Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 218 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (320)II. ÚS 165/2012
PDF · 361 KB
No categories available
II. ÚS 165/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. februára 2013
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu
Sergeja Kohuta o sťažnosti spoločnosti M., a. s., L., zastúpenej advokátom JUDr. M. L., L.,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 417/2011 z 23. januára
2012 takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti M., a. s., vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 417/2011 z 23. januára 2012
p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 417/2011 z 23. januára 2012
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Žiline j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia
spoločnosti M., a. s., v sume 404,37 € (slovom štyristoštyri eur a tridsaťsedem centov) na
účet jej advokáta JUDr. M. L., L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca
2012 doručená sťažnosť spoločnosti L., a. s., L. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co
417/2011 z 23. januára 2012 a rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 7 C 75/2011 zo 7. septembra 2011.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ako povinná
účastníčkou exekučného konania vedeného pod sp. zn. EX 12/2009, ktoré bolo zastavené
na základe námietok sťažovateľky (povinnej) z dôvodu, že dobrovoľne splnila to, čo jej
ukladal vykonateľný exekučný titul. Krajský súd po podaní odvolania oprávneným
a súdnym exekútorom v odvolacom konaní sp. zn. 7 CoE 46/2009 prvostupňové uznesenie
Okresného súdu Liptovský Mikuláš o zastavení exekúcie a náhrade trov exekúcie zrušil
a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Okresný súd Liptovský Mikuláš následne uznesením
sp. zn. 6 Er 26/2009 z 11. februára 2010, ktoré sa stalo právoplatné a vykonateľné
18. februára 2010, námietkam sťažovateľky ako povinnej proti trovám exekúcie vyhovel len
v nepatrnej časti 2,50 € a vo zvyšku námietkam sťažovateľky proti trovám exekúcie
nevyhovel. Týmto uznesením bola sťažovateľka zaviazaná na úhradu trov exekúcie v sume
7 599,56 € (odmena súdneho exekútora, DPH a hotové výdavky), ktoré dobrovoľne uhradila
súdnemu exekútorovi 23. februára 2010.
Predchádzajúcou sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namietala
porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uvedeným
uznesením krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoE 46/2009
z 31. júna 2009 a naň nadväzujúcim uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn.
6 Er 26/2009 z 11. februára 2010, ktorými bola zaviazaná na úhradu trov exekúcie.
Ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 207/2010 z 25. augusta 2010 rozhodol, že
základné práva sťažovateľky porušené boli, zrušil obe napadnuté uznesenia a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie. Podľa názoru ústavného súdu bolo rozhodnutie
krajského súdu v odvolacom konaní a na to nadväzujúce rozhodnutie Okresného súdu
Liptovský Mikuláš založené iba na príliš formalistickom výklade práva a i samotné
posúdenie skutkových okolností prípadu bolo v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany
práv zo strany súdnej moci. Exekúcia bola vedená proti sťažovateľke neoprávnene
od samého začiatku a exekučný súd nikdy nemal vydať poverenie na vykonanie exekúcie.
Následne krajský súd uznesením sp. zn. 7 CoE 88/2010 z 30. novembra 2010
v celom rozsahu (vo veci samej) potvrdil (ako vecne správne pôvodné, teda v poradí prvé)
uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6 Er 26/2009-130 z 21. mája 2009,
ktorým bola predmetná exekúcia vedená Okresným súdom Liptovský Mikuláš pod sp. zn.
6 Er 26/2009 (sp. zn. Ex 12/2009) zastavená, a na náhradu trov exekúcie vedenej pod sp. zn.
Ex 12/2009 bol zaviazaný oprávnený.
3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza: „Vzhľadom k tomu, že neexistovalo
(teda nebolo dané) také právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu, ktoré by zakladalo
povinnosť sťažovateľa – L., a.s. nahradiť Súdnemu exekútorovi trovy exekúcie... sťažovateľ
viackrát menovaného Súdneho exekútora písomnou formou vyzýval na vrátenie sumy
7 599,56 €...“
Keďže súdny exekútor nevrátil sťažovateľke sumu 7 599,56 €, podala na okresnom
súde žalobu, v ktorej sa domáhala vydania platobného rozkazu a žiadala, aby okresný súd
uložil súdnemu exekútorovi (v postavení žalovaného) zaplatiť jej sumu 7 599,56 € spolu
s úrokom z omeškania z tejto sumy od 6. apríla 2011 až do zaplatenia a náhradu trov
konania. Okresný súd vydal 24. mája 2011 platobný rozkaz sp. zn. 5 Ro 104/2011, ktorým
zaviazal súdneho exekútora (žalovaného), aby do 15 dní odo dňa doručenia platobného
rozkazu zaplatil sťažovateľke sumu 7 599,56 € spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania
od 6. apríla 2011 až do zaplatenia a ďalej náhradu trov konania. Proti uvedenému
platobnému rozkazu sp. zn. 5 Ro 104/2011 z 24. mája 2011 podal súdny exekútor 16. júna
2011 odpor.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 75/2011-62 zo 7. septembra 2011 však okresný
súd žalobu sťažovateľky zamietol, keďže dospel k záveru, že „keďže v danom prípade
pokiaľ sťažovateľ dobrovoľne plnil v exekučnom konaní trovy exekúcie súdnemu
exekútorovi, nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu súdneho exekútora... Žalobcov
prípadný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia by bol vyvodený z právneho vzťahu,
ktorý vznikol medzi ním ako účastníkom exekučného konania a súdnym exekútorom
vykonávajúcim exekučnú činnosť a netýkal sa niektorej z typických súkromných oblastí
života fyzickej osoby alebo existencie právnickej osoby a nevyplýval zo súkromného práva...
V tomto prípade išlo o verejnoprávny vzťah sledujúci zabezpečenie funkcií štátu, v rámci
ktorého žalobca a súdny exekútor nemali autonómne a rovnoprávne postavenie,
charakteristické pre právne vzťahy založené na súkromnom práve. Súdny exekútor
vystupoval voči sťažovateľovi ako nositeľ verejnej zvrchovanej moci a bol mu oprávnený
jednostranne zakladať práva a povinnosti... súd musel žalobu zamietnuť, a to s poukazom
na § 3, 4 ods. 1 písm. a) (pozn. zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov), kedy podľa názoru súdu chýba
na strane súdneho exekútora ako žalovaného pasívna legitimácia, kde v zásade bolo
potrebné žalovať štát, v mene ktorého v takýchto prípadoch má konať Ministerstvo
spravodlivosti SR...“.
Sťažovateľka podala proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu 25. októbra 2011
odvolanie. Krajský súd následne rozsudkom č. k. 5 Co 417/2011-98 z 23. januára 2012
potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 75/2011-62 s tým, že súd prvého stupňa
v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie
v potrebnom rozsahu, vyhodnotil ho v súlade s ustanovením § 132 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) a dospel k právnemu záveru, s ktorým sa odvolací súd v plnom
rozsahu stotožnil.
4. Podľa názoru sťažovateľky „došlo uvedenými rozhodnutiami a postupom oboch
týchto všeobecných súdov k opätovnému porušeniu jeho základných práv a slobôd
vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, z čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd..., z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, a z čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti argumentovala tým, že «... odmena a náhrady
exekútora za výkon exekučnej činnosti predstavuje odplatu, t. j. peňažné plnenie
poskytované exekútorovi za výkon jeho činnosti; odmena Súdneho exekútora je vo svojej
podstate (postavená na roveň) podnikateľskej odmene za vykonanú činnosť (obdobne ako
odmena advokáta za právne služby); uvedená odplata (odmena) je príjmom len a len
exekútora na ktorú má nárok len a len exekútor. Odmena exekútora nie je príjmom štátu
(nie je príjmom štátneho rozpočtu) ktorú by v mene štátu mal exekútor právo uplatňovať
teda, že v otázke odmeny exekútor nekoná „za Štát“, ale vo svojom mene, na vlastný účet
a sám za seba...
... rozhodnutie Okresného súdu Dolný Kubín a v spojení s rozhodnutím Krajského
súdu v Žiline je založené na príliš formalistickom výklade práva a i samotné posúdenie
skutkových okolností prípadu je v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo
strany súdnej moci...
Okresný súd Dolný Kubín v rozsudku sp. zn. 7 C/75/2011-62 pri posudzovaní otázky
povinnosti Súdneho exekútora vydať prípadné bezdôvodné obohatenie, vychádzal len
z judikatúry predloženej žalovaným (Uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 58/2009) a z právneho
názoru tam vysloveného, pričom však v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nezohľadnil
špecifiká súdeného prípadu, najmä to, že v použitom judikovanom rozhodnutí sa jedná
o exekúciu vykonávanú voči povinnému úplne zákonne, naproti súdenému prípadu, keď
žalovaná suma bola sťažovateľom (na základe výzvy Súdneho exekútora) vyplatená v rámci
nezákonnej exekúcie (vedenej proti sťažovateľovi neoprávnene od samotného začiatku)...
Napriek tomu, že sťažovateľ vo svojom Odvolaní z 25. 10. 2011 podanom proti
rozsudku sp. zn. 7 C/75/2011-62 OS DK opätovne podrobne a vyčerpávajúco poukázal
na špecifiká súdeného prípadu, ktorými sa odvolací súd mal v odvolacom konaní zaoberať,
Krajský súd v Žiline sa v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 5 Co/417/2011-98, zo dňa
23. 1. 2012 týmito pre vec rozhodujúcimi skutočnosťami vôbec nezaoberal a v odôvodnení
svojho rozsudku sa obmedzil len na konštatáciu, že sa v plnom rozsahu stotožnil
s odôvodnením prvostupňového rozsudku.».
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„a) Krajský súd v Žiline Rozsudkom sp. zn. 5 Co/417/2011-98 zo dňa 23. 01. 2012,
a Okresný súd Dolný Kubín Rozsudkom sp. zn. 7 C/75/2011-62 zo dňa 07. 09. 2011,
porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, právo na ochranu majetku garantované čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na
účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd.
b) Rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 5 Co/417/2011-98 zo dňa 23. 01. 2012,
a Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín, sp. zn. 7 C/75/2011-62 zo dňa 07. 09. 2011,
sa zrušujú.
c) Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania...“
6. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 165/2012-25 zo 14. júna 2012 prijal sťažnosť
sťažovateľky na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 417/2011 z 23. januára 2012 a vo zvyšnej
časti sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
7. Právny zástupca sťažovateľky svojím podaním, ktoré bolo ústavnému súdu
doručené 9. augusta 2012, oznámil, že „Spoločnosť M., a. s., L právnická osoba
sa v dôsledku zlúčenia dňa 01. 7. 2012 stala právnym nástupcom v súčasnosti už zaniknutej
spoločnosti L., a. s., L.,“.
8. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení z 20. augusta 2012 k prijatej
sťažnosti pripojil vyjadrenie predsedu senátu JUDr. M. J., ktoré možno podľa tohto
podania považovať aj za vyjadrenie krajského súdu.
Predseda senátu vo svojom vyjadrení uviedol: „Krajský súd v Žiline naďalej zastáva
právny názor, že súdny exekútor v exekučnom konaní vykonával úkony štátneho orgánu,
ktoré mu bolo zverené v rozsahu ustanovenom zákonom - Exekučným poriadkom
a subsidiárne aj Občianskym súdnym poriadkom, výkon štátnej moci. Preto vzhľadom
na povahu vzťahu vznikajúceho medzi povinným ako účastníkom exekučného konania
a súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť, ide o verejnoprávny vzťah, pretože
súdny exekútor zabezpečuje funkcie štátu, pretože voči účastníkom exekučného konania
vystupuje ako nositeľ verejnej rozhodovacej moci. Pokiaľ exekútor pri výkone exekučnej
činnosti (aj pri vyčíslení exekučnej odmeny) spôsobil škodu niektorému z účastníkov
exekučného konania, je dôvodné postupovať podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. S poukazom na uvedené sa
sťažovateľka mýli, pokiaľ zotrváva v presvedčení, že v konaní o náhradu škody bol dôvodne
žalovaný súdny exekútor. Odvolací súd zamietajúci rozsudok súdu 1. stupňa pre nedostatok
pasívnej legitimácie ako vecne správny potvrdil.“
9. K vyjadreniu predsedu krajského súdu zaujala stanovisko sťažovateľka podaním
zo 4. októbra 2012, v ktorom okrem iného uviedla: „S Vyjadrením Krajského súdu v Žiline
Spr 373/2012 zo dňa 16. 8. 2012 sa Sťažovateľ nestotožňuje, pretože je v rozpore
s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci a pretože je založené
na príliš formalistickom výklade práva, tak ako nakoniec aj samotné posúdenie skutkových
okolností veci tak okresným ako aj krajským súdom.
Pokiaľ oba menované súdy mali za preukázané (Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn.:
III. ÚS 207/2010-32), že predchádzajúce súdne rozhodnutia (Uznesenie Krajského súdu
v Žiline, sp. zn. 7 CoE/46/2009, zo dňa 31. 7. 2009, a nasl. tiež Uznesenie Okresného súdu
Liptovský Mikuláš, sp. zn. 6 Er/26/2009-155, zo dňa 11. 2. 2010) boli nezákonné - boli
povinné postupovať tak, aby na podklade nepráva (resp. porušenia práva) nevzniklo právo
(resp. právne konformný právny úkon), a tým aby nedochádzalo k opätovnému porušeniu
-základných práv Sťažovateľa, opak vyúsťuje do záveru o odmietnutí spravodlivosti, t. j.
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“
Sťažovateľka tiež vo svojom vyjadrení opätovne zdôraznila, že súdny exekútor aj
v súčasnosti disponuje s peniazmi, ktoré mu na bankový účet uhradil povinný
(sťažovateľka), hoci povinnosť na náhradu trov exekúcie bola autoritatívnym rozhodnutím
súdu uložená celkom inému subjektu ako sťažovateľke, a to práve oprávnenému.
Sťažovateľka ďalej k argumentácii krajského súdu uvedenej v jeho vyjadrení uviedla,
že charakter verejnoprávneho vzťahu medzi súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú
činnosť a povinným ako účastníkom exekučného konania môže vzniknúť len pri exekučnej
činnosti vykonávanej v súlade so zákonom, a nie pri exekučnej činnosti vykonávanej
na základe zavádzajúceho, ba až klamlivého návrhu na vykonanie exekúcie, ktorá bola
od začiatku protizákonná a neoprávnená, a to s odkazom na nález sp. zn. III. ÚS 207/2010.
V ostatnom sa sťažovateľka pridržiava dôvodov svojej podanej sťažnosti.
10. Krajský súd vo svojom vyjadrení z 20. augusta 2012 súhlasil s rozhodnutím
bez nariadenia pojednávania, podobne sa vyjadrila aj sťažovateľka v podaní zo 4. októbra
2012, v ktorom uviedla, že súhlasí s upustením od pojednávania.
11. Ústavný súd dospel k záveru, že od pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci, preto so súhlasom účastníkov konania v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania vo veci
samej.
II.
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
15. Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania môže
ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.
16. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
17. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného
zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
18. Podľa § 2 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) je exekútor
štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných
rozhodnutí (ďalej len „exekučná činnosť“).
Podľa § 5 ods. 1 Exekučného poriadku má exekútor v súvislosti s výkonom
exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa.
Podľa § 5 ods. 2 Exekučného poriadku je vykonávanie exekučnej činnosti výkonom
verejnej moci.
Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku sú účastníkmi konania oprávnený a povinný;
iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento
zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.
Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku sú trovami exekúcie odmena exekútora,
náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie.
19. Podľa § 451 ods. 1 OSP kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.
Podľa § 451 ods. 2 OSP je bezdôvodným obohatením majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých
zdrojov.
20. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
21. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
22. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
23. Podľa čl. 13 dohovoru má každý, koho práva a slobody priznané týmto
dohovorom boli porušené, právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym
orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.
24. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
25. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že namietanými rozhodnutiami
okresného súdu a krajského súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a že postupom oboch súdov došlo
k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
na ochranu majetku garantovaného v čl. 1 dodatkového protokolu.
Sťažovateľka tvrdí, že napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu boli
založené na príliš formalistickom výklade práva. Všeobecné súdy podľa nej vo svojom
odôvodnení nezohľadnili špecifiká súdeného prípadu, keď bola žalovaná suma
sťažovateľkou vyplatená v rámci exekúcie, ktorá bola od počiatku nezákonná. Preto podľa
sťažovateľky nie je možné na jej prípad aplikovať judikát Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (sp. zn. 3 Cdo 58/2009), na ktorý sa vo svojom odôvodnení všeobecné súdy
odvolali. Sťažovateľka zastáva názor, že právne závery všeobecných súdov sa javia byť
neodôvodnené a arbitrárne. Odmena exekútora za výkon exekučnej činnosti predstavuje
podľa sťažovateľky odplatu poskytovanú súdnemu exekútorovi za výkon jeho činnosti,
ktorú si exekútor uplatňuje vo vlastnom mene, na vlastný účet a sám za seba, a preto
nemožno v otázke odmeny exekútora argumentovať jeho postavením ako štátom určenej
a splnomocnenej osoby na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.
Všeobecné súdy podľa sťažovateľky predmetnú vec nesprávne právne kvalifikovali ako
nárok na náhradu škody, ktorú si mala uplatňovať voči štátu z dôvodu, že vzťah medzi
súdnym exekútorom a sťažovateľkou bol vzťahom verejnoprávnej povahy. Sťažovateľka
tiež v sťažností tvrdí, že bola rozhodnutiami konajúcich súdov zbavená majetku, pretože
finančné prostriedky, ktoré od sťažovateľky prijala neoprávnene súkromná osoba (súdny
exekútor), jej nie je podľa týchto rozhodnutí povinná vrátiť.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
26. Krajský súd v napadnutom rozsudku sp. zn. 5 Co 417/2011 z 23. januára 2012
uviedol, „že súd 1. stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie
veci, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, vyhodnotil ho v súlade s ust. § 132 O.s.p.
a dospel k právnemu záveru, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Aj podľa
odvolacieho súdu súdny exekútor v exekučnom konaní vykonával úlohy štátneho orgánu
a preto treba naň pozerať, pokiaľ vykonáva exekučnú činnosť ako orgán, ktorému je
zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom zákonom a to Exekučným
poriadkom a subsidiárne Občianskym súdnym poriadkom, preto vzhľadom na povahu
vzťahu vznikajúceho medzi povinným ako účastníkom exekučného konania a súdnym
exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť, nemôže dôjsť na strane súdneho exekútora
k bezdôvodnému obohateniu podľa ust. § 451 Občianskeho zákonníka. Medzi účastníkmi
exekučného konania ide o verejnoprávny vzťah, ktorý zabezpečuje funkciu štátu, keď súdny
exekútor vystupuje voči účastníkom exekučného konania ako nositeľ verejnej zvrchovanej
moci. Preto správne prvostupňový súd žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej
legitimácie na strane žalovaného - súdneho exekútora. Keďže sa odvolací súd v plnom
rozsahu stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozsudku, v ktorom nezistil žiadne
pochybenia, postupom podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p. ďalšie odôvodnenie nevyhotovuje..“
27. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
28. Podľa konštantnej judikatúry úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne ľudskoprávnou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie skutkovej otázky všeobecným
súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len
v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (I. ÚS 17/01). Ústavný súd považuje za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
29. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho
veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý
má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.
Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený
stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma
(IV. ÚS 77/02).
30. Ústavný súd sa v svojej rozhodovacej činnosti postavením súdneho exekútora
pri výkone exekučnej činnosti už zaoberal. Vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 49/03 uviedol,
že právne postavenie exekútora je determinované tým, že vykonáva úlohy (orgánu) verejnej
(štátnej) moci, a z tohto dôvodu sa naňho vzťahujú iné kritériá než na právne postavenie
subjektov, ktoré nevykonávajú verejnú (štátnu) moc (súdnu moc). Exekútor vykonáva
v zásade úlohy štátneho orgánu. Z toho vyplýva aj to, že jeho právne postavenie, práva
a povinnosti a obmedzenia zákon ustanovuje v úzkej spojitosti s týmto jeho osobitným
postavením. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej
(štátnej) moci sa exekútor podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti
s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v rozsahu ustanovenom zákonom (čl. 46 ods. 4, čl. 51 ods. 1 ústavy). Toto postavenie
exekútora potvrdzuje aj § 3 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 1 písm. a) bodom 3 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov. Z týchto ustanovení vyplýva, že exekútor zodpovedá za škodu
spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán. Súčasne to potvrdzuje, že štát
preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu
exekučnej činnosti súdnym exekútorom (PL. ÚS 49/03).
31. Podstatou právneho odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu je
konštatovanie, že medzi účastníkmi exekučného konania ide o verejnoprávny vzťah, ktorý
zabezpečuje funkciu štátu, keď súdny exekútor vystupuje voči účastníkom exekučného
konania ako nositeľ zvrchovanej verejnej moci. Preto vzhľadom na povahu vzťahu, ktorý
vzniká medzi súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť a medzi povinným ako
účastníkom exekučného konania, nemôže dôjsť na strane súdneho exekútora
k bezdôvodnému obohateniu podľa ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka. Preto podľa
krajského súdu prvostupňový súd vo veci sťažovateľky rozhodol správne, keď jej žalobu
zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného – súdneho
exekútora. Prvostupňový súd pri svojom rozhodnutí vychádzal aj z judikatúry Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, konkrétne z uznesenia sp. zn. 3 Cdo 58/2009 a z právneho
názoru tam vysloveného: „Exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu,
ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom Exekučným
poriadkom a subsidiárne Občianskym súdnym poriadkom. Právny vzťah súdneho exekútora
a účastníka exekučného konania sa nemôže považovať za súkromnoprávny vzťah. Na strane
súdneho exekútora nemôže dôjsť k bezdôvodnému obohateniu v zmysle ustanovenia § 451
Občianskeho zákonníka tým, že povinný na základe výzvy [§ 47 ods. 1 písm. a) Exekučného
poriadku] zaplatí za výkon exekučnej činnosti vo výzve uvedenú odmenu, výška ktorej
presahuje sumu zodpovedajúcu právnemu predpisu.“
32. Čo sa týka postavenia súdneho exekútora, výkon exekučnej činnosti predstavuje
zverený výkon štátnej moci, čo upravuje aj samotná právna úprava (§ 5 ods. 2 Exekučného
poriadku) a konštatuje to aj ústavný súd vo svojej už uvedenej judikatúre. Z toho dôvodu sa
na súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti vzťahuje aj právny režim náhrady
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Pri realizácii úkonov exekučného konania nie je
súdny exekútor nositeľom základných práv a slobôd, ale naopak, ako predstaviteľ verejnej
moci sa podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základných
práv účastníkov exekučného konania.
33. Avšak čo sa týka postavenia súdneho exekútora v súvislosti s rozhodovaním súdu
o trovách exekúcie a o jeho odmene je jeho postavenie odlišné. Exekučný poriadok
v ustanovení § 37 ods. 1 priznáva súdnemu exekútorovi postavenie účastníka konania, ak
súd rozhoduje o trovách exekúcie. Trovami exekúcie sú podľa ustanovenia § 200 ods. 1
Exekučného poriadku odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu
času pri vykonaní exekúcie. V posudzovanom prípade hotové výdavky tvorili len nepatrnú
časť (2,60 €) trov exekúcie, zvyšok trov tvorila len odmena exekútora a DPH.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ ide o postavenie súdneho exekútora
vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania, prevažuje aspekt jeho postavenia ako osoby
vykonávajúcej slobodné povolanie, ktorá má ekonomický záujem na priebehu a výsledku
exekučného konania a ktorej majetkové práva môžu byť rozhodovaním orgánov verejnej
moci dotknuté (II. ÚS 4/2012). Súdny exekútor vykonáva súdno-exekútorskú činnosť ako
slobodné povolanie (obdobne I. ÚS 199/07, III. ÚS 26/08), a teda aj ako podnikateľskú
činnosť na účely tvorby zisku (IV. ÚS 236/08). Ústavný súd preto vo svojej rozhodovacej
činnosti meritórne posudzuje namietané porušenie práv súdneho exekútora súvisiacich
s rozhodovaním súdu o trovách exekúcie alebo odmene exekútora, pretože v tomto
postavení je súdny exekútor nositeľom základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 417/08,
II. ÚS 475/2010, IV. ÚS 236/08, IV. ÚS 38/08, III. ÚS 269/08).
34. Ako nositeľ základných práv a slobôd a osoba vykonávajúca slobodné
podnikanie však v tejto pozícii nemôže byť súdny exekútor zároveň v postavení nositeľa
štátnej moci, a preto sa ústavný súd nestotožňuje s argumentáciou krajského súdu o tom, že
v štádiu exekučného konania, keď exekučný súd autoritatívne rozhodoval o trovách
exekučného konania, a teda aj o odmene exekútora, vystupoval exekútor voči sťažovateľke
ako nositeľ verejnej zvrchovanej moci a bol oprávnený jednostranne zakladať práva alebo
povinnosti. V tomto štádiu konania má aj súdny exekútor postavenie účastníka konania
a o jeho právach a povinnostiach rozhoduje exekučný súd.
Ústavný súd nespochybňuje svoje predchádzajúce závery vyplývajúce z nálezu
sp. zn. PL. ÚS 49/03, v zmysle ktorých sa zodpovednosť za škodu pri výkone exekučnej
činnosti súdneho exekútora prenáša na štát a aplikuje sa naň právny režim zákona
č. 514/2003 Z. z.. V posudzovanom prípade je však potrebné odlíšiť náhradu škody
od bezdôvodného obohatenia. Sťažovateľ si v konaní pred všeobecným súdom (z titulu
bezdôvodného obohatenia) vymáhal vrátenie sumy trov exekúcie pozostávajúcej najmä
z odmeny súdneho exekútora a DPH, ktorú súdnemu exekútorovi zaplatil na základe
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ktoré bolo neskôr zrušené ako nezákonné
nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 207/2010.
35. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť na judikát Najvyššieho súdu
Českej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 30 Cdo 3810/2007 konštatuje, že bezdôvodným
obohatením je aj plnenie na základe vykonateľného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené.
V zmysle tohto rozhodnutia: „Zrušením rozhodnutia, na základe ktorého sa plnilo,
dochádza k bezdôvodnému obohateniu len v prípade, že právny dôvod tohto plnenia
nespočíval v hmotnom práve, to znamená, že podľa hmotného práva táto povinnosť
neexistovala. Zrušením rozhodnutia tak odpadáva právny dôvod a poskytnuté plnenie
sa stáva bezdôvodným obohatením.“
36. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už konštatoval (III. ÚS 361/09),
že z dlhodobej a relatívne ustálenej judikatúry všeobecných súdov vyplýva, že nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť
v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť
uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento
prospech získal, a je povinný ho vydať. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie
bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná
zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len
„zákon č. 58/1969 Zb.). Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne uplatniť iba
vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia.
Aktívnu legitimáciu na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č.
58/1969 Zb. má ten, komu vzniklo právo na náhradu škody, teda ten, u koho sú splnené
všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu vrátane základného predpokladu tejto
zodpovednosti, a to vzniku samotnej škody. Existencia pohľadávky na vydanie
bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu
právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým
žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal,
resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto
bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu
za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb., a to existencia samotnej škody (napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cz 110/84 zo 16. apríla 1985, rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 199/2005 z 31. mája 2006). Skutočnou škodou v zmysle
ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného (spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu oproti stavu pred škodovou
udalosťou) a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Skutočnou škodou je aj ujma
spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhradu požaduje
od štátu ako subjektu zodpovedného za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci.
Táto škoda však nevzniká už v okamihu splatnosti pohľadávky, resp. omeškania dlžníka, ale
až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi stalo fakticky
nevymáhateľným (mutatis mutandis uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
25 Cdo 105/2004 zo 7. októbra 2004).
37. Ústavný súd ďalej pripomína, že vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje
materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych
predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych
prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj
z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08,
I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Priorizovanie formálnych požiadaviek
vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže
totiž v konkrétnych súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred
orgánom verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom
a zmyslom príslušnej právnej úpravy a v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach
spôsobiť porušenie práva na spravodlivý proces (III. ÚS 502/2011).
38. V rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci môže
byť aj príliš formalistický výklad práva, čo môže mať za následok porušenie ústavných
princípov práva na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 497/2011). V záujme poskytovania
materiálnej ochrany práv je podľa ústavného súdu potrebné posudzovať postavenie súdneho
exekútora v exekučnom konaní v súvislosti s rozhodovaním o trovách exekúcie alebo
odmene súdneho exekútora odlišne od jeho postavenia vykonávateľa verejnej moci, ktoré
má pri realizácii úkonov exekučného konania. V konaní, v ktorom exekučný súd rozhoduje
o trovách exekúcie a odmene exekútora, je exekútor účastníkom konania tak, ako je ním aj
povinný z exekúcie, je nositeľom základných ľudských práv a slobôd, je vykonávateľom
slobodného povolania na účely vytvárania zisku a v posudzovanom prípade je platcom
DPH. Čo sa týka odmeny, súdny exekútor koná vo vlastnom mene a na vlastný účet, preto
záver, že v tomto postavení nemôže byť subjektom zodpovedným z bezdôvodného
obohatenia, je podľa ústavného súdu nesprávny a nelogický. Ústavný súd konštatuje, že
základné predpoklady na konštatovanie vzniku bezdôvodného obohatenia na strane súdneho
exekútora boli naplnené, t. j. peňažné prostriedky boli pripísané na jeho účet, a právny
dôvod, na základe ktorého sa plnilo, odpadol tým, že právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie súdu o povinnosti nahradiť trovy exekúcie bolo zrušené.
39. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa
ktorej skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom jeho kontroly iba
vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. III. ÚS 243/2010,
I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť
rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych
argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky
alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti
takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia
dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré
z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy (III. ÚS 243/2010).
40. V posudzovanom prípade dospel konajúci krajský súd k právnemu záveru
o nemožnosti vymáhania sumy predstavujúcej trovy exekúcie voči súdnemu exekútorovi
v časti exekučného konania, v ktorom má súdny exekútor postavenie účastníka konania.
Toto postavenie mu priznáva právna úprava aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je
súdny exekútor v tejto časti konania nositeľom základných práv a slobôd (body 33 a 34
tohto nálezu). Pokiaľ by ústavný súd pripustil správnosť argumentácie krajského súdu, že
súdny exekútor nemôže byť subjektom zodpovedným z titulu bezdôvodného obohatenia,
pretože vzťah medzi súdnym exekútorom a povinným je vzťahom verejnoprávnym, potom
by bolo nutné dospieť aj k záveru, že práve z titulu tohto verejnoprávneho vzťahu by sa
do bezdôvodného obohatenia nemohol dostať ani povinný ako účastník tohto
verejnoprávneho vzťahu. Navyše by tento výklad právnej normy poskytoval súdnemu
exekútorovi široký priestor na potenciálne zneužívanie svojho postavenia s vedomím, že
zodpovednosť za jeho bezdôvodné obohatenie prevezme štát, a to vo forme zodpovednosti
za škodu. Tieto závery krajského súdu považuje ústavný súd za arbitrárne
a nezodpovedajúce zásade materiálnej ochrany základných práv.
41. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť
sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co
417/2011 z 23. januára 2012, je dôvodná a že krajský súd porušil tieto jej ústavou a
dohovorom zaručené práva (bod 1 výroku).
K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
42. Sťažovateľka tiež namieta, že postupom a rozhodnutím krajského súdu bolo
porušené aj jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
43. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že slovné spojenie „právo
na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu
minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy
a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01).
Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pri rozhodovaní o porušení čl. 1
dodatkového protokolu skúma okrem iného i dodržiavanie procesných pravidiel príslušnými
orgánmi [napr. v rozsudku z 21. mája 2002 vo veci Jokela v. Fínsko (č. 28 856/95) hovorí
tiež o „inherent procedural requirements“ (základných procesných požiadavkách)
označeného ustanovenia] (III. ÚS 328/05).
44. Ak nepriaznivé rozhodnutie všeobecného súdu o návrhu sťažovateľa, ktorým
sa domáha ochrany svojho vlastníckeho práva, je výsledkom konania, v ktorom bolo
porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
znamená to tiež porušenie jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1
druhej vety ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
45. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti a to, že krajský súd v napadnutom
rozsudku rozhodol arbitrárne, v rozpore so zásadou materiálnej ochrany základných práv
a neriadil sa uvedenými ústavnými princípmi, dospel ústavný súd k záveru, že rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 5 Co/417/2011 z 23. januára 2012 bolo porušené aj základné právo
sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1
výroku).
46. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu z ustanovenia čl. 13 dohovoru
vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať
účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných
ľudských práv chránených dohovorom (III. ÚS 38/05, II. ÚS 99/2011).
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný
prostriedok nápravy, ktorý aj využila podaním žaloby, odvolania a ústavnej sťažnosti, a tak
bola jej právam poskytnutá ochrana jednak zo strany okresného súdu aj krajského súdu,
ktoré sa žalobou a odvolaním sťažovateľky zaoberali a jej súdny spor rozhodli, ale aj zo
strany ústavného súdu. Ústavný súd preto konštatuje, že v predmetnej veci nezistil súvislosť
medzi namietaným porušením ustanovenia čl. 13 dohovoru, ktorý upravuje právo na účinný
prostriedok nápravy, a napadnutým rozsudkom krajského súdu, preto návrhu v tejto časti
nevyhovel (bod 4 výroku). Vyslovenie porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.
20 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým rozsudkom napĺňa účel, ktorý sťažovateľka sledovala podaním sťažnosti
ústavnému súdu.
III.
47. Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie a svojím rozhodnutím vysloví,
že právoplatným rozhodnutím boli porušené základné práva, tak zruší takéto rozhodnutie
(čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vec môže vrátiť na ďalšie
konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom
prípade na ochranu základného práva sťažovateľky bolo potrebné nielen označené
rozhodnutie krajského súdu zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie. V ďalšom postupe
bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze
(§ 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom súde), t. j. v ďalšom konaní bude potrebné aplikovať
ustanovenie § 451 a nasl. OSP v súlade so zásadou materiálnej ochrany základných práv
a slobôd (bod 2 výroku).
48. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym
zastupovaním pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov
konania priznal úspešnej sťažovateľke úhradu trov konania vo výške 404,37 € za tri úkony
právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a podanie zo 17. februára
2012) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“). Odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2012 predstavuje sumu 127,16 €
a režijný paušál 7,63 €, preto ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania v celkovej
sume 404,37 €.
49. Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
50. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. februára 2013