktórne konanie a princípu rovnosti zbraní.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že sudca krajského súdu
nevyhovel žiadosti sťažovateľa o umožnenie jeho obhajcovi nahliadnuť do vyšetrovacieho
spisu, ktorý mu bol predložený v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti zo 16. mája 2003
o prepustenie z väzby na slobodu. Ústavný súd uznáva, že účinnosť vyšetrovania, ktoré
sa týkalo viacerých obvinených, mohla v danej veci vyžadovať utajenie časti získaných
informácií pred sťažovateľom a jeho obhajcom v záujme zabezpečenia riadneho výkonu
spravodlivosti, avšak nie je presvedčený o tom, že si tento účel v okolnostiach danej veci
vyžadoval odopretie prístupu k celému spisu.
Krajský súd teda tým postupom, že neprijal opatrenia za účelom umožnenia nazrieť
obhajcovi sťažovateľa aspoň do časti predloženého vyšetrovacieho spisu týkajúcej sa jeho
žiadosti zo 16. mája 2003 o prepustenie z väzby na slobodu, porušil základné právo
sťažovateľa na kontradiktórne konanie a princípu rovnosti zbraní podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru, a preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu pod
bodom 2.
Právo na kontradiktórne konanie a na rovnosť zbraní je pri rozhodovaní o väzbe
súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru, a preto iba v tomto rozsahu bolo možné v tejto časti
sťažnosti vyhovieť. Článok 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru a čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy sa spravidla vzťahujú na konanie vo veci samej,
teda v danej veci ratione materiae do obsahu týchto článkov dohovoru a ústavy namietané
skutočnosti nespadajú, preto ústavný súd v tejto časti sťažnosti nevyhovel, teda rozhodol
tak, ako to je uvedené vo výroku pod bodom 7 tohto nálezu.
2. 3. V okolnostiach tejto veci však tento záver ústavného súdu o porušení uvedených
článkov ústavy a dohovoru namietaným postupom krajského súdu ešte neumožňuje obdobné
konštatovanie aj vo vzťahu k jeho napadnutému uzneseniu. Ústavný súd totiž nezistil žiadnu
takú ústavne relevantnú súvislosť medzi zisteným porušením a napadnutým uznesením
krajského súdu, ktorá by odôvodňovala v okolnostiach danej veci (pozri aj dôvody
odmietnutia sťažnosti uvedené v uznesení ústavného súdu č. k. I. ÚS 239/04-54
z 10. decembra 2004) možnosť iného - pre sťažovateľa priaznivejšieho - výsledku konania
o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.
Z týchto dôvodov v tejto časti rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia pod bodom 7.
3. K namietanému porušeniu práva na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 49/2003 z 22. mája 2003 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 13/03 zo 7. augusta 2004 tým, že tieto
uznesenia neboli dostatočne zdôvodnené
3. 1. Sťažovateľ v oboch súvislostiach v podstate zhodne namieta, že ani napadnuté
uznesenie okresného súdu, ale ani uznesenie krajského súdu neobsahuje vo vzťahu k jeho
osobe konkrétne skutočnosti odôvodňujúce trvanie väzby. Podľa názoru sťažovateľa
rovnako z týchto rozhodnutí nie je zrejmá existencia skutočného verejného záujmu
odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania jeho
osobnej slobody.
Podľa názoru predsedníčky okresného súdu a predsedu krajského súdu napadnuté
uznesenia boli zdôvodnené v súlade so zákonom a dôvody väzby trvali.
3. 2. „Náleží predovšetkým vnútroštátnym súdom dbať o to, aby doba väzby
neprekročila primeranú hranicu. Za tým účelom im patrí skúmať všetky okolnosti spôsobilé
potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so
zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť
ich v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného o prepustenie z väzby. Trvanie dôvodného
podozrenia, že obvinený spáchal trestný čin, je conditio sine qua non zákonnosti
pokračovania väzby, ale po uplynutí určitého času táto podmienka už nestačí. Súd potom
musí zistiť, či iné dôvody naďalej ospravedlňujú pozbavenie slobody. Ak sú tieto dôvody
relevantné a dostačujúce, potom treba skúmať, či orgány činné v trestnom konaní postupujú
vo veci samej s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“ (Toth c. Rakúsko z 12. decembra
1991).
„Požiadavka, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo
nevyhnutnú dobu, vyžaduje preveriť nielen existenciu a relevantnosť dôvodov väzby,
ale aj doterajší postup orgánov činných v trestnom konaní. Právo na osobnú slobodu
zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť totiž porušené aj tým, že orgány činné
v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe,
s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“ (II. ÚS 55/98).
Z uvedených stanovísk možno vyvodiť, že podľa slovenského práva v prípade dlhšie
trvajúcej väzby musia byť splnené štyri podmienky. Musí existovať po formálnej stránke
uznesenie o vznesení obvinenia. Po materiálnej stránke sa vyžaduje existencia
kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie. Musí
existovať niektorý z väzobných dôvodov podľa § 67 ods. 1 TP. Napokon musí byť splnená
podmienka, aby orgány činné v trestnom konaní vo veci samej postupovali s osobitnou
starostlivosťou a urýchlením.
Sťažovateľ kvalitu odôvodnenia uznesení všeobecných súdov namieta jednak
z pohľadu existencie kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý bolo voči
nemu vznesené obvinenie, a jednak z pohľadu existencie väzobného dôvodu podľa § 67
ods. 1 písm. b) TP.
Ústavný súd opakovane poukazuje na to, že uznesenia okresného súdu a krajského
súdu treba považovať za jeden celok a tak ich skúmať.
V súvislosti s existenciou kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku
poukazujú všeobecné súdy na to, že „dôkazy zadovážené doterajším vyšetrovaním toto
podozrenie potvrdzujú naďalej“. Pokiaľ ide o obavu z kolúzie a z pokračovania v trestnej
činnosti podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) TP, práve rozsiahlosť a závažnosť trestnej činnosti
odôvodňuje podľa všeobecných súdov, že tu bola „obava z možného marenia objasňovania
skutočností závažných pre trestné stíhanie i z pokračovania trestnej činnosti tak, ako bola
konštatovaná v rozhodnutiach okresného i druhostupňového súdu o vzatí obvineného do
väzby.“
Vo vzťahu k otázke, či sa trestnému stíhaniu venuje zo strany kompetentných
orgánov osobitná starostlivosť a či konajú urýchlene, poukazujú všeobecné súdy na to, že
ide o veľmi rozsiahle vyšetrovanie, ktoré plynulo prebieha (bod 3 a 10 časti II tohto nálezu).
Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že rýchlosť vyšetrovania sťažovateľ vôbec ani
nenamietal.
Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal
v konaní pred ústavným súdom, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli
zásadným spôsobom spochybniť odôvodnenie skutočností rozhodujúcich pre ďalšie trvanie
väzby. Podľa názoru ústavného súdu použité argumenty všeobecných súdov vyhovujú
požiadavkám vyplývajúcim tak z ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy.
Z uvedených dôvodov sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho
práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 49/2003
z 22. mája 2003 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 13/03 zo 7. augusta
2004, nebolo možné vyhovieť, preto ohľadom tejto časti sťažnosti rozhodol ústavný súd tak,
ako je to uvedené pod bodom 7 výroku tohto nálezu.
4. K namietanému porušeniu práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby
urýchlene, resp. bez zbytočných prieťahov podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2
v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Tp 49/2003 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03 pri
rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa zo 16. mája 2003 o prepustenie z väzby na slobodu
4. 1. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím (...),
má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho
pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
Z judikatúry ESĽP vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má
byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru
použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade
„urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu.
Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych
okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24
a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).
Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo
iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto
osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté
o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné
(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská
republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36).
4. 2. Z celkovej doby trvania konania čas spotrebovaný na krajskej prokuratúre bol
5 dní. Vzhľadom na to, že sťažovateľ vytýka porušenie označených článkov ústavy
a dohovoru vo vzťahu k okresnému súdu a krajskému súdu, je potrebné zaoberať sa
predovšetkým konaniami na týchto súdoch. Vec bola na okresnom súde 1 mesiac a 5 dní a
1 mesiac a 24 dní trvalo konanie o opravnom prostriedku (pozri chronológiu úkonov v časti
II tohto nálezu). Vzhľadom na uvedené skutočnosti konanie o žiadosti sťažovateľa zo
16. mája 2003 o prepustenie z väzby na slobodu (odpočítaním lehôt spotrebovaných na
podanie opravných prostriedkov) trvalo viac ako sedemdesiat dní, čo nezodpovedá
povinnosti všeobecných súdov konať urýchlene.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ako aj na doterajšiu judikatúru ústavného súdu
a ESĽP nebolo možné celkové trvanie napadnutých konaní, a teda postup všeobecných
súdov považovať za urýchlené, preto ústavný súd vyslovil, že Okresný súd Trenčín v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Tp 49/2003 a Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tpo 13/03 porušili čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy, z ktorých pre ne vyplýva
povinnosť, aby urýchlene rozhodli o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu,
tak ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto nálezu.
Právo na urýchlené rozhodovanie o väzbe je súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17
ods. 2 ústavy. Preto nebolo možné vyhovieť namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy,
lebo toto ustanovenie sa vzťahuje spravidla na konanie vo veci samej, a teda ústavný súd
v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 7 výroku tohto nálezu.
5. K namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu a práva na obhajobu
podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy tým, že okresný súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Tp 49/2003 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tpo 13/03 nerozhodli o žiadosti sťažovateľa zo 16. mája 2003 o prepustenie z väzby
na slobodu alebo v prípade nevyhovenia o nahradenie väzby jeho sľubom urýchlene,
resp. bez zbytočných prieťahov, a tak mu bránili v zákonom ustanovenej lehote
opätovne požiadať o prepustenie z väzby
Podľa názoru sťažovateľa pomalým postupom všeobecných súdov došlo aj
k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s jeho
právom na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy. Sťažovateľ svoj názor zakladá na tej
skutkovej okolnosti, že zdĺhavosťou konania o rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu okresným súdom a krajským súdom bol pozbavený možnosti každých
14 dní žiadať nanovo o prepustenie z väzby.
Ústavný súd už v bode 4 časti III tohto nálezu dospel k záveru a vo výroku pod
bodom 3 tohto rozhodnutia vyslovil, že okresný súd a krajský súd porušili čl. 5 ods. 4
dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy, z ktorých pre ne vyplýva povinnosť, aby urýchlene rozhodli
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. Je len samozrejmé, že ak je
porušené právo na urýchlené rozhodovanie o väzbe, tak obyčajne je porušené aj právo na
periodickú kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania väzby.
Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako
aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy.
Preto toto ustanovenie je v pomere špeciality k všeobecným ustanoveniam čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 224/03). To je dôvod, pre ktorý
inak opodstatnenej časti sťažnosti ústavný súd nemohol vyhovieť, teda rozhodol tak, ako to
je uvedené v bode 7 výroku tohto nálezu.
6. K namietanému porušeniu práva byť súdený v primeranej lehote alebo
prepustený počas konania podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení
s čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 49/2003
a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03 nerozhodli o alternatívnej
žiadosti sťažovateľa zo 16. mája 2003 o nahradenie väzby jeho sľubom
6. 1. Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad:
právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu;
právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol
o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe
dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania,
pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04).
Z citovaného právneho názoru ústavného súdu vyplýva, že čl. 17 ústavy zahrňuje
v sebe v podstate všetky práva, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.
6. 2. Sťažovateľ tiež namieta, že hoci pre prípad nevyhovenia žiadosti o prepustenie
z väzby požiadal alternatívne aj o nahradenie väzby sľubom, všeobecné súdy túto
alternatívnu žiadosť meritórne neskúmali a o jeho alternatívnej žiadosti z 13. mája 2003
nerozhodli.
Podľa názoru okresného súdu a krajského súdu bol postup správny, lebo platný
Trestný poriadok v danom prípade prepustenie na základe prijatia sľubu neumožňoval.
Z doterajšej judikatúry k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytvárala
postupne, vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie oprávnením
osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť
pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovej väzby, ako by
tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti na
pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov.
V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých
trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. februára 2000,
S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).
Pokiaľ ide o výklad samotného pojmu „záruka“ v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru,
z doterajšej judikatúry treba vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý od
terminológie používanej vo vnútroštátnom práve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvek
prostriedok prípustný podľa vnútroštátneho práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie
osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní.
Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie
cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969), stanovenie povinnosti mať
stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.
Z ustanovenia § 73 a § 73a TP vyplýva, že slovenské právo pozná tri miernejšie
prostriedky, ktorými možno nahradiť väzbu. Ide o nahradenie väzby zárukou [§ 73 ods. 1
písm. a) TP], sľubom [§ 73 ods. 1 písm. b) TP] a peňažnou zárukou (§ 73a ods. 1 TP). Ani
jeden z týchto prostriedkov nie je možné použiť v prípade kolúznej väzby podľa § 67 ods. 1
písm. b) TP a ani v prípade trestných činov vymenovaných v ustanovení § 62 ods. 1 TP
(§ 73 ods. 3 a § 73a ods. 1 TP).
Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 100/04 uviedol, že tak záruku
podľa § 73 ods. 1 písm. a) TP, ako aj sľub podľa § 73 ods. 1 písm. b) TP a napokon aj
peňažnú záruku podľa § 73a ods. 1 TP treba považovať vzhľadom na sledovaný účel za
záruku v zmysle čl. 5 ods. 3 druhej vety dohovoru.
Podľa čl. 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom pred nadobudnutím účinnosti ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, sú
súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší
rozsah ústavných práv a slobôd.
Vzhľadom na uvedené právne skutočnosti nebolo možné v tejto časti neprisvedčiť
podrobným argumentom sťažovateľa (bod 3. 3 časti I nálezu).
Hoci Trestný poriadok možnosť nahradenia väzby sľubom v prípade sťažovateľa
vylučuje, ustanovenie druhej vety čl. 5 ods. 3 dohovoru to umožňuje. Bolo preto
povinnosťou všeobecných súdov pri rozhodovaní o alternatívnej žiadosti sťažovateľa
namiesto ustanovenia § 73 ods. 1 a 3 TP aplikovať čl. 5 ods. 3 druhú vetu dohovoru, keďže
toto ustanovenie zabezpečuje väčší rozsah základného práva. Zároveň to znamená, že
všeobecné súdy mali alternatívnu žiadosť sťažovateľa meritórne preskúmať.
Všeobecné súdy tak neurobili. Ústavný súd dospel k záveru, že Okresný súd Trenčín
uznesením z 22. mája 2003 sp. zn. 1 Tp 49/2003 a Krajský súd v Trenčíne uznesením zo
7. augusta 2003 sp. zn. 3 Tpo 13/03 porušili právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru
a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy tým, že nebolo rozhodnuté o alternatívnej žiadosti sťažovateľa
zo 16. mája 2003 o nahradenie väzby jeho sľubom. V danom prípade podľa názoru
ústavného súdu došlo k úplnému odopretiu práva sťažovateľa na rozhodnutie o jeho
alternatívnej žiadosti zo 16. mája 2003 o nahradenie väzby jeho sľubom, keďže sťažovateľ
bol už medzičasom prepustený na slobodu, pričom o prepustení z väzby rozhoduje
všeobecný súd vždy s účinkami pro futuro (napr. I. ÚS 87/04). Vzhľadom na uvedené
skutočnosti o tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené pod
bodom 4 výroku tohto nálezu.
Naproti tomu vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy tejto časti
sťažnosti ústavný súd nevyhovel (bod 7 tohto nálezu), pretože toto ustanovenie ústavy je
aplikovateľné spravidla na konanie vo veci samej.
7. K primeranému finančnému zadosťučineniu
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo
slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie
rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02).
Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk
voči okresnému súdu a voči krajskému súdu v sume 300 000 Sk, ktoré podrobne odôvodnil
(bod 2. 8 časti I nálezu).
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základných práv uvedených vo výroku tohto nálezu nie je dostatočným
zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj
finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré
podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv
sťažovateľa, vzhľadom na viacnásobné porušenie základných práv sťažovateľa, ako aj na
povahu veci a význam konaní pre sťažovateľa, ale aj na to, že súdy postupovali v súvislosti
s bodom 4 výroku v podstate lege artis, avšak v rozpore s príslušnými článkami dohovoru a
vyvíjajúcou sa judikatúrou, považuje za primerané vo výške 80 000 Sk, ktoré je povinný
uhradiť okresný súd vo výške 20 000 Sk a krajský súd vo výške 60 000 Sk.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu pod bodom 5.
8. K ostatným návrhom sťažovateľa
Sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd zrušil uznesenie Okresného súdu Trenčín
z 22. mája 2003 sp. zn. 1 Tp 49/03 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo
7. augusta 2003 sp. zn. 3 Tpo 13/03, a domáhal sa prepustenia z väzby na slobodu.
Vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k názoru o neopodstatnenosti trvania väzby
sťažovateľa v preskúmavanom období (od podania žiadosti o prepustenie z väzby do
právoplatného rozhodnutia o tejto žiadosti), a pretože sťažovateľ bol uznesením č. k.
1 Kv 59/02-1492 z 22. januára 2004 prepustený na slobodu, návrhu sťažovateľa v tejto časti
sťažnosti nebolo vyhovené, tak ako to je uvedené v bode 7 tohto nálezu.
9. K náhrade trov konania
Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu
trov konania vo výške 26 770 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.
Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri
úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti 9. októbra 2003
a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu a krajského súdu 16. marca
2005). Za dva úkony vykonané v roku 2003 patrí odmena v sume dvakrát po 8 540 Sk
(pričom základná sadzba tarifnej odmeny je zvýšená na dvojnásobok z dôvodu náročnosti
a zložitosti veci najmä z hľadiska odborného a časového, ktorý je zrejmý hlavne
z obsahovej a argumentačnej rozsiahlosti týchto úkonov) a režijný paušál dvakrát po 128 Sk
(§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 17 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb), teda spolu za úkony vykonané v roku 2003 po
zaokrúhlení na celé slovenské desaťkoruny nahor prislúcha sťažovateľovi suma 17 340 Sk
a za jeden úkon vykonaný v roku 2005 patrí odmena 5 002 Sk (pričom základná sadzba
tarifnej odmeny je zvýšená na dvojnásobok, pretože predmetný úkon je mimoriadne ťažký a
časovo náročný) a režijný paušál 150 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa
predstavujú celkove sumu 22 492 Sk, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu
4 273,48 Sk, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú zaokrúhlene celkove
sumu 26 770 Sk, ktoré je povinný uhradiť okresný súd vo výške 8 923 Sk a krajský súd vo
výške 17 847 Sk.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa
rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 6 výroku tohto rozhodnutia.
10. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. októbra 2005