Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9Cdo-46-2025.pdf
PDF · 191.15 KB
Case nature
Area
Subarea
9Cdo/46/2025
Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu J.. Z.. H. Y., narodeného X. Q. XXXX, S., S. X, zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Pezinok, Malacká 2/B, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska 71, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B1-18C/224/2009, pôvodne na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18C/224/2009, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 15. októbra 2024 sp. zn. 8Co/70/2024, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej n e p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Mestský súd Bratislava IV (ďalej aj „súd prvej inštancie“) v poradí druhým rozsudkom č. k. B1-18C/224/2009-465 z 30. apríla 2024 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanej domáhal zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 8 298 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 705 370,77 eura s príslušenstvom. Žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania. 1.1. Predmetom konania bola náhrada škody a nemajetkovej ujmy spôsobených pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Žalobca považoval za nezákonné rozhodnutie uznesenie Okresného súdu Pezinok z 2. februára 2002 sp. zn. 31Er/2366/008, ktorým boli zamietnuté námietky žalobcu proti exekúcii. Ďalej považoval za nesprávny úradný postup, že Okresný súd Pezinok nerozhodol o jeho námietkach v 60-dňovej lehote a nevysporiadal sa s návrhom na zastavenie exekúcie, a tiež postup súdnej exekútorky Mgr. Anny Michnicovej, ktorá mala vydať tri upovedomenia o začatí exekúcie na podklade jedného exekučného titulu. Žalobca 16. februára 2009 doručil žalovanej žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody 8 298 eur a podaním doručeným žalovanej 24. apríla 2009 rozšíril požadovaný nárok o sumu 703 370,77 eura. Vzhľadom na to, že žalovaná neuspokojila nárok žalobcu, žalobca ho uplatnil na súde. 1.2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1 písm. a), písm. d), § 4 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.; na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že zo strany žalobcu nebol preukázaný právny základ uplatneného nároku. Uviedol, že predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú existencia nezákonného rozhodnutia/nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nezákonným rozhodnutím (nesprávnym úradným postupom). Pokiaľ išlo o tvrdené nezákonné rozhodnutie, súd prvej inštancie konštatoval, že namietané uznesenie Okresného súdu Pezinok nebolo príslušným orgánom zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, a preto nebol naplnený základný predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. - existencia nezákonného rozhodnutia. Pokiaľ išlo o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nedodržaním zákonnej lehoty na rozhodnutie o námietkach proti exekúcii, súd prvej inštancie dospel k záveru, že
žalobca nepreukázal, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Pezinok došlo k ohrozeniu jeho dobrého mena, vážnosti v spoločnosti či iným závažným následkom v takej miere, že by bolo dôvodné priznať mu relutárnu náhradu. Žalobcovi sa dostalo morálnej satisfakcie. Predsedníčka Okresného súdu Pezinok v dôsledku sťažnosti žalobcu konštatovala nedodržanie lehoty na rozhodnutie o námietkach proti exekúcii, za čo sa mu následne aj ospravedlnila. Samotné konštatovanie porušenia práva bolo podľa súdu prvej inštancie dostatočným zadosťučinením, uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy preto považoval za nedôvodný. 1.3. Žalobca sa ďalej domáhal náhrady škody v sume 705 370,77 eura ako ušlého zisku, ku ktorej malo dôjsť v príčinnej súvislosti s konaním súdnej exekútorky, ktorá mala nezákonne na podklade jedného exekučného titulu vydať tri upovedomenia o začatí exekúcie, čím mala žalobcovi vzniknúť škoda v podobe zmarenia predaja ním bližšie špecifikovanej nehnuteľnosti za cenu 705 370,77 eura. Súd prvej inštancie vysvetlil, že nešlo o tri upovedomenia o začatí exekúcie, ale o jedno upovedomenie a následne dve opravné, ktorými došlo k oprave zrejmých chýb v písaní (nesprávne označené parcelné číslo zaťaženého pozemku a nesprávne označenie odvolacieho súdu, ktorý vydal exekučný titul). Konštatoval, že oprava týchto zrejmých chýb v písaní bola uskutočnená v súlade s vtedy platnou procesnou úpravou (§ 164 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ďalej aj ako „OSP“). Zo strany súdnej exekútorky tak nešlo o postup v rozpore so zákonom alebo ustálenou praxou. Spôsobenou chybou v písaní v upovedomení o začatí exekúcie a jej následnou opravou neboli žalobcovi privodené žiadne iné právne dôsledky, než aké sa vydaným procesným úkonom sledovali. Hoci bolo exekučné konanie vedené na podklade týchto upovedomení následne zastavené, nič to nemení na skutočnosti, že na odklade totožného exekučného titulu bolo opätovne začaté exekučné konanie, pričom došlo k zriadeniu záložného práva na identických nehnuteľnostiach. Tieto skutočnosti žalobca nepoprel. Vzhľadom na uvedené nebol naplnený ani základný predpoklad vzniku nároku na náhradu škody, a síce existencia nesprávneho úradného postupu. Súd prvej inštancie dodal, že k vzniku škody na strane žalobcu v rozsahu 705 370,77 eura nemohlo dôjsť ani z dôvodu nedodržania lehoty na rozhodnutie o námietkach proti exekúcii. Mal za preukázané, že k odstúpeniu od zmluvy o budúcej kúpnej zmluve došlo ešte v čase, keď okresnému súdu plynula riadna lehota na rozhodnutie o podaných námietkach. Navyše, budúci kupujúci ako dôvod odstúpenia od zmluvy uvádzal samo vedenie exekučného konania, nie jeho trvanie. K zmareniu potenciálneho predaja nehnuteľností nedošlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu, ale v prvom rade pochybením žalobcu, ktorý neplnil v súlade s exekučným titulom; oprávnený bol preto nútený pristúpiť k podaniu návrhu na vykonanie exekúcie. Záverom sa súd vyjadril k návrhom žalobcu na doplnenie dokazovania. 1.4. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Žalovanej, ktorá by inak ako strana úspešná v spore mala nárok na náhradu trov konania, žiadne preukázané trovy konania nevznikli, preto súd ich náhradu nepriznal.
2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 15. októbra 2024 sp. zn. 8Co/70/2024 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 2.1. Odvolací súd skonštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorými sa v celom rozsahu stotožnil, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP. Viazaný odvolacími dôvodmi žalobcu (§ 379, § 380 ods. 1, ods. 2 CSP) odvolací súd nepovažoval odvolaciu argumentáciu za spôsobilú spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade žalobca nepreukázal kumulatívne naplnenie zákonných predpokladov pre úspešné uplatnenie zodpovednosti štátu za vznik škody a/alebo nemajetkovej ujmy. 2.2. Na zdôraznenie správnosti, doplnenie ďalších dôvodov napadnutého rozhodnutia a v reakcii na odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Z obsahu spisu a ani z tvrdení žalobcu odvolaciemu súdu nevyplynuli také relevantné skutočnosti, ktorých konkrétny obsah a charakter by objektivizoval uplatnenú námietku tak, aby bolo možné vyvodiť, že by získala zákonná sudkyňa k prejednávanej veci taký pomer, ktorý by vzbudzoval dôvodné pochybnosti o tom, že bude môcť nestranne a spravodlivo rozhodnúť. Postup zákonnej sudkyne nevykazuje známky protizákonnosti či svojvôle. Žalobcom tvrdené dôvody, z ktorých vyvodzoval zaujatosť a nestrannosť zákonnej sudkyne, boli v odvolaní prezentované len ako domnienky založené výlučne na jeho vnútornom pocite vyvolanom
jeho subjektívnym vnímaním priebehu a výsledku konania. Rovnako nenáležitá bola odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhované dôkazy. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na objektívne dôvody, pre ktoré nemohol vykonať žalobcom navrhovaný výsluch svedka Z.. J., a odvolací súd zistil, že tieto majú podklad v obsahu spisu. Následne žalobca na pojednávaní dňa 30. apríla 2024 uviedol, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania, na čo uznesením vyhlásil súd dokazovanie za skončené. Za daného stavu sa preto žalobca nemohol úspešne v odvolacom konaní dovolávať neúplne zisteného skutkového stavu veci. 2.3. Po všeobecnej konštatácii základných východísk pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla nesprávnym úradným postupom/nezákonným rozhodnutím, odvolací súd s poukazom na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít dospel k záveru, že súd prvej inštancie vychádzal zo správneho právneho názoru, že nesprávny úradný postup nemožno bez ďalšieho považovať za konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi automaticky vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Správne v tomto smere uzavrel, že žalobca nepreukázal dôvodnosť uplatneného nároku, najmä rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vzniknúť. Súd prvej inštancie tiež správne zohľadnil, že žalobcovi sa dostalo morálnej satisfakcie ospravedlnením v rámci vybavenia jeho sťažnosti na prieťahy. Žalobca neuviedol žiadne presvedčivé argumenty, ako mal byť dotknutý na osobnostných právach prieťahmi v konaní a neosvedčil ani mieru závažnosti zásahu do podstatných aspektov jeho súkromného života. 2.4. Napokon, súd prvej inštancie sa podľa odvolacieho súdu dôsledne vysporiadal aj s tým, prečo nepovažoval postup súdnej exekútorky pri vydávaní opravných upovedomení o začatí exekúcie za nesprávny úradný postup. V tomto smere pripomenul, že zmarenie predaja nehnuteľnosti nepredstavuje stratu príležitosti rozmnoženia majetku, ako sa žalobca nesprávne domnieva. Prípadným predajom nehnuteľnosti za dohodnutú kúpnu cenu by nedošlo k zväčšeniu resp. rozmnoženiu majetku žalobcu, ale len k zmene jeho formy z nepeňažného na peňažný. Aj podľa súdnej praxe výška odplaty pri predaji nehnuteľnosti, ktorá nebola zaplatená v dôsledku neuzavretia kúpnej ceny, nepredstavuje ušlý zisk. Záverom odvolací súd nemohol prisvedčiť ani pravdivosti argumentácie žalobcu o rozkradnutí súdneho spisu, ako ani jeho tvrdeniam o arbitrárnosti, tendenčnosti, svojvôli, či o porušení princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní a princípu zdravého rozumu. Zhrnul, že súd prvej inštancie správne posúdil a uplatnil zodpovednosť strán za splnenie procesnej povinnosti preukázať svoje tvrdenia a jeho postup zodpovedal kontradiktórnosti sporového konania. 2.5. Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.. podľa obsahu spisu žalovanej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v súlade s čl. 17 CSP vyslovil, že žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť ktorého výslovne vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. e), f) a § 421 ods. 1 CSP. Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie, a aby vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 3.1. Prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. e) oprel žalobca o tvrdenie, že neboli splnené podmienky na vydanie napadnutého rozsudku, lebo nebolo rozhodnuté o námietke zaujatosti uplatnenej žalobcom v odvolacom konaní. Ďalej namietal, že vo veci rozhodoval nesprávne obsadený súd, a to z dôvodu, že bez vedomosti žalobcu rozhodol v inom zložení. 3.2. K prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP žalobca v dovolaní uviedol, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je arbitrárny, tendenčný a trpí vadou nedostatočného odôvodnenia. Konajúce súdy podľa dovolateľa nedostatočne posudzovali predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nesprávne ustálili okruh účastníkov konania a nezaoberali sa otázkou možnej zodpovednosti súdnej exekútorky podľa Exekučného poriadku. Ďalej dovolateľ súdom vyčítal, že svojimi (riadne konštatovanými) prieťahmi zmarili riadnu a včasnú objektivizáciu skutkového stavu, rozhodovali na podklade rozkradnutého spisu a nevykonali (nestihli vykonať) ním navrhovaný dôkaz, pričom celkovo konali v rozpore s princípom rovnosti zbraní a kontradiktórnosti civilného sporového konania. Tieto pochybenia vyústili v nespravodlivé rozhodnutie v prospech žalovanej. Navyše, súd prvej inštancie nekonal so splnomocnenou advokátkou, ale priamo so žalobcom, v dôsledku čoho sú všetky úkony súdu prvej inštancie neúčinné. 3.3. Žalobca k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP a k dovolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, že konajúce súdy zjavne prehliadli skutočnosti nasvedčujúce splneniu zákonných podmienok zodpovednosti štátu v materiálnom slova zmysle a súčasne interpretoval príslušné ust. zákona č. 514/2003 Z. z. spôsobom, ktorý zodpovednosť štátu de facto vylučuje. Uviedol,
že podľa tohto zákona je nutné kompenzovať všetku ujmu, ktorá vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Na druhej strane, uviedol, že pokiaľ škoda nevznikne, nevznikne ani zodpovednosť za škodu, a preto je zbytočné preukazovať ešte aj príčinnú súvislosť. Konajúce súdy podľa žalobcu vec nesprávne posúdili, keď vec neposúdili aj z hľadiska možnej zodpovednosti súdnej exekútorky za škodu podľa exekučného poriadku. Exekútor mal v zmysle § 33 ods. 1 Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z. z.) platného za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. (zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinný do 30. júna 2004) samostatnú právnu subjektivitu, pričom podľa uvedeného ustanovenia exekútor sám zodpovedal za škodu tomu, komu ju spôsobil v súvislosti s činnosťou podľa cit. zákona.
4. Žalovaná sa k dovolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k záveru, že dovolanie je potrebné ako neprípustné odmietnuť.
6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.
7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd.
8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.
9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho; namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.
10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.
11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania (porov. napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné.
12. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú opodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428
CSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
K dovolaniu podľa § 420 písm. e) CSP
13. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval primárne z ust. § 420 písm. e) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd.
14. Dovolateľ namietal, že odvolací súd rozhodol predčasne, lebo dosiaľ nebolo rozhodnuté o jeho námietkach zaujatosti uplatnených voči všetkým členom senátu odvolacieho súdu. Podľa žalobcu odvolací súd rozhodol o odvolaní bez toho, aby prv predložil vec nadriadenému súdu na rozhodnutie o uplatnenej námietke zaujatosti.
15. V súvislosti s posúdením opodstatnenosti tejto námietky dovolací súd uvádza, že otázku (ne)vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania sporu je dovolací súd oprávnený posúdiť samostatne, nezávisle od prípadnej (ne)existencie rozhodnutia nadriadeného súdu (R 59/1997), preto v ďalšom skúmal, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca.
16. Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania sporu pre zaujatosť (§ 49 až § 51 CSP) sa v civilnom konaní garantuje základné právo na prerokovanie a rozhodnutie sporu nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
17. V posudzovanom prípade z obsahu spisu dovolací súd nezistil žiadne také dôvody, ktoré by spochybňovali nestrannosť a nezaujatosť vo veci konajúcich sudcov odvolacieho senátu 8Co. Tento aspekt nespochybnili ani samotní sudcovia keď nepostupovali v zmysle § 50 ods. 1 CSP a neoznámili svoje pochybnosti o jej nezaujatosti v danej veci. Tvrdenia žalobcu tak zostali len v rovine jeho ničím nepreukázaných dohadov.
18. Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania sporu aj na základe námietky zaujatosti uplatnenej stranou sporu (§ 52 CSP). Žiada sa viesť, že z obsahu práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nevyplýva povinnosť súdu vyhovieť každej námietke zaujatosti vznesenej stranou sporu a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania sporu pre zaujatosť, len prejednať každú námietku zaujatosti vznesenú stranou sporu a rozhodnúť o nej, aj to len za predpokladu, že sú na taký postup splnené zákonné podmienky (§ 53 CSP).
19. V danom prípade z obsahu spisu vyplýva, že žalobca uplatnil námietku zaujatosti voči všetkým členom senátu odvolacieho súdu 8Co prvý raz elektronickým podaním bez autorizácie (emailom) 4. septembra 2024, v dôsledku čoho predsedníčka odvolacieho senátu 8Co JUDr. Jana Vlčková oznámila zrušenie termínu verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu nariadeného na 10. september 2024 o 9.30 hod. Uvedené je dovolaciemu súdu zrejmé o.i. aj zo zápisnice o verejnom vyhlásení rozsudku na č. l. 508a súdneho spisu, v ktorej odvolací súd konštatoval, že neboli splnené podmienky pre verejné vyhlásenie rozsudku z dôvodu, že žalobca podal voči vec prejednávajúcim členom senátu 8Co námietku zaujatosti, ktorá bola predložená najvyššiemu súdu. Najvyšší súd po predložení veci na rozhodnutie o uplatnenej námietke zaujatosti vybavil vec inak, t.j. bez vydania rozhodnutia, a to z dôvodu, že podanie nespĺňalo náležitosti námietky zaujatosti podľa § 52 ods. 2 CSP, pričom na takéto podanie súd nemá prihliadať a vec nemusí byť (ani z procesnej opatrnosti) predkladaná nadriadenému súdu. Vec teda bola vrátená odvolaciemu súdu, ktorý 18. septembra 2024 vyvesil na úradnú tabuľu oznámenie o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku (porov. č. l. 511a súdneho spisu) a v ten istý deň oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku žalobcovi elektronickými prostriedkami. Žalobca následne 22. septembra 2024 opäť uplatnil námietku zaujatosti voči všetkým členom senátu odvolacieho súdu 8Co. Odvolací súd následne v zápisnici o verejnom vyhlásení rozsudku z 24. septembra 2024 zopakoval predchádzajúci postup, t.j. opätovne konštatoval, že neboli splnené podmienky pre verejné vyhlásenie rozsudku z dôvodu uplatnenej námietky zaujatosti, ktorú je potrebné predložiť nadriadenému súdu (č. l. 519 spisu). Najvyšší súd podaním z 2. októbra 2024 opäť vybavil vec inak, bez rozhodnutia o uplatnenej námietke zaujatosti, keď tento raz dospel k záveru, že námietka bola uplatnená oneskorene (porov. č. l. 523 súdneho spisu). Vec bola preto vrátená odvolaciemu súdu, ktorý následne na úradnej tabuli oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku a elektronicky o tom upovedomil žalobcu.
20. Zhrnúc vyššie uvedené, v danom prípade nebolo potrebné rozhodovať o námietke zaujatosti uplatnenej žalobcom 4. septembra 2024 z dôvodu absencie náležitostí podľa § 52 ods. 2 CSP, ako ani o oneskorene podanej námietke zaujatosti z 22. septembra 2024, pretože na to neboli splnené podmienky. Hoci boli predmetné námietky z dôvodu procesnej opatrnosti odvolacieho súdu predložené nadriadenému súdu, rozhodovacia prax je ustálená v závere, že iba predloženie veci nadriadenému súdu nemôže bez ďalšieho založiť jeho povinnosť o nej rozhodnúť. Aj podľa ústavného súdu totiž rozhodnutie namietaného sudcu predložiť vec nadriadenému súdu nie je záväzné pre nadriadený súd. Žalobca tak neopodstatnene namietal, že odvolací súd rozhodol bez toho, aby bolo rozhodnuté o námietkach zaujatosti.
21. Ústavný príkaz nebyť odňatý zákonnému sudcovi vyjadrený v čl. 48 ods. 1 Ústavy SR predstavuje pre každého účastníka konania rovnako záruku, že na rozhodovanie o jeho veci sú povolávané súdy a sudcovia podľa vopred vybraných zásad (procesných pravidiel).
22. Princíp nebyť odňatý zákonnému sudcovi bol v civilnom sporovom konaní premietnutý aj do ustanovenia § 420 písm. e) CSP, pričom súdna prax je jednotná v tom, že súd treba považovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca.
23. Princíp zákonného sudcu treba pokladať za celkom neopomenuteľnú podmienku výkonu súdnej moci, keďže na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania, resp. stranu sporu záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred ustanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený pre rôzne dôvody a rozličné účely výber súdov a sudcov ,,ad hoc“ (pozri napr. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07).
24. Zákonným sudcom je v prvom rade sudca, ktorý spĺňa zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu; ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v senáte; ako aj sudcu, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť alebo pre iné ďalšie dôvody.
25. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj len „ESĽP“) v tejto súvislosti vyslovil, že rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Zákonnosť súdu musí byť o.i. založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným spôsobom (rozhodnutie ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. mája 2000, sťažnosť č. 31657/96).
26. Žalobca prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. e) CSP oprel aj o tvrdenie, že vo veci rozhodol nesprávne obsadený súd, lebo z dôvodu náhlej prekážky v práci na strane člena odvolacieho senátu JUDr. Ondreja Krajča rozhodol v inom zložení, než aké bolo žalobcovi oznámené.
27. Prirodzene, právo na zákonného sudcu neznamená právo na konkrétneho sudcu. Koho treba považovať za zákonného sudcu a akým spôsobom možno vykonať jeho zmenu, upravuje ust. § 3 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.
28. Podľa § 50 ods. 2 písm. c) zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátov a súdnych úradníkov tak, aby bolo možné zabezpečiť v súlade s osobitnými zákonmi konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu alebo súdneho úradníka a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi alebo súdnemu úradníkovi vykonať jednotlivé úkony.
29. Podľa § 51 ods. 7 zákona o súdoch ak vznikne náhla prekážka, ktorá bráni zákonnému sudcovi, ktorému bola vec pridelená, vykonávať úkony a rozhodovať vo veci po kratší čas ako šesť týždňov, vec bude pridelená sudcovi určenému rozvrhom práce na zastupovanie tohto zákonného sudcu; pridelenie sa vykonáva v čase, keď sa zistí náhla prekážka. Na účely tohto ustanovenia sa za náhlu prekážku v práci považuje aj čerpanie dovolenky.
30. Dovolací súd zo zápisnice o verejnom vyhlásení napadnutého rozsudku (č. l. 588) zistil, že z dôvodu náhlej prekážky v práci na strane člena senátu 8Co JUDr. Ondreja Krajča ho na verejnom vyhlásení rozsudku konanom 15. októbra 2024 zastupovala členka zastupujúceho senátu 15Co Mgr. Zita Leimbergerová.
31. Z Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2024, účinného od 30. septembra 2024, so zapracovaným dodatkom č. 9 z jeho Všeobecných zásad platných pre občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium na rok 2024 explicitne nevyplýva, ako postupovať, ak vznikne náhla prekážka, ktorá bráni zákonnému sudcovi konajúcemu v konkrétnom senáte, ktorému bola vec pridelená, vykonávať úkony a rozhodovať vo veci po kratší čas ako šesť týždňov. Napriek tomu, z tabuľkovej časti je jednoznačne zrejmé, ktorý senát je určený na zastupovanie toho-ktorého senátu resp. jeho člena, ak vznikne situácia, že vec z objektívnych dôvodov nemôže byť prejednaná a rozhodnutá v pôvodnom zložení.
32. Podľa tabuľkovej časti, ktorá tvorí neoddeliteľnú prílohu Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2024, v prípade ak je vec pridelená senátu 8Co (zloženému z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej), zastupujúcim senátom je senát resp. členovia senátu 15Co (zložený z predsedníčky JUDr. Evy Mészárosovej, JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej).
33. Obsah spisu vo svetle skôr uvedeného teda v ničom nenasvedčuje tomu, že by v danom prípade rozhodovali iní než zákonní sudcovia (zákonný senát). Vec na odvolacom súde bola pridelená a zapísaná do senátu 8Co pod sp. zn. 8Co/70/2024. Z rozvrhu práce pritom vyplýva, že členmi senátu boli v čase nápadu veci JUDr. Jana Vlčková, JUDr. Ondrej Krajčo a JUDr. Monika Holická, pričom senát 8Co má ako zastupujúci určený senát 15Co. Žalobca preto neopodstatnene namietal, že vo veci rozhodol nezákonný súd.
34. Dovolací súd s ohľadom na nedôvodnosť dovolacej argumentácie dospel k záveru, že prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. e) CSP nevyplýva a dovolanie žalobcu je v tejto časti neprípustné, čo je dôvod na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.
Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP
35. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval aj z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
36. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej intenzite, že došlo až k porušeniu práva na spravodlivý proces.
37. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. 37.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. 37.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).
38. Dovolateľ prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý proces oprel o tvrdenie o existencii viacerých vád v procesnom postupe odvolacieho súdu i súdu prvej inštancie. Namietal, že konajúce súdy odmietli objektivizovať skutkový stav veci, keď tento najmä nedostatočne zistili a nevykonali ním navrhované dôkazy. Súdy oboch inštancií riadne a presvedčivo neodôvodnili svoje rozhodnutia, najmä sa dostatočne nezaoberali predpokladmi zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003, nesprávne ustálili okruh účastníkov konania a porušili princíp rovnosti, ako aj kontradiktórnosti konania. Za nesprávny označil žalobca i procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý namiesto aby konal so splnomocnenou advokátkou žalobcu, konal priamo so žalobcom.
39. Je potrebné uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd preto cez prizmu v dovolaní uplatnených dovolacích námietok skúmal, či došlo k namietaným procesným vadám; tieto v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.
40. Dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi pravidelne pripomína, že na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018).
41. V tejto súvislosti je súdna prax najvyššieho súdu jednotná v názore, podľa ktorého nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (porov. sp. zn. 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017, 9CdoPr/8/2023). Súlad tohto právneho názoru s ústavou posudzoval Ústavný súd SR, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).
42. Porušením práva na spravodlivý proces nie je iné hodnotenie vykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy strany, resp. strán sporu.
43. Preskúmaním obsahu spisu podľa názoru dovolacieho súdu súdy nižších inštancií správne, v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, vykonané dôkazy vyhodnotili jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 CSP), ako aj náležite rozhodnutie odôvodnili v súlade s náležitosťami vyplývajúcimi z § 393 ods. 2 CSP. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom strany sporu, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu vrátane ich dôvodov a námietok (porovnaj II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).
44. Podstata dovolacej argumentácie dovolateľa spočívala v rozsiahlej polemike so závermi súdov nižších inštancií a nesúhlase s ich skutkovými zisteniami, namietajúc, že odvolací súd mal súdom prvej inštancie zistený skutkový stav prehodnotiť. V tejto súvislosti dovolací súd pripomína, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
45. V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne tieto; v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 CSP v spojení s § 191 CSP), správne vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom. Doposiaľ vykonané dokazovanie aj podľa názoru dovolacieho súdu dostatočne odôvodňuje závery prijaté odvolacím súdom, viazaným skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP). Zároveň, nič nenasvedčuje tvrdeniam žalobcu, že by súdny spis mal byť „rozkradnutý“.
46. Podľa ústavného súdu možno ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR kvalifikovať nevykonanie takého navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť (III. ÚS 332/09).
47. Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd zodpovedá požiadavka, aby súdmi konštatované skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené.
48. Z uvedeného vyplýva, že procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo a z akých dôvodov tak neurobil. 48.1. V zmysle rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi; i) ak tvrdená skutočnosť, ktorú má navrhnutý dôkaz overiť alebo vyvrátiť, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, ii) ak dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, t.j. nedisponuje vypovedacou potenciou, alebo iii) ak tvrdenie, ku ktorého overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené (nadbytočnosť dôkazu). Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Vada v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz) v takom prípade založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia, ale tiež jeho protiústavnosť (porov. 4Cdo/100/2018, 7Cdo/205/2019, 5Cdo/151/2019).
49. V danom prípade súdy oboch inštancií svoje rozhodnutie založili na závere, že žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie všetkých zákonom predpokladaných podmienok pre úspešné uplatnenie zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy a škody. Vychádzali pritom zhodne zo skutkového stavu, ako ho zistil už súd prvej inštancie, keď odvolací súd mal za to, že tieto skutkové závery sú dostatočne podložené vykonanými dôkazmi. Pokiaľ žalobca konajúcim súdom vyčítal, že zmarili včasnú objektivizáciu skutkového stavu, keď v dôsledku prieťahov nestihli vykonať výsluch svedka Z.. A. J., dovolací súd opätovne uvádza, že ani prípadné nedostatočné zistenie skutkového stavu nezakladá vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Ak aj súdy v posudzovanom prípade porušili právo žalobcu na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), žalobcovi bolo nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2024 sp. zn. I. ÚS 4/2024 priznané finančné zadosťučinenie od oboch konajúcich súdov v celkovej výške 7 000 eur, t.j. žalobca už bol za toto (ne)konanie súdov primerane odškodnený. Napokon, iné návrhy na doplnenie dokazovania žalobca nemal, resp. tieto neuplatnil včas, preto nedôvodne namieta, že odvolací súd vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci.
50. Podľa dovolacieho súdu obsah spisu rovnako nedáva podklad ani pre záver, že by došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní a že by dovolateľ bol postupom súdov akokoľvek ukrátený na svojich procesných právach. Súdy oboch inštancií vytvorili obom stranám sporu rovnakú možnosť vyjadriť sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, k priebehu konania a k vyjadreniam, ako aj rovnakú možnosť navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. 50.1. Samotná skutočnosť, že dovolateľ bol v konaní neúspešný, nemôže automaticky viesť k presvedčeniu, že bol v konaní znevýhodnený na úkor druhej strany, a tým došlo k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Predovšetkým je potrebné si uvedomiť, že sporové konanie je konaním, kde vždy proti sebe stoja dve strany, ktorých tvrdenia a záujmy sú v zásade protichodné; úloha súdu je práve v tom, aby na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o (ne)pravdivosti tvrdení tej - ktorej strany a prijal právne závery tomu zodpovedajúce. Je teda zrejmé, že jedna strana v spore musí byť vždy tou neúspešnou.
50.2. Podstata dovolania nemôže byť založená na samotnej skutočnosti neúspechu v konaní a na argumentácii, že súdy mali považovať tvrdenia neúspešnej strany za pravdivé a relevantné. Len rozhodnutím súdu a právnym posúdením sporu súdom nemôže dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces a teda ani k porušeniu zásady rovnosti zbraní, pretože sa tým strane sporu neznemožňuje realizovať jej procesné oprávnenia v priebehu konania pred súdom. Súčasťou práva na spravodlivý proces tak nemôže byť právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
51. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). Len náležite odôvodnené súdne rozhodnutie sa stáva interpretačným nástrojom súdnej autority k zabezpečeniu spravodlivosti. V tejto súvislosti žalobca v dovolaní namietal, že je rozsudok odvolacieho súdu tendenčný, arbitrárne odôvodnený, odporuje princípu právnej istoty a legitímneho očakávania, je zjavne nespravodlivý, zmätočný a neracionálny.
52. Podľa ústavného súdu, zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia všeobecného súdu je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17).
53. Dovolací súd, dbajúc na to, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, konštatuje, že v danom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil.
54. V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožniac sa s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Treba mať na pamäti, že prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP.
55. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o taký prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý proces. Odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania strán sporu, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán, jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti v súlade s kasačným pokynom dovolacieho súdu dopĺňa aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami žalovaného.
56. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná, rozhodnutie je konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť.
57. Odvolací súd jasným, rozhodným, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu, že neboli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., poskytol primerané odpovede na odvolacie námietky žalobcu (o.i. na to, prečo bol okruh účastníkov konania správne ustálený); jeho úvahy a z nich vyvodené závery, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu prvej inštancie, nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
58. Napokon, žiada sa dodať, že žalobca v dovolaní ani neuviedol, s akým konkrétnym a zároveň podstatným, pre rozhodnutie súdenej veci relevantným vyjadrením (tvrdením) prezentovaným v konaní sa odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal. Žalobca v dovolaní uvádza len všeobecné a ničím konkrétnym podložené námietky o údajnej nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku, bez toho, aby tieto aj dostatočne jasne a konkrétne špecifikoval. Pokiaľ dovolateľ tvrdil nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku, bolo jeho povinnosťou v dovolaní uviesť, akým konkrétnym vyjadrením (tvrdením) sa odvolací súd nezaoberal, a zároveň zdôvodniť, prečo takéto vyjadrenie (tvrdenie) bolo pre rozhodnutie súdenej veci podstatné, relevantné.
59. Skutočnosť, že žalobca sa s názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti a/alebo arbitrárnosti súdnych rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán vrátane ich dôvodov a námietok. Je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07). Dovolací súd preto nezdieľa názor dovolateľa o nedostatočnosti či nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
60. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu niet sporu v tom, že za „procesný postup“ treba považovať najmä faktickú, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúcu činnosť alebo nečinnosť súdu, teda samu procedúru prejednania veci (to, ako súd viedol konanie alebo spor) a že táto (procedúra) je nesprávnou, pokiaľ účastníkovi (dnes strane sporu) znemožní realizáciu jemu (jej) prináležiacich procesných oprávnení a marí tým možnosť jeho (jej) aktívnej účasti na konaní.
61. Dovolateľ v tejto súvislosti namietal, že súd prvej inštancie pochybil, keď nekonal so žalobcom splnomocnenou advokátkou, v dôsledku čoho majú byť všetky úkony súdu prvej inštancie neúčinné. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že táto vada už bola zo strany súdu prvej inštancie napravená, s čím sa tento aj riadne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia (porov. bod 30.). Dovolací súd v konkrétnostiach uvádza, že súd prvej inštancie, po tom čo bolo jeho pôvodné rozhodnutie zrušené uznesením odvolacieho súdu z 18. decembra 2023 sp. zn. 8Co/122/2023, viazaný právnym názorom v ňom vysloveným, v intenciách zrušenia vec znova prejednal na pojednávaní konanom 30. apríla 2024, na ktoré doručil predvolanie právnej zástupkyni žalobcu (porov. č. l. 454, 455 súdneho spisu). Právna zástupkyňa sa na pojednávanie nedostavila, dostavil sa iba žalobca. Právna zástupkyňa vopred svoju neúčasť neospravedlnila; žalobca ani právna zástupkyňa nepožiadali o odročenie pojednávania, pričom žalobca neuvádzal, že by trval na osobnom zastúpení advokátkou. Zároveň, následné rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo právnej zástupkyni žalobcu riadne doručené (porov. č. l. 475). Možno preto uzavrieť, že súdy v konaní nepostupovali spôsobom, ktorý by bol v rozpore s kogentnými procesnými ustanoveniami, a ktorým by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
62. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezistil, preto je dovolanie žalobcu v tejto časti neprípustné, čo je dôvod na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP
63. Keďže konanie vadou zmätočnosti v zmysle § 420 CSP postihnuté nebolo, dovolací súd pristúpil k posúdeniu prípustnosti dovolania z hľadiska žalovaným namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 421 ods. 1 v spojení s § 432 ods. 2 CSP).
64. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
65. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
66. Posúdiac dovolanie podľa obsahu (§ 124 CSP), v snahe autenticky mu porozumieť, žalobca k prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP v prvom rade uviedol, že odvolací súd v rozpore so zisteným skutkovým stavom nesprávne interpretoval príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. spôsobom, ktorý de facto vylúčil zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup Okresného súdu Pezinok a súdnej exekútorky v exekučnom konaní žalobcu.
67. Dovolateľ argumentoval, že podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je nutné kompenzovať všetku ujmu, ktorá vznikne v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Podľa žalobcu je ním uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a majetkovej škody v súvislosti s nesprávnym úradným postupom dôvodný.
68. Vymedzená právna otázka (náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci) už bola dovolacím súdom riešená, preto predpoklad prípustnosti dovolania je daný v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
69. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia odvolacím súdom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. 69.1. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP je relevantná len taká otázka, ktorá kumulatívne vykazuje všetky nižšie uvedené znaky: a/ musí ísť o otázku riešenú odvolacím súdom, ktorá je buď hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru, b/ spôsob jej vyriešenia odvolacím súdom zakladá "odklon" od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ odvolací súd na jej riešení založil svoje rozhodnutie, d/ uvedená otázka musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, e/ vždy musí ísť o otázku právnu, nie skutkovú; ak niektorý z týchto znakov chýba, dovolanie nie je podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP prípustné (k tomu pozri R 1/2018).
70. Posudzujúc prípustnosť takto uplatneného dovolacieho dôvodu (§ 421 ods. 1 CSP spolu s § 432 CSP) dovolací súd sa najskôr zaoberal tým, či ide o otázku, od vyriešenia ktorej v danom prípade záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. K tomu uvádza nasledovné.
71. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (upravená v zákone č. 514/2003 Z. z.) je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu, ktorá je daná vtedy, ak sú splnené súčasne tri základné zákonné podmienky, (i) existencia nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, (ii) existencia škody (resp. nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch) a (iii) príčinná súvislosť medzi škodou, ujmou a takýmto nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. 71.1. V prípade splnenia zákonných podmienok pre zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa poškodenému uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. V situácii, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej
integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. Kritériami pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sú v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. osoba poškodeného (jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje), závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
72. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinností tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie týchto tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci v podobe náhrady materiálnej škody a nemajetkovej ujmy má žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný mu spôsobil škodu a zasiahol do jeho osobnosti, a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať, aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu. Keď sa domáha náhrady majetkovej, ako i nemajetkovej ujmy, musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že škoda mu skutočne vznikla, a že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote vrátane kvality života (t. j. duševnej stability, duševného zdravia, ľudskej dôstojnosti, telesnej integrity), rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Len ak sú tieto skutočnosti nesporne preukázané, súd môže skonštatovať, že žalobca uniesol bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu, a vyvodiť z toho jeho úspech v konaní. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy, musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. 72.1. V konaniach, kde bola predmetom rozhodovania zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, dovolací súd považoval za nevyhnutne danú existenciu dôkazného bremena na strane žalobcu za účelom preukázania skutočností svedčiacich o existencii škody, resp. nemajetkovej ujmy, a teda že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následné negatívne následky vo sfére, ktorá sa žalobcu (ako poškodeného) bezprostredne dotýkala. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/44/2017 konštatoval, že je úlohou súdu posudzovať závažnosť ujmy predovšetkým vo vzťahu k tým jednotlivým osobnostným sféram, ktoré poškodená osoba v žalobe uplatňuje. V rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/145/2011 najvyšší súd k nemajetkovej ujme uviedol, že hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia práva nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti a podobne. 72.2. V rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/191/2020 najvyšší súd konštatoval, že posúdenie otázky výšky náhrady nemajetkovej ujmy je výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo, a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súdy viedli k prijatiu toho-ktorého rozhodnutia. V rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/19/2020 dovolací súd poukázal na to, že určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Rovnako aj v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/263/2020 dovolací súd k otázke výšky náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že je závislá od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. V rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/58/2021 dovolací súd odmietol argumentáciu dovolateľa (žalobcu), že bolo povinnosťou žalovanej preukázať, že žalobcovi v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom krajského súdu nemajetková ujma nevznikla. Dovolací súd poukázal na to, že tzv. obrátené dôkazné bremeno je typické pre iné súdne konania, napr. antidiskriminačné spory alebo spory o ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov).
73. Uvedené závery dovolacieho súdu, aj keď neboli vyslovené priamo v konaniach o náhradu škody a nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v konaní, sú aplikovateľné aj na prejednávaný prípad, pretože zákon č. 514/2003 Z. z. pri úprave spôsobu a rozsahu náhrady škody nerozlišuje právnu udalosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody. Spôsob odškodnenia (upravený v § 17 zákona č. 514/2003 Z. z.) je spoločný pre všetky zásahy orgánov verejnej moci, ktoré sú predmetom úpravy citovaného zákona. Preto závery o spôsobe a rozsahu priznávanej nemajetkovej ujmy vyslovené
v konaniach, kde sa zodpovednosť vyvodzuje z nezákonného rozhodnutia, sú relevantné aj pre konania, ktorých predmetom je zodpovednosť za škodu v dôsledku nesprávneho úradného postupu (pozri sp. zn. 9Cdo/259/2021).
74. Dovolací súd poukazuje najmä na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/222/2021, kde bola predmetom posúdenia nemajetková ujma spôsobená nesprávnym úradným postupom. Dovolací súd konštatoval, že hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, o ujmu akej intenzity ide; je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal. Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí ďalej uviedol, že i keď v dôsledku neprimerane dlho trvajúceho konania je možné ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je predmetom samotného dokazovania posúdiť, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy už nestačí iná forma zadosťučinenia (napr. verejné ospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho rozsudku a stručného znenia odôvodnenia a pod.). Inými slovami poškodeného zaťažuje nielen povinnosť tvrdiť existenciu relevantných skutočností umocňujúcich zásah do kvality života alebo ovplyvnenie životnej situácie, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní, ale aj povinnosť tieto skutočnosti v konaní hodnoverne preukázať (s týmto názorom sa stotožnil najvyšší súd aj v rozhodnutí sp. zn. 9Cdo/259/2021).
75. Berúc do úvahy vyššie uvedené, je to práve žalobca ako poškodený, ktorého v spore zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, tak stíha výlučne poškodeného (rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 1/2012).
76. Napokon, s názorom najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/222/2021 sa stotožnil aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 16/2024. Konštatoval, že ak by konajúce súdy pripustili záver, že v spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania sa nevyžaduje od žalobcu unesenie dôkazného bremena, a teda preukazovanie existencie a rozsahu ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa § 17 ods. 2 a 3 z. č. 514/2003 Z. z., vytvoril by sa priestor na svojvôľu súdu v dôsledku absolútneho odchýlenia sa od znenia príslušných zákonných ustanovení, čím by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05). V naznačenom hypotetickom prípade by jednoznačne išlo o arbitrárne posúdenie, ktoré by predstavovalo zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces protistrany. Je potrebné (v zhode s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/222/2021) zdôrazniť, že zákon č. 514/2003 Z. z. je norma súkromného práva, ktorá pri určovaní výšky morálnej ujmy ukladá prihliadať na kvalifikované nepriaznivé následky, ktorých existenciu a rozsah musí žalobca preukázať v priebehu dokazovania v súdnom konaní.
77. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že odvolací súd sa od predmetných rozhodnutí najvyššieho súdu žiadnym spôsobom neodklonil. Naopak, vychádzal zo záveru, že žalobca nepreukázal, že by v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Pezinok došlo k ohrozeniu jeho dobrého mena, vážnosti v spoločnosti, prípadne iným závažným následkom v takej miere, aby bolo dôvodné mu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Dospel k záveru, že žalobcovi sa dostalo morálnej satisfakcie, keď predsedníčka Okresného súdu Pezinok v reakcii na sťažnosť žalobcu konštatovala nedodržanie lehoty na rozhodnutie o námietkach proti exekúcii, za čo sa následne aj ospravedlnila. Samotné konštatovanie porušenia práva je v okolnostiach danej veci aj podľa dovolacieho súdu dostatočným zadosťučinením, a preto odvolací súd dospel k správnemu záveru, ak uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy považoval za nedôvodný.
78. Odvolací súd vychádzal práve z názoru, že nesprávny úradný postup nemožno považovať bez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi automaticky prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Konštatoval, že žalobca neuviedol, v akom ohľade mala byť prieťahmi v konaní narušená integrita jeho vnútornej sféry, duševná a psychická pohoda, a konajúcemu súdu neprináležalo v tomto smere dedukovať závažnosť dopadu vzniknutých prieťahov na vnútorné prežívanie žalobcu na základe jeho všeobecného tvrdenia o právnej neistote, obave o výsledok exekučného konania a
poškodenie dobrého mena, ktoré nepovažoval odvolací súd za dostačujúce pre osvedčenie značnej intenzity zásahu do osobnostných práv žalobcu. Už súd prvej inštancie pritom podľa odvolacieho súdu správne uzavrel, že žalobca v konaní dostatočne spoľahlivo nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď náležite nepreukázal rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu mali, v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vzniknúť, a jeho všeobecné tvrdenia v tomto smere tak zostali v konaní dôkazne nepodložené.
79. Berúc do úvahy vyššie uvedené, je zrejmé, že žalobca sa nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu. Zároveň, žalobca v dovolaní nepoukázal na žiadne rozhodnutie najvyššieho súdu, od ktorého by sa súdy nižších inštancií odklonili. Žalobca tak nedôvodne namieta odklon od judikatúry najvyššieho súdu. Pritom sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 CSP.
80. Rovnaký záver je potrebné prijať, aj pokiaľ ide o domnelú dôvodnosť nároku žalobcu v časti uplatnenej náhrady škody vo forme ušlého zisku za zmarenie predaja nehnuteľnosti v dôsledku exekučného konania. Odhliadnuc od toho, že žalobca ani v tejto časti dovolacej argumentácie nepoukázal na jediné rozhodnutie dovolacieho súdu, od ktorého sa mal odvolací súd odkloniť, ako ani zákonu zodpovedajúcim spôsobom neformuloval právnu otázku, žiada sa uviesť, že odvolací súd s poukazom na rozhodovaciu prax vysvetlil, že zákon č. 514/2003 Z.z. nezakladá vznik nároku na náhradu škody paušálne a automaticky v každom jednotlivom prípade porušenia povinnosti zo strany orgánov štátu, ale len celkom výnimočne za súčasného naplnenia aj ďalších predpokladov vzniku a existencie zodpovednostného vzťahu, ktorými sú existencia škody (ušlého zisku) a príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním alebo opomenutím orgánov štátu. Pripomenul, že aj existencia ušlého zisku musí byť vždy bezpečne preukázaná a musí byť založená na konkrétnych skutkových okolnostiach. V prípade ušlého zisku sa dokazuje pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej pravdepodobnosti, je potom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj reálnym. 80.1. Žalobca v predmetnej veci namietal nesprávny úradný postup súdnej exekútorky, ktorá vydala tri upovedomenia o začatí exekúcie na podklade jedného exekučného titulu, v dôsledku čoho mu vznikla škoda v sume 705 370,77 eura predstavujúca kúpnu cenu, ktorá mu nebola vyplatená zmarením predaja nehnuteľnosti zaťaženej exekučným záložným právom. Konajúce súdy na podklade ustálených názorov rozhodovacej praxe (uznesenie najvyššieho súdu z 25. februára 2010 sp. zn. 2Cdo/210/2008) túto otázku právne posúdili tak, že hoci v prípade konania súdnej exekútorky ani len nešlo o nesprávny úradný postup, aj ak by sme pripustili opačný záver, žalobcovi v dôsledku takéhoto postupu nevznikla žiadna skutočná škoda, pretože hodnota jeho majetku sa zmarením predaja nehnuteľnosti nijak nezmenšila, nedošlo len k zmene jeho formy z nepeňažného na peňažný. Nepredanie nehnuteľnosti tak nepredstavovalo stratu očakávaného rozmnoženia majetku žalobcu či stratu príležitosti jeho zhodnotenia.
81. Len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci významovo nezodpovedajú predpokladom prípustnosti dovolania, ktoré sú definované v § 432 CSP v spojení s § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie nemožno odôvodniť ani spochybnením skutkových záverov súdov nižšej inštancie na základe tvrdeného nesprávneho vyhodnotenia dôkazov.
82. Z uvedených dôvodov dovolací súd konštatuje, že nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, čo je dôvodom na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP. Prelomenie právnej istoty nastolenej právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu, konštatovaním prípustnosti dovolania neprichádzalo v danom prípade do úvahy.
83. Žalobca prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP opieral aj o tvrdenie, že konajúce súdy vec nesprávne posúdili, keď sa nezaoberali otázkou možnej zodpovednosti súdnej exekútorky za škodu podľa exekučného poriadku.
84. Najvyšší súd sa už otázkou vzájomného vzťahu medzi zodpovednosťou exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosťou štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. zaoberal a túto otázku ustálene vyriešil v rozhodnutí z 23. marca 2016 sp. zn. 3Cdo/75/2015 (publikované ako R 74/2016), v zmysle ktorého zodpovednosť súdneho exekútora za škodu podľa Exekučného poriadku a zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá bola spôsobená exekútorom pri jeho činnosti, sa vzájomne nevylučujú a žiadna nemá prioritu. 84.1. Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí uviedol, že zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je širšia ako podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (porovnaj napr. II. ÚS 165/2012, IV. ÚS 607/2013). Exekučný poriadok ani zákon č. 514/2003 Z.z. priamo nestanovujú prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa niektorého z nich; obe zodpovednosti stoja vedľa seba. Z ich dikcie možno vyvodiť, že za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu (činnosti uvedené v ustanoveniach § 29 až § 194 Exekučného poriadku), zodpovedá vedľa štátu (s následným právom regresu) rovnako sám exekútor, a to za podmienok uvedených v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku (podobne II. ÚS 289/2008). Z uvedeného teda vyplýva, že závisí výlučne na rozhodnutí poškodeného, či bude náhradu škody požadovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z. alebo či predmetný nárok bude uplatňovať priamo od exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku.
85. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Relevanciu podľa citovaného ustanovenia má len právna (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (porovnaj § 432 ods. 2 CSP) a pri ktorej - s prihliadnutím na individuálne okolnosti prípadu - zároveň platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.
86. V danom prípade je nesporné, že žalobca sa žalobou domáhal voči Slovenskej republike nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., pričom za pasívne vecne legitimovanú označil Slovenskú republiku, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.
87. Právny záver odvolacieho súdu, ktorý odôvodňoval potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby, spočíval v posúdení existencie zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, pričom konajúce súdy vec posudzovali o. i. podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 3. zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu.
88. Berúc do úvahy vyššie uvedené, za situácie, keď žalobca svoj nárok uplatnil podľa zákona č. 514/2003 Z.z. proti Slovenskej republike, márne odvolaciemu súdu vyčíta, že tento ho neposudzoval aj z hľadiska možnej zodpovednosti súdnej exekútorky podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Žalobcovi totiž nič nebránilo, aby svoj nárok uplatnil priamo proti súdnej exekútorke. Ak tak neurobil, právne posúdenie veci odvolacím súdom (a súdom prvej inštancie), ktoré v konaní skúmali, či žalobcom označená žalovaná (Slovenská republika) zodpovedá za tvrdenú škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora, t.j. skúmali predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 3 zákona č. 514/2003 Z.z., nemožno považovať za nesprávne. Povedané inak. odvolací súd nedostal „šancu“ posudzovať vec z hľadiska nároku na náhradu škody podľa § 33 ods. 1 CSP, pretože žalobca ako dominus litis tento nárok neučinil predmetom konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu tak nemohlo závisieť od vyriešenia tejto otázky.
89. Keďže žalobca ani v súvislosti s druhou dovolacou otázkou nevymedzil dovolací dôvod zákonu zodpovedajúcim spôsobom, keď neformuloval otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, dovolací súd aj v tejto časti odmietol dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.
90. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu v časti, v ktorej namietal vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a v časti, v ktorej namietal nesprávne právne
posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 CSP, odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.
91. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V dovolacom konaní bola plne úspešná žalovaná. Z obsahu súdneho spisu ale vyplýva, že žalovanej v dovolacom konaní nijaké trovy nevznikli, preto jej dovolací súd voči žalobcovi ich náhradu nepriznal.
92. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.