Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 60 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (69)II. ÚS 4/2012
PDF · 247.11 KB
No categories available
II. ÚS 4/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom doc. JUDr. B. F.,
PhD., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia práv podľa
čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Komárno a jeho uznesením č. k. 4 Er 225/2008-27 zo 16. augusta 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. R. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra
2011 doručená sťažnosť JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojich práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného
súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením č. k. 4 Er 225/2008-27
zo 16. augusta 2011.
2. Sťažovateľ uviedol: «Sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva exekučnú
činnosť na základe zákona č. 233/1995 Z. z. (zákon o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej aj „Exekučný poriadok“). Exekučný
poriadok poskytuje legálnu definíciu exekútora keď v ust. § 2 ods. 1 stanoví, že exekútor je
štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných
rozhodnutí. Popritom v ust. § 5 Exekučného poriadku sa ustanovuje, že v súvislosti
s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa a vykonávanie
exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci... Spoločnosť P., s. r. o. v záujme vymoženia
jednej zo svojich finančných pohľadávok, ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky
fyzickej osobe: M. M. (ďalej aj „Povinný“) a ktorej pravosť čo do dôvodu a výšky bola
autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S. r., a. s.
(rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení Okresného súdu Komárno, ktorým došlo
k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných práv sťažovateľa, pričom tento
rozsudok je sťažovateľ pripravený predložiť súdu ak to bude podľa súdu potrebné) podala
formou zápisnice sťažovateľovi podľa ust. § 38 a nasl. Exekučného poriadku návrh na
vykonanie exekúcie (návrh bol nepochybne podaný, ako to vyplýva z uznesenia Okresného
súdu Komárno, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných práv
sťažovateľa, pričom tento návrh je sťažovateľ pripravený predložiť súdu ak to bude podľa
súdu potrebné). V návrhu spoločnosť požiadala sťažovateľa ako súdneho exekútora, aby
vymáhal jej finančnú pohľadávku s využitím všetkých relevantných zákonných spôsobov
exekúcie, tak aby bola čo najskôr uspokojená. Podľa ust. § 44 ods. 1 Exekučného poriadku
exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento
návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád
návrhu súdu a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ viazaný
návrhom na vykonanie exekúcie pridelil v rámci registrácie exekúcii číslo EX 1583/2008 a
požiadal Okresný súd Komárno, ktorý je vo veci podľa ust. § 45 Exekučného poriadku
miestne a vecne príslušným exekučným súdom, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 16. 08. 2011, sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 (ďalej aj
„Uznesenie“ alebo „napadnuté uznesenie“) ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa
z vykonávania exekúcie, vyhovel námietkam povinného proti ďalším trovám exekúcie,
zastavil exekučné konanie a nepriznal sťažovateľovi náhradu trov exekúcie. Práve označené
uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu, sťažovateľ napáda
z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv.
Sťažovateľ tvrdí, že Okresný súd Komárno svojím postupom v konaní 4 Er 225/2008-
27 a rozhodnutím - Uznesením zo dňa 16. 08. 2011, ktoré bolo logickým následkom tohto
konania, porušil jeho základné práva, konkrétne:
A. právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené č1. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené č1. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené č1. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený č1. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený č1. 14 Dohovoru.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza argumentáciu namietaného porušenia svojich
základných práv. Tvrdí, že
„a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.
2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne
pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii:
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010;
rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti
rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný
prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne
účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz
i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o.
voči povinnému, ktorá bola prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti
S. r., a. s.»
3. Sťažovateľ ďalej uvádza: „Z odôvodenia napadnutého uznesenia vôbec nie je
zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu, že sťažovateľ je ako
súdny exekútor zaujatý voči oprávnenému – obchodnej spoločnosti P., s. r. o. Z odôvodenia
napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé ani to, akou úvahou súd dospel jednoznačne a
nepochybne k tomu, že sťažovateľovi nepatrí náhrada trov exekúcie za obdobie jej
legálneho výkonu na základe poverenia vydaného exekučným súdom... Porušením princípu
rovnosti zbraní bol sťažovateľ uvedený okresným súdom do takého postavenia, ktoré bolo
podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom
postavení... Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ
nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané
rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil
všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú príležitosť, aby bez existencie
akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu exekúcie a to aj vylúčením
sťažovateľa z jej výkonu...
Sťažovateľ ako strana konania nebol oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie
konanie v ktorom rozhoduje o jeho právach a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho
zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
tvrdení... V danej veci je významné to, že sťažovateľ je fyzickou osobou -podnikateľským
subjektom, ktorého predmetom podnikania je výkon exekučnej činnosti na základe
osobitných predpisov, najmä Exekučného poriadku, pričom celá táto jeho činnosť je
usmerňovaná rozhodnutiami exekučného súdu. Exekučný súd, ktorý je príslušný poveriť
exekútora vykonaním exekúcie a konať ďalej ako exekučný súd (§ 45 ods. 1 Exekučného
poriadku) rozhoduje nie len o právach a povinnostiach oprávneného a povinného, ale aj
o právach a povinnostiach exekútora. Exekútor má z vyššie uvedených dôvodov postavenie
strany v exekučnom konaní a osobitne podľa ust. § 37 ods. 1 veta druhá Exekučného
poriadku má postavenie účastníka konania, ak exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie.
Ak sa konania pred všeobecným súdom zúčastnili povinný a oprávnený, mal rozhodne
v záujme dodržania zásad spravodlivého súdneho procesu byť stranou konania
aj sťažovateľ...
Všeobecný súd svojím rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom
bez dodržania zásad spravodlivého súdneho procesu, obmedzil majetkové práva
sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR
a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Rozhodnutím všeobecného súdu došlo k enormnému zníženiu
majetkovej hodnoty sťažovateľa do tej miery, že viac nemožno hovoriť o hodnote v pravom
slova zmysle... Všeobecný súd postupom, ktorý zahájil bez návrhu podaného fyzickou
osobou podľa ust. § 30 Exekučného poriadku prejednal vec bez dokazovania, vypočutia
strán a aplikácie relevantného práva. Napadnuté rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne
vyvolalo také účinky, že sťažovateľ bol zbavený vlastníctva značnej majetkovej hodnoty
a taktiež došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že ak bude postupovať podľa
záväzných právnych noriem a usmernení exekučného súdu, realizácia úkonov pri výkone
exekučnej činnosti bude generovať jeho finančnú odmenu.
Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť
rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd
rozhodoval o jeho práve vykonať exekúciu a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho
právne postavenie, stranou konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípadu
nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť
takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno
ospravedlniť jeho iným postavením (postavením súdneho exekútora), pretože takýto dôvod
je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného
zaobchádzania.“
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal takýto nález:
„1) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom
pod sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 bolo porušené.
2) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. na spravodlivý súdny proces
zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 bolo
porušené.
3) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 08.
2011 sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 bolo porušené.
4) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. na spravodlivý súdny proces
zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 08. 2011 sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 bolo
porušené.
5) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. vlastniť majetok zaručené čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 08.
2011 sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 bolo porušené.
6) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. na pokojné užívanie majetku
zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 08. 2011 sp. zn.:
4 Er 225/2008-27 bolo porušené.
7) Okresný súd Komárno postupom v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Er 225/2008-27
porušil všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a týmto postupom diskriminoval JUDr. R. K., trvalé bytom:B.
8) Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 16. 08. 2011 sp. zn.: 4 Er 225/2008-27
porušil všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a týmto rozhodnutím diskriminoval JUDr. R. K., trvalé bytom: B.
9) Okresný súd Komárno postupom v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Er 225/2008-27
porušil zákaz diskriminácie ustanovený č1. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a týmto postupom diskriminoval JUDr. R. K., trvalé bytom: B.
10) Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 16. 08. 2011 sp. zn.: 4 Er 225/2008-27
porušil zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a týmto rozhodnutím diskriminoval JUDr. R. K., trvalé bytom: B.
11) Uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 08. 2011 sp. zn.: 4 Er 225/2008-
27 sa zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.
12) JUDr. R. K., trvalé bytom: B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie
v sume 1.000,- EUR, ktoré sú jej Okresný súd Komárno povinní zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
13) Okresný súd Komárno je povinný uhradiť JUDr. R. K., trvalé bytom: B. trovy
konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jej právneho
zástupcu F., s. r. o. a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
1. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
3. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
4. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
5. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
6. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
9. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa
musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
10. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,
ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným
záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
III.
1. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa (súdneho exekútora), že postupom
okresného súdu a napadnutým uznesením č. k. 4 Er 225/2008-27 zo 16. augusta 2011 bolo
porušené jeho základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, právo vlastniť
majetok, právo na pokojné užívanie majetku, zákaz diskriminácie. Predmetným uznesením
okresný súd rozhodol o vylúčení sťažovateľa ako súdneho exekútora z vykonávania
exekúcie; vyhovel námietkam povinného proti ďalším trovám exekúcie; zastavil exekučné
konanie v predmetnej veci a nepriznal sťažovateľovi náhradu trov exekúcie.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 2,
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu rozhodovaním o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania
exekúcie a o zastavení exekučného konania
2. Ústavný súd konštatuje, že o návrhu podanom zjavne neoprávnenou osobou
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a osobou
sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov.
3. Ústavný súd už vo viacerých veciach sťažovateľa (napr. I. ÚS 491/2011,
II. ÚS 592/2011, II. ÚS 480/2011) konštatoval, že súdny exekútor má pri výkone exekučnej
činnosti postavenie verejného činiteľa. Tento svoj status získal podľa zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok); ustanovenie § 2 ods. 1 ustanovuje, že exekútor je štátom
určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných
rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej
činnosti ako výkonu verejnej moci postavenie verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že
Exekučným poriadkom preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej,
ktorej súčasťou je aj vykonávacie konanie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické
osoby, avšak táto skutočnosť má význam len právne technický či organizačne
inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc
súdnu. Preto, ak exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonať štát,
resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný dbať a rešpektovať základné práva
tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto
osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.
4. K argumentácii sťažovateľa, že ako súdny exekútor vykonáva exekúciu ako svoje
slobodné povolanie, ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o rozhodovanie exekučného súdu
o vylúčení exekútora z výkonu exekúcie, prevažuje verejnoprávny rozmer jeho činnosti,
teda jeho postavenia ako osoby vykonávajúcej verejnú moc. Práve verejnoprávny rozmer
činnosti exekútora akcentuje požiadavku nestranného výkonu jeho činnosti, pričom
pochybnosti o nezaujatosti exekútora vedú k rozhodovaniu exekučného súdu o jeho
vylúčení z výkonu exekúcie.
5. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k označeným námietkam sťažovateľ ako
súdny exekútor, ako súčasť súdnej moci, nie je účastníkom exekučného konania a nie je
nositeľom žiadnych základných práv, ktoré by mohli byť (vo vzťahu k namietanému
porušeniu základných práv rozhodnutím o vylúčení z výkonu exekúcie a rozhodnutím
o zastavení exekúcie) postupom okresného súdu a namietaným uznesením porušené.
6. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že v tejto časti bola sťažnosť podaná zjavne neoprávnenou osobou, a preto ju odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 2,
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu rozhodnutím o vyhovení námietkam povinného proti ďalším
trovám exekúcie a rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov konania
7. Sťažovateľ tvrdí, že v rámci rozhodovania okresného súdu o námietkach
povinného proti ďalším trovám exekúcie a rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov
exekučného konania boli porušené jeho základné práva. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej
podstatou v tejto časti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom okresného súdu
vysloveným v napadnutom uznesení, a to najmä z dôvodu zásadného vplyvu napadnutého
uznesenia na právne postavenie sťažovateľa ako podnikateľského subjektu a zásahu do jeho
majetkových práv.
8. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ ide o postavenie súdneho
exekútora vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania, prevažuje aspekt jeho postavenia
ako osoby vykonávajúcej slobodné povolanie, ktorá má ekonomický záujem na priebehu
a výsledku exekučného konania a ktorej majetkové práva môžu byť rozhodovaním orgánov
verejnej moci dotknuté.
9. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127
ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode,
porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická
osoba nemôže domôcť v inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky. Preto,
pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody oprávnený
konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom
prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
10. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
11. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa malo dôjsť okrem
uvedeného aj rozhodovaním okresného súdu o trovách exekučného konania. Namietaným
uznesením bolo exekučné konanie zastavené podľa § 57 Exekučného poriadku. V súlade
s ustanovením § 58 ods. 5 Exekučného poriadku proti výroku o náhrade trov konania
v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné. Pokiaľ ide o rozhodovanie o trovách
exekučného konania, Exekučný poriadok priznáva súdnemu exekútorovi postavenie
účastníka konania (druhá veta § 37 Exekučného poriadku).
12. Sťažovateľ teda mal k dispozícii účinný prostriedok nápravy, ktorým je
odvolanie, o ktorom prináleží rozhodnúť krajskému súdu. Právomoc krajského súdu
rozhodnúť o odvolaní v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
13. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
14. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že sťažovateľ v období, kedy podal
ústavnému súdu túto sťažnosť pre namietané porušenie jeho základných práv v súvislosti
s rozhodovaním exekučného súdu o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie, podal
na ústavnom súde viacero sťažností s podobným (nie však vo všetkých veciach totožným)
obsahom. Vzhľadom na skutočnosť, že nie všetky sťažnosti sťažovateľa majú rovnaký
obsah, výroky jednotlivých rozhodnutí ústavného súdu sa v jednotlivých právnych veciach
sťažovateľa môžu líšiť, reflektujúc vždy obsah konkrétnej sťažnosti.
15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2012