Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 49 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (54)II. ÚS 592/2011
PDF · 154.94 KB
No categories available
II. ÚS 592/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom doc. JUDr.
B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. Rvp 3955/2011, sp. zn. Rvp 3956/2011 a sp. zn.
Rvp 3957/2011 vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Partizánske v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Er 226/2008 a jeho uznesením z 3. novembra 2011, v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Er 1893/2008 a jeho uznesením z 3. novembra 2011 a v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Er 1213/2008 a jeho uznesením z 9. novembra 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 3955/2011, sp. zn. Rvp 3956/2011
a sp. zn. Rvp 3957/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a ako podané zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. novembra
2011 doručené sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namieta
porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu
Partizánske (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 226/2008 a jeho
uznesením z 3. novembra 2011, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 1893/2008 a jeho
uznesením z 3. novembra 2011 a v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 1213/2008 a jeho
uznesením z 9. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).
Z obsahu sťažností a ich príloh vyplynulo, že sťažovateľ od 6. júna 2007 začal
vykonávať exekučnú činnosť ako exekútor podľa zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“), a to aj pre obchodnú spoločnosť P., s. r. o., B. (ďalej len
„oprávnená“), s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna 2007. V označených
exekučných konaniach okresný súd vyhovel návrhu oprávnenej na zmenu súdneho
exekútora a vykonávaním exekúcie poveril sťažovateľa. Po doručení podaní sťažovateľa
označených ako „Splnenie povinnosti podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku“ okresný súd
napadnutými rozhodnutiami ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa z vykonávania
exekúcie, pretože sú odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom
konania (oprávnenej).
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd napadnutými rozhodnutiami porušil jeho
základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivý
súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo vlastniť majetok zaručené
v čl. 20 ods. 1 ústavy, právo na pokojné užívanie majetku zaručené v čl. 1 dodatkového
protokolu a zákaz diskriminácie ustanovený v čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, k čomu
bližšie uviedol:
«... postupom Okresného súdu Partizánske... došlo v rámci práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady
kontradiktórnosti súdneho konania, práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a práva na
rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy...
Všeobecný súd postupom, ktorý zahájil bez návrhu podaného fyzickou osobou podľa
ust. §30 Exekučného poriadku prejednal vec bez dokazovania, vypočutia strán a aplikácie
relevantného práva. Napadnuté rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne vyvolalo také
účinky, že sťažovateľ bol zbavený vlastníctva značnej majetkovej hodnoty a taktiež došlo
k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že ak bude postupovať podľa záväzných právnych
noriem a usmernení exekučného súdu, realizácia úkonov pri výkone exekučnej činnosti bude
generovať jeho finančnú odmenu. ...
Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť
rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd
rozhodoval o jeho práve vykonať exekúciu a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho
právne postavenie, stranou konania rovnako ako povinný. ...
V prípade výkonu a ochrany práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie
majetku všeobecný súd svojim rozhodnutím postavil sťažovateľa pri realizácii podnikania
na trhu s exekučnými službami do pozície, ktorá je veľmi nevýhodná a diferentne odlišná od
pozície ostatných súdnych exekútorov.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby sťažnostiam vyhovel
a nálezom vyslovil porušenie ním označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového
protokolu postupom okresného súdu v označených konaniach a jeho napadnutými
rozhodnutiami, napadnuté uznesenia okresného súdu zrušil, veci vrátil tomuto súdu
na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ako aj
náhradu trov konania.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú
tých istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 3955/2011, sp. zn. Rvp 3956/2011 a sp. zn. Rvp 3957/2011 a z neho vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu,
proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne
normy o spojení týchto sťažností na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode
1 výroku tohto uznesenia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 2
ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu postupom
okresného súdu v označených konaniach a jeho napadnutými rozhodnutiami, ktorými
okresný súd ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa ako súdneho exekútora z vykonávania
exekúcie z dôvodu jeho zaujatosti voči oprávnenej.
Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady meritórneho
prejednania ústavnej sťažnosti (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde), a dospel k záveru, že
ju podala osoba zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedené
ustanovenie v záujme racionality a efektivity konania pred ústavným súdom dáva tomuto
súdu kompetenciu posúdiť „prijateľnosť“ návrhu predtým, než dospeje k záveru, že
o návrhu rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť
konania, ktorá ešte nemá charakter kontradiktórneho konania, kedy ústavný súd môže
obvykle rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov
verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej sťažnosti.
Súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa.
Tento status mu priznáva Exekučný poriadok, ktorý v ustanovení § 2 ods. 1 ustanovuje, že
exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu
súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri
výkone exekučnej činnosti, vykonávanie ktorej je výkonom verejnej moci, postavenie
verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že právnou úpravou v Exekučnom poriadku
preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj
konanie vykonávacie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto
skutočnosť má význam len právne technicky či organizačne inštitucionálny. Z hľadiska
funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto ak súdny
exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonávať štát, resp. súd, je pri
výkone zverenej štátnej moci povinný dbať a rešpektovať základné práva tých osôb,
vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí
platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv, ako v konaní pred súdmi.
Z uvedeného vyplýva, že súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na podanie
sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie v označených
veciach, pre jeho pomer k účastníkovi konania (oprávnenému) v zmysle ustanovenia § 30
Exekučného poriadku. V takomto prípade je objektom rozhodovania o vylúčení a sám ako
súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany
účastníka exekučného konania (oprávneného).
Ústavný súd preto z uvedených dôvodov pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
odmietol ako podané zjavne neoprávnenou osobou podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2011