Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 165/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. februára 2013

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu

Sergeja Kohuta o sťažnosti spoločnosti M., a. s., L., zastúpenej advokátom JUDr. M. L., L.,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 23. januára

2012 takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti M., a. s., vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1

a jej základné právo na súdnu ochranu podľa

, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 23. januára 2012

p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 23. januára 2012

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia

spoločnosti M., a. s., v sume 404,37 € (slovom štyristoštyri eur a tridsaťsedem centov) na

účet jej advokáta JUDr. M. L., L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca

2012 doručená sťažnosť spoločnosti L., a. s., L. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co

417/2011 z 23. januára 2012 a rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. zo 7. septembra 2011.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ako povinná

účastníčkou exekučného konania vedeného pod sp. zn. EX 12/2009, ktoré bolo zastavené

na základe námietok sťažovateľky (povinnej) z dôvodu, že dobrovoľne splnila to, čo jej

ukladal vykonateľný exekučný titul. Krajský súd po podaní odvolania oprávneným

a súdnym exekútorom v odvolacom konaní sp. zn. prvostupňové uznesenie

Okresného súdu Liptovský Mikuláš o zastavení exekúcie a náhrade trov exekúcie zrušil

a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Okresný súd Liptovský Mikuláš následne uznesením

sp. zn. z 11. februára 2010, ktoré sa stalo právoplatné a vykonateľné

18. februára 2010, námietkam sťažovateľky ako povinnej proti trovám exekúcie vyhovel len

v nepatrnej časti 2,50 € a vo zvyšku námietkam sťažovateľky proti trovám exekúcie

nevyhovel. Týmto uznesením bola sťažovateľka zaviazaná na úhradu trov exekúcie v sume

7 599,56 € (odmena súdneho exekútora, DPH a hotové výdavky), ktoré dobrovoľne uhradila

súdnemu exekútorovi 23. februára 2010.

Predchádzajúcou sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namietala

porušenie svojich práv podľa , a dohovoru uvedeným

uznesením krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

z 31. júna 2009 a naň nadväzujúcim uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn.

z 11. februára 2010, ktorými bola zaviazaná na úhradu trov exekúcie.

Ústavný súd nálezom sp. zn. z 25. augusta 2010 rozhodol, že

základné práva sťažovateľky porušené boli, zrušil obe napadnuté uznesenia a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie. Podľa názoru ústavného súdu bolo rozhodnutie

krajského súdu v odvolacom konaní a na to nadväzujúce rozhodnutie Okresného súdu

Liptovský Mikuláš založené iba na príliš formalistickom výklade práva a i samotné

posúdenie skutkových okolností prípadu bolo v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany

práv zo strany súdnej moci. Exekúcia bola vedená proti sťažovateľke neoprávnene

od samého začiatku a exekučný súd nikdy nemal vydať poverenie na vykonanie exekúcie.

Následne krajský súd uznesením sp. zn. z 30. novembra 2010

v celom rozsahu (vo veci samej) potvrdil (ako vecne správne pôvodné, teda v poradí prvé)

uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. -130 z 21. mája 2009,

ktorým bola predmetná exekúcia vedená Okresným súdom Liptovský Mikuláš pod sp. zn.

(sp. zn. Ex 12/2009) zastavená, a na náhradu trov exekúcie vedenej pod sp. zn.

Ex 12/2009 bol zaviazaný oprávnený.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza: „Vzhľadom k tomu, že neexistovalo

(teda nebolo dané) také právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu, ktoré by zakladalo

povinnosť sťažovateľa – L., a.s. nahradiť Súdnemu exekútorovi trovy exekúcie... sťažovateľ

viackrát menovaného Súdneho exekútora písomnou formou vyzýval na vrátenie sumy

7 599,56 €...“

Keďže súdny exekútor nevrátil sťažovateľke sumu 7 599,56 €, podala na okresnom

súde žalobu, v ktorej sa domáhala vydania platobného rozkazu a žiadala, aby okresný súd

uložil súdnemu exekútorovi (v postavení žalovaného) zaplatiť jej sumu 7 599,56 € spolu

s úrokom z omeškania z tejto sumy od 6. apríla 2011 až do zaplatenia a náhradu trov

konania. Okresný súd vydal 24. mája 2011 platobný rozkaz sp. zn. , ktorým

zaviazal súdneho exekútora (žalovaného), aby do 15 dní odo dňa doručenia platobného

rozkazu zaplatil sťažovateľke sumu 7 599,56 € spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania

od 6. apríla 2011 až do zaplatenia a ďalej náhradu trov konania. Proti uvedenému

platobnému rozkazu sp. zn. z 24. mája 2011 podal súdny exekútor 16. júna

2011 odpor.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -62 zo 7. septembra 2011 však okresný

súd žalobu sťažovateľky zamietol, keďže dospel k záveru, že „keďže v danom prípade

pokiaľ sťažovateľ dobrovoľne plnil v exekučnom konaní trovy exekúcie súdnemu

exekútorovi, nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu súdneho exekútora... Žalobcov

prípadný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia by bol vyvodený z právneho vzťahu,

ktorý vznikol medzi ním ako účastníkom exekučného konania a súdnym exekútorom

vykonávajúcim exekučnú činnosť a netýkal sa niektorej z typických súkromných oblastí

života fyzickej osoby alebo existencie právnickej osoby a nevyplýval zo súkromného práva...

V tomto prípade išlo o verejnoprávny vzťah sledujúci zabezpečenie funkcií štátu, v rámci

ktorého žalobca a súdny exekútor nemali autonómne a rovnoprávne postavenie,

charakteristické pre právne vzťahy založené na súkromnom práve. Súdny exekútor

vystupoval voči sťažovateľovi ako nositeľ verejnej zvrchovanej moci a bol mu oprávnený

jednostranne zakladať práva a povinnosti... súd musel žalobu zamietnuť, a to s poukazom

na , 4 ods. 1 písm. a) (pozn. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov), kedy podľa názoru súdu chýba

na strane súdneho exekútora ako žalovaného pasívna legitimácia, kde v zásade bolo

potrebné žalovať štát, v mene ktorého v takýchto prípadoch má konať Ministerstvo

spravodlivosti SR...“.

Sťažovateľka podala proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu 25. októbra 2011

odvolanie. Krajský súd následne rozsudkom č. k. -98 z 23. januára 2012

potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -62 s tým, že súd prvého stupňa

v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie

v potrebnom rozsahu, vyhodnotil ho v súlade s ustanovením § 132 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) a dospel k právnemu záveru, s ktorým sa odvolací súd v plnom

rozsahu stotožnil.

4. Podľa názoru sťažovateľky „došlo uvedenými rozhodnutiami a postupom oboch

týchto všeobecných súdov k opätovnému porušeniu jeho základných práv a slobôd

vyplývajúcich z SR, z a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd..., z SR, a z Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti argumentovala tým, že «... odmena a náhrady

exekútora za výkon exekučnej činnosti predstavuje odplatu, t. j. peňažné plnenie

poskytované exekútorovi za výkon jeho činnosti; odmena Súdneho exekútora je vo svojej

podstate (postavená na roveň) podnikateľskej odmene za vykonanú činnosť (obdobne ako

odmena advokáta za právne služby); uvedená odplata (odmena) je príjmom len a len

exekútora na ktorú má nárok len a len exekútor. Odmena exekútora nie je príjmom štátu

(nie je príjmom štátneho rozpočtu) ktorú by v mene štátu mal exekútor právo uplatňovať

teda, že v otázke odmeny exekútor nekoná „za Štát“, ale vo svojom mene, na vlastný účet

a sám za seba...

... rozhodnutie Okresného súdu Dolný Kubín a v spojení s rozhodnutím Krajského

súdu v Žiline je založené na príliš formalistickom výklade práva a i samotné posúdenie

skutkových okolností prípadu je v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo

strany súdnej moci...

Okresný súd Dolný Kubín v rozsudku sp. zn. -62 pri posudzovaní otázky

povinnosti Súdneho exekútora vydať prípadné bezdôvodné obohatenie, vychádzal len

z judikatúry predloženej žalovaným (Uznesenie NS SR sp. zn. ) a z právneho

názoru tam vysloveného, pričom však v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nezohľadnil

špecifiká súdeného prípadu, najmä to, že v použitom judikovanom rozhodnutí sa jedná

o exekúciu vykonávanú voči povinnému úplne zákonne, naproti súdenému prípadu, keď

žalovaná suma bola sťažovateľom (na základe výzvy Súdneho exekútora) vyplatená v rámci

nezákonnej exekúcie (vedenej proti sťažovateľovi neoprávnene od samotného začiatku)...

Napriek tomu, že sťažovateľ vo svojom Odvolaní z 25. 10. 2011 podanom proti

rozsudku sp. zn. -62 OS DK opätovne podrobne a vyčerpávajúco poukázal

na špecifiká súdeného prípadu, ktorými sa odvolací súd mal v odvolacom konaní zaoberať,

Krajský súd v Žiline sa v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. -98, zo dňa

23. 1. 2012 týmito pre vec rozhodujúcimi skutočnosťami vôbec nezaoberal a v odôvodnení

svojho rozsudku sa obmedzil len na konštatáciu, že sa v plnom rozsahu stotožnil

s odôvodnením prvostupňového rozsudku.».

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„a) Krajský súd v Žiline Rozsudkom sp. zn. -98 zo dňa 23. 01. 2012,

a Okresný súd Dolný Kubín Rozsudkom sp. zn. -62 zo dňa 07. 09. 2011,

porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované Slovenskej

republiky, právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1

, právo na ochranu majetku garantované Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na

účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.

b) Rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. -98 zo dňa 23. 01. 2012,

a Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín, sp. zn. -62 zo dňa 07. 09. 2011,

sa zrušujú.

c) Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania...“

6. Ústavný súd uznesením č. k. -25 zo 14. júna 2012 prijal sťažnosť

sťažovateľky na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a práv podľa a dohovoru a dodatkového

protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 23. januára 2012 a vo zvyšnej

časti sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

7. Právny zástupca sťažovateľky svojím podaním, ktoré bolo ústavnému súdu

doručené 9. augusta 2012, oznámil, že „Spoločnosť M., a. s., L právnická osoba

sa v dôsledku zlúčenia dňa 01. 7. 2012 stala právnym nástupcom v súčasnosti už zaniknutej

spoločnosti L., a. s., L.,“.

8. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení z 20. augusta 2012 k prijatej

sťažnosti pripojil vyjadrenie predsedu senátu JUDr. M. J., ktoré možno podľa tohto

podania považovať aj za vyjadrenie krajského súdu.

Predseda senátu vo svojom vyjadrení uviedol: „Krajský súd v Žiline naďalej zastáva

právny názor, že súdny exekútor v exekučnom konaní vykonával úkony štátneho orgánu,

ktoré mu bolo zverené v rozsahu ustanovenom zákonom - Exekučným poriadkom

a subsidiárne aj , výkon štátnej moci. Preto vzhľadom

na povahu vzťahu vznikajúceho medzi povinným ako účastníkom exekučného konania

a súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť, ide o verejnoprávny vzťah, pretože

súdny exekútor zabezpečuje funkcie štátu, pretože voči účastníkom exekučného konania

vystupuje ako nositeľ verejnej rozhodovacej moci. Pokiaľ exekútor pri výkone exekučnej

činnosti (aj pri vyčíslení exekučnej odmeny) spôsobil škodu niektorému z účastníkov

exekučného konania, je dôvodné postupovať podľa o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. S poukazom na uvedené sa

sťažovateľka mýli, pokiaľ zotrváva v presvedčení, že v konaní o náhradu škody bol dôvodne

žalovaný súdny exekútor. Odvolací súd zamietajúci rozsudok súdu 1. stupňa pre nedostatok

pasívnej legitimácie ako vecne správny potvrdil.“

9. K vyjadreniu predsedu krajského súdu zaujala stanovisko sťažovateľka podaním

zo 4. októbra 2012, v ktorom okrem iného uviedla: „S Vyjadrením Krajského súdu v Žiline

Spr 373/2012 zo dňa 16. 8. 2012 sa Sťažovateľ nestotožňuje, pretože je v rozpore

s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci a pretože je založené

na príliš formalistickom výklade práva, tak ako nakoniec aj samotné posúdenie skutkových

okolností veci tak okresným ako aj krajským súdom.

Pokiaľ oba menované súdy mali za preukázané (Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn.:

-32), že predchádzajúce súdne rozhodnutia (Uznesenie Krajského súdu

v Žiline, sp. zn. , zo dňa 31. 7. 2009, a nasl. tiež Uznesenie Okresného súdu

Liptovský Mikuláš, sp. zn. -155, zo dňa 11. 2. 2010) boli nezákonné - boli

povinné postupovať tak, aby na podklade nepráva (resp. porušenia práva) nevzniklo právo

(resp. právne konformný právny úkon), a tým aby nedochádzalo k opätovnému porušeniu

-základných práv Sťažovateľa, opak vyúsťuje do záveru o odmietnutí spravodlivosti, t. j.

základného práva na súdnu ochranu podľa SR.“

Sťažovateľka tiež vo svojom vyjadrení opätovne zdôraznila, že súdny exekútor aj

v súčasnosti disponuje s peniazmi, ktoré mu na bankový účet uhradil povinný

(sťažovateľka), hoci povinnosť na náhradu trov exekúcie bola autoritatívnym rozhodnutím

súdu uložená celkom inému subjektu ako sťažovateľke, a to práve oprávnenému.

Sťažovateľka ďalej k argumentácii krajského súdu uvedenej v jeho vyjadrení uviedla,

že charakter verejnoprávneho vzťahu medzi súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú

činnosť a povinným ako účastníkom exekučného konania môže vzniknúť len pri exekučnej

činnosti vykonávanej v súlade so zákonom, a nie pri exekučnej činnosti vykonávanej

na základe zavádzajúceho, ba až klamlivého návrhu na vykonanie exekúcie, ktorá bola

od začiatku protizákonná a neoprávnená, a to s odkazom na nález sp. zn. .

V ostatnom sa sťažovateľka pridržiava dôvodov svojej podanej sťažnosti.

10. Krajský súd vo svojom vyjadrení z 20. augusta 2012 súhlasil s rozhodnutím

bez nariadenia pojednávania, podobne sa vyjadrila aj sťažovateľka v podaní zo 4. októbra

2012, v ktorom uviedla, že súhlasí s upustením od pojednávania.

11. Ústavný súd dospel k záveru, že od pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci, preto so súhlasom účastníkov konania v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania vo veci

samej.

II.

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

15. Podľa od ústneho pojednávania môže

ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

16. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

17. Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie , ústavného

zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

18. Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) je exekútor

štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných

rozhodnutí (ďalej len „exekučná činnosť“).

Podľa § 5 ods. 1 Exekučného poriadku má exekútor v súvislosti s výkonom

exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa.

Podľa § 5 ods. 2 Exekučného poriadku je vykonávanie exekučnej činnosti výkonom

verejnej moci.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku sú účastníkmi konania oprávnený a povinný;

iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento

zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku sú trovami exekúcie odmena exekútora,

náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie.

19. Podľa kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

obohatenie vydať.

Podľa je bezdôvodným obohatením majetkový prospech získaný

plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením

z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých

zdrojov.

20. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

21. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

23. Podľa čl. 13 dohovoru má každý, koho práva a slobody priznané týmto

dohovorom boli porušené, právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym

orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

24. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

25. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že namietanými rozhodnutiami

okresného súdu a krajského súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa

, právo na spravodlivý proces podľa dohovoru a právo

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a že postupom oboch súdov došlo

k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa a práva

na ochranu majetku garantovaného v čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľka tvrdí, že napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu boli

založené na príliš formalistickom výklade práva. Všeobecné súdy podľa nej vo svojom

odôvodnení nezohľadnili špecifiká súdeného prípadu, keď bola žalovaná suma

sťažovateľkou vyplatená v rámci exekúcie, ktorá bola od počiatku nezákonná. Preto podľa

sťažovateľky nie je možné na jej prípad aplikovať judikát Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (sp. zn. ), na ktorý sa vo svojom odôvodnení všeobecné súdy

odvolali. Sťažovateľka zastáva názor, že právne závery všeobecných súdov sa javia byť

neodôvodnené a arbitrárne. Odmena exekútora za výkon exekučnej činnosti predstavuje

podľa sťažovateľky odplatu poskytovanú súdnemu exekútorovi za výkon jeho činnosti,

ktorú si exekútor uplatňuje vo vlastnom mene, na vlastný účet a sám za seba, a preto

nemožno v otázke odmeny exekútora argumentovať jeho postavením ako štátom určenej

a splnomocnenej osoby na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

Všeobecné súdy podľa sťažovateľky predmetnú vec nesprávne právne kvalifikovali ako

nárok na náhradu škody, ktorú si mala uplatňovať voči štátu z dôvodu, že vzťah medzi

súdnym exekútorom a sťažovateľkou bol vzťahom verejnoprávnej povahy. Sťažovateľka

tiež v sťažností tvrdí, že bola rozhodnutiami konajúcich súdov zbavená majetku, pretože

finančné prostriedky, ktoré od sťažovateľky prijala neoprávnene súkromná osoba (súdny

exekútor), jej nie je podľa týchto rozhodnutí povinná vrátiť.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru

26. Krajský súd v napadnutom rozsudku sp. zn. z 23. januára 2012

uviedol, „že súd 1. stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie

veci, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, vyhodnotil ho v súlade s ust.

a dospel k právnemu záveru, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Aj podľa

odvolacieho súdu súdny exekútor v exekučnom konaní vykonával úlohy štátneho orgánu

a preto treba naň pozerať, pokiaľ vykonáva exekučnú činnosť ako orgán, ktorému je

zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom zákonom a to Exekučným

poriadkom a subsidiárne , preto vzhľadom na povahu

vzťahu vznikajúceho medzi povinným ako účastníkom exekučného konania a súdnym

exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť, nemôže dôjsť na strane súdneho exekútora

k bezdôvodnému obohateniu podľa ust. . Medzi účastníkmi

exekučného konania ide o verejnoprávny vzťah, ktorý zabezpečuje funkciu štátu, keď súdny

exekútor vystupuje voči účastníkom exekučného konania ako nositeľ verejnej zvrchovanej

moci. Preto správne prvostupňový súd žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej

legitimácie na strane žalovaného - súdneho exekútora. Keďže sa odvolací súd v plnom

rozsahu stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozsudku, v ktorom nezistil žiadne

pochybenia, postupom podľa ust. ďalšie odôvodnenie nevyhotovuje..“

27. Ústavný súd už vo vzťahu k a dohovoru uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

28. Podľa konštantnej judikatúry úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne ľudskoprávnou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie skutkovej otázky všeobecným

súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len

v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (). Ústavný súd považuje za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

29. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý

má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.

Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený

stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma

().

30. Ústavný súd sa v svojej rozhodovacej činnosti postavením súdneho exekútora

pri výkone exekučnej činnosti už zaoberal. Vo svojom náleze sp. zn. uviedol,

že právne postavenie exekútora je determinované tým, že vykonáva úlohy (orgánu) verejnej

(štátnej) moci, a z tohto dôvodu sa naňho vzťahujú iné kritériá než na právne postavenie

subjektov, ktoré nevykonávajú verejnú (štátnu) moc (súdnu moc). Exekútor vykonáva

v zásade úlohy štátneho orgánu. Z toho vyplýva aj to, že jeho právne postavenie, práva

a povinnosti a obmedzenia zákon ustanovuje v úzkej spojitosti s týmto jeho osobitným

postavením. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej

(štátnej) moci sa exekútor podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti

s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

v rozsahu ustanovenom zákonom (, ). Toto postavenie

exekútora potvrdzuje aj § 3 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 1 písm. a) bodom 3 zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov. Z týchto ustanovení vyplýva, že exekútor zodpovedá za škodu

spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán. Súčasne to potvrdzuje, že štát

preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu

exekučnej činnosti súdnym exekútorom ().

31. Podstatou právneho odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu je

konštatovanie, že medzi účastníkmi exekučného konania ide o verejnoprávny vzťah, ktorý

zabezpečuje funkciu štátu, keď súdny exekútor vystupuje voči účastníkom exekučného

konania ako nositeľ zvrchovanej verejnej moci. Preto vzhľadom na povahu vzťahu, ktorý

vzniká medzi súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť a medzi povinným ako

účastníkom exekučného konania, nemôže dôjsť na strane súdneho exekútora

k bezdôvodnému obohateniu podľa ustanovenia . Preto podľa

krajského súdu prvostupňový súd vo veci sťažovateľky rozhodol správne, keď jej žalobu

zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného – súdneho

exekútora. Prvostupňový súd pri svojom rozhodnutí vychádzal aj z judikatúry Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, konkrétne z uznesenia sp. zn. a z právneho

názoru tam vysloveného: „Exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu,

ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom Exekučným

poriadkom a subsidiárne . Právny vzťah súdneho exekútora

a účastníka exekučného konania sa nemôže považovať za súkromnoprávny vzťah. Na strane

súdneho exekútora nemôže dôjsť k bezdôvodnému obohateniu v zmysle ustanovenia § 451

tým, že povinný na základe výzvy [ Exekučného

poriadku] zaplatí za výkon exekučnej činnosti vo výzve uvedenú odmenu, výška ktorej

presahuje sumu zodpovedajúcu právnemu predpisu.“

32. Čo sa týka postavenia súdneho exekútora, výkon exekučnej činnosti predstavuje

zverený výkon štátnej moci, čo upravuje aj samotná právna úprava (§ 5 ods. 2 Exekučného

poriadku) a konštatuje to aj ústavný súd vo svojej už uvedenej judikatúre. Z toho dôvodu sa

na súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti vzťahuje aj právny režim náhrady

škody podľa . Pri realizácii úkonov exekučného konania nie je

súdny exekútor nositeľom základných práv a slobôd, ale naopak, ako predstaviteľ verejnej

moci sa podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základných

práv účastníkov exekučného konania.

33. Avšak čo sa týka postavenia súdneho exekútora v súvislosti s rozhodovaním súdu

o trovách exekúcie a o jeho odmene je jeho postavenie odlišné. Exekučný poriadok

v ustanovení § 37 ods. 1 priznáva súdnemu exekútorovi postavenie účastníka konania, ak

súd rozhoduje o trovách exekúcie. Trovami exekúcie sú podľa ustanovenia § 200 ods. 1

Exekučného poriadku odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu

času pri vykonaní exekúcie. V posudzovanom prípade hotové výdavky tvorili len nepatrnú

časť (2,60 €) trov exekúcie, zvyšok trov tvorila len odmena exekútora a DPH.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ ide o postavenie súdneho exekútora

vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania, prevažuje aspekt jeho postavenia ako osoby

vykonávajúcej slobodné povolanie, ktorá má ekonomický záujem na priebehu a výsledku

exekučného konania a ktorej majetkové práva môžu byť rozhodovaním orgánov verejnej

moci dotknuté (). Súdny exekútor vykonáva súdno-exekútorskú činnosť ako

slobodné povolanie (obdobne , ), a teda aj ako podnikateľskú

činnosť na účely tvorby zisku (). Ústavný súd preto vo svojej rozhodovacej

činnosti meritórne posudzuje namietané porušenie práv súdneho exekútora súvisiacich

s rozhodovaním súdu o trovách exekúcie alebo odmene exekútora, pretože v tomto

postavení je súdny exekútor nositeľom základných práv a slobôd (napr. ,

, , , ).

34. Ako nositeľ základných práv a slobôd a osoba vykonávajúca slobodné

podnikanie však v tejto pozícii nemôže byť súdny exekútor zároveň v postavení nositeľa

štátnej moci, a preto sa ústavný súd nestotožňuje s argumentáciou krajského súdu o tom, že

v štádiu exekučného konania, keď exekučný súd autoritatívne rozhodoval o trovách

exekučného konania, a teda aj o odmene exekútora, vystupoval exekútor voči sťažovateľke

ako nositeľ verejnej zvrchovanej moci a bol oprávnený jednostranne zakladať práva alebo

povinnosti. V tomto štádiu konania má aj súdny exekútor postavenie účastníka konania

a o jeho právach a povinnostiach rozhoduje exekučný súd.

Ústavný súd nespochybňuje svoje predchádzajúce závery vyplývajúce z nálezu

sp. zn. , v zmysle ktorých sa zodpovednosť za škodu pri výkone exekučnej

činnosti súdneho exekútora prenáša na štát a aplikuje sa naň právny režim zákona

č. . V posudzovanom prípade je však potrebné odlíšiť náhradu škody

od bezdôvodného obohatenia. Sťažovateľ si v konaní pred všeobecným súdom (z titulu

bezdôvodného obohatenia) vymáhal vrátenie sumy trov exekúcie pozostávajúcej najmä

z odmeny súdneho exekútora a DPH, ktorú súdnemu exekútorovi zaplatil na základe

právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ktoré bolo neskôr zrušené ako nezákonné

nálezom ústavného súdu sp. zn. .

35. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť na judikát Najvyššieho súdu

Českej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. konštatuje, že bezdôvodným

obohatením je aj plnenie na základe vykonateľného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené.

V zmysle tohto rozhodnutia: „Zrušením rozhodnutia, na základe ktorého sa plnilo,

dochádza k bezdôvodnému obohateniu len v prípade, že právny dôvod tohto plnenia

nespočíval v hmotnom práve, to znamená, že podľa hmotného práva táto povinnosť

neexistovala. Zrušením rozhodnutia tak odpadáva právny dôvod a poskytnuté plnenie

sa stáva bezdôvodným obohatením.“

36. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už konštatoval (),

že z dlhodobej a relatívne ustálenej judikatúry všeobecných súdov vyplýva, že nárok

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť

v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť

uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento

prospech získal, a je povinný ho vydať. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie

bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná

zodpovednosť štátu za škodu podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len

„). Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne uplatniť iba

vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia.

Aktívnu legitimáciu na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č.

má ten, komu vzniklo právo na náhradu škody, teda ten, u koho sú splnené

všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu vrátane základného predpokladu tejto

zodpovednosti, a to vzniku samotnej škody. Existencia pohľadávky na vydanie

bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu

právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým

žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal,

resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto

bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu

za škodu podľa , a to existencia samotnej škody (napr. rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo 16. apríla 1985, rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája 2006). Skutočnou škodou v zmysle

ustanovenia je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére

poškodeného (spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu oproti stavu pred škodovou

udalosťou) a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Skutočnou škodou je aj ujma

spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhradu požaduje

od štátu ako subjektu zodpovedného za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci.

Táto škoda však nevzniká už v okamihu splatnosti pohľadávky, resp. omeškania dlžníka, ale

až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi stalo fakticky

nevymáhateľným (mutatis mutandis uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

zo 7. októbra 2004).

37. Ústavný súd ďalej pripomína, že vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje

materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych

predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych

prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj

z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , ,

, , ). Priorizovanie formálnych požiadaviek

vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže

totiž v konkrétnych súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred

orgánom verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom

a zmyslom príslušnej právnej úpravy a v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach

spôsobiť porušenie práva na spravodlivý proces ().

38. V rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci môže

byť aj príliš formalistický výklad práva, čo môže mať za následok porušenie ústavných

princípov práva na spravodlivý proces (m. m. ). V záujme poskytovania

materiálnej ochrany práv je podľa ústavného súdu potrebné posudzovať postavenie súdneho

exekútora v exekučnom konaní v súvislosti s rozhodovaním o trovách exekúcie alebo

odmene súdneho exekútora odlišne od jeho postavenia vykonávateľa verejnej moci, ktoré

má pri realizácii úkonov exekučného konania. V konaní, v ktorom exekučný súd rozhoduje

o trovách exekúcie a odmene exekútora, je exekútor účastníkom konania tak, ako je ním aj

povinný z exekúcie, je nositeľom základných ľudských práv a slobôd, je vykonávateľom

slobodného povolania na účely vytvárania zisku a v posudzovanom prípade je platcom

DPH. Čo sa týka odmeny, súdny exekútor koná vo vlastnom mene a na vlastný účet, preto

záver, že v tomto postavení nemôže byť subjektom zodpovedným z bezdôvodného

obohatenia, je podľa ústavného súdu nesprávny a nelogický. Ústavný súd konštatuje, že

základné predpoklady na konštatovanie vzniku bezdôvodného obohatenia na strane súdneho

exekútora boli naplnené, t. j. peňažné prostriedky boli pripísané na jeho účet, a právny

dôvod, na základe ktorého sa plnilo, odpadol tým, že právoplatné a vykonateľné

rozhodnutie súdu o povinnosti nahradiť trovy exekúcie bolo zrušené.

39. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom jeho kontroly iba

vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

, , ).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť

rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych

argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky

alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti

takému uplatneniu (, ). Uvedené nedostatky pritom musia

dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré

z práv uvedených v ().

40. V posudzovanom prípade dospel konajúci krajský súd k právnemu záveru

o nemožnosti vymáhania sumy predstavujúcej trovy exekúcie voči súdnemu exekútorovi

v časti exekučného konania, v ktorom má súdny exekútor postavenie účastníka konania.

Toto postavenie mu priznáva právna úprava aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je

súdny exekútor v tejto časti konania nositeľom základných práv a slobôd (body 33 a 34

tohto nálezu). Pokiaľ by ústavný súd pripustil správnosť argumentácie krajského súdu, že

súdny exekútor nemôže byť subjektom zodpovedným z titulu bezdôvodného obohatenia,

pretože vzťah medzi súdnym exekútorom a povinným je vzťahom verejnoprávnym, potom

by bolo nutné dospieť aj k záveru, že práve z titulu tohto verejnoprávneho vzťahu by sa

do bezdôvodného obohatenia nemohol dostať ani povinný ako účastník tohto

verejnoprávneho vzťahu. Navyše by tento výklad právnej normy poskytoval súdnemu

exekútorovi široký priestor na potenciálne zneužívanie svojho postavenia s vedomím, že

zodpovednosť za jeho bezdôvodné obohatenie prevezme štát, a to vo forme zodpovednosti

za škodu. Tieto závery krajského súdu považuje ústavný súd za arbitrárne

a nezodpovedajúce zásade materiálnej ochrany základných práv.

41. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť

sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co

417/2011 z 23. januára 2012, je dôvodná a že krajský súd porušil tieto jej a

dohovorom zaručené práva (bod 1 výroku).

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu

42. Sťažovateľka tiež namieta, že postupom a rozhodnutím krajského súdu bolo

porušené aj jej základné právo vlastniť majetok podľa a právo

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

43. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že slovné spojenie „právo

na ochranu“, ktoré je použité aj v , implikuje v sebe aj potrebu

minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v

a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a nasl. ().

Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pri rozhodovaní o porušení čl. 1

dodatkového protokolu skúma okrem iného i dodržiavanie procesných pravidiel príslušnými

orgánmi [napr. v rozsudku z 21. mája 2002 vo veci Jokela v. Fínsko (č. 28 856/95) hovorí

tiež o „inherent procedural requirements“ (základných procesných požiadavkách)

označeného ustanovenia] ().

44. Ak nepriaznivé rozhodnutie všeobecného súdu o návrhu sťažovateľa, ktorým

sa domáha ochrany svojho vlastníckeho práva, je výsledkom konania, v ktorom bolo

porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

znamená to tiež porušenie jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1

druhej vety , ako aj práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu

().

45. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti a to, že krajský súd v napadnutom

rozsudku rozhodol arbitrárne, v rozpore so zásadou materiálnej ochrany základných práv

a neriadil sa uvedenými ústavnými princípmi, dospel ústavný súd k záveru, že rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 23. januára 2012 bolo porušené aj základné právo

sťažovateľky podľa a právo podľa dodatkového protokolu (bod 1

výroku).

46. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu z ustanovenia čl. 13 dohovoru

vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať

účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných

ľudských práv chránených dohovorom (, ).

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný

prostriedok nápravy, ktorý aj využila podaním žaloby, odvolania a ústavnej sťažnosti, a tak

bola jej právam poskytnutá ochrana jednak zo strany okresného súdu aj krajského súdu,

ktoré sa žalobou a odvolaním sťažovateľky zaoberali a jej súdny spor rozhodli, ale aj zo

strany ústavného súdu. Ústavný súd preto konštatuje, že v predmetnej veci nezistil súvislosť

medzi namietaným porušením ustanovenia čl. 13 dohovoru, ktorý upravuje právo na účinný

prostriedok nápravy, a napadnutým rozsudkom krajského súdu, preto návrhu v tejto časti

nevyhovel (bod 4 výroku). Vyslovenie porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.

20 ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

napadnutým rozsudkom napĺňa účel, ktorý sťažovateľka sledovala podaním sťažnosti

ústavnému súdu.

III.

47. Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie a svojím rozhodnutím vysloví,

že právoplatným rozhodnutím boli porušené základné práva, tak zruší takéto rozhodnutie

( a ) a vec môže vrátiť na ďalšie

konanie [ a ]. V danom

prípade na ochranu základného práva sťažovateľky bolo potrebné nielen označené

rozhodnutie krajského súdu zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie. V ďalšom postupe

bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze

( a ), t. j. v ďalšom konaní bude potrebné aplikovať

ustanovenie a nasl. v súlade so zásadou materiálnej ochrany základných práv

a slobôd (bod 2 výroku).

48. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov

konania priznal úspešnej sťažovateľke úhradu trov konania vo výške 404,37 € za tri úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a podanie zo 17. februára

2012) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“). Odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2012 predstavuje sumu 127,16 €

a režijný paušál 7,63 €, preto ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania v celkovej

sume 404,37 €.

49. Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľky ( v spojení s ).

50. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2013